 |
|
|
|
|
|
| Analýza: V máji zbankrotovalo 1025 občanov Slovenska - V máji 2023 zbankrotovalo 1025 občanov Slovenska, čo predstavuje medziročný nárast 9,63 percenta. V porovnaní s predchádzajúcim mesiacom, keď v apríli zbankrotovalo 796 dlžníkov, ich v máji bolo o 28,77 percenta viac. Informovala o tom na základe vlastnej analýzy spoločnosť CRIF - Slovak Credit Bureau, ktorá spravuje úverové registre bankových a nebankových inštitúcií.
"Z dlžníkov, ktorí zbankrotovali v máji, až 148 predstavovali ľudia bez domova, respektíve s trvalým pobytom zapísaným na obecných, miestnych alebo mestských úradoch, respektíve na virtuálnych adresách. Ich podiel 14,60 percenta na celkovom počte dlžníkov je oproti minulým mesiacom mimoriadne vysoký, obvykle sa pohybuje okolo 11 percent. Prvýkrát sa stalo, že z nich bol rovnaký počet mužov i žien, a to po 74. Zároveň sme zaznamenali 18 bankrotujúcich manželských párov a päť príbuzenských väzieb," doplnila hlavná analytička CRIF SK Jana Marková.
V minulom mesiaci bolo vyhlásených 1014 konkurzov (98,93 percenta) a 11 dlžníkov (1,07 percenta) sa rozhodlo pre oddlženie formou splátkového kalendára. Z celkového množstva osobných bankrotov v máji 2023 ich bolo 72 (7,02 percenta) vyhlásených na majetok fyzických osôb a 953 (92,98 percenta) na majetok nepodnikateľov. V máji 2023 súdy zároveň zrušili 810 konkurzov, ktoré boli vyhlásené v predchádzajúcich obdobiach. Zároveň boli zverejnené tri uznesenia súdov o zrušení oddlženia pre nepoctivý zámer.
Z osobných bankrotov vyhlásených v máji 2023 ich pripadalo na mužov 629 a na ženy 396. Najväčšou skupinou bankrotujúcich dlžníkov medzi mužmi boli tridsiatnici s podielom 30,21 percenta a medzi ženami tridsiatničky s podielom 27,78 percenta. Najviac osobných bankrotov bolo vyhlásených v Prešovskom (208) a Košickom kraji (176), pričom najmenej v Žilinskom (68) a v Trnavskom kraji (75).
Bratislava 5. júna (TASR) |
| Slovenské obce bez záujmu vymierajú - Ďalšia obec zostala bez základnej školy, politici nerobia nič, aby trend zvrátili
Na tridsiate výročie vzniku Slovenskej republiky prvého januára 2023 zostala slovenská obec Šrobárová, ležiaca na národnostne zmiešanom území v okrese Komárno, bez základnej školy. Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky ju k 31. decembru minulého roka vyradilo zo siete škôl. Dôvodom je nedostatok žiakov. Posledné dve deti nastúpili do školy na jeseň minulého roka. Obce vymierajú a vláda sa tvári, že o nič nejde.
Obec Šrobárová je pomerne mladá. Nemá ani sto rokov. Vznikla v roku 1926. Dovtedy bola súčasťou susedných obcí Marcelová a Modrany. Nový začiatok ráta od septembra 1921, keď pozemky obce dostali kolonisti od Štátneho pozemkového úradu. Starý názov obce Silošpusta sa na návrh úradníka Ondreja Škorbáka premenoval so súhlasom ministra Vavra Šrobára, stúpenca národnej jednoty Čechov a Slovákov a predsedu povstaleckej Slovenskej národnej rady, a dostal jeho meno. V obci momentálne žije necelých päťsto obyvateľov V minulom roku sa prisťahovalo osem obyvateľov, odsťahovalo trinásť a rovnako sa narodili aj zomreli – štyria občania.
OBCE VYMIERAJÚ
Obec síce nemá čo ponúknuť, ale okolie má krásne. Neďaleko je kúpalisko Patince, rímska pevnosť Kelemantia v Iži, rozhľadňa v Kravanoch nad Dunajom, Parížske močiare v Gbelcoch i Hurbanovo s hvezdárňou. V obci však nie je zabezpečená zdravotná starostlivosť, lekár je v dva kilometre vzdialenej Marcelovej, nie je tu zariadenie sociálnych služieb. Ak to zoberieme zoširoka, na Slovensku vznikajú púšte. Napríklad lekárske ako v Šrobárovej, ale aj potravinové, kde sa bez auta nedostanete k základným potravinám, pretože v obci nie je ani predajňa. Bez auta preto, lebo sa zrušili aj autobusy s odôvodnením, že sú nevyužité. Príčina je jednoduchá. Obec nemá možnosť mladým ponúkať prácu ako kedysi, lebo tu nie sú podnikatelia. Roľnícke družstvá, kedysi hlavný zamestnávateľ na vidieku, zanikli. Tak mladí odchádzajú. V malých obciach teda chýba generačná nadväznosť. O starých ľudí sa nemá kto postarať. Ak oni vymrú, s nimi zanikne aj obec.
STAROSTA SMÚTI
V roku 1928 v obci Šrobárová postavili základnú školu. Od tohto roka zanikla. Starosta obce Ján Šušoliak nemá dôvod na radosť… „Siedmeho októbra 2022 zastupiteľstvo obce schválilo zrušenie základnej školy, pretože je v nej dlhodobo nízky počet žiakov a rodičia dávajú deti do susednej obce Marcelová, kde je plne organizovaná základná škola. Ostali nám tu dve žiačky. Celý problém je v tom, že sme malá obec a školu nevieme udržať po ekonomickej stránke, aj tak sme si už navýšili úver.“ Starosta hovorí, že pred žiadosťou urobili všetko, čo bolo treba. „Požiadali sme o vyjadrenie Regionálny úrad školskej správy v Nitre a Štátnu školskú inšpekciu v Nitre, ktoré vydali súhlasné stanovisko. Pred podaním žiadosti sme museli zabezpečiť dochádzanie detí do Marcelovej.“ Akékoľvek národnostné dôvody odmieta. „V obci nikdy nebol problém, čo by sa týkal slovensko-maďarských vzťahov. Zrušenie školy s tým nemá nič spoločné, je to ekonomická záležitosť.“ Pre Slovenské národné noviny to potvrdila aj generálna riaditeľka sekcie predprimárneho a základného vzdelávania Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky Katarína Kalašová. „Dôvodom vyradenia bol nízky počet žiakov a z toho vyplývajúci nedostatok finančných prostriedkov na prevádzku školy.“
DEDINY DUCHOV
Z tohto stavu nemožno viniť len terajšiu vládu, hoci sa zachovala rovnako ako predošlé. Vlády majú iné priority. Ak prídete na akúkoľvek malú obec na Slovensku, zistíte s prekvapením, že tam je všetko. Pekný kultúrny dom, vynovený kostol, pomník padlým v prvej a druhej svetovej vojne. A nikde nikoho. Niekde je zatvorená aj krčma, kde sa dedinčania večer schádzali, debatovali a uzatvárali vzájomné fušky na víkend ako susedské výpomoci. Nehovoriac o škole, pred ktorou hrdzavie dopravná značka upozorňujúca na už neexistujúce deti. Predajňa potravín dostala poslednú ranu v covidovom období, a už ani tá nie je. Niekto si povie, veď sem môže dochádzať pojazdná predajňa. To je však návrat do minulosti. Sme na tom naozaj tak zle? Z malých obcí sa stávajú dediny duchov, kde sú na predaj domy za smiešne sumy, zarastené burinou, vzdialené kilometre od autobusu a vlaku, bez kanalizácie a vody. Starká, čo sa prežehnala pred kostolom, sa nad mojou otázkou, ako sa jej žije, len smutne usmiala. „Mladí odišli a my vymrieme.“ Prečo sa tak však stalo a ako to napraviť?
28.01.2023 Slovenské Národné Noviny |
| ÚRSO prepočítalo, kto je energeticky chudobný. - Úrad pre reguláciu sieťových odvetví prepočítal, koľko ľudí by sa ocitlo v energetickej chudobe. Išlo by o 24 percent domácností na Slovensku. V absolútnom vyjadrení je to približne 432 tisíc domácností z celkového počtu približne 1,8 milióna domácností.
ÚRSO použilo 1,5-násobok sumy životného minima ako príjem, ktorý ma ostať domácnosti po úhrade nákladov na energie a vodu. 1,5-násobok sumy životného minima bol stanovený len ako príklad a stanovenie tejto hranice nevyplýva zo žiadnej analýzy.
Modelové príklady odhadu počtu domácností ohrozených energetickou chudobou sú realizované na základe d„Podľa nižšie uvedených modelových príkladov jednotlivých typov domácností je možné konštatovať, že z celkového počtu domácnosti z roku 2020, ktoré boli na úrovni cca 1 ,8 mil. domácností, by bolo takto ohrozených energetickou chudobou viac ako 23,9 percenta, t. j. viac ako 443 tisíc z nich,“ konštatuje ÚRSO. Medzi najviac ohrozené domácnosti budú patriť vo výrazne vyššej štatistickej miere tie, ktoré sú viacdetné.ostupných údajov z roku 2020.
Úrad navrhuje úpravu legislatívy s cieľom implementovať nasledovné opatrenia na ochranu domácností ohrozených energetickou chudobou:
◾špeciálne tarify za energie a vodu;
◾optimalizácia dodávkových a sieťových taríf;
◾ponuka bezplatných splátkových kalendárov a energetického poradenstva;
◾strop pre uplatňovanie doplnkových cenníkových služieb;
◾zákaz prerušenia („vypínania“) dodávok energií a vody počas zimnej sezóny;
◾zákaz podomového predaja energií;
◾pravidlá umožňujúce všetkým domácnostiam, teda aj tým, ktoré nie sú v priamom zmluvnom vzťahu s dodávateľom, prihlásiť sa „k regulácii“ (tzn. mať možnosť odoberať energie a vodu za podmienok uplatňovaných v cenovo regulovanom prostredí).
Pravda, eko 21.11.2022 |
| Vznik ČSR z roku 1918 si Slovensko pripomína štátnym sviatkom - Vznik prvej Československej republiky (ČSR) znamenal pre Slovákov radikálnu zmenu. Z národa, ktorý v Rakúsko-Uhorsku nemal právo na existenciu, sa stal jeden zo štátotvorných národov.
Vznik ČSR sa v Slovenskej republike po roku 1993 pripomínal ako pamätný deň - Deň vzniku samostatného Československa. V novembri 2020 poslanci Národnej rady (NR) SR schválili dve novely zákona, na základe čoho sa 28. október zmenil na štátny sviatok - Deň vzniku samostatného československého štátu. Sviatok však nie je dňom pracovného pokoja.
Národný výbor československý v Prahe prijal 28. októbra 1918 zákon o utvorení samostatnej ČSR, vyhlásil jej vznik a prevzal štátnu moc. Od vzniku ČSR v piatok 28. októbra uplynie 104 rokov.
Slováci mali sformulovaný národný politický program už od polovice 19. storočia. Program, ktorý vypracoval Ľudovít Štúr, vychádzal z faktu, že Slováci sú samostatný a svojbytný národ, a požadoval slovenskú samosprávu v rámci Uhorska. Nemal však šancu na realizáciu najmä po neúspešnom povstaní Slovákov voči Maďarom v rokoch 1848 – 1849 a po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867.
Až vypuknutie prvej svetovej vojny v lete 1914 prinieslo oživenie slovenskej otázky. Keď priebeh vojny naznačoval, že Nemecko a Rakúsko-Uhorsko vojnu prehrajú, začali sa vytvárať rôzne úvahy o možnostiach postavenia Slovákov v Európe. Ako najvýhodnejšie sa ukázalo riešenie vytvoriť československý štát. Postavila sa zaň slovenská komunita v USA, ktorá 22. októbra 1915 spolu s českými predstaviteľmi podpísala Clevelandskú dohodu.
Na čele zahraničného československého odboja stál Tomáš Garrigue Masaryk. Vo februári 1916 vznikla v Paríži Československá národná rada (ČSNR), na sformovaní ktorej sa výrazne podieľal aj Slovák Milan Rastislav Štefánik. Diplomatickému úsiliu Masaryka, Štefánika a Edvarda Beneša výrazne dopomáhali úspechy československých légií, ktoré boli ozbrojenými zložkami budúceho československého štátu a podliehali ČSNR. Do konca prvej svetovej vojny pôsobilo v Rusku, Taliansku, Srbsku a vo Francúzsku okolo 100.000 legionárov.
V máji 1917 českí politici na zasadnutí ríšskeho parlamentu predniesli vyhlásenie, v ktorom žiadali spojenie českých krajín so Slovenskom. Vyhlásenie podporil aj slovenský politik Vavro Šrobár, ktorý 1. mája 1918 v Liptovskom Mikuláši vsunul do rezolúcie aj požiadavku práva na sebaurčenie národov.
Predstavitelia Slovenskej ligy v Amerike, Českého národného združenia a predseda Československej národnej rady Masaryk podpísali 30. mája 1918 Pittsburskú dohodu a 14. októbra 1918 vznikla v Paríži dočasná československá vláda. Snahu vytvoriť spoločný a demokratický štát Čechov a Slovákov deklarovala aj Washingtonská deklarácia zverejnená 18. októbra 1918. V jej závere sa píše: "Veríme v demokraciu - veríme v slobodu - a v slobodu vždy väčšiu a väčšiu."
Vzniku ČSR predchádzalo stretnutie predstaviteľov zahraničného a domáceho odboja v Ženeve. Na tomto stretnutí bola 28. októbra 1918 utvorená dočasná československá vláda. V ten istý deň prijalo Rakúsko-Uhorsko podmienky definitívnej kapitulácie a československý Národný výbor v Prahe vydal zákon o vzniku ČSR. Podpísali ho Vavro Šrobár, Anton Švehla, Alojs Rašín, František Soukup a Juraj Stříbrný. Týmto aktom oficiálne vznikla Československá republika.
V Turčianskom sv. Martine sa 30. októbra 1918 konalo verejné zhromaždenie, na ktorom bola prijatá deklarácia, v ktorej sa Slováci jasne prihlásili k spoločnému štátu s Čechmi.
Dočasné Národné zhromaždenie 14. novembra 1918 zvolilo Masaryka za prezidenta republiky, zároveň vznikla československá vláda, ktorej predsedom sa stal Karel Kramář.
Existenciu ČSR aj jej hraníc potvrdili mierové zmluvy: Versaillská s Nemeckom (1919), Saintgermainská s Rakúskom (1919) a Trianonská s Maďarskom (1920).
Bratislava 28. októbra 2022 (TASR) |
| Na Slovensku sa ako v prvej krajine EÚ zavádza európsky dôchodok - Slovensko je prvou krajinou Európskej únie (EÚ), ktorej občania majú možnosť získať celoeurópsky dôchodkový produkt (PEPP). Informovali o tom v utorok minister práce, sociálnych vecí a rodiny SR Milan Krajniak (Sme rodina) a finančná spoločnosť Finax. Európsky dôchodok má prispieť k väčšej konkurencii dobrovoľného dôchodkového sporenia na Slovensku aj v Európe. Má nižšie poplatky, je prenositeľný a viaže sa naň európska legislatíva s malými národnými obmenami. Prvou spoločnosťou v Európe, ktorá získala licenciu na poskytovanie európskeho dôchodkového produktu, je slovenská spoločnosť Finax.
S návrhom vytvoriť sporenie na dôchodok, do ktorého môžu ľudia prispievať nehľadiac na to, kde pracujú, prišla EÚ pred desiatimi rokmi. PEPP vychádza z nariadenia Európskeho parlamentu z roku 2019, ktoré je vykonateľné od marca tohto roku. Potrebnú legislatívu, týkajúcu sa celoeurópskeho dôchodkového produktu, prijala SR začiatkom tohto roka.
Celoeurópsky dôchodkový produkt je určený pre všetkých obyvateľov Európskej únie a nie je viazaný na pracovný pomer. Jeho cieľom je zabezpečiť sporiteľovi príjem v starobe popri štátnom dôchodku a národných doplnkových pilieroch. "Na Slovensku máme už prvý, druhý a tretí pilier a som veľmi rád, že dnes vlastne môžeme predstaviť spoločne niečo, čo sa dá nazvať ako štvrtý pilier a štvrtú možnosť, ako si človek môže sporiť na dôchodok," uviedol minister práce.
Ide o dobrovoľné sporenie, ktoré si budú môcť sporitelia presunúť do inej krajiny pri zmene bydliska v rámci Európskej únie a pokračovať v sporení s rovnakým produktom alebo budú môcť zmeniť poskytovateľa. Tento charakter ho robí zaujímavým pre nadnárodné firmy, mladých ľudí a mobilných pracovníkov v EÚ.
Sporiteľ si na európsky dôchodok prispieva sám alebo mu naň môže prispievať aj zamestnávateľ. Príspevky sporiteľa budú na Slovensku odpočítateľné zo základu dane do výšky 180 eur ročne.
Poskytovateľmi PEPP môžu byť banky, úverové inštitúcie, poisťovne, obchodníci s cennými papiermi, zamestnanecké dôchodkové spoločnosti, investičné spoločnosti, správcovské spoločnosti alebo správcovia alternatívnych fondov. Aby dostali povolenie poskytovať celoeurópsky dôchodok, musia na základe matematických modelov preukázať rizikovosť a potenciálne zhodnotenie úspor klienta, čo tento produkt robí transparentnejším. PEPP bude pod stálym dohľadom národných orgánov a Európskeho orgánu pre poisťovníctvo a dôchodkové poistenie zamestnancov (EIOPA). Zmeny sa budú uplatňovať rovnako v celej Európe a produkt sa má vyhnúť národným lokalizáciám a politickým vplyvom. "Celoeurópsky dôchodok tak nebude závislý od politických rozhodnutí jednotlivých vlád a sporiteľ v každom momente vie, čo môže očakávať na dôchodku," vysvetľuje odborník na investície a dôchodky Ján Šebo.Utorok 20. september 2022 Tasr
|
| Argentínsky moderátor privítal úmrtie Alžbety II. šampanským v štúdiu - Moderátor argentínskej internetovej televízie Canal 22 Santiago Cúneo vo štvrtok v živom vysielaní privítal správu o úmrtí britskej kráľovnej Alžbety II. nadšeným potleskom, ku ktorému sa pridali aj ďalší hostia v štúdiu. Cúneo otvoril šampanské a zosnulú kráľovnú zasypal nadávkami. Vo štvrtok a v piatok za to zožal ostrú kritiku na sociálnych sieťach i v médiách, informuje TASR.
"Je s ňou nadobro koniec. Veľký potlesk pre Satana za to, že si ju vzal," jasal argentínsky moderátor. Britskej monarchii nevyberaným slovníkom vyčítal jej koloniálnu minulosť.
Nového kráľa Karola III. nazval hlupákom. "Predstavte si, čo sa teraz môže stať! Konečne znova získame Malvíny!" vyhlásil na záver Cúneo v súvislosti so súostrovím Falklandy (Malvíny) v južnom Atlantiku, o ktoré v roku 1982 zviedli Británia a Argentína ozbrojený konflikt.
"Rozpráva čím ďalej tým viac ako v delíriu," komentoval Cúneovo vystúpenie jeden z užívateľov sociálnych sietí, ktorého citovala TN.
"Neviem, kto je horší – či Cúneo alebo tí hlupáci okolo neho, čo tam tlieskali," napísal ďalší užívateľ.
Buenos Aires 9. septembra (TASR) |
| Ekonómovia ukázali realitu životnej úrovne na Slovensku, západ nedobiehame, ale upadáme - Slovensko už nedobieha životnú úroveň priemeru Európskej únie. Ešte pred pár rokmi to bolo naopak a krajina dobiehala najvyspelejšie štáty západnej Európy. Nové dáta z dielne Národnej banky Slovenska (NBS) však ukazujú, že životná úroveň oproti priemeru EÚ poklesla.
„Potrebuje zrýchliť reformný progres. Vyspelé ekonomiky už nedobiehame ani v raste hrubého domáceho produktu, ani v kúpnej sile. To sa potom odzrkadľuje na našej pozícii v konkurencieschopnosti," týmito slovami komentoval pred pár dňami nové prepočty NBS o životnej úrovni vedúci oddelenia fiškálnych a štrukturálnych analýz Branislav Reľovský.
Zaostávanie prehĺbila aj pandémia. „Relatívne vyšší vplyv pandémie na ekonomiku Slovenska zvýraznil spomalenie dobiehania najvyspelejších krajín EÚ,“ tvrdia ekonómovia v analýze o štrukturálnych výzvach.
Už v období pred pandémiou slovenská ekonomika strácala dych a dobiehanie ekonomickej úrovne Európskej únie sa takmer zastavilo. „Ako keby tento model strácal dych. V posledných rokoch vidíme, že približovanie sa našej životnej úrovne k úrovni Európskej únie sa zastavilo. Toto je veľmi vážna výzva pre tvorcov politiky, aby s týmto niečo robili,“ povedal hlavný ekonóm NBS Michal Horváth.
Ekonómovia používajú na vyjadrenie životnej úrovne najčastejšie ukazovateľ vývoja hrubého domáceho produktu (HDP) na osobu prepočítaný na paritu kúpnej sily. Ide o ukazovateľ používaný na medzinárodnej úrovni, ktorý berie do úvahy rozdielne ceny v jednotlivých krajinách. Ekonómovia NBS upozornili v publikácii na problematické dáta, ktoré Štatistický úrad aj Eurostat používa od roku 2015 (modrá os na grafe). Preto ich prepočítali a upravili a vyšlo im, že Slovensko zaostáva aj tak (červená os).
Pretrvávajúce ekonomické zaostávanie Slovenska je vidieť vo viacerých oblastiach, pokračujú analytici v komentári. „Bez ohľadu na metodiku je dlhodobé zaostávanie za európskym priemerom výrazné. Výzvou tak ostáva nízka produktivita, ktorá sa premieta do relatívne nižších kompenzácií zamestnancov a disponibilných príjmov. Nízke príjmy vedú k nižšej úrovni spotreby v porovnaní s EÚ 27,“ konštatujú ekonómovia. V prípade cien dochádza k rýchlejšiemu dobiehaniu európskeho priemeru.
Tento aj budúci rok zlé správy pre ľudí ešte nekončia. Dôvodom je vysoká inflácia. Tá predčí aj rast platov, čo bude mať za následok pokles kúpnej sily peňazí. Na lepšie časy svitá až v roku 2024, kedy by sa mala inflácia výrazne spomaliť. Všetko však bude závisieť od výsledku vojny, ktorú rozpútalo Rusko vpádom na Ukrajinu.
Pravda, eko 29.07.2022 |
| Matovič rozdá peniaze bohatým - Analytici z Rady pre rozpočtovú zodpovednosť prepočítali vplyv tzv. rodinného balíčka z dielne ministra financií Igora Matoviča (OĽaNO). Viac-menej vypočítali to, na čo upozorňoval minister hospodárstva Richard Sulík (SaS), že najviac si polepšia najbohatšie rodiny. „Chudobný pár so zdravotným postihnutím nedostane vôbec nič,“ kritizoval Sulík vyše miliardový balíček ministra financií.
Podľa liberálov ide o plošnú pomoc, z ktorej budú profitovať aj bohatí. Sulík to ilustroval na príklade predsedu parlamentu Borisa Kolára (Sme rodina). Ten by mal podľa neho po Matovičových zmenách dostať 30-tisíc ročne na všetkých prídavkoch na deti. „Sme zásadne proti tomu, aby sa obce skladali na to, že Kollár bude mať vyše 30-tisíc eur ročne na všetky jeho deti,“ vyhlásil Sulík.
Opatrenia sa dotknú štvrtiny rodín žijúcich na Slovensku, ktoré majú aspoň jedno nezaopatrené dieťa. Inými slovami, pôjde o 2,5 milióna osôb, teda 47 percent z celkovej populácie. Svoje zistenia zverejnili tu.
Kľúčové zistenie je, že najchudobnejším rodinám v roku 2023 vzrastie príjem o 23 eur mesačne. „V absolútnej čiastke vzrastie disponibilný príjem rodinám v najnižšej príjmovej kategórii o 3 eurá v roku 2022 a o 23 eur v roku 2023,“ vypočítali ekonómovia z nezávislého inštitútu.
Keďže vyšší podiel rodín s deťmi sa nachádza vo vyšších príjmových kategóriách aj priemerný vplyv v peňažnom vyjadrení je v týchto kategóriách vyšší. To znamená, že v eurách si najviac polepšia najbohatšie rodiny. „Rodinám v najvyššej príjmovej kategórii vzrastie disponibilný príjem o 5 eur v roku 2022 a o 36 eur v roku 2023,“ pokračujú ďalej.
Najviac vzrastie v absolútnej čiastke príjem rodinám v 7. decile, v ktorom sa nachádza najvyšší podiel rodín s deťmi, o 9 eur v roku 2022 a o 59 eur v roku 2023.
Pravda, eko 16.06.2022 |
| Do chudoby sa prepadlo 45-tisíc ľudí, miliarda od vlády ide úplne opačným smerom - Až 45-tisíc ľudí. O toľko sa zvýšil počet ľudí žijúcich v chudobe. Čísla sú z roku 2020, keď na Slovensko udrela pandémia. Teraz vystavila svoj účet. Dokopy s existenčne nízkymi príjmami muselo vystačiť až 660-tisíc osôb, teda každý ôsmy obyvateľ Slovenska. Ide najmä o nezamestnaných, mnohodetné rodiny či dôchodcov nad 65 rokov. Ak domácnosť s dvomi dospelými a dvomi deťmi do 14 rokov nezarobí do 890 eur mesačne a 10 676 eur za rok, prepadáva sa pod hranicu chudoby.
Pravda 09.05.2022 |
| V Srbsku sa konajú parlamentné aj prezidentské voľby - O zložení nového parlamentu a novej hlave štátu rozhodujú v nedeľu obyvatelia Srbska. Očakáva sa, že hlasovanie posilní vládu pravicovej Srbskej pokrokovej strany (SNS) úradujúceho prezidenta Aleksandra Vučiča, ktorá na čele krajiny stojí už celé desaťročie.Článok pokračuje pod video reklamouInformujú o tom agentúry AFP a AP s tým, že volebné miestnosti sú v Srbsku otvorené od 07.00 h SELČ do 20.00 h SELČ a neoficiálne výsledky sa očakávajú už v nedeľu v neskorších večerných hodinách. Prebiehajúca vojna, ktorú Rusko vedie na Ukrajine, vrhla tieň na Srbsko, krajinu zvyknutú na vyvážené vzťahy medzi Východom a Západom. Vučič, ktorý si udržiaval blízke vzťahy s Moskvou, odmietol totiž na Rusko kvôli vojenskej invázii na Ukrajinu uvaliť sankcie, analyzujú v súvislosti s víkendovými voľbami svetové tlačové agentúry.
Predvolebné prieskumy predpovedajú, že populistický prezident, ktorý sa chváli osobnými väzbami na ruského prezidenta Vladimira Putina, vo voľbách získa ďalšie päťročné funkčné obdobie. V parlamente si podľa prieskumov prevahu aj po voľbách zachová jeho pravicovo orientovaná SNS, píše AP. Tesný súboj sa však očakáva o hlavné mesto Belehrad. V prípade, že oň Vučičova strana príde, by to mohlo podlomiť jeho silnejúce autokratické vládnutie. Väčšina politických strán v prezidentských, všeobecných a komunálnych voľbách je pravicovo orientovaná, čo reflektuje skutočnosť, že u 6,5 milióna srbských voličov prevažujú konzervatívne postoje.Agentúra pripomína, že po vstupe ruských tankov na Ukrajinu sa slogan prezidentských volieb zmenil na "Mier. Stabilita. Vučič.". Vojna odpútala pozornosť verejnosti od diania v Srbsku a za podpory médií umožnila Vučičovi, aby prebiehajúcej kríze pripísal všetky problémy krajiny, povedal v rozhovore Dragan Djilas, bývalý starosta Belehradu a líder najväčšej opozičnej koalície Zjednotené Srbsko (Ujedinjena Srbija).
Tasr.sk 3.04.2022
|
| Cestujúcich do Česka čaká nová povinnosť. Štát ich začne elektronicky kontrolovať - Úradníci českého ministerstva pre miestny rozvoj a turistickej centrály CzechTourism pracujú na centrálnej elektronickej evidencii turistov. Od povinnosti online registrácie hostí si sľubujú lepší prehľad o obsadenosti jednotlivých turistických lokalít, ako aj efektívnejší výber miestnych poplatkov, informuje portál idnes.cz.
Systém označovaný ako eTurista by okrem klasických ubytovacích zariadení mal platiť aj pre platformu Airbnb, uviedol hovorca agentúry CzechTourism František Reismüller.
Okrem úspory času, keď by digitalizované dáta mali smerovať zároveň cudzineckej polícii a v anonymizovanej podobe obciam a pre potreby štatistického šetrenia, bude cieľom aj zvýšenie dohľadu nad výberom miestnych poplatkov. Podľa poradcu ministra pre miestny rozvoj vo veciach turistiky Martina Jiránka totiž výber týchto peňazí, ktoré smerujú do obecných pokladní, výrazne pokrivkáva a mestá tak dostávajú menej, než by mali.
„Napríklad v lokalite Jánské Lázně a Pec pod Sněžkou sa odhaduje, že sa vyberie 12 % potenciálu," uviedol Jiránek. Podobné je to aj v iných turistických lokalitách.
TASR 19.03.2022 |
| Prystajko: Ukrajina by mohla upustiť od členstva v NATO - Ukrajina by mohla upustiť od svojej snahy stať sa členom NATO, aby sa vyhla vojne s Ruskom. V rozhovore pre spravodajskú stanicu BBC to pripustil ukrajinský veľvyslanec Vadym Prystajko v Británii.
BBC poznamenala, že by takýto krok znamenal veľký ústupok Moskve v reakcii na súčasné hromadenie ruských jednotiek na ukrajinských hraniciach.
Prystajko pre BBC povedal, že Ukrajina je ochotná byť "flexibilná", pokiaľ ide o jej cieľ stať sa členom Severoatlantickej aliancie.
"Mohli by sme - najmä keď sme takto ohrozovaní, vydieraní a tlačení do toho," povedal Vadym Prystajko na otázku, či by Kyjev mohol zmeniť svoj postoj k členstvu v NATO.
Veľvyslanec zároveň zdôraznil, že vstup Ukrajiny do NATO bezpečnostnú situáciu Ruska výrazne nezmení. Pripomenul, že "Rusko už je obkľúčené krajinami NATO" a poukázal na to, že členmi aliancie sú už Poľsko, Slovensko, Maďarsko, Rumunsko, Bulharsko i Turecko.
Vyjadril názor, že Moskve sa oveľa viac nepáči, že sa z Ukrajiny môže stať "niečo iné ako Rusko" a že potom aj Rusi budú chcieť zmeniť smerovanie svojej krajiny.
"Toto (vstup Ukrajiny do NATO) je nebezpečenstvom nie pre ľudí v Rusku, nie pre územie Ruska, ale pre špecifický režim, ktorý práve teraz majú," vyhlásil ukrajinský veľvyslanec.
Ukrajina nie je členom NATO, ale z roku 2008 má prísľub, že sa tak stane, čo bude znamenať, že aliancia sa dostane k hraniciam Ruska.
Putin tvrdí, že posilňovanie vzťahov Ukrajiny s alianciou by z nej mohli urobiť "odpaľovaciu rampu pre rakety NATO namierené na Rusko". Hovorí, že Rusko musí v tomto smere stanoviť jasné "červené čiary".
Rusko v posledných týždňoch presunulo do blízkosti Ukrajiny viac ako 100.000 vojakov a ťažké zbrane, čo u Spojených štátov a ich spojencov v NATO vyvoláva obavy, že by mohla nastať bezprostredná invázia.
Moskva však popiera, že by plánovala útok, i keď v blízkosti hraníc s Ukrajinou organizuje spoločné vojenské cvičenia s Bieloruskom. Súčasne Rusko sformulovalo písomnú požiadavku, aby sa aliancia NATO vzdala akejkoľvek ďalšej expanzie na východ vrátane prijatia Ukrajiny za člena. Členovia NATO túto požiadavku Moskvy odmietli.
Americký prezident Joe Biden hovoril v nedeľu so svojím ukrajinským náprotivkom Volodymyrom Zelenským a súhlasil s pokračovaním diplomatického úsilia v snahe vyriešiť krízu na východe Európy, uviedol Biely dom.
14.02.2022 TASR |
| Vládnu nám ľudia s neúplným vzdelaním, ktorí nedokážu komunikovať - Dlhodobo absentujúca komunikácia s vládou. To je jeden z problémov, ktorý tento rok trápil zamestnávateľov a ani napriek prísľubom k zmene v tejto oblasti neprišlo. Na záver roka to s poľutovaním konštatuje Klub 500.
Prešiel ďalší rok a Klub 500 konštatuje, že vláda sa nedostala k svojmu sľubu, že o prijímaných opatreniach a legislatíve bude diskutovať. Zhodnotil to Klub 500, ktorý dlhodobo volá po komunikáciu na širokej úrovni, do ktorej budú zapojení zástupcovia všetkých relevantných zamestnávateľských združení, vláda aj odborníci. Napriek tomu, že na začiatku roka boli snahy napraviť to, napokon k zmene v komunikácii nedošlo. „Niekoľkokrát sme ku komunikácii vyzývali, no naše výzvy neboli vypočuté. Potom prichádza k situáciám, že ľudia, ktorí nemajú skúsenosti z praxe, od stola a bez diskusie nariaďujú podnikom vykonávať niečo, čo je nerealizovateľné, extrémne nákladné a navyše neraz koliduje s platnou legislatívou,“ konštatuje výkonný riaditeľ Klubu 500 Tibor Gregor.
Zamestnávateľom podľa Klubu 500 chýbala a chýba systematická spolupráca pri príprave materiálov, ktoré majú dopad na zamestnanosť, podnikanie a v konečnom dôsledku ekonomiku krajiny. Neprediskutované novely zákonov narážajú tak na praktické problémy a v mnohých prípadoch aj na Ústavu SR ako najvyšší zákon štátu: „Zákony a opatrenia sú predkladané na poslednú chvíľu, v skrátenom konaní, alebo úplne bez diskusie priamo na rokovaní vlády. Žiaľ, musíme konštatovať, že legislatívny proces, akého sme svedkami v súčasnosti, sme historicky ešte nezažili,“ hovorí výkonný riaditeľ Klubu 500 Tibor Gregor.
Ďalej Klub 500 konštatuje že, diskusia a širšie zapojenie zamestnávateľov chýbalo pri príprave novely zákona o organizácii štátnej podpory výskumu a vývoja, nemali dostatočné zastúpenie pri tvorbe Rady pre plán obnovy a neboli vypočutí ani pri príprave Plánu samotného. „Plán obnovy a odolnosti SR bol schválený v podobe, v akej podľa Klubu 500 nenapĺňa svoje základné poslanie a investície v ňom nie sú realizovateľné. V Pláne chýbajú opatrenia na podporu ekonomického rastu či konkurencieschopnosti. Absentuje podpora priemyslu, poľnohospodárstva a potravinárstva či inovácií. Dokument sa prijímal za zatvorenými dverami a bez diskusie so zástupcami podnikov, ktoré napĺňajú štátny rozpočet. Ak sa však peniaze z Plánu obnovy pre nerealizovateľné investície nevyčerpajú, národohospodárske škody budú obrovské,“ dodáva Tibor Gregor.
V tejto súvislosti nemožno opomenúť aj nedostatočnú komunikáciu na úrovni EÚ. Slovensko podľa Klubu 500 nedostatočne presadzuje svoje záujmy na európskej úrovni, a to najmä z pohľadu ochrany priemyslu a zamestnanosti. „Naši zástupcovia v Európskom parlamente sa síce občas vyjadrujú k malým alebo čiastkovým opatreniam, avšak chýba systematická príprava a diskusia napríklad aj s predstaviteľmi priemyslu o veciach, ktoré majú zásadný vplyv na slovenskú ekonomiku a zamestnanosť,“ hovorí výkonný riaditeľ Klubu 500 Tibor Gregor.
Zlý spôsob komunikácie či jej úplná absencia sa podľa Klubu 500 odráža aj na celkovej atmosfére v spoločnosti a jej stave: „Za posledné dva roky sme sa dostali do stavu, keď sme rozdelili krajinu na dobrých a zlých, vydávame len príkazy, zákazy a obmedzenia, vyčleňujeme skupinu obyvateľov „60 plus“ – pričom práve tá je najdisciplinovanejšia. Tvárime sa, že nemáme peniaze. Pritom máme financie na spočítanie hraboša, sledovanie toku Dunaja, ochranu sysľa a celkovo niekoľko desiatok miliónov eur pre jedno neziskové občianske združenie. Máme financie na rôznych zahraničných odborníkov, ale nemáme peniaze pre lekárov a zdravotnícky personál. Dostali sme sa do situácie, že naše deti vynechali najviac zo školskej prezenčnej výučby. Vládnu nám ľudia s neúplným vzdelaním, ktorí nedokážu komunikovať ani medzi sebou. Ako potom môžu komunikovať s krajinou?! Nedovolíme deťom chodiť do školy, obyvateľstvu športovať, veriacim chodiť do kostola, a pritom vláda a parlament môže zasadať a prijímať nezmyselné opatrenia. Vláda je tá, ktorá má ísť príkladom! Moc sa má využívať, nie zneužívať! Každý občan na Slovensku by mal svojou troškou a v rámci svojich možností prispieť k tomu, aby sme sa na Slovensku mali lepšie. Ale bez komunikácie a vzájomného pochopenia, bez toho, aby ľudia, ktorí chodia do práce, mali všeobecnú úctu, to nikdy nedosiahneme! Tak ako hovorí Jan Werich: „Ten umí to a ten zas tohle, a všichni dohromady uděláme moc. My všichni budem na tom lépe, když dáte rady nám a my vám dáme své rady“,“ zdôrazňuje predseda Klubu 500 Vladimír Soták.
Klub 500 na záver zdôrazňuje, že združenie najväčších slovenských zamestnávateľov vždy bolo a je ochotné sadnúť si za rokovací stôl a spoločne hľadať riešenia v prípade prípravy zákonov a opatrení, ktoré majú dopad na firmy, zamestnancov a na ekonomiku a prosperitu krajiny. „Máme množstvo návrhov, ktoré by Slovensko mohli posunúť vpred, len musí byť ochota komunikovať,“ uzatvára výkonný riaditeľ Klubu 500 Tibor Gregor. Klub 500 preto verí, že budúci rok prinesie v oblasti komunikácie pozitívnu zmenu.
19.12.2021 Pravda
|
| Švajčiari predstavili prototyp zariadenia na eutanáziu. - Eutanázia je pre mnohé krajiny stále okrajovou témou a to najmä kvôli mnohým morálnym a etickým otázkam. Jednou z mála krajín, ktoré ju nepostavili mimo zákon je Švajčiarsko. Len v uplynulom roku sa svoj život pomocou eutanázie rozhodlo v krajine ukončiť zhruba 1300 ľudí. Švajčiarska firma Exit International v týchto dňoch oznámila, že jej automatizovaná “smrtiaca komora” Sarco Pod, ktorá dokáže vykonať eutanáziu rýchlo a bezbolestne, bude sprístupnená verejnosti vo Švajčiarsku.
Dusík, ktorým je kapsula po stlačení tlačidla naplnená u človeka spôsobí stratu vedomia a usmrtenie v priebehu zhruba desiatich minút. Naplnenie kapsuly dusíkom sa vykoná automaticky po aktivácii tlačidla umiestneného vo vnútri. K dispozícii je takisto núdzové tlačidlo, ktorým je možné proces okamžite prerušiť. V súčasnosti existujú dva prototypy kapsuly Sarco Pod a tretia by mala onedlho vzniknúť v Holandsku.
Podľa právnikov takéto zariadenie neporušuje žiadne zákony v krajine, a takisto ho nie je možné klasifikovať ako medicínske zariadenie, na ktoré by sa inak vzťahovali prísne pravidlá a reštrikcie. Zaujímavé pritom je, akým spôsobom bude kapsula verejnosti sprístupnená. Podľa jedného z tvorcov, doktora Philipa Nitschkeho, bude manuál k vytlačeniu 3D modelu dostupný pre kohokoľvek a zadarmo. Ako uviedol, jeho cieľom je “demedikalizovať” proces umierania. “Chceme z procesu umierania odstrániť akýkoľvek druh psychiatrickej kontroly a umožniť človeku, aby mal sám nad vlastným umieraním kontrolu,” uviedol P. Nitschke.
13.12.2021 Pravda |
| Japonsko potrebuje nový kapitalizmus, ktorý zmierni nerovnosti, tvrdí premiér - Japonsko potrebuje „nový kapitalizmus“, ktorý oživí jeho ekonomiku. V pondelok po volebnom víťazstve to vyhlásil premiér Fumio Kišida.Ako dodal, potrebné je rovnomernejšie rozdelenie bohatstva, aby sa zabránilo prepadnutiu tretej najväčšej ekonomiky na svete do stagnácie.Článok pokračuje pod video reklamouKišidova propodnikateľská Liberálnodemokratická strana si v nedeľných voľbách udržala v dolnej komore parlamentu pohodlnú väčšinu. Očakáva sa, že nová vláda presadí ďalší veľký balík stimulov, ktoré majú zmierniť hospodárske dopady pandémie koronavírusu. Počas apríla až júna japonská ekonomika rástla medziročným tempom 1,9 percenta, čo je vzhľadom na hlboký prepad z rovnakého obdobia vlaňajška mimoriadne slabý výkon.
Kišida v čase nástupu do úradu začiatkom októbra sľuboval vyššie zdanenie kapitálových výnosov, čo by pocítili najmä bohatšie vrstvy obyvateľstva. Po niekoľkých dňoch výpredajov na akciových trhoch však od plánu, ktorý by pomohol zmierniť majetkové nerovnosti, upustil.Aktuálne hovorí, že vyššia daň musí počkať dovtedy, kým ekonomika nebude rásť oveľa rýchlejšie.1. nov 2021 SITA
|
| Európa rozdáva energošeky a odpúšťa dane. Na Slovensku pomoc stojí - Minister financií Igor Matovič (OĽaNO), ktorý drží kasu, podmieňuje neplánované výdavky politickými ústupkami. Kým teda minister hospodárstva Richard Sulík (SaS) o pomoci odberateľom proti zdražovaniu hovorí takmer ako o jasnej veci, Matovič opakuje, že ho Sulík o žiadne peniaze na podobné účely nežiadal.
Rezort financií sa pre Pravdu vyjadril, že ohľadom zníženia dane z pridanej hodnoty (DPH) pre domácnosti „je otvorený prípadným diskusiám“. Zdôrazňuje, že o jednoznačných záveroch je zatiaľ predčasné hovoriť. „Napriek tomu, že oblasť DPH spadá pod rezort financií, téma energií je plne v kompetencii ministerstva hospodárstva,” pripomenul.Minister hospodárstva tiež vyčíslil, koľko by také opatrenie ušetrilo domácnostiam. Zníženie DPH z 20 na 5 percent by vyšlo štát na 24 miliónov eur mesačne. „Je to určite lepšia investícia ako očkovacia lotéria,” povedal Sulík. Podniky by zníženie tejto dane podľa Sulíka príliš nepocítili, lebo si vedia DPH odpočítať, ale domácnostiam by to pomôcť mohlo.
Strane Za ľudí sa viac ako znižovanie DPH pozdávajú priame finančné dotácie. „Ja osobne považujem za vhodnejšiu, lacnejšiu a adresnejšiu formu pomoci, keby štát rozdal chudobnejším domácnostiam energetické šeky. S uvoľnením prostriedkov z envirofondu v princípe súhlasíme. O výške pomoci by však musel rozhodnúť rezort financií, keďže by to malo negatívny vplyv na deficit,” povedal pre Pravdu Tomáš Meravý zo strany Za ľudí.Pravda 21.10.2021
|
| Korupčný systém sa bráni, rozkladá nás a útočí - Ak táto vláda dovládne, uvidíme všetci, že sa odohrala jedna z najdôležitejších ponovembrových etáp politiky, vraví Ján Budaj
Minister životného prostredia Ján Budaj z OĽaNO hovorí, že kolaps tejto politickej vlny by spôsobil volebný debakel demokratov. „Ak neuspeje ani tento, v poradí tretí veľký pokus demokratov o nastolenie právneho štátu, budúce pokusy budú ešte ťažšie.“
Hnutie Sme rodina posledné týždne viackrát hovorilo o odchode z koalície aj o predčasných voľbách. Aký je Sme rodina koaličný partner?
Ako minister koaličnej vlády by som ničomu nepomohol, keby som kádroval koaličných partnerov. Ani OĽaNO nie je bezchybný koaličný partner. Vládu nevytvorili dokonalí ľudia. Spojila nás vôľa voličov, ktorí chceli ukončiť dlhoročné politicko-mafiánske siete. Ide nám to ťažko. Zápas s mafiou nebol vyhratý samotnými voľbami. Po voľbách sme my mali za sebou väčšinu voličov, ale oni mali ľudí v štátnom aparáte. Ich korupčný systém sa začal brániť, rozkladá nás a dokonca útočí. Ustáť to navyše v podmienkach pandémie – stálo koalíciu veľa síl.
Hrozba, že Sme rodina odíde z vlády prišla po rozhodnutí generálnej prokuratúry zrušiť obvinenia Vladimíra Pčolinského. Ako ste to vnímali?
Mal som rovnako zlý pocit v žalúdku ako iní. Ale zároveň viem, že misia tejto koalície musí pokračovať. To však neznamená, že by koalícia nebola povinná vysvetliť verejnosti, čo sa to vlastne so šéfom SIS, ale aj v NAKA a v inšpekcii dialo a ešte stále deje. Celé zadržanie Pčolinského vyzeralo od začiatku iracionálne. Nová koalícia si zatkla vlastného šéfa tajnej služby, ktorý sa vraj ulakomil na 20-tisíc eur. Ak som to vtedy vydržal nekomentovať, nekomentujem zatiaľ ani Žilinkovo rozhodnutie. Ale nástojím na tom, aby niekto, napríklad ministerka spravodlivosti, premiér alebo predseda parlamentu, objasnil verejnosti, čoho sme to boli svedkami.
Bol Žilinka dobrou voľbou na generálneho prokurátora?
Pána Žilinku som začal vnímať, až keď sa začalo hovoriť o objednávke jeho vraždy a potom, keď bol volený za prokurátora. Všetko, čo sa o Marošovi Žilinkovi dovtedy vedelo, boli skôr signály, ktoré nás mohli uisťovať, že to je správna voľba. Časť koalície hovorí, že takýto zásah nebol správny a mal rozhodnúť súd a nie generálna prokuratúra využitím paragrafu 363. Sme jeden a pol roka po voľbách a pani ministerka spravodlivosti si nevšimla paragraf 363, ktorý sa však v programovom vyhlásení vlády spomína. Nestihla.
Budete za jeho zrušenie alebo úpravu?
Ako opozičný poslanec som otvorene hovoril nie iba o tejto výsade, ale aj o ďalších, pre ktoré je potrebná reforma systému prokuratúry. Pokiaľ je prokurátor v takom silnom postavení ako u nás, tak má právomoci siahajúce vyššie ako tie prezidentské, hoci prezident vychádza z priamej a všeobecnej voľby. Toto nesedí. Ale ako systém zlepšiť, to si treba dobre premyslieť. Nie som za výstrely od boku.
Je chyba, že ministerka Kolíková doteraz neupravila tento paragraf?
Ona dobre vie, že naša prokuratúra je dedičstvom sovietskeho modelu prokuratúry. Vie tiež to, prečo sa do vládneho vyhlásenia dostalo prehodnotenie paragrafu 363. Fenomén generálsky riadenej prokuratúry zrodila totalita na uľahčenie zneužívania súdov na politické procesy.
Ak už nebolo rozkazov od štátostrany, začali „generálovi“ rozkazovať ľudia typu Kočnera. To prokuratúru totálne kompromitovalo. Nevraviac o korupcii. Čo bude ďalej? Naozaj má byť taká moc v rukách jednej osoby? Kto bol silnejší premiér Heger alebo Matovič?
Igor Matovič odišiel na začiatku svojich – pokiaľ ide o premiérstvo – učňovských rokov. Dnes by veci robil inak. Eduard Heger iba začína. Dôležité je, že dobre spolupracujú s cieľom stabilizovať vládu až do konca volebného obdobia. Ak táto vláda dovládne, uvidíme všetci, že sa odohrala jedna z najdôležitejších ponovembrových etáp politiky. Napriek tomu, aká hašterivá a komplikovaná je táto koalícia.
Je Heger slabší premiér?
Eduard Heger sa nechystal na premiéra, ale zo dňa na deň je sebaistejší. Prijal to v krízovej situácii. Počína si dobre a nie je to slabý premiér. Ani Igor Matovič sa nepripravoval na úlohu premiéra, takže bol v podobnej situácii ako Heger. Sú to síce ľudia z jedného hnutia, ale úplne odlišní. Premiérstvo Igora Matoviča sa stalo obeťou jeho vlastného spôsobu manažovania pandémie. Je to škoda, ale nič fatálne.
Protesty vidíme aj pri očkovaní. Hŕstka ľudí veľmi hlasno znepríjemňuje život úradníkom, politikom, ale aj odborníkom. Nie je štát vo svojej reakcii slabý?
Štát má občanovi, ktorý ide napríklad po Bratislave, garantovať ochranu pred kýmkoľvek, kto mu bráni v slobode pohybu. Pán Kovařík (bývalý policajný prezident – pozn. red.) ma šokoval, keď vyhlásil, že toto bude trpené a my ostatní si vraj máme zvyknúť. Byť ministrom vnútra, asi by som ho za taký nezmysel odvolal. My, ktorí rešpektujeme zákony, nesmieme ustupovať nezákonnosti, aj keď sa prezliekla do šiat antivaxerstva. Nedôraznosť pri obhajobe práva podnecuje zlo. A to, ak ostáva dlhšie nepotrestané, sa vracia stále silnejšie a bezočivejšie. Ak nám dnes napríklad pri výkone povinností extrémisti zastrašujú bežných pracovníkov ochrany životného prostredia, potom zajtra možno prelejú krv. Oni chcú rozvrat demokracie, a ak sa tomu budeme nečinne prizerať, bude to iba horšie a horšie.
Za posledné mesiace boli protesty na hraniciach, v Bratislave blokovanie dopravy, skupinky ľudí chodili pred domy odborníkov. Koľko času potrebuje polícia, aby dala signál, že takto sa správať nemôžu?
Môj hlas vo vláde – pokiaľ ide o protidemokratické a extrémistické prejavy – vždy znie v prospech garancií verejného poriadku a právneho štátu.
Je polícia vo svojej reakcii slabá?
Vysvetľujem si to faktom, že nový minister prišiel do systému, ktorý sformoval predovšetkým Kaliňák, Bödör a Lučanský. Pred pádom „smeráci“ zákonmi a štrukturálnymi zmenami zabetónovali svojich verných. Ostali na dôležitých uzloch štátnej správy vrátane polície. Niektorí z nich sprvu uverili, že už nastal čas zmeny, ale vymoženosti, čo im dávala éra korupčného systému, neopúšťali bez ľútosti. Medzi policajtmi prevládajú ľudia, čo sú rozhodnutí byť prísnymi ramenami zákona, ale sú tam aj tí, čo už ochutnali, ako ľahko sa bohatne z korupcie. Nový minister sa tak ocitol v poľutovaniahodnej situácii. Pre verejnosť bol hromozvodom nespokojnosti – ale bez zásadných legislatívnych a personálnych zmien toho veľa nezmohol. Reči o tom, že na úradoch je po dvanásťročnom bačovaní ficovcov normálna situácia, sú sebaklamom.
Ak neuspeje ani tento, v poradí tretí veľký pokus demokratov o nastolenie právneho štátu, budúce pokusy budú ešte ťažšie. Treba si verejne povedať, že kolaps tejto politickej vlny, ktorú vzopäl boj za spravodlivosť pre Jána a Martinu, by spôsobil volebný debakel demokratov. Podobne ako po predčasnom zahodení mandátu Radičovej vlády. Počas úpadku nádejí nastane vlna odchodov. Ľudia už nechcú čakať ďalšie desaťročie na nástup slušných politikov. Bez veľkého kriku odídu mnohí vedci, lekári, umelci, technici – ba aj kvalitní remeselníci.
VERONIKA FOLENTOVÁ reportérka
TOMÁŠ GREČKO reportér
Treba si verejne povedať, že kolaps tejto politickej vlny, ktorú vzopäl boj za spravodlivosť pre Jána a Martinu, by spôsobil volebný debakel demokratov.
Vládu nevytvorili dokonalí ľudia. Spojila nás vôľa voličov, ktorí chceli ukončiť dlhoročné politickomafiánske siete. Ide nám to ťažko.
17.09.2021 Denník N
|
| Štát dáva menej peňazí na penzie. Aké sú výdavky na ich vyplácanie? - Výdavky Sociálnej poisťovne na vyplácanie dôchodkových dávok za prvé dva mesiace tohto roka medziročne klesli o viac ako 60 miliónov eur.
Kým v januári a februári minulého roka vynaložila poisťovňa na penzie 1,27 miliardy eur, v prvých dvoch mesiacoch tohto roka to bolo 1,21 miliardy eur. Vyplýva to zo správy o hospodárení Sociálnej poisťovne za január a február tohto roka. Výdavky poisťovne na vyplácanie penzií pritom doteraz každoročne stúpali, aj vzhľadom na pravidelné zvyšovanie dôchodkov od 1. januára kalendárneho roka. Vlani sa napríklad v januári a februári medziročne zvýšili o 81,5 milióna eur, v rovnakom období roka 2019 o 56,2 milióna eur a v januári a februári 2018 išli medziročne nahor o 49,3 milióna eur.
Tohtoročné nižšie výdavky na vyplácanie dôchodkov poisťovňa v správe o hospodárení zdôvodňuje nižším počtom, ako aj nižšou priemernou výškou novopriznaných dôchodkov a vyšším počtom penzií, ktoré poisťovňa prestala vyplácať. Kým vo februári minulého roka vyplácala Sociálna poisťovňa jeden milión 722-tisíc dôchodkov, vo februári tohto roka to bolo jeden milión 717-tisíc penzií. Oproti koncu minulého roka sa počet vyplácaných dôchodkov znížil o 12,8 tisíca, z toho o 7,8 tisíca klesol počet vyplácaných starobných dôchodkov.
Výdavky Sociálnej poisťovne za január a február tohto roka boli vyššie ako jej príjmy o 86,1 milióna eur. Príjmy poisťovne bez zohľadnenia prebytku z minulých rokov totiž dosiahli 1,42 miliardy eur a jej výdavky takmer 1,51 miliardy eur. Poisťovňa tak mala na účtoch ku koncu februára tohto roka 570,6 milióna eur, keďže z minulého roka si preniesla prebytok v sume 656,7 milióna eur. Kým v prvých dvoch mesiacoch minulého roka dostala poisťovňa finančnú pomoc od štátu v sume 34,9 milióna eur, počas prvých dvoch mesiacov tohto roka hospodárila bez finančnej pomoci zo štátneho rozpočtu.
Celkové príjmy poisťovne za dva mesiace tohto roka v sume 1,42 miliardy eur boli medziročne nižšie o 113,7 milióna eur. Od ekonomicky aktívnych osôb, teda od zamestnancov, dohodárov, či samostatne zárobkovo činných osôb poisťovňa vybrala takmer 1,32 miliardy eur, čo je v porovnaní s januárom a februárom vlaňajška o 30,4 milióna eur viac. Príjmy poisťovne z dlžného poistného za január a február tohto roka predstavovali 43,6 milióna eur. Medziročne je to menej o 116,7 milióna eur.
Dôvodom je to, že poisťovňa dostala v januári minulého roka platbu za postúpené pohľadávky v sume 109,4 milióna eur od spoločnosti Debitum, a.s. Ide o štátnu firmu, ktorej 100-percentným akcionárom je Ministerstvo zdravotníctva SR a cez ktorú sa realizuje oddlženie nemocníc. Príjmy poisťovne z poistného od štátu tvorili 54,1 milióna eur a príjmy zo sankcií dva milióny eur.
SITA 10.05.2021 |
| Slovensko má druhý najväčší počet väznených osôb v EÚ - Vyplýva to z prílohy správy o plnení úloh vyplývajúcich z aktualizovanej Koncepcie väzenstva SR na roky 2011 až 2020 za rok 2020.
Najviac väznených na 100 000 obyvateľov má v EÚ Litva (216), najmenej Slovinsko a Fínsko (53). „K 31. decembru 2020 bolo v 18 ústavoch zboru umiestnených 8862 odsúdených a 1657 obvinených,“ spresnili v správe s tým, že hoci oproti roku 2011 poklesol počet trestných činov o tretinu, neprejavilo sa to poklesom počtu osôb vo výkone väzby alebo výkone trestu odňatia slobody.
Percentuálne využitie ubytovacích kapacít pre osoby vo výkone väzby je na úrovni 99,9 percenta, pre osoby vo výkone trestu až 103,1 percenta. Zo správy vyplýva, že problémy s naplnenosťou väzenských objektov sa Zbor väzenskej a justičnej stráže (ZVJS) snažil riešiť rozšírením profilácie jednotlivých ústavov.
„Hoci kapacita väzenských objektov narástla z 10.615 miest v roku 2011 na 11.625 miest, ide o kapacitu pri minimálnej ubytovacej ploche tri a pol štvorcového metra pri väznených mužoch a štyri štvorcové metre pri väznených ženách a mladistvých,“ dodali.
TASR 18.04.2021 |
| Na Slovensku je vyše štvrť milióna dôchodcov v materiálnej deprivácii - Na Slovensku je viac ako 260.000 dôchodcov, ktorí sa prepadli do tzv. závažnej materiálnej deprivácie. Upozornila na to analytička spoločnosti FinGO.sk Lenka Buchláková. Podľa aktuálnych údajov Štatistického úradu SR majú predovšetkým nedoplatky na nájomnom, na úhrade za energie alebo splácaní nákupov na splátky a iných pôžičiek a nevedia čeliť neočakávaným finančným výdavkom.
"Tieto domácnosti dôchodcov si nemôžu dovoliť ísť raz za rok na jeden týždeň dovolenky mimo domu, jesť jedlo s mäsom, kuraťom či rybou každý druhý deň a nemajú telefón či televízor," vysvetlila analytička. Mnohí dôchodcovia v závažnej materiálnej deprivácii nemajú ani práčku či iné spotrebiče, ktoré mnohí považujú za samozrejmosť. "Veľké percento dôchodcov si takisto nemôže dovoliť udržiavať doma primerané teplo," dodala Buchláková.
Analytička podotkla, že podľa údajov Sociálnej poisťovne (SP) sa ku koncu februára tohto roka pohybovala priemerná výška starobného dôchodku na úrovni 499 eur. Suma minimálneho dôchodku je tento rok 334 eur. "V tomto roku poberá minimálny dôchodok zhruba 213.000 slovenských dôchodcov. Za ostatné roky ich počet narastal," okomentovala Buchláková s tým, že keďže priemerná mzda v krajine rastie rýchlejšie ako životné minimum, podiel dôchodcov poberajúcich minimálny dôchodok sa bude aj v ďalších rokoch zvyšovať.
Ako prirovnala, ročné spotrebné výdavky domácnosti dôchodcov sú na úrovni 4184 eur. Dôchodcovia minú ročne na bývanie 1053 eur, čo je najviac zo všetkých sledovaných skupín obyvateľstva. Na potraviny a nealkoholické nápoje dávajú ročne takmer 1200 eur, jednou z ďalších najnákladnejších položiek je doprava, na ktorú minú 280 eur ročne. Zo všetkých sledovaných skupín obyvateľstva majú dôchodcovia aj jedny z najvyšších výdavkov na lieky, a to na úrovni takmer 230 eur.
"Na Slovensku je aktuálne zhruba 12 % rodín pod hranicou príjmovej chudoby, čo predstavuje 640.000 ľudí," podotkla analytička s tým, že v dôsledku pandémie sa môže v tejto kategórii ocitnúť ďalších 20.000 až 50.000 ľudí.
Na Slovensku sa chudoba určuje od hranice príjmu 406 eur mesačne pre jednočlennú domácnosť. Pri domácnosti s dvomi dospelými a dvomi deťmi do 14 rokov je hranica stanovená na 853 eur mesačne. Hranica chudoby je odvodená od mediánového príjmu v krajine. "Na Slovensku sú okrem dôchodcov najohrozenejšou skupinou nezamestnaní, a to až dve tretiny zo všetkých," poznamenala analytička s tým, že, naopak, iba deväť percent zamestnaných čelí riziku chudoby a sociálnemu vylúčeniu. "V prípade žien a mužov je riziko rovnaké, o čosi viac sú v ohrození ľudia, ktorí majú deti, keďže majú vyššie mesačné výdavky," uzavrela Buchláková.25. marca (TASR) |
| Za porušenie zákazu cestovať na dovolenku do zahraničia hrozí pokuta 1000 eur - „Rozhodnutie zákazu vycestovať do zahraničia s cieľom rekreácie prijala vláda SR, na základe odporúčania pandemickej komisie. Opatrenie má platiť od prijatia predĺženia núdzového stavu, t. j. od soboty,“ priblížil pre TASR Rudolf. Toto opatrenie je reakciou na nepriaznivú pandemickú situáciu nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí.
Policajný zbor bude preto od soboty kontrolovať a preverovať účel vycestovania osôb do zahraničia. Kontroly sa budú vykonávať aj na letiskách. Informovala o tom Denisa Bárdyová, hovorkyňa Prezídia Policajného zboru SR.
Kontroly na letiskách
V prípade porušenia tohto obmedzenia môže byť uložená bloková pokuta na mieste až do výšky 1000 eur. „Policajti budú kontroly vykonávať aj na letisku v Bratislave, Košiciach a Poprade, tiež na letiskách na celom území Slovenskej republiky, najmä pri letoch do obvyklých dovolenkových destilácií,“ upozornila Bárdyová.
Polícia preto cestujúcim, ktorí idú letecky do zahraničia z iného dôvodu, ako je dovolenka, odporúča prísť na letisko v dostatočnom časovom predstihu. „Preverovanie účelu cesty do zahraničia môže spôsobiť zvýšenie čakacej doby vybavovacieho procesu,“ vysvetlila Bárdyová. Účel cesty je potrebné preukázať predložením hodnoverných dokladov.
Rezort dopravy zároveň podotkol, že vrátenie peňazí za už uhradené zálohy klientov cestovných kancelárií má v rámci ochrany spotrebiteľa riešiť Ministerstvo hospodárstva (MH) SR podľa zákona o zájazdoch. Kompenzácia ušlého zisku cestoviek pre obmedzenie podnikania na základe rozhodnutia vlády, ktorým sa zakazuje cestovanie do zahraničia s cieľom rekreácie, bude opäť súčasťou schémy pomoci. „Predpokladáme, že bude nutné vo veľmi krátkom čase zvýšiť balík prostriedkov na tento účel,“ dodalo MDV.
Obmedzenie zahraničných dovoleniek avizoval v stredu minister financií Eduard Heger (OĽANO), dočasne poverený riadením Ministerstva zdravotníctva SR. Ide o jedno z vládnych opatrení, ktoré má podľa Hegera zamedziť neférovosti, keďže aktuálne nie je možné nedôvodne cestovať medzi okresmi.
TASR 18.03.2021 |
| Počas víkendu zaočkovali v Trnave 2366 pedagógov - Vo Fakultnej nemocnici (FN) Trnava zaočkovali počas víkendu takmer 2366 pedagógov vo veku do 55 rokov vakcínou AstraZeneca. V pondelok ráno očkujú učiteľov nad 55 rokov vakcínou Moderna. Od 10.00 h bude pokračovať vakcináciou populácie v rámci prvej, druhej, a tretej fázy a ľudí, ktorí idú na preočkovanie. Informoval o tom hovorca nemocnice Matej Martovič.
Vo FN Trnava boli počas víkendu vytvorené štyri vakcinačné centrá, v ktorých pracovalo 33 zamestnancov nemocnice, z toho 12 lekárov, 15 zdravotných sestier a šesť administratívnych pracovníkov.
„V sobotu bolo zaočkovaných 682 a v nedeľu 1684 učiteľov. Priebeh očkovania bol plynulý, čo dokazuje aj vysoké číslo zaočkovaných učiteľov,“ uviedol riaditeľ FN Trnava Vladislav Šrojta. V pondelok sa bude taktiež očkovať v DSS prostredníctvom mobilného očkovacieho tímu.
Trnava 15. februára (TASR) |
| Analýza: Viac ako tretina Slovákov žije v preplnených domácnostiach - Viac ako tretina Slovákov žije v preplnených domácnostiach. Slovensko sa tak za vlaňajší rok nachádza na piatom mieste spomedzi 27 krajín Európskej únie. Väčší počet preplnených domácností má iba Lotyšsko (42,2 %), Bulharsko (41,1 %), Chorvátsko (38,5 %) a Poľsko (37,6 %). Vyplýva to z údajov európskeho štatistického úradu Eurostat, na ktoré poukázala analytička FinGo.sk Lenka Buchláková.
"Na Slovensku sa takmer každé piate dieťa vychováva v rozšírenej rodine. Priemerný počet členov v jednej domácnosti je v prípade Slovenska na úrovni 2,9 člena. Navyše až dve tretiny mladých ľudí vo veku 25 až 34 rokov žijú v tzv. mama hoteli. Teenageri a mladší ľudia vo veku 16 až 29 rokov sú až v 90 % prípadov doma. Ak sa pozrieme na štatistiky, ktoré hovoria o dospelákoch, teda na ľudí od 18 do 34 rokov, tam nelichotivo kraľujeme tabuľke. Až takmer 70 % ľudí v tejto vekovej kategórii žije s rodičmi, priemer 27 krajín EÚ je na úrovni 50 %,“ zhodnotila Buchláková.
Na Slovensku sú až dve tretiny domácností zložené z troch generácií, teda rodičov a manželského páru s dieťaťom alebo deťmi. „Na Slovensku majú rozšírené trojgeneračné rodiny najvyššie zastúpenie zo všetkých, a to na úrovni 60 %. Aj druhým najviac zastúpeným typom rozšírenej rodiny je trojgeneračné spolužitie slobodného rodiča s jeho rodičom/rodičmi a dieťaťom/deťmi. Takéto rodiny majú štvrtinové zastúpenie v krajine,“ doplnila Buchláková. Podľa zistení zostáva s rodičmi viac mužov ako žien. S rodičmi dožívajú väčšinou dospelí, ktorí nemajú partnera/partnerku.
Analytička poukázala na to, že oproti Švédom, Dánom, Fínom či Luxemburčanom sa mladí ľudia na Slovensku osamostatňujú zhruba o 10 rokov neskôr. Súvisí to podľa Buchlákovej s lepšou životnou úrovňou, či s túžbou mladých po štúdiu cestovať a spoznávať svet. Ak aj mladí ľudia na Slovensku odídu od rodičov, podľa štatistiky tak urobia okolo 31. roka. Eurostat ukazuje, že samostatné bývanie si nemôžu dovoliť všetci. V roku 2019 sa každý piaty mladý človek na Slovensku vo veku 20 až 34 rokov nevzdelával ani nepracoval. 13.01.2021 Tasr |
| Polícia v nasadení od zatýkania k smrti - Rok 2020 bol poznačený množstvom akcií, ktoré zaujali názvami, no nakoniec najmä tragickým skonom bývalého policajného prezidenta Milana Lučanského. HN vám prinášajú prehľad veľkých káuz vlaňajška.
BÚRKA
V čase, keď ešte pri moci bola vláda vedená premiérom Petrom Pellegrinim, no opraty po voľbách už pomaly preberalo hnutie OĽaNO so svojimi spojencami, sa na Slovensku uskutočnila dovtedy nevídaná akcia. Polícia ju nazvala Búrka a 11. marca 2020 počas nej zadržala spolu 13 sudcov a ďalších päť osôb. S putami na rukách skončila aj bývalá štátna tajomníčka ministerstva spravodlivosti Monika Jankovská, podpredsedníčka Najvyššieho súdu Jarmila Urbancová, šéfovia bratislavských okresných súdov David Lindtner, Dušan Srogončík, no tiež niekoľko sudkýň ako Andrea Haitová, Zuzana Maruniaková, Denisa Cviková či Katarína Bartalská. Všetci čelia podozreniam z rozsiahlej trestnej činnosti, ako sú korupcia, zasahovanie do nezávislosti súdu, ale aj zneužívanie právomoci. Dôkazom proti nim mala byť výpoveď ich kolegu Vladimíra Sklenku aj komunikácia, ktorú vyšetrovatelia zaistili v mobilných telefónoch Mariana Kočnera. Sudcov mal podplácať peniazmi, dámy aj kabelkami či pobytom na Donovaloch.
VÍCHRICA
Akcia, ktorá bola pokračovaním Búrky, vyvolala 28. októbra veľké prekvapenie. Po Víchrici totiž skončil vo vyšetrovacej väzbe známy podnikateľ a kontroverzne vnímaný bývalý konkurzný právnik Zoroslav Kollár, ktorý mal mať veľký vplyv na súdne rozhodnutia. Ďalšie obvinenia pribudli v tom čase už bývalým sudcom Davidovi Lindtnerovi, Jarmile Urbancovej či sudcovi Krajského súdu v Bratislave Richardovi Molnárovi. Novým menom v skupine údajne skorumpovaných sudcov bol Jozef Kolcun z Najvyššieho súdu. Menovaní sú podozriví zo spáchania trestného činu korupcie, zo zasahovania do nezávislosti súdu a z marenia spravodlivosti. NAKA dôkazy získala aj výpoveďou bývalého sudcu Vladimíra Sklenku, ktorý si s Kočnerom v minulosti vymenil vyše deväťtisíc správ. Aktuálne spolupracuje s políciou. Vypovedal aj o Zoroslavovi Kollárovi a o tom, ako ovplyvňovali spor okolo jeho firmy Slovakia Ring, či s ministerstvom vnútra, od ktorého v spore na ochranu osobnosti podnikateľ žiadal vysoké odškodné.
OBVINENÝ ŽIGA
Pár dní pred Vianocami sa musel pred vyšetrovateľa dostaviť aj bývalý dvojnásobný minister kabinetu Roberta Fica Peter Žiga, keďže k jeho zadržaniu a predvedeniu dôjsť nemohlo, lebo je poslancom Národnej rady. Vo svojich výpovediach ho totiž spomína nielen bývalý šéf finančnej jednotky Bernard Slobodník, ale aj Monika Jankovská, ktorá sa po dlhých mesiacoch mlčania napokon rozhodla s políciou spolupracovať. A medzi prvými „natrela“ práve Petra Žigu, ktorý podľa nej figuroval v prípade súdneho sporu medzi štátom a Slovenskými elektrárňami. Ich väčšinovým vlastníkom sú Taliani. Spor sa týkal vodného diela Gabčíkovo. Jankovská mala v tejto veci vypovedať, že od Žigu vzala úplatok 100-tisíc eur na to, aby u sudkyne Najvyššieho súdu Kataríny Pramukovej vybavila rozhodnutie v prospech Slovenska. Pramuková tak aj rozhodla, podľa Jankovskej však úplatok neprijala. Bývalý minister, dnes predstaviteľ strany Hlas, všetky obvinenia odmieta a tvrdí, že je to súčasť politického boja.
BOŽIE MLYNY
Ani samotní zasahujúci policajti 17. septembra zrejme netušili, ako prebiehajúca akcia s názvom Božie mlyny v nasledujúcich mesiacoch ovplyvní dianie na Slovensku. Vtedy v ich rukách skončil bývalý šéf Kriminálneho úradu Finančnej správy Ľudovít Makó, po ktorého si prišli v skorých ranných hodinách do jeho domu v obci Jelenec. Krátko nato ho obvinili zo závažných skutkov ako vydieranie, podporovanie zločineckej skupiny takáčovcov a obmedzovanie osobnej slobody. Spolu s ním bol neskôr obvinený aj bývalý príslušník SIS František Böhm. Obaja skončili vo vyšetrovacej väzbe, kde pomerne rýchlo začali s políciou spolupracovať, za čo im dozorujúci prokurátor vyšiel maximálne v ústrety. Dnes sú už obaja na slobode, pričom nie sú ani len monitorovaní na to určeným zariadením. Polícia ani prokuratúra sa nevyjadrili k tomu, ako zabezpečili, aby Makó s Böhmom neovplyvňovali a neohrozovali prípadných svedkov. Tých orgány paradoxne vyzvali, aby sa prihlásili a vypovedali proti uvedenej dvojici.
SMRŤ GENERÁLA LUČANSKÉHO
Koniec decembra roku 2020 sa zapísal do histórie Slovenska čiernou udalosťou. Vyšetrovaciu väzbu neprežil bývalý policajný šéf Milan Lučanský, ktorý mal počas kariéry zásluhu na tom, že za mrežami skončil nejeden mafián. Aj Mikuláš Černák. Napokon však v rukách polície skončil samotný Lučanský, ktorého zadržali v rámci akcie Judáš. Stalo sa tak na základe výpovedí kajúcnikov, ktorí tvrdia, že od nich bral úplatky. Či to bolo naozaj tak, sa však už nedozvieme. Milan Lučanský si vo väzbe siahol na život a vyšetrovanie jeho veci sa tak zastaví. Táto tragédia vyvolala veľa vášní a otáznych reakcií politikov. Prekvapil najmä minister obrany Jaroslav Naď, ktorý sa ozval po tom, čo svetlo sveta uzrela lekárska správa z incidentu z 9. decembra, keď museli exšéfa zboru pre zranenie previezť na operáciu do ružomberskej nemocnice. Minister obrany sa vyjadril, že ak ho bude kontaktovať osoba, ktorá mu poskytne informáciu o tom, ako sa zdravotný záznam dostal na verejnosť, tomu občanovi garantuje anonymitu, odmenu a beztrestnosť. Výšku odmeny ani to, z akej rezortnej kapitoly bude vyčlenená, však Naď neprezradil. Na jeho status na sociálnej sieti zareagoval syn Milana Lučanského, ktorý mu odkázal, že so zverejnením správy nemá rodina problém a že akýkoľvek hon na informátora s cieľom zastrašovania je už bezpredmetný.
OČISTEC
Policajné komandá na základe výpovedí kajúcnikov Makóa a Böhma vtrhli 5. novembra okolo 5. hodiny ráno do niekoľkých objektov v rôznych častiach Slovenska a zadržali takmer celú bývalú policajnú vrchnosť. Okrem iných policajného exprezidenta Tibora Gašpara, exšéfa NAKA Petra Hraška, bývalého riaditeľa Protikorupčnej jednotky Róberta Krajmera, ale tiež Bernarda Slobodníka z vedenia národnej jednotky Finančnej polície. Dokopy došlo k zadržaniu ôsmich ľudí, ktorí čelia závažným obvineniam. Spolu s nimi aj oligarcha Norbert Bödör, ktorý mal stáť na čele tejto zločineckej skupiny. Tá mala od roku 2012 dosadzovať do najvyšších funkcií v Policajnom zbore spriaznených ľudí a spoločne zarábať na korupcii, zneužívaní verejných právomocí, marení spravodlivosti, vyhrážaní a vydieraní.
JUDÁŠ
K ďalšiemu zatýkaniu funkcionárov bezpečnostných zložiek došlo 3. decembra. V rámci akcie Judáš, ktorá sa tiež uskutočnila na základe výpovede kajúcnikov Makóa a Böhma, skončilo v putách dokopy šesť ľudí vrátane vtedy stále aktívneho námestníka riaditeľa SIS Borisa Beňa. Ďalší podozriví boli policajný exprezident Milan Lučanský a Norbert Bödör. Prvý bol na ceste z Chorvátska a druhý už sedel vo vyšetrovacej väzbe. Funkcionári čelia stíhaniu za branie úplatkov či vydieranie. Kajúcnikom je tu aj Bernard Slobodník, ktorý napríklad vypovedá o kauze rodiny bývalého ministra Petra Žigu. Hlavnou postavou je jeho synovec, ktorý sa mal s firmou zapojiť do karuselového podvodu. Slobodník podľa portálu Aktuality. sk tvrdí, že mu Žigovci za zahladenie kauzy zaplatili 50-tisíc eur, ktoré prebral od Bödöra. Slobodník si vraj polovičku nechal a druhú dal vyšetrovateľovi prípadu Marianovi Kučerkovi, ktorého tiež zadržali.
DOBYTKÁR
O trestuhodnom rozdeľovaní dotácií cez Pôdohospodársku platobnú agentúru sa hovorilo dlhé roky. Dokonca aj presné percentá pre sprostredkovateľov sa spomínali. Nič sa však nedialo. Až začiatkom marca uskutočnila NAKA akciu Dobytkár, v rámci ktorej zadržala deväť ľudí, zaistila hotovosť a umelecké diela v hodnote asi 800-tisíc eur. Dobytkár pokračoval v ďalších etapách, pričom v rukách polície nakoniec skončili aj vplyvní podnikatelia ako Martin Kvietik zo Slavie Capital či Norbert Bödör, ale tiež funkcionári agentúry. Najvyššie postaveným bol jej bývalý šéf Juraj Kožuch. Polícia odhadla, že na úplatky išlo dokopy viac ako 10 miliónov eur.
[04.01.2021; Hospodárske noviny; TÉMA DŇA |
| Policajný exprezident Milan Lučanský sa vo väzbe pokúsil o samovraždu - Bývalý policajný prezident Milan Lučanský, ktorý je v súčasnosti vo väzbe, sa pokúsil o samovraždu. Jeho stav je kritický. TASR o tom informoval hovorca rezortu spravodlivosti Peter Bubla.
„Dnes podvečer prišlo v Ústave na výkon väzby a Ústave na výkon trestu odňatia slobody v Prešove k mimoriadnej udalosti, pri ktorej sa väzobne stíhaný M. Lučanský pokúsil o samovraždu. Stalo sa tak napriek tomu, že bol pravidelne monitorovaný a bolo mu poskytované aj psychologické poradenstvo," povedal Bubla. Bližšie informácie poskytne ministerstvo na stredajšom brífingu.
„Môžem vám poskytnúť len informáciu, že mňa nikto oficiálne neinformoval a o skutočnostiach, na ktoré ste sa ma pýtali, som sa dozvedel len z médií," povedal pre TASR obhajca Lučanského Matúš Beresecký.
Zbor väzenskej a justičnej (ZVJS) informoval o tejto výnimočnej situácii vedenie ministerstva spravodlivosti. Ďalšie okolnosti prípadu sa aktuálne vyšetrujú. ZVJS potvrdilo, že bližšie informácie budú poskytnuté v stredu. TASR o tom informoval komunikačný odbor ZVJS.
30.12.2021 tasr.sk |
| Vláda schválila valorizáciu odmien obvinených a odsúdených - Obvinení a odsúdení, ktorí pracujú, budú mať valorizované odmeny v súvislosti s medziročným nárastom minimálnej mzdy. Vyplýva to z nariadenia vlády o výške pracovnej odmeny a podmienkach jej poskytovania obvineným a odsúdeným. Nariadenie schválila vláda na stredajšom rokovaní.
Upravené výšky pracovných taríf obvinených a odsúdených zaradených do práce sú stanovené ako súčin doteraz platných pracovných taríf a koeficientu nárastu minimálnej mzdy. "Medziročný nárast minimálnej mzdy, z ktorého sa pri stanovení predmetného mechanizmu vychádza, je vo výške 1,07," spresnilo Ministerstvo spravodlivosti SR, ktoré je predkladateľom nariadenia.
Schválené nariadenie nadobúda účinnosť 1. januára 2021.
Tasr 15.12.2020 |
| Haščáka zadržali a obvinili z korupcie. Penta hovorí o demonštrácii sily - Národná kriminálna agentúra v utorok popoludní zadržala šéfa finančnej skupiny Penta a jedného z najbohatších Slovákov Jaroslava Haščáka. Má byť obvinený z údajného nelegálneho obchodovania s nahrávkami z kauzy Gorila. Polícia popoludní urobila raziu aj v sídle spoločnosti Penta v bratislavskej Petržalke.
Okolo štvrtej popoludní obsadilo zhruba 30 kukláčov petržalské sídlo spoločnosti Penta v Digital Parku. Policajti si mali odniesť počítače. Haščák bol pri zásahu prítomný, po boku policajtov sa však pohyboval bez pút na rukách.
„Policajný zásah v priestoroch našej firmy, ako aj vznesenie obvinenia voči spolumajiteľovi Penty J. Haščákovi považujeme za neopodstatnené a neprimerané. Jaroslav Haščák sa dnes (v utorok – pozn. red.) zúčastnil plánovaného výsluchu, ktorý sa mal týkať vyšetrovania približne päť rokov starého podozrenia z trestnej činnosti z údajného nelegálneho obchodovania s nahrávkami z kauzy Gorila. Po skončení tohto výsluchu bolo J. Haščákovi vznesené obvinenie,“ povedal pre Pravdu hovorca finančnej skupiny Penta Martin Danko.
„V tejto záležitosti, ako aj počas viac ako osem rokov trvajúceho vyšetrovania kauzy Gorila, poskytoval Jaroslav Haščák vždy plnú súčinnosť. Zásadne odmieta akékoľvek nelegálne konanie v súvislosti s aktivitami bývalého príslušníka SIS Ľubomíra Arpáša. Podnikne všetky právne kroky na svoju ochranu,“ doplnil Danko, ktorý zásah polície označil za neprimeranú a neopodstatnenú demonštráciu sily.
Polícia o prípade neinformuje s odkazom na informačné embargo uvalené zo strany Úradu špeciálnej prokuratúry. Ani jej hovorkyňa však zatiaľ bližšie informácie neposkytla. Na informácie bol skúpy aj minister vnútra Roman Mikulec (OĽaNO), ktorý povedal, že sa nebude vyjadrovať vzhľadom na prebiehajúce procesné úkony.
Na súde s Kočnerom bol ako svedok
Haščák je dlhodobo označovaný za oligarchu a jedného z najvplyvnejších ľudí v štáte, ktorý mohol byť v posledných rokoch zapletený do viacerých nekalých podnikateľských činností s napojením na politiku. Jeho meno sa objavilo aj v súvislosti s prípadom vraždy novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej.
V procese pred Špecializovaným trestným súdom v Pezinku vystúpil kvôli čulej komunikácii s neprávoplatne oslobodeným Marianom Kočnerom ako svedok. Kočner mal podľa obžaloby Haščákovi v súvislosti so zavraždeným Kuciakom písať, že pracuje na „odj…baní ču…áka“. Aj samotný Kuciak sa venoval témam o napojení banky, ktorá patrí Pente, na daňové raje v súvislosti s uniknutými dokumentmi Panama Papers.
Kľúčová postava Gorily
Spolumajiteľ Penty bol ale najmä kľúčovou postavou megakauzy Gorila. Spis SIS známy ako Gorila spoznala verejnosť v decembri 2011. Vzniknúť mal ešte v rokoch 2005 až 2006 a obsahoval prepisy odpočúvaní z konšpiračného bytu na Vazovovej ulici v Bratislave. V spise sa píše o rozsiahlej korupcii pri privatizácii za druhej Dzurindovej vlády, systéme legalizácie provízií, kupovaní poslancov Národnej rady a tiež o prepojení politikov, vrátene neskoršieho premiéra Roberta Fica a vysokých predstaviteľov štátnej správy na finančnú skupinu Penta.
Po zverejnení prepisu na internete spôsobili tieto informácie dovtedy nevídané niekoľkotisícové pouličné protesty. Napriek tomu však kauza nebola nikdy došetrená. Za viac ako sedem rokov práce špeciálneho vyšetrovacieho tímu bolo začatých do 30 trestných stíhaní, z ktorých zhruba 18 bolo ukončených. Ešte pred rokom malo byť stále živých zhruba desať trestných konaní, v ktorých boli obvinení dvaja ľudia v súvislosti so spoločnosťou Bratislavská teplárenská. Prvým obvineným bol exminister hospodárstva Pavol Rusko, ktorého ešte v roku 2012 obvinili z podielu na podvode pri nevýhodnej privatizácii Paroplynového cyklu z roku 2004 v prospech skupiny Penta. Po niekoľkých dňoch ale prokuratúra obvinenie zrušila.
Nahrávky u Kočnera
Zásadný posun nastal až po zadržaní Mariana Kočnera. Pri domových prehliadkach vykonávaných v rámci vyšetrovania úkladnej vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej sa u neho našli aj viaceré nahrávky. Medzi nimi bola aj takmer 40-hodinová nahrávka podobná spisu Gorila tzv. „Stopa 21“.
Podozrenie voči Haščákovi zosilnelo, keď sa vlani v novembri objavila aj 70-minútová audionahrávka rozhovoru Kočnera s bývalým generálnym prokurátorom Dobroslavom Trnkom pravdepodobne z leta 2014. Kočner v nej Trnkovi vyčíta, že bol vydierať Haščáka s nahrávkou z kauzy Gorila. Kočner na nahrávke vysvetľuje, že predtým od Haščáka za nahrávku zinkasoval milión eur a sľúbil mu, že to bola jediná kópia. Vraj ale zabudol ešte jednu kópiu u Trnku v trezore. Keď však Trnka v roku 2011 skončil vo funkcii generálneho prokurátora, mali ísť spolu s Oskárom Bereczkom, starostom obce Dolný Bar, a právnikom Lórantom Kósom nahrávku Haščákovi ponúknuť za päť alebo desať miliónov eur. Haščák preto mal Kočnera údajne kontaktovať a oznámiť mu, že sľúbený milión nedostane.
Obvinenie Trnku a Arpáša
Trnka bol v tejto súvislosti krátko pred minulými Vianocami obvinený. „Obvinený sa skutku dopustil v období rokov 2007 až 2014, keď ako verejný činiteľ nesplnil povinnosť vyplývajúcu mu z Trestného poriadku a po prevzatí zvukovej nahrávky zo spravodajskej operácie SIS pod krycím názvom Gorila, z ktorej vyplývalo podozrenie zo spáchania viacerých trestných činov od osoby M. K., túto ukrýval a neodovzdal orgánom činným v trestnom konaní, pričom tak konal v úmysle zadovážiť sebe a M. K. majetkový prospech a zároveň v úmysle zadovážiť neoprávnenú výhodu osobám, ktorých rozhovory obsahujúce skutočnosti nasvedčujúce spáchanie trestného činu sú zachytené na predmetnej zvukovej nahrávke,“ informovala 12. decembra polícia na sociálnej sieti.
NAKA zadržala 24. novembra bývalého šéfa kontrarozviedky SIS Ľubomíra Arpáša. Ten je podozrivý, že nahrávku vyniesol zo SIS a zobchodoval s Pentou. Súd rozhodol o jeho väzobnom stíhaní.
2.12.2020 Pravda.sk
|
| NAKA zadržala exšéfa policajných odpočúvaní, obviniť mali aj Lučanského - Po akciách Božie mlyny a Očistec najnovišie NAKA spustila akciu s krycím názvom Judáš.Policajti dnes skoro ráno zadržali šiestich ľudí, medzi nimi aj exšéfa Úradu zvláštnych policajných činností Ministerstva vnútra Jozefa Reháka a bývalého viceprezidenta Finančnej správy Daniela Čecha.Informovali o tom spravodajský portál televízie Joj a Denník N.
Po akciách Božie mlyny a Očistec najnovišie NAKA spustila akciu s krycím názvom Judáš.Policajti dnes skoro ráno zadržali šiestich ľudí, medzi nimi aj exšéfa Úradu zvláštnych policajných činností Ministerstva vnútra Jozefa Reháka a bývalého viceprezidenta Finančnej správy Daniela Čecha.Informovali o tom spravodajský portál televízie Joj a Denník N.
Po akciách Božie mlyny a Očistec najnovišie NAKA spustila akciu s krycím názvom Judáš.Policajti dnes skoro ráno zadržali šiestich ľudí, medzi nimi aj exšéfa Úradu zvláštnych policajných činností Ministerstva vnútra Jozefa Reháka a bývalého viceprezidenta Finančnej správy Daniela Čecha.Informovali o tom spravodajský portál televízie Joj a Denník N.
2.12.2020 sme.sk |
| Sociálna poisťovňa vyplatila v auguste 51.240 minimálnych dôchodkov - Sociálna poisťovňa v auguste tohto roka vyplatila spolu 51.240 takých starobných dôchodkov a invalidných dôchodkov vyplácaných po dovŕšení dôchodkového veku, ktoré boli automaticky zvýšené na minimálny dôchodok. Je to takmer o 3000 viac ako v rovnakom období minulého roka, keď poisťovňa vyplatila 48.691 minimálnych dôchodkov.
Z uvedeného počtu dôchodkov, podľa štatistík poisťovne, zvýšených na minimálny dôchodok, ktoré boli vyplatené v auguste, bolo 48.160 starobných a 3080 invalidných dôchodkov po dosiahnutí dôchodkového veku, pričom celkovo bolo 50.313 dôchodkov vyplatených na Slovensku a ďalších 927 do zahraničia.
Nárok na zvýšenie dôchodku na minimálny dôchodok má poberateľ starobného dôchodku aj keď bol predtým priznaný ako predčasný starobný dôchodok alebo poberateľ invalidného dôchodku po dovŕšení dôchodkového veku bez ohľadu na mieru poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť, ak spĺňa zákonom stanovené podmienky. O zvýšenie dôchodca nemusí osobitne žiadať, poisťovňa mu dôchodok na úroveň minimálneho zvýši z vlastnej iniciatívy automaticky bez jeho žiadosti.
Výška minimálneho dôchodku je u každého dôchodcu individuálna a závisí od získania tzv. počtu kvalifikovaných rokov, ktoré dosiahol počas svojho aktívneho pracovného života. Ak dôchodca získa 30 rokov kvalifikovaného obdobia dôchodkového poistenia, čo je minimálny počet, od 1. januára 2019 mu patrí dôchodok minimálne vo výške 278,90 eura mesačne. Od 1. januára 2020 nastane aj v tejto oblasti ďalší nárast a minimálny dôchodok bude pri 30 rokoch kvalifikovaného obdobia vyšší o 7 eur a dosiahne hodnotu 285,90 eura mesačne.
4.10.2019 Tasr |
| Pápež František chce pozmeniť jeden verš v modlitbe Otče náš - Otče náš má pôvod v aramejčine, ktorou hovoril Ježiš Kristus. Neskôr bola modlitba preložená do starogréčtiny a latinčiny. Obsahuje sedem prosieb či žiadostí k Bohu.
Pápež František naznačil, že chce pozmeniť jeden verš modlitby Otče náš. Hlava katolíckej cirkvi v stredajšom rozhovore uviedla, že nesúhlasí s prekladom verša "a neuveď nás do pokušenia". Podľa neho to totiž vyznieva tak, že Boh vedie ľudí k hriechu.
"Nie je to dobrý preklad," uviedol pápež, ktorého v piatok citovala spravodajská stanica Fox News. František sa domnieva, že vhodnejšou alternatívou by bolo znenie "nenechaj nás podľahnúť pokušeniu", ktoré používa katolícka cirkev vo Francúzsku, a malo by byť implementované globálne.
Otče náš má pôvod v aramejčine, ktorou hovoril Ježiš Kristus. Neskôr bola modlitba preložená do starogréčtiny a latinčiny. Obsahuje sedem prosieb či žiadostí k Bohu.
Pápež sa v priebehu tohto týždňa pridal ku kritike amerického prezidenta Donalda Trumpa, ktorý uznal Jeruzalem za hlavné mesto Izraela a prisľúbil, že sa tam bude usilovať premiestniť z Tel Avivu americké veľvyslanectvo. František apeloval, aby "každý rešpektoval status quo tohto mesta".
Vatikán 812.2017 |
| Uznávaná ekonómka Brigita Schmögnerová jubiluje - Schmögnerová sa narodila 17. novembra 1947 v Bratislave. Po absolvovaní Vysokej školy ekonomickej (1966 - 1971) pôsobila na svojej alma mater ako odborná asistentka.
Ekonómka a politička Brigita Schmögnerová, ktorá sa uplatnila aj v európskych ekonomických štruktúrach, sa v piatok 17. novembra dožíva 70 rokov.
Bývalá viceprezidentka Európskej banky pre obnovu a rozvoj (EBOR) v britskom Londýne pôsobila tiež ako výkonná tajomníčka Európskej hospodárskej komisie Organizácie Spojených národov (OSN) vo švajčiarskej Ženeve, ministerka financií a podpredsedníčka vlády Slovenskej republiky (SR).
Brigita Schmögnerová sa narodila 17. novembra 1947 v Bratislave. Po absolvovaní Vysokej školy ekonomickej (VŠE, dnes Ekonomická univerzita) v Bratislave (1966 - 1971) pôsobila na svojej alma mater ako odborná asistentka. Vzdelanie si doplnila postgraduálnym štúdiom na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského (UK) v Bratislave v odbore matematická štatistika. Ďalšie vzdelanie získala na študijných pobytoch v Centre ekonomického plánovania v gréckych Aténach a na Georgetownskej univerzite v americkom Washingtone.
V rokoch 1976 až do marca 1979 pracovala ako vedecká pracovníčka v Ekonomickom ústave Slovenskej akadémie vied (SAV), kde sa neskôr stala vedúcou odboru pre makroekonómiu. Popritom sa venovala externej ašpirantúre na VŠE a získala titul kandidáta ekonomických vied.
Bola poradkyňou podpredsedu vlády SR, neskôr odbornou poradkyňou v komisiách Ministerstva priemyslu SR (od roku 1990 do júna 1992). Od marca do novembra 1994 pôsobila ako podpredsedníčka vlády SR pre hospodárstvo v dočasnej vláde Jozefa Moravčíka. Od novembra 1994 do roku 1998 bola poslankyňou Národnej rady (NR) SR za Stranu demokratickej ľavice (SDĽ), členkou výboru NR SR pre financie, rozpočet a menu.
Na jar 1998 poslanci NR SR za SDĽ navrhli Brigitu Schmögnerovú na funkciu prezidenta SR do tretieho kola prezidentských volieb. V parlamente sa v období od 29. januára do 9. júla 1998 uskutočnilo päť kôl volieb prezidenta SR. Ani jedno nebolo úspešné.
Od 30. októbra 1998 do 29. januára 2002 zastávala Schmögnerová post ministerky financií a podpredsedníčky prvej vlády Mikuláša Dzurindu. Po rezignácii na post ministerky financií si od konca januára do marca 2002 uplatňovala mandát poslanca NR SR, ktorý jej vyplýval z parlamentných volieb. Zo SDĽ vystúpila 31. januára 2002, zároveň vystúpila aj z parlamentného klubu poslancov za SDĽ. Od 1. februára 2002 do polovice marca 2002 pôsobila v parlamente ako nezávislá poslankyňa a napokon sa poslaneckého mandátu vzdala.
Bývalá ministerka financií SR začala od 18. marca 2002 pracovať na poste výkonnej tajomníčky Európskej hospodárskej komisie OSN v Ženeve. Členkou senior manažmentu Európskej banky pre obnovu a rozvoj (EBOR) v Londýne bola od 1. septembra 2005 a zastávala post viceprezidentky EBOR. Na tomto poste ju v septembri 2010 nahradil český expremiér Jan Fischer. Po ôsmich rokoch pôsobenia v zahraničí sa v roku 2010 vrátila na Slovensko.
Ekonómka Brigita Schmögnerová získala v roku 2000 Krištáľové krídlo v kategórii hospodárstvo za výsledky Ministerstva financií SR, o ktoré sa zaslúžila, ako konsolidácia štátnych financií, vstup do Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD), vstup zahraničných investorov a reštrukturalizácia bánk. V rovnakom roku jej časopis Euromoney udelili prestížnu cenu pre najlepšieho ministra financií. V septembri 2017 si prevzala prémiu Literárneho fondu (LF) za vedeckú a odbornú literatúru v kategórii spoločenské vedy za dielo Kniha o vládnutí (2016).
17. novembra 2017 (TASR) |
| Cudzinci na Slovensku - Slovensko | Medziročne stúpol počet pracujúcich cudzincov na Slovensku o 9 600 osôb na 35 100
Najpočetnejšie zastúpenie na slovenskom pracovnom trhu majú občania Rumunska, nasleduje Srbska a
Česka. Každý tretí cudzinec na Slovensku pracoval ku koncu minulého roka v Bratislave. Nasleduje okres
Trnava, ktorý koncom vlaňajška zaevidoval takmer 5,8-tisíca zamestnaných cudzincov. Minister práce,
sociálnych vecí a rodina SR J. Richter v súvislosti s možným prísunom ďalšej pracovnej sily z tretích krajín
poukázal na to, že na Slovensku je v evidencii nezamestnaných 150-tisíc ľudí so stredným odborným
vzdelaním a vyše 30-tisíc absolventov vysokých škôl. „Uvedomujem si však, že nedokážeme v plnej miere
uspokojiť požiadavky zamestnávateľov z hľadiska konkrétnych profesií, ktorých je nedostatok,“ tvrdí J.
Richter. Ak preto podľa neho úrad práce nebude schopný ponúknuť zamestnávateľom nezamestnaných na
konkrétne profesie, ministerstvo práce bude udeľovať súhlas na príchod pracovnej sily aj z krajín mimo EÚ.
„Nikdy však nie plošne,“ dodal J. Richter.
Zdroj: SITA január 2017 |
| Američania privážajú Tisa na Slovensko v putách - Vďaka portálu Vtedy.sk prinášame unikátne dobové fotografie zo dňa 29. októbra 1945, kedy bol prezident Slovenského štátu Jozef Tiso vydaný československým orgánom.
Bratislava 31. októbra (Teraz.sk/TASR) - ThDr. Jozef Tiso bol rímskokatolícky kňaz, predseda Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (1938 – 1945), poslanec Národného zhromaždenia ČSR (1925 – 1939) a po vyhlásení Slovenského štátu jeho jediný prezident (1939 - 1945). Po druhej svetovej vojne bol odsúdený za vlastizradu a popravený.
Udalosti pred popravou
Niekoľko dní pred oslobodením Bratislavy Červenou armádou, ušiel prezident Slovenského štátu Jozef Tiso s niektorými členmi vlády z mesta. Krátko sa zdržiaval v Holíči, potom odišiel zo Slovenska do rakúskeho kláštora Kremsmünster.
Z Rakúska utiekol do Nemecka, pretože ho začali obsadzovať Spojenecké vojská. Ukrýval sa v bavorskom Altöttingu, očakával, že mu pomôže Vatikán. V polovici júna 1945 ho zatkla americká vojenská polícia. Tisa odhalil agent a bratislavský rodák John Spiegler.
Jozef Tiso skončil najprv v prísne stráženom internačnom tábore. S rukami v putách ho potom Američania 29. októbra 1945 priviezli na Slovensko a vydali československým orgánom.
Príchod Dr. Jozefa Tisu a spol. do Bratislavy 29. októbra 1945.
Život Jozefa Tisa
Rímskokatolícky kňaz a politik, prezident tkz. Slovenského štátu ThDr. Jozef Tiso sa narodil sa 13. októbra 1887 vo Veľkej Bytči (dnes Bytči). Vysokoškolské vzdelanie získal na Viedenskej univerzite, kde promoval na doktora teológie.
Jozef Tiso
Za kňaza ho vysvätil košický biskup Augustín Fischer-Colbrie. Pôsobil ako rímskokatolícky kaplán, bol rektorom Teologického seminára v Nitre, učiteľom na piaristickom gymnáziu v Nitre, neskôr profesorom teológie, v rokoch 1921-1924 biskupským tajomníkom a učiteľom v Bohosloveckom seminári v Nitre. V roku 1924 sa stal dekanom a farárom v Bánovciach nad Bebravou. Vo svojej práci farára tu pokračoval aj počas funkcie prezidenta vojnovej samostatnej Slovenskej republiky.
Do politiky vstúpil v roku 1918, patril k tým, ktorí sa usilovali o autonómiu Slovenska v rámci Československej republiky (ČSR). Za poslanca československého parlamentu v Prahe ho zvolili v roku 1925, funkciu zastával do roku 1939. V rokoch 1927-1929 bol ministrom zdravotníctva a športu v československej vláde.
V októbri 1938, keď v Žiline vyhlásili autonómiu Slovenska v rámci Československa, sa Tiso, ako vedúci predstaviteľ vtedy najväčšej politickej strany na Slovensku - Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS), stal do marca 1939 predsedom vlády autonómneho Slovenska. Po vyhlásení tkz. Slovenského štátu 14. marca 1939 sa stal predsedom vlády a v tom istom roku 26. októbra prezidentom samostatnej Slovenskej republiky tkz. Slovenského štátu.
Na snímke prezident Slovenského štátu Jozef Tiso počas cirkevno - národnej manifestácie v Skalistom, r. 1941, autor neznámy.
Za jeho vlády sa realizovala deportácia Židov zo Slovenska a po vypuknutí Slovenského národného povstania (SNP) Tiso nevyužil vzniknutú situáciu, ale naďalej zotrval v pozícii nemeckého spojenca. V roku 1945 po krátkom pobyte v exile ho vydali československej vláde. Od októbra 1945 ho väznili v Prahe, neskôr v Bratislave. Žaloba ho obvinila z rozbitia ČSR, z podpory nemeckého vojnového úsilia, zo zločinov proti ľudskosti a zo zrady na povstaní.
V procese trvajúcom od 2. decembra 1946 do 15. apríla 1947 ho porota uznala vinným a odsúdila ho na trest smrti. Popravili ho 18. apríla 1947 v Bratislave. Mal 59 rokov.
Dr. Jozef Tiso u ríšského kancelára Adolfa Hitlera 13. marca 1939.
ThDr. Jozef Tiso bol pochovaný 19. apríla 1947 na Martinskom cintoríne v Bratislave. V súčasnosti sú jeho telesné ostatky pochované v kanonickej hrobke na Nitrianskom hrade.
TASR 31.10.2015
|
| Ako sa zmenil svet za 70 rokov. Porovnajte Kisku s Benešom - Andrej Kiska si uctil 70. výročie ukončenia druhej svetovej vojny na RTVS. Porovnajte jeho prejav s prejavom Beneša po návrate do vlasti po vojne.
Celý prejav prezidenta Andreja Kisku k 70. výročiu konca druhej svetovej vojny odvysielaný na RTVS 7. mája 2015.
Zajtra si v Európe pripomíname porážku nacizmu a oficiálny koniec druhej svetovej vojny. Najrozsiahlejšieho, najstrašnejšieho, najničivejšieho vojenského konfliktu v dejinách ľudstva.
Ešte stále sú tu s nami ľudia, ktorí si pamätajú, čo znamenajú všetky hrozné štatistiky tejto vojny: zoznamy desiatok miliónov obetí, zoznamy utrpenia, krutosti, umierania, zničených miest, obcí a celých území. Štatistiky ukrutností, ktoré proti sebe aj na sebe páchali celé národy.
Pre väčšinu z nás je ale dnes rozsah hrôz druhej svetovej vojny už iba čoraz vzdialenejšími dejinami, ktoré presahujú náš osobný život a v skutočnosti aj našu osobnú predstavivosť.
Druhá svetová vojna sa v Európe nezačala ako boj dobra a zla. Na jej začiatku stáli veľmocenské ambície a spočiatku výboje proti menším štátom: anexia Rakúska, zabratie Sudet a rozbitie nášho demokratického Československa, zabratie pobaltských štátov, vojna proti neutrálnemu Fínsku. A potom okupácia Poľska v réžii nacistického Nemecka a Sovietskeho zväzu, čo je aj najčastejšie uvádzaný dátum začiatku druhej svetovej vojny.
Myslím, že je dôležité si pripomínať, čo tomu všetkému predchádzalo. Povzbudzovanie starých krívd a nepriateľstiev. Propaganda, ktorá šírila nevraživosť a nenávisť. Upevnenie a rozpínavosť nedemokratických režimov, fašizmu, nacizmu a komunizmu. Presadenie sa neľudských ideológií, ktoré pohŕdali hodnotou ľudského života aj celými národmi.
Vo chvíľach, kedy si pripomíname a budeme v budúcnosti pripomínať čoraz vzdialenejšie výročia konca druhej svetovej vojny, mali by sme si zakaždým s pokorou spomenúť na to, že táto vojna sa začala u nás v Európe -- aj preto, lebo ľudia dopustili, aby sa vo veľkej časti Európy vymkla z rúk tolerancia, úcta a rešpekt voči blížnemu.
Historici podrobne popísali, ako mnohý vtedajší lídri neodhadli budúcnosť, manévrovali, ustupovali, a uchovávali márne nádeje, že sa im podarí uchrániť ich štáty a svojich občanov pred ďalšou veľkou vojnovou tragédiou. Patrí k tej dobe, že mnohí menší a slabší boli v rokoch 1938 a 1939 ponechaní napospas svojmu osudu vo viere, že obeta malých krajín dokáže uchrániť veľké. A z uhla pohľadu dnešných udalostí je zvlášť potrebné zdôrazniť, že sa kruto mýlili.
Až hrozivý postup armád nacistického Nemecka, existenčné ohrozenie veľmocí a už iba krok k zničeniu európskej civilizácie a vymazaniu z mapy celých národov zmobilizoval spoločný postup Spojencov. A ten potom, po rokoch strašných obetí a útrap, nakoniec viedol k definitívnej porážke a kapitulácii nacistických vojsk 8. mája 1945.
V priebehu posledného roka sme si postupne - v desiatkach hlavných miest a krajín - pripomínali víťazný postupu spojeneckých armád v Európe pred sedemdesiatimi rokmi, ako aj vyslobodenie tých väzňov nacistických koncentračných táborov, ktorých táto strašná mašinéria nestihla vyvraždiť.
Spomínali sme aj na útrapy a hrdinstvo účastníkov Slovenského národného povstania a na boje sovietskej, československej a rumunskej armády na území Slovenska. Niektorých účastníkov týchto bojov, našich vojnových veteránov, som dnes prijal, aby som im v menej občanov Slovenska poďakoval za ich vlastenectvo, statočnosť a za ich osobný podiel v bojoch proti nacizmu.
V poslednom čase som viackrát povedal, ako mi je osobne veľmi ľúto, že o tohtoročnom výročí konca vojny v Európe a jeho oslavách sa hovorí spôsobom, ktorý je podľa môjho presvedčenia nehodný pamiatky desiatok miliónov obetí na frontoch aj mimo nich. Že ku spomienke na obete vojny nepatria prejavy sympatií a nesympatií, lásky alebo nenávisti ku krajinám alebo ich zoskupeniam. Že porážka fašizmu a spomienky na koniec vojny nie sú vhodnou príležitosť na politické demonštrácie. Pretože desiatky miliónov vojakov na frontoch druhej svetovej vojny nenasadzovali svoj život, a milióny svoj život nepoložili v mene súčasných politických cieľov ktorejkoľvek krajiny a jej dnešného vedenia. Bojovali a umierali preto, aby oslobodili Európu od fašizmu a nacizmu a porazili armády takzvanej Tretej ríše.
Pri príležitosti dňa víťazstva som poslal osobný list prezidentovi Ruskej federácie, aby som vyjadril najhlbšiu úctu obrovským obetiam z radov ruského národa počas druhej svetovej vojny a našu vďaku a rešpekt za znášanie nepredstaviteľných útrap. Za rozhodujúce hrdinstvo a odolnosť, ktoré vtedy Červená armáda a celý ruský ľud v tejto vojne preukázali. Poslal som takýto list prezidentovi Ukrajiny, krajiny, ktorej obyvatelia boli touto vojnou a jej následkami rovnako strašne postihnutí, a zároveň ukrajinskí vojaci tvorili podstatnú súčasť Červenej armády. Rovnako tak prezidentovi Bieloruska, ktoré stratilo počas vojny štvrtinu svojich obyvateľov. Pamätáme si tiež, že v Červenej armáde statočne bojovali aj príslušníci iných národov vtedajšieho Sovietskeho zväzu. Moje posolstvo vďaky som poslal prezidentovi Rumunska, ktorého armáda sa podieľala na bojoch na území Slovenska. Ale tiež ministerskému predsedovi Veľkej Británie a prezidentovi Spojených štátov amerických, predstaviteľom spojeneckých krajín, bez ktorých pomoci a vojenského nasadenia by víťazstvo nebolo možné.
Milí spoluobčania,
udalosti, ktoré nasledovali krátko po druhej svetovej vojne, vzali slobodu nám aj mnohým ďalším národom v Európe na veľmi dlhé obdobie. To však nič nemení na tom, že pred sedemdesiatimi rokmi bola porážka nacizmu a fašizmu otázkou holej existencie celých národov aj otázkou prežitia najlepších hodnôt európskej civilizácie. Žiadna príležitosť by už nebola, pokiaľ by sa druhá svetová vojna neskončila víťazstvom Spojencov. A preto musí navždy patriť naša vďaka ľuďom, vojakom, mužom a ženám, ktorí tento boj vybojovali.
Chcem vás požiadať, aby sme zajtra zapálili Sviečky vďaky na hroboch vojakov, ktorí u nás padli. Urobme, prosím, toto tak jednoduché a symbolické ľudské gesto našej vďaky na miestach večného odpočinku tých, ktorých doma čakali mamy, manželky, deti - ktorí mali svoje sny, ale domov sa už nikdy nevrátili.
Zajtra pôjdeme po vojenských cintorínoch od východu Slovenska na západ a spolu s mnohými z vás budeme myslieť na to, že za strašnými štatistikami padlých v tejto vojne sú ľudské osudy každého jedného človeka. Som presvedčený, že v tento deň by nemal byť opustený ani jeden hrob vojaka, ktorý u nás padol na ceste ku konečnej porážke fašizmu.
Ako gesto vďaky od ľudí Slovenska, ako posolstvo našej spomienky.
Ďakujem vám.
Prihovor Andreja Kisku si môžete pozrieť aj na videu:
Skrátený prejav československého prezidenta Edvarda Beneša na Staromestskom námestí v Prahe z 16. mája 1945:
Vracíme se do vlasti – vláda a já – po jedné z nejstrašnějších válek historie. Spojené národy jsou pokryty slávou a triumfy a my se plným právem řadíme k nim jako národ a stát vítězný. Byli jsme do veliké míry nositelem, symbolem i obětí této strašné války. V Praze válka začala a v Praze skončila. Německo, které se v této válce pokrylo neuvěřitelnou hanbou a nezměrným opovržením všeho lidstva, které v této válce kleslo až na nejhlubší dno bídy a zločinu, padá na čas do zkázy a zničení. Češi a Slováci znovu vstávají k novém velikému vzmachu, práci a životu, aby v duchu svých národních tradic a v duchu své veliké historie začali nový požehnaný život za nové ideály, za nové vznešené hodnoty a za nové lidství, lidství lepší, dokonalejší, krásnější, lidství, jak je chápal a hlásal Masaryk.
Jedna veliká, krásná a slavná – i když bolestná, velmi bolestná fáze našeho těžkého národního boje – více než plných šest roků odbojové činnosti doma i [v] zahraničí za druhé války světové – se končí. Končí hrozným pádem Německa, rozvratem a zkázou nacismu a jedním z největších triumfů demokratické myšlenky. A končí naším velikým vítězstvím.
Ustavením vlády na našem domácím osvobozeném území jsme skončili formálně období svého boje v exilu. Státně-politicky svým návratem domů začínáme úplně nové období své vnitřní a mezinárodní politiky. Vracíme se sice k normálním zákonům politické práce doma, ale náš domov bude dále v proměně, v revolučním přizpůsobování se novým změněným poválečným poměrům a ve značném politickém kvasu. Doma, i když budeme i nadále usilovat o všestrannou národní i státní disciplinu, bude vše znovu postaveno na normální demokratický život politických stran, na základnu demokratické diskuse, na základy našich domácích konstitučních a jiných zákonů a vše bude orientováno již dle příprav pro poválečný život vnitropolitický. Ve svém posledním rozhlasovém projevu domů z Londýna jsem už pověděl, jak se dívám na hlavní věci z toho, co bude nyní u nás doma.
O tom všem budeme mluviti více v příštích týdnech a měsících. Půjde o vybudování nového politického života a postavení nového našeho domova. Bude třeba nově formovat politické strany a zredukovati jejich počet proti době předválečné, nově vytvářet poměr Čechů a Slováků a vylikvidovat zejména nekompromisně Němce v zemích českých a Maďary na Slovensku, jak se jen likvidace ta dá v zájmu jednotného národního státu Čechů a Slováků vůbec provést. Heslem naším budiž: definitivně odgermanisovat naši vlast, kulturně, hospodářsky, politicky. Bude třeba dát nový ráz našemu hospodářskému a sociálnímu životu republiky, připravovat nové plánování průmyslové a zemědělské, nové plánování a rozvoj kulturní, který nám tak vandalským způsobem šest let ničil nacism, s přesným plánem nás národně krok za krokem postupně ubíjet a ničit a nakonec nás plně jako kulturní národ vyřídit. Bude třeba důkladně zreorganisovat naši veřejnou správu a připravovat plánování nové československé armády, její dokonalé vybudování a přizpůsobení se novým poměrům. A vše to bude třeba postavit na pevný právní základ nové ústavy republiky.
To vše budou naše nové veliké úkoly, to vše na nás čeká jako na ty, od nichž bude národ nyní očekávat veliký budovatelský elán a rozmach.
Já vím, že to nebude práce snadná; já vím, že se nám bude pracovat obtížněji po tom hrozném zpustošení naší vlasti a po tom neslýchaném vyplundrování všeho našeho hospodářského, průmyslového, zemědělského a kulturního života. Ale věřím ve velikou národní disciplinu, věřím ve veliké národní české a slovenské vlastenectví, věřím ve velikou, a tak toužebně a vlastenecky připravovanou všeobecnou národní obnovu.
Tož všichni do nové práce, do nového, požehnaného, toužebně očekávaného úspěšného národního života!
A nemohu skončit tento svůj první referát z doby válečné českému a slovenskému lidu, aniž bych – vstupuje do naší věčné, nádherné, vítězné a jásající Prahy – nezdůraznil: buďme vděčni národům Sovětského svazu za ohromné oběti, které pro nás v této veliké válce přinesli, buďme vděčni Rudé armádě za veliké vypětí sil a obzvláštní vojenské umění, které jí umožnilo docílit těch grandiosních vítězství nad německou zběsilostí, jakých snad v historii Rusko nikdy nedocílilo. Buďme vděčni Velké Britannii, která osvědčila tolik statečnosti a tolik houževnatosti, která v jedné době války dovedla sama vydržet ohromný nápor německý a zachránila tak svět od již již přicházející německé pohromy; a buďme vděčni Spojeným státům za jejich nebývalý válečný rozmach a jejich překvapující úsilí vojenské, které spoluzachránilo demokracii a přivodilo naše dnešní vítězství. Vzpomeňme vděčně Stalina, Churchila a Roosevelta za všecko to, co pro lidstvo v této válce vykonali! A nezapomínejme na Francii a na všecky ostatní spojence! Zaslouží všichni uznání a díky. Svým utrpením a bojem se všichni zasloužili o vítězství demokracie.
A pro svou budoucnost si znovu přísahejme: zůstaneme vždycky věrni svým velikým tradicím českým a slovenským, zůstaneme věrni svým lidovým, demokratickým a sociálním ideálům naší revoluční doby a zůstaneme věrni své družbě, své spolupráci a ideálům naší nové – a společně prolitou krví posvěcené – slovanské politiky s velikým národem ruským a ostatními národy slovanskými!
7.05.2015 HN red
|
| Hlava XXII úplne zmenila môj život, priznal jej autor Joseph Heller - Popredný satirik sa preslávil vojnovým románom, v ktorom podal satirický obraz americkej armády počas druhej svetovej vojny
V roku 1923 sa narodil americký spisovateľ Joseph Heller. Tématikou vojny Heller nadväzuje na svojho predchodcu Ernesta Hemingwaya. eller využíva k svojej kritike najúčinnejšie zbrane - satiru, humor a hlavne absurditu (aby ukázal, že vojna je absurdná).
New York/Bratislava 11. decembra (TASR) – Americký spisovateľ Joseph Heller zomrel 12. decembra pred 15 rokmi.
Satirický obraz americkej armády
Popredný satirik sa preslávil vojnovým románom Hlava XXII, v ktorom podal satirický obraz americkej armády počas druhej svetovej vojny. Jeho ďalšie romány Niečo sa stalo, Gold nad zlato, Boh vie, alebo Záverečná boli síce úspešné, ale úroveň a ohlas Hlavy XXII nedosiahli. "Ak vznikla nejaká biblia dvadsiateho storočia, tak to bola Hlava XXII", povedal o diele Hellerov literárny kolega a generačný súčasník Kurt Vonnegut.
Bol pilotom
Joseph Heller sa narodil 1. mája 1923 v newyorskom Brooklyne v USA do židovskej prisťahovaleckej rodiny. Počas druhej svetovej vojny sa ako pilot amerického bombardéra zúčastnil na bombardovaní Talianska. Táto životná skúsenosť ho veľmi ovplyvnila a bola impulzom k napísaniu jeho najlepšieho diela. Po skončení vojny začal Heller študovať na Columbijskej univerzite v New Yorku, neskôr pokračoval v štúdiu vo Veľkej Británii na Oxforde. Po skončení študijného života pracoval v niekoľkých reklamných agentúrach a popritom sa venoval písaniu.
Autor nového termínu
Životné dielo Josepha Hellera s názvom Hlava XXII vyšlo v roku 1961. Príbeh kapitána Yossariana a jeho druhov v zbrani priblížil krutosť vojny, zároveň ju zosmiešnil a poukázal na jej zbytočnosť a absurditu. Kritici dielo považujú za kultový román či za jedno z najdôležitejších beletristických diel o druhej svetovej vojne. V súvislosti s knihou vznikol dokonca nový termín – "hlavou 22" dodnes ľudia popisujú niečo, čo je absurdné a nenormálne.
Tvorivá sloboda
Vydanie Hlavy XXII umožnilo Josephovi Hellerovi venovať sa už len písaniu, pretože kniha mu zaručila tvorivú slobodu a splnila jeho sen stať sa spisovateľom. Ďalšími úspešnými dielami amerického autora sú knihy Gold nad zlato (1979), Nebolo mi do smiechu (1986), Nemaľujte si to (1988), Teraz a vtedy (1998) alebo Záverečná! (1995), z ktorej cítiť veľa autobiografických momentov. Posledný Hellerov román Portrét starého umelca je inšpirovaný jeho vlastnými životnými skúsenosťami a ponúka pohľad do zákulisia spisovateľskej tvorby.
Zdravotné ťažkosti
Začiatkom 80. rokov 20. storočia Hellerovi zistili vážne neurologické ochorenie, ktoré úplne atrofovalo jeho svaly a spisovateľ strávil dva roky v nemocnici. Joseph Heller zomrel 12. decembra 1999 v americkom New Yorku na zlyhanie srdca vo veku 76 rokov.
11.12.2014 TASR |
| Fidel Castro sa stal laureátom Konfuciovej mierovej ceny - Konfuciovu cenu udeľujú v Číne od roku 2010 ako alternatívu k Nobelovej cene za mier, ktorú práve v tom roku získal väznený čínsky disident a spisovateľ Liou Siao-po.
Dlhoročný kubánsky vodca Fidel Castro sa stal tohoročným laureátom Konfuciovej mierovej ceny, ktorú udeľuje Čína a ktorá sa považuje za alternatívu Nobelovej ceny za mier.
Členovia výboru, ktorí o udelení ceny rozhodujú, v prípade 88-ročného Castra vyzdvihli jeho úsilie riešiť konflikty na medzinárodnej scéne pokojnou cestou.
Ako upozornila agentúra AP, tento postoj ostro kontrastuje s tým, ako Castra vníma Západe, pre ktorý je kubánsky vodca diktátorom, čo takmer 50 rokov vládol za podpory jedinej politickej strany.
Konfuciovu cenu udeľujú v Číne od roku 2010 ako alternatívu k Nobelovej cene za mier, ktorú práve v tom roku získal väznený čínsky disident a spisovateľ Liou Siao-po.
Čínska vláda vtedy Liouovo ocenenie odsúdila, ale dištancovala sa aj od Konfuciovej ceny. Hovorca ministerstva zahraničných vecí aj dnes uviedol, že cena je vyjadrením túžob členov výboru po nastolení svetového mieru.
V zozname ľudí vyznamenaných Konfuciovou mierovej cenou je aj bývalý generálny tajomník OSN Kofi Annan, ako aj ruský prezident Vladimir Putin.
11.12.2014 TASR |
| Slovenskí novinári v Iráne - Tvárili sa, že sú študenti filozofie
"Irán ako skvelá destinácia pre putovanie po vlastnej osi? Mladí slovenskí cestovatelia, medzi nimi aj novinári, nazreli za negatívny mediálny obraz, s ktorým sú pravidelne v styku.
Keď sa povie Irán, mnohých napadne terorizmus, nepokoje, bezprávie. Irán je aj dnes v západných predstavách zakorenený ako synonymum nebezpečnej nestabilnej krajiny, v ktorej na návštevníka nič dobré nečíha. Martin, Lukáš, Kristína, Zuzana a Dominika sa do Iránu vybrali po vlastnej osi a bez predsudkov. Na krajinu nepozerali ako na netolerantný islamský štát, ale ako na kolísku civilizácie plnú zaujímavostí a za nálepkou teroristov našli vzdelaných a hrdých ľudí a priateľov. Svoje povolanie a vzťahy si ale nechali pre seba.
Počas tohto leta ste niekoľko týždňov strávili cestou po Iráne. Čo vás motivovalo k výberu práve tejto, netypickej destinácie?
Zuzana: Irán je podľa mňa skvelá krajina, je to jedna z kolísok civilizácie a v niektorých veciach je neuveriteľne vyspelý. V Perzepolise sme sa napríklad dozvedeli, že tamojšie ženy už tristo rokov pred našim letopočtom chodili na platenú materskú dovolenku. Výhodou je aj neprítomnosť davov turistov.
Dominika: Svoju rolu zohral aj časový faktor. Nový prezident Rúháni je otvorenejší západu a situácia je momentálne pomerne pokojná, čo sa môže kvôli vysokej nezamestnanosti a napätiu kedykoľvek zmeniť.
Ako ste sa na cestu pripravovali? Robili ste si prieskum o bezpečnostnej situácii?
Dominika: Vzhľadom na moje zamestnanie som si prieskum robiť nemusela. Ako redaktorka zahraničného spravodajstva prichádzam prirodzene do kontaktu s aktualitami z celého sveta, aj z Iránu. Mala som dojem, že všetky správy, ktoré prichádzali z agentúr, boli negatívne ladené – púštna búrka, MERS, padnuté lietadlo, nepokoje po voľbách, popravy. Irán sa ocitol aj v zozname krajín, kam sa neodporúča cestovať. Človeka to možno mierne znepokojí, keďže sa do danej krajiny onedlho chystá, ale snažili sme sa myslieť pozitívne a zistiť si aj priaznivé informácie. Tento mediálny obraz bol skôr problémom pre našich prirodzene starostlivých rodičov a okolie ako pre nás.
Zuzana: Myslím, že mediálny obraz sa v poslednej dobe celkom dobre preklápal. Avšak väčšina našich rodičov kládla znamienko rovnosti medzi Irán a Irak a rodičovské pudy im zatemnili všeobecno-politický rozhľad. (smiech) Preto sme si dali dosť veľkú prácu na tom, aby sme vytvorili pozitívne ladené rešerše. Čerpali sme najmä z cestovateľských portálov, blogov a podobných nespravodajských obsahov, ktoré odrážali reálnu cestovateľskú skúsenosť. K ceste do Iránu sme pristupovali zodpovedne, všetko sme si naštudovali a správali sme sa disciplinovane.
V čom ste sa obmedzovali?
Dominika: Zatajovali sme našu prácu, klamali sme, že sme vyštudovali filozofiu. Taktiež, že sme len slobodní kamaráti, pričom pravdou je, že sú medzi nami dva páry. Viackrát sme bývali oddelene, partnerské prejavy ako držanie rúk na verejnosti neprichádzali do úvahy. My, dievčatá, sme samozrejme na chvíľu pozmenili šatník a cestovali v ženskej časti autobusu. Obmedzení sme boli aj v otázke prístupu na internet a sociálne siete, to sa ale dalo jednoducho obísť. A samozrejme, nepili sme alkohol. Prvé pivo po dvoch týždňoch sme si dopriali v Arménsku, čo bolo veľmi príjemné.
Na cestách Iránom ste využívali couchsurfing. Rozhodli ste sa tak z finančných dôvodov, pre ušetrenie?
Kristína: Áno aj. Keď sme prišli do Iránu, veľmi skoro sme zistili, že tamojšie ceny sú vyššie, ako sme predpokladali a peniaze sa nám rýchlo míňajú. Mali sme len hotovosť, európske karty tam nefungujú. Couchsurfing sme zvažovali už pred vycestovaním, ale nájsť ubytovanie pre piatich sme považovali za nereálne. Priamo v Iráne som z finančných dôvodov skúsila rozposlať zopár žiadostí a z večera do rána mi odpísali asi traja ľudia. Zaujímavosťou je, že sme bývali aj u Iránca, ktorý má najviac pozitívnych referencií na svete. Človek by nečakal, že najpohostinnejší couchsurfer bude práve z Iránu.
Ako ste sa s domácimi dorozumievali?
Zuzana: Po anglicky. Ak Iránec nevie po anglicky, do troch sekúnd zoženie iného, ktorý jazyk ovláda. Veľmi nám ale pomohlo, že sme sa naučili čísla vo farsi, keďže v anglickom jedálnom lístku často neboli uvedené čísla. Každému odporúčam naučiť sa čísla.
Mali ste aj vďaka couchsurfingu možnosť nahliadnuť do každodenného života domácich?
Zuzana: Do reálneho života sme trochu nahliadli aj vďaka couchrurfingu, pretože mnoho Iráncov vedie v súkromí iný život ako na verejnosti. Sú uvoľnenejší, ženy doma kľudne nosia aj minisukne a opätky. Medzi štyrmi stenami údajne prebiehajú i večierky a to aj s domácim vínom. Sú to také dva svety, jeden na verejnosti, druhý v súkromí.
Dominika: Myslím, že za nahliadnutie do reálneho života by sa dala považovať aj návšteva záhrad v Isfaháne v piatok, jediný deň voľna. Celý deň v nich piknikovali niekoľkogeneračné rodiny, jedli, hrali futbal, modlili sa a trávili spolu čas.
Vieme, aký je na Slovensku obraz o Iráne. Ako je tomu naopak?
Martin: Jediné, čo poznali, bolo Československo a Zbrojovka Brno, takže veľa toho o našej krajine nevedeli.
Lukáš: Veľmi sa zaujímali o náboženstvo. Aj keď sme nechceli, skoro s každým sme sa dostali do serióznych debát o politike a náboženstve. Na kresťanstvo sa nás spytoval aj svätý muž na najsvätejšom mieste Shirázu.
Zuzana: Keď sa nás pýtali na naše vierovyznanie, chlapci radšej nehovorili, že sú neveriaci. Je lepšie veriť v hocičo ako byť neveriaci. S týmto postojom som sa osobne stretla aj počas štúdia v Indonézii. Je to veľmi tolerantná krajina, kde nájdete mešitu vedľa katolíckeho kostola, ale pre tamojších je jednoducho nepochopiteľné, ako môže niekto nemať vieru. Podobne je to aj v Iráne.
Na aký zážitok najradšej spomínate?
Lukáš: Skvelým zážitkom bola offroad jazda na dunách a následné nocovanie v púšti v spacákoch.
Martin: Môj zážitok je tragikomický. Boli sme si pozrieť najstaršiu mešitu v Iráne, náhodou sme sa ocitli kúsok od nej, v nádhernej dedinke s kamennými domčekmi. Ja som do minaretu nešiel, keďže nie som fanúšik výšok. Zrazu na mňa z desiatich metrov padá neidentifikovateľný objekt, aby som sa mu vyhol, decentne som o krok ustúpil na bok. Ukázalo sa, že to bola mačka, ktorá na mňa z nepochopiteľných dôvodov skočila z minaretu.
Zuzana: Z miest ma najviac očaril Yazd. O skvelé zážitky a dobrý pocit sa ale zaslúžili najmä ľudia a konverzácie s nimi. Mala som pocit, že Iránčania sú veľmi ušľachtilí, hrdí a vzdelaní, čo sa neprejavuje povýšenosťou, ale kultivovaným vystupovaním. Úprimne si cenili, že sme si niečo o ich krajine naštudovali a naozaj sa o ňu zaujímali. Z názorov, že všetci moslimovia sú teroristi, si robili žarty.
Kristína: Veľmi si zakladali na tom, aby na cudzincov zanechali čo najlepší dojem. Niekedy až príliš, napríklad keď nás na pasovej kontrole na hraniciach medzi Iránom a Arménskom pustili pred desiatky ľudí a trvali na tom, aby sme nestáli v rade. Vtedy sme sa cítili až nepríjemne. Boli šťastní keď videli, že sme spokojní a náš dojem z krajiny je pozitívny.
Spomínate na niečo aj v negatívnom zmysle?
Martin: My sme Irán prežili neuveriteľne pozitívne. Stretli sme len úžasných ľudí, ale ľudia nie sú režim. K režimu sa nemôžem vyjadrovať, lebo tam nežijem a nemal som absolútne žiadnu skúsenosť so štátnymi zložkami.
Lukáš: Určite sú aj tam zlí ľudia, ale tí sú všade. Po pravde, prvý nepríjemný pocit ma prepadol až po príchode, na autobusovej stanici v Bratislave.
2.12.05014 Romana Juhásová Teraz.sk
|
| Srbsko vylúčilo sankcie voči Rusku, Putin dostal štátne vyznamenanie - Srbsko nikdy neuvalí sankcie na Rusko, vyhlásil dnes srbský premiér Aleksandar Vučič po rokovaniach so šéfom Kremľa Vladimirom Putinom, ktorý pricestoval do Belehradu na oficiálnu návštevu.
"Srbsko ukázalo, že je priateľom Ruska aj v ťažkých časoch... Srbsko nikdy neuvalilo na Rusko sankcie a neurobí to ani v budúcnosti," citovala Vučiča agentúra RIA Novosti.
Putin sa predtým stretol so srbským prezidentom Tomislavom Nikoličom a zopakoval stanovisko Moskvy k otázke Kosova. "Rusko má principiálny postoj, ktorý je založený nielen na našom priateľstve a blízkosti, ale aj na medzinárodnom práve a spravodlivosti," citovala Putina agentúra TASS.
Nikolič vyjadril Rusku vďačnosť za jeho podporu Srbsku v otázke Kosova. "Vaša podpora zachovania územnej celistvosti a nezávislosti Srbska, najmä v otázke Kosova, je v súčasnosti pre nás veľmi vzácna," povedal Nikolič. Dodal, že Srbsko považuje Rusko za svojho "veľkého spojenca a nebude ohrozovať svoje morálne zásady "negatívnym postojom k Rusku".
Nikolič zároveň udelil Putinovi najvyššie štátne vyznamenanie Rad Srbskej republiky prvého stupňa.
V centre Belehradu sa konala manifestácia na podporu Ruska a Srbska. Niekoľko desiatok aktivistov držalo plagáty so sloganom "Prezident Putin, ochráňte Srbsko pred okupáciou NATO". Aktivisti niesli podobizne Putina i posledného ruského cára Mikuláša II., ktorému postavia v Belehrade pamätník.
Ľudia sa zhromaždili aj na pamätnom cintoríne, mieste posledného odpočinku sovietskych a juhoslovanských vojakov, ktorí zahynuli v roku 1944 pri oslobodzovaní Belehradu od nacistov. Podujatie sa konalo niekoľko minút po tom, čo sa Putin a Nikolič zúčastnili na obrade kladenia venca k pamätníku padlým vojakom.
V Belehrade bola prvá vojenská prehliadka za desaťročia, prejav mal aj Putin
V Belehrade sa dnes konala vojenská prehliadka pri príležitosti 70. výročia oslobodenia srbskej metropoly od nacistickej okupácie. Okrem najvyšších srbských predstaviteľov bol prítomný aj ruský prezident Vladimir Putin, ktorý pricestoval na oficiálnu návštevu Srbska.
Prehliadka sa konala v Belehrade po prvý raz za uplynulých 29 rokov, informovala agentúra Tanjug. Zúčastnilo sa na nej približne 4500 príslušníkov srbských ozbrojených síl.
Podľa rozhlasovej stanice B92 sa prišlo na podujatie pozrieť zhruba 20.000 ľudí. Mnohí pred aj po prejave šéfa Kremľa skandovali "Putin" a "Rusko". Ulice zaplavili ľudia so srbskými vlajkami i podobizňami Putina.
Na prehliadke sa zúčastnili aj veteráni druhej svetovej vojny, členovia srbskej vlády a parlamentu, ruskí predstavitelia a ďalší hostia.
Srbský prezident Tomislav Nikolič vo svojom prejave poznamenal, že Putinovi dnes udelili najvyššie štátne vyznamenanie Rad Srbskej republiky prvého stupňa. Konštatoval, že ruský prezident je jedinou osobou, ktorá ho dostala.
S prejavom vystúpil aj šéf Kremľa. "Výročie oslobodenia je príležitosťou uctiť si všetkých tých, ktorí bojovali proti nacistom. Naši otcovia a starí otcovia bojovali za správnu vec a preukázali odvahu na všetkých frontoch... Naše národy spoločne viedli dlhý, tvrdý a krvavý boj proti nacistom. Sovietsky zväz a Juhoslávia kládli celonárodný odpor agresorovi," povedal Putin. Svoj prejav uzavrel zvolaním: "Nech žije bratské Srbsko!"
16.10.2014 TASR |
| Počet samovrážd stúpol, blíži sa k desaťročnému maximu - Na Slovensku vlani pribudlo samovrahov. Oproti roku 2012 sa počet samovrážd podľa údajov Národného centra zdravotníckych informácií (NCZI) zvýšil o 57 na celkovo 628 prípadov. Najvyšší počet bol v roku 2008, keď sa pre smrť rozhodlo 631 ľudí.
V minulom roku sa tiež zaznamenalo 972 pokusov o samovraždu s následným poskytnutím psychiatrickej zdravotnej starostlivosti. "Celkovo sa počet úmyselných sebapoškodení - samovrážd a pokusov spolu - v roku 2013 vyšplhal na 1600 prípadov, čo je oproti roku 2012 nárast o 11 prípadov," uviedol hovorca NCZI Peter Bubla.
Priblížil, že dlhodobo si dobrovoľný odchod zo sveta volia najmä muži, vlani dobrovoľne odišlo zo sveta 544 mužov a 84 žien. Pri pokusoch o samovraždu je podiel takmer vyrovnaný. "Najviac samovrážd spáchali ľudia vo veku 50-59 rokov. Samovražedné pokusy sú posunuté do mladších vekových skupín. Najviac pokusov bolo zaznamenaných u osôb vo veku 30-39 rokov," priblížil Bubla.
Najčastejším spôsobom vykonania samovraždy u mužov aj žien bolo obesenie a ženy volili viackrát aj skok z výšky. "Samovražedné pokusy boli u mužov najčastejšie vykonané poškodením ostrým predmetom, u žien otravou a priotrávením antiepileptikami, sedatívami, hypnotikami, antiparkinsonikami a psychotropnými liekmi nezatriedenými inde," pokračoval.
Podľa trvalého bydliska sa najviac samovrážd eviduje v Banskobystrickom kraji (110), najmenej v Trnavskom kraji (61). Počet samovražedných pokusov bol najvyšší v Bratislavskom kraji (210), naopak, najnižší v Nitrianskom kraji (45).
22.05.2014 TASR |
| Sociálna poisťovňa priznala vlani vyše 78-tisíc nových dôchodkov - Priznaných starobných dôchodkov bolo v období od januára do decembra 2013 celkovo takmer 23-tisíc.
Sociálna poisťovňa (SP) priznala počas minulého roka 78 671 dôchodkov. Ako informoval hovorca poisťovne Peter Višváder, najčastejšie išlo o starobný dôchodok.
Priznaných starobných dôchodkov bolo v období od januára do decembra 2013 celkovo 22 833. Priemerná výška týchto v minulom roku priznaných starobných dôchodkov bola 450,34 eura.
Druhým najčastejšie priznaným typom dôchodku boli v minulom roku invalidné dôchodky, ktorých poisťovňa priznala 18 448.
Z celkového počtu novopriznaných invalidných penzií bolo 12 822 priznaných dôchodkov do 70 percent poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť.
Priemerná výška priznaných invalidných dôchodkov bola 241,69 eura. Predčasných starobných dôchodkov priznala Sociálna poisťovňa vlani 14 953, ich priemerná výška dosahovala 397,13 eura.
Celkovo vyplácala Sociálna poisťovňa ku koncu minulého roka až 1 635 403 dôchodkov, z nich 988 277 bolo v minulom roku starobných.
18.02.2014 SITA
|
| Sudcom doplatíme milióny, Ústavný súd ich podržal - Z posledného nálezu Ústavného súdu vyplýva povinnosť štátu doplatiť sudcom ušlú mzdu.
- "Sudcom doplatíme milióny, Ústavný súd ich podržal", píše dnešná PRAVDA v príspevku na úvodnej strane a dodáva, že vláda bude musieť na tento účel nájsť v štátnej kase asi šesť miliónov eur. Z posledného nálezu Ústavného súdu vyplýva povinnosť štátu doplatiť sudcom ušlú mzdu. "Podľa neho bude potrebné doplatiť nielen ušlú mzdu, ale aj príplatky k dôchodku a nemocenskému, ako aj odvody do poistných fondov zamestnávateľa. Čiastka bola predbežne vyčíslená na cca 3,75 milióna eur", uviedla hovorkyňa rezortu Alexandra Donevová. Rovnaký problém sa týka asi 900 prokurátorov, ktorých plat sa vypočítava podľa platu sudcov, a teda aj oni majú nárok ma odškodnenie. V ich prípade ešte Generálna prokuratúra potrebnú sumu presne nevypočítala, uzatvára denník.
12.02.2014 (TASR) |
| Na pokrytie všetkých nákladov potrebuje senior aspoň 390 eur mesačne - Vyplýva to z výpočtov Inštitútu pre výskum sociálno-ekonomických rizík a alternatív (IVRA), ktorý sa snažil namodelovať a prognózovať výhľad situácie seniorov v priebehu nasledujúcich rokov.
Dôchodok vo výške 390 eur mesačne je hranica, pri ktorej by mal príjem seniorovi stačiť na pokrytie reálnych spotrebných nákladov.
Vyplýva to z výpočtov Inštitútu pre výskum sociálno-ekonomických rizík a alternatív (IVRA), ktorý sa snažil namodelovať a prognózovať výhľad situácie seniorov v priebehu nasledujúcich rokov.
Ako uviedol Martin Halás z IVRA na dnešnej tlačovej konferencii v Bratislave, už v súčasnosti má viac ako 38 % z celkového počtu približne 988.000 seniorov príjem pod hranicou chudoby a situácia sa bude podľa neho pod vplyvom valorizácie, inflácie a celkových výdavkov zhoršovať. Pri príjme 390 eur mesačne zaplatí dôchodca napríklad na nákladoch na bývanie, ktoré zahŕňajú elektrinu, plyn, vodu a príspevok do fondu opráv, 137 eur. Pri nižšom dôchodku od 200 eur mu na tieto výdavky zostane 70 eur, čo považuje Halás za nereálne.
"Dôchodok do 390 eur dnes poberá viac ako 55 % všetkých seniorov. To znamená, že viac ako pol milióna dôchodcov je každodenne konfrontovaných s neľahkou finančnou situáciou," priblížil Halás. Senior s príjmom 200 eur môže podľa výpočtov IVRA vynaložiť na lieky a zdravotnícke pomôcky 2,80 eura mesačne a na opateru a sociálne služby 0,03 eura mesačne.
Pri negatívnej valorizácii v najbližších štyroch rokoch inštitút očakáva, že do roku 2017 príde jeden senior spolu v priemere o 192 eur. "Je to veľmi negatívny vývoj a podpísala sa podeň najmä zmena systému valorizácie, kde klesá pomer priemernej mzdy voči inflácii, a tým budú seniori poškodení," zhodnotil Halás.
Pomer medzi priemernou mzdou a priemerom dôchodkov podľa IVRA rapídne klesá. Z 54 % v roku 1991 sa znížil na 46 % v roku 2012 a v priebehu 8 až 10 rokov by mal byť dôchodok na úrovni 40 % priemernej mzdy. V praxi to znamená, že viac ako dve tretiny dnešných pracujúcich ľudí by mali dôchodok pod hranicou chudoby. Riešením je podľa Halása jednorazové zdvihnutie dôchodkov prostredníctvom inštitútu minimálneho dôchodku aspoň na úroveň 346 eur, v ideálnom prípade na 390 eur.
Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny (MPSVR) SR považuje údaje IVRA prezentované v tomto kontexte za zavádzajúce s cieľom zneistiť seniorov. So zmenou spôsobu zvyšovania dôchodkov súhlasila podľa Michala Jurčiho z tlačového odboru ministerstva aj Jednota dôchodcov na Slovensku (JDS) tým, že nemala k danému návrhu pripomienky. Porovnávanie úrovne dôchodkov ku mzde s bázickým rokom 1991 označil za neprimerané a ilustroval to tým, že už v roku 1992 bol pomer z dôvodu zmenenej konštrukcie na úrovni 48 % a ďalej klesal. "Ministerstvo prijalo viacero opatrení zameraných práve na pomoc dôchodcom s nízkymi dôchodkami," dodal Jurči. Jedným z nich je vianočný príspevok.
31.01.2014 TASR
|
| Zomrel Phil Everly z legendárnych The Everly Brothers - Vo veku 74 rokov zomrel 3. januára člen legendárneho dua The Everly Brothers Phil Everly.
Mladší člen súrodeneckej formácie posledný raz vydýchol v kalifornskom Burbanku. Zomrel v dôsledku problémov s pľúcami, ktoré mu spôsobilo fajčenie. O úmrtí informovala hudobníkova manželka Patti. „Úplne nám to zlomilo srdcia, bojoval veľmi dlho a ťažko,“ uviedla pre denník Los Angeles Times. Rodák z Chicaga po sebe zanechal manželku, synov Jasona a Chrisa, dve vnučky, brata a kolegu Dona Everlyho a ich matku Margaret.
The Everly Brothers sa na hudobnej scéne pohybovali od roku 1957. Súrodenecké duo sa preslávilo najmä harmóniami, v ktorých Don väčšinou spieval barytón a Phil tenor. Počas kariéry nahrali 21 štúdiových albumov, dva živé albumy či 29 kompilácií. Na konte majú hity ako Bye Bye Love, Wake Up Little Susie, All I Have to Do Is Dream, Bird Dog či Cathy's Clown. Skupina ukončila svoju činnosť v roku 1973 a obaja bratia sa vydali na sólovú dráhu. V roku 1983 sa však dali opäť dokopy a vydali albumy EB 84 (1984), Born Yesterday (1985) a Some Hearts (1988). V roku 1986 ich uviedli do Rock'n'rollovej siene slávy. Magazín Rolling Stone skupinu označil za najdôležitejšie vokálne duo v histórii rockovej hudby a zaradil ich tiež na 33. priečku rebríčka 100 najväčších umelcov všetkých čias. V roku 1997 získali prestížne ocenenie Grammy za celoživotný prínos. Za inšpiráciu ich označovali skupiny ako The Beatles, The Beach Boys, Simon & Garfunkel, Bee Gees či The Hollies.
4.01.2014 SITA |
| Šťastný a veselý 1914 alebo Čo písali noviny pred sto rokmi - Kazili vám tento rok správy v novinách náladu? Buďte radi, že ste nemuseli čítať noviny presne pred sto rokmi. Posledné vydania ročníka 1913 a prvé čísla v roku nasledujúcom boli také smutné, akoby ani nemala vypuknúť prvá svetová – už o pár mesiacov.
Vianoce. Smutné Vianoce. Ľud nemá čo jesť, zúfa si nad vlastným osudom, uteká z hladu do cudziny za chlebom a zárobkom - a hľa, vládnuce kruhy ešte vždy tento ľud pokladajú za schopný, aby ďalšie bremená snášal.
(Robotnícke noviny v Prešpork 1. januára 1914)
Robotnícke noviny, ktoré vychádzajú 25. decembra 1913 s citovaným úvodníkom na prvej strane, sú hlásnikom slovenskej sociálnodemokratickej strany, ale v lamentovaní nad odchádzajúcim rokom sú zajedno s ostatnými novinami, čo v tom čase písali po slovensky.
Národy v Uhorsku práve zápasia o právo učiť deti v školách materinským jazykom a v nedemokratickom uhorskom parlamente chcú pozdvihnúť svoje politické práva. Je to len pár mesiacov, čo sa dobojovalo na Balkáne.
Fúria válečná korbáčovala národy na Balkáne a prelievala vrelú krv tisícov a tisícov mužov, prinášajúc nešťastie nielen národom balkánskym, ale i ostatnému svetu. Po celý takmer rok žili sme v neprestajnom válečnom nebezpečenstve a stálej vojenskej pohotovosti. Válečný boh Mars chodil s rukou na meči po všetkých krajinách Európy a aj Ameriky.
(Robotnícke noviny v Prešporku 1. januára 1914)
Slovenské noviny čitateľov vytrvalo nabádajú na národné cítenie, ale veľkému politickému boju sa Slováci skôr len prizerajú. Podľa historika Milana Zemka ťaží v tom čase Slovákov oproti iným národom ešte jedno bremeno navyše: ich vlastná slabosť a nedvižnosť. Alebo inak – nerozvinutosť, neschopnosť kooperovať a mobilizovať sa politicky. V tých časoch nám chýbala kvalita, píše Milan Zemko. Kvalita, ktorá by mohla reprezentovať aj inšpirovať. Napokon v Slovenskom denníku to vidia podobne:
Naša história, naša minulosť je tak neblahá, nešťastná, že lepšie nemyslieť na uplynulý rok, vôbec na deje posledných rokov. Či máme písať o nešťastnej politickej práci našich vodcov? Či o rozvratnej práci niekoľko polobláznivých, nemravných kňazov?
(Slovenský denník Budapešť 1. januára 1914)
Tieto vety vydávajú noviny Milana Hodžu, študovaného právnika, ktorý je hlavným redaktorom Slovenského týždenníka – s 13-tisíc výtlačkami najpredávanejších slovenských novín. Národ nezobúdza len novinami – povzbudzuje ľudí k združovaniu v poľnohospodárskych družstvách a vedie agrárnu stranu. Hodžove noviny v každom čísle sledujú, ako sa darí iným národom a prajú im úspech.
Čo Rumuni požadujú, to je už známe. Platnosť svojej materinskej reči v školstve, pri súdoch a v úradoch štátnych aj samosprávnych a zábezpeky ohľadom hospodárskeho, vzdelanostného aj politického svojho pokroku. Prirodzená vec, že pokonávanie s Rumunmi, ak sa podarí, treba pokladať za počiatok novej národnostnej politiky nielen k Rumunom, ale aj k Slovákom, Nemcom, Srbom, Rusínom.
(Slovenský týždenník v Pešťbudíne 25. decembra 1913)
Ak národných buditeľov zarmucuje slabá podpora vlastného ľudu, ľudu zase chýbajú peniaze a chlieb, v roku 1913 ešte viac ako roky predtým, aspoň podľa niektorých úvodníkov.
Nebol by div, ak by sa v ľuďoch ešte väčšmi bola zakorenila povera, že trinástka nešťastný počet - taký ťažký bol rok 1913. A najmenej dvojnásobne doliehala jeho ťarcha na ľudí u nás, v našej krajine. Prostred veľkých udalostí v susedstve našom, na Balkánskom polostrove, potratili hlavy správcovia našej zahraničnej politiky a stvorili nám okolnosti, v ktorých ozaj ťažko bolo žiť. Peňažná kríza, citeľná široko po svete, u nás stala sa záhubnou. Um a usilovnosť boly márne: dokázať niečo temer sa nedalo, ba čo sa stvorilo namáhavou prácou mnohých rokov a i viac pokolení, i z toho padlo veľa v obeť týmto zlým pomerom. A aby človek, i najneúnavnejší, najpodnikavější, najsmelší i najrozmyslenejší ešte viac pocítil svoju malomocnosť, nasledovaly dni, týždne, mesiace daždivé; búrky, povodne chodily po krajoch od prvej jari do samej jasene. Škody v hospodárstve dovŕšily zhubu vojenskými nepokojmi a peňažnou krízou spôsobenú. So strany živelných pohrôm naše slovenské kraje ešte neobišly najhoršie, a jednako napr. v údolí Váhu nebola toľká povodeň od roku 1813-ho.
(Národnie noviny v Turčianskom Sv. Martine 3. januára 1914)
Vecnejším tónom a skôr makroekonomickým pohľadom hodnotia odchádzajúci rok v Slovenskom týždenníku.
Jeden z najsmutnejších zjavov nášho sociálneho života je desná nezamestnanosť ľudu, majúca svoje korene v tej už od rokov trvajúcej všeobecnej krízi, ktorá sa pre válečné udalosti na Balkáne ešte priostrila. Drahota peňazí ochromila obchod a priemysel a jeho desné položenie zhoršilo sa ešte tým, že vývoz na Balkán od roka zaseknul celkom čo všetko ťahalo za sebou, že mnohé priemyslové závody musely svoju výrobu obmedziť, ak nie celkom zastaviť.
(Slovenský týždenník v Pešťbudíne 25. decembra 1913)
Východiskom pre nezamestnaných je často Amerika. Vznikajú agentúry, čo ponúkajú cestu za oceán a pomoc s nájdením roboty. Ide o jav taký masový, že sa vlastníci fabrík v Uhorsku v strachu o odlev pracovnej sily snažia vysťahovalectvo zakázať zákonom.
Mnohé tisíce pracovných rúk ostaly bez práce a v týchto pomeroch tí tak často po zlom spomínaní vysťahovaleckí agenti mali a majú ľahkú prácu. Lež nie každý ťažobou dnešných časov stihnutý robotník môže pochytiť vandrovnú palicu, ohromné množstvo je takých, čo im nestačí ani na to preplavné do Ameriky a z týchto úbožiakov regrutujú sa potom tie početné regimenty nezamestnaných, proti ktorým, keď si pýtajú chlieb, vrchnosti naše nevedia si inak pomôcť ako žandármi a políciou.
(Slovenský týždenník v Pešťbudíne 25. decembra 1913)
Ale prisťahovalci nie sú vítaní v krajinách, kde sa rastie nezamestnanosť. Napríklad aj v Amerike.
Americký poslanec Congressman Burnett vypracoval návrh zákona proti dosťahovalcom. Jeho návrh má číslo 6060 a jestli ho Congress (snem) vo Washingtone prijme, nebudú púšťať americké vrchnosti na americký breh nasledujúce národnosti: Rusov, Talianov, Horvatov, Slovákov, Poliakov, Rusínov, Maďarov, Srbov, Bulharov. Výnimečne pripustia aj potom ešte Nemcov, Francúzov a Švédov. Senátor Dillingham navrhuje inak. On chce, aby z každej národnosti ešte prijímali prisťahovalcov desiatu čiastku z toho, koľko z tej národnosti už v Amerike žije. Ale tento návrh nechce Congress prijať a tak spraví Amerika vysťahovalectvu iste koniec. To preto, že je v Amerike čím diaľ tým menej roboty.
(Slovenský týždenník v Pešťbudíne 2. januára 1914)
Avšak tou pravou konfliktnou témou vo svete nie sú imigranti, ale zahraničné kolónie. Rakúsko-Uhorsko je v Trojspolku s Nemeckom a Talianskom, proti nim sa stojí Trojdohoda – s Anglickom, Francúzskom a Ruskom. Je záver roka a následník trónu František Ferdinand sa vracia z misii v Anglicku.
Nemôže byť reči o sblížení Anglie ani s Nemeckom, ani s Rakúsko-Uhorskom. Korunný princ Franc Ferdinand už ani preto nemohol viesť politické rozhovory, že anglicky vôbec nehovorí a len ťažko vyjadruje sa po francúzsky. Pravda, po francúzsky hovorí toľko, koľko sa vyžaduje etikettou, ale to nedostačuje vyjadriť politické myšlienky. Z členov anglickej vlády jediný lord kancellár hovorí po nemecky, ale s ním rakúsko-uhorský následník nebol na reči. Politické názory následníkove ostaly kráľovi neznámymi, lebo o politike oni nehovorili.
(Národnie noviny v Turčianskom Sv. Martine 3. januára 1914)
Žiadne noviny nemôžu tušiť, že od novoročných pozdravov neprejde ani pol roka a následník trónu umrie pri sarajevskom atentáte a o pár týždňov na to vypukne najväčšia vojna v dovtedajšej histórii. Ale pušný prach v ovzduší cítiť už od balkánskych vojen (1912 a 1913).
Tu ale musíme spomenúť tú jedinú potešiteľnú udalosť, ktorú nám treba zaznačiť na dobro odoberajúceho sa roku. To je: zachránenie pokoja. Lebo pokoj Európy v jarných mesiacoch tohto roku visel opravdu na veľmi tenulkej nitke. V každú chvíľu sa očakávalo nariadenievšeobecnej mobilisácie, lebo jemné prsty diplomacie trojitej dohody začaly pliesť sídlo pre rakúsko-uhorskú monarchiu. Kolko mladých životov by bolo na bojišti vykrvácalo, kolko milujúcich manželiek a sirôt by bolo oplakávalo svojich synov, manželov, otcov? Koľko hmnotných tiarch aj v páde najväčšieho víťazstva by sa bolo uvalilo na našu vlasť, keby sa nebolo podarilo pokoj udržať? Že sa obrovským krvavým a hmotným obetám vyhlo, to môžme pripísať hotovosti a dobrému vystrojeniu našej armády tak, jako aj vysokej panovníckej múdrosti a štátnickej prozretelnosti nášho vrelomilovaného staručkého pomazaného kráľa Franca Jozefa I.
(Slovenské noviny v Budapešťi 31. decembra 1913)
Noviny ešte nepublikujú fotografie, stránky sú do posledného miesta zaplnené písmenami, správy sa týkajú hlavne politiky, na kultúru veľa miesta nezostáva. V Národných novinách práve inzerujú nové číslo Slovenských pohľadov s vianočným príhovorom od Hviezdoslava, Slovenský týždenník uverejňuje báseň Janka Jesenského, píše sa o výstavke slovenských výšiviek v českom Písku. Kultúrnou udalosťou tých dní na celom svete je prekvapivé nájdenie Mony Lisy začiatkom decembra. Prináša ju sám zlodej, Talian, ktorý chcel, aby sa obraz vrátil do Leonardovej vlasti. Noviny celý mesiac reportujú, ako obraz putuje cez talianske mestá späť do múzea, ktorému patrí.
Monu Lisu, chýrny obraz Leonardiho, odviezli z Ríma pod silnou strážou do Milána a tam ho na niekoľko dní vystavili. I tu jako vo Florencii a v Ríme hne sa obecenstvo aby videlo dielo veľkého talianskeho majstra. Z Milana odvezú obraz do Paríža a zase umiestnia v Louvre, odkiaľ ho bol maliar izieb Vincencio Perrugia ukradnul.
(Slovenský denník Budapešť 1. januára 1913)
Európa má za sebou povodňový rok a počasie sa pripomína aj po Silvestri.
Obrovské sňahové búrky boli po celej strednej Európe, hlavne v Nemecku a na pobreží Východného mora. V Berlíne od rokov nenapadlo toľko sňahu, čo dnes v noci. Premávka pouličných elektrických železníc je prerušená, vozne nemohli sa z konečných staníc ani pohnúť. Aj u nás v Uhorsku boly metelice, najmä v Semohradsku, v Horvatsku a na Slovensku.
(Slovenský denník, Budapešť, 1. januára 1914)
A čo čaká Slovákov, Uhorsko a Európu v nastávajúcom roku 1914? Niektorí veria, že horší ako ten s trinástkou už byť nemôže.
Odoberáme sa od starého roku v nádeji, že rok 1914. bude požehnanější, prajnejší, veselší. Úfame od dobrotivého Boha, že nás v nastávajúcom roku zachráni od krvavej vojny, od pustošiacej chytľavej choroby a dopraje nám zdravia, sily a čerstvosti ku práci, aby sme mohli nahradiť to, čo nám osud v starom roku nedoprial.
(Slovenské noviny, v Budapešti 31. decembra 1914)
V Hodžovom Slovenskom denníku vychádza na Nový rok úvodník plný nádeje.
Veríme, že mladá generácia sa chytí politiky slovenskej a dokáže našim odporcom, že Slovákov ešte za živa pochovať nemožno, že hospodársky náš život omládne, že naša národná organizácia zosilnie a že časopisecko naša dosiahne tú moc a silu, ktorá jej patrí a konečne že školská otázka bude riešená v našom duchu a nie v duchu bezprograraového, netečného konzervativizmu.
Bodaj by sa všetky naše túžby a nádeje už v tomto novom roku splnily!
(Slovenský denník 1. januára 1914)
Zdigitalizované výtlačky nových poskytla Slovenská národná knižnica, výňatky zo storočných slovenských novín môžete v denníku SME čítať každú sobotu. Tvrdenia historika Milana Zemka pochádzajú z publikácie Občan, spoločnosť, národ – v pohybe slovenských dejín, ktorú v roku 2010 vydal Historický ústav SAV
27. 12. 2013 Zostavil Juraj Javorský
SME
|
| The Beatles inak. Zverejnili 59 raritných verzií notoricky známych skladieb - Na portáli iTunes v utorok zverejnili raritné verzie skladieb britskej kapely The Beatles. Celkovo 59 doteraz nezverejnených štúdiových verzií ich piesní a tiež audio záznamov z vystúpení z roku 1963 sa na hudobnom portáli najprv objavilo ráno na malú chvíľku.
Po tom, čo dvojdiskový album z iTunes v krátkosti zmizol, vznikli špekulácie, že krátkodobé zverejnenie slúžilo len na predĺženie vlastníckych práv, ktoré podľa zákonov Európskej únie pre nezverejnené nahrávky platia iba 50 rokov od ich vytvorenia. Definitívne sa album na portáli objavil v poobedných hodinách.
Kompilácia obsahuje štyri alternatívne verzie piesne She Loves You, dve verzie From Me To You a mnohých live verzií Roll Over Beethoven. Fanúšikovia a fanúšičky sa môžu tešiť aj na akustickú demo verziu piesne Bad to Me, ktorú napísali John Lennon a Paul McCartney pre formáciu Billy J. Kramer with The Dakotas a tiež Lennonovu klavírnu demo verziu skladby I'm in Love známej od skupiny The Fourmost.
Vydávanie raritných a pôvodne nezverejnených piesní za účelom predĺženia vlastníckych práv na ne nie je nič neobvyklé. Podobnú vec urobil v minulom roku napríklad hudobník Bob Dylan. Ak by The Beatles tieto piesne nevydali do konca roka, podľa autorského zákona by ich mohlo vydať akékoľvek iné hudobné vydavateľstvo.
The Beatles vznikli v roku 1960 v Liverpoole a dodnes ich hudobní kritici považujú za jednu z najlepších a najvplyvnejších kapiel všetkých čias. Vo Veľkej Británii nahrali a vydali dvanásť štúdiových albumov. Kapela si vyslúžila 25 nominácií na Grammy, z ktorých osem dokázala premeniť na ceny. Formácia získala aj Oscara a to za skladbu Let It Be z rovnomenného dokumentárneho filmu z roku 1970. V roku 1988 The Beatles uviedli do Rock'n'rollovej siene slávy. Medzi najväčšie hity skupiny patria skladby Please Please Me, She Loves You, I Want to Hold Your Hand, Help!, Ticket to Ride, Yesterday, All You Need Is Love, Hey Jude, Let It Be, Come Together, All My Loving, A Hard Day's Night alebo And I Love Her. Zo slávnej štvorky sú nažive už len dvaja členovia. Johna Lennona zavraždil v roku 1980 v New Yorku Mark David Chapman a George Harrison v roku 2001 podľahol rakovine. Paul McCartney a Ringo Starr sú stále hudobne aktívni.
The Beatles dostanú 25. januára cenu Grammy za celoživotné dielo od americkej Národnej akadémie nahrávacích umení a vied.
18.12.2013 SITA |
| Išiel proti antikomunistom, teraz je v rade pre ľudské práva - U Lajčáka sa prú, kto je ideológ. Miroslav Kusý odišiel z rady, pretože tam dosadili Pavla Mešťana.
Agentúrne spravodajstvo sme nahradili autorským článkom denníka SME.
Na stredajšom rokovaní Rady vlády pre ľudské práva, ktorej predsedá minister zahraničia Miroslav Lajčák (Smer), padali obvinenia z antisemitizmu aj dogmatického komunizmu.
Konflikt vznikol po tom, ako minister do rady vymenoval Pavla Mešťana.
Riaditeľ Múzea židovskej kultúry za socializmu pôsobil ako profesor na bratislavskej Vysokej straníckej škole, ktorá vychovávala nové politické kádre pre komunistickú stranu.
Mešťan do roku 1989 uverejňoval články, v ktorých napádal Chartu 77 či sociálnu demokraciu, podpísaný je napríklad pod textom Aktuálnosť boja proti súčasnému antikomunizmu.
Kusý na protest odišiel
Proti nominácii Mešťana z rady vystúpil politológ Miroslav Kusý, ktorý sa postavil proti komunistickému režimu a bol za to aj vo väzbe.
„Mešťan bol hlavný ideológ normalizácie na Slovensku,“ hovorí Kusý. „Radu vlády pre ľudské práva to dehonestuje a pre mňa je neprijateľné zostať členom.“
Kusého krok Mešťana rozčúlil, tiež mu vyčíta minulosť.
„Kusý bol najdogmatickejším prednášajúcim marxisticko-leninskej filozofie na Filozofickej fakulte, ktorú som absolvoval,“ tvrdí Mešťan. „Ak on môže byť členom, mám právo byť ním aj ja.“
Mešťan politológa navyše obvinil z antisemitizmu.
„Patril medzi popredných bojovníkov proti Izraelu. Bál som sa naznačiť, že mám niečo spoločné so židovstvom, lebo by som nikdy nebol absolvoval školu.“
Známosti z mladosti
Kusý učil na fakulte v 60. rokoch. Bol vtedy aj členom Ústredného výboru Komunistickej strany, v ktorom patril k zástancom demokratizácie. V roku 1969 ho preto zo strany vyhodili, neskôr podpísal Chartu 77 a zaradil sa k disidentom.
Obvinenia z antisemitizmu považuje za úplný nezmysel. „Nech mi pán Mešťan uvedie jeden príklad, takéto niečo nemá čím dokázať. Viackrát ma do Izraela pozvali ako hosťa,“ pripomína.
Kusý sa s Mešťanom pozná roky, pred rokom 1989 sa stretli napríklad na Mešťanovej prednáške v internáte Mladá garda.
Kusý prišiel s dvoma disidentmi – Milanom Šimečkom a Jánom Čarnogurským. Kým Mešťan hovorí, že s disidentmi v publiku nemal problém, Kusý tvrdí, že ich chcel zo sály vyhodiť, no zastavili ho študenti.
„Mešťanova prednáška sa niesla v duchu vtedajších vysokých straníckych funkcionárov, útočil na 'pravičiarov' v ČSSR,“ hovorí Ján Čarnogurský.
„Pavol Mešťan na naše príspevky v diskusii odpovedal opäť v duchu vtedajšej komunistickej rétoriky.“
Čarnogurský si spomína, že po debate na Mladej garde do všetkých internátov v Bratislave prestali púšťať cudzích ľudí. Vrátnice dostali aj zoznam mien.
„Onedlho potom sa chystala podobná akcia v internáte Družba, pokúšal som sa tam ísť. Nepustili ma.“ Čarnogurský hovorí, že ani on by s Mešťanom nechcel sedieť v jednej rade.
Expert na antisemitizmus
Minister Lajčák Mešťana do rady vymenoval na návrh Márie Jedličkovej, ktorá je poverená vedením úradu splnomocnenca pre menšiny.
„Návrh odôvodnila odbornosťou profesora Mešťana ako dlhoročného experta na antisemitizmus a holokaust, ktorú opakovane preukazuje aj vo funkcii riaditeľa Múzea židovskej kultúry,“ vysvetlil Peter Susko z tlačového odboru ministerstva.
Na svoje odborné zásluhy upozorňuje aj Mešťan. „Dvadsať rokov sa venujem výskumu antisemitizmu,“ vraví.
„Nespochybňujem, že pán Mešťan je zrejme dlhé roky dobrým riaditeľom židovského múzea,“ kontruje Kusý.
„Len hovorím, že existujú určité limity. Keby sa ako bývalý normalizátor nebral práve do rady pre ľudské práva, nebudem starú kauzu vyťahovať.“
21. 11. 2013 Dušan Mikušovič
http://www.sme.sk
|
| Slovenskí rómovia sa musia zmeniť, odkazuje britský expremiér - Rómovia zo Slovenska majú podľa Davida Blunketta znečisťovať okolie odpadkami a neposielajú deti do školy.
Bývalý britský minister vnútra David Blunkett vyzval slovenských Rómov žijúcich v Británii, aby "zmenili svoju kultúru". Znečisťovanie okolia odpadkami a odmietanie posielať deti do školy spôsobuje podľa jeho slov "pochopiteľné napätie" v jeho rodnom Sheffielde. Píše o tom dnes britský denník Daily Mail.
Obyvatelia Sheffieldu už zorganizovali pouličné hliadky, ktoré majú "bojovať proti antisociálnemu správaniu Rómov", píše denník. Podľa neho žije v Británii viac ako 200.000 Rómov, najmä z východnej Európy.
David Blunkett varoval, že prílev rómskych migrantov môže v britských mestách vyvolať nepokoje. Trenice medzi Rómami a miestnym obyvateľstvom môžu podľa neho viesť k "explózii" rasového napätia.
Exminister konštatoval, že kultúrna priepasť medzi komunitou v Sheffielde a Rómami je oveľa väčšia než medzi "bielymi Britmi a pakistanskými imigrantmi".
"Rómska mládež pochádza z prostredia, ktoré je kultúrne oveľa odlišnejšie, pretože žili na okraji lesov, nechodili do školy, neboli zvyknutí na pravidlá každodenného života. Musíme to zmeniť," zdôraznil Blunkett.
Bývalý minister zároveň vyzval políciu, aby presvedčila Rómov "netráviť celý čas na ulici" a neznečisťovať okolie odpadkami. Britskú vládu obvinil z toho, že "strká hlavu do piesku" v súvislosti so skutočným počtom Rómov v Británii. V roku 2011 totiž oficiálne odhady hovorili o "relatívne málo" Rómoch žijúcich v krajine.
Daily Mail citoval aj starostu dvoch rumunských dedín. Gabriel-Adrian Koller povedal, že polovica obyvateľov sa chystá do Británie, keď v januári padnú príslušné obmedzenia. Je presvedčený, že 50 percent z 1100 obyvateľov chudobných obcí Berini a Uliuc zrejme odcestuje do Británie za vidinou vyšších platov a štedrého sociálneho systému. "Jediné, čo v januári v dedine zostane, bude koza," dodal starosta.
13.11.2013 rómovia, Blunkett, Británia |
| Literárnu cenu v USA získal spisovateľ z Mozambiku - Mozambický prozaik a básnik António Emílio Leite Couto, známy aj pod umeleckým pseudonymom Mia Couto, sa stal tohtoročným laureátom Neustadtovej medzinárodnej ceny za literatúru. Informovala o tom dnes tlačová agentúra AP.
Meno laureáta oznámila v piatok americká University of Oklahoma a literárno-kultúrny magazín World Literature Today. Medzi diela 58-ročného spisovateľa patria romány "Sleepwalking Land", "The Last Flight of the Flamingo" či zbierka poviedok "Voices Made Night".
Couto, potomok portugalských emigrantov, je prvou osobou z Mozambiku, ktorá získala túto cenu. Udeľujú ju každý druhý rok od roku 1970 a medzi jej laureátov patria i Gabriel García Márquez, Octavio Paz, Elizabeth Bishopová či Josef Škvorecký.
Je považovaná za jednu z najprestížnejších literárnych cien na svete a často ju prirovnávajú k Nobelovej cene za literatúru. Samotnú cenu tvorí trofej v podobe strieborného orlieho pera a šek na peňažnú hotovosť vo výške 50.000 dolárov.
2.11.2013 TASR |
| Zomrel generál, ktorý vyhnal z Vietnamu Francúzov aj Američanov - Vy nám zabijete desiatich, my vám jedného. Nakoniec sa aj tak unavíte skôr, odkázal nepriateľom Vo Nguyen Giap.
Bol synom pestovateľa ryže, vyštudoval právo a učil históriu. Nikdy nemal žiadne vojenské vzdelanie, no napriek tomu si vyslúžil prezývku Červený Napoleon. „Práve štúdiom postupov tohto francúzskeho generála som sa naučil všetko, čo som neskôr potreboval,“ hovorieval vietnamský generál Vo Nguyen Giap (25. augusta 1911 - 4. októbra 2013).
Presvedčený komunista sa počas druhej svetovej vojny pridal k Ho Či-minovi, ktorému viedol armádu. Hovorilo sa o jeho genialite, obdiv vzbudzovalo najmä to, ako zvládal logistiku bojov. Za jeho víťazstvami je však skôr neúcta k ľudskému životu. Vyhrával totiž za cenu obrovských strát.
„Každú minútu na zemi zomrú desaťtisíce ľudí. Život alebo smrť stovky, tisícky či desaťtisícov ľudských bytostí, aj keď ide o našich krajanov, neznamená takmer nič,“ poznamenal po vojne s Francúzmi.
Francúzi v obkľúčení
S nimi sa dostal do konfliktu po druhej svetovej vojne, keď sa Francúzsko po vytlačení Japoncov nechcelo Indočíny vzdať. Prielom nastal v roku 1954, keď francúzska armáda zhromaždila 13-tisíc jednotiek pri hraniciach s Laosom.
Dostali sa do obkľúčenia Giapových vojakov, ktorí boli pripravení v lesoch. Vietnamci vedeli bojovať prakticky bez prestávky. Giap zorganizoval desaťtisíce dedinčanov, ktorí vojakov neustále zásobovali. Naopak, Francúzi boli odrezaní a zásoby mohli dostávať len vzduchom.
Po dvoch mesiacoch bombardovania a tisícoch francúzskych obetí sa Paríž vzdal.
Komunisti oslavovali, aj keď pri bojoch stratili oveľa viac mužov ako Francúzi. „Vy nám zabijete desiatich, my vám jedného. Ale nakoniec sa aj tak vy unavíte skôr,“ odkázal Francúzom.
Giap sa stal hrdinom. Aj keď po rozdelení Vietnamu vláda, ktorej tvárou sa stal, zavádzala nepopulárne reformy podobné tým v Číne, ľudia ho milovali.
Veliteľom armády bol aj počas vietnamskej vojny, v ktorej sa komunisti snažili zjednotiť krajinu a proti nim sa postavili Američania. Kľúčová bitka sa odohrala v roku 1968.
Bol to zákerný útok, keďže bojujúce strany dohodli prímerie na 30. januára. Sever to nerešpektoval a spolu s Vietkongom (komunistickými partizánskymi jednotkami na juhu) spustil ofenzívu na rôznych miestach Južného Vietnamu.
Túto taktiku použil už proti Francúzom. Vietnamci vedeli, že proti nepriateľom s veľkou prevahou majú šancu len vtedy, ak ho prinútia rozdeliť sily na viaceré bojiská. Preto využili najmä Vietkong, ktorý mal svoje základne v džungliach Južného Vietnamu.
Prevaha sa však po niekoľkých týždňoch bojov ukázala a ofenzíva sa skončila jasnou porážkou Vietkongu, z ktorej sa už nikdy nespamätal. Napriek tomu sa táto bitka považuje za začiatok víťazstva komunistov.
Nie je pritom jasné ani to, či s útokom Giap súhlasil. Počas útoku bol dokonca na návšteve Maďarska. Výsledkom však bolo, že americká verejnosť videla, že sever je stále schopný krvavých útokov a vojna sa tak skoro neskončí.
Začali sa veľké protesty, ktoré prinútili nového prezidenta Richarda Nixona postupne stiahnuť vojakov. V roku 1975 komunisti dobyli Saigon. V čase, keď bol Gian stále ešte ministrom obrany, spustili komunisti čistky voči miliónom odporcov režimu, ďalšie milióny ušli a státisíce pri tom zomreli.
Symbol dávnych čias
Po vojne Giapov vplyv zoslabol. V skutočnosti bol už len symbolom víťaznej vojny bez reálnej moci, ktorého na verejnosti ukazovali pri okrúhlych výročiach.
Dával rozhovory zahraničným médiám, zakladal si na svojej plynulej (aj keď trochu archaickej) francúzštine, stretával sa s politikmi. Rád hovoril o lepších vzťahoch s Američanmi.
Keď za ním v 90. rokoch prišiel senátor John McCain, ktorého Vietnamci počas vojny väznili, otázky o minulosti odbil. „My dvaja by sme mali diskutovať o budúcnosti, v ktorej sú naše krajiny priateľmi,“ povedal mu.
10. 10. 2013 Matúš Krčmárik
SME |
| Tak ľahko ma nikto nezastraší - Stratégia, ktorá má určiť, ako by mala vláda podporovať a chrániť ľudské práva, sa stretla s obrovskou vlnou odporu. Svojou intenzitou zaskočila aj ministra zahraničných vecí Miroslava Lajčáka, ktorý je poverený jej prípravou.
Katolícka cirkev a viaceré kresťanské mimovládne organizácie mu vyčítali, že v nej chce dať priestor právam homosexuálov. Neskôr pribudla organizovaná nenávistná kampaň a ministrovi denne chodili desiatky vulgárnych e-mailov. Emotívne reakcie verejnosti prispeli k tomu, že pôvodný termín predloženia dokumentu do vlády sa zo septembra tohto roku posunul na koniec júna budúceho roku. K stratégii plánuje minister spustiť celonárodnú diskusiu. Ak v nej nebude zhoda, do dokumentu napíše, že naša spoločnosť je voči inakosti neznášanlivá.
Podľa vlny protestov sa zdá, že v akceptovaní práv LGBTI komunity zaostávame za európskym štandardom. Je to tak?
Existuje prieskum Eurobarometer z novembra 2012, podľa ktorého je spoločenská akceptácia LGBTI ľudí na Slovensku druhá najnižšia v Európskej únii. Len Lotyšsko je na tom horšie. Diskriminácia na základe sexuálnej orientácie je pri tom druhou najrozšírenejšou formou diskriminácie u nás.
Odporcovia namietajú, že homosexuáli majú u nás dostatočné práva. Prečo je potrebné ich do stratégie začleniť?
Táto menšina existuje, či sa to niekomu páči, alebo nie a jej príslušníci sa dožadujú ochrany pred diskrimináciou. Stratégia neuprednostňuje jednu skupinu pred druhou, ale chce pomenovať tie, ktoré treba pred diskrimináciou chrániť. Nevenuje sa len právam homosexuálov, ktorí podľa neoficiálnych štatistík tvoria štyri percentá populácie. Venuje sa aj ochrane práv invalidov, detí, sociálne slabších, migrantov, azylantov a ďalších zraniteľných skupín obyvateľstva.
Katolícka a evanjelická cirkev či konzervatívne politické strany si myslia, že ak dokument spomenie práva homosexuálov, ohrozí to tradičnú rodinu.
Aký dokument? Veď žiaden ešte nie je. A akým spôsobom môžu napríklad registrované partnerstvá dvoch ľudí rovnakého pohlavia ohroziť tradičné ponímanie rodiny? Podľa štatistík uzavrelo za sedem rokov v Česku registrované partnerstvá okolo 1 500 párov, zato sobášov bolo bezmála pol milióna. Skúsenosti zo stredoeurópskeho priestoru ukazujú, že ani tento inštitút nijako nerozbíja predstavy o rodinnom živote, ako ho vnímajú odporcovia práv iných ako heteroseuxálnych skupín obyvateľstva a očividne nie je nijakou hrozbou pre spoločnosť.
Rieši stratégia registrované partnerstvá homosexuálov či ich adopcie detí?
Nie, nerieši nič z toho, predstavuje len ďalší krok k odstraňovaniu diskriminácie ohrozených skupín.
Zaskočila vás taká obrovská vlna odporu?
Každý má právo na názor, touto štvavou kampaňou som však úprimne zaskočený. Nenávisť a klamstvá, ktoré sa v súvislosti so stratégiou šíria, sú istým spôsobom aj zrkadlom, ktoré si občan nastavuje. Teraz to veru nie je lichotivý obraz. No ešte viac ma mrzí, kde zrazu zmizli všetci občianski aktivisti, ktorí už roky pracujú na zlepšení ochrany práv ohrozených skupín, pričom nejde len o práva homosexuálov. Práve oni prišli v konečnom dôsledku s návrhom na vypracovanie stratégie. Prečo teraz mlčia? Čoraz viac začínam nadobúdať pocit, že tým, ktorých sa stratégia týka najviac, je ľahostajné, ako dopadne. Vzniká potom mylný dojem, ako by som sa sám snažil nanútiť nejakú stratégiu proti vôli celej spoločnosti.
Koľko ste denne dostávali výhražných e-mailov?
Išlo o desiatky e-mailov denne nielen mne, ale aj tajomníčke Rady vlády pre ľudské práva. Mnohé z nich boli veľmi primitívne a vulgárne. Na internete dokonca kolovala fotografia mojej rodiny, kde som mal tvár prekreslenú na ženu so všelijakými vulgárnymi poznámkami. Vieme však, že išlo o organizovanú kampaň, pretože ľudia, čo e-maily posielali, často zabudli vymazať ten prvý, v ktorom dostali inštrukcie, čo mi majú napísať. To nemá so žiadnou diskusiou nič spoločné.
Zľakli ste sa tých e-mailov, keďže ste navrhli oddialenie prijatia dokumentu?
Mám za sebou misie na Balkáne, kde naozaj išlo o život. Tak ľahko ma nikto nezastraší. Zubná pasta je už vytlačená z tuby, späť sa nedostane. Strkať si hlavu do piesku by problém nevyriešilo. Úloha prijať stratégiu tu už je a treba sa s ňou popasovať. Nemám sa čoho báť, ale nechcem prijať text, ktorý spoločnosť rozdelí. Bolo by veľkou chybou dodržať pôvodný termín na úkor kvality dokumentu či celospoločenskej diskusie.
Ako bude diskusia prebiehať?
Formou workshopov. Päť ich už prebehlo a teraz chystáme ďalšie. Budú otvorené, zúčastniť sa môže každý, kto má záujem. Prostredníctvom nášho webu budeme ľudí informovať o každom z nich. Každý workshop sa bude venovať jednotlivej oblasti, pričom na nich budú zastúpené aj zodpovedné rezorty. Nasledujúcich deväť mesiacov budeme diskutovať o všetkých témach, pričom tie najzložitejšie si necháme na koniec.
Očakávate, že po diskusii katolícka a evanjelická cirkev zmenia svoj postoj?
Inteligentný človek je ten, ktorý dokáže uznať právo druhého na odlišný názor. Diskusia nie je o tom, že zatvárate oči a uši pred opačným názorom. Chcem veriť, že budeme mať inteligentnú diskusiu.
Vzhľadom na odmietavý postoj cirkví málokto verí, že príde k zhode. Môže sa stať, že práva homosexuálov v stratégii nebudú?
Skôr si viem predstaviť, že do nej napíšeme, že v tejto otázke sme nedosiahli spoločenskú zhodu a diskusiu o nej bude treba do budúcnosti kultivovať. V stratégii musíme pomenovať reálny stav, dokument nie je o pretláčaní rúk, kto vyhrá či prehrá. Môžeme tam uviesť, že táto téma spoločnosť rozdeľuje a chýba tolerancia na vykonanie niektorých krokov, ktoré by však boli žiaduce, pretože pre Slovensko vyplývajú z určitých medzinárodných dohovorov. Ak nedosiahneme zhodu, tak tento stav pomenujeme. Ale opäť chcem zdôrazniť, toto nie je stratégia LGBTI komunity, je to Celoštátna stratégia ochrany a podpory ľudských práv na Slovensku.
Slovenské národné stredisko pre ľudské práva dokumentu vyčítalo, že nerieši ochranu detí, zdravotne postihnutých či rómskej menšiny. Čo je na tom pravdy?
Tým, že kritizujú dokument, ktorý ešte neexistuje, akoby sa snažili vlámať do otvorených dverí. Podklad k stratégii, z ktorého asi vychádzali, je len základným kameňom pre diskusiu. Ich reakcia je účelová, zlostná, zaujatá a nekompetentná. Stredisko stratilo akreditáciu OSN, čo je pre Slovensko veľmi zlé vysvedčenie. Namiesto toho, aby si dali do poriadku vlastné záležitosti, útočia týmto spôsobom. V konečnej verzii samozrejme budú obsiahnuté práva všetkých zraniteľných skupín aj národnostných menšín.
Jún budúceho roka je konečným termínom predloženia do vlády?
Áno, vnímame ho ako konečný, pretože vďaka diskusii už budeme mať dostatočný obraz o tom, kde sa v oblasti ľudských práv nachádzame. Stratégia nie je vytesaná do kameňa, ide o otvorený dokument, ktorý sa môže priebežne dopĺňať či aktualizovať. Treba len položiť ten základný kameň.
Je dôležité, aby Slovensko prijalo túto stratégiu?
Úlohu prijať stratégiu som zdedil po bývalej vláde, ktorá v roku 2011 prijala uznesenie, že je potrebné ľudskoprávny dokument vypracovať. Nejde o môj výmysel, naša vláda sa len prihlásila k tomu, čo nám zanechala tá predchádzajúca. Cieľom stratégie je zistiť, kde sa Slovensko ako členská krajina Európskej únie, NATO či Rady Európy v kontexte ľudských práv nachádza. Kde sme urobili veľa a kde, naopak, máme ešte rezervy.
Bude nás to k niečomu právne zaväzovať?
Jej prijatie nás nezaväzuje k ničomu. Je to programový dokument, ktorý analyzuje existujúcu situáciu a prináša odporúčania do budúcnosti. V prípade, ak zistíme, že v nejakých oblastiach Slovensko zaostáva za európskym štandardom, asi bude treba podniknúť nejaké kroky na zlepšenie. Nevyplývajú však automaticky a už vôbec nie sú jej odporúčania právne záväzné.
Na záver ešte otázky z inej oblasti. V akej fáze sa nachádzajú rokovania, čo sa týka prepustenia dvoch slovenských paraglajderov z Iránu?
Rokovania stále prebiehajú a sú veľmi intenzívne. Minulý týždeň som sa v New Yorku stretol s iránskym ministrom zahraničných vecí a tejto téme bola venovaná značná pozornosť. Naši ľudia sú v Teheráne. Prioritou je, aby sme dostali našich občanov domov, a preto by som sa nerád vyjadroval, aby som tým neskomplikoval proces ich oslobodenia.
Šiesti z nich sú už doma. Na tlačovej konferencii po prílete sa oficiálne nepoďakovali za pomoc. Poďakovali sa aspoň osobne?
Ich reakcii rozumiem. Boli v šoku. Ráno sa ešte zobudili vo väzení a nevedeli, čo ich čaká. Tlačová beseda bola hneď po prílete, boli dezorientovaní. Následne nám vďaku vyjadrili a vyjadrujú ju stále. Keďže operácia sa ešte neskončila, sme s nimi v kontakte. Keď dostaneme našich občanov domov, potom budeme môcť povedať viac.
6.10.2013 Lucia Krbatová, Pravda |
| Zomrel vynálezca Ray Dolby, zvukový vizionár - Zomrel vynálezca Ray Dolby, zvukový vizionár
Za svoju prácu získal mnohé ocenenia, okrem iných aj Oscara, cenu Grammy a dve ceny Emmy.
Vo veku 80 rokov zomrel v noci na dnes vo svojom dome v San Franciscu americký konštruktér a vynálezca Ray Dolby, ktorý sa zaslúžil o redukciu šumu na zvukových nahrávkach, vďaka čomu dostali čistejší zvuk.
Dolby, ktorého meno sa stalo synonymom domácich ozvučovacích systémov a filmového zvuku, získal za svoju prácu mnohé ocenenia, okrem iných aj Oscara, cenu Grammy a dve ceny Emmy.
V posledných rokoch života trpel Dolby Alzheimerovou chorobou a v júli mu diagnostikovali leukémiu.
"Aj keď bol vyštudovaný inžinier, jeho úspechy v oblasti techniky vychádzali z lásky k hudbe a umeniu," uviedol vo svojom vyhlásení Dolbyho syn, spisovateľ Tom Dolby. "Svoj obdiv k procesu umeleckej tvorby vnášal do práce na filmových a hudobných nahrávkach," citovala Toma Dolbyho agentúra AP.
Ray Dolby sa narodil v Portlande v štáte Oregon a vyrastal v San Franciscu. Jeho kariéra v oblasti audiovizuálnych nahrávok sa začala v 50. rokoch, keď v spoločnosti Ampex pomáhal vyvinúť systém nahrávania na videopásku.
Neskôr odišiel študovať do Anglicka, kde si na univerzite v Cambridgei dokončil doktorát a získal titul PhD. V roku 1965 založil v Londýne spoločnosť Dolby Laboratories, ktorá povodne stala známou vďaka jeho práci na redukcii šumu a priestorovom zvuku.
V roku 1976 Dolby svoju spoločnosť presťahoval do San Francisca. V roku 1989 získal spolu s riaditeľom spoločnosti Dolby Ioanom Allenom Oscara za prínos k filmovému umeniu.
19.09.2013 TASR |
| Zomrel známy slovenský historik Milan Zemko - Milan Zemko bol autorom početných štúdií, pôsobil aj ako podpredseda Slovenskej národnej rady.
Milan Zemko sa narodil v roku 1944. Pracoval v Historickom ústave SAV v Bratislave, pričom sa zameriaval na politické dejiny Slovenska a ČSR v medzivojnovom období.
Bol autorom početných štúdií, vyšli mu knihy Slovensko – krajina v medzičase a Občan, spoločnosť, národ v pohybe slovenských dejín.
Vyštudoval Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. V rokoch 1989 až 1990 na tejto fakulte aj vyučoval, v rokoch 2001 až 2005 bol členom predsedníctva SAV.
V období rokov 1990 až 1992 bol tiež podpredsedom Slovenskej národnej rady za Verejnosť proti násiliu.
13.09.2013 HN |
| Stali ste sa ovcami, stali ste sa všetci Američanmi -
"V tomto svete nie sú žiadne pravidlá a ja v ňom žijem bez domova, bez strechy, ako taký nomád." OLIVER STONE nebol práve v nálade, keď išiel poskytnúť rozhovor denníku SME. Na festival do Karlových Varov prišiel predstaviť jednu časť zo svojho desaťdielneho seriálu Nevypovedaná história Spojených štátov. Po prvých stretnutiach s novinármi pochopil, že je so svojimi názormi a ostrou kritikou amerických politikov osamotený. Napriek tomu ich neustále opakoval, aj neskôr na tlačovej konferencii, aj počas filmovej lekcie, ktorú hodinu viedol. Už niekoľko desaťročí je veľkou postavou svetového filmu a rešpektovaným režisérom, doma má tri Oscary. A dnes za svoju veľkú úlohu považuje vyvažovať "zlé stredoškolské učebnice dejepisu". Sériu dokumentov nakrútil preto, lebo "kedysi vymývali v škole mozog jemu a teraz ho už vymývajú aj jeho synovi".
Hovoríte, že ste sa rozhodli vyrozprávať nevypovedanú históriu Spojených štátov. Čo keď vás niekto obviní, že ste urobili niečo ilegálne?
„Nebolo by to pre mňa nič nové, v takej pozícii som už bol. Obviňovali ma, že môj film Takí normálni zabijaci podnietil ľudí, aby vraždili. Bohužiaľ. Evidentne ho nepochopili. Ja som násilie nepropagoval, ja som sa mu vysmieval. Ironizoval som spôsob, akým sa ním médiá živia a ako na ňom zarábajú. Áno, moji dvaja hrdinovia zabili päťdesiatpäť ľudí, ale koľko zla spôsobila skorumpovaná polícia a justícia? To si vtedy nikto nevšímal. A čo sa stalo potom? Filmári prevzali štýl Takých normálnych zabijakov, dnes ho bežne napodobňujú aj televízie.“
Otázka skôr smerovala k tomu, či sa vo vašich dokumentoch náhodou neobjavujú citlivé informácie.
„Ja nie som ako Snowden, nie som občiansky aktivista. Som iba filmár, dramatik v službách príbehu, ktorý sa predo mnou otvára. Na druhej strane, americká vláda môže všetko - a ak sa rozhodne, že som nebezpečný, budem nebezpečný. Vyhlási ma za takého. Ale v tejto mojej sérii dokumentárnych filmov nie je žiadny fakt, ktorý by sme si neoverili. S historikom Peterom Kuznickom sme na tom robili päť rokov a keď sme si niečím neboli istí, nevyslovili sme to. Na žiadnom fakte ma nenachytáte, všetky sú v poriadku. Polemizovať môžete len s tým, ako tieto fakty interpretujem.“
Vravíte, že o mnohých veciach z histórie Američania netušia. Ako je to možné v krajine Woodwarda a Bernsteina? V krajine, kde novinári odhaľujú škandály a vynucujú si rezignáciu prezidenta?
„V krajine Woodwarda a Bernsteina? Robíte si žarty, však? Woodward a Berstein, to je príbeh zo sedemdesiatych rokov. Odvtedy sa strašne veľa zmenilo. Zo Spojených štátov je krajina posadnutá národnou bezpečnosťou a všetko tomu podriaďuje.“
Čo sa teda zmenilo?
„Veci sa začali meniť už koncom druhej svetovej vojny, keď Spojené štáty zhodili bombu na Hirošimu a Nagasaki. Veľa ľudí s tým vtedy nesúhlasilo, ale potom si osvojili názor, že to bolo nevyhnutné. Že japonskí generáli by sa nikdy nevzdali a nás by to stálo veľa životov. Je to výmysel, zakladajúci mýtus amerického impéria. V skutočnosti sa Spojené štáty chceli predviesť pred Sovietskym zväzom. Dovtedy to bola nevinná krajina, od druhej svetovej vojny ju prepadol strach z komunistov a nastúpila paranoja, strach o vlastnú bezpečnosť. Ale ja si myslím, že vy dobre poznáte odpoveď na túto otázku. Kladiete ju tak naivne, lebo viete, že ma ňou vyprovokujete. Je Slovensko v NATO?“
Je.
„Vidíte. George Bush Gorbačovovi sľúbil, že NATO sa nebude rozširovať. Po rozpade Sovietskeho zväzu sa mohla skončiť studená vojna, ale Clinton aj Bush mladší pokračovali v Reaganovej politike zastrašovania. Európa ich v tom nasledovala, veľmi ma sklamala. A teraz je NATO aj tu v Česku, aj na Slovensku. Nemôžem tomu uveriť. Stali ste sa ovcami, stali ste sa všetci Američanmi. Počul som názor, že s Američanmi je lepšie ako s komunistami. Ale to naozaj nie je iná cesta?“
puerto_rico_oliver_stone-aca4b78edd53400_r5553_res.jpeg
V čom vás Európa sklamala?
„Kedysi sa vedela postaviť za svoje názory, vedela kritizovať Spojené štáty americké. Kde je dnes Nemecko? Ekonomicky vyhralo druhú svetovú vojnu, čoho sa bálo? A kde je Francúzsko? Jacques Chirac sa síce skúsil postaviť vojne v Iraku - ale čo sa stalo? Dovoľte mi pripomenúť, že aj Francúzi tam šli. Prepáčte, že urážam vaše krajiny, ale mali by ste sa Spojeným štátom postaviť. Nedovoľte im, aby úplne ovládli svet. Svet potrebuje byť vyvážený.“
Pred tromi rokmi ste nakrútili dokument South of Border, kde chválite krajiny Južnej Ameriky. V New York Times vám venovali tri strany, na štvrtej ste mali obrovskú fotku, ale váš film nepochválili.
„Ten článok sa mi vôbec nepáčil. A ten veľký priestor mi venovali len preto, aby môj film znemožnili a bagatelizovali. A ľudia im uverili, v tom New York Times odviedli dobrú robotu. Stali sa Spojené štáty mŕtvymi, odolnými voči iným názorom? Voči kritike? Juhoamerickému regiónu sme sa vždy vysmievali, a nevšimli sme si, že medzičasom sa z neho stal najprogresívnejší región. Čakal by som, že Snowdenovi poskytnú azyl Francúzi, ale ochotní boli len v Južnej Amerike.“
Kedy ste začali mať takéto protiamerické názory?
„Vyrástol som v konzervatívnej rodine a šiel som aj do Vietnamu. Vtedy som tej vojne ešte veril. Vo Vietname som však videl veľa násilia, videl som, ako jedno zranenie môže poznamenať celý váš život a najmä som vtedy pochopil, že naša krajina nejde po správnej ceste. Tak sa odvtedy snažím ísť progresívnejšou cestou.“
O Vietname ste nakrúcali aj filmy, ale trvalo vám to niekoľko rokov. Čata vyšla až v roku 1986. Čo si myslíte o filmoch o Iraku, ktoré doteraz Američania nakrútili?
„Aj Smrť číha všade, aj Tridsať minút po polnoci poslúžili najmä na to, aby opísali hrdinstvo Američanov. Inak by na to nezohnali žiadne peniaze. Čo mi však na nich najviac prekáža, je, že v sebe nenesú žiadny morálny postoj. Vidíte len nejakých chlapíkov, ktorí si robia svoju robotu, robia si ju možno dobre. Ale akoby bolo jedno, či si ju robia v Texase, alebo v Afganistane, či Iraku. A to má potom aký zmysel? Mám sa tešiť, že ľudia z filmu Tridsať minút po polnoci si odviedli svoju robotu? Mám ich chváliť? Veď čo je to za robotu? Vtrhol si do cudzích krajín, ubližoval si tam cudzím ľuďom - máš z toho dobrý pocit? Tieto filmy nevypovedajú o ničom, nezaznamenávajú žiadne dôsledky a sú teda úplne vzdialené od skutočnosti. Filmári sa k nej boja priblížiť, lebo tá skutočnosť je tvrdá.“
Ako sa majú teda k Iraku postaviť, aby boli presní?
„Ja som o Vietname nakrútil film takmer až po dvadsiatich rokoch. Mohli by ste namietať, že som ho teda nemohol zobraziť taký, aký v skutočnosti bol. Že sa mi už veľa vecí vytratilo z pamäti. Ale niekedy sa na vojnu treba pozrieť s odstupom. Naháňanie aktualít, to prosto vo filme nefunguje.“
spain_san_sebastian_film_festival-48065b_r3680_res.jpeg
Pred časom ste sa znovu vrátili k veľkofilmu Alexander Veľký a prestrihali ste ho. Je pre vás jednoduchšie venovať sa historickým témam ako nakrúcať o súčasných prezidentoch? Už ste urobili Kennedyho, Nixona, Busha - príde čas aj na Obamu?
„Medzi Obamom a Alexandrom je veľký rozdiel. Alexander bol inšpirujúcou osobnosťou a vrátil som sa k nemu preto, že som chcel zvýrazniť to, ako mu život ovplyvnili rodičia, obaja veľmi silné osobnosti. Prvý raz sa mi to celkom nepodarilo, tentoraz som vytvoril paralelné príbehy medzi Alexandrovou minulosťou a jeho dobyvateľskou súčasnosťou. A Obama - ten ma nezaujíma. Veľmi ma sklamal. Sklamal veľa ľudí a možno aj sám seba. Mohol byť z neho veľký muž, veľký čierny muž ako Martin Luther King. Lenže hneď ako nastúpil do úradu, začal robiť kompromisy. Hovorím o tom v poslednom diele našej dokumentárnej série: Bush a Obama: Vek teroru.“
Zajtra je 4. júla. Ako oslávite Deň nezávislosti?
„Tým, že budem nažive. A dúfam, že to nebude vo väzení.“
Nakrúcať filmy je pirátska akcia
Oliver Stone má skúsenosti s punkovým nakrúcaním aj s podmienkami, ktoré poskytujú hollywoodske štúdiá. Nechal sa ovplyvniť tým, čo videl vo Vietname aj tým, čo počul v rozprávke Tom a Jerry. A tak počas filmovej lekcie, ktorú viedol v Karlových Varoch, mohol otvoriť viacero tém.
Mladosť a arogancia
Mal som šťastie, že keď som prišiel na školu, medzi mojimi prvými učiteľmi bol Martin Scorsese. Naučil ma pristupovať k filmu s vášňou a keď videl môj jedenásťminútový film o Vietname, povzbudil ma, aby som pri nakrúcaní vychádzal z vlastných skúseností. Dovtedy som nakrúcal otrasné krátke filmy, ktoré boli vlastne iba paródiou na francúzsku novú vlnu. Mnohí sme si mysleli, že z nás bude nový Godard, Buňuel alebo Truffaut. Veľa filmov sme kritizovali, hovorili, aké sú strašné. Keď sme sa na ne pozreli ako starší, zistili sme, aké sú skvelé. Je to súčasť mladíckej arogancie.
Filmová hudba a Ennio Morricone
Ak ide o filmovú hudbu, moja najťažšia skúsenosť bola s Enniom Morriconem, keď som robil U-Turn. Zložil nádhernú hudbu, ale musel som ju z neho vydupať. Ennio je veľmi náročný človek a problém je, že neznáša cestovať. Mám pocit, že hudbu k U-Turn zložil skôr, ako čítal scenár a zrejme sa vôbec neobťažoval, aby videl film. Zrejme ju už mal dopredu pripravenú. Vravel som mu, príď do Los Angeles! Tam som mu vysvetlil, čo potrebujem a dal som mu hudbu prepísať. Hovoril som mu, že si ju predstavujem na štýl Tom a Jerry. Toto odo mňa chceš? pýtal sa urazene. Nakoniec mi vyhovel a bolo to skvelé, ale ten proces bol bolestivý.
Vietnamský masaker a Bruce Willis
Od roku 2007 sa snažím nakrútiť film Pinkwille o vietnamskom masakri v My Lai. Ten masaker bol veľkým príbehom sám osebe, ale mňa viac zaujíma to, ako ho vyšetrovali. Dvakrát sme už boli veľmi blízko nakrúcania, postavili sa aj dekorácie, ale bohužiaľ, Bruce Willis, s prepáčením, nebol veľmi nápomocný a z projektu vycúval. Čas som využil na to, že som sa na tému znovu pozrel a našiel som mladého scenáristu, citlivého, s prehľadom v histórii aj so zmyslom pre napätie a teror. Skúsime scenár okresať tak, aby bol film o päť-šesť miliónov lacnejší. Nič si nevymyslíme. Nebude to pritom žiadny dokument. Bude to triler, hovadsky napínavý film.
Scarface a glorifikovanie násilia
Je pravda, že film Scarface (nakrútil ho Brian De Palma, ale Stone bol jeho scenárista) oslavuje etiku gangstrov. Emigranti, ktorí prichádzali do Spojených štátov, boli rozhodnutí, že naplnia svoju víziu o americkom sne a väčšinou ju chceli naplniť rýchlo a nelegálnym spôsobom. Ak si pamätáte film, Tony Montana (hlavná postava Scarface, hrá ho Al Pacino) bol práve na vrchole, keď dostal za úlohu zabiť politika z Južnej Ameriky. Neurobil to, pretože si uvedomil, že by musel ublížiť aj jeho manželke a dieťaťu. A vtedy sa začal jeho pád. Takže ja vidím túto postavu trochu inak - tak, že si ešte stihla udržať zvyšky integrity.
Hollywoodske štúdiá a lotri
Často som spolupracoval s lotrami. S ľuďmi, ktorí boli odvážni, vrhali sa do šancí - ale neplatili účty. Šesť mojich filmov je preto dnes v mínuse. To sa prosto stane, keď sa spojíte s podvodníkmi. Nakrúcať filmy je jednoducho radikálna a pirátska akcia, ak chcete, aby vašu prácu videli v kinách. Keď spolupracujete s filmovými štúdiami, cítite sa bezpečnejšie, ale zase ony všetko vlastnia. Vy ste len jeden zúbok v kolese a ony vám často ani nezaplatia to, čo majú.
Reklamy a prázdne kalórie
Pre filmára je reklama dobrým tréningom, cvičí sa v nových technológiách a stretáva sa s novými ľuďmi, cestuje, je to zábavné. Okolo roku 2000 som urobil niekoľko kampaní aj ja pre Orange, Heineken a Motorolu v Číne. Považujem to tak trochu za "prázdne kalórie", radšej trávim čas inak. Reklamu nepovažujem za svoj film, treba sa biť o to, aby ste si ju mohli zostrihať podľa seba. Mne sa to podarilo pri reklame na Motorolu, ale musel som sa o to biť. Nakoniec to aj bola úspešná kampaň, v Číne predaj Motoroly zrazu vyskočil. Teraz sa ešte chystám spolupracovať s juhoamerickými televíziami, urobíme spoty pre majstrovstvá sveta vo futbale. O pár dní idem nakrúcať do Madridu a Barcelony, dúfam, že to budú veľkolepé spoty.
Čata (1986)
Keanu Reeves odmietal Stoneovu ponuku hrať vo filme plnom hororu a násilia, nakoniec ju prijal Charlie Sheen. Film o mladíkovi, ktorý šiel dobrovoľne do Vietnamu, vyhral Oscara v hlavnej kategórii, druhého dostal Stone za réžiu.
Wall Street (1987)
Michael Douglas zahral úlohu finančníka Gordona Gekka tak dobre, že získal Oscara a inšpiroval množstvo mladých ľudí, aby šli pracovať na Wall Street. Stone len žasol, čo si z jeho filmu, mieneného ako kritika, vzali.
Narodený 4. júla (1989)
Stone šiel do Vietnamu a postrelili ho do krku aj do nohy. Nad následkami vojny, vlastenectve a zodpovednosti vlády sa zamyslel vo filme s Tomom Cruisom v úlohe ochrnutého veterána. Dostal za to ďašieho Oscara za réžiu.
JFK (1991)
Pri tomto filme Stone zamýšľal, že odhalí skrytý príbeh za zavraždením amerického prezidenta. Neskôr nakrútil film o páde Nixona a v roku 2008 aj o Bushovi mladšom. S jasným cieľom, aby už vyhral demokrat.
Takí normálni zabijaci (1994)
Oliver Stone ironizoval médiá, lebo z vrahov vyrábajú hviezdy. Niektorí diváci to videli inak a napríklad v roku 1996 vrahovia šestnástich žiakov zo základnej školy v škótskom meste Dunblane hovorili, že ich inšpiroval tento film.
Divosi (2012)
Zdalo by sa, že s týmto filmom Stone znovuobjavil ľahkosť a humor, aký prejavil vo skvelom U-Turn. Ale film, kde žiari John Travolta aj Salma Hayek, bol súčasne aj reakciou na násilné drogové vojny na hranici s Mexikom.
Zjazvená tvár (1983)
Svoj voľný čas Stone rád venuje písaniu scenárov, píše ich aj pre iných režisérov. Medzi jeho najslávnejšie patrí gangsterka Zjazvená tvár, za scenár k filmu Midnight Express ešte z roku 1978 zas získal Oscara.
Ľud verzus Larry Flynt (1996)
Oliver Stone má v Hollywoode meno a rešpekt, čo využívajú aj iní režiséri. Nie je náhoda, že produkoval práve film Ľud verzus Larry Flynt, v ktorom Miloš Forman zachytil americký boj o slobodu tlače.
12. 7. 2013 15:36 | Kristína Kúdelová
SME
|
| Kissinger slávi 90. A je vo forme - Poradca a šéf diplomacie prezidenta Nixona si dodnes udržiava veľký vplyv na politiku USA.
Koncom 60. rokov vydláždil americkému prezidentovi Richardovi Nixonovi ako jeho poradca cestu k zmierneniu napätých vzťahov so Sovietskym zväzom a Čínou. V roku 1973, už ako šéf americkej diplomacie, sa výraznou mierou podieľal na ukončení vojny vo Vietname. O svoje skúsenosti sa neskôr delil aj s Ronaldom Reaganom, Billom Clintonom či oboma Bushovcami.
Legendárny americký politik, diplomat a historik Henry Kissinger práve dnes oslavuje okrúhlu deväťdesiatku. A je stále vo forme. Exministerke zahraničia Hillary Clintonovej dokonca sľubuje, že jej bude radiť, ak by v roku 2016 vyhrala súboj o Biely dom. „Pamätajte, že zo štyroch šéfov americkej diplomacie sa neskôr stali prezidenti,“ povedal Kissinger Clintonovej začiatkom tohto mesiaca, keď jej odovzdával Cenu Atlantickej rady za výnimočné líderstvo.
Vypočítavá reálpolitika
Rodák z nemeckého mesta Fürth je dodnes najvplyvnejším žijúcim bezpečnostným poradcom a ministrom zahraničia USA. „Nikto iný nemá doteraz taký veľký vplyv na americkú zahraničnú politiku, ako práve on,“ povedal pre HN historik a politológ Samuel Abrahám.
Kissingerovi sa totiž podarilo niečo, čo nikto z jeho povojnových predchodcov nedokázal – vniesť do americkej politiky tvrdú realitu. A to aj za cenu spojenectva s politikmi, ktorí rozhodne neboli voči Američanom priateľsky naladení. „V praxi aplikoval svoju stratégiu vyrovnávania moci medzi svetovými veľmocami, aby ani jedna nemala príliš navrch. Raz sa zblížil so Sovietskym zväzom, potom zase spojil proti nemu s Číňanmi,“ hovorí Abrahám.
Takúto vypočítavú politiku založil na skúsenostiach svojho veľkého idolu – Klemensa von Metternicha, ktorý bol v prvej polovici 19. storočia takmer štyri desaťročia šéfom diplomacie habsburskej monarchie. Kissingerovi však priniesla množstvo kritikov. Tí dodnes odmietajú, že práve on je hlavným strojcom mieru vo Vietname. Práve naopak, tvrdia, že bombardovanie Vietnamu a Kambodže v posledných fázach vojny bolo úplne zbytočné a prinieslo množstvo obetí navyše. Preto dodnes spochybňujú Kissingerovu Nobelovu cenu za mier, ktorú dostal v decembri 1973.
Sám ako kovboj
Henry Kissinger však má na takéto výčitky pripravenú odpoveď. Hovorí, že vždy konal sám, podobne ako kovboj, ktorého Američania zbožňujú. „Táto úžasná, romantická postava ma všade sprevádza. Byť sám totiž odjakživa bolo súčasťou môjho štýlu, alebo ak chcete, mojej techniky,“ povedal o sebe.
Práve tzv. reálpolitika, ktorú do amerických zahraničných vzťahov priniesol Kissinger, sa podľa expertov vracia do Bieleho domu aj za úradovania súčasného prezidenta Baracka Obamu. A to najmä v otázke Iránu.
„Kríza týkajúca sa iránskeho jadrového programu sa dá očakávať už v blízkej budúcnosti,“ varoval začiatkom tohto roka slávny politik.
27. 5. 2013 Pavel Novotný HN |
| Zomrel Ray Manzarek, zakladajúci člen skupiny The Doors - V 80. a 90. rokoch produkoval Manzarek filmy a dokumentárne snímky o skupine The Doors ako No One Here Gets Out Alive, Dance On Fire, Doors Are Open či Soundstage Performances.
Los Angeles 21. mája (TASR) - Ray Manzarek, zakladajúci člen a bývalý klávesista legendárnej americkej rockovej kapely The Doors, zomrel v pondelok v nemocnici v bavorskom Rosenheime vo veku 74 rokov. Skupina to oznámila na svojom profile na sociálnej sieti Facebook. Manzarek už dlhší čas bojoval s rakovinou žlčovodu.
Spevák Jim Morrison a Manzarek založil The Doors v roku 1965 po náhodnom stretnutí vo štvrti Venice Beach v Los Angeles. Skupina sa preslávila hitmi ako Riders On The Storm, Break On Through to the Other Side alebo Light My Fire. Morrison zomrel v roku 1971 vo veku 27 rokov v Paríži na zlyhanie srdca, onedlho nato sa The Doors rozpadli. Manzarek to potom skúšal ako sólový umelec, ale nebol príliš úspešný.
The Doors predali viac ako 100 miliónov albumov a dostali sa aj do Siene slávy rokenrolu.
V roku 2002 sa Manzarek pokúsil s ďalším žijúcim členom The Doors - gitaristom Robbym Kriegerom - skupinu oživiť. Založili kapelu The Doors of the 21st Century, ktorá kvôli súdnym sporom viackrát zmenila meno - volala sa aj Riders on the Storm, Ray Manzarek and Robby Krieger of The Doors alebo Manzarek–Krieger.
Filmy a snímky o skupine The Doors
V 80. a 90. rokoch produkoval Manzarek filmy a dokumentárne snímky o skupine The Doors ako No One Here Gets Out Alive, Dance On Fire, Doors Are Open či Soundstage Performances.
Robby Krieger vo vyhlásení uviedol, že úmrtie Raya Manzareka ho hlboko zarmútilo. "Som rád, že som s ním v poslednom desaťročí mohol ešte zahrať veľa skladieb The Doors. Ray bol dôležitou súčasťou môjho života a bude mi navždy chýbať." Manzarek, ktorý sa narodil v Chicagu v robotníckej rodine poľského pôvodu, zanechal manželku Dorothy, dvoch bratov, syna, nevestu a tri vnúčatá. |
| Giulio Andreotti: Krstný otec talianskej politiky - Sedemnásobný taliansky premiér sedel v poslaneckej lavici viac ako 60 rokov. Bozk šéfa sicílskej mafie mu navždy pokazil povesť.
Odchádza kus Talianska, písali talianske noviny a nepreháňali. Giulio Andreotti (14. 1. 1919 - 6.5. 2013) mal dejiny tejto krajiny vpísané v tvári.
Stál pri jej znovuzrodení po Mussoliniho diktatúre, písal jej ústavu, priviedol ju k hospodárskemu rozmachu, paktu s komunistami aj nechutnému procesu, ktorý odhalil jej odvrátenú mafiánsku stránku.
Sedemnásobný premiér presedel viac než 60 rokov v poslaneckej lavici. Zomrel však doma. V rímskom bytíku, z ktorého viac než polstoročie ťahal za nitky talianskej politiky. Signor Italia.
Stretával sa v kostoloch
Corso Vittorio Emanuele 326. Túto adresu poznal asi každý, kto v talianskej politike chcel niečo znamenať. Práve tu býval Andreotti, strategicky, na polceste medzi parlamentom a Vatikánom.
Návštevy však prijímal len výnimočne. Rád sa stretával v kostoloch, stačilo si ho počkať pred siedmou u Jána Krstiteľa. Vo vrecku mal vždy zopár obálok s bankovkami, ktoré rád rozdával žobrákom. On sám zbieral informácie. A kontakty.
Ten prvý, s katolíckym politikom Alcidem De Gasperim, ho dostal do politiky. Stretli sa vo Vatikánskej knižnici, kam Andreotti počas vojny chodieval ako študent práva. De Gasperi ihneď spozoroval jeho organizačný talent a schopnosť vyjednávať.
Dva roky po skončení vojny z neho premiér De Gasperi urobil ministerského podpredsedu. O rok neskôr zasadol v parlamente, kde už ostal až do svojej smrti. V kresťanskodemokratickej strane stúpal rýchlo nahor, jeho radikálne postoje mu otvorili dvere aj u pápeža. Ako 35-ročný sa stal najmladším ministrom vnútra v histórii krajiny.
Už v roku 1972 prvýkrát zostavuje vládu. Nešťastne, vydržala len deväť dní. Do úradu sa počas ďalších dvadsiatich rokov vrátil ešte šesťkrát.
Jeho pragmatická politika pomohla premeniť prevažne roľnícke Taliansko na industriálnu baštu. Aj keď neskrýval svoje proamerické postoje a podporoval členstvo krajiny v NATO, ako prvý kresťanský demokrat zostavil vládu s podporou komunistov.
Bozk šéfovi mafie
Obdivoval Konrada Adenauera či Margaret Thatcherovú. Tá sa raz novinárom posťažovala, že Andreotti nikdy nikomu nedal pocítiť, že je jeho priateľom.
Pravidlo, ktoré mal porušiť len raz a stálo ho priveľa. Objal a pobozkal bossa sicílskej mafie Salvatoreho Riinu. Kľúčové svedectvo Riinovho šoféra, ktorý bol svedkom bozku Krstného otca, navždy pošramotilo povesť Božského Giulia.
V roku 1993 čelil v procese storočia, ako ho nazvali médiá, obvineniam zo spoluúčasti na vražde novinára Mina Pecorelliho. Proti Andreottimu vypovedalo vyše dvesto svedkov.
Jeho pobočník Franco Evangelista priznal, že Pecorellimu pred smrťou zaplatil asi 20-tisíc eur za mlčanie. Len rok pred začatím procesu mafia zavraždila aj Salvatoreho Limu, sicílskeho politika, ktorý bol Andreottiho predĺženou rukou v Palerme.
Andreotti to označil za výmysly. Hovoril, že mafia sa mu mstí za jeho tvrdý postup proti organizovanému zločinu. Súd však nepresvedčil.
Muži v talároch ho v roku 2002 odsúdili na 24 rokov za mrežami. O rok neskôr verdikt zmenili a zbavili ho všetkých obvinení. "Robil som to pre slobodu," hovorí Andreotti vo filme Il Divo (Božský), ktorý o ňom natočil Sorrentino.
"Bola chyba myslieť si v 70. rokoch, že zachovanie slobody znamená udržanie sa pri moci," priznala Andreottiho spolustraníčka Lucia Fronza Crepazová pre magazín Cittá Nuova. Belzebú, ako Andreottiho prezývali jeho protivníci, však veril, že za slobodu je nutné zaplatiť akúkoľvek cenu.
Keď sa ho nedávno v relácii štátnej televízie Rai Porta a porta pýtali, či predsa len neprizná nejaký svoj starý hriech, zamyslel sa a povedal: "No tak dobre. Mám strašnú slabosť na sladké."
Andreotti vravieval, že svoje hriechy prezradil len Bohu. Pretože ten nevolí
10.05.2013 Tomáš Hudák SME |
| Za odchodom pápeža má byť "gay lobby" i Slovák - Na verejnosť unikla škandalózna správa vypracovaná slovenským kardinálom.
Svet pokračuje v špekuláciách o tom, čo stálo za odstúpením pápeža Benedikta XVI. Najnovšie správy hovoria, že za jeho koncom na čele cirkvi stojí „gay lobby“. Pikantnosťou je, že v celej veci je zainteresovaný i slovenský kardinál Jozef Tomko. S touto informáciou prišiel taliansky denník La Repubblica.
Najčítanejší denník v Taliansku prišiel s informáciou, že odstúpenie pápeža vyvolala správa vypracovaná tromi kardinálmi, ktorí si mali všímať problémy vo Vatikáne. Vyše 300-stranový report bol vypracovaný kardinálmi Julianom Herranzom, Salvatorem De Giorgim i Slovákom Jozefom Tomkom v prísnom utajení, a teda nemal byť nikdy zverejnený.
Benedikt XVI. Snímka: Reuters
Práve preto mohli kardináli konštatovať nelichotivé pravdy – endemickú korupciu, ktorá sa hlboko zažrala do štruktúr Vatikánu, ako aj „nevhodný vplyv“ rôznych záujmových skupín „zo svetského sveta“ a „gay lobby“ pôsobiacu na najvyšších miestach.
Práve zdrvujúce závery tejto správy mali podľa novín stáť za konečným rozhodnutím pápeža vzdať sa úradu, pričom Benedikt XVI. O tomto kroku uvažoval už predtým, po škandalóznom úniku informácií známom ako „VatiLeaks“.
Správa, ku ktorej sa noviny dostali prostredníctvom prostredníka priamo z najvyšších vatikánskych kruhov spomína „rôzne záujmové skupiny, ktoré majú obrovský vplyv na každodenný chod Svätej stolice“ pričom bežnou praxou je že sa porušujú základné prikázania cirkvi „nepokradneš“ a „nezosmilníš“.
V prvom prípade noviny narážajú na škandály okolo Vatikánskej banky, v druhom na bližšie nešpecifikovanú „gay lobby“, pričom správa konštatuje aj početné pokusy o vydieranie jednotlivých kardinálov „z vonkajšieho prostredia“. La Repubblica v tejto súvislosti spomína aj na obrovský škandál s gay prostitúciou, ktorý Vatikánom otriasol v roku 2010. V explozívnej afére dokonca prebehlo i policajné vyšetrovanie a zatknutý bol prominentný člen Kongregácie pre evanielizáciu Angelo Balducci. Ten si mal mužov na sex vyberať z radov vatikánskeho speváckeho zboru, na tieto účely si okolo seba vytvoril organizovanú sieť pomocníkov.
Hovorca Vatikánu, Federico Lombardi, existenciu správy nevyvrátil, tvrdí však, že „tieto interpretácie sú presným opakom toho, čo cirkev a pápež chcú“.
23.02.2013 www.hnonline.sk |
| Pápež odstupuje, čo bude ďalej? Ako prebieha voľba? - Pápež Benedikt XVI. sa stal hlavou katolíckej cirkvi v roku 2005. V súčasnosti oznámil, že odstupuje. Urobil tak počas verejného konzistória v Ríme, kedy sa v latinskom jazyku vyjadril, že sa 28. februára tohto roku vzdá svojho pontifikátu. Dodal, že si je plne vedomý vážnosti tohto kroku a na svoju funkciu rezignuje „v plnej slobode“. A čo je dôvodom jeho rozhodnutia? Podľa jeho vlastných slov už nemá v pokročilom veku toľko síl, aby dokázal vykonávať túto funkciu.
Počas celej dlhej histórie cirkvi sa nestalo veľakrát, že by sa pápež vzdal svojej funkcie. V normálnych prípadoch pápeža stiahne z úradu samotná smrť. V tomto prípade je to o niečom inom – o vlastnom rozhodnutí hlavy cirkvi. Prvý pápež, ktorý sa vzdal funkcie, bol Poncián v roku 235, posledný okrem Benedikta XVI. bol Gregor XII. v roku 1415 na základe dohody medzi rivalmi, ktorá ukončila veľkú schizmu.
Čo bude ďalej?
Keďže 28. februára pápež Benedikt XVI. oficiálne opustí svoje miesto, budú musieť kardináli zvoliť novú hlavu cirkvi. Voľba pápež sa volá konkláve a môže trvať rôzne dlho.
V to ráno, keď konkláve začína, celebruje kolégium kardinálov verejnú omšu v Bazilike sv. Petra. Popoludní sa kardináli –volitelia, ktorí majú menej ako 80 rokov, stretnú v Sále požehnania v bazilike. Potom sa presunú cez Kráľovskú sálu do Sixtínskej kaplnky.
Keď kardináli vstupujú do Sixtínskej kaplnky, musia zložiť prísahu konkláve, ktorú ustanovil pápež Pavol VI. v roku 1975. Ňou sľubujú, že všetko, čo sa týka voľby pápeža, uchovajú v tajnosti. Sixtínsku kaplnku takýmto spôsobom naplní 120 kardinálov – voliteľov. Krátko na to vyzve magister liturgických piesní všetkých, ktorí sú tam navyše, aby opustili priestor. Vo väčšine prípadov to bývajú novinári a spevácky zbor.
Dvere Sixtínskej kaplnky z oboch strán zapečatia stuhou a voskom. Od toho momentu sa úplne všetko zahalí a ostane to navždy jedným veľkým tajomstvom. Počas celých volieb a dokonca aj po nich nesmú kardináli nikomu nič povedať, jedine ostatným kardinálom a svojmu spovedníkovi.
Čo sa deje vo vnútri?
Hlasovanie má dve kolá dopoludnia a dve popoludní. Aj so slabšou matematikou sa teda dá vypočítať, že každý kardinál za jeden deň volí štyrikrát. Keď kardinál hlasuje, má svoje vyhradené miesto – stolík a stoličku. Vypíše hlasovací lístok, ktorý začína predtlačenými latinskými slovami: „Eligio in Summum Pontificem...“ To v preklade znamená: „Za najvyššieho veľkňaza volím...“
Potom kardináli pristupujú po jednom k oltáru, na ktorom je urna. V ruke držia lístok, na ktorý napísali meno svojho kandidáta a povedia: „Volám za svedka Krista, ktorý bude mojim sudcom, že som zvolil toho, o ktorom si myslím, že by mal byť zvolený podľa Božej vôle.“ Po týchto slovách môžu lístok hodiť do urny.
Veriaci čakajú na farbu dymu
Traja vyžrebovaní kardináli začnú vyťahovať lístky a nahlas čítať mená. Aby bol nový pápež zvolený, musí dostať viac ako dve tretiny hlasov. Ak toľko nedostane nikto, voľba sa nemôže uzavrieť. V tom čase sa už vonku pred kaplnkou zhromaždia obrovské davy ľudí a čakajú, čo si zvolí nový pápež.
Kardináli pozbierajú lístky a dajú ich magistrovi liturgických slávení. V zadnej časti kaplnky sú kachle, tam magister liturgických slávení vezme lístky a spáli ich. Ak z komína ide biely dym, ľudia čakajúci na námestí vedia, že pápež bol zvolený. Čierny dym znamená, že voľba bola neúspešná. Kedysi sa na čiernu farbu dymu používala mokrá slama, dnes sú to chemikálie.
Ak pápeža nezvolia ani po troch dňoch, voľba sa na jeden deň preruší. Ten kardináli strávia modlitbou a rozhovorom s diakonom. Potom voľba pokračuje, nasleduje sedem hlasovaní s prestávkou a ďalších sedem hlasovaní.
Keď nový pápež súhlasí
K novému pápežovi pristúpi kardinál – dekan, ktorého sprevádzajú ďalší dvaja kardináli, a zvoleného sa opýta po latinsky: „Prijímaš kanonickú voľbu za Najvyššieho veľkňaza?“ Ak súhlasí, musí si vybrať pápežské meno. Odvedú ho do miestnosti nazývanej Izba sĺz a oblečú do rúcha. Odprevadia ho k hlavnému oltáru pod Michelangelovým Posledným súdom, kde je jeho trón.
TOP Zaujímavosti:
- PRVÝ PÁPEŽ: apoštol Peter (30-67)
- NAJDLHŠÍ PONTIFIKÁT: Traduje sa, že najdlhšie vo funkcii bol prvý pápež, apoštol Peter, hoci neexistujú oficiálne záznamy. Peter bol tiež prvým mučeníkom z radov pápežov.
- DRUHÝ NAJDLHŠÍ PONTIFIKÁT: Pius IX. (1846-1878), takmer 32 rokov. Tretím v poradí je Ján Pavol II. (1978-2005).
- NAJKRATŠÍ PONTIFIKÁT: Dvanásť dní, Urban VII. (1590). Počas voľby sa nakazil maláriou a nestačili ho korunovať. Hoci bol Ján Pavol I. v roku 1978 na Petrovom stolci len 33 dní, nedostal sa ani do prvej desiatky najkratších pontifikátov.
- PRVÝ A SÚČASNE POSLEDNÝ PÁPEŽ, KTORÝ PRIAMO NAHRADIL SVOJHO OTCA: Inocent I., ktorý bol synom Anastázia I. (401). Trinásť rokov po smrti pápeža Hormisdasa, sa stal pápežom jeho syn Silverius (536). Pápež Ján XI. bol údajne nemanželským synom Sergia III., ktorý sa za pápeža vyhlásil sám v roku 931.
- PRVÝ A POSLEDNÝ PÁPEŽ, KTORÝ ÚDAJNE NARIADIL VRAŽDU SVOJHO PREDCHODCU: Sergius III. (904 alebo 905)
- PRVÝ PÁPEŽ ZAVRAŽDENÝ VO FUNKCII: Žiaden z pápežov nezomrel za svoju vieru okrem prvých storočí existencie cirkvi. Jána VIII. v roku 882 otrávili a ubili na smrť, čím sa stal prvým z asi ôsmich pápežov zabitých v úrade.
- PRVÝ PÁPEŽ, KTORÝ REZIGNOVAL: Poncián v roku 235, keď ho uväznili počas prenasledovania kresťanov v Ríme.
- POSLEDNÝ PÁPEŽ, KTORÝ REZIGNOVAL: Gregor XII. na základe dohody medzi rivalmi, ktorá ukončila veľkú schizmu (1415).
- PRVÝ PÁPEŽ, KTORÝ SI ZMENIL MENO: Ján II. (553), pretože jeho pôvodné meno bolo Mercurius, čo bol antický pohanský boh. Posledným pápežom, ktorý si ponechal svoje meno, bol Marcel II. (1555).
- PRVÝ A POSLEDNÝ PÁPEŽ ZVOLENÝ NAPRIEK TOMU, ŽE HO PREDCHÁDZAJÚCI PÁPEŽ SUSPENDOVAL: Bonifác VI. (896), suspendovaný dva razy za nemorálnosť.
- PRVÝ A POSLEDNÝ TÍNEDŽERSKÝ PÁPEŽ: Roztopašný Ján XII. zvolený vo veku 18 rokov (955).
- PRVÝ PRÁVNIK ZVOLENÝ ZA PÁPEŽA: Lev VIII. (963) Pred nástupom do funkcie ho museli vysvätiť za biskupa.
- PRVÝ A POSLEDNÝ PUSTOVNÍK ZVOLENÝ ZA PÁPEŽA: Celestín V. v roku 1294. Nevzdelaný a nekompetentný, onedlho rezignoval.
- POSLEDNÝ ZVOLENÝ PÁPEŽ, KTORÝ NEBOL KARDINÁLOM: Urban VI. (1378). Jeho nedobrá vláda viedla k veľkej schizme.
- POSLEDNÝ ZVOLENÝ PÁPEŽ, KTORÝ NEBOL BISKUPOM PRI ZAČATÍ KONKLÁVE: Mních Gregor XVI. (1831)
- POSLEDNÝ KORUNOVANÝ PÁPEŽ: Pavol VI. (1963). Ján Pavol I. od tohto ceremoniálu upustil.
- POSLEDNÝ NETALIANSKY PÁPEŽ: Ján Pavol II. (1978) od čias Hadriána VI. z Holandska (1522) a prvý slovanský pápež vôbec.
- PRIEMERNÁ DĹŽKA KONKLÁVE V 20. STOROČÍ: Tri dni. V uplynulom storočí sa uskutočnilo osem konkláve. Trvali od dvoch dní (1939 a 1978) do piatich (1922).
- PRIEMERNÝ POČET HLASOVANÍ V 20. STOROČÍ: Osem kôl. Počet hlasovaní potrebných na zvolenie nového pápeža sa pohyboval od troch v roku 1939 až po 14 v roku 1922. Presný počet kôl je pritom niekedy predmetom dohadov, pretože oficiálne záznamy sú zapečatené v obálke v pápežskom archíve.
- POSLEDNÝ PÁPEŽ: Pápež Benedikt XVI. - Josepha Ratzingera zvolili v roku 2005 kardináli po mnohých hlasovaniach počas druhého dňa prvého konkláve v treťom tisícročí.
Počas celej dlhej histórie cirkvi sa nestalo veľakrát, že by pápež rezignoval. Väčšinou ich z funkcie odobrala smrť."
11.02.2013 Kristina Grebacova webmagazín.sk |
| Nacisti sa dostal k moci, lebo ich spoločnosť tolerovala - Nacisti sa podľa nemeckej kancelárky Angely Merkelovej dostali k moci pred 80 rokmi vďaka zlým politickým rozhodnutiam a preto, že spoločnosť tolerovala ich rozmach.
V dôsledku toho vnímala verejnosť všetkých perzekvovaných "so šokujúcou ľahostajnosťou" a to sa už nikdy nesmie opakovať. "Mysleli si, že týmto ťahom dajú nacistom opraty. Bol to fatálny omyl - všetko dopadlo celkom inak," konštatovala kancelárka.
Požiar v Ríšskom sneme vo februári 1933 poslúžil nacistom ako zámienka na zrušenie ústavy Weimarskej republiky. Prenasledovaní boli najmä sociálnodemokratickí a komunistickí poslanci Ríšskeho snemu, pričom niektorí z nich sa už nikdy nevrátili. Merkelová preto v tejto súvislosti vyzvala občanov Nemecka, aby boli aktívnymi členmi v demokratickej spoločnosti a tým garantovali svoju slobodu.
Na archívnej snímke z 30. decembra 1938 nemecký vodca Adolf Hitler a jeho zástupca Rudolf Hess (vpravo) počas vojenskej prehliadky v Berlíne.
Foto: TASR/APNa temnú stránku nemeckých dejín spomínali dnes aj poslanci Spolkového snemu (Bundestag). Jeho predseda Norbert Lammert vyzval na obranu demokracie. Že ju treba brániť aj teraz, dokazuje podľa neho "neuveriteľná a hrozná" séria vrážd členov skupiny Národnosocialistické podzemie a antisemitsky motivované násilie. "Ríšsky snem je nemým svedkom demontáže prvej nemeckej demokracie pred 80 rokmi," povedal Lammert.
Presne pred 80 rokmi, 30. januára 1933, sa stal Adolf Hitler novým ríšskym kancelárom. V nasledujúcich rokoch systematicky upevňoval svoju moc postavil a vládol diktátorským spôsobom až do svojej samovraždy 30. apríla 1945
30.01.2013 TASR Berlín |
| Ako rozdelili Garbovci bohatstvo? - Ako to bolo s peniazmi rodiny Garbovcov, ktorá štedro podporila aj našu katolícku cirkev? Denník Plus JEDEN DEŇ získal závet po Marthe Garbovej († 82), ktorá s manželom Edwardom († 79) mala posielať každý rok trnavskému arcibiskupovi Jánovi Sokolovi (79) 10-tisíc dolárov. Charitatívna nadácia manželov venovala peniaze aj Trnavskej arcidiecéze
Edward Garba ešte za života zariadil, aby jeho majetok získala dobročinná nadácia Edward and Martha Garba` s Charitable Trust, ktorá vznikla rok po jeho smrti. Odtiaľ tiekli peniaze aj do Trnavskej arcidiecézy.
Meno arcibiskupa Sokola sa v závete nespomína. Boháč však v každom prípade uprednostnil cirkev pred rodinou. Potvrdila to aj jeho dcéra z prvého manželstva Darina Kreitschnitz, ktorá žije v Kalifornii.
„Disponovať peniazmi mal vždy štatutár arcidiecézy, ale v závete je vyslovene zdôraznené, že ich nemôže použiť na osobné záujmy, ale iba na pomoc chudobným a odkázaným, teda na dobročinnosť,“ upozornila dcéra v denníku Új Szó.
Edward Garba navyše každý rok, obyčajne na Vianoce, posielal Jánovi Sokolovi 10-tisíc dolárov. Tento zvyk, podľa netere, zachovala Martha aj po mužovej smrti v roku 2001. Manžela prežila o päť rokov.
Marthina posledná voľa
Závet podpísala Martha Garbová v októbri 2002 v New Yorku. Nám ho poskytla Marthina neter, ktorá si želala zostať v anonymite. Marthinu poslednú vôľu dostali i príbuzní na Slovensku.
Stará pani si želala byť spopolnená a každý rok mal poručník z nadácie Garbovcov na ich pamiatku zariadiť omšu. Z jej pozostalosti alebo z prostriedkov nadácie mali dvakrát do roka kúpiť veľký veniec na rodinnú hrobku.
„Všetky moje nehnuteľnosti majú byť predané a výnosy z každého predaja majú byť zahrnuté do môjho majetku,“ uvádza sa v závete. Ale už nekonkretizuje, o aké nehnuteľnosti ide.
Podľa jej netere o žiadny veľký majetok ísť nemohlo. „Krstnej mame muž dával peniaze iba na domácnosť. Niečo z toho si mohla ušetriť. Raz povedala, že ani ten dom, v ktorom býva, nie je jej. Aj ten Edward odkázal charite,“ vraví neter.
Všetko dali na charitu
„Krstná mama raz povedala: Edinko má toľko peňazí, že o takých sa vám ani nesnívalo,“ pokračuje Marthina príbuzná. Mal domy, ktoré prenajímal. Či sa prenajímajú ešte aj dnes, alebo ich nadácia už predala, nevedno. Peniaze z nájmov však išli nadácii a malá časť zrejme aj jej na dožitie.
„Darine Kreitschitz, dcére môjho manžela, odkazujem 150-tisíc amerických dolárov,“ píše sa ďalej v Marthinom závete. Všetok svoj ďalší hnuteľný a nehnuteľný majetok odkázala správcovi ich charitatívnej organizácie.
Tým správcom má byť newyorský kardinál Edward Egan, ktorý je spájaný s veľkým sexuálnym škandálom v Amerike. Detaily o majetku mala upravovať samostatná zmluva. Jediné, k čomu mohli prísť Marthini najbližší, bolo vybavenie domu.
„Všetok nábytok, zariadenie a vybavenie domácnosti má byť uložené na jeden rok do skladu alebo sa predá spolu s nehnuteľnosťou, kde sa nachádza. Dcéra môjho manžela si môže prísť vybrať, čo by chcela,“ uvádza Marthin závet.
28.01.2013 Autor: Plus JEDEN DEŇ/EVA PRISTAŠOVÁ, ERIKA KRČOVÁ |
| Zomrel dlhoročný herec nitrianskeho divadla Jozef Dóczy - Jedna z najvýraznejších hereckých osobností v histórii nitrianskeho divadla odišla do hereckého neba 21. januára tohto roka.
Vo veku 83 rokov zomrel dlhoročný herec Divadla Andreja Bagara v Nitre Jozef Dóczy. Jedna z najvýraznejších hereckých osobností v histórii nitrianskeho divadla odišla do hereckého neba v neskorých nočných hodinách v pondelok 21. januára tohto roka.
„Na Ďoďa budeme spomínať ako na skvelého človeka, kolegu, priateľa, otca, syna, deda. Srdcom bol pravý Nitrančan, srdečný hostiteľ, láskyplný vinohradník, gurmán života. Šíriteľ dobrej nálady, pozitívnej energie, humoru a vtipu. Nielen na doskách, ktoré znamenajú svet, ale v celom svojom bezprostrednom okolí, v konaní a spontánnom správaní sa. Oddaný a pokorný služobník bohyne Thálie. Čelný reprezentant veľkej a dnes už možno povedať aj zlatej generácie slovenských hercov, pre ktorých divadlo bolo všetkým,“ spomínajú na Dóczyho jeho kolegovia z nitrianskeho divadla.
Jozef Dóczy sa narodil 19. novembra 1929. Nitriansky rodák, pôvodným povolaním obchodník, pôsobil ako člen umeleckého súboru Divadla Andreja Bagara od roku 1955. V meste pod Zoborom prežil celý svoj osobný aj profesionálny život. Do sŕdc miliónov divákov sa zapísal predovšetkým ako komik. Na divadelnom javisku sa prvýkrát predstavil ako člen ochotníckeho krúžku tovarišov.
Jeho talent a nezameniteľný herecký prejav si všimli aj režiséri profesionálnych divadiel, angažmán vo svojom súbore mu ponúkol Andrej Bagar. Počas vyše polstoročia vytvoril v Nitre viac ako 170 postáv. Tou poslednou na javisku Divadla Andreja Bagara bola postava Firsa v Čechovovom Višňovom sade.
V herectve Jozefa Dóczyho sa striedali polohy komické so smutno-smiešnymi, groteskné s vážnymi.
Účinkoval aj vo vyše 120 filmoch, televíznych filmoch a inscenáciách, v zábavných programoch. Diváci si ho obľúbili v populárnom Svákovi Raganovi alebo vo filmovej verzii Adama Šangalu.
Slovenský herec je držiteľom ocenenia Zaslúžilý umelec i Ceny Jozefa Kronera za celoživotné dielo (2001), Ceny mesta Nitry za celoživotný prínos a výrazný rozvoj divadelného i filmového umenia a Radu Ľudovíta Štúra II. triedy za mimoriadne zásluhy o rozvoj v oblasti umenia, osobitne divadelného (2010).
22.01.2013 TASR |
| Zomrela slovenská speváčka Melánia Olláryová - Patrila k popredným speváckym osobnostiam 50. a 60. rokov 20. storočia. Mnohé z jej piesní doslova zľudoveli.
Jedna z prvých speváčok slovenskej populárnej hudby Melánia Olláryová zomrela. Informáciu priniesol ako prvý Slovenský rozhlas.
"Patrila ku garnitúre spevákov, ktorí nastupovali v druhej polovici minulého storočia. Spievala dlhé roky, dovtedy, kým jej sily stačili," uviedol pre TASR hudobný publicista Pavol Zelenay.
Melánia Olláryová sa narodila 8. augusta 1928 v Nových Zámkoch. Spievať začala, keď mala dva roky. Po absolvovaní konzervatória v Nových Zámkoch nastúpila ako profesorka spevu. V rokoch 1951-1952 bola redaktorkou hudobného vysielania Československého rozhlasu v Košiciach. Do Bratislavy sa vrátila v roku 1953. Kolega z redakcie Pavol Polanský založil veľký rozhlasový orchester. Potom prišli prvé gramofónové nahrávky v Supraphone.
Speváckou hviezdou sa stala vďaka skladateľovi Gejzovi Toperczerovi. Spievaniu populárnych piesní sa venovala od roku 1956. Nahrala viac ako 180 skladieb z pera Gejzu Dusíka, Karola Elberta a iných slovenských autorov. Patrila k popredným speváckym osobnostiam 50. a 60. rokov 20. storočia. Mnohé z jej piesní doslova zľudoveli.
Šlágrom roka 1957 bola pieseň Lístoček z brezy a predaj platní prevýšil počet 600.000 kusov. Hitmi boli aj Dievčatko z Paríža, Maličká slzička, Na dobrú noc bozk ti dám, Pre pár modrých očí, Skryl sa mesiac za obláčik. V júli 2008 vyšiel v Opuse kompilačný album Retro 1958-1986 s jej najväčšími hitmi.
19.01.2013 TASR |
| Najväčším problémom pri rozhovoroch s Čechmi bol Mečiar - Najväčším problémom pri rokovaniach s českou stranou o budúcom štátoprávnom usporiadaní Československa bola ich obava z Vladimíra Mečiara. Pre TASR to povedal prvý prezident novodobej Slovenskej republiky Michal Kováč
"Najväčší problém bol a to som sa dozvedel až o veľa rokov neskôr obava z Mečiara. Pýtal som sa vtedajšieho predsedu vlády Stráského, prečo mu nevyhovuje konfederácia, veď právomoci oboch štátov budú rovnaké, akú výhodu z toho bude mať jedna alebo druhá strana? Žiadnu," spomína Kováč. "Povedal, že mám pravdu, ale keď pôjdeme cestou konfederácie a začne sa na Slovensku realizovať politika, ktorá nebude ladiť s politikou NATO a medzinárodná verejnosť to bude vnímať ako odklon od hodnôt EÚ a NATO, tak 'my budeme niesť zodpovednosť. Ani nie Mečiar, ani vy, ale my'. Ja som dostal toto vysvetlenie. Iné nemám," dodal Kováč.
Reagoval aj na slová Vladimíra Mečiara, podľa ktorého českú a slovenskú delegáciu hneď na prvom rokovaní rozhádal práve Kováčov návrh na vytvorenie konfederácie. Predniesol ho v čase, keď Vladimír Mečiar s Václavom Klausom rokovali medzi štyrmi očami. "Nikdy to nedefinoval, nikdy sme sa o tom nerozprávali. Vystúpil s týmto návrhom a Česi mu povedali, že ak toto chceme, tak môžeme skončiť. Húska sa k tomu pripojil s tým, že môžeme skončiť ešte dnes. Keď sme sa s Klausom vrátili, našli sme už delegácie oddelené od seba, odmietali spolu rokovať s tým, že dnes to rozdelíme," povedal Mečiar.
"Malo to trošku inú históriu, než akú predpokladá pán Mečiar. Ako predseda Federálneho zhromaždenia som cítil zodpovednosť za to, že musíme mať nejaké jednoznačné stanovisko v otázke štátoprávneho usporiadania. Obrátil som sa na pána Mečiara so žiadosťou, aby vytvoril nejakú pracovnú skupinu, ktorá vypracuje našu predstavu o konfederatívnom usporiadaní," spomína Kováč.
"On odmietol. Že nepotrebujeme žiadne písomné materiály ani žiadnu diskusiu. Nevedel som ho nejako prinútiť, že potrebujeme stanovisko. Ale bol som pod tlakom, bol som v Prahe, kde ma oslovili z ODS. S tým, že kedy im dáme našu predstavu. Prisľúbil som, že nejakú predstavu im dáme. Ale nechcel som to robiť tak, aby o tom vedelo celé HZDS, respektíve, aby sa o tom dozvedel Mečiar," dodal Kováč. Predstavu o podobe konfederácie potom vypracovali s Augustínom Mariánom Húskom s tým, že nebude oficiálna, ale v prípade potreby ju bude možné použiť.
Dvadsať rokov samostatnej Slovenskej republiky
"Vyjadrili sme tam základné myšlienky, že obidva štáty v konfederácii by mali mať medzinárodnoprávnu subjektivitu a že otázky obrany, meny a colnej politiky budú spoločné a všetky ostatné ekonomické otázky budú prenesené do právomoci republík. Tým pádom vyriešime aj otázku prezidentov, raz by to bol Slovák, raz Čech," opísal Kováč podstatu návrhu.
Na rokovaní českej a slovenskej delegácie Kováč túto predstavu nepredniesol ako oficiálny návrh slovenskej strany, ale len ako tému do diskusie počas čakania na Mečiara s Klausom. "Ja som ju odovzdal podpredsedovi ODS Kovářovi. Keď sa začalo to prvé stretnutie, pán Mečiar s pánom Klausom si sadli pod strom," spomína Kováč. "My ostatní sme ostali v budove. O čom sme sa tam mali baviť? Uplynula hodina a oni tam stále ešte sedeli a rokovali. Tak som sa rozhodol spolu s Mariánom Húskom a Milanom Kňažkom, že ich oboznámime s našou predstavou s tým, že to nie je oficiálna predstava, ale nás troch. Že s tým nejdeme na toto rokovanie v Brne. Takže sme pomaly vysvetľovali, čo myslíme pod medzinárodnoprávnou subjektivitou, ako to vidíme s obranou a podobne," uzavrel Kováč.
1.01.2013 TASR |
| Slovensko je oligarchická demokracia -
Iveta Radičová vidí oligarchov za privatizáciami, stavebníkmi diaľnic či jadrových elektrární. Šéf SIS Valko, ktorý prišiel z Jadrovej a vyraďovacej spoločnosti, nesúhlasí.
BRATISLAVA. „Noví majitelia sprivatizovaných podnikov, tí politici, ktorí dávali pokyny k politickej privatizácii, stavebné spoločnosti podieľajúce sa na výstavbe diaľnic, vodných diel, atómových elektrární, manažéri štátnych podnikov a monopolov, poľnohospodárska loby, retailové banky, majitelia neefektívnych domácich spoločností, ktoré by neobstáli v zahraničnej konkurencii.“
Bývalá premiérka Iveta Radičová v rozhovore pre SME k dvadsiatemu výročiu vzniku Slovenska takto označila oligarchov, ktorí podľa nej vládnu krajine.
Mená konkrétnych politikov nechcela povedať. „Nepoviem jedno, bolo by to nefér.“ Všetky finančné skupiny však podľa nej vznikli vďaka privatizácii.
Pri štátnych manažéroch bola aspoň trochu konkrétnejšia. Ako príklad uviedla manažérov v Jadrovej a vyraďovacej spoločnosti (JAVYS).
"Oligarchovia sú majitelia sprivatizovaných podnikov, politici, stavitelia diaľnic či šéfovia monopolov"
Iveta Radičová, bývalá premiérka
SIS nevidí dôvod komentovať
Generálnym riaditeľom a predsedom predstavenstva JAVYSu bol za prvej vlády Roberta Fica a čiastočne aj za vlády Radičovej Ján Valko, terajší šéf Slovenskej informačnej služby.
„Táto téma sa nás nijak nedotýka,“ povedal hovorca SIS Branislav Zvara na otázku, či sa Valko cíti ako oligarcha a či žijeme v oligarchickej demokracii.
„Nie je ľahké k takýmto témam zaujať racionálne stanovisko,“ napísal Zvara s tým, že je to skôr téma pre akademikov alebo politológov. Otázka podľa Zvaru „profesionálne, odborne a ani inak vôbec nesúvisí s bezpečnostno-spravodajskými úlohami a povinnosťami, ktoré z aktuálne platnej legislatívy vyplývajú pre SIS a jej riaditeľa“.
Radičová hovorí, že v oligarchickej demokracii sú politici zaviazaní ekonomickým skupinám, ktoré ich financujú. Týmto prepojeniam sa SIS musí venovať podľa zákona.
Vidí ich aj Bugár
Bývalá premiérka uznáva, že ani jej sa oligarchov nepodarilo zastaviť, lebo máme stále zlý zákon o financovaní politických strán.
„Spýtala som sa na to mozgov sveta a povedali dva nástroje: tlak verejnej mienky a výsledok vo voľbách a postupné znižovanie priestoru na manipulovanie pre oligarchov,“ povedala bývalá premiérka.
Premiér Robert Fico (Smer) na otázku, či žijeme v oligarchii, neodpovedal.
Šéf Mosta Béla Bugár, ktorý je v politike od roku 1992, oligarchov vidí. „Všímame si napríklad niektoré rozhodnutia v parlamente, ktoré pomáhajú tým, čo ovládajú väčšinu lekární. Alebo keď išlo o pomoc PPC a podobne. Vidíme to a je to zle.“
Aby sa systém zmenil, musia podľa neho na podobné prípady upozorňovať opozícia a médiá. Z čias, keď bol Bugár vo vláde, si na podobné prípady nepämatá. „Možno kauza Daňového úradu.“
Označenie oligarchovia sa začalo viac používať po kauze Gorila. V údajom spise SIS sa píše o korumpovaní politikov aj štátnych úradníkov za vlády Mikuláša Dzurindu, teda aj z vtedajšej Bugárovej SMK.
V spise sa píše aj to, že v konšpiračnom byte bol aj Robert Fico. Ten to doteraz nepoprel.
Úspechy aj politická kultúra? Nedá sa všetko naraz, hovorí Iveta Radičová
31. 12. 2012 Monika Tódová, Matúš Burčík SME
|
| Bezák nehovoril pravdu. Dôvody pozná - Rozhovor. Hovorca Konferencie biskupov Slovenska Jozef Kováčik pre HN:
Tvrdí, že o odvolaní trnavského arcibiskupa rozhodol len pápež sám a Zvolenský o tom vedieť nemohol. Bezák podľa neho pozná dôvody svojho odchodu. „To, že s nimi nemusí súhlasiť, je druhá vec,“ uviedol.
Ako vnímate vyjadrenia arcibiskupa Róberta Bezáka v médiách?
Pán Bezák zverejnil viaceré tvrdenia, ktoré nie sú pravdivé. Pán arcibiskup Zvolenský bol obvinený z toho, že mal vedieť o odvolaní pána Bezáka. Nie je to pravda. Pán arcibiskup o tom nevedel. Aj Svätý Otec potvrdil, že on sám sa o tom rozhodoval, rozhodoval sa dlho a rozhodoval z viacerých alternatív, takže nikto z nás nemohol ani predpokladať, aký bude výsledok, takže to nie je pravdivé tvrdenie.
Nemyslel to pán Bezák skôr tak, že pán Zvolenský vedel, že sa také odvolanie pripravuje?
To by musel povedať pán Bezák, ako to myslel. Takto to odznelo. Pán arcibiskup Zvolenský skutočne nevedel, že pán arcibiskup Bezák bude odvolaný.
Dobre, ale asi vedel, že sa pripravuje odvolanie pána Bezáka...
Nevedel o tom. Vedel, že prebieha apoštolská vizitácia, to bolo aj v médiách. Určite nevedel, že pán arcibiskup Bezák bude odvolaný.
Nemyslím, že či vedel, že bude odvolaný, ale či mu hrozí odvolanie...
Nie, neboli sme o tomto informovaní. Hovorím to pre proces, ktorý prebiehal na kongregácii. Za posledných päť rokov bolo takto odvolaných viac ako 70 biskupov z celkového počtu zhruba štyritisíc biskupov, čiže prípad arcibiskupa Bezáka nie je ojedinelý, ako sa to prezentuje.
Je pravda, že pán Bezák dosiaľ nepozná dôvod, prečo bol odvolaný?
Nie. Ako povedal aj arcibiskup Zvolenský, pán Bezák pozná dôvody, a to, že s nimi nemusí súhlasiť, je druhá vec.
On však tvrdí, že nepozná tie dôvody, že by sa mu ľahšie žilo, ak by ich poznal...
Je to tvrdenie proti tvrdeniu. Svätý Otec rozhodol na základe konkrétnych dôvodov a pán arcibiskup ich určite poznal.
Ako sa ich dozvedel?
To už je otázka pre apoštolskú nunciatúru.
Zdá sa mi neuveriteľné, že by pán Bezák nebol počas svojho pôsobenia na arcidiecéze upozornený na zlé alebo nevhodné smerovanie a riadenie svojho úradu, ako to tvrdí...
Môžem konštatovať, že to nie je pravda. Akékoľvek ďalšie podrobnosti, ak by to bolo vhodné, by mohla zverejniť apoštolská nunciatúra alebo Svätá stolica, neviem, či to v budúcnosti urobí. V každom prípade to nie sú veci, ktoré by sme chceli riešiť cez médiá.
Vy ste ho ako biskupi upozorňovali na nevhodné konanie?
To nie je v kompetencii Konferencie biskupov Slovenska. Ak to urobili jednotliví biskupi, tak to bolo namieste v rámci nejakého bratského napomenutia alebo nejakých priamych rozhovorov.
Kroky vedenia rímskokatolíckej cirkvi na Slovensku aj v Ríme vyvolávajú podozrenie, že cirkev sa snaží obetovať pána Bezáka, aby zakryla prešľapy jeho predchodcu vo financovaní trnavskej arcidiecézy. Obávate sa, že by ďalšie pôsobenie Bezáka na poste arcibiskupa viedlo k trestnému stíhaniu Jána Sokola?
Nie. To vylučujeme. Tieto dve kauzy nemajú súvis. Ak by sa preukázali vážne obvinenia, ktoré sú voči pánovi biskupovi Sokolovi, tak sú to jednoducho kroky, ktoré nie sú prijateľné. Čakáme na ukončenie vyšetrovania. A kvôli objektivite by to mal urobiť každý, koho sa to vyšetrovanie týka.
Príkaz mlčať o odvolaní Bezák prirovnáva ku komunistických praktikám za bývalého režimu. Prečo ani veriaci nevedia o dôvode takého vážneho kroku zo strany cirkvi?
To je ako so zdravotnou kartou. Ak by chcel niekto poznať váš zdravotný stav a tvrdil by, že má na to právo, tak na to právo nemá. Určité informácie si budete chrániť. Nie preto, že by ste sa hanbili za svoj zdravotný stav, ale preto, že ide o zásah do vašej intimity. Aj tu sú určité interné informácie a rozhodnutie Svätej stolice je, že sa o nich nemá hovoriť cez médiá, ale interne. Chápem, že je táto téma pre médiá zaujímavá, ale je zase právom našej inštitúcie si riešiť vnútorné problémy interne.
Nejde o médiá, ale o veriacich vašej cirkvi, ktorí prišli o obľúbeného duchovného bez toho, aby vedeli prečo.
Ani pri vymenovaní biskupov Svätý Otec nevysvetľuje, prečo si z troch kandidátov vybral práve toho jedného. Ani mená tých dvoch „neúspešných“ sa nikdy nezverejnia, práve preto, aby sa predišlo dohadom, či nie sú vhodnejší. Pre cirkev je veľmi dôležité chrániť povesť človeka. Pri odvolávaní biskupa je to ešte citlivejšie. Cirkev takto koná preto, aj keď navonok to vyzerá, že môže dôjsť k veľkým škodám.
Pán Bezák sám vyhlásil, že chce vedieť tie dôvody, že ich môžete pokojne zverejniť...
Áno, bolo to pre nás zaujímavé zistenie, že to povedal, ale my skončíme pri tom konštatovaní, že to povedal.
Neobávate sa, že sa zahrávate s dôverou veriacich? Ako sa musia cítiť ľudia, ktorí Bezákovi verili a sú konfrontovaní s tým, že uverili údajne nesprávnemu človeku, ale nevedia prečo?
Je to prirodzené. Aj arcibiskup Bezák preložil množstvo kňazov a nevysvetľoval veriacim dôvody. Mal na to plné právo. My ako kňazi sľubujeme úctu a poslušnosť biskupovi a tá poslušnosť platí nielen v dobrom, ale aj vtedy, keď nevidíme dôvody alebo s nimi nemusíme súhlasiť. Táto dôvera by mala byť aj medzi biskupom a Svätým Otcom.
Čiže očakávate rovnaký prístup aj od veriacich – že uveria, že pravdu má ten hierarchicky vyššie postavený, pápež?
To nie je o tom, či uveria alebo neuveria. Takto je katolícka cirkev postavená, že má určité pravidlá, a my ako členovia cirkvi ich rešpektujeme. Chápem, že občianska spoločnosť má iné pravidlá, ale katolícka cirkev ich má iné, má hierarchickú štruktúru, a to nie je niečo negatívne. Vyžaduje si jednoducho viac viery a my nielen dôverujeme, ale veríme Svätému Otcovi, že ak sa takto rozhodol, rozhodol sa na základe argumentov.
Nie je alibistické, keď sa biskupi odvolávajú na rozhodnutie pápeža, keď pápež zrejme vychádzal práve z iniciatívy a argumentov biskupov?
Nie. Biskupi nevstupujú do tohto procesu. Ak boli vypočutí apoštolskou vizitáciou, je to úplne prirodzené, pretože kvôli objektivite musí byť vypočutých zvyčajne 100 až 150 ľudí. Ale tvrdiť, že arcibiskup Bezák bol odvolaný na základe tlaku alebo podnetu slovenských biskupov... Určite to nie je tak.
Chcete povedať, že Vatikán poslal vizitáciu bez podnetu zo Slovenska?
To netvrdím. Ale ten podnet prišiel zo Svätej stolice. Neviem odkiaľ, lebo ani ja neviem, o čom bola tá vizitácia. Je to sub secreto práve preto, aby sa chránili všetci, ktorí tam vypovedajú. To je také komplexné a podrobné konanie, že sa určite nedá hovoriť o nejakom skresľovaní výsledkov.
Neprekračuje cirkev v snahe zachovať dobrú povesť svojich duchovných vnútroštátne pravidlá?
Cirkev nejde proti základným pravidlám štátu, v ktorom pôsobí. Na druhej strane štát musí rešpektovať vnútorné zákony cirkvi a je práve dobré, že tie vzťahy sú verejne dohodnuté.
Ako vnímate, že pán Bezák poskytol rozhovory pre viaceré médiá?
Môžeme len konštatovať, že rozhodnutie Svätej stolice o tom, aby sa tieto veci nekomunikovali cez médiá, je dosiaľ platné. Takže môžeme len vyjadriť ľútosť nad tým, že sa to stalo.
17.12.2012 Tomáš Nejedlý www.hnonline.sk |
| Havel bol v službách Satana, tvrdí v knihe Klausov muž - Český prezident Václav Klaus odporučil všetkým, aby si prečítali knihu jeho blízkeho človeka Petra Hájka Smrť Zamatu. Klausov vicekancelár v nej píše, že český exprezident Václav Havel bol v službách Satana a bývalého disidenta označil za nástroj lži a nenávisti. „Kniha je skvelo napísaná. Je nemilosrdnou politologickou a sociologickou kritikou súčasného sveta. S autorovou kritikou historickej roly Václava Havla, nie však so všetkými Hájkovými expresívnymi a nadsadenými výrazmi, v podstate súhlasím,“ povedal Klaus pre server Parlamentnilisty.cz.
Od autora sa prezident podľa vlastných slov odlišuje základným svetonázorom, ktorý u Hájka určuje katolícka doktrína. „Knihu Petra Hájka však považujem za pozoruhodnú, takmer za povinné čítanie pre každého,“ dodal Klaus.
Václav Havel, či už vedome alebo neúmyselne, pracoval podľa Hájka pre sily lži a nenávisti. „Vo svojej misii bol úspešný. A napriek tomu prehral. Václav Klaus, či už vedome alebo neúmyselne, ale v každom prípade aktívne, bol nástroj pravdy a lásky. Vo svojej misii bol neúspešný. A napriek tomu zvíťazil,“ cituje Hájkovu knihu Smrť Zamatu server Lidovky.cz.
12.12.2012 RED www.hnonline.sk |
| Zomrel historik Jozef Jablonický - Jozef Jablonický nesmel počas socializmu publikovať. Jeho názory na SNP sa nezhodovali s tým, ako ho vykresľovala komunistická strana.
BRATISLAVA. Vo veku 79 rokov zomrel dnes v ranných hodinách slovenský historik Jozef Jablonický. TASR o tom informoval jeho syn Tomáš Jablonický.
Jozef Jablonický sa narodil v Zavare 3. januára 1933. Absolvoval Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, pracoval v Slovenskej akadémii vied a Slovenskom ústave pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody.
Patril medzi popredných odborníkov na udalosti Slovenského národného povstania, ktorému venoval niekoľko publikácií. Pre svoj objektívny pohľad na tieto historické udalosti bol pred rokom 1989 komunistickým režimom rôznymi spôsobmi perzekvovaný.
Ako pred pár rokmi napísal v SME Jozef Bžoch, Jablonický vydával svoje štúdie a články samizdatovo. V časoch normalizácie sledovala a vyšetrovala Štátna bezpečnosť, robila mu domové prehliadky a konfiškovala písomnosti, pričom mu vo februári 1978 odobrali povolenie študovať v archívoch.
Jeho kniha Povstanie bez legiend, ktorú vydal hneď po revolúcii v roku 1990, sa stala v čase vydania trhákom. Do obrazu SNP totiž vniesol celkom nové fakty a aspekty.
V decembri 2011 bol medzi ocenenými osobnosťami, ktoré sa významným spôsobom zaslúžili o rozvoj Bratislavského samosprávneho kraja. V roku 2007 si spoločne s Milanom Lasicom prevzal Cenu Dominika Tatarku.
7.12.2012 TASR |
| Zomrel slávny džezový skladateľ a pianista Dave Brubeck - Vo veku nedožitých 92 rokov zomrel dnes slávny džezový pianista a skladateľ Dave Brubeck. Oznámil to jeho dlhoročný manažér a producent, dirigent Russell Gloyd.
Brubeck zomrel dnes ráno v nemocnici v Norwalku v americkom štáte Connecticut, iba deň pred svojimi 92. narodeninami. Cestou na pravidelnú kontrolu u kardiológa mu zlyhalo srdce, uviedol Gloyd.
Brubeck patril medzi posledné žijúce legendy zlatej éry džezu. Jeho kariéra sa začala po druhej svetovej vojne. V roku 1951 založil kvarteto The Dave Brubeck Quartet a stal sa prvým predstaviteľom moderného džezu, ktorý sa dostal na titulnú stranu časopisu Time - bolo to 8. novembra 1954.
Album Time Out z roku 1959 sa stal prvou džezovou LP platňou, ktorej predaj prekročil milión kusov. Dodnes patrí k najlepšie predávaným džezovým albumom všetkých čias. Začína sa s piesňou Blue Rondo a la Turk v netradičnom rytme a je na ňom aj jeho najznámejšia skladba Take Five, ktorá sa v roku 1961 dostala do rebríčka najpredávanejších singlov časopisu Billboard.
V roku 1996 získal Brubeck hudobnú cenu Grammy za celoživotný prínos a v roku 2009 ocenenie Kennedyho centra.
V roku 1988 hral pre Michaila Gorbačova na večeri v Moskve, ktorú vtedajší americký prezident Ronald Reagan usporiadal na počesť sovietskeho vodcu.
Viacerí džezoví hudobníci prišli tento týždeň do Connecticutu, kde sa mal vo štvrtok vo Waterbury uskutočniť narodeninový koncert na Brubeckovu počesť. Koncert sa uskutoční, ale ako pocta zosnulému.
Dave Brubeck po sebe zanechal manželku Lolu, štyroch synov a dcéru, vnukov a jednu pravnučku. Jeho synovia Chris, Dan, Darius a Matthew sú tiež hudobníci, v decembri 2000 hrali s Londýnskym symfonickým orchestrom na koncerte, usporiadanom k Brubeckovým narodeninám.
5.12.2012 Hartford TASR |
| Boli sme najprosperujúcejšia ekonomika strednej Európy - Do volieb v roku 1998 bolo zo zahraničia investovaných veľa peňazí. Rozhodujúcu úlohu nezohrali domáce sily, ktoré sa tu, trpaslíci, považujú za obrov, povedal V. Mečiar.
Slovensko po rozdelení prekonalo problémy spôsobené reformou Václava Klausa a už roku 1994 zaznamenalo vysoký hospodársky rast. "Boli sme najprosperujúcejšou ekonomikou strednej Európy. Isté obdobie bola naša mena silnejšia, ako česká," spomína vtedajší premiér Vladimír Mečiar.
"Výkonnosť slovenskej ekonomiky bola postavená na iných princípoch, ako česká. Ja som ohlásil koniec klausovskej reformy a išli sme inou cestou," podčiarkol. "Nebola to cesta: všetko rozbijeme a na troskách postavíme nové. Bola to cesta postupného vývoja," dodal.
Bývalý premiér sa vyjadril aj k otázke nuly na štátnom účte v roku 1998. "Pred voľbami bolo treba niečo urobiť, aby vláda bola spochybnená," poznamenal. "Prebehla hra, ku ktorej, sa, bohužiaľ, prepožičal aj bývalý guvernér Národnej banky Slovenska. My sme vytvárali zdroje na oddlženie bankového a podnikového sektora. Národná banka bola aktívna. Ale 32 miliárd, ktoré boli na tieto zdroje, preniesli na oprávky a oznámili, že NBS nemá peniaze. Prestali platiť mzdy zamestnancom štátnej správy, vrátane polície. Bol to krok, ktorý mal ovplyvniť verejnú mienku a voľby. Bol to sprostý podraz," konštatoval Mečiar.
V tom čase išlo o významnú udalosť, ktorú komentovali všetky slovenské médiá. "Národná banka Slovenska opätovne vykázala vo svojej pravidelnej a oficiálnej dekádnej bilancii aktív a pasív, že štát Slovenská republika mal na svojom účte aj k 10. októbru 1998 sumu 0,0 milióna korún. Ide o najnižšiu možnú sumu, akú môže mať štát na svojom účte, pretože zostatok nemôže byť nikdy mínusový. Ak má štát aj napriek tomu výdavky, neuhrádzajú sa, a tým sa zabezpečí, že štát nejde na svojom účte do mínusu," informoval 24. októbra 1998 denník Sme. "Presne tento stav bol aj k 10. septembru, keď objem neuhradených platieb presahoval sumu 6 miliárd korún. Tento termín je pritom časom, keď mal štát posielať na účty zamestnancov štátneho sektora mzdy," uvádzajú dobové noviny.
Podľa Mečiara išlo o technickú operáciu, ktorá mala ovplyvniť verejnú mienku. "Do volieb v roku 1998 bolo zo zahraničia investovaných veľa peňazí. Rozhodujúcu úlohu nezohrali domáce sily, ktoré sa tu, trpaslíci, považujú za obrov, ale zahraničné organizácie tretieho sektora. S obrovskými peniazmi a medzinárodnou skúsenosťou. Vlastne už v roku 1994 modelovali tie voľby a prehrali. V roku 1998 to už bolo ťažké, ak proti nim postavíte jedného chlapa. Boli to kvalifikovaní odborníci," uzavrel Mečiar.
1.12.2012 TASR |
| Exorcista sa zastal biskupa Bezáka, odvolali ho - Katolícka cirkev má na Slovensku po odvolaní pátra Jablonského už len dvoch exorcistov.
BRATISLAVA. Zastal sa bývalého arcibiskupa Róberta Bezáka a musel rezignovať zo svojej funkcie v cirkvi.
Františkán Leopold Jablonský z Hlohovca prišiel o úrad exorcistu, ktorý viac ako tri roky vykonával v Trnavskej arcidiecéze.
Bezák ho ústne poveril
„Môžem vám potvrdiť, že je to pravda,“ odpovedal páter Leopold na otázku, či ho odvolali preto, že sa zastal Bezáka. Tvrdí, že dôvod mu ústne povedal apoštolský administrátor trnavskej arcidiecézy Ján Orosch.
Hovorca arcidiecézy Dušan Kolenčík spomína iný dôvod. „Úrad exorcistu Trnavskej arcidiecézy skončil pátrovi Jablonskému uplynutím trojročnej lehoty, na ktorú bol vymenovaný, teda ešte 7. januára 2012, odkedy uplynul už skoro jeden celý rok.“
Jablonský súhlasí, ale dodáva, že lehotu na vykonávanie funkcie exorcistu mu ústne predĺžil arcibiskup Bezák.
„Kánonické právo nepredpisuje, že to musí byť písomnou formou, takže mi to predĺžil ústne po osobnom rozhovore,“ vysvetlil.
„Kánon 156 hovorí, že poverenie akýmkoľvek úradom sa má zaznamenať písomne,“ oponuje hovorca arcidiecézy.
Jablonský si písomné potvrdenie od Bezáka, že mu ústne predĺžil funkčné obdobie, ide podľa vlastných slov prevziať dnes.
Provinciál ho podržal
Hoci Kolenčík tvrdí, že s Jablonským Trnavská arcidiecéza dodnes formálne nerozviazala pracovný pomer, františkán hovorí, že jeho provinciála Orosch vyzval, aby ho preložil mimo arcidiecézy. Ten mu však podľa Jablonského nevyhovel.
Rozhodnutie biskupa Oroscha však Jablonský rešpektuje.
„Biskup má plné právo vymenúvať a odvolávať exorcistu, nemám právo si uzurpovať tento úrad,“ hovorí. „Nerád by som vystupoval v pozícii nejakého mučeníka.“
Úlohou exorcistu je podľa pátra Leopolda aj „vyháňanie diabla“ z posadnutého človeka. Vysvetľuje, že to robí v spolupráci s psychiatrom.
Keďže donedávna boli na Slovensku len traja exorcisti, (dnes už len dvaja), tento náboženský úkon vykonával priemerne raz za týždeň.
6. 11. 2012 Ján Krempaský, Monika Tódová SME |
| Odborník na peniaze: Určite nám bude horšie - Zožeňte si írsku 500-eurovku, zarobíte až 10-tisíc eur, tvrdí v rozhovore numizmatik Elizej Macho.
Peniaze sú potrebné, ale je za nimi aj množstvo zla, vojen, smrti. Istý ekonóm povedal, že ani láska neurobila z ľudí takých bláznov, ako to dokázali peniaze. Mýli sa?
Zlo okolo peňazí je spôsobené chamtivosťou a morálnymi pokleskami nás ľudí, nie charakterom výmenného prostriedku, ktorý používame na meranie hodnoty všetkých tovarov a služieb. Na peniaze by som vinu určite nezvaľoval.
Ľudia sú však nepoučiteľní. Neurobili Feničania vynálezom peňazí ľudstvu medvediu službu?
Nesúhlasím, lebo človek pre svoj život potrebuje aj materiálne prostriedky. Barterový spôsob platieb bol problémový. Niektoré tovary totiž bolo ťažké vzájomne vymieňať napríklad aj preto, že neboli dobre deliteľné, boli nerozmeniteľné na drobné. Ak tesár niekomu dokázal postaviť dom, ťažko sa jeho práca dala adekvátne vymeniť za zemiaky či nejakú podobnú komoditu. Vďaka peniazom sa teda stali všetky tovary obchodovateľnejšie.
Zaujíma ma to aj v kontexte toho, že kedysi boli významnými platidlami kakaové bôby u Mayov a Aztékov, železné prúty v Stredomorí, ryža v Číne, tulene v Grónsku, inde zase drobné mušle či plátno.
Áno, napríklad Slovania a Kelti používali trebárs medené obruče, ale to všetko sa už dá považovať za rané formy peňazí, teda že sa niečo konkrétne určilo ako všeobecný a akceptovateľný prostriedok výmeny. Dokonca si trúfam povedať, že vtedajšie peniaze, na rozdiel od tých dnešných, si uchovávali svoju hodnotu. Súčasné peniaze totiž hodnotu permanentne strácajú. Čím viac sa ich tlačí, tým je ten proces rýchlejší.
1.jpg
Peniaze už nie sú uchovávateľom hodnoty
Sú vôbec dnešné peniaze ešte peniazmi v tom pôvodnom zmysle slova?
Zatiaľ áno, lebo sú všeobecne akceptovateľné, a teda sa im dôveruje, ale uchovávateľom hodnoty už nie sú, a ak áno, tak len v relatívne krátkych časových úsekoch. Hodnota peňazí totiž bola kedysi daná obsahom a hodnotou drahého kovu, ktorý sa použil na ich výrobu. Na druhej strane treba priznať, že aj panovníci v minulosti mali svoje rozpočty nafúknuté a výdavkovú stranu pod veľkým tlakom, takže už vtedy sa problémy riešili pôžičkami od šľachty, židovského obyvateľstva, prípadne sa rovno znižovala kvalita a podiel drahých kovov v minciach.
Inými slovami už vtedy existovala inflácia?
Samozrejme, dokonca sa robili takzvané inflačné razby, keď sa kvalitné mince stiahli z obehu a pretavili do riedených, menej hodnotných. Rýdze mince s vysokým obsahom kvalitného kovu si zase iní odkladali a schovávali na prenesenie hodnoty do budúcnosti. Rozumeli totiž, že to môže im alebo potomkom priniesť osoh.
Dnes sa teda len opakuje história, nie?
Presne tak. Preto mnohí z tých, čo disponujú nejakými úsporami, uvažujú o diverzifikácii a vkladajú peniaze do zlata či iných drahých kovov, teda do komodít, ktoré si držia hodnotu už tisícky rokov.
Nepochybne bude horšie
Je zlato stále výhodnou investíciou?
O tom, či ešte patrí do diverzifikácie úspor a do bankovníctva, sa uvažuje už od zrušenia zlatého štandardu v 70. rokoch. Tieto debaty však považujem za relatívne jalové v porovnaní s tým, ako dlho v systéme fungujú neplnohodnotné elektronické peniaze. Porovnajte to s tým, koľko rokov tu vydržali stabilne fungovať peniaze založené na drahých kovoch. Takmer päťtisícročná skúsenosť hovorí za všetko, koniec koncov na devízovom trhu sú zlato so striebrom stále kótované proti doláru.
Máme krízu, jej koniec nevidieť. Čo nás čaká?
Ľudia budú určite viac platiť za primárne komodity, potraviny, energie, teda za veci, ktorým sa nedokážu vyhnúť. Inflácia im z reálnych príjmov a relatívneho bohatstva nepochybne ukrojí, čím myslím bohatstvo merané materiálnymi statkami. Na druhej strane možno potom filozofovať, či ľudia vďaka tomu nebudú viac času tráviť so svojimi rodinami, inak využívať voľný čas, či nezačnú hľadať hodnoty aj v iných veciach. Niet pochýb, že svet materiálne v najbližších rokoch schudobnie najmä vinou nezodpovedných rozpočtových a monetárnych politík.
Myslíte si, že chudoba ľudí dotlačí k duchovnejším hodnotám?
Neviem. Možno si však začneme kvalitu života všímať aj z iných hľadísk, nielen tých materiálnych. Mám na mysli nejakú pozitívnu evolúciu. Nemusíme všetko nutne vnímať len negatívne. Z hľadiska kúpyschopnosti obyvateľstva to však nepochybne pôjde najbližšie roky k horšiemu.
Ak ten, čo má 100 miliónov, príde o 99 z nich, nominálne stratí obrovský majetok, ale stále mu ostane dosť na kráľovský život. Nebude to však pre neho väčšia morová rana ako pre tých, čo sú chudobní už dnes, a teda aj zvyknutí uskromniť sa a šetriť?
Je to otázne, hoci do istej miery to môže platiť, lebo človek, ktorý už nemá čo stratiť, sa nemusí báť tak ako ten, čo môže prísť o veľa. Na druhej strane ten, čo stále niečo má, je v komparatívnej výhode oproti tomu, čo sa už nedokáže dostať ani k základným životným potrebám. Ak niekomu pôjde o „kejhák“, môže skončiť úplne. To už nebude o uskromňovaní sa, ale o prežití.
Pýtal som sa preto, lebo z histórie poznáme veľa prípadov, keď chudoba a boj o prežitie donútili ľudí brániť sa aj krvavými spôsobmi. Ak kríza zrazí priveľa ľudí na kolená, neskončí sa to vojnou?
Ak už ľudia nebudú mať inú možnosť ako pokryť základné životné potreby, nakŕmiť deti a podobne, minimálne to môže vyvolať silnú sociálnu krízu, destabilizáciu regiónov, vážne nepokoje. Áno, vtedy sa môže stať, že ľudia siahnu aj ku krajným prostriedkom. Či by to vyvolalo aj globálny konflikt, sa dá odhadnúť len ťažko. Analógie z histórie však ukazujú, že to nezvyklo dopadnúť dobre.
Neostáva iné, len veriť, že v dnešnom informatizovanom svete, keď sa dá rýchlo a efektívne komunikovať, sa v takých prípadoch nájde vôľa na to, aby sa týmto extrémom zabránilo. Ľudstvo má kapacity na to, aby dokázalo korigovať svoju cestu, otázne je, či to aj bude chcieť zvládnuť bez toho, aby prešlo zbytočne bolestivou cestou.
Každý vidí, že ak štáty míňajú viac ako získajú z príjmov, je to cesta do pekla. Prečo sú nepoučiteľné?
Lebo zastupiteľstvá štátov sú predstaviteľmi politickej moci. A politické cykly sú zásadne kratšie ako dlhodobé nálady na finančných trhoch. Politik, ktorý sa práve dostal ku korytu, nemá dôvod takticky a strategicky riešiť veci, ktoré sa týkajú horizontov desiatok rokov, keď jeho akčný rádius je nastavený len na štvorročné volebné obdobie. Vie, čo voličovi imponuje, a že tam bude príliš krátko na to, aby sa ukázali jasné negatívne dôsledky jeho vládnutia. Reformy sú nepopulárne, ľahšie je vyhovárať sa na toho, kto tam bol predtým. Na celom svete sa pri moci v relatívne krátkych obdobiach prelínajú zodpovedné a šetriace vlády, ktoré potom striedajú tie, čo s míňaním nemajú problém. Je to teda zacyklené a len ťažko zmeniteľné.
Vlády by teda mali byť pri moci dlhšie obdobie?
Základným problémom je, že politické rozhodovanie a plánovanie má oveľa kratší horizont ako to, čo by bolo pre krajiny optimálne a prospešné z dlhodobého hľadiska.
4.jpg
Peniazmi sa distribuoval obraz panovníka medzi poddaných
Čo na peniazoch fascinuje numizmatikov odhliadnuc od toho, že je to aj biznis?
Numizmatiku dnes netreba brať len ako záležitosť hobby šialených nadšencov. Ak sa tomu venujete systematicky, ak si k tomu niečo naštudujete, je to okrem radosti aj dobrá investícia. Fascinujúce na tom je, že že človek si vďaka zbierke skladá čriepky histórie. My osobne sa zaoberáme peniazmi už od 1. storočia pred Kristom, teda vtedajšími keltskými mincami, hoci základom nášho záujmu je až 14. storočie, keď sa u nás vo veľkom začal rozvíjať banský priemysel, keď sa drahé kovy z Kremnice či Banskej Štiavnice premieňali na mince a stávali sa zdrojom príjmov pre vtedajších panovníkov. Mince sú v podstate geniálnym odrazom konkrétnej doby v kove.
V čom?
Panovník sa medzi bežných ľudí dostal len málokedy, svoje banské mestá navštevoval možno raz za desiatky rokov, takže jeho portréty na minciach sa stali ukazovateľom pre ľudí, kto im vlastne vládne. Zjednodušene teda možno povedať, že peniaze okrem toho, že slúžili ako platidlo, boli aj distribúciou obrazu panovníka medzi jeho poddaných. Veľa o tej dobe nám napovedá aj vtedajšia medailérska tvorba, keďže medaily si dávala šľachta vyraziť ako pripomienku významných bitiek, korunovácií či iných udalostí. Dnes sú vzácne, lebo vychádzali v limitovaných nákladoch. Kremnická medailérska škola pritom mala za renesancie svetové meno.
Kdesi som čítal, že za prvého numizmatika považujú rímskeho cisára Nera, lebo zbieral mince so svojou podobizňou. Je to pravda?
Počul som, že zbieral mince so svojím portrétom z rôznych provincií, ale pôvodný zdroj tejto informácie nepoznám. Nero bol zrejme tak trochu narcis, mal rád seba aj zlato. Prvými numizmatikmi však boli tí, ktorí si odkladali mince, lebo prenášali hodnoty do budúcnosti vďaka tomu, že boli z plnohodnotných kovov, čo dokázalo zabezpečiť aj budúce generácie. Šlo im najmä o šetrenie, nie o zbierku ako takú. Samozrejme tieto veci sa koncentrovali najmä u bohatých ako panovníci, šľachta a židovskí obchodníci. Až neskôr sa k tomu dostali aj ostatní.
Čo sa potom zmenilo?
To, že tie mince už nemali len hodnotu danú obsahom kovov, ale pridala sa aj hodnota daná vzácnosťou a atraktívnosťou motívu, teritoriálnym výskytom, spracovaním a podobne. Spomeniem napríklad mince z nášho územia od 16. storočia, na ktorých sú atraktívne dobové portréty panovníkov – keď k historickej hodnote pripočítame aj to, koľko takých mincí sa zachovalo, je logické, že ich cena stúpa.
Zlato spred päťtisíc rokov je stále v obehu
Má taká minca väčšiu hodnotu trebárs v USA ako na Slovensku?
Všetko záleží od veľkosti trhu. Americká dvadsaťdolárová minca Double Eagle z roku 1933 je mimoriadne vzácna. Pôvodne ich vyrazili tisícky kusov, potom ich roztavili a zachovalo sa ich len 14. Z môjho pohľadu to nie je ničím výnimočná minca, ide o klasickú strojovú razbu s bežným motívom. Jedna bola v zbierke egyptského prezidenta, druhá sa pred rokom či dvomi vydražila za viac ako 8 miliónov dolárov.
Keď to porovnám s kremnickou razbou pätnásťdukáta z roku 1617, ktorý je nádhernou ručnou razbou, najvyšším nominálom vyrazeným na našom území, jediným známym kusom s veľmi atraktívnym pôvodom, a ktorý sa predal len za 122-tisíc eur, je to dramatický rozdiel. Ten je daný veľkosťou a silou zberateľského trhu, pritom tie mince sú z hľadiska atraktívnosti, historickej hodnoty aj z hľadiska hodnoty obsiahnutého zlata úplne neporovnateľné. Ceny by, logicky, mali byť skôr opačné, ale determinuje ich kúpna sila a dopyt.
Prečo si práve zlato, a nie nejaký iný kov, vydobylo také výsadné postavenie?
Má špecifické vlastnosti. Keď ho roztavíte aj ikskrát za sebou, nedôjde k žiadnej strate vlastností ani materiálu. Zlato neoxiduje, dá sa uchovávať tisícky rokov bez toho, aby zmenilo vlastnosti, prakticky sa nedá chemicky zničiť. Chcem tým povedať, že zlato, ktoré sa vyťažilo pred päťtisíc rokmi, a mám na mysli to, čo sa nikdy nestratilo kdesi na morskom dne či inde, bolo v dejinách opakovane pretavované a je sčasti v obehu dodnes. Možno v inej forme, trebárs v šperkoch, minciach, medailách, ale je tu.
Čo striebro?
Tomu sa hovorí zlato chudobných. Je dostupnejšie a z hľadiska otierateľnosti výhodnejšie ako iné kovy. Nižšia hodnota striebra v porovnaní so zlatom je daná tým, že ľudia postupne zistili, že ich výťažnosť zo zemskej kôry je jedna ku dvadsať. Strieborné mince sa razili s nižším nominálom a bolo ich v obehu viac aj preto, že rýdze zlato je mäkké a otiera sa, kým strieborná minca, najmä v kombinácii s meďou, vydrží oveľa viac presunov z ruky do ruky. V relatívnej hodnote ku zlatu je striebro podhodnotené. Je to spôsobené aj tým, že na rozdiel od investičného zlata je zaťažené DPH. V striebre vidím silný potenciál rastu.
5.jpg
Hornouhorský región nebol chudobný
Chcete na Slovensko postupne vrátiť mince z dávnej minulosti. Tie sa razili nielen v Kremnici, ale aj v hlavnom meste, Banskej Štiavnici, Košiciach či Smolníku. Prečo vás to zaujíma?
Lebo je to naše historické a kultúrne dedičstvo. Produkty nášho banského a hutníckeho odvetvia, ktoré kovy pretavovalo do mincí a medailí, sú unikátom a svetovou špičkou. Pochádzajú z kovov vyťažených, roztavených aj spracovaných na našom území.
Ľudia sa tu opakovane odvolávajú na vojnový slovenský štát, prvú republiku či koniec monarchie, ale storočia späť si už nepamätajú, hoci ide o trvalé hodnoty, ktoré nepodliehajú času ako nejaká stavba, ktorú treba renovovať. Keď si pozriete detaily spracovania a príbehy, ktoré tie mince zobrazujú, ide o zmes nádherného umeleckého stvárnenia a estetického rázu konkrétnej doby, a je jedno, či ide o renesanciu alebo baroko. Kremnické dukáty čosi znamenali v celej Európe, pracovali na nich celé generácie majstrov.
Odkiaľ sa vie, že čosi znamenali aj inde?
Nachádzajú sa v nálezoch v Škandinávii, vďaka emigračným vlnám sa rozšírili aj inde, napríklad do Ameriky, Švajčiarska a podobne. Hornouhorský región vďaka kontextu doby vnímame ako obdobie utláčania väčšinovým maďarským obyvateľstvom, ale treba priznať aj to, že nešlo o chudobný región. Mali sme nerastné bohatstvo a vďaka nemu aj prácu. Najkrajšia tvorba mincí a medailí pochádza zo 16. a 17. storočia, pričom nešlo len o dukáty či toliare.
Ako sa vám v tom navracaní mincí zo zahraničia darí?
Výsledky sú zmiešané, lebo hoci počet zberateľov, ktorí si chcú doma vybudovať kvalitnú zbierku stúpa, komplikovaná situácia vo svete celý proces sťažuje. Pribúda totiž aj ľudí, ktorí si začínajú uvedomovať, že také mince budú mať svoju hodnotu aj o 20 či 500 rokov. Inými slovami klesá ochota ľudí púšťať takéto špičkové mince do dražieb, vďaka čomu sa zháňajú ťažšie a ťažšie. Spolu sme na Slovensko vrátili tisícky kusov takýchto mincí, ak však budeme počítať výhradne top špičkové mince, sú ich možno desiatky.
V databázach sú milióny mincí
Pre TASR ste povedali, že aj z malého skorodovaného plieška sa môže vykľuť vzácna minca v hodnote tisícok eur. Nepreháňali ste?
Všetko záleží od toho, koľko ľudí ten pliešok bude považovať za zaujímavý. Na strednom Slovensku aj v Bratislave je pomerne veľa zberateľov, ktorých zaujíma život v banských mestách počas neskorého stredoveku, ako tam fungovalo hospodárstvo a podobne. Preto sa zaujímajú aj o neplnohodnotné mince, takzvané účelové razby, napríklad žetóny, za ktoré si ľudia mohli kúpiť mäso alebo pivo.
Z hľadiska regionálneho záujmu majú takéto veci svoju hodnotu, hoci celoslovensky o to nemusí byť veľký záujem. Tak sa neraz stane, že zlatá minca, ktorá je relatívne masová, má mnohonásobne nižšiu hodnotu ako skorodovaný pliešok, ktorý je jediným nájdeným kusom v konkrétnom regióne a bol len alternatívnym platobným prostriedkom. Dopĺňa totiž mozaiku bádateľovi, ktorý sa venuje presne takýmto veciam.
Na zistenie hodnoty zbierky mincí s nimi treba ísť do dražby alebo existujú aj katalógy, ktoré dokážu laika zorientovať?
U modernejších mincí, ktoré pochádzajú z 19. a 20. storočia je presne skatalogizované, koľko ich bolo vyrazených, čiže ich hodnota sa dá určiť pomerne rýchlo. Poznáme totiž aj ich relatívne početnosti, teda koľko približne je ich v obehu, koľko z nich je v top stave, teda že ich nikdy nikto nepoužil ako platidlo a podobne. Nie sú to exaktné čísla, ale dokážu vás nasmerovať k približnej hodnote. U starších mincí je to skôr vecou empírie. Existujú síce aj katalógy, ale cenníky zväčša chýbajú, a tak presnú hodnotu vygeneruje až aukcia. Orientačnú cenu vám dokáže povedať každý dobrý numizmatik, ale dopyt na verejnej aukcii môže vygenerovať aj násobky tej sumy. Alebo naopak, zraziť ju dole.
Ako stanovíte vyvolávaciu cenu?
Isté vedomosti a podklady máme aj sami, inokedy sa poradíme s ďalšími odborníkmi. K dispozícii máme aj štatistiky aukcií od roku 1880, sledujeme aukcie v Nemecku, Švajčiarsku, Anglicku a ďalších krajinách. V databázach máme spolu milióny mincí, takže v priebehu krátkeho času vieme povedať, či sa už taká minca niekde objavila, v akom bola stave, aký bol jej nominál, či ide o ten istý ročník, za koľko sa predala a podobne.
6.jpg
Zožeňte si írsku 500-eurovku, budete bohatí
Platí, že ak má niekto doma mincu trebárs z roku 1850, bude mať solídnu predajnú hodnotu?
Nie, hoci si to ľudia často myslia. Vychádzajú z toho, že čo je staré, musí byť aj hodnotné. Dokonca sa niektorí až urazia, keď im v dobrom povieme, aby si takú mincu odložili na pamiatku prípadne ju dali deťom na hranie, lebo nemá hodnotu. Stačí, ak je to pásová produkcia, ak je minca ošúchaná a vyrazili ju v miliónoch kusov.
Ľudia potom majú pocit, že ich chceme ponížiť alebo odbiť, ale faktom je, že 95 percent mincí, ktoré majú doma odložené v pokladničkách a hrávali sa s nimi už ako malé deti, sú bez hodnoty. Vrátane tých z exotických krajín, trebárs z Afriky. Že má niečo 100 rokov neznamená, že sa to dá predať. Odporúčam ľuďom odložiť si to ako niečo, na čo majú emocionálnu väzbu, lebo si to priniesli z dovolenky alebo zdedili po starej mame.
Povedzme, že niekto má doma dve rovnaké mince z Banskej Štavnice z obdobia stredoveku. Budú mať obe identickú hodnotu?
Záleží na tom, v akom sú stave. Obrovský rozdiel v sumách môže spôsobiť fakt, že jedna z mincí bude ošúchaná, poškriabaná, inak poškodená a podobne. Ak ale budú obe v špičkovom stave s peknou patinou, lebo za celé tie stáročia boli uložené v niekoho zbierke a vymenili majiteľa možno len trikrát, ich cena bude oveľa vyššia.
Dnes platíme eurami. Sú medzi nimi mince alebo bankovky, ktoré sa už teraz predávajú za vyššiu hodnotu ako je ich nominál?
Určite, lebo v oboch prípadoch existujú aj vzácnejšie emisie, ktoré sa ťažko zháňajú. Pri minciach je akousi modlou monacká dvojeurovka s Grace Kelly a pri bankovkách írska päťstoeurovka. Samozrejme bez rožkov, záhybov či iného poškodenia. Tá sa dá predať aj za osem až desaťtisíc eur.
Čas ísť do Írska a pobehať všetky banky.
(smiech) Nezoženiete ju. Špičkoví zberatelia vždy majú svojich ľudí v centrálnych aj komerčných bankách či vo veľkých obchodoch, kde sa platí hotovosťou. Prehľadali kvantá bankoviek a tiež ich nezohnali. Hodnotu majú inak aj niektoré naše bývalé koruny. Svojho času sme na aukcii predali dvestokorunáčku nahradzovacej série A z roku 2006 za viac ako štyritisíc eur. Ľudia z toho boli prekvapení a doslova nás zahltili dvestokorunáčkami. Len ťažko sme im vysvetľovali, že hodnotu má len ten jeden ročník a konkrétna nahradzovacia séria.
Vďaka čomu má tá bankovka takú hodnotu?
Bolo ich málo a chýba prakticky v 80 percentách slovenských top zbierok, preto je po nej veľký dopyt. Bežná dvestokorunáčka má len hodnotu svojho nominálu.
3.jpg
Ľudia nález radšej neohlásia, prišli by oň
Stalo sa vám, že niekto prišiel a nečakane odišiel bohatý?
Takých príbehov je veľa. Jeden chlapík našiel malú, medenú a pomerne skorodovanú mincu z roku 1600 pri nejakom zosuve pôdy po daždi. Daný rok razby sme vôbec nepoznali, a tak sme tušili, že bude mať hodnotu, ale snáď len pár stoviek eur. Predala sa za tritisíc, zberatelia sa o ňu doslova pobili. Chlapík si to potom hneď šiel užiť na dovolenku. K príbehom však treba poznamenať inú vec – mnohí ľudia nie sú ochotní priznať, kde tú konkrétnu mincu vzali.
Prečo?
Lebo ak ju niekde našli, musia ju podľa zákona pod hrozbou sankcií ohlásiť úradom, pričom majú nárok na nízke nálezné. Predstavte si, že niekto kúpil starý dom v Kremnici či Banskej Štiavnici a objaví na povale, pozemku, v podlahe či murive nejaké mince. Ten zákon je tak nešťastne postavený, že ľudia radšej nič nepriznajú a povedia, že mincu zdedili alebo kúpili.
V Anglicku tiež existuje ohlasovacia povinnosť, ale len preto, aby si archeológovia mohli zmapovať miesto nálezu, aby mali predkupné právo, aby im neuniklo nič vzácne, čo má skončiť v múzeu. U nás vám ten poklad vezmú a dajú pár percent nálezného, hoci trhová hodnota môže byť 10-tisíc eur.
Koľkí ľudia nález neohlásia?
Ich počet odhadujem na 80 až 90 percent. Radšej zaklamú a využijú to vo svoj ekonomický prospech.
Ak by chcel niekto začať zbierať mince a bankovky, čo má urobiť?
Ideálne je zbierať to, čo si môžete dovoliť a čo vám robí radosť. Určite neodporúčam všetky úspory vraziť do jednej drahej top mince, ale svoje zdroje diverzifikovať. Staviť všetko na jednu kartu býva zradné. V zásade platí, že systematicky zozbieraný celok, ktorý má nejakú logiku a ducha, má vyššiu hodnotu ako súčet jednotlivých kusov v zbierke. Čiže ak systematicky vyzbierate jedného panovníka, jedno obdobie či územie, trebárs pôjdete len po medených minciach zo Smolníka, je len malá pravdepodobnosť, že to nebude mať hodnotu, alebo že takých zbierok v Európe bude veľa.
Má logiku odložiť si dnes jeden kus z každej eurobankovky a euromince?
V podstate áno, ale len ak sú nepoškodené, neprehnuté v peňaženke, teda úplne nové z banky či z bankomatu. O 80 až 100 rokov môžu mať tieto kusy oveľa vyššiu hodnotu. Minimálne však budú predajné do prípadnej menovej reformy za hodnotu svojho nominálu.
Rozhovor bol autorizovaný, Elizej Macho v prepise nič nezmenil.
Medzititulky: redakcia
12.10.2012 Karol Sudor SME |
| Exprezident Kováč sa má ospravedlniť Lexovi - Bývalý prezident Michal Kováč má podľa súdu napísať Ivanovi Lexovi ospravedlňujúci list.
Bývalý prezident SR Michal Kováč podľa súdu nesmie Ivana Lexu viniť z únosu svojho syna, ani keby to bola pravda. Uvádza to dnešné vydanie denníka Sme na titulnej strane.
„Ospravedlňujem sa vám týmto listom za výroky, ktorými som urážal a kriminalizoval vašu osobu,“ musí podľa právoplatného rozsudku napísať Michal Kováč niekdajšiemu šéfovi Slovenskej informačnej služby Lexovi a zaplatiť mu 3319 eur. V júni tohto roka tak rozhodol Krajský súd v Bratislave. Ústavný súd v utorok navyše odmietol Kováčovu sťažnosť proti verdiktu ako „neprípustnú“, uvádza denník Sme.
„Počujem to od vás prvýkrát. S pojmom neprípustnej sťažnosti sa v prípade Ústavného súdu stretávam prvýkrát,“ reagoval 82-ročný Kováč, ktorý s podlomeným zdravím žije vo svojej vile v Bratislave. Kováč ešte ako prezident povedal, že za únosom jeho syna bola SIS a nemohla to urobiť bez vedomia svojho riaditeľa Lexu. Prípad nikdy pre amnestie Vladimíra Mečiara nevyšetrili. Ako cituje denník Sme z rozsudku Krajského súdu, „ aj v prípade, že by tvrdenia odporcu (Kováča st.) boli preukázané ako pravdivé, odporca v čase vyhlásenia výrokov nebol oprávnený podsúvať verejnosti skutkové tvrdenia, ktoré navrhovateľa (Lexu) s trestnou a nepreukázanou činnosťou spájali“.
2.11.2012 TASR |
| Katolíci slávia všetkých svätých - Návštevy cintorínov, zapaľovanie sviečok na hroboch blízkych, spomienky na tých, čo už nie sú medzi nami, charakterizujú každoročne prvé novembrové dni. Pre veriacich kresťanov sú to aj dni modlitieb za duše zosnulých. Sviečky na cintorínoch i v domácnostiach sa zapaľujú na znak nesmrteľnosti duší a Božieho milosrdenstva.
Katolícka cirkev dnes slávi prikázaný Sviatok všetkých svätých, na ktorý nadväzuje 2. novembra Spomienka na všetkých verných zosnulých, známa ako Dušičky. Od roku 1994 je v Slovenskej republike 1. november dňom pracovného pokoja.
V dnešný deň si veriaci spolu s kňazmi počas omší pripomínajú svätých, ktorí viedli pravý kresťanský život, milovali Boha a žili pre iných. Dnešný sviatok je pre veriacich kresťanov spojený s nádejou na vzkriesenie a večný život. Kňazi zdôrazňujú, že prvé novembrové dni majú ľuďom pripomenúť, aby lepšie žili, vážili si dar života a plnšie ho prežívali.
Dnes sa na Slovensku konajú omše a pobožnosti za zosnulých nielen v kostoloch, ale i na mnohých cintorínoch. Napríklad, v Bratislave sa na Cintoríne Slávičie údolie o 15.00 h koná už tradične rímskokatolícka sv. omša. Pobožnosti za zosnulých bývajú aj na Martinskom cintoríne, Cintoríne Ružinov a iných. V Krematóriu v Bratislave obvykle pripravujú v tento deň pásmo slova a hudby.
Na Dušičky - 2. novembra sa v Bratislave už tradične koná spomienka na nenarodené deti, ktorej súčasťou je podvečer omša v Kostole sv. Ladislava, sviečkový sprievod ulicami centra mesta a modlitby pri pamätníku nenarodeným vedľa Modrého kostolíka.
1.11.2012 TASR |
| Aké to je byť Rusom na Slovensku - Ako študent hral prvú ligu v hádzanej za Sláviu Trnava a zároveň vystupoval s balalajkou na príležitostných koncertoch. Neskôr dlhé roky dirigoval cirkevný zbor v bratislavskom pravoslávnom chráme a, skrátka, pokračoval v rodinných tradíciách svojich ruských predkov.
Býval riaditeľom Výskumného ústavu cukrovarníckeho, do dôchodku však odišiel z Ústavu anorganickej chémie SAV. Ešte predtým založil Zväz Rusov na Slovensku a stal sa jeho dlhoročným predsedom, dnes už čestným. Takmer celý život skúmal mikroelementy v pôdach Slovenska, na sklonku vedeckej kariéry sa však vrhol na štúdium priam zázračných účinkov exotickej rastlinky Stevia Rebaudiana. Nedávno oslávil 80 rokov a pripravil na vydanie knihu o slovenských Rusoch. Zoznámte sa, Alexander Čumakov.
Vaša práca Slovensko a Rusi prichádza na tunajší knižný trh až štyri roky po tom, čo vyšlo jej ruské vydanie. Ako je to možné?
Na ruské vydanie vydelilo peniaze zo svojho rozpočtu Ministerstvo zahraničných vecí Ruskej federácie po tom, čo Moskva vyzvala všetky krajanské organizácie na svete, aby pripravili publikácie o tom, ako a kedy sa tam Rusi dostali a čím prispeli k rozvoju krajín, v ktorých si našli novú vlasť. Možno neuveríte, ale v zahraničí dnes žije okolo 30 miliónov Rusov a ich potomkov.
A koľko je ich na Slovensku?
Podľa vlaňajšieho sčítania ľudu sa k ruskej národnosti na Slovensku hlási bezmála 2 000 občanov. Okrem toho takmer asi tisíc Rusov čaká na slovenské občianstvo a ďalších okolo 1 500 ich tu má prechodný pobyt.
Ako si vysvetľujete, že Česko je dnes pre Rusov atraktívnejšie ako Slovensko, hoci sa hovorí, že Slováci svojou mentalitou, spôsobom života, tradíciami, ale i jazykovo majú k Rusom bližšie?
Len v Prahe dnes vraj žije desaťkrát viac Rusov ako na celom Slovensku. Áno, Slováci majú svojím naturelom k Rusom bližšie, ale Česi im vytvorili lepšie ekonomické podmienky. Nezabúdajte, že teraz už nejde o politickú emigráciu, ako po prvej svetovej vojne a Októbrovej revolúcii, ale o ekonomicky výhodnú imigráciu. Takzvaní "noví" Rusi dostali tam možnosť privatizovať podniky a podnikať. Slovenskí politici svojho času nepochopili, že rubeľ smrdí – obrazne povedané - rovnako ako dolár, kým Václav Klaus a jeho ľudia áno.
Od roku 1997 tu pôsobí Zväz Rusov na Slovensku. Aký vzťah majú k nemu "noví" Rusi, ktorí prichádzajú na Slovensko podnikať alebo sa uplatniť aj mimo ekonomiky?
Na rozdiel od niekdajších emigrantov majú vôbec dosť vlažný vzťah k spolkárčeniu. Predstavte si, že pred druhou svetovou vojnou tu bolo 15 ruských organizácií – kultúrnych, športových, mládežníckych a tak ďalej. Teraz je ich podstatne menej, hoci na Slovensku máme približne rovnaký počet Rusov ako vtedy, ale iba štvrtina z nich sa zapája do činnosti nášho zväzu či ďalších ruských organizácií.
Už neplatí, že nikomu nie je v emigrácii tak smutno a clivo za vlasťou a krajanmi ako Rusovi?
Platí, ale to už nie je – opakujem - politická emigrácia, lež ekonomická imigrácia. Predvojnoví emigranti mali snahu byť stále spolu, aby nezabudli jazyk a kultúru. U "nových" Rusov táto motivácia chýba, čo je aj pochopiteľné. Keď zatúžia po vlasti, kúpia si letenku a o pár hodín sú v Rusku. A nikto im nebráni tam letieť, ani vrátiť sa potom späť.
Medzi novými Rusmi, ktorí sa usadzujú na Slovensku, sú špičkoví športovci a interpretační umelci, pomenej však vedci a výskumníci. Nelíši sa aj tým súčasná ruská vlna imigrantov od emigrantov 20. a 30. rokov minulého storočia?
Aj vtedy sa sem presťahovali viacerí vynikajúci operní speváci, napríklad Jelizaveta Evertová, Nikolaj Meľnikov alebo Boris Jevtušenko. A čo sa týka súčasných ruských vedcov, niektorí z nich už pracujú na Slovensku. Napríklad v Chemickom ústave SAV trvale pôsobia manželia Malkinovci a v Ústave organickej chémie Grigorij Kogan. Všetci predstavujú európsku špičku vo svojich odboroch.
Už pred 80 rokmi žilo na Slovensku približne 2 000 Rusov, väčšinou z porevolučnej emigrácie. S touto vlnou prišli zrejme aj vaši rodičia.
Áno, môj otec sa ako 19-ročný študent prihlásil ako dobrovoľník na front prvej svetovej vojny. Tá sa však skončila. Keď sa vrátil domov, československé légie, ktoré práve prechádzali cez jeho rodné mesto Kazaň, všetkých dobrovoľníkov internovali a odovzdali Bielej armáde admirála Kolčaka. S touto armádou absolvoval legendárny Veľký ľadový sibírsky pochod a za chrabrosť v boji ho povýšili na poručíka. V roku 1921 získal vo Vladivostoku zahraničný pas a ako mnohí mladí ruskí vojaci a dôstojníci doputoval po rôznych peripetiách až do Prahy. Tam získal štipendium a v Brne vyštudoval vysokú poľnohospodársku školu. Ako čerstvý inžinier agronóm nastúpil pracovať najprv na veľkostatok v okolí Levíc a istý čas bol aj okresným agronómom v Michalovciach (práve tam som začal navštevovať základnú školu). V roku 1939 ho vymenovali za vedúceho odboru lúk a pasienkov na Krajinskom úrade v Bratislave.
Ako sa medzitým vyvíjali osudy otcových príbuzných v boľševickom Rusku?
Tragicky. Starého otca tak mučili pri vyšetrovaní, že vo väzení prišiel o rozum. Stará matka a dve jej dcéry zomreli od hladu počas občianskej vojny alebo po nej, keď ľudí na Povolží kosil hladomor po veľkej neúrode. Otcovho brata odsúdila v roku 1936 takzvaná "trojka" na smrť zastrelením a popravili ho. Zdôvodnenie rozsudku: dopisoval si s bratom dôstojníkom Bielej armády. Čo nebola pravda, otec si dával veľký pozor, aby písomným stykom neohrozil príbuzných v starej vlasti. Brat si dopisoval so sestrou.
V období medzi dvoma svetovými vojnami pôsobili na Slovensku mnohí významní Rusi. Napríklad projektant vodných diel Konstantin Bielousov, ktorý sa podpísal pod projekty Oravskej priehrady a viacerých stupňov Vážskej kaskády. Mimochodom, v knihe máte namiesto dátumu jeho úmrtia otáznik. To sa doteraz nepodarilo zistiť, kde a kedy zomrel?
Nie, vieme len toľko, že na Slovensku žil do marca 1945. Potom sa nám jeho stopy strácajú a ďalšie osudy nie sú zatiaľ známe. Ale medzi slovenskými Rusmi bolo vtedy niekoľko významných projektantov a staviteľov. Zoberte si profesora Alexandra Georgijevského, ktorý tu vyprojektoval a postavil viac ako 40 oceľových mostov, okrem iného Hanušovský viadukt a Červený most v Bratislave. Jeho kolega Viktor Radionov projektoval most cez Dunaj pri Komárne a bol jeden zo skupiny ruských emigrantov, ktorí projektovali tunel pod Vodným vrchom v Bratislave.
Ďalší Rusi zakladali na Slovensku nové vedné disciplíny, napríklad geológa Dmitrija Andrusova možno považovať za otca slovenskej mineralógie. Nezdá sa vám, že títo bádatelia sú dnes nezaslúžene zabudnutí?
Myslím si, že odborné kruhy o nich vedia, ale už menej širšia verejnosť. Napríklad komu dnes čo hovorí meno Michaila N. Novikova, posledného rektora Moskovskej štátnej univerzity pred Októbrovou revolúciou? Na Slovensku tento svetoznámy zoológ položil základy porovnávacej morfológie a v rokoch 1939 až 1945 viedol v Bratislave Ústav zoológie Slovenskej (dnes Komenského) univerzity.
Viaceré vaše zistenia sú pre nezasvätených objavné a prekvapujúce. Prekvapilo niečo aj vás pri tomto výskume?
Prekvapilo ma napríklad výrazné zastúpenie Rusov v slovenskej geodézii a kartografii tých čias. Medzi topografmi a geodetmi v 30. a 40. rokoch minulého storočia Rusi dokonca prevládali. Ak skúmame národnostné zloženie jednotlivých katastrálnych inšpektorátov, tak ruskí odborníci hrali prím nielen v Bratislave a Košiciach, ale aj v Trenčíne, Žiline a v iných okresných mestách.
Ako si to vysvetľujete?
Slovensko malo vtedy len málo vlastných odborníkov v tejto profesii, a tak ponúkalo voľné miesta absolventom ruských škôl v Čechách. Bolo ich tam päť a s ruskými profesormi.
Kde sa našlo toľko ruských profesorov?
Už za Lenina zbavovali v sovietskom Rusku miest na univerzitách tých profesorov, ktorí nesympatizovali s novým režimom a mnohých dokonca z krajiny vyhostili. Napríklad z Petrohradu v septembri 1922 vyplávala loď plná akademikov a profesorov – bol medzi nimi aj svetoznámy filozof a teológ Nikolaj Losskij, ktorý neskôr niekoľko rokov pôsobil aj na Slovensku. Väčšinou však zakotvili najprv v Prahe, kde založili čisto ruské vysoké školy.
Spomenuli ste Losského, ktorý od roku 1942 viedol katedru filozofie na Slovenskej univerzite v Bratislave. Ako prednášal, zrejme po rusky?
Svoje prednášky si pripravoval v ruštine, ale nad každým riadkom si vždy napísal aj slovenský preklad. Pri preklade ťažších pasáží mu pomáhal študent Michal Zaričňák, ináč pôvodom podkarpatský Rusín, ktorý po vojne vyučoval ruský jazyk v New Yorku. Jeho syn bol osobným tlmočníkom prezidenta Ronalda Reagana. V USA žil po vojne aj Losskij, ktorý zo Slovenska odišiel po smrti manželky. Tá je pochovaná v Bratislave.
Chcete však povedať, že do západnej Európy emigrovala po boľševickej revolúcii iba ruská šľachta a inteligencia si to namierila takpovediac do bližšieho zahraničia?
To nie, ale je fakt, že západní spojenci cárskeho Ruska mnohých emigrantov sklamali, keď postupne aj právne uznali revolučnú vládu v Moskve.
S akým poslaním vznikali vtedy v Prahe ruské školy? Hádam len nemali pripravovať odborníkov pre Slovensko?
Samozrejme, že nie, pôvodne sa predpokladalo, že režim boľševikov nevydrží dlho a absolventi týchto škôl sa budú môcť vrátiť do Ruska, ktoré po revolúcii a občianskej vojne bude potrebovať vysokoškolsky vzdelaných odborníkov ako soľ.
Vy ste vlastne prvýkrát v takejto ucelenej podobe podrobnejšie zmapovali ich činnosť na Slovensku.
Cítil som to ako podlžnosť voči rodičom a tisícom tých, ktorí boli kedysi nútení opustiť vlasť. Čo je zaujímavé, napriek svojej politickej orientácii a odmietaniu boľševizmu vychovávali nás, svoje deti, k láske k Rusku, jeho dejinám, kultúre, reči a k pravosláviu.
Prílev ruských odborníkov z Prahy a vôbec z Čiech na Slovensko sa zvýšil najmä po roku 1938, čiže po prvom rozdelení Československa. Mali nahradiť českých odborníkov, ktorí vtedy museli odísť z novovytvoreného slovenského štátu?
Nielen to. Rusi ťažko niesli okupáciu Čiech a Moravy, ktoré sa vtedy stali nemeckým protektorátom. Je však pravda, že mnohí sa presťahovali na Slovensko až po tom, čo im tunajšie úrady ponúkli pracovné miesta uvoľnené po odchode českých odborníkov.
Niektorí ruskí odborníci zostávali však pracovať na ministerstvách aj po tom, čo slovenský štát vypovedal vojnu Sovietskemu zväzu a dve slovenské divízie bojovali na východnom fronte po boku wehrmachtu. Ako si to vysvetľujete?
Patrilo to medzi známe paradoxy slovenského štátu. Nemyslite si však, že pracovať na ministerstve znamenalo automaticky byť členom vtedajšej štátostrany. Otec mal funkciu hlavného ministerského radcu v rezorte pôdohospodárstva, ale keď ho verbovali do ľudovej strany, povedal im: "Nemôžem vstúpiť, lebo nemám slovenské štátne občianstvo. Som naďalej držiteľom Nansenovho pasu."
Akého pasu?
Nansenovho, nazvaného takto podľa vtedajšieho vysokého komisára Spoločnosti národov pre utečencov Nóra Fridtjofa Nansena. Na základe medzinárodnej dohody z roku 1928 dostávali ruskí emigranti tieto pasy ako potvrdenie totožnosti a cestovný doklad. Ale ešte k vašej predchádzajúcej otázke a paradoxom doby. V tých vojnových rokoch sa na Slovensku pre deti ruských emigrantov konali letné tábory v prírode. Organizátormi boli moji rodičia a stany nám poskytovalo slovenské ministerstvo obrany. Vieme, prečo to bolo možné. Ministerstvo viedol Ferdinand Čatloš, ktorý patril medzi odbojných slovenských generálov a neskôr inicioval dokonca tajné kontakty s Moskvou.
Ako sa ruskí emigranti postavili k Slovenskému národnému povstaniu?
Mnohí sa ho aktívne zúčastnili. Za všetkých spomeniem aspoň chemika Nikolaja Karlinského, ktorý predtým viedol laboratórium v ružomberskej celulózke. Po ústupe do hôr bol ranený, dostal sa do nemeckého zajatia a potom do koncentráku v Buchenwalde. Vojnu však prežil a potom opäť pôsobil v Ružomberku a Bratislave. Mimochodom, bol spoluautorom prvého anglicko-slovenského technického slovníka.
Ďalší ruskí emigranti však utekali pred postupujúcou Červenou armádou na Západ v obave, že po nich pôjde všemocné NKVD, presnejšie jeho zložka SMERŠ. Váš otec zostal na Slovensku, a neodvliekli ho. Ako to?
Agenti kontrarozviedky SMERŠ postupovali podľa vopred pripraveného zoznamu. Jedného dňa si prišli aj po otca a nebyť tlmočníčky, ktorá dosvedčila, že našu rodinu pozná z odbojovej činnosti, dopadne otec rovnako ako desiatky iných ruských emigrantov, ktorých odvliekli do ZSSR.
Podobne zadržal SMERŠ aj už spomínaného staviteľa a projektanta Radionova, aby ho o niekoľko mesiacov nečakane prepustil...
Lebo ako odborníka si ho vyžiadalo velenie Červenej armády na obnovu nacistami vyhodeného bratislavského mosta cez Dunaj. V prvých rokoch po vojne pracoval Radionov na rekonštrukcii mnohých mostov a tunelov po celom Slovensku.
Menej šťastia mal však profesor medzinárodného práva Georgij Michajlovskij, ktorý pracoval na ministerstve zahraničných vecí vojnového slovenského štátu ako tlmočník. Už sa vie, čo sa s ním stalo po vojne?
Vlastne až po polstoročí vyšlo najavo, že Michajlovského niekto udal a v apríli 1945 ho odvliekli orgány SMERŠ do väznice NKVD vo Ľvove. Tam ho odsúdili na 10 rokov straty slobody a poslali do koncentráku v Donbase. Michajlovskij mal slabé srdce a nevydržal útrapy. Zomrel tam už v nasledujúcom roku.
Jeho manželka Anna nebola vraj len učiteľkou ruštiny na rôznych gymnáziách v Bratislave, ale aj talentovanou poetkou a maliarkou. Svoje básne však naozaj nikdy nepublikovala a nevystavovala ani svoje obrazy.
Anna Michajlovskaja sa nedozvedela podrobnosti o tragickom konci odvlečeného manžela, hoci ho prežila o 35 rokov. Poézia jej pomáhala niesť svoj kríž, znášať ťažkosti života. Ukážky z jej tvorby prvýkrát uverejnil až časopis Vmeste (Spolu), ktorý vydáva Zväz Rusov na Slovensku, iba pred niekoľkými rokmi.
Po oslobodení Československa ruskí emigranti odchádzali nielen na Západ, ale vracali sa aj do starej vlasti, a to celkom dobrovoľne. Čo sa o tom podarilo zistiť?
V rokoch 1946 až 1953 existoval pri sovietskej vláde Úrad splnomocnenca pre veci repatriácie občanov ZSSR. Jeho zástupcovia pôsobili aj v Československu a tvrdili, že Stalin poskytol milosť všetkým bývalým bielogvardejcom. Najmä ľudia s vysokoškolským vzdelaním sa mali vrátiť domov, vlasť vraj potrebuje odborníkov. Zo Slovenska vtedy odišlo niekoľko vlakov s ruskými emigrantmi. Odišiel tak aj vodohospodár Feodosij Četverikov. Jeho otec Sergej Četverikov bol známy cirkevný filozof, je pochovaný v Slávičom údolí.
Neprežívali sklamanie títo repatrianti po návrate do povojnového stalinského Sovietskeho zväzu?
To záviselo od toho, čo kto od svojho návratu očakával. Keď som ja prvýkrát cestoval do ZSSR, mal som o ňom idealistické predstavy, lebo som bol vychovaný v tunajších školách, ktoré nám vtĺkali do hláv známe heslo "Sovietsky zväz – náš vzor". Zrazu som však videl, že v mnohých ohľadoch sme ďalej ako náš vzor.
Vaša rodina zostala žiť na Slovensku, ale neprenasledovali ju tiene minulosti? Veď v novom politickom režime bola Biela armáda synonymom zrady a nepriateľstva.
Sám som dlho nepociťovať žiaden biľag syna emigranta. Otec začal mať kádrové problémy až po tom, čo založil Výskumný ústav lúk a pasienkov a keď ho vymenovali za prvého riaditeľa. V roku 1958 ho však z funkcie nečakane uvoľnili a poslali do penzie. Pohon sa začal na základe jedného anonymného udania. Až po rokoch som sa dozvedel, čo v tom liste bolo. Vraj Čumakov bol už v roku 1913 vysokým cárskym dôstojníkom. Mimochodom, vtedy mal otec iba 15 rokov!
Ako to otec niesol?
Ťažko. V roku 1961 ho po prekonaných stresoch postihol rozsiahly infarkt a predčasne zomrel.
Čo vám priniesol rok 1968?
Pre moju rodinu to bol veľmi zlý rok, najmä po augustových udalostiach. Moje deti dostali na dvore "zabrať" od iných detí pre nič, za nič. Sovietsku armádu ľudia stotožňovali s "Rusmi" ako takými a nikto poriadne nevysvetlil, že to nie je to isté. Čo je horšie, stotožňovanie "ruského" a "sovietskeho" pokračuje dodnes, niekto to živí aj v politike, hoci Sovietsky zväz dávno prestal existovať.
V čase vojenskej intervencie ste už mali za sebou vedeckú prípravu a prácu v chemických laboratóriách niekoľkých rezortných výskumných ústavov. Kedy ste sa stali riaditeľom Výskumného ústavu cukrovarníckeho?
V roku 1985. Ten ústav pôsobil pri generálnom riaditeľstve cukrovarov, a ja som tam prešiel dva roky predtým, ako mi na predchádzajúcom výskumnom pracovisku neumožnili obhájiť doktorskú prácu – nedovolil to tamojší výbor KSS. Generálnym riaditeľom cukrovarov bol vtedy veľmi inteligentný a rozhľadený človek. Keď mi ponúkol uvoľnené miesto, povedal som, že ja to jednoducho nemôžem zobrať. "Všetko viem - do kostola chodíš, otec bielogvardejec," zareagoval generálny riaditeľ, "ale pre mňa je dôležité, že si dobrý odborník." Hovorím: "Vy ste prvý komunista, ktorý mi to vraví."
Čo pre vás znamenal rok 1989?
Významnú zmenu, ale nielen k lepšiemu. Náš ústav zrušili, načo by aj bol, keď postupne zanikli všetky slovenské cukrovary, tuším až na jeden v Trenčianskej Teplej, ale aj ten patrí Francúzom. Tak som prešiel do Slovenskej akadémie vied a tam boli voči mne dobrí, lebo hneď po roku mi umožnili obhájiť doktorskú dizertačnú prácu.
Ruský jazyk po prevrate takmer vylúčili z vyučovacieho procesu v slovenských školách. To sa vás nedotklo?
Zaiste, ale nielen preto, že mám ruské korene. Ruština je predsa svetový jazyk. Situácia sa však našťastie aj v tejto oblasti postupne zlepšuje. Mrzí ma však, že ruština oficiálne nepatrí medzi tradične používané jazyky na Slovensku.
Kedy prišiel ruský jazyk o tento status?
Pred vstupom Slovenska do Európskej únie vtedajšia vláda ruštinu nezaradila medzi takéto jazyky. V Rade vlády pre národnostné menšiny sa už roky usilujem to zmeniť, ale zatiaľ bezvýsledne.
Chceli by ste, aby na Slovensku bolo ruské gymnázium?
A prečo by nemohlo byť? A nielen v Bratislave. Napríklad Rusíni by privítali, keby v Prešove a Medzilaborciach mohli byť opäť ruské gymnázia, lebo tam boli pred vojnou až do roku 1953. Vravím, záujem o to je, chýbajú však zatiaľ peniaze.
Vráťme sa ešte k vašej knihe. Kde sa zrazu našli peniaze na jej slovenské vydanie?
Na Úrade vlády SR. Vydáva ju Občianske združenie Rossija v Banskej Bystrici, ktoré vedie Oľga Dašková.
Ruska?
Nie, je pôvodom Bieloruska, a vydala sa za tunajšieho Róma, husľového virtuóza Alexandra Daška.
Slovenské vydanie ste aj rozšírili alebo doplnili v porovnaní s ruským?
Áno, lebo sa mi ozvali potomkovia Rusov z celého Slovenska s pripomienkou, že v ruskom vydaní knihy je málo ľudí z ich regiónu a hneď mi aj dodali potrebný materiál.
Udržiavajú aj Čumakovovci juniori, vaše deti a ich deti, plameň svojich predkov?
Dcéra viac ako syn, hoci sa vydala do Talianska, kde aj žije. Jej dcéra, moja vnučka, ktorá má už 26 rokov, hovorí perfektne po rusky. Vnučka je polyglotka, ovláda niekoľko cudzích jazykov. Jej mladšia sestra zatiaľ vie iba pár slov po slovensky a po rusky. Tá však vyrástla v Taliansku, kým naša polyglotka prežila detstvo tu, na Slovensku.
A na záver niečo sladké. Kedy ste sa dostali k štúdiu účinkov steviol glykozidov, ktoré sú vraj tristokrát sladšie ako cukor?
Ešte v tom cukrovarníckom ústave. O nezvyčajných vlastnostiach stévie som sa dozvedel prvýkrát pri návšteve partnerského výskumného ústavu v Kyjeve. Japonci však už desať rokov predtým zistili, že steviol glykozidy vyhovujú nielen cukrovkárom, ako plnohodnotná náhrada cukru, ale aj postihnutým rádioaktívnym žiarením, lebo vyplavujú z organizmu rádionuklidy. A keď prišlo k černobyľskej havárii, podávali vojakom, čo sa zúčastňovali odstraňovania jej následkov, čaj sladený stéviou. Steviol glykozidy majú naozaj mnohoraký vplyv na zdravie a výkonnosť organizmu. A tak som sa im začal aj odborne venovať.
Odkiaľ ste stéviu dovážali, hádam nie z jej pravlasti v Južnej Amerike?
Nie, na Kryme v tom čase mali už celé plantáže stévie. Našla sa aj podpora u vtedajšieho ministra pôdohospodárstva, ktorý vyčlenil niekoľko miliónov korún na výskum stévie a jej využitie v našich slovenských podmienkach. V Modre, v tamojšom potravinárskom ústave, sa vypracovala metodika extrakcie, neskôr sa listy stévie extrahovali aj v Starej Ľubovni. Výroba však vychádzala veľmi draho, preto sme sa rozhodli extrakt dovážať radšej z Číny, ktorá je jeho najväčším výrobcom na svete.
Potom však prišiel zákaz používania tohto rastlinného sladidla v Európskej únii. Prečo?
EÚ podľa mňa podľahla lobingu svetových výrobcov chemických sladidiel. V novembri minulého roku však zákaz zrušila. Ešte predtým ho zrušili Spojené štáty.
Vy sám si sladíte čaj alebo kávu stéviou?
Už pätnásť rokov len steviol glykozidom, čiže sladkými zlúčeninami extrahovanými z listov stévie.
Prečo ste takým odporcom umelých chemických sladidiel? Ľuďom dokonca radíte, aby nepili toľko koly, lebo prídu o zrak?
Áno, lebo čo je aspartám, ktorý sa najčastejšie používa ako sladidlo pri výrobe koly? Sú to vlastne dve aminokyseliny spojené metylalkoholom. Ide o termolabilnú zlúčeninu, ktorá sa rozkladá už pri 30 stupňoch. Náš organizmus má minimálne tých 35 stupňov, a tak zlúčenina v tele sa ľahko rozloží. Aminokyseliny sa vylúčia v moči a metylalkohol pôsobí na oči. Mali by sme pred ním chrániť najmä deti
Zabudli sme na balalajku. Zahrali ste si na nej pri oslave svojich osemdesiatin?
A akože ináč? Mám peknú sólovú balalajku zhotovenú kedysi v Černigove, a keď je mi veľmi dobre alebo, naopak, smutne, tak ju beriem do rúk a hrám. A je mi zase fajn (smiech).
7.10.2012 Vladimír Jančura PRAVDA |
| Šéfinšpektor Dreyfus z Ružového pantera odišiel za Gretou Garbo - Šéfinšpektor Dreyfus z Ružového pantera alebo bandita Cornell z Pokladu na Striebornom jazere. To sú dve z najznámejších postáv, ktoré počas svojho života stvárnil pôvodom český herec Herbert Lom. Zomrel vo štvrtok 27. septembra vo veku 95 rokov. Herec, ktorý okrem Blakea Edwardsa nakrúcal aj so Stanleym Kubrickom, Kingom Vidorom či Johnom Hustonom a na konte má okolo stovky filmových postáv, skonal podľa rodiny počas spánku.
„Môj život bol plný neuveriteľných, neočakávaných katastrof a tiež, musím dodať, niekoľkých neuveriteľných víťazstiev,“ povedal pred štyrmi rokmi v rozhovore pre rozhlasovú stanicu BBC Radio 4. Lom sa narodil v Prahe ešte za čias Rakúsko-Uhorska ako Herbert Karel Angelo Kuchačevič zo Schluderpacheru. Pochádzal zo zámožnej šľachtickej rodiny. Jeho otec mal v Prahe tlačiareň, kde sa tlačili aj divadelné programy a rodina tak mala v niektorých divadlách predplatenú lóžu.
S Gretou Garbo pri nohách
Lom, ktorý v Prahe študoval filozofiu, debutoval vo filme ako 20-ročný, keď ho režisér Vladimír Slavínský obsadil do drámy Žena pod křížem. V Česku si ešte stihol zahrať menšiu úlohu v snímke Boží mlýny (1938) a potom sa rozhodol, že Československo opustí. Celá jeho rodina zostala v Prahe a istý čas o nej nemal žiadne správy. Zato oni ho mohli počuť takmer každý večer – rodákom sa prihováral v českej verzii BBC, kde si privyrábal. Rodina neskôr prišla za ním do Británie, jeho židovská priateľka Didi však nemala také šťastie. Do Anglicka cestovala o dva mesiace neskôr ako on, vrátili ju však späť a zahynula v koncentračnom tábore.
Lom tvrdil, že z Československa neutekal iba pred Hitlerom. Keď sa ho na stanici pred cestou do Anglicka pýtali, prečo opúšťa krajinu, odpovedal: Chcem stretnúť Gretu Garbo! V inom rozhovore zase tvrdil, že Garbo bola jediným dôvodom, prečo sa chcel stať hercom. Neskôr ju naozaj stretol. Keď Lomova švédska priateľka, herečka Mai Zetterlingová, usporiadala kokteilovú párty, nečakane sa na nej objavila aj Greta Garbo. „Vošla, sadla si na podlahu k mojim nohám a začala sa rozprávať po švédsky s Mai Zetterlingovou. Neviem, ako dlho to trvalo, pretože keď som sa zobudil zo svojho sna, ktorý nebol snom, Greta Garbo bola opäť preč,“ zaspomínal si Lom v BBC.
V Británii sa pretĺkal aj vďaka štipendiám. „O prvé z nich som sa uchádzal po česky. Nerozumeli mi ani slovo. Preto som ho dostal,“ povedal denníku Guardian. Prvou významnejšou úlohou v britskom filme bola rola Napoleona v snímke Carola Reeda The Young Mr. Pitt (1942). V dráme Siedmy závoj (1946), ktorá získala Oscara za scenár, zase bravúrne stvárnil psychiatra, doktora Larsena. Kritiky výkon chválili s tým, že Lom pôsobí, akoby ani nebol herec, ale naozajstný lekár.
Napoleon aj bandita
Neskôr, začiatkom 50. rokov zažiaril Lom na West Ende v muzikáli Kráľ a ja, v ktorom účinkoval dva roky. Keď už bol z postavy, ktorú kritika opäť vychvaľovala, unavený, prišla ponuka na film Päť lupičov a stará dáma (1955), v ktorom si zahral jedného zo zločincov. Snímka, o ktorej americký remake sa v roku 2004 postarali bratia Coenovci, dnes patrí k najobľúbenejším britským komédiám vôbec. O rok neskôr si Lom zopakoval postavu Napoleona, keď sa spolu s Audrey Hepburnovou a Henrym Fondom objavil v adaptácii Vojny a mieru režiséra Kinga Vidora. Po boku Kirka Douglasa a Laurencea Oliviera zase účinkoval v Spartakovi (1960) Stanleyho Kubricka. A mnoho divákov ho má zafixovaných ako protivníka Pierra Bricea a Lexa Barkera, banditu Cornella, v mayovke Poklad na Striebornom jazere (1962).
Kvôli tomu, že bol emigrant, aj kvôli prízvuku, zvykli režiséri Loma obsadzovať do úloh zloduchov. Viac ako zaškatuľkovanie ho mrzelo, že tieto postavy boli často zle napísané.
Vďaka zloduchom sa však neskôr dostal aj k úlohe šéfkomisára Dreyfusa, ktorého v sérii filmov Ružový panter privádza inšpektor Clouseau v podaní Petra Sellersa až za pokraj nervového zrútenia. Do úlohy si Loma vybral režisér Blake Edwards. „Jedného dňa ma zavolal na obed, vtedy som ho ešte nepoznal. Povedal mi: Pán Lom, videl som veľmi veľa vašich filmov, v ktorých hráte tých zloduchov. A rozosmiali ste ma. Spýtal som sa: Prosím? To nie je veľký kompliment. Ale ak vás rozosmiali, možno by ste mi mohli ponúknuť nejakú úlohu, aby som vás opäť rozosmial. Pripravujete niečo? A on ma obsadil do prvej časti Ružového pantera. Tak sa začala naša dvadsaťročná spolupráca,“ zaspomínal si Lom pre BBC Radio 4.
Vybraná filmografia
•Päť lupičov a stará dáma (1955) – lupič Louis
•Vojna a mier (1956) – Napoleon
•Spartakus (1960) – Tigranes Levantus
•Cid (1961) – Ben Yussuf
•Tajuplný ostrov (1961) – kapitán Nemo
•Fantóm opery (1962) – titulná úloha
•Poklad na Striebornom jazere (1962) – šéf banditov Cornell
•Komisár Clouseau na stope (1964) – šéfinšpektor Dreyfus
•Návrat ružového pantera (1975) – šéfinšpektor Dreyfus
•Gróf Dracula (1970) – profesor Van Helsing (1970)
•Ružový panter opäť zasahuje (1976) – šéfinšpektor Dreyfus
•Mŕtva zóna (1983)
•Syn Ružového pantera (1993) – šéfinšpektor Dreyfus
27.09.2012 Matúš Kvasnička PRAVDA |
| V parlamente všetko ako za Slotových čias: negramotní idioti, behajúci na tankoch, zlodeji - Slota radšej pôjde medzi skutočných volov, než do parlamentu
Predseda Slovenskej národnej strany (SNS) Ján Slota je vrcholne znechutený zo situácie v parlamente a nemá v úmysle pokračovať v politickej kariére. “Som šťastný, že tam (v parlamente, pozn. TASR) nemusím sedieť. Je to katastrofa. Blázni, negramotní idioti, ktorí tu behajú na tankoch. Zlodeji, podvodníci,” vyhlásil na dnešnej tlačovej besede.
“To radšej pôjdem medzi skutočných volov,” podčiarkol Slota. Dodal, že v parlamente je napriek tomu aj niekoľko slušných ľudí a očakáva, že po ďalších voľbách doň pribudne aj SNS. Viesť ju však bude už niekto iný. “Ja nikdy nesťahujem svoje slová. Nechcem zostarnúť na poste predsedu. Za týmto stolom vidíte podľa mňa budúceho predsedu SNS, ale ja to nie som,” vyhlásil Slota za stolom, pri ktorom okrem neho sedeli podpredsedovia strany Andrej Danko a Rafael Rafaj. Nového predsedu si strana bude voliť na sneme 6. októbra.
Slota aj Rafaj sú presvedčení, že nacistického zločinca Lászlóa Csatáryho by mali vydať na Slovensko, inak hrozí, že ostane bez trestu. “Maďarská republika je na najlepšej ceste prepáčiť hádam všetkým vojnovým zločincom. Nečudujem sa, že tak benevolentne pristupujú k tomuto masovému vrahovi. Som presvedčený, že celý tento prípad zahrajú do stratena,” vyhlásil Slota.
Slovenská národná strana tradične kritizovala politiku vlády voči Európskej únii. “SNS je hlboko sklamaná touto vládou. Smer hovorí o slovenskej štátnosti, na druhej strane hovorí bez hanby o strate suverenity,” vyhlásil Slota s tým, že on osobne dlhodobo upozorňuje na potrebu vystúpiť z eurozóny a vrátiť sa k slovenskej korune. “Slovenská republika je na ceste Slovinska. Zadlžovanie Slovenska je enormné,” vyhlásil Slota.
4.09.2012 TASR/HSP |
| Klaus: Mečiar sa radikálne nezasadzoval za rozdelenie štátu - Slovenský expremiér Vladimír Mečiar (HZDS) nebol hlavným nositeľom myšlienok rozdelenia Československa. Uviedol to súčasný český prezident Václav Klaus v bilančnom rozhovore pre Českú televíziu k 20. výročiu rozpadu spoločného štátu.
"Mečiar nebol ten hlavný separatistický radikál, aj keď to vtedy bolo u nás vnímané opačným spôsobom. Na jednaniach sedel uprostred nielen pretože bol predsedom vlády, ale aj kvôli tomu, že mal de facto stredový názor. Tam boli aj totálni radikáli od pána (Augustína Mariána) Húsku po neskoršieho prezidenta (Michala) Kováča a boli tam aj miernejší," zhrnul Klaus.
Definitívnym bodom zlomu v úvahách o spoločnom štáte bolo podľa Klausa stretnutie v Tugendhatovej vile so slovenskou delegáciou - vedenou vtedajším premiérom. "Tam som pochopil, že oni nemajú 'sebemenší' mandát pokračovať v spoločnom štáte s Českou republikou. Žiadna vtedajšia politická sila na Slovensku si to nepriala," vysvetlil český prezident. V tomto kontexte preto podľa neho nemalo zmysel ani realizovať referendum o rozdelení krajiny.
Klaus na margo vtedajších vzťahov so Slovenskom poukázal, že ich nevnímal ako vyostrené. Nikdy podľa neho neboli v takej rovine, ako sú dnešné "znepokojujúce maďarské ambície". "Bol som v Maďarsku na nejakej konferencii a tam pri večernej debate som pochopil, že pre priemerného Maďara sú severné hranice Maďarska Vysoké Tatry," poznamenal Klaus.
19.08.2012 TASR |
| Krajiny, kde vám na daniach nezoberú z výplaty ani cent - Viete si predstaviť, že vám z výplaty neodíde daň z príjmu? Pozrite sa, kde je to možné.
1. Spojené arabské emiráty
Spojené arabské emiráty majú jeden z najvyšších príjmov na obyvateľa na svete (48.200 dolárov). A vašu výplatu tam nezaťažia daňou z príjmu. Namiesto toho, aby generovali výnosy z príjmových daní, tretí najväčší vývozca ropy na celom svete je závislý na daniach z ropných spoločností a zahraničných bánk.
2. Katar
Na zemný plyn bohatý Katar sa stal podľa časopisu Forbes najbohatšou krajinou sveta. V tomto roku sa HDP na jedného obyvateľa pohybovalo na úrovni viac ako 88.000 dolárov. Krajina sa spolieha na svoje zásoby zemného plynu, ktoré sú tretie najväčšie na svete. Katar investuje do infraštruktúry, skvapalnenia a exportu tejto komodity.
3. Omán
Podobne ako susediace krajiny, aj Omán má väčšinu svojich peňazí z ropy. Príjmy z tejto nerastnej suroviny vrástli v apríli medziročne o viac ako tretinu a tvoria viac ako 70 percent celkových tržieb sultanátu.
4. Kuvajt
Ako šiesty najväčší vývozca ropy na svete mala krajina tržby z čierneho zlata 63,5 miliardy dolárov medzi aprílom a novembrom minulého roka. Tvorili 95 percent celkových príjmov vlády v danom období.
5. Kajmanské ostrovy
Sú známe najmä ako offshore finančné centrum. Ostrovy sú lákadlom pre veľké bohaté firmy kvôli nulovým daniam z osobných príjmov a kapitálových ziskov.
6. Bahrajn
Žiadne peniaze z daní z príjmov fyzických osôb, Krajina sa spolieha na výstupy z ropného poľa Abu Safa, ktoré zdieľa so Saudskou Arábiou. Tieto tržby tvoria asi 70 percent ich rozpočtu.
7. Bermudy
Sú považované za jednu z najbohatších krajín sveta. Ľudia tam majú rekordne vysoké životné náklady.
8. Bahamy
Medzi najbohatšími krajinami karibskej oblasti majú Bahamy ekonomiku, ktorá je silne závislá od cestovného ruchu a offshore bankovníctva.
Zdroj: cnbc.com
14.07.2012 www.hnonline.sk |
| Na švajčiarskej hranici zadržali Talianovi 50 kilogramov zlata - Talianska daňová polícia zadržala na hranici so Švajčiarskom talianskemu podnikateľovi 50 kilogramov zlata.
Drahý kov v hodnote približne dva milióny eur našli v skrytej priehradke v jeho aute ešte minulý štvrtok, oznámila polícia v pondelok. Muža a jeho dcéru, ktorá s ním cestovala, obvinili z pašovania.
Taliani majú vo Švajčiarsku uschované miliardy eur nedeklarovaného majetku, ktorého zdanenie sa Taliansko snaží dosiahnuť prostredníctvom švajčiarskych úradov, konštatovala agentúra Reuters. Mnohí tiež kupujú zlato, aby sa ochránili pred zhoršujúcom sa dlhovou krízou v Európe.
Zdroj: Reuters
19.06.2012 TASR |
| Slovák z USA: Väčšina z nás tu žije načierno - Slováci sa podľa Igora Mikolášku uzatvárajú v komunitách a strácajú záujem o našu kultúru.
Väčšina Slovákov žije v Spojených štátoch načierno, bez potrebných povolení a zo zarobených peňazí väčšinou neplatia dane. Uzatvárajú sa v národných komunitách, necestujú a strácajú záujem o slovenskú kultúru. Takto opisuje slovenskú komunitu v americkom Chicagu Igor Mikoláška (33), Slovák, ktorý v Spojených štátoch prežil posledných desať rokov. Hovorí z vlastnej skúsenosti, pre svojich krajanov organizoval koncerty a kultúrne podujatia, s účasťou však nikdy nebol spokojný. Podľa zdroja zo slovenskej diplomacie, žije až 90 percent Slovákov v Spojených štátoch bez potrebných povolení.
"Pokiaľ to nie je Elán, nikto nepríde," vysvetlil TASR Mikoláška. Združenie Slovak USA v Chicagu založil, aby sa "Slováci jednoducho mohli stretávať". Postupne pribúdali koncerty slovenských umelcov, výstavy a športové aktivity. Zo Slovenska prišli krajanom zahrať napríklad skupiny Bez ladu a skladu, Horkýže slíže, Longital, či spevák Peter Lipa. Publikum však zaplnilo iba niekoľko desiatok ľudí a straty hradil zo svojho vrecka. Mikoláška vsadil na československú hudobnú klasiku z 80. rokov ako Robo Grigorov či Lenka Filipová, skúsil slovenský folklór aj operu, avšak krajania to odignorovali. Práca v združení ho držala päť rokov. Teraz by jeho vedenie radšej prenechal niekomu inému.
Slovákom, ktorý do USA prišli po Nežnej revolúcii, vyčíta, že stále žijú, akoby boli v Československu v 80. rokoch. "Vyrástli v nedostatku a zachovali si negativitu. To, v čom vyrástli, si preniesli sem," povedal Mikoláška. Kontakt so Slovenskom majú minimálny, správy z domova sa dozvedajú zo slovenských internetových portálov a do vlasti necestujú zo strachu, že by sa už nemohli vrátiť. Aj čierna práca im však zabezpečí dosť peňazí na pohodlný život, ktorý by za návrat do vlasti pravdepodobne nevymenili, vysvetlil Mikoláška. Mladí Slováci sú podľa neho tolerantnejší a viac precestovali, ale najlepšie sa majú tí, ktorí do Ameriky prišli ešte pre pádom železnej opony. Tí totiž získali americké občianstvo a podarilo sa im začleniť do spoločnosti. "Američania žijú pre moment, to je asi najväčší rozdiel," opisuje odlišnosti medzi Slovákmi a Američanmi mladá Slovenska Zuzana z Bratislavy. V Chicagu je zatiaľ nováčik, za veľkú mláku ju zamestnávateľ vyslal vo februári. Nesedí jej však na slovenské pomery prehnaná otvorenosť Američanov, ktorá nemusí byť vždy úprimná.
V Spojených štátoch žije podľa odhadov viac ako milión Slovákov. V štáte Illinois, v ktorom je aj Chicago, je tretia najväčšia slovenská komunita v USA.
2.06.2012 TASR |
| Boom v Afrike. Angola bude mať 4G sieť skôr ako Európa - V africkom štáte Angola budú mať pokrytie sieťou 4G skôr ako v Európe alebo v USA.
Pred desiatimi rokmi skončila v Angole občianska vojna. Krajina medzitým urobila obrovský pokrok pri obnove ekonomiky, ktorá tento rok porastie asi o 8 percent. Predovšetkým vďaka obrovským ropným rezervám - Angola je v súčasnosti hneď po Nigérii druhým najväčším africkým producentom ropy.
Panorámu hlavného mesta Luanda premenili novo vyrastené mrakodrapy zo skla a ocele, stavia sa tu nový prístav pre jachty a dokonca aj umelý polostrov, kde v nasledujúcich rokoch čakajte ďalšie mrakodrapy a drahé reštaurácie, píše vo svojej reportáži spravodajca BBC.
Rozvoj infraštruktúry sa neobmedzuje len na nové diaľnice a kancelárske budovy, ale týka sa aj mobilných sietí. Angola bude mať pokrytie sieťou poslednej generácie 4G skôr, než väčšina štátov Európy či USA. Budú si tak užívať rýchlejší internet v mobile, než napríklad ich obchodní partneri v Londýne.
"Sektor telekomunikácií je strategický. Nemôžeme pomýšľať na ekonomický rast, ak nemáme poriadnu telekomunikačnú infraštruktúru. Potrebujeme tú najlepšiu technológiu pre rýchle mobilné pripojenie," hovorí prevádzkový riaditeľ Movicelu Antonio Francisco pri rozhovore v zbrusu novom ústredí firmy ďaleko od rušného centra Luandy.
Movicel do modernizácie siete investuje miliardu dolárov. Všetku technológiu vrátane samotných mobilných telefónov ale dodáva čínsky telefónny gigant ZTE, hlavný partner projektu. Čína je v Afrike mimoriadne ekonomicky aktívna, v mnohých krajinách stavajú napríklad diaľnice.
Úplná väčšina zariadenia sa montuje v Číne. Hlavne technická úroveň v krajine stále nie je po vojne vysoká a väčšina kvalifikovaných inžinierov sem prichádza zo zahraničia, vysvetľuje riaditeľ ZTE Angola Frank Mei.
Afrika nestagnuje. V minulej dekáde rástli africké ekonomiky v priemere o päť percent ročne, rovnako rýchlo ako v Ázii. Šesť z desiatich najrýchlejšie rastúcich ekonomík sveta bolo v Afrike.
Krajina podľa neho počas vojny zažila obrovský odliv mozgov. Toho teraz môžu využiť napríklad inžinieri z Portugalska, ktorí v tejto bývalej kolónii získajú prácu oveľa ľahšie, než v dlhovou krízou a ekonomickou stagnáciou postihnutej Európe.
V prvej vlne signál 4G siete pokryje priemyselný región Cabinda, kde sa vyrába ropa, a 15 husto osídlených miest vrátane Luandy. V druhej fáze bude pokrytých ďalších 30 miest.
Operátor očakáva, že do konca roka bude najrýchlejšiu sieť používať milión zákazníkov. Ide o súčasť stratégie, ktorá má zvýšiť počet zákazníkov Movicelu zo súčasných 4,5 milión na 7 miliónov. Angola má celkom 18,5 milióna obyvateľov.
Movicel sa chystá tiež nakupovať tablety fungujúce na 4G, ktoré bude ponúkať svojim klientov. Tablety budú tiež čínskej výroby.
S rýchlou návratnosťou investície však firma počítať nemôže. Časť obyvateľov skutočne kvôli ekonomickému boomu bohatne - napríklad miestni díleri Porsche nestíhajú uspokojiť dopyt - na druhej strane žije stále 72 percent občanov Angoly za menej než dva doláre na deň.
24. 5. 2012 Tomáš Wolf www.hnonline.sk |
| Všetci ľudia sú veriaci od prírody - Všetci sa rodíme ako veriaci. Nie každý si však v dospelosti udrží aj vieru v nadprirodzené bytosti.
Bol to jednoduchý experiment. Vedci poprosili študentov michiganskej Calvin College, aby skúsili trafiť drobnými valiacimi sa guľôčkami do pripravených otvorov. Ešte dôležitejšie však bolo, aby komentovali všetko, čo robia, i to, čo na stole vidia. A vtedy sa začali diať zvláštne veci.
Takýto experiment by bol celkom nudný. Psychológovia si však pripravili malú zákernosť. Ukryli, a neskôr použili elektromagnet, vďaka ktorému sa guľôčky začali správať inak. Zaskočení študenti zrazu používali vyjadrenia, ktoré zase prekvapili vedcov. Až dve tretiny pokusných osôb objektom pripisovali ľudské vlastnosti: guľôčky „nechceli zostať na svojich miestach", iné „nespolupracovali", pri zrážke sa dokonca „dve navzájom pobozkali".
Na prvý pohľad to vyzerá, že pri experimente sa študenti nechali len trošku uniesť. V skutočnosti však nenechali.
Psychológovia skôr ukázali, aké tendencie bývajú pri interpretovaní reality ukryté v každom človeku. A čo je predpokladom k tomu, že sa u ľudí objavila nielen viera, ale neskôr i viac či menej komplikované náboženstvá.
Vrodená viera
V juhovýchodnej Anatólii neďaleko tureckého mesta Şanliurfa leží takmer zabudnutý chrám. Nie je slávny ako anglický Stonehenge či egyptské pyramídy, no pravdepodobne je dôležitejší. Jeden z najväčších archeologických objavov ľudstva priniesol dôkaz, že niektoré ľudské vlastnosti sú oveľa staršie, než sa kedysi predpokladalo.
Göbekli Tepe tvorí asi dvadsiatka zväčša stále neodkrytých kruhov s obrovskými kamennými stĺpmi, na ktoré ktosi dávno vyryl rôzne zobrazenia zvierat. Dôležitejšie než estetická hodnota dávnej stavby je však čosi iné: táto stavba má takmer dvanásťtisíc rokov.
Vznikla ešte v čase, keď sa ľudstvo živilo zberom plodov a lovením zvierat. Ale už vtedy dokázalo vybudovať veľké, na čas, námahu i ľudí náročné stavby. Presnejšie náboženské stavby.
Zapálená viera neprišla s rozvojom kultúry v starovekých mestských štátoch. Aktuálne výskumy skôr ukazujú, že viera i náboženstvá sú čímsi, čo vytvára moderného človeka. Čímsi, čo je súčasťou našej mentálnej výbavy. A potvrdzujú to už experimenty s deťmi.
„Keď príde na špekulovanie o pôvode vecí, deti sú veľmi náchylné na vysvetlenia, ktoré zahŕňajú zámer alebo účel," píše pre magazín New Scientist psychológ a antropológ Justin L. Barrett. Hovorí o výskume Deborah Kelemenovej, ktorý ukázal, že štvor- až päťročné deti si takto vysvetľujú svet okolo seba.
„Je pre ne zmysluplnejšie, že zvieratá a rastliny sem prišli z nejakého dôvodu, než že ten dôvod nie je."
Deti napríklad tvrdili, že tiger bol stvorený preto, aby sa kŕmil, prechádzal sa a bol v zoologickej záhrade. Takéto vysvetlenie sa im zdalo zmysluplnejšie než to, že síce žerie a prechádza sa v zoo, no to nie je jeho účel.
Iný výskum zase ukázal, že deti niekedy až do siedmich rokov predpokladajú, že všetci okolo nich vedia všetko. A myslia si to až do okamihu, kým nie sú konfrontované so skutočnosťou, že v živote to tak nefunguje.
Rovnako si malé deti myslia, že všetci bývajú nesmrteľní. „Deťom nemusí byť viera nanútená," dodáva Barrett. „Táto myšlienka ich prirodzene priťahuje. Deti sa však nerodia kresťanmi, moslimami či čímsi iným. Je to skôr čosi, čo ja nazývam prirodzeným náboženstvom."
Experimenty s deťmi tak ukazujú, že s vierou sa už rodíme. Presnejšie rodíme sa s predpokladmi na vieru a veľmi skoro si vytvárame vysvetlenia sveta, ktoré zahŕňa nadprirodzené bytosti, tajomné sily a nepoznané príčiny javov. Ale tiež že veci okolo nás majú „zmysel".
Vedľajší produkt
Kognitívni vedci si dnes myslia, že náchylnosť k viere je akýmsi vedľajším produktom bežného vývoja nášho mozgu - a je nám daná podobne ako schopnosť chápať jazyk.
Pravdepodobne to súvisí nielen so snahou rozlúštiť svet okolo nás, ale aj s evolučnou výhodou pri zjednodušení a zrýchlení rozhodovania.
Náchylnosť k viere pritom pravdepodobne nevznikla ako cielený smer evolúcie, je skôr výsledkom viacerých procesov nezávislých od seba. Staršie experimenty však ukázali, že viera nejakým spôsobom súvisí s intuitívnym rozhodovaním a že ľudia, ktorí v živote dávajú prednosť intuícii, mávajú aj silnejšie náboženské cítenie.
Rovnako zaujímavá je však odpoveď na otázku, ako a vlastne aj prečo sa z takýchto evolučných predpokladov vyvinuli také zložité myšlienkové systémy, ako je napríklad islam, budhizmus či kresťanstvo. A kde vlastne majú náboženstvá svoje korene.
„Náboženské viery a rituály sa objavili ako vedľajší produkt normálnych kognitívnych funkcií," vysvetľuje pre magazín Ara Norenzayan. Práve jeho nedávny výskum v magazíne Science ukázal, že používanie analytického myslenie, opaku intuície, podkopáva vieru. „Keď sa to už raz stalo, javisko bolo pripravené na rýchlu kultúrnu evolúciu, ktorá nakoniec viedla k veľkým spoločenstvám s veľkými bohmi."
Prečo? Viera pomohla, aby dokázalo veľké množstvo cudzích ľudí žiť vedľa seba. Richard Sosis napríklad skúmal dve stovky komún a komunít z 19. storočia. Snažil sa porovnať, ako dlho sa takéto spoločenstvá udržali a čo tomu napomáhalo.
Prekvapivým výsledkom bolo zistenie, že náboženské spoločenstvá pretrvali podstatne dlhšie než tie sekulárne. Náboženstvo, akási viera v spoločné myšlienky, hodnoty a predsudky, pôsobila ako stabilizujúci faktor.
Strach z autority
Viera však nie je vždy rovnaká. A už vôbec neznamená, že viera je to isté ako náboženstvo. Skúmanie zvykov a rituálov niektorých domorodých kmeňov v Afrike ukázalo, že viera v čudných bohov, neviditeľné bytosti, hovoriace zvieratá či kamene nemusí mať v sebe riešenie zložitých etických otázok.
Domorodým obyvateľom neprináša Desatoro, nehovorí im, ako by sa mali správať v krízových situáciách. Pri malej komunite, kde každý každého pozná, je relatívne ťažké, aj keď nie nemožné správať sa dlhodobo amorálne.
„Zmienky o nadprirodzenom treste, karme, zatratení a spáse, raji či pekle sú bežné v moderných náboženstvách. No zriedkavé v kultúrach lovcov a zberačov," dodáva Norenzayan.
Súčasné náboženstvá sú však zväčša zložité systémy s doktrínami, normami, pravdami a etickým kánonom. Ako zo zrejme vrodených dispozícií v každom z nás mohlo napokon vzniknúť kresťanstvo? Alebo islam?
Vedci tvrdia, že to trvalo dlho. A bol to sled postupných krokov. V konkurenčnom boji o zdroje však bývali úspešnejšie tie skupiny, ktoré okrem hladu spájala aj nejaká myšlienka. Takéto skupiny sa postupne rozširovali a prichádzali do nich noví, často neznámi, príbuzensky nezviazaní jedinci.
Predtým neboli potrebné univerzálne etické pravidlá – ako ukazuje spomínaný výskum lovcov a zberačov. No ak ste mali veľký počet ľudí na jednom mieste, potrebovali ste pre nich spoločné normy. Tie skupiny, ktoré si čosi podobné nevyvinuli, neprežili.
Vedci sa preto domnievajú, že v takýchto prípadoch napokon vznikli systémy s autoritou, všadeprítomným Bohom, ktorý vidí všetky činy ľudí. A často aj náboženstvá s relatívne zložitým systémom morálnych pravidiel, zákazov a prikázaní.
Napokon, aj ďalší z experimentov s deťmi ukázal, že pri „nadprirodzenej" bytosti poslúchajú lepšie. Ak im dali výskumníci škatuľu a zakázali do nej nazrieť, príkaz vedcov neporušili skôr tie deti, ktoré uverili, že ich sleduje akási neviditeľná, nadprirodzená princezná Alica.
Hlavný zdroj: New Scientist, No. 2856
Veda verzus viera
Môže veda strpieť vieru? A dokáže si viera zvyknúť na tvrdé overovanie faktov?
Niekedy sa zdá, že viera a veda sú v trvalom konflikte. V skutočnosti to nie je pravda. Nielenže výskumy na deťoch ukázali, že s náchylnosťou k viere - či už sa nám to páči, alebo nie - sa rodíme úplne všetci. Aj v dospelosti s vierou vedome, častejšie však nevedome narábame.
Nemusíme práve veriť vo všadeprítomné bytosti posedávajúce na oblakoch, v špagetové Huhu alebo panteón zákerných a škriepnych bôžikov. Veríme skôr v iné: že svet je poznateľný a že sa riadi nejakými zákonmi - ktoré nemusíme poznať, že spoločenské inštitúcie majú právo zasahovať do životov a hovoriť o morálke, že nejaká zvláštna kasta môže súdiť ostatných.
Ak to posunieme na úplne základnú úroveň, veríme aj, že naše životy nie sú snom a nežijeme všetci v nejakej virtuálnej realite.
Odpovede na podobné otázky veda zvyčajne nedokáže testovať, a preto takéto problémy pre ňu nemajú zmysel. Čo neznamená, že nie sú dôležité.
Iné je však pýtať sa na vzťah vedy a náboženstva. Takéto náboženstvo – ak si napríklad vytvorilo konzistentnú teológiu - sa na vedu (a naopak) podobá. A často sa pokúša odpovedať na rovnaké otázky ako veda. Antropológovia tvrdia, že ak chce takéto náboženstvo dlhodobo prežiť, ono samo i jeho veriaci sa – práve vďaka teológii – naučia prispôsobiť faktom.
Vždy však budú jestvovať ľudia, ktorí tvrdia, že svet vznikol pred šesťtisíc rokmi a že je morálne a v poriadku zabiť niekoho s inou vierou.
Tomáš Prokopčák
4.05.2012 SME |
| Vladimír Mečiar odišiel z čela HZDS. Po 21 rokoch - Pred centrálou ĽS-HZDS včera krátko pred desiatou zastavila tmavá limuzína so šoférom. Vystúpil z nej trojnásobný premiér Vladimír Mečiar a pomalým krokom vošiel do budovy na Tomášikovej ulici v Bratislave, kde donedávna visela jeho nadrozmerná fotografia
. Oblečený v sivom svetri prišiel svojim spolustraníkom povedať, že po 21 rokoch odchádza z čela svojej strany. „Oznámil, že na mimoriadnom republikovom sneme už nebude kandidovať,“ informoval o výsledku grémia jeho člen Ján Kovarčík. Nástupcu chcú podľa neho zvoliť do letných prázdnin. K Mečiarovi sa včera nedalo dostať. Na rokovanie médiá nemali prístup, strana dnes už nemá ani hovorcu.
Dlhoročný top politik odchádza po tom, ako ľudovci prepadli v parlamentných voľbách. V čase
najväčšej slávy v roku 1994 mal Mečiar a spol. viac
než 35 percent, teraz ju volilo 0,93 percenta ľudí. „Prajem mu, aby začal konečne život
ako obyčajný človek
,“ povedal HN niekdajší Mečiarov súpútnik a neskôr jeho odporca exprezident Michal Kováč.
Podľa Kovarčíka mal Mečiar včera dlhý príhovor, v ktorom nepriaznivý volebný výsledok zobral na seba. „Je sklamaný z toho, že sa voliči postavili takto k nemu a k ĽS-HZDS."
Mečiar sa na verejnosti a v strane objavil po mesiaci a pol od zdrvujúcich volieb. Kovarčík tvrdí, že sa jeho šéf neskrýval. „Jednoducho už krátko pred konaním volieb nevládal. Bol tri týždne na lôžku,“ vysvetlil.
Koniec jednej generácie
Politológ Ján Baránek vidí symboliku v tom, že zo slovenskej politiky naraz odchádza predseda SDKÚ-DS Mikuláš Dzurinda aj Mečiar. ,,Je to odchod jednej generácie odvekých rivalov, ktorí zviedli veľké boje," povedal Baránek.
Exprezident Kováč je presvedčený, že Mečiar do politiky nikdy nepatril. Jeho účinkovanie spôsobilo podľa Kováča krajine škody
. „Neboli by také veľké, keby ľudia sústredení okolo neho skôr pochopili, aký typ
politika to je a odmietli s ním spolupracovať," mieni.
Mečiar založil HZDS pred 21 rokmi. Bol trikrát premiérom, jeho vládu sprevádzali demarše, sporná privatizácia a podozrenia zo zneužitia tajnej služby
, keď jej šéfoval Ivan Lexa. Jeho priaznivci ho vyzdvihujú za to, že sa zaslúžil o vznik samostatného štátu.
Zabaliť to nechcú
V Mečiarovej strane to však bez neho nechcú zabaliť. Kovarčík je presvedčený, že ich preferencie opäť narastú. Ťažiť chcú z toho, že vládny Smer bude musieť robiť veľa nepopulárnych krokov, ktoré mu odlákajú voličov.
„Mám obavu, že odchod predsedu už strane nepomôže,“ vraví Baránek. Politológ je dokonca presvedčený, že Mečiar prepásol vhodnú chvíľu už dávno a stranu by nezachránilo, ani keby odišiel po minulých parlamentných voľbách, v ktorých ĽS-HZDS vypadlo z parlamentu.
„Nemajú tváre, charizmatických lídrov, nosiča týchto myšlienok,“ pochybuje politológ Baránek. Samotný Kovarčík na predsedu strany kandidovať nemieni, ako nového lídra vidí niekoho mladšieho, meno
nepovedal. Mečiar vo svojej strane ostať aj naďalej ako člen.
27.04.2012 Ľuboš Kostelanský www.hnonline.sk |
| Po pápežovom odchode vyhlásili na Kube Veľký piatok za štátny sviatok - Kubánska vláda na podnet prezidenta Raúla Castra odsúhlasila, aby tohtoročný Veľký piatok bol štátnym sviatkom, informovali v sobotu tamojšie štátne médiá. Na stredoamerickom komunistickom ostrove sa tak stane po viac ako 50 rokoch.
Rozhodnutie opätovne spraviť z najväčšieho kresťanského sviatku ukrižovania Ježiša Krista oficiálny štátny malo padnúť v piatok na stretnutí ministrov, teda dva dni po odchode pápeža Benedikta XVI., ktorý na tento krok Castrov režim dôrazne vyzval.
Kuba je tradične katolícka krajina, kde sa ku kresťanstvu hlási odhadom 60 percent obyvateľov. Pokles veriacich spôsobilo prenasledovanie, ktoré začalo koncom 50. rokov po revolúcii vedenej Fidelom Castrom. Ten Kubu vyhlásil za ateistickú krajinu a zrušil všetky sviatky spojené s náboženstvom. Začiatkom 90. rokov však režim zákony zjemnil, odstránil ústavnú zmienku o štáte založenom na marxizme-leninizme a zakázal prenasledovanie obyvateľov na základe vierovyznania.
1.04.2012 SITA |
| Kvetnou nedeľou sa pre kresťanov začína Veľký týždeň - Dnešná posledná, šiesta pôstna nedeľa, známa pod názvom Kvetná alebo Nedeľa utrpenia Pána, je prvým dňom Veľkého či Svätého týždňa.
Pripomína veriacim rozhodnutie
židovskej rady o Ježišovej smrti a kresťania na celom svete
slávia triumfálny vstup Ježiša Krista do Jeruzalema pred jeho utrpením a smrťou. I keď mu zástupy pri príchode volali na slávu, už o niekoľko dní
žiadali jeho ukrižovanie.
Pôvodný názov Kvetnej nedele je Palmarum, čiže nedeľa paliem, čo súvisí s tým, že keď zástupy vítali Ježiša v Jeruzaleme, hádzali mu pod nohy
palmové ratolesti. Vo svete je zvykom na Kvetnú nedeľu posväcovať palmové listy, kvety
a zelené ratolesti. V podmienkach
Slovenska sa v katolíckych kostoloch zachováva tradícia posväcovania vŕbových ratolestí nazývaných bahniatka alebo maňušky. Tie sa potom spália na popolec, ktorý sa použije pri obradoch Popolcovej stredy v budúcom roku. Kňazi posväcujú aj bahniatka, ktoré si dnes do kostolov prinášajú veriaci a potom si ich doma zakladajú za obrazy
, zapichujú do trámov, alebo dávajú do vázy. V minulosti ich na vidieku dávali aj do poľa či do maštale. Svätenie zelených ratolestí zaviedla cirkev v 7. storočí.
Obrady Kvetnej nedele sa skladajú z dvoch častí: zo spomienok na Pánov vstup do Jeruzalema a zo svätej omše zasvätenej pamiatke Kristovho utrpenia, počas ktorej sa prednášajú Pašie - časť evanjelia, ktoré opisuje Pánovo utrpenie a umučenie, od Poslednej večere
až po jeho smrť na kríži.
V Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku
na Kvetnú nedeľu požehnávajú ratolesti ráno počas utierne po čítaní Evanjelia. Vo Východnej cirkvi sa však nečítajú Pašie, ako je to v latinskej cirkvi (rímskokatolíckej).
V Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania (ECAV) na Slovensku sa v dnešnú Kvetnú nedeľu konajú pašiové služby
Božie, nie je však zvykom posväcovať ratolesti.
Väčšina kresťanov oslávi v tomto roku Veľkonočnú nedeľu 8. apríla. Pravoslávni veriaci, ktorí sa riadia juliánskym kalendárom, budú mať tento sviatok o týždeň neskôr - 15. apríla.
1.04.2012 TASR |
| Pápež: Komunizmus na Kube nefunguje - Benedikt XVI. vyzval pred svojou návštevou Kuby na rešpektovanie slobody svedomia a vierovyznania na ostrove.
VATIKÁN, MEXICO. Pápež Benedikt XVI. vyhlásil, že komunizmus na Kube nefunguje a že cirkev je pripravená pomôcť ostrovu pri hľadaní nových spôsobov, ako napredovať bez "traumy".
"Dnes je evidentné, že marxistická ideológia, tak ako bola skoncipovaná, už nezodpovedá realite," povedal pápež novinárom počas letu do Latinskej Ameriky, kde má na programe návštevu Mexika a Kuby.
"Treba trpezlivo a konštruktívne nájsť nové modely ... chceme pomôcť," povedal na otázku týkajúcu sa návštevy Kuby, ktorá je viac ako 50 rokov baštou komunizmu ležiacou necelých 150 kilometrov od pobrežia USA.
Benedikt, ktorý má na Kubu pricestovať v pondelok, vyzval na rešpektovanie slobody svedomia a vierovyznania na ostrove.
Pápež tiež odsúdil drogové násilnosti v Mexiku. Podľa neho za násilnosťami, ktoré si od roku 2006 vyžiadali viac ako 47-tisíc mŕtvych, treba hľadať "uctievanie peňazí".
Zdroj: Reuters, AP
23.03.2012 SME |
| Rakúski žobráci idú na ústavný súd - Ústavným sudcom sa sťažuje Viedenčanka, ktorá tvrdí, že bez žobrania nevie vyžiť.
VIEDEŇ, BRATISLAVA. Dostáva invalidný dôchodok a spolu s manželom má každý mesiac 1300 eur na živobytie. Žena tvrdí, že z toho s manželom nevychádzajú. Nemajú peniaze na kúrenie a lekárov, keďže ona je chorá.
Preto chodí Viedenčanka niekoľkokrát týždenne žobrať. Dvadsaťkrát ju už za to zadržala polícia a potrestala. Peňažná pokuta je tiež nad jej pomery - 700 eur alebo týždeň vo väzení. Preto sa obrátila na ústavný súd, ktorý má dnes o zákaze žobrania vo Viedni verejne rokovať.
Zákaz vo Viedni
Argumenty
Zákaz žobrania
zástancovia upozorňujú, že zákaz žobrať porušuje právo na slobodný život a právo na slobodu pri zarábaní si,
kritici hovoria, že štát sa o ľudí stará dostatočne a zákaz žobrania chráni tých, ktorých na žobranie zneužívajú organizované skupiny.
Od marca 2010 je v rakúskej metropole žobranie zakázané. Akékoľvek. To profesionálne, keď si muž alebo žena na ulici zlepšuje nedostatočný príjem, ale aj to občasné, agresívne i tiché, ako to zákon rozlišuje. Žena sa preto obrátila na súd a sťažuje sa, že zákaz žobrania zasahuje do jej slobody zarábať si.
Na rozsudok čakajú viacerí. Tí, čo sa o chudobných ľudí starajú a hovoria, že pre nich je to nutnosť. „Pre mnohých ľudí je to jediná šanca, ako sa dostať z chudoby,“ hovorí Ulrike Gladiková z organizácie Wiener Bettellobby.
Podľa poslednej štúdie zmenila hospodárska kríza pomery aj v bohatom Rakúsku a v skupine ľudí, ktorým plat nestačí, aby vyžili, je 300-tisíc ľudí.
Už to nie sú len sociálne slabí, nekvalifikovaní či bezdomovci, ale aj zle platené profesie, ako sú pracovníci čistiarní, kaderníctiev, kozmetických salónov či opravári spotrebičov.
Rómovia v uliciach
Zvláštna skupina sú cudzinci a Rómovia, hlavne z chudobnejších krajín Európskej únie, ako sú Bulhari, Rumuni, Maďari či Slováci.
Pre niektorých je lepšie žobrať v Rakúsku ako hladovať doma. V mnohých prípadoch však nežobrú len pre seba. „Východoeurópski žobráci sú dobre organizovaní,“ hovorí pre ORF Robert Buggler, ktorý sa chudobe a žobraniu venuje v spolkovej krajine Salzbursko. Často ide o mafiu, ktorá ľudí zneužíva a trestá, ak nezískajú na ulici dosť peňazí.
„V iných prípadoch prídu do Salzburgu celé skupiny, často to nie sú kriminálnici, ale rodiny a známi z jednej dediny napríklad z Rumunska a snažia sa tu spolu prežiť,“ dodáva.
Zákaz žobrať vo Viedni zatiaľ nepomáha. „Za dva mesiace po jeho zavedení registrovala polícia 678 prípadov žobrania, čo bolo o 120 prípadov viac ako rok predtým,“ hovorí pre denník Der Standard Peter Goldgruber z polície vo Viedni. „Minimálne v peších zónach je žobrákov menej, ale pribudlo ich zase v metre,“ dodáva.
Viedeň nie je jediná
Ústavný súd bude rozhodovať o Viedni, podobné podania ho čakajú aj v ďalších piatich spolkových krajinách. Každá z nich si žobrákov v uliciach rieši po svojom.
„Boj proti zákazu žobrania tak vstúpi do rozhodujúcej fázy so širokými dôsledkami, lebo ak naša žaloba bude úspešná, bude to dôležité pre zákaz žobrania v celom Rakúsku,“ hovorí pre agentúru APA Gertraud Jahn, šéf frakcie zelených v hornorakúskom parlamente.
8. 3. 2012 Miriam Zsilleová
SME |
| Slovenské ženy, živia svoje rodiny a opatrujú v cudzine - Sú ich tisíce. Zdravotné sestry, krajčírky, čašníčky, knihovníčky, advokátky, veterinárky... Všetky majú niečo spoločné - opustili domovy, aby sa v zahraničí starali o chorých a starých. V emočne náročnom postavení migrantky v cudzej rodine ďaleko od domova zarábajú často ako jediné v rodine a myslia na to, kto sa postará o ich seniorov.
Najmenej 25-tisíc Sloveniek pracuje v susednom Rakúsku, najobľúbenejšej krajine opatrovateliek. Pracujú často ťažšie ako ich kolegyne v Nemecku či vo Švajčiarsku, kde nie je taká častá požiadavka postarať sa okrem klienta aj o dobytok či záhradu, Rakúsku však geografická blízkosť dáva obrovskú výhodu - dvojtýždňové opatrovateľské turnusy.
Po dvoch týždňoch dajú do poriadku domácnosť, nakúpia, navaria a jedlo zamrazia, aby mala rodina čo najmenej starostí.
"Dvojtýždňový pracovný rytmus navodzuje pocit, že neodchádzajú z domu. Nepretrhajú väzby s rodinou, kontakt s blízkymi zostáva zachovaný," hovorí Miloslav Bahna zo Sociologického ústavu SAV, ktorý nedávno skompletizoval výskum našich opatrovateliek v Rakúsku.
Ako príklad spomína matku a zároveň hlavnú živiteľku rodiny. Kým v Rakúsku opatrovala paniu so začínajúcim alzheimerom, doma na ňu čakali traja nezamestnaní muži - manžel a dvaja synovia. "Ona priniesla peniaze, dva týždne sa spolu tešili a potom zase odchádzala."
Do Rakúska by sa už nevrátila
Nie každému však táto výhoda stačí. Mária Čerňáková opatruje už 16 rokov a plánuje v tom pokračovať aj zvyšné štyri do dôchodku. Ako kvalifikovaná geriatrická sestra s osvedčeniami a dobrou nemčinou si krajinu aj rodinu môže vyberať. Sama vychovala dnes už dospelého syna, ktorý žije v Británii, preto Rakúsko vymenila za Nemecko a Švajčiarsko, kam sa chodí na tri mesiace.
O seniorov v Rakúsku sa starala od roku 2004, dnes hovorí, že by sa tam už nevrátila. Vyššia životná úroveň v ostatných dvoch krajinách spríjemňuje aj prácu. "Rakúšania vedia zneužívať, že sme pracovité a vieme všetko urobiť, aj preto som odišla. Majú hospodárstva, žiadajú, aby ste robili aj tam. Mám tam priateľku, ktorá chodí na dva týždne, ale situácia je tam čoraz ťažšia. Teraz sú tam Rumunky a Bulharky, tie robia za polovicu toho, čo dávajú sestre zo Slovenska. Budú robiť aj za 10 eur na deň a zostanú aj pol roka."
Pani Mária pochádza z Trenčína a po strate zamestnania bola súčasťou prvej vlny žien, ktoré odchádzali za prácou do domácností v zahraničí, aj keď spočiatku "na čierno".
"Prišla revolúcia a v roku 1995 geriatrické sestry zanikli. Už sme si ťažko hľadali prácu, mali sme svoj vek a nemohli sme len čakať, že nám niekto ponúkne niečo lepšie. Tak som sa začala angažovať v tom, že pôjdem do Švajčiarska príležitostne opatrovať paniu, ktorá bola mojou pacientkou ešte na Slovensku. Dala som si cieľ, že sa musím naučiť nemčinu. Neboli sme ani v Európskej únii, boli to také hluché roky. Robila som, čo sa dalo. Teraz je síce ťažšia doba, ale sú príležitosti," spomína na svoje začiatky.
Dnes je veľmi spokojná. "Mala som v St Gallene pána, ktorého bolo treba 24 hodín denne opatrovať, infúzie, odsávanie, to bola hrozná drina, striedali sme sa tri sestry, ja, Nemka, Švajčiarka. Tam som nechcela zostať, hoci rodina si to želala." Teraz sa pri Bonne stará o mobilnú babičku s 1. stupňom demencie. "Je to v krásnom päťizbovom dome v horách. Treba ju raz za čas okúpať, chodiť s ňou na prechádzky. Má manžela a syna, ktorý býva v tom istom meste. Každý deň mám tri hodiny voľno, babičku si pekne uložím, s rodinou sa dohodnem a idem, kam chcem."
Doma len s minimálnou mzdou
V rodine Gaškovcov od Liptovského Mikuláša boli na odchody za prácou zvyknutí, s deťmi pomáhali starí rodičia. Do leta však bol pobyt v inej krajine doménou otca rodiny. Keď sa rozhodol nájsť si prácu v mieste bydliska, odišla z rodiny matka. Otec, 11-ročný syn a 15-ročná dcéra museli nájsť nový model fungovania domácnosti.
"Opatrovateľský kurz som si urobila cez Červený kríž už pred dvoma rokmi. Počula som od iných žien, že je to výhodná práca, tak som to šla vyskúšať," hovorí Soňa Gašková. V auguste nasadla do auta agentúry Sunset Blvd a zamierila do rodinného domu na okraji Hamburgu. "Už v taxíku sa každá sťažovala, že to nie je ktoviečo, keď idete do cudzej rodiny, že záleží, akého pacienta dostanete, že je to dosť náročné na psychiku."
Aké to je, byť k dispozícii 24 hodín denne neznámemu človeku s jeho rozmarmi, si pani Soňa vyskúšala na vlastnej koži. "Bola to dosť problematická 76-ročná pani. Vážila 130 kilogramov, pohybovala sa na vozíku a rada chodievala do Hamburgu na nákupy. Do jednej v noci vyžadovala spoločnosť, ráno o pol siedmej som vstávala, lebo raňajky už museli byť prichystané. Umývala som ju, upratovala dom, varila, starala sa o záhradku. Väčšinou idú opatrovateľky ako spoločníčky, ale tu som musela byť k dispozícii nonstop. Nechcela mi dať ani dve hodiny voľna denne, na ktoré máte podľa zmluvy nárok."
Po dvoch týždňoch to chcela vzdať, ale napokon zostala dva mesiace. Obe ženy si na seba zvykli, pred odchodom jej klientka nakúpila darčeky pre deti. "Napokon ku mne bola milá. Nemôžem povedať, kúpila mi také veci, čo som nikdy nejedla. Vždy sa ma spýtala, a toto si už jedla? Dala mi aj veci, čo nepotrebovala. Keď som odchádzala, zobrala ma na nákup a povedala - pober si všetko, čo chceš, deťom. Do sto eur mi zaplatila, domov som šla ako Ježiško."
Po návrate do Liptova našla pani Soňa chápavejšieho manžela, ako keď ho začiatkom augusta opúšťala. Starostlivosť o dve deti popri zamestnaní mu otvorili oči. "To sa veľmi zmenilo. Chlapi si po takej skúsenosti vedia vážiť ženy. Bežne si nedokážu uvedomiť, ako sa ženy doma narobia. Môj iba teraz pochopil, čo to je postarať sa o domácnosť, o deti, k tomu ešte chodiť do roboty,"
Doma sa zamestnala v potravinovej výrobe vo vedľajšej obci. Ako to v tomto kraji býva, za minimálnu mzdu. Manžel opäť odišiel do Česka, kde pracuje ako zvárač. Pani Soňa hovorí, že keď sa vráti na leto domov, zase by si šla privyrobiť opatrovaním. O takejto práci uvažuje aj dcéra. "Veľmi ju bavia deti, chodí na pedagogickú, potom chce ísť aj na vysokú. Aj nemčina jej ide veľmi dobre." Mama by jej prácu opatrovateľky odporúčala. "Je to dobrá práca, tu robíte za 300 eur a nadriete sa. Tam zarobíte, ale zas je to náročné psychicky," zhŕňa svoje skúsenosti.
Ženy na cestách
Šesť žien charakterizovali veľké kufre na kolieskach. Neboli v nich plavky a opaľovacie krémy, ale šaty na každodennú prácu. V kaviarni neďaleko bratislavskej Hlavnej stanice si dožičili ešte posledný hlt kávy, čaju, vína. Do záverečnej o jedenástej večer chýbajú sekundy, kým ich vyzdvihne "taxík" a rozvezie do rakúskych rodín, zostáva ešte hodina.
Mladé aj staršie upravené ženy živo komunikujú, z domovov od Čiernej nad Tisou, Trebišova, Humenného či Sabinova cestujú od siedmej ráno. "Aké máme skúsenosti? Tie sú naozaj rôzne. Ale väčšina z nás to robí už roky, vytvorili sme si systém, dobre sme sa naučili jazyk." Je medzi nimi fyzioterapeutka, zdravotné sestry aj bývalá knihovníčka.
"U nás robota nie je. Ja to robím najkratšie, asi tri roky. Urobila som si opatrovateľský kurz. Mám veľmi milú klientku, takže žiadne problémy," konštatuje mladá blondínka, ktorá opúšťa Slovensko bez záväzkov. Mala priateľa, odlúčenie však ich vzťah nevydržal. Do vzdialených oblastí Rakúska chodia aj na mesiac a zhodujú sa, že vzťahy tým trpia. "Ničia sa. Toto dlhodobo žiaden vzťah nevydrží," dodáva rozvedená 46-ročná Ivana.
Na východe opatrovateľstvo zmierňuje krízu
Masový odchod žien z východného Slovenska do Rakúska, Nemecka, Švajčiarska sa začal po roku 2008. "Bol to taký vankúšik, ktorý tlmil dopady krízy a nezamestnanosti," podotýka Martina Sekulová z IVO. Výskum SAV, na ktorom sa podieľala, ukázal zmenu zastúpenia regiónov medzi odchádzajúcimi ženami. Kým v roku 2005 bola polovica opatrovateliek v Rakúsku z pohraničia - z okolia Bratislavy a Trnavy, v roku 2009 začali prevažovať ženy z najchudobnejších oblastí juhu a východu Slovenska.
"Celkovo aj príjem opatrovateľky pred desiatimi rokmi v pomere k slovenskému príjmu bol na inej úrovni ako dnes. Prestáva to byť atraktívne pre ženy, ktoré majú možnosť nájsť si prácu s vyššou ako minimálnou mzdou. Preto aj agentúry musia aktívnejšie hľadať. Na druhej strane po legalizácii zamestnávania cudzincov v Rakúsku viacej tamojších obyvateľov uvažuje o tejto forme starostlivosti. Kým doteraz si ju platili väčšinou zámožnejší seniori, teraz po nej siahajú aj tí s nižším príjmom. Hľadajú lacnejšie opatrovateľky a tie nachádzajú za hranicami," hovorí vedúci výskumu Bahna.
Práca v zahraničí regiónu pomáha aj škodí
Z odchodu žien za prácou chudobné regióny profitujú. Peniaze sa vracajú späť, keď ich doma míňa opatrovateľka alebo jej rodina. Aj táto minca má však dve strany. Spoločnosť na jednej strane získava – znižuje sa nezamestnanosť a zvyšuje sa spotreba, na druhej strane si to môže vynútiť vyššie náklady na opateru ľudí, o ktorých sa nebude môcť postarať rodina.
"Ako vieme, ekonomická situácia na východe Slovenska je veľmi problematická. Zároveň tam vzniká deficit starostlivosti – o rodinu, o seniorov. Ak bude tento trend pretrvávať, bude sa to musieť zásadným spôsobom riešiť. Lebo kto sa bude starať o starších, ktorí budú túto starostlivosť potrebovať," pripomína Martina Sekulová.
Traumu z opustenia vlastných rodičov, ktorí potrebujú starostlivosť blízkych, spomínali mnohé opatrovateľky. Porovnávali, koľko dáva na opateru Rakúsko alebo Nemecko a koľko na celodennú starostlivosť prispieva Slovensko. "Veľmi často zvažovali tieto príspevky – omnoho radšej by sa za rovnakých podmienok ako v zahraničí postarali o svojich rodinných príslušníkov, keby z toho mohli dôstojne vyžiť," dodáva Sekulová.
Vo viacerých prípadoch odchádzala za prácou nielen žena, ale aj manžel. "Snažia sa nejako striedať, lebo hovoríme o skupine žien, ktorá má ešte nejakú zodpovednosť aj voči svojim rodičom." Tam nastáva rozpor, ktorý im pripadá až absurdný. Hovoria: "Musíme odchádzať do zahraničia starať sa o iných a pritom moji alebo manželovi rodičia potrebujú starostlivosť," približuje Sekulová zistenia z rozhovorov s opatrovateľkami.
Diera v opatere
Už aj na Slovensku tak v posledných rokoch vzniká diera v opatere o seniorov. Rovnako ako v Rakúsku, Nemecku alebo Švajčiarsku, kde sú ženy ekonomickou situáciou prinútené zotrvať v zamestnaní a o ich príbuzných sa nemá kto postarať.
"Toto isté vzniká aj po odchode ženy zo Slovenska do zahraničia. Ona musí starostlivosť nejako zabezpečiť – buď s pomocou manžela, alebo širšej rodiny, objavila sa však už aj platená pomocníčka v domácnosti. Týmto sa rozhodne Slovensko stáva súčasťou globálneho reťazca starostlivosti," konštatuje Sekulová.
Celosvetovo je najímanie pomocníkov v domácnosti, kam spadajú aj naše opatrovateľky, aupairky, upratovačky, na vzostupe. Najčastejšie sú na túto prácu najímaní migranti, ženy z chudobnejších krajín. Veľmi často nie sú presne špecifikované pracovné povinnosti, nemajú dobré pracovné podmienky, často je to na hrane zákona alebo úplne ilegálne, je to naozaj veľký problém súčasnosti. Venuje sa mu už aj OSN a Svetová organizácia práce.
Rehabilitačná sestra Petra Geršiová (vľavo) je v Integre na praxi po bakalárskom štúdiu. Po ukončení magisterského si bude hľadať prácu fyzioterapeutky za hranicami. Riaditeľka Renata Balážová (vpravo) márne hľadá zamestnancov cez úrad práce.
Autor: Pravda / Ivan Majerský
Globálny reťazec starostlivosti súvisí s migračnými výmenami – žena z jednej krajiny odchádza do inej, aby sa starala o cudzieho. Ona sama si veľmi často najíma niekoho z ekonomicky menej rozvinutej krajiny, aby sa postaral o jej príbuzných.
Na Slovensku zatiaľ takáto prax zjavná nie je, ale v Poľsku alebo Česku je to už viditeľné. V Čechách ľudia takto zamestnávajú nielen Ukrajinky, ale už aj Filipínky. Češka ide opatrovať von a doma si na opatrovanie dieťaťa najme Filipínku. Kedy tento trend príde aj k nám, je otázkou času. Práve Češky boli priekopníčky aj v cestovaní za prácou.
Na začiatku boli aupairky
Pád socialistického bloku v roku 1989 prevrátil životy mnohých naruby. Zatvárali sa podniky, ale otvárali sa hranice. O tom, či skúsime šťastie "na Západe" už nerozhodovala tajná polícia ani okresný tajomník strany, ale odvaha a schopnosť riskovať.
Dnes 31-ročná Andrea neváhala. "V deväťdesiatom roku som po škole rovno išla von. Bola som zvedavá na zahraničie, lákalo ma vycestovať. V Nórsku som ako aupair rok opatrovala deti. Chceli, aby som s deťmi hovorila po anglicky, aby sa aj ony učili, takže som sa perfektne naučila angličtinu a dobre po nórsky. Bola to dobrá skúsenosť," pochvaľuje si. Keby doma nemala prácu, ktorá ju teší, pokojne by išla von opatrovať seniorov.
Približovaním sa k únii sa rozmach práce aupair zastavil. Mladí už nepotrebovali kvôli jazyku chodiť do rodín, mohli voľne cestovať, na trh prišli nízkonákladové letecké spoločnosti a rôzne výmenné programy pre študentov v rámci únie.
"Vývoj je podobný ako s opatrovateľkami. Aj aupairky, ktoré odchádzali v 90. rokoch, boli dievčatá z vyššej strednej vrstvy, ktoré hľadali spôsob, ako sa dostať do zahraničia. Boli to inovátorky, neopakovali po svojich kamarátkach, ale skúšali nový vzorec správania. Zlomom bol vstup do Európskej únie a možnosť legálne pracovať trebárs v Anglicku. Pred rokom 2004 bolo možné ísť do Anglicka legálne len ako aupairka, do 2003 sme mali ešte víza," vraví Bahna.
Podobne inovatívne konali opatrovateľky z prihraničných regiónov, napríklad zdravotné sestry z Malaciek, ktoré zistili, že v Rakúsku sa dá robiť opatrovateľstvo a postupne sa osobnými kontaktmi alebo formálnejšími postupmi dostali k tejto práci. Až potom prišla legalizácia a aj ženy, ktoré predtým neuvažovali o takomto riešení finančnej situácie, po ňom siahajú. Na to sa nabaľuje ,priemysel', ktorý predstavujú agentúry, prepravné služby, kurzy," dodáva.
"Priekopníčkami" opatrovateľstva v zahraničí boli Češky, dodnes sú konkurenciou Sloveniek najmä vo Švajčiarsku. Najväčšia a najstaršia opatrovateľská agentúra Südböhmische Volkshilfe je z Čiech, so sprostredkovaním začala v 90. rokoch. Tým, ako v Čechách klesal záujem, presunula svoje aktivity aj na Slovensko.
Agentúry - naše či zahraničné?
Z agentúr si možno vyberať. Na stránke úradu práce upsvar.sk ich nájdete desiatky. Aj keď podľa výskumu SAV ženy viac dôverujú agentúram v hostiteľskej krajine, núdzu o záujemcov nemajú ani slovenské. Tie lepšie majú v druhej krajine partnerov, čo predražuje aj poplatky.
Opatrovateľky v Rakúsku
* Najmenej 16-tisíc opatrovateliek seniorov zo Slovenska pracuje v Rakúsku, reálne ich môže byť okolo 30-tisíc.
* Z 8-tisíc opatrovateliek vo Viedni je 6-tisíc zo Slovenska.
* 47 rokov je priemerný vek opatrovateľky, dve tretiny z nich sú vo veku 40 až 59 rokov.
* 55 percent opatrovateliek sú vydaté, 18 percent sú slobodné ženy, 16 percent rozvedené, 9 percent tvoria vdovy
* Viac ako 70 percent má maturitu, 18 percent stredoškolské vzdelanie bez maturity, necelých 10 percent vysokoškolské, základné vzdelanie má necelé percento opatrovateliek v Rakúsku
* Najviac - 17 percent - pochádza z Košického kraja, 14 percent zo Žilinského, po 13 z Banskobystrického a Prešovského. Okolo desať percent pochádza z Bratislavského a Trnavského kraja.
* 74 percent pracuje na dvojtýždňové turnusy s dvoma týždňami voľna, 53 percent na rakúsku živnosť.
* 20 percent je s prácou veľmi spokojných, 58 percent je spokojných, nespokojných je 6 percent.
* 21 percent vraví, že ich práca ovplyvnila vzťahy v rodine určite k lepšiemu, 36 percent skôr k lepšiemu, zmenu nezaznamenalo 34 percent opýtaných. K horšiemu sa vzťahy posunuli u 9 percent opatrovateliek.
"Agentúry berú mesačne až do 30 percent z vášho príjmu. Je to veľa. V renomovanej rakúskej Agentúre Svätej Alžbety platíme 300 eur ročne, keď sme pred rokmi začali využívať jej služby, jednorazovo sme zaplatili 600 eur. Ale keď je problém, okamžite ho riešia - aj priamo v rodine," hovorí pani Ivana z Trebišova, ktorá teraz opatruje neďaleko Innsbrucku.
Slovenské agentúry poukazujú na to, že nie je možné chodiť do každej dedinky, keď to žiada opatrovateľka. Do rodín však telefonujú.
"My tu robíme logistiku opatrovateliek, je to ťažká robota, nikdy nevieme, či do auta nastúpia. Partnerské agentúry sa zase starajú o rodiny tam. Oni poznajú miestnu legislatívu, my našu," hovorí Šarlota Elková z agentúry Lotty work. Riadia sa zákonmi hostiteľských krajín. Najjednoduchšie je to v Anglicku. Opatrovateľky idú do domovov dôchodcov, stávajú sa ich zamestnancami.
Nároky na opatrovateľky sa stále stupňujú Kedysi jazyk ani nepotrebovali, teraz klienti vyžadujú dobrú nemčinu a angličtinu. Najžiadanejšie sú kvalifikované sily - zdravotné sestry s výbornou znalosťou jazyka. Podľa stavu klienta sa líši aj zárobok - od tisíc do dva a pol tisíca eur.
Veľkou pomocou je výmena skúseností. Živé fóra fungujú na sociálnych sieťach, kde je viacero skupín pre opatrovateľky - slovenské opatrovateľky, všetko pre opatrovateľky, opatrovateľky.net, alebo na stránke www.opatrovatelky.com.
Stať sa opatrovateľkou je ľahké
Dostatok príležitostí je aj pre nezdravotníkov - ľudí s opatrovateľským kurzom. Stojí okolo 300 eur, stupeň dosiahnutého vzdelania nerozhoduje. Ďalšie peniaze potrebujete, ak si chcete zlepšiť jazykové schopnosti v odbornej komunikácii s klientom. Aj týchto kurzov je na výber.
"Opatrovateľský kurz trvá 230 hodín, z toho 70 hodín je prax. Učíme zdravotnícke a rehabilitačné techniky, hospicovú starostlivosť v terminálnom štádiu života, komunikáciu s klientom, všetko, čo budú potrebovať v praxi. Predmety a rozsah učiva určuje akreditačná komisia ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny," hovorí lektorka Dagmar Vatolíková. Pre agentúru VaV robí kurzy v bratislavskom zariadení komunitnej rehabilitácie Gaudeamus. Za dva roky jej prešlo rukami mnoho žien aj viacero mužov.
"V každom kurze je okolo 15 až 18 ľudí, trvajú nepretržite celý školský rok." Len agentúra VaV, ktorá tiež sprostredkúva prácu do zahraničia, robí kurzy v 50 mestách. Veľký záujem si Vatolíková vysvetľuje pokračujúcim dopytom zo zahraničia. "To je taká prvá motivácia. Druhou bola zmena zákona koncom minulého roka, keď si naši opatrovatelia alebo sanitári v zariadeniach sociálnych služieb museli doplniť kvalifikáciu."
V utorkový podvečer počúvalo 16 žien v rôznom veku a dvaja starší muži prednášku o trvalých postihnutiach - Downovom syndróme, detskej mozgovej obrne, autizme a o poškodeniach po cievnej príhode. Na kurz ich priviedol prísľub dobrého zárobku. Rozvedená štyridsiatnička Jana z Pezinka vychovala dve deti, robila rôzne práce vyžadujúce nižšiu kvalifikáciu. Ako predavačka zarobila najviac 500 eur, preto otvorene hovorí, prečo na kurz prišla. "Pre peniaze, tu sa lepšie platená práca nájsť nedá." V Rakúsku ju hľadala neúspešne, nevedela po nemecky. Dúfa, že opatrovateľku by mohla robiť aj bez znalosti jazyka, hoci "utierať zadky ma až tak veľmi neláka". Najradšej by šla do Rakúska, nemá problém ani s viacmesačným pobytom v Nemecku. Ako dodáva, ide o peniaze.
Vychovávateľka Renáta z okresu Dunajská Streda chce kurzom predísť predpokladanej zložitej situácii. "Mám 57 rokov. Od augusta 2013 zrejme nebudem mať prácu, našu školu majú rušiť." Manžel je dlhodobo bez práce, v školstve sú platy malé a 18-ročnú dcéru bude treba podporovať na vysokej." Pani Renáta vidí vo vycestovaní riešenie pre celú rodinu. "Manžel je Nemec, takže jazyk viem, aj máme časté kontakty. Ale chcela by som ísť do Rakúska, dva týždne sú ideálne. Tri mesiace by bolo veľa, lebo máme veľkú záhradu aj dom."
Prácu si chce hľadať cez agentúru, jej priateľka už takto robí v Rakúsku a je veľmi spokojná. Niektoré ženy uvažujú, že si nájdu prácu samy, aby sa vyhli poplatkom agentúram. Celkovo sa však individuálne hľadanie práce cez internet alebo inzertné noviny využíva málo. Mária Čerňáková s dlhoročnými skúsenosťami to ani neodporúča. Ona sama väčšinu času využíva Eures - európske služby zamestnanosti (www.eures.sk), ale aj naše agentúry. Adeptkám na túto prácu odkazuje, aby do nej šli s čistým srdcom. "Peniaze nie je dobrá hlavná motivácia. Klienti to hneď zistia."
Kto sa postará o nás, keď všetci odídu
Zariadenie sociálnych služieb Integra v Bratislave má 38 klientov s ťažkým postihnutím, od detí po dospelých. Už dva roky hľadá zdravotnú sestru. Na úrade práce ponúka aj pozíciu hlavnej sestry, opatrovateľa, pracovného terapeuta. Riaditeľka Renata Balážová sa obáva, že o našich seniorov a zdravotne znevýhodnených sa nebude mať kto postarať.
"Keď som pred Vianocami kontrolovala portál Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, ako je naše miesto napísané, že nie je možné, aby sa dva roky nikto neprihlásil, napočítala som, že len v Bratislave úrad hľadá 219 zdravotných sestier. Kde chcem ja jednu sestru, keď len Fakultná nemocnica potrebuje asi 180." Rovnaký problém majú so sestrami pre domov dôchodcov v Senci, ktorý donedávna viedla.
"Je to veľmi ťažká a slabo platená práca. Sestra s praxou má 500 eur hrubého. Hlavná sestra má rovnaký plat plus riadiaci príplatok. Musí však mať vyššie vzdelanie. Dnes už nemôže prísť dievča po strednej zdravotníckej škole ako zdravotná sestra, je len zdravotníckou asistentkou. Nastupuje s hrubým platom 315 eur, keď je staršia, má 450. Máme paniu, ktorá má 57 rokov, celý život tu pracuje ako opatrovateľka, má základný plat 316 eur. K tomu sú príplatky za sťažené podmienky, za nočné, víkendy, sviatky. S nimi zarobí 400 - 450 eur v čistom."
Na prácu zdravotnej sestry je nutné vyššie odborné vzdelanie, čo sú tri roky vysokej školy a k tomu rok až dva špecializácie. "Dievčatá potom idú radšej na medicínu alebo odchádzajú do zahraničia. Práve preto je so sestrami veľký problém, a neviem, či si to vláda neuvedomuje. Aj od nás odišli dve zdravotné sestry, pretože si našli prácu v Rakúsku. S tým istým vzdelaním zarobia na ruku 2 500 eur," upozorňuje Balážová.
S absolventmi opatrovateľských kurzov nemá dobré skúsenosti. "Musím povedať, že zo šiestich, čo sa prihlásia, sedem prepustím. Buď odídu samy po pár dňoch, keď vidia, čo táto práca znamená, alebo sú pre nás neprijateľné."
Mýty o opatrovateľkách
"Tá sa dobre vydala, tá tam šla len preto, že bol vdovec, ďalšia ho vraj doopatrovala za majetky." To sú vari najčastejšie mýty, ktorým čelia ženy, starajúce sa o klientov na Západe. Výskum pritom ukázal, že tri percentá žien sa síce počas tejto práce rozviedli, no nie pre zahraničného ženícha. Nových partnerov si našli dve percentá žien, prevažne zas medzi Slovákmi.
K bohatstvu sa opatrovateľstvom prísť nedá. Ľuďom to však nebráni, aby svojich blížnych ohovorili. Preto ženy nechcú prezrádzať svoju identitu. "Nepíšte moje meno. Už teraz musím ísť na nákup do supermarketu do mesta, lebo po mne vykrikujú, že som zbohatlíčka. Stačí, keď mužovi po dvoch mesiacoch kúpim fľašku plzenského," zhoduje sa partia žien z Východu.
"Keď si uvedomíte, že ich práca trvá 24 hodín a spočítate si dennú odmenu, odpočítate odvody, dopravu, zistíte, že im niet čo závidieť. Navyše musia čeliť absencii v rodine, veď je prirodzená emočná potreba byť s tými, ktorých mám rád. Toto je určite mýtus, ktorý neprispieva k dobrému pocitu opatrovateľky," konštatuje Martina Sekulová z Inštitútu pre verejné otázky.
Ziskom je emancipácia, stratou obavy o deti
Hlavným prínosom pre ženy samotné nie je len viac peňazí. Rozhovory s opatrovateľkami Martine Sekulovej ukázali, že ženám sa zvyšuje sebavedomie. Netreba zabúdať, že ide prevažne o generáciu spred roka 1989, ktorá nebola zvyknutá meniť prácu ani cestovať.
Práve zrelé ženy s dospelými deťmi tvoria najväčšiu skupinu opatrovateliek v zahraničí. "Zdôrazňovali oživenie partnerského života, viac sa na seba tešia. Nová práca prináša do ich života nové impulzy, nové témy na rozhovor, viac peňazí umožňuje tráviť spoločný čas kvalitnejšie – s manželmi chodia na dovolenky, wellness pobyty."
Mnohé sa v tejto práci našli. Predtým zažili dvadsať - tridsať rokov v jednom zamestnaní, niektoré mali pocit vyhorenia, posilnený syndrómom prázdneho hniezda, keď deti odišli z domu. Práve im táto starostlivosť o staršieho človeka prišla prirodzená - prejavujú sa v tom ešte tradičné roly - starostlivosť je vnímaná ako doména žien, dodáva Sekulová.
"Nedá sa povedať, že absencia ženy v rodine má jednoznačne iba negatívny dosah. Z môjho výskumu vyplýva, že skúsenosť sa rôzni podľa vekových kategórií. Iné pocity prežívali ženy s maloletými deťmi, kde absencia v rodine spôsobovala matke emocionálnu bolesť." Objavovali sa obavy, či im to deti raz nebudú vyčítať, či im nevzniknú traumy, lebo matka pri nich nebola vo veku, keď ju potrebovali.
Odchod mužov za prácou nahrádzajú ženy
Kým v minulosti odchádzali z chudobných oblastí za lepším životom do zahraničia muži, dnes túto rolu vo veľkej miere preberajú ženy. Smerujú do celej Európy, muži stále najviac nachádzajú prácu v Česku. Dosah dlhodobej neprítomnosti ženy na rodinu u nás preskúmaný nie je. Na skupine pestúnok a pomocníčok z domácnosti z Ukrajiny, pracujúcich v Česku, sa ním zaoberala antropologička Petra Ezzeddine-Lukšíková z Fakulty humanitných štúdií pražskej Karlovej univerzity.
Až 55 percent migrantiek z Ukrajiny žije v Českej republike bez detí. Tvoria tak najpočetnejšiu skupinu transnacionálnych rodičov, ktorí žijú a pracujú v ČR. Matky bez detí emocionálne veľmi trpia, majú pocit viny. Vnímajú to často ako povinnosť a údel ženy - zabezpečiť pre potomkov lepší život. Nie je to jednoduchá voľba, núti ich k tomu zlá ekonomická situácia a často zlyhanie partnera.
"Aj keď odlúčenie od detí spôsobuje emocionálnu bolesť, môže týmto ženám prinášať aj určitú mieru osobnej autonómie a slobody, záleží to však od typu a podmienok práce. Významnú úlohu hrá tiež prijatie nového životného štýlu, predovšetkým vo veľkých mestách," domnieva sa antropologička. Upozorňuje však, že je nutné aj zmeniť legislatívu hostiteľských krajín, aby umožnili spojenie rodiny.
Medzinárodná dohoda má zlepšiť podmienky
Migrácia za prácou sa stáva celosvetovým problémom. Podľa Medzinárodnej organizácie práce (ILO) pracuje v zahraničí sto miliónov ľudí. Júnová konvencia má dostať túto problematiku do popredia, zabezpečiť najmä ochranu žien pracujúcich v domácnostiach. Tento typ práce stále nie je vnímaný ako skutočné zamestnanie.
Ezzeddine-Lukšíková hovorí, že ide o fenomén súčasnosti. Neoliberálna spoločnosť má veľmi slabý sociálny systém, rodiny už nežijú na jednom mieste, nemôžu sa postarať o seniorov alebo deti, muž aj žena sú nútení pracovať čoraz viac. Rastie tak potreba nahradiť ich v starostlivosti o domácnosť inou ženou za peniaze, najčastejšie lacnejšou silou z chudobnejšieho zahraničia. V Škandinávii, ktorá má dobrú sociálnu politiku, je dopyt po takýchto službách minimálny.
Práca v cudzej domácnosti nesie mnohé riziká. Ide o neformálne prostredie, dohody medzi opatrovateľom a klientom sú často nejasné. "Je ťažké vôbec nastaviť pravidlá, a to aj preto, že pestúnky alebo opatrovateľky vykonávajú takzvanú emočnú prácu. Ak bývajú v rodine, je zložité oddeliť osobný život od pracovného a pracovné povinnosti od osobných vzťahov. Ani prostredie nie je neutrálne. Je rozdiel upratovať kanceláriu alebo niečí byt. Niekedy sa ocitajú až v područí rodiny, pre ktorú pracujú," podotýka Ezzeddine-Lukšíková.
V Českej republike väčšina rodín využíva migrantky na upratovanie. V poslednom čase však vznikajú agentúry, ktoré dovážajú cudzinky na opatrovanie detí a seniorov, jedna sa špecializuje na Filipínky. Zámožnejšie české rodiny oceňujú ich znalosť angličtiny a nechávajú na nich najmä starostlivosť o deti. "Je to vec triednej prestíže," dodáva Ezzeddine-Lukšíková.
26.02.2012 Daniela Jančová www.pravda.sk |
| Počet konfliktov je najvyšší od druhej svetovej vojny - Počet vojen v roku 2011 stúpol podľa názoru vedcov celosvetovo na najvyššie číslo od roku 1945. Medzi celkovo 388 zaznamenanými konfliktami bolo 20 vojnových, informoval vo štvrtok Heidelberský inštitút pre medzinárodný výskum konfliktov (HIIK).
Ten z celkového počtu konfliktov v minulom roku 38 označil za "vysoko násilné".
Medzi konflikty, ktoré v roku 2011 prerástli do vojen, inštitút zaradil povstania v Jemene, Líbyi a Sýrii. Okrem toho ako vojnu označil ofenzívu pakistanskej armády proti Talibanu, boje afganskej vlády a Talibanu ako aj násilie v Iraku. Za vojnu považujú vedci tiež boj mexickej vlády proti tamojším drogovým kartelom.
"Tendencia k mierovému svetu nemohla byť zďaleka rozpoznaná," povedala rezignujúco členka vedenia HIIM Natalie Hoffmannová. Inštitút sa venuje výskumu politických konfliktov od roku 1991.
Informácie priniesla stránka rakúskej stanice ORF.
23.02.2012 SITA |
| Jeden živý a pätnásti mŕtvi: Narodilo sa nás už 107 miliárd! - LONDÝN - Počet obyvateľov na Zemi presiahol podľa OSN v októbri sedem miliárd. Koľko ale bolo tých, ktorí žili a zomreli pred nami?, kladie si otázku server BBC.
Často sa hovorí, že na Zemi žije viac ľudí, než koľko ich kedy zomrelo. Táto myšlienka pomáha šíriť hrozivú predstavu, že populácia rastie príliš rýchlo. Faktom tiež je, že v porovnaní s dneškom žilo na našej planéte v minulosti oveľa menej ľudí. Živí by teda museli prečíslovať mŕtvych. Ale je tomu naozaj tak?
Počty živých, ktoré máme k dispozícii, sú celkom dôveryhodné. Problém nastáva, keď chceme spočítať mŕtvych: ako to urobiť a kedy vlastne začať. Americký výskumný ústav Population Reference Bureau sa o to pokúsil. Za východiskový bod označil Wendy Baldwin okamih, kedy sa na Zemi objavil Homo sapiens. Známy je aj výsledný počet obyvateľstva planéty. Problém spočíva v tom, že o počtoch medzi týmito dvoma bodmi nemáme prakticky žiadne informácie a vedci ich museli kvalifikovane odvodiť.
V 20. storočí klesla pôrodnosť z 40 narodených na 1000 obyvateľov za rok na 31 v roku 1995 až na dnešných 23. V dávnych časoch ale ľudstvo podľa Baldwina potrebovalo na svoje zachovanie aspoň 80 pôrodov na 1000 obyvateľov na rok, pretože ľudia sa dožívali nižšieho veku a oveľa menej z nich sa tak dočkalo vlastných detí.
"Dnes sa očakávaná dĺžka života pohybuje medzi 75 až 80 rokmi, čo bolo predtým úplne nemysliteľné," hovorí Baldwin."Odhadujeme, že v stredoveku bolo toto číslo o niekoľko desaťročí nižšie. Mnoho ľudí sa nikdy nedožilo dospelosti a nemohli tak na svet priviesť potomkov."
Údaje pomáhal spresňovať technologický rozvoj. "Písané záznamy existujú odvtedy, čo sa štáty začali zaujímať o svojich obyvateľov a sčítať ich, aby od nich vybrali dane,"vysvetľuje výskumník. Od roku 1800 a krátko predtým sa presnosť dát radikálne zlepšuje. "S vysokou mierou pravdepodobnosti môžeme povedať, že zhruba v tomto čase sa počet obyvateľov na Zemi pohyboval okolo miliardy."
Vysvetľuje, že tieto údaje umožnia taktiež veľkú presnosť ohľadom počtu všetkých ľudí, ktorí kedy na planéte žili, pretože populácia začala radikálne rásť práve v tomto čase. To znamená, že aj v prípade, že odhady o predchádzajúcich dobách nebudú úplne presné, sa nijako dramaticky výsledný pomer mŕtvych k živým nezmení.
Aké sú teda výsledné čísla? Podľa odhadov dnes žije na Zemi sedem miliárd ľudí, pričom celkovo ich dohromady žilo 107 miliárd. To sa teda ani zďaleka nepribližuje okamihu, kedy by počet živých prerástol počet mŕtvych. V skutočnosti pripadá na jedného žijúceho približne 15 zomrelých. Sedem miliárd mŕtvych sme prekročili kedysi dávno medzi rokmi 8000 pred Kristom a začiatkom nášho letopočtu.
Zostáva otázka, či niekedy naozaj dosiahneme moment, keď živí prečíslia mŕtvych, čo by znamenalo ešte masívnejší populačný rast. "Dokážete si na planéte predstaviť 100 alebo 150 miliárd ľudí? Ja teda rozhodne nie,"dodáva Baldwin.
Topky.sk |
| Kresťanské zbory? Kňazom je každý - Odmietajú delenie cirkvi na duchovných a laikov, za hlavu považujú Krista.
Pri sčítaní ľudu v roku 2001 sa k nim hlásilo 6500 veriacich, čo ich radí na ôsme miesto z 15 cirkví. V roku 1991 ich pritom bolo len 700.
Kresťanské zbory na Slovensku sú duchovným hnutím, „ktoré vychádza z praxe a učenia prvých zborov cirkvi, ako sú zaznamenané v Novom zákone,“ tvrdí ich štatutár Milan Neklapil s tým, že „veriaci ako základ svojich životov akceptujú učenie a dielo Krista.“
Autoritou je Biblia, inak nemajú žiadne vlastné predpisy a učenie. Stúpenci sú často označovaní za kresťanov, ktorí nie sú naviazaní na žiadnu konkrétnu cirkev.
Kristova láska na Zemi
„Zbory sú navzájom spojené láskou k tomu istému Pánovi a poslušnosťou vedeniu svätého Ducha,“ tvrdia. Práve cez neho má Kristus osobitne riadiť každý zbor.
V praxi ide o skupinu samostatných, ale previazaných zborov, ktoré sa dobrovoľne združujú. Veriaci v nich čítajú Bibliu, modlia sa, lámu chlieb a pijú víno z kalicha ako pripomienku obete Krista. Príslušnosť k zboru je neformálna, o členoch si nevedú zoznamy.
Hlavnou úlohou je uskutočňovanie Kristovej lásky na Zemi. Tá zahŕňa všetkých bez rozdielu, teda aj neveriacich.
„Dokazuje sa prakticky spolucítením a vzájomnou pomocou v duchovnej i sociálnej oblasti,“ uvádzajú v dokumente Biblické poznanie a vnútorný poriadok Kresťanských zborov na Slovensku. Majetky aj dary majú slúžiť ako prostriedky na pomoc núdznym.
Brzdili ich vojny a komunisti
Kresťanské zbory boli kedysi známejšie pod názvom bratské. „Volali sa tak, lebo nemali ordinovaných duchovných a duchovné služby v zhromaždeniach vykonávali všetci ich obdarovaní a ochotní mužskí príslušníci, teda bratia,“ vraví Neklapil a dodáva, že zbory sa formovali v prvej tretine 19. storočia na britských ostrovoch. V roku 1900 hnutie dorazilo aj na Slovensko, v roku 1903 sa začali formovať domáce zbory. Premiešaním sa šírili do celej krajiny.“
Kým prvá svetová vojna proces pribrzdila, obdobie po nej nazýva Neklapil zlatým vekom bratského hnutia u nás. „Do roku 1938 vzniklo mnoho nových zborov, jestvujúce rástli a upevňovali sa.“ Stopku im vystavil vojnový slovenský štát a komunistický cirkevný zákon z roku 1949.
„Od zborov žiadal hierarchickú štruktúru, kňazov, ktorí by mali štátny súhlas plus ďalšie nezmysly v rozpore s biblickým poznaním. Keďže sa nepodriadili, v roku 1951 ich zakázali. Ľudia sa však zhromažďovali ďalej, a tak prišiel mocenský zásah. Desať našich bratov v roku 1955 odsúdili za vlastizradu na tri až desať rokov,“ vysvetľuje Neklapil.
„Boh však zasiahol svojou milosťou, a ôsmich z nich prepustili. Jeden vo väzení zomrel, druhému trest predĺžili v rámci ďalšieho zinscenovaného procesu. V roku 1956 nás štát konečne uznal,“ uzatvára štatutár.
Od štátu nič nechcú
Hoci sú dnes registrovanou náboženskou spoločnosťou, financie od štátu odmietajú. „Všetko si dokážeme financovať zo zbierok veriacich. Nemáme platených duchovných, viac nám netreba,“ tvrdí Neklapil.
Vo vierouke sa podľa štatutára zhodujú s evanjelikálnymi cirkvami ako Bratská jednota baptistov, Cirkev bratská či Apoštolská cirkev. Od nich, ale aj iných reformovaných sa však vraj líšia tým, že „zborové zriadenie dôsledne budujú na charizmaticko-organickom princípe, teda slobodným uplatňovaním duchovných darov pri službe Bohu i ľuďom.“
Neklapil tvrdí, že slovíčko „charizmatický“ nemá evokovať hnutia, v ktorých náboženskí lídri psychicky manipulujú s davom, kde ľudia upadajú do extázy či odpadávajú.
„Ide o iné. Autorov Biblie považujeme za ľudí, ktorých viedol samotný Boh a svätý Duch, sväté písma sú teda vdýchnutým Božím slovom. Ľudia, ktorí ich môžu hlásať, obdržali od Boha dary, teda charizmy šíriť ich ďalej.“
Pastierov nevolia ani neustanovujú
Nad biblickým poriadkom dohliadajú takzvaní starší zborov. Tí sú povinní žiť posvätným životom a byť príkladom. „Ich autorita funguje do chvíle, kým sa v ich živote prejavuje Kristov charakter. Sú to duchovní pastieri,“ hovorí Neklapil.
Nie sú volení ani ordinovaní. Ako ich medzi sebou spoznajú? „Koho Boh a svätý Duch ustanovil do tejto pozície, je viditeľné z jeho práce a praktického života.“
V dokumentoch sa píše, že zbor ich „ich len prijíma, uznáva a miluje pre ich vlastnosti a prácu.“ Kňazom je každý skutočný kresťan – muž i žena.
Religionista Zdeněk Vojtíšek z Husitskej teologickej fakulty Univerzity Karlovej v knihe Netradičné náboženstvá u nás píše, že „toto hnutie sa pokúša nepodľahnúť cirkevníctvu a snaží sa redukovať cirkevnú inštitúciu na minimum. Fundamentalizmus a pocit výlučnosti však vytvárajú v Kresťanských zboroch miestami až sektársku atmosféru.“ Neklapil to odmieta.
„Kresťanské zbory na Slovensku neboli a nechcú byť sektou. Veriaci sú otvorení a vo svätom Duchu spojení so všetkými skutočnými kresťanmi bez rozdielu konfesie.“
Z učenia
- Neuznávajú rozdelenie cirkvi na duchovenstvo a laikov, hlavou je len Kristus.
- Kňazom je každý skutočný kresťan (muž aj žena).
- Tvrdia, že vo svojom svetu neviditeľnom príchode vezme Pán všetkých vzkriesených zosnulých i premenených živých do nebeských príbytkov, aby potom prišiel z neba ako Kráľ kráľov a Pán pánov, ktorý na Zemi vytvorí tisícročné Božie kráľovstvo. V ňom bude vládnuť len pravda a láska.
- Veria, že po potlačení krátkej vzbury niektorých satanom zvedených národov a po odsúdení bezbožných ľudí nastolí Pán v novom nebi a na novej zemi večné Božie kráľovstvo, kde už nikdy nebude zlo.
17. 2. 2012 Karol Sudor
SME |
| Na české penzie slovenskí dôchodcovia nedosiahnu - Dôchodcovia, ktorí roky pracovali počas bývalého Československa, nebudú poberať vyššie penzie. Česko im dôchodky na vyššiu úroveň, aká je u našich susedov, nedorovná. Rozhodli o tom českí ústavní sudcovia. Nádej na lepšiu penziu tým stratilo 300- až 400-tisíc Slovákov.
Českí ústavní sudcovia sa včera po prvýkrát v histórii takmer jednohlasne postavili proti rozhodnutiu európskej súdnej inštancie. Odmietli jej požiadavku, aby Česká republika povinne dorovnala na vyššiu českú úroveň penzie tých dôchodcov, ktorí podstatnú časť svojho aktívneho života odpracovali ešte v bývalom Československu, no teraz berú výrazne nižšie slovenské penzijné dávky. "Nie je možné očakávať, že to bude riešiť Česká republika, pretože je to vec národnej vlády. Ak nejaké nespravodlivosti boli, mali to riešiť slovenskí politici v uplynulých dvadsiatich rokoch," povedala sociologička Zuzana Kusá. Podľa nej dorovnané penzie v tomto prípade sú nerealizovateľným prianím Slovákov, ktoré nemá oporu v pravidlách vyplácania dôchodkov.
Kauzu rozpútala česká dôchodkyňa
Kauzu vlani v lete rozpútala obyčajná česká dôchodkyňa Marie Landtová, ktorá pracovala pre podnik so sídlom na Slovensku a súdnou cestou sa pokúsila o zvýšenie svojej ,,slovenskej" penzie o 1 700 českých korún. Hoci v Česku už možnosť takéhoto dorovnávania dôchodkov jestvuje, Landtovej prípad sa po prieťahoch dostal až na český Najvyšší správny súd. A ten sa so žiadosťou o názor obrátil na Súdny dvor Európskej únie.
Medzinárodná inštitúcia následne rozhodla, že Česko by malo plošne zvýšiť dôchodky aj ďalším svojim občanom s rovnakým problémom. No zároveň aj všetkým Slovákom, ktorí síce za čias spoločného štátu pracovali na Slovensku a pre slovenský podnik, no aspoň 25 rokov odrobili ešte počas trvania federácie. Stav, keď to tak nie je, označil za ,,diskrimináciu". A požiadal v tomto smere českú stranu o nápravu.
Slovenskí odborníci dávnejšie predpovedali, že Česi určite podniknú všetky kroky, aby sa vyplácaniu miliardových súm vyhli. Na základe stále platnej zmluvy o spôsobe vyplácania penzií po rozdelení federácie, ktorú podpísali bývalí premiéri Vladimír Mečiar a Václav Klaus, ani neboli povinní na také čosi pristúpiť. Krajnou možnosťou, ako vyčítanú "diskrimináciu" odstrániť, mohlo byť pre nich zrušenie súčasného inštitútu dorovnávania dôchodkov pre Čechov, ktorí pracovali pre slovenské firmy. "Skôr si myslím, že sa rozprávame v hypotetickej rovine," reagoval na margo dorovnávania pre českých občanov ústavný právnik Eduard Bárány.
Súhlas s medzinárodnou inštitúciou by český štát stál až stovky miliárd českých korún. Slováci by totiž mohli doplatky žiadať aj spätne. O české dôchodky by sa potom mohli uchádzať aj občania všetkých ostatných štátov Európskej únie.
Podľa českých ústavných sudcov sa európske nariadenie v súvislosti s dôchodkami nedá vzťahovať na takú jedinečnú udalosť, akou bol rozpad Československa "Ústavný súd ČR vyjadril presvedčenie, že európsky súd dospel k nesprávnemu záveru a vychádzal z mylných a nesprávnych informácií," uviedli sudcovia v stanovisku.
Vývoj dôchodkov v Česku a na Slovensku
Rok priemerný dôchodok v ČR priemerný dôchodok v SR
1993 2 734 Kč 2 532 Sk
1995 3 578 Kč 3 320 Sk
2000 5 962 Kč 5 382 Sk
2005 7 728 Kč 7 713 Sk
2011 10 552 Kč (435 eur) 362 eur
Čo spôsobilo rozdelenie štátu dôchodcom
Pri delení Československa podpísali vtedajší premiéri Vladimír Mečiar a Václav Klaus zmluvu, podľa ktorej má občanovi bývalej federácie vyplácať dôchodok ten z oboch nástupníckych štátov, v ktorom mal jeho zamestnávateľ sídlo k 31. decembru 1992.
Kým na tejto dohode zarobili vyšším dôchodkom tí Slováci, ktorých zamestnávateľ mal hlavné sídlo v Česku, asi 3- až 4-tisíc Čechov pracujúcich pre podnik so sídlom na Slovensku získalo podstatne nižšie slovenské dôchodky.
Nožnice medzi slovenskými a českými dôchodkami sa ďalej roztvárali, keďže slovenská koruna bola slabšia a menil sa aj výpočet penzií. Sťažnosti a súdne žaloby Čechov so ,,slovenskými" penziami sa začali množiť.
To bol aj prípad Marie Landtovej, ktorý sa však po prieťahoch skončil až na českom Najvyššom správnom súde. Ten sa vlani so žiadosťou o názor obrátil na Súdny dvor Európskej únie.
Na základe následného rozhodnutia európskej súdnej inštitúcie mali dostať šancu na dorovnanie penzií na českú úroveň aj tisíce Slovákov. Ústavný súd ČR im ju však v utorok zatrhol.
sp, eo | 15. februára 2012 PRAVDA |
| Vznik Československa nebude štátny sviatok, Deň Ústavy SR ním zostáva - Prvý september - Deň Ústavy SR zostáva štátnym sviatkom. Vznik Československa - 28. október sa ním nestane. Poslanci dnes totiž odmietli novely zákona o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch, ktoré vraj nezávisle od seba vypracovali poslanci SDKÚ-DS a OKS. Obe skupiny navrhovali, aby sa 28. október, čo je deň vzniku prvej Československej republiky (ČSR) v roku 1918, stal štátnym sviatkom. Deň ústavy SR (1. september), ktorý je štátnym sviatkom, sa mal predefinovať na pamätný deň. Opozícia s takýmto postupom nesúhlasila. "Nahrádzať 28. október namiesto 1. septembra Dňa Ústavy je neúcta k inej epoche, ktorá je podľa mňa ešte významnejšia," povedal poslanec Smeru-SD Ján Podmanický. Sociálni demokrati zdôrazňujú, že ústava je základ slovenskej štátnosti. "Ústava nie je základom našej štátnosti. Tým bolo vyhlásenie SR. Ústavu meníme niekedy aj počas 24 hodín. Je to len dokument," zdôraznil poslanec SDKÚ-DS Ľudovít Kaník. Opozícia oponovala. Podmanický je presvedčený, že 1. september jednoznačne patrí k štátnym sviatkom. Do druhého čítania sa nedostal ani návrh novely zákona o cestnej premávke z dielne Smeru-SD. Účelom právnej normy malo byť sprístupnenie vybraných informácií z evidencie vozidiel tretím osobám, čím sa malo výraznou mierou prispieť k posilneniu právnej istoty v právnych vzťahoch.
8.02.2012 TASR |
| Slovenské deti zožali so svojimi kresbami úspech v iránskej medzinárodnej súťaži - Slovenské deti zo Základnej školy Jarovnice svojimi kresbami očarili organizátorov prvej Medzinárodnej súťažnej výstavy kresieb a malieb venovanej prírodným katastrofám a národným nešťastiam v Iráne. Ich kresliarske umenie ocenili tromi zlatými, dvomi striebornými a jednou bronzovou cenou, ako aj šiestimi čestnými oceneniami poroty. Najmladší slovenský ocenený účastník má desať rokov, najstarší šestnásť. Slováci patrili medzi najúspešnejších spomedzi všetkých zahraničných účastníkov, počtom ocenení ich prekonali iba iránske deti, ktoré však prispeli neporovnateľne vyšším počtom vystavených exponátov.
Medzinárodnú súťaž organizovalo Centrum pre intelektuálny rozvoj detí a mládeže v iránskej provincii Golestan. Hodnotiaca komisia posúdila vyše šesťtisíc obrazov z 13 krajín, z toho dvetisíc prác bolo zo zahraničia. Okrem domácich a slovenských umelcov sa na súťaži zúčastnili aj deti z Azerbajdžanu, Slovinska, Ukrajiny, Bruneja, Číny, Sudánu, Filipín, Cypru, Libanonu, Mexika a Indie. Vo finále organizátori 115 prác ocenenili medailami a 384 diplomami.
Diplomy a keramické plakety pre slovenské deti spolu s vecnými darmi – ručne tkanými perzskými kobercami z ťavej vlny a farebnými katalógmi s ocenenými kresbami sú v súčasnosti na slovenskom veľvyslanectve v Teheráne.
29.12.2011 MZV |
| Posledná Havlova hra bola o Dubčekovi - Správal sa ako skromný človek, lebo nechcel vyzerať ako nafúkanec, ktorý si myslí, že zhltol všetku múdrosť sveta, poznamenal o Václavovi Havlovi jeho blízky spolupracovník z Pražského Hradu
Nevyvyšoval sa nad iných, nebol namyslený," povedal v rozhovore pre Pravdu Vladimír Hanzel, ktorý bol v rokoch 1990 - 2003 tajomníkom a riaditeľom sekretariátu Havla, keď vykonával funkciu prezidenta.
Havlovým spolupracovníkom ste sa stali v lete 1989, čiže pred zmenou politických pomerov. Vedel odhadnúť, kedy nastane pád komunistického režimu?
Nevedel, ale mal tušenie, že existencia vtedajšieho zriadenia nemôže trvať príliš dlho. Spomeniem jednu historku. Rovnaký októbrový deň roku 1989 zatkli dvoch redaktorov z podzemných Lidových novín a za Havlom prišli ľudia z Krátkeho filmu, aby s ním nakrútili rozhovor do svojho archívu. Bol to štátny podnik, ktorému šéfoval syn generálneho tajomníka komunistickej strany Miloša Jakeša. Havel to komentoval, že režim by mohol skončiť, keďže robí také zmätené veci.
Havel vystupoval proti rozdeleniu federácie. Kládol si aj sebakritickú otázku, či vykonal maximum proti jej zániku?
Robil, čo bolo v jeho silách. Je ťažké povedať, či všetky kroky boli správne. Určite sa však do toho vložil s najväčším odhodlaním. Viedol zápas s federálnym parlamentom; trochu si vyčítal, že sa mu nepodarilo dosiahnuť, aby sa vypísalo referendum o osude spoločného štátu Čechov a Slovákov, čo mohlo zabrániť rozpadu.
Pôsobil ako človek s lišiackym úsmevom, za ktorým sa skrýva duša dobráka. Dokázal sa aj nahnevať?
Áno. Spomínam si napríklad, ako vybuchol v Občianskom fóre v čase zmien v roku 1989. Vystupovalo ako zastrešujúca skupina všetkých demokratických prúdov. Zvláštne sa vo fóre správali členovia Obrody, ktorá združovala bývalých komunistov, ktorých vylúčili zo strany po auguste 1968. Keď sme raz boli za predsedom vlády Ladislavom Adamcom, oznámil, že ľudia z Obrody požadujú niekoľko ministerských kresiel. Havel sa rozčúlil, hnevalo ho, že títo aktivisti sedia vo fóre, ale nič o tom nepovedia. Na jedného človeka z Obrody u Adamca nakričal, že okamžite musí odísť preč, čo sa aj stalo.
Hovorí sa, že Havel mal svojský štýl žartovania.
Bol to situačný humor. Pamätám si na jednu vec, ktorú myslel polovážne. Keď vzniklo Občianske fórum, začal so sebou nosiť koženú aktovku. Mal v nej kartón cigariet, zubnú kefku a pastu. Pýtal som sa ho, prečo si to berie na každý krok. Odpoveď bola prekvapujúca.
Čo odpoveda?
Povedal, že to má pre prípad, že by ho znovu zatkli. Aktovku s týmito vecami si zobral dokonca ešte na prvú zahraničnú štátnu návštevu, ktorá sa uskutočnila po novom roku v januári 1990 vo východnom a západnom Nemecku. Ako tajomník som mu ju tam nosil.
Dokázal sa zžiť s najvyššou funkciou v štáte? Nebola to ťažká zmena pre človeka, ktorý bol zvyknutý na iný spôsob života?
Bol to preňho skok do úplne odlišného prostredia. Zostal pritom sám sebou. Von si obliekal džínsy a pulóver, ľudí prekvapoval na ulici, pretože zrazu videli prezidenta bez obleku, bez bielej košele a viazanky. Ľahkú úlohu nemali ochrankári.
Prečo?
Havel chcel mať čo najvoľnejší pohyb. Raz sa stalo, že im v Prahe zmizol z očí. Našli ho až o chvíľu. Ochrankári sa pochopiteľne snažili stopercentne robiť svoju prácu - spočiatku hovorievali, že nemôže prísť na pódium v divadle, pretože by sa stal ľahkým terčom. Havel to dôrazne odmietol a vyhlásil, že tu velí on ako prezident a nie ochranka. Dodal, že chápe, že sa starajú o jeho bezpečnosť, ale ukáže sa na pódiu napríklad na koncerte, ak ho pozvú a členovia telesnej stráže si už nejako musia poradiť, aby sa mu nič nestalo. Svojich strážcov taktiež nenadchol, keď sa rozhodol, že v aute bude vždy sedieť na prednom sedadle, hoci chránená osoba má určené miesto vzadu. Počas prvých týždňov vo funkcii obidve strany zvádzali takpovediac tuhý boj, ale ochranka nakoniec pochopila, že jej nezostáva nič iné, ako prezidenta v tomto rešpektovať.
Akú oporu znamenala pre Havla jeho prvá manželka Olga?Bola ako veľký strom, o ktorý sa človek môže oprieť. Keď čokoľvek napísal, ako prvá si to prečítala. Havel veľmi dbal na jej úsudok, vždy si vzal poznámky k srdcu. Ak mu povedala, že tak to v živote nechodí, ako si on myslí, potom danú pasáž prepísal. V prípadoch, že Olga nemala žiadne pripomienky, Havel vyzeral rozžiarený ako slniečko. Bol vtedy preplnený šťastím.
Dramatik Pavel Kohout povedal, že Havel trpel ako prezident, lebo z bežného človeka sa stal vrchnosťou, čo mu povahovo nevyhovovalo. Je to pravda, alebo si zvykol?
Percentuálne to bolo 50:50. Havel sa napríklad tešil, že po zmene režimu sa bude priamo venovať uvádzaniu svojich divadelných hier, keďže počas komunizmu ich diváci nesmeli vidieť. Pochopil však, že to určitý čas potrvá, lebo prezidentská funkcia pohltí jeho čas. Bol človek, ktorý robil všetko svedomito, a tak sa postavil aj k úlohe hlavy štátu.
Aký mal vzťah s Alexandrom Dubčekom? Zdá sa, že ideálne to nebolo.
Dubček bol iná generácia. Havel o ňom dávnejšie napísal esej, podľa ktorej ho zarazilo, ako konal, keď prestal byť prvým tajomníkom komunistickej strany. Prijal funkciu predsedu federálneho parlamentu, potom prijal kreslo veľvyslanca v Turecku. Havlovi to pripadalo dehonestujúce. Nazdával sa, že keď, Dubčeka odstavili od moci, mal povedať, že stačilo, hotovo a nebrať nižšie funkcie. Havel o tom premýšľal tak silno, že sa koncom osemdesiatych rokov minulého storočia dokonca pustil do písania divadelnej hry.
Aký mal tento text pokračovanie?
Nedokončil ho. Neskôr to oprášil a vzniklo Havlovo posledné divadelné dielo s názvom Odchádzanie. Pôdorys prvej nedokončenej hry bol o tom, ako premýšľal o Dubčekovi. Prezradil mi to Havel. Hovoril, že text vychádzal z jeho úvahy o Dubčekovi o tom, ako človek nerád opúšťa vysokú funkciu.
Medzi prvými slovenskými politikmi, ktorí vyslovili zármutok nad Havlovou smrťou, bol Vladimír Mečiar. Zjavne však blízko k sebe nemali.
Spočiatku mali veľmi dobrý vzťah. Mečiar sa k nemu rád hlásil a keď išiel do Prahy, vždy ho navštívil. Dokonca raz povedal, že najradšej má dvoch Čechov - Havla a Petra Pitharta, ktorý bol vtedy predsedom českej vlády v rámci federácie. Lenže Mečiar bol vrtkavý človek a niečo sa v ňom potom zlomilo. Havla začal dokonca až nenávidieť.
Viete si vysvetliť dôvod?
Mečiar prezradil Havlovi niečo súkromné o sebe a neskôr to ľutoval. Nechcem však rozoberať, o čo išlo.
Vráťme sa ešte k Havlovmu zvoleniu na Pražský hrad. Túžil stať sa prezidentom?
V podstate som už na to odpovedal - chcel pôsobiť v prvom rade ako dramatik a divadelník. O túto funkciu nezabojoval. Naopak, vzdoroval. Lenže ľudia z Občianskeho fóra a z Verejnosti proti násiliu naňho tlačili, že musí byť prezidentom. Keď bolo takmer jasné, že iná možnosť neexistuje, Havel im neprestal odolávať. Snažil sa uhnúť tak, že ponúkal iných. Neuspel. Svoj vzdor vzdal vtedy, keď ostatní nadobudli stopercentné presvedčenie, že výber padol na neho.
Na Slovensku sa objavujú rozporné názory na Havla. Kritici poukazujú napríklad na likvidáciu zbrojného priemyslu. Aký mal vzťah k Slovákom?
Úprimný - jedným slovom. Možno vzniklo viacero nedorozumení, ale Havlov vzťah k Slovensku bol milý. Pochádzam stadiaľ, žil som tam desať rokov. Na Slovensko sa rád vraciam. Skúsenosť mi umožnila pochopiť, že v porovnaní s Českom máte inú hierarchiu hodnôt, odlišné kultúrno-historické korene. Žiaľ, pohľad Čechov bol taký, že Slováci sú úplne rovnakí ako oni. Nie je to pravda. Snažil som sa ich presvedčiť, že je to inak, ale bol som takmer jediný. Ubezpečujem však, že Havel nemal nič proti Slovákom.
Čo poviete na zmienenú výrobu zbraní?
Zrušenie zbrojovky vychádzalo z Havlovho pacifizmu. Keby táto fabrika stála v napríklad v Plzni, urobil by rovnaký krok. Zrušil by ju v tomto českom meste.
Aký bol rozdiel medzi Havlom, keď prišiel na Pražský hrad a keď odchádzal z najvyššej funkcie?
Odišiel ako politik nabitý obrovskými zážitkami. A z ľudskej stránky? Ako skromný človek. Nevyvyšoval sa nad iných. Vedel si zo seba uťahovať na okraj toho, že je známy na celej zemeguli. Nechcel totiž vyzerať ako nafúkanec, ktorý si myslí, že zhltol všetku múdrosť sveta. Havel nebol namyslený.
20.12.2011 Miroslav Čaplovič
www.pravda.sk |
| Zomrel exprezident Václav Havel - Vo veku 75 rokov zomrel v nedeľu ráno v spánku prvý porevolučný český prezident Václav Havel. Bývalý československý a český prezident zomrel "v tichosti v spánku" na svojej chalupe na Hrádečku na Trutnovsku v prítomnosti svojej ženy Dagmar.
"Dnes nás opustil Václav Havel. V jeho poslednej chvíli s ním bola jeho manželka Dagmar a jedna z rádových sestier, ktoré sa o neho v posledných mesiacoch starali," uvádzajú stručne Havlove oficiálne internetové stránky.
Václav Havel (1936 - 2011)
Havel sa na verejnosti objavil naposledy pred týždňom, keď v sobotu prijal svojho priateľa tibetského dalajlámu a prevzal cenu slovenskej Nadácie Jána Langoša.
Dôležité momenty v živote Václava Havla:
5. októbra 1936 - Narodil sa v rodine pražského stavebného inžiniera a podnikateľa Václava Miloša Havla.
1955 - prvýkrát publikoval v časopise Máj.
1959 - kulisár v Divadle ABC. V roku 1960 prešiel do Divadla Na zábradlí - dramaturg, asistent réžie a kmeňový autor.
3. decembra 1963 - Divadlo Na zábradlí uviedlo jeho Záhradná slávnosť.
9. júla 1964 - Na žižkovskej radnici si vzal Oľgu Šplíchalovou.
1964 - Vydal prvú knihu, štúdiu o Josefovi Čapkovi.
Júl 1967 - Kritický prejav na zjazde zväzu spisovateľov. Vyčiarknutý z kandidátky do ústredného výboru zväzu.
1968 - Prvá medzinárodný literárna cena v Rakúsku.
21. až 27. augusta 1968 - Autor komentárov vo vysielaní libereckého štúdia Československého rozhlasu; čítal Jan Tříska.
Jeseň 1968 až jún 1969 - Šéf redakčnej rady časopisu Tvár.
1969 - Zákaz umeleckej činnosti, potom pracoval v robotníckych profesiách, okrem iného v trutnovskom pivovare (1974).
8. apríla 1975 - V liste prezidentovi Gustávovi Husákovi podrobil režim ostrej kritike.
1. januára 1977 - Prvý hovorca Charty 77. Bol ním ešte dvakrát: na prelome rokov 1978 a 1979 a od septembra do novembra 1989.
18. októbra 1977 - Odsúdený na 14 mesiacov s trojročnou podmienkou pre pokus trestného činu poškodzovania záujmov republiky v cudzine.
23. októbra 1979 - V procese s členmi VONS (Výbor na obranu nespravodlivo stíhaných) odsúdený na 4,5 roka nepodmienečne.
23. januára 1983 - Ťažký zápal pľúc vo väznici, po intervencii zo zahraničia 7. februára ho prepustili. Z nemocnice odišiel v marci.
3. septembra 1988 - Na folkovom festivale v Lipnici nad Sázavou prvýkrát po 19 rokoch vystúpil na verejnosti.
9. decembra 1988 - Účasť na "raňajkách disidentov" s francúzskym prezidentom Françoisom Mitterrandom v Prahe.
10. decembra 1988 - Prejav na prvej povolenej manifestácii k Medzinárodnému dňu ľudských práv na Škroupovom námestí v Prahe.
Január 1989 - Počas takzvaného Palachovho týždňa ho vzali do väzby.
21. februára 1989 - Odsúdený na 9 mesiacov nepodmienečne pre podnecovanie a sťažovanie výkonu právomoci verejného činiteľa. Po protestoch vo svete i ČSSR prepustený 17. mája 1989.
November až december 1989 - Spoluzakladateľ Občianskeho fóra.
29. decembra 1989 - Zvolený za československého prezidenta; znovu zvolený 5. júla 1990.
19. až 22. júla 1990- Prvá návšteva USA vo funkcii prezidenta.
3. júla 1992 - Pri voľbe hlavy štátu nezískal dostatok hlasov, 20. júla abdikoval.
26. januára 1993 - Zvolený za prezidenta Českej republiky, úrad prevzal 2. februára. Znovu zvolený bol 20. januára 1998.
27. januára 1996 - Po dlhej chorobe zomrela Olga Havlová.
2. decembra 1996 - Havlovi odstránili zhubný nádor na pľúcach. Lekári mu odobrali časť pravého pľúca.
4. januára 1997 - Oženil sa s herečkou Dagmar Veškrnovou.
9. decembra 1997 - Pred senátormi a poslancami v Rudolfíne ostro kritizoval vývoj v ČR v uplynulých rokoch.
14. apríla 1998 - V rakúskom Innsbrucku mu operovali perforáciu hrubého čreva.
2. februára 2003 - Ukončil druhé päťročné obdobie vo funkcii prezidenta Českej republiky.
22. mája 2008 - Premiéra jeho nové divadelné hry Odcházení.
22. marca 2011 - Premiéra filmu Odcházení v jeho réžii, ktorý nakrúcal v roku 2010.
Havel ako vedúca osobnosť ponovembrových udalostí
Za svoj boj s totalitným režimom bol Havel pred novembrom 1989 trikrát väznený, celkom strávil vo väzení zhruba päť rokov. V novembri 1989 sa stal jedným zo zakladateľov Občianskeho fóra a v decembri 1989 bol zvolený za československého prezidenta, ktorým bol až do svojej abdikácie v júli 1992. Už v januári 1993 ho však zvolili za prvého prezidenta Českej republiky a túto funkciu vykonával až do roku 2003.
Z výrokov zosnulého exprezidenta
O politike:
,,...politika (sa) stáva až priveľmi vecou odborníkov... Zdá sa mi však, že by mala byť predovšetkým vecou občanov, s osobitne vystupňovaným zmyslom pre zodpovednosť a tajomnú komplexnosť bytia."
(z prejavu v Tokiu, 23. apríla 1992)
,,Tak či onak, jedného predsudku zdedeného po komunizme by sme sa mali konečne zbaviť: konkrétne presvedčenia, že štát, respektíve strany, sú jediní, kto má vo všetkom pravdu a kto vie najlepšie siať dobro."
(Mladá fronta Dnes, 30. decembra 1994)
,,(Hnevá ma) priepasť medzi politikou a verejnosťou. Neschopnosť chytať podvodníkov a mafiánov, ktorí počas domovej prehliadky miznú do Afriky. Neúcta ku krajine a vôbec k pôde. Impotentná architektúra. Veľká chuť dobýjať krajinu a budovať nepotrebné elektrárne. Pražské mostové veže roky obalené reklamou. Tliachanie lídrov pražskej ODS. Nadvláda bulvárnych médií."
(Mladá fronta Dnes, 18. decembra 2010)
O demokracii a spoločnosti:
,,Demokraciu chápem ako výtvor štátneho bytia, ako spôsob sebaorganizácie spoločnosti, ako formu súžitia... Nie ako iba súbor systémových opatrení... Demokracia je iba vonkajším výrazom čohosi vnútorného."
(Z prejavu vo Federálnom zhromaždení, 29. júna 1990)
O Európskej únii:
,,Úlohou dnešnej Európy je vzkriesenie a presadzovanie do života svojich vlastných najlepších duchovných tradícií a tým sa tvorivo spolupodieľať na tvorbe nového spôsobu svetového súžitia."
(z prejavu v Aachene, 15. mája 1996)
,,K českému prostrediu, trochu kocúrkovskému, tradične patrí, že sa vôbec veľmi nezaujíma o to, v akom ležíme priestore, aké sú naše dlhodobé perspektívy, aké šance má naše zakotvenie v Európe."
(na tlačovej konferencii pred odletom na rokovanie stredoeurópskych prezidentov, 6. júna 1997)
O terorizme po 11. septembri 2001:
,,Rád by som bol, ak by ťaženie proti terorizmu skutočne zostalo ťažením proti terorizmu, a nie proti štátom či národom. Áno, iracký režim je extrémne nebezpečný, vieme to všetci a s najväčšou pravdepodobnosťou podporuje rozmanitých fanatikov, extrémistov, ale napriek tomu si nemyslím, že je dobré hovoriť o vojne proti Iraku. Nikto predsa nechce viesť vojnu proti štátom či národom, ale proti fenoménu terorizmu."
(BBC, 21. novembra 2001)
"Poprezidentskému" obdobiu Havlovho života dominovali ľudské práva - opakovane podporil kubánsku opozíciu, disidentov v Bielorusku, angažoval sa okolo situácie v Barme, Tibete či Severnej Kórei a niekoľkokrát vyjadril svoje obavy o osud demokracie v Rusku. Naďalej sa vyjadroval k aktuálnym politickým otázkam, predovšetkým v oblasti zahraničnej politiky. Dopísal aj divadelnú hru a bol čestným predsedom českého PEN klubu, v poslednom čase sa venoval aj projektu svoje prezidentskej knižnice.
Preslávil sa tiež svojimi divadelnými hrami. Písanie sa pre neho stalo celoživotným poslaním. Za svoje dielo získal mnoho ocenení.
Osobný život Václava Havla po novembri 1989 zasiahli dve zásadné udalosti. V januári 1996 zomrela jeho manželka Oľga, ktorá si predovšetkým za svoju charitatívnu činnosť dokázala získať sympatie a rešpekt širokej verejnosti. O rok neskôr sa Havel oženil s herečkou Dagmar Veškrnovou.
V čase, keď stál na čele štátu, bol mnohokrát hospitalizovaný. Pre rakovinu mu lekári odobrali v novembri 1996 veľkú časť pľúc. Ďalší kritický moment prišiel v apríli 1998, keď bol práve v rakúskych Alpách. Po prudkom zhoršení zdravotného stavu sa v innsbruckej Univerzitnej nemocnici podrobil akútnej operácii prederaveného hrubého čreva.
Havel sa Nobelovej ceny nedočkal
Hoci reakcie na Havlovu smrť zdôrazňujú, že patril k najvýznamnejším Európanom, najslávnejšej pocty sa nedočkal. Viackrát bol navrhnutý na Nobelovu cenu za mier, ale do skupiny laureátov sa nezaradil.
Príčiny mohli byť tri, nazdáva sa Stein Tonnesson, ktorý je uznávaný odborník na toto ocenenie. "Cenu za mier získalo v minulosti veľa Európanov, preto ju začali udeľovať osobnostiam z iných svetadielov. Po zmene režimu v Československu sa oslabil zmysel, aby ho ocenili. V neposlednom rade túto cenu dostal Lech Walesa a Nobelov výbor ju nezvykne dávať znovu za podobné hrdinstvo, veď obidvaja sa zaslúžili o pochovanie červenej totality," povedal pre Pravdu bývalý riaditeľ Inštitútu pre výskum mieru v Osle.
O Václavovi Havlovi, ktorý bol prvým demokraticky zvoleným československým prezidentom od komunistického prevratu vo februári 1948 a zároveň posledným, keďže onedlho sa rozdelila federácia Čechov a Slovákov, sa hovorilo ako o idealistovi.
Hovorilo sa o ňom ako o idealistovi, čo vkročil do vysokej politiky, ktorá má príchuť intríg a pretvárky. Havlov príbeh na výslní poprel tvrdenie, že kto chce s vlkmi žiť, musí s nimi vyť. "Aj po roku 1989, rovnako ako predtým, hovoril nahlas svoje názory. Robil to aj v prípade, že sa nepáčili, či už väčšine spoločnosti, alebo vládnucej politickej elite. Bol proti rozdeleniu federácie, vystupoval proti podvodom a korupcii. Kritizoval ničenie krajiny, prílišnú zástavbu, obchodné centrá. Pre mňa bol Havel človek, ktorý by mohol byť vzorom pre ostatných aj v mnohých iných oblastiach, nielen v politike," povedal pre Pravdu český politológ Jan Bureš.
Václav Havel ako dramatik a kultúrna autorita
Václav Havel vyrastal v známej pražskej podnikateľsko-intelektuálskej rodine, spojenej s českým kultúrnym a politickým dianím dvadsiatych až štyridsiatych rokov. Komunistická moc mu po ukončení povinnej školskej dochádzky v roku 1951 nedovolila ďalej študovať. V prvej polovici päťdesiatych rokov preto nastúpil do štvorročného učebného odboru chemický laborant a zároveň večerne vyštudoval gymnázium (ukončil ho v roku 1954). Z kádrových dôvodov nebol prijatý na žiadnu z vysokých škôl humanitného smeru, a preto sa rozhodol študovať na škole technickej. Ekonomickú fakultu Českého vysokého učení technického ale po dvoch rokoch opustil.
Kultúrne tradície rodiny orientovala Václava Havla k humanistického hodnotám českej kultúry, v päťdesiatych rokoch potlačovanými. Po návrate z vojenskej základnej služby pracoval ako javiskový technik (prihovoril sa za neho Jan Werich), najprv v Divadle ABC a od roku 1960 v Divadle Na zábradlí. Už v roku 1959 však napísal svoju dramatickú prvotinu - jednoaktovku Rodinný večer. V tomto čase však vznikla aj poézia, predovšetkým básne a strojopisné kaligramy v zbierke Antikódy.
V rokoch 1962 až 1966 študoval diaľkovo dramaturgiu na Divadelnej fakulte Akadémie múzických umení a do pozície dramaturga sa v tom čase prepracoval aj v divadle. V decembri 1963 uviedli na doskách jeho prvé predstavenie - Záhradnú slávnosť. O rok neskôr ho odpremiérovali v Západnom Berlíne v Schillerovom divadle. Už táto hra obsahuje kľúčové témy Havlových hier, problémy moci, byrokracia a jazyka. Jej hrdina Hugo Pludek príslušnosťou k absurdnej byrokratickej organizácii a prijatím jej jazyka stráca vlastnú identitu.
Rok 1969 bol pre Havla štartom krutého obdobia prenasledovania, vypočúvaní a osočovania, keď ho po vznik vyhlásenia Desať bodov obvinili z príprav trestného činu rozvracania republiky. Aj napriek perzekúcii neprestal Havel tvoriť a z jeho pera vzišlo vyše desať ďalších divadelných hier. Niektoré spájal silný autobiografický prvok. Trojicu hier Audiencia, Vernisáž (obe 1975) a Protest (1978) spája postava disidenta Ferdinanda Vaňka, ktorý pracuje v pivovare podobne ako v tej dobe sám Havel.
Už v roku 2007 vzniklo Odcházení - divadelná hra, ktorá niesla výrazné autobiografické rysy vzťahujúce sa na obdobie po roku 2003, keď Havel opustil funkciu prezidenta. Hru okrem mnohých svetových scén uviedlo aj Slovenské národné divadlo v Bratislave a Havel ju neskôr preniesol do filmovej podoby, v ktorej hlavnú rolu stvárnil Josef Abrhám a jeho druhá manželka Dagmar Havlová, rodená Veškrnová.
Havel tiež napísal niekoľko zásadných politických esejí, medzi nimi napríklad List Gustávovi Husákovi v roku 1975 či Moc bezmocných o tri roky neskôr alebo Politika a svedomie v roku 1984.
Za svoje literárne a dramatické dielo ocenili Václava Havla radom prestížnych cien, bol členom mnohých svetových klubov spisovateľov. Za svoje zmýšľanie a celoživotné úsilie o dodržovanie ľudských práv bol niekoľkokrát nominovaný na Nobelovu cenu mieru a stal sa laureátom najvyšších štátnych vyznamenaní mnohých štátov.
18. decembra 2011 Pravda.sk, ČTK, am, Pravda |
| Bývalý diktátor sa vrátil domov, znovu za mreže -
Niekdajší vládca priletel do vlasti ako väzeň. Manuel Noriega si po 20 rokoch za mrežami v USA a vo Francúzsku odpyká ďalší trest v rodnej Paname. Bývalý diktátor má 77 rokov a chce dosiahnuť, aby mu súd vymenil žalár za domáce väzenie. Podľa tamojších zákonov o to môže požiadať odsúdený, ktorého vek presiahol sedemdesiatku. Do Panamy ho premiestnili po tom, čo s jeho vydaním súhlasil francúzsky súd.
Noriega v zahraničí pykal za obchodovanie s drogami a za pranie špinavých peňazí. Vo vlasti mu začne plynúť trest za vraždy. Ak by mu vyhoveli a umiestnili do domáceho väzenia, určite to vyvolá nevôľu pozostalých po obetiach Noriegovho režimu. "Ani odpustenie, ani zabudnutie. Mal by luxusné väzenie. To, čo chceme, je, aby pykal za svoje zločiny," zdôraznila Justina Rodriguezová, ktorá sa vydala so stovkami ľudí demonštrovať proti uľahčeniu výkonu rozsudku nad exdiktátorom.
O možnom domácom väzení nebude rozhodovať súd v Paname, ale vláda. "Ak vyjadrí súhlas s požiadavkou Noriegu, nebude hľadať žiadne právne nástroje, ako spochybniť svoje odsúdenie," podotkol jeho advokát Julio Berrios.
Vojenským diktátorom v Paname bol Noriega presne šesť rokov a päť dní. Zvrhli ho vojaci USA, ktorí v decembri 1989 uskutočnili inváziu do tejto stredoamerickej krajiny. Potom ho odsúdili v Spojených štátoch a neskôr mu druhý trest vymerali vo Francúzsku. Panamský súd ho v roku 1995 v neprítomnosti odsúdil na dvadsať rokov.
Podľa ľudí, ktorí Noriegu videli, vyzerá už len ako tieň niekdajšieho silného vládcu, ktorý mával mačetou, keď prednášal ohnivé prejavy. Ak sa mu rozviaže jazyk, môže pomôcť objasniť približne sto vrážd a zmiznutí osôb z jeho éry.
Trest, ktorý mu uložili v neprítomnosti, je za jedenásť vrážd. Patrí sem prípad sťatej hlavy Huga Spadaforu. Bol to lekár, ktorý sa vyhrážal, že zverejní Noriegovo napojenie na drogové kruhy. Ďalšími obeťami boli vysokopostavení predstavitelia armády, ktorí sa v roku 1989 pokúsili o prevrat, ktorý sa im nevydaril.
Noriega má zaujímavú minulosť. Kedysi spolupracoval s americkou tajnou službou CIA. Postoj USA sa zmenil, keď vysvitlo, že má styky s kolumbijskými obchodníkmi s drogami.
12.12.2011 čap, Reuters, ČTK |
| Päť veľkých príbehov slovenského lekárstva - Osudy osobností nášho lekárstva sa často končili tragicky.
Mních v sutane a bojovník v bielom rúchu. Bez týchto postáv by sa príbeh lekárstva na Slovensku rozprával ťažko.
Písať ho začala rehoľa benediktínov, ktorá pred tisíc rokmi na našom území stavala prvé kláštory so špitálmi pre starých mníchov.
Označenie prvá nemocnica si však vyslúžil až lazaret za hradbami stredovekej Bratislavy, v ktorom sa v 12. storočí zotavovali tiahnuce križiacke vojská. Prežil poldruha storočia, do tatárskeho vpádu.
Až o dve storočia neskôr vznikajú v hornom Uhorsku aj prvé mestské špitály. S dnešnými nemocnicami ich spája málo.
„Poskytovali opateru starým nemajetným ľuďom, v čase morových epidémií slúžili aj na izoláciu chorých,“ hovorí Ľudmila Horníková z oddelenia histórie medicíny Lekárskej fakulty Univerzity Komenského.
Iní boli aj lekári. Liečili odvarmi z byliniek, zábalmi či pijavicami. Napriek rozmachu chirurgie v starovekom Egypte či Grécku nechával temný stredovek chirurgické zákroky na holičov, kúpeľníkov a katov.
Obrat priniesla až renesancia, v strednej Európe sa oň pričinil lekár s turčianskymi koreňmi Ján Jessenius.
Ak chceme vyrozprávať dejiny slovenského lekárstva, začať musíme jeho príbehom.
Pohľad dovnútra
Hoci talianski učenci objavovali stratené anatomické znalosti vďaka pitvám už od 14. storočia, odpor cirkvi bol stále silný a poznatky sa šírili pomaly.
V našich končinách ho prelomila až v roku 1600 Karlova univerzita v Prahe, ktorá poctou poverila dekana lekárskej fakulty vo Wittenbergu Jána Jessenia. Ten sa v Prahe ocitol náhodou, pozval ho dvorný hvezdár cisára Rudolfa II. Tycho Brahe.
Hoci Jesseniova pitva obesenca pripomínala divadlo, udalosť vzbudila veľký ohlas v celej habsburskej monarchii.
„O ľudskom tele sa vedelo to, čo vidíte, ba ani to nie, vyšetrovalo sa oblečené. A on zrazu šiel priamo dovnútra,“ hovorí pediater a šéfredaktor Lekárskeho obzoru Miroslav Šašinka.
Praha Jesseniovi tak učarovala, že ostal, i keď sa nemohol stať profesorom univerzity. Bol totiž ženatý. Keď neskôr ovdovel, stal sa rovno rektorom.
Zapojil sa aj do odboja českých protestantských stavov proti katolíckej lige. Ako ich delegát hľadal vojenskú podporu pre povstanie aj na Slovensku.
Skončilo sa porážkou na Bielej hore a Jessenia s ďalšími 26 vodcami popravili na Staromestskom námestí. Lekára, ktorý umožnil Prahe nahliadnuť dovnútra tela, rozštvrtili a jeho hlavu napichli na výstrahu na kôl.
Nevďačný experiment
Kým Jessenia by zaradila medzi najvýznamnejších slovenských lekárov väčšina jeho dnešných kolegov, pri ďalších menách si treba vybrať. Veľká zhoda by zrejme bola aj pri kežmarskom rodákovi Vojtechovi Alexandrovi.
„Kým Jessenius sa pozrel do mŕtveho, Alexander do živého,“ vysvetľuje Šašinka.
Narodil sa na konci 50. rokov 19. storočia, keď pôsobilo na území Slovenska 210 lekárov. V pomere k počtu pacientov sme boli čiernou dierou Európy.
O štyri desaťročia neskôr, len dva roky po objavení röntgenový lúčov, priváža Alexander do Kežmarku prvý röntgenový prístroj v Uhorsku.
Ihneď začína s experimentovaním, ktoré mu neskôr vynesie titul prvého profesora röntgenológie na budapeštianskej fakulte. Jeho plastická snímka ruky patrí dodnes medzi prvé obrázky v učebniciach rádiológie.
Jeho výskum prinášal kolegom poznanie, no rodine smútok.
„Medzi jeho unikátne röntgenové snímky patria snímky zárodku jeho syna Imricha, ktorý sa následkom žiarenia narodil duševne postihnutý,“ píše historička kežmarského múzea Nora Barathová. Oslabený leukémiou z povolania skonal v roku 1916 v Budapešti i on sám.
Lekár politikom
Prvý slovenský rádiológ sa tak medzníka nášho lekárstva nedožil. Bolo ním zriadenie lekárskej fakulty v Bratislave v roku 1919, o ktoré sa zaslúžil aj ružomberský lekár Vavro Šrobár.
Hoci v tom čase bol u nás stále zúfalý nedostatok lekárov, Šrobár patril k najaktívnejším.
„Keď ho v roku 1906 uhorské úrady pre politickú činnosť uväznili, čas v žalári využil na napísanie prvej zdravovedy v slovenčine,“ vraví Horníková.
V posledných rokoch Uhorska sa angažoval politicky a podieľal sa na vzniku Československa.
Stal sa jeho prvým ministrom zdravotníctva, hoci pochádzal zo Slovenska, kde ešte na začiatku 20. storočia zomieralo každé druhé dojča.
„Uvedomoval si, že zlá zdravotná situácia sa dá zlepšiť len väčším počtom lekárov,“ hovorí historička. Keďže ich u nás nemal kto vychovávať, Šrobár povolal do Bratislavy pražských profesorov.
„Keď vystúpili z vlaku, boli zhrození a mali pocit, že sú na nejakej veľkej dedine,“ opisuje začiatky vysokoškolskej medicíny na Slovensku.
Na výučbu teórie nenašli v meste priestory a prvé roky tak vyučovali študentov až od tretieho klinického ročníka priamo v nemocnici.
Doma v exile
Českí profesori však rýchlo vychovali „slovenský dorast“, ktorý ich v tridsiatych rokoch vystriedal na fakulte i klinikách. Medzi osobnosti novej generácie patrí zakladateľ sociálnej pediatrie Alojz Ján Chura.
Už v roku 1925 nastupuje na detskú kliniku v Bratislave a organizuje prvé veľké očkovania. Neúnavne chodí po Slovensku, skúma sociálne podmienky, v ktorých deti žijú a šíri osvetu.
„Učil, aby sa rodičia starali o dieťa nielen po hmotnej, ale aj emocionálnej stránke,“ hovorí Horníková.
Hoci postupne sa stáva prednostom kliniky, dekanom fakulty i rektorom univerzity, jeho kariéra končí predčasne v roku 1945.
Hodnosti zastával počas slovenského vojnového štátu a komunistický politik a spisovateľ Ladislav Novomeský mu pri previerkach oznamuje, že už nie je potrebný. Kariéru Chura končí vo vyhnanstve v trenčianskej nemocnici.
„Až do konca života ho aj tam vyhľadávali pacienti zo širokého okolia a naďalej ho oslovovali pán profesor,“ vraví Horníková.
Slovenská nobelovka
Smutne sa končí aj príbeh ďalšieho lekára, ktorého meno pozná každý slovenský medik. A to napriek tomu, že syn smrdáckeho mäsiara Daniel Carleton Gajdusek sa narodil už v Amerike.
Gajdusek je totiž jediným lekárom so slovenskými koreňmi, ktorý získal Nobelovu cenu za medicínu. Ocenili ho za výskum smrteľného ochorenia kuru, ktoré skúmal priamo medzi kanibalmi v Novej Guinei.
Predpokladal, že chorobu spôsobujú pomalé vírusy, ktorými sa domorodci nakazili pri pojedaní ľudských mozgov. Jeho objavy mali neskôr veľký význam pri výskume choroby šialených kráv, ktorá zabíja na podobnom princípe.
Gajdusek po nežnej revolúcii spolupracoval so Slovenskou akadémiou vied aj Univerzitou Komenského, ktorá mu udelila čestný doktorát.
Radosť z tak trochu slovenskej nobelovky však už onedlho pokazilo Gajduskovo obvinenie z pedofílie. Osudnou sa mu stala náklonnosť k 15-ročnému chlapcovi, ktorého do Ameriky priviedol za lepším životom z Novej Guiney.
Aj preto sa k tejto Nobelovej cene slovenská medicína veľmi nehlási. Túto kapitolu dejín nášho lekárstva už bude musieť napísať niekto iný.
2. 12. 2011 Michal Piško
www.sme.sk
|
| Radosť vládnuť tomuto národu /Národ? Či…?/ - Realita súčasnosti ...
Ryba, jedlo žobrákov, ako sa niekedy na bratislavskom trhovisku hovorilo, sa stala luxusnou lahôdkou.
Kuracie zadky, ktoré sme hádzali psom, sa začali predávať s kúskom chrbta v honosnom balení s hrabákmi a krkmi ako delikatesa.
Kvalitnú vodu z vodovodu sme vymenili za sladké presýtené žbrndy. Rohlíky sa scvrkli o polovicu, kyslé mlieko sa nedá doma vyrobiť, protože vznikne jedna smradľavá odporne zapáchajúca tekutina, ktorú udržíte v ústach len dovtedy, kým ju rýchlo nevypľujete, a to kamkoľvek!
Všetko, čo bolo kedysi naozaj dobré, čo malo svoju hodnotu-tradíciu, sme vlastne vymenili za drahé šmejdy v načačkanom obale.
Sú tu aj dobré veci.
Lenže, čím ďalej tým je ich menej a treba ich poriadne dlho hľadať. Hľadať, premýšľať, čítať nečitateľné návody a obsahy, ktoré nemáme šancu vidieť, ak sme si nepribalili lupu.
Ulice sa nám zaplnili Bratislavčanmi z Číny, Thajwanu či Vietnamu.
Cez reklamy si nevidíme špičku nosa. Chodníky a prechody sú plné stojacich áut.
Exekútor dopisuje adresu a správca domu hádže do schránky vyúčtovanie s tučným nedoplatkom. Žijeme v pomyselnom blahobyte. Máme dva aj tri telefóny, internet, televíziu, domáce kino, DVD, PC a stále nám niečo chýba.
Zákazy, príkazy, nariadenia, poučenia, ktorým už človek přestává rozumieť, a vyznať sa v nich, je priam nemožné. Kamery nás sledujú na každom kroku. Kdekoľvek sa pohneme, sme pod kontrolou. Všetko je evidované, zaznamenané, a to všetko pre našu "bezpečnosť". Každá správa, každá pošta, každý telefonát, každá platba, každý mail, každý, niekedy veľmi súkromný pohyb, je pod organizovaným dohľadom.
Kedykoľvek sa dá čokoľvek vybrať z archívu ako zbraň, ktorá je pripravená na okamžité použitie proti nám. Zaujímavé je, že aj pri takomto špicľovaní dochádza k trestným činom, o akých som nemal v minulosti ani potuchy.
Drogy, prepady, násilie, výpalníctvo, vraždy sa stali bežným sprievodným javom tejto "slobodnej" doby. Zbavujeme sa vlastnej identity, pretože súhlasíme so všetkým, čo po nás rôzne inštitúcie, ako banky, mobilní operátori apod., požadujú.
Môžeme vidieť oči bezdomovca, ktorý sa určite na ulici nenarodil.
Môžeme vidieť žobrákov, ako im trčia nohy z kontajnera, aby sa natiahli za prázdnou fľašou, či noblesné hotely pre psov aj s vlastnou webovou stránkou, lekárom a kaderníkom.
Môžeme sledovať zložité operácie svojich psích miláčikov priamo na internete.
A ak sa nám náhodou náš drahý psík stratí, okamžite sa oňho postarajú v útulku aj s lekárskou starostlivosťou.
Ak sa však ocitne na ulici človek, nezakopne oňho ani pes. Stávame sa číslom daňového úradu či sociálnej poisťovne. Kde sa podeli hodnoty, kde je vlastná podstata človečenstva? Kde je niečo viac, ako len strohé konštatovanie? Hrôza, čo sa tu udialo za tých dvadsať rokov. Vytratila sa láska, porozumenie, ľudskosť, tolerancia, teplo rúk, sklon před šedinami.
Nepoznáme suseda, nevieme, aký plat má vlastná žena či muž. Nesmieme dať po zadku vlastnému dieťaťu, ak nechceme mať problémy s úradmi. Sledujeme stupídne, nehodnotné až deštruktívne pôsobiace televizne stanice, kde seriály bez konca nahradzujú kultúrne vyžitie určitej skupine
nevedomých a možno aj nevidomých ľudí.
Ale čo ta druhá polovica? Nemá šancu fungovať dôstojne, bez toho, aby jej boli podsúvané podobné
stupídnosti? Ak je toho málo, môžeme si pozrieť Superstar a tam nás pošlú verejne do riti aj s posmešným komentárom. Nádhera a vďaka, za ten kultúrny a hodnotný zážitok, ktorý nám za lacný peniaz podsúvajú ako duševným mrzákom niektoré televízie.Nehovoriac, aké celebrity tam má možnosť človek vidieť .
Kdeže by mali na nich takí umelci, ako p. Króner, Dibarbora, Huba atp., čo sa celý život usilovali, aby predviedli ten najlepší herecký-umelecký výkon, aby zanechali v divákovi ozajstný zážitok. Rozdiel je len v tom, že títo herci s umením žili celý svoj život. Žili pre umenie a srdcom umenie tvorili.
Kupujeme cigarety, ktoré nám zakázali fajčiť tam, kde sa fajčiť vždy mohli. Okrádajú nás ako malé deti na piesočku a z každej predanej krabičky nám jednu-dve vytiahnu už ešte pred predajom.
K lekárke chodíme s platobnou kartou, alebo s peňaženkou v ruke. Bavíme sa ako roboti, keď jeden rozpráva o živote a druhý hľadí do počítača. Formulky, nacvičené frázy, ktoré nemajú s naším ozajstným čudským vnútrom a presvedčením nič spoločného. Letákmi, ktorými sú upchané vchody bytoviek, nás lákajú do obchodov. Dobre, nás neprosia, aby sme nakúpili len u nich. Keď sme však zaplatili,"u nich", nestačíme sa diviť jako musíme kmitať a hádzať svoj nákup do tašky. Hneď je jasné, kto je tu pánom a kde ich zdvorilosť skončila.
Môžeme povedať svoj názor. Slobodne, demokraticky sa aj vyjadriť. No, k čomu to je, keď to nie je nič platné! Žijeme v neustálom strese a napätí. Nikto z nás si nie je istý zajtrajškom. Je len pár jedincov, ktorým je to jedno, a tí žijú aj tak mimo nás a v anonymite. Nie som sám, komu to všetko už začalo vadiť. Niekde sa stala chyba - veľká chyba, ktorej náprava bude trvať veľmi dlho.
Svet ochorel a my v snahe uplatniť sa, sme ochoreli s ním! Socializmus nebol dobrý, ale takáto demokracia nieje o nič lepšia. Možno až nástup duševných chorôb, depresií, samovrážd, nastartuje proces triedenia, ktorý nás položí na kolená, keď to už prestaneme zvládať. A čo ďalej?
Mám dosť slobody tohto typu, slobody, ktorá so slobodou nemá nič spoločného. Slobody, ktorú si nedokážeme užívať, pretože je viac proti nám jako pre nás.
Je tak oklieštená zákonmi a právami tých druhých, že je v podstate otvorem neprávosti, zločinu, podvodom, že jej existencia mi pripadá jako aura. Kdesi je, ale nevidím ju. Je mimo mňa.
Želám si stretnúť človeka - priateľa. Chcem sa ráno prebudiť a celým srdcom sa tešiť novému dňu. Chcem mať okolo seba úprimných ľudí, ako tomu bolo voľakedy. Chcem stretnúť kamaráta, ktorého prvá otázka nebude smerovať k materiálnym veciam, ale opýta sa ma: „Ako sa máš?
Ako žiješ? Zájdeme si spolu niekam sadnúť?“ Kamaráta ktorého v polovici debaty nevyruší zvonenie mobilu a nebude musieť odísť. "Vieš, tento telefonát bol tak dôležitý, že ak by som to nezobral,
mohlo by ma to stáť prácu."
Ovládol nás strach a v tom strachu žijeme svoje každodenné životy. To je fakt a skutočná realita tohto novodobého, demokraticky pokazeného sveta. Nehovorím o novembri, ten prísť musel, ale o tom, čo všetko sem s novembrom vkĺzlo.
Ďalšieho pokusu, ktorý príde , keď sa to už celé nebude dať udržať, sa chvála Bohu nedožijem.
Hoci rád by som sa toho dožil - možno.
Dokedy bude človek hľadať svoje miesto?
Neposielaj 10x, radšej 10x prečítaj !!! Alebo aj pošli.
Na šťastie, ja ešte zopár priateľov mám ...
Prajem im zdravie, pohodu, šťastie a veľa lásky!!!
Milan Lasica
z Internetu november 2011 |
| Zasľúbená zem - Zhruba od polovice novembra 1961 začali nemecké letiskové haly zapĺňať nezvyčajne veľké skupiny cudzincov. Išlo väčšinou o mužov, nanajvýš v strednom veku, s vynikajúcim zdravotným stavom a podľa možnosti bez rodiny či záväzkov.
Od roku 1961 prichádzali do Nemecka "hosťujúci" robotníci z Turecka. Dnes sú z nich a z ich potomkov nemeckí občania.
Spĺňali tak kritériá, ktoré určila nemecká vláda, a vybrali ich tzv. sprostredkovateľské kancelárie. Hoci Nemecká spolková republika podpísala zmluvu o nábore pracovných síl aj so Španielskom, s Gréckom, Portugalskom, Tuniskom, Marokom a Juhosláviou, najviac ju využili občania Turecka.
Obojstranný úžitok
Necelých dvadsať rokov po druhej svetovej vojne zažívalo Nemecko zázračný ekonomický rast. Stavebné, strojárske a elektrotechnické podniky dosahovali rekordné obraty. Počet voľných pracovných miest v NSR sa v roku 1961 pohyboval okolo pol milióna, nezamestnaných Nemcov bolo zaregistrovaných len zhruba 180-tisíc. Stavba Berlínskeho múru v noci na 13. augusta 1961 skončila hoci limitovaný, ale predsa len existujúci pohyb pracovných síl z východnej do západnej časti krajiny. Bolo treba obsadiť pracovné miesta, väčšinou v ťažkom priemysle a pásovej výrobe automobilového priemyslu.
Aby bola predstava o príleve cudzincov počas konjunktúry jasná, stačí jediné číslo: spolu 14 miliónov migrantov prijalo Nemecko v období rokov 1955 až 1973. Podľa denníka Frankfurter Allgemeine Zeitung od roku 1968 štartovalo lietadlo z Istanbulu do Nemecka každý deň.
Zmluva o nábore pracovných síl, podpísaná s Tureckom na konci októbra 1961, prinášala úžitok na oboch stranách. Nemecko vďaka gastarbeitrom, v preklade "hosťujúcim robotníkom", pokrylo voľné pracovné miesta a zvyšovalo svoju konkurencieschopnosť. Pre Turecko išlo o výrazný zdroj devíz. Suma, ktorú krajina dostávala za svojich pracovníkov v zahraničí, dosahovala v niektorých rokoch takmer výšku príjmov tureckého exportu, čo bolo viac ako 1,5 miliardy dolárov.
Chýbajúci pocit domova
Pôvodne malo ísť o prácu nanajvýš na dva roky, čo vedeli aj prisťahovalci. Prichádzali s cieľom "zarobiť a odísť". Tento rotačný princíp, ktorý presadzovali zamestnávatelia, predpokladal, že pracovníci sa budú striedať a každý je nahraditeľný. Po dvoch rokoch však odchádzali zaučení a pre potreby práce jazykovo vybavení robotníci. Namiesto nich prichádzali nekvalifikovaní ľudia bez jazykových znalostí. Zamestnávatelia začali od rotácie upúšťať. A Turci začali do Nemecka sťahovať svojich najbližších. Svoj pobyt v novej krajine však ohraničovali takmer vždy z pohľadu dosiahnutia nejakého finančného cieľa. "Keď bude zabezpečený syn, keď dospeje dcéra, kým našetrím na dom... potom odídem domov." Tak prešiel život - a oni zostali.
Sedemdesiate roky znamenali existenciu druhej generácie Turkov na území NSR. Išlo o deti prvých gastarbeitrov, ktoré sa narodili už v Nemecku alebo sem v útlom veku pricestovali. Tu niekde sa začal problém, na ktorý tamojšia spoločnosť dodnes nenašla riešenie. Naoko abstraktný, ale v každodennom živote veľmi reálny: identita nemeckých Turkov. Alebo tureckých Nemcov?
Už druhá generácia Turkov totiž nepokladala Nemecko za svoj domov. Od svojich spolužiakov v škole sa odlišovali – až na malé výnimky – úplne vo všetkom. Mali iné náboženstvo, kultúru, tradície, spôsob života. Keď prišli do školy, neovládali jazyk, hoci sa narodili v Nemecku. Prieskumy z konca 70. rokov hovoria, že zhruba dve tretiny z prvých gastarbeitrov pochádzajú z vidieckych oblastí Turecka a tam pravdepodobne strávili aj svoju mladosť. Nezriedka išlo o analfabetov bez základného vzdelania. Nemali záujem spoznávať a rešpektovať nový domov a svoje deti zväzovali tureckými tradíciami. Vzniknuté getá sa rozrastali a súčasne uzatvárali pred nemeckou spoločnosťou. Moslimské dievčatá nesmeli ísť na školský výlet alebo cvičiť telocvik v šortkách, účasť na plaveckom výcviku bola tabu. Domovom pre deti migrantov však nebola ani krajina ich rodičov. Turecko považovali za zaostalé, odmalička žili v modernej spoločnosti. Alebo si ho, naopak, idealizovali, keďže nemali vzťah ku krajine, v ktorej žili. Pre tamojších príbuzných a známych bol každý z nich Almancilar, Nemec.
Mölln a Solingen
Skutočnosť, že v krajine žije veľká, od väčšinovej spoločnosti celkom odlišná skupina ľudí, nebola dlhé desaťročia predmetom politických debát. Pretrvávala domnienka, že jedného dňa sa cudzinci vrátia do svojej vlasti. Napokon, taký bol aj zámer zmlúv o nábore zo 60. rokov. Spolková vláda síce vytvorila niekoľko inštitúcií, ktoré sa mali zaoberať otázkami prisťahovalcov, ale boli skôr v úlohe pozorovateľov. Prvý splnomocnenec pre integráciu Heinz Kühn predložil v roku 1979 komplexnú správu a hlavné výzvy integračnej politiky, na rokovanie vlády sa však ani nedostali. Namiesto komplexného riešenia sa vzniknuté problémy len "hasili". Peniaze na jazykové a integračné kurzy, presúvanie prisťahovaleckých rodín do štvrtí s nemeckými obyvateľmi alebo kurzy tureckého jazyka pre učiteľov základných škôl väčšinou nepriniesli želaný účinok. Prišli totiž neskoro. Prisťahovalci a ich deti už nemali motiváciu využiť ich, pocit, že sú občanmi druhej kategórie, nevítaní a neželaní, pretrvával aj v ďalších generáciách. Situáciu azda najviac vystihuje známa veta švajčiarskeho spisovateľa Maxa Frischa: "Zadovážili sme si pracovné sily, a prišli ľudia."
Z apatie prebudil krajinu až útok pravicových extrémistov v meste Mölln na severe Nemecka. Podpálili dva domy s tureckými obyvateľmi. Výsledkom boli traja mŕtvi a deväť ťažko ranených. Pokračovanie hrôzy nenechalo na seba dlho čakať. V máji 1993 zahynulo v Solingene z rovnakých dôvodov päť ľudí, štrnásť sa ťažko zranilo. Brutálne útoky otvorili debatu o náladách obyvateľstva voči cudzincom. Začalo sa hovoriť o potrebe integrovať a podporovať tých, bez ktorých by sa neuskutočnil nemecký hospodársky zázrak a nevybudoval silný sociálny štát. Zdraví a mladí gastarbeitri bez záväzkov, motivovaní zarobiť čo najviac, totiž mnoho rokov do finančného systému prispievali viac, ako z neho čerpali.
Turecko v Nemecku
V Nemecku žije v súčasnosti zhruba 7,3 milióna cudzincov, z toho 2,7 milióna obyvateľov tureckého pôvodu. Ich vplyv v nemeckej spoločnosti sa nedá prehliadnuť. Každý, kto zájde do štvrtí ako Billstedt v Hamburgu alebo Kreuzberg v Berlíne, akoby si urobil malý výlet za Bospor. Mešity s hlasnou modlitbou muezína, ženy v burkách, muži pred kaviarňami pijúci sladký čaj z malých sklenených pohárikov, predavači orieškov, zeleniny alebo chutného kebabu, to všetko patrí k bežnému koloritu veľkých nemeckých miest.
Na druhej strane, rozdielny spôsob života, getoizácia a separovanie sa od väčšinovej spoločnosti priniesli niekoľko negatívnych fenoménov. Napríklad, že sa v nej dá žiť bez ovládania jazyka. Nemecký týždenník Der Spiegel ako príklad uvádza muža menom Kemal Özcantepe. Má 39 rokov, z toho 13 rokov žije v Nemecku. Po nemecky vie len pár slov a pozdraviť. "Nikdy som nebol nútený učiť sa nemčinu," tvrdí. Pracoval vo veľkokapacitnej kuchyni, neskôr v bufete, v súčasnosti je nezamestnaný. Zariadil sa vo svojom tureckom svete, kde stánkoví predavači predávajú tovar z Istanbulu a doma beží turecký televízny kanál. Keď hovorí o "mojom predsedovi vlády", má na mysli Recepa Tayyipa Erdogana. Mimochodom, keď Erdogan kandidoval v posledných voľbách, jedným z cieľov jeho kortešačiek bol nemecký Düsseldorf. Vítali ho tisíce nadšených Turkov voličov, ktorí celý svoj aktívny život prežili mimo tureckého územia.
Nezanedbateľným fenoménom je trvanie na tradíciách. Ide o bežné správanie sa prisťahovalcov, keď sa "upnú" na všetko, čo súvisí s ich rodiskom. Problémom však je, že tureckí gastarbeitri majú v hlavách myslenie a konanie spred päťdesiatich rokov. V ňom žijú dosiaľ. Zatiaľ čo Turecko sa vyvíjalo smerom k modernej spoločnosti, nemeckí Turci zostali žiť v tradíciách. Nemeckí obyvatelia vždy opäť neskrývajú prekvapenie, keď počujú o krvnej pomste alebo kupovaní neviest pre synov, pre ktorých sú Nemky alebo nemecké Turkyne už priveľmi "pošpinené". Importované mladé ženy pokračujú v neželanej pasivite voči všetkému nemeckému: prevažne nemajú sociálne kontakty s iným ako tureckým okolím, doma sa s deťmi rozprávajú po turecky - a nič z toho nechcú zmeniť.
Generácie nezamestnaných
Najnovšia nemecká správa vlády o situácii cudzincov konštatuje, že až 72 percent tureckých prisťahovalcov medzi 20. a 64. rokom života nemá skončený žiadny stupeň pracovnej kvalifikácie. Ich uplatnenie na pracovnom trhu je minimálne a vo väčšine prípadov obmedzené na pomocné práce. Ide predovšetkým Turkov, ktorí v krajine žijú už v druhej a tretej generácii. Zo všetkých menšín sú najhoršie integrovaní práve tureckí žiaci.
Bavorský predseda vlády Günther Beckstein z konzervatívnej CDU/CSU konštatuje: "Ľavicový tábor s jeho multikultúrnym konceptom pestoval krásny sen o zdravom svete a pritom ignoroval vznik paralelných spoločností. Naproti tomu sa únia pod heslom Nemecko nie je prisťahovaleckou krajinou v dostatočnej miere nepostarala o migrantov, ktorí už žili medzi nami." Niekdajší ľavicový minister financií Peer Steinbruck debatu ešte priostril: "Nemecký prisťahovalecký koncept buď nikdy nejestvoval alebo – ak bol skrytý – úplne stroskotal."
Odborníci, intelektuáli a politici sa pýtajú, či už na všetko nie je neskoro. Nemecká kancelárka Angela Merkelová otvorene priznala, že multikultúrny koncept v Nemecku absolútne zlyhal. Otázne však je, do akej miery sa Nemci usilovali o vytvorenie multikultúrnej spoločnosti a či sa to nedialo iba za posledné roky. Ďalej, do akej miery Turci vôbec chceli akceptovať Nemecko ako "svoju" krajinu. Chyby z predchádzajúcich desaťročí už nikto nevráti späť.
Celé roky sa diskutovalo o tom, či sa NSR považuje za prisťahovaleckú krajinu, akou sú Spojené štáty americké, Kanada alebo Austrália. Od toho sa odvíja dôležitý prvok, udeľovanie štátneho občianstva. Zatiaľ čo cudzinec, ktorý sa narodí v prisťahovaleckej krajine, sa stáva jej občanom okamžite, Turek narodený v Nemecku si o občianstvo mohol požiadať až po dovŕšení 18. roku života. Keď sa udeľovanie nemeckého občianstva stalo ľahšie prístupným, Turci už oň nemali záujem. Tými, ktorí spomedzi cudzincov prejavujú najväčšiu nevôľu získať nemecké občianstvo, sú práve Turci narodení v Nemecku.
Turecký spisovateľ Zafer Senocak ešte v roku 2001, v čase iniciatívy Blue Card, ktorá mala prilákať do Nemecka odborníkov z oblasti informačných technológií, konštatoval: "Dnes sa Nemecko pripravuje na novú vlnu prisťahovalcov. Potrebuje kvalifikované pracovné sily. Ale opäť musí byť ich počet obmedzený a kapacita prijímania ohraničená. Nemecko je a zostane prisťahovaleckou krajinou proti vôli. Prisťahovalecké krajiny sa na prisťahovalcov vedia nastaviť. Nemecko sa dlhé roky nastavovalo na to, že cudzinci sa vrátia domov."
Pozitívne príklady
"Turek v nemeckom kriminálnom filme už nehrá úlohu drogového dílera, ale komisára... Niečo sa tu mení," s úsmevom konštatuje Cem Özdemir, bývalý poslanec nemeckého Bundestagu za Stranu zelených a europoslanec. Predstavuje prototyp integrovaného Turka, ako dieťa prvých prisťahovalcov sa narodil v Nemecku a lepšie ako turečtinu ovláda nemčinu. Svojich "krajanov" pri každej príležitosti nabáda, aby Nemecko prijali za svoju vlasť. Jednou z foriem, ako to dosiahnuť, sú podľa neho pozitívne príklady. "Keď si pozriem nemecký film je Fatih Akin jedno z jeho najdôležitejších mien. Režisér pochádzajúci z Turecka! Ale nakrúca nemecké filmy. Alebo Mousse T., ktorý je producentom Toma Jonesa a Madonny. Pamätáte si na pesničku: Sexbomb, Sexbomb, you are Sexbomb? Je to jeho produkt. Mousse T. žije v Hannoveri a hudbu robí pre Nemecko, nie pre Turecko."
Podobných príkladov by sme našli oveľa viac. Našťastie, Turecko v Nemecku, to nie sú len tradície. Je to aj niekoľko tisícok malých a stredných podnikov každého zamerania – od drobného krajčírstva až po cestovné kancelárie či textilné firmy. Ďalej to je množstvo spolkov, združení, poradenských centier a vzdelávacích zariadení pre tých, ktorí považujú Nemecko za svoj domov. Sú to vynikajúci spisovatelia ako napríklad Necla Kelek či Feridun Zaimoglu. Futbalisti a komunálni aj parlamentní politici naprieč celým politickým spektrom, rozhlasoví moderátori a novinári. Príchod prvých gastarbeitrov pred päťdesiatimi rokmi znamenal, že bez Turkov – integrovaných či neintegrovaných – si dnešné Nemecko len ťažko predstaviť.
27.11.2011 Lydia Kokavcová
www.pravda.sk |
| Gustáv Husák - prezident bez rozhrešenia - Pred dvadsiatimi rokmi zomrel najdlhšie úradujúci slovenský politik. Vo funkciách zažil štyri režimy.
Bratislava, druhá polovica šesťdesiatych rokov. V časti intelektuálnych a kultúrnych kruhov sa rysuje nový hrdina. Je ním martýr a sľubný reformátor Gustáv Husák.
Čerstvý päťdesiatnik reční a píše o demokratizácii a federalizácii socialistického Československa, hoci len nedávno vyšiel z väzenia, kam ho režim uvrhol na dlhé roky.
„V tom čase mal u nás ako symbol vzdoru a mučeník veľké sympatie. Táto aureola tak oslňovala zrak, že sme dokonca pozabudli aj na veci, ktoré robil krátko po vojne,“ spomína vtedajší redaktor Kultúrneho života Kornel Földvári.
Husák sa za mrežami ocitol ako jeden z organizátorov Slovenského národného povstania a zástanca autonómnejšieho Slovenska. Takýto životopis ho začiatkom päťdesiatych rokov predurčoval na rolu obetného baránka pre Stalina, ktorý po konflikte s Titovou Juhosláviou požadoval v celom bloku odhaliť a tvrdo potrestať „vnútorného nepriateľa“.
V procese s buržoáznymi nacionalistami spolu s ním obvinili aj komunistických politikov a spisovateľov Vladimíra Clementisa a Laca Novomeského. S Husákom ich spájal predvojnový ľavicový časopis DAV i neskorší protifašistický odboj.
Slovníček Husákovej éry podľa Kusého
Niekdajší marxistický filozof a neskorší disident Miroslav Kusý prežil príjazd tankov v blízkosti Husáka. V roku 1968 viedol ideologické oddelenie ÚV KSS, počas normalizácie upadol do nemilosti a podpísal Chartu 77.
•Federalizácia: Husák bol boľševik, šlo mu o komunistickú federáciu sovietskeho typu, nastolil ju na sovietskych bodákoch.
•Internacionálna pomoc: zviezol sa na dubčekovskej vlne aj s odmietaním tvrdenia o kontrarevolúcii v Československu, keď nás však obsadili Rusi, obrátil. Vyšiel im v ústrety prijatím tézy, že šlo o bratskú pomoc proti hrozbe kontrarevolúcie.
•Normalizácia: normalizácia bola Husákovou nadprácou. Čakali sme, že pôjde Kádárovou cestou a vymôže od Sovietov maximum ústupkov. On im však dal viac, než žiadali.
•Protisocialistické živly: Husákova garnitúra mala po skúsenostiach z Pražskej jari panický strach pred akýmkoľvek oteplením, pred reformami. Pokus Charty ´77 o dialóg, o zlepšenie pomerov v duchu ústavy a helsinských dohovorov preto a priori odmietla ako kontrarevolúciu.
•Novoročné príhovory prezidenta: komunistické klišé.
„Mal šťastie v tom, že sa dostal do skupiny komunistických intelektuálov, mal aj múdre a spoločensky angažované ženy,“ opisuje Husákovu gloriolu kultivovaného intelektuála zo šesťdesiatych rokov významný reportér Smeny Jaroslav Kalný.
Prvou Husákovou manželkou bola divadelná režisérka Magda Lokvencová, druhou novinárka a prekladateľka Viera Millerová.
Obe manželstvá sa však skončili tragicky. Hoci Magda odolala nátlaku a väzneného manžela neopustila ani napriek strate zamestnania, po Husákovom prepustení sa ich manželstvo rozpadlo a onedlho zomrela.
Vieru si Husák zobral až po dlhých rokoch vzťahu, keď ho už ako prezidenta pozvala „aj s manželkou“ na návštevu Indie premiérka Indira Gándhíová. Manželstvo ukončilo po štyroch rokoch letecké nešťastie. Nebyť prvou dámou, vrtuľník by ju v hmle zbytočne neprevážal cez pol krajiny pre zlomeninu kľúčnej kosti.
Ušiel povrazu
Nešťastné osudy stihli aj Clementisa a Novomeského. Prvého režim na začiatku päťdesiatych rokov vyňal zo skupiny buržoáznych nacionalistov a popravil v najväčšom monsterprocese s bývalým ústredným tajomníkom KSČ Rudolfom Slánským.
Druhý podľahol surovým metódam a priznal sa k vykonštruovaným obvineniam z velezrady, protištátnej i protistraníckej činnosti. Neodvisol zrejme len vďaka Husákovi, ktorý ako právnik a tvrdá povaha dokázal proces roky naťahovať.
Odolal, keď sa pri ňom bez jedla a spánku striedali čerství vyšetrovatelia a vyťahovali na neho vynútené svedecké výpovede známych. Nepodľahol ani mučeniu vo vlhkých pivničných kobkách Kolodějského zámku.
„Vyšetrovatelia si s ním nevedeli rady. Aby ,ho udělali´, museli by ho zabiť. Práve to však nemohli, potrebovali ho verejne a bombasticky odsúdiť,“ napísal historik Ján Uher, člen komisie, ktorá v šesťdesiatych rokoch prehodnocovala politické procesy.
Skupinu napokon odsúdili až v roku 1954. Po smrti Stalina a Gottwalda a desiatkach politických popráv sa sudcovia uspokojili aj s doživotím.
Vo väzení strávil desať rokov, zväčša na samotke. Časť trestu si odkrútil v Leopoldove. Niekoľko mesiacov sedel v cele aj s nekomunistickým novinárom Eugenom Kordom, ktorého režim odsúdil na 16 rokov za velezradu.
„Mali chladný vzťah, ale navzájom sa rešpektovali a nepodrážali sa,“ opisuje otcove spomienky redaktor SME Eugen Korda.
Husáka prepustili v roku 1960 po amnestii. „Som starý človek so schátraným organizmom, duševne podlomený a ubitý,“ písal tesne pred prepustením.
Nový začiatok
Napriek podlomenému zdraviu, rozvrátenej rodine a očiernenému menu začal ihneď cieľavedome pracovať na návrate. V roku 1963 ho občiansky rehabilitovali, no komunisti, pre ktorých predstavoval čierne svedomie, sa ho ešte zdráhali.
Husák sa pustil do ofenzívy. Napísal rozsiahle svedectvo o Povstaní, v ktorom zveličil svoju úlohu, publikoval v Kultúrnom živote, kriticky vystúpil voči pomerom v strane na jej bratislavskej konferencii.
Hriechy povojnového politika v uvoľnenej atmosfére druhej polovice šesťdesiatych rokov bledli. Zrazu stál na tribúne vedľa Alexandra Dubčeka a hlásal o reformách.
Politický intrigán
Husák pritom nebol politický novic. Už počas Povstania sa stal podpredsedom Slovenskej národnej rady a povereníkom vnútra. V roku 1946 to dotiahol až na predsedu Zboru povereníkov, teda slovenského premiéra.
Funkcie však zneužíval na intrigovanie proti ministrom demokratickej strany, ktorá u nás na rozdiel od Česka porazila komunistov a v zbore získala väčšinu. Aby ju oslabil, súhlasil dovtedajší zástanca slovenskej autonómie aj s oklieštením právomocí národných orgánov na úkor Prahy. V politickom boji neváhal nasadiť tajné služby.
Počas komunistického puču vo februári 1948 vyhodil politikov demokratickej strany z vlády. „Zákony a ústavu som nemohol aplikovať, volil som teda politické riešenie,“ priznal cynicky o desaťročia.
V roku 1949 krátko viedol aj Slovenský úrad pre veci cirkevné, ktorý pripravoval brutálnu likvidáciu rehoľných rádov. No podobne ako v ďalších oblastiach, ktoré za desaťročia v politike ovplyvnil, ani tu neobstojí čierno-biely pohľad. Bol to on, kto sa zaslúžil o vznik slovenskej cirkevnej provincie, ktorá až do roku 1977 patrila pod Ostrihom, pripomínal neskôr arcibiskup Ján Sokol.
Triumfálny návrat na konci šesťdesiatych rokov mu podľa vtedajších novinárov uľahčilo aj pochopenie moci médií. „Raz som s ním vybavoval cenzorské zásahy tlačového dozoru a zistil som, že je to cieľavedomý pragmatik, pre ktorého je publikovanie len prostriedkom k vyšším cieľom,“ spomína Földvári.
„Keď zatrhli niečo Novomeskému, ten v redakcii zúril. Husák skoro vždy akceptoval cenzorský zásah a hovoril, že škoda zaujímavého detailu, ale hlavne, že to podstatné vyjde.“
Ako Husák dobýval stratené pozície, menil aj postoj k časopisu. „Keď v ´68 pochopil, že s ním nehovoríme ako jeho učeníci, ale ako partneri, jedného dňa, po tom všetkom, ako sme ho s problémami vydávali, už príspevok nepriniesol a časť redaktorov prelanáril do konkurenčného Nového slova,“ hovorí Földvári.
Pre komunistického politika netypický vzťah k médiám spomína aj Kalný. „Ešte aj potom, ako sa stal šéfom strany na Slovensku, si nás pozval a rozprával nám, aby sme vydržali, že to nebude trvať večne a že on sa s okupáciou nikdy nezmieri,“ vraví vtedajší reportér Smeny.
Už onedlho však novinárom odkazoval iné slová. „Z niektorých ľudí vytvárali modly, pomaly si pred nimi kľakali na kolená. Takú moc mali skupinky masovokomunikačných prostriedkov, že koho chceli, odkrágľovavali, a koho chceli, či bol aj hlupák, vyniesli do siedmeho neba,“ hromžil len pár dní predtým, ako na čele KSČ vystriedal Dubčeka.
Novinári, ktorých ešte nedávno povzbudzoval, si medzitým zvykali na nový život. „Jeden robil murára, ďalší vŕtal studne, iného zavreli do väzby,“ spomína Kalný.
Z reformátora realista
Husákov prerod mnohí postrehli už pár dní po príjazde sovietskych tankov. Kým bezprostredne po 21. auguste ešte protestoval proti okupácii, o pár dní na moskovských rokovaniach už volil inú taktiku. „Veľmi rýchlo postrehol celkovú pozíciu československej delegácie a prejavil sa ako politický realista,“ hovorí historik SAV Jozef Žatkuliak.
Práve lavírovanie v Kremli mu otvorilo dvere do najvrchnejších poschodí politiky. Podobne to dopadlo aj s federalizáciou. Hoci na jeseň 1968 poslanci prijali ním presadzovaný zákon o federácii, už v roku 1970 právomoci národných orgánov opäť okyptili.
„Nedá sa povedať, že by neveril ideálom československej jari, alfou a omegou jeho politiky však bola vernosť komunistickej strane, a jeho reformizmus narazil na toto obmedzenie,“ mieni Žatkuliak.
Jar tak strieda normalizačná jeseň, ktorá vydrží dvadsať rokov. Kritikov okupácie vyhadzujú zo strany, statisíce ľudí prichádzajú o prácu, ich deti nemôžu študovať, na hraniciach a vo väzeniach hynú nevinní.
Súdruh prezident
Husáka však chladný pragmatizmus privádza až k najvyššej politickej méte. V roku 1975 sa popri prvom mužovi strany stáva aj prvým mužom štátu.
Hoci má ako intelektuál v strane autoritu, ovládnuť sa mu ju nepodarí. Silná konzervatívna opozícia na čele s Vasiľom Biľakom ho drží nakrátko, pozorne ho roky sleduje aj Brežnev a jeho maršali.
Husák sa navyše správa ako stranícky človek, ktorý zväčša neodporuje vôli väčšiny. Niekdajší bratislavský tajomník KSS Gejza Šlapka opisuje jeho vzťah k strane názorne. „Bol prvý tajomník a prezident, ale na zasadnutí ústredného výboru prišiel za mnou, či mám chvíľu. Vytiahol papier a začal mi kresliť, že by si chcel v dome zväčšiť miestnosť, ktorá by zasiahla do záhrady a že čo ja na to,“ spomína. „Súdruh, a to sa pýtaš mňa, divil som sa. A on na to: Ty si tam predsa vedúci tajomník.“
Sám na Hrade
Hoci Biľakovej klike sa Husáka podarí z čela strany odstaviť až v roku 1987, jeho pozícia slabne roky. Zlomová bola už smrť jeho manželky Viery. Prezident začal chradnúť psychicky i fyzicky, stále viac sa uzatváral do seba.
„Asi pol roka po tom nešťastí mala ísť naša delegácia na večeru s Brežnevom, ale ten ju zrušil. Ostali sme teda sedieť a spomínať, a keď som sa okolo polnoci zdvihol na záchod, Husákov ochrankár mi hovorí: Súdruh, nechoďte ešte, od jej smrti je prvýkrát v spoločnosti,“ spomína Šlapka.
Posledné roky prezident trávi opustený, prežije viacero mozgových príhod. Rezignovať odmieta. Vôľa po moci ho neopustila ani vtedy, priznáva neskôr jeho životopisec Viliam Plevza.
Husákov nástupca Václav Havel v dokumente Českej televízie opisuje koniec jeho éry chmúrne. „Od zdedených zamestnancov som sa dozvedel, že si počínal zvláštne. Sedel v miestnosti, nechal kráčať uniformovaného policajta po chodbe a len tak pozeral do steny. Pochopil som, že si simuloval situáciu vo väzenskej cele.“
Boj o dušu
Bratislava začiatkom deväťdesiatych rokov. Veľká časť mesta i krajiny pozná svojho antihrdinu. Je ním takmer osemdesiatnik Gustáv Husák, ktorý dvadsať rokov stelesňoval ťaživú normalizáciu a po páde režimu sa utiahol do vily pod Horským parkom.
Hoci neprijíma návštevy a nereaguje ani na výpady v médiách, v posledných hodinách života predsa len ešte podstúpi čudesný zápas.
Za zomierajúcim mužom prichádza do nemocnice arcibiskup Ján Sokol, aby mu dal posledné pomazanie. Tvrdí, že sa mu viditeľne uľavilo. Exprezidentova rodina i lekár krútia hlavami. Aké rozhrešenie dostal človek, ktorý ležal v kóme?
List prezidentovi (jeden z tisícov)
Historik a disident Ján Mlynárik sa s Husákom stretol jediný raz. V roku 1967 obaja ešte ako komunisti diskutovali na konferencii o vzťahoch Čechov a Slovákov.
Hoci obaja boli Slováci, ich postoj bol rozdielny. „Husák postavil otázku tak, či tu bol v roku 1918 slovenský národ. A ak bol, či nemal právo na štátnu samostatnosť,“ spomína Mlynárik. „Upozornil som ho, že podľa Vavra Šrobára sa vtedy k slovenskej inteligencii hlásilo dvesto vlastencov. Ako mohol taký štát postaviť vlastný aparát?“ oponoval politikovi.
Husákovi oponoval neskôr ešte raz. Vtedy už prezidentovi napísal list, v ktorom mu vytkol, že z neho urobil nádenníka len preto, že odsúdil medzinárodný zločin – okupáciu. Odpoveď nedostal.
„Zakázali mi publikačnú činnosť, represia sa obrátila proti mojim dielam i deťom,“ opisuje dopady husákovskej normalizácie Mlynárik. Onedlho skončil vo väzení za rozvracanie republiky. Dopustil sa ho, keď sa snažil prepašovať za hranice vlastný historický archív.
Po trinástich mesiacoch basy sa mu podarilo dostať do Nemecka, hoci rodina ostala za železnou oponou. Naspäť sa vrátil až v roku 1990 ako poslanec.
„Nevedel som pochopiť, ako mohli ísť Ján Čarnogurský a František Mikloško Husákovi na pohreb. Zločinmi sa predsa previnil aj proti katolíckemu disentu,“ spomína dodnes.
18. 11. 2011 Michal Piško www-sme-sk
|
| Orbánovo Maďarsko mi robí reklamu a dvíha tlak -
Po vyše pol storočí, čo ušiel na Západ, mu je už bližšie Rakúsko ako Maďarsko. Doma sa však cíti nielen vo Viedni, kde žije, a v Budapešti, kde sa narodil, ale aj na Slovensku a v Rumunsku, odkiaľ pochádzali jeho rodičia. Veľký Stredoeurópan Paul Lendvai (82) prišiel do Bratislavy pokrstiť svoju už druhú knihu v slovenčine.
Historická esej Maďari - víťazstvá a prehry o tisícročnom vrtkavom osude najosamelejšieho národa strednej Európy mu vyšla vo vydavateľstve Kalligram. V rozhovore, ktorý pri tejto príležitosti poskytol Pravde, vysvetľuje prečo aj jeho "bolí Trianon", rozpráva o sklonoch Maďarov romantizovať si svoju národnú minulosť a nevyhýba sa citlivej otázke slovensko-maďarských vzťahov.
Dostali ste už maďarské občianstvo?
Nedostal, ani som oň nežiadal. Od septembra 1959 som občanom Rakúska. Maďarského občianstva som sa vzdal začiatkom sedemdesiatych rokov, aby ma neohrozovalo pri cestách do Maďarska. Zaplatil som 1500 šilingov a oni ma prepustili zo štátneho zväzku. S rakúskym občianstvom som dokonale spokojný.
Ako znalec maďarskej politickej scény, ktorý sa v nej vyzná lepšie ako väčšina obyvateľov Maďarska, nemáte pokušenie, aby ste ako volič zasiahli do vývoja vo vašej starej vlasti?
Nikdy. Maďarský volič nebudem. Nechcem. Mňa v tej krajine vždy len bili a kritizovali, buď ma chceli zabiť, alebo zavrieť (smiech). Neplatím tam dane, odvody do poisťovne, nežijem tam, nepracujem, nepodnikám. Považoval by som za nemorálne, aby som rozhodoval o tom, kto bude v Maďarsku pri moci, aký rozpočet zostaví, aké vyrubí dane. Rovnako s tým nesúhlasím, keď sa to deje v Rumunsku, ktoré dáva občianstvo aj s volebným právom obyvateľom Moldavska, alebo v Chorvátsku či Srbsku. K maďarskému národu cítim hlboké sympatie, prospieť mu však môžem len tým, že sa pokúšam upozorniť na nebezpečenstvá, ktoré mu hrozia. Do maďarskej politiky nechcem nijako zasahovať.
Podľa nedávneho prieskumu je až 77 percent obyvateľov Maďarska proti tomu, aby v zahraničí žijúci krajania dostali volebné právo v materskej krajine. Prečo je pre premiéra Viktora Orbána také dôležité, aby ho zaviedol?
Chce tým ukázať, že jeho vláda predstavuje kontinuitu maďarskej histórie. A čo je nemenej dôležité: dúfa, že tí, ktorí dostanú občianstvo, využijú aj právo zúčastniť sa na voľbách a budú hlasovať za jeho stranu. Je logické predpokladať, že o občianstvo požiadajú práve tí zahraniční Maďari, ktorí majú blízko k Orbánovmu Fideszu. Počul som však, že napríklad v Sedmohradsku má silnú podporu opozičný krajne pravicový Jobbik. Nezávisle od toho však práve tento zámer za tým stojí. Jeden z Orbánových spolupracovníkov to už dávno prezradil, keď sa preriekol, že priznanie volebného práva zahraničným Maďarom môže na mnohé volebné obdobia vopred poistiť vládu Fideszu. Pravda, Fidesz o tom pred víťaznými voľbami ani tesne po nich oficiálne nehovoril. Najskôr bola reč len o dvojakom občianstve. V mojej televíznej relácii som mal vlani ako hosťa šéfa maďarskej diplomacie Jánosa Martonyiho a vtedy jasne povedal, že nejde o nijaké volebné právo iba o občianstvo pre krajanov. Napokon vysvitlo, že dostanú aj volebné právo.
O sebe ste raz povedali: "Stal som sa Rakúšanom, ale narodil som sa ako Maďar." Dnes už sa necítite Maďarom?
Som Maďar, Rakúšan a Európan. V Maďarsku som sa narodil, maďarčina je moja materčina a jediná z piatich rečí čo ovládam, pri ktorej nemám cudzí prízvuk. Moja prvá manželka bola Maďarka, druhá Angličanka, a pred siedmimi rokmi som sa oženil znova s Maďarkou. Zsóka má v Maďarsku rodinu, v Budapešti vlastníme malý byt, čo ma opäť trocha viac vtiahlo do maďarského prostredia. Ale aj po posilnení väzieb s rodiskom som predovšetkým lojálnym občanom Rakúska, s ktorým sa spája všetko dobré, čo ma v živote postretlo. V ťažkých časoch ma tam prichýlili a hoci to môže znieť hlúpo - majú ma tam radi a vážia si ma.
Jeden veľký slovenský herec a spisovateľ o sebe hovoril, že je rakúsky Uhor. Aj vy sa cítite doma v rôznych kútoch niekdajšej monarchie?
Na svet som prišiel v Budapešti, žijem vo Viedni. Mama sa narodila v Sedmohradsku, ktoré po Trianone pripadlo Rumunsku. Celá otcova rodina pochádzala z dnešného Slovenska. On sa narodil v Košiciach. Môj strýko Oszkár, ktorý bol lekár, zase žil v Bratislave. V päťdesiatom siedmom, predtým, ako som zostal na Západe, som sa u neho zastavil. A navštevoval som ho aj neskôr, keď som už ako rakúsky novinár chodil na služobné cesty za železnú oponu. Ako by som sa tu mohol cítiť cudzo?
Podľa spisovateľa Gyulu Illyésa "Maďar je ten, ktorého bolí Trianon". Vás Trianon bolí?
Ako by nie! Trianon ma bolí, pretože rozporcioval krajinu. Nie úplne rešpektoval právo na sebaurčenie, ktoré presadzoval americký prezident Woodrow Wilson, keďže od Maďarska odčlenili aj také pohraničné územia, kde boli Maďari vo väčšine. Čiže v tomto zmysle nebol Trianon - v úvodzovkách - spravodlivý. Spravodlivosť je však relatívny pojem, lebo v uplynulých deväťdesiatich rokoch vznikli nové historické reálie. Podobné osudy postihli ľudí v Alsasku a Lotrinsku alebo v rozpadnutej Juhoslávii. Rozumiem tej bolesti, v ktorej boli vychovávané celé generácie. Ja však patrím medzi tých, čo túto bolesť liečia porozumením a nie - ako to Rainer Maria Rilke povedal - zabodávaním zástav do rán. Namiesto jatrenia rán treba pochopiť, čo sa stalo.
Čo sa stalo a kto za to môže?
Uhorsko sa jednoducho rozpadlo, v čom významnú rolu zohral maďarský nacionalizmus, vedomie takzvaného maďarského poslania. Tak ako v rokoch 1848 - 1849 sa napokon opäť všetky národy Uhorska postavili proti Maďarom. Bol to dôsledok toho, že maďarská vládnuca vrstva utláčala národnostné menšiny. Pomaďarčovala Slovákov, Rumunov, Chorvátov i Srbov. Typickým príkladom bolo, keď minister školstva Albert Apponyi zrušil vyučovanie v slovenčine.
Čiže podľa vás hlavnými vinníkmi rozpadu Uhorska boli Maďari?
Predovšetkým oni.
Maďari si to uvedomujú?
Niektorí áno, ale väčšina nie. Prieskumy verejnej mienky ukazujú, že, žiaľ, veľmi mnohí nevedia, čo spôsobilo rozpad Uhorska a až zarážajúco veľa ich dodnes netuší, že napríklad v Bratislave či iných niekdajších významných uhorských mestách Maďari netvoria väčšinu. A táto neznalosť je nebezpečná. V súčasnom Maďarsku vychádza veľmi veľa kníh, ktoré vznikli v medzivojnovom období na šírenie rôznych národných mýtov. Je to brak na ohlupovanie más. Môžete si ich kúpiť v kníhkupectvách priamo v centre Budapešti. Tvrdí sa v nich, že Trianon bol sprisahaním. Mierové zmluvy boli vraj preto také nespravodlivé, lebo syna Georga Clemenceaua, vtedajšieho francúzskeho premiéra, opustila jeho maďarská manželka.
Ako je možné, že takému niečomu v 21. storočí ešte niekto verí?
Žiaľ, pravicová hegemónia v dnešných maďarských médiách znamená, že sa viac píše o veľkoleposti zašlých čias ako o ich tienistých stránkach. Orbánova vláda sa programovo obracia do minulosti. Teraz napríklad plánuje v Budapešti prestavať Kossuthovo námestie pred parlamentom. Chce mu navrátiť podobu z roku 1944. To znamená, že z neho odstránia sochu grófa Mihálya Károlyiho, prvého prezidenta Maďarskej republiky, ktorého nacionalisti za jeho pacifizmus v časoch prvej svetovej vojny obviňujú z kapitulantstva. Preč pôjde aj pamätník Attilu Józsefa, jedného z najväčších maďarských básnikov 20. storočia, u ktorého zrejme prekáža jeho ľavicová orientácia. Naopak, na piedestál sa vráti gróf István Tisza, ktorý sa síce spočiatku staval proti prvej svetovej vojne, ale napokon Maďarsko doviedol ku katastrofe a bol známy svojím absolútne necitlivým prístupom k menšinám. Toto šachovanie so sochami by mohlo byť len drahou maličkosťou, keby nešlo o súčasť širšieho vyvolávania nacionalistických nálad. Tie už nakazili veľkú časť mládeže vrátane univerzitných študentov. Krajne pravicový Jobbik tak má medzi generáciou vo veku do tridsať rokov druhú najvyššiu podporu, ešte síce zaostáva za Fideszom, ale už predstihol socialistov.
Žeby mali Maďari nacionalizmus v krvi?
Nacionalizmus nik nemá vrodený, ani Maďari. Krv či čistota rasy s tým nemá nič spoločné. Stačí, ak si Nemaďar osvojí maďarskú kultúru, tradície, jazyk. Pôvod nie je dôležitý. Veď koľkí z uctievaných národných hrdinov revolúcie roku 1848 sa nenarodili ako Maďari, ale Rumuni, Slovania, Nemci či Židia. Regent Miklós Horthy rozprával lepšie po nemecky ako po maďarsky. A ešte aj vodca fašistov Ferenc Szálasi bol spolovice Armén, pričom v žilách mu kolovala i nemecká, rusínska a slovenská krv.
Kde je potom chyba?
V tom, že na rozdiel od iných európskych národov sa Maďari často nedokážu objektívne pozrieť na svoje dejiny a poučiť sa z nich. Je to vec výchovy, toho, ako sa história vyučuje. Maďari majú sklony romantizovať si svoju národnú minulosť. Majú radi mýty. Je to taká fatamorgána, keď o tom, čo nie je, veria že je. Predseda prvej poprevratovej vlády József Antall napríklad vyhlásil, že v duši je premiérom pätnástich miliónov Maďarov a odvtedy to každý jeho nástupca opakuje. Všetci pritom vedia, že toto číslo je prehnané. Lebo ak k desiatim miliónom obyvateľov Maďarska prirátame každého jedného Maďara, nech by žil kdekoľvek, tak dostaneme nanajvýš 13 miliónov. Všimnite si tiež, na koľkých autách možno vidieť nálepky s označením HU na mape Veľkého Maďarska. Keby si niekto v Rakúsku vylepil na auto veľké A s obrysmi mapy niekdajšej habsburskej ríše, ktorá pritom vo vojne prišla o väčšie územie ako Maďari, tak by sa mu všetci vysmiali.
V čom sú Maďari iní ako ostatné stredoeurópske národy?
V tomto priestore sú predovšetkým osamotení. Vrazili klin medzi severných a južných Slovanov a s okolitými národmi si nerozumejú. Ich jazyk, krásny a jedinečný, má úplne odlišné korene. Špecifikom Maďarov, podobne ako u Albáncov, je izolácia, osamelosť a s ňou súvisiaci kult smrti. Publicista, spisovateľ a filozof Arthur Koestler napísal, že "byť Maďarom je kolektívna neuróza".
S touto "kolektívnou neurózou" sa dá úspešne manipulovať?
Vždy sa nájdu takí, ktorí si na národnej výlučnosti chcú vybudovať kariéru alebo politickú moc. A to zďaleka nie len v Maďarsku. Každý nacionalizmus je zlý. Je to najnebezpečnejšia choroba vo východnej a strednej Európe. Ubližuje väčšinovému národu i menšinám. Slovensku uškodil Mečiarov a Slotov kurz. Maďarsku zase prešľapy jeho politikov. Úplne najhorší prípad je, keď v dvoch susedných krajinách sú pri moci nacionalistické vlády. V Európe 21. storočia by sa to už patrilo prekonať. Príkladom zmierenia je to, čo spravili Francúzi s Nemcami a Rakúšania s Talianmi. Treba zostaviť spoločné učebnice, ktoré by ukázali, aké zločiny a chyby sa udiali na oboch stranách. Szálasi nezbavuje viny Tisa, Tiso zase Szálasiho. Dejiny treba poznať komplexne. Lebo ak v Maďarsku hovoria iba o Tisovi a na Slovensku len o Szálasim, tak to nič dobré neprinesie.
Pokoju v susedských vzťahoch zrejme neprospieva ani zneužívanie menšín na politické ciele v materskej krajine.
Osobne som nepovažoval za správne, keď maďarskí štátnici neustále navštevovali oblasti, kde žijú zahraniční Maďari a prednášali im politické prejavy. To Rakúšania nerobia. Takmer štvrť milióna ich krajanov žije v Južnom Tirolsku, ale nespomínam si, že by ich navštívil rakúsky prezident alebo spolkový kancelár, či už socialista, alebo ľudovec, aby tam prednášal politické prejavy. Menšiny majú mať prirodzene právo, aby slobodne používali svoj jazyk, učili sa ho v školách, pestovali vlastnú kultúru a tradície. Ale neschvaľujem, keď v Európe bez hraníc sa niekto pokúša menšiny naviesť na to, aby proti vôli väčšinového národa hrali nejakú politickú rolu v bývalej materskej krajine. Naopak, vážim si tých, ktorí napríklad na Slovensku vytvorili spoločnú maďarsko-slovenskú stranu. To považujem za mimoriadne odvážnu a progresívnu iniciatívu. A som smutný z toho, že Orbánova vláda túto stranu ignoruje a stretáva sa len s predstaviteľmi etnicky čistej maďarskej strany zo Slovenska.
Sú opodstatnené obavy, podľa ktorých Budapešť preto buduje právne väzby so zahraničnými Maďarmi, lebo sa usiluje o revíziu trianonských hraníc?
To je vylúčené. Nijaká taká poznámka zo strany maďarských politikov či už z Fideszu, alebo zo socialistickej strany nezaznela. Za znepokojujúce však považujem to, že veľmi podstatná časť mladých Maďarov v sociologickom prieskume, ktorého výsledky uvádzam vo svojej pripravovanej knihe, vyhlásila, že všetky prostriedky je možné použiť na to, aby sa trianonské hranice revidovali.
Viete ale pochopiť znepokojenie vyvolané u susedov rozdávaním občianstva zahraničným Maďarom a prísľubom, že budú môcť v Maďarsku voliť?
Rozumiem ich obavám. Je dôležité, že Orbán a ďalší politici opakovane ubezpečujú, že nemôže byť ani reč o revízii hraníc. Ale to samo osebe nestačí. Piliermi stability stredoeurópskych krajín je totiž popri tolerancii väčšinového národa k menšinám, ktorá im umožňuje cítiť sa doma tam, kde žijú, aj to, aby mu tie nezadávali príčinu pochybovať o ich lojalite. Túto citlivú rovnováhu môže narušiť, ak zahraniční Maďari dostanú volebné právo v Maďarsku.
Čo si v tejto súvislosti myslíte o slovenskom protizákone?
Neschvaľujem ho. Podľa mňa je najdôležitejšia tolerancia. Iná vec je, keby žiadateľ o maďarské občianstvo na Slovensku pracoval v nejakej oblasti citlivej z národnobezpečnostného hľadiska, potom by bolo zjavne oprávnené pozornejšie sa na neho pozrieť. Tresty a odnímanie štátneho občianstva však nepovažujem za správne. Agresivita iba škodí. Lebo zodpovednosť patrí väčšine. A menšina by sa nemala trestať za hlúposť politikov z jej materskej krajiny.
Prečo Maďarsko protestuje proti slovenskému protiopatreniu a podobné výhrady neadresuje aj Rakúsku? Veď aj tam, ak by niekto prijal maďarské občianstvo, automaticky by prišiel o rakúske...
V Rakúsku žije neporovnateľne menej Maďarov ako na Slovensku, asi len 15-tisíc. Nepočul som ešte ani o jednom, kto by chcel prijať maďarské občianstvo. Ani neviem, či a za akých podmienok môže mať dnes rakúsky občan dvojaké občianstvo. Moja nebohá druhá manželka, anglická herečka, s ktorou som prežil štyri desaťročia, si svojho času vybavila aj rakúsky pas, lebo s ním mohla cestovať do viacerých krajín bez víz než s britským. Moja terajšia manželka je maďarská občianka. V Rakúsku žije už deväť rokov, ale neverím, že by prijala rakúske občianstvo. V dnešnej Európe bez hraníc je to už podľa mňa prežité. V Rakúsku dvojaké občianstvo pre Maďarov nie je žiadna veľká téma. O to väčšie pobúrenie tam vyvolali niektoré ekonomické opatrenia Orbánovej vlády odzrkadľujúce maďarský nacionalizmus, ako je mimoriadne zdanenie bánk a zákon prikazujúci finančným ústavom, aby umožnili zákazníkom splatiť devízové hypotéky v nižšom ako trhovom kurze švajčiarskeho franku. Rakúske banky, ktoré poskytli v Maďarsku devízové úvery v hodnote 5,3 miliardy eur, z toho budú mať obrovské straty. Viedeň to vníma ako nezaslúžené zaucho, ktoré sa nechystá tak skoro Budapešti odpustiť. Veľké protesty vyvolal v Rakúsku aj Orbánov mediálny zákon, proti ktorému podpísalo petíciu 1500 novinárov, ako aj nedávne vymenovanie na čelo budapeštianskeho Nového divadla dvoch neslávne známych ultranacionalistov.
Od leta 2010 v slovensko-maďarských medzištátnych vzťahoch vládne nezvyčajne pokojné ovzdušie. Bolo správnym rozhodnutím, že vláda Ivety Radičovej radšej mlčala, keď z iných európskych metropol sa valila kritika na Orbánovu vládu za jej nedemokratické postupy?
Podľa mňa je veľmi dôležité, aby susedné krajiny brali ohľad na maďarskú citlivosť a správali sa zdržanlivo. Oveľa viac pomáha, keď sa útok na maďarské prešľapy vedie z Nemecka a nie zo Slovenska či Rumunska. To, pravda, neznamená, že by sa v tých krajinách o tom malo mlčať. Niekdajší americký prezident Theodor Roosevelt však svojho času radil: "Hovor jemne, ale maj so sebou veľkú palicu!" Ale tu nik nemá veľkú palicu - ani Slováci, ani Maďari. Tak nech radšej spolu hovoria jemne aj bez nej. Spory je lepšie si vydiskutovať medzi štyrmi očami a nie ich rozmazávať cez médiá. To druhé býva často kontraproduktívne a navyše je to vždy prihrávka na smeč pre radikálnych nacionalistov. Citliví nie sú iba Maďari, ale napríklad aj Taliani. Všetci vedia, že Berlusconi je obyčajný klaun, ale aj jeho domáci odporcovia to neradi počujú spoza hraníc, lebo sa to dotýka ich národnej cti.
Akú šancu vidíte na to, že táto zdržanlivosť prečká aj marcové slovenské voľby?
Návrat Smeru k moci nemusí nevyhnutne vyostriť vzťahy medzi Bratislavou a Budapešťou. Verím, že Robert Fico sa poučil z minulosti. Jeho Smer prijali späť do Strany európskych socialistov a medzi posvätné zásady sociálnych demokratov patrí, že nikdy sa nesmú spriahnuť s nacionalistami, ale majú spolupracovať s tými, ktorí rešpektujú základné európske hodnoty. Keď Fico nebude schopný samostatne vytvoriť vládu, čo je pravdepodobné, tak by už nemal zopakovať ten pokus so Slotovou národnou stranou, lebo to nemalo dobré európske ohlasy. Jeho nedávny postup bol zodpovedný. Prirodzene, svoju polievočku si prihrial, keď podporu navýšenia eurovalu podmienil odstúpením vlády, ale to je legitímne. Veď Fico nie je riaditeľom charitatívnej organizácie, ale líder politickej strany, ktorá sa chce vrátiť k moci. Ak jeho budúca možná vláda bude vo vzťahu k Budapešti umiernená, nevyhnutne to ovplyvní aj druhú stranu, aby sa miernila. Orbánova zodpovednosť pred svetom by totiž bola zrejmejšia, ako keby sa olej prilieval do ohňa z dvoch strán.
Sú si Fico a Orbán v niečom podobní?
Fico je približne Orbánov generačný druh, je tiež talentovaný a obratný politický líder, ale neviem, čo viac spoločného by ešte mohli mať. Orbán je fenomén, ktorý nemožno prirovnať k žiadnemu slovenskému politikovi. K Mečiarovi? Ťažko porovnávať futbalistu s boxerom. Možno len povrchne, že Orbán lepšie vyzerá a nie je známe, že by mal milenky. Dzurinda je zase oproti Orbánovi príliš umiernený, Mikloš zase elegantnejší.
Expremiér Ferenc Gyurcsány charakterizoval dnešné Maďarsko slovami "už nie demokracia a ešte nie diktatúra". Vy to ako vidíte?
To je výstižne povedané. Kniha Moja premrhaná krajina, ktorá by na budúci rok mala vyjsť aj na Slovensku, bude mať v anglickom vydaní názov Maďarsko medzi demokraciou a autoritarizmom. Orbán je na ceste k vybudovaniu takého systému, ktorý sa podobá viac na Maďarsko z medzivojnového obdobia. Tam smeruje jeho politika, opatrenia v oblasti právneho štátu i médií. Jeho národno-konzervatívno-klerikálny režim sa pokúša zabetónovať sa pri moci na 15 až 20 rokov.
Toľko tipujete, že vydrží?
On to otvorene povedal v jednom svojom prejave, že potrebuje 15 až 20 rokov. Ja osobne som presvedčený, že Orbán sa udrží pri moci prinajmenšom dve volebné obdobia, čiže minimálne osem rokov. Je pomerne mladý. Do päťdesiatky mu chýbajú ešte dva roky. Podarilo sa mu už vytvoriť základy systému, pri ktorom bude takmer nemožné striedanie vlád cestou demokratických volieb. V západnej Európe nie je ešte jeden ďalší politik, ktorý by si dokázal vydobyť takú obrovskú moc ako on. Má svojich ľudí na všetkých kľúčových postoch, výraznú mediálnu hegemóniu a plnú podporu domáceho veľkokapitálu i cirkví. Navyše liberálne ľavicová opozícia je v takom beznádejnom stave, že reálne nevidím nikoho, kto by ho v dohľadnom čase mohol ohroziť.
Nielen pre mnohých Maďarov, ale aj Slovákov a Čechov žijúcich v blízkosti rakúskej hranice do roku 1989 boli vaše relácie v televízii ORF oknom v železnej opone. Ako sa vás dotklo to, že namiesto vďaky vás médiá blízke Orbánovi začali obviňovať z kolaborácie s maďarským komunistickým režimom a jeho štátnou bezpečnosťou?
Nesmierne ma to pobúrilo. Popreli všetky pravidlá etiky: pred zverejnením tých očierňujúcich článkov ich nezaujímal môj postoj a nezverejnili mi ani tlačovú opravu. Tá osočovacia kampaň prepukla najskôr pred nemeckým a potom maďarským vydaním Mojej premrhanej krajiny. Táto kniha o dvoch desaťročiach, ktoré prešlo Maďarsko od zmeny režimu, sa zjavne mnohým stúpencom Fideszu nepáči. Výmyslami o mojej údajnej kolaborácii ma chceli zdiskreditovať pred čitateľskou verejnosťou. Rakúsky prezident Heinz Fischer ma ale utešoval: "Nič si z toho nerobte, aj takéto útoky prospejú knihe ako neplatená reklama." Povedal som mu: "Máte pravdu, pán prezident, ale môjmu krvnému tlaku to neprospeje." Skutočne sa nemýlil. Mojej premrhanej krajiny sa v Maďarsku predalo 16 a pol tisíca kusov, čo znamená, že na tamojšom trhu je to moja najúspešnejšia, hoci i najviac zatracovaná kniha. Nerobí mi dobre, keď musím o svojej rodnej krajine písať veľmi kriticky. Veľký švajčiarsky spisovateľ Friedrich Dürrenmatt ale v jednom rozhovore povedal: "My spisovatelia musíme byť nie pozitívni, ale čestní." Ja píšem to, čo vidím a čo si myslím, nezávisle od toho, či sa to niekomu páči, alebo nie, či ma pochváli, alebo ohovorí. Klamstvá, čo o mne šíria, ma neodradia.
Paul (Pál) Lendvai
* 1929 - Narodil sa v Budapešti v židovskej rodine.
* 1944 - Nacisti ho zadržali; mal byť transportovaný do vyhladzovacieho tábora. Počas pochodu smrti ho oddelili od otca, obom sa zázrakom podarilo utiecť a po získaní švajčiarskeho pasu prežili vojnu pod diplomatickou ochranou neutrálneho štátu.
* 1948 - Po zlúčení maďarskej ľavice sa z mladého sociálneho demokrata stal člen komunistickej strany. Pracoval v straníckom denníku Szabad Nép a neskôr v agentúre MTI.
* 1951 - Vyšla mu kniha Tito, nepriateľ maďarského ľudu; neskôr svoju prvotinu i pôsobenie v stalinistickej tlači označil za osobné zlyhanie, za ktoré sa hanbí.
* 1953 - Bol obvinený z trockizmu a na osem mesiacov uväznený. Na tri roky mu zakázali vykonávať povolanie.
* 1956 - Prijali ho späť do strany a začal pracovať vo večerníku Esti Hírlap.
* 1957 - Po porážke maďarskej revolúcie sa nevrátil z reportážnej cesty do Poľska a cez Československo ušiel do Rakúska.
* 1957 - 1982 - Bol východoeurópskym korešpondentom denníka Die Presse.
* 1959 - Dostal rakúske štátne občianstvo.
* 1960 - 1982 - Pracoval ako dopisovateľ londýnskych Financial Times
* 1972 - Podieľal sa na napísaní životopisu kancelára Bruna Kreiského, s ktorým sa osobne zblížil.
* 1973 - Založil časopis Europäische Rundschau, ktorý dodnes vedie.
* 1980 - Vymenovali ho za profesora.
* 1982 - 1987 - Viedol východoeurópske oddelenia televízie ORF.
* 1987 - 1998 - Bol intendantom Rádia Österreich International.
* 2004 - Na Slovensku mu vyšla kniha Na čiernej listine - zážitky Stredoeurópana.
* 2010 - 2011 - Týždenník Heti válasz blízky Fideszu napísal, že bol tajným informátorom Kádárovho režimu, proorbánovský denník Magyar Nemzet ho obvinil zo spolupráce s komunistickou štátnou bezpečnosťou; Lendvai to rázne dementoval.
* 2011 - Kalligram mu v slovenčine vydal druhú knihu Maďari - víťazstvá a prehry.
14.11.2011 Ivan Drábek www.pravda.sk |
| Z internetu Nemecko - Následující nápad pochází z Německa, ale naše reálie se zase tolik neliší
Krásný nápad!!
Dejme starší lidi do vězení a zločince do domovů důchodců!
Následkem toho:
by naši senioři měli denně přístup ke sprše, volný čas, procházky, léky, pravidelné zdravotní a stomatologické kontroly.
Měli by nárok na kolečková křesla atd.
Dostávali by peníze, místo aby za ubytování platili.
Navíc by měli nárok na trvalý kamerový dohled, v případě pomoci by se jim tedy dostalo okamžité pomoci.
Jejich postele by byly dvakrát týdně převlékány, jejich prádlo a oblečení by jim bylo pravidelně práno a žehleno.
Každých 20 minut by měli návštěvu dozorce a jídlo by dostávali až na pokoj.
Měli by zvláštní místnost, ve které by přijímali návštěvy své rodiny.
Měli by přístup do knihovny, tělocvičny, k fyzické i psychické terapii a také do bazénu a dokonce právo na další bezplatné vzdělávání.
Na žádost by byly legálně bezplatně k dispozici pyžama, boty, pantofle a další pomůcky.
Soukromé pokoje pro všechny s vlastní venkovní plochou obklopené velkorysou zahradou.
Každý senior by měl právo na vlastní počítač, televizi, rádio a neomezené telefonování.
Existovala by ředitelská rada, která by vyslechla a řešila stížnosti, dohled by musel dodržovat kodex chování!
Zločinci by dostávali většinou studené, v lepším případě vlažné jídlo, byli by osamělí a bez dohledu.
Světla by se vypínala ve 20 hodin, měli by nárok na jednu koupel týdně (pokud vůbec!). Byli by v malém pokojíku a platili za to 2000 € měsíčně, bez naděje se z toho dostat živí!
A konečně by byla spravedlnost pro všechny!
Z internetu 2011 |
| Život na Slovensku v 21.storočí - Potravinová pomoc na západnom Slovensku viazne
Sľubovanej múky ani cestovín sa nedočkalo takmer 250 obcí.
BRATISLAVA. Potravinová pomoc na západnom Slovensku viazne. Ako informovala Slovenská katolícka charita (SKCH), takmer 250 obcí v Bratislavskom, Nitrianskom, Trenčianskom a Trnavskom kraji sa zatiaľ sľubovanej múky ani cestovín nedočkalo. Pôdohospodárska platobná agentúra (PPA) zatiaľ k uvedenej situácii nezaujala oficiálne stanovisko.
Podľa SKCH na sľubované potraviny spomínaných 250 obcí čaká už tri mesiace. Údajne je problémom akceptovanie nových distribučných skladov zo strany dodávateľa. Slovenská katolícka charita, ktorú PPA oslovila s ponukou na spoluprácu, zriadila sklady spoločne s Trnavskou arcidiecéznou charitou a Diecéznou charitou Rožňava a zabezpečila aj povolenie Regionálneho úradu verejného zdravotníctva, aby sa mohol začať rozvoz potravín a ich distribúcia do obcí.
"My sme splnili všetky podmienky, ktoré boli potrebné, posun celého procesu žiaľ už nemôžeme urýchliť, je to v kompetencii PPA," povedal generálny sekretár SKCH Radovan Gumulák. "Napriek tomu, že sme do projektu vložili vlastnú energiu, finančné prostriedky a v neposlednom rade aj svoje dobré meno a organizačne pripravili všetko na začatie distribúcie, do dnešného dňa nebolo dané nám ani dotknutým obciam žiadne oficiálne vysvetlenie vzniknutej situácie a čierny Peter sa nakoniec ocitol v našich rukách, pretože všetky obce sa teraz obracajú na nás", dodal Gumulák.
Slovenská katolícka charita zabezpečila v júli 2011 tri nové sklady, ktoré mali byť zaradené do distribučnej siete oficiálnych skladov. Začala tiež komunikáciu s obcami a pripravila harmonogram rozvozu potravín. Ďalší posun v tejto situácii už charita nevie ovplyvniť, keďže koordinácia celého projektu na Slovensku je v kompetencii PPA.
Termín ukončenia projektu sa blíži a všetky zúčastnené obce a mestá zapojené do projektu veria, že sa situácia vyrieši a sľúbené potraviny sa nakoniec k ľuďom dostanú. SKCH v tejto veci plánuje osloviť aj ministra pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Zsolta Simona, aby svojou osobnou intervenciou pomohol vyriešiť túto záležitosť, uvádza sa v informácii, ktorú dnes poskytla Ivana Pástorová, projektová manažérka Slovenskej katolíckej charity.
31.10.2011 TASR |
| V septembri ubudlo na Slovensku viac ako 600 dôchodcov - Priemerná výška starobného dôchodku predstavovala na Slovensku v septembri tohto roka 361,55 eura. V porovnaní s predchádzajúcim mesiacom mierne vzrástla, konkrétne o 28 centov. Informuje o tom Sociálna poisťovňa (SP) na svojej internetovej stránke.
Najviac dôchodcov poberá starobný dôchodok, ktorý dosahuje najvyššiu priemernú sumu z dávok. Ich počet v septembri predstavoval 953.919. Druhú najvyššiu sumu predstavuje predčasná starobná dávka, konkrétne 356,27 eura. S viac ako 321 eurami nasleduje na treťom mieste invalidný dôchodok.
Celkovo vypláca SP dávky takmer 1,3 milióna dôchodcom, ich počet v septembri medziročne klesol o 647. Celkovo vyplatila SP takmer 1,60 milióna dávok, čo je viac ako počet dôchodcov, keďže jeden dôchodca môže poberať naraz viacero dávok.
21.10.2011 TASR |
| Lexa zdvojnásobil majetok. Je v milionárskej elite - V rebríčku slovenských a českých boháčov sa objavil bývalý šef SiS Ivan Lexa. Poskočil o 40 miest. 53265640
Do radov československého elitného klubu sa zapísal tento rok Lexa s majetkom 160 až 200 miliónov eur. Podľa rebríčka, ktorý výšiel ako exkluzívne vydanie českého časopisu Týden 111 miliardářů, ktoré uverejnili v týchto dňoch, sa tak umiestnil na 37. až 42. mieste. Išlo o skok dopredu o 40 miest. Spoločnosť mu s rovnakým majetkom robí bývalý poslanec za HZDS Jozef Brhel, ktorého meno sa v súčasnosti spája s oblasťou alternatívnych zdrojov energie. Ale takisto aj šéf Železiarní Podbrezová Vladimír Soták, ktorý je skokanom roka. Poskočil o 43 miest a svoj majetok zdvojnásobil. S rovnakým umiestnením a odhadovaným majetkom skončil aj bývalý prezident Slovenského zväzu ľadového hokeja a majiteľ Váhostavu Juraj Široký.
Slovensko má zastúpenie aj v prvej trojke. Na druhom mieste v rebríčku sa umiestnil podnikateľ Andrej Babiš. Ten vďaka Agrofert Group zvýšil svoj majetok podľa českeho časopisu Týden o približne 200 miliónov eur. Babišovi v marci len o kúsok ušlo miesto v prvej tisícke najbohatších ľudí sveta podľa prestížneho amerického časopisu Forbes. V poslednom rebríčku sa umiestnil na 1057. mieste a časopis odhadol jeho majetok na 1,1 miliardy amerických dolárov.
Medzi Čechmi a Slovákmi je už len jeden biznismen, ktorý je podľa uverejnených informácií bohatší ako Babiš. Finančník a majiteľ PPF Group Petr Kellner zvýšil svoj majetok oproti minulému roku o 400 až 600 miliónov eur a s majetkom 3 až 3,4 miliardy eur mu patrí označenie najbohatší Čech. Prvú trojku po Kellnerovi a Babišovi uzatvára český podnikateľ Pavel Tykač. Uhľobarón v roku 2006 kúpil podiel v dnešnej skupine Czech Coal a stal sa najväčším konkurentom českého gigantu ČEZ.
V minuloročnom rebríčku českého časopisu Týden figuroval aj Ján Slota, ktorého majetok vtedy odhadli na 7 až 8 miliárd českých korún. Slota vtedy odmietol zaradenie jeho osoby medzi najbohatších Slovákov. V tohoročnom rebríčku slovenský politik nefiguruje.
Kto je Ivan Lexa
Patril medzi najdôležitejších mužov bývalého premiéra Vladimíra Mečiara. Lexa sa prvý krát dostal do konfliktu s vtedajším prezidentom Michalom Kováčom, keď ho Kováč odmietal vymenovať za ministra privatizácie. Lexa bol napokon menovaný za štátneho tajomníka toho rezortu a keďže minister menovaný nebol, tak ho fakticky riadil Lexa. Najviac sa zviditeľnil počas obdobia, keď šéfoval Slovenskej informačnej službe. Tajná služba pod jeho vedením bola podľa jeho kritikov zapletená do viacerých káuz. Medzi najvážnejšie patrí únos syna prezidenta Michala Kováča a vražda Róberta Remiáša. Žiadny z týchto prípadov nebol vyšetrený, pretože Vladimír Mečiar ako zastupujúci prezident dal na ne amnestie. lak,peb www.hnonline.sk
19. 10. 2011 |
| Štátny bankrot? To tu už predsa bolo - Strašidlo štátnych bankrotov obchádza spoločnú Európu. Najviac straší v Grécku, ale pesimisti už predpovedajú, že čoskoro ohrozí Portugalsko a možno i Taliansko. A čo tak Česko alebo Slovensko? Vraj nemysliteľné? Nebolo by to však nič nové pod slnkom.
Naši rodičia a prarodičia žili v štátnych útvaroch, ktoré aj dlhodobo strácali schopnosť splácať svoje finančné záväzky, a preto museli vyhlásiť bankrot. Alebo ho ani nevyhlásili, ale prijímali rovnako drastické opatrenia, lebo boli až po uši v dlhoch. Ale potom sa spravidla odrazili od dna. Ekonómovia dokonca tvrdia, že správne načasovaný a dobre vykonaný bankrot ozdravuje štátne financie. Zrejme áno, ale za akú cenu!
Presne pred 200 rokmi vyústila vážna hospodárska kríza v habsburskej monarchii (územie dnešného Slovenska bolo jej súčasťou) do štátneho bankrotu a katastrofálneho finančného znehodnotenia peňažného obehu.
Kedy ľud znenávidel bankovky
"Doba to bola veľmi pamätná a rušná," spomínal Gašpar Fejérpataky-Belopotocký, ktorý práve vtedy prišiel z Turca do Viedne učiť sa knihárskemu umeniu u tamojších majstrov. "Skoro celá Európa sa oborila na Napoleona a v tej vojne sa aj skoro celá zúčastnila."
Zabudol dodať, že išlo o reťaz napoleonských vojen trvajúcich takmer dve desaťročia a že Rakúsko sa v nich finančne úplne vyčerpalo. C. k. tlačiarenské stroje neprestávali chrliť inflačné papierové peniaze, takzvané bankocedule, ktoré o polstoročie skôr zaviedla Mária Terézia. Zároveň s tým klesal ich kurz, a to bol raj pre rôznych špekulantov.
Koncom roku 1810 sa platilo už 1 240 zlatých v bankovkách za 100 zlatých v strieborných minciach. Obyvateľstvo držalo doma mince zo striebra a zlata a kto mohol, kupoval nehnuteľnosti, aby sa papierových peňazí zbavil skôr, ako úplne stratia hodnotu.
Keď Rakúsko prehralo ďalšiu, v poradí už piatu vojnu s Napoleonom, jeho štátny dlh narástol do astronomickej výšky - 1,060 miliardy zlatých. A na základe schonbrunského mieru malo platiť Francúzsku 83 miliónov frankov vojnových reparácií.
Vzápätí nariadili Habsburgovci urobiť čosi, po čom siahli o storočie neskôr v čase občianskej vojny ruskí boľševici. V monarchii sa uskutočnila nová sekularizácia cirkevného majetku. Štát zhabal v kostoloch zlaté a strieborné predmety a dal ich pretaviť na zlaté a strieborné odliatky. Nedotknuté zostali iba mimoriadne cenné umelecké diela.
Nič však nepomáhalo - ani vytvorenie burzovej polície, ani dohľad nad trhmi, ani tvrdé postihy úžery. Financie, rozvrátené rastúcim štátnym deficitom, ktorý bol dôsledkom vysokých výdavkov na armádu, sa nedarilo stabilizovať.
Musela nasledovať šoková terapia, ktorá dostala pomenovanie Wallisová peňažná reforma. Na návrh prezidenta dvorskej komory, dnes by sme povedali ministra financií, Jozefa grófa Wallisa podpísal cisár František I. vo februári 1811 patent o menovej reforme.
O mesiac neskôr vyhlásilo Rakúsko štátny bankrot. A hoci príslušné opatrenia sa pripravovali v prísnom utajení, veľká časť obyvateľstva, ako to už býva, ich napriek tomu očakávala. Málokto však predpokladal, že zasiahnu do života miliónov s takou silou a krutosťou.
Šoková terapia podľa Wallisa
Patent nariaďoval výmenu doterajších bankoviek i mincí v pomere 5:1, čiže devalváciu na pätinu ich nominálnej hodnoty. Namiesto starých peňazí sa vydávali zmenkové listy a do peňažného obehu sa zavádzala nová viedenská mena, ktorej typickým predstaviteľom sa stali papierové "šajny". Štát sa tak zbavil štyroch pätín svojich dlhov tým, že ich z 80 percent presunul na obyvateľstvo.
Mnohé bohaté rodiny schudobneli a chudobní sa stali ešte chudobnejšími. Dôsledky bankrotu sa prejavovali až do konca 19. storočia. Ako napísal v roku 1910 historik Július Botto, "chudoba pocítila stratu v najväčšej miere, lebo utratila svoj posledný mozoľný groš".
Hnev obyvateľstva padal na hlavu Wallisa, čo vyhovovalo cisárovi, ktorý údajne mýtus o "ministrovej" vine sám rozširoval. Traduje sa však, že gróf sa pôvodne zdráhal prijať úrad so zdôvodnením, že finančným otázkam nerozumie. František I. mu vraj odpovedal, že práve takých ľudí potrebuje a že Wallis svoju úlohu hravo zvládne.
Dosť na tom, že v roku 1813 sa aj Wallisovi otvorili oči a rezignoval. V tom čase už bolo jasné, že predchádzajúce opatrenia nestačili na ozdravenie financií. Pokračujúca vojna s Francúzskom opäť vyvolala inflačnú emisiu peňazí.
Pokračovalo aj zdražovanie. Mladý Ján Kollár prišiel v tom čase študovať do Prešporka, kde doslova živoril. "Chlieb a voda, to bola moja večera," spomínal v pamätiach. A drevo bolo vo vtedajšej Bratislave také drahé, že študenti bývajúci na priváte si kúrili v piecke krížmi navláčenými po nociach z miestneho cintorína.
Finančnú a menovú katastrofu v habsburskej monarchii zažehnalo v poslednej chvíli až šťastné ukončenie napoleonských vojen. Vojnovú náhradu 47 miliónov zlatých v striebre musel nakoniec platiť Paríž Viedni a nie naopak.
Podľa Petra Šoltésa z Historického ústavu SAV prinieslo finančnú stabilizáciu až založenie centrálnej Rakúskej národnej banky v roku 1816, ktorá mala ochrániť krajinu od podobných katastrof a dohliadať nad peňažným trhom. Krátko predtým totiž musel štát vyhlásiť ďalší bankrot. Z trhu sa stiahlo nekryté obeživo a hodnota viedenskej meny klesla približne o 60 percent.
"Dva krátko po sebe nasledujúce štátne bankroty otriasli dôverou ľudí v papierovú menu," konštatuje historik. "Silneli hlasy volajúce po výmene papierových peňazí za mince a po krytí peňazí zlatom."
A národná banka k tomuto kroku čoskoro aj pristúpila...
Lúpež storočia podľa Ivana Zlobina
Čuduj sa svete, ale po vzniku Československej republiky v roku 1919 chceli niektorí ekonómovia uskutočniť radikálnu peňažnú reformu podobne, ako to urobil gróf Wallis o viac ako storočie skôr - odstupňovanou devalváciou.
Prevládol však názor ministra financií Aloisa Rašína, ktorý sa rozhodol osamostatniť peňažný obeh od rakúsko-uhorského a zaviesť novú menovú jednotku.
Ale určitú inšpiráciu Wallisom možno nájsť - hoci to znie priam neuveriteľne - v spôsobe uskutočnenia peňažnej reformy za vlády komunistov začiatkom júna 1953. Lebo niektorí odborníci, napríklad český ekonóm Pavel Kohout, tvrdia, že išlo vlastne o štátny bankrot.
Stanislava Púlpanová z Inštitútu ekonomických štúdií Univerzity Karlovej je menej jednoznačná, ale zároveň potvrdzuje: "V skutočnosti to nebola peňažná reforma, názov mal naznačiť niečo jemnejšie, ale menová reforma plus nepriznaný štátny bankrot."
Bezprostrednou príčinou toho, čo sa vtedy udialo, bolo však tiež nadmerné množstvo peňazí v obehu a pokus za každú cenu ozdraviť rozvrátenú ekonomiku.
Navonok to malo podobu výmeny starých peňazí za nové. Peňažné sumy v hotovosti sa vymieňali do výšky 300 korún (Kčs) v pomere 5:1 a všetko nad túto sumu v pomere 50:1. Čiže tiež odstupňovane.
Úspory na vkladných knižkách sa prepočítavali do sumy 5 000 Kčs v pomere 5:1, od 5 000 do 10 000 Kčs v pomere 6,25:1 a vklady nad 50 000 dokonca v pomere 30:1. Háčik bol v tom, že väčšina Slovákov si držala úspory doma.
"Vyplývalo to z dlhodobej nedôverčivosti obyvateľstva voči vtedajším peňažným ústavom," pripomína Mária Kačkovičová z archívu Národnej banky Slovenska. Ale všetko, čo bolo v pančuchách alebo niekde pod matracmi, sa znehodnotilo.
Tí, čo sa dozvedeli o chystanej výmene v hodine dvanástej, utekali s našetrenými peniazmi do banky, ale vklady uložené po 15. máji sa už prepočítavali v pomere 50:1. Dokonca aj poistky sa krátili v pomere 20:1.
To však nebolo všetko. Bankrotujúci štát sa rozhodol nesplniť svoje záväzky voči veriteľom občanom. Zrušil totiž štátne a iné cenné papiere bez ohľadu na to, kedy boli vydané!
Prostriedky na viazaných vkladoch z menovej reformy 1945 vo výške 80 miliárd korún sa anulovali (vtedy si mohol každý vymeniť len 500 korún, ostatné peniaze sa museli uložiť na tzv. viazané vklady, ktoré sa raz mali odblokovať).
Málo sa vie, že táto "lúpež storočia" prebiehala u nás v sovietskej réžii . Podľa zistení slovenského historika Michala Štefanského sa už v auguste 1952 obrátila vláda ČSR na Stalina s prosbou, aby vyslal skupinu poradcov, ktorí by pomohli pri príprave reformy a zrušení vtedajšieho prídelového systému.
Už o dva mesiace pricestoval do Prahy námestník ministra financií ZSSR Ivan Zlobin a ďalších šesť expertov.
Utajovanie akcie bolo priam dokonalé. Veď až mesiac pred dňom D bol do príprav zapojený generálny riaditeľ Štátnej banky československej Otakar Pohl. Ale vôbec o nej nebol informovaný jeho námestník zo Slovenska Ľudovít Kováčik.
Nové bankovky i mince sa tlačili v Leningrade a doviezli sa koncom mája 1953 do Mukačeva, kde zapečatené debny prevzali československé vojenské tímy.
Koruna sa spojila s rubľom
Napriek všetkému utajeniu niektoré informácie predsa prenikli na verejnosť a šírili sa rýchlosťou blesku. Mnohí ľudia si v panike vyberali peniaze zo sporiteľne, aby ich mohli utratiť. Za týždeň sa predalo toľko spotrebného tovaru, čo inokedy za dva mesiace. Ale týždeň pred spustením reformy už nebolo veľmi čo predávať.
"Pamätám sa, že veľmi veľa ľudí u nás v ten deň chcelo obedovať a minúť tak ešte nejaké peniaze," spomína Ján Šimko, bývalý vrchný čašník v bratislavskom hoteli Carlton. Podnik vtedy odpredal svojim zamestnancom časť zásob.
V sobotu 30. mája prerušili najvyššie miesta tvrdošijné mlčanie. "Odteraz bude kurz našej koruny pevné spätý so sovietskym rubľom, ktorý je najpevnejšou menou na svete," oznámil vtedajší predseda vlády ČSR Viliam Široký.
Cenzurovaný rozhlas však mohol priniesť prvú správu o chystanej výmene až o 17. hodine, a to už boli obchody zatvorené. V nedeľu fungovali iba kaviarne a ostatné reštauračné zariadenia. A v pondelok sa začala výmena.
Krach štátnych financií sprevádzala akcia ŠtB pod kódovým označením Guľomet. Osobitnej pozornosti konfidentov sa vtedy tešili osoby, ktoré prišli do výmenných stredísk s väčšími sumami. Napríklad v Piešťanoch priniesol jeden občan na výmenu 2 870 000 korún a ďalší v Pezinku rovné dva milióny. Oboch okamžite zaistili.
Takéto vysoké sumy sa však vyskytovali zriedka. Priemer na jednu slovenskú domácnosť nepresiahol sumu 3 300 korún. Príslušníci stredných vrstiev menili síce viac, ale hotovosť okolo 100-tisíc korún sa aj u nich vyskytovala len ojedinele.
Vtedajšia propaganda však tvrdila, že výmena postihne len "buržoázne živly", rôznych parazitov a záškodníkov. V skutočnosti škodovali aj mnohí robotníci (hlavná to sociálna opora nového zriadenia) roľníci a živnostníci.
Na viacerých miestach sa vyskytli vzbury. Do ulíc Plzne vyšlo takmer 20-tisíc ľudí, ktorí vtrhli aj do viacerých úradov a vyhadzovali z okien busty čelných politikov. Zakročilo proti nim vojsko ministerstva národnej bezpečnosti.
V Bratislave sa na múroch objavilo niekoľko nápisov Nechceme diktatúru komunizmu. ŠtB hlásila lokálne nepokoje v Zlatých Moravciach a v Handlovej medzi baníkmi, ktorí odmietali nastúpiť do práce.
Úrady sa preto rozhodli pre politiku cukru a biča. S pompou ohlásili zrušenie lístkového systému, zníženie cien potravín a spotrebného tovaru. Ibaže aj tak boli tieto produkty takmer trikrát drahšie, ako boli v prídelovom systéme.
"Dôsledky výmeny peňazí, ktorá na minimum zredukovala hotovosť i úspory a viedla k poklesu životnej úrovne, pociťovali mnohí ľudia, pričom veľmi dlho, ako osobnú krivdu," pripomína Kačkovičová.
Darmo je, štátny bankrot možno ozdravuje financie - aj ten z roku 1953 prenikavo znížil množstvo nekrytého obeživa - zároveň však láme osudy obyčajných ľudí
17,10,2011 Vladimír Jančula Pravda
|
| Dalajlámu nevpustili do Juhoafrickej republiky - JOHANNESBURG. Tibetský duchovný líder vyjadril v piatok smútok nad tým, že mu úrady v Juhoafrickej republike neudelili víza. "Neboli žiadne znaky, že dostanem víza, neprišla žiadna odpoveď v súvislosti s mojou cestou," hovorí dalajláma na videonahrávke zverejnenej na webovej stránke Univerzity Witwatersrand v Johannesburgu.
Práve na jej pôde mal vystúpiť s prednáškou. "Takže neexistuje žiadna iná možnosť, ako zrušiť moju cestu. Cítim sa veľmi smutne," dodal dalajláma.
Dalajláma musel zrušiť plánovanú cestu do Juhoafrickej republiky, keďže tamojšia vláda mu údajne pre obavy z reakcie Číny nechcela udeliť vstupné víza.
Peking je významným obchodným partnerom ekonomicky najvyspelejšieho štátu čierneho kontinentu. Juhoafrická vláda takéto obvinenia odmieta tvrdením, že dalajláma požiadal o povolenie na vstup do krajiny neskoro.
Tibetského lídra pozvala ikona boja za ľudské práva v JAR Desmond Tutu na oslavu svojich 80. narodenín. Tutu v utorok vyhlásil, že vláda prezidenta Jacoba Zumu už nie jeho vládou a bude sa "modliť" za jej pád. Podľa jeho slov sa totiž správala horšie, ako vláda apartheidu, ktorá bola Južnej Afrike pri moci do roku 1994 a kruto diskriminovala černošskú väčšinu.
7. 10. 2011 SITA 2011
|
| Izrael žiada USA o pomoc po útoku na veľvyslanectvo v Egypte - Egypt v sobotu ráno vyhlásil stav zvýšenej pohotovosti v reakcii na vynútený zásah egyptského ozbrojeného komanda voči demonštrantom, ktorí v piatok večer zaútočili na budovu izraelského veľvyslanectva v centre Káhiry.
Násilný incident si nevyžiadal žiadne obete aj vďaka rýchlemu zásahu komanda, ktoré z budovy oslobodilo šiestich izraelských diplomatov. Počas nočných zrážok s políciou utrpelo v Káhire zranenia takmer 500 ľudí.
Rozzúrení Egypťania sa k ambasáde židovského štátu presunuli z Námestia oslobodenia, prekonali bezpečnostné bariéry a po následnom preniknutí do budovy vyhadzovali objavené tajné dokumenty z balkóna. Následne sa zmocnili izraelskej štátnej vlajky a hodili ju medzi jasajúci dav. Nepokoje vystrašili izraelských predstaviteľov natoľko, že sa minister obrany Ehud Barak obrátil na svojho amerického kolegu Leona Panettu a požiadal ho o pomoc. Izraelský veľvyslanec v Egypte medzitým utiekol späť do svojej vlasti.
Napätie medzi Egyptom a Izraelom sa zvýšilo po tom, ako izraelské jednotky v auguste zabili na egyptskej hranici s Pásmom Gazy päť egyptských pohraničníkov. Barak povedal, že Izrael hlboko ľutuje smrť egyptských dôstojníkov. Urobil tak potom, ako Egypt pohrozil, že z Tel Avivu stiahne svojho veľvyslanca, ak sa Izrael neospravedlní. Egyptskí demonštranti však Barakove ospravedlnenie odmietli.
Egypt a Izrael podpísali v roku 1979 prímerie, no to je po zosadení dlhoročného prezidenta Husního Mubaraka spred niekoľkých mesiacov vo vážnom ohrození.
10.09.2011 SITA |
| Systém sa preklopí na budúci rok - O nastávajúcom roku 2012 vydali svoje svedectvo Mayský kalendár aj hollywoodsky kasový trhák. Vedci, ktorí sa zaoberajú budúcnosťou našej civilizácie vecne, zas tvrdia, že sa o rok zmení celý svetový ekonomický systém. "Nie je to cyklická kríza, ale transformačná," hovorí slovenský futurológ Ivan Klinec. Tvrdí, že nastane čas etiky.
Prečo školstvo na Slovensku stále upadá? Nestačí azda na zmenu jediné politické rozhodnutie, aby sa kvalitné vzdelanie konečne stalo prioritou?
Ak chceme zastaviť tento deštruktívny trend, bez pevného politického rozhodnutia to nepôjde. Stačí si uvedomiť, že pri zrode úspechu ázijských krajín stáli práve politické rozhodnutia ich vlád spred desiatich – dvadsiatich rokov o potrebe pozdvihnúť vzdelanostnú úroveň širokých vrstiev obyvateľstva. Sú to stovky projektov a úsilie množstva univerzít a škôl, v celej Ázii sa ľudia stále učia, vlády to podporujú a ich krajiny sa rozvíjajú preto, že ľudia sú vzdelaní.
O aké projekty ide?
Napríklad v Číne sa na pozdvihnutie vzdelanostnej úrovne obyvateľstva realizujú dva. Je to projekt 211, ktorý má za cieľ kultivovať vysokovzdelanú elitu pre potreby zabezpečenia národných stratégií ekonomického a spoločenského rozvoja. Podieľa sa na ňom 112 univerzít a vysokých škôl. Druhým je projekt 985, ktorý je zameraný na pozdvihnutie úrovne čínskeho vzdelávacieho systému a podieľa sa na ňom približne 34 univerzít. Projekty sú finančne dobre zabezpečené a priamo prepojené so zvyšovaním konkurencieschopnosti čínskej ekonomiky. Školstvo a vzdelanie sú v Číne významnou prioritou rozvoja. Zato nám na Slovensku stačia obyčajné heslá, že budujeme znalostnú spoločnosť, ale školy čoraz viac upadajú a sú v katastrofálnom stave.
Od Novembra ´89 žiadna vláda neprišla s jasným rozhodnutím, že nebude šetriť na školstve. Aký zámer vlastne mali a majú naši volení zástupcovia s budúcnosťou svojich voličov?
Od začiatku tu boli zle stanovené priority. Svetový trh ani ekonomickú konkurenciu nezaujíma, či sa u nás hlásajú pravicové heslá alebo ľavicové, ale či sa naši ľudia dokážu uplatniť tam, kde treba naozaj niečo vedieť. Ak nemajú také vzdelanie, aké majú iní, je to prirodzene bezpredmetné. Ako spozorovala Brigita Smögnerová, keď pracovala v Londýne – síce tam pôsobia celé ročníky absolventov našich vysokých škôl, ale väčšinou robia len pomocnú pracovnú silu. Je to ukážka úrovne nášho vysokého školstva a univerzít.
Čím si vysvetľujete, ako ľahko a na dlhé roky sme sa zmierili s východiskami Mikloša a Dzurindu, že Slovensko môže konkurovať svetu jedine lacnou pracovnou silou?
Je to zastaraná ekonomická teória, že lacná pracovná sila je konkurencieschopná. Nie je to pravda. To, že Európa nemôže konkurovať svetu lacnou pracovnou silou, napísal Oswald Spengler, autor Zániku Západu, ešte na začiatku 20. storočia. Už vtedy tvrdil, že človek, čo žije v Európe, v západnej civilizácii – a to sa týka aj nás - nedokáže konkurovať ľudom, ktorí žijú v Ázii. Nedokáže pracovať za podobných podmienok, lebo by sa fyzicky zničil a zahynul. Západná civilizácia mala jedinečnú šancu vážne konkurovať svetu, keď ľudia okolo Ala Gora realizovali víziu informačnej spoločnosti, ktorá je založená na skvelom vzdelaní a drahej pracovnej sile. Sú tu teda dva koncepty – lacná a drahá pracovná sila. No lacná pracovná sila už nie je dobrá ani pre rozvojové krajiny, aj tie naplno investujú do vzdelania.
Prečo sme sa práve my rozhodli urputne držať lacného, neperspektívneho variantu?
Zrejme preto, že po roku 1989 sa hodilo cez palubu dlhodobé strategické plánovanie a prognózovanie. Odrazu to nebolo žiaduce. Až okolo roku 2000, keď EÚ pripravovala Lisabonskú stratégiu a Ivan Mikloš bol pri moci, pustil sa so svojimi kolegami aj do prípravy prognóz, ktoré neskôr vyústili do iniciatívy Minerva. Boli to akési pokusy o víziu znalostnej ekonomiky a spoločnosti, lebo to vyžadovala únia. Stratégia obsahovala príliš veľa cieľov a vlastne sa ani nedala zrealizovať. Dlhodobé aspekty sa v politike aj tak neocitli, iba sa aplikovala ideologická interpretácia ekonomických poučiek vytrhnutých z kníh. Len sa prevrátilo znamienko, že nič z toho, čo bolo za komunizmu, už nesmie platiť. A záujem o budúcnosť a dlhodobé smerovanie odrazu nikto nepotreboval. Napríklad Václav Klaus, inak bývalý prognostik, ktorý celé roky chodil po svete a poučoval, ako má fungovať ,,správny kapitalizmus", sa o budúcnosť určite nezaujímal. Bol najmúdrejší. A skončilo sa to katastrofálne, lebo jediné, čo sa tu zmenilo, bolo vlastníctvo. Ale zaostávanie za vyspelým svetom sa zväčšilo.
Ako sme si predstavovali „náš kapitalizmus“?
Islandský sociológ a ekonóm Johann P. Árnason napísal štúdiu o postkomunistických krajinách, kde ukazuje, ako komunistickí hospodári zabetónovali ekonomickú štruktúru, keď sa snažili napodobňovať Západ, čím prakticky zastavili vývoj. Ekonomická štruktúra v západných krajinách sa dynamicky vyvíjala a komunizmus tak zaostal o desiatky rokov, pretože sa vyvíjať prestal. Po roku 1989 urobili postkomunistické krajiny tú istú chybu. Pokúsili sa kopírovať systém západných krajín, ale osvojili si iba vybrané parametre. A systém opäť zabetónovali. V tom 1989 roku si povedali, že jediné, čo charakterizuje západné krajiny, je súkromné vlastníctvo, a preto keď sa všetko sprivatizuje, dosiahnu automaticky svetovú úroveň. Napríklad môj kolega sociológ vtedy rozprával, že keď sa podniky sprivatizujú, budú automaticky generovať vedecko-technický pokrok. No vývoj išiel inak. Vlastnícka štruktúra sa síce zmenila, ale podniky neboli konkurencieschopné, vedecko-technicky pokrok negenerovali a väčšina zanikla.
Ficova vláda prišla s vlastným pokusom získať kompetentnú víziu pre Slovensko až do roku 2030. V hre bol i Prognostický ústav SAV. Ako to dopadlo?
Prognostický ústav SAV vtedy už nebol schopný personálne zabezpečiť tvorbu vízie. Preto napokon túto úlohu riešil Ekonomický ústav SAV, ktorý však nemal pripravené zásadné metodologické východiská. Vízia vznikala improvizáciou, pričom už na začiatku nebolo zadefinované, čo to tá vízia vlastne je.
Takže keď sa u nás politici obrátia na odborníkov, nenájdu ich?
Tí, čo robia u nás ,,vízie", produkujú niečo, čo sa na ne vôbec nepodobá. Vo svete takéto vízie robia celé tímy vzdelaných odborníkov a používajú na to metodologické nástroje vyvinuté na pôde futurológie. Ide o akési high-tech spoločenských vied. Na porovnanie spomeniem napríklad Malajziu, kde sa systematicky realizuje 30-ročná vízia premeny Malajzie na modernú a vzdelanú spoločnosť s názvom Wawasan 2020, ktorú naštartoval začiatkom 90. rokov vtedajší premiér Mahathir bin Mohamad. Krok po kroku sa tento zaostávajúci kút zeme dostáva z periférie do centra diania.
Vráťme sa k našim odborníkom...
U nás sa politici nemajú na koho obrátiť už len preto, že keď nám dávajú za vzor Fínsko, vzápätí nespomenú, že tam napríklad pôsobí vyše 900 futurológov, vyškolených profesionálov, ktorí robia dlhodobé projekty do budúcnosti. Je to významná súčasť fínskeho ekonomického zázraku. Fínski odborníci chodia po celom svete a vytvárajú najrôznejšie scenáre budúceho vývoja. Napríklad majú alternatívne scenáre aj na to, ako asi bude vyzerať ich najdôležitejší sused Rusko v roku 2030. U nás nie sú ľudia školení na také niečo. Nevedia rozmýšľať o alternatívach budúcnosti. Fínsko sa s obľubou používa ako abstraktný vzor, ale čo tam v skutočnosti robia a koľko to stojí energie, ale aj politického porozumenia, to tu málokto vie. Pričom futurológiu, dlhodobé myslenie a tvorbu dlhodobých vízií a stratégií veľmi podporuje priamo EÚ, ktorá na to dáva veľké prostriedky. Má množstvo projektov, ale Slovensko sa na nich prakticky vôbec nezúčastňuje.
Prečo?
Okrem iného azda aj preto, že už pred rokom 1989 nebolo žiaduce zaoberať sa možnými scenármi budúcnosti. Zahraničná literatúra bola nedostupná a pre väčšinu bolo scestným zaoberať sa budúcnosťou ako takou. Budúcnosť bola predsa určená a nalinkovaná. Prejavuje sa to aj dnes, keď sa pozrieme, ako odvážne sa hocikto vyjadruje o kríze. Rôzni experti hovoria prvé, čo im zíde na myseľ, väčšinou rôzne nezmysly. Najvypuklejšie je to, keď hodnotia osud EÚ. Pritom ide o dlhodobé procesy, ktoré Európa vytvára niekoľko desiatok rokov. Nie je to tak, že teraz sa zruší euro a zasa bude nejaká ideológia vládnuť v rámci jedného štátu.
Ako sa cítite vy ako vedec, futurológ v tejto situácii?
U nás sú na tom celoplošne zle všetky spoločenské vedy. A úplne zlyhali ekonomické vedy. Napríklad takmer 40-členná Katedra ekonomickej teórie na Ekonomickej univerzite sa upriamila na jedinú ,,dostupnú" teóriu - hlavného ekonomického prúdu. Vo svete je bežné zaoberať sa celou škálou ekonomických teórií od minulých po súčasné, od hlavného prúdu po alternatívne. Na Slovensku sa napríklad nikto podrobne nezaoberá Kondratievovou teóriou dlhých vĺn, ktorá opisuje 50-, 60-ročný ekonomický cyklus sprevádzaný boomom a nasledovaný depresiou. Alebo v čase krízy - ako dnes - by sa zišiel expert na svetoznáme dielo ekonomického klasika a rodáka z Moravy Josepha Aloisa Schumpetera, ktorý analyzuje konjunktúrne cykly a krízy kapitalistickej spoločnosti. Potom by boli aj vyjadrenia o kríze presnejšie a odbornejšie. Žiaľ, jeho základné viaczväzkové práce neboli preložené ani do slovenčiny, ani do češtiny, hoci napríklad v japončine je prístupné celé Schumpeterovo dielo.
Napokon je prirodzené, keď niekto začne tvrdiť, že do takéhoto školstva už ani netreba nič investovať?
Nie je to vôbec prirodzené – je to, akoby niekto vyhlásil, že už nič nevloží do ošarpanej budovy, lebo si radšej počká, kým sa opraví sama a začne sa lesknúť. No ale potom už nič investovať netreba. Doničené školstvo, zdravotníctvo, vedu potrebujeme postaviť na nohy. A keď sa povie ,,investovať", automaticky to predpokladá skôr či neskôr výnos. Vo vyspelých krajinách a v Ázii predsa vkladajú do vedy, vzdelania, výskumu veľa prostriedkov nie preto, že majú peňazí nazvyš alebo že sú nejakí vedymilní, ale preto, že z toho majú veľký zisk. Keď sa vytvárajú moderné znalostné sektory ekonomiky, zaisťuje sa tým konkurencieschopnosť krajiny. Neslúžia na to, aby vedec na javisku predvádzal svoje teórie, ktoré ovláda naspamäť, ako v cirkuse, a tak si na seba zarábal. Vedci vo vyspelých krajinách prispievajú k rastu ekonomík a potom sa adekvátne podieľajú aj na ich výsledkoch. Aj finančne.
Aký model budúcnosti vyznávajú euroskeptici? Napríklad SAS už dnes pochováva euro - akú víziou vlastne ponúka ľuďom, za ktorých tu rozhoduje?
Títo ľudia práveže nehovoria o žiadnej vízii, pravdepodobne ju ani nemajú. Únia sa však vytvára niekoľko desiatok rokov evolučným spôsobom a jej inštitúcie vždy zaostávali za jej vývojom. Keď sa pozrieme na dokumenty, ako sa vytvára EÚ, jasne vidíme tlak globálnej ekonomiky, aby sa Európa viacej integrovala. Dnes tu máme ešte silnejší tlak na väčšie prepojenie a trend je taký, že ak chce EÚ prežiť, musí sa transformovať do podoby, ako sú napríklad Spojené štáty americké. Spojené štáty európske by mohli fungovať na podobných princípoch ako USA.
Skeptici však spochybňujú samotnú podmienku ,,ak chce EÚ prežiť". Oni o to nestoja.
Keď porovnáme ekonomiky sveta, zistíme, že najväčšia pripadá na EÚ. Máme tu teda úniu s vlastnou menou a dôležitými orgánmi. Nemá síce spoločnú armádu či políciu, ale evolučným spôsobom sa postupne približuje k podobe federálneho celku. Vytvára sa teda nový štát, nová superveľmoc, ktorá si bude postupne dotvárať štruktúru a potrebné stratégie. Sme súčasťou vytvárajúcej sa superveľmoci, ktorá je najväčšia na svete, až potom sú USA, tretia je Čína. Určite je výhodnejšie byť súčasťou takejto superveľmoci, ako ostať na periférii. Dobrý príklad, ako by sme skončili, keby sme boli mimo tohto procesu, je Mexiko a Nové Mexiko, ktoré boli kedysi na rovnakej úrovni a teraz Mexičania húfne utekajú do USA.
Čo charakterizuje ľudí, ktorí tu, zo Slovenska, ohrozujú projekt spoločnej Európy?
Oni vôbec neberú do úvahy žiadnu budúcnosť. Keď sa prešlo na euro, naši politici stratili niektoré nástroje – nemôžu riadiť menu, lebo sa to robí na vyššej úrovni. A čím viac sa EÚ centralizuje, tým viac sa moc posúva smerom dohora a stávajú sa z nich provinční politici. Strácajú moc, lebo ju spoločnosť presúva do iného centra. Nemajú takú dôležitosť, po akej túžia. Takže teraz by ju najradšej získali naspäť.
Aj za cenu ,,mexikanizácie"?
Ak teoreticky pripustíme, že by sa Slovensko vyčlenilo, musíme si uvedomiť, že už teraz je v západných krajinách 400- až 500-tisíc ľudí zo Slovenska, ktorí tam odišli za prácou. Ak by sa mali odrazu vrátiť, nájdu zamestnanie doma? Ak by sa vrátila slovenská koruna, bola by nestabilná a pre našu krajinu by sa to mohlo skončiť katastrofou. Integračné procesy, ktoré smerujú z EÚ, sú dobré aj preto, že sme konečne začali trochu uvažovať o dlhodobejšom smerovaní spoločnosti.
Pri SaS je zaujímavý paradox, ako na jednej strane presadzuje model slabého štátu, na druhej strane využíva jeho zvyšný potenciál na to, aby Slovensko ,,robilo problémy" veľkým hráčom v únii, keď potrebujú rýchle rozhodnutia...
Pojem národného štátu je zastaraný. Voľakedy platil, ale teraz sa už vytvára niečo ako trhový štát. Štát, ktorý funguje v tých istých hraniciach, zmenili sa však princípy a charakter jeho fungovania. Korporácie, globálne siete, globálne problémy narušili ekonomickú suverenitu krajín na celom svete. Asi tretina bývalých národných ekonomík sa stala súčasťou globálnej korporatívnej štruktúry, na ktorú národné vlády nemajú páky. Iba asi dve tretiny bývalej národnej ekonomiky sa ešte dajú riadiť a ovplyvňovať vládou krajiny. Určite je pre niektorých našich politikov lákavá predstava, aby sme sa uzavreli a odizolovali, aby si to tu oni riadili, ako uznajú za vhodné, ale to už je len prázdna predstava. Čistá suverenita s ekonomikou prepojenou s transnacionálnymi štruktúrami sa už naspäť získať nedá.
Definitívne?
Áno, a navyše, keď počujem tvrdenia rôznych pravicových ekonómov, že keby sa dôsledne aplikovala ich hospodárska politika, dosiahli by sme vyrovnaný rozpočet, tak sú to iba slová. Spojené štáty boli najúspešnejšie v čase Clintona a Ala Gora, ktorí boli 8¤rokov pri moci a dosiahli posledné tri roky po sebe prebytkový štátny rozpočet. Potom prišiel Bush mladší, po roku sa prebytok roztopil a ten vyrovnaný štátny rozpočet tam nie je doteraz.
Ako si vysvetľujete ekonomický úspech Clintonovho obdobia?
Clinton s Alom Gorom robili hospodársku politiku s perspektívou do budúcnosti. Podporovali technológie, mali asi 20 podporných federálnych programov a stratégií na rôznych úrovniach. Za 8¤rokov vytvorili 20 miliónov pracovných miest. Keby sme v tom čase robili podobné politiky, aj pre nás by to znamenalo asi 400-tisíc pracovných miest v nových sektoroch, pretože niečo zaniká a niečo nové vzniká. U nás je však stále štruktúra hospodárstva rovnaká.
Prečo sa nezmenila?
Väčšina našich politikov a ekonómov žije v predstave, že ekonomika je akoby vytrhnutá z času... Aj dnes v spoločnosti panuje predstava, že vonkajší vývoj sa nás netýka. Že táto kríza sa začala v Amerike a tam sa aj stratí. Nemusíme nič robiť. Stačí čakať a všetko zasa ožije samo od seba.
Teraz je to dajme tomu trochu inak. Aj tí ľudia, čo sa doteraz o futurológiu nezaujímali, sú znepokojení a zaujímajú sa prinajmenšom o to, čo bude ďalej. Aký je charakter súčasnej krízy?
Určite nie je cyklická. Táto kríza je transformačná. Končí sa to, čo bolo doteraz – priemyselná, industriálna spoločnosť. Dobre to vidno na USA, kde priemyselné oblasti odchádzajú do minulosti a na ich miesto nastupujú nové technológie. Keď sa pozeráme, ako sa obchoduje na burzách, pôsobí to ako veľký chaos. V tomto chaose je však vnútorný poriadok – odstraňuje to, čo už nikto nechce, a vyzdvihuje to, čo musí prísť. Technológie a siete idú dohora a priemysel klesá. A táto zmena bude kulminovať.
Kedy?
Keď sa hovorí, že v roku 2012 by mal nastať koniec doterajšieho sveta, a nie apokalypsa, tak niektorí futurológovia hovoria, že práve na budúci rok sa bude preklápať aj celosvetový ekonomický systém. Globálny systém narazil na svoje limity a musí zmeniť pravidlá hry. A nemá na to desiatky rokov, ale musí to spraviť veľmi rýchlo. Napríklad keď sa vytváral euroval, únia musela rýchlo improvizovať, aby sa nezrútila mena a celá ekonomika. Očakávaná mimoriadna zmena by mala znamenať aj zmenu fungovania všetkých ekonomík sveta, aj zmenu ich priorít. A, samozrejme, zmenu postavenia človeka v novom ekonomickom systéme.
Kam táto zmena vedie?
Ekonomické systémy sa budú musieť zmeniť na ,,predvídavé". Musia vedieť anticipovať - od jednotlivca cez podniky, organizácie, štát až po globálnu úroveň štruktúr, ktoré sa budú zaoberať dlhodobým smerovaním do budúcnosti. Bude to prostriedok, aby sa civilizácia preorientovala z režimu, keď štáty medzi sebou bojujú, na režim spolupráce. Globálne problémy už presiahli hranice schopností jednotlivých štátov a ľudstvo ich bude musieť riešiť vo väčších celkoch, spoločnými silami. Chtiac-nechtiac sa ľudia budú musieť zaoberať vývojom na niekoľko desiatok rokov dopredu. A budú tak robiť spolu. Riešenia budú teda spoločné a globálne s dosahom na jednotlivé krajiny i na jednotlivých ľudí.
Americký expert Philip Bobbitt nevylučuje, že spomínanou veľkou udalosťou môže byť aj svetový konflikt. Veď ľudia, čo majú moc, sa jej nikdy nechcú v mene spolupráce dobrovoľne vzdať...
V roku 2008 sa v rámci najväčšieho futurologického projektu – projektu Milénium - urobila štúdia, ako bude vyzerať ekonomický systém, ktorý sa bude vytvárať najbližších 20 rokov. A na prvé miesto vystúpilo kľúčové slovo etika, čo sa ozaj nikde nespomína. Práve etika by sa mala do roku 2030 stať rozhodujúcim prvkom nového ekonomického poriadku. Koncept etickej trhovej ekonomiky je už popísaný. Teraz ho treba ešte realizovať v praktickom živote.
Keď sa pozriete na dnešnú mapu sveta, nevnímate výzvu na etické správanie, keď ide o zisk, ako prázdnu frázu?
Ako fráza to znie najmä preto, že ekonomická teória sa stala abstraktným modelom plným čísiel. No keď sa pozrieme do minulosti, všetci veľkí ekonómovia tvrdili, že práve etika bola nosným princípom ekonomík, ktoré fungovali. Počnúc Adamom Smithom aj neviditeľná voľná ruka trhu mala byť etická. Teraz sa vytvárajú zdola nové modely ekonomického a podnikateľského správania, napríklad také hodnotovo orientované bankovníctvo, rôzne eticky nastavené investície, a naberá to na sile. Máme pred sebou 20 rokov, keď by sa to malo zrealizovať a nežiaduce a nemorálne formy správania by sa mali v ekonomike marginalizovať. Počíta sa aj s tým, že rating firiem sa bude hodnotiť aj z etického hľadiska - ako a kde taká firma pôsobí a ako sa správa.
Akú etickú hodnotu majú ratingové agentúry?
Nemajú ju. Aspoň nie v súčasnosti. No teraz sú podstatné výzvy pre ľudstvo ako celok – ako napríklad zmenšiť rozdiel medzi chudobnými a bohatými. Cesta k riešeniu vedie jednoznačne cez etiku. Keď budú investori investovať do miestneho rozvoja, hoci im pôjde o menšie priame zisky. Vždy je lepšie, keď sa investuje do rozvoja a dlhodobo sa dosiahne väčšia stabilita. Etika sa ekonomicky vypláca.
Miloš Zeman, bývalý český premiér a prognostik, nedávno poznamenal, že on vidí priamu spojitosť medzi vedeckou prognózou a antiutópiou. Dokumentoval to na románe Jevgenija Zamjatina My, v ktorom ruský spisovateľ už začiatkom 20. rokov minulého storočia opísal totalitu stalinizmu. Vaša vízia zas pôsobí ako ozajstná utópia...
Nesúhlasím. U nás je napríklad nezamestnanosť jeden z najväčších problémov, ktorý sa však naozaj vyriešiť dá, a veľmi efektívne. Vo svete je dobre známy koncept, ktorý rozpracoval belgický podnikateľ Gunter Pauli pod názvom Modrá ekonomika. Jeho kniha s rovnakým názvom má podtitul Desať rokov, sto inovácií, sto miliónov pracovných miest. Ide o poslednú správu pre Rímsky klub. Pauli v nej opísal sto inovácií, ktoré napodobňujú prírodu. Všetky ich aj odskúšal v praxi – napríklad v Strednej Amerike alebo v Afrike, kde sa podarilo skvele obnoviť zničené oblasti okolo pralesov. Vo svojom koncepte vychádza z toho, že príroda nepozná nezamestnanosť, lebo v prírode je zamestnaný úplne každý. A chorá je spoločnosť, ktorá má 30 percent nezamestnaných a k tomu väčšinou mladých ľudí. Pauliho podnikateľský model by sa dal úplne reálne použiť aj v zničených regiónoch na Slovensku. Ak by sme zrealizovali projekty na báze Modrej ekonomiky, mohli by sme na Slovensku do desiatich rokov vytvoriť 400- až 500-tisíc pracovných miest. Namiesto toho, aby sme sa snažili získavať rýchle peniaze investíciami, aké sú dnes bežné, musíme sa zamerať na obnovu lokálnej ekonomiky.
Čo sa musí stať, aby sme prestali byť hlúpi?
Panuje tu problém negatívneho videnia. Medzi politikmi aj medzi ľuďmi. Politici hovoria o občanoch tejto krajiny, že sú leniví, nechce sa im robiť, že vedci, učitelia, umelci a už aj študenti sú príživníci. Tento pohľad sa musí zmeniť. Už Tomáš Baťa hovoril, že najväčšia sila ekonomiky je samotný človek. Keď si niekto založí rodinu a chce sa o ňu postarať, tak robí, a ak za to dostane nejaké peniaze, tak robí viac a vytvorí hodnoty. Ide tu o pozitívny prístup - že človek nie je lenivý a že ho netreba poháňať nejakými drábmi a nútiť čosi robiť.
Takže neurážať človeka - je u nás už vlastne pozitívny prístup?
Taká je rétorika našich dnešných politikov... Človeku treba dať priestor a príležitosti, aby si ako vždy v minulosti dokázal vytvoriť podmienky pre rodinu. Veď každý človek, čo si založí rodinu, má vyššiu ambíciu pre seba a svoje deti, ako si ,,vyskladať" sociálne dávky od štátu. Väčšina ľudí má záujem pracovať, normálne žiť, dôstojne existovať a túži po lepšej budúcnosti pre svoje deti.
Naši ľudia sú teda pripravení započúvať sa do nových pozitívnych vízií?
Áno, ale politici ich neponúkajú, lebo ich nemajú. Tak ako ich, naopak, mal Mahathir bin Mohamad. keď Malajzii ponúkol víziu, že ekonomika sa môže zmodernizovať a pozdvihnúť, že ľudí treba vzdelať, dať im školy, oni potom spravia svoju prácu dobre a vôbec ich netreba naháňať priamou silu alebo nejakým ekonomickým násilím. Že keď ich budeme nútiť nejakými nástrojmi, tak potom budú akože robiť. To je vlastne proti ľudským právam – aby jeden druhému hovoril – daj mi moc a ja na teba teraz vymyslím páky, ako ťa prinútim robiť. Spolupráca by mala nahradiť násilie a vylúčenie. Budúcnosť je v radosti z vytvoreného.
Ako si takú víziu predstavujete vy?
Mali by sme sformulovať východiská od bodu tu a teraz, až po ,,čo ďalej" - chceme sa dostať niekde, kde sa nachádzajú Nemci, Rakúšania, Japonci, alebo inde? Na nejakú reálnejšiu pozíciu? Realizačná stratégia sa nedá naplniť za päť rokov, ale za desať sa dá. Ak sa tu vytvorí pozitívna vízia a preberieme prvky Modrej ekonomiky, nezamestnanosť sa dá radikálne znížiť, možno aj celkom odstrániť. Musíme obnoviť vlastný vývoj. Existuje taký pojem, ako je učená spoločnosť. Či už je to celá spoločnosť, alebo len organizácia, mali by sme sa učiť na vlastných chybách – neopakovať ich a usilovať sa robiť tak, ako to už odskúšali vyspelé krajiny.
Ak sa vrátime k problémom vyvolaným globalizáciou, kam až budú narastať?
V istom zmysle globálna ekonomika už narazila na svoje limity, nemá sa kde rozpínať. Takže sa bude musieť orientovať dovnútra a nastane trend obnovovania lokálnej ekonomiky z miestnych zdrojov. Ľudia začnú obnovovať to, čo bolo zničené globalizáciou.
Takže kríza zohráva pozitívnu úlohu katalyzátora?
Vždy, keď je kríza, trhá a uvoľňuje väzby a štruktúry, ktoré sú zabetónované. Dnes jasne vidíme, že sieťová organizácia je výkonnejšia ako hierarchická, ktorá dominuje v našich krajinách a nedokáže už konkurovať novým výzvam. Únia už dávno dáva veľké prostriedky na výskumy založené na sieťovej organizácii, spájajúcej inštitúcie aj jednotlivcov.
Vy ako vedec stále veríte, že sa u nás odrazu z ničoho nič nájde na vedu toľko prostriedkov, koľko potrebuje?
Sú to stovky európskych projektov, na ktorých sa Slovensko stále nezúčastňuje. Väčšinou sú naše vedecké inštitúcie také chudobné, že nemajú pre svojho výskumníka peniaze ani na cestu na konferenciu či na účastnícky poplatok. Som presvedčený, že sa to musí skončiť a na vedu sa začne dávať viac. Ak dáme na vedu viac, viac aj získame. A budeme civilizovanejší. Sme predsa súčasťou EÚ. Slovensko by malo čím skôr začať kopírovať efektívne rozhodnutia rozvinutejších krajín. V EÚ je veda prioritou, musí sa stať prioritou aj na Slovensku.
SAS vystupuje v tom zmysle, že nechce nikoho podporovať a už vôbec nie kopírovať, a blokuje rozhodnutia vlády voči EÚ...
Je veľká chyba, že sa malé krajiny takto správajú. My sme sa stali členmi klubu najvyspelejších krajín, máme voľný prístup k technológiám, naši ľudia môžu študovať, kde chcú, môžu nájsť prácu v rôznych inštitúciách, kde sa robí ozajstná veda. Tí starší si iste pamätajú, že kedysi platili rôzne embargá na vyspelé technológie. Dodnes mnohé krajiny, čo k týmto technológiám majú sťažený prístup, ich jednoducho kradnú a kopírujú pokútnym spôsobom. A my akoby sme si toto všetko neuvedomovali – nevyužívame ich, nezúčastňujeme sa na medzinárodných projektoch, nemáme technológiu ako prioritu hospodárskych politík, hoci je rozhodujúca. Je to paradoxné, akoby nás prestala zaujímať v momente, keď k nej máme voľný prístup.
Odkiaľ beriete presvedčenie, že sa u nás veci zmenia smerom k človeku?
Ak by sme zotrvali pri ekonomických teóriách, ktoré hovoria, že by malo existovať iba to, čo prináša zisk, mohli by sme už dnes zrušiť zdravotníctvo, vedu, školstvo, kultúru. Ostali by sme necivilizovanou, zaostalou krajinou, prepuklo by tu barbarstvo tak, ako je to napríklad v Afrike, kde sa rozpadávajú štáty, a svet by sa vrátil dozadu. Preto zákonite musí prísť vízia, ako by to malo vyzerať. Keď sme sa už stali členmi klubu najvyspelejších krajín, tak by sme mali stáť o to, aby sme sa dostali na vyššiu úroveň, ako sme dnes. A na to potrebujeme konkrétnu stratégiu, ako na to. Napríklad takí lekári, čo chodia do zahraničia, dobre vedia, ako to tam funguje. Neverím, že by nedokázali vytvoriť funkčný systém v zdravotníctve na základe svojich zahraničných skúseností.
Cesta pre Slovensko je teda vláda odborníkov?
V Číne začali fungovať reformy lepšie po tom, čo sa na čelo vlády postavil fyzik s IQ okolo 200 bodov. Ideologické súboje medzi rôznymi ekonomickými teóriami sa raz musia skončiť, musíme vytvoriť strategickú víziu dlhodobého smerovania. Keď sa u nás robili strategické dokumenty, vždy sa v nich prejavilo, že sú šité na politické zafarbenie tej-ktorej vlády. Ak bola pri moci pravica, bolo to viac pravicové, ak ľavica - viac ľavicové. No malo by to byť robené tak, aby nás to priblížilo k vyspelým krajinám. Napodobiť a preniesť, čo sa dá, do našich podmienok. Otec čínskych reforiem Teng presadzoval múdrosť, že nie je dôležité, či je mačka čierna, alebo biela, dôležité je, že chytá myši. Táto múdrosť je dobrou inšpiráciou a východiskom do budúcnosti aj pre Slovensko.
Ivan Klinec (1961) - slovenský ekonóm, prognostik a futurológ.
* Pracuje v Ekonomickom ústave SAV v oddelení metodológie výskumu budúcnosti a strategického vyhodnocovania.
* V rokoch 1986 - 1989 pracoval v Kabinete pre Súhrnnú prognózu do roku 2010 EÚ SAV.
* V rokoch 1989 - 2009 pôsobil v Prognostickom ústave SAV.
* Má významný podiel na rozvoji futurológie ako vedy o budúcnosti na Slovensku.
* Je autor a spoluautor radu kníh a prvej slovenskej vedeckej monografie o futurológii.
* Vyučuje na Univerzite Palackého v Olomouci.
* Od roku 1997 sa podieľa na najväčšom futurologickom projekte sveta – projekte Milénium, v súčasnosti pôsobí ako spoluvedúci stredoeurópskeho uzlu tohto projektu.
* Poslednými scenármi z jeho dielne je súbor alternatívnych scenárov Slovensko 2036, Európa 2036 a Svet 2036.
* Je členom Slovenskej asociácie pre Rímsky klub, predsedom Futurologickej spoločnosti na Slovensku, prvým podpredsedom Občianskej futurologickej spoločnosti v Prahe, členom World Future Society, členom World Transhumanist Association – Humanity+ a členom redakčnej rady futurologickej revue Dialogy s budoucnosti.
6.09.2011 Tina Čorná www.pravda.sk |
| Chudobní obetujú aj prilepšenie, len aby bol niekto na tom horšie - Chudobným oveľa menej záleží na prerozdeľovaní bohatstva v ich prospech, vysokom zdanení bohatých či zvýšení minimálnej mzdy, než sa predpokladalo. Časti z nich zachovanie súčasnej nerovnosti dokonca vyhovuje, tvrdia americkí vedci.
Kríza poženie strednú vrstvu rýchlejšie k úpadku
Ľudia s nízkymi príjmami často hlasujú proti vlastným ekonomickým záujmom a stavajú sa proti väčšiemu prerozdeľovaniu pre chudobných, pretože ich hlavným záujmom je, aby sa v spoločenskom rebríčku neprepadli na najnižšiu úroveň, vyplýva zo štúdie Američanov.
"Chudoba môže byť deprimujúca. Trochu znesiteľnejšia sa stáva, keď sa niekto môže cítiť o niečo lepšie ako iný," komentoval výsledky týždenník The Economist, ktorý na štúdiu upozornil.
Ľudia nechcú byť na poslednom mieste
Často pozorovaná nechuť chudobných k prerozdeľovaniu, ktoré by im objektívne pomohlo, americkí ekonómovia zvyčajne vysvetľujú vierou v príjmovú mobilitu, čiže nádejou na budúce zlepšenie situácie.
Ľavicový výklad zase hovorí o "falošnom vedomí" vnucovanom vládnucou triedou a o tendencii posilňovanej reklamou a médiami, keď chcú chudobní napodobňovať "záhaľčivú triedu". Americkí vedci poukazujú na rasové, etnické a kultúrne rozdiely, najmä medzi černochmi a belochmi.
Nová štúdia, naopak, odpor časti chudobných proti prerozdeľovaniu vysvetľuje provokatívne hypotézou "averzie voči poslednému miestu" a snahou o zachovanie znesiteľného sociálneho statusu. Je to založené na dobre preskúmanom fenoméne pocitu spoločenskej hanby. Zbavenie sa tohto pocitu býva často oveľa silnejším stimulom, než snaha si prilepšiť. To podľa autorov môže mať značné dôsledky na politiku, sociálne vzťahy, kriminalitu alebo školstvo.
Nerovnosť rástla, ochota k prerozdeľovaniu nie
Tradičné teórie sociálnej a príjmovaj mobility predpovedajú, že s rastom nerovnosti sa bude zvyšovať podpora prerozdeľovania. Nič také sa ale v USA, Británii a ďalších vyspelých krajinách nedeje a krajiny Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD) zaznamenali za posledných 30 rokov pravý opak - kým nerovnosť rástla, ochota k prerozdeľovaniu sa znižovala.
Autori štúdie vychádzajú z predpokladu, že chudobnejším, ktorí nie sú príliš schopní posunúť sa na spoločenskom rebríčku hore, bude najviac záležať na tom, aby sa neocitli na jeho najspodnejšej priečke, pretože "najhoršie je byť najhorším". To by teoreticky viedlo k tomu, že určitá časť nižších vrstiev, tí na "predposlednom mieste", sa budú stavať proti prerozdeľovaniu v prospech chudobných najviac zo všetkých príjmových skupín.
Chudobní sa bránili pádu na dno
Autori preverili svoju hypotézu sériou psychologických testov s peniazmi a skúmali aj verejnú mienku. Testovaní dostali čiastky odstupňované po jednom dolári. Potom im ukázali, na ktorom mieste v rebríčku sú. Následne dostali dva doláre ktoré mali dať osobám, ktoré boli v rebríčku hneď nad nimi alebo hneď pod nimi. Ľudia v strede a hornej časti rebríčka dávali doláre najmä osobám, ktoré mali pod sebou, napriek tomu, že kvôli tomu klesli v rebríčku a obdarovaní ich predbehli.
Ľudia, ktorí boli na spodných miestach rebríčka, dávali doláre najmä tým nad sebou, aby si zabezpečili, že ich tí z nižšieho miesta nepredbehnú a niekto teda určite zostane pod nimi.
Slabo platení sa bránia pred ešte slabšie platenými
Výsledky testov potvrdzujú aj štatisticky spracované prieskumy verejnej mienky agentúry Pew Research Centre na tému minimálnej mzdy. Tá totiž z hľadiska štúdie predstavuje "poslednú priečku" legálnej mzdy zamestnanca.
Je tiež formou núteného prerozdeľovania v prospech jednotlivých zamestnancov s najnižšími mzdami. Buď je to na úkor celej skupiny, pre ktorú sa zníži dostupnosť pracovných miest, alebo na úkor monopolistických zamestnávateľov, alebo na úkor spotrebiteľov, ktorým sa zvýšia ceny.
Prieskumy ukazujú, že ľudia zarábajúci mierne nad úrovňou minimálnej mzdy sa najviac stavajú proti jej zvýšeniu, aj keď by im to zvýšilo a poistilo príjem a odstránilo hrozbu lacnejšej náhrady. Táto skupina dáva prednosť obrane svojej pozície proti relatívnemu pádu, pri ktorom by sa spolu s doterajším príjemcami minimálnej mzdy dostali na mzdové dno.
Štúdia si pritom overila, či respondenti s nízkymi príjmami nie sú ovplyvnení poznatkami ekonómie, ktoré ukazujú, že vyššia cena práce znižuje dopyt po pracovnej sile, to znamená, že na vyššiu minimálnu mzdu najviac doplatia tí, ktorí ju poberajú.
Ukázalo sa, že ľudia so mzdou tesne nad minimálnou úrovňou sú v tomto smere ekonómiou poznamenaní zo všetkých skupín najmenej. Neovplyvňujú ich ani politické preferencie, pretože zo všetkých najpozitívnejšie hodnotili politiku prezidenta Baracka Obamu, aj keď za jeho vlády sa minimálna mzda prudko zvýšila.
Vznik sociálnej koalície nie je jednoduchý
To podľa ekonómov ukazuje, že zostavenie sociálnej koalície, podporujúcej vyššie zdanenie a prerozdeľovanie môže byť zložitejšie, než sa doteraz zdalo. Tradične sa hovorí o jednoduchej aritmetike, keď sa zjednotí kompaktná nadpolovičná väčšina chudobnejších a tá si prostredníctvom politikov prerozdelí dane od menšiny bohatších.
"Averzia k poslednému miestu" však ukazuje, že spodná skupina zďaleka nie je jednotná, časť chudobných sa stavia proti prerozdeľovaniu, ktoré by síce ich situáciu objektívne zlepšilo, ale ohrozilo by ich zostupom na sociálne dno.
Teória "posledného miesta" môže podľa autorov prispieť napríklad aj k lepšiemu pochopeniu kriminality nízkopríjmových skupín. Dopady môže mať tiež na vzdelávanie, kde naznačuje spôsob, ako motivovať žiakov so zlým prospechom, uviedli autori.
4.09.2011 ČTK |
| Vláda chce dostať penzistov na kolená, pripraví ich o desiatky eur - Sľubovaná solidarita a pomoc penzistom s nízkymi príjmami, ktorú chystá Radičovej vláda, mnohým dôchodcom v skutočnosti uberie. O časť peňazí niektorí prídu zmenou spôsobu valorizácie dôchodkov, ďalší zasa stratia, keď štát začne po novom vyplácať sociálne dávky.
Ministerstvo práce hovorí, že priemerne sa ľuďom príjmy znížia o 15 eur mesačne, podľa prepočtov Pravdy však môže dôchodcovský pár za určitých podmienok mesačne prísť až o vyše sto eur.
Vláda sociálnymi zmenami plánuje ušetriť 17,5 milióna eur, podľa odhadov to však bude aj na úkor takmer 31-tisíc dôchodcov, ktorí sociálnu pomoc nebudú dostávať vôbec alebo v podstatne nižšej sume ako dnes.
,,Zo systému pomoci v hmotnej núdzi odíde istá časť poberateľov dávok v hmotnej núdzi, konkrétne tých, ktorí sú zároveň poberateľmi dôchodkových dávok," pripúšťa aj ministerstvo práce v dôvodovej správe k pripravenému zákonu o pomoci v hmotnej núdzi.
24.08.2011 Soňa Pacherová, Dorota Hudecová PRAVDA
|
| So svojím životom je spokojná len štvrtina Slovákov - Spomedzi krajín Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD) patria Slováci k menej šťastným národom. So svojím súčasným životom je spokojných len 27 % Slovákov. Na základe Indexu lepšieho života OECD o tom vo svojom ekonomickom týždenníku informovala Poštová banka.
Kvalita života je podľa metodiky OECD charakterizovaná jedenástimi rôznymi oblasťami, ktoré spolu zahŕňajú až 25 indikátorov reprezentujúcich lepší život. Medzi nimi je napríklad aj disponibilný príjem domácností. "Zatiaľ čo priemerná slovenská domácnosť disponovala pred krízou čistým ročným príjmom vo výške 15.487 USD (10.776 eur), priemer OECD bol na úrovni 22.284 USD (15.503 eur)," komentuje Poštová banka. Slováci tak majú na nákupy tovarov a služieb k dispozícii približne dve tretiny priemeru krajín OECD.
Lepšie si Slovensko počína v kvalite životného prostredia a vo vzdelávaní. V týchto dvoch ukazovateľoch sa nachádza v lepšej polovici rebríčka. Horšie je to však so zdravím. "Len menej ako tretina Slovákov sa cíti byť zdravotne fit. V porovnaní s priemerom OECD na úrovni 69 %, ale i s okolitými krajinami, je to dokonca až žalostne málo," tvrdí Poštová banka.
V rámci pracovného vyťaženia strávia Slováci v zamestnaní za rok 1693 hodín, čo je o 46 hodín menej ako priemer OECD. Na druhej strane však ostáva viac času na ostatné činnosti. "Na oddych a voľnočasové aktivity nám podľa OECD zostávajú necelé dve tretiny z dňa, teda 15,3 hodiny," informuje banka.
25.07.2011 TASR |
| Martin Hric: Som optimista. Čo iné mi ostáva? - Autor pravidelných fejtónov a stĺpčekov v Pravde Martin Hric (75) už tri a pol mesiaca nenapísal ani riadok. Dlhšiu pauzu mal iba pred štyridsiatimi rokmi, keď ho zo starej Pravdy vyhodili normalizátori. Vtedy musel do výroby, tentoraz – pod skalpel do nemocnice.
Čitatelia sa pýtajú, čo sa stalo s Hricom, prečo ste sa na tak dlho odmlčali?
Mal som asi pol roka problémy so žalúdkom. Môj obvodný lekár vyskúšal všetko možné, a keď nič nepomáhalo, v marci ma poslal na onkológiu. Tam sa rozhodli pre operáciu. Napísal som svoje tri stĺpčeky na týždeň, reku, o týždeň budem po operácii žalúdka naspäť.
Odhadli ste to, žiaľ, zle.
Po operácii som uviazol v nemocnici na sedem týždňov, vybrali mi totiž väčšinu žalúdka a zistili aj nejaké problémy s črevami. A keď som sa konečne dostal domov, čakalo ma ešte doliečovanie v súvislosti s črevami. Netrúfal som si vrátiť sa k pravidelnému písaniu do Pravdy, kým nie je jasné, na čom som, a kým sa môj stav nestabilizuje.
Vaše fejtónčeky vychádzali v utorok, vo štvrtok a v sobotu.
Áno, a písať trikrát do týždňa, to predpokladá železný systém. Uponáhľať sa by nemalo zmysel a bolo by to aj neférové – voči redakcii, čitateľovi.
Aká je prognóza lekárov?
So žalúdkom by to malo byť v poriadku, ale črevá treba ešte liečiť. Onkológia medzitým pokročila, namiesto pravidelných infúznych chemoterapií už lieči aj tabletkami. To je nič, ako keby ste brali aspirín, ale v mojom prípade potrebovali neskôr liečbu pritvrdiť infúziou, a to je už horšie. Po tej infúzii vraciam a vraciam, ako prezident zákony.
Beriete to skoro s humorom. Dá sa vôbec k rakovine pristupovať s humorom?
Skôr s optimizmom. Lebo čo iné mi ostáva?
Český spisovateľ a novinár Arnošt Lustig dokázal s ňou - s tou ,,kurvou a beštiou" - ako hovorieval, úspešne zápasiť celé roky. Dôležité je sa jej nepoddávať, opakoval...
Prečítal som si Lustiga a pravidelne týždenne čítam Janu Shemeshovú, ktorá polovicu svojich blogov venuje politike a druhú - svojmu boju s rakom. Ale beriem to ináč vzhľadom na vek. Ona je oveľa mladšia.
Ako vás choroba zmenila - váš spôsob života, vaše vnímanie sveta?
Až na tie skoro dva mesiace, čo som bol na infúziách, žiadne veľké zmeny nenastali. Zaiste, schudol som – takmer dvadsať kíl - lebo po takejto operácii žalúdka sa netučnie. Ak máte namiesto litrového žalúdka zrazu len dvojdecový, na kalóriách riadne ušetríte (smiech). Ani po infúziách sa netučnie. A navyše som po nich dosť zoslabnutý. Ešte stále.
Čo pohyb, pravidelné prechádzky?
Každé ráno zídem do neďalekého stánku po noviny - Pravdu a Sme - a dôkladne si ich prečítam.
Čo najradšej čítate v poslednom čase?
Komentáre, samozrejme. Teraz už aj preto, že Pravda sa nimi odlišuje od Sme. Podľa mňa je dobré, že Pravda urobila pred časom v komentovaní udalostí tak trochu vľavo bok.
Srdce máte na ľavej strane?
To by som prosil! Ja som sa nezmenil. Mierne ľavicové stĺpčeky som písal už za predchádzajúceho vedenia, ktoré si ma zrejme pestovalo ako dôkaz objektivity novín. Po zmene ich orientácie pred vyše rokom som do toho vkĺzol ako ryba do vody. Ale ono ,"vľavo bok" považujem za racionálne rozhodnutie aj preto, lebo denníku Sme sa nedá konkurovať sprava.
Čo pozeráte v televízii?
Len to, čo sa dá, čiže spravodajstvo a publicistiku. Hoci teraz, cez prázdniny, je to poslabšie: v diskusiách nastala pauza a v ostatnom samé reprízy.
A nenutká vás niečo z tých aktuálnych správ hneď aj glosovať?
Mám v podstate nápad, ako to urobiť, ale aby som ho realizoval, to predpokladá – opakujem - vkĺznuť späť do systému a znovu sa naprogramovať na pravidelné písanie. A to zatiaľ jednoducho nejde.
Čo vás najviac irituje v súčasnej politike, či už domácej, alebo svetovej? Čo by dnes stálo za fejtón alebo stĺpček?
Práve keď ste mali prísť, zaznela v rozhlase informácia, že osemdesiat percent majetku Zeme vlastní 200 rodín. Čiže tým ostatným miliardám sa toho veľa neujde. Preto je na svete miliarda či dve miliardy hladujúcich a ďalšie miliardy v rámci otvárajúcich sa nožníc ďalej chudobnie. Čo s tým, veď svet sa zjavne rúti do kolapsu.
Možno do ďalších vojen či revolúcií...
Dokonca socialistických revolúcií. Ako primať tých dvesto rodín, aby sa prestali hnať za maximalizáciou zisku a podelili sa aspoň o časť svojho bohatstva? Finančník Soros má na to hotový recept: o všetko nech sa postará všemocná svetová obchodná organizácia, ktorá vie presadiť záujmy globálnych vlastníkov, má na to nástroje, prostriedky. Jej protiváhou by sa mala stať svetová odborárska centrála. Čo je, samozrejme, veľmi naivná predstava. A máte námet na fejtón.
Hovorí sa o súmraku papierových novín, najmä tých serióznych, mienkotvorných. Vraj nástup internetu a moderných informačných technológií prežije len bulvár. Súhlasíte?
Je fakt, že bulváru sa na Slovensku darí od istého času viac ako serióznym novinám. Keď začal vychádzať denník Plus jeden deň, myslel som si, že popri zabehanom Novom Čase nemá šancu. A hľa, uživí sa, dokonca v predajnosti denníkov je už na druhom mieste.
Čo je horšie, pod tlakom okolností a v úsilí prežiť sa čoraz viac bulvarizujú aj seriózne noviny.
Čo je znakom bulváru? Zďaleka nielen menší formát, takzvaný tabloid. Písaný text v bulvárnych denníkoch zaberá len tretinu plochy. Zvyšok zapĺňajú titulky, kresby a najmä fotografie. Preto možno takéto noviny prečítať za niekoľko minút. Ako v tom starom vtipe.
V ktorom?
Vo vlaku raz cestoval pán so psom a pes listoval francúzsky žurnál. Spolucestujúci: Váš pes hovorí francúzsky? - Nie, on si len pozerá obrázky... Preto som rád, že Pravda opäť stavila na písaný text a dáva mu viac priestoru.
Niektorí mudrci však tvrdia, že naša písmenková civilizácia sa mení na obrázkovú. Vraj to je nevyhnutný proces. Čo bude potom s novinami? Alebo sa tento vývoj niekde zastaví?
Zastaví sa podľa mňa na tretine cesty. To znamená asi toľko, že seriózna papierová tlač sa stane výsadou nejakej intelektuálnej elity a stredná vrstva - keďže sa pauperizuje postavením, hmotne, sociálne - sa bude pauperizovať aj vkusom. Tým budú mienkotvorné noviny len pre fajnšmekrov z tejto vrstvy.
Na isté limity však môže naraziť aj bulvár, ako ukazuje najnovší prípad britského denníka News of the World. Čo si o tom myslíte?
Je priam fantastické, ak si začnú inzerenti viac ceniť svoje dobré meno ako inzerciu v obskúrnom denníku či týždenníku. Je to obdoba kampane, keď spotrebitelia ignorovaním znečisťovateľa mora donútili zmeniť jeho správanie.
Zásadne sa mení charakter a obsah novinárskej práce. Kedysi bolo psou povinnosťou reportéra sa čo najviac pohybovať v teréne. A dnes?
Z novín takmer zmizla reportáž. Keď sme kedysi pripravovali rozborové reportáže, zakaždým sme tri až štyri dni precestovali.
Dnes si reportér vystačí s internetom a telefónom.
Nuž vidíte, takého reportéra by som už nechcel robiť.
Fejtón, ktorému ste vy zasvätili posledné dve desaťročia svojej tvorby, sa zo slovenských novín takmer úplne vytratil.
Najmä politický fejtón, aktuálny a konkrétno-adresný, nie literárny, čapkovský, ktorý môže vyjsť aj po rokoch. Tento musí ísť po týždni do koša.
A tým sa aj žánrová pestrosť veľmi ochudobňuje.
Áno, žiaľ, áno. Ale v serióznych novinách sa zrejme zachová.
Keby ste si mali znovu vyberať povolanie, bolo by to opäť novinárstvo? Aj za súčasných okolností?
Dobrá otázka – ťažká odpoveď. Našťastie existujú ešte noviny, ktoré umožňujú byť novinárovi tým, čo toto slovo pôvodne znamenalo. Na také niečo by som sa znovu rád dal, samozrejme, mať tak dvadsaťpäť rokov.
Pred vyše polstoročím ste začínali v bratislavskom Večerníku. Pamätníci spomínajú, že v zlatých šesťdesiatych to bol mierny bulvár. Naozaj?
Na dnešné pomery to boli superseriózne noviny, ale na vtedajšie časy a cenzúrou zošnurovanú tlač, áno - mierny bulvár. Ináč keď naši zástupcovia chodili na pravidelné týždenné hodnotenia na ÚV KSS, vedúci tlačového oddelenia najprv tvrdo zotrel Večerník, čo trvalo aj pätnásť minút. Stalo sa, že raz pri takomto ,,pucungu“ vstúpil do miestnosti samotný Karol Bacílek.
Čo mladším treba asi vysvetliť, kto to bol...
Vtedajší vedúci tajomník strany na Slovensku. ,,Súdruhová, jak ste daleko?“ spýtal sa všemocný Bacílek. ,,No hodnotili sme Večerník,“ odpovedal vedúci oddelenia. ,,Jé, ten ja mám velmi rád, ten ja porád čítam prvý. A jak ste ho hodnotili?“ Vedúci oddelenia strnul: ,,No, doteraz sme hovorili skôr o kritických veciach, teraz ideme hodnotiť pozitíva.“
Vďačných čitateľov mal teda mierny bulvár aj medzi najvyššie postavenými súdruhmi?
Iste, hoci zďaleka nie každý sa k tomu priznával, tobôž takto verejne, ako to urobil prostoreký a aj dosť prostoduchý Bacílek. Veľmi čítané však boli aj večerníkovské seriózne správy a články, ktoré sa, popravde, ani samotnému Bacílkovi nemohli pozdávať. Tie články bývali totiž kritické a odhaľovali problémy, o ktorých mali noviny radšej pomlčať.
Vy sám ste získali novinárske meno rozborovými reportážami vo Večerníku. Ozaj, prečo dnes na Slovensku – aspoň vo väčších mestách – nevychádzajú večerné noviny?
Možno to spôsobila väčšia intenzita života, ľudia už nemajú energiu večer čítať ďalšie noviny. Navyše spoločnosť je dosť presýtená informáciami. A do tretice, večerníky predsa len ,,vykonkuroval“ tvrdý bulvár.
Hricove a Michalove ,,dvojstrany“ z Večerníka 60. rokov patria do zlatého fondu slovenskej žurnalistiky. Ako ste ich pripravovali?
Dnes to už asi bude znieť neuveriteľne, ale na prípravu jednej takejto ,,dvojstrany“ sme mali dva až tri týždne. Hovorilo sa jej ,,dvojstrana“ nielen preto, že tie články vychádzali na dvoch novinových stranách, ale išlo o nový žáner, pre ktorý novinoveda vtedy ešte nemala pomenovanie. Neskôr sa čosi podobné objavilo aj v rozhlasovej publicistike a odborníci to nazvali fíčrom.
V tom čase ešte existoval úrad tlačového dozoru, čo bol inštitút preventívnej cenzúry a bedlil nad ideologickou ,,čistotou“ novín. Ako si vysvetliť, že napriek tomu ste prenikali na ich stránky s kritikou spoločenských pomerov?
S cenzormi bolo treba vedieť vychádzať. Vo Večerníku sme mali vtedy šéfredaktora Michala Lanku a ten sa dobre poznal so šéfom cenzúry na Slovensku, ktorý sa volal – nomen omen – Ján Hus. My s Tiborom Michalom sme sa vždy pohybovali tak na hrane a ešte pár milimetrov za ňou. Keď sme opäť mali v novinách vyjsť, radový cenzor, ktorý sedel v tlačiarni, hneď volal Husovi a ten sa vzápätí spojil s Lankom, ktorý nám potom reprodukoval ich telefonický rozhovor. Vraj pracovník tlačového dozoru má také a také výhrady k nášmu článku. Mišo Lanko sa nato spýtal: Janko, a upraviť možno? - Možno. Načo sme zmenili niektoré slová a už to išlo bez ďalšej cenzúry.
Pre radových cenzorov ste vraj vždy pripravovali jeden odsek s mimoriadne ostrým obsahom, aby sa sústredili naň. Je to pravda?
Áno, vedeli sme, že potrebujú niečo vyhodiť, a tak sme im hodili takúto návnadu. To však nebol náš vynález, robili to aj kolegovia v iných novinách.
Ako ste sa dostali z Večerníka do starej Pravdy?
Vďaka týmto ,,dvojstranám“ sa nás Ľudovít Jacz, vtedajší zástupca šéfredaktora, snažil prelanáriť do Pravdy. To sa už písal rok 1967...
… a začínalo sa československé predjarie a všade bolo cítiť politické oteplenie...
Iste, my sme však mali skúsenosti, že v Pravde bol každých pár rokov takzvaný letecký deň a každá skutočná osobnosť odtiaľ spravidla s ,,prúserom“ vyletela. Jaczovi sme to pripomenuli. Vraj teraz je už situácia iná, tvrdil. Neverili sme a tú novú situáciu sme si radšej otestovali: skúsili sme napísať dosť kritický materiál. Nazýval sa Vyšmyknuté paragrafy, rozoberali sme v ňom všetky známe protizákonnosti tej doby, ktoré sa napáchali aj vďaka vtedajším absurdným zákonom a spolitizovanej justícii.
A čo?
Ono vám to v Pravde aj vyšlo! A tak sme sa dali presvedčiť. Ale pravidlo o leteckom dni sa beztak potvrdilo aj v našom prípade. O tri roky sme stade leteli.
V marci 1968 cenzúra fakticky prestala jestvovať, hoci oficiálne ju zrušili až v júni. A tento stav slobody trval až do okupácie. Uverejnili ste o tom neskôr ,,dvojstranu“, bol to rozhovor s mediálnym expertom Jozefom Weiserom pod názvom 191 horúcich dní. Vraj pri politických čistkách vám kládli za vinu najmä tento materiál. Bolo to tak?
Skoro ani nie. To bol celý balík materiálov, za ktorý sme leteli. Redakcia Pravdy bola vtedy rozdelená na dve krídla, ktoré síce korektne spolu vychádzali, ale všetci sme vedeli, že toto sme my a to sú oni a že ináč hovoríme medzi sebou a kulantnejšie s nimi. A každému bolo jasné, že pri previerkach nebude s nami veľmi o čom debatovať. Samozrejme, v takzvanej analýze o pôsobení pravicovooportunistických síl v redakcii jej autori nerozoberali všetkých vyše sto príspevkov, ktoré sme napísali v ,,krízovom období“ - ako čas slobody medzitým normalizátori nazvali – ale iba dva alebo tri na ukážku.
Ocitli ste sa na ulici. Aký to bol život?
Naďalej som mal svojich kamarátov – ale už ich bolo podstatne menej – ktorí neprechádzali na druhú stranu ulice, keď ma mali stretnúť. Aby sa náhodou nekompromitovali tým, že ich náhodou pozdravím, alebo tým, že by mi mali odpovedať. Prácu som nakoniec dostal v Slovnafte, kde ma zamestnali ako zmenového robotníka.
Prečo práve v Slovnafte?
Na mestskom výbore KSS som mal svojho ,,patróna“, ktorý dbal, aby som nezostal bez práce – byť nezamestnaný sa vtedy rovnalo trestuhodnému príživníctvu – ale ani nevedel, čo by som smel robiť. Už to vyzeralo, že pôjdem robiť do jedného výskumného ústavu na prekladateľské oddelenie, ale vysvitlo, že už tam majú jednu pravicovú oportunistku s podobným osudom. Zavolal ma riaditeľ ústavu a vysvetlil mi, že keby ma prijali, tak ich obvinia, že tam vytvárajú hniezdo kontrarevolucionárov, a tak z toho zišlo.
Museli ste do fabriky.
Nakoniec som vhodnú prácu našiel prostredníctvom metéra z tlačiarne Pravdy, ktorý bol susedom inžiniera zo Slovnaftu. Ten povedal: Áno, my by sme ho na fenol vzali. Tak som sa dostal po protekcii za robotníka do našej rafinérie.
Čo ste tam vlastne skoro dvadsať rokov robili?
Slovnaft je automatizovaná chemická fabrika a človek je tam vycvičený na to, že automatika vie tú výrobu ustriehnuť. Treba čumieť na panel a raz za hodinu z neho opísať výsledky, aby boli na papieri. Keď vám niečo utečie, panel začne blikať, svietiť a automat zasiahne. Ak nedokáže zasiahnuť, nahodí druhú fázu zásahu, a keď zlyhá aj tá, nahodí tretiu, ktorá odstaví výrobu. A potom ju týždeň treba nabiehať.
Nedá sa zasiahnuť ručne?
Keď sa dá zasiahnuť manuálne, otočíte zopár ventilmi v prevádzke a zabránite tomu, aby automat nahodil druhú fázu, ktorá už pokazí celú výrobu. Dokážete tak minimalizovať straty. Je fakt, že obsluha môže deblokovať tie ďalšie fázy – to, čo urobili v černobyľskej jadrovej elektrárni – ale s rizikom, že môže síce veľa zachrániť, ale aj odpáliť prevádzku.
Čiže je to dosť veľká zodpovednosť?
Človek si na to za roky zvykne.
A boli ste na to sám?
To zase nie! V prevádzke výroby fenolu boli tri bloky, ja som pracoval na bloku oxidácie, kde sme vždy boli štyria.
Pracovali ste na zmeny?
Áno, preto na Silvestra som mal voľno len každé štyri roky.
Ako vás brali robotníci spolupracovníci? Nemali voči vám odstup ako k človeku predsa len z iného cesta – intelektuálovi?
Budete sa diviť, ale bola to veľmi inteligentná spoločnosť. Prakticky všetci tí robotníci mali maturitu z chemickej priemyslovky a mnohí z nich si robili na diaľku vysokú školu, čo vedenie Slovnaftu vtedy podporovalo. Vlastne ja som tam bol jediný nevzdelaný a majster bol druhý, čo nemal odbornú maturitu. Raz sa ma spýtal: Martin, a akú to ty máš vlastne školu? Reku, filozofickú fakultu. A on: To je pomerne vysoká škola, však? A ja na to: Ale nie, iba štvorposchodová. Ostatní sa rozrehotali. To na ilustráciu, akí to boli chytrí chlapi.
Aj naďalej sa stretávate?
Ani nie, po roku 1989 sa to všetko rozpŕchlo. Ale viem, že jeden spolurobotník, ktorý si medzitým urobil vysokú chemickotechnologickú, potom predával české autobusy na Slovensku. Ďalší si otvorili kdejaké živnosti, začali podnikať.
V súčasnej Pravde sa medzi pamätníkmi traduje vaša prvá návšteva redakcie po takmer dvadsiatich rokoch. Kým niektorí vyhodení v čistkách sa prišli posťažovať a dokonca od vtedajšieho vedenia žiadali akési odškodnenie, vy ste prejavili nezvyčajnú veľkorysosť.
Vtedajší šéfredaktor Peter Sitányi nás ,,povyhadzovaných“ vtedy pozval a ospravedlnil sa nám za príkoria, hoci na začiatku normalizácie on sám bol ešte školopovinné dieťa. A niektorí moji starší kolegovia na tom stretnutí príliš zdôrazňovali kontinuitu. Tak som sa prihlásil a povedal, že tie decká predsa za nič nemôžu. Navyše Pravda sa v posledných rokoch pred revolúciou výrazne menila a držala ,,perestrojkovú“ líniu. Smena si na niečo také netrúfala, Pravda - áno. Pravda mala vtedy najsilnejší autorský, novinársky potenciál spomedzi slovenských denníkov.
Po dlhej pauze ste sa do novín vracali okľukou. Ale prečo cez Úrad vlády?
Hneď po Novembri sa moji spolurobotníci pýtali, ako to, že nie som ešte minister. Odpovedal som, že chcem využiť výhodu Slovnaftu, ktorého zamestnanci odchádzali vtedy o dva roky skôr do dôchodku. Reku, popracujem ešte zopár rokov a požiadam o predčasné penzionovanie. Ale raz večer mi volal Jano Čomaj, vtedy riaditeľ tlačového odboru Úradu vlády, že by potrebovali tlačového tajomníka pre premiéra Milana Čiča, ktorý si ma vraj pamätá spred dvadsiatich rokov a že by ma bral. Nuž a ráno som sa rozhodol, že sa na to dám.
Na tej vláde národného porozumenia je zaujímavé, že jej členovia a blízki spolupracovníci sa rok čo rok stretávajú na spomienkových párty či večierkoch. Tým sa výrazne odlišujú od niektorých iných slovenských vlád. Čím to je?
V Čičovej vláde neboli žiadne pnutia – ani medzi komunistami, ani medzi nominantmi nových politických hnutí. Naozaj to bola vláda národného porozumenia. Ináč ona ktovieaké zázraky za ten polrok, čo pôsobila, neurobila. Veď si aj vytýčila za cieľ ,,iba“ pripraviť prvé slobodné voľby.
Potom vás zdedil premiér Vladimír Mečiar. Zdá sa, že ste spolu vychádzali.
Áno, lebo Mečiar v čase svojho prvého ,,pontifikátu“, ako tomu hovoríme, bol celkom iný Mečiar, ako ho poznáme z neskoršieho obdobia. Mali sme vtedy jednu tlačovku v Modre-Harmónii, na ktorú sme osobitne pozývali spravodajcov svetových médií pôsobiacich v strednej Európe. Tí potom neskrývali svoj obdiv: závidíme vám takéhoto premiéra, hovorili. Mečiar sa vtedy prejavil ako hypnotizér hadov, doslova ich očaril.
Vtedy bola aj celkom iná, dnes už ťažko predstaviteľná situácia, však?
Veď práve. Ján Čarnogurský ako podpredseda vlády, ktorý mal na starostí aj médiá, si predstavoval, že 80 percent slovenskej tlače musí byť katolíckej, lebo predsa 80 percent obyvateľstva je katolíckeho vierovyznania. Ale ani tých zvyšných 20 percent vraj nemá právo urážať katolícku cirkev. A o tom, čo je urážka a čo výhrada, bude rozhodovať cirkev, nie súd.
Obávali ste sa ďalšieho vývoja?
Samozrejme, veď nikto nevedel, ako sa skončia voľby: či KDH nezíska tých 80 percent hlasov a či Čarnogurský nebude predsedom vlády, ktorá takýto systém presadí. Nuž a Mečiar bol vtedy predstaviteľom opačného názoru. V Modre na spomínanej tlačovke napríklad vyhlásil: Keď prvý novinár bude vyhodený z politických dôvodov, zdvihnem pluky a na ich čele pôjdem brániť slobodu tlače. Bum! My by sme ho na rukách boli nosili. V druhom a najmä treťom ,,pontifikáte“ však už bol iný.
To ste už opäť zakotvili v novinách. Prečo však v Národnej obrode, ktorá mala vtedy povesť provládneho denníka?
Lebo v jej redakcii som mal vtedy plno kamarátov a známych, ktorí mi držali flek. A Národná obroda sa čoskoro stala opozičným denníkom.
Aby ho o niekoľko rokov neskôr kúpil Alexander Rezeš a pretvoril na svoj obraz.
Vtedy som letel z novín druhý raz v živote. Vzápätí mi však ponúkli prácu šéfredaktori Sme i Pravdy. Pretože Karol Ježík bol o pol hodiny rýchlejší ako Pavol Minárik, začal som najskôr v Sme, ale už čoskoro som prevesloval do Pravdy, kde mi umožnili vystupovať s mojimi fejtónčekmi častejšie. To sa písal január 1997 a ja som už bol dôchodca.
Kedy ste mali ako novinár pocit, že toto povolanie má vysokú spoločenskú prestíž?
Samozrejme, počas československej jari. A v prvých rokoch po nežnej revolúcii.
Ako to, že sme dokázali tento kapitál tak rýchlo prešustrovať?
To je ako s kultúrou národa, celej spoločnosti. Niečo sa veľmi pomaly buduje a potom rýchlo zlikviduje.
Vráťme sa ešte na chvíľu k úvodným otázkam nášho rozhovoru. Nenapadlo vás využiť tento prechodný, nemocničný čas na prípravu knižného vydania starších fejtónov?
Aj keby som sa cítil pri sile, akože sa necítim, nedám sa na to. Mal som kedysi - v časoch väčšej slávy - niekoľko ponúk tohto druhu. Vydavateľom nezáležalo na tom, kedy som fejtóny napísal, mohli byť aj pätnásť rokov staré, tvrdili, že by to bola ,,charakteristika doby“.
Veď práve!
Ale skoro v každom z tých fejtónov je množstvo narážok na udalosti, ktoré sa udiali deň predtým, ako príspevok v novinách vyšiel. Čiže na udalosti, na ktoré si po toľkých rokoch už málokto pamätá. Bolo by treba robiť množstvo vysvetliviek, komentárov a, skrátka, bolo by to nefunkčné. A tak som ponuky radšej zdvorilo odmietol.
A čo tak napísať pamäti, boli ste predsa svedkom mnohých pozoruhodných udalostí.
Priznávam, chvíľu som s takouto myšlienkou koketoval, ale momentálne ani na to nemám chuť. Navyše v živote som dosť veľký bordelár. Nepoviem, keby som si bol robil nejaké poznámky, odkladal si nejaké dokumenty... Akurát, čo mám odložené za celý život, je všetkých tých 3 150 fejtónov a stĺpčekov z Pravdy. Tie som si starostlivo vystrihoval a odkladal.
Tritisícstopäťdesiat?! Za koľko rokov?
Za štrnásť. Odkedy som ich začal v Pravde písať.
A kedy znovu začnete?
Písať? To sa pýtate ako môj lekár, známy chirurg na onkológii profesor Juraj Pechan. Poznal ma najprv z novín a tvrdí, že by to bola dobrá súčasť rehabilitácie. Dúfam, že bude...
Martin Hric (75)
* Slovenský novinár a publicista, narodil sa v Brezovej pod Bradlom v rodine bankového úradníka a učiteľky.
* Obchodnú akadémiu a Filozofickú fakultu UK absolvoval v Bratislave.
* V rokoch 1958 až 1967 pracoval v bratislavskom Večerníku, potom tri roky v Pravde, z ktorej ho prepustili po politických čistkách.
* V rokoch 1971 až 1990 bol robotníkom v Slovnafte a mal zákaz publikovať.
Po nežnej revolúcii sa stal na takmer dva roky tlačovým tajomníkom slovenských premiérov.
* V redakcii Národnej obrody pôsobil v rokoch 1992 až 1996.
* Od roku 1997 píše fejtóny a stĺpčeky do Pravdy.
* Je nositeľom viacerých profesionálnych ocenení, naposledy získal cenu
* Slovenského syndikátu novinárov za novinársky čin roku 2007.
* Manželka Helena Reháková je známa rozhlasová novinárka.
24.07.2011 Vladimír Jancura www.pravda.sk |
| Armáda sa zmenšila na divíziu, ale štruktúry zostali, nechápe Radičová - Slovensko má armádu (13 400 profesionálnych vojakov) čosi väčšiu ako je rozsah jednej štandardnej divízie (má 10 až 12-tisíc vojakov), ale štruktúry si ponechalo ako v období, keď malo obrovskú armádu – upozorňuje premiérka Radičová.
"Samotné tie štruktúry nielen komplikujú fungovanie armády, ale sú naozaj zbytočné," povedala premiérka. Ako dodala, máme v tomto rezorte tritisíc civilných zamestnancov, pričom veľkosťou porovnateľné krajiny ich majú 500. Preto by mal podľa nej rezort obrany najprv prejsť racionalizačnými krokmi pri existujúcich zložkách. "Nik zatiaľ nemá odhad, čo by mohli reálne priniesť, čiže to je prvý krok," povedala Radičová. Až po tom, ako sa zracionálni fungovanie dovnútra, padne rozhodnutie, čo sa bude v armáde posilňovať.
Nové námety, ktoré sú obsahom pripomienok Bezpečnostnej rady SR ku Komplexnému hodnoteniu obrany, budú zapracované do východiskového materiálu pre stratégiu obrany až do roku 2020. Potom sa vypracuje tzv. biela kniha, ktorá už bude obsahovať aj konkrétne ekonomické dopady a presné zadefinovanie priorít. Na jeseň 27. októbra budú mať spoločné zasadnutie slovenská a česká vláda. Jednou z hlavných tém budú rezorty obrany.
"Aby sme hľadali čo najviac spoločných projektov, pretože to rieši finančné zdroje a zefektívňuje obranu tak blízko seba ležiacich krajín," povedala Radičová. Podľa jej slov je niekoľko projektov takto pripravených a dúfa, že ich na spomínanom rokovaní schvália.
Armáde zostanú stíhačky aj vojaci v misiách
Armáda bude mať aj naďalej nadzvukové letectvo, vojakov v zahraničných misiách, a aj pripravené bojové jednotky do operácií NATO. Bezpečnostná rada SR už prerokovala materiál rezortu obrany Strategické hodnotenie obrany, v ktorom autori navrhovali tri alternatívy budúcnosti ozbrojených síl. Rada sa rozhodla pre kombináciu prvého a druhého modelu. "Podstatné je, že zdrojový rámec je stabilizovaný, to znamená, že budeme dostávať minimálne toľko, koľko sme dostávali doteraz a nebude to klesať tak, ako to bolo za posledných osem rokov," povedal hovorca rezortu obrany Ivan Rudolf.
Armádu však čaká aj škrtanie, i keď nie také dramatické, ako jej hrozilo v prípade schválenia tretieho modelu. Všetky ostatné zložky budú prehodnocovať, racionalizovať sa budú aj počty vojakov v ozbrojených silách. "K prehodnoteniu redukcie počtu zamestnancov v ozbrojených silách určite príde," konštatoval Rudolf. Definitívne skončí tankové vojsko.
Ministerstvo obrany predloží na rokovanie vlády rozpracovaný materiál aj so zapracovanými návrhmi Bezpečnostnej rady SR. "Toto nie sú preteky o to, kto bude prvý. Toto je proces na minimálne štyri volebné obdobia a preto chceme, aby to bolo čo najkvalitnejšie. Do konca tohto roka chceme predložiť jasnú štruktúru armády, počtov ľudí, techniky, výzbroje, ako aj návrhy na zrušenie jednotlivých útvarov a zariadení," povedal Rudolf.
Prvá voľba (model) počítala s tým, že sa rozpočet obrany stabilizuje až na úroveň 1,5 percenta HDP. Mal zabezpečiť plnenie všetkých súčasných úloh armády, zachoval by súčasnú veľkosť ozbrojených síl. Počítalo sa s 21 tisíc osobami vrátane záloh. Druhý model mal od budúceho roka zabezpečiť stabilizáciu rozpočtu na úrovni 1,1 percenta HDP, ale armáda by už neplnila všetky súčasné úlohy - umožnil by buď ochranu a obranu vzdušného priestoru SR v rámci NATINADS vlastnými silami, alebo plnohodnotné zabezpečenie nášho príspevku do kolektívnej obrany. To znamená, že by boli výraznejšie redukované jednotky pozemného vojska alebo stíhacie letectvo.
V prípade prvej alternatívy sa v armáde rátalo s 15 600 ľuďmi v armáde, pri druhej alternatíve je to 16 700 ľudí. Tretí model by znamenal pokračovanie trendu klesajúceho rozpočtu. V krátkodobom horizonte by tak došlo podľa materiálu k postupnému, nezvratnému stavu až kolapsu zabezpečenia obrany štátu vrátane schopnosti prispievať ku kolektívnej obrane.
13.07.2011 SITA |
| Kubánci budú môcť vlastniť viac než jedno auto - Kuba zverejnila prvé podrobnosti k netrpezlivo očakávanému zákonu, ktorý zmierni pravidlá na kúpu a predaj bytov a automobilov. Tento trh bol od kubánskej revolúcie v roku 1959 prísne kontrolovaný štátom. Zmiernenie pravidiel by malo vyriešiť najmä nelegálne transfery bytov a áut, ktoré sú jedinou možnosťou pre Kubáncov, ako sa dostať k novému bývaniu alebo lepšiemu autu. Na zákone sa ešte stále pracuje a do platnosti by mal vstúpiť do konca roka, uviedol dnes denník Komunistickej strany Kuby Granma.
Čo sa týka bytov, zjednoduší sa administratíva spojená s ich predajom, čo by malo predaj a kúpu urýchliť. V prípade úmrtia vlastníka bytu budú môcť rodinní príslušníci najnovšie zdediť nehnuteľnosť aj vtedy, ak žijú na inej adrese.
Nový zákon zároveň umožní Kubáncom vlastniť viac než jedno auto, pričom budú môcť obchodovať aj s autami vyrobenými po revolúcii. Doteraz tak mohli robiť len pri autách vyrobených pred revolúciou, čo znamená, že sa roky nemohli zbaviť áut z krajín bývalého komunistického bloku. Kubánci to potom riešili vzájomným "požičiavaním si" áut, čo im pomáhali zabezpečiť obchodníci na čiernom trhu. Rovnako to fungovalo aj pri bytoch.
Podľa kubánskej vlády, ktorá sa postupnými reformami snaží podporiť ekonomiku, bytový problém je jedným z najväčších problémov krajiny. Oficiálne sa odhaduje, že v polovici minulého desaťročia chýbalo na trhu približne 500.000 bytov. Mnohým Kubáncom tak neostáva nič iné, len ostať žiť v jednej domácnosti s rodičmi a ďalšími príbuznými, a to aj vtedy, keď sa oni sami rozhodnú založiť si rodinu.
Informovala o tom agentúra AP.
2.07.2011 TASR |
| Hitler je čestným občanom vo svojom rodisku - Nacistický vodca má v rakúskom rodisku titul váženého občana aj 66 rokov po svojej smrti.
VIEDEŇ, BRATISLAVA. Keď Adolf Hitler, tak napadnutie Sovietskeho zväzu pred 70 rokmi. To je téma, ktorú si v týchto dňoch pripomínajú médiá. Nie v Rakúsku. Tam denník Kurier zistil, že nacistický vodca je vo svojom rakúskom rodisku Braunau am Inn stále čestným občanom. Aj 66 rokov po druhej svetovej vojne, v ktorej jeho zásluhou zomreli desiatky miliónov ľudí a zavraždených bolo 6 miliónov Židov.
Prišiel na to poslanec strany Zelených Karl Öllinger, ktorý v dvoch novinách z roku 1938 našiel správu o prepožičaní titulu čestného občana mesta rodákovi Hitlerovi. Správu zverejnili v marci noviny Neue Warte am Inn a Tages -Post. Článok o odobratí titulu už poslanec nenašiel, ani novinári, ani radní mesta. „V archíve mesta je len niekoľko dokumentov z tých čias, bude chvíľu trvať, než to overíme,“ povedal pre Kurier kultúrny radný Gerald Sturmayer.
Starosta mesta Johannes Waidbacher z dovolenky odkázal, že to vyrieši, hneď ako sa vráti. Obyvatelia 16-tisícového mestečka by sa Hitlerovho tieňa radi zbavili. „Miestni by tú záležitosť radšej vyriešili dnes ako zajtra. Trpíme tým, že sa tu narodil Hitler,“ povedal pre Kurier miestny poslanec Georg Wojak. Zbavovať sa nálepky však začalo mesto až pred rokom 1989. Vtedy, dva týždne pred Hitlerovými stými narodeninami, umiestnili pred jeho rodný dom pamätník na počesť obetiam vojny.
Trvá to aj iným rakúskym mestám. Mestečko Amstetten, Klagenfurt či Waidhofen/Ybbs odňali Hitlerovi titul čestného občana len tento rok. Niektoré tvrdia, že titul čestného občana zaniká smrťou, v mnohých to ľuďom neprekáža. V dlhom zozname rakúskych miest, ktoré Hitlera vyznamenali, sú spolu s Braunau am Inn ešte najmenej dve, kde ostáva čestným občanom aj 66 rokov po svojej samovražde v berlínskom bunkri
23. 6. 2011 15:15 | Miriam Zsilleová
SME |
| Gigantický Alexander rozčertil Grékov, únia dvíha varovný prst - Macedónci vztýčili v metropole Skopje monumentálnu jazdeckú sochu Alexandra Veľkého. Domáci obyvatelia podľa portálu BalkanInsight neskrývali slzy šťastia, zatiaľ čo predstavitelia Európskej únie sa na celú záležitosť pozerajú so skepsou. Atény, ktoré majú so Skopje komplikované vzťahy, považujú posledný počin svojho suseda za provokáciu a snahu privlastniť si grécku históriu.
Galéria: V Skopje vztýčili sochu Alexandra Veľkého
Bronzová socha je vysoká 13 metrov a betónový podstavec, na ktorom stojí, meria desať metrov. Stovky ľudí, ktorí sa prišli na umiestnenie 'Bojovníka na koni', ako sa dielo oficiálne volá, pozrieť, začali jasať, keď žeriav 48 tonovú sochu zdvihol. Spievali štátnu hymnu a ďalšie vlastenecké piesne, skandovali "Macedónsko!" a mávali vlajkami.
"Toto je historický deň, na ktorý sme dlho čakali," citoval BalkanInsight jedného z prizerajúcich sa. "Týmto je identita Macedónsko potvrdená, už je to tu."
"Cítim sa pyšný, že som Macedónčan, a boh žehnaj nášmu premiérovi, že nám priviedol bojovníka, kráľa Macedóncov," vyhlásil ďalší z davu. Macedónska vláda doteraz o soche hovorila len ako o bojovom jazdcovi. Nezmieňovala sa, že oným bojovníkom myslí Alexandra Veľkého.
Alexander Veľký
žil v rokoch 356-323 pred naším letopočtom. Svojim vojenským ťažením si podmanil väčšinu vtedy známeho antického sveta. Svoju ríšu rozšíril až k hraniciam indického subkontinentu.
Vztýčenie monumentu je v zahraničí vnímané ako veľmi kontroverzný krok, pretože Gréci tvrdia, že Alexander je čisto Helénska postava, preto teda patrí Grécku. Socha vyvoláva rozpory aj doma, opozičné strany a aktivisti upozorňujú na vysokú cenu, podivné okolnosti výberového konania a v neposlednom rade aj na negatívne dôsledky vo vzťahu s Gréckom.
Sochu za 4,5 milióna eur odliali vo Florencii a spolu s podstavcom v podobe fontány stála 9,4 milióna eur. Monumentálny pamätník je vnímaný ako vrchol rozsiahleho projektu s názvom Skopje 2014, ktorý predstavili vlani vo februári. Má vrátiť metropole niekdajší lesk, ktorý zatienila šeď komunistickej výstavby. Počíta s najmenej 17 veľkými sochami a 15 stavbami vo všetkých klasických stavebných slohoch. Oficiálne náklady neboli zverejnené, neoficiálne odhady ale hovoria o viac ako 200 miliónoch eur.
ministerstvo zahraničia pred týždňom túto sochu ostro kritizovalo. Podľa Atén si Macedónsko okrem iného touto "provokáciou len komplikuje svoje prijatie do euroatlantických štruktúr".
Pripomienky má aj Brusel. "Ak Macedónsko bude pokračovať v akciách, ktoré Grécko chápe ako provokáciu, a zlyhá v rýchlom zavádzaní reforiem, môže stratiť svoj kandidátsky štatút na členstvo v EÚ," vyhlásil v macedónskej televízii A1 eurokomisár pre rozšírenie a český diplomat Štefan Füle.
Skopje a Atény sa už 18 rokov sporia o názov Macedónsko. Rovnaké meno totiž nesie aj grécka oblasť na severe krajiny. Atény však tvrdia, že názov Macedónsko je výlučne gréckym kultúrnym dedičstvom. Macedónsko sa preto muselo v roku 1993 stať členom OSN pod názvom Bývalá juhoslovanská republika Macedónsko.
21.06.2011 ČTK |
| Pratchett bráni miesto, kde chcú zomrieť Slováci - Za možnosť eutanázie platia najmenej traja občania Slovenska.
BERN, BRATISLAVA. Treba dosť peňazí, vyplniť jednoduché tlačivo, dodať lekársku správu a podpísať súhlas. Asistovaná samovražda na švajčiarskej súkromnej klinike Dignitas je až desivo jednoduchá – a legálna.
Veľká Británia včera večer videla eutanáziu dvoch ľudí vo verejnoprávnej televízii BBC. Život si nechali zobrať dvaja chorí muži – milionár a biológ. Dokumentom aj ich odchodom zo sveta sprevádzal známy britský spisovateľ Terry Pratchett, ktorý sám zvažuje možnosť zomrieť s cudzou pomocou.
Je to zvláštna smrť, opisuje scény z dokumentu britský denník Telegraph. Jeho redaktori film videli v predstihu. V sporo zariadenej miestnosti v priemyselnej štvrti, v spoločnosti blízkych obaja muži potvrdia pracovníkovi Dignitas, že chcú zomrieť. Potom dostanú jed a vypijú ho. Jedným zo zomierajúcich bol Peter Smedley, 71-ročný milionár a hotelier s ochorením motorického neurónu, s ktorým žije napríklad aj fyzik Stephan Hawking.
Fakty
Eutanázia
•usmrtenie chorého na jeho žiadosť alebo aj bez súhlasu,
•pacientovi vysadia liečbu alebo sa s liečbou ani nezačne, lebo si to neželá,
•pacient sa ani nevyjadrí a liečbu mu vysadia,
•asistovaná samovražda,
Vo svete
•eutanázia je legálna v Belgicku, Holandsku, vo Švajčiarsku, aj v americkom štáte Oregon,
•vo Švajčiarsku je asistovaná samovražda možná, ak z nej nemá nik finančný prospech.
Terry Pratchett (63) trpí Alzheimerovou chorobou. Dokumentárny film je pre autora fantasy série o Zemeploche ďalším krokom v jeho boji za právo chorých na eutanáziu.
Odmieta čakať, kým ho choroba zničí a zomrieť chce „s pohárom brandy v jednej ruke a smrtiacimi tabletkami v druhej“. Pratchett priznal, že si už nechal zaslať dokumenty z kliniky Dignitas a začal sa tak formálny proces prípravy na asistovanú samovraždu.
„Každý, kto trpí vysiľujúcou a nevyliečiteľnou chorobou, by mal mať právo vybrať si hodinu smrti,“ povedal pre britský denník Guardian. Jeho žena je však proti a priznal, že sám mení rozhodnutie „každé dve minúty“.
Prihlásili sa aj Slováci
Na švajčiarskej klinike chcú zomrieť aj najmenej traja Slováci. Stali sa členmi organizácie pri klinike a platia členské, čo je základná podmienka na umožnenie asistovanej samovraždy.
Štatistiku poskytla firma Dignitas pred rokom denníku Guardian. Čísla boli ku koncu roka 2009, nikto zo Slovákov dovtedy na klinike nezomrel.
Vo Švajčiarsku bol včera štátny sviatok a na klinike nebol nikto, kto by vedel túto informáciu potvrdiť.
Zakladateľ Dignitas Ludwig Minelli tvrdí, že úmrtia cudzích občanov hlásia polícii, ktorá ich potom ohlási veľvyslanectvám. Na slovenskej ambasáde v Berne povedali, že doteraz im nikto eutanáziu slovenského občana nehlásil. O žiadnom prípade nevie ani naša polícia.
Zomreli traja Česi
Prvý Čech zomrel na klinike pred štyrmi rokmi. Denník MF Dnes vtedy upozornil na prípad mladého športovca, ktorý sa nedokázal vyrovnať s tým, že zostal na vozíku.
„Mal to vypočítané, rozmyslené, nemal žiadne príznaky choroby či depresie,“ povedal MF Dnes jeho bývalý psychiater Cyril Höschl, ktorý sa ho márne snažil odhovoriť. Do konca roka 2009 podľa štatistiky Dignitas zomreli spolu na klinike traja Česi.
Asistovanú samovraždu na klinike už podstúpilo za 13 rokov fungovania vyše tisíc ľudí. Väčšina pochádza zo zahraničia. Najviac je Nemcov, Britov a Francúzov.
Vstupný poplatok v Dignitas je približne 160 eur, ročný poplatok potom 65 eur. Za asistovanú samovraždu sa platí podľa BBC asi päťtisíc eur. Minelli by chcel umožniť eutanáziu aj zdravým ľuďom. Už teraz tu podľa odhadov zomiera 21 percent ľudí, ktorí netrpia smrteľnou chorobou.
Smrť je vraj možná
Rezort spravodlivosti eutanáziu nepripúšťa. Európsky dohovor áno.
BRATISLAVA. Na Slovensku je teoreticky možné požiadať o dobrovoľnú smrť. V štúdii z roku 2005 to tvrdí Peter Kováč z Ústavu súdneho lekárstva UK v Bratislave.
Eutanáziu za istých podmienok umožňuje Dohovor o ľudských právach a biomedicíne, ku ktorému sa koncom 90. rokov pripojilo aj Slovensko. Spomína špeciálny dokument – predchádzajúce prianie pacienta, v ktorom spíše, s ktorými zákrokmi lekárov nesúhlasí v prípade ohrozenia života.
Koniec na želanie
„To dovoľuje napríklad odmietnuť vopred resuscitáciu či umelú výživu,“ povedal Kováč s tým, že v praxi to zrejme zatiaľ nevyužil nikto. Za mätúcu považuje aj formuláciu, že na takýto testament pacienta „treba prihliadať“.
Ministerstvo spravodlivosti reagovalo, že lekári sa písomnými prianiami pacientov riadiť nemôžu.
„Ak závet obsahuje časť so žiadosťou o vykonanie eutanázie po splnení nejakých podmienok, išlo by o neplatný právny úkon z dôvodu rozporu so zákonmi a dobrými mravmi,“ povedal hovorca Peter Bubla. Kováč oponuje, že dohovor je slovenským zákonom nadradený.
„Veľké bolesti utlmujeme medicínskymi prostriedkami, ale asistenciu pri samovraždách odmietame,“ vraví riaditeľ Peter Pavlov z košického ústavu sv. Lukáša v Košiciach. V zariadení majú 120 nevyliečiteľne chorých a zomierajúcich pacientov.
Aj na Slovensku umierali chorí. Nie však dobrovoľne. V nelegálnom starobinci v Hronovciach zomreli v minulých rokoch desiatky ľudí.
Je to vražda
Vykonanie eutanázie Trestný zákon môže považovať za vraždu, prípadne účasť na samovražde. V prvom prípade páchateľovi hrozí najmenej 15 rokov väzenia. Pri účasti na samovražde je to 6 mesiacov až tri roky. Za tento trestný čin súdy vlani uznali za vinného jedného človeka.
Možnosť uzákonenia eutanázie zvažujú Česi. Vláda by mala do konca mesiaca rokovať o novele, podľa ktorej by pacienti mohli dopredu odmietnuť umelé udržiavanie pri živote.
(mm, mp, bum)
Eutanázia je téma, ktorá sa môže týkať každého
Jeden z mála odborníkov, ktorý sa u nás k eutanázii verejne vyjadruje, je súdny lekár a právnik PETER KOVÁČ.
V akej etape diskusií o eutanázii je Slovensko?
„Nula celá nič. U nás je to riešené legislatívou tak, že akákoľvek forma účasti zdravotníckeho pracovníka na asistovanej samovražde je protiprávna. Eutanázia a jej akákoľvek aktívna forma je vražda.“
Prečo je to tak?
„Zoberte si, koľko percent sa tu hlási ku kresťanstvu a jeho prikázaniu nezabiješ.“
Čo by sa muselo stať, aby bola eutanázia umožnená aj na Slovensku?
„Jediné, čo by sa muselo stať, je, že by sa to muselo zlegalizovať v zákonoch.“
To sa politici neodvážia.
„Presne tak.“
V Británii tému posunulo angažovanie slávneho spisovateľa.
„U nás ľudia zrejme riešia dôležitejšie veci, ako je táto téma. Mali by si uvedomiť, že je to téma, ktorá sa môže týkať každého.“
Argument na legalizáciu môže byť, že k pasívnej eutanázii dochádza i dnes.
„Pasívna eutanázia má dve formy. Pasívna vyžiadaná eutanázia je, že oddnes sa rozhodnem nebrať lieky a poviem to svojmu lekárovi. Lekár s tým neurobí nič, dokonca musí plniť moje prianie a neliečiť ma. K tomu dochádza a nie je tam žiadny právny problém. Pasívna nevyžiadaná eutanázia je podľa súčasnej právnej úpravy to isté, ako úkladná vražda alebo vražda.“
Dochádza k tomu, že lekár pacientovi, ktorý je nevyliečiteľne chorý a chce zomrieť, pomôže?
„Myslíte si, že sa niekto prizná k spáchaniu trestného činu, za ktorý mu hrozí 25 rokov alebo doživotie?“
Nepočuli ste o takom prípade?
„Keby som počul, som povinný oznámiť to polícii alebo prokuratúre. Keby som vám povedal, že sa to deje a vy to zverejníte, na druhý deň dostanem predvolanie a musím to vysvetľovať. Neviem o tom, že by sa takéto niečo dialo.“
Majú Slováci možnosť podstúpiť eutanáziu v cudzine?
„Nie je problém vycestovať do Švajčiarska, kde je účasť na samovražde trestaná iba v prípade, že má z toho pomocník materiálny prospech.“
Viete o niekom?
„Neviem, ale vylúčiť to nemôžem.“
Mala by byť eutanázia umožnená?
„Museli by byť prísne stanovené kritériá, aby sa dala obmedziť možnosť zneužitia. Aj keď zneužiť sa dá aj nôž.“
Michal Piško
Pre politikov je tabu
V našom parlamente sa uzákonenie eutanázie navrhnúť nechystajú.
BRATISLAVA. Ani jedna z parlamentných strán nemala eutanáziu vo volebnom programe.
Šéf liberálnej SaS Richard Sulík v minulosti povedal, že by ju v krajných prípadoch povolil. „Momentálne to nie je témou dňa,“ odkázal včera.
Eutanáziu úplne odmieta KDH. „Sme za ochranu života od počatia až po prirodzenú smrť. Experimenty nepripúšťame,“ hovorí poslanec Július Brocka.
(mm)
utorok 14. 6. 2011 | Ela Rybárová SME |
| Exprezident Kováč sa musí Lexovi ospravedlniť a zaplatiť mu 3 319 eur - Exprezident Michal Kováč prehral spor s bývalým kontroverzným šéfom tajnej služby SIS Ivanom Lexom pre svoje výroky z 90. rokov, že Lexa stál za zavlečením jeho syna do Rakúska v roku 1995. Bratislavský okresný súd Kováčovi uložil, aby sa Lexovi písomne ospravedlnil a zaplatil odškodné 3 319 eur.
Rozhodnutie nie je právoplatné, pretože účastníci sporu sa môžu ešte odvolať. Obe strany sa vyhlásenia rozsudku nezúčastnili. Proces sa vliekol 15 rokov.
Prípad únosu Kováča mladšieho patrí k tienistým stránkam ponovembrového vývoja Slovenska. Zo zavlečenia prezidentovho syna do cudziny bola podozrivá SIS, ktorú v tej dobe viedol práve Lexa, ktorý bol označovaný za blízkeho spolupracovníka vtedajšieho premiéra Vladimíra Mečiara. Tajná služba chcela údajne únosom prezidenta diskreditovať, pretože kritizoval Mečiarovu vládu. Na Kováča mladšieho bol totiž v tom čase v zahraničí vydaný zatykač, rakúsky súd ho však nemeckej prokuratúre nevydal.
Kováč z pozície hlavy štátu po únose svojho syna opakovane vyhlásil, že za únosom stála SIS na čele s Lexom. Lexa proti týmto výrokom podal v roku 1996 na Kováča žalobu. Sudca po vynesení verdiktu uviedol, že výroky exprezidenta považuje za "neoprávnené svojím načasovaním, medializáciou i slovným spojením" a označil ich za neoprávnený zásah proti Lexovi. Bývalému šéfovi SIS však priznal len desatinu odškodného, ktorú žiadal. Sudca tiež zamietol Lexov návrh, aby bývalej hlave štátu zakázal podobné výroky o únose.
Kováč si naďalej myslí, že za únosom bola SIS
Osemdesiatročný Kováč, ktorý bol prezidentom v rokoch 1993 až 1998, rozhodnutie súdu kritizoval. Povedal, že proces sa obrátil proti tomu, kto bol v celej kauze únosu poškodeným. Odvolanie zváži po doručení rozsudku a po porade s právnikom. Naďalej si však myslí, že za únosom jeho syna bola SIS.
Sudca neposudzoval prípad samotného zavlečenia. Vyšetrovaniu únosu Kováčovho syna do cudziny bránia kontroverzné amnestie, ktoré v roku 1998 udelil vtedajší premiér Mečiar, ktorý vykonával aj niektoré právomoci hlavy štátu. Parlament v minulosti zamietol už päť návrhov na zrušenie amnestií, šiesty raz bude o podobnej iniciatíve z dielne vládnej KDH definitívne rozhodovať pravdepodobne v najbližších týždňoch. Schválenie takého návrhu vyžaduje súhlas trojpätinovej väčšiny snemovne, ktorou však koalícia nedisponuje.
Objasnenie únosu by vraj mohlo pomôcť aj pri vyšetrovaní vraždy policajta Róberta Remiáša, v ktorého aute v roku 1996 vybuchla nastražená nálož. Remiáš údajne zabezpečoval spojenie s bývalým pracovníkom SIS Oskarom Fegyveresom, ktorý sa skrýval v zahraničí. Fegyveres vypovedal, že za únosom prezidentovho syna do Rakúska stála práve SIS
13.06.2011 ČTK |
| Srbsko robí to, čo musí, hovorí Miloševičov brat - Zatknutie Ratka Mladiča je podľa brata bývalého srbského prezidenta daňou za snahu o vstup do EÚ. "Je to obchod, kde cenu určuje predajca," povedal pre Pravdu Borislav Miloševič (74), ktorý v minulosti pôsobil ako veľvyslanec v Rusku. Po páde režimu svojho mladšieho brata Slobodana zostal žiť v Moskve, kde pracuje ako konzultant viacerých firiem.
Je zatknutie Ratka Mladiča dobré pre Srbsko?
Srbská vláda tvrdí, že áno. Lebo spolupráca s haagskym tribunálom je podmienkou vstupu do EÚ. Belehrad robí to, čo musí. Pre väčšinu Srbov však Ratko Mladič zostáva hrdinom, ktorý bránil vlastný národ a jeho vydanie do Haagu preto považujú za potupu a nespravodlivosť.
Je to podľa vás privysoká cena za lístok do Bruselu?
Je to obchod, kde cenu určuje predajca. Kupujúci ju berie alebo nechá tak. V tomto prípade dajú odpoveď až dejiny, ktoré objektívnejšie stanovia cenu ľuďom i epochám. Uvidíme. V každom prípade to dáva šancu, že v Európskej únii bude mať Srbsko väčšiu možnosť brániť Kosovo, neodňateľnú časť svojho územia. Nie som síce napevno presvedčený, že to skutočne tak bude, ale nádej zomiera posledná.
Prekvapilo vás, že Mladiča dolapili?
Mnohí boli presvedčení, že ako dôstojník sa živý nevzdá. To, že nekládol odpor, je prekvapením. Ale je to aj logické. Život na úteku nie je jednoduchý. Tých dlhých šestnásť rokov skrývania by poznačilo aj mladšieho človeka.
Vzdal sa preto, že má podlomené zdravie?
Ťažko povedať. Vedelo sa, že je vážne chorý. Hovorilo sa, že mal viacero mozgových príhod. Osobne sme sa nepoznali, ale viem, že kedysi to bol fyzicky silný chlap. Na terajších záberoch vidieť, že je to úplne iný človek. Veľmi zostarol a schradol.
Rezignoval?
Nemyslím si, že sa vnútorne opustil, zrejme zostal taký, aký bol. Zachoval si dôstojnosť, nemaskoval sa a mal dokonca pri sebe dokumenty na vlastné meno, pravda už neplatné.
Rozumiete pozostalým po obetiach vojnových zločinov, že dolapenie Mladiča je pre nich zadosťučinenie?
V občianskych vojnách nebolo nevinných. Ale nemalo by sa všetko zvaľovať na Srbov. Najväčší zločin na území bývalej Juhoslávie spáchali veľmoci. USA s pomocou západnej Európy a Vatikánu násilne rozbili Juhosláviu a vyprovokovali občianske vojny. A v nich sa diali ďalšie zločiny. Mladiča obviňujú zo Srebrenice, ale na okolí bolo aj veľa srbských obetí. Samozrejme, keď sa hovorí o 8 000 moslimských obetiach, je to strašné. Ale to boli chlapi, plní síl, bojovníci... A kto si spomenie na povraždené srbské deti, starcov v dedinách pri Srebrenici? Zráta ich vôbec niekto? To sa do stereotypného obrazu srebrenickej genocídy nehodí.
Váš brat sa rozsudku v Haagu nedožil, počas dlhého procesu zomrel vo vyšetrovacej väzbe. Nehrozí niečo podobné aj v prípade Mladiča?
O tom, kto kedy zomrie, nemienim špekulovať. Ale dlhé úmorné procesy v Haagu sú pre človeka s podlomeným zdravím priveľkou záťažou.
28.05.2011 Ivan Drábek SME |
| Zomrel autor West Side Story Arthur Laurents - Vo veku 93 rokov zomrel filmový a divadelný scenárista a režisér Arthur Laurents, ktorý sa preslávil ako autor libreta svetoznámeho muzikálu West Side Story (1957). Laurents skonal vo štvrtok 5. mája v spánku v New Yorku. Scenárista zomrel podľa jeho agenta po krátkej chorobe.
Laurents bol okrem libreta k West Side Story autorom predlohy k ďalším muzikálom ako Gypsy (1959), Anyone Can Whistle (1964), Do I Hear a Waltz? (1965) či Hallelujah, Baby! (1967). Niektoré z týchto muzikálov aj režíroval. Presadil sa aj vo filmovom priemysle. Za produkciu a scenár k romantickej dráme Rozhodujúci okamih (1977) so Shirley MacLaine v hlavnej úlohe ho nominovali na Oscara. Za scenár k tejto snímke si vyslúžil aj nomináciu na Zlatý glóbus. Laurents napísal scenár aj k dráme Takí sme boli (1973) alebo animovanému filmu Princezná Anastázia (1997). Za scenár k druhej menovanej snímke ho nominovali na cenu BAFTA.
6.05.2011 SITA |
| Veľkej noci by svedčil pevnejší dátum - Dátum najväčších kresťanských sviatkov je nesmierne pohyblivý. Každý rok sa slávia inokedy, vždy však po 21. marci. Zdalo by sa, že neskoršie, ako sú tohto roku, už ani nemôžu byť. Ale môžu!
Najkrajnejší termín je totiž podľa starého pravidla ešte o deň neskôr, až 25. apríla. Prečo sa to tak vyvinulo a prečo nemôže mať Veľká noc - a ďalšie sviatky, ktoré na ňu nadväzujú - pevnejší dátum? Obligátna odpoveď znie: lebo rôzne cirkví sa nedokážu medzi sebou dohodnúť.
Vypočítať, kedy sa v tom-ktorom roku bude sláviť Veľká noc, je hotová veda. Jeden z možných postupov navrhol ešte pred dvesto rokmi slávny nemecký matematik a astronóm Karl Friedrich Gauss. Nechcete si to skúsiť?
Letopočet musíme deliť najprv 19, potom 4 a nakoniec 7. Zostatky a ich poradie si poznamenáme. Potom násobíme prvý zostatok číslom 19, pripočítame 24, delíme číslom 30 a opäť si poznamenáme zostatok. K číslu 5 pripočítame 2-krát druhý zostatok, 4-krát tretí zostatok a 6-krát štvrtý zostatok. Výsledok delíme číslom 7 a získame tak piaty zostatok, ktorý pripočítame k štvrtému. K tomuto poslednému výsledku pripočítame už len číslo 22 a máme dátum veľkonočných sviatkov.
Toto Gaussovo pravidlo platí pre všetky roky 1900 až 2099. Výnimkou sú iba roky 1954 a 1981, keď bola Veľká noc o týždeň skôr. Pre roky 1800 až 1899 treba v uvedenom postupe nahradiť konštantu 24 číslom 23 a konštantu 5 číslom 4.
Zložité a spletité? A ešte ako! "Kto sa tak zahráva s našimi vzácnymi sviatkami jari?" pýtal sa už známy český astronóm Miroslav J. Plavec a hneď si aj sám odpovedal: "Mesiac a dávni cirkevní otcovia ešte z čias, keď existovala jediná kresťanská cirkev."
Už vtedy vraj stanovili, že Veľkonočná nedeľa sa bude sláviť prvú nedeľu po prvom jarnom splne. Podľa cirkevných historikov sa však prax slávenia Veľkej noci - ako výročnej slávnosti Kristovho umučenia a zmŕtvychvstania - začala rozvíjať až v 2. storočí n. l.
Kedy zomrel Ježiš?
Prví kresťania si dovtedy vzkriesenie Ježiša slávnostne pripomínali každú nedeľu. "Menovali ju dňom Pána, dies dominica, a slávila sa už za apoštolských čias," píše Jozef Špirko vo svojich Cirkevných dejinách.
Pri výročnom sviatku museli však hneď vzniknúť značné problémy s termínom. Na jeho určenie bolo dôležite poznať deň Ježišovej smrti. Život v Palestíne sa v tých časoch riadil židovským kalendárom či lepšie povedané - kalendármi, ktoré sa navzájom líšili. Navyše, mali názov iba pre siedmy deň v týždni - pre sobotu.
Evanjelisti Matúš, Marek i Lukáš zhodne tvrdili, že Ježiš zomrel "v deň pred sobotou", 15. nisana. Tak Židia volali mesiac, ktorý bol podľa ich náboženského kalendára prvým mesiacom v roku, ale podľa civilného kalendára pripadal až na jeseň. Nuž a 15. deň toho mesiaca bol výročným sviatkom Pesach (Paschy), Židia ho zasvätili pamiatke na oslobodenie z Egypta. Zároveň súvisel so žatvou, ktorá sa v Palestíne začínala už v tomto ročnom období.
Z Jánovho evanjelia však vyplýva, že Ježiš zomrel už 14. nisana, čiže deň pred sviatkom Pesach, keď sa Židia ešte len chystali jesť svojho veľkonočného baránka. Posledná večera by sa v takom prípade musela konať už 13. nisana, teda na Zelený štvrtok...
Tieto i ďalšie protirečenia v údajoch apoštolov viedli k prvým dlhotrvajúcim sporom o veľkonočné sviatky. Kresťania na Blízkom východe slávili "deň smrti Pána" 14. nisana a o dva dni neskoršie deň vzkriesenia, aj keď nepripadal na nedeľu. Rím a celá západná Európa uznávali už vtedy Veľký piatok a Veľkonočnú nedeľu. Pokusy pápeža Aniceta v roku 155 i pápeža Viktora neskôr o zjednotenie neviedli k dohode.
Určitý zmier medzi kresťanskými cirkvami v tejto veci dosiahol až koncil v Nicei (Nikáji), konaný v roku 325. Snem sa uzniesol, že: 1. Veľká noc má byť slávená vždy v nedeľu. 2. Tá nedeľa má byť prvá po jarnom splne. Keď padne "plný mesiac" na nedeľu, má sa Veľká noc sláviť v nasledujúcu nedeľu. "Ale nikdy nie v jeden deň so Židmi."
Ani uznesením tohto koncilu sa však spory celkom neskončili Východná a západná cirkev sa pridržiavali rozdielnych dátumov jarnej rovnodennosti. Kým prvá zaň považovala 21. marec, druhá 18. marec. V roku 525 požiadal pápež Ján I. mnícha Dionýza Exigua o radu. Jeho pričinením vznikla tabuľka slávenia Veľkej noci pre celú cirkev. "Na konci 8. storočia sa už slávili veľkonočné sviatky všade v jeden deň," konštatuje Špirko.
Tento stav trval takmer tisíc rokov, až do reformy kalendára pápežom Gregorom XIII. v roku 1582.
Pápež Gregor "opravil" kalendár, ktorý zaviedol ešte Gaius Julius Caesar v 1. storočí pred Kristom. Odvtedy v ňom narastala chýba tým, že sa čoraz viac oneskoroval za Slnkom. A tak začiatkom 16. storočia pripadal deň jarnej rovnodennosti už na 11. marca!
"Veľká noc - tento typický jarný sviatok - sa v dôsledku toho posúvala bližšie k letu a predovšetkým do obdobia intenzívnych poľnohospodárskych prác, čo nemohlo vyhovovať cirkvi ani ľudu," vysvetľuje etnologička Taťjana Bužeková.
Pápežovi slúži ku cti, že sa chybu pokúsil odstrániť po konzultáciách s astronómami. "Vtedajší teológovia a cirkevní hodnostári, na rozdiel od mnohých dnešných, podporovali rozvoj astronómie," myslí si popredný slovenský astronóm Igor Kapišinský. "A významný podiel na tom mali práve problémy so stanovením správneho dátumu Veľkej noci. Jeho výpočet si jednoducho vyžadoval znalosť pohybu Slnka a Mesiaca."
Gregoriánsky kalendár však vyvolal ďalší, až dodnes sa vlečúci "veľkonočný spor" medzi kresťanskými cirkvami. Kým na našom území (v rámci habsburskej monarchie) začal nový kalendár platiť už v roku 1584, protestantské krajiny, napríklad Nemecko, pristúpili na reformu len v priebehu 18. storočia. Podobne to bolo s Anglickom, ale Sovietsky zväz, Grécko, Turecko a Čína sa pripojili až v 20. storočí.
Pravoslávna cirkev sa však dodnes drží iných pravidiel určenia Veľkej noci. Na výpočet jej dátumu naďalej využíva juliánsky kalendár. A uznáva kánon niceiského koncilu, podľa ktorého Veľká noc nesmie kolidovať so židovským sviatkom Pesach.
Pravoslávne veľkonočné sviatky sa slávia spravidla týždeň alebo dva týždne po Veľkej noci katolíkov a evanjelikov. Len občas, ako napríklad aj tohto roku, sa konajú spoločne. Pri rozdielnych termínoch majú pracujúci pravoslávni veriaci problémy najmä s Veľkonočným pondelkom. Na ten deň si musia brať dovolenku. Aj z tohto pohľadu je otázka pevnejšieho termínu Veľkej noci pre všetkých kresťanov naďalej aktuálna.
Hľadanie spoločnej nedele
Prílišná zložitosť procedúr pri určovaní termínu slávenia Veľkej noci býva predmetom kritiky, ba až terčom posmechu zo strany neveriacich. Ide napríklad o ustanovenie, podľa ktorého "v jednej 19-ročnej perióde tzv. zlatého pravidla nesmie byť Veľkonočná nedeľa dvakrát v najneskoršom prípustnom termíne, t. j. 25. apríla".
Pre zaujímavosť, v minulom storočí sa to stalo iba dvakrát - v rokoch 1943 a 1954. V prvom prípade sa Veľká noc slávila 25. apríla, v roku 1954 sa však musela presunúť - vzhľadom na spomínané pravidlo - o týždeň späť, na 18. apríla. Mimochodom, v 21. storočí pripadne Veľká noc na 25. apríla až v roku 2038.
Zriedkavo sa slávia veľkonočné sviatky aj v najskoršom možnom termíne, teda 22. marca. Naposledy sa tak stalo v roku 1818 a najbližšie sa to zopakuje až v roku 2285.
V odborných aj cirkevných kruhoch vznikajú takmer periodicky diskusie o potrebe pevnejšieho a spoločného dátumu Veľkej noci pre všetky kresťanské cirkvi. V roku 1963 vyjadril II. vatikánsky koncil ochotu stanoviť Veľkú noc "na určitú nedeľu" v gregoriánskom kalendári.
V kuloároch sa hovorilo o aprílovej nedeli, ktorá by v rôznych rokoch pripadala na deň medzi 8. a 14. aprílom. Podmienkou však bolo, aby s tým prejavili súhlas aj jednotlivé východné cirkvi. Ekumenický patriarchát v Carihrade však v návrhu našiel bližšie nešpecifikovaný "závažný pastoračný problém".
Astronómovia už dlhšie upozorňujú Svetovú radu cirkví na výhody stanovenia fixného dátumu Veľkej noci. Znamenal by prínos pri zostavovaní kalendárov, uľahčil by fungovanie úradom, školám, zdravotníctvu a kresťania by, navyše, tým prejavili vôľu zjednotiť sa.
"Katolícka cirkev s tým naďalej nemá problém, nevyhnutná je však dohoda viacerých strán," pripomína hovorca slovenských biskupov Jozef Kováčik. "Budeme sa naďalej snažiť nájsť vhodný kompromis."
V Palestíne sa riadil život židovským kalendárom. Tento je vyobrazený v synagóge zo 6. storočia v Beit Alpha
Do rozporov s určením termínu Veľkej noci sa akiste premietajú aj nejasnosti okolo Ježišovej smrti. Veď už pri datovaní Kristovho ukrižovania pozorujeme naďalej značný rozptyl.
Pred takmer troma storočiami ponúkol veľký vedec Isaac Newton nasledujúce možnosti pre Veľký piatok: 7. apríl 30, 3. apríl 33 a 23. apríl 34, pričom poslednú alternatívu on sám považoval za najpravdepodobnejšiu.
Novšie historické výskumy uprednostňujú dátum 3. 4. 33. Vychádzajú pritom z úkazov na oblohe, ktoré opísali evanjelisti. Podľa astronómov išlo najskôr o zatmenie Mesiaca, ktoré práve v čase Ježišovho ukrižovania mohlo byť dobre pozorované v Jeruzaleme. K tomuto názoru sa prikláňa aj známy český astronóm Jiří Grygar. V takom prípade by však Kristus zomrel vo veku 40, a nie 33 rokov.
Podľa Kapišinského, ktorý vyštudoval okrem astronómie aj teológiu, existujú však oveľa závažnejšie problémy, ako je zisťovanie dátumu Ježišovho ukrižovania alebo správne stanovenie termínu slávenia Veľkej noci. "Z pohľadu kriticky mysliaceho kresťana patrí medzi fundamentálne otázka, či Kristus naozaj vstal z mŕtvych, lebo prázdny hrob ešte nie je dôkaz. A z toho vyplýva ďalšia dôležitá otázka: má alebo nemá judaizmus pravdu, keď ho za boha neuznáva?"
Ale to už je predsa len iná téma. A, nakoniec, pre väčšinu kresťanov sú podobné otázky skôr vecou viery ako racionálnej úvahy.
Vladimír Jančura 25.04.2011 Pravda |
| Tajných kňazov po páde režimu spochybnili vlastní - Kým vo Viedni nedávno ocenili predstaviteľov „skrytej“ katolíckej cirkvi z čias socializmu, oficiálna hierarchia má s jej existenciou problém.
Predstava katolíckej cirkvi, v ktorej sa veriaci schádzajú v malých spoločenstvách, a kňazmi sú aj ženatí muži a ženy, pôsobí ako vízia liberálnych veriacich. V socialistickom Československu však taký model existoval.
Pod tlakom režimu veriaci hľadali vlastné cesty k prežívaniu evanjelia. Po jednej z nich šiel aj Felix Maria Davídek. U nás je jeho meno zabudnuté, Západ objavil jeho príbeh.
V apríli tohto roku švajčiarska nadácia Herberta Haaga, vedená teológom Hansom Küngom, kritikom Vatikánu, vo Viedni ocenila podzemnú cirkev Felixa Davídka cenou Za slobodu v cirkvi. „Oceňujeme odvážnych kresťanov, ktorí v ťažkých podmienkach vytvorili akoby spoločenstvo prvotnej cirkvi, v ktorom kňazi, laici, muži, ženy, mladí starí spolu vedľa seba tvorili spoločenstvo, nie hierarchiu. Títo ľudia žili medzi obyčajnými ľuďmi, hovorili ich jazykom, praktizovali evanjelizovanie od človeka k človeku. Davídkova vízia cirkvi, teológie a spirituality predznamenala budúcnosť celej cirkvi.“ uviedol v príhovore Hans Jorissen, emeritný profesor dogmatiky z Bonnu.
Cenu si prišli prevziať Češka Ludmila Javorová, vysvätená v roku 1970 Davídkom za kňažku a Slovák Dušan Špiner, tajne vysvätený biskup. Javorová, dnes 80-ročná elegantná pani, ktorej bola po roku 1989 oficiálne zakázaná kňazská činnosť, zažila ovácie. „Boh si pre svoje zámery volí ľudí mimo našu predstavivosť. O tom svedčia mnohé prípady napríklad v Starom zákone. A tomu sa ľudia bránia,“ uviedla v súvislosti so svojou úlohou počas totality.
Felix Maria Davídek
Felix Davídek sa narodil v roku 1921 v Brne. Vyštudoval teológiu, filozofiu, psychológiu a medicínu. V roku 1945 bol vysvätený za kňaza, promóciu na lekárskej fakulte mu štátna moc neumožnila. Ešte za nacizmu, keď boli zavreté vysoké školy, sa začal zaoberať vznikom Athenea, katolíckej univerzity, ktorá by mladým mužom poskytla šancu študovať najmä teológiu. V roku 1950 ho komunisti zatkli a 14 rokov strávil vo väzniciach. Po prepustení sa vrátil k projektu tajného vzdelávania a organizovania života cirkvi. Robil tajné víkendové a nočné vzdelávacie kurzy.
Sviatosti pre veriacich môžu vysluhovať len kňazi. Aby boli vysvätení oni, musia existovať biskupi. Tých môže vysvätiť len ďalší biskup, aby sa zachovala apoštolská postupnosť. Vatikán mal na základe skúsenosti z iných totalít pravidlá, podľa ktorých sa v extrémnych prípadoch mohlo upustiť od zvyčajných podmienok pri svätení ďalšieho biskupa.
Svätenia prebiehali tajne, len za prítomnosti svätiaceho biskupa a vysviacaného. Takto bol v roku 1951 Pavlom Hnilicom vysvätený Ján Chryzostom Korec. V roku 1955 Korec tajne vysvätil za biskupa Dominika Kaľatu, a ten v roku 1961 Petra Dubovského. Dubovský v roku 1967 vysvätil Jana Blahu a ten vzápätí Felixa Davídka. Mohol tak budovať paralelnú cirkevnú štruktúru.
Katolícka kňažka
Davídek, poznačený pobytom vo väzení, sa bál, že cirkvi v socializme hrozí likvidácia. Po okupácii v auguste 1968 čakal návrat prenasledovania, aké zažil predtým. Snažil sa preto vysvätiť kňazov pre pokračovanie života cirkvi. Na základe štúdia dokumentov nedávno skončeného II. Vatikánskeho koncilu sa domnieval, že je len otázkou času, kedy cirkev pristúpi k sväteniu aj ženatých kňazov a sväteniu žien. Sám preto vysvätil niekoľko ženatých mužov a v roku 1970 aj prvú ženu – spolupracovníčku a neskôr generálnu vikárku Ludmilu Javorovú.
Stalo sa tak na Vianoce v roku 1970, keď Davídek zorganizoval takzvanú synodu. Vysvätenie ženy obhajoval teologicky aj prakticky. Kým v mužských väzniciach v 50. rokoch mali veriaci útechu v účasti na tajných omšiach zavretých kňazov, ženy takú možnosť nemali. Javorová v rozhovore pre Český rozhlas prezradila, že s Davídkom zažili starú rehoľníčku, ktorá spomínala, aké ťažké boli roky vo väzení bez sviatostí. „Urobte s tým niečo!“ prosila vraj Davídka. Ten sa rozhodol, že vysvätí ženu.
Davídka potom opustili viacerí ním vysvätení kňazi a biskupi, medzi nimi Fridolín Zahradník, ktorý neskôr sám tajne svätil kňazov a biskupov – aj ženatých. Davídek potom v 70. rokoch vysvätil ďalších kňazov, aj niekoľkých ženatých, v roku 1979 tajne vysvätil za biskupa slovenského kňaza bez štátneho súhlasu Dušana Špinera.
O činnosti Davídka vypukol spor medzi predstaviteľmi podzemnej cirkvi. Na Slovensku bol vedúcou postavou podzemných aktivít Ján Chryzostom Korec. Ten odmietal platnosť svätení, udeľovaných Davídekom, a veriacich varoval pred spoluprácou s tajnými kňazmi z jeho okruhu.
Nová totalita?
Po revolúcii v roku 1989 mohli vyjsť tajní kňazi a biskupi na verejnosť. Davídek zomrel rok predtým. Korec sa stal nitrianskym biskupom, neskôr kardinálom. Vatikán nariadil, že tajní biskupi a kňazi vysvätení Davídkom, Zahradníkom a nimi svätenými biskupmi musia súhlasiť s takzvaným podmienečným presvätením.
Pre mnohých to bol šok. Desaťročia vzdorovali štátnej moci kvôli presvedčeniu, teraz ich spochybnili vlastní. Tí, čo znášali perzekúciu a výsluchy ŠtB, sa zrazu mali podriadiť autorite oficiálnych biskupov. Aj takým, čo boli vysvätení so súhlasom režimu. „Ukázalo sa, že tieto skupiny majú odlišnú predstavu o spôsobe svojho zapojenia do verejnej pastorácie, aká im bola ponúkaná. Vo svojej práci mimo verejných štruktúr (ale tým predsa nie mimo cirkvi) videli zmysel aj v zmenených spoločenských podmienkach,“ uvádza Peter Križan v pripravovanej práci o skrytej cirkvi.
Viacerí tajní kňazi s presvätením súhlasili, neženatí sa zapojili do pastorácie, niektorí ženatí do pôsobnosti gréckokatolíckej cirkvi. Ostala však skupina duchovných a im blízkych laikov, ktorí hovorili o nástupe „totality Ríma“. Naďalej sa stretávajú v malých spoločenstvách.
O probléme „príliš moderných katolíkov“ v bývalom Československu je informovaný aj pápež Benedikt XVI. Problém riešil ako prefekt Kongregácie pre náuku viery v roku 2000. O slávení omší v malých spoločnstvách kňazmi, ktorí nemajú povolenie oficiálneho biskupa, hovorí, že „takéto slávenie svätých omší, takéto vysluhovanie sviatostí a iných liturgických úkonov je zakázané. Kto sa nepodriadi autorite pápeža a biskupov, vysluhuje ich nezákonne.“ Tento postoj potvrdil aj hovorca KBS Jozef Kováčik.
Jednota verzus sloboda
Oficiálna katolícka cirkev vo svojom odmietavom postoji zdôrazňuje jednotu. „Katolícka cirkev je len jedna a v jednote jej členovia majú vydávať svedectvo o jedinom Pánu Bohu,“ uvádza spomínané vyhlásenie Kongregácie pre náuku viery.
Druhá strana to vidí inak. „Sloboda je jedna z najväčších hodnôt aj v Cirkvi. Od Ježiša Nazaretského sa učíme ako Boh vládne v dejinách - nie ako cisári, mocnári a preláti, ale s veľkou úctou k ľudskej slobode,“ hovorí Dušan Špiner.
Rozkol medzi oficiálnou a „skrytou“ cirkvou bolo cítiť aj vo Viedni. Pražský svätiaci biskup Václav Malý, chartista a známy bojovník aj za práva cirkvi za totality, ktorý bol tiež medzi ocenenými, neprišiel, kvôli účasti Javorovej. „V kontexte celého aktu jej vyznamenanie vyznieva ako hotová záležitosť v otázke svätenia žien. Neuzatváram sa pred týmto problémom a som za to, aby aj na tomto poli došlo k slobodnej a dôkladnej diskusii. Za týchto okolností však pokladám svoju účasť na udelení za nežiadúcu,“ uviedol vo vyhlásení, ktoré zverejnilo pražské arcibiskupstvo. Akcia bola podľa neho aktom „proti Rímu.“
O ocenení informovali ORF, rakúska agentúra Kathpress, ale aj britský katolícky týždenník Tablet. Model československých katolíkov za totality vyzvihli ako „prorockú víziu“ prežitia cirkvi v sekularizovanom svete.
sobota 16. 4. 2011 Barbora Tancerová
www.sme.sk
|
| Gagarin pred letom do vesmíru: Ak už byť, tak treba byť prvý - Vladimír Jancura, 12. apríla 2011
www.pravda.sk
Ak sa mi niečo stane, neumáraj sa preto, veď život je život a nikto nemá záruku, že ho zajtra nezrazí auto. Tieto riadky napísal Jurij Gagarin manželke v liste na rozlúčku dva dni pred svojím historickým letom do vesmíru. Vdove odovzdali zapečatenú obálku až o sedem rokov neskôr, po tom, čo svet obletela správa, že prvý kozmonaut zahynul spolu so svojím inštruktorom počas cvičného letu v stíhačke.
Pri štarte rakety Vostok 12. apríla 1961 Gagarin zvolal bodrým hlasom "pajechali!" (poďme!), ale darmo sa chlapil, nebolo mu všetko jedno. Prezradil ho zrýchlený pulz - palubné prístroje zaznamenali v tej chvíli 150 úderov za minútu!
Dva dni pred štartom mal Gagarin dlhý rozhovor s generálnym konštruktérom Sergejom Koroľovom, šéfom celého projektu. Bol to vlastne monológ Koroľova o bezpečnosti nadchádzajúceho letu. Vraj sa nič zlé nemôže stať, lebo konštruktéri počítali naozaj so všetkým. Gagarin nielenže Učiteľovi pritakával, ale dopĺňal jeho výklad vlastnými argumentmi, ktorými mu dával akoby za pravdu.
Keď to Koroľov spozoroval, prednášku prerušil slovami: "Hľa, chcel som ho posmeliť a ukazuje sa, že on posmeľuje mňa." Na čo Gagarin hlbokomyseľne poznamenal: "Zrejme sa posmeľujeme navzájom."
Obaja totiž pridobre vedeli, že na prvých 25 sekúnd letu nejestvuje nijaké bezpečnostné opatrenie. Kozmonautovi nebolo pomoci najmä pri nevydarenom štarte. A možno nielen jemu...
Len pol roka predtým, 24. októbra 1960, vybuchla na jednej z rámp Bajkonuru raketa P-16 a zahynulo 74 ľudí vrátane maršala Mitrofona Nedelina (jeho ostatky spoznali iba podľa zachovaného maršalského gombíka).
Vyskytli sa však aj tragické nehody čerstvejšieho dáta. Len dva týždne pred historickým letom zahynul počas experimentu v tlakovej komore Valentin Bondarenko, Gagarinov kolega z prvého oddielu kozmonautov. Vypukol tam požiar...
Gagarin sa o nešťastí dozvedel počas záverečného sústredenia v jednom armádnom sanatóriu na brehu Volgy. "Zbledol a mlčal dlhšie ako ostatní," zapísal si do denníka generál Nikolaj Kamanin, ktorý viedol prípravu budúcich kozmonautov. V tom čase už Gagarin vedel, že poletí on.
Belka skrátila Gagarinov let
Krátko predtým sa mu narodila druhá dcéra Gaľa. "Opatruj, prosím Ťa, naše dievčatká, miluj ich, ako ich ľúbim ja," písal v onom rozlúčkovom liste žene Valentine. "Vychovaj z nich, prosím, nie panenky, nie mamičkine dcérušky, ale naozajstných nebojácnych ľudí."
Expresívny tón listu svedčí nielen o romantickej duši, ale prezrádza aj vystupňované vnútorné napätie. "Technike verím úplne, nemala by ma podviesť," zdôveroval sa s ťažko skrývanými obavami manželke. "Ale stáva sa predsa, že človek spadne aj na rovnej ceste a zlomí si krk."
Dnes, po polstoročí, sú kozmické lety s ľudskou posádkou natoľko prepracované a zabezpečené, že mimoriadne udalosti sa počas nich vyskytujú už iba ojedinele. Gagarinov prvý let však sprevádzali samé neistoty. Predchádzalo mu síce 48 misií so psami na palube, dvadsiati "štvornohí priatelia" však zahynuli krátko po štarte.
Naposledy pred Gagarinom, koncom augusta 1960, leteli do kozmu Belka so Strelkou. Po štvrtom oblete zeme sa Belka správala veľmi nepokojne, dokonca zvracala. Malo to vplyv na dĺžku letu prvého kozmonauta. Štátna komisia sa zhodla, že absolvuje iba jeden oblet planéty, hoci Vostok 1 by ich zvládol aj dvanásť.
Zišla by sa dlhšia príprava, ale čas nečakal. Spojené štáty plánovali let svojho prvého astronauta Alana Sheparda na 20. apríla (nakoniec sa uskutočnil 5. mája 1961), bolo sa treba ponáhľať...
Psychológovia, ktorí pracovali s budúcimi kozmonautmi, neboli vôbec presvedčení o tom, že človek je schopný vydržať takúto záťaž. Vo vesmíre sa najskôr zblázni, mysleli si. A niektorí to aj nahlásili, kam bolo treba. Štátna komisia preto váhala s rozhodnutím, či zveriť Gagarinovi číslo kódu pre ručné riadenie ešte pred štartom. Nakoniec prikázala odovzdať mu ho v zapečatenej obálke s tým, že ďalšie inštrukcie dostane v prípade potreby počas letu.
Rátalo sa naozaj so všetkým. V Kremli pripravili tri verzie správy o Gagarinovom lete: prvú pre prípad úspešného letu, druhú - ak sa skončí tragicky, tretiu - ak "kozmonaut pristane v neznámej oblasti Zeme". Texty dostala krátko pred štartom tlačová agentúra TASS a štátna televízia.
Bola to odmena za úprimnosť?
Gagarin nevylučoval, ako to vyplýva zo svedectiev jeho priateľov a blízkych spolupracovníkov, že ide takmer na istú smrť. Bol to však mimoriadne odvážny aj ctižiadostivý človek. V liste manželke to, napokon, ani neskrýval: "Už v detstve som si prečítal slová Valerija Čkalova (legendárneho skúšobného letca - pozn. red.): Ak už byť, tak treba byť prvý. Nuž i ja sa usilujem ním byť a budem až do konca."
Ale Koroľov si vybral Gagarina z užšieho výberu dvadsiatich kandidátov nielen pre jeho odvahu a ambicióznosť. Pri poslednom teste zavážila Gagarinova spontánna úprimnosť. Šéf projektu sa pýtal každého, ako znášal výcvik v centrifúge. Všetci zhodne odpovedali, že normálne, bez väčších problémov. Jedine Gagarin priznal, že centrifúgy sa boji ako čert kríža: "Keď do nej leziem, v duchu sa zakaždým prekrižujem."
Jurij Gagarin
9. 3. 1934 - narodil sa v dedine Klušino
12. 4. 1961 - ako prvý človek absolvoval let do vesmíru
14. 4. 1961 - vyznamenaný titulom hrdina ZSSR
27. 3. 1968 - zahynul pri cvičnom lete pri dedine Novosoliovo neďaleko Moskvy
30. 3. 1968 - pochovaný na Červenom námestí v Moskve
august 1968 - vyšetrovacia komisia prijala závery, ktoré sú dodnes tajné
12. 4. 2007 - Kremeľ odmietol návrh na obnovenie vyšetrovania
U iného by okamžite prepadol, Koroľov si to však cenil nadovšetko. Potreboval, aby mu Gagarin počas letu podrobne a bez prestania hlásil, čo vidí, počuje a čo všetko sa deje v kabíne lode i vôkol nej. Zišlo sa to pri projektovaní.Kamanin by dal prednosť Germanovi Titovovi. "V porovnaní s Gagarinom má pevnejší charakter, zbytočne nerozpráva, precízne vykonáva všetky cvičenia," zapísal si do denníka. Napokon však aj on súhlasil s Gagarinom. "Titova si aspoň ušetríme na nasledujúci dlhší let."
Len postupne vychádzajú na povrch všetky tajomstvá Gagarinovho letu. Ako sa mu pri návrate z vesmíru vo výške 4-tisíc metrov odmietol otvoriť padák. A potom sa zrazu otvorili obidva, aj rezervný, čo je veľmi nebezpečné. Alebo ako nešlo uvoľniť uzáver na prilbe skafandra, ktorým mal prúdiť zemský vzduch. Prvý kozmonaut sa mohol zadusiť, lebo predtým sa mu odpojil vzduchovod od kyslíkovej nádrže. Našťastie, všetko nakoniec dobre dopadlo.
Áno, Gagarinovi nechýbalo ani šťastie. Aj vďaka tomu mohol byť prvý. Všetku zásobu šťastia si však zrejme vyčerpal už vtedy. A tak veľmi by ho potreboval počas dramatickej situácie vo vojenskom prúdovom lietadle o sedem rokov neskôr!
|
| Radičová chystá svetový unikát - Chudobní sa tak nebudú musieť obávať hladu. Každý by mal dostať prídel múky a cestovín. O drahú elektrinu sa má zasa postarať minister hospodárstva Juraj Miškov (SaS). "Výrazný nárast cien je spôsobený predovšetkým zdražovaním na svetovom trhu. No máme isté možnosti, ako môžeme na tento vývoj reagovať,“ povedala po včerajšom rokovaní s ministrami predsedníčka vlády.
Radšej dávky
Približne na 46-tisíc ton obilia vyhlási vláda súťaž pre firmy. Tie vyrobia múku a cestoviny, ktoré ľuďom v hmotnej núdzi dodajú humanitárni pracovníci. Bývalý šéf vládneho kabinetu Robert Fico (Smer-SD) to považuje za nonsens. "Sme v roku 2011, sme v eurozóne a dopadli sme tak, že vláda ide reagovať na zdražovanie potravín distribúciou múky a cestovín. A čo my sme nejaká stredoafrická republika?“
Nadšení nie sú ani ekonómovia, podľa ktorých mala vláda zvoliť radšej pomoc cez sociálne dávky. "Efektívnejšie by bolo zvýšenie dávok v hmotnej núdzi pre ľudí, ktorí sú ohrození,“ hovorí analytik inštitútu INESS Juraj Karpiš.
Lacnejšia elektrina
S drahou elektrinou by mal "niečo“ urobiť podľa ministra Miškova regulačný úrad. Ten sa bráni, že sa to bude dať len za určitých podmienok. "Vidíme priestor aj na jej pokles (ceny, pozn. HN), a to v prípade, že sa nenaplnia odhady o pripojení slnečných elektrární, ktoré nám poskytli distribučné spoločnosti,“ reagoval šéf regulačného úradu Jozef Holjenčík. Okrem ľudí si však budú musieť onedlho priplatiť aj firmy. Od roku 2013 si budú musieť kupovať povolenky na emisie. Dnes ich dostávajú zadarmo.
Filip Obradovič 23.02.2011 www.hnonline.sk |
| Zľavy vám patria, no treba si ich pýtať - Dostali ste svoj prvý dôchodok a začali ste si bezstarostne užívať penziu? Chyba, ktorá vás stojí peniaze. Dopustil sa jej aj Ľudovít zo Šale.
"Keď som zistil, že mestu môžem platiť nižšie dane i nižšie poplatky za odvoz smetí, dokonca aj poplatky za televíziu, prešiel takmer rok. Mohol som ušetriť niekoľko eur, ktoré by sa mi zišli,“ sťažuje si, no zároveň priznáva: "Sčasti je to aj moja chyba, pretože som sa o takéto šetrenie vôbec nezaujímal. Stihol som len nižšiu zmluvnú poistku na auto, no reklama v televízii sa nedala nevšimnúť.“
Dôchodca pritom môže mať lacnejší aj účet v banke, nižšie poplatky za psa a ušetrí aj na cestovnom, kultúre i športe. Nič z toho však nezíska, pokiaľ o to sám nepožiada. "Odporúčam im prihlásiť sa do našej organizácie. Okrem informácií o zľavách, kultúrnych podujatiach, zájazdoch i ďalších akciách pre dôchodcov, im poskytneme aj právne poradenstvo. A to zadarmo,“ hovorí Anna Hromníková, podpredsedníčka Jednoty dôchodcov na Slovensku. Prihlásite sa v niektorej z ich pobočiek osobne alebo telefonicky a zaplatíte poplatok dve eurá ročne. Senior dostane preukaz, na ktorý si môže v partnerských organizáciách, firmách, spoločnostiach uplatniť rôzne zľavy.
Znížte si miestne dane
Jednou cestou na miestny úrad si môže dôchodca požiadať až o tri zľavy - na dani z nehnuteľnosti, na poplatkoch za komunálny odpad a na psa. Výška všetkých závisí od konkrétneho miesta, no väčšinou je zľava na odpad a psa rovnaká - 50 percent. Stačí vyplniť žiadosť a predložiť preukaz totožnosti, aby ste dokázali svoj vek. Sadzba dane z nehnuteľnosti je rozdielna podľa obcí, a rovnako tak aj výška úľavy, ktorú môžete získať. Dôležité však je - vypýtať si ju.
Ďalších 2,32 eura pre seba zachráni na pošte, kde sa môže informovať o koncesionárskych poplatkoch za sledovanie televízie a rozhlasu. Ak jeho manželka alebo iná osoba, s ktorou žije pod jednou strechou, nemá pravidelný príjem (to je podmienka na uznanie zľavy na koncesionárskych poplatkoch), stačí vyplniť a odoslať spoločnosti RTVS žiadosť o úľavu. Výbercovi v nej zníženie poplatkov o polovicu zdôvodníte vaším odchodom do penzie.
Banku i poisťovňu požiadajte
Výhodou vyššieho veku sú aj zľavy v bankových domoch či poisťovniach. Už tradične ku koncu roka sa napríklad poisťovne predháňajú v tom, ktorá dá lepšie podmienky na povinné zmluvné poistenie motorového vozidla. Vyššiu dostane ten dôchodca, ktorý auto používa sporadicky a len v malom meste.
"Pokiaľ má klient v Poštovej banke osobný účet Postkonto alebo niektorý z balíkov služieb Klasik, Komfort alebo Maxi a stane sa dôchodcom, o zmenu typu účtu musí požiadať, nie je to automatické,“ radí Eva Sagálová, hovorkyňa Poštovej banky. Rovnako je to aj v ďalších bankách, kde zvýhodnené seniorské účty dostane až po predložení dokladu, že ste penzista a prípadne si necháte posielať na účet svoj dôchodok. "Žiadosť o poukazovanie dôchodku na účet v banke vybavíme za klienta. Dôchodcovské dávky sú poukazované priamo na účet dôchodcu v danom termíne a môže s nimi kedykoľvek disponovať,“ hovorí Zuzana Ďuďáková, hovorkyňa UniCredit Bank Slovakia.
Ceny za takéto balíčky sú minimálne, ale môžete sa dopracovať až k nule. "Mesačný poplatok za vedenie tohto účtu je 0,76 eura. V rámci podpory elektronických transakcií však môže mať klient vedenie účtu úplne zadarmo, ak si zvolí preberanie výpisu z účtu osobne v pobočke banky alebo zasielaním na e-mail,“ vysvetľuje Eva Sagálová.
Cesta za zľavou so zľavou
Na šetrenie myslite už vtedy, keď sa vydáte na prvú cestu po úradoch. Aj MHD, prímestské a diaľkové autobusy i vlaky majú pre dôchodcov nižšie tarify. "Získanie zľavy pre seniorov, na základe ich veku, je jednoduché. Postačí, ak ho preukážu predložením dokladu totožnosti - občianskeho preukazu alebo pasu,“ vysvetľuje Eva Vozárová, hovorkyňa spoločnosti Slovak Lines a upozorňuje dôchodcov, aby si zľavu preverili pred nákupom cestovných lístkov. "Medzi linkami existujú aj výnimky, kde uvedená zľava neplatí.“
O dôchodok žiadajte včas
Prv než si začnete užívať zľavy, musí vám Sociálna poisťovňa penziu priznať. Od podania žiadosti a splnenie podmienky na jej priznanie (15 rokov dôchodkového poistenia, predloženia všetkých potrebných dokumentov a dovŕšený dôchodkový vek) má na rozhodnutie 60 dní. "Vo zvlášť zložitých prípadoch možno túto lehotu predĺžiť najviac o ďalších 60 dní,“ upozorňuje Jana Ďuriačová, riaditeľka komunikačného odboru Sociálnej poisťovne.
Pri takýchto prieťahoch si dávajte pozor na zdravotné odvody. Ak už totiž nieste zamestnaný, alebo vás neregistrujú na úrade práce, musíte si ich platiť sám. A to až do obdržania Rozhodnutia o poberaní starobného dôchodku. "Preddavky na poistnom, ktoré si uhrádzal sám ako samoplatiteľ, mu budú vrátené (spätne k dátumu dovŕšenia dôchodkového veku - pozn. red.) na základe písomnej žiadosti,“ upokojuje Judita Smatanová, hovorkyňa zdravotnej poisťovne Union.
Vladimír Vanko 3.02.2011 www.hnonline.sk |
| Kapitalizmus sa vracal s údermi dražobných kladiviek - Kapitalizmus sa vracal s údermi dražobných kladiviek
Vladimír Jancura | 23. januára 2011 Pravda
Dvakrát klop, tretíkrát hop. Licitovanie v dražobných miestnostiach ohlasovalo pred dvadsiatimi rokmi prechod na trhovú ekonomiku a návrat kapitalizmu v bývalom Československu. Do súkromných rúk sa ako prvé dostávali maloobchodné prevádzky vo veľkých mestách. Čoskoro však proces privatizácie prenikol až na lazy a kopanice.
Banskobystrický pivovar Urpín vydražili v apríli 1991 za 330 miliónov korún.
Autor: archív Pravdy
Stačilo, ak záujemca o dražbu vložil do sporiteľne 10 percent z vyvolávacej ceny. A bezprostredne pred začatím aukcie, už v dražobnej miestnosti, zaplatil ešte tisíckorunový poplatok. Vzápätí sa stával účastníkom dražby.
Licitovalo sa cez víkendové dni, aby najmä potravinové predajne mohli v pondelok zase fungovať. Už ako súkromné.
"Čo by ste urobili s nadobudnutými 10 000 korunami?" pýtal sa Inštitút pre výskum verejnej mienky ľudí po celej republike. Až 40 percent oslovených by peniaze hneď minulo, 22 percent by ich odložilo na horšie časy a 13 percent nevedelo, čo s nimi. Zato každý štvrtý by ich investoval, trebárs aj v rámci takzvanej malej privatizácie.
V sobotu 26. januára 1991 si prvé dražby vyskúšala najprv Praha. Zvyšok spoločného štátu Čechov a Slovákov zatiaľ iba sledoval, čo sa v metropole udeje. A sledoval dosť pozorne, hoci udalosťou číslo jeden bola vtedy vojna v Perzskom zálive, prvá vojna v priamom prenose.
"Predajňu zeleniny v Prahe 3 predali za 580 000 korún, aj keď vyvolávacia cena bola iba 11 000," informovala Pravda. "A kožušníctvo v samom centre mesta zdvihol licitátor zo 129 000 postupne až na 3 650 000 korún!"
Ktorý občan si za socializmu mohol našetriť toľké peniaze? Víťazom tohto súboja bol však rakúsky Čech, istý pán Líška, ktorý z Československa emigroval v roku 1969.
Darmo niektoré médiá namietali, že ide o nespravodlivosť, neporovnateľné štartovacie pozície. Zákon to však pripúšťal a v druhom kole malej privatizácie umožňoval zúčastniť sa na dražbách už aj cudzím štátnym príslušníkom, ktorí nikdy neboli československými občanmi. (V prvom kole cudzinci tento zákaz obchádzali prostredníctvom nastrčených osôb.)
"Úlohou dražby je dostať cenu čo najvyššie," poučoval novinárov Charles Jelinek Francis, americký poradca českého ministra pre privatizáciu národného majetku Tomáša Ježka. Návrh ministerky obchodu Viery Štěpovej, aby všetky potravinárske predajne prenajímali bez aukcie, označil za nepochopiteľný.
Prečo sa Slováci neponáhľali
Ježek sa ani po rokoch nebráni označeniu za duchovného otca tohto druhu transformácie. Ale keď médiá poukazujú na jej nedostatky a chyby, odkáže kritikov na svojho bývalého námestníka Jaroslava Muroňa, ktorý ako právnik koncipoval zákony o malej i veľkej privatizácii.
V roku 1992 prepukla s týmto Muroňom veľká aféra, mal vraj prijať úplatok 300-tisíc dolárov. Išlo o privatizáciu Juhočeských mliekarní, prípadu sa hneď ujala polícia, ale niekoľkoročné vyšetrovanie vyznelo do stratená.
Slováci rozbeh malej privatizácie skôr zdržiavali, viacerí ekonómovia zo združenia NEZES dokonca vyhlasovali, že "zo štátnych podnikov sa nemusí kreovať súkromné vlastníctvo, naopak, možno ich revolučne pretvárať na skutočne spoločenské vlastníctvo".
Členom vedenia NEZES, blízkeho Vladimírovi Mečiarovi, bol aj vtedajší minister pre privatizáciu na Slovensku Augustín Marián Húska. Jeho ideový spolupútnik Gustáv Lesyk tvrdil, že zákon o malej privatizácii "je priam ideálny na legálne rozkrádanie národného majetku a jeho vyvlečenie do zahraničia".
Ježek po dvadsiatich rokoch priznáva, že celá táto "veľká ozdravná operácia", ako ju nazýva, sa pripravila nedostatočne a veľa sa počas nej improvizovalo. "Niečo sme potrebovali urobiť rýchlo, aby boli rýchle výsledky," dodáva exminister.
Nepriamo pritom obviňuje vtedajšieho prezidenta Václava Havla: "Kritizoval nás ekonómov, vraj čo nič nerobíme, on vraj počítal s tým, že sa už budú otvárať nejaké súkromné hostince."
A tak sa všetko urýchlilo s neblahými dôsledkami. Už prvý deň sa udialo niekoľko prešľapov. Dražba pražskej reštaurácie Moskva sa musela anulovať, lebo sa prihlásil reštituent. V druhom prípade privatizačná komisia pripustila do dražby družstvo, výsledky aukcie boli neplatné.
Začali sa preteky: kto dá viac?
Na Slovensku sa prvé dražby v rámci malej privatizácie uskutočnili až o mesiac neskôr, v sobotu 23. februára 1991.
Mohlo sa však aj neskôr, lebo poslanci za KDH navrhovali počkať na reštitučný zákon, a najmä jeho aplikačnú časť, lebo len potom sa uvidí, čo dostanú späť pôvodní majitelia a čo sa môže rozpredať.
Predseda Združenia podnikateľov Ladislav Rohoška bol zase nespokojný s kvalitou prevádzok, určených na prvé dražby. "Často ide o zdevastované objekty, ktoré znemožňujú podnikať rentabilne," upozorňoval.
Napriek tomu sa začalo. V bratislavskom hoteli Kyjev dražili v tú sobotu malú predajničku tabaku (6 x 6 metrov) na rohu Hollého a Špitálskej ulice. Súboj dvoch favoritov vyhrala napokon bývala športová plavkyňa Jarmila Šebeňová. "Mám s pretekmi skúsenosti, a to podľa mňa rozhodlo," povedala celá šťastná novinárom.
S odstupom dvadsiatich rokov to vidí všetko trocha ináč. Veď vyvolávacia cena bola 6 000 korún, a Šebeňová ju vtedy vytiahla na 220-násobok. Licitátor odklepol predajňu za 1 milión 320-tisíc korún! "Naozaj som nevedela prehrávať a hnala som sa za vidinou víťazstva nehľadiac na peniaze," spomína. "Nebola som však žiadna milionárka, dnes už môžem prezradiť, že mi finančne pomáhali Švajčiari, ale aj im sa videla suma prehnaná, odmietli toľko platiť, a tak som si musela požičať dvestotisíc korún. Vtedy to bol obrovský peniaz."
Pani Jarmila zriadila vo vydražených priestoroch výrobňu a predajňu zmrzliny, ale obchody nešli. Keď už toho mala plné zuby, prenajala prevádzku istému Albáncovi, ktorý ju premenil na kaviarničku.
Po niekoľkých rokoch vyšiel zákon, umožňujúci si priestory odkúpiť, magistrát však Šebeňovej žiadosť zamietol. Veď prenajímala prenajaté, a to sa vraj nesmelo. Odvtedy, viac ako desať rokov, zívala bývalá trafika prázdnotou. "Nemám na to všetko dobré spomienky," uzatvára pani Jarmila.
Podľa zistení českého ekonóma Lukáša Kovandu až 65 percent objektov vydražených v procese malej privatizácie zmenilo medzitým majiteľa. Najčastejšiu príčinou boli majetkovoprávne problémy. Priestory sa prenajímali najprv na dva roky a po novele zákona na päť rokov. Hlásili sa reštituenti, zvyšovalo sa nájomné, zmluvy sa často vypovedali pre insolventnosť nájomcu, ale aj z iných dôvodov.
Vráťme sa však ešte k dražbám. Od začiatku ich sprevádzali viaceré nejasnosti. Často chýbala základná informovanosť o ich konaní. To využívali rôzne skupiny, aby dosiahli takzvanú holandskú dražbu. Nikto z tohto spolku neponúkol za predajňu či iný dražený objekt ani jeho vyvolávaciu cenu. Cena sa potom znižovala aj na pätinu pôvodnej sumy.
Vznikalo podozrenie, že takéto skupinky majú spojencov v okresných privatizačných komisiách, ktoré na mnohých miestach vznikali podľa straníckeho princípu.
Špinavé peniaze je lepšie preprať
Prijatiu zákona o malej privatizácií v októbri 1990 predchádzalo spoločné stretnutie všetkých troch vlád (dvoch národných a federálnej), ktoré sa konalo v Kroměříži. Búrlivá diskusia sa strhla niekoľkokrát. Raz aj o návrhu, aby zamestnanci predajní mali na ne predkupné právo. Návrh neprešiel iba tesným rozdielom hlasov. Niektorí ekonómovia, napríklad Peter Stanek, varovali, že súkromníci budú chcieť zamestnávať len svojich príbuzných: "Rodina plus nikto viac."
Ešte začiatkom januára 1991 sa dožadovala Slovenská rada VPN zmeny v zákone, ktorá by obmedzila podiel na privatizácii "príslušníkov strany zodpovednej za marazmus minulých desaťročí". Václav Havel mal zase obavy, že "atraktívne objekty skúpia rôzni podozriví boháči (komunistická nomenklatúra, veksláci a podobne) a tie menej atraktívne zostanú na krku štátu".
Veľa sa diskutovalo o tom, ako zabrániť praniu špinavých peňazí cez dražby. Nielen Václav Klaus, ale aj Vladimír Mečiar vtedy upokojovali verejnosť. "Pôvod nadobudnutia peňazí sa nedá skúmať," povedal slovenský premiér v rozhovore pre Pravdu. "Tým, že sa uvedú do obehu a začnú pracovať, konečne budú zdanené a začnú dávať úžitok aj pre spoločnosť. A získa sa nad nimi určitá kontrola."
Malá privatizácia sa volala tak najmä preto, že jej mali podliehať výlučne malé podniky. Ale čoskoro sa prejavila tendencia dražiť aj podniky určené pôvodne na veľkú privatizáciu.
V apríli 1991 vydražili v Banskej Bystrici pivovar Urpín za 330 miliónov korún. Boli sme na tejto dražbe a zblízka sledovali súboj bývalého mäsiara Pavla Čupku s jeho najväčším rivalom Karolom Konárikom. Spievajúci podnikateľ to vzdal a tvrdil, že každá koruna nad 200 miliónov už prevyšuje skutočnú hodnotu tohto pivovaru.
Posledné aukcie v rámci malej privatizácie sa konali koncom roku 1993. Príjmy z nej presiahli 31 miliárd korún, jedna prevádzková jednotka sa predávala zhruba za milión korún. Množstvo úverov však účastníci dražieb nesplatili, zostali na krku všetkých daňových poplatníkov.
Ježek si to uvedomuje, napriek tomu je "strašne rád", že sa malá privatizácia konala, lebo "ekonomická reforma tým vstúpila do každého mestečka, do každej dediny".
Mohlo sa začať s rozpredajom národného majetku vo veľkom. A dokonať majetkový prevrat, o ktorom na novembrových námestiach v roku 1989 nepadla ani zmienka.
|
| Mečiar porozprával o Vianociach, politikoch a plánoch do budúcna - Ako strávil Vianoce i aké si dal predsavzatia do nového roku? Aký je jeho vzťah k Jánovi Slotovi, Robertovi Ficovi a ako by vnímal spoluprácu s opozičnými stranami? Aké má plány do budúcna? Toto všetko i viac prezradil v rozhovore šéf mimoparlamentnej ĽS-HZDS Vladimír Mečiar.
Nedávno boli Vianoce, ako ste ich prežili?
Vianoce boli príjemné. Bolo to stretnutie celej rodiny so všetkými vnúčatami. Všetci sme boli spolu od 23. decembra do 3. januára. Najkrajšia bola reakcia môjho najmladšieho vnuka, keď som odchádzal z miestnosti bez neho. Zastavil ma s otázkou: Dedo, a mňa máš kde?
Čo ste si našli pod vianočným stromčekom?
Niekoľko kníh, čomu som bol veľmi rád, dostal som aj nejaký kus oblečenia, čo ma tiež potešilo. Taký, čo potrebujem na doma. Takže ja som bol s Vianocami spokojný.
Do nového roku ste si dávali predsavzatia?
Nie. Už dávno si žiadne nedávam, lebo aj tak je to zbytočné. Viem, že ich nedodržím.
Ale predsa len, čo by ste chceli dosiahnuť v tomto roku?
Chcel by som byť v prvom rade zdravý, aby som nemusel ísť viac pod nôž. Ďalej, aby sa mi podarilo obnoviť postavenie HZDS v spoločnosti. A tretie, aby som publikoval tie veci o vývoji Slovenska, ktoré sú známe len mne. V prípade, že by som to neurobil, tak už to nemá kto a zostane tu navždy za jedným obdobím hmla.
Čo Vaši bývalí koaliční partneri. S tými ste v kontakte? Stretávate sa?
Nie. S Jánom Slotom si my dvaja ozaj nemáme čo povedať. Považujem ho za hanbu na slovenskej politickej scéne. Hanbu pre všetkých. No a Robert Fico ma toľkokrát klamal v zásadných veciach, že ho vlastne ani nemám dôvod vyhľadávať. Rozhovory prebiehajú s niektorými stranami, no so Smerom nie. Aj keď tu a tam sa naši členovia s ich členmi stretnú.
Takže už by ste si do budúcnosti nevedeli predstaviť spoluprácu so SNS a Smerom-SD?
Nehovorím o budúcich spolupracovníkoch, pretože Smer je už dnes bez koaličného potenciálu. Z hľadiska rétoriky Smeru a jeho skutkov, je to absolútny rozpor. Ich skutky nikdy nesprevádzajú rétoriku. Veľa chýb bolo len zo samoľúbosti. Tieto voľby prehrala minulá vládna koalícia pre hrubé Ficove chyby. Aj keď on hovoril, že to bolo našich 0,7 percenta. Ale boli to jeho hrubé chyby, ako napríklad to, že keď bolo niečo pripravené, nedodržalo sa to. Aj Ficov útok na Dzurindu bol nezmyselný. Keby ho nechal lídrom, nič by sa nestalo. A kopa ďalších chýb, ktoré sa stali, vyplývali z márnomyseľnosti, z túžby po moci, z túžby byť jediný absolútny vládca. A to nikdy nie je dobré. Taká túžba po moci predurčuje človeka, aby nerobil politiku.
Hovorili ste, že komunikujete s inými politickými stranami. Nedávno ste sa v parlamente stretli s predsedom Mosta-Híd Bélom Bugárom. O čom ste hovorili?
Bol to dobrý rozhovor medzi štyrmi očami a tie sa nevynášajú.
Povedal, že ste za ním prišli s nejakým návrhom...
Ja bez návrhov nechodím len tak ku káve. To by bol stratený čas.
Kedy Vás najbližšie uvidíme v parlamente? Minule ste tam prišli tak nečakane...
Viete, ja som ten parlament nikdy nepovažoval za niečo, čo by ma oslňovalo. Bola tam zlá klíma a hneď tam bol zápal nosových dutín. Ďalej, chápem, že každý má právo na svoj názor a ku každému sa treba správať s úctou, ale niekedy tam bolo toľko blbosti, že to sa s úctou brať nedalo a bol to zabitý čas. Ale ja nerozhodujem o sebe, že by som sa ja mal vracať do parlamentu, ale skôr mi ide o to, aby sa vrátilo meno a česť strane, a aby omladená ĽS-HZDS nastúpila s veľkým potenciálom a veľkou energiou nových ľudí a aby vykonala tie zmeny na Slovensku, ktoré má urobiť. Lebo Slovensko už čaká na zmeny.
Preferencie ale nenasvedčujú tomu, že by HZDS malo ešte šancu dostať sa do parlamentu...
Po komunálnych voľbách preferencie všeobecne vyskočili na 3,8. Teraz jedna agentúra vykazuje 1,6. Žiadna tragédia. Otázka nie je v tom, aké sú teraz preferencie, ale aký je ich vývoj. Či tá vnútorná sila je rastúca alebo nie. Toto je pre mňa ukazovateľ. Mali by sme mať čas štyri roky, ale treba byť pripravený aj na iné riešenia.
Spomínali ste, že v tomto roku chcete obnoviť HZDS a chcete zlepšiť jeho postavenie. Okrem toho ste už dávnejšie avizovali, že hľadáte volebného lídra. Ako v hľadaní pokračujete?
Robia sa veci na úrovni základných klubov, kde sa obnovuje množstvo činností. V podstate sa robí taký konsolidačný proces. Zisťuje sa, koľko nás vlastne je, koľko funkčných. Prichádzajú noví ľudia, z ktorých vyjde aj nový volebný líder. Je to proces, ktorý netreba urýchľovať ani spomaľovať.
Takže Vy osobne sa už neplánujete do tej vysokej politiky vrátiť...
Veď ja som v nej. Kam sa mám vracať?
Ste mimo parlamentu a už nemáte taký veľký podiel na moci ako predtým...
Povedal by som, že ešte väčší. Existujú dva spôsoby politického boja. Takzvaný parlamentný, kde sa podriaďujete dohode strán a prijímate kompromis ako výsledok. Veľakrát sme boli len štyria, piati, čo sme mali rozhodovaciu moc v parlamente, a ostatní prijímali závery. Teraz je to mimoparlamentná pozícia, ale politická, ktorá nám umožňuje robiť aj iné veci. Pozerať na tie veci aj inak. Aj parlament a iné strany brať s odstupom a viac byť spätí s ľuďmi.
V parlamente a vlastne v celej spoločnosti teraz rezonuje okrem iného voľba generálneho prokurátora. Vy ste v súvislosti s ňou vydali stanovisko, v ktorom ste napísali, že koalícia v osobe nového generálneho prokurátora hľadá protihráča pre ministra vnútra Daniela Lipšica, lebo sa ho bojí...
Postoj vládnej koalície je dvojaký. Chcú veľa vecí vyriešiť naraz. Nevedia dosiahnuť politickú jednotu, tak ju chcú zákonom nariadiť. To je prvá hrubá chyba. To sa nariaďovať nedá. Akou silou tlačíš pružinu, takou silou sa ti tá pružina vymrští. To je fyzika platná aj pre politiku. Ďalšia vec je, že generálneho prokurátora chcú dosadiť do funkcie, aby poslúchal výkonnú moc. Myslia, že na ochranu vlastnej moci potrebujú niekoho, kto by za nich vykonal špinavú robotu. A buď to musí byť slaboch, ktorého aparáty vykonajú takúto prácu, alebo človek pomstivý. Súčasne chcú, aby to bol prokurátor, ktorý nenapadá ich strany alebo ich osoby. Čakajú, aby bol niekomu tak zaviazaný, aby sa cítil nedotknuteľný. A to sa naraz nedá. To už potom nie je o prokurátorovi.
Keby ste mali možnosť voliť teraz generálneho prokurátora, komu by ste dali hlas? Dobroslavovi Trnkovi alebo Jozefovi Čentéšovi?
Ja by som vôbec nevolil, pretože je to celé hlúposť. A tiež preto, že to nie je o demokracii, ale o bezmocnosti parlamentu a o pokuse o absolútnu moc štyroch predsedov strán. Títo štyria chcú deliť výnosy tejto moci. A to nie je dobré. Pre demokraciu je to nôž na krku.
Jedným z kandidátov na nového GP je aj súčasný šéf prokurátorov Dobroslav Trnka. Ako sa Vám s nim spolupracovalo napríklad v kauze skrachovaných nebankových subjektov?
Môžem povedať, že súčasný GP nie je ficovec. To môžem potvrdiť stopercentne, pretože dôverne poznám vzťahy v zákulisí. Bolo nejedno stretnutie, pri ktorom som sedel preto, aby prokuratúra a spravodlivosť našli spoločnú reč a vyriešili niektoré sporné veci, ktoré medzi nimi boli. Snažil sa riešiť veci zákonnou formou a to, čo o ňom hovorí Radičová, nie je pravda. Je to účelová lož. Myslím si, že táto vláda s ním mohla celkom dobre vychádzať a robiť.
Ešte sa vráťme k Smeru-SD. Nedávno opäť otvoril otázku zákona o preukazovaní pôvodu majetku. Presadil ho minulý rok pred parlamentnými voľbami. Po necelom roku ho plánuje meniť. Ako to vnímate Vy, ktorý ste boli proti prijatiu zákona?
Ja ho nazývam lex Fico. Fico, keď zistil, že je zákon neplatný, tak ho inovoval a znovu ho predložil NR SR tak, že nás podviedol. Pri rokovaní za stolom nám povedal, že zákon stiahne, pretože ministerstvo spravodlivosti predkladalo iný. Ten zmietol zo stola s tým, že nepôjde ani jeden zákon. A pol hodinu po porade na koaličnej rade strčil zákon do vlády a z nej v skrátenom legislatívnom konaní do parlamentu. A to, ako vyšlo neskôr najavo, po dohode s kresťanskými demokratmi, ktorí mu sľúbili, že ho podporia. Kašlal na partnerov, na právo. Išlo o slávu. A dnes, keď dochádza k praktickej realizácii, napĺňa sa to, čo som hovoril už na začiatku. To je jedna z chýb, ktorá vzniká, keď túžba po percentách podpory obyvateľstva je väčšia ako spravodlivosť.
Pri prijímaní zákona viacerí poslanci upozorňovali, že bude zneužívaný napríklad na vybavovanie si susedských sporov. Vy máte neprajníkov či nepriateľov. Neobávate sa toho, že Vás niekto takto napadne?
Ja som si istý, že to niekto urobí. Nebolo by spravodlivé, aby to neurobili. Toľko energie na mňa vynaložili a teraz nič? Ale čo sa stalo. Keď prvýkrát tento zákon išiel a bol som proti nemu, tak to posudzovali tak, že sa bojím o seba. Preto som to druhýkrát nenapadol na ústavnom súde. Nech teda konania prebehnú aj s tým, že budú aj voči mne a že budem musieť dokazovať. Ale v tom zákone je toľko slabín, že sa tie postupy nedajú dodržať. Je nevykonateľný.
Máte informácie o tom, že niekto už dal v súvislosti s Vami takéto podanie?
Nemám takúto informáciu, ale keď to tak vždy bolo, prečo by to nebolo teraz?
TASR 18.01.2011 |
| Olofa Palmeho dala zabiť Juhoslávia, odhalili archívy - Nad jednou z najzáhadnejších politických vrážd histórie sa rozjasnieva. Podľa nemeckého magazínu Focus si smrť obľúbeného švédskeho premiéra Olofa Palmeho z roku 1986 objednala bývalá tajná služba vtedajšej Juhoslávie. Jeho vrah Ivo D. má dodnes žiť v chorvátskom Záhrebe a dokonca pracovať pre tamojšiu bezpečnostnú službu, citoval Focus svoje zdroje z archívov tajných služieb.
Túto stopu včera potvrdili aj švédski vyšetrovatelia. „Sledovali sme ju veľmi pozorne už od roku 1988. Boli sme v neustálom kontakte s našimi informátormi,“ povedal pre denník Svenska Dagbladet šéf švédskych vyšetrovateľov.
Za vraždu môžu „tajní“
Palmeho vraždou sa predstavitelia bývalej Juhoslávie mali pokúsiť hodiť vinu na ustašovcov – chorvátskych utečencov vo Švédsku. Práve sem totiž smerovali tisícky ľudí z bývalej Juhoslávie. Olof Palme bol pritom veľmi obľúbeným a medzinárodne uznávaným politikom. Do premiérskeho kresla zasadol dvakrát a bol ostrým kritikom napríklad aj sovietskeho prerušenia Pražskej jari či americkej vojny vo Vietname. Rok po jeho smrti začali odovzdávať aj Cenu Olofa Palmeho za výnimočné zásluhy najmä v oblasti šírenia mierovej myšlienky.
Pred 25 rokmi Palmeho na ceste z kina v Štokholme zastrelil z blízkosti nájomný vrah Ivo D. Jeho obvinenia a postavenia pred súd sa však Švédsko pravdepodobne nikdy nedočká. „Zložky juhoslovanskej bezpečnosti sú už od 70. rokov neprístupné, a tak sa takéto obvinenia nedajú potvrdiť z primárnych prameňov,“ potvrdil pre HN historik Jan Pelikán.
Belehrad zapiera
O spojení medzi bývalou tajnou službou a strelcom informoval nemeckú a britskú spravodajskú službu člen juhoslovanskej tajnej služby Vinko Sindič. Ten mal o celej akcii dopodrobna vedieť a podieľať sa na jej plánovaní.
Sindič pritom nebol v západnej časti železnej opony žiadnym neznámym. Hovorí piatimi jazykmi a jeho meno sa na verejnosti objavilo v súvislosti najmenej s desiatimi vraždami politických odporcov. Za pokus o vraždu v Škótsku si dokonca odsedel za mrežami desať rokov.
Srbsko však akékoľvek informácie odmieta. „Juhoslovanská tajná služba nikdy nespolupracovala s nájomným vrahom pod menom Ivo D.,“ ubezpečil bývalý šéf odboru pre zahraničné operácie juhoslovanskej tajnej služby Božo Spačič. Martina Lidinská
mli 21.01.2011 www.hnonline.sk |
| Kto má nárok na aký dôchok - dh | 11. januára 2011 Pravda
Príklady výpočtu novopriznaných dôchodkov po zmene aktuálnej dôchodkovej hodnoty.
Príklad výpočtu starobného dôchodku v roku 2011
Poistenec splní podmienky nároku na starobný dôchodok 1. januára 2011 a od tohto dňa aj požiada o jeho priznanie. Hodnota jeho priemerného osobného mzdového bodu je 1,0012 (to znamená, že mal vymeriavací základ v rozhodujúcom období priemerne približne na úrovni priemernej mzdy v hospodárstve Slovenskej republiky). K 1. januáru 2011 získa 16 434 dní obdobia dôchodkového poistenia, ktoré po prepočítaní na roky predstavujú 45,0247 roka obdobia dôchodkového poistenia (16 434 : 365 = 45,0247).
Aktuálna dôchodková hodnota na rok 2011 je 9,5756 €.
Suma starobného dôchodku patriaca od 1. januára 2011 sa určí takto: 1,0012 x 45,0247 x 9,5756 = 431,70 € mesačne
Príklad výpočtu starobného dôchodku v roku 2010
Tento dôchodok sa mu následne zvýši o 1,8 % na sumu 439,50 €.
Ak iný poistenec, ktorý pracoval rovnako dlho a rovnako splnil všetky ostatné podmienky, požiadal o starobný dôchodok k 30. decembru 2010, hodnota jeho priemerného osobného mzdového bodu je 1,0012 (to znamená, že mal vymeriavací základ v rozhodujúcom období priemerne približne na úrovni priemernej mzdy v hospodárstve Slovenskej republiky). K 30. decembru 2010 získa 16 434 dní obdobia dôchodkového poistenia, ktoré po prepočítaní na roky predstavujú 45,0247 roka obdobia dôchodkového poistenia (16 434 : 365 = 45,0247).
Aktuálna dôchodková hodnota na rok 2010 bola 9,2246 eura.
Suma dôchodku patriaca od 30. decembra 2010 sa určí takto: 1,0012 x 45,0247 x 9,2246 = 415,90 € mesačne
Tento dôchodok sa mu následne zvýši o 3,05 % na sumu 428,60 €.
Od prvého januára 2011 valorizuje o 1,8 % na sumu 436,40 €.
Príklad výpočtu predčasného starobného dôchodku v tomto roku
Poistenec, ktorý dovŕši dôchodkový vek 1. januára 2012, požiada o priznanie predčasného starobného dôchodku od 1. januára 2011. Do dovŕšenia dôchodkového veku mu preto chýba 365 dní.
Hodnota jeho priemerného osobného mzdového bodu je 1,0012 (to znamená, že mal vymeriavací základ v rozhodujúcom období priemerne približne na úrovni priemernej mzdy v hospodárstve Slovenskej republiky). K 1. januáru 2011 získa 16 069 dní obdobia dôchodkového poistenia, ktoré po prepočítaní na roky predstavujú 44,0247 roka obdobia dôchodkového poistenia (16 069 : 365 = 44,0247).
Aktuálna dôchodková hodnota na rok 2011 je 9,5756 eura.
Suma predčasného starobného dôchodku patriaca od 1. januára 2011 sa určí takto: určí sa plná suma dôchodku: 1,0012 x 44,0247 x 9,5756 = 422,068792820784 eura mesačne.
Táto suma sa zníži za 365 dní chýbajúcich do dovŕšenia dôchodkového veku: – hodnota percentuálneho zníženia = (365 : 30) x 0,5 – prihliada sa aj na zvyšky dní kratšie ako 30 = hodnota percentuálneho zníženia = 13 x 0,5 = 6,5 % ?? 422,068792820784 – (6,5 % x 422,10) = 422,068792820784 – 27,4365 = 394,70 eura mesačne.
Suma dôchodku sa následne zvýši o 1,8 % na 401,50 eura mesačne.
Príklad výpočtu vdovského dôchodku
Poistenec, ktorý nebol poberateľom žiadneho dôchodku, zomrel 5. januára 2011. K tomuto dňu získal počet rokov dôchodkového poistenia na nárok na invalidný dôchodok, preto jeho vdove vznikol nárok na vdovský dôchodok od 5. januára 2011.
K dňu smrti získal zomretý manžel 14 026 dní obdobia dôchodkového poistenia. Obdobie odo dňa smrti do dňa, keď by dovŕšil dôchodkový vek, predstavuje 1 058 dní, spolu to je 15 084 dní, to znamená 41,3261 roka obdobia dôchodkového poistenia a pripočítaného obdobia (15 084 : 365 = 41,3261).
Hodnota priemerného osobného mzdového bodu po úprave je 0,9616.
Aktuálna dôchodková hodnota na rok 2011 je 9,5756 eura.
Suma invalidného dôchodku, na ktorý by mal zomretý manžel nárok od 5. januára 2011, sa určí takto: 0,9616 x 41,3261 x 9,5756 = 380,50 eura mesačne.
Suma vdovského dôchodku predstavuje 60 % tejto sumy: 60 % x 380,50 = 228,30 eura mesačne.
Ak po uvedenom poistencovi vznikne nárok na výplatu viacerých pozostalostných dôchodkov a ich úhrnná suma presiahne sumu dôchodku, na ktorý by mal nárok k dňu smrti, každý z pozostalostných dôchodkov sa pomerne zníži.
Suma dôchodku sa následne odo dňa priznania dôchodku zvýši o 1,8 %, v tomto prípade o 4,10 eura, na 232,40 eura mesačne.
Príklad výpočtu sirotského dôchodku
Poistenec, ktorý nebol poberateľom žiadneho dôchodku, zomrel 5. januára 2011. K tomuto dňu získal počet rokov dôchodkového poistenia na nárok na invalidný dôchodok, preto jeho synovi, ktorý je nezaopatreným dieťaťom, vznikol nárok na sirotský dôchodok.
K dňu smrti získal zomretý rodič 14 026 dní obdobia dôchodkového poistenia. Obdobie odo dňa smrti do dňa, keď by dovŕšil dôchodkový vek, predstavuje 1 058 dní, spolu to je 15 084 dní, to znamená 41,3261 roka obdobia dôchodkového poistenia a pripočítaného obdobia (15 084 : 365 = 41,3261).
Hodnota priemerného osobného mzdového bodu po úprave je 0,9616.
Aktuálna dôchodková hodnota na rok 2011 je 9,5756 eura.
Suma invalidného dôchodku, na ktorý by mal zomretý rodič nárok od 5. januára 2011, sa určí takto: 0,9616 x 41,3261 x 9,5756 = 380,50 eura mesačne.
Suma sirotského dôchodku predstavuje 40 % tejto sumy: 40 % x 380,50 = 152,20 eura mesačne.
Ak po uvedenom poistencovi vznikne nárok na výplatu viacerých pozostalostných dôchodkov a ich úhrnná suma presiahne sumu dôchodku, na ktorý by mal nárok k dňu smrti, každý z pozostalostných dôchodkov sa pomerne zníži. ! Suma dôchodku sa následne odo dňa priznania dôchodku zvýši o 1,8 %, v tomto prípade o 2,80 eura, na 155 eur mesačne.
Príklady sú len informatívne.
|
| Irán zakázal knihy Paula Coelha - RIO DE JANEIRO. Populárny brazílsky spisovateľ Paulo Coelho dnes oznámil, že Irán zakázal predaj všetkých jeho kníh. Požiadal pritom vládu Brazílie, aby vo veci intervenovala.
Jeden z celosvetovo najpredávanejších autorov na svojom blogu (paulocoelhoblog.com) zverejnil správu od svojho vydavateľa v Iráne, ktorý mu oznámil, že iránska vláda zakázala predaj jeho kníh.
"Pevne dúfam, že sa toto nedorozumenie podarí vyriešiť v priebehu týždňa. Spolieham sa na brazílsku vládu, že sa postaví za mňa a moje knihy, v záujme našich spoločných hodnôt," napísal Coelho.
Spisovateľ uviedol, že nepozná dôvod zákazu. Rozhodnutie však môže súvisieť s jeho iránskym vydavateľom Arašom Hedžázím, ktorý sa zúčastnil na nepokojoch po sporných prezidentských voľbách v Iráne v júni 2009. Coelho vtedy prostredníctvom sociálnych sietí vystúpil na jeho podporu.
Brazílsky autor je pripravený čeliť zákazu zverejnením všetkých svojich kníh preložených do perzštiny na internete, odkiaľ si ich užívatelia budú môcť bezplatne sťahovať. V Iráne sa Coelhove knihy predávajú od roku 1998.1
Zdroj: Reuters 10.01.2011 TASR |
| Vizionár Oscar Niemeyer stále verí v dobro a krásu - Barón Hausmann sa podpísal pod dnešnú pohľadnicovú tvár Paríža. Bez Christophera Wrena by Londýn iste nebol tým, čím je dnes
Obe mestá však žili svojím životom už dávno pred narodením týchto architektov. Oscar Niemeyer však svoju snovú Brazíliu vystaval tam, kde do tých čias stáli len farmy a chatrče. Architekt, ktorý stvoril jednu z najpozoruhodnejších svetových metropol, 15. decembra oslávil 103. narodeniny. Pracovať na svojich, s ničím neporovnateľných víziách, neprestal dodnes.
Vzdušné zámky
Oscar Niemeyer sa narodil v Riu de Janeiro v Brazílii 15. decembra 1907. K architektúre ho priviedlo čosi také prirodzene detské ako kreslenie. "Mal som asi desať rokov a rád som si kreslil, hoci len prstami do vzduchu," spomínal Niemeyer v rozhovore pre Viceland.com. "Mal som takú predstavivosť, že som svoje vzdušné kresby dokázal aj opravovať. Mame som tým vtedy robil poriadne starosti," pousmial sa pri spomienkach na detstvo. Táto schopnosť mu vraj zostala a stále dokáže projektovať budovy bez použitia nákresov a ceruziek, jednoducho vo svojej hlave.
Vyštudoval Národnú umeleckú školu v Riu, v roku 1935 sa stal zamestnancom popredného urbanistu a architekta Lucia Costu. S Costom ho spájala spoločná práca ešte dlhé roky, kým sa Niemeyer definitívne nevymanil z jeho tieňa. Od roku 1936 sa stal tiež členom tímu legendárneho švajčiarskeho architekta Le Corbusiera, ktorý pracoval na architektonickom návrhu novej budovy ministerstva školstva a zdravotníctva. Aj jeho napokon svojím životným dielom Niemeyer prekonal.
Spraviť svet lepším miestom
Le Corbusierov vplyv je evidentný najmä v ranej tvorbe Oscara Niemeyera. Napriek tomu si už v tomto období vytváral to, čo sa neskôr stalo jeho umeleckým rukopisom. Jeho ľahké vzdušné krivky sa vymykajú akejkoľvek schematickosti, ktorá bola typická pre väčšinu jeho kolegov súčasníkov. Harmónia a elegancia, s akou spájal barokové ideály s až futuristickým modernizmom, často vedie pozorovateľov k špekuláciám o tom, čo vlastne Niemeyera k jeho tvorbe inšpiruje. Najčastejšie za jeho fantáziou vidia ženský pôvab, sám majster sa však takému klišé bráni a tvrdí, že jeho vízie neprichádzajú odnikiaľ a sú celkom samoúčelné.
Niemeyer sa skutočne nikdy neuchýlil k účelnosti a funkcionalizmu. Architektúru vždy považoval za umenie a svoju prácu podriaďoval nekonečnej potrebe tvoriť krásu. "O svojej architektúre chcem povedať len toľko, že som vždy tvoril odvážne a idealisticky, no taktiež som nikdy nezabúdal na to, čo je v živote najdôležitejšie, a to nie je architektúra," vyznal sa Niemeyer vo svojej biografii Krivky času: Pamäti Oscara Niemeyera. "Najdôležitejší je život sám, ďalej priateľstvo a snaha spraviť tento nehostinný svet lepším miestom."
Odvážny experiment
V roku 1956 sa Niemeyer stal architektonickým poradcom pre organizáciu Nova Cap, ktorá mala realizovať stavbu novej brazílskej metropoly z dielne jeho starého priateľa Lucia Costu. V nasledujúcom roku sa už stal Niemeyer hlavným architektom megalomanského projektu, napokon navrhol väčšinu z kľúčových budov v novom hlavnom meste. Brazília, ktorá v najlepšom duchu Niemeyerovho moderného symbolizmu z výšky pripomína motýľa, je dnes na zozname svetového dedičstva UNESCO.
Vďaka Brazílii sa dostal Oscar Niemeyer na medzinárodné výslnie, z ktorého už nezostúpil. ,Prišiel za mnou prezident Juscelino Kubitschek, ktorý ma už predtým poveril prácou na iných projektoch a povedal, Oscar, už sme spolu postavili kostol. Teraz postavíme hlavné mesto," spomínal Niemeyer, ako nevinne sa začalo najväčšie dobrodružstvo jeho kariéry. Od položenia základného kameňa po slávnostnú inauguráciu mesta uplynulo len neuveriteľných 41 mesiacov, jeho brány sa prisťahovalcom otvorili v roku 1960.
Napriek tomu sa nedá Niemeyerova práca nazvať urýchlenou. Použil celkom originálne návrhy, tvary, ktoré vo svete nemali v tom čase obdobu a dnes už tvoria kapitoly v učebniciach modernej architektúry. Budovy Brazílie akoby viseli vo vzduchu štedro ponechávajúc priestor pod sebou prírode a ľuďom. Postupy, ktoré Costa a Niemeyer uplatnili, boli jedným veľkým experimentom a ich príležitosť uskutočniť také odvážne vízie im dodnes môžu architekti na celom svete závidieť.
Vlastenec v exile
V roku 1964 Niemeyer prijal pozvanie z izraelskej Haify, pomáhal tam s projektom miestnej univerzity. Po návrate domov ho čakala celkom iná Brazília. V krajine, ktorá dlhé roky inklinovala k ľavicovej politike, došlo takpovediac cez noc k prevratu a zanietený komunista Niemeyer, ktorý sa celý život venoval zveľaďovaniu svojej vlasti, sa odrazu stal na domácej pôde nežiaducou osobou. Ako sa raz vyjadril Fidel Castro: "Na svete sú už len dvaja skutoční komunisti – ja a Oscar Niemeyer."
Zatiaľ čo Castrovi šťastie praje svojím spôsobom dodnes, architekt sa musel utiahnuť do exilu vo Francúzsku. Nezatrpkol však ani na svoju krajinu, ani na svoju prácu. "Využil som situáciu na to, aby som ukázal celému svetu svoju prácu a to, ako ku konštrukcii pristupujeme my Brazílčania," povedal Niemeyer v rozhovore pre Indexmagazine.
Priamo na parížskej Champs Élysées si založil kanceláriu, v ktorej navrhol napríklad aj parížske sídlo Francúzskej komunistickej strany, vydavateľstvo Mondadori v Miláne, ale aj niekoľko budov v Alžírsku. Začal sa dokonca venovať aj nábytkovému dizajnu.
Svetonázor nikdy nezmenil
Do Brazílie sa Oscar Niemeyer vrátil v 80. rokoch po páde vojenského režimu. Svoj návrat oslávil vytvorením niekoľkých pamätníkov, jeden venoval celej Latinskej Amerike, iné dva prezidentovi Kubitschekovi a komunistovi Carlosovi Marighellovi. Život teda jeho presvedčenie nezmenil. V 90. rokoch dokonca niekoľko rokov stál na čele brazílskej komunistickej strany – jeho úloha bola však skôr reprezentatívna.
Napriek tomu, že ho ako komunistu dlhé roky odmietali vpustiť do USA, západný svet jeho prácu uznával a obdivoval. V roku 1988 dokonca získal prestížnu Pritzkerovu cenu, ktorá je pre architekta obdobou Nobelovej. Koncom minulého storočia Niemeyerove povestné krivky našli svoje miesto na budovách múzeí a galérií. Brazíliu zdobí napríklad "mimozemské" Múzeum súčasného umenia v Niterói, NovoMuseu, známe aj ako "Niemeyerovo oko" v Curitibe, alebo Národné múzeum v Brazílii pripomínajúce veľké iglu.
V roku 2004 Oscar Niemeyer pochoval po 76-ročnom manželstve svoju ženu Annitu. Už o dva roky neskôr sa v úctyhodnom veku 99 rokov oženil po druhý raz, vzal si svoju dlhoročnú pomocníčku Veru Luciu Cabreirovú. Ku stým narodeninám mu zablahoželal aj ruský prezident Vladimir Putin, udelil mu dokonca Čestný rad priateľstva.
Architektúra svet nezachráni
Svoje kancelárie v Riu Niemeyer navštevuje dodnes a stále aktívne projektuje sám aj so svojím profesionálnym tímom. Pracovať pre Oscara Niemeyera si však vyžaduje viac, ako len byť špičkovým architektom. Niemeyer vo svojich kanceláriách pravidelne usporadúva najrôznejšie lekcie, jeho zamestnanci sa musia vzdelávať napríklad aj v oblasti astronómie a filozofie.
"Milujem život a samotná architektúra svet nezachráni. Správny architekt musí byť zvedavý a vzdelaný v každom ohľade," vysvetlil pre Viceland.com svoje netypické nároky na zamestnancov. "Život je ako nádych – nedáva veľký zmysel a trvá príliš krátko. Aj svojim žiakom vždy tvrdím, že je dôležité zostať nohami na zemi, mať o všetkom prehľad a za každú cenu sa pokúšať tvoriť krásu a dobro."
Medzi jeho najnovšie projekty patrí megalomanská stavba Centro Niemeyer v severnom Španielsku alebo Holoteca, knižnica zameraná na paranormálnu literatúru v blízkosti brazílsko-argentínskych hraníc. Svoje 103. narodeniny oslávil slávnostným otvorením svojho vlastného múzea, ktoré bude navždy vzdávať hold jeho dlhej a mimoriadne prínosnej kariére architekta a vizionára.
Výber zo stavieb Oscara Niemeyera
1936 – Ministerstvo školstva a zdravotníctva, Rio de Janeiro (spolu s Le Corbusierom). Práca na tomto projekte znamenala zlomový bod v jeho kariére.
1940 – Kostol Sv. Františka z Assisi, Belo Horizonte. Pri jeho stavbe Niemeyera inšpiroval výrok poeta Paula Claudela "Kostol je boží hangár na zemi". Napriek tomu odvážnu budovu dlhých 16 rokov cirkev odmietala vysvätiť ako nevhodnú.
1952 - Sídlo OSN, New York (spolu s Le Corbusierom). Budova je vysoká 154 metrov a nachádza sa v nej 39 poschodí. Momentálne je od 21.decembra 2010 v rekonštrukcii pre zlyhanie kanalizačných systémov.
1958 - Palác brieždenia, Brazília. Palácio da Alvorada bol jednou z prvých budov v novovybudovanej Brasílii. Rozprestiera sa na pozemku o veľkosti 7 km2, samozrejmosťou v ňom je bazén olympijskej veľkosti, heliport a súkromná kaplnka.
1960 - Námestie troch síl, Brazília. Na jedinom priestranstve, ktoré je dnes obľúbenou turistickou zastávkou, Niemeyer skoncentroval budovy Kancelárie prezidenta, Najvyššieho súdu a Národného kongresu ako symbolický stret zákonodarnej, výkonnej a kontrolnej moci štátu.
1984 - Sambadrom, Rio de Janeiro. Sambadrom je štadión určený najmä pre typické brazílske festivaly, či koncerty zahraničných hviezd. V roku 2016 sa však stane aj dejiskom niekoľkých disciplín v rámci Letných olympijských hier.
1991 - Latinsko- americký parlament, Sao Paolo. Juhoamerickú obdobu Európskeho parlamentu preslávila najmä Niemeyerova socha ruky, ktorá krváca v tvare Južnej Ameriky
Lucia Javůrková | 8. januára 2011 Pravda |
| Huckleberry Finn je politicky nekorektný - Svetoznámy román Marka Twaina Dobrodružstvá Huckleberryho Finna musia po vyše stodvadsať rokoch o jeho vydaní cenzurovať. Nie je totiž politicky korektný. Obsahuje silné rasistické výrazy.
Knihu napísanú v roku 1884 stiahli z amerických škôl, pretože sa v nej 217-krát opakuje slovo „neger“. V novej verzii sa toto slovo nahradí vhodnejším „otrok“. Rovnako zmizne aj hanlivé pomenovanie pôvodných obyvateľov Ameriky, píše portál dailymail.co.uk.
Politicky korektná kniha uzrie svetlo sveta vo februári. Profesor Gribben, jeden zo zanietených cenzorov, zdôraznil, že nechce, aby boli Tom Sawyer a Huckleberry Finn farboslepí.
„Rasa je v tejto knihe dôležitá,“ povedal Gribben, „záleží na tom, ako to vyjadríme v 21. storočí.“
Odborník na Twaina z Kalifornskej univerzity profesor Thomas Wortham tvrdí, že Gribbenove úpravy zničia vplyv knihy na čitateľov.
„Kniha, ktorú má na mysli profesor Gribben, neprinúti deti pýtať sa, prečo Huck používa nevhodný slovník,“ vraví Wortham.
pluska.sk/jh
05. január 2011 |
| ROK 2010: Úmrtia svetových osobností v 4. štvrťroku 2010 - Bratislava 20. decembra (TASR) - Výberová chronológia úmrtí osobností vo svete v roku 2010. Chronológia je rozdelená na štyri štvrťroky.
4. štvrťrok
OKTÓBER
1. októbra - Vo veku 87 rokov zomrel v Moskve Georgij Arbatov, významný zahraničnopolitický poradca sovietskych lídrov - od Leonida Brežneva až po Michaila Gorbačova. Arbatov v rámci sovietskej akadémie vied založil a viedol ústav pre americké a kanadské štúdie. Až do svojej smrti bol jeho čestným riaditeľom. Pod jeho vedením založili v krajine aj ruskú školu amerikanistiky. Osobitne blízkym bol Jurijovi Andropovovi, bývalému šéfovi KGB a generálnemu tajomníkovi komunistickej strany ZSSR v rokoch 1982-1984.
4. októbra - Známy britský komik a herec sir Norman Wisdom zomrel vo veku 95 rokov. Wisdom sa v hereckej kariére v 50. a 60. rokoch 20. storočia špecializoval na situačné komédie. Preslávil sa svojimi úlohami nemotorných smoliarov, ktorí napokon víťazia nad nepriazňou osudu. Zahral si aj na Broadwayi, za komédiu Walking Happy si vyslúžil nomináciu na cenu Tony. V Hollywoode nakrútil filmy Trouble In Store (1953).
5. októbra - Francúzsky spisovateľ, laureát Goncourtovej ceny Bernard Clavel zomrel v Grenobli vo veku 87 rokov. Rodák z Lons-le-Saulnier sa nielen vo vlasti, ale aj v zahraničí presadil realistickým románom Plody zimy, za ktoré mu v roku 1968 udelili prestížnu Prix Goncourt. Autor zanechal rozsiahle dielo, okolo 40 románov, ale aj eseje a poéziu.
6. októbra - Steve Lee, spevák jednej z najpopulárnejších švajčiarskych rockových formácií Gotthard, zomrel v USA vo veku 47 rokov na následky ťažkých zranení, ktoré utrpel pri dopravnej nehode v štáte Nevada. Skupina Gotthard má na konte deväť štúdiových a tri live albumy. Jej najväčšími hitmi boli zrejme Heaven, Best Time a One Live One Soul.
10. októbra - Vo veku 70 rokov zomrel v lietadle na amsterdamskom letisku Schiphol po prílete z Los Angeles soulový spevák Solomon Burke, ktorý napísal Everybody Needs Somebody To Love a nahral hit Cry To Me, použitý vo filme Hriešny tanec.
5. októbra - Britský filmový režisér a producent Roy Ward Baker zomrel v hlavnom meste Spojeného kráľovstva vo veku 93 rokov. Umelcovým zrejme najznámejším filmom je čiernobiela dráma A Night to Remember (1958) o skaze luxusnej lode Titanic. V 60. a 70. rokoch 20. storočia vzniklo v Bakerovej réžii viacero hororov vrátane filmu Dracula s legendárnym Christopherom Lee v hlavnej úlohe.
10. októbra - Vo veku 83 rokov zomrela vo svojom dome neďaleko švajčiarskej Ženevy operná speváčka austrálskeho pôvodu Joan Sutherlandová. Slávna sopranistka, známa u talianskych fanúšikov pod prezývkou "La Stupenda", si počas štyri desaťročia trvajúcej kariéry vyslúžila vo svojej rodnej Austrálii, ako aj v Severnej Amerike a Európe, uznanie za celý rad úloh. Najviac ocenení získala za spev v operách Georga Friedricha Händla a talianskych skladateľov 19. storočia.
14. októbra - Scenárista českých filmov Je třeba zabít Sekala či Stíny horkého léta, ale aj spoluautor slávnej petície Niekoľko viet z roku 1989 Jiří Křižan náhle zomrel vo veku nedožitých 69 rokov. Podľa jeho scenárov vzniklo 13 filmov, dva z nich zvíťazili na Medzinárodnom filmovom festivale v Karlových Varoch: Signum laudis (1980) a Stíny horkého léta (1977). Film Je třeba zabít Sekala (1997, réžia Vladimír Michálek) získal desať ocenení Český lev vrátane ceny za najlepší scenár. Křižan spolupracoval aj s Českou televíziou na seriáloch Na lavici obžalovaných justice či Záchranáři.
14. októbra - Laureát alternatívnej Nobelovej ceny z roku 1999 a dlhoročný poslanec nemeckého Spolkového snemu (Bundestagu) Hermann Scheer zomrel v Berlíne vo veku 66 rokov. Angažoval sa predovšetkým v oblasti ekologickej a energetickej politiky. V radoch Sociálnodemokratickej strany Nemecka (SPD) ho považovali za jedného z veľkých vizionárov. Bol nositeľom celého radu prestížnych ocenení vrátane Svetovej ceny za solárnu energiu, Svetovej ceny za bioenergiu, Svetovej ceny za veternú energiu či spomínanej alternatívnej Nobelovej ceny, ktorú mu udelili za angažovanosť v záujme solárnej energie.
16. októbra - Vo veku 94 rokov zomrela v Kalifornii herečka Barbara Billingsleyová, známa predovšetkým ako typická americká mama z komediálneho seriálu Leave It to Beaver (Nechajte to na Bobra). V postave June Cleaverovej v seriáli, ktorý sa vysielal šesť sezón v rokoch 1957-1963, zosobňovala ideálnu matku zo strednej vrstvy a ženu v domácnosti. Seriál najprv vysielali v televízii CBS, potom na ABC. Reprízujú ho aj v súčasnosti, takmer pol storočia po jeho premiére. V roku 1997 natočili podľa seriálu aj film.
15. októbra - Francúzsky onkológ Georges Mathé, popredný vedec a lekár, ktorý v roku 1959 realizoval prvú transplantáciu kostnej drene na svete, zomrel vo veku 88 rokov. Bol prvým lekárom, ktorý pri liečbe leukémie použil kostnú dreň. V roku 1959 uskutočnil prvé transplantácie kostnej drene u šiestich juhoslovanských fyzikov, ktorí boli náhodou ožiarení v atómovej elektrárni. Štyria z nich (vďaka zákroku) prežili.
15. októbra - Vo veku 79 rokov zomrel Johnny Sheffield - niekdajšia detská filmová hviezda, známa ako predstaviteľ Tarzanovho adoptívneho syna vo filmoch s Johnnym Weismüllerom v hlavnej úlohe. Po ukončení nakrúcania celkove ôsmich filmov pre dve štúdiá v roku 1948, keď vznikol posledný z nich Tarzan and the Mermaids, pokračoval Johnny Sheffield ešte v hereckej dráhe.
20. októbra - Zakladateľ a do novembra 2003 aj vydavateľ pánskeho magazínu Penthouse Bob Guccione prehral vo veku 79 rokov svoj dlhoročný boj s rakovinou. Newyorčan, ktorý stál v 60. rokoch 20. storočia pri zrode Penthouse, konkurenčného magazínu pre Playboy Hugha Hefnera, zarobil podľa vlastných slov ako jeho vydavateľ štyri miliardy dolárov (približne 2,9 miliardy eur). Magazín Penthouse začal vychádzať na Britských ostrovoch v roku 1965, o štyri roky neskôr sa objavil aj na americkom trhu. Momentálne vychádza v celom rade mutácií v rôznych štátoch.
20. októbra - Americký spisovateľ, historik a príležitostný scenárista Robert Katz, ktorý žil dlhodobo v talianskom Toskánsku, zomrel vo veku 77 rokov. Rodák z newyorskej štvrte Brooklyn našiel záľubu v histórii 20. storočia, ktorej sa venoval vo svojich románoch i dielach literatúry faktu. Niektoré z jeho kníh boli sfilmované. Aj v bývalom Československu sa svojho času premietala napríklad filmová adaptácia Katzovho románu Prejazd Cassandra.
21. októbra - Loki Schmidtová, manželka niekdajšieho populárneho nemeckého kancelára Helmuta Schmidta z rokov 1974-1982, zomrela v Hamburgu vo veku 91 rokov. Medzinárodne uznávaná botanička a ochranárka stála po boku neskoršieho nemeckého kancelára od sobáša 27. júna 1942.
24. októbra - Americký dramatik Joseph Stein zomrel v New Yorku vo veku 98 rokov. Laureáta prestížnej ceny Tony preslávili predovšetkým libretá k svetoznámym muzikálom ako Fidlikant na streche alebo Grék Zorba, známych aj z uvedenia na slovenských scénach, či scenár k filmovej adaptácii prvého z nich. Joseph Stein, s ktorého menom sa spája celý rad muzikálových inscenácií na Broadwayi, bol od januára 2008 členom Divadelnej siene slávy. Už v roku 2007 mu udelili Cenu Oscara Hammersteina za jeho prínos muzikálovému divadlu a o rok neskôr i Dramatics Guild of America Award za celoživotné dielo.
25. októbra - Americká televízna a filmová herečka, ako aj oscarová producentka Lisa Blountová zomrela v Little Rocku v štáte Arkansas. Naplno sa herecky etablovala ako cynická priateľka kolegyne Debry Wingerovej vo filme režiséra Taylora Hackforda Dôstojník a gentleman (1982) ocenenom dvoma Oscarmi a štyrmi ďalšími nomináciami na túto prestížnu trofej. Filmografiu zosnulej, ktorej súčasťou sú napríklad filmy Vládca temnôt, Slepá zúrivosť či Život v siedmom nebi uzatvára kriminálna komédia Randy and the Mob, ktorú jej manžel nakrútil pred troma rokmi s Burtom Reynoldsom v hlavnej úlohe.
27. októbra - Néstor Carlos Kirchner, bývalý argentínsky prezident z rokov 2003-2007, manžel súčasnej najvyššej predstaviteľky tejto latinskoamerickej krajiny a od decembra 2009 poslanec tamojšieho parlamentu, zomrel vo veku 60 rokov na infarkt myokardu. Významná osobnosť argentínskej politickej scény sa na budúci rok chcela opäť uchádzať o priazeň voličov v prezidentských voľbách.
28. októbra - Historicky prvý premiér Grónska Jonathan Motzfeldt, ktorý stál na čele hnutia za väčšiu autonómiu tohto dánskeho ostrova, zomrel vo veku 72 rokov. Motzfeldt vstúpil do politiky v roku 1971, neskôr sa stal lídrom Sociálnodemokratickej strany Siumut, dlhodobo hlavnej politickej sily v Grónsku. Patril k vedúcim činiteľom dohody s Kodaňou o samospráve ostrova. Autonómnu vládu viedol v rokoch 1979-1991 a 1997-2002.
29. októbra - Americký filmár, scenárista, režisér a producent v jednej osobe George Hickenlooper zomrel vo veku 47 rokov v Denveri zrejme na následky infarktu myokardu. Zomrel len niekoľko týždňov pred uvedením svojej novinky Casino Jack do siete kín po tom, ako ho s úspechom premietli na MFF v Toronte. Hickenlooper nakrútil v roku 1991 dokument Hearts of Darkness: A Filmmaker's Apocalypse o produkcii Coppolovho eposu Apocalypse Now z vietnamskej vojny, za ktorý získal dokumentarista jednu z dvoch cien Emmy udelených tejto produkcii. Na konte má však Hickenlooper aj dokumenty o Dennisovi Hopperovi, či Peterovi Bogdanovichovi, jeho hraným debutom bol horror Ghost Brigade známy aj pod alternatívnymi titulmi The Killing Box a Grey Knight (1993).
30. októbra - Jeden z velikánov holandskej literatúry Harry Mulisch, ktorého kľúčový román Objavenie neba si vďaka prekladu mohli prečítať aj slovenskí čitatelia, zomrel v Amsterdame vo veku 83 rokov. Rodák z Haarlemu patril medzi renomovaných európskych autorov, ktorého meno patrilo dlhodobo medzi adeptov na Nobelovu cenu za literatúru.
31. októbra - Theodore Sorensen, jeden z najbližších a zároveň posledný poradca zavraždeného amerického prezidenta Johna F. Kennedyho, zomrel v New Yorku vo veku 82 rokov. Sorensen sa vo veku 30 rokov stal právnym poradcom v Bielom dome a až do atentátu na Kennedyho v roku 1963 bol jedným z jeho najvplyvnejších spolupracovníkov a hlavným autorom Kennedyho prejavov. Pripisuje sa mu aj autorstvo najznámejšej vety z prezidentovho inauguračného prejavu z roku 1961: "Nepýtajte sa, čo vaša vlasť môže urobiť pre vás, spýtajte sa, čo môžete urobiť pre svoju vlasť."
NOVEMBER
1. novembra - Bývalý rumunský armádny generál Mihai Chitac, odsúdený za krvavé potlačenie protikomunistických protestov v roku 1989 v Temešvári, zomrel vo veku 81 rokov. Temešvár bol prvým rumunským mestom, kde ľudia verejne protestovali proti diktatúre Nicolaa Ceaušesca. Pri streľbe tam zomrelo vyše 70 ľudí a ďalších 250 utrpelo zranenia. Podľa vyšetrovania Chitac osobne zdvihol zbraň na neozbrojených demonštrantov so slovami "Ukážeme im, čo je revolúcia!".
2. novembra - Renomovaný hráč na violu a dirigent ruského pôvodu Rudolf Baršaj zomrel vo švajčiarskom Bazileji vo veku 86 rokov. Rodák z Krasnodarskej oblasti študoval kedysi na moskovskom konzervatóriu hru na husle, neskôr presedlal na violu. Navyše si osvojil základy kompozície u takého majstra, akým bol Dmitrij Šostakovič, s ktorým aj muzicíroval. V roku 1955 stál pri zrode uznávaného telesa Moskovský komorný orchester, na ktorého čele pôsobil až do roku 1976. Ruskému publiku priblížil diela majstrov baroka a mnoho ďalších komorných skladieb.
3. novembra - Vo veku 73 rokov zomrel v Moskve bývalý ruský premiér a niekdajší veľvyslanec Ruska na Ukrajine Viktor Černomyrdin. Ako veľvyslanec na Ukrajine pôsobil ruský expremiér osem rokov. Ruský prezident Dmitrij Medvedev ho v roku 2009, po odvolaní z tohto postu vymenoval za svojho poradcu pre reguláciu ekonomickej spolupráce s krajinami Spoločenstva nezávislých štátov (SNŠ). Černomyrdin stál za politickými a ekonomickými reformami v Rusku ako predseda vlády v rokoch 1992-1998 za čias exprezidenta Borisa Jeľcina.
3. novembra - Na zlyhanie srdca zomrel v New Yorku americký skladateľ Jerry Bock, autor svetoznámych muzikálov, ako je Fidlikant na streche či Fiorello! Mal 81 rokov. Spolu s autorom piesní Sheldonom Harnickom získal Bock za Fidlikanta na streche, jednu z najúspešnejších produkcií v dejinách amerického muzikálového divadla, v roku 1965 divadelnú cenu Tony. Rovnaké ocenenie si dvojica odniesla aj v roku 1960 za muzikál Fiorello!
6. novembra - Nacistický vojnový zločinec Michael Seifert, ktorého vojenský tribunál vo Verone odsúdil v roku 2000 v neprítomnosti na doživotný trest väzenia a ktorého Kanada vydala do Talianska až vo februári 2008, zomrel v nemocnici v Caserte vo veku 86 rokov. Rodáka z Ukrajiny svojho času nazývali Beštiou z Bolzana. Práve v tomto severotalianskom meste sa niekdajší príslušník síl SS ako člen strážnej služby v tamojšom policajnom tranzitnom tábore podieľal na mučení 18 a vražde 11 osôb v období rokov 1944-1945.
8. novembra - Vo veku 95 rokov zomrel v New Yorku výtvarník a litograf Jack Levine, ktorého sociálno-realistické dielo pripomínalo štýl starých majstrov ako Goya a El Greco. Levine sa narodil v Bostone, bol dieťaťom židovských rodičov, pochádzajúcich z Litvy. Veľké uznanie získal dielami, kritizujúcimi politickú korupciu, satirou moderného života a biblickými motívmi. Umelca považovali za ľavicovo orientovaného človeka, ale nie za ideológa.
11. novembra - Legendárny taliansky, Oscarom ovenčený filmový producent kultových diel svetovej kinematografie, vrátane Felliniho filmov Cesta a Cabiriine noci, Dino De Laurentiis zomrel v Los Angeles vo veku 91 rokov. Medzi najznámejšie filmy, ktoré vznikli v jeho produkcii patria ešte napríklad Barbarella v réžii Rogera Vadima, Serpico v réžii Sidneyo Lumeta, Hadie vajce švédskeho režiséra Ingmara Bergmana, filmová adaptácia Doctorowovho románu Ragtime v réžii Miloša Formana, aj celý rad ďalších filmov režisérov zvučných mien.
12. novembra - Poľský skladateľ vážnej hudby Henryk Mikolaj Górecki zomrel v Katoviciach po ťažkej chorobe vo veku 76 rokov. Vo svete sa preslávil svojou Symfóniou č.3 nazvanou Symfónia žalospevov, ktorú vydali v USA v roku 1994, a stala sa bestsellerom. Predalo sa z nej vyše milióna nosičov. Dielo je napísané pre orchester a sólový soprán, využíva témy ako vojna a jej obete.
13. novembra - Zomrel v Prahe vo veku 85 rokov známy český sexuológ a psychiater Miroslav Plzák. Skoro celý svoj profesijný život strávil na psychiatrickej klinike Fakulty všeobecného árstva Karlovej univerzity v Prahe, kde bol 25 rokov primárom. Vo svojej profesii sa venoval najmä problematike manželstva a partnerských vzťahov. Ako prvý napísal vysokoškolskú učebnicu o poruchách v manželskom spolužití. Dovedna vydal viac ako 70 vedeckých a populárno-náučných publikácií, pričom vyše 20 kníh sa týkalo tematiky žiarlivosti. Tú Plzák považoval za jeden z najväčších problémov manželských a milostných vzťahov.
18. novembra - Samuel Kunz, ktorý bol na treťom mieste v zozname najhľadanejších nacistických zločincov, zomrel ešte pred začiatkom svojho procesu vo veku 89 rokov. Čelil obvineniam, podľa ktorých sa podieľal na procese zabíjania Židov v koncentračnom tábore Belžec na východe Poľska - od odvádzania obetí z vlakov, ich umiestňovania do plynových komôr až po hádzanie mŕtvol do masových hrobov.
20. novembra - Náhle zomrela rumunská sopranistka Roxana Briban, rodáčka z Bukurešti. Rodáčka z Bukurešti spievala od roku 2000 v opernom súbore Národnej opery v Bukurešti, kde debutovala vo Figarovej svadbe Wolfganga Amadea Mozarta. v jej repertoári boli i postavy z opier ako Eugen Onegin, Mefistofeles, ale predovšetkým diela talianskych veľmajstrov - Verdiho a Pucciniho.
22. novembra - Vo veku 95 rokov zomrel v Canberre austrálsky lekár a vedec Frank Fenner, ktorý sa zaslúžil o liečbu pravých kiahní. Na Svetovom zdravotníckom zhromaždení (WHA) 8. mája 1980 oznámil, že variolu sa podarilo na celom svete úplne vyhubiť.
23. novembra - Vo veku 73 rokov zomrela britská herečka poľského pôvodu Ingrid Pittová, ktorá sa preslávila najmä účinkovaním v hororových filmoch v 60. a 70. rokoch 20. storočia. Igrid Pittová, rodená ako Inguška Petrovová, filmovými kritikmi prezývaná aj ako "prvá dáma anglického hororu" hrala predovšetkým vo filmoch produkčnej spoločnosti Hammer Films. Zaujala okrem iných filmami ako Kam orly nelietajú z roku 1968 alebo The Wicker Man z roku 1973.
28. novembra - Kanadský herec a komik Leslie Nielsen, hviezda mnohých bláznivých paródií ako Pripútajte sa, prosím! či Bláznivá strela, zomrel vo veku 84 rokov. Preslávil sa najmä v úlohe neobratného policajného poručíka Franka Drebina v sérii komédií Bláznivá strela, no jeho úspešná filmová a televízna kariéra trvala vyše 60 rokov.
28. novembra - V Los Angeles zomrel vynálezca neutrónovej bomby, ktorá zabíja ľudí, ale budovy a neživý svet necháva takmer neporušené. Samuel T. Cohen vyvinul v roku 1958 malú taktickú jadrovú zbraň, neutrónovú bombu, ktorá používa častice, aby prenikla cez tanky, múry či budovy a minimálne ich poškodila, ale zabila ľudí, zvyčajne útokom na ich centrálny nervový systém. Minimalizuje tiež dlhodobú jadrovú kontamináciu. Obhajcovia etiky spochybnili zbraň navrhnutú výlučne na zničenie života, ale Cohen ju väčšinu svojho života obhajoval. Tvrdil, že obmedzený účinok bomby je morálnejšia alternatíva k iným jadrovým zbraniam.
29. novembra - Americký filmový režisér i príležitostný herec Irvin Kershner zomrel v Los Angeles po dlhej chorobe vo veku 87 rokov. Nakrúcal filmy od konca 50. rokov 20. storočia. V jeho bohatej filmografii možno nájsť okrem mnohých iných filmov jednu z úspešných snímok sci-fi ságy Hviezdne vojny - Impérium vracia úder, bondovku Nikdy nehovor nikdy či sci-fi Robocop 2.
29. novembra - Renomovaná ruská poetka Bella Achmadulinová zomrela v Moskve vo veku 73 rokov na následky srdcového ochorenia. Spolu so svojím niekdajším manželom Jevgenijom Jevtušenkom patrila medzi významných predstaviteľov ruskej novej vlny po kultúrnom uvoľnení v 60. rokoch 20. storočia. Vďaka expresívnej recitácií veršov sa rýchlo stala jednou z vedúcich postáv ruskej poézie v druhej polovici 20. storočia.
30. novembra - Všestranný nemecký spevák, skvelý operný tenorista a rocker v jednej osobe Peter Hofmann zomrel v Selbe vo veku 66 rokov. Rodák z Mariánskych Lázní, ktorý vyrastal v Darmstadte, začínal v tínedžerskom období ako člen rockových formácií. Na opernej scéne debutoval v úlohe Tamina v Mozartovej Čarovnej flaute v Lübecku; jeho hviezda však naplno zažiarila na wagnerovských slávnostiach v Bayreuthe o štyri roky neskôr, kde sa zaskvel ako Siegmund v slávnej inscenácii Patricea Chéreaua. Kariéru operného sólistu ukončil v roku 1990. Paralelné pôsobenie v úlohe rockera, ktoré prinieslo umelcovi tiež uznanie a veľké komerčné úspechy jeho albumov, vrátane zlatých a platinových platní.
DECEMBER
9. decembra - Taliansky módny návrhár Fausto Sarli, medzi ktorého zákazníčky patrili hviezdy strieborného plátna i kráľovné, zomrel v Ríme vo veku 83 rokov. Rodák z Neapola, ktorý sa na módnej scéne objavil v prvej polovici 50. rokov 20. storočia, patril v uplynulom polstoročí medzi najkreatívnejšie a najúspešnejšie osobnosti talianskej módy. Modely z jeho dielne obliekali herečky ako Elizabeth Taylor, Monica Bellucci, prvá dáma Francúzska Carla Bruni-Sarkozy, tanečnice - sestry Kesslerové, ale aj celý rad ďalších osobností šoubiznisu a spoločenskej smotánky. Tvorbu zosnulého charakterizoval perfektný strih, elegantný štýl a módne akcenty rôzneho charakteru.
9. decembra - Jeden z priekopníkov bebopu, za "jazzovú inštitúciu" považovaný hráč na saxofón a flautu James Moody, zomrel v kalifornskom San Diegu vo veku 85 rokov na rakovinu pankreasu. Presadil sa hlavne vďaka hitu Moody's Mood for Love, improvizácii opierajúcej sa o kompozíciu I'm in the Mood for Love. Jeho hru charakterizoval typický teplý, temný sound. Hrával niekoľko rokov aj v Európe.
10. decembra - Sherrill "Shaun" Nielsen, gospelový spevák, ktorý vystupoval s Elvisom Presleym zomrel vo veku 68 rokov. Nielsen naspieval s Elvisom pieseň Softly as I Leave You, ktorú nominovali na Grammy a počas svojej kariéry vystupoval s radom gospelových skupín, vrátane Singing Speer Family či Voice.
13. decembra - Vo veku 67 rokov zomrel španielsky spevák Enrique Morente, jeden z veľkých novátorov hudobného žánru flamenco. Šokoval interpretov tradičného flamenca tým, že k žánru pridával prvky rocku i džezu. Ako sám povedal, chcel žáner modernizovať, pretože ho začalo nudiť spievanie stále rovnakým spôsobom. Je držiteľom španielskej Národnej ceny za hudbu z roku 1994. Počas svojej kariéry nahral približne 20 albumov.
13. decembra - Dlhoročný americký diplomat, architekt mierového plánu pre Bosnu z roku 1995 a osobitný vyslanec prezidenta USA Baracka Obamu pre Afganistan a Pakistan Richard Holbrooke zomrel vo veku 69 rokov vo Washingtone. Holbrooke bol od roku 2009 Obamovým osobitným vyslancom pre Afganistan a Pakistan. Najviac sa však preslávil ako architekt Daytonských mierových dohôd z roku 1995, ktoré ukončili vojnu v Bosne. Predtým slúžil ako americký veľvyslanec pri OSN a v Nemecku a dvakrát bol námestníkom ministerky zahraničných vecí. Pre svoj rozhodný a energický štýl si Holbrooke vyslúžil prezývku "Buldozér" alebo "Zúriaci býk".
koniec
20 chor juh
|
| Trnavský arcibiskup pre HN: Boli by sme slobodnejší bez financií štátu - Tvrdí, že ak by došlo k odluke štátu od cirkvi, necítili by obavu z toho, že keď sa vyjadria vážne a jasne, prídu reštrikcie. Pripustil, že to, že na trnavskom úrade vymenil Sokola, je tichou odpoveďou cirkvi na predchodcovu kontroverznú minulosť.
Blížia sa vianočné sviatky, ktoré sú v súčasnosti viac sviatkami zhonu ako pokoja. Ako to vnímate vy?
Myslím si, že zhon k sviatkom tak trochu aj patrí. Pohyb ľudí ako keby nás chcel upozorniť na niečo zaujímavé. Vždy, keď sa na niečo dôležité chystáme, tak sa nám život akosi zrýchľuje. Skôr je dôležité to, čo sami cítime v našej príprave na Vianoce, lebo zhon môže človeka zachytiť. Dôležité je, aby sme si stále uvedomovali vnútorný zmysel vianočných sviatkov.
Uvedomujú si dnešní ľudia zmysel sviatkov, teda, že nielen práca, ale aj rodina je dôležitá?
V mestách i dedinách je stále vystavovaný betlehem. Podvedome cítime, že Vianoce by boli prázdne, keby sme vynechali správu o narodení malého dieťatka.
Neprekáža vám komercionalizácia Vianoc?
Život už je poznačený komerciou, to patrí k dnešnej dobe. Otázka znie, či je možné, aby zostal zachovaný vlastný zmysel, aj keď stromček a darčeky budú lákavé a perfektné.
Zmenil sa vzťah ľudí k náboženskej stránke sviatkov, alebo to dnes vnímajú skôr ako dovolenku?
Blíži sa koniec roka, tak sú spojené aj sviatky, aj dovolenky a ponúkajú sa mnohé zaujímavé možnosti. Keď som bol chlapec, tak zimné dovolenky ešte nebývali. Dnes ľudia využívajú sviatky i na dovolenku a oddych, čo vôbec nemusí byť nevhodné spojenie.
Cítite komercionalizáciu sviatkov aj medzi vami, kňazmi?
Pre nás sú Vianoce predsa len pracovným a súčasne duchovným časom, máme veľa práce, musíme sa viac a lepšie pripraviť, niekedy sme i neistí, či sa nám podarí povedať aj niečo nové. Pretože je tiež pravdou, že Vianoce sú stále o tom istom – narodení malého Ježiška v Betleheme.
Nechýba vám hlas cirkvi v spoločnosti, nemyslím len teraz počas Vianoc, ale celkovo v spoločenskom dianí ako takom?
Emancipácia spoločnosti tu je ako samozrejmosť. Cirkev stála pri zakladaní škôl, univerzít, hospicov pre chorých, opustených a starých, ale dnes svet zašiel už tak ďaleko, že na tejto úrovni cirkev nie je tá prvá, skôr dopomáha. Chcel by som vidieť múdru dospelosť spoločnosti, aby sme, aj ja ako biskup spolu s kňazmi, nemuseli vystupovať ako moralizujúci kontrolóri a upozorňovať ľudí, čo, kedy a ako majú robiť.
Nehovorím o upozorňovaní. Súčasnosť má veľa nástrah pre ľudí a mnohí z nich, najmä veriaci, zrejme potrebujú usmerniť a počuť aj názor cirkvi, či už v otázkach spoločenských, kultúrnych, ale aj politických.
Osobne si myslím, napríklad ako bežný človek, že vypovedaného je dosť na to, aby som sa nemusel stále nanovo pýtať, čo si o tom myslí cirkev. V podstate žijeme v dobe, keď rozsah problémov je taký široký a vážny, že v cirkvi na Slovensku ani nemôžeme mať toľko a takých erudovaných odborníkov, aby sa takmer okamžite vedeli vysloviť ku každému naliehavému problému. Aj hospodársky, aj morálny aj spoločenský život je taký zložitý a rozsiahly, že chcieť a vedieť sa k všetkému vysloviť meritórne, aby to pre ľudí znamenalo jasné a presné usmernenie, je, žiaľ, len nesplniteľnou túžbou.
Nie je chybou práve to, že cirkev nemá odborníkov, ktorí by sa dokázali vyjadriť k aktuálnym otázkam?
Základ toho, čo chce cirkev ponúknuť, je jednota pohľadu na život v zmysle viery a mravov. Odborníkov na úrovni viery, kňazov, máme a priestor viery vysvetliteľným spôsobom posúvajú aj do mnohých oblasti života. Či sa nám to dosť darí? Hovoríme o Slovensku, v iných krajinách je predsa len viac odborníkov a majú väčšiu šancu vysloviť sa k vážnym problémom, a to aj ekonomickým. Azda sa nám pomaly aj darí vytvoriť expertné skupiny a ony by sa vedeli zrozumiteľne vysloviť k odborným stránkam života.
Cirkev nie je stále pripravená na finančnú odluku od štátu. Súvisí to práve s tým, že cirkev nie je dobrým manažérom a nemá odborníkov na spravovanie týchto vecí. Nie je to problém?
Spravovanie majetku je pre nás nová skutočnosť. Ja sám som ako kňaz pracoval v čase, keď farnosti nemali žiadne majetky. Boli sme len platení ako duchovní, teda farári, a paradoxne štátom, ktorý sám seba vyhlasoval za ateistický a protináboženský. V spoločnosti vidím, aké ťažkosti spôsobuje privatizácia a ako zmeny zasahujú celé hospodárstvo. Nájsť ľudí, ani nie prestížnych expertov, ale takých, ktorí by v pomoci cirkvi videli svoje poslanie, osobnú ponuku, nie možnosť dobre si zarobiť, je aj ťažké. Zo strany cirkvi vždy bol a bude záujem nájsť vhodných ľudí, ale koľkoráz sa to už skončilo nedobre...
Kde vidíte problém, že sa cirkev nevie postaviť na vlastné nohy s ľuďmi, ktorí by dokázali efektívne spravovať cirkevný majetok?
Aj cirkev sa dostala do hospodárskeho „konkurenčného“ boja, pretože ak sú šikovní ľudia, tak je potrebné zaplatiť ich. A musím priznať, že v tom cirkev nikdy nebude porovnateľná s veľkými firmami. Ekonomické možnosti sú ako-tak porovnateľné napríklad s nejakou stredne veľkou firmou. Ak si tá bude chcieť najať vhodných odborníkov, tak ich zaplatí. My nemáme veľkú možnosť súťažiť vo výške platov. Hľadáme ľudí, ktorí by boli na úrovni, ale platy v cirkevných inštitúciách nedosahujú priemerný plat, aký sa dnes v hospodárstve ponúka. Dokážeme zamestnávať práve tých súcich expertov, ktorí sami chcú pracovať aj zo solidarity pre cirkev. Len ako dlho sa dá s tým vydržať?
Ale takáto odpoveď väčšine ľudí nepostačí, pretože vidia, že cirkev má majetky, má pozemky, vidia farnosti, budovy, a môžu to teda vnímať ako výhovorku.
Čo vlastne má cirkev o sebe zjaviť? My si tie peniaze neschovávame kdesi na biskupských úradoch. Aj vzhľadom na všetky prenájmy musíme robiť daňové priznania, takže tí, ktorí majú vedieť, koľko a čo cirkev má, to vedia vcelku presne. Otázka spravovania majetkov je komplikovanejšia. Pretože na jednej strane všetci vedia, že cirkev dostala späť majetky, ale na druhej strane sú to mnohé kultúrne pamiatky, ktoré spravuje, a ich opravy a udržiavanie sú veľmi nákladné. Napríklad, ak by sme ich chceli dať ako-tak do poriadku, tak na to musíme minúť každoročne všetky naše zisky. No a naše zisky z prenájmov závisia aj od toho, aké je napríklad počasie, keďže ide hlavne o pôdu.
Je cirkev dostatočne transparentná, aby ľudia videli, čo má a čo nie?
Mnohokrát je pohľad ľudí predurčený aj minulým režimom, ktorý veľmi rád útočil na nejakú buržoázne klerikálnu a proti pokroku zameranú spoločnosť kňazov, ktorými ide hlavne o moc a o majetky. Obávam sa, že diskusia je týmto predsudkom už poškodená. A potom je ťažké hovoriť o vhodnosti transparentnosti zo strany cirkvi, pretože keby sa aj hneď predostrelo všetko, čo je pravdivé, tak ten, čo tomu veriť nechce, tomu veriť nebude.
No aj keby ste presvedčili len malú hŕstku ľudí, nestálo by to za to?
Je to realita, ktorá by, predpokladám, určila celú spoločnosť, keby sa rozprúdila diskusia, keby sa malo vstúpiť do nejakého postupného rokovania so štátom o samofinancovaní cirkvi, alebo o nejakom finančnom urovnaní, a my by sme vtedy mohli poukázať – tak takto to vyzeralo v minulosti, takto sme na tom teraz, takéto máme možnosti a takéto sú výhľady do budúcnosti. Nemyslím si, že by sme mali ťažkosť, v prípade úprimného záujmu zo strany spoločnosti, spoločne hľadať a nájsť vhodné riešenia financovania všetkých štátom uznaných cirkví.
Vidíte priestor na diskusiu medzi politikmi a predstaviteľmi cirkvi o finančnej odluke?
Čo sa mňa týka, bolo by vhodné, keby o tejto téme nebolo len také ostýchavé šepkanie, ale keby sa začala aspoň priateľská diskusia no tom, ako to bude ďalej s financovaním cirkví a o postupnom nachádzaní určitých vhodných možností a prípadnej budúcej realizácii. Veď nakoniec by o tom musel byť v parlamente zákon.
Zatiaľ je to však tak, že sa o tejto téme len rozpráva, ale nikdy sa nedôjde ku konkrétnym krokom, ktoré by viedli k finančnej odluke.
V rámci „priateľstva štátu a cirkvi“ vieme o tom, že jeden i druhý máme aj iné názory, ale akosi nechceme o tom radšej hovoriť. Otázka znie, ako dlho nám tento „modus vivendi“ vydrží. Snáď nás k tomu dovedie samotný život v rámci hospodárskych možností, či skôr reality, a tiež vyprofilovanie sa vzťahu štátu a cirkvi, ktorý na tejto úrovni je dosť určený minulosťou. Vieme, že sú to dávne pravidlá financovania, ktoré zneužívali na svoje ciele aj komunisti a vyhovovalo im to.
No súčasní predstavitelia cirkvi sa netvária, že im to prekáža.
Lebo je to ťažká otázka a vstupujeme do reality, ktorá tu už je hádam aj dve storočia, snáď ešte od cisára Jozefa II. Ekonomický patronát štátu nad cirkvou môžeme prijať, ale vo chvíli, keď sa štát chce javiť ako laický a občiansky, spoločenský priestor sa sekularizuje, mení sa realita vzťahu štátu a cirkví, a to by bolo vhodné nanovo premyslieť, istotne aj v ekonomickej sfére.
Neboli by ste viac akceptovaní aj verejnosťou, keby ľudia vedeli, že stojíte na vlastných nohách?
Pre mňa to nie je ani tak o akceptácii vonkajšej ako vnútornej, smerom dovnútra cirkvi. Každý z nás je v zásadnej miere dospelý až keď dokáže byť tvorcom a patrónom vlastného života, keď nie je – samozrejme, mimo objektívnych okolností – odkázaný na toho druhého. V tej chvíli je dospelý a samostatný. Otázkou pre mňa je to, akým spôsobom nastaviť systém tak, aby tej cirkevnej samostatnosti a „odlúčenosti od štátu“ nebolo až toľko, že nebudeme môcť ekonomicky garantovať to spektrum aktivít na ktorých Cirkvi veľmi záleží, lebo tvoria podstatu jej účinkovania v spoločnosti. Modely, ktoré sú v okolitých krajinách, počítajú s tým, že ľudia sa postarajú. My ako keby sme sa obávali, či našich ľudí na Slovensku bude dosť na to, aby sa postarali o chod cirkvi a farností. Či to nebude na nich príliš.
Určite by však bola cirkev slobodnejšia, keby nebola závislá od štátu a politikov. Dnes sa predstavitelia cirkvi boja povedať svoj názor na určité témy práve kvôli tomu.
Sú to spojené nádoby. Ako sa hovorí, že koho peniaze prijímaš, tomu musíš byť aj vďačný. Predpokladám, že v samostatnosti by bola väčšia šanca cirkvi vyjadriť sa k problémom spoločnosti i k politickej kultúre a morálke. Samozrejme, už by tak necítila určitú nevyslovenú obavu z toho, že keď sa vyjadrí vážne a jasne, prídu reštrikcie.
Bolo to viditeľné najmä pred parlamentnými voľbami, keď sa cirkevní predstavitelia stretávali s politickými stranami, aby otvorili isté témy. Nie je to účelové, keď sa štyri roky nedialo nič, o mnohých otázkach ste mlčali, a pár dní pred voľbami sa veci začnú riešiť?
Mnohé otázky na Slovensku ťažko môžu byť doriešené. Každá politická garnitúra premýšľa nanovo, neschváli tie veci, ktoré už boli schválené predtým. Akoby sme začínali opäť a opäť. Hľadajú sa vlastné, a teda iné riešenia. Takže si dosť ťažko viem predstaviť, že teraz sa politickí predstavitelia chytia práve „našich“ tém. Vždy sa nájdu, pre prítomný čas, omnoho dôležitejšie a prednostnejšie témy. Či sa vám zdá otázka nedele ako dňa odpočinku od práce akútnou témou v našej spoločnosti, lebo na nej cirkvi záleží.
Cítite zmenu po tom, ako nastúpila nová vláda, v ktorej sú aj kresťanské strany?
Záujem je. To, či je reálny, uvidíme aj v tom, do akej miery štát pomôže niektorým snahám cirkvi, pokiaľ ide napríklad o financovanie aj školstva, charity či možnosť získavania peňazí z európskych projektov. Tieto nastavenia boli dosť diskriminačné. Mám pocit, že sú otvorení a že hľadajú priestor, aby sa mohli poskytnúť zdroje aj pre cirkev. Za prvý polrok sa mi zdá, že by tu mohli vyvstať témy, o ktorých je vhodné diskutovať a hľadať spoločné riešenia.
Máte pocit, že by sa mohlo podariť doriešiť financovanie cirkvi počas obdobia tejto vlády?
Je tu možnosť začať o tom spolu diskutovať, lebo doteraz tak nebolo. A v termíne nie pár mesiacov, ale skôr rokov by sa hádam aj došlo k obojstranne dobrému výsledku. Bol by som tomu rád.
Počas uplynulých rokov sa pre cirkev veľa nerobilo, témy týkajúce sa vás sa neotvárali, napriek tomu sa bývalý premiér tváril ako priateľ cirkvi. Jedno z prvých stretnutí, ktoré Robert Fico mal, bolo s vysokým predstaviteľom cirkvi v Nitre. Je to v poriadku?
Je to silný našský fenomén. Štát cirkev zatiaľ stále potrebuje, cirkev je pre politikov stále zaujímavá, lebo je tu veľké množstvo veriacich ľudí, a teda aj voličov, a preto byť blízko cirkvi, či už to tak cítia, alebo ani nie, je pre každého politika dôležité, nakoniec aj mnohí z nich sú predsa veriaci. Do akej miery treba byť blízko politikom a politickým stranám, je vážna otázka pre cirkevných predstaviteľov. Ľudia, ktorí sú na vysokých štátnych, politických a straníckych pozíciách, sú pre nás dôležití, boli demokraticky zvolení, či už sú veriaci alebo nie. Aj keď si myslím, že tí, ktorí sa hlásia k viere v Boha, prirodzene sú Cirkvi bližší. Keď niekto o sebe vyhlási, že je ateista, tak mám právo byť voči nemu opatrnejší a zdržanlivejší, práve vzhľadom na obojstranný rešpekt. O vzájomnom vzťahu si možno urobiť úsudok aj podľa toho, že sa mnohé dôležité otázky nemali otvárať pre „pokoj“ zástupcov štátu a cirkvi.
Bolo to v poriadku?
To nie je znak priateľstva, ale skôr pragmatického výpočtu, že ak vy neurobíte tento krok, tak ani my k vám potom neurobíme tento. A obaja máme z toho patričný osoh.
To však potom pôsobí ako čistý politický kalkul.
To nemusím ani potvrdzovať.
Prečo sa cirkev nevyjadruje k témam ako korupcia? Je to téma, ktorá sa dotýka každého občana, pretože ak sa kradne na najvyšších úrovniach, v konečnom dôsledku sa to dotkne všetkých, aj vás. Prečo to cirkev nedokáže verejne odsúdiť?
Ako keby mala byť cirkev nad spoločnosťou a mala mať perfektný prehľad a poznať súvislosti. Dobre viete, ako ťažko sa hľadá pravda, koľko je protichodných informácií, my sami sme často zneistení.
Ale mnohokrát sa prinesú aj konkrétne dôkazy. Nemala by cirkev napríklad vyzvať politikov alebo ich skritizovať?
Chcete asi povedať, že zo strany cirkvi je slabá razancia. Tu cítim problém a dôvod, prečo taká otázka. Štát by však mal mať orgány, ktoré by veci správne pomenovali a skontrolovali. Očakávať od nás, že to budeme vedieť urobiť lepšie..., a pritom boli situácie, že sme sa aj zastali a napokon to bolo komplikovanejšie. Ale chápem to ako očakávanie od ľudí, že cirkev by mala byť vo svojich prejavoch odvážnejšia a aktívnejšia.
Mnohí ľudia to pocítili najmä pri kauze františkáni. Vtedy jasný hlas cirkvi chýbal a verejne sa františkánov takmer nikto nezastal.
Ten hlas šiel tak popri. Povzbudenie šlo smerom dovnútra, páni biskupi sa rozprávali s provinciálom františkánov a vyjadrili reholi podporu a solidaritu.
Františkáni však očakávali viac...
Očakávali to jasnejšie. Cirkev je v týchto časoch pričasto zavaľovaná škandálmi a niekedy už aj my sami akoby sme strácali istotu, aké to celé vlastne je. Vytiahnuť takú obžalobu, ktorú vytiahli na františkánov, je tak zdrvujúce a hrozné. Doba, v ktorej žijeme, ako keby chcela poukázať na všetky, aj tie najneslýchanejšie, previnenia cirkvi. Fakt je, že niektoré sú aj pravdivé a potom i nevinní, ktorých dostali do toho hrozného priestoru, vyznievajú ako vinní. Tu som cítil možnú neistotu...
V septembri 2009 sa však jasne preukázalo, že to pravda nebola. Ani vtedy ste nedali jasné stanovisko.
V prípade františkánov, keď sa jasne preukázalo, že sa tam urobili zlé prešľapy, bolo treba zvýšiť hlas a žiadať ospravedlnenie, pretože tí nevinní chlapci museli prejsť niečím takým ponižujúcim, že to samo osebe si žiadalo ospravedlnenie od zodpovedných, ktorí to spôsobili. Lebo tu nešlo o malú akciu, ale organizovanú a pripravenú akciu, ktorú štátna moc s obrovskou presilou na nich vykonala. Náš hlas mal byť jednoznačnejší, aby tá „mocná“ strana necítila, že ak aj niečo spôsobí, tak to len tak prejde do stratena. A ak je to voči cirkvi, tak už vonkoncom pre nikoho následky nehrozia. Je totiž aj v záujme cirkvi, aby si kompetentní uvedomili vážne limity pre svoje konanie! Už žijeme v demokracii, nie v diktatúre.
Krátko po tom boli medializované informácie o pedofílii medzi kňazmi či v Írsku alebo Nemecku, ktoré už boli pravdivé. Môže cirkev zabrániť tomu, aby sa takéto prípady vôbec diali?
Už pri samotnom vstupe na štúdium do seminára sa musí urobiť výber, psychologické testy, aby sa zistili možné úchylky a nezahrávať sa s tým, že to možno prejde. Niekedy pri snahe mať dostatočný počet študentov sa až tak pozorne nehľadelo na isté možné osobnostné morálne riziká. Iste, následne sa tiež musia urobiť opatrenia a treba upozorniť na určité situácie, ktoré môžu byť riskantné a dvojznačné. A potom, ak by aj došlo k tomu, že sa skutok stal, tak ráznosť nesmie byť taká slabá, že sa to nejako vyrieši samo...
Prečo cirkev tieto prípady ututláva?
Kňazi v cirkvi, to nie je ako nejaká anonymná inštitúcia, kde sa ľudia zamestnajú, po práci odchádzajú domov a poznávajú sa podľa priezvisk. Ľudí, s ktorými študujeme, bývame, pracujeme, tých pokladáme za svojich priateľov a blízkych. Vzniká medzi nami vzťah a je ťažké čo len predpokladať, že by niekto takéto skutky konal. Nie, to nie je o ututlávaní či ľahostajnosti, to je skôr o ťažkosti pripustiť, že človek, ktorého poznám, dokonca blízky spolupracovník, by bol takého niečoho schopný...
Vy ste nastúpili do trnavskej arcidiecézy po Jánovi Sokolovi. Robili ste audit, prečo ste nezverejnili jeho výsledky, keďže ste financovaní štátom? Narážam na vášho predchodcu, kde boli viaceré podozrenia, bol vnímaný kontroverzne. Prečo tam nebola tá transparentnosť?
Neprišiel som do tohto úradu ako inkvizítor, aby som kontroloval svojho predchodcu či predchodcov. Mojou snahou je, aby som mal v poriadku financie, takže na tejto úrovni som sa snažil urobiť, čo sa dalo. Informoval som Vatikán a tu sa končia moje možnosti, pretože zriaďovateľom aj trnavskej diecézy je Vatikán. Nech oni zhodnotia majetkové pomery a ekonomiku diecézy. A čo sa týka financií štátu, na to má štát daňový úrad a daňové kontroly, aj voči cirkvi majú patričné kompetencie.
Prečo sa cirkev k tomu nedokáže otvorene postaviť a povedať, že došlo k finančným pochybeniam, spravili sa chyby?
Nie je to len o peniazoch, ale aj o ľuďoch. Cirkev nie je anonymné spoločenstvo, to sú konkrétni ľudia. Ťažko sa dá odpovedať na to, prečo to Cirkev nerobí presne tak, ako to od nej chce okolitý svet. Cirkev urobila krok tým, že je tu nový arcibiskup. To tak nemuselo byť. Je tu nový správca, bez osobnej a osobitnej väzby na predchádzajúceho arcibiskupa. Mohlo byť aj iné riešenie, iný človek, pokračovanie...
Prečo ste sa s ním nevedeli vysporiadať skôr? Podozrenia okolo jeho osoby boli dlhší čas, nie pár mesiacov.
Možno toto je to „cirkevné“ riešenie, že som tu ja a že toto je tichá odpoveď cirkvi na spomínané problémy.
Hovorí sa, že máme Konferenciu biskupov Slovenska a arcibiskupa Bezáka.
Rozdiely môžu byť. V tomto zmysle vychádza pohľad a postoje mojich biskupských kolegov z ich životných skúseností. Zatiaľ som arcibiskupom len rok a pol, tak som ešte nedostatočne „biskupský“ a hovorím možno tak, ako sa v biskupskom priestore akože nepatrí hovoriť. Ale ani si nemyslím, že jednota biskupov by mala byť v tom, že sú vo všetkom uniformní, jednomyseľní a jednofarební.
V politike sa hovorí, že sú v nej okukané tváre a je potrebné vpustiť tam novú krv. Nebolo by to potrebné urobiť aj v cirkvi?
Iste, je to na zamyslenie, či v dynamike, akou žije súčasná spoločnosť, 75-roční ľudia ešte stíhajú, aj keď sú hneď biskupi. Veľa sa od nich očakáva a priznám sa, že uvažujem, či aj ja v takej sedemdesiatke budem mať ešte chuť pozorovať a komentovať život spoločnosti. Umožňuje vysoký vek dostatočne prenikavo hodnotiť to, na čo ľudia očakávajú dôležité odpovede? Sú už na to potrební len tí mladší, z každej stránky spôsobilejší, a predsa len dynamickejší a zorientovanejší? Nuž ale všetci raz zostarneme. A že by sme vtedy už nemali čo povedať, alebo nemohli povzbudiť tých mladších, aby sa nebáli príležitostí?!
Kto je Róbert Bezák
Po vyštudovaní gymnázia v Prievidzi nastúpil dnes päťdesiatročný Róbert Bezák na teologickú fakultu v Bratislave. Počas štúdií vstúpil do rehole Redemptoristov, kde v roku 1983 zložil večné sľuby. Po škole pôsobil ako kňaz vo viacerých farnostiach, neskôr sa stal predsedom Konferencie vyšších rehoľných predstavených na Slovensku. Prednášal na Teologickej fakulte Trnavskej univerzity. V apríli 2009 ho pápež Benedikt XVI. vymenoval za trnavského arcibiskupa, kde vymenil kontroverzného Jána Sokola.
Martina Ruttkayová
20.12.2010 www.hnonline.sk |
| Michal Kováč vydáva Pamäti - Môj príbeh občana a prezidenta - Kniha Pamäti s podtitulom Môj príbeh občana a prezidenta prvého demokratického prezidenta Slovenskej republiky Michala Kováča sa v týchto dňoch dostáva do rúk knižnej verejnosti. Vznikla v autorskej spolupráci so spisovateľom a publicistom Antonom Balážom, ktorý v rokoch 1993 až 1995 pracoval v Kancelárii prezidenta SR. Dnes podvečer ju vydavateľstvo MilaniuM prezentovalo vo výstavných priestoroch Bratislavského hradu.
Pamäti sú osobným svedectvom životnej cesty Michala Kováča, ktorá sa začala v zemplínskej dedine Ľubiša, ako bankového experta ho priviedla na Kubu i do Londýna, po Novembri 1989 mu nečakane otvorila cestu do politiky a po vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 k zvoleniu do funkcie prezidenta. Pamäti sú nielen príbehom vzniku a prvých rokov novej prezidentskej tradície, ale prinášajú aj Kováčov autentický pohľad na zápas, ktorý musel počas celého funkčného obdobia zvádzať s Vladimírom Mečiarom o udržanie demokratického charakteru slovenskej štátnosti. Cenné a čitateľsky príťažlivé sú aj spomienky na stretnutia s pápežom Jánom Pavlom II., americkým prezidentom Billom Clintonom či Václavom Havlom.
„Musím sa priznať, že keď mi pred dvoma týždňami priniesol vydavateľ prvé výtlačky knihy, padlo mi z pliec veľké bremeno. Ovládla ma radosť, že sa mi predsa, aj keď s dosť dlhým časovým odstupom podarilo dokončiť a vydať svoje pamäti, predstaviť tak slovenskej verejnosti môj príbeh občana a prezidenta. Od prvých chvíľ po skončení funkčného obdobia som to pociťoval ako záväzok aj povinnosť vydať osobné svedectvo o vzniku slovenskej demokratickej štátnosti. Povedať, ako som plnil svoj sľub, daný po zvolení prezidenta, že chcem byť prezidentom všetkých našich občanov. Že to nebolo jednoduché, často ľudsky bolestné a politicky ťažko zvládnuteľné, to všetko som sa snažil otvorene a úprimne vo svojich Pamätiach zaznamenať,“ povedal v úvode prezentácie Michal Kováč.
„Najviac času mi dalo rozpracovať obdobie od roku 1994, keď som v parlamente vystúpil s ostrou kritikou proti Vladimírovi Mečiarovi a proti tomu, ako sa vládne a s následkami toho môjho počinu, ktoré vôbec neboli politického charakteru, boli v rozpore s ľudskosťou. Odplatu za kritiku si odniesol môj syn, ktorého uniesli a ktorý sa potom ťažko pozviechal. Sú dôležité aj pasáže spojené s budovaním samostatnosti, aby sme obnovili dôveru v zahraničí,“ doplnil pre TASR Kováč.
„To dielo mohlo byť ešte obsiahlejšie než je, ale dôležité bolo uviesť najpodstatnejšie momenty zo vzniku štátnosti. Nedá sa zabudnúť, ako sa pokojnou mierovou cestou rozišla predchádzajúca štátnosť a vznikli dva suverénne štáty. Túto skutočnosť a prijatie medzi demokratické štáty sa manžel snažil napĺňať pri všetkých politických krokoch a počinoch,“ dodala pre TASR manželka exprezidenta Emília Kováčová.
Michal Kováč (*5.8.1930, Ľubiša) vyštudoval Vysokú školu ekonomickú, v rokoch 1956 až 1989 pôsobil v bankovníctve. Po revolúcii v decembri 1989 sa stal ministrom financií Slovenskej republiky vo vláde národného porozumenia. Po zániku Československa ho 15. februára 1993 zvolili za prezidenta Slovenskej republiky a 2. marca 1993 inaugurovali do tohto úradu. Funkciu prezidenta vykonával do 2. marca 1998.
16.12.2010 TASR |
| Najnudnejší deň storočia: 11. apríl 1954 - Bol to rok, kedy sa kráľovná Alžbeta ujala vlády a Marilyn Monroe sa vydala za Joea Di Maggia. Napriek tomu rok 1954 zažil najnudnejší deň celého dvadsiateho storočia.
Jedenásty apríl 1954, nedeľa, bol odborníkmi označený za deň, kedy sa nič podstatné nestalo.
Ako sa im to podarilo zistiť? Do počítača vložili tristo miliónov údajov a ten rozhodol, že žiadna významná smrť ani úmrtie neboli v tento deň na programe. Dokonca ani žiadna svetoborná udalosť sa nestala.
Jediné, čo dokázal počítač tomuto dňu pripísať, boli štvrté povojnové voľby v Belgicku a narodenie tureckého akademika Abdullaha Atalara, ktorý vyučoval elektroniku, píše portál dailymail.co.uk
Podľa rádia BBC však najnudnejším dňom minulého storočia bol jednoznačne osemnásty apríl 1930. Hlásateľ v rádiu v tento deň o 6:30 ráno oznámil divákom: „Nie sú žiadne správy.“
Ale počítač použitý pri najnovšom výskume tomuto dňu predsa len priradil smrť Joaquima Arcoverde de Albuquerque Cavalcanti, prvého latinskoamerického biskupa a narodenie Cliva Revilla, novozélandského herca, ktorý vynikal v Shakespearovských hrách na londýnskych divadelných doskách
www.pluska.sk 26.11.2010 |
| Zahraničných Slovákov a Čechov bude spájať nové rádio - Od januára 2011 sa budú celým územím USA a Kanady šíriť informácie o krajanských spolkoch a organizáciách Slovákov a Čechov, ale aj o aktuálnom dianí na Slovensku, v Česku a Severnej Amerike prostredníctvom internetového rozhlasového vysielania RádioSlovakiaUSA. TASR o tom informovala šéfredaktorka rádia Alena Miklošová.
"Napriek tomu, že v Spojených štátoch amerických žije vyše dvoch miliónov Slovákov a Čechov, chýba im zastrešujúca organizácia, ktorá by túto komunitu zjednotila a bola zdrojom informácií o jej aktivitách," povedala Miklošová.
Okrem spravodajských relácií sa poslucháči môžu podľa nej tešiť na rôzne zábavné, športové, náboženské a vzdelávacie programy pre všetky vekové kategórie. Hudobná dramaturgia vysielania sa bude orientovať predovšetkým na pôvodnú slovenskú a českú tvorbu zastupujúcu každý žáner a éru.
"Rádio od začiatku ponúka priestor nielen začínajúcim hudobníkom, ale aj talentovaným amatérom hľadajúcim možnosť sebarealizácie v médiách na postoch redaktorov, reportérov alebo moderátorov," povedala Miklošová. Neklamným znakom, že projekt si od začiatku získal záujem mnohých krajanov, je podľa nej ich iniciatíva prejaviť svoju podporu pomocou pri výstavbe rozhlasového štúdia, finančnými dotáciami alebo darovaním hudobných nosičov slovenských a českých interpretov zo súkromných zbierok.
TASR 27.11.2010 |
| Zygmunt Bauman: Dnešná atmosféra je pre vystrašenú väčšinu - Miroslav Tížik, sociológ | 20. novembra 2010 Pravda
Zygmunt Bauman, jeden z najzásadnejších sociológov súčasnosti, patril medzi kľúčových hostí na nedávnom Stredoeurópskom fóre 2010 v Bratislave. Slávny vedec v piatok, 19. novembra oslávil svoje 85. narodeniny.
Jeho domovská univerzita v britskom Leedsi na jeho počesť pomenovala v septembri tohto roka jeden zo svojich inštitútov. Počas pobytu v Bratislave poskytol rozhovor na témy, ktoré sú v súčasnosti aktuálne aj v strednej Európe.
Fórum otvorila slovenská premiérka, ktorá je pôvodne profesorkou sociológie. Aká je podľa vás rola sociológa v politike, najmä, ak sa stáva jej aktívnou súčasťou?
Závisí to od typu človeka. Ponúknem vám dlhú odpoveď... Keď som bol mladý, bola sociológia veľmi dôležitá pre tlač. Podľa vplyvného Talcotta Parsonsa mala hľadať odpovede na tzv. Hobbesovu otázku. Ako je možné, že ľudské bytosti - ako vy a ja - ktoré zo svojej podstaty majú vôľu a predtým, ako konajú, sa musia sami rozhodovať, a aj tak sa môžu začať správať predvídateľne? Teda podľa toho istého vzoru, rutinne? Úlohou teda bolo hľadať príčinu tohto javu. A tiež hľadať možnosť, ako presvedčiť a usmerniť ľudí, aby sa správali istým spôsobom.
Sociológia hľadala nástroje na ovplyvňovanie?
Skúmala manipulovanie a zvyšovanie pravdepodobností, ktorí ľudia budú robiť A, a ktorí ľudia budú robiť B. O tejto sociológii hovorievam ako o sociológii neslobody. Išlo o to, ako minimalizovať vplyv náhody a nevypočítateľnosti v správaní ľudských bytostí, ktoré boli obdarené slobodnou vôľou.
Kto bol zadávateľom takejto objednávky otázok?
Táto podoba sociológie bola určená všetkým kategóriám ľudí, ktorí sa venovali riadeniu správania ostatných – veliteľom vojenských jednotiek, ktorí mali záujem o disciplínu vojakov, riaditeľom tovární, ktorí zasa chceli, aby sa zamestnanci správali vopred určeným, pravidelným a monotónnym spôsobom. Politici sa, pravdepodobne, zaujímali o to, ako dosiahnuť, aby bol národ vlasteneckejší, aby ochotnejšie reagovali na výzvy položiť svoj život za krajinu a predovšetkým ako dosiahnuť, aby prejavovali poslušnosť oproti akémukoľvek zákonu, ktorý štát presadzuje. Policajní velitelia sa samozrejme snažili zabrániť kriminálnemu správaniu a podporovať, aby sa dodržiavali pravidlá. Šlo o sociológiu, ktorá mala manažérsky zmysel. Žijem však príliš dlho a situácia sa zatiaľ zmenila.
Ako?
Manažéri sa teraz snažia utajiť spôsob, akým riadia, pretože je to veľmi zložitá a háklivá úloha. Ak ste boli kedysi manažérom, museli ste byť vždy prítomní na svojom mieste, museli ste kontrolovať správanie druhých, prípadne trestať, ak sa niekto vyhýbal pravidlám alebo oceňovať, ak sa dodržiavali. A čo bolo „najhoršie“, nech ste ako manažér robili čokoľvek, zodpovednosť za výsledok bola na vás. Ak sa nenaplnili plány, vy ste boli zodpovedný, pretože ste neriadili dobre.
Dnes to už neplatí?
V tekutej modernite súčasnosti sa táto situácia mení. Prechádzame niečím, čomu hovorím manažérska revolúcia druhého stupňa. Manažéri dosiahli veľký vplyv v príslušných oblastiach života, takže sa rozhodli, že sa tejto zmesi nepríjemných, zaťažujúcich a nudných manažérskych povinností zbavia. A teraz to ide opačným smerom. V súčasnosti sa zodpovednosť za následky riadených aktivít presunula z manažérov na tých, ktorí ich vykonávajú.
Akým spôsobom?
Nastal proces individualizácie. Podnetný nemecký sociológ Dirk Baecker tvrdí, že dnes je to práve jednotlivec, od ktorého sa očakáva, že svojím individuálnym rozumom, schopnosťami, iniciatívou, predstavivosťou a zdrojmi nájde individuálne riešenia na spoločensky vyprodukované problémy. Hoci sa problémy vytvárajú spoločensky, úloha nájsť riešenia k týmto problémom sa presunula na jednotlivca.
V čom je to pre manažérov „výhodné“?
Spoločnosti, organizácie a byrokratické inštitúcie namiesto toho, aby bojovali proti individuálnej iniciatíve, proti vašim emóciám, vašej osobitosti a svojráznosti, využívajú ich tak, aby prispeli k výsledkom úsilia celej organizácie. V súčasnosti, v rovnakom čase, ako prebieha individualizácia, tak sme to my ako jednotlivci, nie manažéri, ktorí sa máme zaoberať hľadaním, nachádzaním a aplikovaním riešení existujúcich sociálnych problémov.
Čo sa zmenilo pre sociológov?
Zjavne sa objavili nové druhy výziev. Teraz sa vedci môžu zameriavať nie na manažérov, ktorí si objednávali a platili výskum, ale na obyčajných ľudí. Na mužov a ženy, ktorí zápasia so svojimi životnými problémami. No títo bežní ľudia sú už vopred postavení do pozície, že sú zodpovednými jednotlivcami. A vopred sa im uznalo, že sú zodpovední za to, čo robia. Preto musia rozumieť svojej situácii - to je to podstatné.
Porozumejú jej práve vďaka vedcom?
Sociológovia im tieto informácie tlmočia. Aké sú mechanizmy, ktoré hýbu realitou, prečo sa niektoré veci robia skôr takýmto spôsobom a nie iným. Ktoré faktory rozhodujú o výsledku vnútorne rozporných situácií... V súčasnosti je tento typ informácie neoceniteľný. Je to niečo, čo jednotlivci potrebujú na prežitie.
Jednotlivci o tom vedia?
Nehovorím, že sociológia by mala poskytovať recepty na život. Už niekoľko desiatok rokov tvrdím, že sociológia by mala otvárať nové pohľady. Mala by pomáhať jednotlivcovi, aby pochopil, aké má možnosti. Samozrejme, rešpektujúc pritom jednotlivca, individualizmus a jeho slobodnú vôľu. Sú to muži alebo ženy, čo si vyberajú z týchto možností a využívajú poznatky o spolupráci alebo o interakcii so sociálnou realitou, ktoré sociológia poskytuje. Takže toto je moja komplexná odpoveď.
Vráťme sa k politikom...
Nemyslím si, že sociológia môže človeku, ktorý má moc, skutočne poskytnúť radu, ako túto moc využiť na to, aby mohol primať ľudí urobiť niečo, ak to sami nechcú. Naopak, sociológia sa skôr premieňa, alebo už sa aj zmenila zo sociológie neslobody na sociológiu slobody. Sociológia je podnikom na propagáciu pravej slobody, pretože vy, môj syn, ja alebo ktokoľvek iný, sme sa stali jednotlivcami de iure dekrétom. Iste preto, lebo zodpovednosť je na nás. Nemáme sa komu ísť sťažovať. Môžete sa sťažovať len na svoje vlastné rozhodnutia. Ale nato, aby sme sa mohli stať jednotlivcami de facto potrebujeme zdroje a poznanie. A to je presne to, čo môže sociológia ponúknuť.
Už pred 10 – 15 rokmi ste plasticky opísali črty tekutej modernity v západných spoločnostiach. Tu sme to vtedy vnímali ako pesimistickú víziu nepravdepodobnej budúcnosti. No dnes je už pre nás takýto svet realitou. Pre nás ste sa možno stali prorokom...
Ešte v mladom veku ma naočkoval jeden z mojich učiteľov, ktorý mi povedal: „Zygmunt, zapamätaj si, nikdy nepredpovedaj, najmä nie budúcnosť.“ My sociológovia nielenže vieme dobre vysvetliť, čo sa už stalo, ale môžeme dokonca vedecky dokázať, že sa to muselo stať, že nebola žiadna iná možnosť. No len za predpokladu, že sa to už stalo, a ak to nepresahuje do budúcnosti.
Netýka sa to aj iných vied?
Môj dobrý priateľ Leszek Kołakowski bol v tejto otázke veľmi neústupčivý. Povedal, že futurológia, veda o budúcnosti, je v skutočnosti podvod, pretože budúcnosť neexistuje. V okamihu, keď začína budúcnosť, už to nie je budúcnosť, ale prítomnosť. Ale pokiaľ je budúcnosť budúcnosťou, tak neexistuje. A teda nemôžeme mať vedu, ktorej predmetom je „nič". Múdry výrok. Nie je to ako v prípade chemických látok v laboratóriu. Tie totiž nemajú slobodnú vôľu a nemôžu si vyberať, len veľmi monotónne reagujú na vzniknutú situáciu. Toto však neplatí pre ľudské bytosti, a práve preto je budúcnosť nepredvídateľná.
Na fóre ste spomenuli o budúcnosti bonmot Václava Havla...
... ktorý povedal, že nato, aby ste mohli ovplyvniť budúcnosť, potrebujete vedieť, ktorú pesničku je národ pripravený spievať. No k tomu hneď dodal, že problém je, že v podstate neviete predpovedať, akú pesničku bude chcieť ten istý národ spievať nasledujúci rok. A práve toto je záležitosťou slobodného výberu. Viem, že život vedca by bol oveľa jednoduchší, ak by sme zo spoločnosti odstránili ľudské bytosti, pretože je to len jeden chaotický prvok, ktorý všetko pokazí.
Nehovorili ste, že sa to netýka len ľudí?
Z najnovších poznatkov v kozmológii napríklad vyplýva, že vznik života vo vesmíre bola náhoda a neexistovali žiadne zákony. A všetky tieto diskusie začali s meteorológom Edwardom Lorenzom, ktorý skonštatoval, že „jediným mávnutím krídel motýľa v Pekingu sa zmenila mapa tornád v Mexickom zálive nasledujúcu jeseň. Bezvýznamné udalosti spôsobujú z dlhodobého hľadiska obrovské zmeny“. Bol to jeho objav. A teraz choďte vy do Pekingu a skúste predpovedať, v ktorom konkrétnom okamihu jeden z mnohých motýľov, ktoré tam lietajú, mávne svojimi krídlami. Predpovedať je nemožné.
No pred 15 rokmi ste písali o flexibilite práce, ktorá sa stala hlavným princípom tekutej modernity, o znižujúcej sa kvalite vzdelávania v mene zvyšovania jeho efektivity. A teraz to všetko zažívame na vlastnej koži...
To nie sú predpovede. Ja len opisujem súčasné tendencie. Nedávno mi vyšla knižka o umení života, kde hovorím, že existujú dva faktory, ktoré spolu formujú ľudský život. Jedným je osud, ktorý nie je niečo, čo robíme, ale čo sa nám deje, čo nemáme pod kontrolou. Z nášho pohľadu je to len verdikt prozreteľnosti, logický sled udalostí. Osud vytvára množinu realistických možností výberu, pretože niektoré veci už vopred vylúči. Narodili ste sa, povedzme, v Prešove do chudobnej rodiny. Pravdepodobnosť, že sa stanete prezidentom USA je mizivá. Takže osud sa rozhodol, že táto možnosť vám určená nie je. Ale aj tak, stále je vám otvorený široký výber možností. Druhý faktor, ktorý ovplyvňuje ľudský život je charakter.
Ako spolu „vychádzajú“?
Osud vytvára množinu možností, ale ľudský charakter si z týchto možností vyberá. Jeden človek by si vybral jednu, iný druhú. Ľudia sa svojimi výbermi navzájom prepájajú. Množina možností sa neustále mení. A interakciou medzi osudom a charakterom človeka dochádza aj k zmene vášho charakteru. Je to taký obrovský súbor neznámych možností, že ani najlepší počítač na svete by nedokázal vyrátať nutnosť čohokoľvek. Vo svojej podstate je to len problém náhodnosti, teda kontingencie.
Mohli by ste to viac priblížiť?
Žijeme vo svete náhody. Neexistovala nevyhnutnosť, aby sme tu spolu sedeli, nebolo nutné, aby existovali živé a mysliace bytosti. Nebolo nutné, aby existoval niekto, kto sa bude živiť kladením otázok iným ľuďom a tak ďalej. Nič z toho nebolo vopred určené. Je to len kombinovaný výtvor, ktorý vznikol ako výsledok veľmi vzdialených náhodných výberov.
Naozaj zažívate pôžitok, keď diskutujete s ľuďmi, alebo je to len súčasť vášho profesionálneho vystupovania?
Je to môj spôsob života, ktorý som si vybral. Možno máte pravdu. Ak by som nerád trávil čas myslením, čítaním alebo písaním, tak by som to pravdepodobne nerobil. Ale čo to dokazuje? V podstate nič. Môj charakter je čiastočne aj mojím výtvorom, ale nie celkom, pretože vzniká v interakcii s osudom. No všetky moje možnosti sú už uzavreté. Mám 85 rokov a naozaj robím len to, čo som pripravený robiť.
Inšpiroval vás sociológ Georg Simmel, keď ste začali používať pojem cudzinec ako typ postmodernej osobnosti? Je ešte primerané hovoriť o osobnostnom type cudzinca, keď súčasní migranti sú stále viac cudzincami ako celok, skupina?
Rozdiel spočíva v tom, že v období nástupu modernosti a holokaustu boli cudzinci vnímaní len ako dočasní návštevníci, ktorí sa môžu odsťahovať alebo udomácniť. Cudzinec je vo svojej podstate ambivalentný. Preto je jeho spoločnosť nebezpečná a nepríjemná.
Prečo je dvojaký?
My ľudské bytosti veľmi dobre vieme, ako sa máme správať voči priateľom a ako voči nepriateľom. Takže v istom zmysle nám nepriateľ nenaháňa takú hrôzu ako cudzinec, pretože pokiaľ ide o cudzinca, nie sme vybavení žiadnymi rutinnými postupmi, ako sa k nemu správať. Neexistuje žiadny osvedčený spôsob, nepoznáme aké sú jeho zámery a pohnútky. Nevieme, či je priateľský alebo nepriateľský, či vám chce alebo nechce ublížiť. Preto je prítomnosť cudzinca zdrojom trvalej úzkosti. A prečo úzkosti? Práve pre jeho nevypočítateľnú dvojakosť.
Predtým to bolo azda radikálne iné?
Typické vyjadrenie pre predchádzajúce obdobie spočívalo v ambícii urobiť svet prehľadným. Aby vás v ňom nemohlo nič prekvapiť. Šlo o vytvorenie situácie, kde sú všetky nejasnosti odstránené. Keď sa človek môže po celý čas správať racionálne, vie zhodnotiť situáciu a zmeniť ju podľa vlastných predstáv. Cudzinec bol neznámou veličinou a takéto nádeje na vytvorenie transparentného sveta rozbil. Keď som bol mladý, dominantnou bola stále ideológia asimilácie. Buď budeš ako my, alebo sám seba vyhlásiš za nepriateľa, a my sa k tebe budeme podľa toho správať. Vyrazíme ťa, zatkneme, uložíme do lágru a zničíme takým či onakým spôsobom, ale musíme túto ambivalentnosť zredukovať na jediný význam. Na to, čo Nemci označujú ako „Eindeutigkeit“ – jednoznačnosť. Teda na prítomnosť iba jediného významu, nie mixu viacerých významov. Táto situácia sa od mojej knihy Modernosť a ambivalentnosť zmenila.
Ako?
Teraz sme si viac-menej uvedomili, že ambivalentnosť tu je a bude tu aj naďalej. A to si vyžaduje úplne iný pohľad na svet. Kým ste očakávali, že dvojakosť, cudzosť, zmiešaná situácia, nejasnosť, zahmlenosť je niečo, čo nás bude iritovať len dočasne, nebolo treba rozvíjať umenie života s ambivalentnosťou. Načo strácať čas? Zajtra zmizne a všetko bude O.K. Nech už dnes máte akýkoľvek názor, práve vyrovnanie sa s ambivalentnosťou sa stáva kľúčovým umením, ktoré budeme potrebovať v diasporickom svete. Vo svete, kde cudzinci nielenže zostávajú, ale dokonca sa odmietajú meniť, sú neoblomní a odolní proti systému. A my si tiež ponechávame svoju identitu, ktorá je odlišná, ale je naša.
Je to buď či alebo?
Presne, buď začneme ako vo Rwande útočiť na cudzincov, alebo sa navzájom vraždiť ako Tutsiova Huutov, či Huutovia Tutsiov. Tak alebo onak, ale spolužitie v takomto prístupe nie je možné. No ak sa dnes pozeráme po ktoromkoľvek veľkom meste, tam je vidieť takéto spolužitie, a to nás učí, že treba ísť ďalej. A o tomto umení života som hovoril.
V Európe dnes vidíme nástup populistických pravicových politických strán, ktoré deklarujú rovnaký druh ideálov a ambícií, aké boli typické pre uplynulú modernitu. Tieto strany sú proti cudzincom, hlásajú nastolenie poriadku a transparentnosti. Znamená to, že nastáva koniec tekutej modernity a vraciame sa späť?
Znova sa ma pýtate na predpovede. Neviem, ako sa to vyvinie. Fundamentalizmus alebo druh snáh, ktorý ste opísali, sú rovnako produktom tekutej modernity ako napríklad iná reakcia, ktorú som opísal vo svojej štúdii o mestskom živote. Vidím v ňom dve paralelné tendencie, ktoré sú vyvolávané prítomnosťou cudzinca. Jedna sa spája s niečím fascinujúcim, dobrodružným, s niečím novým, neočakávaným a neosvedčeným a nevyskúšaným. Keď idete do Soho, tak si to vychutnávate, vnímate všetko to orientálne, východnú alebo afganskú kuchyňu, Francúzov, Talianov, sú tu Číňania a ďalší. A práve toto robí život zaujímavým. No súčasne máme tú druhú - tlačenie sa v dave, obtieranie sa o neznámych ľudí, ktorí vám síce môžu poskytnúť zaujímavú a nepoznanú skúsenosť, no ktorí vás môžu aj ohrozovať, alebo vás môžu jednoducho zničiť. A tieto tendencie žijú v mestskom priestore vedľa seba. Tie dva pocity, strach a nádej z prítomnosti cudzincov sú veľmi silno prepojené. Nemôžete ich oddeliť a pravdepodobne pretrvajú.
Čo sa dá s tým robiť?
Počuli ste o Miroslawovi Balkovi? Je to poľský umelec, ktorého Tate Modern v Londýne pozvala, aby zabezpečil celoročnú inštaláciu v Turbine hall. Galéria Tate je vybudovaná v starej priemyselnej oblasti. V budove je obrovská hala, kde každý rok jeden umelec vystavuje niečo zaujímavé. A Miroslaw Balka vyrobil 30 metrov dlhý, obrovský tunel. Chcel nájsť najčernejší odtieň spomedzi čiernej farby, ktorou potom namaľoval interiér. Pohltilo to akékoľvek svetlo, ktoré preniklo dovnútra, takže to bolo dokonale čierne, úplná temnota. A ako vie každé dieťa, temnota je zosobnením neistoty. Nikdy neviete, čo sa v tme môže stať. Keď ľudia vošli do tunela, ocitli sa bez akéhokoľvek svetla na jeho konci. Len hmatom, čuchom a sluchom mohli zistiť prítomnosť iných. Bol to druh sociálneho experimentu - ako by sa cítili, ak by sa ocitli v úplnom nebezpečenstve, pretože davy, ktoré chodia do Tate sú náhodné. Takže tu bola masa cudzincov v podmienkach extrémnej neistoty. A ako sa teda cítili? Vnímali prítomnosť cudzincov, ktorí boli v rovnakej situácii, ako hrozbu, práve preto, že ich nevideli? Alebo naopak, upokojilo ich, že tu nie sú sami, že sú tam aj iní ľudia ako oni, takže pociťovali ich prítomnosť ako poistku proti niečomu zlému, čo by sa im mohlo prihodiť? Je to veľmi zaujímavý pokus, ktorý v zhutnenej podobe umožňuje zažiť skúsenosť, ktorú v súčasnosti neustále prežívame v našom živote v meste. A tie dva pocity, strach a nádej z prítomnosti cudzincov sú veľmi silno prepojené. Nemôžete ich oddeliť a pravdepodobne pretrvajú.
Ako by to mohlo smerovať ďalej?
Nemám predstavu. Závisí to od intenzity migrácie, od faktorov, ktoré nemá pod kontrolou žiadna mestská samospráva. Dnes sú mestá smetnými košmi, do ktorých vhadzujeme všetok odpad z globalizovaného sveta. Všetky problémy, ktoré si globálne vyrábame, hádžeme do mesta. A tak potom musia obyvatelia, usadlíci, starosta mesta a mestská rada nachádzať riešenia problémov, ktoré sa tam dostali z globálneho priestoru. Na pleciach mesta je, aby vytvorilo istý modus vivendi medzi prisťahovalcami a medzi starousadlíkmi, a aby im umožnilo jednoducho žiť vedľa seba bez toho, aby sa navzájom zabíjali. Toto je veľmi neistá situácia, nepýtajte sa ma, ako z nej spraviť niečo isté, pretože to nie je možné. Záviselo by to od mnohých faktorov a len časť z nich je v našom zornom poli, ostatné sú od nás na míle vzdialené. Je ich príliš veľa nato, aby mohla zodpovedná osoba predstierať, že vie, ako sa to skončí. To nevie nikto.
Uviedli ste príklad umeleckého experimentu. Ale ak sú takéto experimenty robené ako politické projekty napríklad v predstave minimálneho štátu, aké to môže mať dôsledky? Veď práve štát vytvára veľkú časť orientačných bodov a princípov, ktoré jednotlivcom umožňujú orientáciu...
Balka skutočne chcel, aby ľudia porozumeli vlastnej situácii. Nech sa sami rozhodnú, ako sa cítia. To je presne spôsob, akým by sa malo vzdelávať. Nie predpisovať správanie, ale vystaviť ľudí skutočnej a dialektickej zložitosti vlastných pocitov. Nech sa tieto zážitky naučia rozlišovať, a nech pochopia, čo ich motivuje. Toto je služba, ktorú by mali ponúkať nielen umelci, ale aj spoločenskí vedci. Toto je moja predstava sociológie.
Vo svojom vystúpení ste viac ráz hovorili o chýbajúcej dôvere v súčasnej spoločnosti. Nesmerujeme tak známemu obrazu, v ktorom sú peklom pre nás druhí ľudia?
Tekutý moderný svet je čím ďalej hmlistejší, neistejší. Len veľmi málo vecí poznáme dokonale. A neistota, ako všetci vieme, je veľmi nepríjemná situácia. Už v 16. storočí napísal Étienne de La Boétie malú knižku, veľmi prorockú a hlbokú, ktorá sa volá Rozprava o dobrovoľnom otroctve. Neriešil otázku, naozaj veľmi hlúpu, či sú ľudia vo svojej podstate dobrí alebo zlí. Diskutovať o tomto je naozaj strata času. Všimol si však, že ľudia, ak majú možnosť, tak uprednostňujú svet, v ktorom sú dobro a zlo prísne oddelené. V takomto svete by vždy vedeli, čo je dobré a čo je zlé. Škaredé a pekné alebo dobré správanie a zlé správanie by boli od seba prísne definované.
Čo z toho vyplýva?
Aby ľudia mohli dosiahnuť takýto stav, radšej sa zrieknu slobodného výberu, Keď sa musia rozhodnúť medzi istotou a slobodou, radšej sa vzdajú slobody, aby mali viac istoty. Je to aj za prístupom každého demagóga, ktorý k vám príde a povie: „Viem, čo je dobré a čo je zlé, viem, čo je pekné a čo škaredé, viem, čo je správne a čo nesprávne, len mi dôveruj a prestaň sa strachovať. Dôveruj mi a rob čo ti poviem.“ Podľa Étienne de La Boétie, je tu vždy šanca pre niekoho, kto by to povedal. A to je aj recept pre fundamentalistické hnutia, ktoré sa tak hojne v súčasnosti vynárajú.
Akú úlohu v tom zohráva súčasná finančná kríza?
Rozhodne prispela k neistote, ktorá dnes vládne Európou. Pred ňou boli ľudia presvedčení, že si môžete dovoliť kúpiť drahý dom, pretože ceny budú neustále len stúpať a že bez problémov splatíte svoju hypotéku. Dnes ľudia už len dúfajú, už viac nemajú istotu. Takú istotu, akú mali ich otcovia, že pracovné miesta netrpia zlozvykom, žeby cez noc načisto zmizli. Nejde o to, že by vás nemohli vyhodiť z práce, ale ide o existenciu samotného pracovného miesta. A pracovné miesta v renomovaných, večných vplyvných spoločnostiach majú tento zlozvyk len odnedávna. Podľa Cohenovej, ekonómky zo Sorbonny, ak kedysi šiel mladý človek, povedzme do Renaultu, aby leštil autá, automaticky predpokladal, že v tej istej továrni strávi pri rovnakej práci celý pracovný život.
Aj vy ste to tak vnímali?
Keď som bol mladý, počúval som Jean-Paul Sartra, ktorý nám ponúkal návod na život. Bol veľmi jednoduchý. Zostavíte si project de la vie - životný projekt, a potom ho krok za krokom realizujete. A teraz, o 80 rokov neskôr, skúste ísť za niekým a spýtajte sa ho na jeho životný projekt. Pozrie sa na vás ako na blázna. Ak má nejaký projekt na najbližší rok, tak potom je to veľmi prezieravý človek, ale bežne žijeme od jednej epizódy života k druhej. A sú aj iné okolnosti.
Napríklad?
Rastie dopyt po riešení a prísľuboch. Ja vás nechcem uisťovať a nechcem vás jednoducho zbaviť vašich oprávnených starostí z budúcnosti, pretože atmosféra je veľmi naklonená ľuďom, ktorí poslúchajú, je pre vystrašenú väčšinu. Skúste im povedať - pozrite, ste vystrašení, neistí, nešťastní pre túto konkrétnu vec, ktorá sa stala. Napríklad, kvôli Rómom, prisťahovalcom alebo Židom. Je jedno, čo je príčinou. Ale ak sa tieto rozptýlené, roztrúsené úzkosti zhutnia do jednej zásadnej veci, a ak by zvíťazilo presvedčenie, že oprava tejto veci by tieto úzkosti mohla vyriešiť, tak toto zjednodušenie ukazuje na začiatok fungovania zákona dobrovoľného otroctva.
V posledných rokoch sa jednotlivé krajiny predbiehajú v tom, ktorá z nich je viac nábožná. Vidno to v Poľsku, Slovensku, Chorvátsku aj Maďarsku. Aké súvislosti pripisujete týmto zmenám?
Nerobil by som zo súčasných príkladov také ďalekosiahle závery. Takéto prípady prichádzajú a odchádzajú. Netrvá to dlho. Namiesto pevných štruktúr, ktoré boli typické pre tuhú fázu modernosti, máme spojenectvá. Aliancie sú zo svojej povahy dočasné. Nemáme nič, čo by prekračovalo úroveň národného štátu a čo by sa aspoň vzdialene podobalo predstave spoločenstva. Smejem sa, keď počujem výraz medzinárodné spoločenstvo, pretože takéto spoločenstvo neexistuje. Je to len ad hoc zoskupenie, na ktorom má každá strana svoj záujem.
Naozaj to netrvá dlho?
Spomeňte si na vojny v Afganistane a Iraku, ktoré sa uskutočňovali s takýmito sloganmi a pod záštitou medzinárodného spoločenstva. Toto bolo koaličné hnutie. Z tejto koalície nezostalo nič. Len tam trpia úbohí americkí a britskí vojaci a po koalícii, ktorá tam bola na začiatku už nie je žiadna stopa. Na konferencii som použil výraz „sobáš z rozumu“, ktorý funguje na každej úrovni spoločenskej organizácie. Anthony Giddens definoval súčasné partnerstvo medzi ľuďmi ako čisté vzťahy. Čo tým myslel? Okrem uspokojenia neobsahujú žiadne ďalšie podmienky, nemajú žiadny iný dôvod. Z toho vyplýva, že len čo prestanete byť spokojný, alebo keď pocítite, že v inom partnerstve by ste dosiahli viac uspokojenia ako v tom súčasnom, pretože toto vám už nesľubuje žiadne ďalšie dobrodružstvo alebo prekvapenie, lebo ho už poznáte skrz naskrz, len čo sa rozhodnete, partnerstvo sa rozpadne.
Podobne to funguje v spoločenských vzťahoch?
Iste, aj medzi politickými stranami, cirkvami, susednými krajinami a podobne. Po vzájomnej láske nasleduje vzájomné nepriateľstvo, podozrievavosť a nenávisť. Takže na tom nemôžete stavať. Hovoríme o momentke. A tá vám nepovie veľa ani o partnerovi, ani o budúcnosti, takže ide len o okamih. Zachytený a zabitý okamih, ktorý je len prechodom z jedného stavu do druhého. Bolo by to veľmi zradné, z prítomnej situácie vyvodzovať dôsledky.
Čo dnes teda môžeme povedať s akou-takou istotou?
Že namiesto nerozhodnosti bude v blízkej budúcnosti pravdepodobne pokračovať krátkodobosť. No nedá sa predpovedať, aké produkty alebo aké nánosy tento stav prinesie. Tieto spojenectvá nám hovorievali, že voľby sa niesli v znamení boja proti korupcii, ale potom, po voľbách, vytvorila strana, ktorá bola obvinená z korupcie spoločnú vládu so stranou, ktorá z korupcie obviňovala. Kde je tu logika? Ale na tento nelogický svet sa musíte pripraviť, budete v ňom, aspoň zatiaľ žiť. Cítim sa, akoby som predával informáciu, ktorej už nebudem svedkom niekomu, kto ju zažije. O dvadsať rokov budete vedieť, či som bol úplne vedľa, alebo či moje myšlienky pomôžu si niečo uvedomiť. Ja to však už nezistím.
Zygmunt Bauman
* Narodil sa v roku 1925 v Poznani, pred druhou svetovou vojnou rodina odišla do ZSSR. Po napadnutí Sovietskeho zväzu vstúpil Bauman do armády a od roku 1943 bojoval najskôr ako vojak, potom ako dôstojník v I. armáde poľského vojska v ZSSR a zúčastnil sa na bojoch najmä o poľské pobrežie aj na útoku na Berlín.
* Od roku 1948 začal študovať na Akadémii spoločenských vied, ktorú skončil v roku 1951 a potom pokračoval v magisterskom štúdiu na Filozofickej fakulte Varšavskej univerzity.
* V roku 1953 začal pôsobiť na fakulte filozofie a sociológie a v rokoch 1964 - 1968 bol vedúcim katedry všeobecnej sociológie. Od roku 1960 bol vedúcim redaktorom hlavného sociologického časopisu v Poľsku Studia socjologiczne.
* Bauman tiež aktívne napomáhal ustanovenie sociológie v Československu, zúčastnil sa na mnohých konferenciách v Čechách i na Slovensku.
* V marci 1968 bol odvolaný zo všetkých funkcií a zbavený členstva na katedre za tzv. revizionistickú rozkladnú činnosť a pod silným politickým tlakom donútený emigrovať. Tri roky prednášal v Tel Avive a v Haife, na pozvanie univerzity v Leedsi v roku 1971 však natrvalo odišiel do Veľkej Británie, kde v roku 1976 získal britské štátne občianstvo.
* V roku 1991 mu vrátili všetky poľské akademické hodnosti. Po odchode do dôchodku začal Zygmunt Bauman intenzívne publikovať, každoročne vydával najmenej jednu knihu, z nich každá získala obrovský medzinárodný ohlas.
* Jeho knihy sú preložené takmer do všetkých európskych aj niekoľkých iných jazykov, jeho neúplná bibliografia ráta okolo 500 položiek.
* Je členom niekoľkých redakčných rád významných časopisov a nositeľom dvoch najprestížnejších cien v odbore – Európskej ceny Amalfi a Ceny Theodora Adorna (1998).
* Je čestným doktorom niekoľkých európskych aj zámorských univerzít.
* Žije s manželkou Janinou (od roku 1948), ktorá je sama autorkou zaujímavých autobiografických textov. Má tri dcéry.
|
| Rakúšania vyhlásili vojnu našim seniorom - Slovenskí penzisti "berú našich západných susedov útokom“. Lákajú ich vysoké dôchodky, ktoré v Rakúsku dosahujú minimálne 783 eur. 48081160
Mnohí Slováci preto odchádzajú za hranice s tým, že v Rakúsku sa prihlásia na trvalý pobyt a požiadajú o dorovnanie svojej slovenskej penzie. To im môže do peňaženky priniesť až niekoľko stoviek eur navyše. "Samozrejme, že na mojom dôchodku by tú zmenu bolo cítiť. S tým súčasným by som vyžila len sotva. Keď si nájdem v Rakúsku brigádu, veľmi vážne uvažujem, že tam požiadam o dôchodok. A určite nie som sama, podobne uvažujú aj ďalší,“ povedala pre HN 59-ročná slovenská zdravotná opatrovateľka Anna.
Pripojila by sa tak k stovkám Slovákov, ktorí sa rozhodli v Rakúsku požiadať o penziu.
Proti sociálnemu turizmu
Presne takejto forme tzv. sociálneho turizmu chcú teraz Rakúšania zabrániť. Doteraz to veľký problém nebol, ešte pred pár mesiacmi poberalo dorovnanie svojej zahraničnej penzie len 555 dôchodcov, väčšina z toho z Nemecka. Situácia sa však tento rok začala dramaticky meniť. "Sociálny turizmus z ostatných krajín Európskej únie sa stáva problémom. Cudzinci prichádzajú do Rakúska s tým, aby využili vyššie penzie, lekársku i opatrovateľskú starostlivosť,“ povedal pre HN hovorca rezortu sociálnych vecí Norbert Schnurrer.
Podľa ministerstva o dôchodok tento rok požiadalo asi 600 ľudí, mnohí z nich práve zo Slovenska. "Ak príde niekto z krajiny, kde poberá väčšiu penziu, než u nás, tak s tým problém nemáme. Chceme zakročiť najmä proti ľuďom, ktorí u nás nikdy nepracovali a na trvalý pobyt sa prihlásili najmä kvôli tomu, aby využívali náš sociálny systém,“ pripomenul Schnurerr. Časť z týchto ľudí má síce formálny pobyt v Rakúsku, v skutočnosti však žijú doma na Slovensku.
Väčšinou sa o príležitosť bezprácne si "privyrobiť“ zaujímajú Slováci, ktorí v Rakúsku pracujú či študujú a privezú sem i svojich rodičov. Niektorí z dôchodcov však majú trvalé bydlisko u susedov len na papieri a v skutočnosti žijú v Bratislave. Práve tí teraz žiadajú o dorovnanie penzie, cituje denník Die Presse Slovenku žijúcu v Rakúsku. Podľa nej sa správa o ľahkom vybavení rakúskej penzie šíri po Slovensku rýchlosťou blesku a jej samej sa mnohí Slováci pýtajú, ako by si žiadosť mohli vybaviť.
Špekulanti majú smolu
Aj preto sa rezort sociálnych vecí v spolupráci s ministerstvom vnútra rozhodli zmeniť legislatívu - na dorovnávanie dôchodkov nebudú mať šancu cudzinci z krajín únie, ktorí by sa prisťahovali len kvôli vyššiemu sociálnemu štandardu. Nárok naň by mali mať v budúcnosti len ľudia, ktorí skutočne preukážu, že majú v Rakúsku legálny pobyt a nežijú tu len zo sociálnych dávok či doplatku penzie. "Kto v Rakúsku pracoval, dorovnanie dostane. Ten, kto sa sem prisťahoval len kvôli vyšším dôchodkom, má však smolu,“ dodal Schnurrer.
Na príprave legislatívy proti sociálnemu turizmu sa bude podieľať aj rakúsky rezort vnútra. "Ministerstvo sociálnych vecí nás požiadalo o vyhotovenie správy k počtu prisťahovalcov. Správu potom zohľadní pri príprave nového zákona,“ povedal pre HN hovorca rezortu vnútra Rudolf Gollia.
Bez "čiernych duší“
Rakúske obce za hranicami zatiaľ problémy s "fiktívnym“ trvalým bydliskom Slovákov, ktorí by sa snažili zneužiť štedré sociálne dávny a penzie, problém nemajú. "U nás v obci žije do dvoch stoviek Slovákov. Väčšinou ide o mladé rodiny, ktoré si tu postavili dom. Bývajú tu zväčša všetci, neviem o tom, že by sa niektorí prihlásili na pobyt a žili v Bratislave,“ potvrdila pre HN Monika Bieberová z rakúskej prihraničnej obce Wolfsthal.
O žiadnych "čiernych dušiach“ nevedia ani v obci Kittsee. "Ľudia sem prichádzajú za bývaním, ale nie za zneužívaním systému,“ podčiarkla pre HN Andrea Töröckiová z Obecného úradu v Kittsee.
Do dôchodku odchádzajú rakúske ženy v 60 a muži v 65 rokoch.
Rakúska penzia dosahuje najmenej 783 € a u nás minimálny dôchodok zatial neexistuje.Uvažuje sa o zavedení vo výške asi 220 až 230 €
Pavel Novotný 11.11.2010 |
| Zomrel spisovateľ, ktorý sa nazýval zosobnením 2. svetovej vojny - luc | 2. novembra 2010 Pravda
Vo veku 83 rokov zomrel holandský spisovateľ Harry Mulish. Okrem jedinečného literárneho štýlu ho preslávil cynizmus a odvaha vysmiať sa každému, dokonca aj samému sebe. Príčinou úmrtia bola rakovina, skonal vo svojom amsterdamskom dome.
Harry Kurt Victor Mulish sa narodil v roku 1927 v holandskom Haarleme. Jeho otec pochádzal z Rakúsko-Uhorska, matka bola Židovka. Počas 2. svetovej vojny sa vyhli koncentračnému táboru vďaka otcovi, ktorý pracoval v nemeckej banke, ktorá sa zaoberala skonfiškovaným majetkom Židov. Práve kvôli tomuto paradoxu Mulish sám seba rád nazýval zosobnením 2. svetovej vojny.
Spolu s Willemom Hermansom a Gerardom Reveom je Mulish považovaný za jedného z "Veľkej trojky" holandskej povojnovej literatúry. Venoval sa próze, poézii aj dráme. Angažoval sa tiež ako reportér na súdnom procese s Adolfom Eichmannom, neskôr kauzu zhrnul v knihe Kriminálny prípad 40/61. Téme vojny sa venoval aj v beletrii. Filmová adaptácia jeho románu Útok dokonca v roku 1986 získala Oscara. Sfilmovaný bol aj Mulishov román Objavenie neba, ktorý vyšiel aj v slovenskom preklade.
|
| Poslanci oslavovali Kováčovu osemdesiatku - Zdroj: SITA
14. október 2010
Plénum parlamentu dnes vynechalo tradičné hlasovanie o prerokovaných zákonoch o 17:00. Dôvodom je oslava narodenín exprezidenta Michala Kováča, na ktorú pozval aj predsedu parlamentu Richarda Sulíka a ďalších zákonodarcov.
S preložením hlasovania na piatok všetci súhlasili a zaželali bývalej hlave štátu najmä veľa zdravia.
Osemdesiatku dovŕšil Kováč už 5. augusta, no zdravotné problémy a dlhodobý pobyt v nemocnici mu nedovolili toto životné jubileum doteraz osláviť. Ako vtedy povedal, narodeniny chce osláviť doma, až sa bude cítiť lepšie.
Narodeninový deň mu aj napriek tomu spríjemnili viaceré telegramy a kytice, medzi inými aj od súčasného prezidenta Ivana Gašparoviča či premiérky Ivety Radičovej. Dnes sa exprezidentovi hostia stretli v jeho obľúbenej Slovenskej reštaurácii v centre Bratislavy, ktorú už roky navštevuje.
Niekdajšia hlava štátu ležala v nemocnici od 12. júla vyše mesiaca. Kováč skolaboval v dôsledku horúčav a Parkinsonovej choroby a v nemocnici sa pridružili ďalšie komplikácie.
Michal Kováč bol po vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 prvým prezidentom. Funkčné obdobie skončil 2. marca 1998.
|
| Slovenka, ktorá odkrýva záhady archívu Vatikánu - Emília Hrabovec. Elitná pápežská historička vniesla nové svetlo do dejín našich katolíkov v Uhorsku a Československu.
Z domova odchádzali ako neznámi, v zahraničí sa vypracovali na špičky vo svojich odboroch. V seriáli Slovenský recept na úspech vám prinášame príbehy úspešných Slovákov. 47014070
Za dve desaťročia mimo Slovenska sa vypracovala na špičkovú cirkevnú historičku. Dnes sa ako členka elitného pápežského výboru pre historické vedy zaoberá najmä odkrývaním tajných archívnych dokumentov, ktoré zostali dlhé roky ukryté pred zrakom ľudí. Veľkú úlohu v jej práci zohráva história cirkvi na Slovensku v prvej polovici 20. storočia. "Pracujem už niekoľko rokov vo vatikánskom tajnom archíve, ktorý bol pred časom odhalený,“ hovorí 46-ročná Emília Hrabovec.
Jej výskumy v historických prameňoch priniesli napríklad nové poznatky vo vzťahoch Slovenska a Vatikánu tesne po prvej svetovej vojne. Vo svojich prácach sa venovala najmä postaveniu slovenského katolicizmu v Uhorsku a po vyhlásení Československej republiky v roku 1918.
Za knihu Svätá stolica a Slovensko 1918 -1922 v kontexte medzinárodných vzťahov získala Slovenka prestížnu vedeckú cenu rakúskeho historika Richarda Georga Plaschka, udeľovanú Rakúskou akadémiou vied.
Cirkev a komunizmus
Ako uznávaná expertka na históriu cirkvi sa rodáčka z Bratislavy stala profesorkou na Viedenskej univerzite. Jej hlavnou úlohou je teda skúmať dejiny katolíckej cirkvi vzťahy k jednotlivým štátom, meniacej sa spoločnosti a iným náboženstvám. V jej "portfóliu" sú tiež postoje pápežov a kardinálov v minulosti. Nevyhýba sa však ani novšej histórii, ako je prenasledovanie cirkvi komunistickou diktatúrou. V júni 2002 dostala cenu za kolektívne dielo Zločiny komunizmu na Slovensku 1948 - 1989.
Emília Hrabovec zastupuje hlas katolíckej cirkvi na mnohých medzinárodných konferenciách. "Podporujeme vzájomnú spoluprácu nielen s cirkevnými, ale aj so svetskými inštitúciami od UNESCO až po Ruskú akadémiu vied,“ spresňuje historička.
Neprebádané tajomstvá
Hrabovec pracuje aj s dosiaľ neprebádanými prameňmi z vatikánskych archívov, ktoré sú pre spoznávanie cirkvi mimoriadne dôležité. Mnohé dlhoročné tajomstvá katolíckej cirkvi, ktorým sa venuje, ostali desaťročia ukryté pred očami verejnosti. Výsledky svojej práce pravidelne publikuje v troch svetových jazykoch - v nemeckom, talianskom a anglickom. "Som súčasťou vedeckého i publikačného sveta s celosvetovým zastúpením,“ zdôvodňuje Hrabovec rozhodnutie pápeža Benedikta XVI., S Benediktom XVI., ktorý si práve ju vybral pred piatimi Už vtedy mala jasný cieľ, ktorý sa jej v zahraničí podarilo naplniť. "Chcela som na slobodnej zahraničnej univerzite študovať históriu a osobitne cirkevné dejiny. To sa však u nás nedalo. Odišla som a uskutočnila svoj sen v nemeckom Freiburgu a neskôr v Mníchove.“
Jedným z jej poslaní je vychovávať nových profesorov na teologických fakultách, ktorí o Svätej stolici prednášajú. "Vydala som sa za Slováka žijúceho vo Viedni, urobila som si doktorát, získala habilitáciu, stala sa mimoriadnou profesorkou a roky prednášala na Viedenskej univerzite a ako hosťujúca profesorka na ďalších univerzitách od Belgicka po Taliansko,“ pokračuje Hrabovec.
V roku 2005 ju vymenovali za riadnu profesorku. Slovensko miluje, ale vedci podľa nej narazia v slovenských podmienkach na mnoho ťažko prekonateľných prekážok. "Ako keby sa tu žilo v izolovanom svete. Slováci publikujú zväčša iba v slovenčine, ale to nik nečíta v zahraničí a obmedzenosť v jazykoch je veľká bariéra,“ porovnáva život tu a za hranicami.
Je vedecky činná stále väčšinou v zahraničí, kde si našla cenné kontakty. "Je to aj z objektívnych dôvodov, pretože mojím odborom sa doma na Slovensku prakticky nikto nezaoberá. Tak by som darmo organizovala podujatia z dejín diplomacie Svätej stolice,“ pokračuje historička. Snaží sa preto s pomocou mnohých projektov integrovať aj slovenských kolegov do reálnych komunít historikov a sietí. Jozef Tvardzík
Kto je Emília Hrabovec
Narodila sa v roku 1964 v Bratislave ju ťahalo k cirkvi a jej histórii. Ako 20-ročná odišla z Československa a začala študovať históriu vo Freiburgu, neskôr v Mníchove a Bazileji. V roku 1994 promovala na univerzite vo Viedni. Ako hosťujúca profesorka stále prednáša na Viedenskej univerzite. Pred piatimi rokmi sa prvýkrát stala členkou prestížneho pápežského výboru pre historické vedy, v septembri jej Benedikt XVI. jej členstvi potvrdil. Pátra po zabudnutých dokumentoch v tajných archívoch Vatikánu, pričom sa špecializuje najmä na históriu vatikánsko - slovenských vzťahov.
13.10.2010 hnonline.sk |
| K židovstvu sa radšej mnohí nepriznajú - 9.10.2010 Karol Sudor SME
Konšpirácie o židovskej svetovláde sú nezmysly, ale je ťažké sa im brániť, tvrdia predstavitelia slovenských Židov.
Na škálu od nenávisti až po označenie za vyvolených sa toho o Židoch zmestí veľa. Pre niekoho sú to úžerníci, vládcovia sveta, okupanti palestínskych území, pre iného normálni ľudia a obete šialeného úseku dejín - holokaustu, respektíve šoa.
Pojem Žid je odvodený od Juda, mena Jakubovho syna. Na stránke Židovskej náboženskej obce v Žiline sa píše, že podľa neho bol pomenovaný jeden z kmeňov Izraela. Autor kníh Judaizmus a Židia v Bratislave Jaroslav Franek vysvetľuje, že „niekedy sa stretneme aj s označením hebrej, hebrejský. Pôvod treba hľadať opäť v Biblii. Hebrej sa nazýval jeden z Abrahámových predkov, a aj reč, v ktorej vznikla väčšina kníh Starého zákona, sa nazýva hebrejčina."
Prudký pokles
Franek tvrdí, že exaktné čísla o Židoch u nás neexistujú. „Odhady hovoria o troch tisíckach. Štatistika zo začiatku 30. rokov minulého storočia spomínala 137-tisíc Židov na Slovensku, v celom Československu ich bolo 360-tisíc. K dnešnému poklesu prispela vojna, emigračná vlna po nej a ďalšia po auguste 1968," vraví Franek s tým, že do Izraela a na Západ mohlo odísť až 10 tisíc Židov.
Výkonný predseda Ústredného zväzu židovských náboženských obcí v SR Pavel Frankl vysvetľuje, že židovskú komunitu dnes tvoria najmä dve veľké obce - bratislavská s približne 600 a košická s asi 300 ľuďmi. Počet členov zvyšných asi desiatich obcí sa podľa Franeka ráta na desiatky.
„Obce boli vždy autonómne. Mali právnu subjektivitu a neboli od nikoho závislé," vysvetľuje Frankl. „V predvojnovom období sa u nás rozdeľovali na ortodoxné, neologické a status quo ante, čo znamená stav ako prv," dopĺňa ho Franek. „Rozdiel medzi ortodoxiou a neológiou spočíva v prísnosti dodržiavania židovských tradícií - v stravovaní, dodržiavaní sviatkov, absolútneho pokoja v sobotu, oddelenia mužov a žien v synagóge, v používaní jazyka v liturgii a podobne," upresňuje vedúci kancelárie Martin Kornfeld.
Konšpirátori a rozum
Proti konšpirátorom, šíriacim tézu o židovskej svetovláde, je podľa Franeka ťažké sa brániť. „Konšpirácie sú vec psychiky istých typov ľudí. Obsahujú tajomno, ktoré sa nedá ľahko vysvetliť, hoci ide o nezmysly. Predpokladom na debatu s nimi je, aby mali racionálne myslenie, čo im často chýba. Ak tvrdia, že každý Žid je lakomý, ako to chcete vyvrátiť?"
Franek pripomína, že jeho antisemitsky založení kolegovia občas za sionistické noviny označujú aj SME. „Keď argumentujem, že ľudia, ktorí tam pracujú, Židmi nie sú, odpovedajú, že aj tak v tom duchu píšu. Pritom pred rokmi som rozhorčený šiel za vtedajším šéfredaktorom Martinom Šimečkom. Dva dni po sebe ste totiž mali zaujímavé titulky - keď odchádzali z Afganistanu nemeckí vojaci a na letisku explodoval taxík, ktorý desiatky z nich zabil, titulok znel Vražda v Kábule otriasla Nemeckom. Na druhý deň v Izraeli vyhodil Arab do vzduchu linkový autobus. Zabil desiatky ľudí, nie vojakov, ale civilistov, medzi nimi aj ženy a deti. Titulok bol Vojna medzi Hamasom a Izraelom pokračuje. Keby mali Židia v rukách to médium, boli by nadpisy takéto?"
Majú strach
Holokaust straší dodnes. Jedna z kníh Juraja Špitzera má názov Nechcel som byť Žid. Opisuje v nej nielen svoj nedobrovoľný pobyt v tábore v Novákoch. V názore nebol osamotený, podľa Fedora Gála, ktorý sa sám narodil v koncentračnom tábore, „to povie deväťdesiatpäť Židov zo sto".
Franek to potvrdzuje, „niektorí sa k nám nehlásia, veľa etnicky čistých Židov o svojom pôvode nechce vedieť. Líši sa to aj v rodinách - niekto sa k židovstvu hlási, jeho príbuzní nie." Podľa Kornfelda to súvisí s holokaustom.
O tom, či sa môže šoa zopakovať, vedú podľa Franeka diskusie aj oni sami. „Existujú paralely, trebárs genocída Arménov. Keď vidím pochodujúcu Slovenskú pospolitosť a počujem jej rev, je mi jasné, že raz to môže prísť. Mentálne sú na tej istej vlne ako ľudáci a nacisti."
Otázke, či holokaust neprispieva k zbytočnej sebaľútosti Židov, Franek kontruje slovami „raz nás obviňujú, že sa ľutujeme, potom zase, že sme tvrdí a neľútostní. Nech robíme čokoľvek, vždy sa niečo nájde. Asi je v povahe ľudí mať niekoho za nepriateľa. Historicky túto rolu prebrali práve Židia."
Tiso neľutoval
Franek aj Kornfeld sa zhodujú, že k tomu prispievali aj postoje katolíckej cirkvi, a nielen tie, ktoré stoja na výčitke „Židia nám ukrižovali Ježiša". Franek tvrdí, že antisemitské správanie sa cirkev mala už v dávnej minulosti. „Istá zmena nastala až v 60. rokoch 20. storočia na II. Vatikánskom koncile, dodnes však cítiť rozdielny prístup slovenskej hierarchie v porovnaní s rozhľadenými ľuďmi vo Vatikáne."
Podľa Franeka to súvisí s tým, že časť katolíckej cirkvi má pozitívny vzťah k vojnovému slovenskému štátu, na čele ktorého bol kňaz. „Nie všetci sú takí, ale pozrite sa na Sokola, Tondru, na tých, čo podporujú historikov ako Ďurica." Židia priznávajú, že zo stoličky ich dvíhajú aj snahy blahorečiť biskupa Vojtaššáka. Ten ako podpredseda Štátnej rady za vojny neprotestoval proti deportáciám Židom, stenografický záznam ho má tiež usvedčovať, že minimálne jedného udal.
Frankl sa pridáva. „Tiso nebol iniciátorom deportácií, ale zodpovedal za štát. Nikdy neprejavil ľútosť. Osobne som hovoril s jeho obhajcom Žabkayom. Keď sa premietali otrasné zábery z Osvienčimu, všetci boli zdesení, Tisom to ani nepohlo. Vraj nemohol ukázať, že ho zlomili."
Pri téme odhaľovania pamätnej tabule Tisovi kardinálom Korcom sa Frankl pýta: „Čo by ste cítili, keby niekto velebil človeka, ktorý spoluzodpovedá za to, že nepoznáte časť svojej rodiny, že vďaka nemu ste nepoznali starých rodičov?" Franek pripomína, že spolu bolo za vojny z územia dnešného Slovenska v troch vlnách zavraždených až 105 tisíc Židov.
Tresty za názor
Má byť popieranie holokaustu trestné? Podľa Frankla je postih za názor vždy problém,. „ale holokaust je faktom. Otázne sú dôsledky krivenia histórie." Franek dopĺňa, že neonacisti si skrývaním sa za slobodu slova vytvárajú priestor na útočenie.
Kornfeld vraví, že aj medzi Židmi sa v súvislosti so šoa vyskytli extrémne názory. „Trebárs tie, že ak zahynulo 6 miliónov Židov, táto číslovka by sa z úcty k obetiam vôbec nemala používať ani v matematike, ani v živote."
Mnohí sa kóšer nestravujú
V Bratislave sa život sústreďuje na synagógu. V tej sa v priemere štyrikrát týždenne konajú bohoslužby. Komunita žije spoločenským životom, organizuje kultúrne, spoločenské a športové akcie. „Počas sviatkov je ťažké úplne oddeliť spoločenskú časť od liturgickej," vraví Franek.
Frankl vysvetľuje, že svoje židovstvo každý chápe inak. „Pre niekoho je náboženstvom, národnosťou, pre ďalšieho tradíciou, či kombináciou všetkého." Dodáva, že okolo synagógy sa tradične budovali aj satelitné zariadenia ako školy, telocvične, kluby, čo tvorilo jeden celok.
Bratislavská obec má možnosť kóšer stravovania v židovskej jedálni. Podľa Franeka dnes prípravu kóšer jedla ľudia dodržiavajú na rôznej úrovni prísnosti. „Platí to aj pre mňa, keďže sa stravujem v závodnej jedálni. Snažím sa aspoň o niečo - nejem bravčové mäso, oddeľujem mliečnu stravu od mäsitej a podobne. Pre dcéru, ktorá sa vydala za ortodoxného Žida, by však nič z toho kóšer nebolo," usmieva sa a dodáva, že kóšer sú aj viaceré potraviny a nápoje v obchodoch a reštauráciách, okrem väčšiny káv trebárs aj Coca-cola a Pepsi-cola.
|
| Pred levmi nebaví stále utekať - Soňa Pacherová | 4. októbra 2010 www.pravda.sk
Dvadsať rokov po zamatovej počúvajú občania Slovenska stále to isté. Treba šetriť, utiahnuť si opasky. Pretože neúmerne plytváme, prežierame si budúcnosť a zadlžujeme naše deti a vnukov.
Poctivý daňový poplatník sa nestačí čudovať. Ak mu aj občas zamestnávateľ pridá na mzde, rýchlo ho dobehnú rastúce životné náklady. A odrazu je tam, kde bol predtým. Akurát s výčitkou, že zase odhryzol potomkom kus chlebíka. Berie to pomaly ako osobnú neschopnosť. Veď ako to, že iní tak poľahky dokážu zarobiť milióny?! Aj to totiž vyšlo z vlaňajších štatistík. Že popri prudkom vzraste nezamestnanosti pribudlo na Slovensku milionárov...
Obyčajný človek, nie však ten z parlamentu, akoby mal neustále v pätách dravú a značne pažravú šelmu, pred ktorou musí bez prestávky utekať ako o život. Čo malé sa mu aj pre seba a svoju rodinu podarí získať, to jej vzápätí musí podhodiť, aby ho neudlávila. Podchvíľou sa ho však už zmocní pocit, že ľahšie by to bolo vzdať. Jednoducho sa pokojne nechať zožrať. Teda sadnúť si do sociálnej siete. A postarať sa o blížnych všakovako inak, len nie čestnou prácou.
Vláda sa chystá meniť Zákonník práce, ktorý vraj v terajšej podobe príliš zväzuje ruky zamestnávateľom. Bolo by úplne v poriadku, keby im štát tie údy uvoľnil. Len by mal súčasne aj zamestnancom vytvoriť šance hrdo odísť z firmy, kde sa im často siaha na obyčajnú ľudskú dôstojnosť, niekam k slušnejšej konkurencii. Kým totiž takýto stav nenastane, opäť len tí slušní budú utekať pred levmi.
Prostým "spružnením" zákonníka, ktoré de facto umožní iba ľahšie vyhadzovať ľudí na dlažbu, sa nezamestnanosť na Slovensku nezníži. Veď komu by sa donekonečna rátalo robiť od nevidím do nevidím, za mzdu bez dolného ohraničenia, bez vízie slušného dôchodku. Byť pritom za onú podhodnotenú prácu ešte aj vďačný. A neustále z chabého príjmu odvádzať aj na státisícovú armádu tých, ktorí si tu bez akejkoľvek snahy pracovať v pohode žijú celé roky zo sociálnych dávok.
Práve dlhodobá nezamestnanosť je pre tento štát tá najťaživejšia oceľová guľa na nohe. Na súčasnej hranici nad sedem percent stala sa najvyššou v Európe. Všetci politici si to uvedomujú, problém však zatiaľ nedokážu riešiť ani teoreticky. Práce je v súčasnosti málo v celej Európe. A namiesto toho, aby naše dobre platené politické špičky hľadali a našli východiská, zatiaľ sa im darí iba po troške brať tým, ktorí ešte stále zanovito bežia so šelmou za chrbtom.
|
| Zomrel Tony Curtis. Bol slávny a mal slovenské korene - Tony mal slovenské korene, povedala dnes pre SME Curtisova sesternica Mariana Fedorová. So svojím budúcim manželom sa zoznámila v Amerike.
Agentúrny text sme nahradili autorským článkom SME
LOS ANGELES, BRATISLAVA. Americký herec Tony Curtis, ktorého filmografia zahŕňa vyše stovky snímok, zomrel vo štvrtok vo veku 85 rokov.
Narodil sa v New Yorku ako Bernard Schwartz v rodine maďarských židov, ktorí do USA emigrovali za lepším životom, informovali unisono správy svetových agentúr.
„Tony mal slovenské korene,“ spresnila vo štvrtok pre SME Mariana Fedorová, priama a jediná sesternica slávneho herca.
Curtisova mama pochádzala z Vaľkova
Podľa jej informácie hercova mama Helena Kleinová bola Slovenka, pochádzajúca z Vaľkova pri Poltári. „Bola to sestra môjho otca,“ povedala Mariana Fedorová.
„V roku 1923 odišla do Ameriky, kde sa zoznámila so svojím budúcim manželom Emanuelom Schwartzom. Okrem Tonyho sa im narodili ešte ďalší dvaja synovia. Pravda, Tony Curtis je až jeho umelecké meno, narodil sa naozaj ako Bernard Schwartz.“
Bolo to 3. júna 1925 v Bronxe, kde budúci herec zažil pomerne divoké detstvo a pred väzením ho zachránila len služba v námorníctve počas vojny.
S bratrancom sa stretla v Budapešti
Umeleckú kariéru začal najskôr v divadle, no čoskoro sa presťahoval do Hollywoodu. Medzi jeho najznámejšie filmy patria Criss Cross, Sladká vôňa úspechu, Útek v reťaziach (1958), za ktorý získal jedinú nomináciu na Oscara.
Film Trapéza, odohrávajúci sa v cirkusovom prostredí, bol aj témou rozhovoru pani Fedorovej počas jediného stretnutia so svojím slávnym bratrancom. „Bolo to v roku 1985 v Budapešti, kde sme sa okrem iného rozprávali o jeho akrobatických kúskoch v tomto filme.“
Tony Curtis neskôr žiaril najmä v komédiách ako Zbohom Charlie, Veľké preteky či v nezabudnuteľnom filme Niekto to rád horúce (1959) s Marilyn Monroe a Jackom Lemmonom.
Bol šesťkrát ženatý, mal šesť detí, v 80. rokoch sa podrobil protialkoholickému liečeniu a odvykacím kúram zo závislosti od drog. Zomrel na zlyhanie srdca.
štvrtok 30. 9. 2010 Alexander Balogh
www.sme.sk
|
| Buffettova Bershire Hathaway je najúspešnejším konglomerátom sveta - TASR | 29. augusta 2010
Svojou Berkshire Hathaway vybudoval americký podnikateľ Warren Buffett najúspešnejší konglomerát hospodárskych dejín sveta.
Patrí doň 80 dcérskych firiem od výroby odevov (Fruit of the Loom) cez poisťovne (Geico) po železničnú spoločnosť (Burlington Northern Santa Fe). Berkshire Hathaway má okrem toho podiely vo viacerých globálnych koncernoch - od Coca-Coly cez American Express po zaisťovňu poisťovní Münchener Rück.
Pre Berkshire Hathaway pracuje okolo 250 000 ľudí. Holding vedie Warren Buffett, ktorý sa v pondelok (30.8.) dožíva 80. narodenín.
Gigantický konglomerát mu pomáha viesť 20 zamestnancov. Sídlom základného podniku je Omaha v americkom spolkovom štáte Nebraska. Buffettovým najbližším spolupracovníkom je obchodný partner Charly Munger. Šéfovi dcérskych firiem ponecháva čo najväčšiu slobodu, zasahuje len v najnevyhnutnejších prípadoch.
V prvom polroku tohto roku dosiahol konglomerát výnosy 63,7 miliardy USD (50,04 miliardy eur), z ktorého vzišiel čistý zisk 3,5 miliardy USD. Výsledok mohol byť aj lepší. Buffett investoval s predpokladom, že kurzy akcií porastú. Jeho intuícia ho v tomto prípade však sklamala, v niektorých prípadoch veľa prerobil.
Napriek tomu sú akcie Berkshire Hathaway najdrahšie na svete. Stoja po 118 000 USD. Keďže si ich bežní ľudia nemôžu kúpiť, spoločnosť vydala aj takzvané Baby B's alebo Baby Berkshire akcie po 79 USD. S nimi sú však spojené podstatne oslabené hlasovacie práva.
Tretí najbohatší podnikateľ a investor na svete má na svojom konte v hotovosti, akciách a nehnuteľnostiach asi 47 miliárd USD. Pred ním sú len mexický telekomunikačný magnát Carlos Slim a zakladateľ Microsoftu Bill Gates.
Warrenov otec Howard bol obchodníkom s cennými papiermi a politikom. Od roku 1942 sa stal na štyri volebné obdobia členom Kongresu Spojených štátov.
Prvé vlastné akcie dostal Warren ako 11-ročný. Ale zarábal už aj ako obchodník. Chodil od dverí k dverám a ponúkal žuvačky, coca-colu a týždenníky. Krátky čas pracoval aj v obchode svojho starého otca. Peniaze sa v detstve naučil nielen zarábať, ale aj odkladať. Svoje prvé daňové priznanie podal ako 14-ročný. V ňom si odpočítal 35 USD za používanie vlastného bicykla. Nasledujúci rok kúpil s priateľom za 25 USD hrací automat, ktorý umiestnil v holičstve a kaderníctve. O pár mesiacov mali niekoľko hracích automatov vo viacerých holičstvách. Na vysokej škole vypracoval niekoľko teórií, ako si zarobiť peniaze. Bolo medzi nimi doručovanie novín, predaj golfových loptičiek a známok.
Keď Buffett investuje do niektorej firmy, je to pre ňu veľká česť. Lebo jeho investície doteraz zlyhali len v pár prípadoch. Obyčajne nimi dosiahne miliónové zisky a urobí nepriamo boháčov aj z tých, ktorí investujú po jeho vzore.
Buffett ešte stále býva v tom istom dome, ktorý si v roku 1958 kúpil za 31.500 USD. V ňom vychoval svoje tri deti z prvého manželstva. Jeho dcéra Susie v televíznom rozhovore povedala, že "otec je tým najveselším typom, aký len môže existovať". Aj jej súrodenci Howard a Peter radi spomínajú na detstvo. Chodili do obyčajnej školy a mali normálnych priateľov. Úsilie žiť v čo najväčšom komforte je pre ich otca cudzie.
Ako šéf Berkshire Hathaway si Buffett stanovil ročný príjem 100 000 USD. Keď si telefonicky vybavuje súkromné záležitosti v úrade, sťahuje si sumu z príjmu. Firemné prúdové lietadlo využíva len na služobné cesty. Iba svoju osobnú ochranku mu hradí firma, lebo pre Berkshire je Buffett tým najdôležitejším kapitálom. Berkshire Hathaway má trhovú hodnotu 195 miliárd USD. Informovala o tom nemecká DPA, Financial Times Deutschland, Sunday Times a Wall Street Journal
|
| Exprezident Kováč: Chcem odísť so cťou - Zdroj: Plus JEDEN DEŇ/FILIP DOMOVEC
24. august 2010
Nevinne vyzerajúca nevoľnosť ho takmer na sedem týždňov pripútala na nemocničné lôžko. Michala Kováča prepustili do domácej liečby len v sobotu, a hoci návštevy ešte neprijíma, denník Plus JEDEN DEŇ vám prináša s prvým slovenským prezidentom exkluzívny rozhovor. Okrem iného nám prezradil, aké muky v nemocnici prežíval či koľko tabletiek mu doktori naordinovali. No neobišiel ani politiku, z ktorej ho najviac mrzí divoká privatizácia v 90. rokoch či majetok Vladimíra Mečiara.
Kedy vám počas pobytu v nemocnici bolo najťažšie?
– Najhoršie boli začiatky, všetko som mal rozbolené. Bolesť sa ešte vystupňovala pri operačných zákrokoch, ktoré boli také bolestivé, že by sa človek skoro rozplakal a rozkričal, ale musel zaťať jazyk za zuby a vydržať to. Od toho momentu, bol to asi tretí alebo štvrtý deň na Kramároch, som už pociťoval akúsi úľavu, aj keď niektoré veci sa, samozrejme, nedajú vyliečiť a rýchlo vyriešiť.
Aj ste si poplakali?
– Plakať som neplakal, ale skoro. Skoro boli aj slzy.
Na koho alebo na čo ste v týchto najťažších momentoch mysleli?
– Človek v takomto veku už rozmýšľa, čo po sebe necháva a v akom stave. Nemohol som sa odpútať od toho, aby som nemyslel na celú krajinu, či sme na dobrej ceste. Potom, samozrejme, človek myslí na svoju rodinu, čo tu zanecháva svojim potomkom. To sú dve oblasti, ktoré v takejto situácii víria v hlave človeka a chcel by odísť so cťou, chcel by odísť tak, aby mal akú-takú istotu, že sme na správnej ceste a že touto cestou treba ďalej pokračovať.
Keď sa obzriete za seba, urobili by ste niektoré veci inak?
– Niektoré veci určite. Napríklad privatizáciu by som urobil inak, nie tak, aby z nej mali majetkový prospech malé skupiny ľudí a ostatní musia žiť zo dňa na deň. Privatizácia nebola urobená dobre a bude mať negatívne následky aj do budúcna, pokiaľ sa tomu politici nebudú chcieť nanovo venovať.
Kto sa podľa vás na privatizácii najviac ,,nabalil“?
– Určite mňa osobne najviac uchvátil a otváral som oči nad majetkom, ktorý nadobudol vtedajší predseda vlády Mečiar. O jeho majetku viem len to, čo každý občan, ale zrejme sú aj veci, ktoré ešte nevyšli najavo. Zdalo sa mi, že je nevhodné, aby sa verejní činitelia zapojili do takej privatizácie, ktorá bola veľmi nespravodlivá, a aby politici z toho ťažili.
Kedy ste sa s Vladimírom Mečiarom stretli naposledy?
– Neviem, určite na nejakej celospoločenskej udalosti, kde sme si aj podali ruky. Súkromne sme sa nestretli.
Máte rozrobené niečo, čo by ste chceli dokončiť?
– Najviac ma trápi to nespravodlivé rozdelenie spoločného majetku. Keby každý dostal svoj podiel, tak by to určite nemohlo byť tak, ako to bolo, a museli by sa hľadať iné riešenia, ale my sme vôbec nemali predstavu, čo taká privatizácia obsahuje. Myslelo sa len na to, že štátny majetok treba dať čo najskôr niekomu do súkromných rúk, ale väčšina ľudí nebola na takéto niečo pripravená. Je to vec, ktorá si vyžaduje uzavretie, s akým výsledkom sa privatizácia uskutočnila, koľko ľudí získalo majetok za veľmi pochybné ceny.
Dokončili ste už memoáre, ktoré píšete?
– Memoáre ešte nie sú, ale do konca roka určite budú. Choroba ma trochu pozdržala, takže to bude o niečo neskôr, ale tohto roku.
Čo vám doktori po odchode z nemocnice naordinovali?
– Mám trvalú liečbu, musím užívať tabletky. Ráno nejakých jedenásť cez obed asi štyri a potom večer nejakých deväť. Počas hospitalizácie mi k tomu niečo pribudlo, ale niečo aj odbudlo. Očakávam, že zlepšenie bude citeľné v priebehu ďalšieho týždňadvoch.
Budete si musieť niečo odoprieť?
– Trošku áno, lebo to, čo som si bral na starosť, je príliš veľa, čiže trochu poľaviť z pracovného tempa
|
| Kapucíni: svedkovia pominuteľnosti - sobota 7. 8. 2010 | Barbora Škovierová,SME
Katedrála na Petrove, hrad Špilberk a kapucínska hrobka - to je „klasika" každej základnej turistickej výpravy po historickom centre Brna. Kapucínska krypta, otvorená po celý rok, ponúka silný zážitok pre všetky vekové kategórie. Ocitnete sa tu zoči-voči ľudskej pominuteľnosti. „Čo ste vy, boli sme aj my. Čo sme my, budete aj vy," hlása nápis nad mumifikovanými telami mníchov.
Na neveľké Kapucínske námestie v centre Brna môžete prísť z troch strán. Keď pôjdete z rušnej Masarykovej ulice, určite postrehnete, že námestie leží v miernom svahu. Žiaľ, pohľad návštevníka z tohto smeru zväčša rozptýlia zaparkované autá, ktorých sa na krátku ulicu pod kapucínskym kostolom „nasáčkuje" aj dvadsať. Môžete prísť spojnicou od Zelného trhu, ktorá vás dovedie rovno pred príjemne pastelový kapucínsky kostol.
Alebo ku kapucínom zíďte po schodoch z Biskupského dvora, s katedrálou na Petrove za chrbtom. A keď už budete stáť uprostred námestia, hlavu hore: tak sa má chodiť po Brne, aby človek ocenil architektonické detaily a ornamenty na elegantných historických budovách. Tie lemujú Kapucínske námestie zo všetkých strán. Jeho dominantnou je, pochopiteľne, kostol a kláštor, ktoré dali námestiu meno.
Chudoba, čistota a poslušnosť
Kapucíni sú mužský rehoľný rád katolíckej cirkvi, ktorého členovia žijú podľa zásad svätého Františka z Assisi v chudobe, čistote a poslušnosti. Kapucínmi (z talianskeho capucio), sa nazývajú podľa dlhej, špicatej kapucne na rehoľnom rúchu.
Na územie dnešnej Českej republiky prišli kapucíni cez Viedeň začiatkom 17. storočia a usadili sa v Prahe, Olomouci a Brne. Pôvodný brniansky kapucínsky kláštor stál pred mestskými hradbami - pred Měnínskou bránou, ktorou kedysi viedla cesta do Viedne. Vrchný veliteľ obrancov Brna Raduit de Souches však v roku 1645 nechal kláštor zbúrať z obavy pred zneužitím budovy nepriateľskými švédskymi vojskami. Po troch rokoch ťahaníc sa pre kapucínov nakoniec našlo tiché miesto na dnešnom Kapucínskom námestí - vtedajšom Uhoľnom trhu.
Kapucínsky kostol a kláštor stavali v rokoch 1648 až 1651. Kostol Nájdenia sv. Kríža je, ako hlásajú zásady rádu, prostá baroková stavba obdĺžnikového pôdorysu. Nad portálom ho zdobí mozaika svätého Františka, kážuceho vtákom. Na terase nad schodiskom, ktoré vedie k vchodu do kostola, stojí šesť svätcov kapucínskeho rádu - svätí Jozef, Fidelius, František z Assisi, Anton z Paduy, Felix z Cantalicia a Vavrinec z Brindisi.
Najcennejším dielom kostola je barokový obraz Nájdenia svätého Kríža nad hlavným oltárom od holandského umelca Joachima Sandrarta. V bočnej lodi je na konzole umiestnená cenná polychrómovaná gotická drevorezba Madony Immaculaty.
Aj budovy kláštora, ktorých základ tvorí štvorcový rajský dvor, sú jednoduché, s nečlenenými fasádami. Za kláštornými múrmi sa rozkladajú terasovité záhrady, ktoré siahajú až k mestským hradbám. V súčasnosti sa veľa diskutuje o revitalizácii záhrad: kapucíni chcú s pomocou mesta a peňazí z európskych fondov záhrady opraviť, vysadiť ovocnými stromami a kvetmi a čiastočne sprístupniť verejnosti.
Hrobka, nemý svedok ľudskej pominuteľnosti
Najznámejšou časťou kláštora je hrobka, umiestnená v jeho suteréne. Vhodné zloženie pôdy a dômyselný systém vzduchových prieduchov umožnili prirodzenou cestou mumifikovať telá zomrelých. Postupné vysúšanie tiel pomohlo zachovať fyziognómiu zosnulých, charakteristiky ich telesnej konštitúcie, výrazy tváre. To je pri prehliadke podzemia zrejme najsilnejším momentom: pozerať do mŕtvych tvárí so „živým" výrazom.
Kapucíni najprv pochovávali svojich mŕtvych v miestnosti pod hlavným oltárom, do ktorej sa vstupovalo po úzkom schodisku. Slúžila predovšetkým príslušníkom rádu, ktorých tu pochovali viac ako 150 - zachovalo sa však iba 24 tiel kapucínov. Zosnulých, oblečených do rádových rúch, pochovávali priamo na zem a pod hlavu im podkladali dve tehly. Do hrobky ich bratia kapucíni niesli v truhle s vysúvateľným dnom. Keď zosnulého položili na holú zem, rakvu vyniesli hore, aby ju v prípade potreby mohli znovu použiť.
V krypte sú pochovaní aj priaznivci kapucínov zo všetkých spoločenských vrstiev. Za takmer 150 rokov ich tu spočinulo okolo 50. Medzi nimi je napríklad bavorský rodák, architekt Mořic Grimm s rodinou. Grimm staval a prestavoval mnohé sakrálne i svetské objekty v Brne. Podpísal sa pod úpravami areálu kapucínskeho kláštora a navrhol stavbu krypty. Architekt dokonca býval na Kapucínskom námestí a dvaja jeho synovia sa stali kapucínskymi mníchmi.
Najslávnejší nebožtík - barón Trenck
Najvýznamnejší zosnulý v brnianskej krypte je vychýrený dobrodruh 18. storočia, veliteľ rakúskych pandúrov v službách Márie Terézie - barón František Trenck,. Podľa legiend bol Trenck rozporuplnou osobnosťou: na jednej strane búrlivák, surovec a chamtivec, na druhej statočný vojak a pohotový stratég, ale i vzdelaný muž s hudobným talentom a milovník literatúry, ktorý sa dohovoril siedmymi jazykmi. Z daru baróna Trencka bolo vybudované tzv. Trenckovo krídlo kláštora, v ktorom sa nachádza cenná kapucínska knižnica s pôvodným rokokovým inventárom a stropnou freskou od Josefa Sterna.
Barón Trenck zomrel ako väzeň na Špilberku a podľa závetu uložili jeho telo v krypte kostola Nájdenia svätého Kríža. Mumifikovaný veliteľ pandúrov odpočíva v osobitnej miestnosti v masívnej kovovej rakve so skleným vekom. Na prvý pohľad vidno, že to bol vysoký muž.
Kapucínska hrobka sa na pohrebné účely využívala až do roku 1787, keď Jozef II. zakázal pochovávať mŕtvych uprostred miest. Vtedy hrobku uzatvorili a väčšinu vetracích otvorov zamurovali.
Do konca apríla je kapucínska krypta otvorená každý deň okrem pondelka. V turistickej sezóne je otvorená každý deň.
|
| Splnili si americký sen - Vladimír Jancura | 7. augusta 2010 Pravda
Vari najviac spoločných "hviezd" má Slovensko s Amerikou. Niet sa čomu čudovať, do zámoria sa vtedy sťahovali za prácou státisíce Slovákov. Len v samotnom roku 1905 ich tam odišlo 52 000. Na porovnanie: samotné Košice mali vtedy o desaťtisíc obyvateľov menej.
Mnohí imigranti nachádzali v Spojených štátoch nielen obživu, ale aj podmienky na uplatnenie svojho talentu. Viacerí vďaka tomu splnili americký sen a prakticky z ničoho sa vyšvihli medzi elitu USA. "Prebijem sa, lebo sa prebiť chcem," povedal svojho času vojak Milan Rastislav Štefánik a stal sa francúzskym generálom.
Rok 1905 sme nespomenuli náhodou. Práve v novembri onoho vzdialeného roku zažil svojich desať minút slávy Slovák Jozef Murgaš. V americkom mestečku Wilkes Barre vyskúšal bezpochyby ako prvý človek na svete bezdrôtový prenos hlasu.
Rodák z Tajova sa stal slávnym, nájdeme ho vo všetkých encyklopédiách, ale nezbohatol. Nobelovu cenu za rádiotelegrafiu získal napokon, po sporoch o prvenstvo, Talian Guglielmo Marconi.
Doma nikto nie je prorokom - táto stará múdrosť sa potvrdila aj v Murgašovom prípade. Keď sa v roku 1920 vrátil do starej vlasti a prejavil záujem o miesto profesora elektrotechniky, u vrchnosti nepochodil. Podľa nej na to nemal potrebné vzdelanie.
Zbohatol až bankár Michal Bosák
V Amerike nezbohatol ani ďalší slávny slovenský vynálezca Štefan Banič, rodák z Neštichu pri Trnave. V roku 1914 mu v USA potentovali vynález zdokonaleného leteckého padáka. Americká armáda ho síce odkúpila, ale do výstroja nezaradila.
K miliónom však prišiel iný Slovák, Michal Bosák z Okrúhleho pri Stropkove. Jeho podpis je na desaťdolárovej bankovke z roku 1907. Už ako sedemnásťročný chlapec sa Bosák vybral z rodného Šariša hľadať prácu v Amerike. Mal vtedy za sebou len štyri zimy školskej dochádzky, lebo v lete musel pomáhať domá pri práci.
"Roboty sa nebál, záväzky nemal a mladícky optimizmus ho niesol v ústrety novému životu," charakterizuje budúceho finančníka historik Roman Holec z Univerzity Komenského.
Bosák začínal pri triedení uhlia s platom 75 centov na deň. Vyskúšal prácu v bani i pri železnici, ale v roku 1890 sa presťahoval do blízkeho Freelandu a tam si našiel prácu u obchodníka - rozvážal pivo po okolí. Za úspory kúpili hostinec so slovenskou stravou. Neskôr pri ňom vznikla lodná agentúra a veľkoobchod s liehovými nápojmi. Rýchlo sa stal účastinárom miestnych bánk a dostal sa do ich správnych rád. Zároveň si usilovne dopĺňal vzdelanie.
Nasledovala závratná kariéra. V roku 1907 sa Bosák stal prezidentom First National Bank, o osem rokov založil Bosak State Bank a o čosi neskôr aj American State Bank v Pittsburgu. Slovák sa stal úctyhodným americkým bankárom.
Mnohí prisťahovalci zo Slovenska sa vyznamenali ako príslušníci americkej armády na frontoch prvej i druhej svetovej vojny. Vari najviac sa preslávil seržant Michal Strank, rodák z Jarabinej pri Starej Ľubovni. Fotografia, na ktorej spolu s ďalšími piatimi americkými vojakmi vztyčuje zástavu USA v bitke s Japoncami na ostrove Iwo Jima, obletela celý svet. Príbeh Strankovej jednotky spracoval režisér Clint Eastwood vo filme Zástavy našich otcov. Stranka tam však označil ako Čecha.
Slováci sa presadili aj v americkom športe. Stana Mikitu zo Sokolčí, dediny zatopenej Liptovskou Marou, uviedli v roku 1983 do Siene slávy NHL.
Cernan na svoje korene pamätá
Deti prvej generácie slovenských prisťahovalcov vyštudovali americké vysoké školy a dosiahli mimoriadne výkony aj v tamojšej kultúre a vede. Stačí spomenúť popredného predstaviteľa pop-artu Andyho Warhola. Aj keď sa nehlásil k Slovensku a k rusínskemu etniku, nepopieral vplyv matkiných výšiviek a rozprávok na svoju tvorbu.
Bol Jánošík Poliak?
Poliaci si už dávnejšie chcú privlastniť slovenskú bryndzu a - Jánošíka. Toho druhého však nie ako národného hrdinu, ale šikovného zbojníka. Svedčí o tom aj televízny seriál, ktorý o ňom nakrútili. Ako o Poliakovi Janosikovi.
Režisérka koprodukčného veľkofilmu o Jánošíkovi Agnieszka Hollandová odpovedala na otázku, komu patrí Jánošík, dosť vyhýbavo: "Keby sa jeho opýtali, kto je, povedal by, že je horal alebo Terchovčan. Ľudia v tom období mysleli v úplne iných rovinách."
Warholovi rodičia pochádzali z Mikovej pri Medzilaborciach, do Spojených štátov sa vysťahovali v roku 1913, syn Andy sa im narodil o 15 rokov neskôr v Pittsburghu.
Virológ Daniel Carleton Gajdusek, ktorého otec pochádzal zo Smrdák na Záhorí, sa stal v roku 1976 nositeľom Nobelovej ceny za medicínu. Objavil nové mechanizmy prenosu niektorých infekčných ochorení.
Astronaut Eugen E. Cernan, ktorý sa prechádzal v roku 1969 po Lune, má z otcovej strany predkov Slovákov a z matkinej Čechov. Vedel o svojich historických koreňoch, preto mal so sebou v osobnom balíčku aj československú štátnu vlajku. Položil ju na mesačný povrch a priviezol späť na Zem s úmyslom odovzdať ju československému prezidentovi. Ten ho však v roku 1974 odmietol prijať. Návrat do vlasti predkov so slávobránou sa konal až po roku 1989.
Našinec vynikol aj na Východe
Mnohí Slováci hľadali svoje šťastie a slobodu putovaním za slnkom, čiže smerom na Východ. Známa je história družstevníkov z Interhelpa, ktorí sa ešte v 20. rokoch minulého storočia dali zlákať agitátormi a štyrmi transportmi sa aj s majetkom vypravili do sovietskeho Kirgizska. Sen o raji na zemi sa rýchlo rozplynul, ale v ďalekom Biškeku dodnes považujú Alexandra Dubčeka aj za svojho, veď tam vyrástol a začal dospievať.
Ďalší Slovák, Vladimír Krivoš, urobil kariéru v službách ruského cára. Tamojšia historiografia však dlho tápala, čo sa týka jeho pôvodu. Jedni považovali Krivoša za Srba, iní za Čecha. Podľa niektorých ruských bibliografických slovníkov sa narodil v maďarskom mestečku Stará Mikloša. V skutočnosti išlo o Liptovský Mikuláš. Do Ruska sa dostal Krivoš ako 21-ročný študent Orientálnej akadémie vo Viedni. Na Petrohradskej univerzite začal v roku 1886 študovať východoslovanské jazyky.
Podľa najnovších zistení bol Krivoš nielen zakladateľom ruskej parlamentnej stenografie, ale aj kryptografie, čiže vedy o šifrovaní. Počas rusko-japonskej vojny sa Krivošovi podarilo rozlúštiť tri šifrovacie kľúče Japoncov, s pomocou ktorých potom Rusi prečítali väčšinu zachytených správ protivníka. Po Októbrovej revolúcii Krivoš údajne pracoval aj pre Lenina a Trockého, čo ho však neuchránilo pred obvineniami zo špionáže pre československú rozviedku a skončil vo väzení.
Málokto vie, že s Petrohradskou univerzitou je spojené aj meno jej prvého rektora profesora Michala Baluďanského, pôvodom z Vyšnej Oľšavy pri Stropkove. Rektorom sa stal v októbri 1819, ale do Ruska pricestoval o šestnásť rokov skôr na pozvanie cára Alexandra I., aby prednášal na tamojšom Pedagogickom inštitúte. Zároveň pôsobil ako poradca ministra financií a súkromný učiteľ cárových synov. V roku 1839 sa stal senátorom. Baluďanského dodnes považujú za autora ruskej ekonomickej terminológie.
V zozname hrdinov Ruskej federácie figuruje meno Slováka Jána Nálepku. Pôvodne to bol učiteľ, ktorého v roku 1941 odvelili ako stotníka na východný front. Postupne sa tam stal náčelníkom štábu 101. pluku Zaisťovacej divízie. V máji 1943 prebehol s niekoľkými slovenskými dôstojníkmi k sovietskym partizánom a stal sa veliteľom 1. česko-slovenského partizánskeho oddielu v ZSSR. Zahynul pri oslobodzovaní ukrajinského mestečka Ovruč o päť mesiacov neskôr.
U nás bol Nálepka po vojne najprv oslavovaný a po roku 1989, naopak, dosť zaznávaný. V roku 2004 však prezident republiky vymenoval Jána Nálepku do hodnosti brigádneho generála in memoriam. Pre zaujímavosť, neterou hrdinu je známa česká herečka Světlana Nálepková, ktorá sa k tomuto príbuzenstvu oddávna hlási.
|
| Som Slovák, tvrdí zabudnutý premožiteľ Lamanšského prielivu - Vladimír Jancura | 8. augusta 2010 Pravda
Kto je plukovník vo výslužbe Ján Novák? O týždeň uplynie dvadsať rokov odvtedy, čo preplával Bajkal - najhlbšie a najchladnejšie jazero na svete. Dokázal to ako prvý suchozemec na svete. Predtým zdolal ľadovú Angaru.
Bol prvým Slovákom a druhým diaľkovým plavcom z bývalého Československa, ktorý prekonal Lamanšský prieliv. Dokonca opakovane - v rokoch 1974 a 1975. Všetky príručky a encyklopédie však predstavujú Nováka ako Čecha, najlepšieho českého vytrvalca. Pritom je to Slovák ako repa.
Dnes žije 67-ročný dôchodca v Prahe. Pri zmienke o svojom slovenskom pôvode zareaguje bez váhania: "Stále sa hlásim k slovenskej národnosti a, áno, Česi si moje výkony privlastnili, ale ja som ticho, lebo Slovensko po rozdelení spoločného štátu prestalo o ne javiť akýkoľvek záujem."
Čo si myslí, prečo je to tak? "Ťažko povedať," odpovedá trocha zatrpknuto. "Veď som sa narodil a vyrastal na Slovensku, oboch rodičov som mal Slovákov, vysokú školu som skončil v Košiciach, istý čas som pôsobil v Banskej Bystrici a Trenčíne. Ale už otca ako vojenského letca odvelili raz tu a raz tam a rodina ho poslušne nasledovala. Ja som šiel v otcových šľapajach a na konci vojenskej kariéry som pôsobil na veliteľstve letectva, ktoré bolo vtedy v Prahe, nuž tam som aj zakotvil natrvalo."
Na chvíľu sa zamyslí. "Dosť na tom, že v prehľadoch slovenských premožiteľov Lamanšského prielivu ich autori moje meno vôbec neuvádzajú, ako keby som ani nebol zo Slovenska. Na dôvody sa však musíte spýtať ich."
Ale veď on je predsa Čech!
Na internetovej stránke Ľadových medveďov sa možno dočítať, že prvý Slovák, ktorý pokoril La Manche, bol Zoltán Makai v roku 2002. O dva roky neskôr ho nasledovali Jozef Lendacký a vlani Ivan Gazdík. Toto poradie opakujú do omrzenia všetky slovenské médiá. O Novákovi nikde ani zmienka.
Združenie Ľadové medvede, ktoré sa venuje aj diaľkovému plávaniu, zastupuje lekár Jozef Makai z Dunajskej Stredy, Zoltánov otec. "Ale áno, Honzu Nováka poznám, býva rozhodcom na niektorých spoločných podujatiach otužilcov a plavcov vytrvalcov, ale to je predsa Čech," namieta doktor Makai. "Čo na tom, že pochádza odniekiaľ od Piešťan, žije predsa dlhodobo v Prahe!"
Vojenský letec Ján Novák dnes.
Autor: archív Jána NovákaNeskôr ešte spresnil, že svoje prehľady vedú len od vzniku Slovenskej republiky, hlbšie do histórie nejdú.
Pre niekoho sa slovenské dejiny začínajú Svätoplukom, pre iného až od roku 1993. Niekedy sú v pozadí takéhoto rozdielneho prístupu prevažne ideovo-politické, inokedy skôr pragmatické dôvody.
Nebolo by však zle poznať históriu svojho národa a krajiny aspoň za posledných sto až dvesto rokov. Len tak si možno "privlastniť" ono slovenské zo spoločných česko-slovenských a uhorských dejín.
Listujúc v starých zožltnutých ročníkoch Pravdy narazíme 20. augusta 1974 na správu Premožiteľ La Manche - z Piešťan. Na fotografi usmiata tvár vtedy 31-ročného Jána Nováka. Prvú flešovú správu o mimoriadnom výkone vojenského pilota a diaľkového plavca však denník priniesol už 17. augusta, hneď na druhý deň po pamätnom výkone.
"Janko vtedy pôsobil v Pardubiciach, ale na La Manche sa pripravoval aj na Seneckých jazerách, kde som mal chatu," spomína jeho strýc, 86-ročný Tibor Schiller, známy bratislavský internista. "Plával od rána do večera a keď sa potom ukázal v chate, dokázal zjesť dve kurence na jedno posedenie."
Najťažšie bolo zohnať peniaze
Veľký kanál priťahoval Nováka od roku 1970, odvtedy, čo Čechovi Františkovi Venclovskému sa ho nepodarilo preplávať na prvý pokus. "Napísal som mu list, v ktorom som ho uisťoval, že nabudúce mu to už vyjde a sám som sa rozhodol Venclovského nasledovať."
Venclovskému to vyšlo už o rok, Novákovi - o ďalšie tri roky, zato však pokoril prieliv opačným smerom, z Anglicka do Francúzska, čo sa považuje za ťažšie.
Svetové médiá vtedy zaznamenali pozoruhodný fakt. Zatiaľ čo väčšina plavcov po prekonaní kanálu spravidla ledva lezie z vody, Novák vybehol ako znovuzrodený. "Plával by som aj naspäť, ale už som nemal peniaze na sprievod," smeje sa.
Opäť zvážnie, keď hovorí o rozdieloch v zdolávaní Lamanšského prielivu vtedy a teraz. "Globálne otepľovanie sa prejavilo i v tomto kanáli, - kým vtedy mala jeho voda v auguste 12 stupňov, teraz je to výrazne viac. Okrem toho prúdenie sa zmenilo zásadným spôsobom - kým my sme kvôli prúdom museli plávať aj šesťdesiat kilometrov, dnešní plavci o dvadsať kilometrov menej. Kanál má pritom v najužšom mieste 33,6 kilometra."
Keď v auguste 1975 - pri storočnici prvého preplávania La Manche kapitánom Metthewom Webom - Novák chcel zopakovať svoj výkon, zažil silný protivietor a miestami niekoľkometrové vlny. So sprievodnou loďou sa stretol až po niekoľkých hodinách a značne vyčerpaný. Dnes sú diaľkoví plavci vo výhode - ich lodivod má k dispozícii počítač a navigáciu satelitmi.
Aj pred 35 rokmi úspech na La Manche závisel do veľkej miery od dostatku financií. Novák rád cituje slávneho nórskeho cestovateľa a moreplavca Thora Heyerdahla: "Najťažšie pri takomto výkone je zohnať peniaze." Vo vtedajšom Československu však nebolo súkromných sponzorov a štátne orgány nepovažovali pokorenie kanála za prioritu socialistického športu a telovýchovy.
Novák o tom nerád rozpráva, len od jeho kolegov a priateľov sa možno dozvedieť, čo všetko obetoval na oltár diaľkového plávania. "Musel rozpredať zariadenie svojho bytu, aby sa dostal na La Manche, neskôr vložil do svojho športu takmer celý rodinný majetok a rozpadlo sa mu kvôli tomu manželstvo," prezradil Richard Blatný.
Musíte veľmi, veľmi chcieť
V Listvianke pri jazere Bajkal, v tamojšom limnologickom múzeu je celý jeden panel venovaný Novákovi a Venclovskému, ich výpravám na Angaru a Bajkal.
Angaru preplávali naprieč 15. februára 1989. Dovedna 1 700 metrov, ale bol práve mráz mínus 20 stupňov a voda mala iba 0,08 stupňa Celzia. Najprv museli nájsť na rieke nezamrznutý úsek a plávať medzi ľadovými kryhami.
Pritom málokto vie, že Novák sa narodil ako neduživé, záchvatmi trpiace dieťa. "Bolo s ním vtedy skutočne veľmi zle a nikto nemohol predpokladať, že z takéhoto dieťaťa sa raz stane svetoznámy diaľkový plavec," dodáva doktor Schiller.
Jankov otec, sám športovec - gymnasta, sa rozhodol zachrániť synovi život práve športom a otužovaním. Už ako päťročnému mu daroval boxerské rukavice. A plávať sa Janko naučil dokonca o rok skôr. "Raz som bol s chlapcami na piešťanskom kúpalisku a oni ma hodili do vody, tak sa to začalo," spomína.
Keď sa rodina presťahovala do Hradca Králové dal sa na džudo a neskôr sa stal dorasteneckým majstrom republiky v tomto športe. Bol aj výborným športovým strelcom.
Ale sám si najviac cení svoje výkony v zimnom diaľkovom plávaní. Plavbu od výtoku Angary z Bajkalského jazera do Irkutska (45 kilometrov), plavbu Baltickým morom z Dánska do Poľska (95 km) a preplávanie Bajkalu v jeho najužšom mieste (23 kilometrov).
Ako sa niečo také vôbec dá zvládnuť, navyše v extrémne studenej vode? "To musíte veľmi, ale veľmi chcieť," odpovedá veľavravnou skratkou Novák.
Jeho rodný kraj je tu
V dodnes platnej ruskej príručke Otužovanie a dávkovanie chladu (je aj na internete) uvádzajú jej autori skúsenosti Jána Nováka, s ktorými sa podelil na jednom seminári v Nemecku. Seminár bol zrejme spojený s praktickými ukážkami.
"Tento vojenský letec upútal pozornosť nielen tým, ako dlho plával v ľadovej vode," uvádza sa v publikácii. "Všetkých prekvapila nezvyčajná ľahkosť, sloboda a sila jeho pohybov. Striedal rôzne štýly, kraul i prsia, náhle mizol pod hladinou a vynáral sa tam, kde to nikto neočakával. Nakoniec ukázal, ako plavá žralok. A keď vyšiel z prieruby, položil sa na sneh, ako keby to bola čiernomorská pláž v lete."
Ale neplával iba pre potešenie. Plavecké schopnosti mu umožnili zachrániť pred utopením 17 ľudí, z toho jednu celú rodinu, ktorej sa prevrhol čln v mori. Džudo a box zachránili zase život jemu samému, keď ho pred niekoľkými rokmi v pražskom byte prepadli štyria lúpežníci. Traja skončili v nemocnici, toho štvrtého nevidel. "Kopol ma odzadu do chrbta tak, že následky pociťujem doteraz," priznáva.
S Venclovským sa chystali ešte preplávať Niagarské vodopády. Peniaze na projekt začali zháňať v roku 1992, vtedy potrebovali asi 10-tisíc dolárov. Nováka však práve zvolili za poslanca do Federálneho zhromaždenia. Onedlho zanikol spoločný štát a začali sa celkom iné starosti. Venclovský však o niekoľko rokov zomrel a tým zanikol aj projekt.
Odvtedy je svet iný. Venclovský bol nielen veľký kamarát, ale vládla medzi nimi zdravá rivalita, ktorá poháňala oboch dopredu. Keď Venclovský zvíťazil nad La Manche, povedal pamätnú vetu: "Ja su tak šťastný, moc šťastný sú..." Keď Venclovský zomrel, Novák napísal v nekrológu: "Ja su tak nešťastný, moc nešťastný sú.."
"Radšej tam napíšte, že moja obľúbená pieseň je Rodný môj kraj," povie Novák na záver nášho rozhovoru. Tú slovenskú pieseň si s Venclovským neraz spievali na brehu Vltavy, pri Lamanšskom prieplave, pri Bajkalskom jazere aj na brehu ľadovej Angary. Obletela s nimi celý svet.
|
| Husajn dal Haiderovi milióny dolárov - TASR | 8. augusta 2010
V rakúskej tlači sa objavili nové odhalenia týkajúce sa konta zosnulého pravicového populistu Jörga Haidera: iracký diktátor Saddám Husajn údajne podporil rakúskeho politika v roku 2002 piatimi miliónmi dolárov.
Informuje o tom spravodajský časopis Profil (pondelkové vydanie) s odvolaním sa na spisy irackého ministerstva vnútra z roku 2008, ktoré má redakcia k dispozícii.
Podľa nich bývalý korutánsky hajtman (krajinský premiér Korutánska) Haider navštívil spolu so svojím straníckym kolegom z FPÖ Ewaldom Stadlerom diktátora začiatkom mája 2002. Strávili v Iraku tri dni a potom dostali od neho päť miliónov dolárov. Oni mali potom ako odplatu podporovať Husajna a jeho politiku v Európe.
Celkom odcestoval Haider do Bagdadu trikrát, "neoficiálne a súkromne", píše ďalej Profil. A predsa vystúpil koncom apríla 2002 - teda krátko pred spornou cestou - pred kamerami arabskej spravodajskej televízie al-Džazíra. V rozhovore odmietol Haider hodnotiť Irak ako "ríšu zla" a vyzval arabské štáty, aby sa vymanili spod závislosti od USA. "To bol pre Saddáma Husajna veľmi užitočný výstup: vyše 70 miliónov ľudí, prevažne z arabského sveta, videlo to interview s jeho novým priateľom zo Západu," napísal Profil.
Stadler dementoval správu časopisu a označil ju za "úplný nezmysel". Ako povedal, s Haiderom bol jedinýkrát v Iraku v roku 2002, ale s diktátorom sa osobne nikdy nestretol. Cieľom návštevy nebolo získanie peňazí, ale ošetrenie chorých irackých detí v Rakúsku. Skutočne obaja rakúski politici priniesli dve iracké deti, ktoré mali byť ošetrené v nemocnici v Klagenfurte.
Haider zomrel v roku 2008 pri dopravnej nehode. V uplynulých dňoch sa o jeho osobe opäť začalo hovoriť po objavení jeho lichtenštajnského miliónového konta. Na ňom malo byť pôvodne 45 miliónov eur, v súčasnosti je na ňom ešte päť miliónov eur. Kde je zvyšok peňazí, nie je známe.
Haider známy svojím extravagantným životným štýlom mal prístup k peniazom cez svoje schránkové firmy, informovali rakúske médiá. Dôkazy zatiaľ na to nie sú. Špekuluje sa, že peniaze pochádzali sčasti od Husajna alebo líbyjského lídra Muammara Kaddáfího.
|
| Špeciál HN: Život s Radičovou - Slovensko má novú vládu. Na najbližšie štyri roky naplánovala množstvo zmien. Zisťovali sme, ako sa dotknú dôchodcov, živnostníkov, mladých rodín či príslušníkov menšín. A čo na chystané opatrenia ľudia hovoria? Ako hodnotia plány Radičovej kabinetu ľudia z obcí, kde získala pravica väčšinu a, naopak, tam, kde vyhral Ficov Smer?
Konatelia prídu o časť odmien
– konatelia, štatutári či akcionári budú musieť platiť odvody z odmien. Kým dnes majú z odmeny 1 000 eur v čistom po zdanení 841,34 eura, po novom dostanú len 765,2 eura
– odvody začnú platiť aj všetci tí, ktorí pracujú na autorské zmluvy, alebo im podobné, z ktorých nevyplýva dnes povinnosť platiť sociálne odvody. Ide najmä o tlmočníkov, konzultantov, daňových poradcov, novinárov či iné slobodné povolania. Ich náklady môžu mesačne stúpnuť skoro o sto eur v prípade, že budú odvody platiť z minimálneho vymeriavacieho základu
– dane a odvody sa budú platiť na jednom mieste, zjednotí sa ich výber
– živnostníci aj firmy budú podávať spoločné ročné zúčtovanie daní a odvodov
– po posúdení sa môžu zaviesť registre účtovných závierok tak, aby ich podniky nemuseli predkladať viacerým úradom
– živnostníci aj firmy budú môcť komunikovať s daňovou správou elektronicky. Administratívna záťaž by sa mala znížiť o štvrtinu
– prípadné zvýšenie sadzby dane z príjmov bude kompenzované znížením alebo zrušením niektorých odvodov
Vladimír Sirotka, prezident Slovenskej asociácie malých podnikov
V zásade považujem zjednotenie výberu daní a odvodov sa správny krok. Ešte efektívnejšie by bolo tento výber zjednotiť na jedno miesto. Rovnako som za to, aby odvody platili aj ľudia pracujúci na autorské zmluvy. Situácia by sa ale sprehľadnila, ak by odvody by boli presunuté zo zamestnávateľa na zamestnanca. Pomôcť môže aj elektronizácia daňovej správy, tu však chýba razantnejšie prepojenie štátnej správy, pretože stále sa niektoré návrhy predkladajú dva alebo viac krát. Nepodarilo sa presadiť paušálnu daň pre živnostníkov a malých podnikateľov s obratom nižším ako 50-tisíc eur. Odbúralo by to pritom byrokraciu, a mohlo by to priniesť viac peňazí do štátneho rozpočtu. Nepovažujem za správne ani zvyšovanie priamych daní, pretože to brzdí mobilitu.
--------------------------------------------------------------------------------
Dôchodcovia si prilepšia
– zmení sa systém valorizácie penzií, rezort práce nevylučuje, že budú rásť len o rast cien. Dnes sa do výpočtu zarátava aj rast priemernej mzdy. Ak by nový vzorec platil napríklad už od začiatku tohto roka, dôchodcovi s priemerným dôchodkom 339,73 eura by sa penzia zvýšila o 8,15 eura, a nie o 10,36 eura
– najnižšie penzie by mali rásť rýchlejším tempom ako tie vyššie. Kvôli tomu možno zaniknú vianočné dôchodky
– vek odchodu do dôchodku sa najbližšie štyri roky meniť nebude
– strop pre doplatky na lieky, zaplatí len časť nákladov (pôjde zrejme o určené percento z mesačného starobného alebo invalidného dôchodku pacienta), zvyšok preplatí zdravotná poisťovňa
– zavedie sa minimálny dôchodok, aby ani jeden poistenec nebol v stave hmotnej núdze
Dôchodca z ulice
„Je nám jasné, že situácia na Slovensku je taká, že sa budeme musieť trošku uskromniť. S tým sa nedá nič robiť. Na druhej strane však bude naozaj správne, ak sa začnú vyrovnávať rozdiely medzi nízkymi a vysokými dôchodkami. V roku 2004 od 1. januára išli penzie dosť hore. Keď však išiel niekto v decembri 2003 do dôchodku, tak mal aj o dvesto eur menej. Tá spravodlivosť tu chýba. Naozaj bude dobré, keď sa začnú nižšie dôchodky zvyšovať viac. Ja som od 96. roku v dôchodku a za ten čas mi vzrástol dôchodok o 80 eur.“
--------------------------------------------------------------------------------
Bez kolkov a koncesií
– na úradoch nebude potrebovať kolky. Každý úrad bude povinný prijímať menšie platby za úradné úkony v hotovosti, väčšie sumy uhradí občan platobnými kartami alebo bankovým prevodom
– do štyroch rokov by mal mať možnosť začať využívať nadštandardné cestné spojenie medzi Bratislavou a Košicami
– v najbližších štyroch rokoch pribudnú aj železničné úseky, na ktorých budú vlaky jazdiť rýchlosťou 160 km/h
– vodiči osobných áut nebudú najbližšie štyri roky platiť mýto, zachová sa systém diaľničných známok
– fixné pokuty za dopravné priestupky, policajti už nebudú mať možnosť určovať výšku pokút v rámci takého širokého rozpätia ako dnes
– pri vypisovaní pokút budú policajt a vodič kontrolovaní kamerami a inými technickými prostriedkami
– pokuta sa bude dať zaplatiť platobnou kartou priamo na mieste
– koncesionárske poplatky, ktoré dnes ľudia platia STV a Slovenskému rozhlasu, budú zrušené, po novom by sa mali verejnoprávne médiá financovať priamo zo štátneho rozpočtu
– občania sa majú skôr dočkať rozsudku súdu, v snahe urýchliť súdne konania sa má zaviesť elektronická komunikácia so súdmi
– má sa tiež zmeniť systém doručovania, aby to nespôsobovalo prieťahy v súdnom konaní
– účastníci aj advokáti majú mať možnosť sledovať procesný stav svojho konania na internete
– voliť sa bude môcť aj cez internet, vrátane zavedenia jediného elektronického identifikátora občan
Miroslav Kosec, junior manager
Od pravicovej vlády čakám, že sa bude snažiť naplniť štátnu kasu. Kontrolovanie policajtov kamerami mi preto nepripadá nevyhnutné. Vláda má ťažkú úlohu v tom, že chce šetriť, ale aj zlepšiť služby pre občanov. Zrušenie platby koncesionárskych poplatkov uvítam, aj keď tomuto kroku vlády nerozumiem. Rozdiel vo funkcii štátnej a komerčnej televízie je predsa zrejmá. Voľby cez internet vnímam pozitívne ako zjednodušenie celého procesu. Verím, že vláda sa vyhne kauzám hrubého zrna, ako boli emisie.
--------------------------------------------------------------------------------
Zamestnancom sa zýšia odvody
– zvýšia sa im odvody. Zrušia sa totiž všetky výnimky zo zákona o sociálnom poistení. Odvody teda budú platiť aj z dostupného, odmien pri životných jubileách a podobne. Kým dnes pri odstupnom v hrubom 1 000 eur dostane zamestnanec po zdanení 810 eur, po odvedení aj sociálnych a zdravotných odvodov to bude 676 eur
– zachová sa však možnosť nezapočítať do vymeriavacieho základu príspevok zamestnávateľa na doplnkové dôchodkové sporenie a príspevky zo sociálneho fondu
– zamestnávateľ bude môcť zamestnanca jednoduchšie prepustiť. Po novom si zamestnanec bude musieť vybrať, či chce odstupné alebo výpovednú lehotu
– zamestnanci budú dostávať superhrubú mzdu, teda svoju doterajšiu hrubú mzdu zvýšenú o odvody zamestnávateľa. Jeho príjem sa nezvýši, bude mať však väčší prehľad o tom, koľko platí štátu
– neskôr, keď sa zavedie odvodový bonus, budú môcť zamestnanci ušetriť. Nemocenské poistenie a poistenie v nezamestnanosti bude dobrovoľné. Okrem toho každý občan bude mať nárok na základnú štátnu dávku
Jaroslav Novák, zamestnaný
Program vlády som nečítal. Keďže ale tento rok v práci končím a idem do dôchodku, nepoteší ma najmä zavedenie odvodov z odstupného, ktoré by som mal dostať za tri mesiace. Čo sa týka možností, kedy môže zamestnávateľ zamestnanca prepustiť, si myslím, že doteraz to bolo dobre riešené. Páčilo sa mi, že zamestnanec pri výpovedi na dohodu dostal aj odstupné. Myslím si tiež, že je správne, aby bolo nemocenské poistenie a poistenie v nezamestnanosti dobrovoľné. Aby sa zamestnávateľ nemohol vyhovárať, ako veľa musí za mňa odvádzať na odvodoch.
--------------------------------------------------------------------------------
Mamičky budú môcť pracovať
– viac mladých ľudí bude môcť získať štátom bonifikovanú hypotéku. V súčasnosti ju môžu získať páry len v prípade, že príjem ani jedného z nich nepresiahne 1,3-násobok priemernej mzdy v hospodárstve. Po novom sa uvažuje o tom, že by súčet oboch príjmov nemal presiahnuť súčet dvoch 1,3-násobkov priemernej mzdy. Znamenalo by to, že jeden z páru by mohol zarábať aj viac ako 1,3-násobok, a tým by sa množina poberateľov zväčšila
– daňový bonus na každé dieťa do 6 rokov sa zvýši o 100 percent podľa možností verejných financií
– vláda chce podporiť rozvoj sociálneho nájomného bývania – štartovacie byty pre mladých, bývanie pre starších a marginalizované skupiny
– výška rodičovského príspevku sa zmení. Súčasné dve úrovne príspevku 164 a 256 eur nahradí jedna výška na úrovni 180 až 190 eur. Niektorí rodičia teda dostanú viac a niektorí menej
– príplatok k príspevku pri narodení prvého, druhého a tretieho dieťaťa vo výške 678,49 eura sa zruší. Rodičia tak dostanú pri narodení dieťaťa len príspevok vo výške 151,37 eura
– predĺži sa materská dovolenka a zvýši sa materská podľa stavu verejných financií
– počas poberania rodičovského príspevku bude môcť rodič pracovať
– obnovia sa sociálne štipendiá pre deti na základných školách diferencované podľa prospechu
Mladá mamička
„Som poberateľka vyššieho rodičovského príspevku a myslím si, že keď som si odvádzala riadne odvody dlhodobo, tak si zaslúžim ten vyšší. Včeobecne podpora rodiny by mala byť väčšia. Počula som, že majú rodičovský príspevok zjednotiť a teda ho znížiť. Rovnako si myslím, že by mal byť zachovaný aj jednorázový príspevok pri narodení dieťaťa. My sme ho napríklad využili na kúpu kočíka. S úvahami o jeho zrušení nesúhlasím.“
--------------------------------------------------------------------------------
Nezamestnaní dostanú šancu
– štipendiá, ktoré pokryjú všetky náklady na štúdium na strednej škole pre deti z extrémne chudobných rodín
– zavedie sa medzitrh práce – kombinácia práce a dávok pre dlhodobo nezamestnaných. To znamená, že nezamestnanému sa oplatí vziať aj slabo platenú prácu
– firmám sa po novom viac oplatí zamestnať dlhodobo nezamestnaného, pretože dostanú úľavy na poistnom na zdravotné poistenie a sociálne poistenie
– dávka v hmotnej núdzi bude mať prísnejšie pravidlá – bude viac previazaná na aktivitu poberateľa
--------------------------------------------------------------------------------
Úspory budú zarábať
– bude môcť sporiť zároveň v dvoch z troch dôchodkových fondov
– jeho úspory budú môcť rýchlejšie rásť, pretože sa odstránia investičné mantinely pre dôchodkové správcovské spoločnosti. Budú teda môcť investovať aj do akcií, ktoré sú síce rizikovejšie, ale z dlhodobého hľadiska výnosnejšie
– za rastový fond si sporiteľ priplatí viac. Bude sa zvyšovať odplata pre DSS-ku, pretože má vyššie náklady so správou tohto fondu, než so správou konzervatívneho alebo vyváženého fondu
– mladí ľudia, ktorí prídu na trh práce, budú vstupovať do druhého piliera povinne a budú mať možnosť z neho do roka vystúpiť
– druhý pilier a percento odvodov bude chrániť ústavný zákon
Sporiteľ z ulice
„Ťažko hovoriť o zmenách, keď to ešte neprešlo parlamentom. Zámery ako zrušiť investičné limity, či rozlíšiť jednotlivé dôchodkové fondy sú fajn. Viete, dnes to vyzerá dobre, no zajtra môže byť všetko úplne inak. Dôležité je, že druhý pilier zostane zachovaný.“
--------------------------------------------------------------------------------
Pacient si liek vyberie sám
– zrušenie tzv. výmenných lístkov v podobe, ako je to dnes – určí sa, ku ktorému lekárovi-špecialistovi si pacient bude musieť, a ku ktorému nebude musieť ísť po odporúčanie k všeobecnému lekárovi
– lekár predpíše len účinnú látku proti ochoreniu, pacient si konkrétny liek vyberie v lekárni sám
– zavedie sa bonus pre dospelých obyvateľov, ktorí nevyčerpali zdravotnú starostlivosť v danom roku
– stanoví sa rozsah zdravotnej starostlivosti hradenej z verejného zdravotného poistenia a zvyšok má byť financovaný individuálne
– zdravotné údaje pacienta budú evidované v elektronickej zdravotnej dokumentácii, dobuduje sa systém eHealth
– nemocnice a aj neziskové organizácie poskytujúce zdravotnícke služby sa pretransformujú na obchodné spoločnosti
– zdravotné poisťovne, ktoré preplácajú pacientovi zdravotnú starostlivosť, budú môcť vytvárať zisk – ale po splnení presne stanovených podmienok
Pani Gertrúda, pacientka
Výmenné lístky boli jednoznačne zbytočnosť. Myslím si, že výber konkrétneho lieku by mal zostať na zodpovednosti lekára, nie lekárnika. Hlavný problém zdravotníctva je však neochota. Teraz som to zažila. Na chirurgiu prišla matka s dieťaťom, ktoré malo úraz a potrebovalo vybrať stehy. Poslali ju do inej nemocnice, pretože oni na to nemajú licenciu. A to nezmení ani vláda, je to v ľuďoch. Po všetkých skúsenostiach, ktoré mám, som skeptická, ale chcem veriť, že situáciu vláda aspoň v niečom zlepší.
--------------------------------------------------------------------------------
Viac angličtiny, menej „bifľovania“
žiak materskej, základnej a strednej školy
– posledný ročník materskej školy bude povinný
– výučba po novom, aby nastal posun od memorovania k schopnosti informácie získať, využívať, ale aj kriticky hodnotiť
– anglický jazyk bude povinný, absolvent strednej školy by mal vedieť hovoriť anglicky plynule
– rozšírené prijímanie na stredné školy bez prijímačiek
– zavedenie „školských autobusov“ pre žiakov
– zvýšenie celkového objemu športových aktivít počas vyučovania a vo voľnom čase
– posilnenie základov pre životný štýl už v škole a zlepšenie kvality školského stravovania
– odborné školy majú byť viac prepojené na prax
– nový systém interného a externého testovania
– financovanie školských klubov detí, stredísk záujmovej činnosti a centier voľného času prostredníctvom voľnočasových poukazov
– zruší sa monopol štátu na učebnice a otvorí sa trh s učebnicami, štát si však ponechá právomoc posúdiť obsah učebníc
vysokoškolák
– zvýši sa úloha cudzieho jazyka vo vzdelávaní na vysokých školách s dôrazom na anglický jazyk
– podporia sa študijné programy realizované bilingválne alebo úplne v cudzom jazyku
– bude presadzovať, aby na vysokých školách bolo možné odovzdávať kvalifikačné práce v cudzích jazykoch
– vláda umožní príchod pracovísk špičkových univerzít a výskumných inštitúcií na Slovensko
– podporí sa vyšší prílev študentov zo zahraničia
– ten, kto získal vysokoškolský a vedecko-pedagogický titul podvodne, príde oň
– zavedie sa účinnejší postup proti nezákonnému a nespravodlivému vyberaniu poplatkov na vysokých školách
– peniaze určené na sociálnu podporu študentov vysokých škôl a ich športových a kultúrnych aktivít budú viazané priamo na študenta
Kristína Jurčišinová, študentka Filozofickej fakulty UK
Páči sa mi hlavne rozhodnutie zmeniť spôsob učenia a prejsť od klasického memorovania k efektívnejšej metóde učenia. Keďže som veriaca, som rada, že vláda chce pristúpiť k zrovnoprávneniu cirkevných škôl so štátnymi. To, čo mne osobne chýba, je motivovanie absolventov, aby po skončení vysokej školy zostávali na Slovensku. Ocenila by som tiež, ak by druhá vysoká škola nebola spoplatnená. Je v záujme štátu, aby mal čo najviac kvalifikovaných ľudí.
--------------------------------------------------------------------------------
Politici budú pod väčšou kontrolou
– nastoliť sa má nová politická kultúra a etika
– imunita poslancov a ústavných činiteľov vrátane sudcov bude zásadne obmedzená – bude platiť len na výroky v parlamente, úplne sa zruší priestupková imunita
– majetkové priznania verejných funkcionárov budú mať takú podobu, ktorá skutočne poskytne informácie o ich majetkových pomeroch, verejnosť tak bude môcť kontrolovať, či majetkový prírastok verejného funkcionára zodpovedá jeho príjmom z verejnej funkcie
– zvažuje sa prijatie zákona o majetkovej zodpovednosti verejných funkcionárov
– má platiť princíp „čo nie je tajné, je verejné“, politici tak budú povinní zverejňovať informácie o činnosti verejných orgánov a inštitúcií
– povinnosť zverejniť na internete všetky zmluvy, faktúry a finančné transakcie týkajúce sa verejných zdrojov
– aj neprioritné služby, ktoré obstarávajú štátne orgány a verejné inštitúcie, sa budú musieť zabezpečovať výlučne súťažnou metódou
– verejné obstarávanie sa bude realizovať elektronicky vrátane elektronických aukcií
Radoslav Procházka, poslanec KDH
Myslím si, že vzťahu medzi občanmi a politikmi veľmi prospeje, keď ľudia budú mať väčší prehľad, koho si platia a za koľko, a keď dôjde k odstráneniu niektorých nerovností medzi postavením občanov a poslancov. Ide najmä o odstránenie tých nerovností, ktoré nedávajú žiadnu logiku. Mám tým na mysli najmä priestupkovú imunitu. To, čo je v tomto smere v programovom vyhlásení, je veľmi dobrý začiatok. Uvidíme, či sa podarí viac. Ak sa však podarí len to, čo je vo vyhlásení, aj tak to bude pokrok oproti súčasnému stavu.
Renáta Zmajkovičová, poslankyňa Smeru-SD
Majetkové priznania sú dnes prístupné na internete. Čo sa týka obmedzenia priestupkovej imunity, ja osobne s tým nemám absolútne žiaden problém. Podporím zákon v zmysle novely, ktorú som sama predkladala. Osobne si myslím, že je to vecou každého poslanca, nemyslím si, že by to nejakým zásadným spôsobom ovplyvnilo život politikov. Som však prekvapená, že zužovanie poslaneckej imunity je vládnou prioritou hneď na prvej schôdzi, keď ešte vláda nedostala dôveru parlamentu.
--------------------------------------------------------------------------------
Menšinám „škrtnú“ pokuty za jazyk
– zmení sa zákon o štátnom jazyku s tým, že pokuty za nesprávne používanie jazyka majú byť zrušené
– pri zákone o štátnom občianstve má byť zrušená strata slovenského občianstva v prípade, že človek prijme iné občianstvo
– menšiny budú mať zabezpečené právo na prístup k informáciám, ako aj právo na efektívne ovplyvňovanie rozhodovacích procesov, ktoré sa ich bytostne týkajú
– príslušníci národnostných menšín budú mať širšie možnosti uplatňovať svoje právo na vyjadrenie, zachovanie a rozvoj vlastnej identity a kultúry
– vláda sa zasadí o zlepšenie vnútroštátnych slovensko-maďarských vzťahov a vzťahov medzi majoritou a Rómami
– podporí sa zvýšenie kvality vyučovania materinského jazyka, rovnako aj kvality vyučovania slovenského jazyka v školách s vyučovacím jazykom menšín
Viki Ráková, slovenská herečka maďarskej národnosti
Sledujem politické dianie, ale programové vyhlásenie vlády som nečítala. Myslím si však, že teraz sú v tejto vláde natoľko inteligentní ľudia, že sa budú vedieť dohodnúť a riešiť problémy v slovensko-maďarských vzťahoch. Aj strana SDKÚ, aj Most-Híd mali v svojich programoch to, aby sa tieto vzťahy dali nejako do poriadku. Podľa vyhlásení politikov, ktoré som čítala, teda verím, že sa strany koalície budú snažiť.
--------------------------------------------------------------------------------
Zlodeja vyjde krádež draho
– pri drobných krádežiach sa zavedie trest náhrady škody vo výške dvojnásobku spôsobenej ujmy, a to formou odpracovania verejnoprospešných prác alebo finančne
– má sa zabrániť obštrukciám obžalovaných v rámci súdnych procesov
– pri závažnej organizovanej kriminalite sa zavedie trest prepadnutia majetku
– tvrdšie sa bude postihovať organizovaný zločin
– prijme sa systém ochrany oznamovateľov závažnej kriminality a zefektívni sa inštitút spolupracujúceho obvineného
– trestná zodpovednosť právnických osôb sa legislatívne upraví tak, aby bola účinná
– posilní sa postavenie Špecializovaného trestného súdu a Úradu špeciálnej prokuratúry formou ústavného zákona
– zrušia sa amnestie zastupujúceho prezidenta Vladimíra Mečiara z roku 1998 v súvislosti so zavlečením exprezidentovho syna Michala Kováča do zahraničia
red 06.08.2010 www.hnonline.sk |
| Príbeh o šampiónovi Armstrongovi sa skončil - Aj Lance Armstrong je len človek. Po veľkej strate prišiel o šancu bojovať o ôsmy titul na Tour de France. Sedem rokov si na Tour de France budoval imidž neporaziteľného. Dominoval v časovkách aj stúpaniach. Vlani Lance Armstrong prekvapil tretím miestom. Dokonca bol necelú sekundu od toho, aby jazdil v drese lídra. Teraz sa mýtus o neporaziteľnom Armstrongovi rozplynul.
BRATISLAVA. „Majster pelotónu, skutočný šéf, je preč. Armstrongov pomník sa rozsypal. Hľadáme následovníka. Bude ním Contador, Andy Schleck, alebo niekto menej známy?" pýta sa riaditeľ Tour de France Christian Prudhomme.
Tri pády v 8. etape a boľavý bedrový kĺb zastavili šance slávneho Američana na dobrý výsledok pri jeho poslednom štarte na Tour. Za pár kilometrov v nedeľu nabral vyše desaťminútovú stratu na favoritov.
„Je to koniec mojich nádejí na Tour. Bol to zlý deň. Veľmi, veľmi zlý," hovoril v cieli novinárom 38-ročný Američan.
Počas jednej etapy mal Američan viac smoly ako za sedem víťazných ročníkov. Bol pri pádoch, ktoré nezavinil, no nebolo možné sa im priamo vyhnúť.
Lance Armstrong bol veľký víťaz
„Je naozaj ťažké sa s tým vyrovnať. Nikdy sme nič podobné nezažili. Na Tour sme prišli s nádejou na úspech, teraz je všetko v troskách," povedal manažér Armstrongovho tímu Johan Bruyneel. V nedeľu v cieli hromžil a nadával na pretekárov tímu Euskatel. „Ak chcú ísť na Tour, mali by sa najskôr naučiť jazdiť," povedal Bruyneel. Jazdci španielskeho tímu podľa neho spôsobili väčšinu kolízii v etape.
Už nejazdí ako šampión
V minulosti mal Armstrong minimum pádov. Ale ak sa dostal do ťažkostí, reagoval ako šampión.
V roku 2003 padol v pyrenejskej etape s cieľom na Luz-Ardiden. Jeho najväčší súper Nemec Jan Ullrich ho vtedy džentlmensky čakal. Armstrong však bleskovo vyskočil na bicykel a hneď súperom ušiel. Pád bol pre neho impulzom, aby ukázal silu.
„Po páde mi vyskočil adrenalín, povedal som si, poď Lance, dnes musíš vyhrať Tour," opisoval svoj pád v cieli etapy.
Tento rok sa po páde zbieral z cesty pomaly, na bicykli pôsobil zničene a bez energie.
Dnes už je len jeden z mnohých
„Armstrong bol v cyklistike jedinečnou postavou. Pretože v roku 2005 skončil kariéru na vrchole. Odišiel bez toho, aby ho niekto porazil. A to už teraz neplatí," povedal Philippe Bouvet, reportér denníka L'Equipe, pre britský Independent. Aj jeho vlaňajšie 3. miesto bolo vnímané ako obrovský úspech a nie ako prehra. „Teraz je koniec. Treba obrátiť list."
Zlomený šampión bol témou Tour počas voľného dňa. Súperi s ním sympatizujú a vyjadrujú mu podporu.
„Dostal silný úder, ale nie je zlomený," myslí si Španiel Carlos Sastre, víťaz Tour z roku 2008. „Armstrong sa nikdy nevzdáva. Nevyhral Tour sedemkrát len preto, že bol najsilnejší, bol aj veľmi inteligentný."
Alberto Contador sa vlani s Armstrongom rozhádal. V tíme Astana vládla nepohoda a rivalita. Teraz ho však Španiel ľutuje.
Contador ho uznáva
„Toto by som mu určite neželal. Keď som sledoval neskôr zostrih z etapy v televízii, spomenul som si na všetky viťazstvá, ktoré dosiahol. Mal obrovskú smolu a všetko sa nahrnulo do jednej etapy. Vždy som ho obdivoval. Ak dokáže tento rok dôjsť do cieľa, budem ho uznávať ešte viac," povedal Contador.
Sklamaný bol aj nórsky šprintér Thor Hushovd. „Mrzí ma to, čo sa mu stalo. Veľmi som mu prial, aby vyhral Tour po ôsmy raz. Bolo by to dobré pre cyklistiku," povedal Hushovd pre Independent.
Víťaz Gira Ivan Basso je presvedčený, že bez pádov by bol Armstrong v Paríži naisto medzi najlepšími. „Bojoval by o žltý dres do konca. Ale aj teraz sa určite pokúsi o niečo veľkolepé. Je to výnimočný pretekár," povedal Basso.
Vyhrá etapu?
I keď je mimo hry o umiestnenie na pódiu, v tíme ho nečaká bežná rola domestika - nosiča vody. Vlani síce počas Giro d'Italia párkrát musel rozvážať kolegom fľaše s vodou, teraz bude skôr podporovať nového lídra tímu. Tú po Armstrongovi preberie Levi Leiphemer.
Armstrongovým cieľom bude zrejme vyhrať niektorú z etáp. Najskôr to však bude až v Pyrenejách. Keďže je tento ročník oslavou Tourmaletu, môže to byť práve 17. etapa s cieľom na najvyššom priesmyku centrálnych Pyrenejí (2115 metrov).
Etapové prvenstvo by bolo obrovským úspechom. Armstrong v kopcoch totiž mladým súperom nestačí. Je aj málo pravdepodobné, že by ho súperi pustili do úniku. Aj pri 15-minútovej strate majú pred ním súperi stále veľký rešpekt.
Lance Armstrong
Do 19 rokov sa venoval triatlonu. Bol dvojnásobným šampiónom USA v šprinttriatlone.
Ako amatérsky majster USA sa prebojoval na olympijské hry do Barcelony. V cestných pretekoch obsadil 14. miesto. To mu zaistilo profesionálnu zmluvu s tímom Motorola.
V roku 1993 pri prvom štarte na Tour de France vyhral etapu.
O pár týždňov sa stal majstrom sveta v cestných pretekoch. Mal vtedy 21 rokov.
Po olympiáde v Atlante 1996 mu diagnostikovali rakovinu s metastázami na pľúcach i na mozgu. Lekári mu dávali 50-percentnú šancu na prežitie.
K cyklistike sa vrátil v roku 1998. Ako člen tímu US Postal.
Po siedmom víťazstve na Tour ohlásil koniec kariéry.
Celkovo na Tour vyhral 22 etáp.
V roku 2009 sa vrátil k cyklistike. Na Tour obsadil veľmi dobré 3. miesto.
Počas kariéry viackrát čelil obvineniam z dopingu. Oficiálne nemal nikdy pozitívny test. Vo Francúzsku ho pre podozrenie z dopovania aj súdili. Ale súd vyhral a bol oslobodený.
Pred mesiacom ho obvinil bývalý kolega Floyd Landis, že ho k dopingu priviedol práve Armstrong.
Založil nadáciu Livestrong a angažuje sa v boji proti rakovine.
Jeho profil na sociálnej sieti twitter sleduje vyše dva a pol milióna ľudí.
Je spolumajiteľom spoločností Trek, SRAM a FRS.
Podľa rebríčka časopisu Forbes patril v roku 2005 na 15. priečku medzi najlepšie zarabájúcimi športovcami. Jeho ročný príjem bol vtedy 28 miliónov dolárov.
13. 7. 2010 20:30 | Miloslav Šebela
SME
|
| Štátna tajomníčka má skončené gymnázium - Vanda Vavrová | 8. júla 2010 Pravda
Budúca štátna tajomníčka na ministerstve práce Lucia Nicholsonová (SaS) sa síce stane po ministrovi Jozefovi Mihálovi druhým najvyššie postaveným úradníkom rezortu, väčšina jej podriadených však bude mať vyššie vzdelanie ako ona.
Bývalá novinárka Nicholsonová, ktorá sa chystá venovať najmä problematike sociálne odkázaných spoločenstiev na okraji spoločnosti, má skončené len stredoškolské vzdelanie. V roku 1995 zmaturovala na bratislavskom gymnáziu. Od roku 1996 až do roku 2007 pracovala ako redaktorka či moderátorka v rôznych médiách. Počas ročného pobytu v Kanade absolvovala ročné štúdium angličtiny na English School for Immigrants v Ottawe. Ďalšie štúdium vo svojom profesijnom životopise neuvádza.
Chýbajúce vysokoškolské vzdelanie podľa vlastných slov považuje za hendikep, no napriek tomu si na prácu trúfa. "Dostala som dôveru v strane aj od ľudí vo voľbách. Mohla som sa rozhodnúť, či pôjdem do exekutívy, alebo zostanem v parlamente. Vybrala som si zodpovednosť," hovorí.
Podľa nej ju oslovil predseda SaS Sulík, aby vypracovala program pre skupiny ľudí na okraji spoločnosti a ten prijala koalícia do svojich programových téz. Nicholsonová tvrdí, že ak zistí, že jej to nejde, vyvodí z toho pre seba príslušné kroky.
Zákon neurčuje, aké kvalifikačné kritériá musia spĺňať kandidáti na post ministra či štátneho tajomníka. Vysokoškolské vzdelanie pri funkcii, ktorá je dosadzovaná politicky, nie je podmienkou. Po ministrovi je štátny tajomník najvyšší činiteľ ministerstva. Z jeho funkcie vyplývajú práve premostenia politikov a štátnych zamestnancov.
Existencia štátnych tajomníkov nie je zahrnutá v ústave a je upravená jedine kompetenčným zákonom. Ten hovorí, že ministra v čase jeho neprítomnosti zastupuje v rozsahu jeho práv a povinností štátny tajomník. Minister ho môže poveriť, aby ho zastupoval aj v iných prípadoch. Štátny tajomník má pri zastupovaní ministra na rokovaní vlády poradný hlas.
Z 13 nových štátnych tajomníkov majú vysokoškolský titul dvanásti. Sú buď inžinieri, právnici, pedagógovia, či lekári. Na internetovej stránke SaS má budúca štátna tajomníčka, ktorá sa v rezorte práce bude venovať najmä problematike Rómov, okrem iných aj heslo "vzdelanie je jediná cesta z osady".
|
| V spore Sokol verzus .týždeň predvolali arcibiskupa Zvolenského - SITA | 22. júna 2010 www.pravda.sk
Na Okresnom súde v Trnave pokračovalo hlavné pojednávanie v spore bývalý arcibiskup Ján Sokol verzus časopis .týždeň. Vypovedali traja svedkovia, ako prvý pred senát predstúpil bratislavský arcibiskup Stanislav Zvolenský. Ten v čase údajného prevodu 500 miliónov korún v piatich splátkach na účet bývalého agenta Štátnej bezpečnosti Štefana Náhlika pôsobil ako súdny vikár metropolitného tribunálu Bratislavsko-trnavskej arcidiecézy.
Ako uviedol, v tom čase nemal prístup k bankovým účtom arcidiecézy a nemá vedomosť o prevode peňazí Sokolom na účet Náhlika. Povedal, že o celej kauze vie iba z médií. Arcibiskup tiež dodal, že po rozdelení Bratislavsko-trnavskej arcidiecézy v roku 2008 ostalo celé účtovníctvo na pôde Trnavskej arcidiecézy, pričom Bratislavská začínala "od nuly".
Ako ďalší svedkovia boli predvolaní redaktori časopisu .týždeň Martin Hanus a Jozef Majchrák. Tí potvrdili výpoveď šéfredaktora Štefana Hríba, že informáciu o prevode peňazí mali od poslanca Národnej rady SR Františka Mikloška. Podľa Hanusa ju Mikloško údajne mal od zdroja z prostredia Ľudovej banky, ktorý nechcel byť menovaný.
Redaktori sa v čase, kedy vznikal inkriminovaný článok, údajne snažili skontaktovať aj s vyšetrovateľom Jaroslavom Plunárom, ktorý podľa nich preveroval minimálne jednu splátku z údajného prevodu. To sa im však nepodarilo. Informáciu o prevode pol miliardy korún podľa Hanusa časopisu potvrdili ďalšie dva zdroje z cirkevného prostredia nezávisle od seba.
Obhajca Jána Sokola Ján Čarnogurský dôveryhodnosť týchto zdrojov spochybnil. "Nemajú ani jeden dôkaz, sú to obyčajné klebety. Silno pochybujem, že ďalšie dva pramene z cirkevného prostredia vôbec existujú," uviedol pre médiá po skončení pojednávania.
Zaujímavým bodom bolo predloženie zmlúv o prevode majetku arcidiecézy zástupcom navrhovateľa Čarnogurským. K nim by podľa Romana Kvasnicu, obhajcu .týždňa, Sokol ako fyzická osoba, ani jeho právny zástupca nemali mať prístup. Odkiaľ sa k zmluvám dostal Čarnogurský, neuviedol.
Na ďalších pojednávaniach navrhovateľ plánuje predvolať Štefana Náhlika, ako aj Sokolovho účtovníka Petra Kučeru. Protistrana si veľa sľubuje od bankových informácií, na ktorých podľa nich bude stáť celé konanie. Pojednávanie bude na okresnom súde v Trnave pokračovať 28. septembra vypočúvaním ďalších svedkov.
|
| Americký diplomat: Mečiar nikdy nebol vtipný ani uvoľnený - „Patrí medzi ten typ osobností, ktorý buď milujete, alebo nenávidíte. Je to taký slovenský Rocky," charakterizuje trojnásobného expremiéra bývalý americký diplomat na Slovensku PAUL HACKER. Spomienky na Mečiara sú súčasťou jeho knihy Slovensko na ceste za nezávislosťou, v ktorej rekapituluje svoje tri roky v Bratislave - najprv z pozície konzula a po rozdelení ČSFR z pozície šéfa novovzniknutého veľvyslanectva.
Vo svojej knihe spomínate, že 1. január 1993 bol pre vás výnimočný deň. Ovládla vás nostalgia. Čo ste v ten deň robili?
Bola to neobyčajná chvíľa. Išiel som na Námestie SNP, aby som bol pri tom, ako sa menila história. Keď som neskôr hovoril s naším veľvyslancom v Prahe, bolo to veľmi zvláštne. Obaja sme boli na svojich miestach, nikto z nás neodišiel, náš vzťah sa však zmenil. Opustila nás krajina, ktorá sa rozdelila a ja som bol odrazu šéfom ambasády v úplne novom štáte. Hneď prvý deň sme museli riešiť napríklad prelet našich predstaviteľov cez Slovensko. Dovtedy to mala na starosti Praha. Museli sme narýchlo nájsť zodpovedných v Bratislave. Na Nový rok však nikto na ministerstve zahraničných vecí nezdvíhal telefón. Museli sme deň počkať.
Spojené štáty rozdelenie Česko-Slovenska odmietali, ale zároveň si nechali otvorené dvere, ako to sami nazývate, pre tzv. realitu v teréne. Ako sa vyvíjal váš postoj a ako ho ovplyvnila vojna na Balkáne?
Niektorí vysokopostavení ľudia vo Washingtone v roku 1992 uvažovali, či by nemali prísť do Česko-Slovenska urobiť poriadok. Samozrejme, vysvetlili sme im realitu.
Našu politiku voči Česko-Slovensku ovplyvňovali dve veci. Po prvé - mali sme veľmi blízky vzťah s Václavom Havlom, ktorý má v USA obrovský rešpekt. A pretože on chcel krajinu udržať pokope, naša politika tento názor reflektovala a používalo sa spojenie „teritoriálna integrita". Ale v roku 1991 vypukla vojna v Juhoslávii a zrazu bolo jasné, že najdôležitejšie nie je udržať federáciu za každú cenu, ale podstatné je rešpektovať akékoľvek slobodné, demokratické rozhodnutie ľudí. V tejto situácii sa americká pozícia zmenila.
Vaše reporty do Washingtonu pravidelne komentovali slovenskí politici. Prečo boli takí citliví na to, čo ste o nich písali?
Často ma to prekvapovalo, akoby tí politici vedeli, čo v mojich správach bolo. To, samozrejme, nebolo možné, keďže boli tajné a posielali sme ich cez Viedeň. Zarážalo ma, akí boli odborníci. Myslím si, že nevedeli, čo v tých správach bolo a preto o nich špekulovali. Naším jediným cieľom bolo čestne analyzovať krajinu.
V roku 1991 ste navrhli, aby Mečiar odcestoval do USA na pozvanie americkej vlády. Vtedajšia veľvyslankyňa v Prahe Shirley Templeová Blacková však cestu vetovala. Prečo Mečiara odmietla?
Myslím, že to nebolo šťastné rozhodnutie. Veľvyslankyňa Blacková sa obávala, že Mečiar využije cestu do USA pre svoje vlastné politické ciele. Rovnako nebola rada, keď som sa s ním chcel stretnúť krátko po jeho volebnom víťazstve v roku 1992 a povedala, že som ho „posvätil". Môj názor však bol, že ak ho niekto posvätil, tak to boli slovenskí voliči. Nemuselo sa jej to páčiť, ale išlo o demokratické voľby.
Prečo ste chceli, aby šiel do Ameriky?
Chcel som, aby získal skúsenosť s Amerikou, našimi politikmi a preto, aby sa oni zoznámili s ním. Aby pochopil, aké slová a činy zaberajú na Američanov. V tom období Mečiar akoby nerozumel, ako funguje americká zahraničná politika. Snažil sa hrať s antikomunistickou kartou, ale to vo Washingtone nikoho nezaujímalo. Nám išlo v prvom rade o smerovanie krajiny, dodržiavanie ľudských práv, slobodu prejavu, a nie či niekto bol, alebo nebol komunista.
S Mečiarom ste sa pravidelne stretávali. V knihe ste ho označili za kontroverznú osobnosť a jeho prejav prirovnali k Rockymu. Aký ste mali vzťah?
Problém bol, že sa pokúšal dostať všetko pod svoju kontrolu. Chcel sám riadiť celú krajinu a pritom bol často nedostupný. V roku 1992 sme napríklad zorganizovali návštevu senátorov, ktorí sa s ním nakoniec nemohli stretnúť, pretože sme sa k nemu nedostali. Bol otvorený aj rôznym konšpiračným teóriam. Pravidelne napríklad tvrdil, že USA sa ho pokúšajú zosadiť, napríklad aj tak, že sme si sami nainštalovali ploštice do našej budovy. To boli, samozrejme, smiešne obvinenia. Často tiež menil názory a vysielal rozličné posolstvá. Na stretnutí s nami kritizoval Nemcov, ktorí chceli kúpiť automobilové závody, na schôdzke s Nemcami zase kritizoval nás. Asi si neuvedomil, že ambasádori medzi sebou komunikujú.
Paul Hacker s Františkom Mikloškom a Jánom Čarnogurským.
Bratislavské automobilové závody nakoniec kúpil nemecký Volkswagen. Brali ste to ako podraz?
Stretol som sa s viceprezidentom General Motors, ktorý prišiel na Slovensko, aby preskúmal možnosti investovania do autopriemyslu. O svojej skúsenosti s Mečiarom hovoril veľmi negatívne. Sľúbil mu obchod, a na poslednú chvíľu zmenil názor a firmu predal Volkswagenu. Samozrejme, že to vytvorilo nedôverčivú atmosféru.
Mečiar rád sarkasticky komentoval oponentov, napríklad Čarnogurského spôsob vládnutia prirovnal ku skoku s padákom. Mal aspoň trochu zmysel pre humor?
Na našich stretnutiach vždy pozorne počúval, ale bol podozrievaný a snažil sa stretávať v úzkom okruhu. Vtipný ani uvoľnený nebol nikdy. Zažil som aj jeden obrovský výbuch hnevu. Sedeli sme spolu na večeri na Veľký piatok a vtedy stratil nervy. Išlo o incident, keď náš zamestnanec dal interview opozičnému denníku Slovenský východ o odpočúvaní nášho konzulátu. Mečiar tvrdil, že sme sa ho pokúsili zosadiť.
Plošticová aféra poriadne otriasla Slovenskom. Môžete teraz s odstupom času prezradiť, kto za tým stál?
Je mi ťažké špekulovať. Mečiar nám ukazoval fotografie a obrázky a snažil sa dokázať, že zariadenie bolo nefunkčné. Naši vlastní technici však zistili, že ploštice stále fungovali. Snažili sme sa získať nejaké vysvetlenie, ale keď žiadne vierohodné neprichádzalo, prestali sme tlačiť na túto tému.
Kto mohol z odpočúvania profitovať? Mečiar tvrdil, že to bolo sprisahanie, snaha zdiskreditovať Slovensko tesne pred získaním nezávislosti.
Myslím, že je viac pravdepodobné, že za tým boli skôr isté skupiny zo Slovenska ako Česi, respektíve federálna tajná služba. Nemám však žiadne fakty a nechcem vynášať súdy.
Koľko ploštíc ste vlastne na ambasáde našli?
To je stále utajená informácia. Prezradím, že ich bolo viac ako jedna a menej ako sto.
V knihe spomínate aj to, ako sa Mečiar pokúšal dostať do priazne exprezidenta Jimmyho Cartera počas jeho návštevy Bratislavy. Nebol jeho vzťah k Američanom schizofrenický?
Mečiar si chcel získať sympatie Demokratickej strany USA. Do Bieleho domu práve nastúpil prezident Clinton a Mečiar dúfal, že ak sa bude Cartrovi venovať, získa politický kapitál. Na druhej strane bol stále podozrievavý, že mu chceme uškodiť.
Exprezident Carter vás doslova požiadal: Zbavte ma tohto chlapa. Prečo s ním nechcel stráviť viac času?
Carter chcel mať čas aj pre seba a povedal mi, že by bol veľmi nerád, keby mu tento chlapík organizoval každú voľnú minútu. Mečiar napríklad chcel, aby Carter na slovensko-maďarských hranicich presadol zo svojho prenajatého Volkswagenu do jeho BMW limuzíny. Carter to, samozrejme, odmietol, keďže cestoval aj so svojou manželkou, dcérou i prislušníkmi tajnej služby. Carter je veľmi neformálny, veľmi pri zemi. Lepšie sa cíti v obyčajnom aute ako vo vládnej limuzíne. Ale s Mečiarom sa, samozrejme, stretol a dali si tradičnú slovenskú večeru.
Cítili ste už v tomto období, že Mečiar má autokratické sklony a jeho tretia vláda bude mať ďaleko od označenia demokratická?
Prvé náznaky tam boli, ale neočakávali sme, že problémy narastú až do takých rozmerov, ako bol napríklad únos prezidentovho syna. Varovaním bol aj jazykový spor s maďarskou menšinou, kampaň proti Trnavskej univerzite či incident s vašimi novinami, keď sa Slobodník a ľudia okolo neho pokúsili zbaviť kritických redaktorov zo Smeny. Karolovi Ježíkovi sa však podarilo odolať a vybudovať nový denník SME. Vtedajšia vláda mala vo všeobecnosti problémy s pochopením konceptu slobody prejavu. Napríklad minister Roman Hofbauer odo mňa požadoval, aby ho rádio Slobodná Európa prestalo kritizovať.
Na Slovensku sa po týchto voľbách skončila éra mečiarizmu. Čo hovoríte na to, že sa HZDS nedostalo do parlamentu?
Mečiar bol svojím spôsobom produktom svojej doby - priťahoval mnoho Slovákov ráznou obranou „nášho Slovenska". Ale časy sa zmenili a ľudia chcú nových vodcov. Mečiar musel odísť. Bohužiaľ, mnohé jeho praktiky prebral Robert Fico.
Poznali ste celú slovenskú politickú špičku. Kováča, Kňažka, Gašparoviča, Dubčeka, Čarnogurského, Mikloška. Na ktorého slovenského politika radi spomínate?
Na Alexandra Dubčeka. Po prvý raz sme sa stretli v roku 1990, keď získal čestný doktorát na Americkej univerzite. Krátko potom, ako sme sa nasťahovali do budovy konzulátu, stretol som ho na ulici a pozval do našej knižnice. Bol naším prvým návštevníkom. Bol to čestný politik, jeho prácu v prospech Slovenska stopla tragická nehoda.
Po rokoch demaršov a zaostávania Slovensko dobehlo svojich susedov. Je členom EÚ a NATO, zažilo ekonomický boom. Ako hodnotíte posledné desaťročie?
Ukazuje to, že Slováci sú veľmi šikovný národ. Otvorenie svetu a svojim susedom im umožnilo politický a ekonomický pokrok. Netreba však zabúdať, že demokracia je dennodenný boj.
Paul Hacker (1946) je rodák z New Yorku. Československo po prvý raz navštívil v roku 1965 ako súčasť študentskej skupiny, ktorá smerovala do Sovietskeho zväzu. V službách americkej diplomacie strávil 30 rokov a jeho hlavným zameraním bolo okrem Československa aj Fínsko, odkiaľ pochádza jeho manželka. V súčasnosti žije na dôchodku neďaleko Miami na Floride.
sobota 19. 6. 2010 | Štefan Hudec
http://www.sme.sk/
|
| Slovensko zaplavené vlnami populizmu - Slovo 27.10 - 25.11.1999 Internetové vydanie
Peter Weiss
S hosťom Slova sa rozprávajú Eduard Chmelár a Martin Krno
Narodil sa 7. júla 1952 v Bratislave, ale časť chlapčenských rokov prežil v Humennom, kde jeho otec pracoval v Chemlone. Letá trávieval u starých rodičov v Smolinskom pri Šaštíne, kde pričuchol robote na poli. Na strednej škole si ťažkosti s deskriptívou vyrovnával dobrými známkami z jazykov. V r. 1975 skončil na Filozofickej fakulte UK odbor vzdelávanie a výchova dospelých, o tri roky neskôr filozofiu. Ako študent sa venoval hádzanej, potom sa dal ako politik na beh na dlhé trate, dva razy absolvoval Košický maratón. V období 1975 až 1989 bol vedeckým pracovníkom v Ústave marxizmu-leninizmu ÚV KSS, v r. 1985 obhájil titul kandidáta filozofických vied. Do vysokej politiky vstúpil v televíznych debatách po 17. novembri 1989. Na mimoriadnom zjazde v decembri ho zvolili do Výkonného výboru KSS, o necelé dva mesiace sa stal jej predsedom. Od premenova nia KSS na Stranu demokratickej ľavice v januári 1991 zastával funkciu jej predsedu, od 4. zjazdu v Nitre (máj 1996) je podpredsedom. Od júna 1992 do septembra 1994 bol 1. podpredsedom NR SR, po vlaňajších voľbách sa stal šéfom jej zahraničného výboru. Je ženatý, má dcéru a syna.
Viacerí aktéri udalostí spred desiatich rokov o vás a o Pavlovi Kanisovi v spomienkových rozhovoroch tvrdia, že vás pokladali za možné reformné krídlo KSS gorbačovského typu. Mali ste pred novembrom 1989 kontakty s predstaviteľmi disentu?
S Kanisom ako aj s riaditeľom nášho Ústavu marxizmu-leninizmu ÚV KSS Viliamom Plevzom som sa pohyboval v rozličných kruhoch. Mal som dobré vzťahy s výtvarníkmi, s ďalšími umelcami, stretával som sa s Ľubomírom Feldekom, ale priamo v disidentských kruhoch som nebol, pretože som bol predmetom podozrievania v určitých orgánoch. Mal sme isté problémy, aj Paľo. Koncert Joan Bazeovej v športovej hale na bratislavských Pasienkoch mi dal nové poznanie o tom, čo sa stane v našej spoločnosti. No dovtedy, teda do leta 1989 sme sa sústreďovali na programovú a politickú prípravu 18. zjazdu KSČ. Bez začervenania sa priznám - hoci je dnes veľa hrdinov, ktorí sa tvária, že mali iné poznanie - na jar v roku 1989 som si nevedel predstaviť, že padne Berlínsky múr.
Verili ste vtedy, že Gorbačovova perestrojka je jediná cesta k zmenám, ktoré sme zúfalo potrebovali?
Najprv áno, ale veľkým sklamaním pre mňa bola na jar 1987 Gorbačovova návšteva Československa. Vtedy som sa so šesťročným synom túlal po preplnenom Námestí SNP, kde bolo toľko ľudí ako neskôr na novembrových manifestáciách. Žiaľ, predstava, že Gorbačov dá impulz k prehodnoteniu oficiálnych interpretácií udalostí roka 1968, sa nenaplnila a vlastne tým posilnil tých politikov, ktorí po 21. auguste boli ochotní organizovať tzv. robotnícko-roľnícku vládu. S mnohými ľuďmi, čo sa neskôr angažovali vo Verejnosti proti násiliu, som spolupracoval, pretože sme na našom ústave v roku 1983 začali robiť na analýzach a prognózach stavu slovenskej spoločnosti. Boli medzi Fedor Gál, Martin Bútora a Augustín Marián Húska.
Aký bol osud spomínanej analýzy?
V 14 exemplároch sme ju poslali 12 členom Predsedníctva ÚV KSS, Gustávovi Husákovi a Milošovi Jakešovi, no ostala v trezoroch. Zjazd v roku 1986 sa síce formálne prihlásil k perestrojke, ale neurobil nijaké potrebné zmeny. Analýza bola dobrá najmä v definovaní problémov, postihli sme nebezpečné vývojové tendencie v ekonomickej a sociálnej oblasti. Na prognóze vývoja slovenskej spoločnosti sa začalo pracovať niekedy v roku 1986. Práce viedol terajší predseda Matice slovenskej Jozef Markuš. Pasáže, týkajúce sa zdravia slovenskej populácie a narastajúcich sociálnych problémov, boli citované dokonca v Slobodnej Európe.
Prečo nebola možná vnútorná reforma KSČ pred novembrom 1989?
Pretože politická moc, ktorá svoju legitimitu de facto odvodzovala od tankov, čo prišli do Československa 21. augusta, nebola ochotná prehodnotiť práve 68. rok. A nebola ochotná ani po udalostiach v Poľsku, či v Maďarsku zmeniť nazeranie na svet a napríklad pustiť Alexandra Dubčeka späť do politiky. Keďže ani Gorbačov toto prehodnotenie nepodporil, stalo sa, že režim jednoducho vyhnali od moci námestia.
Prečo ste napokon presedlali z vedeckej práce do politiky?
Bol som informovaný o reformách v Poľsku, v Maďarsku, sledoval som, čo sa deje v Sovietskom zväze, aj ako publicista som bol dosť aktívny, takže keď som sa dostal do politiky bez toho, aby to bol môj cieľ - tak som bol relatívne na novú situáciu pripravený. Môj vstup do politiky bol veľmi prozaický. Ešte pred novembrom som šéfovi spravodajstva STV Ivanovi Farkašovskému medzi rečou povedal, prečo už konečne nezorganizuje diskusie, ako sa robia v rakúskej či dokonca už aj v moskovskej televízii. A potom, keď sa režim začal sypať, dostal som 24. novembra spolu s Milanom Kuruczom pozvanie do prvej diskusnej relácie. Ani som nevedel, kto príde, špeciálne som sa na ňu nepripravoval. Naraz som sa tam stretol s ľuďmi, s ktorými som spolupracoval, viacerých som si vážil, napríklad Milana Kňažka ako dobrého herca. Historický paradox chcel, že s dvoma z nich, s ktorými som sedel vtedy ako s názorovými protivníkmi, som teraz v jednej vládnej koalícii.
Ako ste sa cítili, keď oproti vám sedel aj Fedor Gál, s ktorým ste sa pred novembrom dokonca i doma navštevovali?
Akosi som vtedy nad osobnými vzťahmi neuvažoval. Spor bol daný predovšetkým pozíciou, že ja som tam bol ako predstaviteľ inštitúcie vládnucej strany, voči ktorej sa organizovali protesty. Zároveň som si dobre uvedomoval, že v mnohých veciach majú moji známi či takmer priatelia pravdu. Napríklad vedúcu úlohu KSČ som neobhajoval. Už dávno mi bolo jasné, že je to neobhájiteľné.
S výnimkou Jána Budaja, ktorý hovoril o sociálne spravodlivej spoločnosti, všetci tvrdli, že im ide o vylepšený socializmu. Verili ste im?
Ale veď to nebola iba ich rétorika. Oni vyjadrovali vtedajšiu väčšinovú náladu občanov. Zhodou okolností som mal prístup k výskumu na vzorke 3000 respondentov, ktorý si objednala KSČ. Ukázala sa v ňom veľmi hlboká kríza v samotnej strane, ale prevládal názor za reformu socializmu a uvažovalo sa aj o istých návratoch k reformnému pokusu z roku 1968. Celá logika i môjho uvažovania bola vtedy taká, že jaltský systém ostane zachovaný. Nik z nás nevedel, do akého hrozného ekonomického rozvratu sa dostal Sovietsky zväz. Chceli sme začať vnútornými reformami v KSČ.
Ponúkal vám niekedy ktosi prechod do VPN?
V náznakoch. Vraj je ma škoda v KSS, mal by som vraj prejsť tam, kde je perspektíva. Priznám sa, že som nad tým ani len neuvažoval. Cítil som, že nemôžeme pripustiť, aby sa nielen 440-tisíc vtedajších členom KSS, ale aj dvom-trom generáciám jednoducho škrtol celý život so slovami: Vy ste tu vybudovali iba veľkú čiernu jamu. Tú mimochodom dosiaľ úspešne alebo menej úspešne viacerí privatizujú. Hneď po prvom televíznom dialógu sme sa začali - istá skupina - stretávať v redakciách Pravdy a Nového slova, kde sme analyzovali sociálno-psychologické zmeny v spoločnosti a dohadovali sa na postupných krokoch. Na ďalší dialóg som už išiel veľmi cieľavedome pripravený. Doteraz si s malým zadosťučinením spomínam, ako som vykrútil Fedora Gála, keď som o ňom pred televíznymi kamerami povedal, že je môj priateľ. Sedel podo mnou, skoro mu zabehlo. Hneď poslal papierik Jánovi Budajovi, že čosi s tým chlapom tam treba robiť… Jeden z bradatých mužov, ktorý sedával počas televíznych besied na galérii a robil tam robotníka, prišiel počas volebnej kampane na jar 1990 za mnou. Hovoril mi, ako sa na tieto diskusie pripravovali, ako mu dávali pokyny, kedy čo má povedať v mene robotníckej triedy.
Na prvom televíznom okrúhlom stole sa prítomní predstavitelia VPN dušovali, že nik nechce rozkladať roľnícke družstvá, ani rozpredávať také veľké podniky ako napr. Slovnaft. Mali ste pocit, že to myslia úprimne?
Bola to takisto príprava na politickú zmenu. Názory sa postupne menili. Rozhodujúcou chvíľou, keď sa všetko podriadilo istým privatizačným túžbam, bolo 65-percentné víťazstvo Občianskeho fóra v Čechách v prvých voľbách. Vtedy prišli do parlamentu všelijakí poslanci, ako napr. pán Tyl, ktorí prevalcovali politických mužov z roku 1968 i disidentov. Hlavným predmetom politiky sa stali urýchlené reštitúcie a privatizácia.
S Pavlom Kanisom vás vtedy verejnosť vnímala ako politické dvojičky. Koľkokrát ste boli spolu v televíznej diskusii?
Ani raz, striedali sme sa. Ale keď hovoríte o vstupe do vysokej politiky, tak nás oboch naraz zvolili v decembri 1989 na mimoriadnom zjazde KSS do vedenia strany práve preto, že nás ľudia poznali z televíznej obrazovky, že sme ukázali, že nemáme namiesto chrbtice gumovú hadicu a že 17. november nám, ktorí sme sa už predtým usilovali o zmeny, dal novú šancu. Už na samom začiatku som mal jednoznačnú predstavu, že s bývalou štátostranou treba čosi veľmi podstatné urobiť. Zmeniť jej program, aj vnútornú organizáciu, zbaviť ju ľudí, ktorí ju najviac zdiskreditovali.
Išlo to v takom tempe, ako ste si predstavovali?
Bolo to na etapy. V prvej sa zrušil starý ÚV KSS, založil sa akčný výbor, do ktorého sme sa prostredníctvom Plevzu dostali s Kanisom. Boli v ňom aj také osobnosti ako baťko Mináč, Rudolf Schuster, ktorého sme navrhli na predsedu SNR. V akčnom výbore sme organizovali prechod k politickej moci s tým, že časť moci sme odovzdali revolučným politickým silám. Začali sme pripravovať mimoriadny zjazd KSS. Tam sa odohral rozhodujúci boj. Intuitívne som pochopil, že treba vyriešiť problém straníckej čistky z konca 60. rokov. Hneď v úvode som navrhol, aby sme vrátili členstvo tým, čo boli vylúčení. Môj názor neprešiel, pretože časť delegátov začala vystupovať, že však niektorých vylúčili oprávnene. Jednoducho, myšlienka získať na svoju stranu reformátorov roku 1968 sa zabrzdila. Potom bol na zjazde veľký zápas o to, či vylúčime nositeľov stalinistických tendencií. Dobre si pamätám, že sme to urobili niekedy hlboko po polnoci po tom, čo bývalá stranícka verchuška so smiechom odišla zo sály. Mysleli si, že v rokovacej sieni ostali tí neschopní…
Ako to bolo s novembrovou misiou za doktorom Gustávom Husákom?
Najmä Slovenská Republika o nej popísala neuveriteľne primitívne mystifikácie. Išlo o list, ktorý obsahoval návrh, akoby mal vtedajší prezident dôstojne odísť z politickej scény, uznať, že došlo k veľkej zmene. Ale táto predstava, pokiaľ Kanis priletel do Prahy, už bola prekonaná konkrétnymi dohodami KSČ s Občianskym fórom. Takže Paľo nešiel za Husákom v nijakom prípade preto, aby ho navádzal na politické dobrodružstvá, či iné hlúposti. Naopak, vždy sme zdôrazňovali, že KSČ ako vládnuca strana skončila preto, lebo bola konzervatívna, nechcela pochopiť zmeny, odmietala ich, lebo mala vedenie dosadené na ruských tankoch.
Prijatie na Hradčanoch sprostredkoval akademik Plevza. Nemyslíte si, že sa nedocenila jeho vtedajšia úloha?
Tí, čo ho dobre poznali, vedeli, koľko urobil pre umelcov, historikov, spisovateľov v časoch normalizácie, keď bolo veľa otvorených i skrytých zákazov publikovať. Mnohým otvoril priestor. Plevza naozaj chcel, aby bola aj na Slovensku perestrojka. No bola tu aj jeho tvorba historika, voči ktorej boli výhrady. Pravda je aj to, že sa napríklad na rozdiel od akademika Milana Čiča v novembrových televíznych dialógoch akosi nechytil. Ale stretával sa s určitou skupinou ľudí z VPN, o čom hovoril v rozhovore pre SLOVO i Feldek. Hmlisto si pamätám, že dokonca sme sa v ústave na Gunduličovej ulici v mojej bývalej pracovni s Plevzom dohadovali ako naformulovať vzdanie sa vedúcej úlohy strany. Tam sa zrodila tá formulácia a málokto si dnes uvedomuje, že do Prahy prišla z Bratislavy. Slovensko bolo o krok vpredu a nie je náhoda, že tu vznikla strana sociálnodemokratického typu a v Čechách a na Morave k transformácii nedošlo.
Ako ste sa dopracovali od marxizmu-leninizmu k inej svetonázorovej orientácii?
Pozorne a dlhodobo som sledoval vývoj udalostí v Poľsku v 80. rokoch. Prepracoval som sa k poznaniu, že to neboli chyby politiky a politikov, ale že išlo o systémové chyby. Robotnícka trieda sa postavila proti strane, ktorá vystupovala v jej mene. Potom perestrojka priniesla iný druh nádeje a ilúzie, ktoré sprevádzali aj Gorbačova - že súdobé problémy v Sovietskom zväze nastali preto, že sa nenaplnil Leninov odkaz, ale že sa to robilo proti Leninovi. Neskôr som na základe dostupných materiálov prišiel k názoru, že sa základný omyl stal vytvorením komunistickej strany namiesto sociálnej demokracie, že nie Lenin, ale Plechanov bol zástancom prúdu, ktorý sa napokon v Európe reálne presadil. Pretože sociálna demokracia v ochrane práv a vo zvyšovaní životnej úrovne pracujúcich dosiahla ďaleko viac ako komunistické hnutie. Súhrn príčin môjho svetonázorového zlomu dobre zachytáva kniha D. Vokagova Lenin - začiatok teroru. Lenin svoju politickú filozofiu a prax postavil na násilí.
Je dnes ešte ktosi vo vedení vašej strany, kto nehlasoval za zmenu názvu KSS na SDĽ?
Bol to postupný proces. Pamätám si dvoch-troch z dnešného širšieho okruhu významných funkcionárov SDĽ a jej poslancov, ktorí sa 26. januára 1991 zdržali hlasovania, resp. boli proti. Transformácia strany mala isté etapy: mimoriadny zjazd KSS, prijatie nového programu v Prešove v októbri 1990, zmena názvu, ďalší zlom na 2. zjazd v máji 1993 v Žiline, kde sme sa prihlásili k vstupu do Socialistickej internacionály, nový politický program zo 4. zjazdu v Nitre, ktorý však bol uverejnený iba raz v Ľavicových novinách… Pred nami je ešte úloha dostať celé členstvo na úroveň politického poznania, ku ktorému sa SDĽ dostala, a viesť ďalšie diskusie o programových otázkach. V tomto zmysle nepokladám proces transformácie za definitívne ukončený. SDĽ je však nepochybne štandardnou stranou s dlhodobým politickým programom, je medzinárodne uznávaná, doma akceptovaná a vždy rešpektuje princípy demokracie a právneho štátu. Keď sme s Kanisom po vlaňajších voľbách vstupovali do sály starej budovy SNR, kde sme si mali prevziať osvedčenia o našom zvolení za poslancov, na ľavej strane boli zástupcovia HZDS, na pravej SDK. Tak som povedal: Aká zaujímavá situácia: na oboch stranách sú predstavitelia bývalej VPN. Paľo nato: No to je teda pestrá lúka! A ja: Aký je to paradox, že tí, ktorých v roku 1990 spájalo, že nás bili, sa teraz bijú o to, aby SDĽ išla s nimi do vlády. Keď som to zopakoval Ferovi Mikloškovi, tak skoro po mne čosi hodil.
Prečo sa na Slovensku podarilo reformovať komunistickú stranu a v Čechách nie?
Celkove boli pomery u nás liberálnejšie, aj vtedajšia KSS bola liberálnejšia. Represie neboli na Slovensku také veľké ako v Čechách, ani disent taký silný. Na rozdiel od českej komunistickej strany, my sme dlhodobejšie organizovali spoločenskovednú inteligenciu. Existovalo tu isté podhubie pre reformy, ľudia, ktorí vedeli na seba zobrať zodpovednosť. Vtedajší predseda KSČM Jirko Svoboda prehodnotil svoje postoje až po tom, čo ho dobodali nožom. Tretí moment: my sme dobre vedeli, aké mala na Slovensku komunistická strana zázemie. Nešlo o dajakú dominantnú politickú silu. Vedeli sme, že ani tradícia sociálnej demokracie nie je u nás dostatočne zakotvená, i to, že na zelenej lúke nám nenarastie. Tu nám dal vývoj za pravdu. Vedeli sme, že ak tu má byť životaschopná ľavica, ktorá nemá byť dlhodobo v izolácii, v podozrení zo všetkých svojich starých hriechov, treba urobiť transformáciu a vrátiť sa k starým koreňom robotníckeho hnutia.
V čom zásadnom sa líši súčasná SDĽ od KSČM, s ktorou ju spája spoločná minulosť?
Komunistické hnutie malo silnejšie korene v Čechách ako na Slovensku, ale zároveň tam bola tradične silná sociálna demokracia. Teraz českým komunistom rastú preferencie na úkor sociálnych demokratov, ktorí strácajú v zložitom postavení menšinovej vládnucej strany. Napriek tomu sa KSČM stále nezbavila zásadného problému: ak chce niečo pre ľudí urobiť, nemôže byť v izolácii. Podľa mňa nikdy nebude mať v českej spoločnosti postavenie 30-percentnej politickej sily a aj na začiatku ďalšieho tisícročia bude jej hlavným problémom, aby ju občania a ostatné politické strany akceptovali. Pred 8-9 rokmi medzi nami hlavný rozdiel spočíval v hodnotení politickej situácie a príčin krachu komustického hnutia. My sme si ich zhodnotili tak, že sme išli smerom k Socialistickej internacionále. KSČM sa slobodne rozhodla ísť inou cestou. Naším partnerom v Českej republike je teraz členka Socialistickej internacionály - ČSSD.
Ako vidíte perspektívu politickej ľavice na Slovensku?
Treba zobrať realisticky do úvahy naše politické tradície. Nie je pravda, že Slovensko bolo vždy tradične ľavicové. Bolo skôr konzervatívne, uzavreté, takže rozširovanie priestoru pre ľavicovú politiku je dlhodobejší proces. Hlavný problém, ktorý máme pri vytváraní štandardnej politickej scény, spočíva v tom, že túto krajinu zaplavuje jedna vlna populizmu za druhou. Mečiarov populizmus, Ľuptákov populizmus… Povedzme si otvorene, že aj to, čo predviedla SDK pred vlaňajšími voľbami, bol populizmus. Teraz SNS prichádza s populizmom. Nové strany čo prinesú? Obávam sa, že zase iba populizmus. Aj keď v mene odbornosti, modernosti a mladosti. Jednoducho, akoby sa zo Slovenska vytratila seriózna politika. No SDĽ sa vždy usilovala robiť serióznu politiku a byť voči ľuďom čestná.
KSČM má síce výkyvy v počte sympatizantov, ale SDĽ sa viac menej stále drží svojich 14 percent. Nie je to aj tým, že sa širším masám zdala vzdialená od ich každodenných potrieb, že bola v ich očiach veľmi intelektuálna?
To bola iba taká nálepka. Politika potrebuje aj intelektuálov. Problémom intelektuála v politike je, aby nebol elitársky, aby realisticky hodnotil úroveň poznania, ktorým ľudia disponujú. Aby sa vedel vcítiť do nálad a najmä, aby vedel zhodnotiť reálne záujmy a vývojové tendencie. Myslím si, že v politike mali ťažkosti tí slovenskí intelektuáli, ktorí podľahli elitárstvu, fundamentalizmu. Pravica má stále problémy v tom, že sa chce identifikovať návratmi až k primitívnemu antikomunizmu, vlastné porážky sa usiluje kompenzovať alebo - ako sa to učene povie - racionalizovať tým, že nachádza nových a nových nepriateľov. Klasické bolo správanie časti KDH a DS voči prezidentovi Schusterovi. Pred zvolením aj po ňom. Nepostavili si otázku, prečo za desať rokov oni, ktorí sami seba považujú za takých fantastických intelektuálov a najmúdrejších politikov, nedokázali postaviť voči Mečiarovi, ktorého vyrobili svojimi politickými chybami, osobnosť, ktorá by ho dokázala poraziť v priamych prezidentských voľbách. Tak si to kompenzovali a dosiaľ kompenzujú útokmi na prezidenta republiky. Výrok, že by proti lídrovi HZDS vyhral aj drevený panák, je prejavom frustrácie a zároveň arogancie. Možno by drevený panák nad Mečiarom zvíťazil, ale autor tejto "múdrosti" nie.
Bol november 1989 revolúciou alebo prevratom?
Ak vnímame revolúciu ako základnú kvalitatívnu zmenu spoločnosti, tak sa skôr prikláňam k tomu, že to bola naozaj revolúcia. Treba to vidieť v kontexte všetkých bývalých komunistických krajín. Tu sa zrútil jeden experiment. Nielen v Československu. Išlo teda o revolúciu, avšak technika prechodu moci je v podozrení. Nainscenovaná smrť študenta Šmída, ktorá spustila novú vlnu odporu proti vtedajšiemu režimu a vyhnala ľudí na spontánne rozhorčené demonštrácie, zase pripomína metódy prevratu.
Keď ste v januári 1990 odchádzali z mítingu KSS, zastavil vás na schodišti muž v stredných rokoch s otázkou: Kedy budete mať toľko odvahy ako Klement Gottwald, keď v parlamente vyhlásil, že sa chodí do Moskvy učiť, ako buržujom vykrútiť krk? Ešte je u nás veľa ľudí, čo tak myslia?
Hádam sa pamätáte, ako som mu vtedy odpovedal: My už nikomu krk vykrúcať nebudeme. Ale pred niekoľkými rokmi som sa s týmto človekom v Starej Ľubovni zase stretol. Obaja sme sa so smiechom na tej príhode pobavili. Som veľmi rád, že ten muž - no nielen on - zmenil názor a prišiel k presvedčeniu, že vykrúcanie krkov nie je vhodná metóda ako meniť spoločnosť.
Čo znamená politický vývoj uplynulého desaťročia na Slovensku pre SDĽ? Cítite určitú satisfakciu alebo skôr sklamanie?
Je to štvrtina často spomínaných predchádzajúcich 40 rokov. To znamená, že už ide o historické obdobie, keď sa dajú s určitým nadhľadom hodnotiť aj nevyužité príležitosti. Keď sa pozrieme na slovenskú spoločnosť desať rokov po revolúcii, či ak chcete, po politickom prevrate, tak vidíme jej hlavný problém v tom, že mnohé očakávania ľudí, ktorí stáli na námestiach, sa nenaplnili. Veľká väčšina obyvateľov nemá takú životnú úroveň a reálnu kúpnu silu, akú mala pred novembrom 1989. Tento fakt sa nevyrieši tým, že pri príležitosti 10. výročia nositelia stratených príležitostí budú intenzívne nadávať na bývalý režim a vyťahovať antikomunizmus. Môžu si uľaviť na duši, ale to ľuďom nepomôže. Musíme dokončiť transformáciu. A pre ľavicovú stranu, nech sa už nachádza v akokoľvek zložitej situácii, je základná úloha - aby sa náklady na transformáciu čo najrovnomernejšie rozložili. O to sa vedie hlavný spor medzi ľavicou a pravicou vo vláde rovnako ako aj o to, aby sa i pozitíva tejto transformácie rozložili na všetkých, aby neprofitovala iba uzučká vrstva.
A čo považujete v prípade ľavicových demokratov za najpozitívnejšie?
Hádam to, že SDĽ a jej postavenie v demokratickej spoločnosti už nik nespochybňuje. Určite aj preto, lebo vniesla na našu politickú scénu politickú kultúru, pri zrode samostatnej republiky sa ukázala ako vlastenecká strana a súčasne dokázala, že vie v zahraničí efektívne lobovať za záujmy Slovenska.
|
| Madoff je hviezdou väznice - Bernard Madoff, bývalý finančný guru, si opäť užíva popularitu. Tentoraz to nie je medzi klientmi svojich vytunelovaných fondov, ale medzi spoluväzňami. Sedemdesiatjedenročný Madoff si „odkrúca“ doživotný trest vo väznici Butner v Severnej Karolíne za mnohomiliardové podvody pri správe majetku klientov.
Spoluväzni pre televíziu ABC News bývalého finančníka opísali ako chlapíka s veľkým egom. Trestanec K.C. White, ktorý bol odsúdený za prepadnutie banky, požiadal Madoffa, aby mu stál modelom pre skicu. Finančník ho údajne poprosil, aby ho nekreslil vo väzenskom mundúre, ale v obleku s kravatou. Potom na svoj portrét pridal autogram.
O Madoffovi hovoril aj reportér časopisu New York Steve Fishman, ktorý vyspovedal niektorých jeho „kolegov“. „Dojem spoluväzňov bol rovnaký. Podvodník sa správal ako rocková hviezda. Bol celebritou, mal fanúšikov a ľudí, čo sa dožadovali jeho rád a autogramu.“
Ivan Szabó 8.06.2010 www.hnonline.sk |
| Európa sa nevyhne radikálnym sociálnym reformám - Miroslav Vajs | 19. mája 2010 Pravda
Šťastie a spokojnosť zo života neprinášajú vysoké dávky v nezamestnanosti. Spokojnosť pochádza zo schopnosti prijať zodpovednosť za svoj život, hovorí uznávaný americký sociológ a politológ Charles Murray.
Tvrdíte, že európsky sociálny systém už dlho nevydrží. Z akého dôvodu?
Jednak sa v Európe rodí málo detí a na druhej strane ľudí v dôchodkovom veku pribúda. Dôchodcovia nielenže prestávajú prinášať peniaze do systému, ale z neho aj čerpajú. Je to niečo ako Titanic. Voda pomaly pribúda, loď sa nakloní, vody začína pribúdať stále viac až sa loď potopí. Európanom preto ostávajú len dve možnosti. Buď sem príde veľa, ale naozaj veľa imigrantov, čo zmení kultúru Európy a systém všeobecného blahobytu sa zrúti. Napríklad ak sa z Holandska stane moslimská krajina, určite neostane sociálnou krajinou, to vám zaručujem. Druhou možnosťou je prijať radikálne opatrenia, pretože súčasný systém je jednoducho príliš drahý. Nič iné neostáva.
Ako by tieto radikálne opatrenia mali vyzerať?
Najjednoduchším spôsobom by bolo znížiť výdavky na štátnych zamestnancov, znížiť dôchodky. Boli by to, samozrejme, bolestivé opatrenia, pretože nehovoríme o znížení výdavkov o 10 percent. Bolo by to oveľa viac. Preto by bolo lepšie, keby vláda dala peniaze ľuďom priamo a povedala, toto sú vaše dôchodky a starajte sa o ne. Bolo by to efektívnejšie ako všetka táto štátna byrokracia.
Myslíte si, že ľudia by s peniazmi narábali efektívne? Čo ak by ich nezhodnocovali, ale proste minuli napríklad na kúpu auta?
Som si istý, že väčšina ľudí sa správa rozumne, keď vedia, že sa nemôžu spoliehať na pomoc štátu. Hneď ako padnú rôzne štátne záruky, ľudia začnú veľmi dobre uvažovať, ako s peniazmi a majetkom naložia. Stanú sa oveľa zodpovednejšími.
Je finančný kolaps, ktorý hrozí Grécku, práve tým podnetom na zmeny?
Grécko je podobný prípad ako americká investičná spoločnosť Bear Sterns, ktorej pred dvoma rokmi hrozil bankrot. Vstúpila do toho vláda a dala jej záchranný balík peňazí. Ale potom už nepomohli ďalším firmám a začala sa finančná kríza. Španielsko a Portugalsko sú tieto ďalšie firmy. Ekonómovia mi už neraz povedali, že eurozóna sa môže rozpadnúť veľmi rýchlo. Dokonca do roka alebo dvoch. Zmeny sú preto nevyhnutné.
Čo je najväčším problémom Európy?
Európania sa najmä musia rozhodnúť, čo je zodpovednosť vlád a čo je ich vlastná zodpovednosť. Momentálne sa zdá, akoby Európania chceli, aby vláda za nich robila všetko. To sa musí zmeniť.
Ako by ste ľuďom vysvetlili, že súčasný systém je neudržateľný?
V tom to práve je, že táto zmena v nastavení myslenia ľudí je proste nevyhnutná. Preto by som sa ľudí spýtal, čo v živote dokázali, na čo sú naozaj hrdí. Čo im prinieslo najväčšie uspokojenie. Myslím si, že mi povedia o niečom, čo sami dokázali, za čo prijali vlastnú zodpovednosť. Určite to nebude niečo v zmysle, že dostali vianočný dôchodok. Európanom by som povedal, že šťastie a spokojnosť nepochádzajú z krátkeho pracovného týždňa alebo vysokej podpory v nezamestnanosti. Pochádzajú z prebratia zodpovednosti za svoj život.
Mnohí poukazujú na švédsky sociálny systém, ktorý je funkčný a je príkladom, že sociálny štát môže fungovať.
Švédsky model je dobrý pre ľudí, ktorí nechcú brať zodpovednosť za seba a svoje činy. Švédsky model prakticky neumožňuje ľuďom zlyhať, resp. niesť dôsledky za zlyhanie. Z môjho pohľadu je švédsky model veľmi nudný.
Vidíte za súčasnou situáciou v Grécku a ďalších krajinách len ekonomické problémy alebo aj niečo iné?
Mať spoločnú menu pre toľko rozdielnych národov bude vždy problém. Porovnajte napríklad Talianov a Nemcov. Mám rád Taliansko, moja dcéra tam žije, ale Taliani budú mať vždy iný postoj k štátnemu dlhu ako Nemecko. Finančná disciplína nie je u nich témou dňa. To isté by sa dalo povedať aj o Grékoch či Španieloch. A ak si niekto myslel, že zmenia svoj postoj a štýl len kvôli zavedeniu eura, tak sa mýlil. Problémy eurozóny majú hlboké kultúrne pozadie.
Predpokladám teda, že ani tzv. Spojeným štátom európskym nedávate veľkú šancu.
Myslím si, že politická únia či federácia Európy nie je možná.
V Bratislave ste na krátkej návšteve. Čo viete o Slovensku?
Imponujú mi reformy, ktoré ste tu vykonali a ktoré nemáme ani v USA. Prvou bolo zavedenie rovnej dane, ktorá je výborná pre podporu hospodárskeho rastu a takisto si myslím, že je spravodlivá. Druhou je reforma dôchodkového systému, teda, že si môžete sporiť na vlastných účtoch. Nielen tieto opatrenia priniesli rast ekonomiky a pokles nezamestnanosti. Máte pred voľbami a ja by som zrejme veril tým politikom, čo toto dokázali.
> Hlasuj za tento článok na
Charles Murray (67)
Americký politológ a sociológ pracuje pre organizáciu American Enteprise Institute vo Washingtone DC. V roku 1965 vyštudoval Harvard College a doktorát si spravil na Massachusetts Institute of Technology. V súčasnosti ho považujú za jedného z najvýznamnejších autorov v oblasti politickej filozofi e a sociálnych reforiem. Je druhýkrát ženatý a má štyri deti.
|
| Tri sociálne svety - Slovo č.17/2010 16.03.2010
O TRENDOCH / Jan Keller
Tri sociálne svety (1)
Spoločnosť má podobu troch sociálnych svetov, ktoré sa od seba oddelili a každý žije v inej sociálnej realite.
Profesor Jan Keller, vystúpil 16. marca 2010 na Vysokej škole medzinárodných a verejných vzťahov v Prahe s prednáškou, ktorú redakcia Slova s jeho dovolením spracovala z audiovizuálneho záznamu. Autor v úvode prednášky nazvanej Arogancia financií povedal, že názov bol klamlivá reklama, nehovoril najmä o arogancii financií, ale načrtol obsah svojej novej knihy Tri sociálne svety.
Začneme údajmi z knihy Horsta Afhelda Wirtsschaft, die arm macht, Hospodárstvo, ktoré plodí chudobu. Hovoria o tom, prečo je v kríze sociálny štát. Ide o vývoj príjmov v Nemecku od roku 1950 do roku 2000. Priemerný Nemec zbohatol za druhú polovicu 20. storočia sedemnásobne. Priemerný Nemec neexistuje, sedemnásobné zbohatnutie vzniklo tak, že hrubý domáci produkt za toto obdobie sa vydelil počtom Nemcov.
Deväťdesiat percent aktívnych Nemcov je v zamestnaneckom pomere a tí zbohatli v priemere dva- až trikrát. Najbohatšie príjmové kategórie a veľké firmy zbohatli za ten čas dvanásťnásobne. Priemer dvanásťnásobného zbohatnutia bohatých a dvoj- až trojnásobného zbohatnutia 90 percent Nemcov dáva číslo 7. To je polovica tohto príbehu, ktorý sa udial v Nemecku. Vo Francúzsku to bolo podobne, ale Francúzi to nemajú tak podrobne spočítané.
Druhá polovica príbehu hovorí o tom, ako sa počas tohto obdobia presunulo daňové zaťaženie. Zatiaľ čo zamestnanci platili v roku 1950 v Nemecku štvrtinu všetkých daní, v roku 2000 už štyri pätiny daní. V podstate pri stagnujúcich príjmoch – stagnujú zhruba od začiatku osemdesiatych rokov – dotujú štyri pätiny daňového zaťaženia, zatiaľ čo podiel tých, ktorých príjmy expandovali, na platení daní klesol z troch štvrtín na jednu pätinu. To je dôvod, prečo budeme stále častejšie počuť o tom, že na verejný sektor a na sociálny štát nie sú peniaze. Keďže bohatí prestali platiť a platy ostatných začali stagnovať, je nemožné, aby títo poslední sponzori uhradili prevádzku verejného sektora a sociálneho štátu.
Od nerovnosti k nesúmerateľnosti
Zhruba od poslednej štvrtiny minulého storočia spoločnosť prechádza z priemyselnej do postpriemyselnej. Sú známe dva manifesty postindustriálnej spoločnosti.
Jeden z nich napísal Alain Touraine v roku 1969, druhý Daniel Bell v roku 1973. Obidvaja vykresľovali postindustriálnu spoločnosť ako vyspelú spoločnosť služieb a vzdelanosti. Pritom ich predstavy postindustriálnej spoločnosti boli také optimistické.
Keď si pozorne prečítame jednu alebo druhú knihu, nenájdeme tam ani len v poznámke, ani odkaz na dve skutočnosti, určujúce vývoj spoločnosti za posledných dvadsať, tridsať rokov. Bell ani Touraine vôbec nehovoria o tom, že v postindustriálnej spoločnosti v tých najbohatších krajinách na jednej strane prudko narastie nerovnosť a na druhej strane sa bude vyskytovať už polozabudnutá bieda a chudoba.
Domnievam sa však, že sa deje niečo závažnejšie než len nárast nerovnosti a explózia biedy a chudoby. Celá moja knižka je založená na hypotéze, že prechádzame zo spoločnosti obyčajnej nerovnosti – nerovnosť je do istej miery prirodzená vec, dôraz je na tom do istej miery – do spoločnosti sociálnej, ekonomickej a politickej nesúmerateľnosti.
Uvediem príklady. Ak by sme vyjadrili rozdiel v príjmoch najbohatších a najchudobnejších príslušníkov stredných vrstiev vo Francúzsku, tých, čo berú najviac, a tých, ktorí berú najmenej, ale ešte stále patria do strednej vrstvy, úsečkou dlhou jeden meter, tak skutočné majetky vo Francúzsku vznikajú – a tu sa sociológovia sporia, niektorí hovoria osem, niektorí až trinásť kilometrov od tejto úsečky.
Iný príklad. Druhá najbohatšia Francúzka, majiteľka firmy L´Oreal, má rovnaký ročný príjem ako 15 700 Francúzov, ktorí pracujú za minimálnu mzdu. To už je skoro také veľké mestečko ako Hodonín. Jeden človek má taký príjem ako 15 700 ľudí, z ktorých veľká časť sú živitelia rodín.
Posledný príklad. Každý z troch najbohatších ľudí na planéte má väčší majetok, než je súhrn všetkého bohatstva 48 najchudobnejších štátov sveta. Jeden človek má zhruba toľko ako takmer 50 chudobných krajín sveta!
Takých príkladov sú v knižke opísané desiatky. Samozrejme, môžete namietať, že to nie je nič nové, že podobná nesúmerateľnosť medzi závratným bohatstvom a chudobou existovala vždy. To je pravda. Táto nesúmerateľnosť však existovala v predmoderných spoločnostiach, ktoré sa nehrali na to, že sú spoločnosti demokratické, a netvárili sa, že ide o spoločnosti otvorené, kde každý má v podstate rovnaké šance. Keď spoločnosť prejde do nesúmerateľnosti, je jasné, že každý nemá rovnaké šance. Je tu otázka, nakoľko môže táto spoločnosť dlhšiu dobu fungovať aspoň formálne ako demokratická.
Od vzducholode k presýpacím hodinám
V knižke sa snažím ísť do sociálnej štruktúry, nájsť v existujúcej literatúre – pretože o sociálnej štruktúre sa začína v krajinách s vyspelejšou sociológiou, než je naša, hovoriť veľmi intenzívne – akýsi model, ktorý by vysvetľoval, čo sa deje.
Predovšetkým, elita sa odtrhla od spoločnosti, začala žiť svojím krásnym životom. V schémach sociálnej štruktúry ju nemôžete zachytiť, pretože nemáte mierku, v ktorej by ste mohli vyjadriť jej podiel na bohatstve a porovnať ho s podielom ostatných, pretože je to jednoducho astronomicky vzdialené.
Elitu delím na diskrétnu a pomocnú. Diskrétnu poznáme podľa toho, že sa s nikým z jej príslušníkov v živote nestretneme. Zatiaľ čo príslušníkov pomocnej elity stretávame stále. Pomocná elita, to sú ľudia v politike, ekonomike, v manažérskych funkciách, v médiách, ktorí individualizovane vykonávajú príkazy diskrétnej elity.
Na opačnom póle sú deklasovaní. Zatiaľ čo elita môže byť maximálne jedno – dve percentá zo spoločnosti, medzi deklasovaných dnes francúzska sociológia radí už 20 percent Francúzov. Deklasovaní sú tí, pre ktorých zostala len prekarizovaná, neplnohodnotná práca, alebo tí, ktorí už boli z trhu práce vylúčení, pretože nie sú dobrí ani na to, aby ich niekto vykorisťoval. Ich vykorisťovanie sa nerentuje.
Medzi elitou a deklasovanými je pestrý vejár stredných vrstiev. Všetci sociológovia sa fakticky zhodujú v tom, že bohatí bohatnú a chudobní chudobnejú – a dá sa to veľmi presne vyjadriť, štatisticky zachytiť. U strednej vrstvy je však veľmi zložité zistiť nakoľko stagnuje, bohatne či chudobnie, pretože v rôznych sociológiách je vymedzenie strednej vrstvy od 20 do 80 percent spoločnosti. Ak dáte do strednej vrstvy členov pomocnej elity, tak stredná vrstva bohatne, ak do strednej triedy zahrniete tých nižších a tých ešte pod nimi, ktorí sú v stredných vrstvách len preto, že sa obrovsky zadlžujú, tak stredné vrstvy príjmovo stagnujú, alebo dokonca klesajú.
V roku 1996 napísal Alain Lipietz knihu Société en sablier, voľne preložené Spoločnosť presýpacích hodín. V nej hovorí, že počas tridsiatich povojnových rokov vyzerala spoločnosť ako vzducholoď. Horné vrstvy boli malé, spodné boli tiež zanedbateľné a stredné vrstvy, to bola tá vzducholoď, ktorá sa nedotýkala zeme, pretože aj tí dolní mali nejaké príjmy. Od polovice sedemdesiatych rokov sa zo vzducholode stávajú presýpacie hodiny. Hore je pomerne malý počet ľudí s obrovskými majetkami, dole sa hromadia ľudia deklasovaní a priestor pre stredné vrstvy uprostred sa ustavične zužuje. Stredné vrstvy čoraz zreteľnejšie cítia, ako im uhýba priestor pod nohami, ako im hrozí, že sa prepadnú do spodnej časti presýpacích hodín.
To, čo Lipietz vyjadrujte obrazne, ukázal Louis Chauvel na šanciach, príjmoch a generačných vzťahoch stredných vrstiev. Podľa neho vo Francúzsku polovica príslušníkov stredných vrstiev, respektíve ich potomkovia zažijú v priebehu asi 15 až 20 rokov sociálne deklasovanie. Polovica z nich sa presype bližšie k spodku presýpacích hodín.
Klasická nerovnosť a ďalšie dve
Je veľmi zložité nejako kvantifikovať, že spoločnosť sa rozpadá do troch svetov a vo všeobecnej sociológii nič také nenájdete. Preto som do svojej knižky pridal kapitolu, ako sociológovia zachytávajú to, čo sa v spoločnosti deje. V nej sa snažím rozobrať pojem nových sociálnych rizík, pojmy individualizácie, sociálnej exklúzie a pojmy sociálneho kapitálu ako kategórie, pomocou ktorých sa sociológii darí zakrývať rozpad spoločnosti do sociálne nesúmerateľných svetov. Sociológia robí niečo podobné ako podľa Pierra Bourdieua robí televízia: „Televízia zastiera svet spôsobom, akým ho ukazuje.“ Sociológia robí to isté, ale omnoho sofistikovanejšie a dôkladnejšie.
Nerovnosť sa v súčasných ekonomicky vyspelých spoločnostiach rozvíja v troch rovinách. Narastá nerovnosť medzi vlastníkmi a akcionármi veľkých firiem a ľuďmi práce. Čiže klasická nerovnosť medzi tými, ktorí majú príjmy z kapitálu, a tými, ktorí majú príjmy z miezd a platov. Existujú však ešte dve ďalšie od nej odvodené formy nerovnosti.
V rámci firiem prudko narastá nerovnosť medzi manažérmi, riadiacimi pracovníkmi a radovými zamestnancami. Na začiatku deväťdesiatych rokov vo veľkej americkej firme manažér mal príjem zhruba vo výške príjmu štyridsiatich priemerných zamestnancov firmy, predvlani už mal viac ako 500-krát toľko a tie nožnice sa stále roztvárajú. To je tá druhá forma nerovnosti.
Tretia forma nerovnosti sa rozvíja medzi tými, ktorí majú akúkoľvek formu plnohodnotnej práce, a tými, ktorí sú závislí od sociálneho štátu. Priemer sociálnych dávok vzhľadom na priemerný príjem prakticky vo všetkých krajinách Európy stále klesá. Hovorí sa, že ľudia sú čoraz rozožranjší, že od sociálneho štátu berú čoraz viac. Je to oveľa zložitejšie.
Podiel HDP, ktorý ide na sociálne výdavky, prakticky vo všetkých európskych krajinách skutočne rok čo rok rastie. Zároveň sa však znižuje výška dávok vzhľadom na priemernú mzdu, pretože v dôsledku zhoršujúceho sa stavu a starnutia populácie a masovej nezamestnanosti, počet oprávnených žiadateľov o sociálne dávky rastie omnoho rýchlejšie, ako stúpa podiel HDP na sociálne výdavky.
Prekarizovaná práca ako práca žiadna
Veľkú úlohu pri roztváraní nožníc nerovnosti hrá neplnohodnotná práca, Francúzi hovoria prekarizovaná práca. Formulácia pre plnohodnotnú prácu má rozmery 40 na 50 na 60. Človek pracuje 40 hodín týždenne, 50 týždňov v roku do 60 rokov veku.
Vedú sa veľké polemiky o tom, či rozvoj neplnohodnotných foriem práce prospieva alebo škodí ľuďom a spoločnosti. Jej zástancovia argumentujú tým, že ľuďom vyhovuje pracovať dve hodiny denne a tri dni do týždňa, a keďže im to vyhovuje, nikto by to nemal kritizovať. Táto práca môže vyhovovať vybraným kategóriám osôb, ako sú matky s malými deťmi alebo študenti. Prekarizovaná, neplnohodnotná práca sa však stále viac nanucuje tým, ktorí sú živiteľmi domácností. Prví rezignovali Holanďania. V Holandsku robí neplnohodnotné práce už 45 percent aktívnych ľudí, takmer polovica Holanďanov.
Nemci sa tomu dlho bránili, pretože systém ich poistného a financovania verejných výdavkov bol založený na pracujúcich hlavách rodiny, ktoré majú plnohodnotné formy práce. V Nemecku sa prekarizovaná práca v posledných rokoch týka už 25 percent populácie.
Iní tvrdia, že prekarizovaná práca je len prvou etapou k tomu, aby sa človek dostal k práci plnohodnotnej. Žiaľ, Francúzi zase presne štatisticky dokladajú, že prekarizovaná práca sa stáva čoraz viac v úvodzovkách normálnou súčasťou trhu práce a organizácie práce. Ďalší hovoria, že je dôležitá pre konkurencieschopnosť firiem. Ak by firmy nezaviedli túto formu práce, boli by delokalizované do chudobnejších krajín, ako je napríklad Česko, Slovensko alebo ešte ďalej na východ. Prekarizovaná práca sa však prejavuje často v tých oblastiach, ktoré nemožno delokalizovať. Rozvíja sa v stavebníctve, v hotelierstve, v osobných službách, v odvetviach, ktoré nemôžete preniesť von. Takže ani tento argument neobstojí.
Podľa ďalších určitá miera neistoty zvyšuje výkonnosť pracovníka. Tu je zaujímavé, že takto treba stimulovať najmä ženy, ktoré majú prekarizovanú prácu častejšie, mladých ľudí a imigrantov. Manažéri nepotrebujú byť stimulovaní týmto spôsobom. Napokon, hovorí sa, že prekarizovaná práca je lepšia než práca žiadna. Tak to môže vyzerať z pohľadu človeka, ktorý žiadnu prácu nemal a potom získal aspoň niečo. Vôbec sa však neberie do úvahy to, že takáto práca rozbíja systémy verejného poistenia a podlamuje financovanie sociálneho štátu.
Z hľadiska financovania sociálneho štátu je prekarizovaná práca úplne to isté ako práca žiadna. Tí, ktorí vykonávajú prekarizovanú prácu, sú často pod hranicou či na hranici chudoby. Z tejto práce ani oni ani ich zamestnávatelia neodvádzajú dane ani poistné. Pritom, pretože sú chudobní, potrebujú od sociálneho štátu doplatiť k životnému minimu. Z hľadiska toho je úplne jedno, či sú ľudia bez práce alebo pracujú dve-tri hodiny denne niekoľko dní v týždni.
Maximálne zisky centra bez rizika
V dvoch svojich knižkách som sa venoval sociológii organizácie. Šlágrom sociológie organizácie je tvrdenie, že prechádzame zo spoločnosti organizovanej modernity do spoločnosti sietí. V osobitnej kapitole sa zaoberám tým, ako reštrukturalizácia organizácií prispieva k prechodu od spoločnosti nerovnosti k spoločnosti nesúmerateľnosti. Je nepresné hovoriť o nahrádzaní organizovanej modernity spoločnosťou sietí.
Kritika byrokracie, silná najmä od šesťdesiatych rokov, byrokracii minimálne v jednom krivdila. Byrokracia, ako ukázali mnohí, ktorí sa tým zaoberajú, funguje ako stroj na znižovanie neistoty. To nie je chvála byrokracie, to je len konštatovanie odlišností veľkých formálnych organizácií a sieťovej ekonomiky. Byrokracia znižuje neistotu a zároveň v byrokratických aparátoch boli zabudované pravidlá, ktoré napríklad určovali, akým spôsobom sa tí hore budú deliť o zisky a príjmy s tými dolu, a iné pravidlá, ktoré určovali, aká bude zodpovednosť tých hore za fungovanie celej organizácie a za kariéry tých dolu.
Nie je pravda, že veľké organizácie zmizli a nahradili ich demokratické siete. Pravdou je, že veľké organizácie si ponechali všetky svoje finančné, vplyvové a politické páky a len prešli na sieťovú formu. To znamená, že namiesto klasického protikladu – vrchol a spodok pyramídy – vznikol protiklad centrum verzus periféria dodávateľov a subdodávateľov, stredné poschodia zmizli a v tomto modeli sa už neberú ohľady na periférne časti z hľadiska delenia zisku. Naopak, dochádza k niečomu inému.
Zisky podnikateľov v minulosti vznikali a boli legitimizované ako odmena za to, že podstupujú podnikateľské riziko. Prechod organizácie do podoby sietí s centrom a perifériou umožňuje dve veci. Trhové riziko sa z centra prenieslo na perifériu, dodávateľov a subdodávateľov, centrum nesie minimálne riziko, ale pri deľbe zisku si výrazne pomohlo. Vzniká úplne neospravedlniteľná situácia, keď sa maximalizujú zisky tých, ktorých riziká sa minimalizujú. To je úplne nepochopiteľná situácia aj z hľadiska klasického ekonomického myslenia.
Ekonómovia už minimálne 150 rokov vychádzajú z toho, že sú dva typy ľudí – podnikatelia a rentieri. Podnikatelia preferujú vysoký zisk a neprekáža im veľké riziko, rentieri preferujú nízke riziko a sú ochotní pristúpiť na nízky zisk. Naraz sa dostávame k úplne iným typom. Jedni majú vysoké zisky a nízke riziko, čo je kombinácia, o ktorej ekonómovia neuvažovali, a druhí majú minimálne zisky, no o to vyššie riziko. Výhody podnikateľa a rentiera sa spájajú navrchu a nevýhody podnikateľa a rentiera sa prepájajú na úrovni dodávateľov a subdodávateľov. Výsledkom je prechod od spoločnosti nerovnosti k spoločnosti nesúmerateľnosti.
Úhľadné balíčky taktiež bez rizika
Kapitolu Arogancia financií uvádzam citátom Charlesa Wrighta Millsa – prosím vás, nevzťahujte to na Českú republiku –, ktorý už v roku 1951 napísal: „Je nebezpečné kradnúť, ak už nemáte veľa peňazí.“ Táto kapitola sa volá podľa knižky, ktorá vyšla vlani v lete v Paríži. Hovorí sa v nej o tom, prečo vznikla terajšia finančná a hospodárska kríza.
Hlavnou myšlienkou je, že už v minulých storočiach sa podarilo ekonomike podriadiť si ostatné sektory života spoločnosti. Podriaďuje si, vidíme to deň čo deň, od školstva cez zdravotníctvo až po kultúru. To je prvá fáza. V druhej sa celá ekonomika postupne mení na odvetvie finančníctva. Finančníctvo, ktoré malo svoje jasné opodstatnenie vo fungovaní klasického kapitalizmu, sa odtrhlo od zvyšku ekonomiky a postavilo sa nad ňu presne tak, ako to celá ekonomika urobila voči ostatným sektorom spoločnosti sto rokov predtým.
Zo sociologického hľadiska ekonomickú krízu spôsobilo to, že za posledných 30 rokov si v Spojených štátoch amerických zo všetkého novovytvoreného bohatstva 95 percent prisvojilo necelých 5 percent populácie. A tým vznikol obrovský problém. Tie prebytky peňazí nie je kam umiestniť, ani pri najlepšej vôli sa nedajú skonzumovať. V luxusnej spotrebe sú nerozpustiteľné. Nedajú sa ani investovať. Už by sa nevyplatilo stavať nové supermarkety a nové diaľnice, pretože by sa to nezaplatilo v takej miere, v akej sa to zaplatí, ak sa tie prebytky nasúkajú do finančných špekulatívnych bublín, tým, ktorí z nich utečú ako prví.
Základ špekulácií, z ktorých kríza vznikla, bol v podstate v tom, že tí, ktorí požičiavajú peniaze, sa zbavili rizika, že požičané peniaze nebudú splatené. Viazali ich do úhľadných úverových balíčkov a predávali ich ďalej a ďalej.
Funguje to rovnako ako v prípade reštrukturalizácie firiem. Banke, centru, ktoré požičalo peniaze, to umožňuje zvýšiť zisky pri znížení rizika. Čím viac pochybných úverov požičia, tým väčšiu má možnosť vytvárať ďalšie pochybné úvery. Pretože tie sú medzitým rozptýlené do periférie druhých, tretích, štvrtých vlastníkov balíčkov, čo bolo spočítané teoreticky tak, že to malo fungovať. Teoreticky. Žiaľ to v praxi nefungovalo a vznikla z toho kríza.
Vyššie riziko pre niekoho iného, rovnaký model, rovnaká formulka je v základe firemného usporiadania i v základe toho, čo sa deje, keď sa ekonomika premení na jedno z odvetví finančníctva. Na ilustráciu jeden citát: „Riziko bolo sňaté z bánk a bolo rozložené na všetkých takým spôsobom, že nakoniec už nikto nevedel, kde vlastne je.“ (Engdahl, F. W. 2009. Der Untergang des Dollar-Imperiums. Die verborgene Geschichte des Geldes und die geheime Macht des Money Trusts, 2009).
Ako využiť haldy peňazí
Zvyšok sú vlastne už len banality. Keďže stredné a nižšie vrstvy v USA nemali počas 20 až 30 rokov stagnácie miezd a platov dostatočné úspory, ponúkli im, aby sa zadlžili viac, než je zvyčajné. Vďaka tomu stúpla spotreba bez toho, že by bolo treba zvyšovať platy. Dočasne sa tým vyriešil hlavný problém všetkých firiem: ako to zariadiť, aby mohli ľuďom platiť čo najmenej, ale aby pritom kupovali čo najviac.
Je to elegantný spôsob, ako ľuďom málo platiť, dávať im nízke sociálne dávky, a pritom úplne nepodviazať kúpnu silu. Preto nám ekonómovia každý týždeň hovorili, že zadlženie domácností nie je nijaký problém, že americké domácnosti sú zadlžené ešte viac. Posledné týždne sa už neozvali. Neviem prečo...
K spusteniu krízy došlo v okamihu, keď sa ukázalo, že ľudia, ktorí získali od renomovaných bánk vysoké úvery na získanie vlastného domu, napriek tomu, že sa dobre vedelo, že nebudú schopní tieto úvery splácať, skutočne neboli schopní úvery splatiť. To pre bankárov musela byť úplne šokujúca informácia. Spamätávajú sa z nej dodnes. V tomto systéme nemajú miesto snahy o reguláciu finančných špekulácií, pretože regulácia by znižovala šance veľkých majetkov množiť sa ešte rýchlejšie ako doteraz.
Finančné špekulácie prinášajú viac ako obchod so zbraňami, preto nie je možné nejakým spôsobom ich podviazať. Pre tie haldy peňazí by potom nebolo už úplne nijaké využitie. Nie je možné tie peniaze rozpúšťať v platoch mizerne platených zamestnancov, pretože to by ohrozilo konkurencieschopnosť firiem, a nie je možné ich dávať ako injekcie do beznádejne podvyživeného verejného sektora, pretože to by znížilo investičné príležitosti pre súkromníkov, ktorí si chcú verejný sektor rozobrať.
Tu sa ukazuje, nakoľko sú previazané všetky tri formy zvyšovania nerovnosti. To, čo sa ušetrí na platoch zamestnancov, zvyšuje zisk podnikateľov a akcionárov ako aj príjmy manažérov. Zároveň podnikatelia, akcionári a manažéri znižujú svoj podiel na financovaní sociálneho štátu. To prehlbuje krízu sociálneho štátu, krízu jeho financovania a táto kríza sa má využiť na prevzatie verejného sektoru do súkromnej réžie. Privatizácia verejného sektora je totiž poslednou príležitosťou, kam umiestniť peniaze, a je to príležitosť s úplne minimálnym rizikom pre majiteľa peňazí.
Cieľ: minimálny sociálny štát
Dnes sa všemožne brojí proti sociálnemu štátu. Som presvedčený, že jeho najväčší odporcovia by proti nemu v podstate nemali nič, ak by ho financovali len stredné vrstvy. Im ide o minimálny sociálny štát financovaný strednými vrstvami.
V takom štáte môžu výdatne profitovať elity, pretože, napríklad, zaisťovaním sociálneho zmieru zvyšuje istotu investorov. Sociálny štát, ktorý by bohatým nič nevzal, by bol dostatočný na to, aby sa odvrátila hrozba, že chudobní budú roznášať nákazlivé choroby a že budú kradnúť od hladu.
A hlavná výhoda z hľadiska elity: minimálny sociálny štát dokáže postaviť proti sebe stredné a nižšie vrstvy. Elity majú vo svojich rukách geniálny nástroj ovládania spoločnosti. Stačí, aby priškrtili časť financií, ktoré dávajú na chod sociálneho štátu, a v dnešnej situácii majú zaručené, že stredné vrstvy sa nebudú hnevať na elity, ktoré prestali platiť, ale na deklasovaných, na ktorých platiť musia. To funguje úplne spoľahlivo.
Takže firmy a najbohatšie príjmové kategórie majú schizofrenický postoj k sociálnemu štátu. Potrebujú, aby pomáhal ľuďom, zamestnancom, ktorí sú v havarijnej životnej situácii a zároveň sa zdráhajú prispievať na jeho financovanie. A tým vzniká súbežný tlak na dvojaké minimum.
Zo strany firiem je tlak na minimalizáciu príjmov zamestnancov, firmy chcú dávať zamestnancom čoraz menej, respektíve nedávať im čoraz viac, nemyslím tým jednotlivému zamestnancovi, ale strane práce. Tým, že vyhodíme ľudí na dlažbu, zvýšime príjmy tým, ktorých zatiaľ ešte nevyhodíme. Zo strany štátu je tlak na minimálne sociálne dávky.
Prekarizovaná práca tu hrá kľúčovú úlohu, pretože umožňuje obchádzať zákonník práce, dávať menej, než je minimálna mzda a zároveň nedodáva potrebné prostriedky sociálnemu štátu. Ak ich nedodávajú ani tí hore, je zaručené, že stredné vrstvy udržia svojimi príspevkami len minimálne sociálne dávky. Nič viac títo poslední sponzori nepokryjú. Súbeh mizerne platenej práce a nízkych sociálnych dávok umožňuje firmám zabiť dve muchy jednou ranou. Nemusia pre zachovanie konkurencieschopnosti zvyšovať platy, a pritom sa darí udržať kúpnu silu.
Problém je v tom, že minimálne sociálne dávky a minimálny príjem slúžia na rozbitie klasického námezdného pomeru. Klasický námezdný pomer v zamestnaneckej spoločnosti predpokladal, že odmena za prácu bude dostatočne veľká na to, aby spoľahlivo ochraňovala pred sociálnymi rizikami. Dnes dochádza k presnému opaku, nízka odmena spoľahlivo slúži na to, že sa z dávok sociálnej ochrany stáva prostriedok na základnú reorganizáciu trhu práce. Je tu akýsi začarovaný kruh pracujúcej chudoby.
Keď beriete peniaze za neplnohodnotnú prácu, nemôžete platiť sociálne poistné, čo vedie k redukcii sociálnych zdrojov. Pokles výšky sociálnych dávok núti ľudí vziať akúkoľvek prácu, z ktorej nie je možné platiť poistné, a tento kruh sa ustavične roztáča. Ideálom je americký systém welfare, ktorý znamená práve súbeh minimálnej mzdy a minimálneho sociálneho zabezpečenia.
Veľmi zaujímavé tri práce o tom napísal francúzsky sociológ Loic Wacquant dlhodobo žijúci v USA. Celý systém vychádza z toho, že ten, kto pracuje, nepotrebuje nijaké sociálne zabezpečenie, a ten, kto nepracuje, si nijaké sociálne zabezpečenie nezaslúži.
Najzaujímavejšou z troch Wacquantových kníh je tá, v ktorej dokazuje na štatistických údajoch, ako sa USA postupne menia zo štátu sociálneho na štát penálny, štát trestajúci.
V USA je vo väzení už viac než 2,5 milióna ľudí. V Grécku je na 100 000 obyvateľov 40 väzňov, v Nemecku a Francúzsku asi 60, Briti a Portugalci majú 120 až 130.
V Spojených štátoch amerických je to 650 a v Rusku 700. Dokladá tam, ako jednotlivé štáty únie rovnakou mierou obmedzujú dotácie na sociálne bývanie, zvyšujú dotácie na výstavbu väzení. Väzenie sa v USA stáva bývaním pre najchudobnejšie vrstvy. Zároveň tým, že sa zavrelo do väzenia 2,5 milióna ľudí, znížili v USA mieru nezamestnanosti o dve percentá. Stredné vrstvy sa tvária, že sa ich to netýka, ale zrejme nemajú pravdu.
(Dokončenie v budúcom čísle)
Prof. PhDr. Jan Keller, CSc, český sociológ, publicista a environmentalista pôsobí na Fakulte sociálnych štúdií Ostravskej univerzity
Prednášku so súhlasom autora spracoval Emil Polák
Slovo č.18/2010
O TRENDOCH / Jan Keller
Tri sociálne svety (2)
Spoločnosť má podobu troch sociálnych svetov, ktoré sa od seba oddelili a každý žije v inej sociálnej realite.
(Dokončenie z minulého čísla)
Profesor Jan Keller vystúpil 16. marca 2010 na Vysokej škole medzinárodných a verejných vzťahov v Prahe s prednáškou, v ktorej načrtol obsah svojej novej knihy Tri sociálne svety. Redakcia Slova s jeho súhlasom prednášku, ktorej druhú časť prinášame, spracovala z audiovizuálneho záznamu.
Klasická robotnícka trieda sa stráca
Pred troma rokmi vydali talianski sociológovia Massimo Gaggi a Edoardo Narduzzi knihu Koniec stredných vrstiev. Píšu o tom, na čo slúžili stredné vrstvy v Spojených štátoch amerických a v Európe počas priemyselnej spoločnosti. V podstate mali tri funkcie. Po prvé ekonomickú – museli vyprázdňovať sklad, museli spotrebúvať to, čo sa vyrobilo. Je ich veľa a majú vysoké príjmy, takže môžu pomáhať firmám tým, že budú spotrebúvať stále rýchlejšie. Ak to nejde, tak sa vymyslia rôzne sviatky, ktoré vymetú sklady úplne spoľahlivo.
Politická funkcia stredných vrstiev je svojím reformizmom neutralizovať robotníkov. Keďže stredné vrstvy vedeli, že ich potomkovia podľa všetkého na tom budú lepšie než ony samotné, brzdilo to ich radikálnosť a fungovali ako veľmi dobrý vankúš proti radikalizmu robotníkov.
Gaggi a Narduzzi upozorňujú, že globalizácia to začína radikálne meniť. Čína a India sú veľmi chudobné krajiny, ale v každej z týchto krajín je už zhruba 100 miliónov ľudí schopných spotrebovávať na úrovni amerických a európskych stredných vrstiev. Sto miliónov Číňanov a sto miliónov Indov je schopných spotrebúvať toľko ako štandardné stredné vrstvy, takže odpadá nutnosť odmeňovať ich v Európe viac, pretože sa to môže skonzumovať inde.
Klasická robotnícka trieda sa stráca, časť robotníkov sa uchytila v nižších stredných vrstvách. Niektorí z nich len za cenu veľkého zadlženia, zvyšok sa prepadáva do prekarizovanej práce, niektorí medzi vylúčených. Vo Francúzsku boli robotníci odpísaní pred tridsiatimi rokmi, vzniká proletariát služieb, ktorý má iné vlastnosti, než mala priemyselná robotnícka trieda. Proletariát služieb je všetko iné, len nie nejaký historický aktér možnej premeny spoločnosti. Klasickí robotníci miznú s prechodom priemyselnej spoločnosti na postpriemyselnú, aj keď podiel manuálnej práce neklesá. Vo Francúzsku stále 60 percent ľudí robí v podstate za robotnícke mzdy robotnícku prácu, lenže nie sú koncentrovaní v továrňach, ale rozosiati po skladoch supermarketov. Niektorí robia opravárov, sú rozptýlení, stratili vyjednávaciu silu, ktorú mal klasický proletariát.
No a napokon tretia funkcia – dodávať odborníkov pre chod spoločnosti. Gaggi
a Narduzzi upozorňujú na to, že India chrlí každý rok 200 000 nových inžinierov, ktorí pracujú v rovnakej kvalite ako európski a americkí za zlomok ich platov. To znamená, že aj tu stratia európske stredné vrstvy svoj doterajší monopol a oni prognózujú, že zostanú len nízkonákladové, teda málo odmeňované stredné vrstvy.
Nebude im to veľmi prekážať, pretože vďaka globalizácii si budú môcť kupovať lacný tovar a náhradky luxusného tovaru, ktoré nájdeme v našich supermarketoch. Takže vlastne nič sa nedeje, vyspelé krajiny tým, že zlikvidujú stredné vrstvy a urobia z nich nízkonákladové stredné vrstvy, v podstate posilnia svoju konkurencieschopnosť tým, že sa prispôsobia rozvojovým krajinám.
Veterinárna sociálna starostlivosť
Problém je v tom, že ani čínske, ani indické stredné vrstvy, ktoré konzumujú ako stredné vrstvy, podľa všetkého nemajú klasické vlastnosti európskych kolegov. To znamená, že im nejde tak o slobodu, o kritické myslenie a sú omnoho náchylnejšie obhajovať status quo.
Gaggi a Narduzzi, žiaľ, nehovoria minimálne o dvoch alebo troch zásadných veciach, ku ktorým by došlo, ak by skutočne stredné vrstvy klesli na nízkonákladové stredné vrstvy. Po prvé, znamenalo by to koniec sociálneho štátu, pretože posledný sponzor sociálneho štátu už by nemal peniaze, ktoré by mohol odkladať na financovanie verejných systémov formou poistenia. Tí najšťastnejší zo stredných vrstiev by sa poistili súkromne. Tí ostatní, keby by platovo klesli, tak by si, samozrejme, mohli kupovať lacné potraviny a lacné šatstvo, ale mohli by len málo prispievať na financovanie verejných poistných systémov, takže vznikol nejaký nízkonákladový systém sociálnej ochrany. Taký existuje v USA, Francúzi tomu hovoria veterinárna sociálna starostlivosť.
Druhý problém, ku ktorému by to viedlo, by bolo ďalšie obrovské znehodnotenie vzdelania. Vzdelanie je akosi programovo znehodnocované od semestra k semestru, toho sme všetci svedkami, ale tu by došlo ku skokovému znehodnoteniu vzdelania. Pre stredné vrstvy by sa vyžadovalo rovnaké alebo vyššie vzdelanie s tým, že by už dopredu vedeli, že táto investícia ich vôbec pred ničím nechráni a že sa im nevyplatí. Museli by si platiť svoje vzdelanie, pretože nízkonákladové stredné vrstvy nemôžu udržať bezplatné školstvo. A vedeli by, že táto investícia je nenávratne stratená. Veď načo sú diplomy, keď z nich bude nízkonákladová stredná vrstva?
A posledný problém, ktorý by tým vznikol – Max Weber spájal profesijne orientované stredné vrstvy s akýmsi zosvetštením protestantskej etiky a hovoril, že títo ľudia cez svoje povolanie osvedčujú svoje poslanie. Chcú sa realizovať, nejde im len o tie peniaze, len o supermarket, ale chcú sa realizovať vo svojom povolaní, chcú osvedčovať, že sú povolaní Bohom na nejakú činnosť. Stredným vrstvám by teraz nutne muselo začať vŕtať v hlave, prečo ich pán Boh povolal na to, aby vykonávali funkciu nízkonákladových stredných vrstiev. To nie je žiadne veľké terno.
Klasickou triedou je dnes buržoázia
Na opis sociálnej štruktúry sú v sociológii dva tábory. Pre jeden základné kategórie dodal Karol Marx, pre druhý Max Weber. Vyzerá to, že ani jeden z nich netrafil a že Weber bol bližšie.
Marx hovorí o triedach ako skupinách, ktoré sú objektívne v rovnakej sociálnej pozícii, sú si vedomé svojich záujmov a dokážu kolektívne svoje záujmy obhajovať. Francúzski manželia Pinconovci vo svojich knižkách preukázali, že konkrétne vo Francúzsku je jediná skupina, ktorá spĺňa úplne všetky znaky marxistického vymedzenia triedy, a tou je diskrétna elita. To sú ľudia na špici spoločnosti, ktorí žijú úplne kolektívne, zámerne obhajujú svoje skupinové záujmy, podriaďujú svoj individualizmus tomuto obhajovaniu a zvyšku spoločnosti vykladajú, ako je cnostné správať sa individualisticky, pretože tým rozbíjajú akýkoľvek možný kolektivistický odpor.
Keď Marx hovoril o triede, mal na mysli robotníkov. Dnes jediná skutočná klasická trieda so všetkým často prerastajúca až do podoby stavu alebo kasty je tá najvyššia buržoázia, ľudia, ktorí sú na tom tak dobre, že aj keď prakticky všetci majú vysokoškolské diplomy, ich príjem z práce tvorí sedem až osem percent celkových príjmov. Nemusia pracovať. Všetky príjmy majú z rodinného majetku, ktorý dynasticky dedia.
To je rozdiel medzi diskrétnou elitou a pomocnou elitou. Tá má v podobe špičkových politikov alebo špičkových manažérov často príjmy z práce porovnateľné s členmi diskrétnej elity, ale ona pracovať musí. Do pomocnej elity patria tí, ktorí, ak by prestali vykonávať funkcie pre diskrétnu elitu, tak by z elity vypadli. Čo je veľmi cenné, pretože tým sa vytvára ilúzia jej obmeny. Tým, že diskrétna elita vyhadzuje a prijíma nových členov pomocnej elity, sa vzbudzuje ilúzia, že elita sa dynamicky obmieňa v situácii, keď diskrétnej elite ide len o udržanie rodových práv a zároveň sa vzbudzuje ilúzia, že ten, kto je v elite, je tam na základe výkonu a vzdelania. Diskrétna elita je tam na základe obrovských rodinných majetkov, ktoré sa nedajú žiadnym spôsobom premrhať. Zatiaľ čo pomocná elita sú ľudia, ktorí organizačne alebo profesijne plnia dôležité funkcie, získavajú za to obrovské výhody, sú však podmienené plnením tých funkcií.
Mocenská elita sa obmieňa minimálne
Nemecký sociológ Michael Hartman napísal v posledných rokoch dve zaujímavé knihy, jednu o elite v Nemecku, druhá porovnáva elity v západnej Európe. Hartman zistil, kde pracujú a aký majú sociálny pôvod ľudia, ktorí absolvovali popredné nemecké ekonomické, právnické a hospodárske školy, ktorí ich absolvovali v roku 1955, 1965, 1975 a 1985. Úplne presvedčivo dokladá, že aj keď sa obrovsky s demokratizáciou vzdelania zvýšila šanca stredných dokonca niekedy aj nižších vrstiev absolvovať vysokú školu, mocenská elita, ktorá predstavuje pár percent v spoločnosti, dodáva do vrcholnej politiky, vrcholných manažérskych funkcií a vrcholných funkcií správy a výkonu práva 80 percent ľudí. Len 20 percent sa dostane pri rovnakých diplomoch a pri rovnakom vzdelaní do radov pomocnej elity napriek tomu, že ich rodičia nepatria do pomocnej alebo diskrétnej elity. Z 80 percent sa v kľúčových mocenských štruktúrach striedajú deti najbohatších a mierne nadpriemerne bohatých rodín.
V druhej knihe Hartman zisťuje, že najviac prepletená, najuzavretejšia elita z európskych krajín je vo Francúzsku a Španielsku. Až potom je Veľká Británia. V škandinávskych krajinách sa, naopak, do špičkových kategórií dostáva najviac potomkov neelitných vrstiev.
Zároveň ukazuje, ako koreluje uzavretosť mocenskej elity s mierou chudoby v danej krajine: čím je elita uzavretejšia, tým je tam chudoba rozšírenejšia. Sú len dve výnimky: Taliansko a Francúzsko.
V Taliansku elita nie je príliš uzavretá a chudoba je veľká. Hartman to vysvetľuje tým, že veľká časť Talianov pracuje v rodinných podnikoch, kde majú nízke príjmy, podpora v nezamestnanosti je v Taliansku nízka. Naopak, francúzska elita je veľmi uzatvorená, ale chudoba je tam výrazne menšia, pretože francúzsky sociálny štát stále dáva prostriedky na to, aby deklasovaní nepadli úplne dolu.
Ideál neoliberálov je bezdomovec
Max Weber používa na opis sociálnej štruktúry dve kategórie. Weber takisto uznával existenciu tried, ale základom jeho triedy je to, čo jednotlivec sám za seba v tvrdej konkurencii nesie na trh práce. Základom triedy robotníkov je to, že každý robotník individuálne nesie na trh svoju prácu. Základom triedy kapitalistov, že nesú svoj kapitál v konkurencii s druhými. Základom triedy riadiacich pracovníkov je, povedzme, ich manažérske know-how. To sú triedy – každý individuálne sám za seba a v konkurencii s druhými. Takto sa dnes správajú nižšie vrstvy a až na výnimky aj stredné vrstvy.
Druhá kategória, ktorú používa Weber, sú statusové skupiny. Tie majú v sebe niečo z predmoderných stavov, čo sú skupiny ľudí, ktorí spoločne obhajujú svoj spoločný záujem, snažia sa vytvoriť monopol na určité činnosti a ostatných z tohto monopolu vylúčiť. Na základe tejto koncepcie vznikla hlavne medzi americkými sociológmi koncepcia sociálneho uzatvárania, kde sa usilujú vysvetliť to, čo klasická teória tried objasniť nedokáže.
Marx má problém vysvetliť, prečo v USA bieli robotníci fungujú na úkor černošských robotníkov, keď všetci patria do proletariátu, prečo muži majú o tretinu vyššie platy než ženy. Teória uzatvárania sa snaží, aj keď nie je bez chyby, tieto nie nepodstatné veci vysvetliť. Weber vlastne hovorí, že diskrétna elita, hoci nepoužíva tieto výrazy, sa správa ako stopercentná statusová skupina, ktorá kolektívne obhajuje svoje statusové záujmy. Čím bližšie k spodku spoločnosti, tým viac sa šíri mentalita individualizmu, ktorá obrovsky vyhovuje statusovej skupine. Ideálom neoliberálov je v podstate človek, ktorý je izolovaný od druhých, za všetko si zodpovedá sám – možno tam dodať ďalších šesť alebo osem znakov. Z diskrétnej elity tak nefunguje nikto, ale presne tak fungujú bezdomovci. Ideál neoliberálneho človeka je najviac naplnený v kategórii bezdomovcov, ak by ešte medzi nimi neboli primárne väzby a ak by im nepomáhali sociálni pracovníci, bol by zavŕšený stopercentne.
Spoločnosť ako trojrýchlostné mesto
Obraz o sociálnych svetoch nevyčítame zo všeobecnej sociológie, tam sa hovorí o všetkom možnom, len aby sa nemuselo hovoriť práve o tom, ale vyčítame ho zo sociológie mesta. Sociológia mesta, najmä americká a francúzska, venuje pozornosť sociopriestorovej segregácii. Tá narastá tým, ako vznikajú tzv. gated communites (múrmi obohnané komunity), ako prebieha proces urbanizácie či džentrifikácia jadier miest. Sociológia mesta ukazuje, ako sa na jednej strane odtŕhajú a opevňujú oproti zvyšku spoločnosti tí najbohatší, hovorí sa tomu citadela. To nie sú ani gated communites, ktoré sú na predmestí veľkých miest u nás, je to jednoducho pevnosť tých najbohatších, ktorá im slúži na demonštrovanie moci a zároveň ich chráni pred kontaktmi s tými nižšími.
Francúzsky sociológ Jacques Douzelot to sumarizoval v knihe Trojrýchlostné mesto, ktoré znamená, že na jednej strane sú historické centrá, obývané najbohatšími, ak sa neuzavrú priamo do citadely alebo nejakej inej chránenej komunity. Na druhej strane predmestia veľkomiest chátrajú a menia sa na zóny, kde neplatí žiadne právo. Medzi tým sa snažia svoje súkromie ochrániť stredné vrstvy, ktoré sa vysťahúvajú z chátrajúcich predmestí.
Vo Francúzsku je to obrovský paradox, pretože predmestia vznikali v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch ako odrazový mostík pre tých, čo mali ísť hore. Takže žili vedľa seba inžinieri a mladé rodiny, robotníci, zatiaľ čo dnes tam žijú tí, ktorí nie sú schopní sa odtiaľ vysťahovať. Douzelot opisuje hororové pomery, ktoré tam vládnu, a porovnáva to s pomermi v USA, z čoho mu vyplýva, že v Európe neexistuje geto. Analyzuje chicagské geto, ktoré má 400-tisíc černošských obyvateľov, a tvrdí, že taká miera segregácie v Európe je nepredstaviteľná. Skúma jedno severné predmestie Paríža a uvádza, že keď tam niekoho zabijú, hovorí sa o tom celé týždne, zatiaľ čo v americkom gete z nejakej strany ustavične počuť streľbu.
Preto, že naše stredné vrstvy sú mizerne odmeňované, v Českej republike sa im podarilo segregovať len minimálne. Iba preto, že naše stredné vrstvy sú na tom tak zle, ako na tom sú, u nás v noci nehoria predmestia. Pretože tú biedu a bezvýchodiskovosť tam stredné vrstvy stále rozrieďujú. Ak by sa im výrazne pridalo, čo nehrozí, tak by to znamenalo obrovské urýchlenie chátrania panelákových predmestí.
Elita, pomocná a servisná elita
Medzi elitou a pomocnou elitou existuje napätie. Príslušníci pomocnej elity sa boja, že sa z nich stane obyčajná servisná trieda. Termín servisná trieda vymyslel austromarxista Karl Renner v tridsiatych rokoch minulého storočia, potom ho oživili Ralph Dahrendorf a John Goldthorpe. Do servisnej triedy patria ľudia, ktorí majú relatívne vyšší príjem, určitú mieru autonómie v práci a dôveru elity. To všetko si udržia tak dlho, dokiaľ budú fungovať ako prevodová páka elity. Vtedy o dôveru ani o príjmy neprídu. Ich príjmy sú výrazne nižšie než príjmy pomocnej elity a pôsobia na národnej úrovni, zatiaľ čo pomocná elita sa čoraz viac spája s globalizovanou ekonomikou. Takže trest pre pomocnú elitu je spadnúť do servisnej elity, robiť na úrovni Česka to, čo zatiaľ môže robiť celoplanetárne.
Títo ľudia mali všetky výhody, o ktorých som hovoril, a teraz pri prechode na nový model ekonomiky môžu o ne kedykoľvek prísť. Výhody mali zaistené vysokým postavením v rámci organizácií a patria medzi tých, o ktorých sa organizácie zoštíhľujú. Hrozí im prekarizácia práce.
Nižšie stredné vrstvy sa, samozrejme, boja, že by prestali byť využiteľné a v tom prípade by spadli medzi prekarizovaných. Problém prekarizovaných, o čom hovorí ďalšia knižka Louisa Chauvela, je v tom, že často vyrastali v stredných vrstvách, sú zvyknutí na konzumné vzorce stredných vrstiev a hlavne v novej generácii sa ich podmienky rýchle zhoršujú.
Zatiaľ riešia svoju situáciu tak, že žobrú u svojich rodičov, aby im zabezpečili bývanie, aby im pomáhali s tým najnutnejším. Sú u rodičov do 26, 28, 30 rokov. To bolo vždy v Taliansku, ale nikdy nie vo Francúzsku. Sú u rodičov čo najdlhšie a keď sa osamostatnia, tak tvoria hlavné jadro domácností, ktoré sa zadlžujú. Sú zvyknutí na konzum stredných vrstiev a keď im rodičia prestanú adekvátne pomáhať, tak sa obrovsky zadlžujú. Chauvel to vyjadruje výstižne takto: hlavou žijú v stredných vrstvách, ale nohy majú v realite sociálne vylúčených. Majú hodnoty stredných vrstiev a finančné prostriedky najnižších vrstiev.
Tri nesplnené podmienky
Ak má spoločnosť fungovať – v sociológii je táto téma za posledných 150 rokov prebraná z mnohých strán – musia byť splnené minimálne tri podmienky. O ľuďoch, ktorí patria do elity, sa musí predpokladať, že tam sú zaslúžene. Sú v elite preto, že podali nejaký mimoriadny výkon a svoje privilegované postavenie si zaslúžia. Alexis de Tocqueville v práci Starý režim a revolúcia píše, že jedným z hlavných dôvodov revolúcie bolo, že vysokú šľachtu kráľ zbavil všetkej moci a pritom jej zostali všetky privilégiá. Patrila do elity privilegovaných, ale všetci vedeli, že je úplne nefunkčná, že nemá nič pod kontrolou, že si len užíva svoje privilégiá, ale v živote spoločnosti nehrá žiadnu rolu.
Veľké časti elity sú dnes v postavení vysokej francúzskej šľachty na konci starého režimu. Nemôžu ovplyvniť základné parametre globálnej ekonomiky, nemôžu ovplyvniť krízy v dôsledku špekulatívnych financií. Nemohli ovplyvniť to, čo sa stalo pred touto krízou, že sa financie odtrhli od zvyšku ekonomiky a tak si to vynahradzujú aspoň silno predimenzovaným materiálnym a mocenským zabezpečením. To je modelová situácia, ktorá tu bola pred viac ako 200 rokmi.
Druhá podmienka, ktorá by mala byť splnená – stredné vrstvy musia veriť, že ak sa vo svojej funkcii osvedčia, nie je im uzatvorená hranica do pomocnej elity. To bolo v podmienkach spoločnosti nerovnosti, ale v spoločnosti nesúmerateľnosti to už neexistuje. Stredné vrstvy boli lojálne hlavne preto, že verili, že lojalita pomôže ich deťom. Dnes si to už minimálne polovica stredných vrstiev už nemôže oprávnene myslieť.
Tretia podmienka – deklasovaní musia mať nádej, že budú integrovaní do spoločnosti, že ich vylúčenie zo spoločnosti, či už čiastočné alebo úplné, je len dočasná situácia a oni nakoniec do spoločnosti integrovaní budú. S úpadkom sociálneho štátu je táto nádej čoraz iluzórnejšia. Omnoho viac im hrozí, že budú trvale tvoriť súčasťou underclass, podtriedy, spájanej s tými najhoršími vlastnosťami.
Takže to, že spoločnosť prechádza z fázy nerovnosti do fázy nesúmerateľnosti, sú, samozrejme, hypotézy. Hypotézy, ktoré obmedzujú platnosť všetkých troch predpokladov pre zachovanie stability, a pre to, aby niekto veril tomu, keď tá spoločnosť o sebe hovorí, že je demokratická. Vyzerá to, že tieto predpoklady sú veľmi spochybnené. A tým sa táto kniha pre istotu končí.
Prof. PhDr. Jan Keller, CSc., český sociológ, publicista a environmentalista pôsobí na
Fakulte sociálnych štúdií Ostravskej univerzity
Prednášku so súhlasom autora spracoval Emil Polák
|
| Česko odovzdalo v roku 1999 mená agentov Nemecku, Británii a USA - ČTK | 3. mája 2010
Česká republika odovzdala v roku 1999 menné zoznamy bývalých československých zahraničných agentov nielen Nemecku, ale aj Británii a USA.
Bez ďalších podrobností to píše nemecký časopis Focus, ktorý prináša ďalšie detaily k afére blízkeho spolupracovníka niekdajšieho nemeckého ministra zahraničia Franka-Waltera Steinmeiera Detlef Prinze. Ten podľa Focusu pracoval v druhej polovici 80. rokov pre československú rozviedku. Prinz to ale popiera.
Focus rekapituluje reakcie, ktoré vyvolalo zverejnenie údajnej špionážnej minulosti vplyvného berlínskeho vydavateľa s väzbami na najvyššie vedenie nemeckej sociálnej demokracie (SPD). Spomína okrem iného pobúrenie v niektorých komentároch čitateľov v českých médiách.
"Tento protest smeroval skôr proti odovzdaniu menného zoznamu českých špiónov nemeckým, britským a americkým úradom v roku 1999, o ktorom informoval Focus," uvádza časopis. Minulý týždeň pritom písal len o údajnom odovzdaní týchto citlivých údajov Nemcom.
Podľa zdroja Focusu ho vtedy osobne inicioval vtedajší sociálnodemokratický minister zahraničia Jan Kavan. Ten to ale odmietol rovnako ako terajší námestník českého ministra zahraničia Hynek Kmoníček, ktorý v rovnakej funkcii za Kavana zodpovedal za kontakty diplomacie s tajnými službami.
Focus v novom vydaní uvádza, že oddelenie pre tajné služby pražského ministerstva vnútra poskytlo západným bezpečnostným úradom zoznam československých agentov už v roku 1990. "Identita 151 ďalších špiónov, medzi nimi aj 'Erwina' (Detlef Prinz), držala ale Praha v tajnosti možno preto, aby si nechala otvorenú možnosť ich následného využitia.
V roku 1999 si BND (nemecká Spolková spravodajská služba) podľa informácií Focusu vyhľadala s českou pomocou dáta všetkých agentov - aj tú o 'Erwinovi'," píše nemecký spravodajský časopis.
Pravda 3.05.2010 |
| Rastie generácia, ktorá nevie, čo je pracovať - Nezamestnanosť síce minulý mesiac mierne klesla, pribudlo však ľudí, ktorí sú bez práce dlhodobo. Z aktuálnych 393–tisíc nezamestnaných je ich v tomto stave dlhšie ako rok takmer 165–tisíc.
Táto skupina ľudí sa už niekoľko rokov rozrastá, čo odborníci považujú za vážny a ťažko riešiteľný problém. Štát doteraz nenašiel recept, ako im pomôcť, hoci na to vynakladá ročne desiatky miliónov eur. Situácia môže byť ešte horšia. Sociológovia totiž varujú, že vyrastá nová generácia ľudí, ktorá nevidela svojich rodičov pracovať, a ich umiestnenie na trhu bude ešte o to komplikovanejšie.
Nezamestnanosť
164,8-tisíca nezamestnaných je na úradoch práce dlhšie ako rok
53,9-tisíca nezamestnaných je na úradoch práce dlhšie ako štyri roky
393,7-tisíca nezamestnaných evidovali úrady práce minulý mesiac
"Dlhodobo nezamestnaní ľudia sú najťažšie zamestnateľní. Navyše, čím dlhšie sú bez práce, tým viac sa dostávajú na okraj spoločnosti a prepadajú chudobe. A v tomto stave sa ich šance na zamestnanie ešte znižujú, čo vytvára začarovaný kruh," hovorí sociologička Monika Čambalíková.
Zatiaľ síce ich počet ešte nepresiahol 200–tisíc, ako to bolo v marci 2004, vzhľadom na pomer k celkovému počtu nezamestnaných je však dnešných 165–tisíc vysoké číslo. A na vine nie je len kríza. Ľudia, ktorí nepracujú dlhšie než rok, sú zvyčajne bez vzdelania, prípadne len nízkokvalifikovaní, a zamestnávatelia o nich nemajú záujem. Zároveň sú aj bez disciplíny – nemajú vôľu chodiť do práce či aspoň na rekvalifi kačné kurzy.
"Nemajú nijaké návyky, nielen čo sa týka dochádzky, ale aj hľadania si práce, cestovania za prácou," pripomína sociologička Monika Čambalíková. "Dokonca poznám prípad, ako sa zamestnávateľ sťažoval, že si jeden jeho zamestnanec svojvoľne odišiel od stroja, lebo mu manželka zavolala, že potrebuje pomôcť s nákupmi. Tento muž bol predtým bez práce niekoľko rokov," dopĺňa Michal Páleník z Inštitútu zamestnanosti.
Dlhodobá nezamestnanosť má viaceré riziká. Ľudia bez príjmu sú odkázaní na štátne dávky, čo sa odráža na ich životnom štýle aj prioritách. "Nedokážu napríklad ani zabezpečiť deťom prístup k vzdelaniu, čím by sa im rozšírila sieť neformálnych kontaktov, ktoré by im mohli pomôcť pri hľadaní si uplatnenia," hovorí Čambalíková. Úplne najhoršie sú na tom podľa nej práve mladiství, ktorí nevideli svojich rodičov chodiť do práce, a teda vôbec nemajú vžitý tento spôsob životného štýlu. Často ide o rómske komunity, ale netýka sa to len ich. Končia potom na dávkach bez ambícií pracovať, alebo doplniť si vzdelanie.
V evidencii sú ľudia čoraz dlhšie
Obdobie, počas ktorého sú nezamestnaní v evidencii úradov práce, sa ustavične predlžuje. Najkratšie bolo vlani v marci, keď sa tam ľudia zdržali v priemere 10,2 mesiaca. Dnes je už toto obdobie dlhšie než rok, takmer 13 mesiacov. Najdlhšie boli ľudia na úradoch práce v marci 2002, takmer štrnásť mesiacov. Vtedy však prácu nemalo viac ako pol milióna ľudí.
Rekvalifikácie nepomohli
Doterajšie štátne opatrenia príliš nezabrali. Rekvalifikácie sa míňajú účinku neraz aj u iných, ľahšie zamestnateľných ľudí bez práce. "Vzdelávacie programy treba zmeniť. Štát do nich dáva obrovské peniaze, no keď príde niekto so sofistikovaným výrobným programom, nenájde tu kvalifikovanú pracovnú silu. A v evidencii je vyše 390–tisíc ľudí," zdôrazňuje bývalý riaditeľ niekdajšieho Národného úradu práce Jaroslav Šumný. Čo sa týka dlhodobo nezamestnaných, na tých rekvalifi kácie nezaberajú, pretože ich treba učiť v prvom rade základným návykom.
Pomôžu aktivačné práce?
"Keď ich nezamestnajú obce v rámci verejných prác, nemajú inak šancu začať," mieni Šumný. Naopak, Páleník pripomína, že dnešný systém verejnoprospešných či aktivačných prác v prospech obce nepomáha. A to preto, že účasť na aktivačných prácach je neraz formálna, nezamestnanému sa stačí podpísať na prezenčnú listinu a už nik nekontroluje, či aj robí. Šanca, že by tieto práce boli pre niekoho odrazovým mostíkom k normálnemu pracovnému pomeru, je veľmi nízka. "Starostovia sú navyše v konflikte záujmov. Čím vyššia nezamestnanosť, tým vyššie príspevky môžu dostať. Navyše peniaze za aktivačné práce rozdáva starosta, ktorému v prvom rade záleží na tom, aby ho tí ľudia zvolili znova. A podľa toho sa aj správa," konštatoval Páleník.
Sociálne podniky áno, ale inak
Dobrá myšlienka, ale katastrofálne uskutočnenie v praxi platí však ešte viac pre sociálne podniky. Tieto štátom dotované firmy by sa mali starať práve o najťažšie zamestnateľných ľudí, pracovať s nimi a učiť ich základným návykom. Na Slovensku však pilotné projekty skončili fiaskom, Európska komisia odporúča, aby ich únia zo svojich fondov nepreplatila. Okrem toho ich zriaďovanie od začiatku sprevádzali podozrenia z klientelizmu a napriek obrovským nákladom vytvorili prácu len pre vyše 300 ľudí. Keby však fungovali tak, ako to predpokladá teória, podľa Šumného aj Páleníka by zmysel mali.
Nižšie odvody by pomohli
Analytik INEKO Peter Goliaš si myslí, že pomôcť by mohli aj úľavy pre firmy, ktoré takýchto ľudí zamestnajú. "Dnes ak má zamestnávateľ prijať človeka s nízkou mzdou a spočíta si, aké odvody musí zaňho platiť, rýchlo si to rozmyslí," poznamenal. Okrem nižších odvodov by sa podľa neho mala aj zrušiť minimálna mzda pre túto skupinu ľudí. "Nahradiť by sa mohla nejakou vyrovnávacou dávkou do tejto úrovne, práve preto, aby mali firmy nižšie náklady," dodal. K takýmto opatreniam sa však žiadna vláda neodhodlala.
Patrícia Ďurišková | 22. apríla 2010 www.pravda.sk |
| Kubánsky kardinál: Ostrov upadá - Posledné mesiace kritizujú prezidenta Raúla Castra vysokopostavené osobnosti blízke režimu. Núti ich
k tomu krachujúca ekonomika riadená štátom.
HAVANA, BRATISLAVA. Minister na neverejnom zasadnutí otvorene žiada reformy. Hlava katolíckej cirkvi sa ich domáha tiež a neobvykle otvorene hovorí o tom, ako ľudia živoria.
Historik v článku na oficiálnej internetovej stránke píše o korupcii na najvyšších vládnych miestach, ktorá je nebezpečnejšia než disidenti. A to všetko sa deje na Kube, kde sú komunistická strana a prezident svätí.
Z vysokých miest
Kritika, ktorá sa dostane na verejnosť, je formulovaná nezvyčajne tvrdo. Jej autormi sú známe osobnosti.
„Gigantický paternalistický štát dlhšie nemôže fungovať, pretože nie je cesta, ako ho ďalej udržiavať,“ povedal v januári podľa agentúry Reuters kubánsky minister hospodárstva a plánovania Marino Murillo. Žiadal menej zásahov zhora v krajine, kde má štát pod kontrolou 90 percent hospodárstva.
V polovici apríla si kubánsky historik Estéban Morales dovolil zavesiť na internetovú stránku oficiálneho Národného zväzu kubánskych spisovateľov a umelcov článok, kde otvorene píše o korupcii. „V skutočnosti je korupcia oveľa nebezpečnejšia než takzvaný vnútorný disent. Ten je izolovaný, ale korupcia je skutočne kontrarevolučná, pretože vychádza z vlády a štátneho aparátu, ktoré kontrolujú zdroje krajiny,“ napísal.
V pondelok poskytol katolíckemu mesačníku Palabra Nueva rozhovor kubánsky kardinál Jaime Ortega, kde otvorene hovorí o najhoršej ekonomickej situácii a potrebných rýchlych zmenách, „ktorých odsúvanie vytvára v ľuďoch netrpezlivosť a neistotu“. Žiada prepustenie politických väzňov a zlepšenie vzťahov so Spojenými štátmi.
Ekonomická kríza rozkladá komunistický režim a dokazujú to aj spomínané kritické vyjadrenia. Ostrov závislý od dovozu takto naposledy trpel po rozpade svojho najväčšieho spojenca Sovietskeho zväzu v roku 1991.
Teraz bojuje so svetovou krízou, dôsledkami troch hurikánov v roku 2008 a nepružnou ekonomikou kontrolovanou štátom. Prezident Raúl Castro vie, že niečo treba robiť, namiesto zásadných zmien robí politiku miernych ústupkov.
Súkromným roľníkom poskytol zadarmo neobrábanú pôdu, súkromne dovolil podnikať niektorým taxikárom a od apríla aj stovkám holičov a kaderníkov.
Nič zásadné
Veľký efekt v krachujúcej ekonomike to nemá. Roľníci pôdu dostali, ale peniaze na stroje nie. Štátu tak nevyšiel zámer, že odľahčia krajinu, ktorá musí dovážať až 80 percent potravín, čo ju podľa expertov stojí dve miliardy ročne. Kaderníkom a holičom teraz vláda dovolila podnikať, ale len tým prevádzkam, kde sú tri a menej kresiel. Štátu budú odvádzať oveľa menej, ale budú platiť za prenájom, vodu, elektrinu, tovar. Ceny si môžu stanoviť sami, vo väčších štátnych kaderníctvach sa však naďalej bude za ostrihanie platiť päť centov.
Politika Raúla Castra ekonomike nepomáha. Pribúda tak nespokojných hlasov aj medzi tými, ktorí boli s režimom zadobre.
streda 21. 4. 2010 | Miriam Zsilleová
www.sme.sk |
| Vatikán a Beatles: Konečne zmierenie! - Vatikán sa konečne uzmieril s legendárnou britskou skupinou Beatles.Vatikánske noviny uviedli, že "nemravné" životy členov kapely a vystatovačný výrok Johna Lennona o tom, že Beatles sú populárnejší ako Ježiš Kristus, sú minulosťou, pokým ich hudba žije ďalej.
Denník L'Osservatore Romano vzdal hold liverpoolskej štvorici vo svojich víkendových vydaniach dvoma článkami a kresleným obrázkom na prvej strane. Je na nej priechod pre chodcov preslávený z obalu platne Abbey Road.
Vatikán si uctil skupinu Beatles, z ktorej žije už len Paul McCartney a Ringo Starr, pri príležitosti 40. výročia jej rozpadu.
Nie je to prvýkrát, čo Vatikán ocenil túto najvplyvnejšiu a najúspešnejšiu kapelu rockovej éry. Pred dvoma rokmi pochválil White Album a minulý mesiac zaradil Revolver do svojho rebríčka najlepších desiatich albumov.
TASR 12.04.2010 |
| Vyznanie môjmu mestu - Pamätám si ale na moju Trnavu tak, aká bola od mojho narodenia až dodnes. Pamätám si našu skolu na Halenárskej ulici – Uršulínky. Chodila som tam zo Štefánikovej ulice okolo mestskej veže, na ktorej trónila patrónka mesta - Panna Mária. Chodila som každodenne cez námestie, kde bola kedysi pôvodná socha sv. Trojice. Neďaleko stáli drevené bridky, kde som si kupovala za päták a šesták cukríky – maliny alebo cukrkandel. Niekedy som si kúpila za šesták veľkú šunkou obloženú žemlu a vymieňala som ju so spolužiačkou za omastený chlebík. Päták mal vtedy hodnotu desať a šesták hodnotu dvadsať halierov. Pamätám si aj na mnohé leta a prázdniny, keď sme sa už začiatkom mája sa chodili kúpať na Kildajch a na Štrky na splav alebo na kúpalisko pri Cukrovare. Nezabúdam však ani na tuhé zimy, keď záplavy snehu zapratali ulice. Ručne ich odhŕňali a uprostred boli ako tunele urobené aj dva metre vysoké prechody. Po ceste chodili iba sane, ktore ťahali kone, v lete zasa fiakre. V tom čase neboli žiadne autá, sem-tam bicykle. Ako som rástla, moj obzor sa rozširoval Ako mestské dieťa som chodila do kostolov, ale aj do mestského divadla, kín Tatra, Apolo a Radio. Nesmiem však zabudnúť ani na to zlé, čo som prežívala. Vojna, bombardovanie a kvílenie. Neraz sme utekali domov, aby sme sa mohli schovat do pivníc a krytov. Po poplachu sme chodili na mestskú vežu a dívali sme sa, ako horí v Bratislave Apolka a iné miesta. Na oblohe sme pozorovali rady nepriateľských lietadiel, bolo to strašné. Potraviny sme mali obmedzené a na prídel. Nemali sme toho hojne ako dnes. Vojna prešla a mne ostali spomienky na ulice, ktoré zdobili plynové lampy. Dávno ich už nahradili elektrické svietidlá a malé obchodíky zasa vačšie obchody. Postavili sa veľké sídliská a všetko staré nahradilo nové a moderné. Pomaly som zostarla, no napriek tomu vidím v spomienkach svoju krásnu rodnú Trnavu. S nostalgiou na tie časy spomínam. Musím však povedať, že skrásnela, zväčšila sa, hoci moje srdce patrí stále tej starej Trnave spred mnohých rokov. Pri jubileu jej 770. vyročia a mojich 77 rokov by som jej chcela zaželať, aby prekvitala, aby jej vladári dobre riadili a dbali o jej rozkvet. Nech nie je len malým Rímom a pútnickym mestom, ale aj svetovo známe čisté, pekné a bezpečné mesto s dobrými ľuďmi. Mária Hutarová,vaša čitateľka
utorok 16. 9. 2008
www.sme.sk
|
| Raúl Castro: Fidel sa má dobre, cvičí každý deň - Bývalý kubánsky prezident Fidel Castro cvičí každý deň, vyhýba sa jedeniu v neskorých večerných hodinách a na jeho vek sa mu darí veľmi dobre.
Uviedol to dnes jeho brat a nástupca v najvyššom úrade Raúl Castro.
Osemdesiatriročný vodca kubánskej revolúcie sa zriedka objaví na verejnosti, odkedy pred dvoma rokmi odovzdal moc svojmu bratovi.
"Veľa číta a píše, mohol by som povedať, že na svoj vek sa mu darí veľmi dobre," povedal Raúl Castro počas návštevy východnej Kuby, ktoré v sobotu postihlo zemetrasenie.
"Cvičí každý deň a je disciplinovanejší, než predtým. Teraz sa stravuje v rozumnejších hodinách, spať ide veľmi skoro a nepracuje do siedmej alebo ôsmej rána, ako zvykol," dodal podľa agentúry RIA Novosti.
Fidel Castro stále píše komentáre o globálnych politických udalostiach.
TASR 23.03.2010 |
| Rektor - Slovensko onedlho navštívi ruský prezident Dmitrij Medvedev. Prezident vyštudoval právo na Petrohradskej univerzite, rovnako ako jeho predchodca vo funkcii Vladimír Putin. Dmitrij Medvedev na univerzite aj vyučoval v rokoch 1990 až 1999. Málokto na Slovensku vie, že prvým rektorom Petrohradskej univerzity bol Slovák Michal Baluďanský.
Narodil sa v r. 1769 vo Vyšnej Olšave, okres Stropkov. Na Viedenskej univerzite vyštudoval v r. 1789 s vyznamenaním právo za dva roky. Pôsobil ako profesor na Peštianskej univerzite, zvolili ho za čestného člena Transylvánskej filologickej spoločnosti. V r. 1801 nastúpil na ruský cársky trón Alexander I., neskorší víťaz nad Napoleonom. Svoju vládu začal rozsiahlymi reformami, napríklad zriadil ministerstvá. Novozriadené ministerstvo školstva potrebovalo rýchlo obsadiť miesta na taktiež novom Pedagogickom inštitúte. Pre niektoré predmety nebolo v Rusku dosť profesorov, preto pozývali profesorov zo zahraničia. Povesť profesora Baluďanského už prekročila hranice vtedajšieho Rakúska a námestník ruského ministra školstva pozval Baluďanského do Petrohradu pôvodne na dobu troch rokov (1803 - 1806). Baluďanský pricestoval aj so svojou rodinou a nakoniec zostal v Rusku až do smrti. Začal prednášať na Pedagogickom inštitúte, ktorý sa v r. 1819 zmenil na Petrohradskú univerzitu. Neskôr pôsobil aj ako poradca ruského ministra financií. V rokoch 1813 až 1817 pôsobil ako súkromný učiteľ cárových synov, medzi nimi aj budúceho cára Mikuláša I. Nuž a v roku 1819, keď sa Pedagogický inštitút zmenil na Petrohradskú univerzitu, bol zvolený za jej rektora. Túto funkciu vykonával do r. 1821. Taký je vzťah Slovenska a alma mater ruského prezidenta Dmitrija Medvedeva.
Autor je advokát a bývalý predseda vlády
Ján Čarnogurský
www.hnonline.sk
|
| V Belehrade zomrela Titova examnželka Herta Haasová - BELEHRAD. Herta Haasová, niekdajšia manželka prvého muža bývalej Juhoslávie Josipa Broza Tita, zomrela minulý týždeň vo veku 96 rokov. Jej blízki o tom informovali iba dnes prostredníctvom belehradského denníka Politika.
Rodáčka zo slovinského Mariboru sa s Titom, vtedy generálnym tajomníkom juhoslovanských komunistov v ilegalite, zoznámila ako mladá komunistka v roku 1937 v Paríži.
O tri roky neskôr sa dvojica v Istanbule zosobášila. V roku 1921 sa páru narodil syn Mišo, jeden z najznámejších chorvátskych diplomatov uplynulých desaťročí.
Manželstvo však nemalo dlhé trvanie. Keď sa partnerka po pôrode chcela pripojiť v Bosne k mužovi v radoch partizánov, zistila, že si našiel novú lásku v osobe Davorjanky Paunovičovej, inak tety neskoršej manželky Slobodana Miloševiča Miry Markovičovej.
Po Davorjankinom úmrtí na následky tuberkulózy, krátko po druhej svetovej vojne, trvalo Titovi niekoľko rokov, kým sa napokon oženil s Jovankou Budisavljevičovou, ktorá sa po jeho boku stala neskôr prvou dámou niekdajšej Juhoslávie.
Herta Haasová, ktorá povojnové obdobie prežila v Záhrebe a Belehrade, sa po celý zvyšok života vyhýbala kontaktom s médiami. Až chorvátskemu režisérovi Lordanovi Zafranovičovi sa pred tromi rokmi podarilo nakrútiť pri práci na dokumentárnom filme o Josipovi Brozovi Titovi aj rozhovor s jeho teraz zosnulou exmanželkou.
Informovala agentúra APA.
utorok 9. 3. 2010 TASR
|
| Havel - superstar z Východu - Píše sa február 1990. Václav Havel, ktorý ešte donedávna sedel v base, cestuje do Spojených štátov. Ako prezident. Američania sú vo vytržení. V Kongrese im však odkazuje: Nepomáhajte nám, ale Moskve.
Hoci bol Elliot Berke len študentom na neveľkej univerzite v Severnej Karolíne, dobre vedel, že do jeho krajiny mieri československý prezident. „Žasol som, keď som sa dozvedel, že Václav Havel prichádza do Spojených štátov," spomína dvadsať rokov po udalosti Berke. Do svojej malej internátnej izby pozval v stredu 21. februára spolužiakov, zapol televízor a pozerali. Na prejav Václava Havla pred spoločným zasadnutím amerického Kongresu.
Havel neoslovil len Berkeho. Prvá zahraničná cesta nového československého prezidenta bola hlavnou mediálnou udalosťou, prezident George Bush starší ho prijal hneď dvakrát. Keď navyše Havel v Kongrese povedal, že netreba pomôcť jeho vlasti, ale Sovietskemu zväzu, Američania boli ohlušení. Havlova cesta do Ameriky zanechala silné spomienky na oboch brehoch Atlantiku. Aj napriek tomu, že sa na nej zúčastnilo len zopár Slovákov a doma zostalo mnoho nespokojných.
Neprofesionáli
„Mnoho kongresmanov sa ma pýtalo, koľko odborníkov mi koľko týždňov písalo prejav. Povedal som, že som si ho písal sám a trvalo to dve hodiny," povedal Havel po návrate na Staromestskom námestí. Keď doznel smiech a potlesk, pokračoval: „Moji poradcovia ma pokarhali, že také veci nemám hovoriť, že sa nebudem javiť ako profesionál."
„Veľa času nebolo," vysvetľuje dnes Karel Schwarzenberg, ktorý pracoval v prezidentskej kancelárii a neskôr sa stal českým ministrom zahraničia. Zmeny v Československu boli v plnom prúde. Občania si zvykali na nových politikov a oni na novú prácu. Hlavou štátu bol jeho bývalý nepriateľ Havel, Federálnemu zhromaždeniu predsedal Alexander Dubček, vládu disidentov a odborníkov viedol reformný komunista Marián Čalfa. Diskutovalo sa o ekonomických reformách, pripravovali sa prvé slobodné voľby.
„Každý deň boli v Prahe nejakí hostia, mali sme toho strašne veľa, aby sme celý štát zmenili," rozpráva o prvých mesiacoch Schwarzenberg. „Bola zrušená ŠtB, a o týždeň nato sme boli vo Washingtone," dodáva so šibalským úsmevom.
Na jednom sa však pamätníci zhodnú. „Bol to neuveriteľný zážitok," hovorí za všetkých Schwarzenberg. „Boli sme naozaj nadšene vítaní." Začalo sa to už 19. februára na washingtonskom letisku. Tupolev s československou trikolórou čakali helikoptéry prezidentskej letky Air Force One. Vybranú časť delegácie previezli priamo do Bieleho domu. „Šli sme tam ako predstavitelia disentu, ktorý prevzal moc," spomína politológ Miroslav Kusý, ktorý do Ameriky cestoval ako čerstvý rektor Univerzity Komenského. „Všade nám otváralo brány Havlovo meno," hovorí Kusý.
Václav Havel uprostred ovácií v kongrese. FOTO: ČTK
Vtedy boli už Američania na návštevu prvého prezidenta postkomunistickej krajiny pripravení. Dovtedy nie príliš známy Havel bol na obálke Time, živé vstupy z návštevy robila CNN. „Bolo to, ako keby k nám prichádzal vyslanec svetového hnutia slobody," pritakáva vtedajší vysokoškolák Elliot Berke.
Sám Havel si to vysvetľuje svojím priam hollywoodskym príbehom. „Bol som - vďaka televízii - zosobnením toho, čo nazvali nežnou revolúciou a čo bolo očarujúcim snom mnohých generácií Američanov, totiž zmeniť svet nenásilne a poeticky k lepšiemu," povedal českému týždenníku Respekt. V tom zmysle začal aj svoj prejav v Kongrese: „Keď ma vlani 27. októbra zatýkali, nevedel som, či je to na dva dni, alebo na dva roky."
Amerických standing ovations sa mu dostalo ešte predtým, ako prehovoril. A pokračovali počas celého prejavu. „Bolo to viac, ako mala britská premiérka Margaret Thatcherová," hovorí Miroslav Kusý. Pri newyorskej pocte Havlovi v Kostole svätého Jána nechýbali ani americké celebrity, ktoré pozháňal čechoamerický režisér Miloš Forman.
Stratil sa minister!
Celá cesta politikov a diplomatov, ktorí si ešte len zvykali na saká a kravaty, bola plná nezabudnuteľných historiek a faux pas. Keďže Tupolev by nemal nádrž na zaoceánsky let, medzipristátie bolo na Islande. V miestnom divadle im zahrali jednu z Havlových hier. V islandčine. „Nerozumeli sme ani slovo," spomína Miroslav Kusý. „Ale poznali sme tú hru, tak sme vedeli aspoň odhadnúť, o čo šlo na javisku." Ráno to pokračovalo. Rektor Univerzity Palackého Josef Jařab si chcel pozrieť slávny islandský gejzír a takmer zmeškal odlet.
V Amerike zase na chvíľu zmizol nový minister zahraničia Jiří Dienstbier. „Stratil sa nám v kongresovej knižnici. Na nejakú trištvrtehodinu. Bol z toho poplach," rozpráva Kusý. Nakoniec vysvitlo, že Dienstbier sa s niekým len zarozprával.
Šéf československej diplomacie aj nová veľvyslankyňa v Amerike Rita Klímová mali problémy zvyknúť si na protokol. Kontakty im však nechýbali. „Ja ako chartista som mal oveľa viac stykov so západnými politikmi a diplomatmi ako všetci námestníci ministerstva zahraničia dohromady," poznamenal Dienstbier nedávno v Českej televízii.
Najnezabudnuteľnejší bol však Havlov prejav v Kongrese. „Často počujem otázku, ako nám Spojené štáty môžu dnes pomôcť. Moja odpoveď je paradoxná, ostatne ako celý môj život: najviac nám pomôžete, keď pomôžete Sovietskemu zväzu na jeho síce nezvratnej, ale napriek tomu komplikovanej ceste k demokracii." Tak znela najpamätnejšia správa, ktorú Havel Američanom priniesol. Šokoval ich. Prezident štátu, ktorý sa ešte stále nezbavil cudzích vojsk, nabáda k pomoci svojmu utlačovateľovi, výstižne zhrnul Respekt.
Keď nad prejavom spätne uvažuje Karel Schwarzenberg, zosmutnie. „Bohužiaľ ho nepočúvali. Západné mocnosti nechali Rusko vyhniť, čo bola veľká chyba," hovorí dnes.
Nespokojní Slováci
Doma výčitky smerovali na Havla - že ignoruje vlastných. Bývalý disident a šéfredaktor SME Milan M. Šimečka v Českej televízii pripomenul, že už február 1990 predznamenal budúci česko-slovenský spor. Hoci v prejave Havel hovoril o „Čechoch aj Slovákoch", tých druhých veľa v jeho delegácii nebolo. Podľa Kusého len zopár. Premiéra Mariána Čalfu Slováci za svojho nepovažovali - žil v Prahe. S Havlom navyše nešiel druhý najvyšší ústavný činiteľ a politik, ktorého Slováci obdivovali zvlášť - Alexander Dubček.
Za problematickú označili prezidentovu cestu aj niektorí jeho českí spolupútnici. Bývalý disident a ľavicový novinár Petr Uhl napísal Havlovi list. Spolu s ďalšími ho vyzval, aby sa viac venoval domácim problémom. Občianske fórum kvárili spory o tom, aké politické prúdy zaradiť na kandidátku v júnových voľbách. Uhlovi sa nepáčilo ani to, že v Amerike Havel strávil štyri dni, kým u susedov len niekoľko hodín. „Návštevy Berlína a Mníchova boli poldenné, Varšava bola jednodenná, a potom sme spali v Budapešti a tam sme boli pol dňa," povedal Uhl v Českej televízii.
Nie sme Kazachstan
Havel napriek všetkému trvá na tom, že cesta splnila svoj účel. A nebolo to len pre podpisovanie dohôd, rušenie obchodných bariér či obnovenie členstva Československa v Medzinárodnom menovom fonde. „Išlo predovšetkým o to predstaviť našu krajinu ako kultúrny demokratický štát, ktorý má akúsi svoju identitu," povedal exprezident Respektu. „Svet mal tendenciu vnímať komunistický blok ako jedno veľké sivé vrece, málokto vedel, že Československo je niečo iné ako Kazachstan."
Cameron Munter, diplomat, ktorý návštevu pripravoval na americkej strane, upozorňuje na dobrovoľníkov, ktorí mu pomáhali. Z nich vyrástla generácia mladých Američanov milujúcich Československo, povedal Respektu.
To potvrdzuje aj Elliot Berke. O zmenách u nás napísal bakalársku prácu, s ktorou potom vyhral študentskú súťaž. „Lákalo ma písať o nežnej revolúcii a rozpade Česko-Slovenska, lebo obe prebehli prostredníctvom mierových demokratických reforiem. To je dodnes výnimočný jav," hovorí Berke. Prahu si pozrel ešte v roku 1992.
Keď vyštudoval, zamestnal sa v americkom Kongrese. Tam sa vypracoval až na poradcu predsedu Snemovne a predsedu republikánskej väčšiny. Dnes má vlastnú advokátsku kanceláriu vo Washingtone, no na Česko a Slovensko si vždy nájde čas. Prijal aj pozvanie českého veľvyslanectva na piatkovú konferenciu o Havlovom prejave vo Washingtone. „Má tam byť super program."
sobota 27. 2. 2010 | Pavol Szalai
Čítajte viac: http://www.sme.sk/c/5261449/havel-superstar-z-vychodu.html#ixzz0glN5xDav
|
| Bezák rázne napomenul Sokola - BRATISLAVA. Nový trnavský arcibiskup Róbert Bezák napísal ešte v septembri 2009 striktný list arcibiskupovi Jánovi Sokolovi, aby sa stiahol z verejného života.
List zverejnila televízia Markíza. Bezák v ňom tiež upozorňuje na viaceré zmeny, ktoré urobil v úrade arcibiskupa. Bezák napísal list Sokolovi pred svojím odchodom do Ríma a v čase, keď ešte Sokol nebol doma zo zahraničia.
List Sokolovi už nemohol byť tvrdší, tvrdí Peter Morvay
Napísal mu, že inak by mu to povedal ústne, ale keďže sa nemôžu stretnúť, využíva túto formu, pretože vec neznesie odklad. „Ako si istotne pán arcibiskup po svojom príchode zistil, sú na vstupoch do arcibiskupskej kúrie zmenené zámky. Prikázal som ich vymeniť." Zámky sú prvá vec, na ktorú Bezák Sokola upozorňuje.
Žiada ho, aby na vstup do úradu už nepoužíval služobné vchody iba oficiálny vstup cez vrátnicu, kde sa musí zapísať. Bezák to vysvetľuje tým, že služobné vchody by mali používať iba zamestnanci a tí, čo sú v budove ubytovaní.
Nechce sa s ním stravovať
Ďalej Bezák Sokola upozorňuje, že nechal premeniť jedálne. Vo veľkej sa budú stravovať súčasní členovia vedenia a v malej predchádzajúce vedenie. „Aj pri stravovaní chcem riešiť so spolupracovníkmi mnohé záležitosti diecézy a nie je vhodné vás už nimi zaťažovať."
Bezák si neželá, aby Sokol slúžil v Trnave omše počas jeho neprítomnosti a aby si ani nemyslel, že ho môže zastupovať. „Takisto je nevhodné, aby si sa sám 'pozval' na eucharistické slávenia v rámci trnavskej diecézy. Vždy to bude možné len s mojím výslovným súhlasom, prípadne keď budem vedieť o osobitnom pozvaní od farárov z farností."
Bezák píše, že Sokol nedodržal sľub, ktorý dal nunciovi - veľvyslancovi pápeža na Slovensku - že sa odsťahuje z Trnavy. Namiesto toho sa ubytoval na Kapitulskej ulici v priamej blízkosti kúrie.
Nový trnavský arcibiskup žiada svojho predchodcu, aby sám zvážil, ako by inak mohol byť užitočný a „veľmi ocením, keď uvidím, ako sa pomaly sťahuješ do úzadia k zaslúženému odpočinku".
Zároveň mu odporúča inštrukciu, ktorú vydala Kongregácia pre biskupov, podľa ktorej by mal emeritný biskup, ktorým je teraz Sokol, pripomínať „biblický obraz starnúceho a slabnúceho Mojžiša, keď na vrchole hory, s rukami vyzdvihnutými k Bohu, intervenuje v prospech ľudu bojujúcemu proti Ameikovi".
Na záver listu je Bezák najostrejší. Sokolovi hovorí, že sa nebude tváriť ako jeho milý priateľ, ktorý sa tešil na spoluprácu s ním. „Je pravda, že som takýto list dostal, ale nechcem sa k tomu vyjadrovať," povedal Sokol pre Markízu.
Komentovať ho nechceli ani oficiálne cirkevné kruhy. „Ak niekto nepočúva ústne, tak je potrebné mu to dať písomne," povedal SME kňaz oboznámený s prípadom, ktorý si neželal byť menovaný.
Sokol mal podľa neho aj po odvolaní z funkcie arcibiskupa stále veľa aktivít, ktoré už mal robiť nový arcibiskup a Sokol sa odmietal stiahnuť.
„Sokol to zobral príliš osobne, začal list kopírovať, sme prekvapení, že sa to dostalo do médií až teraz," povedal kňaz.
Bezákovi chýbajú milióny
Bezák tiež na úrade urobil audit, z ktorého vyplynulo, že nie je známe, kam sa podelo a ako bolo minutých niekoľko desiatok miliónov korún.
„Som rád, že konečne niekto našiel odvahu a ochotu zaujať jednoznačný čitateľný, a nie dvojtvárny postoj k arcibiskupovi Sokolovi," povedal o liste predstavený rehole Františkánov Ján Krstiteľ Balázs.
Bezák podľa neho ukázal, že je muž na správnom mieste. Balázs mal v minulosti so Sokolom spory a za jeho úradovania nemohol slúžiť omše.
„Je to vnútorná záležitosť diecézy. Jediný, kto do toho môže vstúpiť, je Svätá stolica, aj preto arcibiskup Bezák už v liste hovorí, že všetko postúpil Svätej stolici a tá takéto veci tiež nerieši cez médiá," povedal na list hovorca Konferencie biskupov Slovenska Jozef Kováčik.
Monika Tódová
26.02.2010 www.sme.sk |
| Zo života - Tento príbeh údajne skutočný, je o vzťahu, ktorý sa vytvoril medzi
skupinou murárov a dieťaťom.
Mladá rodinka s 5 - ročným dievčatkom sa nasťahovala do domu vedľa
parcely, kde sa staval dom.
Dievčatko sa prirodzene začalo zaujímať o všetko, čo sa dialo v susedstve
a začala sa rozprávať s robotníkmi.
Motala sa medzi nimi, ktorí mali zlaté srdcia a viac-menej si ju
adoptovali ako talizman. Debatovali s ňou a keď mali desiatu alebo obed
sedela s nimi a občas jej dali malé roboty, aby jej dali pocit dôležitosti.
Dokonca dali dieťaťu aj pracovné rukavice a prilbu, čo ju strašne tešilo.
Na konci prvého týždňa jej dali obálku s nejakými drobnými ako plat.
Dieťa pyšne vzalo výplatu domov a matka jej navrhla, aby otvorili na jej
meno účet v banke.
Pani v banke bola veľmi nadšená ako jej dievčatko vykladalo o
svojej "robote" na stavbe a že navyše má za to aj "výplatu":
"Určite si pracovala veľmi ťažko, keď si toto všetko
zarobila" ...poznamenala s úsmevom.
Dievčatko odpovedalo: "Áno, robila som s Dušanom, Mirom a Jožom.
Budujeme velikánsky dom."
"Bože môj" pokračovala pani "A budeš robiť na stavbe aj budúci týždeň?"
Dieťa sa zamyslelo a potom vážne prehlásilo:
"Myslím si že áno...za predpokladu, že tí vyjebanci zo Stavimportu nám
dodajú tehly"
Z internetu |
| Šéf atómu sa vracia domov. Vyzve v Egypte na súboj Mubaraka? - Andrej Matišák | 21. februára 2010 Pravda
Z domova odišiel pred 27 rokmi. Do Egypta sa vrátil Mohamed El Baradej (67), bývalý riaditeľ Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu, v piatok. Prezident Husní Mubarak (81), ktorý vládne krajine 29 rokov, by ho však najradšej videl stále niekde v cudzine. El Baradej by sa totiž mohol stať jeho vážnym vyzývateľom.
Nositeľa Nobelovej ceny za mier z roku 2005 na káhirskom letisku privítali desiatky ľudí. Mnohí držali v rukách plagáty s nápisom - El Baradej za prezidenta. Podľa niektorých egyptských médií polícia nasadila do ulíc až šesťtisíc príslušníkov bezpečnostných zložiek. Úrady varovali, že potrestajú akýkoľvek pokus narušiť verejný poriadok.
Prezidentské voľby sa majú konať v Egypte v roku 2011. Mubarak zatiaľ jednoznačne nepovedal, či bude kandidovať. Opozícia špekuluje, že úrad sa bude snažiť prenechať synovi Gamalovi. Obaja Mubarakovci to odmetajú.
El Baradej už naznačil, že má záujem o kreslo hlavy štátu. "Dúfam, že budem nástrojom zmeny. Som pripravený vstúpiť do egyptského politického života v prípade slobodných volieb a ak prvým krokom bude prijatie dodatku k ústave, ktorý umožní kandidovať mne a ostatným," povedal pre egyptskú Dream TV. Podľa egyptských zákonov musí byť uchádzač o prezidentské kreslo najmenej rok významných členom politickej strany, ktorá existuje aspoň päť rokov. El Baradej to, samozrejme, nespĺňa. Ďalšia možnosť je, aby ho podporilo 250 poslancov parlamentu a miestnych zastupiteľstiev. Tieto orgány však ovláda Mubarakova Národná demokratická strana.
"Ešte nedávno bol zdrojom pýchy Egypta ako predstaviteľ dôležitej úlohy, ktorú krajina, či skôr Mubarak, hrá na medzinárodnej scéne. Keď El Baradej naznačil kandidatúru, zrazu bol pre štátne médiá zradca, neinformovaný blázon a americká bábka," napísal na svojom blogu egyptský spisovateľ Waíl Navara.
"Aj keď v tejto chvíli nemôže kandidovať, El Baradej už Mubaraka dvojnásobne ohrozil," uviedol pre Pravdu Khairi Abaza z Centra pre ochranu demokracií. "Po prvé u opozície narastá zhoda, že by mohol byť kandidátom na prezidenta. Po druhé El Baradej otvorene vysvetlil, že súčasná situácia neumožňuje slobodné a spravodlivé voľby," uviedol Abaza.
|
| Nemeckí neplatiči daní sa zľakli, udávajú sa sami - Odkedy vláda získala CD s dátami o daňových únikoch, na úradoch priznalo 400 hriešnikov
12.02.2010 / eri Etrend
Kúpa švajčiarskeho CD s údajmi o daňových únikoch bude mať pre nemeckú vládu dvojnásobný finančný prínos do štátnej kasy. Debata o tom, či má Nemecko zaplatiť 2,5 milióna dolárov za dáta, ktoré jej pomôžu odhaliť neplatičov, zapôsobilo na daňových hriešnikov ako preventívne varovanie. V posledných dvoch týždňoch sa na daňových úradoch dobrovoľne prihlásilo 400 Nemcov, ktorí zatajili dane presunom peňazí na účty vo Švajčiarsku. Viaceré spolkové krajiny hlásia podľa informácií portálu Spiegel Online a agentúry DPA nečakané príjmy až v miliónoch eur.
Napríklad v spolkovej krajine Dolné Sasko sa minulý týždeň vo štvrtok, kedy už bolo jasné, že vláda za CD s dátami zaplatí, prišlo na úrady dobrovoľne prihlásiť 45 hriešnikov. Krajina očakáva doplatky na daniach v sume cez desať miliónov eur. Podobné prírastky pri výbere daní hlási podľa DPA aj Berlín, Sársko a Porýnie-Falcko. V Berlíne vzrástol počet priznaní vo štvrtok z 22 na 96. Všetci previnilci mali pritom peniaze uložené v Švajčiarsku.
Dobrovoľné priznanie daňového úniku zaručí previnilcom beztrestnosť, ak dlžnú sumu dane doplatia spolu s úrokmi. Musia tak urobiť samy od seba a predtým, než sa o ich dane začne zaujímať inšpekcia.
Nemecko získalo od informátora CD s údajmi o 1 500 klientoch, ktorí majú vo Švajčiarsku účty. Na potvrdenie autentickosti dát poskytol nemeckým orgánom údaje o piatich ľuďoch zo svojho zoznamu. Úrady zistili, že každý z nich dlhuje na daniach viac ako milión eur. Všetky údaje na CD by mali byť o klientoch Credit Suisse, hoci banka žiadne odcudzenie údajov neeviduje.
Ponuka na kúpu daňových informácií, vyvolala v Nemecku búrlivú diskusiu. Oponenti tvrdili, že štát nemôže platiť zlodejovi a využívať nelegálne získané informácie. Zástancovia, ku ktorým sa pridala aj nemecká kancelárka Angela Merkelová či ministerstvo financií, zase oponovali, že tieto informácie pomôžu naplniť štátnu kasu v čase krízy. Podľa Handelsblatt.com môže Nemecko vďaka dátam získať do rozpočtu 200 až 400 miliónov eur. Prvé odhady pritom hovorili o polovičnej sume. Pôjde tak o jeden z najväčších odhalených daňových únikov v histórii.
|
| Taliansky minister chce vyhnať mladých z rodičovského hniezda - Vek, v ktorom deti opúšťajú rodičovský dom, sa stále zvyšuje. Taliansky minister, ktorému do tridsiatky postieľala jeho mama, by chcel tvrdo zakročiť.
Taliani chcú vyhnať z domu veľké „šteniatka“, dospelých potomkov, ktorí nechcú opustiť rodičovský dom. S nápadom donútiť 18-ročných opustiť domov prišiel, paradoxne, minister, ktorý si podľa svojich slov „nevedel ustlať posteľ ešte v tridsiatke“, lebo mama to robila za neho.
Taliansky minister pre štátnu správu a inovácie Renato Brunetta sa púšťa do nepriateľského prostredia. Viac než tretina Talianov žije u rodičov aj po tridsiatke. Až sedem z desiatich Talianov od 18 do 39 rokov v prieskume talianskej agentúry Istat z rokov 2003 a 2007 potvrdilo, že zostávajú rodičom na krku.
Muži pritom domáci kozub opúšťajú neskôr ako ženy.
Bezpečná náhrada za mamu
Taliansky denník Corriere de la Sera píše, že mladí Taliani odídu z domu, keď nájdu „bezpečnú alternatívu k mamičkiným lazaniam“, teda najčastejšie po svadbe. Túžba po nezávislosti je v zozname dôvodov ďaleko za ňou.
Dôvodom fenoménu „veľkých bábätiek“, po taliansky bamboccioni, je nielen pohodlnosť a mamina kuchyňa, ale aj vysoké ceny nájmov a nezamestnanosť mladých.
Rodičia, ktorí sa pohodlným potomkom vzbúria, to nemajú ružové. Len nedávno súd v talianskom meste Bergamo rozhodol, že taliansky remeselník musí platiť svojej 32-ročnej dcére jej štúdium filozofie, „až kým nebude sebestačná“. Dcéra pritom do školy oficiálne nechodila už osem rokov, píše taliansky denník Corriere de la Serra. S podobným návrhom už raz neuspel taliansky minister hospodárstva Tommaso Pado-Schioppa.
Ten v roku 2007 navrhol daňové úľavy pre mladých, ktorí odídu od rodičov skoro. A už vtedy ho kritizovali zo všetkých strán. Aj Brunettov návrh pripadá politikom ako prehnaný zásah do súkromnej sféry. Taliansko intenzívne diskutuje o svojej starnúcej populácii, kde najlepšiu prácu majú ľudia po päťdesiatke. Mladí namiesto práce dostávajú len neplatené stáže alebo krátkodobé zmluvy.
Bumerangová generácia
Fenomén mladých, ktorí opúšťajú domov čoraz neskôr, sa rozšíril aj v ďalších krajinách. Táto generácia si už vyslúžila niekoľko nelichotivých mien. Slovo „bumerangáči“ prischlo pre tridsiatnikov, čo sa vracajú domov na víkend, aby im rodičia oprali a vyplatili šeky.
Pohodlie domova, bezstarostný život, kde sa postará rodič o upratovanie, varenie aj finančné záležitosti, je lákavý. O to viac, keď ceny nehnuteľností a prenájmov sú astronomické a šanca zamestnať sa pre mladých ľudí bez skúseností malá.
Filmári sa zabávajú
Na nesamostatných potomkoch sa zabáva filmový priemysel. Napríklad v americkej komédii Failure to Launch (v slovenskej verzii Lemra Lemravá) o rodičoch, ktorí si objednali profesionálku, aby ich syna (Mathew McConaghey) prinútila opustiť rodinné hniezdo a založiť si vlastnú domácnosť.
Francúzi vo filme Tanguy predstavili rodičov, čo sami vymyslia diabolský plán, ako svojmu 28ročnému synovi pobyt u nich čo najviac znepríjemniť, aby sám chcel odísť. Ten však vytrvalo odoláva.
streda 20. 1. 2010 Ela Rybárová www.sme.sk
|
| Zomrel autor Príbehu našej lásky Erich Segal - SITA | 20. januára 2010
Autor známeho románu Príbeh našej lásky - Oliverov príbeh Erich Segal, podľa ktorého nakrútili aj romantickú drámu Love Story (1970), zomrel vo veku 72 rokov na srdcový infarkt, uviedla jeho dcéra Francesca.
Segal, ktorý napísal aj scenár pre animovaný film skupiny Beatles Yellow Submarine (1968), zomrel v nedeľu vo svojom dome v Londýne. Autor už 25 rokov trpel Parkinsonovou chorobou, uviedla Francesca Segal v utorok.
Knihu Príbeh našej lásky - Oliverov príbeh, ktorá sa stala námetom pre film v hlavných úlohách s Ryanom O'Nealom a Ali MacGraw, napísal americký spisovateľ v čase, keď bol profesorom na Yaleovej univerzite. Film získal Oscara a na ďalších šesť ho nominovali. V roku 2008 sa autorova dcéra vyjadrila, že film Love Story, ktorý bol inšpirovaný skutočnou udalosťou, z jej otca urobil svetoznámeho autora. |
| Ručičku kyvadlových hodín apokalypsy vrátili o minútu späť - ČTK | 15. januára 2010
Koniec sveta je o niečo ďalej, aspoň podľa skupiny jadrových vedcov, ktorí vrátili o jednu minútu veľkú ručičku na kyvadlových hodinách apokalypsy, ktoré symbolizujú blízkosť konca sveta v dôsledku najmä atómovej katastrofy.
Rozhodnutie vrátiť ručičku hodín späť o minútu sa udialo tradične na základe konzultácií správnej rady slávnej vedeckej organizácie okolo časopisu Bulletin of the Atomic Scientists, ktorá podľa agentúry AFP združuje aj 19 držiteľov Nobelovej ceny. Vedci vysvetlili tútp zmenu "o niečo povzbudivejšom stave sveta" v otázke dvojitej hrozby pre ľudstvo, jednak v podobe jadrového sebazničenia a jednak klimatickej katastrofy.
Kyvadlové hodiny vytvorili v roku 1947 a ukazujú teraz 6 minút pred polnocou. Vedci zvažujú najmenej raz ročne posunutie ručičiek, ale zatiaľ ho povolili len devätnásťkrát, naposledy v roku 2007. Vtedy bola veľká ručička posunutá vpred o dve minúty.
Táto udalosť poriadaná v New Yorku bola prvýkrát sprístupnená v priamom prenose verejnosti prostredníctvom internetu na adrese www.turnbacktheclock.org. Stránky vyzývajú každého obyvateľa planéty, aby sa zúčastnil úsilia o ešte väčšie oddialenie ručičky od polnoci.
Organizácia ocenila, že nová americká vláda sa snaží dohodnúť s Ruskom zníženie jadrových arzenálov a zahájiť rokovanie s Iránom o zastavení jeho jadrového projektu. Tiež uvítala, že priemyslové a rozvíjajúce sa krajiny sa vlani zaviazali obmedziť emisie skleníkových plynov.
|
| Zomrel bývalý Havlov kancelár - Zdroj: TASR,
06. január 2010, V Prahe dnes vo veku 84 rokov zomrel Ivan Medek, bývalý kancelár exprezidenta Václava Havla v 90. rokoch minulého storočia. S odvolaním sa na Sabinu Tančevovú z kancelárie Václava Havla o tom informoval server novinky.cz/. Medek bol už dlhší čas upútaný na nemocničnú posteľ. Podľa jeho manželky zomrel "na choroby a starobu".
Ivan Medek bol pôvodným vzdelaním muzikológom a pred rokom 1968 spolupracoval s Českou filharmóniou. Po roku 1969 mal zakázanú verejnú činnosť a po tom, ako podpísal Chartu 77, mohol vykonávať iba robotnícke povolania.
Od roku 1978 žil Medek v emigrácii, kde sa stal novinárom a spolupracoval s rozhlasovými stanicami Hlas Ameriky a Slobodná Európa.
|
| Zomrel skutočný Rain Man - Američan Kim Peek, ktorý bol inšpiráciou pre hlavnú postavu v oscarovom filme Rain Man, zomrel vo veku 58 rokov. Oznámil to dnes jeho otec Fran Peek.
Kim zomrel v sobotu 19. decembra na silný srdcový záchvat a za mŕtveho ho vyhlásili v nemocnici v Murray, okrajovej štvrti hlavného mesta amerického štátu Utah Salt Lake City.
Kim Peek bol vedec s pozoruhodnou pamäťou. Fran Peek tvrdí, že jeho syn si raz prečítal knihu a dokázal ju celú povedať naspamäť.
Kim Peek inšpiroval autora Barryho Morrowa k napísaniu scenára Rain Man, ktorý sfilmovali v roku 1988. Získal štyri sošky Oscara vrátane ceny na najlepší film a najlepší mužský herecký výkon v hlavnej úlohe pre Dustina Hoffmana. Ten stvárnil autistického muža, jeho brata si zahral Tom Cruise.
Fran Peek uviedol, že jeho syn sa spoznal s Morrowom na konferencii začiatkom 80. rokov a spisovateľ bol ohromený Peekovou schopnosťou zapamätať si všetko, čo počul. Morrow následne napísal scenár. Hoci hlavná postava v podaní Dustina Hoffmana bola vlastne fiktívna, podľa Peeka bol jeho syn rovnako úžasný ako ten filmový. Kimov skutočný charakter sa preukázal, keď cestoval po svete a pomáhal rozptyľovať mylné predstavy o duševne postihnutých a ich chorobách.
"Bolo to jednoducho neuveriteľné, čo všetko o tom vedel," povedal v pondelok Fran Peek.
V posledných rokoch života Kima označovali za "megavedca", ktorý bol doslova geniálny približne v 15 rôznych odboroch, od dejín a literatúry až po geografiu, čísla, šport, hudbu a dátumy. Jeho pohybové schopnosti boli obmedzené - nedokázal urobiť niektoré jednoduché úkony, ako napríklad obliecť sa.
Vedci z amerického Národného úradu pre letectvo a vesmír (NASA) skúmali Peeka v nádeji, že technológia využívaná pri štúdiu účinkov vesmírneho cestovania na mozog pomôže vysvetliť jeho duševné schopnosti.
Pohreb "zázračného" muža sa bude konať budúci týždeň v meste Taylorsville
22.12.2009 TASR |
| Nauru uznalo Abcházsko. Za ruské peniaze - Tichomorský ostrovný štátik Nauru v utorok uznal samostatnosť gruzínskeho odštiepeneckého regiónu Abcházsko. Nauru sa tak stalo po Rusku, Venezuele a Nikarague len štvrtou krajinou, ktorá nezávislosť Abcházska uznala. Podľa ruského denníka Kommersant Rusko, ktoré bojuje na medzinárodnej scéne za nezávislosť Abcházska, za odmenu prisľúbilo vláde Nauru ekonomickú pomoc v hodnote 50 miliónov amerických dolárov (34 miliónov eur).
Nauru, ostrov v Tichom oceáne s rozlohou 21 kilometrov štvorcových, je najmenej ľudnatou krajinou sveta - má 14 000 obyvateľov. "Dúfame, že nadviazanie diplomatických stykov medzi našimi krajinami prispeje k šíreniu stability a mieru. Dúfame, že aj iné krajiny budú čoskoro nasledovať náš príklad a uznajú samostatnosť Abcházska," vyhlásil v utorok minister zahraničných vecí Nauru Kieran Keke.
Veľká väčšina krajín svetového spoločenstva samostatnosť Abcházska ani ďalšieho gruzínskeho odštiepeneckého regiónu Južného Osetska neuznáva a oba regióny naďalej považuje za súčasť Gruzínska.
SITA 15.12.2009 www.hnonline.sk |
| Bránila by 'iné Nemecko' aj so zbraňou. A sníva sen o socializme - ČTK | 9. novembra 2009 www.pravda.sk
V úzkostlivo dodržiavanej anonymite, obklopená najvernejšími priateľmi a komunistami, žije 82-ročná kedysi najmocnejšia žena bývalej NDR Margot Honeckerová naďalej v húževnatej viere, že sa "socializmus opäť vráti".
Berlínsky múr padol pred dvadsiatimi rokmi, ale vdova po najvyššom komunistickom vodcovi východného Nemecka Erichovi Honeckerovi zostáva chránená hrádzou svojich priateľov z radov bývalých čílskych utečencov v Nemecku, ktorí ju už sedemnásť rokov ochraňujú pred médiami a pohľadmi verejnosti.
"Žije pokojne a chce naďalej v pokoji žiť. Nechce sa objavovať v médiách, v tlači, nič takého," povedal Luis Corvalan, bývalý vodca Komunistickej strany Čile. Patrí k jej priateľom a v roku 2001 s ňou vydal knihu rozhovorov s názvom Iné Nemecko – NDR. V tejto NDR mala Margot Honeckerová, tvrdá bojovníčka s mäkkými rysmi, obávanú autoritu a silný vplyv. Bola 26 rokov ministerkou školstva a preniesla vládnuci dogmatizmus a triednu ideológiu do školských lavíc. Napriek značnému odporu rodičov a cirkvi zaviedla v 70. rokoch do druhého stupňa škôl povinnú brannú výchovu, pretože bola odhodlaná chrániť svoje "iné Nemecko" aj so zbraňou v ruke.
"Zostáva verná svojmu presvedčeniu," hovorí Corvalan. "Je to veľká bojovníčka," dodáva. "Socializmus sa vráti, tak prečo nie v Nemecku?" povedala nedávno štábu reportérov nemeckej verejnoprávnej televízie ARD, ktorý z nej dokázal vymámiť pár slov, keď na ňu skrytí čakali pri vchode do jej domu v súkromnom sídle na okraji Santiaga.
"Moje myšlienky zostávajú platné. Sú dokonca aktuálne," vyhlásila v krátkom e-maili pre čílsky magazín Que Pasa. Podľa tohto zdroja sa Honeckerová zúčastnila schôdzky asi 20 priateľov a nostalgikov k 60. výročiu NDR. Predniesla tam silno politický prejav, ktorý zachytili videokamery a začal kolovať na internete, v ktorom analyzovala situáciu v Nemecku a za "dobrý signál" označila vznik a relatívny volebný úspech (dvanásť percent) strany Ľavice. "Stále viac a viac ľudí oceňuje, čo mali v NDR," nehľadiac na "zostrenie mediálnych výpadov" proti tomuto bývalému štátu.
Bývalá "červená prvá dáma", ako ju označil jeden životopisec, prišla do Čile so svojou dcérou Sonjou v roku 1992, tri roky po páde berlínskeho múru. Bolo to o rok skôr ako tam dorazil jej manžel, ktorého nemecká justícia zo zdravotných dôvodov nakoniec pustila. Zomrel v Chile v máji 1994 na rakovinu.
Čile bolo samozrejmým útočiskom v dôsledku osobných vzťahov nadviazaných ešte skôr, keď NDR prijala tisícky čílskych ľavicových utečencov po zvrhnutí prezidenta Salvatora Allendeho v roku 1993. Dcéra Honeckerových sa vydala za muža z Čile. Medzi utečencami prijatými v NDR bola aj súčasná čílska prezidentka Michelle Bacheletová, ktorá Honeckerovej poskytla svoj lekársky personál.
To však neznamená, že by zdravie Margot bolo nejako znepokojujúce. Dvakrát ročne cestuje na Kubu na lekárske prehliadky, v roku 2008 prevzal v Nikaragui vyznamenanie od ľavicového prezidenta Daniela Ortegu za svoju podporu sandinistckého hnutia v 80. rokoch.
Margot Honeckerová zostáva podľa Que Pasa aktívna, chodí na nákupy, navštevuje dcéru, veľa číta a sleduje aktuálne dianie na internete. Zachováva však tak dôsledné mlčanie, že tlač začína špekulovať o tom, či to nie je jedna z výslovných podmienok, ktoré Čile dalo pre poskytnutie azylu Honeckerovým.
|
| "Čierni baróni" prišli o svojho tvorcu - Vo veku 77 rokov dnes v pražskej Thomayerovej nemocnici zomrel český humorista a spisovateľ Miloslav Švandrlík. Informovala o tom Česká televízia.
Do povedomia verejnosti sa Švandrlík zapísal po boku Jiřího Wintra Nepraktu ako spoluautor kreslených vtipov a ako autor kníh pre deti. Po roku 1989 Švandrlíka preslávilo sfilmovanie predlohy podľa jeho románu z roku 1969 Čierni baróni alebo Bojovali sme za Čepičku. Román humorným spôsobom zachytáva príbehy politicky nespoľahlivých vojakov, ktorí boli zaradení do Pomocných technických práporov, kde slúžili bez zbraní.
TASR 26.10.2009
Miloslav Švandrlík (10. augusta 1932 Praha - 26. októbra 2009 Praha [1]) bol český spisovateľ a humorista. Používal také pseudonym Roman Kefalín. Používal tiež pseudonym Roman Kefalín. Lze se setkat také s křestním jménem Miroslav, ale to je chybné. Možno sa stretnúť aj s krstným menom Miroslav, ale to je chybné.
[ editovat ] Životopis [Upraviť] Životopis
Po vystudování základní školy prošel několik zaměstnání, také absolvoval dvouleté studium na pedagogickém oddělení městské hudební školy v Praze. [2] Po roce 1950 získal maturitu (jednalo se o kurz umožňující získat maturitu bez středoškolského vzdělání, který byl určen pro dělníky). Po vyštudovaní základnej školy prešiel niekoľko zamestnaní, tiež absolvoval dvojročné štúdium na pedagogickom oddelení mestskej hudobnej školy v Prahe. [2] Po roku 1950 získal maturitu (jednalo sa o kurz umožňuje získať maturitu bez stredoškolského vzdelania, ktorý bol určený pre robotníkov). V letech 1953–1954 studoval na DAMU , studia však po dvou letech zanechal. V rokoch 1953-1954 študoval na DAMU, štúdia však po dvoch rokoch zanechal.
Po ukončení studia se stal asistentem režie ve Vesnickém divadle v Praze. Po ukončení štúdia sa stal asistentom réžie v dedinskom divadle v Prahe. V roce 1953 nastoupil vojenskou službu k Technickým praporům PTP , po jejímž ukončení byl krátce zaměstnán jako vychovatel korejských dětí a pak se stal profesionálním spisovatelem. V roku 1953 nastúpil vojenskú službu k Technickým praporům PTP, po ktorej skončení bol krátko zamestnaný ako vychovávateľ kórejských detí a potom sa stal profesionálnym spisovateľom.
Jeho nejúspěšnějším dílem se stalo dílo Černí baroni aneb Válčili jsme za Čepičky , které znázorňovalo ironizující a satirickou formou absurdity v tehdejší socialistické armádě, ai když se muselo před sametovou revolucí šířit pouze samizdatem , stalo se velmi populárním. Jeho najúspešnejším dielom sa stalo dielo Černí baroni aneb válčili sme za Čepičky, ktoré má znázorňovať ironizující a satirickou formou absurdity v vtedajšej socialistickej armáde, a aj keď sa muselo pred zamatovou revolúciou šíriť len samizdatom, stalo sa veľmi populárnym. Vše co psal, bylo humoristického až satirického charakteru. Všetko čo písal, bolo humoristického až satirického charakteru.
Spolupracoval is celou řadou časopisů ( Dikobraz ) a divadel . Spolupracoval is celou radou časopisov (Dikobraz) a divadiel. V těchto časopisech se často podílel na vtipech Jiřího Wintera Neprakty . V týchto časopisoch sa často podieľal na vtipe Jiřího Wintera Neprakta. Napsal několik rozhlasových a televizních scénářů. Napísal niekoľko rozhlasových a televíznych scenárov.
[ editovat ] Dílo [Upraviť] Dielo
Z chlévů i bulvárů , 1960 Z ohrád aj bulvárů, 1960
Krvavý Bill viola , 1961 Krvavý Bill Viola, 1961
Od Šumavy k Popokatepetlu , 1962 Od Šumavy k Popokatepetlu, 1962
Kovbojská romance , 1964 Kovbojská romance, 1964
Hrdinové a jiní podivíni , 1969 Hrdinovia a iní čudáci, 1969
Drakulův švagr , 1970, povídková sbírka, řazená do sci-fi [3] Drakulov švagor, 1970, poviedková zbierka, radená do sci-fi [3]
Neuvěřitelné příhody žáků Kopyta a Mňouka , 1973 Neuveriteľné príhody žiakov Kopytá a Mňouka, 1973
Žáci Kopyto a Mňouk a mimozemšťané Žiaci Kopyto a Mňouk a mimozemšťania
Žáci Kopyto a Mňouk opět zasahují Žiaci Kopyto a Mňouk opäť zasahujú
Žáci Kopyto a Mňouk a lesní netvor Žiaci Kopyto a Mňouk a lesní netvor
Žáci Kopyto a Mňouk a stříbrňáci Žiaci Kopyto a Mňouk a stříbrňáci
Žáci Kopyto a Mňouk v jihlavských katakombách Žiaci Kopyto a Mňouk v jihlavských katakombách
Žáci Kopyto a Mňouk a černá magie , řazeno do sci-fi Žiaci Kopyto a Mňouk a čierna mágia, zoradený do sci-fi
Žáci Kopyto a Mňouk, postrach Posázaví Žiaci Kopyto a Mňouk, postrach Posázaví
Žáci Kopyto a Mňouk na stopě Žiaci Kopyto a Mňouk na stope
Žáci Kopyto a Mňouk a náměsíčníci Žiaci Kopyto a Mňouk a Námesačníci
Doktor od jezera Hrochů , 1980 Doktor od jazera Hrochů, 1980
Dívka na vdávání , 1983 Dievča na vydaj, 1983
Muž, který se topil , 1985 Muž, ktorý sa topil, 1985
Šance jako hrom , 1989 Šanca ako hrom, 1989
Vražda mlsného humoristy , 1990 Vražda mlsného humoristu, 1990
Starosti korunovaných hlav , 1992 Starosti korunovaných hláv, 1992
Na nebožtíka vypadáte skvěle , 1992, vyvolán duch zemřelé vědmy Na nebožtíka vyzeráte skvele, 1992, vyvolaný duch zosnulej vědmy
Sexbomba na doplňkovou půjčku , 1994 Sexbomba na doplnkovú pôžičku, 1994
Blanka obět sexuálního harašení , 2004 Blanka obeť sexuálneho harašenie, 2004
Černí baroni aneb Válčili jsme za Čepičky , 1969, líčí zde osudy příslušníků PTP . Černí baroni aneb válčili sme za Čepičky, 1969, líči tu osudy príslušníkov PTP. Román byl napsán v období pražského jara , po tomto období nesměl M. Švandrlík krátce publikovat. Román bol napísaný v období pražského jara, po tomto období nesmel M. Švandrlík krátko publikovať. Druhé doplněné vydání této knihy bylo umožněno až v r. 1990 . Druhé doplnené vydanie tejto knihy bolo umožnené až v r. 1990. Tento román byl zfilmován a na jeho základě vznikl i televizní seriál. Tento román bol sfilmovaný a na jeho základe vznikol aj televízny seriál.
Po roce 1990 vydal řadu knih navazujících na Černé barony : Po roku 1990 vydal niekoľko kníh nadväzujúcich na Čiernej barónmi:
Říkali mu Terazky Hovorili mu Terazky
Nesmiřitelný Terazky Nezmieriteľné Terazky
Kam kráčíš, Kefalíne Kam kráčaš, Kefalíne
Lásky černého barona Lásky čierneho baróna
Černí baroni po čtyřiceti letech Černí baroni po štyridsiatich rokoch
Černí baroni útočí na obrazovku Černí baroni útočí na obrazovku
Wikipedia |
| Štěpán: Európsky socializmus pochovala Gorbačovova zrada - bb, ČTK | 27. októbra 2009 11:23
Bývalý komunistický prominent Miroslav Štěpán, ktorý je spájaný s brutálnym potlačením demonštrácie na pražskej Národnej triede 17. novembra 1989 (sám to však popiera), je presvedčený, že európskym socialistickým štátom poslednú ranu zasadil vtedajší sovietsky vodca Michail Gorbačov svojou zradou socializmu. Rozpad Sovietskeho zväzu však na druhej strane odvrátil nebezpečenstvo svetového vojnového konfliktu, povedal Štěpán.
"Treba otvorene povedať, že socializmus totálne prehral studenú vojnu," vysvetlil ďalšiu príčinu pádu komunistických režimov v Európe. Bol to podľa neho totálny krach. Komunistické krajiny dokázali Západu odolávať 40 rokov len za cenu obrovských nákladov. Zatiaľ čo Spojené štáty dávali na zbrojenie 13 až 15 percent HDP, v Sovietskom zväze to bolo 85 percent, uviedol. Nezostávalo preto veľa peňazí na zvyšovanie životnej úrovne ľudí.
Komunisti podľa Štěpána tiež neprichádzali s ničím, čo by väčšinu ľudí presvedčilo o výhodách socializmu. "Neprišli sme so žiadnym modernizačným prvkom," uviedol. Strany vedené z Moskvy taktiež strácali znaky politických strán a boli paralelným riadiacim centrom spoločnosti, bez toho, aby za čokoľvek niesli zodpovednosť. Nakoniec totálne skolabovali.
Štěpán: Prečo sa nám nepodarili dobré veci
Išlo o medzinárodnú akciu s vonkajšou pomocou, tvrdí Štěpán. Spomína si vraj na slová amerického prezidenta Ronalda Reagana, ktorý povedal, že USA zápas s komunistickým zlom vyhrajú, až keď budú mať v Kremli svojho človeka. Zároveň Štěpán dodáva, že nemá dôkazy o tom, že by tým človekom bol Gorbačov. Odvoláva sa však na vtedajšieho šéfa sovietskej bezpečnostnej služby KGB Vladimíra Krjučkova, ktorý mu vraj povedal, že mohol predpokladať čokoľvek, ale vraj mu nenapadlo, že medzinárodnú kontrarevolúciu povedie generálny tajomník Komunistickej strany Sovietskeho zväzu.
Zrada bola podľa Štěpána zrejmá aj v Československu. Za "pilota kontrarevolúcie" označil prednovembrového premiéra Ladislava Adamca. Boli nimi vraj aj kariérni nespokojenci v KSČ. Dovŕšením všetkého bolo prijatie uznesenia na zjazde KSČ v decembri 1989, ktorým komunisti 17. november privítali a podporili voľbu Václava Havla za prezidenta. Počas nasledujúceho roka potom opustilo KSČ 1,1 milióna z celkových 1,725 milióna členov, uzavrel Štěpán s pochybnosťami o morálke takejto strany.
Presvedčený je, že ho v decembri 1989 zatkli a neskôr väznili, nie pretože by ho tam poslalo Občianske fórum, ale preto, že to bola vôľa KSČ. Prezident Gustáv Husák mu vraj už v septembri, teda dva mesiace pred prevratom, predpovedal, že ho vylúči z KSČ a že skončí v kriminále. Bolo to vraj súčasťou širšieho straníckeho sprisahania rovnako ako spájanie jeho osoby so zásahom na Národnej triede, od ktorého sa dištancuje. Keby neprišiel november, bol by vraj určite pred plánovaným zjazdom v máji 1990 s najväčšou pravdepodobnosťou vo vykonštruovanom procese "zatvorený, až by sčernal".
Veľkou prednosťou socializmu podľa Štěpána bolo to, že nikto nemal hlad a nemohol umrieť "za plotom". Je presvedčený, že sa ľudstvo k socializmu v budúcnosti opäť vráti. S 20-ročným odstupom si však zároveň myslí, že ponovembrový vývoj viedol k lepšiemu. V Česku sa za ten čas udialo mnohých dobrých vecí, o ktoré sa mali pričiniť už komunisti. To ho vraj dnes najviac trápi.
Štěpán pochválil úradnícku vládu Jana Fischera. "Mne sa páči a ukazuje sa, že stále sú v krajine ľudia, ktorí keď dostanú zodpovednosť, tak nemusia byť opantaní politickým mandátom a vedia niesť zodpovednosť," uviedol.
Exprezidenta Václava Havla si po rokoch začal vážiť, pretože si myslí, že to, čo robí, nerobí preto, aby bol bohatší. Ľutuje, že sa s ním nikdy nestretol. Oceňuje aj prezidenta Václava Klausa. Prial by vraj aj expremiérovi Milošovi Zemanovi, aby sa mu podarilo preraziť so Stranou práv občanov. Oceňuje jeho odvahu i odvahu jeho ľudí. Neverí ale, že budú mať úspech.
Miroslav Štěpán (1945)
V novembri 1989 bol členom predsedníctva ÚV KSČ, poslancom Snemovne ľudu Federálneho zhromaždenia KSČ a šéfom pražských komunistov.
Vystupoval ako stúpenec reforiem v medziach socializmu.
Po 17. novembri prišiel o všetky funkcie, bol vylúčený z KSČ a v decembri 1989 bol zatknutý a odsúdený za zneužitie právomoci verejného činiteľa. V deväťdesiatych rokoch založil vlastnú komunistickú stranu, na čele ktorej stojí doteraz.
|
| Europoslanec sa hnevá. Dostáva veľa peňazí - Ako vysvetlím voličom, že mi v čase krízy chodí každý mesiac na účet cez štyritisíc eur? Tento problém rieši holandský poslanec, ktorý sa chystá preveriť účtovníctvo Európskeho parlamentu.
autor: Tomáš Hořejší
26. 10. 2009
Šokujúce sumy
Kvôli peniazom sa holandský kresťanský politik Peter van Dalen do Európskeho parlamentu určite zvoliť nenechal. Pri prerokúvaní rozpočtu Európskej únie na rok 2010 verejne a s prekladom do všetkých únijných jazykov vyhlásil, že ho "úplne šokujú" veľkorysé sumy, ktoré dostáva vo svojom novom zamestnaní na najrôznejšie výdavky.
"Každý mesiac mi príde na bankový účet 4202 euro a nikto po mne nevyžaduje žiadne účty, zaa čo som ich minul," sťažoval si van Dalen. "Nedokážem to pochopiť. A neviem, ako to vysvetliť svojim voličom, zvlášť teraz, v čase ekonomickej krízy, "dodal. Na konci roka vraj nechá svojho účtovníka platby z europarlamentu poriadne preveriť.
"Drobné" prilepšenia k platu
Van Dalen sa možno bude ešte diviť, koľko peňazí mu z Bruselu prišlo. Nedávno zvolení europoslanci totiž dostávajú základný plat sedemtisíc euro hrubého. Plus paušál na kanceláriu 3800 eur, na platy svojich asistentov 12300 eur a 3600 eur na služobné cesty.
V čase zasadania europarlamentu navyše majú diéty 270 eur na deň.
Päťdesiatdeväťročný Peter van Dalen je členom holandskej ortodoxnej kresťanskej strany ChristenUnie, v europarlamente potom zasadá v predsedníctve Európskej konzervatívnej a reformnej skupiny. Je aj podpredsedom Výboru pre dopravu a cestovný ruch. A ako je vidieť, stojí aj na čele hnutia za zníženie náhrad europoslancov. Aspoň do času, než mu jeho účtovníčka prezradí, koľko vlastne od Európskeho parlamentu berie.
ihned.cz www.hnonline.sk
|
| Umenie žiť je aj vec šťastia i odriekania - Vladimír Jancura, Pravda | 25. októbra 2009
Profesor Ján Ležovič je na Slovensku celkom ojedinelý zjav. Hoci o niekoľko mesiacov bude mať 90 rokov, neprestáva deň čo deň ordinovať vo svojej súkromnej zubnej ambulancii pri Modrom kostolíku v Bratislave. Nie je to však všetko: trikrát v týždni vybehne po práci na kurty Slovana zahrať si tenis.
V auguste ste boli najstarším účastníkom tenisových Medzinárodných majstrovstiev Slovenska seniorov. Pripravujete sa na ďalšiu súťaž?
Áno, v budúcom roku bude svetový turnaj, na ktorom sa chcem zúčastniť. Predovšetkým sa však držím zásady: Pohybom proti stareckým neduhom (smiech). My bratislavskí tenisti seniori máme heslo: Kto nehrá tenis - nežije!
Ako sa prepravujete na kurty?
Zásadne tam chodím peši. Už ako mladý lekár som pacientom radil: musíte chodiť. Aj každá choroba sa musí rozchodiť.
Nemáte auto?
Nie a nerád sa v aute vozím. O mne bolo všeobecne známe, že pri ceste autom prinášam "smolu". Našťastie, z každej nehody sme vyviazli živí a zdraví.
Váš denný rozvrh?
Od ôsmej do pätnástej ordinujem, potom hrám tenis, píšem, študujem. Najmä veľa čítam, často do neskorej noci.
Čo čítate?
Odbornú literatúru v prvom rade. Kto dnes chce obstáť v odbore, nesmie stratiť kontakt s výsledkami najnovšieho výskumu - doma i vo svete. Stačí dva-tri mesiace to nesledovať a už ste vedľa. A sotva to dobehnete.
Čo internet?
Denne som na internete. Surfujem, e-mailujem, skajpujem - bez toho už to nejde.
Ešte prednášate?
Už nie, ale chodím na atestácie, na skúšky - na Slovenskú zdravotnícku univerzitu aj na Lekársku fakultu Univerzity Komenského, moju alma mater. A zúčastňujem sa na rôznych diskusiách na univerzitnej pôde, najmä ak sú to podujatia s medzinárodnou účasťou.
Ako reagujú ostatní účastníci?
Nuž, mnohí sú prekvapení a čudujú sa, že ma ešte nezrádza pamäť pri takýchto spravidla improvizovaných vystúpeniach. Sám sa tomu čudujem, ale pamäť mi zatiaľ, chvalabohu, slúži dobre.
Dostanete sa občas aj von z Bratislavy?
Občas áno. Pozývajú ma bývalí žiaci na celoslovenské i regionálne kongresy stomatológov - tam ešte prednášam. Aj to ma udržiava v kondícii.
Politika vás zaujíma?
Dokonca veľmi a stále dúfam, že v slovenskej politike sa ešte objavia osobnosti európskeho, ba svetového formátu. Už sa objavili takí výtvarníci, interpreti vážnej hudby a športovci, raz sa musia aj politici. Potenciál na to Slovensko určite má.
Máte nejakú výnimočnú klientelu?
Aj včera zavolali z francúzskeho veľvyslanectva, či sa môžu objednať. Prosím, samozrejme, ale vcelku mám dosť pestrú klientelu. Čo je dôležité, už sa nemusím dávať do pozornosti - pacienti sami prichádzajú.
Po roku 1989 ste ako prvý u nás zakladali súkromnú stomatologickú kliniku, ale nevyšlo to. Prečo?
Narazil som na nepochopenie a odpor úradníkov. Asi som s tým prišiel priskoro, dnes už ide o pomerne bežnú vec.
Prečo toľko Slovákov chodí po svete so zničeným chrupom?
Hlavná príčina je stále tá istá - nedostatok financií. Obnovenie veľmi poškodených zubov niečo stojí, stačí pripomenúť stále rastúce ceny materiálu. Ale sú aj iné príčiny, predovšetkým zanedbaná starostlivosť o zuby, a to už počnúc detstvom. Vynechávanie a ustavičné odkladanie preventívnych prehliadok. Škoda, že školskí stomatológovia už patria minulosti. Museli prejsť každé dieťa a starať sa oň. Vážnym dôvodom je aj nesprávna životospráva a stravovanie.
Dalo by sa očakávať, že rodina venuje väčšiu starostlivosť o chrup vlastného dieťaťa, keďže jeho liečba je taká drahá?
Rodina sa nestará, lebo matka príde domov o piatej z roboty s vyplazeným jazykom a nevie, čo skôr - variť, prať alebo s dieťaťom pripravovať úlohy?
Čiže treba vrátiť do škôl štátnych zubárov?
Štát na to nemá peniaze. Príkladná starostlivosť tohto druhu je vo Švajčiarsku a vo Švédsku, ide však o bohaté krajiny.
Čo sa vám vynorí v pamäti, keď počujete slovo bieda?
Vlastné detstvo a mladosť. Bol som medik chudoby. Narodil som sa do mlynárskej rodiny v Dolných Našticiach pri Bánovciach nad Bebravou. Osud nám však uštedril tvrdý úder a už ako malý chlapec som zostal s mamičkou osamote. Rozhodla sa odísť so mnou a s jedným batôžkom do Bratislavy. Na Zochovej ulici otvárala v tom čase ženská klinika "babický kurz". Mamička sa doň prihlásila a stala sa diplomovanou ošetrovateľkou. Neskôr to tam dotiahla až na vrchnú sestru.
Čo bolo medzitým s vami? Kde ste bývali?
Keďže mamička vtedy ešte nemala vlastné ubytovanie, umiestnila ma do internátu na Hlbokej ceste. Išlo o rozľahlú budovu, ktorú gróf Pálffy daroval kedysi mníškam "vincentkám", aby tu vychovávali mládež. V budove bola aj ľudová škola, ktorú som vychodil. Na túto školu a sestričky veľmi rád spomínam. Naučili ma tam žiť, obľúbili si ma a vlastne ich zásluhou som sa dostal na gymnázium v Malackách.
Prečo v Malackách?
Dvakrát som sa hlásil na známe bratislavské gymnázium na Grösslingovej ulici, ale napriek veľmi dobrým výsledkom pri prijímačkách ma nevzali. "Pre nedostatok miesta," odpovedal riaditeľ na nechápavé otázky sestričiek. Začal som teda chodiť do meštianskej školy, ale im to nedalo, a keď v Malackách otvorili františkáni gymnázium, prihlásili ma tam. Prestúpil som, ale stratil som rok. Neľutujem, žil som v paláci uprostred krásnej záhrady. Hoci som nemal peniaze, mnísi ma tam nechali takmer zadarmo.
Nemali ste neskôr, za komunistov, problémy s tým, že ste vychodili katolícke gymnázium?
Po roku 1948 to rôzni kádrovníci brali ako škvrnu na mojom profile. Nezaujímalo ich, že som tam získal klasické vzdelanie. Ale vďaka františkánom som privoňal aj k športu a zostal mu verný po celý život.
Potom ste sa dali na štúdium medicíny. Čo rozhodlo pri voľbe povolania?
Urobil som to aj z vďačnosti k mamičke. Ale keď tak rozmýšľam, už vtedy som chcel robiť niečo, čím pomôžem ľuďom. Na meštianke som sa klonil k učiteľstvu, na konci gymnázia prevládol záujem o medicínu.
Na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského ste začali študovať ešte pred vojnou a krátko po rozpade Československa. Aké tam boli vtedy pomery?
Vrhol som sa do štúdia, ale nežil som v slonovinovej veži. Najviac ma bolel nedobrovoľný odchod českých profesorov, ktorí štúdium lekárstva na Slovensku po prevrate roku 1918 rozbehli a dostali ho na vysokú úroveň.
Vyštudovali ste všeobecné lekárstvo, ale potom ste sa celý život venovali stomatológii. Ako je to možné?
To vám bola taká zhoda náhod. Po vojenčine som mal záujem o gynekológiu, ale vtedy aj na absolventov medicíny čakali umiestenky. Mňa chceli poslať do Košíc, zašiel som teda za kamarátom na povereníctve zdravotníctva a ten mi povedal, že v Bratislave je voľné miesto jedine na stomatologickej klinike. O čosi neskôr ma k sebe volal profesor Štefánik, prednosta ženskej kliniky, ale môj šéf, profesor Beseda, mi opakoval, že gynekológov je dosť, zatiaľ čo stomatológov nedostatok. Bol to fantastický človek a po čase som mu dal za pravdu: ak človek chce a veľa, veľa študuje, dokáže sa presadiť v ktoromkoľvek odbore.
Postupne ste sa vy sám stali univerzitným profesorom, šéfom katedry i stomatologickej kliniky a intenzívne ste sa venovali aj vedeckému výskumu. Čo z objaveného a patentovaného obstálo v skúške času?
Už v polovici päťdesiatych rokov som sa so spolupracovníkmi zaoberal problémami takzvanej fokálnej infekcie a najmä tomu, ako baktérie vznikajúce pri zápale pôsobia na celý organizmus a zapríčiňujú ďalšie ochorenia. Dnes s určitým zadosťučinením sledujem, ako na tieto výskumy nadväzujú popredné výskumné centrá vo svete, severoamerické nevynímajúc. Je to celý jeden smer výskumu!
Vlani vás uviedli do Siene slávy Slovenského tenisového zväzu. V najťažších rokoch ste sa pričinili o zachovanie tenisu na Slovensku, ako sa uvádzalo v oficiálnom zdôvodnení. Kto chcel tenis zničiť?
Začiatkom päťdesiatych rokov sa tenis dostal do nepriazne vtedajších politických špičiek. Považovali ho za pánsky šport a forsírovali skôr kolektívne športy, všade vtedy zavládol duch kolektivizmu. Už som bol docentom a známym lekárom, keď ma oslovili niekoľkí funkcionári zo zväzu, či by som neprijal miesto predsedu. Darmo som sa bránil, bolo sa treba obetovať. Poviem vám, nebolo to ľahké, ale niečo sa nám podarilo, napríklad zorganizovať prvý medzinárodný turnaj na Slovensku.
Nikdy ste nepomýšľali na emigráciu?
Nie, správa o okupácii v auguste 1968 ma zastihla na Medzinárodnom kongrese v Düsseldorfe. Nemeckí kolegovia mi ponúkli miesto docenta na tamojšej fakulte a ohromnú súkromnú stomatologickú prax s tromi ordináciami a domom. Nemohol som to prijať a vrátil som sa do vlasti.
Vráťme sa ešte na chvíľu k úvodným otázkam. V čom spočíva umenie žiť - v schopnosti život vychutnávať?
Zmysel života vidím skôr v činorodej práci ako v pôžitkárstve.
Nefajčíte, nepijete, čo ešte nerobíte?
Takmer nejem, presnejšie - jedávam veľmi striedmo. Jeden môj kolega kedysi rád so mnou cestoval. Keď som s Jankom, mám vždy dva obedy i večere, vysvetľoval známym. (smiech)
Čiže je to vec odriekania?
Odriekania, ale aj šťastia. Pozrite, keď tak dlho žijete, všeličo zažijete. Odjakživa chodím po meste peši. Keď som pracoval ešte na Bezručovej ulici, kráčal som takto domov po Štúrovej ulici. Vtom sa vzadu za mnou ozval strašný ženský výkrik. Priam som stuhol. Urobím ešte krok, a je po mne. Z nákladného auta naloženého koľajnicami sa totiž jedna uvoľnila a letela smerom ku kaviarni Luxor. Odťala by mi hlavu. Podobné sa zopakovalo približne za tri mesiace z druhej strany Manderláku. Dodnes to považujem za zázrak.
|
| Cirkev prijme anglikánov, ktorí sa túžia stať katolíkmi - P:3, 20. 10. 2009 , ZAH
Vatikán (20. októbra, RV) – Svätá stolica pripravuje vydanie apoštolskej konštitúcie, ktorá umožní plné začlenenie do Katolíckej cirkvi skupinám anglikánov, ktorí sa túžia stať katolíkmi. K pripravovanému textu, ktorý hovorí o vytvorení osobitných personálnych ordinariátov pre týchto veriacich, dnes vydala Kongregácia pre náuku viery informatívnu nótu v nasledovnom znení:
“Katolícka cirkev prípravou apoštolskej konštitúcie odpovedá na početné žiadosti predložené Svätej stolici skupinami anglikánskych klerikov a veriacich z rôznych častí sveta, ktorí túžia vstúpiť do plného a viditeľného spoločenstva. V tejto apoštolskej konštitúcii Svätý Otec zaviedol kánonickú štruktúru, ktorá umožní takéto korporatívne zjednotenie prostredníctvom inštitúcie osobných ordinariátov, ktoré umožnia bývalým anglikánskym veriacim vstúpiť do plného spoločenstva s Katolíckou cirkvou, pri súčasnom zachovaní prvkov špecifického duchovného a liturgického dedičstva anglikánov. Podľa znenia apoštolskej konštitúcie dohľad a pastoračné vedenie takýchto skupín bývalých anglikánskych veriacich zabezpečí osobný ordinariát, ktorého ordinár bude zvyčajne menovaný z bývalého anglikánskeho kléru.
Apoštolská konštitúcia, ktorá bude zakrátko publikovaná, predstavuje zmysluplnú a dokonca nevyhnutnú odpoveď na celosvetový jav, tým, že poskytuje jednotný kánonický model pre univerzálnu Cirkev, prispôsobiteľný rozličným miestnym situáciám a rovný pri svojom uplatňovaní voči bývalým anglikánom.
Takýto model predvída možnosť vysviacky bývalých anglikánskych ženatých klerikov za katolíckych kňazov. Historické a ekumenické dôvody nedovoľujú vysviacku ženatých mužov za biskupov ako v Katolíckej cirkvi, tak ani v pravoslávnych cirkvách. Preto konštitúcia vymedzuje, že ordinárom môže byť buď neženatý kňaz alebo neženatý biskup. Seminaristi ordinariátu sa budú pripravovať popri iných katolíckych seminaristoch, aj keď ordinariát bude môcť otvoriť formačný dom za účelom uspokojenia osobitných potrieb formácie v anglikánskej tradícii. Takýmto spôsobom chce apoštolská konštitúcia vytvoriť rovnováhu medzi záujmom na jednej strane zachovať vzácne anglikánske liturgické a duchovné dedičstvo a na druhej strane obavou, že by sa tieto skupiny a ich klérus včlenil do Katolíckej cirkvi.“
Nóta ďalej cituje kardinála Williama Levadu, prefekta Kongregácie pre náuku viery, ktorý stojí za prípravou tohto opatrenia: „Touto ponukou má Cirkev v úmysle odpovedať na oprávnené túžby týchto anglikánskych skupín po plnej a viditeľnej jednote s Rímskym biskupom, nástupcom Petra.“ Osobné ordinariáty budú ustanovené podľa potreby, po predchádzajúcej konzultácii s miestnymi biskupskými konferenciami a ich štruktúry budú v určitom zmysle podobné štruktúram vojenských ordinariátov. Kardinál Levada ďalej vysvetľuje: „Anglikáni, ktorí vstúpili do kontaktu so Svätou stolicou, jasne vyjadrili svoju túžbu po plnej a viditeľnej jednote v jednej, svätej, katolíckej a apoštolskej Cirkvi. Zároveň nám hovorili o význame, aký majú pre ich život viery anglikánske tradície, čo sa týka spirituality a kultu.“
www.tkkbs.sk
|
| Gorbačov mohol vstupu Slovenska do NATO zabrániť, tvrdí expremiér - Miroslav Čaplovič, Pravda | 19. októbra 2009
Posledný sovietsky vodca po skončení studenej vojny nevyužil šancu predísť rozširovaniu Severoatlantickej aliancie, tvrdí niekdajší ruský premiér Jegor Gajdar. "Michail Gorbačov mohol od západných štátnikov dosiahnuť, aby sa NATO nerozrastalo, lenže túto požiadavku nevzniesol," povedal v rozhovore pre Pravdu na konferencii Fórum 2000, ktorá sa koná každoročne v Prahe.
Keď ste v roku 1992 stáli na čele vlády, robilo Rusko kroky proti rozširovaniu NATO, okrem iných aj o vtedajšie Československo?
Samozrejme, že sme vyhodnocovali vývoj. Lenže smerovanie bolo už vtedy dané predchádzajúcim postupom sovietskeho vedenia.
Na čo narážate?
Rozprával som sa s jedným kľúčovým západným predstaviteľom, ktorý sa zúčastnil na rokovaniach s Moskvou po páde železnej opony. Jeho meno neprezradím; poviem, čo mi odvetil na otázku, či Rusko získalo sľub, že výmenou za súhlas so znovuzjednotením Nemecka sa NATO nebude rozširovať na východ.
Čo vám odpovedal?
Priznal, že keby Michail Gorbačov žiadal, aby sa aliancia nepribližovala k ruským hraniciam, povedal by mu áno. Dodal však, že posledný sovietsky prezident túto žiadosť nevzniesol.
Prečo Rusko doteraz vníma NATO ako nebezpečenstvo?
Najprv pripomeniem, že aliancia vznikla ako protiváha obrovského počtu sovietskych tankov. Znamená to, že po skončení studenej vojny stratila zmysel. Chápem však, že rozpustiť takýto vojenský kolos nie je jednoduchá úloha. Ja sa nenazdávam, že NATO predstavuje pre Rusko územnú hrozbu. Myslia si to však naši armádni hodnostári. Celý život sa učili, ako majú bojovať proti možnému nebezpečenstvu. Znamená to, že keby rozširovanie aliancie na východ nevnímali ako hrozbu, mohli by sa zastreliť.
Veľa Rusov pripisuje Gorbačovovi vinu za rozpad Sovietskeho zväzu. Bola to jeho práca?
Bol to osud. Dejiny sú dlhý vývoj. Sovietsky zväz si nezačal kopať hrob, keď Gorbačov v roku 1985 prevzal moc ako nový generálny tajomník komunistickej strany. Rozhodnutie o vlastnom pochovaní padlo niekoľko desaťročí predtým.
Vysvetlite.
V období 1928 - 1929 sa hovorilo o ekonomickom smerovaní štátu. Vo vedení komunistickej strany neuspeli hlasy dôležitých predstaviteľov, ktorí presadzovali fungovanie hospodárstva, akému dnes hovoríme čínsky model. Zvíťazila Stalinova predstava, ktorá predurčila zánik Sovietskeho zväzu.
Vláda Roberta Fica pestuje veľmi dobré vzťahy s Moskvou. Môže Slovensko z tohto postoja k Rusku ťažiť?
Nepochybne. Ruskí predstavitelia si vysoko vážia slovenský prístup, pretože na pôde Európskej únie presadzuje s nami konštruktívny dialóg. Podobne ako to robí ďalší slovanský štát - Slovinsko. Hlasy týchto krajín považujeme za dôležité, keďže v EÚ patrí dominantné postavenie Francúzsku a Nemecku.
Očakávate, že sa niekedy zopakuje plynová kríza?
Samozrejme, že áno. Táto hrozba bude visieť nad západnými odberateľmi dovtedy, kým si bude Európa zakrývať oči pred tým, kto nesie zodpovednosť, kto je skutočný vinník. Narážam na tranzit cez Ukrajinu. Dovtedy, kým sa s jej prístupom nedokážete vyrovnať a nebudete schopní jasne pomenovať vinníka, tak sa vám to môže zopakovať v najnevhodnejšej chvíli. Vyriešte si prepravu plynu cez Ukrajinu, Moskva si zase vyrieši energetické vzťahy s Kyjevom.
Čo poradíte Slovensku, ktoré je závislé od ruského plynu, ako by si malo zabezpečiť jeho dodávky?
Musíte v Kyjeve dôrazne žiadať, aby Európska únia mala na Ukrajine vlastné plynomery. Konajte naozaj energicky. V opačnom prípade nezistíte, koľko plynu pretečie cez ukrajinské územie.
|
| V USA zomrela slávna slovenská agentka z 2. svetovej vojny - LOS ANGELES. Mária Gulovičová (Maria Gulovich Liu), Američanka slovenského pôvodu, ktorá zachránila pred nacistami židov a neskôr aj amerických a britských tajných agentov počas Slovenského národného povstania na sklonku druhej svetovej vojny, zomrela vo veku 87 rokov. Informoval o tom vo štvrtok denník Los Angeles Times.
Mária Gulovičová zomrela na rakovinu hrubého čreva v piatok 28. septembra vo svojom dome v meste Port Hueneme v americkom štáte Kalifornia. Narodila sa 19. októbra 1921 v Litmanovej. Vyštudovala gréckokatolícky učiteľský inštitút v Prešove a po jeho absolvovaní začala v roku 1940 učiť v obci Jarabiny a neskôr v Hriňovej. Bolo to v čase, keď už rok bola pri moci vláda Jozefa Tisa kolaborujúca s nacistami.
Za život jej vďačí aj osemnásť pilotov
Dramatické udalosti okolo Gulovičovej sa začali odvíjať od roku 1944, keď ju rodinný židovský priateľ, ktorý prevádzkoval pílu a bol Nemcami ešte stále považovaný za užitočného, zo strachu o nejasnú budúcnosť požiadal, aby ukryla jeho ženu a deti. Súhlasila, hoci jej za odhalenie hrozil prísny trest, prinajmenšom väzenie. O niekoľko týždňov ju kapitán slovenskej armády odhalil, ale pretože tajne spolupracoval s odbojom, navrhol jej, že ju neprezradí, ak sa pripojí k povstalcom. Gulovičová súhlasila a začala plniť rôzne povstalecké úlohy, na ktoré využívala svoj šarm a znalosť piatich jazykov vrátane plynulej nemčiny.
Neskôr sa pripojila k ruskej spravodajskej službe, ale keď Nemci potlačili povstanie, dala sa aj s partizánmi na útek do hôr. Tam sa neskôr stretla s členmi misie Úradu strategických služieb (Office of Strategic Services - OSS) USA, ktorí prilietali od 17.septembra 1944 na Slovensko s cieľom pomáhať veleniu Povstania a odviesť z územia najmenej 18 zostrelených spojeneckých pilotov, ktorých povstalecké vedenie ukrývalo. Potrebovali k tomu tlmočníčku a schopnú organizátorku, ktorá by zabezpečila kontakt s vidiečanmi naklonenými povstaniu.
Emigrovala s pomocou šéfa CIA
Nemecké jednotky Edelweiss pri prekvapivej razii napokon zajali 26. decembra 1944 všetkých členov misie OSS okrem dvoch. Tých spolu s dvoma britskými agentmi až do rumunských hôr pomohla previesť práve Mária Gulovičová. Trvalo im to deväť týždňov. Pätnásť zajatých členov misie OSS, ako aj vojnový korešpondent tlačovej agentúry Associated Press (AP) Joseph Morton, bolo v januári 1945 popravených v koncentračnom tábore Mauthausen.
Po dosiahnutí Bukurešti odletela Gulovičová s Američanmi na americkú základňu v Taliansku. Neskôr ju armáda vyslala do Prahy ako tlmočníčku, kde stretla budúceho šéfa CIA Allena Dullesa. S jeho pomocou emigrovala do USA a stala sa americkou občiankou. Za statočnosť a obetavosť ju v roku 1946 odmenili vysokým americkým štátnym vyznamenaním Bronzová hviezda.
Gulovičová bola dvakrát vydatá a mala dve deti, syna a dcéru, každého z iného manželstva. O jej hrdinstve píšu vo svojich knihách americkí autori: Sonya N. Jasonová v knihe "Maria Gulovich: OSS Heroine of World War II: The Schoolteacher Who Saved American Lives in Slovakia" a Jim Downs v knihe "World War II: OSS Tragedy in Slovakia". Tá vyšla v roku 2004 aj po slovensky s názvom Druhá svetová vojna: Tragédia OSS na Slovensku.
piatok 2. 10. 2009 TASR www.sme.sk
|
| Zomrel herec Patrick Swayze - LOS ANGELES. Americký herec Patrick Swayze (57), ktorý sa preslávil najmä vo filme Hriešny tanec, zomrel v pondelok po takmer dvojročnom boji s rakovinou pankreasu. Americké médiá informovali, že zomrel v Los Angeles v kruhu svojej rodiny.
Rakovinu zistili hollywoodskej hviezde v januári 2008 a lekári mu dávali len pár týždňov života. Podrobil sa liečeniu a chemoterapii, na ktoré očividne dobre zareagoval a dokonca nakrúcal televízny detektívny seriál The Beast. V súvislosti so svojím zdravotným stavom sám hovoril o zázraku. V januári 2009 uviedol v rozhovore, že mu ostávajú možno už iba dva roky života.
Swayze sa narodil 18. augusta 1952 v texaskom Houstone. Jeho otec bol šampión v ródeu a matka vlastnila baletné štúdio. Venoval sa tak tancu od mladosti a vystupoval s newyorskými skupinami pred tým, ako zažiaril na Broadwayi v muzikáli Pomáda. Koncom 70. rokov sa presťahoval do Hollywoodu a začal sa objavovať v malých televíznych a filmových úlohách.
Úspech Hriešneho tanca nečakal nikto
Popkultúrnou ikonou sa stal v roku 1987 rolou tanečného inštruktora Johnnyho vo filme Hriešny tanec, odohrávajúcom sa v newyorskom letovisku v 60. rokoch. Producenti vôbec neočakávali od nízkorozpočtového filmu, že zarobí v USA 64 miliónov dolárov (43,76 mil. eur) a na celom svete 214 miliónov dolárov (146,32 mil. eur). Swayze bol spoluautorom a interpretom piesne She's Like the Wind z tohto filmu, ktorá sa stala hitom. Snímka Duch (1990) zarobila dokonca ešte oveľa viac.
Po týchto dvoch filmoch a náhlej sláve kariéra krásavca Hollywoodu ustrnula, pričom bojoval aj s alkoholom. V rozhovore pre Daily Mail prezradil, že s pitím to začal preháňať po otcovej smrti v roku 1982. O desať rokov neskôr podstúpil liečenie.
Herec, ktorého trikrát nominovali na cenu Zlatý glóbus, si sympatie divákov získal aj filmami Bod zlomu, Tri priania, Čierny pes, Listy od vraha či Prekliata noc.
TASR
utorok 15. 9. 2009
|
| Dalajláma očaril Slovákov - Tändzin Gjamccho, na celom svete známy ako 14. tibetský dalajláma, si dnes v Bratislave osobne prevzal cenu Nadácie Jána Langoša za zásluhy v oblasti boja za ľudské práva.
Duchovný i svetský líder Tibetu cenu označil za istý záväzok, ktorý mu dáva ešte o trochu viac odvahy v boji za ľudské práva a nezávislosť Tibetu.
Pogratuloval tiež bývalému disidentovi Fedorovi Gálovi, ktorému takisto udelili cenu a označil ho za svojho spriazneného brata. Svojím typickým smiechom však vyjadril pochybnosti, či ho má považovať za brata staršieho alebo mladšieho a rozosmial tak zaplnené bratislavské Mestské divadlo P. O. Hviezdoslava. Dalajláma si vypočul aj archívny rozhovor s tragicky zosnulým Jánom Langošom, aktivistom v oblasti ľudských práv a protagonistom Novembra 1989. Ďakoval aj v mene šiestich miliónov Tibeťanov.
"Chcel by som vyjadriť veľkú vďačnosť za získanie tejto ceny. Dostať takéto ocenenie pomenované podľa Jána Langoša, ktorý bol takisto bojovníkom za slobodu v mene pravdy a nenásilia, znamená pre mňa veľmi mnoho," podčiarkol. Neskôr na tlačovej konferencii dalajláma rozprával aj o tom, kde sa cíti doma, keďže žije už viac ako 50 rokov v exile v indickej Dharmasale, kam odišiel po brutálnom potlačení tibetského povstania čínskou armádou v roku 1954. Nositeľ Nobelovej ceny mieru konštatoval, že hoci je utečenec, India je preňho miestom spirituality a ako slobodná krajina mu poskytuje útočisko.
Dodal, že jeho vlasť spravuje nedemokratický čínsky režim. Dalajláma upozornil na trend zlyhávania autoritárskych režimov a vyjadril presvedčenie, že demokratizačný trend, ktorý prebieha v Číne najmä za pomoci intelektuálov a vzdelaných mladých ľudí, prinesie plody aj pre Tibet.
Tibetský mních zavŕšil svoj dnešný program stretnutím s verejnosťou na vystúpení v Športovej hale na Pasienkoch. V zaplnenej hale rečnil vyše dve hodiny a odpovedal napríklad aj na to, ako bojovať s hnevom či lenivosťou, či aké najťažšie chvíle počas svojho života prekonal.
Recept na šťastný život
Každý má právo na šťastie aj schopnosť byť šťastným, odkázal dnes Slovákom na stretnutí so stovkami ľudí v športovej hale v Bratislave na Pasienkoch štrnásty dalajláma, duchovný a politický vodca Tibetu. „Všetci máme v sebe potenciál radosti a vnútorného pokoja, aj keď na to pod ťarchou starostí a bolesti zabúdame,“ uviedol. Základnou podmienkou radosti je pokojná myseľ a súcitenie. Zároveň sú veľmi lacným liekom - posilňujú náš imunitný systém. Neznamená to, že nebudete potrebovať lekára, ale rýchlo sa zotavíte.
Keď máte pokojnú myseľ, nie ste v strese, nemáte strach, krvný obeh sa stabilizuje, povedal dalajláma. Súcitením sa človek otvára druhým. Ak nie sme dostatočne otvorení, príliš sústredení na seba, vytvárame si problémy – hnev, žiarlivosť, nenávisť. Keď vznikli problémy, niečo nebolo v poriadku s našou emocionálnou motiváciou. Vyhli by sme sa im, ak by sme dokázali vnímať druhých ako súčasť seba samého, tvrdí nositeľ Nobelovej ceny za
Vysvetlil, že ľútosť nie je súcitenie, lebo v nej je pocit nadradenosti. „Nám ide o skutočný súcit k druhým, že sa do hĺbky zaoberáme bolesťou druhej bytosti a snažíme sa jej od bolesti pomôcť, aby bola šťastná“. Ďalším posolstvom, ktoré sa snaží pripomínať pri cestách po svete, je harmónia medzi cirkvami. Rôzne filozofie majú podľa neho spoločné posolstvo – lásku, dobro, súcit, pomoc druhým a pokoj v duši. Tieto hodnoty môže rovnako dobre uplatňovať aj neveriaci človek.
Dalajláma pôsobí radostne, žartuje, priznáva ale, že aj on býva nahnevaný. Vtedy je lepšie povedať možno pár nie príliš príjemných slov, no nenechávať hnev v sebe.
A čo nás má naučiť súčasná hospodárska kríza? „To skutočne neviem,“ povedal dnes s úsmevom. V skutočnosti ale vidí za krízou jasné príčiny – hrabivosť, posadnutosť sebou a hmotným prospechom, špekulovanie, nedostatok transparentnosti. Pravda, povedaná na začiatku krízy, by bola tiež mnohým pomohla, dodal.
Dalajláma podčiarkol význam vnútornej krásy človeka. Spomenul príbeh známeho, ktorý prestal byť mníchom, aby sa oženil. Keď ho stretol, dalajláma si ho doberal: Už nie si mníchom, ale tá tvoja žena nie je ktovie ako krásna. „Zvonka možno nie je najkrajšia, ale mne sa veľmi páči jej vnútorná krása,“ odpovedal muž. Pred odchodom z druhého stretnutia s verejnosťou na bratislavských Pasienkoch poradil rodičom, aby dávali svojim deťom čo najviac lásky. Ich deti budú šťastné a bezpečné aj keď vyrastú a tak budú ovplyvňovať aj dnešný prepojený svet.
Po svojom verejnom vystúpení sa dalajláma odobral do hotela. Pred ním ho čakala asi stovka Bratislavčanov s transparentmi podporujúcimi Tibet a boj za ľudské práva v Číne.
S dalajlámom sa dnes stretli aj lídri opozičných strán Pál Csáky (SMK), Pavol Hrušovský (KDH), Mikuláš Dzurinda (SDKÚ-DS), Milan Hort (SDKÚ-DS) a šéf novovzniknutej strany Most-Híd Bela Bugár.
Vypočuli si informácie o duchovnej a politickej situácii v Tibete a o problémoch, ktoré krajina vo vzťahu k Číne má. „To nie je ani separatizmus, to je úsilie len dosiahnuť to, čo, ako nám povedal, obsahuje samotná čínska ústava," vysvetlil Dzurinda ako vníma pozíciu duchovného vodcu budhistov v otázke postavenia Tibetu. „Ak to stretnutie dnes bolo o niečom, tak aj o tom, že je minimálne slušné symbolu boja proti totalite, za demokraciu a ochranu ľudských práv aj osobne poďakovať," vysvetlil hlavný význam stretnutia podpredseda SDKÚ-DS Milan Hort.
Šéf strany Most-Híd Béla Bugár videl hlavne poučenie stretnutia vo výzve dalajlámu, stále hovoriť pravdu. „Stále treba hovoriť pravdu a nestarať sa o to, kto ako útočí, ale predostrieť vlastne riešenia," uzavrel.
Dalajlámu prijal aj primátor hlavného mesta SR Andrej Ďurkovský, ktorý ho privítal ako mierového posla pomáhajúceho pri nachádzaní duchovných hodnôt. Duchovný vodca konštatoval, že nie je ničím výnimočným, je jedným z miliárd ľudí. "Vždy sa iba snažím prinášať základné ľudské hodnoty - slobodu jednotlivca, to je základ slobody. Zároveň ako budhistický mních sa snažím prinášať náboženskú harmóniu," vysvetlil. Dalajláma odcestuje vo štvrtok (10.9.) zo Slovenska do Českej republiky, kde sa stretne s exprezidentom Václavom Havlom. Najvyšší tibetský duchovný predstaviteľ navštívil Slovensko naposledy 14. októbra 2000.
Na Hodžovom námestí sa demonštrovalo
Za dodržiavanie ľudských práv v Číne demonštrovalo dnes na Hodžovom námestí asi 150 ľudí. Pôvodný termín demonštrácie bol 18. jún, keď bol na návšteve Slovenska čínsky prezident Chu Ťin-tchao, no vtedy občianski aktivisti na zhromaždenie nedostali povolenie.
Deviatich, ktorí predsa len chceli pred Prezidentským palácom rozvinúť transparenty, polícia zatkla. "Medzičasom súd rozhodol, že zrušenie demonštrácie bolo nezákonné a preto sme tu. Síce bez čínskeho prezidenta, ale aj tak kvôli ľudským právam v Číne," vyhlásil na dnešnom zhromaždení Peter Weisenbacher z Amnesty International. Ako dodal, kým pred tromi mesiacmi chceli demonštrovať iba za dodržiavanie ľudských práv v Číne, dnes je to už aj za slobodu prejavu na Slovensku.
Občianski aktivisti sú presvedčení, že vyšetrovanie júnového incidentu chcú kompetentní zamiesť pod koberec. Oni sú však rozhodnutí nepoľaviť a podľa Ondreja Dostála z Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika podajú novú sťažnosť na postup polície. "Podľa vyšetrovateľa policajti vraj neprekročili svoje právomoci, ale priznali, že zatknutý nebol páchateľ, ale obeť," informoval o vyšetrovaní aktivista Eduard Chmelár. Preto chcú, aby sa im polícia verejne ospravedlnila. "Bol by som rád, keby som mal pocit, že som na Slovensku doma, nemám ho. Nemajú ho ani mnohí Maďari a nemajú ho ani mnohí Rómovia. Bol by som rád, keby som mohol byť hrdý na najvyšších predstaviteľov tohto štátu, nie som," vyhlásil na demonštrácii vydavateľ a publicista Fedor Gál, ktorý aktivistov dnes podporil.
Vyvrcholením zhruba hodinovej demonštrácie bolo čakanie na tibetského duchovného a politického vodcu, štrnásteho dalajlámu, ktorý je na Slovensku na návšteve. Organizátori, účastníci zhromaždenia a novinári si na neho počkali pred hotelom Crown Plaza, kde je ubytovaný. Dalajláma im po príchode zo stretnutia s verejnosťou na Pasienkoch s úsmevom zamával, čím symbolicky demonštráciu ukončil. Jeho návšteva dominovala celej akcii, najväčší transparent nevyzýval k dodržiavaniu ľudských práv, ale bol na ňom nápis SDĽ podporuje Dalajlámu.
Tibetský exilový vodca ukončí druhú návštevu SR vo štvrtok, keď odletí do Prahy. Dnes prevzal Medzinárodnú cenu Jána Langoša, s ktorým sa stretol pri prvej návšteve Slovenska pred deviatimi rokmi.
9.09.2009 www.pluska-sk |
| V minulom roku zomrelo vyše 53.000 osôb - V minulom roku zomrelo v Slovenskej republike 53.164 osôb, z čoho bolo 25.170 žien a 27.994 mužov.
Hrubá miera úmrtnosti medziročne poklesla o 0,2 bodu na 10,0 promile. Úmrtnosť obyvateľstva sa od roku 1993 udržuje pod hranicou desať zomretých osôb na 1000 obyvateľov.
"Od roku 2004 pozorujeme trend rastu reprodukčných mier – mierne sa zvyšuje pôrodnosť, naďalej klesá potratovosť, prirodzený prírastok na 1000 obyvateľov je v kladných číslach, vyššie hodnoty má v roku 2008," konštatuje sa v Správe o zdravotnom stave obyvateľstva SR za roky 2006 - 2008, ktorú dnes na svojom zasadnutí prerokoval vládny kabinet.
Najčastejšími príčinami úmrtia v roku 2007 boli choroby obehovej sústavy, nádory, vonkajšie príčiny, ochorenia dýchacej a tráviacej sústavy. Ako sa v správe ďalej uvádza, napriek pozitívnemu klesaniu štandardizovanej miery úmrtnosti na srdcovocievne ochorenia, Slovensko aj naďalej zostáva na chvoste Európy. Úmrtnosť na nádorové ochorenia u mužov aj žien má síce od roku 2003 stagnujúci charakter, incidencia niektorých typov nádorov je však mierne stúpajúca.
Narastá tiež výskyt diabetu u dospelých, chronickej obštrukčnej choroby pľúc a asthmy bronchiale. Stúpa aj ich prevalencia, teda demografický ukazovateľ, ktorý vyjadruje pomer počtu chorých ľudí k počtu obyvateľov. Od roku 2000, kedy sa začalo štatistické zisťovanie v psychiatrických ambulanciách, bol zaznamenaný aj plynulý nárast počtu psychiatrických vyšetrení. Epidemiologická situácia infekčných ochorení bola v rokoch 2006 až 2008 priaznivá.
V skupine črevných nákaz došlo oproti roku 2005 k poklesu salmonelóz a hnačiek s neobjasnenou etiológiou.Naopak u hnačkových ochorení s objasnenou etiológiou a vírusovej hepatitídy typu A prišlo k vzostupu chorobnosti. V minulom roku výrazne vzrástla chorobnosť na čierny kašeľ, výskyt ochorení, proti ktorým sa na Slovensku očkuje bol však ojedinelý alebo nulový. Z nákaz prenosných zo zvierat na človeka bol zaznamenaný vzostup ochorení na listeriózu a kliešťovú encefalitídu.
Počet novoregistrovaných prípadov HIV infekcie v roku 2008 predstavuje najvyšší výskyt v jednom kalendárnom roku v celom sledovanom období od roku 1985. Podľa predpokladov bude počet úmrtí na ochorenia neinfekčnej etiológie stúpať. Preto je podľa rezortu zdravotníctva nutné intenzívnejšie rozvíjať preventívno–edukačné projekty, naďalej sa zapájať a rozvíjať spoluprácu v projektoch koordinovaných Európskou komisiou a Svetovou zdravotníckou organizáciou. "V neposlednom rade vo zvýšenej miere venovať úsilie na zmenu postojov obyvateľov k vlastnému zdraviu," konštatuje sa v správe.
TASR 2.09.2009 www.pluska.sk |
| Zomrel autor textu sovietskej a ruskej hymny Sergej Michalkov - ČTK | 27. augusta 2009 18:36
Vo veku 96 rokov zomrel vo štvrtok ruský básnik a prozaik Sergej Michalkov, autor textu sovietskej aj terajšej ruskej národnej hymny. Oznámil to jeden z jeho spolupracovníkov Denis Baglaj prostredníctvom agentúry Interfax. Michalkov, otec slávnych filmových režisérov Nikity Michalkova a Andreja Končalovského, zomrel po dlhej chorobe v nemocnici v Moskve.
Sergej Michalkov býva niekedy označovaný za klasika ruskej literatúry pre deti. Ťažko nájsť v Rusku dieťa, ktoré by nepoznalo jeho verše. Napísal pre ne veľa básní, poviedok, rozprávok aj filmových scenárov, za ktoré dostal celý rad ocenení. "Ten, kto píše pre deti, musí navždy zostať rovnaký ako tí, pre ktorých píše. Vedieť sa vrátiť do detstva, to je veľké šťastie. Ja to viem," zveril sa vlani v marci ruskému denníku Izvestija krátko pred svojimi 95. narodeninami. Známym sa však stal predovšetkým ako autor textu hymny niekdajšieho Sovietskeho zväzu, ku ktorej zložil hudbu Alexander Alexandrov, a ktorá sa ako hymna hrala do roku 1990.
Pôvodné slová k hymne zložil v roku 1943 za spolupráce svojho arménskeho priateľa Garolda El-Registana a chválil v nej Stalina. Po smrti diktátora v roku 1953 sa hymna hrala väčšinou bez slov. V roku 1977 potom, čo ZSSR prijal novú ústavu, Michalkov text hymny upravil tak, že v nej nahradil zmienky o Stalinovi vetami, ktoré oslavovali zakladateľa sovietskeho štátu Vladímira Lenina.
V roku 1991 po rozpade Sovietskeho zväzu bola hymna stiahnutá a nahradila ju inštrumentálna skladba ruského skladateľa 19. storočia Michaila Glinky. V roku 2001 sa ruské vedenie rozhodlo vrátiť k známej melódii a Michalkov dodal nový "demokratický" text, prispôsobený ruskej realite. Kritici ale poukazovali na to, že iba nahradil stranu a Stalina Bohom. Michalkov obdivoval Stalina ako veľkého politika, lojálny bol však aj voči politike Putina či súčasného prezidenta Medvedeva.
"Veľmi verím Putinovi a Medvedevovi. Sú to pozoruhodní ľudia. Nie je náhoda, že ich ruský ľud podporil," povedal denníku Izvestija krátko po prezidentských voľbách v roku 2008. Agentúra AP pripomenula, že ako funkcionár a neskorší predseda Zväzu sovietskych spisovateľov sa zapojil do ohováračskej kampane proti "antisovietskym autorom", ku ktorým patrili aj nositelia Nobelovej ceny za literatúru Boris Pasternak a Alexander Solženicyn.
Jeho kolegovia ho však chvália za "poeticky čistý a muzikálny jazyk". Jeho diela boli preložené do mnohých jazykov sveta a celkový náklad jeho kníh iba v ruskom jazyku dosahuje 250 miliónov exemplárov. Sergej Michalkov bol 53 rokov ženatý s dcérou ruského maliara Pjotra Končalovského, umeleckou kritičkou a spisovateľkou Natáliou Končalovskou. Po jej smrti sa vo veku 84 rokov oženil s fyzičkou Júliou Subbotinovou, ktorá mala 37 rokov.
|
| Zomrel populárny senátor Ted Kennedy - Americký senátor Ted Kennedy, významná osobnosť americkej ľavice a posledný z bratov, ktorí roky ovládali politiku Spojených štátov amerických, zomrel na rakovinu mozgu, oznámila v stredu jeho rodina. Chorobe podľahol vo veku 77 rokov.
"Edward M. Kennedy - manžel, otec, starý otec, brat a strýko, ktorého sme tak veľmi milovali - zomrel v utorok v noci vo svojom dome v (dedine) Hyannis Port," v štáte Massachusetts, uviedla rodina zosnulého senátora vo svojom vyhlásení. "Stratili sme nenahraditeľný stred našej rodiny a radostné svetlo našich životov, ale inšpirácia, ktorou nám bola jeho viera, optimizmus a húževnatosť, bude v našich srdciach žiť navždy," uvádza sa vo vyhlásení.
"Ďakujeme každému, kto mu počas posledného roka poskytol opateru a podporu, a každému, kto sa tie dlhé roky spolu s ním staval do neúnavného pochodu za pokrok smerom k spravodlivosti, poctivosti a príležitosti pre všetkých... Miloval túto krajinu a jej službe obetoval svoj život," uviedla rodina senátora.
Ted Kennedy bol najmladším z bratov Kennedyovcov. Prezidenta Johna F. Kennedyho zastrelili v roku 1963. Senátora Roberta Kennedyho zastrelili počas jeho prezidentskej kampane v roku 1968. Pilot Joe Kennedy zahynul v druhej svetovej vojne.
Senát i rodina Kennedyovcov stratili svojho patriarchu
WASHINGTON. Líder demokratov v americkom Senáte Harry Reid dnes uviedol, že smrťou senátora Edwarda M. Kennedyho "stratila rodina Kennedyovcov a Senát svojho patriarchu". Zároveň prisľúbil, že Kongres obnoví tlak v prípade Kennedyho reformy zdravotnej starostlivosti. "Sen Teda Kennedyho bol tým, pre ktorý zakladajúci otcovia bojovali a ktorý sa jeho bratia usilovali uskutočniť," prečítal Reid vo vyhlásení s tým, že "mocný rev liberálneho leva nikdy nesmie utíchnuť a jeho sen nesmie nikdy zomrieť". "Bol priateľom, vzorom verejnej služby a americkou ikonou," spomínal Reid na svojho kolegu.
Rodina Kennedyovcov v dnešnom vyhlásení o úmrtí napísala: "Stratili sme nenahraditeľný stredobod našej rodiny a radostné svetlo našich životov. Ale inšpirácia jeho vierou, optimizmom a vytrvalosťou bude v našich srdciach žiť navždy. Miloval túto krajinu a zasvätil život jej službe. Vždy veril, že naše najlepšie dni sú pred nami, ale je ťažké predstaviť si akýkoľvek deň bez neho."
Bývalá prvá dáma Nancy Reaganová sa vyjadrila ku Kennedyho úmrtiu takto: "Napriek politickým rozdielnostiam sú ľudia niekedy prekvapení, ako blízko sme mali ja a Ronnie k rodine Kennedyovcov. V uplynulých rokoch Ted a ja sme našli spoločnú pôdu vo výskume kmeňových buniek a považujem ho za spojenca a milého priateľa. Bude mi chýbať."
Kalifornský guvernér Arnold Schwarzenegger, manžel netere Edwarda Kennedyho, nazval Kennedyho "mužom veľkej viery a charakteru" a vyzdvihol jeho oddanosť reforme systému zdravotného poistenia. "Teddy nás všetkých naučil, že verejná služba nie je koníček, ale životná cesta," dodal Schwarzenegger.
Republikánsky senátor z Utahu Orrin Hatch vyhlásil: "Dnes Amerika stratila veľkého štátnika, oddaného služobníka a lídra Senátu. Dnes som stratil vzácneho priateľa... Mnohí prišli pred ním a mnohí prídu po ňom, ale meno Teda Kennedyho navždy zostane ako niekoho, kto žil a dýchal pre Senát USA."
Bývalý britský premiér Tony Blair ocenil zosnulého amerického senátora Edwarda Kennedyho za jeho "zanietený prínos" v mierovom procese v Severnom Írsku. Kennedy je "skutočný služobník ľudu", ktorý svoj život upísal "hodnotám ako sú čestnosť a spravodlivosť", vyhlásil dnes Blair v Londýne. Na celom svete si vybudoval "obdiv, úctu a oddanosť".
Rovnako írsky premiér Brian Cowen vyzdvihol Kennedyho zásluhy v Severnom Írsku. "Svoj významný vplyv využil v najsilnejšom parlamente sveta, aby z tohto ostrova urobil lepšie miesto," dodal Cowen. Kennedyovci majú írsky pôvod, upresňuje tlačová agentúra DPA.
Austrálsky premiér Kevin Rudd vyhlásil, že "Kennedy bol mimoriadnym prínosom pre americkú politiku a pre úlohu USA vo svete."
TASR
streda 26. 8. 2009 www.sme.sk
|
| Pod čachticami - Rozsiahlymi labyrintmi vraj unikala aj Bátorička
21.08.2009
Obec preslávená sadistickými činmi krvavej grófky sa rozprestiera pod svahmi Malých Karpát. Aj keď väčšinu turistov sem lákajú legendy o Alžbete Bátoriovej, Čachtice majú veľa iných zaujímavostí. Trebárs historické pivnice, z ktorých sa postupne stali labyrinty. V Čachticiach ich volajú aj katakomby a tieto tajné priestory slúžili ako úkryty pre ľudí a ich majetky v čase nebezpečenstva. Dokonca ich využívala aj samotná Bátorička.
Dobrá hlina:
Jedna z legiend hovorí, že krvavá čachtická pani zo strachu pred spravodlivosťou za svoje ohavné činy dala vybudovať podzemnú chodbu z Nového Mesta nad Váhom do Čachtíc. Tá potom ďalej viedla cez Častkovce, Podolie, Očkov, Krakovany až do Vrbového. Ktovie, či sa legenda zakladá na pravde, v každom prípade aj tu sa tajomné cesty pod povrchom zachovali. „Iná verzia hovorí, že Bátoriová sa tak bála ľudí pre svoje ohavnosti, že sa musela chodiť kúpať do Váhu podzemnou chodbou,“ hovorí Miroslav Borko z Mineralogického klubu Čachtice.
Čachtice a ich okolie sú s podzemím úzko späté. „Také labyrinty, ako sú u nás, nájdete málokde,“ hovoria svorne členovia mineralogického klubu. Je prekvapujúce, že podzemie obce, ktorá sa nespájala s baníctvom, je rozryté ako ementál. „Je tu dobrá hlina na hĺbenie,“ dodá na vysvetlenie Miroslav Stupavský.
Chránili pred nepriateľmi:
Prečo si vlastne Čachtičania začali budovať taký rozsiahly podzemný svet? Spočiatku hĺbili len pivnice, ktoré slúžili na uskladnenie potravín. S rozvojom vinárstva vznikali aj vinárske pivnice. „Neskôr ľuďom napadlo, že by ich mohli poprepájať a tak sa lepšie chrániť pred nebezpečenstvom. Keby Turci objavili jednu, prešli by do druhej. A vznikol labyrint,“ vysvetľuje M. Borko a Ján Juráček dodáva: „Bolo tu pohraničie a ľudia tu nemali pocit bezpečia. Aj vďaka tajným chodbám sa mohli chrániť.“
Niekedy malo podzemie aj tri poschodia. Nechýbalo ani kuchynské vybavenie, takže sa pod povrchom zeme dalo istý čas prežiť. „Dokonca tam bola aj voda, ktorá zväčša prerazila v tej najspodnejšej pivnici,“ dodávajú členovia klubu.
Pričinili sa aj habáni:
Mnohé podzemné chodby vraj boli vyhĺbené ešte skôr, než v Čachticach žila krvavá grófka. „Mohli by sme to zaradiť do obdobia, keď sa tu začalo rozvíjať vinárstvo, za éry Orságovcov, začiatkom 16. storočia. Keď sem prišla Bátorička, väčšina pivníc už bola vybudovaná. Hovorí sa, že ďalej tie labyrinty zdokonalili habáni, ktorí sa ukrývali a modlili v čachtickom podzemí,“ opisuje M. Borko. Habáni, nazývaní aj novokrstenci, našli v Čachticiach útočisko v roku 1621. Na čachtické panstvo ich prijal zemepán gróf Pavol Nádašdy, syn Alžbety Bátoriovej.
Objavili sa aj tvrdenia, že podzemné priestory vybudovali už pravekí ľudia. Regionálny historik Vladimír Ammer vo svojej monografii o Čachticiach však túto teóriu vyvracia. „Priestory sú rozsiahle, pekne vypracované klenby a steny, dokonalé vetranie, ale chýbajú stopy po ohniskách, nenašli sa ani kosti zvierat, nič, čo by svedčilo o dlhodobom pobyte človeka.“
Pod záhradou Nádašdyovcov:
Tu sa nachádzali najrozsiahlejšie podzemné priestory. Boli vykopané do žltej hliny - spraše, mali hladké steny, kde-tu vyzdobené románskymi a gotickými klenbami. Z rozsiahleho labyrintu sa zachovalo zopár kresieb a náčrtov, a tak dnes v čachtickom múzeu visí reprodukcia pôdorysu veľkolepých podzemných priestorov. „Má asi tisíc metrov,“ hovoria naši sprievodcovia, kým si slabým svetlom svietime pod nohy.
Niektoré časti labyrintu sú už zasypané. Napríklad miestnosť do výšky asi 180 centimetrov, uprostred ktorej bol kamenný stôl a stoličky. „Radi by sme ho našli a zistili, ako to vyzeralo. Na tom stole bolo vytesané kružidlo a kladivo a nevieme presne, čo to znamená, či to bol nejaký cechový znak.“
Aj zvyšok labyrintu návštevníka očarí svojou rozsiahlosťou. Steny sú popísané rôznymi dátumami, najvzácnejšou pamiatkou je románsky oblúk. „Vidíte tu v tom kruhu hus? Práve ona ako vodný vták je symbolom rodu Nádašdyovcov,“ upozorňuje M. Borko.
Bátoričkina pivnica:
Majiteľom labyrintu je poľnohospodárske družstvo. Jeho podpredsedovi Jozefovi Čaradovi nie je osud nádašdyovských katakomb ľahostajný. „Mal som s pivnicami rôzne plány - napríklad spraviť v podzemí malú vínnu cestu a priblížiť históriu Čachtíc. Viem si predstaviť aj to, že by sme niektoré plochy vybrúsili, spravili tam reliéfy...“ načrtáva. Všetko však stojí a padá na peniazoch.
Zatiaľ našla využitie aspoň takzvaná Bátoričkina pivnica, ktorá sa nachádza priamo pod kaštieľom Nádašdyovcov. Bývala v ňom Alžbeta s manželom Františkom Nádašdym, keď sa zdržiavala v Čachticiach. Práve v tomto panskom sídle, ktoré malo kedysi štyridsaťšesť miestností a z ktorého sa dnes nič nezachovalo, zatkli krvavú grófku po odhalení jej brutálnych zločinov. Bola potrestaná doživotným väzením na Čachtickom hrade, kde v roku 1614 zomrela.
V roku 1662 kaštieľ vyhorel, ale ešte ho opravili. Po smrti Františka Nádašdyho II. v roku 1671, odsúdeného na smrť pre účasť na protihabsburskom sprisahaní, jeho majetok zhabal štát.
Hovorí sa, že v tejto pivnici pod Bátoričkiným kaštieľom sa našli kosti grófkiných obetí. Privolaný lekár vraj zistil, že patrili mladým dievčatám a niesli stopy po mučení. „Pôvodne tu bolo päť pivníc, dnes je len jedna,“ hovorí Stupavský o kamennom priestore, ktorý dnes slúži Poľnohospodárskemu družstvu Čachtice na uskladnenie vína. A nie hocijakého. Etikety na niektorých fľašiach nesú príznačné názvy - Bathory, Bátoričkina krv či Slzy dievčat.
Pivnica pod kúriou:
Naši sprievodcovia, ktorí už roky mapujú podzemie Čachtíc a okolia, nás zaviedli na ďalšie pozoruhodné miesto. Kúriu Drugetovcov postavili začiatkom 17. storočia ako menšie vidiecke sídlo šľachty. O jej stavbu sa pričinil gróf Juraj Druget z Humenného, manžel Kataríny Nádašdyovej. Neskôr sa dostala do vlastníctva Andrášiovcov a Jesenských. Aj dnes má svojich obyvateľov. Na dvore, neďaleko historickej studne, v čase našej návštevy posedávalo zopár Rómov.
Čachtickí bádatelia nás vedú k bočnej stene a otvárajú ošarpaný poklop do pivnice. „Zachovali sa tri miestnosti, ale z rozprávania starších ľudí, ktorí sem chodili, vieme, že tie chodby mali aj niekoľko kilometrov,“ upresňuje M. Borko a jeho kamaráti vravia o bielych, „splesnivených“ pavúkoch, ktorých je tu neúrekom. Radšej sa praceme von na svetlo.
Zmestila by sa aj avia:
Nápadných i menej nápadných vchodov do podzemia je v Čachticiach požehnane. Niektoré pivnice sú načisto zanedbané, miestami sa nájdu stopy po návštevníkoch - napríklad nedohorené sviečky. Pre mládež sú zrejme stále fascinujúcim miestom na tajuplné stretnutia.
Tieto diela pod povrchom zeme nikdy neboli chránené štátom, aj preto je ich stav dosť úbohý. Súkromní vlastníci ich nie vždy vedeli a chceli chrániť. „Začiatkom 20. storočia tieto pivnice majitelia domov zámerne zasypávali, pretože tam chodili deti a bolo to veľmi nebezpečné. Prepadávalo sa to,“ upozorňuje Miroslav Borko. „Aj teraz nedávno sa asi tri metre prepadla cesta pri kostole.“
Napriek všetkému sú čachtické labyrinty pýchou domácich. S hrdosťou tvrdia, že v podzemí mohol prejsť aj voz. Napokon, aj samotná Bátorička sa vraj na koči prevážala čachtickým podzemím. Ako opisuje legenda, hrkot jej voza sa ozýval aj na povrchu zeme. Štvorica členov mineralogického klubu s úsmevom dodáva: „Nielen voz, celá avia by sa do niektorých častí zmestila.“
MONIKA MIKULCOVÁ
www.pluska.sk |
| Beatrix Littmannová: Boh nikdy neopustí človeka - „Stálo tam nákladné auto. Nemci naň najskôr vyhodili toho žida, potom chytali po jednom tie deti za ruky a nohy, a... prepáčte, ťažko sa mi o tom hovorí... ako vrecia ich hádzali na korbu. Ako dobytok. Najmenšie malo dva roky. Revalo od bolesti. Odvážali ich do koncentráku."
Výborná speváčka v zbore, v triu, ale aj sólovo onedlho oslávi osemdesiatku. Pe SME.sk rozprávala o svojom detstve, o živote v meste v minulosti, o speve a láske.
Do akej rodiny ste sa narodili?
Mala som úžasné šťastie, takže do skvelej. Okolo seba som mala prekrásnu prírodu Záhoria, milujem ju dodnes. Rada chodím von, do lesa... je to čosi nenahraditeľné. Celá família pozostávala zo starých Prešporákov. V roku 1929 však bola hospodárska kríza, podobná tej dnešnej. Maminka pracovala v Siemense ako úradníčka, otec ako expedient. Vďaka kríze ho prepustili. Firma mu však našla náhradné zamestnanie, takže sme dopadli relatívne dobre, hoci sme sa presťahovali.
Bolo bežné, že prepúšťajúca firma hľadala svojim zamestnancom náhradu?
Áno, aspoň otec aj iní ľudia tak hovorili.
Kam ste šli?
Do maličkej osady pri Borinke, kde sa nachádzali takzvané Medené hámre. Tiekol tam mohutný potok, na ňom bolo koleso, ktoré sa neustále krútilo a klepalo do medených plechov. Vyrábali sa z nich kotle. Buchot vo dne, v noci. Práve v dome, ktorý tam otec dostal, som sa narodila.
Ak sa nemýlim, pôrodná babica prišla okolo polnoci.
Presne tak. Bývala niekoľko kilometrov od nás, takže keď som sa pýtala na svet, otec sadol na bicykel a šiel po ňu. Pekne zapriahla koňa, sadla na voz a utekala mame pomôcť.
V tom čase sa rodilo prevažne doma?
Áno. Máloktorá žena šla do nemocnice. Rodilo sa doma, v pokoji. Žiadne také veci ako dnes, že ženu nastrihnú, narežú, len aby to už bolo. Babica pekne sedela a čakala, kým príde správny čas, nebol v tom žiadny stres.
Boli babice k rodičkám citlivejšie? Nejedna mi spomínala, že sa k nej lekári v špitáli správali ako ku kusu a nie k žene. Zovšeobecňovať sa nedá, ale...
Určite, ale sama som zažila práve to, čo hovoríte. Lekári jednoducho nemajú čas. Keď som rodila prvého syna, počas tej noci absolvovalo pôrod šestnásť žien. Doktori lietali a nemali možnosť prisadnúť si a venovať sa nám. Keď som už cítila, že to na mňa ide, kričala som. Doktor mi len odvrkol, že nemám tlačiť, ale spojiť nohy, otočiť sa nabok a čakať. Vraj tam nie som sama, tak treba vydržať. Hrozný pôrod. Ale druhý už prebehol bez problémov, lekári mali menej práce. (smiech)
Ako sa žilo medzi dvoma svetovými vojnami?
Viete, že v podstate celkom dobre? Boli sme taká stredná vrstva. Keď som mala desať rokov, rodičia sa vrátili do Bratislavy.
Bývali ste na Obchodnej ulici.
Áno. V dome bola mliekáreň. Pamätám si to, lebo mlieko som milovala a milujem dodnes.
Už vtedy šlo o takú vychytenú ulicu?
Veru áno, bola dosť dôležitá, zároveň však úplne iná, nie taká zaprataná. Vtedy cez ňu ešte neviedla trasa električky, auto sme na nej stretli len výnimočne. V každom dome však fungoval súkromný obchod.
Bola v nich drahota?
Ani nie, extra a nóbl obchody boli situované skôr na korze, na Sedlárskej ulici. Na Obchodnej šlo o taký cenový priemer.
Domy na tej ulici majú pomerne veľké dvory. Čo sa v nich dialo?
Jeden taký bol presne oproti nám. Obrovský dvor, v ktorom malo domov asi päť dievčat. Dve boli Maďarky, dve Nemky, jedna Slovenka. Viete si predstaviť, akými jazykmi sme celkom prirodzene hovorili. Takto som sa naučila nemecky. Žiadna nadradenosť, prosto prirodzené priateľstvá bez ubližovania a posmievania sa druhým.
Toto by mali počuť hejslováci.
(smiech) Národnostné spory nemali šancu, také čosi bolo neslýchané. Celé dni sme sa hrali vybíjanú. Sem-tam aj vyletela domovníčka, aby sme toľko nevrieskali. Krásne detstvo.
Čo rešpekt k rodičom?
Ten bol úplne prirodzený. Niektorí sme rodičom tykali, iní vykali, ako kde. Môj manžel napríklad svojej mame vykal do konca života. Nerozumela som tomu, ale potom mi vysvetlil, že keď sa narodil, jeho mama mala len šestnásť. Dala ho k starým rodičom a teda vyrastal na dedine. Keď za ním potom prišla, bola pre neho tak trochu cudzia.
Vaši boli prísni?
Najmä mama. Keď sme neposlúchali, občas nabehla, sem facka, tam facka a boli sme ticho. (smiech) Mali sme s bratom úžasnú a dobrú mamu.
Vrátim sa ešte k Stupave, v ktorej ste žili pred príchodom do Bratislavy. Dom ste mali pri futbalovom ihrisku, okolo boli stromčeky, pri nich koly. Po niektorých zápasoch vraj boli fanúšikmi používané ako zbraň.
Áno, to bolo obdobie, keď otec pracoval v tamojšej cementárni ako účtovník. Na tom štadióne sme neustále počúvali jedného kamaráta, volal sa Dodo. Neuveriteľne ukecaný človek, len sme si sadli a smiali sa. Čistý ľudový rozprávač, zlatý chlapec. Bohužiaľ, nedávno zomrel.
Dodo Kristín?
Vy ste ho poznali?
Nie, ale čítal som o ňom.
Perfektný človek, dokázal zabávať celú partiu.
S tými kolmi to je pravda?
Veru je. Keď sa hrali zápasy, okná sa zatvárali a všetko sa zamykalo, lebo chlapci sa s tými kolmi bili medzi sebou.
Inými slovami, futbaloví chuligáni existovali už v tridsiatych rokoch.
No jasné, vyslovene sa mlátili, to neboli žiadne hladkania.
Ako sa obliekali vtedajšie deti? Zo starých fotografií mám pocit, že hlavnú rolu u chlapcov hrali krátke nohavice na traky.
Presne tak. Chlapci nosili bavlnené pančuchy a na nich tie krátke nohavice. Môj brat pančuchy vyslovene neznášal, presvedčilo ho až to, keď sa mu v nich - na mamin pokyn - ukázal susedov syn Jarko. (smiech) Populárne boli aj takzvané pumpky, tie siahali len pod kolená. Tričká neexistovali, takže sa nosili v podstate len košele.
Do čoho sa „štafírovali" dievčatá?
Keď som bola v puberte, prišla vojna a vtedy sme sa už štafírovať nemohli. Prakticky ničoho nebolo, takže sme sa ani nemali do čoho. Všetky šaty, čo som mala, mi prešila mama z toho, čo jej priniesli rôzne tety, ktoré to už nechceli.
Sedemdesiatosemročná Zuzka Chovanová mi v rozhovore vravela, že na dedine sa v tých časoch jedli najmä varené a pečené zemiaky, mlieko, varila sa kapusta. Ako to bolo v meste?
Úplne rovnako, v tomto nebol žiadny rozdiel. K tomu mama nosila od jednej babky domáce maslo. Vždy bolo zabalené vo veľkom zelenom liste. Keď od nej priniesla kačicu a upiekla ju, to bola slávnosť veliká. Mäso bolo nadštandard.
Prečo?
Lebo za vojny bolo len na lístky.
Čo to znamenalo?
Že na jednu osobu bolo presne stanovené množstvo mäsa za mesiac. Kupovať ho navyše? To sa nedalo, možno načierno. Našťastie som s tým nemala problém, mäso mi odmalička nechutilo. Raz mi dal za to otec aj zaucho, ale nepomohol si. (smiech) To bola prvá aj posledná bitka od neho, inak nás nikdy neudrel.
Mäso vám nechutí dodnes?
Neskôr som ho začala jedávať, ale nič moc, maximálne nejaké to kuracie prsíčko raz do týždňa. Tak to robím dodnes. Viac nepotrebujem. Vždy som mala radšej múčniky, trebárs palacinky, ale aj ryžový nákyp a podobne.
Pani Chovanová spomínala aj na mimoriadne prísnych učiteľov v škole. Akých ste mali vy?
V prvej triede som mala fantastickú učiteľku, dodnes ju spomína celá Stupava. Volala sa Vilma Potmanová. Úžasná a fantastická žena, ktorá vychovala celé generácie. Jej ľudský prístup sa ani nedá opísať. Spýtajte sa kohokoľvek v Stupave.
Mám tu vašu fotografiu z tretej triedy. Sú na nej samé dievčatá. Chlapci mali vlastnú?
Áno, v tom čase neexistovali zmiešané triedy. Viete, kto učil na tej istej škole chlapcov? Kapitán Nálepka. Na starosti mal aj môjho brata. Bol nenormálne prísny, facky tam lietali ostošesť. Raz sa v triede objavili vši a preto všetkým chlapcom prikázal, že na druhý deň musia prísť ostrihaní dohola. Naši však boli proti a jeho príkaz nerešpektovali. Brat prišiel do školy a keď ho Nálepka zbadal, vzal nožnice a na temene mu vystrihol plešinu do kruhu. Otec s mamou skoro odpadli. Otec zúril, hoci bol mimoriadne pokojný človek, na druhý deň prišiel do školy a pýtal sa Nálepku, čo to má znamenať. „Môj syn vši nemá a vy mu nebudete rozkazovať, aké bude mať vlasy. Čo si to vôbec dovoľujete?" Učiteľ sa, samozrejme, nedal, tak sa veľmi pochytili. Mama sa potom aj bála, či ten incident nedá Nálepka pocítiť môjmu bratovi, ale našťastie, nič také sa nestalo. On bol totiž prísny na celú triedu, nerobil žiadne výnimky. Žiaci ho nemali radi, naozaj ich fackal ako...
Nálepka bol výnimka, alebo telesné tresty patrili k škole ako normálna vec?
Patrili k vyučovaniu. Okrem faciek sa používalo aj bitie palicou po spojených prstoch na ruke.
Mlátili aj dievčatá?
Veru nie. Vidíte, to je zaujímavé, vždy bili len chlapcov. Asi sme boli poslušnejšie, neviem. (smiech) Mali sme výborné učiteľky, na žiadnu sa nemôžem sťažovať.
Ako ste vnímali vojnový slovenský štát?
Mám naň zlé spomienky. Ako decko som neraz zažila prepady gestapákov. Cez deň i v noci. Vždy prišli s vlčiakom a hľadali židov. Aj mliekáreň, ktorú som spomínala, patrila židovi, volal sa Kraus. Nemci nám povyhadzovali všetky skrine, pozerali pod postele, len som sa pod dekou triasla od strachu.
Predpokladám, že na Obchodnej ulici bolo veľa židov, takže gestapáci sa tam riadne „vybláznili".
Bohužiaľ, áno. Poviem vám jeden mimoriadne smutný zážitok. Keď si naň spomeniem, vždy mi je do plaču. V susednom dome bol taký malý obchodík s rozličným tovarom. Patril pomerne mladému chlapcovi, židovi. So ženou mali päť detí, každý rok sa im narodilo jedno. Tiché a krásne detičky, nikdy sme ich nepočuli robiť niečo zlé. Dnes decká často nivočia všetko, čo vidia okolo. U nich to neexistovalo. Boli naozaj veľmi slušne vychované. Zrazu som počula obrovský krik. Utekala som do okna a videla niečo, na čo sa nedá zabudnúť.
Deportácia?
Stálo tam nákladné auto. Nemci naň najskôr vyhodili toho žida, potom chytali po jednom tie deti za ruky a nohy, a... prepáčte, ťažko sa mi o tom hovorí... ako vrecia ich hádzali na korbu. Ako dobytok. Najmenšie malo dva roky. Revalo od bolesti. Odvážali ich do koncentráku. Dodnes mám z toho traumu.
Na spev som chodievala napríklad aj k profesorke Korínskej. Mala dve krásne dcéry, 19 a 20-ročné. Obe zlikvidovali v koncentráku, k tomu aj jej manžela - lekára. Jediná z celej rodiny prežila. Keď sme u nej boli, vždy nám, žiačkam, vravela, že sme ako jej vlastné dcéry. Bola úplne sama, pritom to bola úžasná žena. Medzi jej žiakov patrila napríklad aj pani Kišoňová a iní veľkí sólisti z divadla.
Akí ľudia boli židovskí obchodníci?
Dobrí, slušní, nikoho neokrádali. Mama to robila tak, že mala jeden zošit, ten si vzala do obchodu, a doň sa presne zapísalo, čo nakúpila. Koncom mesiaca to vždy naraz zaplatila. Vtedy celkom bežný systém. Obchodníci však mali vo zvyku dávať za vernosť nejakú drobnú pozornosť - tácku, pohár a podobne. Bolo vidno, že si svojich zákazníkov vážia.
Sú ľudia, ktorí si vojnový štát pochvaľujú.
Ja nemôžem. Ako sa dá pozitívne hodnotiť štát, keď na vlastné oči vidíte likvidáciu ľudí?
Čo arizátori?
Bohužiaľ, aj s nimi sme mali tú česť. Jeden z nich prišiel miesto toho žida, ktorého som spomínala. Už mu ani neviem meno, pamätám si len, že bol vypasený a nepríjemný. Mal pocit, že všetko je jeho. Moji rodičia s ním nemali dobré vzťahy, veď na to, aby získal ten majetok, musela byť zlikvidovaná jedna celá rodina. Koncentračné tábory boli hrozná vec, ani neviem, ako vôbec môže človek človeku tak ublížiť.
Katechéta vám v škole povedal, že meno Beatrix znamená „prinášajúca šťastie", „obšťastňujúca". Odporučil vám, nech žijete tak, aby ste toho mena boli hodna. Podarilo sa?
(smiech) Snažila som o to, takže dúfam, že áno. Celý život tú radu nosím v sebe.
Ako vám pomáha viera v Boha?
Pán Boh nikdy neopustí človeka. Keď mám totiž akýkoľvek problém, mám sa na koho obrátiť.
Nikdy ste nezapochybovali?
Nie, absolútne nie. To neexistuje, veď to sa ani nedá. Ja som si u Boha možno vyprosila aj manžela. Ako sedemnásťročná som sa modlievala, aby som mala dobrého. A našla som skvelého, úžasného človeka.
Stali ste sa speváčkou, ale pôvodne ste mali iný plán.
Áno, súkromne som sa učila angličtinu, lebo mojím snom bolo vyučovať ju v škole. Šla som ju študovať aj na Filozofickú fakultu, ale všetko sa zmenilo, pretože už v tom čase som spievala v rozhlasovom zbore.
Soprán aj alt. Už predtým ste však spievali v Dóme svätého Martina. Koľko ste mali rokov?
Možno pätnásť. Chodil tam aj známy dirigent Ladislav Slovák. Raz prišiel medzi nás a vraví: „Zakladám miešaný zbor pre potreby československého rozhlasu. Kto má záujem, nech príde poobede o štvrtej." Písal sa október 1946. Ako prvé sme naštudovali dielo Česká píseň od Bedřicha Smetanu. V Česku nás po vystúpeniach vždy chválili. Vraveli, že na rozdiel od pražského zboru spievame so srdcom.
Čo tvorilo repertoár?
Ľudové piesne, upravené pre zbor, skladby od Alexandra Moyzesa, Jána Cikkera, Smetanu a všetky svetové oratóriá. Krásne časy, časom nás bolo až osemdesiat členov.
Koľko ste mali za vystúpenie?
Tridsať korún. Tie sme zväčša rovno minuli, chodili sme totiž na večeru do pivnice v Carltone. Oplatilo sa to však, boli sme skvelá partia.
Známou ste sa stali v triu, ktoré sa volalo Tri dievčatká. Spolu s vami tam spievala Viera Palátová a Herta Šimanová.
Dirigent Slovák ma v zbore posadil vedľa Viery. V roku 1948 jedna dievčina z toho tria emigrovala do Ameriky. Viera sa ma pýtala, či ju nezastúpim. Vedela, že spev ovládam, stačilo mi dať do ruky noty, bola som predsa „vycvičená" z kostola. Dohodli sme sa, a už večer po prvej skúške sme úspešne vystupovali v petržalskom AuCafé na nejakom poľovníckom večierku.
A sprevádzali ste aj Františka Krištofa Veselého. Aký to bol človek?
Fantastický. Taký typický gavalier, džentlmen, pán v tom dobrom slova zmysle. Nikdy nebol namyslený, ale veľmi skromný a solídny. Raz som ho stretla po rokoch, už bol na dôchodku, a smutne priznal, že má veľmi malý dôchodok, z ktorého nedokáže dcére utiahnuť štúdium medicíny. Dodal, že na druhý deň pôjde za ministrom a oznámi mu, že sa s klobúkom postaví na roh ulice a bude žobrať. Vraj mu to za tú hanbu stojí.
Bol za ním?
Asi áno, jeho dcérka Evička vyštudovala. (smiech) František bol nóbl človek, veľký umelec, spevák, herec. Ani nemusel hrať, stačilo mu byť samým sebou. Pokojne sa mohol stať namysleným, veď po predstaveniach ho ľudia nosili na pleciach. Doslovne. Celý život však bol skromný a príjemný, mám na neho iba pozitívne spomienky.
Český spisovateľ a publicista Arnošt Lustig v rozhovore s Pavlom Mešťanom, riaditeľom Múzea židovskej kultúry, povedal, že práve Veselý za vojny spieval aj piesne typu „Od Prešova ide vlak, na ňom sedí Šaňo Mach, všetci židia na Slovensku z neho majú strach..." až po slová „pokiaľ pánom na Slovensku Slovák nebude".
Hm... verte, neverte, v živote som o ňom niečo také nepočula. Neviem sa k tomu vyjadriť, nikdy som ho také nepočula spievať. Naozaj nie. On spieval len operetky a pesničky o láske.
Jeho piesne naspieval aj Milan Lasica. Ako sa vám to pozdávalo?
Bola som veľmi rada, že tie veci obnovil a pripomenul. Lasica to pritom spieva svojsky, vôbec neimituje Veselého. Ostal sám sebou a je to výborné. Veľmi ma to potešilo.
V tých časoch sa veľa spievalo o láske. Nedegraduje ju to, ak sa slová o nej vložia do takmer každého textu?
Čo je najkrajšie v našom živote? Láska. Dnes jej je, bohužiaľ, podstatne menej, ako kedysi. Keby pribudla, život by bol iný. Navyše tie texty sa aj hodili k vtedajším melódiám. Pekne to sedelo, lahodilo uchu. Láska je dôležitá, bez nej by bol život prázdny.
Prečo jej ubudlo?
Lebo ľudia sú agresívnejší, uponáhľaní, bezohľadní. Neviem, či je to dobou, honbou za peniazmi... nemám na to vysvetlenie. Vidím to aj na niektorých obyvateľoch nášho domu, ktorí sa sem prisťahovali neskôr. Stretneme sa na schodoch, ani nepozdravia. Keď sa ku mne blížia po schodoch, trochu im uhnem a s usmiatou tvárou nahlas poviem „dobrý deň". Prekvapene pozrú, ale odzdravia.
Kto je vinný za neohľaduplnosť ľudí?
Rodičia, nikto iný. Škola im môže dať vedomosti, ale vychovať ich musia rodičia. Tí majú byť vzorom, nie negatívnym príkladom. Ak si doma nadávajú, urážajú sa, nevážia jeden druhého, ich deti budú rovnaké.
Lákali vás do komunistickej strany?
Nie. Ale aj keby, odmietla by som. Nikdy som nebola v žiadnej strane. Ani nebudem. Také veci ma vôbec nezaujímali. Chcela som byť len dobrá speváčka. Každý zodpovedáme sám za seba, razím teóriu, nech si každý žije svoj život, ako chce. Nikoho neobmedzujem, nikomu nič neprikazujem. Kto chce robiť politiku, nech ju robí. Nech všetci žijú tak, ako to cítia. Tak, aby boli šťastní. Ja som veľmi spokojný a šťastný človek, teším sa z maličkostí. Ži a nechaj žiť, to je moje heslo.
Vráťme sa k spevu. Čo ste mali radšej - zbor, alebo trio?
Jednoznačne zbor, patriaci najskôr pod rozhlas a od roku 1957 pod filharmóniu. Som jeho zakladajúca členka a všetko ostatné, aj tanečné piesne, som robila len popri ňom.
Máte prehľad, koľko nahrávok po vás ostalo?
Nie, bohužiaľ. Nikdy som si to nepísala. Všetko som to brala len, ako sa nemecky hovorí, nebenbei.
Čím je zbor fascinujúci?
Tým, že z každej strany okolo vás stoja ľudia, pričom všetci spievajú niečo iné. Síce to isté dielo, ale každý má iný part. Keď to spojíte a ladí to, vzniká nádherná muzika.
Často sme chodievali na zájazdy do Talianska a tam som zažila niečo úžasné. V jednej katedrále sme spievali Mesiáša od Händela. V ňom je jedna pasáž, v ktorej sa spieva Hallelujah, určite to poznáte. Oproti nám na opačnej strane bol obrovský kríž. Bez Krista, len taký holý. Kostol bol nabitý ľuďmi, a keď sme spustili Hallelujah, všetci sa postavili, a keď sme skončili, tlieskali ako šialení, dupali, vrieskali. Nakoniec nám neostávalo iné, ako to zaspievať znovu. Dali sme do toho celú dušu. Talianske publikum je skvelé, dodnes to považujem za najväčší zážitok zo všetkých zájazdov. Pre mňa je zbor nenahraditeľný, sólové spievanie ma tak nelákalo, hoci som ho robila. Zbor je súzvuk, krása.
Ktoré sú vaše obľúbené oratóriá?
Určite Johanka z Arcu.
Od Honeggera?
Presne tak. Viete, kto u nás vtedy stvárňoval Johanku? Miluška Vášáryová. Mali sme slzy v očiach, ako krásne to zaspievala. Publikum nás dlho nevedelo pustiť z javiska. Neuveriteľná nádhera.
Milujem ale aj iné. Raz si nás objednali do Düsseldorfu zaspievať dielo Misa Solemnis od Beethovena. Ale pozor - spamäti. Povedala som, že je to vylúčené, ide o príliš náročné dielo, ktoré je problém zaspievať aj z nôt, nieto bez nich. Režisér povedal, že musíme, lebo to chce spracovať scénicky. Tak sme tri mesiace dreli, až sme to zvládli. Do toho sme museli dodržiavať choreografiu. V jednej časti sme aj ležali... No skúste spievať poležiačky v zbore, keď sa nemáte ako oprieť o bránicu... Ale dokázali sme to, publikum nás dokonca čakalo aj po predstavení, bolo ohúrené tým, čo sme predviedli.
Koho si rada vypočujete zo súčasnej hudby?
Mekyho Žbirku, to je úžasný človek aj umelec. Odjakživa ho mám rada.
Poznáte ho osobne?
Žiaľbohu, nie, ale často na neho myslím. Raz som spadla a zlomila si ruku. Sedela som a pozerala, ako mi napúcha, a ako prvé mi napadlo zaspievať si pesničku Čo bolí, to prebolí. Mám rada aj Mariku Gombitovú, to je veľký zjav, ale aj Janku Kirschner. Ona je veľmi skromné a pekné dievčatko, má výborné pesničky. Rádio počúvam celé dní, takže mám prehľad. (smiech)
Býva vám smutno, keď vidíte, ako vaši rovesníci postupne odchádzajú?
Áno, je mi z toho veľmi ťažko. Postupne ma opúšťajú, ale taký je život. Ďakujem Bohu, že mi dáva toľko zdravia. Smutné myšlienky si však veľmi nepripúšťam, nechcem byť nariekajúca a depresívna osoba. Teším sa z každého dňa, život milujem doslova nekonečne. Milujem svojich dvoch synov, nevesty, vnukov, vnučky, pravnúčika, celú rodinu. Nie je to fráza. Kým vládzem, snažím sa im pomáhať.
S manželom ste sa zoznámili v rozhlase, kde robil technika. Bol vašou prvou láskou?
Predtým som prežila jednu lásku ešte počas školy, ale ten chlapec hrozne žiarlil. Po maturite sme šli celá trieda do Tatier na výlet, on ma ani nechcel pustiť. Doslova plakal, kľakal si na kolená a prosil, aby som nešla. Taký vzťah nemohol fungovať, tobôž pri mojom povolaní speváčky, ktorá musela často cestovať.
Manžel nežiarlil?
Kdeže. (smiech) Aj som sa ho na to pýtala. Keď som šla na koncert, pekne som sa obliekla, postavila sa do dverí a povedala: „Taťuško, tak ja idem. Som dobre oblečená?" Jeho odpoveď bola: „Čím som si ja zaslúžil, že mám takú ženu?" Výborný chlap. Aj som mu priznala, že som si ho vymodlila. Bol veľmi zlatý, ale už dvanásť rokov som sama. Veľmi mi chýba. Keby som chcela, mohla som mať po jeho smrti plno chlapov, kamarátov, vdovcov... ale nie. Maximálne tak podiškurovať, vypiť si kávu, ale aby niekto nahradil Lacka? To sa nedá. Vidím ho v celom tomto byte. Prežila som s ním tak krásnych 40 rokov, že si neviem predstaviť, aby prišiel niekto iný.
Keď umieral, lekár mi dovolil ostať pri ňom aj po návštevných hodinách. Lacko už prakticky nevnímal okolie, a zrazu len otvoril oči a vraví: „A športku si podala?" Rozplakala som sa, veď uznajte - v takom stave myslieť na športku. O týždeň som ju podala a... vyhrala som 6500 korún. Nikdy predtým ani potom sa to už nepodarilo. Bola som z toho hotová. Zariadil mi to zhora. Jeho telo odišlo, ale láska a srdce ostali so mnou.
Je dôležité, aby sme v živote vykonávali dobré skutky? Ak áno, prečo?
Keď pre nič iné, pre náš vlastný dobrý pocit, pre pokoj duše. Ja sa o ne snažím každý deň. Stačí, keď len niekomu pomôžem prejsť na druhú stranu cesty. Pomáhať iným je krásne a keby sme tak robili všetci, boli by sme šťastnejší.
Rozhovor bol autorizovaný, Beatrix Littmannová v prepise nič nezmenila.
Medzititulky: Redakcia
štvrtok 20. 8. 2009 Karol Sudor
www.sme.sk
|
| Kuba nemá nič. Aj toho sa má vzdať - Raúl Castro nenadával Američanom, ale vyčítal Kubáncom, že málo robia. Budú sa mať horšie.
HAVANA, BRATISLAVA. Zahraniční podnikatelia už takmer nič nedovážajú, pretože kubánske banky nemajú peniaze. Tisícky štátnych podnikov musia denne aspoň na päť hodín vypnúť prúd, aby ostrov nezostal bez svetla. Staršie fabriky a podniky zatvorili úplne a pracovníkov zamestnali opravami či upratovaním. Iní museli ísť na preškoľovacie kurzy – budú po nich doučovať marxizmus-leninizmus. Verejnú dopravu režim obmedzil a obchody sú prázdne. Na potravinové lístky dostanú Kubánci zase menej fazule a ryže.
A do toho prezident Raúl Castro vyhlási, že si ľudia musia ešte viac utiahnuť opasky, lebo krajinu pre svetovú krízu čakajú ťažké časy.
Nie Amerika, ale vy
Povedal to počas najvýznamnejšieho kubánskeho sviatku, útoku na kasárne Moncada z roku 1953, ktoré sa síce skončili fiaskom bratov Castrovcov, znamenali však začiatok revolúcie. Kubánci ho zvykli oslavovať, tento rok ich však Raúl Castro schladil. Výnimočne nenadával Spojeným štátom, ale priamo Kubáncom. Vyzval ich, aby pracovali usilovnejšie a nevyhovárali sa na americké obchodné embargo, ktoré trvá 47 rokov.
Z toho, že Kuba nevyrába dosť ovocia, zeleniny a základných potravín, nemôže obviňovať nikoho iného ako samu seba, vyhlásil Castro.
„Nedá sa len kričať Vlasť alebo smrť, Preč s imperializmom alebo Blokáda nás obmedzuje,“ vyhlásil dokonca .
„Pre Kubáncov to musí byť urážka, kedže posledných 50 rokov režim využíval tieto frázy na svoju propagandu a na to, aby vinil zo svojich neúspechov Spojené štáty,“ hovorí Gabriela Šuvadová z organizácie Človek v ohrození. Pripomína, že pôda sa neobrába už desaťročia a Kuba dováža zo zahraničia viac ako 80 percent potravín, hoci by si ich mohla vypestovať sama.
Až Raúl Castro dovolil, aby na štátnej pôde hospodárili aj súkromníci, stále však chýba technika na jej obrábanie. „Zo 110-tisíc žiadostí o pôdu štát vyhovel 82-tisícom, ale ani to nestačí,“ dodáva Šuvadová.
Lepší kôň ako somár
Raúl Castro sa k ľuďom v nedeľu prihovoril na Námestí revolúcie v meste Holguín, kde presne pred tromi rokmi poslednýkrát na verejnosti vystúpil Fidel. Minulý rok vo februári odovzdal oficiálne vládu v krajine mladšiemu Raúlovi a ľudia dúfali, že urobí aspoň nejaké reformy, ktoré by im umožnili slušnejšie žiť. Nič z toho sa nestalo a
Kubánci začínajú s nostalgiou spomínať na staré časy, hoci neboli o nič lepšie.
Na jednom múre v Havane niekto veľkými písmenami napísal: „Vráť mi naspäť koňa, ten somár nestojí za nič.“ Pre mnohých je tým koňom stále Fidel.
www.sme.sk 28. 7. 2009 | Miriam Zsilleová
|
| Kríza obrala Alžbetu II. - Britskú kráľovnú Alžbetu II. (na snímke) obrala kríza o 1,6 miliardy GBP (1,86 miliardy eur), takže zostatková hodnota jej majetku klesla na 6 miliárd GBP.
Podľa internetovej stránky spoločnosti Crown Estate (CE) je to dôsledok súčasnej finančnej a hospodárskej krízy. Napriek tomu sa však bilancia CE v hospodárskom roku 2008/09, ktorý sa uzavrel 31. marca, skončila prebytkom 226,5 milióna GBP. Medziročne vzrástol o 6,1 %. Pokles hodnoty majetku britskej koruny súvisí so súčasným znížením ceny nehnuteľností na Britských ostrovoch.
Podľa výkonného riaditeľa Crown Estate Rogera Brighta skupina nie je imúnna voči svetovej kríze. "Riešili sme celý rad problémov," povedal, "okrem iného skrachovali aj prenájomcovia, čo oslabilo naše príjmy".
CE pozostáva z rozličných majetkov a podnikateľských jednotiek. Jej portfólio sa delí na mestské, morské a agrárne. Tvoria ho farmy s chovom hovädzieho dobytka v severnom Škótsku a lom na obkladový kameň v južnom Anglicku. Spravuje aj kráľovské nehnuteľnosti v londýnskom West Ende a lesy v západnom Anglicku. Majetkom britskej koruny je vyše 1000 domov, v ktorých sú obchody, obchodné parky, priemyselné podniky, asi 400 území s vedeckou hodnotou na súši i na mori. Majetkom koruny je aj 110.000 ha ornej a lesnej pôdy, viac ako 55 % britského morského príbrežia. Výsostným majetkom koruny sú aj ložiska zlata a striebra v krajine.
Príjmy z kráľovských majetkov sa od roku 1760 odvádzajú do štátnej pokladnice. V uvedenom roku uzavrel parlament dohodu s kráľom Jurajom III., podľa ktorej štát zaručuje korune stály príjem (vtedy to bolo 800.000 libier ročne) na krytie prevádzky kráľovských palácov, cestovanie kráľovskej rodiny a iné skupiny kráľovských výdavkov.
Niektorí analytici poukazujú na to, že hovoriť o bohatstve britskej kráľovnej v súčasnosti je nepresné a možno aj nesprávne. Majetky Koruny nie sú jej vlastníctvom. Nesmie ich predávať ani sama o nich rozhodovať. Spravujú ich komisári, pracovníci správy Crown Estate. Tá formálne podlieha parlamentu, ktorému podáva výročné správy o svojom hospodárení.
Jediným vlastníctvom kráľovnej je len Windsorský veľký park (Windsor Great Park), ktorý každoročne navštívia asi dva milióny ľudí.
Informovala o tom ruská televízna stanica Vesti na svojej internetovej stránke a internetová stránka Crown Estate.
TASR 11.07.2009 www.hnoline.sk |
| V Lotyšsku berú ako záruku na peňažné pôžičky ľudské duše - RIGA. Náboženskí predstavitelia v Lotyšsku odsúdili miestnu finančnú spoločnosť, ktorá ponúka ľuďom možnosť upísať svoje duše ako záruku na získanie peňažnej pôžičky. Jej klienti musia podpísať zmluvu o tom, že firma bude "vlastniť" ich duše v prípade neschopnosti splatiť dlžnú sumu. Informoval o tom spravodajský portál Delfi.
Výška poskytovanej pôžičky je zhruba do 720 eur.
"Možno je to len čin cynických finančníkov, ktorí chcú využiť strach zo straty duše na zbohatnutie. Je však možné, že sú za tým náboženské ciele - satanizmus, okultné vedy alebo niečo tohto druhu - so snahou zničiť ľudské duše," uviedli v spoločnom vyhlásení lídri evanjelickej, pravoslávnej a katolíckej cirkvi.
Lotyšsko sa stalo jedným z najviac postihnutých štátov EÚ, na ktorý doľahla globálna ekonomická kríza. Vláda vo februári odstúpila po vlne pouličných protestov proti plánovanému zvýšeniu dane z pridanej hodnoty a ďalším nepopulárnym opatreniam, ktoré by pomohli splniť rozpočtové záväzky voči EÚ.
Nový premiér Valdis Dombrovskis varoval, že Lotyšsko je na pokraji bankrotu, pripomína agentúra RIA Novosti.
7. 7. 2009 TASR |
| Vypnúť či nevypnúť vlastnej mame prístroj? - Pomôžte štátu, ušetrite mu obrovské peniaze a on vás za to posadí do takého domáceho väzenia, že po čase od zúfalstva takmer zošaliete. Prídete o prácu, súkromie, priateľov, peniaze, oddych, o všetko. Budete sa doprosovať, plakať, zúriť, písať listy, modliť sa, aby sa to už skončilo. Stanete sa otrokom lásky k príbuznému, schopným vyviesť čokoľvek len preto, aby si vás kompetentní konečne všimli. Iba svedomie vám nedovolí spraviť to najhoršie. Takáto je pointa príbehu zúfalej Bratislavčanky Dagmar Kyslerovej, ktorá sa sedem rokov 24 hodín denne stará o svoju nevyliečiteľne chorú mamu. Že to nie je možné? Nezmysel. Je to ešte horšie, ako si ktokoľvek dokáže predstaviť. Zdravotná a sociálna starostlivosť sú v praxi len franforce prianí byrokratov, generujúcich legislatívu od zeleného stola.
Z pekla do pekla?
Pavlíne Bročkovej (76 rokov) z Bratislavy pred rokmi určili ťažkú diagnózu. Má názov ALS, teda amyotrofická laterálna skleróza, čo je ťažká, nevyliečiteľná a smrteľná choroba, postihujúca nervové bunky v mozgu. Dôsledkom je paralýza a neskôr smrť. U každého pacienta prebieha inak. Obvykle nemá vládu nad svojím telom, nedýcha, takže je na umelej ventilácii pľúc, neprijíma potravu a teda je umelo vyživovaný, nevyprázdňuje sa, nerozpráva. To všetko pri plnom vedomí. Koľkí z nás by chceli žiť, keby nedokázali hýbať ničím iným len očami, uvedomujúc si, že sú príťažou a niet cesty späť?
Vložte si video na vlastnú stránku, kliknite na menu - kód na stránku
Pani Bročková sa dostala do nemocnice v roku 2002, jej dcéra Dagmar ju však po čase vzala domov. Nemohla sa pozerať, ako ju trápia so starým a nespoľahlivým prístrojom na dýchanie. Snažila sa, aby jej ho vymenili, ale neúspešne, mama tak ostávala „nedodýchaná". Zdravotná sestra jej viackrát povedala: „Ešte nie je dosť modrá, nech len vydrží". To, že do služby nastupovali aj sestry bez skúseností s intubovanými pacientmi, je drobnosť. Mame z pier odčítala, že sa v noci vyslovene bojí. Pohár pretiekol, keď nastal problém s kanylou. Sfušovaná práca spôsobila, že mama sa dusila, na čo kompetentní reagovali, že je to bežná reakcia na zákrok. Dagmar musela privolať sestričku z JIS, ktorá s hrôzou opravovala odfláknutú prácu kolegov. Vzala teda mamu domov a jedno peklo vystriedalo druhé. Peklo, v ktorom starostlivosť o matku úplne deštruovala všetky jej sociálne väzby a normálny život. Nikto jej totiž nepovedal, čo ju čaká.
S mamou dnes Dagmar komunikuje tak, že jej kladie otázky: „Nie si smädná? Netreba ťa otočiť?..." Ak žmurkne okom, znamená to „áno". Toto sa opakuje celé dni už sedem rokov. Treba ju kŕmiť, odsávať, prebaľovať, polohovať, kontrolovať. Každé dve hodiny, prípadne aj skôr. „Ste ako robot. Idete variť, zapípa prístroj a treba to nechať, detto, keď ste v sprche, na WC, 365 dní v roku, noci nevynímajúc." Dagmar opustila prácu, prišla o súkromie, priateľov. Posedenie na káve, prechádzky, oddych, dovolenka? Nehrozí. Domáce väzenie, z ktorého niet úniku.
Nemá nárok na šťastie?
Jej mama má dôchodok približne 300 eur, čo pre Dagmar znamenalo drastické zníženie opatrovateľského príspevku na 100 eur mesačne. Na viac nemá nárok. To, že jeden deň takéhoto pacienta v nemocnici by stál štát v priemere viac ako 660 eur denne (20 tisíc korún), tento štát netrápi. Za celé tie roky mu pritom ušetrila niekoľko miliónov korún. O tom, že do leta 2007 sa opatrovanie nezapočítavalo ani do odpracovaných rokov na dôchodok, škoda hovoriť.
„Nevedela som, čo ma čaká, povedali, že to bude trvať iba pár mesiacov. Hodia vás do vody, ale plávať sa musíte naučiť sám," vraví smutne Dagmar. Keď sa do toho pustila, nikto jej nepovedal, čo ju to bude stáť. Ani času, ani peňazí. Má nárok na 60 plienok mesačne, potrebuje ich však 90, takže dopláca 33 eur. Platiť si musí aj rôzne prípravky, pomôcky a roztoky, pričom na mnohé veci musí každý štvrťrok vybavovať výnimky, hoci ide o chronické ochorenie bez prognózy na zlepšenie. Akoby teda toho nebolo málo, musí lietať po doktoroch, aby získala byrokratické pečiatky u pneumológa, gastroenterológa, geriatra, chirurga a tak ďalej, pričom tí jej mamu ani len nevideli. Pritom by stačilo, aby sa pri podobných diagnózach potvrdila doživotná výnimka na všetko potrebné.
Neuveriteľné je, že v nemocnici by mama nemusela by platiť nič, pretože všetko uhradí poisťovňa. Takto na potrebné veci padne celý opatrovateľský príspevok. Ako má Dagmar zo zvyšku platiť bývanie, stravu, oblečenie, telefón, lieky a energie (odsávačka aj dýchací prístroj míňajú elektrinu prakticky nepretržite)? To štát nezaujíma. Nemá predsa nárok ani na gumené rukavice. „Detaily, tie ma netrápia," rezignovane dodáva Dagmar, ktorá sa zadlžuje, lebo z 300 eur dve osoby prosto nevyžijú. „Už nemám nárok na šťastie, vyčerpala som si ho v mladosti," kričí z nej totálna rezignovanosť. Štve ju, že zdravotníctvo na ľudí, o ktorých sa doma starajú rodinní príslušníci, kašle. Odbery krvi a moču jej mame urobili až po troch rokoch. Na tvrdé naliehanie. Ak chce, aby jej vymenili kanylu, musí sa doprosovať, ak rýchlu zdravotnícku pomoc, spovedajú ju, akoby to chcela zneužívať.
Valentovič sľúbil, ale nedodržal, Raši je mimo reality
Všetky trápenia potvrdzuje aj Ľudmila Gričová, šéfka neziskovky Centrum samostatného života, pomáhajúcej ľuďom s ťažkým telesným postihnutím. Písala bývalému ministrovi Ivanovi Valentovičovi a ten sľúbil, že spracuje metodiku, ktorá pomôže. Jeho odchodom však sľub vyšumel do stratena. Valentovičov nástupca Raši zase odpísal, že predsa majú nárok na pomoc z takzvaných ADOS - agentúr domácej ošetrovateľskej starostlivosti. Minister však zjavne nevie, aká je realita. ADOS síce poskytne zdravotnú sestru, ktorá Dagmar a jej mamu navštívi, ale celé je to skôr paródia ako skutočná pomoc. Sestra má totiž na starosti množstvo pacientov denne na rôznych adresách, takže v rodine sa nezdrží viac ako 30 minút. To stačí na vyzlečenie kabáta, vypísanie papierov, pár otázok, čo je nové, možno trochu pomoci s polohovaním, oblečenie sa a odchod. Ak by ju chceli na dlhšie, treba si priplatiť. Dagmar aj Gričová sa zhodujú, že päť eur na hodinu. Kde by na to rodiny v núdzi vzali?
Vrcholom podľa Dagmar je, že odchodom z nemocnice jej mama de facto nikam nepatrí. Nemá totiž status pacientky. Nikto ju nezaučil, ako obsluhovať prístroje, povedali jej len, ako ich zapnúť a vypnúť. Postupovala teda podľa toho, čo odpozorovala v nemocnici. Tým, že mamu nikde neevidujú ako pacientku, nikto ju nepredvoláva na odbery, výmenu kanyly, na kontroly. Čo si neobehá sama, to nemá. Doprosovanie sa ju už prestáva baviť. „Ešte aj ten pes možno dostane do schránky predvolanie na očkovanie, ja sa toho musím domáhať," vraví smutne. Štát takto obetavé deti, ktoré nenechajú visieť rodičov na krku štátu, oberá o slobodu a zvyšky ich dôstojnosti.
„Asi by fakt pomohlo len to, keby sme sa viacerí dali dokopy a nechali tých pacientov niekde na ulici, nech si ich niekto všimne," rozplače sa Dagmar. „Mama tým však bude trpieť a ja ju nechcem trestať. Je nespravodlivé, že sa musíte domáhať svojich práv." Päť rokov pritom nemala ani polohovateľnú posteľ. „Viete, čo je to dávať vankúše pod takého pacienta, keď sa nedokáže nadvihnúť a pomôcť vám?" Ešte pred časom nemala ani záložné zdroje na odsávačku a v prípade vypnutia prúdu musela byť s mamou do 45 minút v nemocnici. Keby to nestihla, umrie. „Nikto nevie, čo sú to za stresy." Na otázku, či by si mamu vzala, aj keby vedela, čo ju to bude stáť, odpovedala, že áno. „Neviete si predstaviť, ako títo pacienti v nemocnici trpia. Iná vec je, že mame takto vlastne predlžujem život a neviem, či je to dobré. A mama si to uvedomuje..." plače Dagmar. „Je to proti prírode, veď ten človek dávno „odišiel". Neprajem to nikomu." Nemá občas chuť vypnúť mame prístroj, ktorý ju udržiava pri živote? Opäť ju zalejú slzy: „Tisíckrát, ale nemôžem, do smrti by som si to vyčítala."
Nechať ich na centrálnom príjme a utiecť?
Ľudmila Gričová tvrdí, že pre nápravu stačí, aby sa všetci kompetentní rozhýbali - prijali novelu niektorých zdravotníckych zákonov a k tomu vydali metodiku, ktorá zdravotníckym zariadeniam stanoví, čo treba zabezpečiť pri prepustení takéhoto pacienta do domácej starostlivosti. Musí tiež garantovať podrobné zaučenie budúcich opatrovateľov. Tí netušia, čo ich čaká, a až neskôr zistia, v akej situácii sa ocitli, že ide o „nonstop pracovný úväzok". Urgentne tiež treba vybudovať zariadenia, kde by bolo možné chorých umiestniť aspoň prechodne, aby si ich opatrovatelia trochu oddýchli. Dnes ich nikam nevezmú, nemocnice nevynímajúc. Nepatria totiž na ARO ani na JIS-ku. Podľa Gričovej chýba spojovací článok medzi zdravotníckym zariadením a pacientom. Nikto sa nepýta, či sa o chorého má kto starať, či je tam možná výmena rodinných príslušníkov tak, aby nezošaleli. Sú „frustrovaní, totálne fyzicky aj psychicky vyčerpaní, o finančnej stránke nehovoriac... Pozná mnohých, ktorí vravia, že „lepšie by bolo nechať zomrieť chorých v nemocnici, ako si ich brať domov... Pre štát sú títo pacienti stratené prípady, prepúšťané domov, aby umreli. To, že prežívajú roky, sa deje len vďaka obetavej starostlivosti rodiny," hovorí Gričová. Dodáva slová, potvrdzujúce zúfalé tvrdenia Dagmar: „Niektorí rozmýšľali, že ich nechajú na centrálnom príjme a utečú, ale zodpovednosť a svedomie im to nedovolili."
Tento problém nie je maslom iba na hlave Ficovej vlády, nezlyhali totiž len Valentovič alebo Raši, hoci času na zmeny mali dosť. Vinu na seba berie aj exminister Rudolf Zajac. Podľa neho treba prekopať sociálny a zdravotný systém tak, aby kooperovali. Sťažnosti, že štát zlyháva v základných funkciách, sú podľa neho oprávnené. „Treba vybudovať oddelenia, ktoré nebudú ani AROm, ani JISkou, ale Oddelením chronickej intenzívnej starostlivosti, kde budú mať takto chorí kompletnú zdravotnú aj sociálnu starostlivosť," tvrdí Zajac a dodáva: „Malo sa to riešiť, aj my sme mohli spraviť viac... Prípad vašej respondentky bude časom o tom, že nebude chorá len jej matka, ale aj ona sama, lebo skôr či neskôr to psychicky nezvládne. To sa ani nedá, aby bola sedem rokov zavretá a nemohla sa od matky ani pohnúť."
Nedá sa, ale je to tak. Takýchto prípadov je pritom na Slovensku množstvo a netýkajú sa len tejto konkrétnej diagnózy. V mnohých rodinách sa tak prepletá láska a zodpovednosť s bezmocnosťou. Slová Dagmar Kyslerovej nám potvrdili mnohí. Ona sama našim politikom odkazuje: „Nech si to opatrovanie za týchto podmienok prídu vyskúšať, sú tu vítaní. Som zvedavá, koľko vydržia."
Dagmar Kyslerová nám pôvodne odmietla poskytnúť číslo účtu s tým, že jej nejde o peniaze, ale o upozornenie na neúnosnú situáciu stoviek opatrovateľov, ktorí živoria bez toho, aby mali aspoň chvíľku pre seba. Napriek tomu sme sa ho rozhodli zverejniť. Vieme totiž, že si urgentne potrebuje zaplatiť zdravotnú sestru aspoň na niekoľko hodín týždenne. Pomôcť jej možno aj materiálne, zoznam potrebných pomôcok k opatrovaniu je možné vyžiadať si mailom na karol.sudor(at)smeonline.sk.
Číslo účtu: 10839854/0900 (SLSP)
Osudy človečiny sú nepravidelná relácia TV SME, v ktorej sa ľudia spovedajú zo svojich osudov, aby sa z nich poučili iní. Ak ste prežili niečo podobné, prípadne máte trpké alebo pozitívne životné skúsenosti a chcete sa o ne podeliť s ostatnými, dajte nám, prosím, vedieť na karol.sudor(at)smeonline.sk.
sobota 27. 6. 2009 | Karol Sudor, Dana Salajová
www.sme.sk |
| Boj o majetok Waldemara Matušku († 76) sa začal - V hre sú veľké milióny! Zdanlivo bezproblémové dedičské konanie o dedičstvo po legendárnom spevákovi Waldemarovi Matuškovi ( 76), ktorého presne pred týždňom pochovali v Prahe, sa nečakane skomplikovalo. Po 26 rokoch sa totiž objavil Waldov syn z prvého manželstva Miroslav (55), s ktorým už nikto pri delení majetku nepočítal.
Miroslav Matuška majetok po svojom otcovi nemieni nechať len tak. Netají sa tým, že veci okolo pozostalosti má už v rukách jeho právnik. Miroslav sa so svojím nevlastným bratom Waldemarom jr. (32) a jeho matkou Olgou Blechovou (60) bude deliť najmä o vilu na Floride. A boj bude zrejme ostrý!
Vdova po spevákovi Olga Blechová sa vrátila späť na Floridu, aby podľa jej slov dokončila rekonštrukciu spomínanej vily. Nevyzerá to tak, že by sa mienila s prvorodeným Miroslavom o tento nehnuteľný majetok deliť. Okrem vily a priľahlých pozemkov pôjde aj o luxusný automobil Rolls Royce, ktorý Walda dostal od Olgy k svojim 75. narodeninám, a zrejme by sa našli aj ďalšie dedičské položky.
Tantiémy má isté
Lákavým predmetom dedičstva budú aj tantiémy z predaja Matuškových cédečiek, ako aj za hranie jeho pesničiek v rádiách a televíziách. Pokiaľ sa podľa našich informácií pohybovala ich výška pred rokom okolo 200-tisíc českých korún (7 966 eur), tak teraz sa situácia prudko zmenila.
„Predaj cédečiek Slavík z Madridu po Waldovej smrti vzrástol dramaticky o niekoľko sto percent. Záujem verejnosti je enormný,“ potvrdil nám zástupca Supraphonu Zdeněk Brouček.
Takisto doslova za pár dní zmizlo z predajní a stánkov DVD Sbohem, lásko. Vydavateľ nezaváhal a chystá dotlač. A to ešte prídu peniaze za skladby, ktoré sa po spevákovej smrti neustále ozývajú takmer z každej rozhlasovej stanice. Podľa odhadu odborníkov už teraz, pár týždňov po smrti, vyniesli Waldove skladby 1,5 milióna českých korún (59 749 eur) a do konca roka sa počíta s tučnou, niekoľkomiliónovou sumou, ktorú by si mali rozdeliť všetci aktéri. O tento podiel z dedičstva však Miroslav bojovať nemusí.
„Dedičstvo vyriešime podľa platných zákonov. Walda by si to tak prial,“ odkázala médiám pred odchodom na Floridu Olga. „Som presvedčený, že sa Waldík, Olga a Miroslav dohodnú. Spoločný žiaľ ich na pohrebe zblížil,“ povedal nám rodinný priateľ Martin Michal (50). Ostáva len veriť, že niekoľkomiliónové lákadlo tieto vzťahy nenaštrbí.
Zdroj: mab, Foto: profimedia.sk
25.06.2009 www.pluska.sk |
| Dôchodok 190 eur po štyridsiatich odpracovaných rokoch? - Predčasný dôchodok nižší ako 190 eur po takmer štyridsiatich rokoch práce. Aj to je možné? Nízky základ, z ktorého sa pred dôchodkom odvádza poistné, dokáže pokaziť penziu. V minulosti aj teraz.
BRATISLAVA. Keď pani Mária odchádzala v roku 2004 do predčasného starobného dôchodku, vyrátali jej ho z príjmov od roku 1994 do roku 2003 a odrátali pol percenta za každých 30 dní, ktoré jej chýbali do dôchodkového veku. Bola to vtedy novinka. Do konca roka 2003 sa dôchodok vyratúval z piatich zárobkovo najlepších rokov z desiatich pred dôchodkom a nie za všetky roky od vtedy čerstvo vymedzenej hranice v roku 1994.
Novej dôchodkyni tak výšku dávky ovplyvnilo celé desaťročie vrátane piatich rokov, keď ako živnostníčka platila do fondu odvody iba z minimálnej mzdy.
Drahá smola
Hoci mala odpracovaných štyridsať rokov, na dôchodku Mária dostala 5717 korún (menej ako 190 eur). Mala smolu. Ďalšia novela prišla už v polovici roka 2005. Podľa nej žiadateľom dôchodok vypočítali z posledných celých dvadsiatich rokov. „Určite by som ho mala vyšší," hovorí Mária.
„Mať smolu" pre pani Máriu znamenalo ísť opäť pracovať, aby vyžila. Dôchodok si tak zvýšila na 265,30 eura. No aj tak jej z neho po zaplatení výdavkov mesačne zostáva najviac 110 eur.
„Môže byť nevýhodný čas odchodu do dôchodku? Dá sa môj dôchodok upraviť podľa zásluhy?" pýta sa.
Jedna zmena za druhou
„Rátané od roku 2004, legislatíva týkajúca sa dôchodkového poistenia sa zmenila zhruba tridsaťkrát," hovorí Timea Vörösová z ústredia Sociálnej poisťovne. Orientovať sa v zmenách dá zabrať odborníkom, nieto žiadateľom o dôchodok.
Neexistuje všeobecne platná rada, kedy je výhodnejšie odísť do dôchodku. Veľa zaváži životná situácia žiadateľa, ktorý napríklad rieši momentálnu nezamestnanosť odchodom do výpočtom znevýhodneného predčasného dôchodku. Ak je všetko v súlade s platnými zákonmi, dôchodkyni Márii a podobne aj niektorým ďalším penzistom nik pomôcť nemôže.
Tri a dosť
Na to, aká bude penzia, vplýva viacero faktorov. Podľa riaditeľa sekcie dôchodkového poistenia Rudolfa Križana však výsledok výpočtu podľa zákonom stanoveného aktuálneho vzorca najviac ovplyvnia dosiahnuté príjmy. Tie sa v súčasnosti sledujú od roku 1984. Vzorec má mnohé nuansy: zákon určuje, čo a ako sa do veličín započíta.
Žiadatelia - samostatne zárobkovo činné osoby - sú často presvedčení, že im majú dôchodok vypočítať zo skutočných zárobkov, ktoré boli vysoké, no v daňovom priznaní ich znížili o výdavky. Nie je to tak. Do výpočtu dôchodku sa zahŕňa len suma, z ktorej do Sociálnej poisťovne zaplatili poistné.
Na druhej strane sa málo vie napríklad o tom, že ten, kto má vyšší príjem ako trojnásobok priemernej mzdy v hospodárstve, si na dôchodku neprilepší. Zo zákona má maximálny osobný mzdový bod hodnotu tri. Ten, kto zarába viac ako trojnásobok priemernej mzdy, si to, čo má navyše, v dôchodku nenájde.
Ako sa ráta starobný dôchodok
Dávka sa vypočítava podľa vzorca stanoveného v zákone: suma dôchodku sa rovná priemerný osobný mzdový bod krát doba poistenia krát aktuálna dôchodková hodnota.
Priemerný osobný mzdový bod, cez ktorý sa do vzorca dostáva príjem žiadateľa v posudzovanom období, sa vypočítava z osobných mzdových bodov za jednotlivé kalendárne roky. Priemerný osobný mzdový bod je veličina, ktorá najviac rozhoduje o výške dôchodku.
Osobný mzdový bod je podielom ročného zárobku žiadateľa o dôchodok a priemernej mzdy v hospodárstve v danom kalendárnom roku.
Aktuálna dôchodková hodnota je číslo, ktoré každý rok stanovuje ministerstvo práce a závisí od vývoja priemernej mzdy. Vlani bola 249,14 koruny (po prepočte konverzným kurzom 8,2699 eura). Tento rok je 8,9955 eura.
Zdroj: Sociálna poisťovňa
Péenka zníži dôchodok
Tri najčastejšie omyly ľudí, ktorí už sú na dôchodku alebo oň žiadajú.
1. Píšu, že mi valorizovali dôchodok, no ten je stále rovnaký. Nič mi nevalorizovali.
Niektoré dôchodky priznané do konca roka 2003 sa podľa vtedy platných pravidiel zvyšovali na 1,1 násobku životného minima, ak boli jediným zdrojom príjmu. V súčasnosti ešte „dobieha" vyplácanie do 40-tisíc takýchto dôchodkov. Tieto dôchodky sa valorizujú, no trocha odlišným spôsobom: z vyplácaného dôchodku sa odráta zvýšenie z titulu jediného zdroja príjmu. Táto pôvodná suma sa valorizuje podľa bežných pravidiel ako všetky ostatné dôchodky.
Ak je po valorizácii táto suma stále nižšia ako 1,1 násobku životného minima, dorovná sa - podľa pravidiel pre dôchodok ako jediný zdroj príjmu. Ak 1,1 násobku životného minima prevýši, dostane vyššiu - valorizovanú sumu.
Výsledkom môže byť, že takýmto poberateľom dôchodku ho už niekoľkýkrát valorizovali, prečítajú si to aj v rozhodnutí, no suma je stále rovnaká. Je to preto, že valorizovaná časť je stále nižšia ako 1,1 násobku životného minima, ktorú dostanú na dôchodku podľa zákonov platných v čase, keď odišli na penziu.
2. Dôchodok musí byť aspoň taký vysoký ako životné minimum.
Dôchodok sa vypočítava podľa iných pravidiel. Výpočet zohľadňuje zárobok dosiahnutý v takzvanom rozhodujúcom období (záleží od legislatívy, ktorá platila v čase vzniku nároku na dôchodok), odpracované roky a podobne.
Ak je vypočítaný dôchodok v rozhodnutí nižší ako životné minimum, je vecou sociálnych dávok, aby príjem poberateľa doplnili o nevyhnutnú sumu.
Poučenie o tom každý dôchodca nájde už v liste, v ktorom ho Sociálna poisťovňa vyrozumie o výške dôchodku a posiela ho spolu s rozhodnutím o dôchodku.
3. Ak pracujem iba časť roka, zarátajú mi iba tie mesiace, keď som robil.
Nie je to tak. Ak niekto bol napríklad šesť mesiacov z roka na péenke, pre stanovenie osobného mzdového bodu pre príslušný rok mu príjem za šesť mesiacov rozdelia na dvanásť - teda ako keby pracoval celý kalendárny rok. Z tejto nižšej sumy sa potom vypočítava priemerný mzdový bod a ten sa potom dosadí do vzorca na výpočet dôchodku.
Tento postup sa uplatňuje od roku 2004. Do konca roku 2003 sa zohľadňovali takzvané náhradné doby.
Tieto náhradné doby (aj péenka pred rokom 2004) sa hodnotia aj po roku 2003, keďže počas nich poistenec nemal žiaden zárobok, zákon stanovuje hodnotu osobného mzdového bodu a preto toto obdobie istým spôsobom (priradená hodnota je nízka) zníži sumu dôchodku.
Halka Tytykalová (Zdroj: Sociálna poisťovňa)
Niektoré zmeny, ktoré ovplyvnili dôchodky
Od októbra 1988 až do konca roka 2003
Dôchodok sa vypočítaval z piatich najlepších zárobkových rokov z posledných desiatich kalendárnych rokov pred priznaním dôchodku. Vypočítal sa priemerný mesačný zárobok z rozhodujúcich rokov a ten sa následne zredukoval.
Maximálna suma pre výpočet dôchodku mohla byť 4067 korún. Suma sa ďalej upravovala podľa počtu odpracovaných rokov. Najvyššia výmera mohla byť 67 percent a dostal ju taký človek, ktorý pracoval od 18 rokov a v šesťdesiatich odišiel do dôchodku.
Minimálna doba na to, aby človek dostal dôchodok pred rokom 2004, bola dvadsaťpäť odpracovaných rokov.
Dôchodkový vek bol šesťdesiat rokov u mužov a 53 až 57 rokov u žien (podľa počtu vychovaných detí).
Až na výnimky neexistoval predčasný starobný dôchodok.
Ak žiadateľ preukázal, že dôchodok je jediným zdrojom príjmu, vyplácal sa mu najmenej vo výške 1,1 násobku životného minima.
1. januára 2004
Nový zákon o sociálnom poistení priniesol zásadnú zmenu vo výpočte dôchodku, zaviedol sa v súčasnosti platný vzorec.
Zjednotil sa vek odchodu do dôchodku pre mužov a ženy na 62 rokov. Začína sa však uplatňovať až u mužov narodených počnúc rokom 1946 a u žien rokom 1962 (u niektorých skôr, závisí to od počtu detí).
Pri výpočte dôchodku sa začal zohľadňoval príjem dosiahnutý po roku 1994, dlhšie obdobie sa posudzovalo len pri niektorých výnimkách.
Vznikol inštitút predčasného starobného dôchodku. Odísť doň mohol každý, komu podľa vzorca vypočítaný dôchodok vyšiel vyšší ako 1,2 násobku životného minima a desať rokov platil odvody do Sociálnej poisťovne.
1. júla 2005
Pri výpočte dôchodku sa u všetkých žiadateľov o starobný dôchodok začal zohľadňovať príjem dosiahnutý od roku 1984.
1. augusta 2005
Ak sa žiadateľ o predčasný dôchodok vzdal vyplácania dávok poskytovaných v nezamestnanosti, na ktoré mal nárok, o toto obdobie sa mu skrátilo obdobie, počas ktorého sa predčasnému penzistovi znižuje suma dôchodku (o pol percenta za každých tridsať dní, ktoré chýbajú tomuto predčasnému dôchodcovi do riadneho starobného dôchodku).
Novela zákona o sociálnom poistení uložila Sociálnej poisťovni začať prepočet vyše 80-tisíc dôchodkov, ktoré boli pôvodne vypočítané z upraveného priemerného mesačného zárobku 4067 korún alebo boli obmedzené najvyššími výmerami dôchodkov a súčasne z ďalších dôvodov upravené.
Úprava sa týkala len poberateľov starobných dôchodkov priznaných podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003. Prepočet ukončili v roku 2007.
1. januára 2008
Od tohto dátumu možno odísť do predčasného dôchodku najskôr dva roky pred dosiahnutím dôchodkového veku.
Podmienka splnenia 1,2 násobku životného minima vypočítanej penzie z predchádzajúceho obdobia zostala.
Minimálny počet rokov poistenia na priznanie starobného aj predčasného starobného dôchodku sa však zvýšil na pätnásť.
1. januára 2009
Dôchodok sa vypláca v eurách, pri prepočte meny sa zaokrúhľovalo na desať centov nahor.
Každoročná valorizácia dôchodkov sa presunula na január.
Novela zákona o sociálnom poistení priniesla zvýšenie niektorých dôchodkov priznaných podľa predpisov spred októbra roka 1988. Išlo však len o dôchodky ľudí, ktorí „dobre“ zarábali – pri výpočte dôchodku im nezohľadnili celý priemerný mesačný zárobok, ale im ho vyrátali z priemerného mesačného zárobku 3000 korún. Zmena sa preto týkala len zhruba päťtisíc starobných dôchodcov, ktorým v januári tohto roka pri valorizácii štát na dôchodkoch zároveň pridal aj jednotnú sumu 26,6 eura.
Na základe právnej úpravy doplnenej do zákona po rozhodnutí Ústavného súdu Sociálna poisťovňa prepočítala aj dôchodky ľuďom, ukráteným pri valorizácii v rokoch 2005 a 2006. Išlo o penzistov, ktorým v roku 2005 dávku zvýšili o menej ako 8,85 percenta a v roku 2006 im dôchodok nevalorizovali preto, že bol vyšší ako 17 200 korún. Dodatočné zvýšenie zákon umožňuje vyplatiť iba o čiastku, o ktorú prišli po vlaňajšom 13. júni, keď v Zbierke zákonov vyšlo rozhodnutie súdu.
Do výpočtu dôchodku sa cez osobný mzdový bod (táto veličina zohľadňuje príjem) prestali zaratúvať takzvané prázdne roky, ktoré znižovali dôchodok. Pod týmito rokmi sa rozumie obdobie, za ktoré nie je možné získať údaje o zárobkoch. Naďalej sa zohľadňujú v dĺžke celkového obdobia poistenia, žiadateľovi teda „nepokazia“ príjem a zároveň o ne nepríde.
(ht, Sociálna poisťovňa)
So solidaritou sa končí
Výpočet dôchodku sa upravuje aj podľa toho, či niekto zarábal viac, alebo menej. Naposledy v roku 2014.
BRATISLAVA. Ak sa nezmení zákon, vypočítané dôchodky budú v roku 2015 zodpovedať skutočným príjmom, z ktorých sa platilo poistné na dôchodkové poistenie. V súčasnosti sa z princípu solidarity ľuďom, ktorých priemerná hrubá mzda od roku 1984 bola nižšia ako priemerná mzda na Slovensku, pri výpočte zohľadňuje aj časť príjmu, ktorá im do priemerného zárobku chýba. V roku 2007 to bolo 32 percent, vlani 28 percent, tento rok to je 24 percent.
Naopak, pri výpočte sa uberá tým, ktorých priemerná hrubá mzda od roku 1984 bola vyššia ako 1,25 násobku priemernej mzdy.
Limituje sa tým takzvaná zásluhovosť. Týmto ľuďom sa vo vzorci pre výpočet dôchodku zohľadní iba časť z príjmu, ktorá prevyšuje 1,25 násobku až do trojnásobku ich priemernej mzdy (v roku 2007 to bolo 68 percent, vlani 72 percent, tento rok to je 76 percent).
Miera úpravy vo vzorci sa teda mení každý rok v prospech zásluhovosti a v neprospech solidarity. Posledný rok, keď zákon pripúšťa takúto úpravu, je v súčasnosti stanovený na rok 2014.
nedeľa 14. 6. 2009 11:48 | Halka Tytykalová
www.sme.sk |
| Zomrel spevák Waldemar Matuška - Zomrel spevák Waldemar Matuška
SITA | 30. mája 2009
Spevák Waldemar Matuška zomrel na Floride. Jeho rodina oznámila, že podľahol zápalu pľúc a zlyhaniu srdca. Informovala o tom televízia TA3 v Hlavných správach. Posledná rozlúčka s jedným z najobľúbenejších českých spevákov 60. a 70. rokov bude v Prahe.
Waldemar Matuška sa narodil 2. júla 1932 v Košiciach, detstvo prežíval v Prahe. Jeho matka bola speváčkou Viedenských operetných divadiel. Vyučil sa za sklára a zároveň sa snažil vystupovať s rôznymi kapelami – spieval a hral na rozličné hudobné nástroje, napríklad na kontrabas, banjo a gitara. Ako uvádza portál wikipedia.com, v roku 1960 nahral svoju prvú pieseň Suvenír a potom sa stal spevákom a hercom divadla Semafor. Na doskách spieval sólovo aj v duete – s Karlom Štědrým, Jiřím Suchým a od roku 1961 s Evou Pilarovou, s ktorou mal najväčšie úspechy. Dva razy vyhral Zlatého slávika (1962 a 1967), niekoľkokrát bol druhý.
S Evou Pilarovou neskôr odišiel do divadla Rokoko. Potom, čo sa Eva Pilarová vrátila do Semaforu, spieval v duete s Helenou Vondráčkovou, Martou Kubišovou, Jitkou Zelenkovou a ďalšími. Popri práci v divadle sa podieľal aj na iných projektoch, v rámci ktorých naspieval duetá aj s Hanou Hegerovou a Karlom Gottom. Podľa Wikipédie, v roku 1976 sa oženil so speváčkou Olgou Blechovou a začal spolupracovať so skupinou K.T.O. (Kamarádi táborových ohňů).
Pravidelne koncertoval v zahraničí. V roku 1986 to využil a zostal aj s manželkou v USA, kde žil až do svojej smrti. Komunistické úrady potom zakázali hrať jeho skladby, zlikvidovali jeho dosku Jsem svým pánem, ktorá mala vyjsť, v seriáli Chalupáři bol zmazaný jeho hlas, zostala len hudba, píše Wikipédia. V Rozpacích kuchaře Svatopluka bolo odstránene jeho meno z titulkov. Waldemar Matuška zatiaľ v USA usporadúval koncerty pre krajanov a vydával tu ďalšie dosky.
|
| Zomrel svetoznámy spisovateľ Mario Benedetti - Svetoznámy uruguajský spisovateľ Mario Benedetti zomrel v nedeľu vo veku 88 rokov. Oznámil to jeho osobný tajomník.
Svojou básnickou a prozaickou tvorbou sa Benedetti stal jedným z najvýznamnejších latinskoamerických literátov. Jeho román La Trada (Prímerie) vydaný v roku 1960 sa stal prvým uruguajským bestsellerom, preložili ho do 19 jazykov. V slovenskom preklade sú známe jeho diela Jar v puknutom zrkadle, Vďaka za oheň či zbierka poviedok Smrť a iné prekvapenia.
Benedetti sa narodil talianskym prisťahovalcom 14. septembra 1920. Po štúdiách v Montevideu pracoval ako stenograf a novinár. Začiatkom 70. rokov bol aktívny v ľavicovom hnutí, písal politické komentáre. Po vojenskom prevrate v Uruguaji v roku 1973 odišiel do exilu, desaťročie žil v Argentíne, Peru, na Kube a v Španielsku.
Podľa miestnych médií zomrel vo svojom dome v Montevideu na zlyhanie pečene. Zdravotnými problémami trpel od januára minulého roku.
17.05.2009 www.pluska.sk |
| Renesančný človek, čo prežíval večnosť v sekundách - Vladimír Jancura, Pravda | 2. mája 2009
Bolo to dieťa, pred dejinami sa však týči ako obor, napísala o Milanovi Rastislavovi Štefánikovi jeho priateľka, francúzska novinárka Louise Weissová. Akoby vedel, že bude žiť krátko, a tak prežíval niekoľko životov naraz, pričom veľmi intenzívne.
Večnosť som prežíval v sekundách, vyznal sa Štefánik krátko pred smrťou. V pondelok uplynie 90 rokov, odkedy sa vo Vajnoroch zrútil s lietadlom pri návrate z cudziny.
Keď zomrel, mal iba 38 rokov, ale už bol generál, uznávaný politik, diplomat, vojenský letec, astronóm, meteorológ, vynálezca dômyselných prístrojov, cestovateľ, fotograf. Všestranne vzdelaný a nadaný, čiže renesančný človek.
Štefánikovi životopisci majú doteraz problémy s určením dominantnej zložky jeho osobnosti a s hľadaním zdrojov jej mnohostrannosti.
Začať treba zrejme v Košariskách. Tam sa narodil 21. júla 1880 v rodine evanjelického farára Pavla Štefánika ako šieste dieťa.
Žiak pilný, po vedách dychtivý
Košariská boli vtedy malou kopaničiarskou dedinkou pri Brezovej pod Bradlom. Išlo však o kraj, ktorý v historickej "jari národov" - roku meruôsmom - bol dejiskom a centrom prvého slovenského povstania. Zúčastnili sa na ňom aj Štefánikovi blízki príbuzní.
Pavel Štefánik dával deťom často bozkávať krížik vyrobený z dreva šibenice, na ktorej odvisol jeho strýc Vilko Šulek. V októbri 1848 ho pri Leopoldove dali popraviť maďarské úrady za účasť v revolúcii . Národne a slovensky uvedomelá rodina túto udalosť ťažko prežívala.
Malý Štefánik vychodil ľudovú školu v rodnej obci. "Bol žiak pilný, príkladný, po vedách dychtivý," charakterizoval ho učiteľ Martin Kostolný. "Medzi stodvadsiatimi žiakmi bol prvý."
Všetky tri slovenské gymnáziá v Uhorsku boli vtedy už zrušené. Rodičia sa preto rozhodli poslať syna do Šamorína, aby si tam pred nástupom na strednú školu osvojil maďarčinu. Až po tomto "kurze" sa 10-ročný chlapec začal učiť na evanjelickom lýceu v Prešporku.
"Bol to malý, útly, bledý, svetlovlasý chlapec s neobyčajne živými očami, trocha bojazlivý," spomínal po rokoch profesor Ferdinand Hirschmann, ktorý Štefánika tri roky učil jeho obľúbený predmet - matematiku. V gymnaziálnych štúdiách potom Štefánik pokračoval v Šoproni a Sarvaši, kde v roku 1898 s vyznamenaním zmaturoval.
Historik Štefan Štvrtecký v známej životopisnej knihe uvádza, ako Štefánik odmietol v Sarvaši volať na slávu Kossuthovi. "Celá udalosť sa vyšetrovala a len tak-tak, že ho nevylúčili zo školy za vzburu."
Na ceste ku hviezdam
Po Sarvaši nasledovala Praha. Štefánik chcel študovať stavebné inžinierstvo, ale na žiadosť otca sa zapísal na Českú vysokú školu technickú. Vydržal tam však iba dva roky.
"Technické vedy nezodpovedali mojim túžbam, ktoré sa od prvej mojej mladosti niesli k hvezdárstvu," napísal neskôr. Preto prestúpil na Karlovu univerzitu, kde začal študovať astronómiu a ďalšie prírodovedné odbory.
Už v prvom semestri si zapísal 37 hodín a v druhom letnom dokonca 43 hodín. Od astronómie a geometrie až po dejiny filozofie a nemeckej literatúry. A tak to išlo po celé štyri roky štúdia na univerzite.
Takýto univerzálny duch sa sotva mohol vtedy uplatniť v Prahe alebo Bratislave. Preto na radu priateľov zamieril doktor Štefánik do Paríža a postupne sa stával svetobežníkom.
Známe sú jeho vedecké expedície v rokoch 1904 až 1912: Turkménsko, Španielsko, Brazília, Tahiti. Na väčšinu z nich si sám hľadal peniaze, požičiaval si, presviedčal mecenášov.
Mnohým prišiel ako rojko, ale v skutočnosti sa vedel držať pri zemi. Podľa historičky Bohumily Ferenčuhovej zo Slovenskej akadémie vied Štefánik svoje vízie a predstavy kontroloval celkom jasnozrivou vedeckou racionalitou.
Vedel očariť politikov i ženy
Veľa sa popísalo o Štefánikovi letcovi a astronómovi. Už menej sa vie, že mal významné zásluhy aj na rozvoji meteorológie. Tejto disciplíne sa vo Francúzsku venoval od roku 1910. V roku 1915 začal svoju frontovú činnosť a založil prvú meteorologickú stanicu. Neskôr navrhol hlavnému veliteľovi francúzskej armády organizáciu poveternostnej služby na celom fronte, ktorú aj vybudovali.
"Nemci v tom čase takúto službu ešte nemali, a preto zažili veľký debakel pri bitke pri Ypres, kde použili proti Francúzom prvý raz bojové plyny," povedal český historik Bohumil Vlach. Nemci vypustili proti francúzskym a britským pozíciám zelenožltý oblak chlóru. Nerátali však s nepriaznivým vetrom, ktorý pri zmene počasia v tejto časti Európy začal zrazu fúkať smerom k nemeckým zákopom.
Z dejín vystupuje do popredia najmä Štefánik politik a jeho zásluhy pri vzniku Československej republiky. Vyznamenal sa pri zjednocovaní odbojových a krajanských skupín a potom v oslobodzovacom hnutí. Jeho styky a zásluhy otvárali dvere vládnych kabinetov aj ďalším dvom z triumvirátu - Tomášovi Garrigueovi Masarykovi a Edvardovi Benešovi.
"Aj predstavitelia dohodových mocností brali Štefánika vážne najmä preto, že za ním stáli desaťtisíce československých legionárov v Rusku, Taliansku a Francúzsku," pripomenul profesor Ján Fuska, predseda Spoločnosti Milana Rastislava Štefánika.
Ale politický portrét Štefánika, toľko ráz skresľovaný a mýtizovaný, nezaslúžené prekrýva jeho ľudské črty. "Má vôľu z kalenej ocele, ľudí posudzuje podľa ich tajných pohnútok," písala Louise Weissová o Štefánikovi v marci 1919. "V jeho správaní je čosi prekvapujúce a geniálne. Má čaro a ducha."
Len nedávno sa našiel umelecký akt, prvý v dejinách slovenskej i československej fotografie. Jeho autorom bol - Štefánik.
Nález oživil záujem o jeho nezvyčajný vzťah k ženám. "Ženy sa doňho zamilovávali, ale neoženil sa pre majetok ani nelámal srdcia," povedala Ferenčuhová. "Všetky jeho prerušené známosti naňho spomínali s láskou a priateľstvom."
Podľa iných u Štefánika zakaždým prevážila láska k práci a k vlasti. Ale fakty sú fakty: v júni 1919 sa mal v Ríme oženiť s Giulianou Benzoniovou. "Do videnia, moja zbožňovaná žena!" napísal pred osudovým letom ráno 4. mája.
Tragédii sa dalo predísť
Nad Štefánikovou smrťou visí aj po 90 rokoch plno otáznikov. Čo spôsobilo leteckú haváriu? Zlé poveternostné podmienky? Nesprávne informácie o pristávacej ploche? Alebo vari dal niekto lietadlo zostreliť?
V hre sú aj ďalšie hypotézy. Nie tak dávno oprášil český publicista Pavel Kosatík staré teórie o údajnej Štefánikovej samovražde. Oprel sa pritom o niektoré archívne nálezy, napríklad o tvrdenie francúzskeho generála Janina. Ten bol presvedčený, že Štefánik odišiel zo sveta dobrovoľne. Vraj pre zlý zdravotný stav, neúspech sibírskej misie v roku 1918 a roztržku s Benešom.
Podľa experta na dejiny vojenského letectva Ľudovíta Mikulu sú to nezmysly. Odvoláva sa najmä na pokusy s replikou lietadla Caproni Ca.33, ktorú vyrobili Vojenské letecké opravovne v Trenčíne.
Štefánik lietadlo nepilotoval, sedel na mieste navigátora - strelca, počas letu bol vystavený 10-stupňovému mrazu, preto mal na sebe niekoľko vrstiev šatstva. "Bol naobliekaný ako medveď, musel by podať akrobatický výkon, aby sa dostal cez palubu, pritom bol chorľavý," prízvukoval Matula.
Podľa leteckých odborníkov zapríčinil haváriu silný nárazový vietor a po predchádzajúcich lejakoch rozbahnená pristávacia plocha. Ale tragédii by sa zrejme dalo predísť, keby dva fonogramy opisovali situáciu na letisku vo Vajnoroch pravdivejšie.
Strastiplný život legendy
Po Štefánikovej smrti sa začal život jeho legendy. Politické hnutia a strany si Štefánika začali prispôsobovať na svoj obraz, vytvárať z neho súčasť národnej mytológie, ba národného bohatiera.
Ideológovia Slovenského štátu sa najprv pokúsili Štefánika potlačiť do úzadia, neskôr ho "odčeskoslovenčili". "Dobová interpretácia Štefánika sa dostávala na prah tvrdenia, že ak by bol zostal nažive, bol by iste autonomista, ľudák a možno i gardista," napísal historik Ľubomír Lipták.
Štefánik sa znepáčil aj ideológom bývalého režimu, na príčine boli najmä boje legionárov s boľševikmi na Sibíri. Z podstavcov postupne zmizli takmer všetky Štefánikove sochy.
A spory o renesančného človeka z Košarísk pokračujú dodnes. Aj Štefánikov pamätník pre novou budovou Slovenského národného divadla, ktorý odhalia v pondelok, má svojich odporcov.
Z výrokov M. R. Štefánika
"Ja sa prebijem, lebo sa prebiť chcem."
"Zvíťazíme, ak budeme my Česi a Slováci vždycky po boku. Keď sa podarí niekomu nás rozdvojiť, potom bude s nami zle."
"Pravde veriť, pravdu žiť a pravdu brániť."
"Nemôžeme udalosti tvoriť. Tie sú výsledkom tisícich faktorov, na ktoré nemáme vplyv. Môžeme im však dať určitý smer."
"Pre ľudí pevného predsavzatia a vytrvalosti niet nemožnosti."
"Som Slovák telom i dušou - neznám lásky polovičatej."
"Verím vo vývoj vedy, a preto vo vývoj všetkého, čo je šľachetné a spoločenstvu prospešné."
Povedali o ňom
"Každý, kto s ním mal príležitosť spolupracovať, vie, aký vzácny človek odišiel nielen nám, ale aj Francúzsku, ba celému svetu." Tomáš Garrigue Masaryk
"Je to jeden z najskvelejších vojakov, akých som v tejto vojne poznal." Maršal F. Foch
"Dielo Štefánikovo je na prvý pohľad jediným zázrakom. Vynaliezavosť, bádavosť, opravdivosť, nekompromisnosť mravná i tvorivá boli asi jeho darmi osobnými, ale oheň a vášeň, s ktorou uskutočňoval myšlienky vo veľkých rozmeroch, čaro osobnosti, krásny spoločenský takt a vkus, jeho rytierskosť a veľkodušnosť - v tom je i čosi typicky slovenské..." F. X. Šalda
"Úžasne srdečný, milý človek." Lev Nikolajevič Tolstoj
|
| Charles Aznavour veľvyslancom Arménska vo Švajčiarsku - Arménsko vymenovalo legendárneho francúzskeho speváka Charlesa , potomka arménskych rodičov, za veľvyslanca tejto bývalej sovietskej republiky vo Švajčiarsku.
Oznámil to dnes úrad prezidenta Serža Sarkisiana. Aznavour (84) sa narodil vo Francúzsku a podarilo sa mu vybudovať medzinárodnú spevácku kariéru, vďaka ktorej ešte stále cestuje po svete.
Aznavoura vymenovali za veľvyslanca vo Švajčiarsku a za stáleho zástupcu Arménska v ženevskom sídle OSN, ale aj v ďalších organizáciách. Umelcovi udelili arménske občianstvo v decembri 2008. Vo februári tohto roka potvrdil, že prijal prácu v arménskych diplomatických službách.
"Najprv som váhal, pretože podľa môjho názoru to rozhodne nie je nič ľahké. Ale potom som si pomyslel, že to, čo je dôležité pre Arménsko, musí byť dôležité pre nás všetkých," povedal vtedy Aznavour.
TASR 6.05.2009 www.pluska.sk |
| Ľudia sú ticho, kým je totalita výhodná pre ich peňaženky - Lukáš Milan, Pravda | 3. mája 2009
"Žobrajúca televízia nie je dobrá televízia," tvrdí najvyššia šéfka pre rozhlasové vysielanie Európskej vysielacej únie (EBU) Raina Konstantinovová. Jedným zo základných pilierov nezávislosti je aj finančná stabilita, čo sa napríklad o Slovenskej televízii nedá povedať. Tento mesiac by sa malo rozhodnúť o pridelení dotácie STV. Napriek tomu pôvodom Bulharka Konstantinovová verí, že rozhlas a televízia platené z daní alebo poplatkov majú význam. "Komerčné médiá nevedia zabezpečiť všetko," tvrdí Konstantinovová.
Po prechode na digitálne vysielanie už nebude problém s frekvenciami, a teda už budú môcť vzniknúť aj menšinové televízie, či rádia. Má teda v súčasnosti vôbec význam, aby existovali verejnoprávne médiá platené z daní či poplatkov?Verejnoprávne médiá sú v demokratických krajinách súčasťou verejných služieb, podobne ako zdravotníctvo, verejná doprava alebo obrana. To všetko nie je určené iba bohatým, ktorí si to môžu dovoliť. Základom demokracie je dostupnosť všetkých druhov informácií a práve preto sú potrebné verejnoprávne médiá. Politici majú snahu cez ne osloviť voličov, ale práve cez tieto verejnoprávne médiá môžu voliči kontrolovať svojich zvolených zástupcov. Pri komerčných to nie je vždy možné.
To sú síce krásne až idealistické myšlienky, ale v stredoeurópskom priestore to vyzerá naopak. Politici kontrolujú verejnoprávne médiá...
Ľudia, ktorí pracujú vo verejnoprávnych médiách, sú idealisti. Ak chcú zarobiť peniaze, tak idú pracovať niekam inam. Tu sa zbohatnúť nedá... Na druhej strane je jasné, že politici sú idealisti málokedy. Hlavne v našom priestore. Ich zasahovaniu sa dá zabrániť zákonmi. Ďalší spôsob, ako odstrihnúť politikov od televízie, je zabezpečiť ich finančnú nezávislosť - pravidelný prísun peňazí bez ohľadu na súčasnú vládu.
Na Slovensku je to skôr naopak. Čím menej majú, tým lepšie...
Ak riaditelia pravidelne chodia na ministerstvá a prosíkajú o finančnú podporu, tak ťažko môžeme hovoriť o nezávislom verejnoprávnom rozhlase alebo televízii. Po tretie nezávislosť je záležitosť demokratickej tradície. V Škandinávii verejnoprávne médiá majú vysokú dôveru a nikto si ich nedovolí ovplyvňovať. Na druhej strane však ľudia nemôžu len tak sedieť so založenými rukami a čakať, že sa politici zmenia. Od pádu komunizmu, a teda štátneho rozhlasu a televízie, už ubehlo takmer dvadsať rokov. Ak sa v televízii stále objavuje ovplyvňovanie a praktiky ako za komunizmu, tak sa treba hlasno ozvať, že toto teda nechceme.
Ale od novembra 1989 sa na Slovensku ľudia protestovať nenaučili.
Voliči sú ochotní prijať aj totalitný režim, pokiaľ to vyhovuje ich peňaženkám. Strhnú sa až v momente, keď im režim začne brať. Ale to je už neskoro. Je sociologicky dokázané, že pokiaľ ľudia nemajú určité príjmy, povedzme tisíc eur mesačne, tak ich morálka, etika a podobné kvality politikov vôbec nezaujímajú. Expresívne povedané, kým nemajú určitý životný štandard, tak pre nich môžu byť politici aj bezohľadní gauneri, zlodeji a klamári.
Autor: PRAVDA Ľuboš PilcAle ako pomôžu demokracii a verejnej kontrole politikov verejnoprávne médiá platené z poplatkov, hoci to zvládnu aj komerčné, ktoré sa živia z reklamy?
V jednotlivých volebných cykloch sa vládnuce politické strany menia. Našťastie. Raz sú v koalícii, inokedy zase v opozícii. Verejnoprávny rozhlas a televízia majú za úlohu dávať priestor obidvom stranám bez ohľadu na to, kto je momentálne pri moci. Komerční vysielatelia majú často svojich majiteľov napojených na politikov alebo majú svoje záujmy. Preto niektorým politikom dávajú viac priestoru, objavujú sa aj v reláciách, kde sa normálne žiaden iný politik nedostane. To však skresľuje demokraciu a celkovo atmosféru. Preto sú dôležité nezávislé verejnoprávne média, ktoré dokážu dať rovnomerne priestor obidvom stranám a hlavne, aby o obidvoch stranách povedali pravdu. Keď sa objavil web 2.0 a s ním aj blogeri, ukázalo sa, že kontrola informácií a správ je nevyhnutná. Inak by sa to zvrhlo. Blogeri ukázali, že komerčné spravodajstvo má svoje medzery.
V ktorej krajine duálny systém funguje? Lebo napríklad verejnoprávna Slovenská televízia sa neteší veľkej popularite a najmä spokojnosti. Navyše, všetci riaditelia žobrú o dotácie...
Škandinávia. Obvykle v Európe je počúvanosť verejnoprávnych rádií okolo 30-40 percent, no tam to vyskakuje až na 60 percent. Zároveň miera spokojnosti je najvyššia v Európe.
Prečo práve tam?
Je to komplex faktorov, ale najmä sú bohatí. Tam nie sú chudobní ľudia. Sú dostatočne materiálne zabezpečení na to, aby sa starali už aj o demokraciu, morálku a samozrejme aj o médiá. Verejnoprávna televízia a rozhlas nemajú síce reklamu, ale dostávajú vysoké poplatky, čo im dáva slobodu a nezávislosť.
Z toho vyplýva, že keď celá Európa bude bohatá, tak bude mať aj kvalitný verejnoprávny rozhlas a televíziu?
Dúfajme. Európa je príkladom, kde duálny systém aj s nedostatkami funguje. Veď napríklad v USA alebo Rusku ešte pred štyrmi rokmi neexistovalo celonárodné FM rádio. A dokonca 74 percent rozhlasového trhu v USA ovládal jediný majiteľ. To by sa v Európe stať nemohlo, lebo by zasiahol protimonopolný úrad pre poškodzovanie hospodárskej súťaže. Jediný vlastník médií, to sme tu mali za komunizmu a vieme, ako to vyzeralo...
Počkať, vy prirovnávate americký systém ku komunistickému?
Nie. Iba tvrdím, že americká mediálna sféra je z nášho pohľadu nerozvinutá. Nesúdim ju. Iba konštatujem, že jediný vlastník médií tu už bol a nebolo to dobre.
Ale to predsa nevylučuje, že by boli iba komerčné médiá a ľudia by už neplatili za niečo, čo nevyužívajú.
Sme opäť na začiatku pri verejných službách. Napríklad železnicu alebo vojakov niektorí ľudia nevyužijú za celý rok a predsa na vlaky aj vojakov cez dane prispievajú. To isté je aj s televíziou a rozhlasom. Môžu ju využiť, ale nemusia. Komerčné médiá sa, samozrejme, pýtajú, prečo existujú verejnoprávne média platené z daní alebo poplatkov, keď oni si musia na seba tvrdo zarobiť. Ale prečo ľudia míňajú peniaze každé ráno na noviny? Prečo by nemohli dať podobne vysoké poplatky aj za rádio a dostali by vysokokvalitný program, zmysluplné správy, komentáre a analýzy? Viete si predstaviť športové udalosti bez dobrého komentára?
No moment, ale toto predsa vedia zabezpečiť aj komerčné rádiá a televízie.
Niečo áno, napríklad šport, ale nie všetko. Hovorím o kompletnom servise, čo znamená, že sa zameria na všetky skupiny poslucháčov. Malé súkromné rádio, ktoré musí dosahovať zisk, niečo také nezvládne. Výhodou je, že verejnoprávne médiá nemusia dosahovať zisk a preto môžu fungovať v prospech každého. Ak by ste mali svoju televíziu, vyrábali by ste program pre sluchovo postihnutých alebo špeciálne programy pre malé deti, či dôchodcov?
Ak by som vedel, že je o to záujem a predal by som tam reklamu, tak prečo nie?
Nebuďte smiešny. Určite by ste išli za firmou ako je Ende mol a kúpili licenciu na Big Brother, lebo to je sledované a má to zaručený úspech.
Mohli by sme spraviť Big Brother pre nepočujúcich – dve muchy jednou ranou... Má rozhlas ako taký v čase internetu budúcnosť?
Prečo nie? Kým noviny sa technologicky smerom k čitateľovi nevyvíjajú, tak práve rozhlas prekonáva dramatickú technologickú zmenu, čo by malo byť novým impulzom. Rádiá cez digitalizáciu majú šancu prilákať mladých poslucháčov a ukázať im čaro rozhlasu. Éra rozhlasu sa internetom nekončí, ale posúva sa do nového levelu. Záleží však na jednotlivých staniciach, ako sa mladým ľuďom prihovoria a či budú stíhať držať technologický krok s mladými.
www.pravda.sk |
| Zomrel slovenský herec Július Vašek - Po dlhej a ťažkej chorobe zomrel dnes ráno vo veku 82 rokov slovenský herec Július Vašek. Potvrdila to potvrdila PR manažérka Novej scény (NS) v Bratislave Ľuba Zednikovičová, kde bol Vašek dlhoročným členom.Július Vašek sa narodil 29. decembra 1926 v Nových Zámkoch. Herectvo vyštudoval na bratislavskom konzervatóriu, divadlo hral od roku 1950. Bol často obsadzovaným filmovým a televíznym hercom, hral v mnohých českých a slovenských filmoch.
"Zomrel po dlhej a ťažkej chorobe," povedala bez bližších podrobností Zednikovičová.
Vašek sa narodil 29. decembra 1926 v Nových Zámkoch. Herectvo študoval na bratislavskom konzervatóriu, dlhé obdobie bol členom Novej scény. V minulosti bol pomerne často obsadzovaným hercom, zahral si nielen v slovenských, ale aj českých filmoch. Stvárnil postavy napríklad v snímkach Kapitán Dabač, Romance pro křídlovku, Medená veža, Orlie pierko či Pacho, hybský zbojník.
V posledných rokoch, najmä po smrti svojej manželky, žil Vašek uzavreto a odmietal herecké ponuky. Podľa dostupných informácií trpel osteoporózou.
1.05.2009 www.pluska.sk |
| Nemecký vodca nadlho uchvátil aj mnohých Slovákov - Vladimír Jancura, Pravda 20. apríla 2009
Až pričlenenie Rakúska k Nemecku v marci 1938 prinútilo mnohých demokratov na Slovensku spozornieť a brať politiku Adolfa Hitlera ako vážne nebezpečenstvo. Takto spomína už takmer 102-ročný Bratislavčan Peter Danišovič na svoju predvojnovú mladosť.
Súčasné hospodárske problémy veľkého diktátora nezrodia
Adolf Hitler by mal 120 rokov. Bez hospodárskej krízy by nebol nikto
Andrej Hlinka
Autor: Internet
"Dovtedy si z neho jedni robili posmešky, ďalším bol ľahostajný a tretí führera dokonca obdivovali," pokračuje Danišovič, ktorý skončil vysokú školu rok pred nástupom Hitlera k moci. Sám neskrýva, že niektoré opatrenia nového nemeckého kancelára v hospodárskej oblasti boli sympatické i jemu.
"Verejné práce, napríklad výstavba diaľnic, dvíhali Nemecko z chaosu a ekonomickej krízy, zároveň však Hitler budoval armádu a pripravoval sa na vojnu, o čom sme však vtedy nevedeli," podotýka projektant mnohých vodných diel na Slovensku.
Neskôr si však často pripomínal slová svojho profesora z Karlovej univerzity, ktorý už v roku 1932 tvrdil, že Hitler nájde prostriedky na financovanie vojny a začne výboje smerom na východ. "A že prvé na rane bude - Československo," dodáva Danišovič.
Génius alebo kultúrna beštia?
Aj slovenská dobová tlač si dlho všímala najmä hospodárske úspechy nového nemeckého kancelára. Nástup Hitlera privítal začiatkom jari 1933 v Národných novinách dokonca predseda SNS Martin Rázus. Videl v tom prejav rozmachu národného hnutia v celej Európe.
A zakladateľ ľudovej strany Andrej Hlinka ešte v júni 1936 na manifestácii v Liptovskej Teplej vyhlásil: "Ja som slovenský Hitler. Ja tu spravím taký poriadok ako Hitler v Nemecku." O rok a pol neskôr však nacistického vodcu označil za "kultúrnu beštiu".
Historik Robert Letz z Univerzity Komenského pripomína v tejto súvislosti podobné výroky politikov svetového formátu vrátane Winstona Churchilla. Z dnešného pohľadu sa zdá až nepochopiteľné, že takí skúsení a inteligentní ľudia nedokázali včas odhadnúť ničivý potenciál Hitlera.
Veď stačilo si prečítať Mein Kampf. Už na jej prvej strane je veta: "Nemecké Rakúsko sa musí vrátiť do veľkej nemeckej vlasti." Ako však neskôr napísal spisovateľ Stefan Zweig, každý sa vysmieval z bombastickosti Hitlerovej knihy namiesto toho, aby si všímal jeho program.
Hitlerovi sa posmievali aj niektorí intelektuáli na Slovensku. Oveľa viac ľudí sa však začalo otvorene hlásiť k nacistickej ideológii. A neboli to len príslušníci početnej nemeckej menšiny. Napríklad mladí ľudácki radikáli na čele s Ferdinandom Ďurčanským, zoskupení okolo časopisu Nástup, neskrývane sympatizovali s hitlerizmom.
Pripravení posluhovať Hitlerovi
V knihe Mein Kampf jej autor častuje Čechov, Srbov i Chorvátov, o Slovákoch sa však nezmieňuje ani slovom. Zrejme o nich dlho nič nevedel, čo v prípade chlapa s nedokončenou meštiankou a agitátora z mníchovských pivární nemôže ani prekvapovať.
Ale ešte aj v septembri 1938, keď sa o Slovákoch prvýkrát verejne zmienil v rozhovore s britským premiérom Nevillom Chamberlainom, vedel toho Hitler veľmi málo. Veď ich počet v spoločnom česko-slovenskom štáte odhadol iba na 1 milión osôb!
Približne v tom istom čase sa komunistický básnik Laco Novomeský pýtal Šaňa Macha z vedenia ľudovej strany, čo očakáva od posluhovania nacistickému Nemecku. "Naším cieľom nie je vôbec slúžiť Nemecku, naša terajšia taktika sa dá v skratke vyjadriť takto: Pomocou Hitlera poraziť Beneša," tvrdil budúci minister vnútra.
Čo sa onedlho aj stalo a malo ďalekosiahle dôsledky.
www.pravda.sk |
| Páter Bezák verí, že v Trnave ho ako arcibiskupa príjmu - Novomenovaný trnavský arcibiskup Róbert Bezák je presvedčený, že menovanie pápežom Benediktom XVI. je božia výzva aj pozvanie a verí, že ľudia v Trnave ho príjmu.
V súčasnosti správca farnosti na banskobystrickom sídlisku Radvaň pre TASR potvrdil, že rozhodnutie z Vatikánu ho prekvapilo a keby vedel o viacerých kandidátoch, asi by zvažoval, či to príjme.
"Nepokladám sa za niekoho, kto sa mohol sám dostať k podobnému úradu. Nemal som možnosť rozhodnúť sa inak," reagoval páter Bezák na skutočnosť, že Arcibiskupský úrad v Trnave bude riadiť kňaz zo sídliskovej farnosti a inej diecézy. Novomenovaný arcibiskup však spresnil, že väčšie skúsenosti má z pôsobenia v Bratislave v rokoch 1993 až 2005, kde bol predstaveným rehole Redemptoristov aj viceprovinciál rímskokatolíckej viceprovincie Redemptoristov na Slovensku.
V tom období vyučoval tiež morálnu teológiu na teologickom inštitúte v Badíne pri Banskej Bystrici a na teologickej fakulte Trnavskej univerzity. V rokoch 1996 – 2002 bol aj predsedom Konferencie vyšších rehoľných predstavených na Slovensku. "Keď som v roku 2005 skončil svoje funkčné obdobie provinciála a dlhšie som nemohol byť, mal som túžbu si vydýchnuť a utiahnuť sa do ústrania. Tak som sa dostal na mariánske pútnické miesto Staré Hory, ktoré spravujú Redemptoristi," objasnil páter Bezák svoju kňazskú zmenu do Banskobystrickej diecézy, kde od roku 2008 pôsobí ako správca 12-tisícovej farnosti, ale tiež aj ako vikár viceprovinciála rímskokatolíckej viceprovincie Redemptoristov v Bratislave.
Podľa pátra Bezáka prostredie v novom pôsobisku mu nebude cudzie, keďže ako predstaviteľ reholí mal možnosť už dávnejšie sa stretávať s cirkevnými predstaviteľmi arcidiecézy. Predpokladá, že oporu nájde aj u viacerých spolužiakov zo študentských čias v Bratislave, ktorí pôsobia v Trnavskej arcidiecéze a podobne ako on, už majú za sebou 25 rokov kňazskej služby s bohatými skúsenosťami v pastorácii.
"Verím, že stále sú to moji priatelia," dodal v súvislosti s novým pôsobiskom. Doterajší najvyšší predstaviteľ rímskokatolíckej cirkvi v Trnave Ján Sokol bol menovaný za trnavského arcibiskupa 26. júla 1989 a uvedený do úradu 10. septembra 1989. V sobotu 18. apríla arcibiskup Sokol oznámil v katedrále sv. Jána Krstiteľa, že pápež Benedikt XVI. ho menoval za apoštolského administrátora Trnavskej arcidiecézy na obdobie, dokedy nový arcibiskup kánonicky neprevezme svoj nový úrad.
19.04.2009 TASR www.pluska.sk |
| Chlapca zabil otcov náhrobný kameň - Náhrobný kameň vlastného otca zabil šesťročné dieťa na cintoríne v maďarskom Nagyréde. Informovala dnes o tom polícia. Chlapček išiel v stredu s matkou na cintorín k otcovmu hrobu, kde naňho padol náhrobný kameň.
Agentúru MTI o tom dnes informovala polícia, ktorá prípad vyšetruje. Podľa spravodajského portálu heol.hu spadol na chlapca granitový náhrobný kameň práve vtedy, keď hladkal na pomníku fotografiu otca, ktorý zomrel len pred niekoľkými mesiacmi.
TASR 16.04.2009 www.pluska.sk |
| Arcibiskup Sokol má skončiť - BRATISLAVA. V slovenskej katolíckej cirkvi je autoritou. Jeho pozíciu výrazne neoslabil ani zhovievavý postoj k vojnovému štátu, ani odhalenie spolupráce s komunistickou ŠtB.
Ján Sokol by mal v týchto dňoch skončiť v úrade trnavského arcibiskupa. Pápež Benedikt XVI. tak má vyhovieť jeho žiadosti o abdikáciu z októbra minulého roku.
Arcibiskupom 20 rokov
Sokol, Tiso a ŠtB
podľa archívov ÚPN Ján Sokol spolupracoval s ŠtB;
najskôr ako kandidát tajnej spolupráce prameň Špirituál;
po 15 rokoch ho v roku 1989 preklasifikovali na agenta s krycím menom Svätopluk;
krátko potom ho v júli 1989 vysvätili za arcibiskupa;
chodil na schôdzky v konšpiračnom byte, informoval aj o kňazoch, prijal viaceré dary; sám Sokol to odmietol;
slúžil omšu k 60. výročiu vzniku slovenského štátu;
na Vianoce 2006 povedal, že počas druhej svetovej vojny bol na Slovensku „blahobyt“;
v apríli 2008 celebroval zádušnú omšu za Jozefa Tisu.
„Sú to špekulácie, ktoré zatiaľ nemôžem potvrdiť,“ reagoval na informácie o arcibiskupovej abdikácii hovorca Konferencie biskupov Slovenska Jozef Kováčik.
Podľa kánonického práva katolíckej cirkvi je uvoľnenie z úradu arcibiskupa vo výhradnej kompetencii pápeža. Je len na jeho rozhodnutí, kedy tak urobí. Naopak arcibiskup musí podať žiadosť o abdikáciu po dovŕšení 75. roku života. Sokol si túto povinnosť splnil na jeseň. Pápež doteraz jeho žiadosť neprijal a ponechal ho tak v úrade. Arcibiskupský stolec by teraz po vyjadrení Vatikánu Sokol opustil takmer po 20 rokoch.
ŠtB a slovenský štát
Ján Sokol sa narodil 9. októbra 1933 v Jacovciach pri Topoľčanoch. Kňazskú vysviacku prijal 23. júna 1957. Dlhší čas mu štát odopieral štátny súhlas. Nemilosť režimu sa prejavila aj tým, že dlhé roky zastával iba najnižšiu kňazskú funkciu – kaplána. Situácia sa zmenila v roku 1988, keď ho pápež Ján Pavol II. vymenoval za biskupa. Trnavským arcibiskupom sa stal krátko pred pádom komunizmu, 26. júla 1989. Malo ísť o kompromis medzi vtedajšou štátnou mocou a Vatikánom.
Podozrenie zo spolupráce
s komunistami vzbudili registračné protokoly českého ministerstva vnútra a slovenského Ústavu pamäti národa, v ktorých je zapísaný ako kandidát tajnej spolupráce a neskôr agent. Ako prvý o nich informoval denník SME. V spisoch bol vedený pod krycími menami Špirituál a neskôr Svätopluk.
Spoluprácu s ŠtB Sokol najskôr popieral, neskôr pre TA3 priznal, že sa s jej príslušníkmi stretával.
Pobúrenie Sokol vyvolal aj vyjadrením, že počas slovenského štátu bol u nás blahobyt.
V deň 61. výročia smrti prezidenta Jozefa Tisa navyše slúžil za neho zádušnú svätú omšu.
Nový arcibiskup
V prípade, že Benedikt XVI. odvolá Sokola, zároveň pre trnavskú arcidiecézu vymenuje nového arcibiskupa.
Úrad arcibiskupa je najmä prestížna hodnosť. Arcibiskup nemá právomoc nad biskupmi, ktorých die
cézy patria do arcidiecézy. Má len napríklad prednosť pri slávení liturgie.
Na Slovensku sú tri rímskokatolícke diecézy: bratislavská, trnavská a košická.
piatok 17. 4. 2009 Ján Krempaský
www.sme.sk
|
| Zomrel Maurice Druon - PARÍŽ. Vo veku 90 rokov zomrel v utorok francúzsky spisovateľ Maurice Druon, ktorý sa preslávil ako autor historických románov. Francúzsky minister Nicolas Sarkozy označil Druona za "veľkého pisateľa a veľkú dušu".
Maurice Druon sa narodil 23. apríla 1918 v Paríži. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do odboja proti nacistickým okupantom. Bol spoluautorom textu najpopulárnejšej hymny francúzskeho odboja s názvom Le Chant des Partisans (Pieseň partizánov).
V roku 1966 sa stal členom Francúzskej akadémie a v rokoch 1973-74 pôsobil ako minister kultúry. V oblasti literatúry bol považovaný za ochrancu francúzskych tradícií a jazykového puristu, ktorý bojoval proti prenikaniu anglicizmov do francúzštiny.
Jeho najznámejším dielom sa stal sedemdielny cyklus historických románov s názvom Les Rois Maudits (v slovenskom preklade vyšiel pod titulom Prekliati králi).
streda 15. 4. 2009 TASR
www.sme.sk
|
| Zomrel známy český herec Miroslav Moravec - PRAHA. Rakovine pľúc a ďalším komplikáciám podľahol dnes ráno vo veku 70 rokov známy český herec Miroslav Moravec. Potvrdila to hovorkyňa Fakultnej nemocnice Motol v Prahe Eva Jurinová.
Na konte Moravca zostalo vyše 70 stvárnených televíznych a filmových postáv, ale najvýraznejšie sa do povedomia divákov a do histórie zapísal ako dabingový herec, ktorý svoj hlas prepožičal Alainovi Delonovi, Jeanovi-Paulovi Belmondovi, Henrymu Fondovi, Jeanovi Maraisovi a Fantomasovi, komisárovi Moulinovi i inšpektorovi Kojakovi.
Za svoje dabingové umenie získal Miroslav Moravec cenu TýTý aj dabingovú cenu Františka Filipovského.
Moravca trápili zdravotné problémy ostatné tri roky: zlomenina nohy, problémy so zrakom, pľúcna embólia a ťažkosti so srdcom. Kvôli rakovine pľúc podstupoval chemoterapiu.
nedeľa 29. 3. 2009 TASR |
| Michal Kováč pre HN: Gašparoviča beriem, nič nepokazil - Prezident a jeho úlohy. Prvá hlava samostatného štátu Michal Kováč v rozhovore pre Hospodárske noviny.
Ivana Gašparoviča schvaľuje, pretože "nič nepokazil“ a za jeho éry sme vstúpili do EÚ, NATO aj OECD. Jeho provládna politika a podpora premiérom Robertom Ficom mu neprekáža. Verí, že občania v prezidentských voľbách vyberú najlepšiu alternatívu. Michal Kováč
Vo funkcii prezidenta ste skončili v marci 1998, čo sa na Slovensku odvtedy zmenilo?
Zmenilo sa veľmi veľa. Slovensko je už samostatným štátom, je v Európskej únii, NATO, eurozóne. Jeho produktívny vývoj pokračuje, aj keď sa spomaľuje, ale stále máme rast HDP. Súčasne však máme aj problémy, ktoré sme neočakávali - napríklad, že jednotlivci alebo aj skupiny šliapu po zákonoch, nerešpektujú morálku, za pár korún sú schopní vraždiť. Chýba nám stále pocit vlastenectva, hrdosť na to, že som Slovák, je ešte stále nízka. Hoci sú tu mnohé predpoklady, aby naše sebavedomie rástlo. Krajine sa darí, máme úspešných hercov, diplomatov, vedeckých pracovníkov, ale to ešte nevieme dostatočne precítiť, tak ako to vedeli Rusi či Američania. To všetko by sa malo včleniť do občianskeho vedomia našich ľudí. Najmä tých politických šarvátok, ktoré sú neustále, ale k ničomu nevedú, by mohlo byť menej. Treba si zvyknúť, že aj opozícia je naša, aj koalícia je naša. V tomto smere je mnoho umelých problémov a to, samozrejme, je tiež politický faktor. Ľudia však radšej počúvajú, že sa dohodol Fico s Dzurindom, než že sa nedohodli. Potrebujeme veľmi zlepšiť ovzdušie v spoločnosti. Ľudia si musia uvedomiť, že toto je moja domovina.
Ako by sa mohol prezident podieľať na odstránení negatívnych javov, ktoré ste spomenuli?
Nie je nikde napísané, čo nesmie prezident, skôr je povedané, čo môže. Všetci uznávajú, že to, čo je napísané v Ústave, je jedna vec, ale dobrému sa medze nekladú. Nie je napísané, že prezident má byť morálnou autoritou, ale je dobre, ak prezident je morálnou autoritou. Morálnou autoritou sa však človek nestane len tým, že sa za ňu hlási, ale tým, že ho ľudia takto uznávajú. Keď sa morálne autority dostanú do čela štátu, je to lepšie. Musíme sa spoliehať, že to, o čom rozhodne väčšina, je najlepšie. V spoločnosti sa nám však neobjavila osoba, ktorá by vytŕčala, že toto je morálna autorita.
Myslíte tým, že prezident, premiér či predseda parlamentu nespĺňajú kritérium morálnej autority?
Nehovorím konkrétne. Hovorím o morálnych autoritách, a tie sa objavujú vtedy, keď sú nejaké krízové situácie. Keď sa treba upnúť na niečo, spojiť sily dohromady, uznať, že aj ten má rozum, aj onen. Nemalo by sa stávať, že vy ste bokom, vy ste koalícia, vy ste opozícia. Malo by ísť o to, kto príde s lepšími nápadmi, vôbec kto chce rozmýšľať, chce sa stretnúť, diskutovať. Aj opozícia predstavuje presne vymedzené spoločenstvo našich ľudí, aj oni majú čo k veci povedať. Je úplne nepodstatné, či to vymyslela SDKÚ, či Smer. Treba hľadať nové prístupy a zahodiť nevýznamné, detinské šarvátky, otravujúce ľudí.
Ako na vás pôsobí Ivan Gašparovič? Darí sa mu spájať koalíciu s opozíciou a zmierňovať tie "detinské šarvátky“ medzi nimi?
To odo mňa nečakajte, lebo sa naozaj nepatrí, aby som ho hodnotil. Mám dojem, že pán prezident robí veľa pozitívneho, rovnako si myslím, že netreba mať z toho strach, keď prezident a koalícia sú zadobre. Ja by som bol tiež rád, keby som sa nemusel škriepiť s Mečiarom (Vladimír, vtedajší predseda vlády, pozn. red.) a keby sme mohli viac spolupracovať a lepšie. Mal som na výber, buď poslúchať alebo diskutovať, viesť dialóg. Bol tu aj prezident Rudolf Schuster - aj on mal isté konflikty s koalíciou, aj keď niektoré veci boli zbytočne prehnané. Urobme si záver, nepodozrievajme. To najlepšie, čo máme, dajme na stôl. Chýba nám normálny, ľudský prístup.
Vy ste sa však z pozície prezidenta napriek takým slabým kompetenciám, aké hlava štátu má, pričinili o pád vlády, kým Gašparovič vystupuje provládne a je oveľa menej aktívny...
V tom čase sme boli po vzniku samostatného Slovenska s Mečiarom prvým predsedom vlády aj prezidentom. Ako prví sme, samozrejme, mali aj málo skúseností. Bolo to obdobie, ktoré si vyžadovalo čo najužšiu spoluprácu prezidenta a predsedu vlády. Sledoval nás celý svet. Mali sme prehltnúť vnútorné nedostatky a problémy, a my sme to, bohužiaľ, nedokázali. Naopak, túto situáciu hodnotím sám pre seba, že HZDS, ktoré malo za úlohu prezentovať novú krajinu ako mierumilovnú, demokratickú, robilo opak. Uniesli prezidentovho syna (Michala Kováča, ml. pozn. red.), prezidenta diskreditovali. Vedeli, že to nebude dobré pred svetom, a urobili to. Chodili nóty od americkej vlády, od Európskej únie, od jednotlivých členských štátov. Ja som sa musel hanbiť, že takéto niečo sa deje v krajine, ktorá mala zo všetkých síl preukázať, že je mierumilovná, že je korektná. Tu je však ťažké aj niečo porovnávať, lebo teraz je tých chýb podstatne menej smerom navonok. Teraz, keď niektorým je sympatický Fico aj Gašparovič, tak to vítajú. Ostatní, ktorí k nim nemajú sympatiu, to neprejavujú, ale aj to je ľudské.
A nie je to možno o tom, že vy ste mali odvahu oponovať Mečiarovi, kým Gašparovič Ficovi skôr pritakáva, vďaka čomu má jeho podporu?
To ja nechcem hodnotiť. Myslím si, že je dobré, že je medzi nimi dôvera a spolupráca. Ja som kritizoval, musel som, lebo išlo o zásadné veci. Ja som mal obavy, že nejdeme cestou upevňovania demokracie. Boli situácie, keď pán Mečiar presviedčal, že keď nebude on, nebude Slovensko. A na moju adresu, bezo mňa by ste boli nuly, aj Kováč, aj Húska, aj Filkus. Vtedy som si uvedomil, že je tu naozaj niečo ohrozené, vyhľadávali sa nepriateľstvá.
Kto dnes podľa vás na Slovensku spĺňa kritériá morálnej autority, o ktorej ste hovorili?
Poviem príklad - kardinál Jozef Tomko. To by musel byť len zaslepený ateista, ktorý by nechcel uznať, že kardinál Tomko je osobnosť nielen v cirkevnom svete, ale aj v laickej verejnosti. Máme dosť ľudí na Slovensku. Zatiaľ však nevieme na kandidátky dať takých, ktorých by sme presvietili a povedali by sme, že tam nie sú vážne príčiny, ty môžeš byť na kandidátke, budeš dôstojne reprezentovať. Tvrdím, že v našej krajine je desať percent obyvateľov, ktorých správanie je veľmi solídne, dôstojné, ohľaduplné, aktívne, pozitívne, ale oni sa nedostanú na kandidátky, dostanú sa hocakí iní. Vedenia strán by však museli chcieť hľadať a dôkladne preverovať tých ľudí, ktorých dajú na kandidátku. Vedenia by mali vnútorne chcieť dať tam nie takých, čo budú mňa podporovať, ale takých, ktorí budú reprezentovať Slovensko, moju stranu, a nie mňa osobne.
Máte na mysli, že takíto ľudia nie sú medzi prezidentskými kandidátmi?
Nie, teraz som nemal na mysli žiadneho prezidentského kandidáta. Prezidentský kandidát ťažko môže ovplyvniť veci, keď parlamentné voľby vyhrala tá a tá strana a lebo strany. Či mu už je to milé alebo nemilé, musí sa tváriť, že rešpektuje rovnaký vzťah aj k jedným, aj k druhým. V tomto smere nemyslím na konkrétne osoby, ale nemáme také mechanizmy, ktoré by to preverovali. Koľko námahy si dala komunistická vláda, aby mala rôzne nástroje na preverovanie ľudí, až nezdravým, prehnaným spôsobom. ŠtB mala hľadať nepriateľov a kohokoľvek urobila nepriateľom. Venovali milióny korún a množstvo ľudí tomu, aby preverovali ostatných. My sme zatiaľ urobili málo, aby sme dostali do vedenia politických strán ľudí, ktorí nechcú žiadnych pätolizačov na kandidátkach, ale skromných, zodpovedných ľudí, s ktorými sa môže tá strana prezentovať. Mnohých nepoznáme, ale dávame ich tam s vedomím, že nás budú podporovať. My sme sa mali od začiatku usilovať o to, aby tí ľudia, ktorých dosadzujeme do štátnej správy, do samospráv, tam chceli ísť preto, že to je pre nich veľká česť, aj keď by momentálne finančne strácali.
Vaša bývalá strana HZDS, ktorú vedie Vladimír Mečiar, má dnes preferencie na úrovni okolo šesť, sedem percent. Spôsobil tento prepad problém, ktorý ste pomenovali pri hľadaní ľudí na kandidátky?
Strana, ktorá nemá dostatok hlasov v preferenciách alebo nezískala dostatok vo voľbách, nemôže zvaľovať vinu na občanov. Je to výlučne zodpovednosť vedenia strany. Vedenie, keď to nevie samo, by malo vytvoriť komisie, aby preverovali človeka, ktorý by mohol spoľahlivo reprezentovať.
Chýba vám niekto medzi súčasnými prezidentskými kandidátmi?
To by som nepovedal, kandidujú solídni kandidáti. Ľudia majú z čoho vyberať.
Aký je váš tip na víťaza prezidentských volieb?
Mám tip, ale nepoviem ho.
Koho budete voliť?
Nechcem odpovedať, lebo by to bolo nevhodné. Viem, že to dopadne dobre. Aj keď to nebude moja voľba, to neznamená, že občania sú zlí, väčšina sa rozhodla inak a to treba rešpektovať.
Ako na vás pôsobí Iveta Radičová, ktorá je najvážnejšou protikanditákou Gašparoviča?
Myslím si, že všetci kandidáti v rámci kampane dávajú zo seba maximum, nie sú také prípady, že by išli úplne vedľa. Samozrejme, nie všetci majú rovnaké predpoklady prezentovať sa ako vhodný kandidát. Volíme prezidenta, každý by si mal dobre premyslieť, ako bude postupovať. Prezident je dôstojná osoba, jeho slovo by malo zavážiť, aj keď nemá právomoci, ale je to prezident a môže to byť nielen muž, ale aj žena.
Ako hodnotíte päťročné pôsobenie pána Gašparoviča?
Dobre. Nič nepokazil, zvyšuje dôveryhodnosť Slovensku. Už aj tým, že vláda aj prezident veci konzultovali, solídne vystupovali na verejnosti, že sa podporujú. Samozrejme, to, čo sa udialo, sú pozitívne veci, aj do EÚ sme sa dostali, aj do NATO či do OECD.
Našli ste u neho aj nejaké negatíva?
Sú dobré aj menej dobré stránky. Podstatné však je, čo prevažuje. Prevažuje, čo vystúpi do popredia, to je také, čo vidieť vo všeobecnosti. Možno pozorovať tie rôzny brbty, ale to nie sú podstatné veci.
Pozrime sa na funkciu prezidenta ako takú. Má pomerne slabé kompetencie. Nemyslíte si, že by sa mali posilniť?
Nad týmto som sa veľmi nezamýšľal. Pokiaľ nejde o takú zmenu, ktorú navrhoval Mečiar - spojenie výkonnej moci, keď predseda vlády je aj prezident. Ak nejde o inú úlohu prezidenta než to, čo je dnes zapísané v našej Ústave, nejaké čiastkové zlepšenia sa môžu urobiť, ale nie je to zásadné. Zatiaľ zostáva na tom, že môže vrátiť zákony, vymenúva profesorov, ministrov, to sú dosť silné kompetencie. Spojenie premiéra a prezidenta by nebolo správne. Dať do rúk jednému človeku obe právomoci by bolo nebezpečné. V krajine, kde je dobre rozložená zákonodarná, súdna aj výkonná moc a kde sú osobnosti, nemôže nikto zneužívať svoju moc.
A čo pri tvorbe zákonov? Prezident vráti zákon do parlamentu, lebo sa mu nepáči. Tam však stačí opäť ho prelomiť nadpolovičnou väčšinou a prezidentovo veto tak má dosť nízky význam. Nebolo by dobré tu upraviť právomoci prezidenta?
Nemyslím si, že by bolo treba o tom uvažovať. Nemám pocit, že by tu vznikali nejaké nekvalitné zákony.
Kto je Michal Kováč
Politik VPN začínal po revolúcii v roku 1989 na poste ministra financií. Vo vláde skončil na vlastnú žiadosť o dva roky neskôr. Vo voľbách v roku 1992 bol zvolený za poslanca snemovne Federálneho zhromaždenia ČSFR, získal funkciu predsedu. Po rozdelení sa stal prvým prezidentom samostatného Slovenska (1993 až 1998). S HZDS a Vladimírom Mečiarom sa rozišiel krátko po zvolení za prezidenta
16. 3. 2009 www.hnonline.sk |
| Pred 75 rokmi sa narodil prvý kozmonaut sveta Jurij Gagarin - Prvým človekom, ktorý letel do vesmíru, bol sovietsky letec a kozmonaut Jurij Alexejevič Gagarin. Narodil sa pred 75 rokmi, 9. marca 1934
V rámci misie Vostok 1 obletel jedenkrát Zem. "Pojechali," počul celý svet Gagarinove slová 12. apríla 1961, keď sa vesmírna loď odlepila na kozmodróme Bajkonur od Zeme.
Po 109 minútach sa vrátil na Zem, vyskočil z návratového modulu a pristál padákom v Saratovskej oblasti pri Semelove. Z neznámeho vojenského letca sa okamžite stal najpopulárnejší človek planéty. Sovietska vláda ho 14. apríla triumfálne privítala v Moskve a ovenčila hodnosťou plukovník. Gagarin pochádzal z jednoduchej vidieckej rodiny. Po vojne sa učil za zlievača v meste Ljubercy pri Moskve a pokračoval v štúdiu na technickej škole v Saratove.
Už počas stredoškolského štúdia sa stal členom saratovského aeroklubu a začal lietať na športových lietadlách. V roku 1955 ho prijali na leteckú školu v Orenburgu a stal sa vojenským pilotom. V období rokov 1957-1959 slúžil ako stíhací pilot na základni za polárnym kruhom pri Murmansku. Na jeseň 1959 sa dostal do užšieho výberu budúcich kozmonautov. V rokoch 1960 a 1961 prešiel náročným výcvikom a nakoniec ho šéf sovietskeho kozmického programu Sergej Koroľov navrhol poveriť pilotovaním prvej kozmickej lode. Gagarin zomrel 27. marca 1968 pri havárii cvičnej dvojmiestnej stíhačky typu MiG, ktorá odštartovala z vojenského letiska neďaleko Moskvy. Pilotoval ju Gagarin s inštruktorom Vladimírom Serjuginom. Po 12 minútach sa lietadlo stratilo z obrazoviek radaru a spadlo na zem. Za oficiálny dôvod tragédie, ktorá sa odohrala 18 kilometrov od mesta Kiržač, označilo sovietske vedenie príliš prudké klesanie stroja. Žiadne ďalšie podrobnosti sa nezverejnili. Pohreb prvého kozmonauta bol 30. marca 1968 so všetkými vojenskými a štátnymi poctami. Gagarin, mladý muž so žiarivým úsmevom, sa vďaka bezprostrednému správaniu a odvahe stal pre milióny ľudí na celom svete príkladom slušného človeka, ktorý niečo pozoruhodné v živote dosiahol, za čo si získal ich úprimný obdiv.
Svet však nevedel o jeho boji s vtedajšou sovietskou politickou reprezentáciou. Gagarinovi sa nepáčilo, že ho využívali len na propagandistické účely ZSSR. Mladý muž bol priam posadnutý túžbou lietať, lietanie bolo pre neho všetkým, chcel ísť znovu do vesmíru, čo mu nebolo umožnené. Namiesto toho absolvoval neustále ďalšie a ďalšie reprezentačné návštevy. Navyše štátne a politické vedenie verejne vinil z viacerých nedostatkov v kozmonautike. Jeho fanatická túžba zúčastniť sa na lete na Mesiac sa už nikdy nesplnila. Smrť Jurija Gagarina je dodnes veľkou záhadou. Existuje viacero verzií jeho smrti, niektoré dokonca tvrdia, že zomrel na objednávku Leonida Brežneva. Jeden z členov tímu vyšetrovateľov tragédie z roku 1968 Igor Kuznecov pred novinármi vyhlásil, že vtedajšie skúmanie príčiny nešťastia bolo povrchné a výsledná správa nezahŕňala všetky potrebné informácie.
Po Gagarinovi je pomenovaná planétka č. 1772 a kráter na odvrátenej strane Mesiaca. Na počesť prvého letu kozmonauta do vesmíru, ktorý sa uskutočnil 12. apríla 1961 zo sovietskeho kozmodrómu Bajkonur, Medzinárodná letecká federácia rozhodla, že tento deň sa bude na celom svete oslavovať ako Svetový deň letectva a kozmonautiky.
TASR www.pluska.sk |
| Záhada Stalinovej smrti - Stalinova smrť bola len otázkou času. Odmietal brať lieky na vysoký tlak, roky ho trápili vážne bolesti kĺbov a svalov. Mal problémy aj s dýchaním. Preto v roku 1952 prestal fajčiť. Zomrel 5. marca 1953. Prirodzene alebo bol zavraždený?
Okolo Stalinovej smrti sa do dnešných čias vedú spory, či skutočne zomrel na mozgovú porážku, alebo mu niekto z jeho najbližších dopomohol na druhý svet. Najviac dôvodov zlikvidovať Stalina mal jeden z jeho najbližších spolupracovníkov, Lavrentij Berija, ktorému hrozilo, že sám bude čoskoro odstránený.
Chorý roky
Prvú porážku dostal Stalin 9. októbra 1945. Jeho chorobopis sa však nikde nezachoval. Stalin totiž často menil lekárov, mal paranoidné podozrenia, že ho chcú zabiť. Po porážke mu lekári predpisovali lieky na spanie a odporučili spomaliť pracovné tempo. Lieky odmietol brať, no skutočne pracoval menej. V kremeľskej pracovni začal tráviť menej času a venoval sa sebe. Dni trávil prechádzkami po lese v blízkosti kuncevskej vily, ktorú mu postavili neďaleko Moskvy. Do prístreškov v prírode mu nosili noviny, dokumenty a aj občerstvenie.Pár dní pred smrťou
Koncom februára 1953 bol Stalin pri sile a čulý. V divadle si pozrel svoje obľúbené predstavenie Labutie jazero a prijal viaceré zahraničné delegácie. Posledný februárový deň si v kremeľskej pracovni pozrel s najbližšími spolupracovníkmi, Chruščovom, Bulganinom, Berijom a Malenkovom, film. Všetkých potom pozval do kuncevskej vily na neskorú večeru, ktorá sa pretiahla až do štvrtej ráno. V nedeľu všetci štyria najbližší Stalinovi spolupracovníci očakávali ďalšie pozvanie, keďže vedeli, že diktátor nemá rád samotu. Celý deň však telefonát neprichádzal... Personál kuncevskej vily bol od 10.00 na nohách. Zvyčajne o tomto čase si Stalin dával nosiť raňajky a noviny. No nič sa nedialo. Personál sa bál vojsť do izby, hoci dlhé hodiny sa ruský diktátor neozýval. Mysleli si, že spí a nechceli ho bez dôvodu rušiť. Až večer vošiel do jeho pracovne osobný tajomník. Stalina našiel ležať na dlážke úplne prepoteného a pomočeného. Nedokázal už ovládať svoje telo a ani rozprávať. Personál okamžite telefonoval Berijovi. Keď prišiel, bolo jasné, že Stalin má hodiny zrátané. Napriek tomu vydal nezmyselný príkaz, aby Stalina nechali ležať, veď len tuho spí. Berija zakázal privolať lekárov. Vedel, že ďalšie Stalinove čistky sa týkajú jeho. Živý Stalin bol pre neho nebezpečný. Až keď bolo jasné, že Stalin nemá už žiadnu šancu prežiť, dovolil privolať lekárov. Lekári Vladimir Negiovski a Galina Česnokova, ktorých privolali k Stalinovmu lôžku, sa ho pokúsili oživiť. Márne. Zomrel 5. marca 1953. Obaja lekári po rokoch tvrdili, že diktátor zomrel prirodzenou smrťou.
LENKA BOLLARDTOVÁ 7.03.2008 www.pluska.sk
|
| Zomrel Felliniho scenárista Tullio Pinelli - Taliansky scenárista Tullio Pinelli, ktorý pracoval s Federicom Fellinim na celom rade majstrovských diel talianskej kinematografie, zomrel v sobotu v Ríme vo veku 100 rokov.
Snímky Cesta (La strada), Sladký život (La dolce vita), 8 1/2 či Ginger a Fred patria k mnohým úspechom Felliniho, na ktorých sa Pinelli podieľal - napísaním scenára alebo prípravou podkladov - a ktoré boli meradlom v období rozkvetu talianskeho filmu od 50. rokov. Pinelli spolupracoval aj s početnými ďalšími režisérmi, okrem iných s Pietrom Germim či Mariom Monicellim.
7.03.2009 TASR |
| Oligarcha stojí pred súdom. Opäť - Dnes sa opäť začína súdny proces bývalým ropným magnátom Michailom Chodorkovským. Rus, ktorého časopis Forbes pred niekoľkými rokmi zaradil do prvej dvadsiatky najbohatších ľudí sveta, si v sibírskej väznici odpykáva osemročný trest za daňové úniky a iné podvody pri privatizácii Jukosu. K zostávajúcim štyrom rokom, ktoré ho ešte čakajú, mu oddnes môže súd "napariť“ ešte niekoľko rokov.
Čierne zlato na čierno predané
Minulý rok požiadal Chodorkovskij o prepustenie z väzby. Súd mu však nevyhovel, dokonca sa objavili ďalšie kompromitujúce detaily, ktoré zabránia jeho skoršiemu prepusteniu. Súdna hovorkyňa Anna Usačevová informovala tlačovú agentúru AFP, že Chodorkovského v januári 2009 previezli do väzby v Moskve a predmetom ďalšieho súdneho pojednávania sú nové obvinenia zo sprenevery a ďalších nelegálnych finančných operácií.
Chodorkovskij, spolu so svojím spolupracovníkom Platonom Lebedevom, čelí podľa prokuratúry obvineniam z defraudácie niekoľkoročnej ropnej produkcie, hodnota na čierno predanej ropy sa vyšplhala nad 19 miliárd eur, ako aj z prania špinavých peňazí vo výške viac ako 18 miliárd eur. Hrozí mu za to odňatie slobody na ďalších 10 až 15 rokov. V centre pozornosti orgánov činných v trestnom konaní sú rovnako kontroverzné obchodné transakcie, ktoré sa realizovali cez dcérske spoločnosti a daňové raje. Za to ich obvinili už pred dvoma rokmi, kedy Chodorkovského spoločnosť Jukos dostala príkaz spätne uhradiť vysoké dane. Vláda Vladimíra Putina zmrazila akcie firmy a tá bola nakoniec rozdrobená v aukciách, Jukos zbankrotoval a väčšina majetku potom prešla do štátom kontrolovanej ropnej spoločnosti Rosnefť.
Politicky nepohodlný. Pomsta?
Ešte v roku 2002 Chodorkovskij navrhol postaviť ropovod smerujúci do Číny, samozrejme, pod taktovkou Jukosu. Putinova vláda proti tomu tvrdo zakročila kvôli príliš veľkej hrozbe závislosti Ruska od Číny. Ekonomický server bmf.ru dokonca informuje o tom, že podľa pamätníkov bolo vybudovanie ropovodu napriek nesúhlasu Vladimíra Putina Chodorkovského zámerom. Teraz sa ukazuje, že jeho cieľ bol nevítaný z toho hľadiska, že by ho realizovala súkromná spoločnosť. Federácia s novým prezidentom na čele pred niekoľkými mesiacmi totiž zmenila názor a vrhla sa na veľmi podobný projekt, ktorý budú realizovať štátne firmy Rosnefť a Transnefť, navyše s úvermi od Číny.
Obhajcovia Chodorkovského doteraz tvrdia, že obvinenia sú vykonštruované a prokuratúra konala na politickú objednávku, keďže bol Chodorkovskij známy ako prominentný kritik Vladimíra Putina a jeho vlády. Okrem toho aj samotný podnikateľ tvrdí, že jeho väzba je politicky motivovaná. Keďže okrem kritiky bývalej vlády finančne podporoval aj opozičné strany.
Oligarcha bol zatknutý v roku 2003 a súd mu vymeral deväť rokov väzenia, neskôr sa jeho trest znížil o rok. Počas trvania súdnych procesov dal Chodorkovskému za pravdu aj Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorý tvrdil, že niektoré obvinenia sú sporné, Kremeľ však na margo toho vyhlásil, že oligarcha zo seba robí mučeníka, aj napriek tomu, že krajinu pripravil o obrovské peniaze na daniach.
Profil Michaila Chodorkovského
- vyštudoval chémiu a národné hospodárstvo, v 80. rokoch sa angažoval v mládežníckych hnutiach. V roku 1990 založil bankovú skupinu Menatep, majetok získal výrobou matriošiek s hlavou Borisa Jeľcina
- v polovici 90. rokov získal 20 percent firmy na výrobu hnojív Apatit, tá skrachovala a získala ju práve Menatep. Za to je Chodorkovskij trestaný. Neskôr pod cenu získal niekoľko menších ropných firiem a spojil ich s Jukosom. Firmu vtedy podporovali práve úvery od Menatepu. Skupina Manetap neskôr skrachovala
- Chodorkovskij podporoval v politike Borisa Jeľcina. Keď sa do funkcie dostal Vladimír Putin, začal podporovať liberálnu stranu Jabloko a komunistov
- svoje firmy začal viesť moderným európskym spôsobom, z Jukosu vybudoval prosperujúci podnik. Ten však kvôli nedoplatkom na daniach skrachoval
- v roku 2003 Chodorkovského zatkli
- dnes si odpykáva osemročný trest, hrozí mu ďalších 10 až 15 rokov za iné podvody
Marta Hilkovičová 3.02.2009 www.hnonline.sk |
| Za nehodu, pri ktorej zahynul Slovák, odsúdili člena Snemovne lordov - Člena britskej Snemovne lordov odsúdili dnes na 12 týždňov väzenia za nebezpečné riadenie vozidla, ktoré podľa súdu prispelo k nehode so smrteľnými následkami pre 28-ročného Slováka Martina Gombára. Lord Nazir Ahmed za Labouristickú stranu odosielal textové správy zo svojho mobilného telefónu krátko pred nehodou, ku ktorej došlo na 25. decembra 2007.
Ahmed narazil na diaľnici M1 pri meste Rotherham so svojím jaguarom do odstaveného vozidla audi patriaceho Gombárovi. Jeho auto stálo v tme neosvetlené na ceste, pretože narazilo do zvodidiel krátko predtým, než do neho vrazil jaguar. Slovenský vodič svoje auto po zídení z cesty odstavil ku krajnici.
Sudca súdu v Sheffielde uznal vinu moslimského lorda na smrteľnej nehode, pretože pred zrážkou v rýchlosti približne 96 km/h poslal a prijal sériu piatich SMS. Poslednú textovú správu poslal 1,5 až tri kilometre pred miestom nehody.
Súd však vyjadril presvedčenie, že esemeskovanie obvineného nemalo priamy vplyv na usmrtenie slovenského otca dvoch detí, ku ktorému došlo nešťastnou náhodou. Sudca Alan Wilkie ale zdôraznil, že Ahmedovo sústredenie sa na esemeskovanie počas jazdy bolo nebezpečné a preto musel rozhodnúť o "bezpodmienečnom uvalení väzby".
Súd Ahmedovi takisto odobral na jeden rok vodičský preukaz a nariadil zaplatiť súdne trovy vo výške 500 libier. Gombár v čase nehody žil prechodne v Anglicku, kde pracoval. Po nehode polícia zistila, že Slovák mal v krvi alkohol.
24.02.2009 TASR www.pluska.sk |
| Slovák, ktorý zachraňoval Václava Havla - Bratislavčan Pavel Pafko operoval uskutočnil so svojim tímom prvú transplantáciu pľúc vo východnej Európe .
domova odchádzali ako neznámi, v zahraničí sa vypracovali na špičky vo svojich odboroch. V seriáli Slovenský recept na úspech vám prinášame príbehy úspešných Slovákov.
Pôvodne chcel študovať medicínu v Bratislave, niekdajší komunistický režim však rozhodol inak. "V 50. rokoch existovali pravidlá, že určitý počet Slovákov musel ísť študovať do Čiech a naopak. No a ja patrím vlastne k tejto ,generácii‘. Robil som prijímacie pohovory v Bratislave, ale prišla mi odpoveď, že ma berú do Prahy,“ spomína na svoje začiatky profesor Pavel Pafko.
Rodák z Bratislavy dnes patrí k špičkám v chirurgii nielen v Česku, ale na celom svete. "Ešte ako študent som pracoval ako pomocná vedecká sila na anatomickom ústave, kde som po promócii zostal tri roky ako asistent. Paralelne som chodil na chirurgiu, pretože som vedel, že sa budem venovať chirurgii a anatomické znalosti sú vždy základom chirurgickej práce. Tam som si upevnil a zopakoval svoje znalosti ako asistent,“ hovorí o študentských rokoch Pafko.
Postupne sa vypracoval až na prednostu tretej chirurgickej kliniky lekárskej fakulty v pražskom Motole a jednou z jeho hlavných oblastí je hrudná chirurgia. "Z tých troch tisícok operácií tvorí až šestinu práve hrudná chirurgia. Ako prednosta kliniky však musím zvládnuť všetku prácu, nielen hrudnú chirurgiu.“
Jeho meno sa do povedomia verejnosti dostalo aj v súvislosti s prvou transplantáciou pľúc v postkomunistických krajinách alebo s menom bývalého českého a československého prezidenta Václava Havla, ktorého tiež operoval.
Špičkové pracoviská
Počas svojej lekárskej praxe sa Pafko dostal aj na stáže do viacerých krajín, napríklad do Švajčiarska či Spojených štátov. Hodnotiť úroveň zdravotných služieb alebo starostlivosti o pacientov si však netrúfa. "Ja som sa vždy snažil ísť na nejaké lepšie, špičkovejšie pracovisko, pretože vidieť štandard môžem aj doma. Pohyboval som sa predovšetkým po univerzitných pracoviskách. Nikde som však nevidel niečo také, čo by sme my doma pre našich občanov neurobili. Nevidel som operácie, ktoré my nepoznáme a nerobíme.“
Podľa neho však v našom regióne stále platí, že ľudia dávajú na zdravotníctvo menej, ako z neho dostávajú a vyššia spoluúčasť pacientov je nutná. "Môžeme si to predstaviť ako výrobný proces - každý má materiálny a personálny vstup. Tie materiálne vstupy majú vo svete rovnakú cenu. Ak si napríklad nemocnica na Slovensku alebo v Česku chce kúpiť prístroje alebo sanitky, dostane ich za tie isté ceny ako nemocnica v Rakúsku. Materiálne vstupy sú za svetové ceny, ale personálne vstupy sú zlomkom toho, čo na západ od našich hraníc. A pretože západoeurópske krajiny dávajú približne rovnaké percento z HDP na zdravotníctvo ako my, rozdiel je v tom, že tá suma je v absolútnej hodnote oveľa vyššia ako u nás. Ušetriť sa teda dá na jedinej položke, ktorá je možná, a to na personálnych vstupoch, pretože materiálne vstupy nemôžu zásadným spôsobom ovplyvniť.“
Študenti by mali byť aktívnejší
Profesor Pafko si popri svojej náročnej práci dokáže nájsť čas aj na študentov, prednáša na lekárskej fakulte. Akí sú podľa neho dnešní študenti v porovnaní s jeho generáciou? "Očakával som, že po revolúcii sa študenti budú viac snažiť, pretože si uvedomia, že získané vedomosti budú môcť uplatniť na trhu práce. Kedysi to bolo jedno - všetci mali rovnaký plat. Kvalitní a menej kvalitní lekári na tom boli finančne rovnako. Myslel som si, že po páde režimu dôjde k určitému prielomu. V každom kolektíve sa nájde jedinec, ktorý je aktívnejší. Ale keď to posudzujem z globálu, tak nevidím výraznú zmenu. Mám tiež pocit, že niektorí naši študenti napríklad z Nemecka a Anglicka, ktorí si za štúdium platia, sa oveľa viac snažia.“
Kto je Pavel Pafko
Narodil sa v roku 1940 v Bratislave. Absolvoval Lekársku fakultu Karlovej univerzity v Prahe, na ktorej začal študovať v roku 1957. Odvtedy žije v Prahe. Od roku 1992 je prednostom tretej chirurgickej kliniky prvej lekárskej fakulty v Prahe-Motole. Prednáša na lekárskej fakulte, na jeho konte sú desiatky odborných publikácií. Je členom Chirurgickej spoločnosti, Lekárskej spoločnosti a Európskej asociácie hrudných chirurgov. Bol poradcom bývalého ministra zdravotníctva Davida Ratha. Veľmi rád športuje a pri operácii často počúva hudbu.
Rozhovor. Primár 3. chirurgickej kliniky pražského Motola Pavel Pafko pre HN:
Náhoda praje iba tým pripraveným
34106730
Patrí medzi najlepších svetových chirurgov, sám však zostáva skromný. „Všade na svete majú chirurgovia jednu ľavú a jednu pravú ruku,“ tvrdí prednosta Pavel Pafko.
Môžete prezradiť ten váš recept na úspech?
Francúzsky lekár a biochemik Louis Pasteur kedysi povedal – náhoda praje pripraveným. To je základ. Nadanie je len malá súčasť celku. Recept na úspech znamená byť pripravený, keď sa priblíži príležitosť. A treba pracovať, nič iné ako pracovať. Takisto je však dôležité stanoviť si v živote priority, čo človek chce. Obrazne povedané, každý by si mal vybrať takú činnosť, ktorou naplní svoj život. Keď niekto chodí do nemocnice, ale jeho hlavnou záľubou je záhradka, taký človek mal byť záhradkár. Tým nechcem povedať, že človek nemá mať koníčky. Ale ak niekto chodí do práce len preto, aby zarobil, tak je to z môjho pohľadu smutné.
Vaším pacientom bol aj exprezident Václav Havel. Aký bol pacient?
Havla som operoval a staral som sa o neho v pooperačnom období. Bol to veľmi dobrý pacient, veľmi dobrý človek, skromný. Ošetroval som viacero vysokopostavených ľudí, ale Havel bol mimoriadne skromný. Mňa zaujal najmä tým, ako vedel za všetko poďakovať. Nesprával sa tak, ako sa správajú oveľa nižšie postavení ľudia. Dodržiaval všetky moje rady a príkazy.
Vidíte veľký rozdiel medzi úrovňou chirurgie na Slovensku a v Česku?
Všade na svete majú chirurgovia jednu ľavú a jednu pravú ruku. Myslím si, že úroveň chirurgie nespočíva v manuálnej zručnosti chirurgov, ale je daná ekonomickou situáciou, a teda možnosťou diagnostických aj liečebných prístrojov. V tomto je podľa môjho názoru česká ekonomika predsa len silnejšia. A keď sa pozrieme na to, že na zdravotníctvo štát zvyčajne dáva približne šesť až sedem percent z HDP, tak je jasné, že je to vyššia suma v Česku ako na Slovensku. Z toho plynie, že ekonomika rozhoduje o úrovni zdravotníctva. To, že jeden človek urobí niekde nejaký špičkový výkon, ešte nehovorí o úrovni zdravotníctva.
V Česku vzbudzujú rozruch poplatky u lekára a za pobyt v nemocnici. Sú podľa vás potrebné?
Poplatky neznamenajú reformu zdravotníctva, z môjho pohľadu je to okrajová záležitosť, ale spoločnosť ju vníma zásadne. Keď chce niekto robiť poriadok v zdravotníctve, nemal by začínať poplatkami. Pretože to vyvolá veľkú „búrku“, a pritom to nerieši zásadný problém financovania. Je potrebné prehĺbiť finančnú spoluúčasť pacientov, oproti západným krajinám je u nás veľmi malá.
Slovenských pacientov nemáme, radšej idú do Viedne
34106740
Profesor Pavel Pafko sa do povedomia lekárskej obce dostal aj prvou transplantáciou pľúc v postkomunistických krajinách, ktorú robil v roku 1997. "Chodili sme sa tri roky učiť do Viedne, pravidelne som tam chodieval na transplantácie. Tamojší experti majú obrovské skúsenosti,“ spomína Pafko. Aj na spomínanej prvej transplantácii mal byť akousi morálnou oporou profesor Walter Klepetko z viedenskej Allgemeiner Krankenhaus, ktorý je podľa Pafka veľkým priateľom Čechov aj Slovákov. "Pri prvej transplantácii sme boli dohodnutí, že pricestuje do Prahy. Pre zlé počasie však mohol letieť len do Brna a odtiaľ potom išiel autom do Prahy. No a do nemocnice sa dostal vtedy, keď sme skončili,“ hovorí Pafko.
Prvá transplantácia dopadla dobre. Odvtedy ich tím profesora Pafka urobil 130. "Robili sme ich 10 až 12 za rok, za posledný rok sme ich urobili 20. Všetko však závisí od darcov. Na celom svete počet čakateľov oveľa prekračuje počet darcov a celý program je viazaný na nich.“
Slováci však medzi Pafkových pacientov nepatria. "Ponúkli sme tento program v rámci spolupráce aj na Slovensku. Ale oni sa obrátili do Viedne, kde je to oveľa drahšie ako v Česku. Ale na druhej strane sú ich skúsenosti lepšie. Trochu sa však čudujem, že ani bratislavská lekárska fakulta nevyužíva kontakty práve s Viedňou. Určite by som tam svojich mladších kolegov povinne posielal na prax.“
Katarína Šimurková 10.02.2009 www.hnonline.sk
|
| Pápež si chce udobriť Židov, odsúdil popieranie holokaustu - Kontroverzná rehabilitácia. Benedikt XVI. počúvol Merkelovej výzvu a jednoznačne sa dištancoval od holokaustu. Do Izraela sa chystá v máji.
Pápež Benedikt XVI. včera podal ruku zmieru Židom, ktorých rozhneval rehabilitáciou anglického biskupa a v súčasnosti najznámejšieho popierača holokaustu Richarda Williamsona.
Tri týždne po kontroverznej rehabilitácii odsúdil prvý muž rímskokatolíckej cirkvi všetky prejavy popierania holokaustu. "Akékoľvek popieranie alebo znižovanie tohto zločinu je neprípustné a neprijateľné," povedal pápež na stretnutí s delegáciou amerických Židov vo Vatikáne.
Benedikt počúvol výzvy
Na pápeža sa v posledných dňoch zosypala vlna kritiky najmä z jeho rodného Nemecka za to, že koncom januára zrušil exkomunikáciu biskupa Williamsona z Bratstva sv. Pia X. Medzi najhlasnejších kritikov tohto kroku patrila najmä nemecká kancelára Angela Merkelová, ktorá v telefonickom rozhovore požiadala Benedikta XVI., aby popieranie holokaustu verejne odsúdil. Pápež teraz tieto výzvy splnil.
"Cirkev hlboko odmieta akýkoľvek antisemitizmus a chce pokračovať v budovaní trvalých vzťahov medzi našimi spoločenstvami,“ ubezpečil pápež 60-člennú delegáciu Konferencie amerických židovských organizácií, vedenú rabínom Arthurom Schneierom.
Súčasťou snahy o zmierenie má byť aj pápežova chystaná cesta do Izraela. "Pripravujem návštevu Izraela, krajiny, ktorá je svätá pre kresťanov rovnako ako pre Židov,“ povedal pápež. Do Izraela, ktorý navštívil aj jeho predchodca Ján Pavol II., by Benedikt mal pricestovať v máji.
Židia chcú viac
Benedikt sa tiež prihlásil k vyhláseniu svojho predchodcu, ktorý v roku 2000 požiadal Židov o odpustenie za holokaust. Ján Pavol II. vtedy vyslovil prianie kresťanov zasvätiť sa pravému priateľstvu so Židmi.
Krok pápeža Židia privítali, podľa nich by však mal urobiť viac. "Je to síce veľmi sympatické a správne gesto, ale na druhej strane stále platí, že svojím vyhlásením odpustil biskupovi, ktorý popiera existenciu holokaustu. Ďalší krok by teda zákonite mal byť ten, aby ponechal v platnosti exkomunikáciu biskupa Williamsona,“ povedal pre HN Pavel Traubner, čestný predseda Ústredného zväzu židovských náboženských obcí na Slovensku.
Williamson koncom januára, tesne pred zrušením svojej exkomunikácie, pre švédsku televíziu povedal, že počas druhej svetovej vojny nezahynulo šesť miliónov Židov, ale "len“ 200- až 300-tisíc. Vatikán tvrdí, že pápež o tomto jeho vyjadrení nevedel. Williamson sa za svoje vyjadrenia ospravedlnil, no odmietol ich odvolať.
ČTK Pavel Novotný 13.02.2009 www.hnonline.sk |
| Zomrel vojnový veterán genmjr. Anton Petrák - V Ústrednej vojenskej nemocnici v Ružomberku v sobotu večer na zlyhanie srdca zomrel vojnový veterán genmjr. v.v. Anton Petrák. Agentúre SITA to potvrdil riaditeľ nemocnice Igor Čombor. Pohreb by mal byť v Bratislave.
Generál Petrák sa narodil 14. apríla 1912. Absolvoval Vojenskú akadémiu v Hranicích na Morave. V roku 1939 opustil Slovenskú republiku a odišiel do Veľkej Británie, kde absolvoval parašutistický výcvik. Na vlastnú žiadosť bol zaradený do špeciálneho kurzu na prípravu pre inváziu do Európy. Vo funkcii veliteľa roty sprievodných zbraní sa spolu s brigádou vylodil v roku 1944 pri Dunkerque.
Bol vyznamenaný československým i britským vojnovým krížom. Po roku 1948 nastúpil do útvaru v Žatci, čoskoro bol však predvolaný na výsluch ŠtB, nasledovali domové prehliadky, degradácia, vylúčenie z armády a odsúdenie najskôr na päť mesiacov za nedbalé uchovávanie vojenského tajomstva, potom na dva roky do pracovného tábora Mírov.
Po prepustení z Mírova pracoval na Slovensku ako robotník. Znovu bol zatknutý v roku 1958 a v procese s tzv. Karvašovou skupinou obvinený z pokusu o rozbitie štátneho zriadenia a odsúdený na päť rokov. V máji 1960 bol prepustený na amnestiu. Od roku 1965 pracoval ako prekladateľ. 28. októbra 1990 bol povýšený na generálmajora. Zapojil sa do vyhľadávania bývalých vojakov zo západného frontu, aby im od britskej Air Bridge Association pomohol získať jednorazovú finančnú pomoc. 2. apríla 1996 mu bol udelený Rad britského impéria a v tom istom roku prevzal z rúk prezidenta SR Rad Ľudovíta Štúra II. stupňa. Je nositeľom aj ďalších vyznamenaní.
9.02.2009 SITA |
| Uplynulo 85 rokov od smrti Lenina, pre niektorých je večne živý - MOSKVA. Približne 400 prívržencov Komunistickej strany Ruska sa dnes zhromaždilo pri mauzóleu zakladateľa Sovietskeho zväzu Vladimira Iľjiča Lenina, aby si položením kvetov pripomenuli 85. výročie úmrtia muža, ktorého oslavujú ako humanistu a vizionára.
Pokojné zhromaždenie, ktoré zožalo len niekoľko pochybovačných pohľadov od ľudí korčuľujúcich sa na klzisku na moskovskom Červenom námestí, bolo v príkrom kontraste s masívnymi prejavmi oddanosti Leninovi, ktorými sa tento dátum vyznačoval za sovietskej éry.
Aj po páde Sovietskeho zväzu bola komunistická strana významným hráčom na poli ruskej politiky. Jej lídra Genadija Zjuganova v roku 1996 takmer zvolili za prezidenta. V roku 1999 strana disponovala štvrtinou kresiel v ruskom parlamente, dnes má len 12 percent.
Účastníci zhromaždenia napriek úpadku popularity strany veria, že raz opäť zavládne komunizmus.
Lenin "vstúpil do dejín ako zakladateľ novej spoločnosti pre celé ľudstvo," uviedol admirál sovietskeho loďstva vo výslužbe Valentin Važanjan.
"Súčasná (ekonomická) kríza zdôrazňuje potrebu návratu k štúdiu Leninových myšlienok," povedal Zjuganov na mrazivom námestí novinárom.
S postupným znižovaním vplyvu komunizmu v Rusku sa pravidelne objavuje požiadavka premiestniť Leninove skvele zachované zabalzamované telesné pozostatky z Červeného námestia.
Zjuganov proti tejto myšlienke ostro protestoval s tvrdením, že mauzóleum je neoddeliteľnou súčasťou Červeného námestia, ktoré Organizácia Spojených národov pre výchovu, vedu a kultúru (UNESCO) uznala za kultúrnu pamiatku svetového významu.
Polícia dnes v popoludňajších hodinách zadržala približne 25 demonštrantov, ktorí sa pokúšali na námestie priniesť papierovú rakvu s nápisom Lenin a vyzývali na odstránenie jeho pozostatkov z námestia, uviedla agentúra Associated Press s odvolaním sa na miestne médiá.
21. 1. 2009 TASR www.sme.sk
|
| Temný roztopašník stvoril Havrana - Edgar Allan Poe sa preslávil básňou Havran. Písal aj prózu a považuje sa za zakladateľa detektívky a hororu
Spoluzakladateľ žánrovej literatúry - detektívky a hororu. Tak sa zvykne označovať jeden z najznámejších svetových spisovateľov, ktorý sa preslávil poviedkami i jedinou básňou. Napriek Havranovmu úspechu jej autor zomrel v chudobe. Včera uplynulo 200 rokov od narodenia Edgara Allana Poa.
Malý Edgar sa narodil 19. januára 1809 v americkom Bostone ako druhé z troch detí kočovných hercov Elizabeth Arnold Hipkinsovej a Davida Poa. Hovorí sa, že meno dostal po jednej z postáv Shakespearovho Kráľa Leara. Otec alkoholik rok po Edgarovom narodení rodinu opustil a na ďalší rok zomrela aj jeho mama - ani nie 25ročná podľahla tuberkulóze.
Traja súrodenci putovali do sirotinca a malého Edgara sa neskôr ujala rodina škótskeho veľkoobchodníka Johna Allana. Po druhom otcovi, ktorý obchodoval s tabakom, šatstvom, ale aj s otrokmi, prijal Edgar Poe stredné meno Allan. Rodina Allanovcov síce Edgara vnímala ako vlastného syna, nikdy si ho však formálne neadoptovala.
V roku 1815 sa rodina presťahovala do Veľkej Británie a Edgar začal navštevovať školu najskôr v Škótsku, neskôr v Londýne.
Do Ameriky sa však vrátil, zasnúbil sa a navštevoval univerzitu - na University of Virginia mal študovať jazyky. Namiesto štúdia sa však Edgar venoval hrám a rôznym radovánkam, pričom sa zadĺžil. Obvinil preto Allanovcov, že naňho málo myslia a neposielajú mu dosť peňazí.
Tí mu poslali ďalšie finančné prostriedky, Poove dlhy však ďalej narastali.
Vojenská kariéra
Edgar musel opustiť univerzitu - ktorá netolerovala hazardné hry či alkohol - vrátil sa domov a zistil, že jeho snúbenica sa vydala za iného. Niekde tu, a v jeho relatívne krátkom pobyte v Anglicku, možno hľadať základy temnej, ťaživej a tajomnej poovskej poetiky.
Sklamaný Poe skúsil vyriešiť svoje problémy vstupom do armády, pričom zaklamal o pôvode i veku.
Počas služby v bostonskom prístave však publikoval svoju prvú zbierku básní, Tamerlán a iné básne. V tom čase sa mu darilo postupovať na kariérnom rebríčku a dosiahol najvyššiu hodnosť, akú mohol dosiahnuť nedôstojník. Vtedy však nadriadenému prezradil pravé meno a ten ho prinútil komunikovať s Johnom Allanom, s ktorým sa mal porozprávať o prepustení z armády. John súhlasil.
Poe na dohodu tiež pristúpil a z armády odišiel, aby sa mohol prihlásiť do prestížnej vojenskej akadémie vo West Pointe.
Tu sa však definitívne nezhodol s rodinou Allanovcov - John si vzal druhú ženu - a navyše čelil viacerým vojenským súdom napríklad za neuposlúchnutie rozkazu. Nakoniec ho z armády druhý raz prepustili.
Písanie
Poe sa po smrti brata alkoholika rozhodol, že si skúsi zarábať písaním. Obdobie však takejto kariére neprialo, časopisy len neradi kupovali originálne texty od amerických autorov a živiť sa len písaním preto neprichádzalo do úvahy. Tvrdohlavého Edgara to neodradilo.
Nasledovali však ďalšie dlhy a chudoba, napriek pokusu namiesto poézie písať prózu. Jeho temné príbehy však pomáhali vzniknúť novým žánrom, detektívke a hororu.
Nemožno si však pod nimi predstavovať žánrové príbehy v dnešnom slova zmysle, skôr to boli temné a tajomné, niekedy kratšie, inokedy dlhšie, príbehy so silným príklonom k mystike. S prvkami blúznenia, inkvizície a blížiacej sa smrti ako napríklad v Jame a kyvadle alebo plazivý mor v postave Smrti v Maske Červenej noci. Dávno pred ich publikovaním, v roku 1835, si však Edgar tajne vzal za ženu svoju len 13-ročnú sesternicu Virginiu. Tvrdili vtedy, že má 21. Poe v tom čase pracoval v časopise, písal články a recenzie.
Havran
Najväčším Edgarovým úspechom bola báseň Havran, ktorú 29. januára prvý raz publikovali v Evening Mirror. Pravdepodobne ide o rukopisnú verziu, s ktorou sa Poe úplne nestotožnil. Za prvé publikovanie považoval až verziu v The American Review, kam báseň ako prvému médiu predal a ktorá vyšla vo februári.
Po uverejnení Havrana nasledoval úspech nielen u odborníkov, ale aj u širokej verejnosti. Poe napísal silnú, rytmicky presnú, temnú a melodickú báseň, ktorá je prakticky nepreložiteľná najmä známe Nevermore - do iných jazykov. Na chvíľu sa Edgar stal slávnym, mal však stále dlhy, ktoré riešil alkoholom. Obdobie slávy preto trvalo relatívne krátko.
O preklad Havrana sa následne pokúšali básnici ako Charles Baudelair - Poov Havran je v istom zmysle predchodcom symbolizmu - u nás po slovensky napríklad Roy či Feldek, za klasický sa považuje aj český Nezvalov preklad.
Edgar Allan Poe zomrel 7. októbra 1849. Opitého a možno i zdrogovaného ho pred štyrmi dňami našli na ulici v Baltimore. Previezli ho síce do nemocnice, z kómy sa však neprebral. Ako Poe napísal v Maske Červenej smrti: „A život z ebenových hodín odišiel vedno so životom posledného roztopašníka. A ohne na trojnožkách vyhasli.“
The Raven / Havran
Much I marvelled this ungainly fowl to hear discourse so plainly,
Though its answer little meaning little relevancy bore;
For we cannot help agreeing that no sublunary being.
Ever yet was blessed with seeing bird above his chamber door.
Bird or beast upon the sculptured bust above his chamber door,
With such name as „Nevermore.“
Prekvapený počúval som operenca s ľudským hlasom,
hoci slová odpovede boli hmlisté, nepresné.
Kto však mal to potešenie pozerať sa na stvorenie,
čo na buste usadené hľadí nadol noblesne,
z Palladinej bielej busty hľadí nadol noblesne,
a má meno „Veru nie?“
The Raven (úryvok) z American Review, preklad Jany Kantorovej Bálikovej
utorok 20. 1. 2009 | Tomáš Prokopčák
www.sme.sk |
| História vedy a techniky - 50. týždeň - Rádiové vysielanie má 107 rokov, osvetlenie v Kremnici 121 rokov a semafor oslavuje jubileum - 140 rokov. To však nie je z histórie všetko.
V utorok 9. decembra sme si pripomenuli 121 rokov odvtedy, čo sa v Kremnici rozsvietila jedna ulica. Výnimočné na tom bolo to, že išlo o vôbec prvé verejné osvetlenie v celom Uhorsku
Toto osvetlenie zaviedol banský inžinier a vynálezca Bohuslav Križko, ktorý neskôr mohol aj za zavedenie prvého verejného telefónu na území Kremnice.
10. decembra 1868 uzrel svetlo sveta prvý dopravný semafor. Nevyzeral ako ten dnešný, ale plnil svoju úlohu riadiť premávku. Jeho autorom bol anglický inžinier John Peak Knight. Prvý semafor sa nachádzal na križovatke ulíc pred Dolnou snemovňou britského parlamentu.
Obsluhoval ho ručne jeden policajt. Semafor mal slúžiť k tomu, aby mohli ľudia bezpečne prejsť cez cestu, po ktorej sa preháňali konské záprahy.
Prvý semafor na svete vybuchol a po roku tak prestal fungovať.
Keďže sa J.P. Knight zaoberal výrobou signalizácie na železnici, tak prvý dopravný semafor bol podobný železničnej signalizácii. Semafor mal dve ramená. Ak boli ramená vo zvislej podobe, tak mohli prechádzať povozy. V okamihu, keď sa dali ramená do vodorovnej polohy, tak mohli cez cestu prejsť chodci.
Zariadenie bolo skonštruované tak, že v noci aj svietilo. Zelené svetlo signalizovalo voľný priechod pre povozy a červené znamenalo STOP.
Toto osvetlenie semafora sa stalo nakoniec aj jeho záhubou. Semafor s plynovými lampami reguloval premávku len rok. Potom nešťastne vybuchol, pričom zranil službukonajúceho policajta.
V 50. týždni sme si pripomenuli dôležitý dátum – 12. december 1901. V tento deň sa talianskemu vynálezcovi Guglielmovi Marconimu podarilo prvé bezdrôtové spojenie cez Atlantik. Ten je považovaný za vynálezcu rádiového spojenia.
Prvé rádiové vysielanie cez Atlantik bolo veľmi krátke - vyslali len jedno písmeno v morzeovke.
Marconi použil pri svojom pokuse 122 metrov vysokú anténu. Signál odoslali z mestečka Poldhu v Anglicku a prijali ho v Kanade v malom mestečku Signal Hill. Vzdialenosť medzi dvoma bodmi bola približne 3500 kilometrov. Bol to v tom čase najvzdialenejší rádiový prenos na svete. Vysielanie nebolo dlhé, išlo iba o tri bodky z morzeovky, teda písmeno S.
Ešte sa presuňme do vzdialenejšej histórie. V nedeľu 14. decembra uplynulo presne 462 rokov odvtedy, čo sa narodil dánsky hvezdár Tycho de Brahe. Ten pôsobil na dvore cisára Rudolfa II. v Prahe.
Tycho de Brahe vytvoril originálnu kozmologickú teóriu, podľa ktorej je síce Zem stredom Vesmíru, ale okolo nej obieha iba Slnko a Mesiac a ostatné planéty obiehajú okolo Slnka.
Bol to akýsi kompromis medzi geocentrickou teóriou gréckeho učenca Ptolemaia a heliocentrickou teóriou Mikuláša Koperníka.
BRATISLAVA, 14.12.2008., 19:34 | Wikipédia / M. Mikúšek www.sme.sk
|
| V sobotu sa rozlúčime s básnikom Milanom Rúfusom - Verejnosť i rodina sa cez víkend rozlúči s významným slovenským básnikom Milanom Rúfusom, ktorý zomrel v nedeľu 11. januára vo Fakultnej nemocnici s poliklinikou Bratislava. Najprv sa v sobotu o 11:00 vo Veľkom evanjelickom kostole na Panenskej ulici v Bratislave uskutoční verejná rozlúčka s umelcom, v nedeľu o 13:30 ho pochovajú v jeho rodnej dedine Závažná Poruba v okrese Liptovský Mikuláš. Manželka Magda a dcéra Zuzana prosia verejnosť, aby si pamiatku básnika uctili namiesto kvetinových darov príspevkom na Nadáciu Milana Rúfusa (číslo účtu: 633476332/0900). Na jej konto poputuje aj ofera z verejnej rozlúčky v bratislavskom kostole.
Podľa slov umelcovej manželky poputujú vyzbierané prostriedky na podporu mladých autorov a tiež na podporu Domu Milana Rúfusa v Závažnej Porube. Agentúra SITA už pred časom informovala, že tam chcú v tomto roku doplniť inventár. Dom, v ktorom básnik vyrastal, je pre verejnosť v Rúfusovej rodnej obci sprístupnený od 12. decembra 2008. Otvorili ho pri príležitosti jeho 80. narodenín. Obec dom odkúpila, urobila stavebné úpravy a rekonštrukciu strechy. Na prvom poschodí sú už prístupné tri izby, inventár plánuje obec doplniť v dolnej časti, kde mala teta Rúfusová kuchyňu. Ako uviedol starosta Závažnej Poruby Pavel Baráni, rodina Rúfusovcov prisľúbila kolísku či kolovrátok, nejaké rukopisy a knihy. Zvyšné predmety pravdepodobne poskytne Matica slovenská.
Významný slovenský básnik a autor viac ako tridsiatich kníh zomrel 11. januára vo veku 80 rokov. Umelec bol pre problémy so srdcom hospitalizovaný viac ako dva týždne. Niekoľko dní pred smrťou získal vysoké štátne vyznamenanie Pribinov kríž I. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky, jeho národný a sociálny étos, ktoré za neho prebrala manželka.
Rúfus sa narodil 10. decembra 1928 v Závažnej Porube, tu navštevoval aj ľudovú školu. Už počas štúdií na gymnáziu v Liptovskom Mikuláši mu v roku 1944 uverejnil prvú báseň časopis Prameň; postupne publikoval aj v iných časopisoch. V rokoch 1948-1952 bol poslucháčom Filozofickej fakulty UK v Bratislave. V tom období účinkoval ako konferencier a recitátor v súbore Lúčnica. V rokoch 1952-1989 až do odchodu na dôchodok prednášal na Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy UK v Bratislave. Dva roky (1971-1972) pôsobil na univerzite v Neapole. Od roku 1990 žil na dôchodku v Bratislave.
Rúfus má od svojho vstupu do literatúry v roku 1956 zásadný podiel na formovaní modernej slovenskej poézie. Debutoval básnickou zbierkou Až dozrieme, ktorá znamenala výrazný posun dobového chápania poézie. Čitateľsky najpopulárnejšie sú stále Modlitbičky, ktoré vychádzajú na Slovensku až v stotisícových nákladoch. Je viacnásobným kandidátom na udelenie Nobelovej ceny za literatúru. Patrí medzi najprekladanejších slovenských básnikov v zahraničí, jeho verše vyšli v prekladoch už v takmer 20 jazykoch. Stal sa národným literárnym symbolom vďaka priezračnosti a jednoznačnosti básnického posolstva a humanistickému smerovaniu jeho tvorby.
SITA 16.01.2009 |
| V Brne hospitalizovali bývalého prezidenta Michala Kováča - V Brne hospitalizovali bývalého prezidenta Michala Kováča. "Podstúpi určité vyšetrenia, o svojom zdravotnom stave si však informovať neželá," informovala agentúru SITA Naďa Kuklínková, hovorkyňa Fakultnej nemocnice U svätej Anny, ktorú si sám prezident vybral pre hospitalizáciu.
Na otázku, kedy ho prijali, aké vyšetrenia bude absolvovať a kedy ho majú z nemocnice prepustiť, neodpovedala. Denník Plus 1 deň a týždeň Plus 7 dní vlani informovali, že 78-ročný bývalý prezident trpí Parkinsonovým syndrómom. Príznaky ochorenia nervovej sústavy u neho objavili lekári. Bývalá hlava štátu zdravotné problémy priznala. "Syndróm Parkinsonovej choroby je tiež diagnostikovaný a v tejto veci chodím na lekárske kontroly," povedal týždenníku.
Prezident mal aj problémy s pohybom a chrbticou. Syndróm sa prejavuje trasením prstov a neskôr celých končatín, stratou pohyblivosti a strnulosťou svalov. Toto ochorenie spôsobuje najmä Parkinsonova choroba, dôvodom jej vzniku však môžu byť i toxíny či cievne ochorenia.
Vizitka Michala Kováča
Michal Kováč sa narodil 5. augusta 1930 v obci Ľubiša v okrese Humenné. Po meštianskej škole absolvoval Obchodnú akadémiu v Humennom, kde v roku 1949 maturoval. V roku 1950 začal v Bratislave študovať Vysokú školu ekonomickú, kde sa po ukončení štúdia aj zamestnal na katedre financií a úverov. V roku 1955 nastúpil do Oblastného ústavu Štátnej banky československej v Bratislave.
V rokoch 1965 a 1966 pôsobil ako bankový expert na Ústrednej kubánskej škole bankovej. V roku 1967 bol vymenovaný do funkcie námestníka riaditeľa Živnostenskej banky v Londýne. Po 21. auguste 1968 ho vyzvali, aby sa vrátil na Slovensko, kde ho onedlho zbavili aj funkcie námestníka oblastného riaditeľa Štátnej banky československej. V roku 1970 ho vylúčili z Komunistickej strany Československa a preradili na prácu bankového úradníka, ktorú vykonával až do roku 1989.
Vo vláde národného porozumenia Milana Čiča bol ministrom financií, cien a miezd. Vo voľbách v júni 1990 bol zvolený za poslanca Federálneho zhromaždenia ČSFR ako kandidát ministra v prvej Mečiarovej vláde. Po voľbách v roku 1992 sa stal poslancom Snemovne ľudu Federálneho zhromaždenia ČSFR a na prvom zasadaní FZ ho zvolili za jeho predsedu. Funkciu vykonával až do zániku federácie 31. decembra 1992.
Národná rada SR ho 15. februára 1993 zvolila za prezidenta Slovenskej republiky, inaugurovaný bol 2. marca 1993. Túto funkciu vykonával päť rokov. Prezident Slovenskej republiky udelil Michalovi Kováčovi štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy za zásluhy o vznik Slovenskej republiky, za prehlbovanie a všestranný rozvoj demokracie.
štvrtok 15. 1. 2009 SITA
|
| Slovensko je po 16 rokoch bez nezávislej menovej politiky - BRATISLAVA 2. januára (SITA) - Slovenská republika vstupom do eurozóny stráca po 16-tich rokoch svoju nezávislú menovú politiku. Určovala ju Národná banka Slovenska (NBS), ktorá vznikla 1. januára 1993.
Od 1. januára 2009 však aj Slovensko podlieha menovej politike Európskej centrálnej banky (ECB), ktorá je jednotná pre všetky štáty, v ktorých je euro domácou menou. Na nej sa bude Slovensko spolupodieľať prostredníctvom guvernéra NBS, ktorý sa stáva riadnym členom Rady guvernérov ECB, pozostávajúcej z guvernérov centrálnych bánk krajín eurozóny, s právom hlasovať o nastavení menovej politiky v eurozóne.
"Základnou zmenou bude, že NBS už nebude menovou autoritou na Slovensku, nebude rozhodovať o menových nástrojoch a menových podmienkach. O tých bude sa bude rozhodovať v ECB, ale guvernér NBS bude v nej zastávať slovenské stanoviská, guvernér NBS bude členom Rady guvernérov ECB," doplnila hovorkyňa NBS Jana Kováčová.
Ostatné doterajšie funkcie však bude slovenská centrálna banka vykonávať aj naďalej. "Všetky ostatné funkcie NBS zostanú zachované. Teda naďalej bude spravovať rezervy Slovenskej republiky, zodpovedať za objem hotovosti v obehu. NBS bude naďalej plniť funkciu integrovaného dohľadu nad finančným trhom a funkciu jeho regulátora a zodpovedať za platobný styk," uviedla Kováčová. Centrálna banka okrem toho zastupuje Slovenskú republiku na základe poverenia vlády v medzinárodných finančných inštitúciách.
|
| Zomrel rakúsky autor bestsellerov Johannes Mario Simmel - Vo veku 84 rokov zomrel vo štvrtok svetoznámy rakúsky spisovateľ a autor mnohých bestsellerov Johannes Mario Simmel.
Informovala o tom dnes tlačová agentúra DPA.
Podľa Simmelovho právnika Bruna Bitziho bol spisovateľ od istého času odkázaný na opatrovateľskú starostlivosť a žil v penzióne pre starých ľudí neďaleko švajčiarskeho Zugu.
Rodina o príčine spisovateľovej smrti nič bližšieho uviesť nechcela a pohreb je plánovaný v najužšom rodinnom kruhu. Simmelove romány sú známe po celom svete.
Spisovateľ napísal približne 35 románov, ktoré vyšli v celkovom náklade vyše 73 miliónov výtlačkov, vo viac ako v 30 jazykoch. Nespočetné množstvo divákov videlo filmové verzie jeho diel, ktoré kritici často hodnotili ako triviálnu literatúru.
Vo Viedni narodený Simmel sa vo svojich témach opakovane venoval spoločensko-kritickým témam doby. Pôvodným povolaním novinár vystupoval najmä proti všetkým formám pravicového radikalizmu, za čo ho v roku 1991 ocenila aj OSN.
K najznámejším dielam autora, ktorý roky žil vo Švajčiarsku, patria napríklad romány "Láska je len slovo", "Všetci ľudia budú bratia", "Aj keď sa smejem, je mi do plaču", "Látka, z ktorej sú utkané sny", "Len vietor vie odpoveď", "Až do trpkého konca", "Snívaj nesplniteľný sen".
TASR 2.01.2009
|
| Zomrel nositeľ Nobelovej ceny, slávny dramatik Harold Pinter - ČTK | 25. decembra 2008
Svetoznámy britský dramatik Harold Pinter, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru z roku 2005 a jeden z priekopníkov absurdnej drámy zomrel v stredu vo veku 75 rokov. V Londýne to oznámila jeho manželka Antonia Fraser.
Britský dramatik, ktorého spájalo aj dlhoročné priateľstvo s českým exprezidentom Václavom Havlom, je považovaný za najvýznamnejšieho predstaviteľa britskej drámy druhej polovice 20. storočia. Havel sa na svojich webových stránkach vyznal z obdivu voči Pinterovi a vyjadril úprimnú sústrasť jeho vdove.
"Harold Pinter bol skvelý dramatik, ktorého som si od mladosti veľmi vážil. Jeho hry považujem za skvelé," uviedol Havel na svojich webových stránkach a pripomenul, že sa s Pinterom, ktorý už dlho trpel rakovinou hrtana, už v 70-tych rokoch minulého storočia osobne priatelili.
Dramatik vtedajšieho disidenta Havla navštívil tiež v 80-tych rokoch na Hrádečku. "Solidarita, ktorú prejavoval mne a mojim priateľom v dobe nášho vzdoru, bola pre mňa veľmi dôležitá. Vedel som, že je ťažko chorý a jeho smrť ma zasiahla. Prejavujem úprimnú sústrasť Antonii Fraser," uviedol Havel.
V roku 2005 prevzal exprezident Havel za vtedy už chorého Pintera cenu Franza Kafku. Keď Pinter získal Nobelovu cenu, Havel ho vtedy označil v rozhovore za príslušníka novej generácie dramatikov "naväzujúcich v 60-tych rokoch na absurdné divadlo Samuela Becketta, Eugena Ionesca, ale posúvajúceho ho ďalej k záhadnej psychologičnosti".
Pinter ovplyvnil moderné ponímanie divadla, povestný ale bol aj radikálnymi politickými názormi. Udelenie Nobelovej ceny mu poskytlo platformu pre hlasnú kritiku vojny v Iraku. Pôsobil ako básnik, herec, divadelný režisér aj filmový scenárista. Napísal 32 divadelných hier, medzi nimi Správcu, Narodeniny či Návrat domov.
|
| Demokracia bez alternatívy - Každá ľudská bytosť je obdarená právami a slobodami, ktoré sú zakotvené vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv, stovkám miliónov ľudí sú tieto práva stále odopierané ich vládou. Po celom svete dnes muži a ženy bojujú za svoje právo dôstojného života, za právo riadiť sa vlastným svedomím a vyjadrovať sa bez strachu, za právo vybrať si, kto im bude vládnuť, a právo brať svojich vodcov na zodpovednosť, ako aj právo na spravodlivosť v medziach zákona.
Aby sme mohli efektívne riešiť tieto a iné problémy, ktoré trápia aj tie najmocnejšie štáty, potrebujeme príspevky civilnej spoločnosti, ako aj voľný tok myšlienok a informácií. Tým, že demokracia podporuje prácu obhajcov ľudských práv a občianskych organizácií, pomáha mužom a ženám po celom svete, aby mohli slobodne riadiť svoj vlastný osud. Takým konaním pomáhame budovať bezpečnejší, lepší svet pre každého.
Keďže veríme, že z dlhodobého hľadiska majú demokracie najväčšiu schopnosť zabezpečiť a ochrániť ľudské práva a základné slobody, sú to práve demokracie, ktoré nesú najväčšiu zodpovednosť za obhajobu a presadzovanie týchto práv.
Ako každá iná demokracia, ani USA nie sú dokonalé. No berieme zodpovedne naše záväzky týkajúce sa ľudských práv a ceníme si dôležitú úlohu, ktorú v tom hrá civilná spoločnosť a nezávislé médiá. Americká vláda bude aj naďalej načúvať tým, ktorí vyjadrujú obavy o naše vlastné činy a bude na tieto obavy otvorene odpovedať, ale aj konať tak, aby ochránila národ pred globálnou hrozbou terorizmu.
V januári bude naša demokracia svedkom historickej udalosti - inaugurácie prvého afro-amerického prezidenta Spojených štátov. Ale aj tak si stále plne uvedomujeme, že ešte ani zďaleka nie sme na konci našej cesty k dokonalejšej únii. Napriek mimoriadnym činom stále existuje v Spojených štátoch rasizmus, chudoba a nerovnosť.
Budovanie a posilňovanie energických demokracií po celom svete je práca pre mnohé generácie, ale je to naliehavá práca, ktorú nemôžeme odkladať. Zdatná civilná spoločnosť a energické slobodné médiá pomáhajú pri zaisťovaní integrity demokratických inštitúcií a presadzovaní zákona. Teším sa na ešte širšiu spoluprácu medzi Slovenskom a USA s cieľom posilnenia demokracie doma a vo svete.
Vincent Obsitnik (1938)
Narodil sa v Moravanoch pri Michalovciach. Rodičia tesne pred 2. svetovou vojnou emigrovali do USA. Absolvoval Námornú akadémiu USA (1959) a päť rokov slúžil v námorníctve. Na Americkej univerzite vo Washingtone získal titul MBA. Za 27 rokov v korporácii IBM pôsobil v riadiacich funkciách v oblastiach marketingu, predaja, výroby, projektovania a programového manažmentu. Okrem toho pracoval aj v spoločnostiach Unisys a Litton. Založil a stal sa prezidentom konzultačnej spoločnosti International Investments, ktorá pôsobí v oblasti joint ventures, licencovania technológií a privatizačných projektov medzi USA a strednou Európou. Veľvyslancom USA na Slovensku je od novembra 2007.
Dnes píše Vincent Obsitnik 23.12.2008 www.hnonline.sk |
| Stromček si zdobíme len sto rokov - 23.12.2008 www.sme.sk
Vianočný stromček nie je hlboko vžitá tradícia, ako sa môže zdať. Na Slovensku sa začal udomácňovať až koncom 19. storočia.
BANSKÁ BYSTRICA. Zdajú sa vám vianočné reklamy a ozdoby na každom rohu otravné? Hovoríte, že pôvodný duch sviatkov sa vytráca a nahrádza ich agresívny marketing? Môžete mať pravdu, nie je to však novinka, ktorá je charakteristická len pre toto storočie.
Jeden z hlavných symbolov Vianoc - vianočný stromček napríklad nemá viac ako 400 rokov a už dávnejšie sa z neho stal vhodný marketingový nosič. Na Slovensko sa s nemeckým osídlením dostal až koncom 19. storočia, do dedinského prostredia až o niekoľko desaťročí neskôr. Prvé zmienky o stromčeku sa objavujú okolo roku 1570 v kronike mesta Brémy. Po roku 1800 sa objavil na rakúskom cisárskom dvore a o pár desaťročí aj v Prahe.
„Zeleň u Slovanov symbolizovala vždy energiu a plodnosť, ale vianočný stromček je pre nás importovaný jav. Prišiel z Nemecka a do mnohých oblastí na Slovensku sa dostal až v medzivojnovom období,“ hovorí etnologička Katarína Koštialová.
Vianočné stromčeky a ich výzdoba sa stali veľmi rýchlo marketingovým ťahom, rovnako ako vianočné pohľadnice. Vznikli v roku 1843 náhodou v Anglicku, keď obchodník Henry Cole dal namaľovať pozdravy pre partnerov. Rozoslal ich a zvyšné kusy ponúkol obchodníkovi.
Tradičné darčeky pod stromčekom sú ešte mladší produkt trhu. Objavujú sa až v minulom storočí. Pôvodne boli darmi koláče a ovocie pre koledníkov.
Posun Vianoc k marketingu pripúšťa aj etnologička. „Kedysi stromčeky zdobili jabĺčkami orechmi a staniolom, teraz už existujú programy, ktoré inštruujú, aká farba zdobenia stromčeka je módna, pričom mágia farieb bola niekedy veľmi silná.“
Koštialová si dnes netrúfa odhadnúť, akú podobu budú mať Vianoce o niekoľko desaťročí, ale myslí si, že puto kresťanskej Európy s tradíciou narodenia Ježiša Krista, „nového začiatku“, určite pretrvá.
„Vianoce sú najkrajšie, najbohatšie, ale najmä najkomplikovanejšie sviatky roka z hľadiska výkladu v európskej kresťanskej kultúre,“ hovorí. Komplikovanosť prináša prelínanie pohanského a kresťanského. Vianoce vznikli z pôvodne pohanských slávností znovuzrodenia slnka. Veľkú časť kultu absorbovalo postupne, a nie vždy bez problémov, kresťanstvo.
Čo by podľa etnologičky malo pretrvať? „Zostanú darčeky, pretože to si ľudia ani trh nedajú zobrať. Možno som optimistka, ale zostanú aj tradičné jedlá.“
Keď prikúrili, prišli Vianoce
Sedemdesiatnik Ján Bačkor spomína na Štedrý večer rád. Až na rok 1944, keď Nemci zastrelili otca. „Tie Vianoce boli pre nás tiché,“ zosmutnie rodák zo Starých Hôr, dediny pod Donovalmi. Deti spoznali 24. december podľa toho, že sa kúrilo vo všetkých izbách. V bežné dni horelo len v kuchyni. Muži chodili po návštevách, ženská návšteva počas dňa vraj nosila nešťastie. A tak chystali večeru a piekli. Koláče na Starých Horách začali piecť až po vojne.
„Pán učiteľ piekol oblátky a deti ich roznášali za maličkú odmenu po dedine,“ spomína 72-ročný Bačkor v kuchyni pri sporáku. Na nohách papuče bez ponožiek, hovorí, že mu nie je dobre. „Pred siedmimi rokmi som bol na onkológii. Tam ma z toho dostali, ale už to nie je to, čo bývalo,“ prehodí a spomína ďalej. „Pred večerou otec išiel do maštale. Potrel jablkom kravu, aby bola guľatá, rohy cesnakom proti zlým silám a dal zvieratám z jedla. Kúsok hodil do vody a do ohňa, aby neboli zlými pánmi, ale dobrými sluhami.“
Večer zasadli všetci za stôl. Starý otec, otec, matka a synovia. Nikdy to nebolo v presne určenú hodinu. „Po prvom večernom zvonení, alebo keď zasvietila večernica.“ Dodržiavali prísny pôst. Žiadne mäso. Kapustnica bola s hubami, bez klobás a údeného. Zápražku robili z masla, a nie z bravčovej masti. Otec sedel za vrchstolom a modlil sa. „Na začiatku sme dostali oblátky a mama nám potrela čelo medom, aby sme boli celý rok sladkí. Jedli sme opekance s makom, bryndzou alebo s oštiepkom a nakoniec kapustnicu.“ Na stole mali aj chlieb, cesnak, ovocie a hriatu pálenku. Najviac sa tešili na darčeky - kapce, cukríky, alebo búrske oriešky.
Vianoce sprevádzali magické rituály. Každý zjedol strúčik cesnaku, aby bol zdravý. Rozkrojenie jablčného jadra znamenalo smrť, zdravé jadro z orecha, že bude najmenej rok žiť. Po večeri jedlá neodkladali zo stola - keby prišli cez polnočnú omšu dušičky, aby mali čo jesť.
K Vianociam patrilo aj divadlo. V sále krčmára hrával aj Ján Bačkor. Hry režíroval štátny cestár Jožo Chladný a Bernard z Podbrezovských železiarní. Do krčmy prišlo aj viac ako sto ľudí. Hrávali najmä to, čo pripomínalo narodenie Ježiša Krista, ale ľudia mali najradšej veselohry. Počas predstavenia vstávali, tlieskali.
Ján Bačkor sa pripravuje na Vianoce. Stromček už nenosí z hory, kúpil si umelý. Hovorí, že Vianoce sú iné. Veselé, ale tak trochu tiché.
Daniel Vražda
Meníme chute, na kaprov útočia lososy
Štedrá večera prechádza v posledných rokoch zmenami, niektoré domácnosti uprednostnia morské živočíchy.
Tradičná štedrá večera na Slovensku prešla v uplynulom období výraznými zmenami. Vyprážaného kapra na sviatočnom stole začína nahrádzať losos či iné morské živočíchy. Potvrdzuje to aj etnologička Rastislava Stoličná zo Slovenskej akadémie vied. Tento trend sa týka najmä rodín, ktoré si to môžu dovoliť.
Na vianočnom stole má z tradičných jedál isté miesto kapustnica alebo zemiakový šalát. Zvyky a tradície sa ešte stále dodržiavajú najmä na východnom Slovensku.
Hoci sa v súčasnosti servíruje na stôl väčšinou len polievka, šalát, ryba a koláče, v minulosti štedrovečerný hod tvorilo sedem až deväť jedál. Ľudia dnes majú menej času, menej je aj chodov.
Keďže slovenská spoločnosť bola v minulosti najmä agrárna, na štedrovečernom stole boli jedlá, ktoré mali symboliku pre hospodára.
„Bolo tam veľa reminiscencií na to, aby roľník večerou symbolizoval aj to, čo očakával v ďalšom roku,“ poznamenala Stoličná. Na stole nechýbali strukoviny, obilniny, med, ovocie či kapusta.
(čtk)
Karačoňa je rómska
Darčeky v rómskych osadách sú skromné, často je to len jedlo. Dôležité je, aby boli spolu, zabavili sa, pospomínali si a zaspievali.
Vianoce sú pre Rómov veľký sviatok. Tešia sa, že sa zíde celá rodina, že si sadnú za stôl s dobrotami, zaspievajú, pospomínajú na príbuzných, ktorí už nie sú medzi nimi. Karačoňa (rómsky názov Vianoc odvodený zrejme z maďarského „karácsony“) je pre mnohých jednou z mála príležitostí, keď sa môžu do sýtosti najesť.
„Ľudia v osadách zvyky ešte ako-tak zachovávajú, asimilované rodiny sa prispôsobili väčšinovej populácii,“ hovorí rómska aktivistka a novinárka Denisa Havrľová. Čím sú rodiny chudobnejšie, tým je atmosféra silnejšia.
Rómovia, najmä tí chudobnejší, si na rozdiel od „gádžov“ darčeky nevymieňajú. Dokážu sa tešiť z vecí, ktoré sú pre väčšinu samozrejmé. „Keď som sa detí pýtala, po čom na Karačoňu najviac túžia, nehovorili o darčekoch. Rozprávali o jedle. Pre nich je symbolom Vianoc plná misa, banán či pomaranč.“
Vianočné špeciality
Pred Vianocami sú Rómovia vďačnými zákazníkmi v obchodoch s potravinami. Na štedrovečerných stoloch nechýba kapustnica s klobáskou, vyprážaná ryba či mäso, zemiakový šalát.
„Kupujú všetko čo aj my. A rovnako aj hodujú. V osadách je veselo,“ hovorí starostka Keceroviec, obce, v ktorej žije 2500 Rómov. Špeciality vyvárajú v chudobnejších rodinách. Typická goja, cigánske klobásky bez mäsa, placky z nekysnutého cesta marikle, halušky s kyslou kapustou či makom sú jednoduché na prípravu a lacné.
Koledníci
Aj keď v osadách počujete z televízorov či prehrávačov skôr pop či rap, počas Karačone znejú z domov a chatrčí aj clivé cigánske melódie. Núdza nie je ani o koledníkov. „Máme tri osady, v každej je pár skupín detí, ktoré od Štedrého večera po Druhý sviatok vianočný či na Nový rok chodia z domu do domu a vinšujú pekné sviatky. Každý ich ponúkne koláčmi, do vrecka dá nejaké koruny,“ hovorí starostka Keceroviec.
A ešte jeden zvyk je typický. Navštevujú sa nielen rodiny, ale aj susedia. Vianoce sú pre nich symbolom zmierenia a odpustenia.
Mikuláš Jesenský
|
| Šanca je v 20-ročnom lieku! - Supervec! Izraelskí vedci objavili metódu, ktorá ľudí s cukrovkou 1. typu zbaví každodenného pichania inzulínu. Ak sa výsledky testov potvrdia, liečiť bude látka, ktorá na svete existuje už 20 rokov ako liek!
Cukrovka 1. typu postihuje prevažne deti a mladších ľudí a vyžaduje si celoživotnú liečbu inzulínom. Ako sme vás včera informovali, transplantácia pankreatických ostrovčekov, ktoré tvoria inzulín, ich môže navždy zbaviť utrpenia.
Pokusy s týmto spôsobom liečby prebiehajú už desaťročia, no ich úspech nebol dlhodobý.
„Transplantované bunky však v organizme príjemcu prežívajú len počas ohraničeného obdobia, keďže ich neskôr odvrhne jeho imunitný systém. A to napriek rôznym liečebným kombináciám. Teda pacienti skôr či neskôr opäť vyžadujú liečbu viacerými injekciami inzulínu denne,“ vysvetlil nám prednosta IV. internej kliniky z košickej Nemocnice Louisa Pasteura, Ivan Tkáč.
Ďalšie testy už čoskoro
Skupina izraelských výskumníkov však v týchto dňoch oznámila obrovský objav, ktorý prináša nádej pre účinnejšiu liečbu tohto ochorenia. Nová metóda zabraňuje práve odvrhnutiu transplantovaných ostrovčekov. Recept spočíva v látke Alfa-1- antitrypsín. Tú doteraz dvadsať rokov používali v liečbe iného ochorenia. „Pri krátkodobých experimentoch na myšiach podanie Alfa-1-antitrypsínu zabránilo odvrhnutiu transplantovaných ostrovčekových buniek,“ potvrdil aj Tkáč.
Americký regulačný úrad pre potraviny a lieky už odobril testovanie na ľuďoch, ktoré by sa malo začať už čoskoro. „Ak dlhodobejšie štúdie na ľuďoch potvrdia výsledky experimentov na zvieratách, pre pacientov s diabetom 1. typu by to znamenalo nádej minimálne na účinnejšiu liečbu ich ochorenia. V optimálnom prípade až na vyliečenie cukrovky 1. typu,“ povedal nám profesor Ivan Tkáč.
Zdroj: KAROL BUSTIN ml 18.12.2008
www.Pluska.sk |
| Starnutie a kríza nútia japonských seniorov kradnúť - TOKIO. Znižujúce sa výdavky na sociálne veci a zdravotné zabezpečenie zo strany japonskej vlády spôsobujú, že stále viac japonských seniorov sa dopúšťa vreckových krádeží a krádeží v obchodoch.
Podľa ministerstva spravodlivosti sa počet trestných činov ľudí starších ako 65 rokov za ostatných päť rokov zvýšil na vyše 48.000, čo je dvojnásobok počtu z roka 2003 a predstavuje aj najvyššiu hodnotu od evidovania tohto ukazovateľa v roku 1978. Krádeže v obchodoch a vreckové krádeže sú podľa úradníkov najmä dôsledkom klesajúcej životnej úrovne a tá v súčasnej finančnej kríze pôjde dolu ešte viac. Japonsko sa pripravuje na ďalšiu recesiu a vláda tak bude mať veľké ťažkosti pri hľadaní peňazí na sociálnu sieť.
"Starí ľudia sa stále viac uchyľujú ku krádežiam, prirodzene peňazí, no aj potravín v supermarketoch, keďže čoraz viac z nich nemá majetok a ani deti, na ktoré by sa mohli obrátiť," povedal profesor sociológie z jednej z tokijských univerzít Masahiro Jamada. "Niektorí seniori, najmä muži, ktorí už stratili manželky, páchajú zámerne trestné činy preto, aby sa dostali do väzenia a zabezpečili si tak jedlo trikrát denne," dodal.
Situácia, ktorá sa zhoršila v poslednom období pre rastúce problémy hospodárstva, sa dostala do väčšieho povedomia verejnosti po tom, ako médiá zverejnili prípad 79-ročnej Japonky, ktorá v auguste porezala v Tokiu nožom dve ženy. Dôchodkyňa, ktorá utiekla z útulku pre bezdomovcov, potom povedala, že to urobila preto, aby sa o ňu polícia postarala.
"Kriminalita starých ľudí je a ešte bude vážny problém, pretože generácie silných populačných ročníkov sa do piatich rokov stanú seniormi," informovala japonská vláda v najnovšej správe.
Približne pätina Japoncov má 65 a viac rokov, čo je takmer dvojnásobok percenta, aké tvoria seniori napríklad v USA a trojnásobok podielu starých ľudí na populácii v Číne.
Vláda, snažiaca sa o vyrovnaný rozpočet v roku 2011, začala od roku 2006 každý rok škrtať zo sociálnych výdavkov v prepočte 2,3 miliardy USD (55,84 miliardy SKK). Navyše, súčasťou projektu je aj nový systém zdravotného poistenia, ktorý predražuje poistenie niektorých starších pacientov.
Nástup finančnej krízy pozíciu starších Japoncov do budúcnosti ešte zhorší. Priemyselná produkcia klesla už tretí štvrťrok po sebe, výdavky domácností zaznamenali v septembri pokles už siedmy mesiac po sebe a septembrové maloobchodné tržby poklesli prvýkrát za 14 mesiacov. Podľa japonského ministerstva práce sa počet domácností, ktoré žijú zo sociálnej podpory, zvýšil v minulom roku na 1,1 milióna, čo je o 300.000 viac než v roku 2001.
Informovala o tom agentúra Bloomberg.
16. 11. 2008 SME
|
| V politike je lepšie ako v Leopoldove - Narodili ste sa po skončení 2. svetovej vojny. Dalo by sa povedať, že ste dieťaťom, ktorého narodenie bolo ohraničené vojnou. O slobodnejšej krajine sa však ešte nedalo hovoriť...
Vojnu som, chvalabohu, nepoznal. Až keď som začal trocha vnímať svet, zistil som, že nežijem v slobodnom svete. Nemal som ešte ani päť rokov, keď môjho otca zatvorili. A to nebol prejav slobody. Aj preto som sa stal antikomunistom od svojho útleho detstva. Takže som sa už v 50. rokoch necítil slobodne a čas ukázal, že som mal pravdu.
Otec bol vo väzení, a tak nemohol na vás vplývať počas vášho celého detstva. Ako hodnotíte tento čas bez neho?
Napriek všetkému som mal krásne detstvo. Nesťažujem sa. Myslím si, že spomienky na detstvo v každom z nás zostanú pekné. Otca som síce videl počas jeho siedmich rokov vo väzení len dvakrát, ale i fakt, že sme sa bez neho často ocitali v zložitých situáciách, sa mi dnes vynára len v pekných spomienkach.
Je takmer jedno, kde ste prežili detstvo. Zažil som situáciu, keď sa stretli ľudia, ktorí prežili detstvo v koncentráku, a najväčším šokom a úžasným poznaním pre mňa bolo zistenie, že napriek všetkému im zostalo v spomienkach veľa pekného.
Zazlievali ste im niekedy, že vášho otca zatvorili?
Samozrejme, že im to zazlievam. Dodnes som antikomunistom z presvedčenia.
To, že bol váš otec vo väzení, mohlo byť štartom vašich neskorších ambícií?
Nielen to. Bolo to obdobie justičných vrážd a ostnatých drôtov, boli sme objektmi neustáleho ponižovania. Takže nejde len o spomienky z môjho detstva.
Otec sedel v jednej cele s Gustávom Husákom.
Asi rok a pol alebo dva roky.
Ako vnímate, že za niekoľko rokov ste vy dvaja boli pri páde režimu, i keď každý na inej strane? Náhoda či osud? Alebo...
Môj otec nebol vo väzení dobrovoľne, ako ani Gustáv Husák. To, že boli spolu v cele, takisto nebolo dobrovoľné. Hrávali spolu šach napriek tomu, že mali zásadne odlišné názory na veci okolo seba. Je to jednoducho fakt. Na pozadí historických udalostí sa odohrávajú drobné osudy ľudí a často sme svedkami na prvý pohľad absurdných situácií. Ale taký je život.
V detstve vás vnímali ako tichšieho, svoje city a emócie ste si chránili. Za pár rokov ste sa dali na profesiu herca, ktorí sú známi tým, že svoje emócie dávajú von. Ako sa z tichého chlapca od Veľkého Krtíša stal herec veľkých pódií?
Postupne a pomaly.
Bolo niečo, čo vás posúvalo rýchlejšie?
Treba povedať, že som sa už ako adolescent amatérsky venoval herectvu. Nasledovalo vysokoškolské štúdium a pôsobenie vo Francúzsku. Neobjavil sa žiadny zlomový moment, ktorý o tom mohol rozhodnúť. Postupne som sa dostal tam, kde som teraz.
Ako vnímala rodina, že ste sa rozhodli pre na hereckú kariéru?
Rozporuplne. Napriek tomu sa dožili toho, že som sa v tejto profesii hádam celkom slušne uplatnil.
Naopak, čo hovorili na vaše neskoršie rozhodnutie ísť do politiky? Ako sa postavil k tomuto rozhodnutiu váš otec?
Neboli radi. Otec ma varoval pred vstupom do politického života. Zvyknem hovoriť, a je to pravda, že nie ja som vstúpil do politiky, ale politika vstúpila do môjho života. I hereckého. Snažil som sa s tým vyrovnať, ale záväzky sa voľbami obnovovali. Nakoniec z toho bolo celých trinásť rokov. Môj otec bol odsúdený na trinásť rokov, z toho sedem a pol roka si odsedel, a ja som bol trinásť rokov v politike.
Veľký rozdiel.
Myslím si, že je predsa len o niečo lepšie byť v politike ako v Leopoldove.
Odišli ste však do Francúzska, jednej z najrevolučnejších krajín. Dal vám už ten pobyt istú motiváciu?
Určite áno.
V čom?
Vo Francúzsku som sa cítil veľmi dobre. Konkrétne v Paríži som sa cítil ako doma. V tom ideálnom zmysle slova.
Vrátili ste sa však do zmenených podmienok, na prelome 70. rokov. Bolo to cítiť?
Keď som sa vrátil domov, dennodenne sa vo mne ozýval malý Francúz. Hovoril mi, že existujú aj hodnotnejšie veci, ako je tzv. konsolidácia a normalizácia. Mal som s tým veľké problémy.
Rozmýšľali ste nad návratom?
Myslel som si, že v krajnom prípade sa vrátim do Francúzska alebo odídem niekde inde. Mal som pocit, že som rozdvojený. Malý Francúz vnímal inak občiansku slobodu a spôsoboval mi problémy, ktoré často vyústili do konfliktov. Ale po novembri 1989 malý Francúz alebo malý Slovák - nie som si istý, kto z nich - odišiel. Takže už tie problémy nemám.
Mali ste vtedy pocit, akoby "ste neboli občanom vlastnej krajiny“.
Naša tzv. beztriedna spoločnosť bola rozdelená na komunistov a občanov druhej kategórie.
Ako sa to vnímalo v zahraničí?
Nevedeli sme vysvetliť, prečo sme za ostnatým drôtom, prečo to akceptujeme a prečo to nezmeníme. Paradoxne Viedeň nám prichodila oveľa vzdialenejšia ako Moskva. I v prípade, že nás pustili do zahraničia, isto uznáte, že s 250-dolárovým prísľubom je ťažké prežiť 14-dňovú dovolenku dôstojným spôsobom. Bolo to ponižujúce.
Paríž bol aj mestom, kde ste sa po rokoch stretli dokonca so svojimi bratmi po tom, čo emigrovali.
Áno.
Po návrate z Francúzska ste okrem pocitu prázdnoty "zápasili“ tiež so zrušením Divadla na korze. Tvrdili ste, že vám zobrali aj posledný kus individuality a o pár rokov ste povedali, že práve vďaka tomuto divadlu ste takými hercami, akými ste.
Hľadali sme si svoje ostrovčeky slobody, hľadali sme skryté významy v klasických hrách, ktoré boli neskôr stiahnuté z repertoáru, pretože sme ich údajne hrali protisocialisticky. Napriek tomu mám veľa pekných spomienok, lebo sme veľa pracovali a vzájomne sme sa snažili udržiavať si status slobodného človeka. Často sme tzv. podprahovou komunikáciou nachádzali porozumenie s divákmi. Žiaľ, pochopili to aj niektorí cenzori.
V tom období, v roku 1972, ste sa spoznali s Václavom Havlom, človekom, ktorým ste sa neskôr ocitli aj v "novembrových“ revolučných udalostiach. Presne v tom roku vám budúcnosť revolucionára dokonca vyveštila pani Vilma Jamnická. Pamätáte sa na to?
Pamätám. Veľmi som sa vtedy smial, no po sedemnástich rokoch ma smiech postupne začal prechádzať.
Spomenuli ste si potom na to?
Našťastie som to mal na papieri. Pochopil som, že pani Jamnická nemala na mysli Auroru ani francúzsku revolúciu, a ako múdra žena predpokladala, že na večné časy nie je nič, a už rozhodne nie Lenin.
Takže v roku 1972 ste ešte nedúfali?
Dúfať som dúfal, ale po okupácii v roku 1968 málokto mohol reálne predpokladať, že príde k zásadnej zmene. Napokon, skanzeny komunizmu dosiaľ existujú napríklad na Kube alebo v Severnej Kórei.
V jednom z najpamätnejších filmov Dobří holubi se vracejí odznela z úst jedného z hercov historická veta: "Je to nádhera, vidieť osem zaslúžilých umelcov a národných umelcov voziť uhlie! Len aby tak aj naozaj neskončili!“ Nebáli ste sa momentu, keď by sa to naozaj v tej "neprekonateľnej dobe“ mohlo stať?
Každodenná obava bola našou blízkou spoločníčkou. Komunizmus mohol existovať také dlhé roky pravdepodobne aj preto, že všetci sme boli väčší alebo menší zbabelci.
A vy ste patrili do ktorej kategórie?
Myslím si, že som bol ten menší zbabelec, lebo už v 44 rokoch som sa rozhodol, že budem dospelý a prestanem sa správať ako chovanec nejakého ústavu. Pri tomto tvrdení vychádzam z toho, že niektorí sa stali dospelými oveľa neskôr a niektorí vôbec.
Dospievali ste teda možno pomaly, ale veľkým krokom ste napokon skočili do "dospelosti“.
No, snažil som sa to dobehnúť. (smiech)
S týmto filmom sa spája aj historka o reštaurácii v Humpolci. Reštaurácia, kam ste chceli ísť, mala po záverečnej.
Marián Labuda presvedčil čašníka, aby predĺžil záverečnú. Niečo mu pošepkal a čašník vyhlásil, že nás bude obsluhovať, dokedy chceme. Až na druhý deň nám povedal, čím ho presvedčil.
Povedal mu, že ak nechá otvorenú reštauráciu, "garantuje mu, že Husák do roka padne“. Bolo to v roku 1988, neskôr sa to stalo skutočnosťou.
Keď sme tam o rok prišli, tak sa zľakol, lebo nad všetku pochybnosť uveril, že Marián dokáže presne predpovedať budúcnosť.
Tesne pre revolúciou, 13. októbra 1989, ste sa rozhodli vrátiť titul zaslúžilého umelca, aj preto, lebo vám nebolo umožnené vycestovať do Madridu na Festival československých filmov. Tvrdili ste, že je to i tým, že tento titul bol len tichým úplatkom za tichý súhlas s režimom, a teda sa nezlučuje s vaším presvedčením. Aj kvôli tomu, že ste podpísali Havlových Několik vět, ste začali mať problémy. Dostali ste sa do nemilosti mnohých ľudí.
Dá sa povedať, že som dosť riskoval a až neskôr som sa dozvedel, že zo socialistických krajín dovtedy ešte nikto nevrátil titul.
Urobili by ste to dnes znova?
Nepochybne, lebo už som toho mal dosť. Nič iné v tom netreba hľadať.
Podpísali ste ich ako prvý Slovák.
Nemyslím si, že som bol prvý, ale veľa ich nebolo...
Bolo to i kvôli vášmu vzťahu s Václavom Havlom?
Podpísal som to najmä preto, lebo som čítal, ako v novinách odsudzujú mojich priateľov z Prahy za to, čo ten pamflet vôbec neobsahoval. Podpísal som to, pretože odsudzovali niečo, čo nečítali a nepoznali. Několik vět hovorilo o základných ľudských právach, napríklad o slobode slova a o slobode zhromažďovania. Dnes by sa nad tým určite nikto nepozastavoval. O obludnosti režimu svedčí aj to, že v tom čase na obhajobu základných ľudských práv bola potrebná odvaha.
Revolučné udalosti ste ako jeden z mála spolu s Elom Romančíkom zažili priamo na mieste, 18. novembra ste mali absolvovať v Prahe Herecký koncert.
Áno, boli sme prvé zrušené predstavenie aj preto, lebo sa odohrávalo o štvrtej poobede.
Ako je možné, že zo študentskej demonštrácie sa stala udalosť dodnes vnímaná ako jedna z najdôležitejších v našich dejinách?
Asi už viacerí chceli byť dospelí, aj tí mladší.
Boli ste im vtedy svojím spôsobom "vďačný“?
Určite áno.
Ako to hodnotíte dnes?
Keď to berieme v medzinárodnom kontexte, socializmus strácal dych. Chvalabohu.
Vrátili ste sa domov na Slovensko a povedali ste si, že sa musí urobiť niečo aj u nás. Keď ste sa potom rozhodli, že predstúpite pred ľudí a vychádzali ste na podstavec sochy Pavla Országha Hviezdoslava na námestí, čo ste cítili? Mali ste strach?
Snažil som sa povedať všetko, čo som mal na mysli, pretože som mal pocit, že hovorím poslednýkrát. Pri pohľade na všetky tie policajné autá som nadobúdal presvedčenie, že o dopravu budem mať postarané. Dosť ma prekvapilo, že sa tak nestalo.
Napriek tomu ste tam vyšli.
Prekonal som strach, pretože už som sa nechcel báť. Ale klamal by som, keby som tvrdil, že som sa vôbec nebál.
Bol to posledný krok k dospelosti?
Bolo mi to už jedno. Okrem toho som mal sedemročného syna a veľmi som nechcel, aby zažíval to, čo ja. Tak som to tak troška riskol. Ako v pokri, keď síce máte slabé karty, ale idete ďalej. Súper mal ešte slabšie, ale to sme zistili, až keď sme ich obrátili.
Riskli ste to a vyšlo to. Zase ste boli jeden z "prvých“? Boli ste jeden z mužov revolúcie. Ste hrdý?
Som rád.
Slovo "hrdý“ by ste nepoužili?
Ak trváte na tom, že mám byť na niečo hrdý, tak teda som. Hrdý z donútenia. (smiech)
Po pol roku ste však Prahu opustili a vrhli ste sa na slovenskú politiku.
Zúčastnil som sa prvých slobodných volieb, a tak som prijal funkciu ministra vo vláde Slovenskej republiky, aby som mohol splniť aspoň časť volebných sľubov. Ľuďom, ktorí ma volili, som nemohol odkázať, aby mi vystavovali účet ako poradcovi na Pražskom hrade alebo na vrátnici v Slovenskom národnom divadle.
Cítili ste podporu ľudí?
Áno, v tom čase veľkú.
Ako sa spätne pozeráte na vaše účinkovanie s Mečiarom a vaše vystúpenie v Slovenskej televízii z 3. marca 1991? Nemáte pocit, že ste mu "pomohli“?
O tom sa už popísalo veľa strán a nemám čo nové k tejto kauze dodať.
Vaša spolupráca s ním sa skončila, keď ste pochopili, kam to vedie a snažili ste sa potom nasmerovať veci správnym smerom.
V konečnom dôsledku sa nám to aj podarilo.
Ľutujete niečo?
Neľutujem nič, čo som v politike urobil. Politické rozhodnutia musíme hodnotiť len na základe okolností v čase, keď bolo rozhodnutie prijaté. Staré porekadlo hovorí, že po bitke je každý generálom.
Keď ste však politiku opustili, ocitli ste sa na pozícii riaditeľa televízie.
Bola to pre mňa príjemná zmena. Možno to bude znieť neskromne, ale televízia JOJ sa aj mojím prispením dostala do kategórie konkurencieschopnej v slovenskom mediálnom prostredí.
Čerpali ste na tejto pozícii niečo z predchádzajúcich skúseností?
Minister kultúry podobne ako aj generálny riaditeľ televízie sa musí obklopiť tímom schopných ľudí. Súčasne im musí vytvoriť také podmienky, aby ich schopnosti boli naplno využité. A musí im dôverovať. Potom už iba zostáva chváliť sa spoločnými úspechmi.
A čo dnes?
Dnes som aktívne pracujúci dôchodca.
Spokojný?
Nesťažujem sa. Ako herec pracujem v divadle, vo filme, v televízii a nemusím zodpovedať za hospodárenie žiadnej inštitúcie ani verejnosti, ani súkromným majiteľom. Mám rád tento pocit nezávislosti a chvíľami sa nemôžem ubrániť pocitu, že naozaj dospelým som sa stal až teraz. Držím palce všetkým mladým, prajem im veľa úspechov v ich každodennej práci, aby sme sa my dôchodcovia mohli mať ešte lepšie. (smiech)
Lucia Čížová 14.11.2008 www.hnonline.sk |
| Vynašiel KBŠ, odmenili ho šiestimi fľašami - 7. novembra 2008 6:08
Kábeeška, teda Karpatské brandy špeciál, a sviečka, čiže Kláštorné červené, je to najlepšie, čo zostalo spoločnosti Vitis na predaj po tom, čo na jar česká Kofola od nej odkúpila značku Vinea. Pôvod trojice nápojov, ktoré pozná vari každý Slovák, siaha do druhej polovice šesťdesiatych rokov.
Z trojice vynálezcov jedinečných nápojov žije už len tvorca "kábeešky" Štefan Mikláš. Modran Ján Havran, ktorý geniálne namiešal z Alžírska dovážané červené víno Oran so slovenskými vínami, je už po smrti, práve tak ako tvorca nápoja Vinea Ján Farkaš.
Štefan Mikláš naposledy ochutnal svoje skvelé brandy vlani v septembri, keď vo veľkom štýle so stovkou hostí oslavoval osemdesiatku. Pre starého mládenca bolo šesť fliaš Karpatského brandy špeciál, ktoré dostal od jedného zo spolumajiteľov Vitisu, asi posledným a najväčším odškodnením za životný objav.
Keby nebol Mikláš vypálil brandy pre pezinské vinárske závody, možno naň príde ako súkromný podnikateľ. Po roku 1948 sa však všetko zvrtlo a mladý liehovarník namiesto plánovanej tovarišskej cesty do francúzskeho Armagnacu skončil ako nespoľahlivý živel medzi pétepákmi - vojakmi nasadenými na ťažké práce.
Liehovarnícka kariéra ho však neminula a osud mu vcelku žičil. V druhej polovici šesťdesiatych rokov, keď sa vinárske závody topili vo víne, vyslali Štefana Mikláša do Tbilisi, aby sa naučil vyrábať "poriadny koňak". "Bola to dobrá cesta. Gruzínci nás riadne počastovali, aj nám kadečo ukázali," spomína Mikláš.
A potom veci nabrali rýchly spád. V roku 1967 sa vyrobilo v Pezinku prvé brandy - dostalo názov Karpatské. Od slávnej kábeešky však bolo ešte na hony vzdialené. Ako však spomína ďalší pamätník, vtedajší riaditeľ fabriky Vincent Zimka, podmienky na výrobu brandy už mali. "V Banskej Štiavnici sme nakúpili tisíc tristolitrových dubových sudov, v ktorých sme nechali päť rokov ležať destilát z mladého nesíreného vína. V roku 1973 sme nafľašovali predchodcu kábeešky Novum brandy, ale na trhu sa nestretlo s takmer nijakým ohlasom," vracia sa do minulosti Zimka.
O pár rokov neskôr sedel Zimka v spoločnosti ministra poľnohospodárstva Jána Janovica v pražskom hoteli Park. Minister ukázal na vitrínu s francúzskymi koňakmi Henessy a vraví Zimkovi: "Robte ušľachtilý koňak a nie obyčajné brandy."
Mikláš sa medzitým kadečo naučil. Zistil, že najlepšie na brandy sú druhý a tretí raz použité dubové sudy. Zimka zasa nechal vyrobiť v Španielsku špeciálne korkové zátky a cínovo-olovenú záklopku na fľašu, v bývalej NDR sa vytlačili kartóny, ktoré pre fľašu navrhla pražská výtvarníčka Sklářová.
Takto sa rodila kábeeška, ktorá sa vraj mala volať aj "peziňák". Jeden z mýtov, ktorý pripomína technologička vinárskych závodov Gabriela Vojteková, hovorí, že kábeeške pomohol do sveta Gorbačovov suchý zákon. Na Slovensku sa minuli gruzínske koňaky a vtedy prišiel hviezdny čas Karpatského brandy špeciál. "Kábeešku nájdete dnes v každom bare, je to značka najmenej taká známa ako Hubert de Luxe, veľmi sme po nej túžili," neskrýva nadšenie z cennej trofeje výrobný riaditeľ seredského Hubertu Štefan Ailer.
Za Vineu dostali majitelia Vitisu zhruba 300 miliónov korún. Aká bola cena Karpatského brandy špeciál, neprezradili ani predávajúci, ani kupujúci. Štefan Mikláš, ktorý za vývojom brandy stál, je s osudom vyrovnaný: "Za komunistov som bol rád, že ma nezavreli, za kapitalistov som dostal šesť fľašiek. A to som nechal pri odchode do dôchodku v zásobách brandy za niekoľko miliónov korún. Čo už, do hrobu si milióny aj tak nikto neodnesie."
Jozef Sedlák, Pravda
|
| Dnešná idylka je krehká - Prečo sa museli Česi a Slováci rozísť?
To spojenie bolo neférové od začiatku, pretože nebola vytvorená federálna štruktúra spoločného štátu. Tá by však musela počítať nielen so Slovákmi, ale aj s Nemcami. To bol zrejme najvážnejší dôvod, prečo napokon vznikol asymetrický model na myšlienke „československého“ národa. Spoločný štát dostal v kolíske do vienka problém, ktorý počas celého storočia, v každej zlomovej situácii, vyplával na povrch.
Ktoré udalosti bezprostredne znamenali rozpad súštátia?
Keď sa tento problém objavil opäť po roku 1989, vtedajšie inštitúcie ho už nedokázali zvládnuť. Tendenciu rozbitia posilňovala aj neprirodzená situácia v senáte spoločnej federácie, v ktorom platila klauzula nemožnosti prehlasovať slovenských poslancov – 37 poslancov tak mohlo blokovať zákony, čo bolo pre bežnú parlamentnú politiku neúnosné. Zaujímavý moment bol tiež export slovenského nacionalizmu z USA a Kanady. V novom demokratickom prostredí sa ľahko šíril a ukázal sa veľmi lákavý pre verejnosť a atraktívny v politickom boji.
A na českej strane?
Na českej strane leží zodpovednosť, že ako dominantný hráč túto skutočnosť trvale podceňovala, nevenovala jej pozornosť a nebola pripravená diplomaticky konať a priniesť nejaké ústupky.
Ako dnes vnímajú Česi Slovákov?
Ako pedagóg to viem opísať na vysokoškolskom prostredí. Máme veľa študentov zo Slovenska a máme ich tu radi. A oni sú radi u nás. Leitmotív je spokojnosť, silné väzby, ktoré sa nedajú prerušiť a je príjemné ich opäť rozvíjať – je príjemné počuť slovenčinu, je fajn vedieť, že Slovákom sa vo vlastnom štáte sa darí.
Pretrvali stereotypy vo vnímaní Slovákov?
Tie existujú vždy, ale teraz podľa mňa skôr spia. Príbuznosť našich jazykov je veľmi pozitívny faktor a uľahčuje kontakt. Sme prirodzení spojenci, aj v Európe. V akademickom prostredí panujú idylické vzťahy. Uvedomujem si, že tá idyla je krehká a môže prísť obdobie, keď sa situácia zhorší. Ale teraz sa obom národom darí, a to je pravý čas na to, aby sme rozpory z minulosti úplne zmazali.
Existuje v ČR sentiment k spoločnému štátu alebo skôr radosť z vlastnej cesty?
To je viazané silne generačne. Možno trochu chladne, ale je tam, a nie je dôvod, prečo by sme sa ho zbavovali. Mladšie generácie už asi také nebudú, aj keď aj na to by sa bolo treba bližšie pozrieť, pretože ten sentiment na nich mohli posunúť rodičia.
Tomáš Nejedlý www.hnonline.sk 24.10.2008 |
| Rozvod prišiel bez krvi a ultimát - Podvečer prvého januára, rok 1993. Slovenská televízia začína blok zahraničného spravodajstva správou z Prahy. Česká metropola sa stala cudzinou. Po bezmála sedemdesiatich rokoch spolužitia sa Slováci a Česi vybrali vlastnou cestou. "Vtedy som si prvýkrát naplno uvedomil, že spoločný štát už neexistuje,“ hovorí historik Pavol Mešťan. Z bratov sa stali susedia, Tatry a sad, v ktorom "skví se jara květ“, rozdelila hranica.
Rozvod po československy
Rozvod "platinového manželstva“ pripravili politické špičky oboch republík ani nie za päť mesiacov. Netiekla krv, nevybuchovali domy, nepadali ultimáta. Pokojný rozchod dvoch národov dodnes obdivuje celý svet, univerzity ho vyučujú ako ideálny príklad riešenia národnostných sporov. Prečo to už ďalej nešlo spolu? "Hlavný dôvodom rozdelenia bola emancipačná snaha slovenského národa, ktorý nikdy predtým nemal vlastný slobodný štát,“ myslí si český politológ Jiří Pehe. Myšlienka vlastného štátu imponovala najmä pamätníkom Tisovho slovenského štátu, ktorí po nežnej revolúcii začali aktivizovať širšiu verejnosť. "V novom demokratickom prostredí sa ľahko šíril slovenský nacionalizmus exportovaný z USA a Kanady,“ hovorí český sociológ Jiří Kabele. Českí politici tieto snahy ignorovali a požiadavkám Slovákov na autonómiu nevenovali dostatočnú pozornosť.
Predsudky - politická zbraň
"Nacionalisti veľmi konkrétne pracovali na rozdelení federácie, na Slovensku napríklad SNS, jej radikálne krídlo na čele so Stanislavom Pánisom, poslancom Federálneho zhromaždenia ČSFR, ktorý neskôr založil Slovenskú národnú jednotu, či Slovenský národný kongres Tibor Böhma,“ spomína Mešťan. Myšlienku samostatnosti postupne preberali do programu ďalšie politické strany na Slovensku - politici vycítili jej lákavosť pre masy aj hybný potenciál jej stúpencov. Ponúkal sa atraktívny arzenál, ktorý ľahko rozohrá citlivé struny voličov - predsudky vo vzájomnom vnímaní Čechov a Slovákov. "O všetkom sa rozhoduje v Prahe!“, "Slováci jsou pozadu“, "Česi nás okrádajú“, Slováci nás ve válce zradili Němcům“, "Havel nám pozatváral fabriky“, "Doplácíme na Slováky“ - a tak ďalej. "Na oboch stranách boli nacionalistické sily, ktoré by v prípade zotrvania v spoločnom štáte zhoršovali vzájomné vzťahy a eskalovali napätie - až sa bojím pomyslieť, kam by to viedlo,“ hovorí Mešťan.
Ľudí sa nepýtajte
Ťažkosti pri hľadaní podoby ďalšieho spolužitia po páde komunistického režimu dokresľuje aj pomlčková vojna - federálny parlament sa takmer štyri mesiace nevedel dohodnúť na samotnom názve spoločnej federácie. Obojstrannú spokojnosť nepriniesli ani ďalšie rokovania politických predstaviteľov oboch republík. Napokon voľby v roku 1992 priviedli k moci politikov, ktorí považovali rozchod za najlepšie riešenie - Václava Klausa (ODS) a Vladimíra Mečiara (HZDS). "K rozdeleniu prispeli aj ich osobné mocenské ambície, vôľa byť pánom vo vlastnom rybníku,“ hovorí Pehe. Českí, pravicovo-reformní politici boli podľa neho presvedčení, že Slovensko Čechy zdržuje, ekonomicky, aj ľavicovo-nacionalistickou vládou, Slováci zase túžili po samostatnosti... Premiéri federatívnych republík v rýchlom tempe do konca októbra dohodli rozdelenie spoločného majetku a ďalšie vzťahy po osamostatnení. Či malo Československo u občanov vôbec šancu, sa asi nikdy nedozvieme. "Politické špičky nemali záujem o referendum, nebol ani oficiálny prieskum verejnej mienky,“ hovorí Mešťan o názore verejnosti na rozdelenie štátu.
Cez plot sa priatelí lepšie
Bolo ďalšie spolužitie neudržateľné? "To spojenie bolo od začiatku nefér,“ tvrdí Kabele. Československá republika, založená v roku 1918, stála na myšlienke jedného "československého“ národa. Idea mala zlepšiť pozície spoločnej politickej reprezentácie pri povojnových rokovaniach o rozdelení rakúsko-uhorskej monarchie. Územia, ktoré si od víťazných mocností nárokovali Edvard Beneš a Karel Kramář, totiž obývalo päť až šesť miliónov Čechov, tri milióny Nemcov, dva milióny Slovákov a 700-tisíc Maďarov. Osem miliónov "Českoslovákov“ v spoločnom Československu malo oveľa väčšiu šancu na stabilitu, ako by mali Česi a Slováci v dvoch samostatných štátoch s veľkými menšinami silných susedov. Nový štát tak dostal do kolísky časovanú bombu. "Tento problém vyplával na povrch v každej zlomovej situácii,“ hovorí Kabele. Netreba zabúdať na konfesionálne rozpory. Na jednej strane ateistické Česko, za riekou Moravou katolícke Slovensko. "Nakoniec sa ukazuje, že ani vzájomné vzťahy medzi Slovenskom a Českom ako štátmi, ani medzi Slovákmi a Čechmi ako národmi rozdelením republiky neutrpeli. Vzťahy medzi Čechmi a Slovákmi sú dnes lepšie, ako boli kedykoľvek za trvania spoločnej republiky. Slovensko a Česko ako štáty nemajú medzi sebou žiadne závažné problémy,“ hovorí dnes expremiér a bývalý šéf KDH Ján Čarnogurský.
www.hnonline.sk 24.10.2008 |
| Porovnanie: 15 rokov po rozdelení - Kto je lepší, šikovnejší, vyspelejší? Súperenie a rivalita sa nevyhla ani národom spoločného štátu Československa. Kým Slovensko neraz ťahalo za kratší koniec, naši "západní bratia“ boli veľakrát azda vo všetkých oblastiach verejného života o krok popredu - ekonomika, doprava, kultúra, školstvo...
Pocit zaostávania a menejcennosti - aj to bol jeden z dôvodov, prečo ľudí na Slovensku lákalo rozdelenie. Ostala situácia rovnaká aj po pätnástich rokoch od rozdelenia federácie? Podarilo sa nám dobehnúť náskok Čechov?
Politika a osobnosti
Dekádu aj pol od pádu spoločného štátu sa u našich západných susedov vyprofilovala politická scéna s dvomi dominantnými hráčmi, ľavicovou ČSSD a pravicovou ODS, ktorá je bežná pre mnohé vyspelé demokracie. Na Slovensku nie je tento proces ukončený, naďalej a často sa hrá nacionalistickými kartami. "Politika na Slovensku je na rozdiel od Čiech do veľkej miery personifikovaná, dokonca viac ako v minulosti. V Česku obe dominantné strany zvládli výmenu lídrov, sú viac zakotvené programovo a hodnotovo,“ hovorí politológ Juraj Marušiak.
O čosi ďalej sú naši západní susedia aj v kultivácii politiky. Česká republika mala v čase rozdelenia silnejšie demokratické tradície, vrátane občianskej participácie a česká spoločnosť sa skôr a viac začala podobať v politickej kultúre západným štátom, pripomína politológ. "Vzťahuje sa to však len na politiku na najvyššej úrovni, nie na regionálnu politiku.“ Zaujímavým javom je silné zastúpenie komunistov v českej politike, na rozdiel od Slovenska, kde dopyt občanov o starostlivosť štátu dokázal pretaviť na volebný úspech Robert Fico a jeho Smer - sociálna demokracia.
Obdiv k reformám
Paradoxne práve konštelácia dvoch rovnako silných strán nepriniesla Česku stabilitu potrebnú pre dlhodobé riešenia spoločenských neduhov. "Vďaka súčasnej politickej situácii sa potrebné reformy opäť odsunú, čo je zlé, v tomto sme na tom horšie ako Slovensko,“ hovorí český politológ Vladimír Votápek s odkazom na prehru ODS, ktorá je pri moci, pri nedávnych voľbách do krajov. Priama daň, zjednodušenie daňového systému, reforma dôchodkov, či zdravotníctva - práve reformy prvej a druhej vlády Mikuláša Dzurindu nám závidia mnohí Česi. "Slovensko si na samostatnej ceste počína veľmi dobre aj vďaka nepopulárnym reformám minulej vlády,“ dodáva Votápek. Česi zatiaľ stihli rozbehnúť po vzore Slovenska reformu zdravotníctva - jej osud je ohrozený vďaka oslabeniu ODS.
Diplomatické osobnosti
Na medzinárodnej scéne sú rovnako obe krajiny členmi kľúčových medzinárodných organizácií - OSN, OECD, NATO, či Európska únia. "Sme väčší, takže máme o čosi väčší vplyv, ale rozhodne nie je výrazne,“ tvrdí Votápek. Slovensko podľa neho dobehlo náskok a je v súčasnosti bezpečne ukotvené na medzinárodno-politickej scéne. Prispelo k tomu aj to, že Slovensko sa zaskvelo obsadením viacerých dôležitých postov v medzinárodných štruktúrach, či už ide o nestále členstvo v Bezpečnostnej rade OSN, či vymenovanie Miroslava Lajčáka za vysokého predstaviteľa pre Bosnu a Hercegovinu. "Je to nielen úspech jednotlivca, ale aj Slovenska, ktoré ukázalo akú osobnosť dokáže dať svetu,“ hovorí medzinárodnopolitický analytik Daniel Bútora. V počte vo svete renomovaných osobností však ešte máme čo dobiehať. Česká intelektuálna elita je stále početnejšia, za mnohých menujme tých najznámejších - Václav Havel, Karel Schwarzenberg, či Jiří Dienstbier.
Rovnako zodpovedne si podľa analytikov plníme bezpečnostné záväzky - pripomínajú nasadenie oboch krajín v Iraku a Afganistane. V januári čaká Česko tvrdá skúška - predsedníctvo Európskej únie. "Je to pre nás skôr hrozba a potenciál oslabenia vplyvu, pretože Francúzsko posadilo latku veľmi vysoko, Sarkozy briskne riešil problémy, ktoré sa mu postavili do cesty, takže aj EÚ sa nechce meniť Sarkozyho za Topolánka,“ dodáva Votápek.
www.hnonline.sk |
| Osobnosti spoločných dejín - Spoločný štát Čechov a Slovákov by v tomto roku oslávil 90. rokov od svojho vzniku. Kto sú ľudia, ktorí stáli pri jeho vzniku a zániku? Aká je ich zodpovednosť za rozhodnutia, ktoré ovplyvnili životy obyvateľov dvoch krajín? Prinášame vám profily kľúčových postáv československej histórie.
Tomáš Garrigue Masaryk (7. marca 1850 Hodonín – 14. septembra 1937 Lány)
Český politik, prvý československý prezident, významný filozof a sociológ tomáš Garrigue Masaryk sa narodil v Hodoníne v chudobnej a národnostne zmiešanej rodine. Po maturite sa zapísal na Filozofickú fakultu Viedenskej univerzity, kde sa venoval štúdiu filozofie. Počas pobytu na Univerzite v Lipsku sa zoznámil so svojou budúcou životnou družkou Charlottou Garrigue, dcérou bohatého amerického podnikateľa. V roku 1878 sa vzali a Masaryk prijal meno Garrigue. O rok neskôr predložil habilitačnú prácu z filozofie venovanú problému samovraždy, ktorá vyvolala značný ohlas. Aj vďaka jej publikovaniu získal v roku 1882 miesto mimoriadneho profesora filozofie na pražskej univerzite. Po vypuknutí prvej svetovej vojny odchádza Masaryk do západnej Európy, kde sa dostáva na čelo odboja usilujúceho sa o rozbitie Rakúsko-Uhorska. Spolupracuje so Štefánikom a s Benešom, s ktorými v roku 1916 založil v Paríži Česko-slovenskú národnú radu a stal sa jej predsedom. Podieľal sa na príprave Pittsburskej dohody medzi českými a slovenskými krajanskými organizáciami v Spojených štátoch amerických. Stal sa predsedom dočasnej československej vlády v Paríži a vo Washingtone vydal Vyhlásenie o nezávislosti Česko-Slovenska. Po vzniku prvej Československej republiky 28. októbra 1918 sa stal jej prvým prezidentom. Bol prívržencom čechoslovakizmu. Čechov a Slovákov považoval za dve vetvy jedného národa. V rokoch 1918, 1920, 1927 a 1934 bol opakovane zvolený za prezidenta. V roku 1935 po nástupe Hitlera k moci oficiálne abdikoval zo zdravotných dôvodov. Posledné roky strávil na zámku v Lánoch, kde 14. septembra 1937 skonal.
Milan Rastislav Štefánik (21. júla 1880 Košariská – 4. mája 1919 Vajnory)
Slovenský politik, prvý československý vojenský minister, astronóm a dôstojník francúzskeho letectva Milan Rastislav Štefánik sa narodil ako šieste dieťa evanjelického farára v Košariskách. Ako osemnásťročný išiel študovať stavebné inžinierstvo do Prahy, kde sa stretáva so slovenskými intelektuálmi zoskupenými okolo spolku Detvan. V roku 1900 sa rozhodne zanechať štúdium techniky a začína študovať astronómiu na filozofickej fakulte. Stáva sa hlasistom a stúpencom myšlienok svojho učiteľa T. G. Masaryka. Akademické ambície ho priviedli do Paríža, kde v roku 1916 spolu s Masarykom a Benešom založili prvú Česko-slovenskú národnú radu. Úlohou Milana Rastislava Štefánika bolo vytvorenie ústredného reprezentatívneho orgánu zahraničného odboja. Zapojil sa preto do diplomatických rokovaní v Spojených štátoch a vo Francúzsku, ktorých výsledkom bol Dekrét o vytvorení Česko-slovenskej armády vo Francúzsku, vydaný francúzskou vládou 16. decembra 1917. Po vzniku prvej Československej republiky sa v Ženeve uskutočnilo zjednotenie domáceho odboja a zahraničnej delegácie vedenej Edvardom Benešom. Došlo k dohode o osobe prezidenta T. G. Masaryka a na novej československej vláde, ktorej ministrom vojny sa stal Milan Rastislav Štefánik. Návratu do Československa sa však nikdy nedožil. Tragicky zahynul pri nehode lietadla počas návratu do vlasti vo Vajnoroch 4. mája 1919.
Edvard Beneš (28. mája 1884 Kožlany – 3. septembra 1948 Sezimovo Ústí)
Český politik, dlhoročný minister zahraničných vecí a druhý československý prezident sa narodil ako desiate dieťa v rodine roľníka. Študoval na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe a na parížskej Sorbonne. Štúdium ukončil doktorátom z práva. Po vypuknutí prvej svetovej vojny organizoval vnútorný odboj proti rakúsko-uhorskej monarchii. V roku 1915 odišiel do Paríža, kde spolu s Milanom Rastislavom Štefánikom a Tomášom Garriguom Masarykom organizoval odboj. V roku 1916 sa Edvard Beneš podieľal na založení prvej Česko-slovenskej národnej rady v Paríži. Dôležitým výsledkom Benešovej diplomacie bolo uznanie Česko-slovenskej národnej rady ako predstaviteľky nového štátu. Po Masarykovej abdikácii bol 18. decembra 1935 zvolený za hlavu štátu. Po prijatí mníchovského diktátu abdikoval z funkcie prezidenta a odišiel do exilu. Počas okupácie vydávala exilová vláda dekréty, ktoré ako najvyšší štátny reprezentant podpisoval, preto sú nazývané Benešove dekréty. Niektoré z nich sú dodnes kontroverzné. Beneš síce nebol boľševik, no jeho nerozhodnosť umožnila komunistom nástup k moci vo februári 1948.
Alexander Dubček (27. novembra 1921 Uhrovec – 7. novembra 1992 Praha)
Slovenský komunistický politik a hlavná osobnosť Pražskej jari, po nežnej revolúcii predseda Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky. Alexander Dubček sa narodil v rodine remeselníka, v tom istom dome ako Ľudovít Štúr. Už ako dvadsaťročný bol jedným zo zakladateľov a funkcionárov Komunistickej strany Československa. V roku 1944 sa aktívne zúčastnil na Slovenskom národnom povstaní a v roku 1955 odišiel študovať do Moskvy politické vedy. Po návrate pracoval v straníckej rehabilitačnej komisii, čo mu umožnilo zoznámiť sa s praktikami procesov v 50. rokoch. Od roku 1963 zastával post prvého tajomníka Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska a od roku 1968 Ústredného výboru Komunistickej strany Československa. V tejto funkcii presadzoval reformy, ktoré sú známe ako Pražská jar. Reformným komunistom zoskupeným okolo Dubčeka sa nepodarilo získať dôveru Sovietskeho zväzu, a tak v noci z 20. na 21. augusta vtrhli do Československa vojská Varšavskej zmluvy. V apríli 1969 bol Dubček odvolaný z funkcie prvého tajomníka a v roku 1970 vylúčený zo strany. Do politiky sa vrátil až po nežnej revolúcii v roku 1989 a až do roku 1992 bol predsedom Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky. Tragicky zomrel 7. novembra 1992 po autonehode.
Imrich Karvaš (25. februára 1903 Kalinčiakovo – 20. februára 1981 Bratislava)
Slovenský právnik a prvý guvernér Národnej banky Slovenska Imrich Karvaš sa narodil 25. februára 1903 v Kalinčiakove. Vyštudoval Právnickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, kde neskôr pôsobil ako asistent. Absolvoval študijné pobyty vo Francúzsku a v Nemecku. Po skončení štúdia sa zapojil do riadenia národohospodárskych inštitúcií a bánk. Bol tajomníkom Obchodnej a priemyselnej komory a Zväzu slovenských bánk. V roku 1944 ho zatklo gestapo a do oslobodenia bol väznený v rôznych koncentračných táboroch. Po vojne určitý čas pôsobil ako poradca vlády pre obnovu Slovenska. Odmietol spoluprácu s komunistami, za čo ho v roku 1949 zatkli. Vo vykonštruovanom súdnom procese ho obvinili z velezrady a odsúdili ho na dva roky väzenia a stratu majetku. V roku 1958 bol druhýkrát obvinený pre špionáž a velezradu a odsúdený na sedemnásť rokov väzenia. O dva roky bol amnestovaný a v roku 1969 úplne rehabilitovaný. Zomrel po treťom infarkte v Bratislave 20. februára 1981.
Andrej Hlinka (27. septembra 1864 Černová – 16. augusta 1938 Ružomberok)
Slovenský rímskokatolícky kňaz, politik, vedúca osobnosť slovenského národného hnutia a spoluautor Memoranda slovenského národa. Vyštudoval teológiu v Spišskej kapitule a 9. júna 1889 bol vysvätený za kňaza. Začal pôsobiť na Orave, kde zakladal spolky triezvosti, gazdovské, čitateľské a iné spolky. Organizoval osvetové prednášky a divadelné predstavenia. Priťahovala ho Uhorská ľudová strana, ale keďže dostatočne neriešila národnostné otázky, rozhodol sa z nej vystúpiť. V roku 1905 sa stal spoluzakladateľom Slovenskej ľudovej strany a v roku 1907 zakladateľom Ľudovej banky. Slovenská ľudová strana vystúpila s programom všeobecného volebného práva a žiadala uplatnenie národnostného zákona. Bol viackrát obvinený z poburovania Slovákov proti Maďarom. Bol spoluzakladateľom Slovenskej národnej rady, ktorá sa v Martine 30. októbra 1918 vyslovila za vznik Československa. Základným bodom Slovenskej ľudovej strany po vzniku Československa bola autonómia Slovenska. Túto stranu volila väčšina Slovákov a Hlinka bol v rokoch 1918 – 1938 jej poslancom v pražskej poslaneckej snemovni a v rokoch 1921 – 1938 predsedom jej parlamentného klubu.
Gustáv Husák (10. januára 1913 Dúbravka – 18. novembra 1991 Bratislava)
Slovenský politik, prezident Československej socialistickej republiky. V roku 1933 ešte ako študent Právnickej fakulty Univerzity Komenského vstúpil do Komunistickej strany Československa. Počas druhej svetovej vojny bol odporcom slovenského štátu a aktívne sa zúčastnil na Slovenskom národnom povstaní. Po komunistickom prevrate v roku 1948 bol spočiatku politicky úspešný, ale v roku 1950 ho obvinili z buržoázneho nacionalizmu. Bol zatknutý a v roku 1954 odsúdený na doživotie. Prepustili ho v roku 1960 a v roku 1963 plne rehabilitovali. V apríli 1968 sa stal podpredsedom československej vlády a vo svojich proreformných názoroch bol radikálnejší než Alexander Dubček. Po okupácii a moskovských rokovaniach zmenil názor a stal sa Brežnevovým spojencom. V roku 1969 sa dostal na čelo Komunistickej strany Československa a v roku 1975 sa na štrnásť rokov stal prezidentom Československej socialistickej republiky. Zomrel 18. novembra 1991 v Bratislave.
Václav Havel (5. októbra 1936 Praha)
Český spisovateľ a dramatik, hovorca Charty 77, vedúca osobnosť politických zmien po novembri 1989 a posledný prezident Československej republiky. Narodil sa v podnikateľskej rodine silne spätej s kultúrnym a politickým dianím v krajine. S nástupom komunizmu mu bolo znemožnené riadne študovať a po základnej vojenskej službe pracoval ako divadelný technik. Diaľkovo študoval dramaturgiu na Divadelnej fakulte Akadémie múzických umení. Po invázii ruských vojsk v roku 1968 musel z divadla odísť. Pracoval ako robotník v pivovare, ale neprestal byť politicky aktívny. V roku 1975 napísal otvorený list Gustávovi Husákovi a o dva roky nato v samizdate publikoval Chartu 77. Na základe svojich politických aktivít bol niekoľkokrát vo väznení. Počas novembra 1989 sa stal hlavným predstaviteľom nežnej revolúcie a 29. decembra 1989 bol zvolený za prezidenta Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky. Funkciu prezidenta zastával až do roku 2003, keď z politiky odišiel. V súčasnosti sa venuje dramatickej tvorbe.
Václav Klaus (19. júna 1941 Praha)
Český ekonóm, po novembri 1989 minister financií Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, premiér a neskôr predseda Poslaneckej snemovne, od roku 2003 druhý prezident Českej republiky. Vyštudoval zahraničný obchod na Vysokej škole ekonomickej v Prahe a neskôr pracoval v Ekonomickom ústave Československej akadémie vied. V roku 1968 získal titul kandidáta ekonomických vied a v roku 1970 nastúpil do Štátnej banky Československej. V roku 1987 sa vrátil na akademickú pôdu a pracoval v Prognostickom ústave. Po novembri 1989 sa dostal do styku s Václavom Havlom a v decembri sa stal československým ministrom financií. V roku 1990 sa stal predsedom Občianskeho fóra a v roku 1992 predsedom vlády Českej republiky. Spolu s predsedom vlády Slovenskej republiky Vladimírom Mečiarom sa podieľal na rozdelení Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky. V roku 2003 bol zvolený za prezidenta Českej republiky.
Vladimír Mečiar (26. júla 1942 Zvolen)
Slovenský politik, trojnásobný predseda vlády, bývalý premiér a v súčasnosti poslanec parlamentu. Do politiky a Komunistickej strany Československa vstúpil v 60. rokoch. Pôsobil v rôznych funkciách Československého zväzu mládeže v Žiari nad Hronom, kde jeho politickú kariéru prerušila invázia vojsk v roku 1968. Mečiar deň pred ich príchodom vyjadril v tlači podporu Dubčekovým reformám. V roku 1970 bol vylúčený z komunistickej strany. Nejaký čas sa živil ako robotník a popritom diaľkovo vyštudoval právo. Jeho druhá šanca prišla po novembri 1989. Mečiar začiatkom roka 1990 vyhral konkurz na slovenského ministra vnútra, k čomu mu pomohla známosť s Alexandrom Dubčekom, a v júni 1990 sa stal slovenským premiérom. V roku 1992 prispel výraznou mierou k rozdeleniu Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky. Od vzniku samostatnej Slovenskej republiky 1. januára 1993 stále pôsobí na slovenskej politickej scéne.
Marek Debnár 24.10.2008 www.hnonline.sk |
| Osudové roky Československa 1939, 1968, 1993 - Prvá Československá republika vznikla na troskách habsburskej monarchie. Víťazstvo, ktoré prinieslo Čechom a Slovákom relatívnu samostatnosť, ich zároveň postavilo pred starú výzvu: vyrovnať sa s mnohonárodnostným obyvateľstvom.
Rok 1939
Po vzniku Československej republiky sa k novovzniknutej československej národnosti hlásilo iba šesťdesiat percent jej obyvateľov. Takmer tretinu tvorili Nemci a desať percent Maďari. Paradoxne len pomocou československej národnosti bolo možné medzinárodne zdôvodniť vznik krajiny, ktorej hranice sa stali na dlhý čas príčinou konfliktov. Neskôr sa ukázalo ako nereálne aj predpokladané stotožnenie oboch národov. Zo strany predstaviteľov Slovenska zaznievali hlasy, že Slováci sú v novom štáte utláčaným národom. Faktom však je, že medzivojnová republika bola v slovenských dejinách až do roku 1989 jediné obdobie, keď u nás vládla plnohodnotná parlamentná demokracia. Krehké vzťahy vnútri republiky zažili prvý vážny otras po podpísaní Mníchovskej dohody v roku 1938. Rokovania kolaboranta Jozefa Tisa, ktorý stál na čele Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, s Adolfom Hitlerom sa skončili dohodou. Slovenský štát vznikol 14. marca 1939. Na druhý deň boli obsadené pohraničné oblasti Čiech nemeckým vojskom. Najtesnejšie diplomatické vzťahy mal slovenský štát s fašistickým Nemeckom. Podľa Ochrannej zmluvy uzavretej 18. - 23. marca 1939 preberá nemecká ríša ochranu nad politickou nezávislosťou slovenského štátu a nad integritou jeho územia. "Rok 1938 znamenal aj koniec demokracie na Slovensku a voľby do slovenského snemu, ktoré sa koncom roku uskutočnili, už mali iba jedinú kandidátku. Samotný vznik slovenského štátu však podľa môjho názoru najviac ovplyvnili medzinárodné okolnosti a agresívna zahraničná politika nacistického Nemecka, pre ktorú bol zánik Československa dôležitou prioritou,“ hovorí Matej Medvecký z Ústavu pamäti národa. Silný protifašistický odboj, ktorý vyvrcholil do Slovenského národného povstania, však jasne svedčil o tom, že väčšina Slovákov sa nestotožňovala s oficiálnou politikou štátu.
Rok 1968
Ďalší dramatický zvrat v spoločných československých dejinách nastal v noci z 20. na 21. augusta 1968. Nespokojnosť s centralizmom a represívne praktiky komunistického režimu sa stali cieľom reformného pohybu v 60. rokoch. V Československu od víťazného februára 1948 neexistovala demokracia. Diktatúra neumožňovala otvorené formulovanie názorov a kritika režimu prechádzala cez náhradné inštitúcie, akou bol napríklad časopis Kultúrny život. Reformné myšlienky postupne prenikli aj do vládnucej strany. S nástupom Alexandra Dubčeka na post prvého tajomníka Komunistickej strany Československa sa začala vlna reforiem známa pod menom Pražská jar. Základom reforiem boli rehabilitácie nespravodlivo odsúdených, zrušenie cenzúry, čiastočné otvorenie železnej opony a menší tlak na cirkev. Tieto kroky vyvolali znepokojenie a obavy Moskvy. Počas leta 1968 sa pokúšali sovietski komunisti rôznymi rokovaniami československých reformátorov zabrzdiť. Po rokovaní Dubčeka s Brežnevom v Čiernej nad Tisou bola v Bratislave 3. augusta podpísaná predstaviteľmi Československa, Sovietskeho zväzu, Poľska, Maďarska a Nemeckej demokratickej republiky doktrína, podľa ktorej je obrana socialistického zriadenia povinnosťou všetkých socialistických krajín. Tento dokument sa stal ideologickým ospravedlnením okupácie. Vpád vojsk Varšavskej zmluvy vyvolal masové protesty občanov. V roku 1968 bola spoločnosť viac než kedykoľvek predtým pripravená na demokraciu. Musela si však na ňu počkať vyše dvadsať rokov.
Rok 1993
Po nežnej revolúcii v roku 1989 sa musela československá spoločnosť vyrovnať s problémom štátoprávneho postavenia Slovenska v republike. Krajina, ktorá prechádzala zásadnými zmenami politického usporiadania, ako aj trhového hospodárstva, nahradila vo svojom názve slovo socialistická slovom federatívna a v roku 1990 sa konali po viac než štyridsiatich rokoch prvé slobodné voľby. Druhé slobodné voľby v roku 1992 sa už niesli v znamení intenzívnych rokovaní o vzájomných vzťahoch medzi českými a slovenskými orgánmi. Následne v júli 1992 predstavitelia Slovenska vydali dokument Deklarácia o zvrchovanosti Slovenskej republiky, v ktorej sa dohodli na rozdelení štátu. O rozdelenie Česko-Slovenskej Federatívnej Republiky sa v najväčšej miere zaslúžili Vladimír Mečiar a Václav Klaus. Na rozdelení sa dohodli bez referenda. Tak ako predtým v rokoch 1939 a 1968 o osude krajiny nerozhodovali ľudia, ale politici, ktorí zneužili pretrvávanie nacionalistických nálad v niektorých skupinách obyvateľstva.
|
| Prečo vzniklo Československo... - Dôvody vzniku prvého spoločného štátu Čechov a Slovákov sú oveľa pragmatickejšie, než sme boli zvyknutí počúvať na hodinách dejepisu. Projekt Československa pritom poslúžil obom národom. Paradoxne, práve politické špičky, a nie obyvatelia, sa ho rozhodli vzdať.
Pred prvou svetovou vojnou, prebiehajúcou v rokoch 1914 až 1918, boli český a slovenský národ súčasťou habsburskej monarchie. Päťdesiatmiliónový štát, ktorý od roku 1867 fungoval v podobe dualizmu, bol príkladom svojráznej, voľnej personálnej únie. Dve časti monarchie - Rakúsko (Predlitavsko) a Uhorsko (Zalitavsko) - mali spoločnú len menu, zahraničnú politiku a obranu štátu. Český národ bol súčasťou rakúskej časti a slovenský uhorskej.
Neúspechy diplomacie
Dualizmus, ako výsledok rakúsko-uhorského vyrovnania, znamenal veľkú porážku štátoprávnych snáh českého národa, predstavitelia ktorého sa usilovali o vytvorenie systému trializmu, v ktorom by tretím partnerom boli krajiny Českej koruny, čiže Čechy, Morava a Sliezsko. Zlyhanie tejto koncepcie malo za následok čiastočný politický útlm, ktorý však takmer neovplyvnil hospodársky vývoj. Územie dnešných Čiech na seba pred rokom 1914 viazalo vyše jednej tretiny priemyselného potenciálu celej monarchie. Nešlo však pritom o etnicky jednoliatu oblasť, zhruba tretinu obyvateľstva území bývalej Českej koruny tvorili občania nemeckej národnosti, usídlení najmä v oblasti severných a západných Čiech (nazývaných Sudety). Kapitál českých i nemeckých podnikateľov sa presadzoval v rámci monarchie i mimo nej, predovšetkým v priestore Balkánu. Expanzia monarchie proti Srbsku v lete 1914 teda prvotne nebola v rozpore so zámermi podnikateľských špičiek. Možnosť v širšej miere prenikať na ďalšie trhy v juhovýchodnej Európe však nedokázala vyvážiť obavu z tesnejšej závislosti od iniciátora vojny, nemeckého cisárstva. Od prvého okamihu v rámci odporu výrazne vystupuje do popredia nacionálny aspekt.
Sen šikovného politika
V decembri 1914 emigroval z Čiech do zahraničia poslanec Ríšskeho snemu Tomáš Garrigue Masaryk. Svoju prvú predstavu o spoločnom štáte sformuloval v októbri 1914 v rozhovore so známym britským historikom R. W. Setonom-Watsonom, ktorý na základe rozhovoru vypracoval memorandum pre britskú vládu. V máji 1915 sformuloval Masaryk svoj projekt v memorande pre britské ministerstvo zahraničia. Nazval ho Nezávislé Čechy (Independent Bohemia). Bol to plán budúceho československého štátu, teda vrátane Slovenska. Masaryk tu presadzuje ideu, ktorej sa nikdy nevzdal - československý národ. Myšlienkový konštrukt, ktorý neskôr vo vzťahoch medzi dvoma národmi spôsobí mnoho zlej krvi, vzniká účelovo. Masaryk je rozhľadený, vzdelaný človek a šikovný politik. V kruhoch dohodových mocností získava pôdu pod nohami ako predstaviteľ nového štátneho celku, schopného zaistiť stabilitu v strednej Európe. Keďže jeho vytvorenie je podmienené zlyhávaním a zlyhaním habsburskej monarchie, je potrebné ponúknuť niečo radikálne iné. Je nevyhnutné vytvoriť národný štát na unitárnom základe ako protiváhu mnohonárodnostnej monarchii. Jeden štát, jeden národ. Francúzsko strednej Európy. V chystanom koncepte je badateľné úsilie presvedčivo zdokumentovať prevahu štátotvorného národa. Sedem miliónov Čechov voči trom miliónom Nemcov nevyznieva presvedčivo, desať miliónov Čechoslovákov už bolo predstaviteľmi západnej Európy akceptovateľných. Bez emócií a predsudkov je načase uvedomiť si, že vytvorenie Československa ako celku bolo predovšetkým politickým kalkulom, ktorý mal v histórii len veľmi vágnu oporu. Veľkú Moravu ako územný celok existujúci pred definitívnym sformovaním moderného slovenského a českého etnika, následne fungovanie v súštátiach (za Jagiellovcov a Habsburgovcov), v rámci ktorých Česi a Slováci patria k odlišným štátoprávnym celkom (Slovensko je vnímané v rámci Uhorska). Myšlienka československej vzájomnosti je otvorená v rámci idey slovanskej vzájomnosti v devätnástom storočí, v roku 1843 je však kodifikačným aktom štúrovcov zviditeľnená aj jazyková odlišnosť.
Obojstranné výhody
Nové zbližovanie koncom devätnásteho storočia má potom výrazne pragmatickopolitické pozadie. V roku 1896 je založená Českoslovanská jednota. Od roku 1908 až do prvej svetovej vojny sa každoročne v Luhačoviciach konali česko-slovenské porady. Výrazná kultúrna spolupráca pod tlakom existujúcej monarchie čiastočne nahrádza politické aktivity. Predstavitelia intelektuálnych elít jednotlivých národov si ozrejmujú aktuálnu situáciu. Predstavitelia ekonomicky najmocnejšej časti monarchie na českej strane majú, napriek parlamentnému systému v predlitavskej časti, minimálnu politickú moc, keďže nemecké obyvateľstvo Čiech v spojení s Rakúšanmi profiluje Predlitavsko ako germánsky štát. Spojenie so Slovenskom znamená pre českých politikov i podnikateľov vytvorenie väčšiny, ktorá by umožnila v novom štátnom celku úplnú realizáciu politických i hospodárskych plánov vrátane odlišnej zahraničnopolitickej orientácie. Pre slovenskú stranu má koncept československého zbližovania, ústiaci do plánu spoločného štátu, význam záchrany etnika ako takého. Školské zákony grófa Áponyiho zužujú manévrovací priestor slovenského jazyka v školstve na minimum; hrozba hromadnej maďarizácie pôvodne slovenského obyvateľstva v priebehu niekoľkých desaťročí je reálna. Československá republika ako projekt je v danom momente najlepším možným východiskom pre českú i slovenskú komunitu. Obom stranám prinesie nesporné výhody. Česi po stáročiach opäť získavajú štatút štátoprávneho národa, Slováci získavajú pevné základy pre rozvoj školstva a kultúry v materinskom jazyku. Rozdiely vyplývajúce z dlhodobého vývoja etník v odlišných územných celkoch znižujú stabilitu novovzniknutého štátneho celku. Koncept národného štátu, tak, ako by si ho predstavovali politici najmocnejšieho spojenca medzivojnovej Československej republiky, Francúzi, je neuskutočniteľný. V rámci štátu sa budú hľadať iné riešenia. To je však už iná, "povzniková“ kapitola dnes už neexistujúcej krajiny.
Miloš Ferko 24.10.2008
|
| Kováč pre HN: Česi na nás nedoplácali - Rozhovor. Bývalý predseda Federálneho zhromaždenia a prvý prezident samostatnej Slovenskej republiky Michal Kováč pre HN:
Osobne sa zúčastnil na všetkých rokovaniach o delení republiky. Ako podpredseda Hnutia za demokratické Slovensko (HZDS) bol stálym členom slovenskej politickej delegácie. Politik, ktorého syna uniesli v auguste 1995 do zahraničia. Exprezident Michal Kováč.
Pred 90 rokmi vzniklo Československo, pri ktorého delení ste boli aj vy. Údajne už na prvom stretnutí v brnianskej vile Tugendhat padla veta o rozdelení. Kedy ste pochopili, že rokovať sa bude iba o rozdelení Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky?
Zásadné stanovisko padlo až na štvrtom či piatom stretnutí - Česi pochopili, že neodstúpime od požiadavky medzinárodnoprávnej subjektivity Slovenska v rámci konfederácie. Chceli sme dosiahnuť také štátoprávne usporiadanie, ktoré poskytne obom národnom rovnaké možnosti, práva, príležitosti... Osobne som však bol presvedčený, že Slováci si zaslúžia vlastný štát.
Česká strana však mala vo svojom programe funkčnú federáciu - dokonca mala záujem, aby kompetencie delegované na republikové orgány prešli späť na federálne...
Česi chceli udržať maximum kompetencií na úrovni federálnych orgánov. Už v roku 1991 som kritizoval českých politikov za to, že k Slovensku pristupujú z pozície staršieho a silnejšieho. Riešením mala byť konfederácia, ktorá by okrem obrany, menovej a zahraničnej politiky znamenala presun všetkých kompetencií na príslušné republiky. Chceli sme, aby bolo Slovensko zvrchovaným medzinárodným subjektom, aby svet registroval, že tu je konfederácia Českej a Slovenskej republiky. A že to nie je definitívne, ale prechodné riešenie.
Česká strana presadzovala buď federáciu alebo rozdelenie. Vedeli ste, že sa tak udeje do roka?
Vtedajší šéf slovenskej delegácie a predseda HZDS Vladimír Mečiar vychádzal z toho, že to nebude hneď v prvom roku. Myslel si, že novozvolená vláda dovládne a kompetencie sa budú odovzdávať postupne v priebehu štyroch rokov. Ja som však tušil, že to tak nebude. Museli sme sa preto s ďalšími stálymi členmi slovenskej delegácie - Milanom Kňažkom a Augustínom Mariánom Húskom, poradiť, ako ďalej. Neboli sme však dobre pripravení na riešenie od roku 1993.
Prečo?
Mali sme k dispozícii iba čiastkové materiály a nie komplexné analýzy z rôznych hľadísk. Politici sa snažili o korektné rozdelenie, boli však odkázaní na podklady od odborníkov.
Znamená to, že slovenská strana nemala ku všetkým podkladom prístup?
Českí partneri pripravovali väčšinu podkladov, ku ktorým mohli politici zaujať stanovisko. Boli lepšie vybavení, poznali problematiku. Aj my by sme boli, keby sme mali rovnaký prístup a podmienky. Treba si však uvedomiť, že ak by sme k deleniu nepristupovali s dôverou, keby sme sa naťahovali o každú miliardu, nikdy by sme sa nepohli dopredu.
Česi prichádzali na rokovania z pozície dominujúceho partnera. Cítili ste sa menejcenní, resp. dávali vám najavo nadradenosť?
Boli sme si vedomí, že v mnohých veciach sú lepšie pripravení ako my. O nadradenosti či pocitoch menejcennosti však nemožno hovoriť. Poznal som Václava Klausa ešte z čias bývalého režimu - robil v banke, ja tiež, bol vo výskumnom ústave financií, ja tiež, vymieňali sme si výskumné práce.
Navyše, už počas komunizmu som vypracoval niekoľko porovnávacích materiálov, z ktorých jasne vyplynulo, že Česi na Slovákov nedoplácajú. Problém bol v tom, že podnik na Slovensku, ktorého federálny orgán sídlil v Česku, vykazoval zisk i hrubú výrobu v rámci republiky, nie v rámci Slovenska.
Doplácali teda Slováci na Čechov?
Áno, doplácali. Väčšina investícií končila v Česku, ktoré malo k dispozícii pracovnú silu zo Slovenska. Keby sa investovalo viac na Slovensku, produkcia by pripadla na konto Slovenska. Rovnoprávne usporiadanie si žiadalo, aby sa nožnice medzi investíciami smerujúcimi na Slovensko a do Česka neroztvárali, ale zužovali. Preto som presvedčený, že Česi na nás nikdy nedoplácali, skôr my na nich.
Slovensko však podľa kritikov nakoniec na rozdelenie doplatilo. Dalo sa to urobiť lepšie?
Všetko sa dá urobiť lepšie, no keď sa pozrieme na "rozvod“ Rusov a Ukrajincov, nehovoriac o bývalej Juhoslávii, bol to úspech. To, že sme sa niekoľko mesiacov dohadovali o vlajku, o názov, o 32 miliárd československých korún a neboli sme schopní dosiahnuť inú dohodu ako navrhovala česká delegácia, to bola minimálna cena. Jednoducho, česká strana nás za to presvedčila, že na tom nie je nič nespravodlivé. Keď nemáte všetky podklady a dokumenty, nezostáva vám iné, ako veriť. Na druhej strane, čo nám chýbalo? Chýbala nám samostatnosť.
Nebola však cena za ňu privysoká?
Cena by bola privysoká, keby boli obete. To, že miliardu sme mohli mať my a napokon ju dostali Česi, to nepovažujem za privysokú cenu. Cena, ktorú sme "zaplatili", stála za to. Ak považujeme získanie samostatnosti za veľký historický počin, tak to stojí nad všetkým.
Tvárami delenia republiky boli predsedovia víťazných politických strán - šéf ODS Václava Klaus a šéf HZDS Vladimír Mečiar. Boli to tí najpovolanejší?
Prispieť k samostatnosti pokojnou demokratickou cestou je dobrá vec, nech ju urobí ktokoľvek. A za to im treba obom poďakovať. Aj politik je však "iba“ človek, robí v živote dobré aj zlé veci.
Mečiar sa údajne nechcel s vami radiť. Aký to bol teda vzťah?
Mečiar sa nechcel radiť s nikým. Bol presvedčený, že všetko vie najlepšie. Nebolo to tak: zle predpokladal, že konfederácia bude trvať štyri roky, zle odhadol, čo bude s poslancami Federálneho zhromaždenia. Jednoducho veril, že delenie bude trvať štyri roky.
Údajne nemal jasno ani v tom, čo chce - vždy to záviselo od toho, akú mocenskú funkciu bude v novom štátoprávnom usporiadaní zastávať...
V podstate to formulujete dobre. Nemám však potvrdené, že by v tomto zmysle viedol nejaké rozhovory.
O čom teda hovorili s Klausom?
Neviem. Keď sme sa ho pýtali na to, o čom s Klausom hovorili, tvrdil nám, že nehovorili o slovensko-českom vyrovnaní. Celkom tomu neverím. Myslím si, že obidvaja navzájom zisťovali, kto môže od koho čo získať vo svoj prospech. Rozhodujúci však bol výsledok - a tým bola obojstranná dohoda. Pravdou však je, že Slovensko sa vinou Mečiara neuviedlo na medzinárodnej scéne dobre.
Na začiatku ste Mečiara ako ministra vnútra uznávali. Neboli ste vývojom udalostí po vzniku samostatného Slovenska a nástupu do funkcie prezidenta sklamaný?
Samozrejme. Isté veci sme pochopili už v roku 1992 pred voľbami. Pochopili sme, že Mečiar nie je takým, akého sme si vybájili. Zaregistrovali sme viaceré povahové a charakterové vlastnosti, ktoré neboli dobré. Preto sme s Kňažkom a Húskom viedli istý zápas. Začiatkom roka 1992 pán Mečiar zmizol a nikomu vrátane manželky nepovedal, kde bude. Zavolal som si preto Ivana Lexu, keďže som predpokladal, že o tom niečo vie. Pripravovali sme totiž zasadnutie, na ktorom sme chceli predložiť návrh na odvolanie Anny Nagyovej. Už vtedy som vedel, že vzťah Mečiara s Lexom a Nagyovou je dobrý. Mečiar napokon na rokovanie prišiel a podarilo sa mu Nagyovú obhájiť. A vtedy sme sa utvrdili v tom, že treba niečo podniknúť. Nechceli sme niesť zodpovednosť za niečo, čo nemôžeme ovplyvniť.
V tom istom roku mi Mečiar napísal list, ktorého obsahom bola jeho abdikácia. Oľga Keltošová ma však prišla požiadať, aby som abdikačný list vrátil s odôvodnením, že Mečiar za mnou nepríde. List som vrátil s vedomím, že sa nám to raz môže "vypomstiť“.
Neľutujete, že ste Mečiarovu abdikáciu nezverejnili?
Určite nie.
V čom ste vy osobne podcenili situáciu?
Čo sa týka samotných rokovaní, spolu s Kňažkom a Húskom sme si mysleli, že v Česku sa nenájde politická sila a dostatok ľudí, ktorí by súhlasili so samostatnosťou Slovenska. Predpokladali sme, že budú takí tvrdí a nekorektní ako generácie pred nimi od roku 1918. Našťastie sme sa mýlili, že budú klásť odpor.
Nebol vznik Československa záchranou pre Slovensko?
Bol. To je historická pravda - bez českej pomoci by sme sa pomalšie dostávali dopredu.
Keďže ste nemali trojpätinová väčšinu, museli ste aj vy, ako predseda Federálneho zhromaždenia, presviedčať poslancov, aby hlasovali za rozdelenie. Muselo to byť ťažké, keďže mnohým bolo jasné, že skončia?
Nebolo to ľahké. Najprv som musel presviedčať našich z HZDS. Keď sme mali istotou, že všetci budú hlasovať, zistili sme, že to je málo a potrebujeme ďalšie hlasy. Podarilo sa nám presvedčiť niekoľkých sociálnych demokratov, ktorých viedol Alexander Dubček. To však nestačilo - neviem, ako hlasoval Dubček, ale nemám informáciu, že by hlasoval za rozdelenie. Potrebovali sme preto ďalších - rokoval som teda s terajším riaditeľom STV Štefanom Nižňanským, ktorý nebol členom Strany demokratickej ľavice (SDĽ), ale bol na ich kandidátke. Dostal som od neho prísľub. Na odporúčanie ľudí z SDĽ som oslovil ešte generála Rudolfa Tvarošku.
Aká atmosféra vládla po odhlasovaní rozdelenia?
Oslavovali politici z HZDS aj SNS, hrala muzika... Boli sme šťastní, že sa nám bez boja, bez krvi, bez vzájomného osočovania podarilo dosiahnuť dohodu. Mnohí, nebudem ich menovať, ma presviedčali: nebude to dobré, z jednej strany nás budú gniaviť Maďari, Česi nás budú nenávidieť a podobne. Aj vtedy, aj dnes tvrdím: mali sme historickú šancu, bolo našou povinnosťou konať v záujme slovenského národa.
Rozhodovali ste v mene národa, hoci verejná mienka bola proti rozdeleniu. Obišli ste dokonca aj referendum...
To, čo je dobré pre krajinu, nedokáže vždy pochopiť každý. Čo možno chcieť od jednoduchých ľudí, ktorí sa politike nevenujú? Keď môžem byť samostatný, prečo by som nestál na vlastných nohách? Ak mi niekto vytýka, že na mňa dopláca, tak to zmením. Bolo by veľkou nezodpovednosťou túto šancu nevyužiť. Čo sa týka referenda, ústava ho nevyžadovala. Prečo by sme mali dávať milióny na referendum, ktoré by celú situáciu iba skomplikovalo?
V roku 1948 ste vstúpili do komunistickej strany, v 70. rokoch vás vylúčili a degradovali na nižšiu pozíciu. Po revolúcii na vaše pôsobenie v politike doplatila aj vaša rodina - vášho syna Michala Kováča uniesli do Rakúska. Nebola cena za pôsobenie v politike privysoká?
Čo som mal robiť, keď už som bol v politike. Prišiel samostatný štát a vedel som, že budú isté problémy: A vtedy som si povedal: nesmiem odísť, musím zostať. Mohol som sa vzdať, ale nemyslím si, že by som urobil dobre.
Mali sme samostatnú republiku, ktorá sa vďaka Mečiarovi neuviedla najlepšie, dnes je vo vláde opäť. Sú ľudia nepoučiteľní?
Neviem si vysvetliť, keď sa niekto hlási k Mečiarovi. Mečiar spôsobil slovenskému národu veľkú ujmu. Stálo nás veľa úsilia presvedčiť zahraničie, že Slovensko má aj iných politikov ako bol a je Mečiar. Občania mu aj napriek tomu dali najviac hlasov i vo voľbách v roku 1998 a v roku 2002. Keby boli politické špičky držali slovo a nezobrali Mečiara do vlády, Mečiar mohol byť už odstavený a HZDS mohlo začať obrodný proces.
www.hnonline.sk
|
| Eurotresk sa u nás potichu začal - Bratislava 25.10.2008 Proces zabezpečenia potrebnej hotovosti euromincí a eurobankoviek a zároveň stiahnutie korunových mincí a bankoviek z obehu sa už potichu začal v septembri. Jeho priebeh zabezpečuje NBS v koordinácii s jednotlivými bankami.
Banky chcú skladovať eurohotovosť čo najkratšie. Napriek tomu musia pre skladovanie eur na prelome rokov prijať špeciálne opatrenia. „Na základe analýz sme vytypovali úschovné miesta našich obchodných miest,“ povedala hovorkyňa ČSOB Tereza Molnár Copláková.
Prepočítali statiku budov
Väčší podiel mincí v eurohotovosti (oproti korunovej hotovosti) má vplyv na objem uskladnených peňazí a na statiku trezorových miestností. Mnohé banky museli popri bezpečnosti uskladnenia riešiť aj statiku svojich trezorov.
VÚB banka udáva, že má k dispozícii vo svojich úschovných miestach eurohotovosť s hmotnosťou asi 220 ton, v najkritickejšom čase by hmotnosť eurohotovosti vo VÚB banke mala dosiahnuť asi 475 ton.
„V rámci prípravy na predzásobenie sa eurovou hotovosťou sme museli posúdiť statiku skladovacích priestorov a nosnosť políc, na ktorých je eurová hotovosť uložená,“ povedal hovorca Slovenskej sporiteľne Štefan Frimmer.
Koruny do obehu nepustia
Banky tvrdia, že urobili všetko preto, aby sa sťahované slovenské koruny a mince nedostali po prvom januári znova do obehu. Okrem toho, že slovenské koruny a mince budú pravidelne odvádzané do NBS, banky preškolili svojich zamestnancov a upravili softvér na pobočkách tak, aby sa nedali koruny po prvom januári vydávať v pokladniciach.
Podľa informácií NBS sa slovenské mince fyzicky znehodnotia a budú odpredané ako druhotná surovina.
Ničenie mincí bude zabezpečovať Mincovňa Kremnica na zariadeniach, ktoré umožňujú ich dokonalú deformáciu.
Slovenské bankovky sa zničia na zariadeniach NBS a spália. Pri ich ničení bude NBS spolupracovať so spoločnosťou US Steel Košice a s cementárňou v Ladcoch, ktoré vo výrobnom procese používajú vysoké teploty – až do 1500 stupňov Celzia, ktoré sú potrebné na to, aby bankovky dokonale zhoreli.
Prvé zásoby slovenských mincí sa začali likvidovať už koncom septembra. Priebežne sa už likvidujú aj slovenské bankovky, ktoré sa nevracajú do obehu.
Podľa hovorkyne Národnej banky Slovenska Jany Kováčovej na základe uzatvorených dohôd banky z NBS pravidelne prijímajú a odvádzajú peniaze v uzatvorených obaloch. Týmto spôsobom budú aj na prelome rokov odvádzať slovenské peniaze podľa potreby do úschovných miest NBS.
Posledný termín odvodu slovenských mincí pre banky bol stanovený do 31. júla 2009 a posledný termín odvodu slovenských bankoviek je do 31. januára 2010.
Boxy plné peňazí
Bankovky a mince sa prepravujú v hliníkových boxoch. Kapacita boxu je asi 30 zväzkov bankoviek (jeden zväzok bankoviek obsahuje desať balíčkov bankoviek a váži asi kilogram) alebo päť až desaťmincových vreciek v závislosti od nominálnej hodnoty mincí.
Obaly boxy na sťahovanie hotovosti si banky zabezpečujú samy. Mince na predzásobenie balí Mincovňa Kremnica. Prepravu mincí v rámci predzásobenia zabezpečuje viacero prepravných spoločností.
Rozhovor
Eurobankovky prichádzajú z Rakúska, mince z Kremnice
Od septembra sa Národnej banke Slovenska (NBS), bankám a ich klientom dovážajú eurové bankovky a mince. Informácie o tejto operácii nám poskytla JANA KOVÁČOVÁ z NBS.
Koľko eurových bankoviek a mincí sa do konca roka dovezie do slovenských bánk?
„Eurové bankovky si NBS požičia z Rakúskej centrálnej banky, spolu 188 miliónov kusov eurových bankoviek v hodnote viac ako sedem miliárd eur. Mince zabezpečí Mincovňa Kremnica, odkiaľ bude do NBS a vybraných bánk prevezených 500 miliónov kusov eurových mincí s hodnotou viac ako 167 miliónov eur a s hmotnosťou viac ako 2500 ton.“
Ako je zabezpečený dovoz eurobankoviek na Slovensko?
„Privezú ich na Slovensko špeciálne vozidlá s nosnosťou 12 ton a špeciálny kamión s nosnosťou 22 ton. Prepravu bankoviek z Rakúska do úschovných miest NBS budú zabezpečovať špeciálne jednotky Cobra a na území Slovenskej republiky príslušníci špeciálnych jednotiek ministerstva vnútra.“
Ako sa dostanú euromince a eurobankovky do komerčných bánk?
„NBS zabezpečí prepravu eurových bankoviek v špeciálnych pancierových vozidlách aj pre vybrané štyri najväčšie banky v rámci predzásobenia. Takto bude zabezpečená preprava viac ako 43 miliónov kusov eurových bankoviek v hodnote viac ako 770 miliónov eur, ktorých hmotnosť presiahne 43 ton.“
Rozviezť 2500 ton euromincí z Kremnice nebude jednoduché.
„Spolu sa uskutoční približne 220 prepráv. Všetky prepravy eurovej mincovej hotovosti budú sprevádzať príslušníci policajného zboru. Prepravu zabezpečujú 12 a 24tonové kamióny.“
Dokedy bude trvať rozvoz eurohotovosti do bánk a ako je zabezpečený odvoz sťahovaných bankoviek a mincí slovenských korún?
„Vzhľadom na veľký objem prepravovanej eurovej hotovosti a krátke obdobie určené na predzásobenie bude potrebné v priebehu jedného prepravného dňa realizovať aj viac ako jednu prepravu, a to aj počas víkendov. V období od septembra do konca roka je naplánovaných jedenásť dní so štyrmi prepravami v rámci jedného dňa. Zvýšená preprava peňazí bude pokračovať aj v prvých mesiacoch roka 2009, najmä v januári z dôvodu sťahovania slovenskej meny z obehu a zvýšeného počtu odvodov a výdajov eurovej hotovosti pre banky.“
(vj)
Euromince
Španielsko
Na jedno- aj dvojeurovej španielskej minci je na národnej strane portrét kráľa Juana Carlosa I. Na trón sa dostal v roku 1975 po smrti generála Franca. Okolo portrétu je dvanásť hviezd, symbolizujúcich Európsku úniu. Vľavo od portrétu je nápis ESPAŇA, teda názov krajiny v španielčine. Španielske mince majú tri motívy. Okrem portrétu je na nich aj známy španielsky spisovateľ Miguel de Cervantes. Na najmenších centových minciach je katedrála z mesta Santiago de Compostela. Španielske mince sú v obehu od januára 2002.
Časté otázky o eure
Aký je vzhľad eurových bankoviek?
Séria eurových bankoviek sa skladá zo siedmich nominálnych hodnôt bankoviek, ktoré sú zákonným platidlom v celej eurozóne. Každá bankovka predstavuje jeden architektonický štýl. Sú na nich stavebné slohy siedmich období európskych kultúrnych dejín. Slohy sú znázornené pomocou prvkov okien, brán a mostov. Na lícnej strane bankoviek sú okná a brány, ktoré sú symbolom európskeho ducha otvorenosti a spolupráce. Okrem architektonických prvkov je na prednej strane bankoviek aj vlajka Európskej únie. Mosty, ktoré sú hlavným motívom na rubovej strane bankoviek, symbolizujú komunikáciu medzi európskymi národmi a medzi Európou a zvyškom sveta.
Aké sú ochranné znaky eurových bankoviek?
Eurové bankovky sú chránené proti falšovaniu modernými ochrannými prvkami a špecifickým papierom, ktorý sa na prvý dotyk odlišuje od bežného papiera. Bankovky obsahujú reliéfnu tlač, vodoznak, ochranný prúžok, sútlačovú značku, hologram a buď zlatistý pruh (nižšie hodnoty), alebo opticky premenlivú farbu (vyššie hodnoty).
Zdroj: MF SR
25. 10. 2008 | Vladimír Ješko
|
| Kráľ kávy mal nos na príležitosti - [11.10.2008, PROFIT / Jozef Ryník]
Začiatkom septembra zomrel vo veku 71 rokov na rakovinu švajčiarsky čokoládový magnát Klaus Jacobs. Zanechal za sebou ohromný majetok, z ktorého veľkú časť odovzdal svojej nadácii na podporu profesionálneho vzdelávania mladých ľudí. Najmä však zanechal inšpiratívny príbeh úspešného podnikateľa, ktorý sa dotkol aj Slovenska.
Klaus Jacobs sa narodil v rodine úspešných podnikateľov s kávou a ani v jeho prípade jablko nepadlo ďaleko od stromu. Rodinný obchod s kávou, čajom a čokoládou rozbehol jeho prastrýko Johann Jacobs už v roku 1895 v nemeckých Brémach. Po čase začal kávu sám pražiť a budovať značku Jacobs.
Johannov synovec Walther, otec K. Jacobsa, prevzal podnik v roku 1929 a začal kávu distribuovať priamo odberateľom. Tento distribučný systém bol novinkou a žal úspech. Do polovice šesťdesiatych rokov už mala firma viac ako tisíc áut a podchytených šesťdesiattisíc obchodov. Vytvorila aj nové značky kávy ako Krönung či Edel Mocca.
Cit pre značky
Vtedy už bol vo firme aj Klaus, ktorý zbieral biznis skúsenosti s kávou v Guatemale. Tam založil ako 22-ročný svoju prvú firmu na vývoz kávy. Ale čoskoro prevzal v rodinnom podniku celý marketing a v roku 1972 mu už ako 36-ročný šéfoval. Obchodnícka vášeň ho poháňala, aby firmu neustále rozširoval. Geograficky do celej Európy, ale aj novými akvizíciami do ďalších segmentov.
Z Brém firmu presťahoval do Zürichu a tam v roku 1982 urobil jednu zo svojich najúspešnejších akvizícií. Získal firmu Interfood, ktorá vznikla spojením dvoch švajčiarskych spoločností Tobler a Suchard. Nová firma sa stala európskou jednotkou vo svojej brandži a Klaus ju pomenoval Jacobs Suchard. Mal cit pre značky. Za menom Suchard sa skrývala švajčiarska čokoládovňa s vyše 150-ročnou tradíciou. Jej zakladateľom bol Philippe Suchard a táto firma vlastnila okrem skvelého renomé napríklad aj značku čokolády Milka. S menom firmy Tobler, ktorú založil v roku 1867 Johann Tobler, sa zase spájali kvalitné čokoládové tyčinky Toblerone, ktorým Jacobs Suchard dal znova krídla.
Vždy lídrom
K. Jacobs bol namaškrtený. Prevzal belgickú značku čokolády Côte d’Or, nebál sa ani amerického trhu, kde kúpil cukrovinkársku firmu E. J. Brach. Jeho sladké impérium bolo neuveriteľne silné a trúfal si konkurovať aj takému čokoládovému gigantu, akým bola firma Nestlé. V súboji s ňou o prevzatie britskej cukrovinkárskej firmy Rowtree Macintosh sa však popálil. Finančne sa vyčerpal a napokon v roku 1990 predal svoju firmu vtedy nesmierne bohatej americkej tabakovej firme Philip Morris.
Mohol si už dať pokoj. Mal 54 rokov, šesť detí a dosť peňazí pre seba aj pre nich na niekoľko životov. Získaný kapitál však znova nenechal ležať ladom. Ostal verný čokoláde a zo zvyšnej časti firmy začal budovať nové impérium. Odkúpil belgickú spoločnosť Callebaut, ktorú následne spojil v roku 1996 s francúzskou čokoládovňou Cacao Barry. Vytvoril tak spoločnosť Barry Callebaut, ktorá je dnes najväčším svetovým producentom čokolády.
Figaro bol tvrdý oriešok
Spoločnosť Jacobs Suchard sa po roku 1989 začala pozerať aj po nových východoeurópskych trhoch. Zaujímali ju, ako inak, čokoládovne. Na Slovensku sa jej podarilo kúpiť v roku 1992 dve tretiny akcií bratislavského Figara. Hoci sa bratislavský podnik premenoval na Jacobs Suchard Figaro, Klaus Jacobs ho už nevlastnil. Jeho majiteľ Philip Morris ho posunul svojej dcére, americkej spoločnosti Kraft Foods, ktorá figuruje v podniku dodnes.
Spolu s podnikom Američania získali aj značku Figaro. Tú však mala aj slovenská cukrovinkárska firma I.D.C. Holding, ktorá vlastní trnavské Figaro od roku 1993. Obe firmy si robili nárok na exkluzívne používanie značky, hoci ju v rámci spoločného podniku za čias socializmu využívali spoločne. Trnavčania argumentovali históriou, veď značku Figaro naozaj používali dlhšie ako bratislavský závod, a to od roku 1934.
V Bratislave pred druhou svetovou vojnou niesli cukrovinky značku Stollwerck, podľa zakladateľa fabriky. Figaro začali používať až v päťdesiatych rokoch po zlúčení s Trnavou. Dnes sa zdá, že súperi sú zmierení a dohodli sa. „Žaloby na zákaz používania značky druhou stranou neboli súdmi akceptované, preto platí právny stav, podľa ktorého značku Figaro používajú na Slovensku obe spoločnosti,“ potvrdzuje Jozef Trnovec, člen Predstavenstva I.D.C. Holdingu. Obaja niekdajší súperi podľa neho vlastnia kombinovanú ochrannú známku Figaro v rozdielnom grafickom vyhotovení, a to pre rozličné teritóriá a na rozdielny sortiment výrobkov. Bratislavčania na tabuľkovú čokoládu a bonboniéry, I.D.C. Holding na svoje nečokoládové cukrovinky a vianočné či veľkonočné produkty.
Dajte príležitosť
Ale ani to nebol jeho cieľ. K. Jacobs bol vzdelaný a premýšľavý človek a čoraz viac si uvedomoval spoločenský rozmer svojho podnikania. Už v roku 1988 založil v Zürichu Jacobsovu nadáciu s misiou investovať do budúcnosti mladých ľudí po celom svete.
A v roku 1992 sa vydal aj v podnikaní úplne novým smerom. Lákalo ho dávať príležitosti ľuďom. Kúpil švajčiarsku personálnu spoločnosť Adia Personnel Services. O štyri roky na to ju sfúzoval s francúzskou náborovou skupinou Ecco Staffing. Vznikla nová firma Adecco a K. Jacobs z nej čoskoro urobil opäť svetového lídra, tentoraz v segmente ľudských zdrojov. Dnes je globálnou spoločnosťou, ktorá má zastúpenie v sedemdesiatich krajinách sveta a od roku 2002 podniká aj na Slovensku. Z Adecca sa K. Jacobs stiahol až v minulom roku, keď sa vzdal miesta v predstavenstve firmy.
Tuhý ako štolverka
Tvrdé karamelové cukríky sú na Slovensku známe ako štolverky. Málokto však vie, že ich názov pochádza z priezviska rodiny Stollwerckovcov, ktorá v Bratislave vlastnila továreň na čokoládu a cukríky. Franz Stollwerck bol nemecký pekár a cukrár. V roku 1839 si otvoril v Kolíne pekáreň, kde okrem pečiva predával aj sladkosti. Jeden z jeho produktov bol aj cukrík, ktorý mal pomáhať proti kašľu. Sladký liek sa však až na počudovanie dobre predával. Franzovi sa v biznise darilo a neskôr svoju produkciu rozšíril o výrobu čokolády a perníkov. Po jeho smrti v rodinnom biznise pokračovali jeho piati synovia. Podarilo sa im firmu rozšíriť do celej Európy a v roku 1896 otvorili závod aj v Bratislave. Zo začiatku ich továreň vyrábala najmä cukríky. Postupne ponuku rozširovala aj o iné sladkosti. Na konci tridsiatych rokov patrila už medzi najväčších producentov cukroviniek v Československu. Po roku 1948 továreň znárodnili. Keďže nemeckí majitelia značky Stollwerck namietali proti používaniu ich mena na socialistických cukrovinkách, bratislavskú továreň zlúčili so závodom v Trnave a premenovali na Figaro. Odvtedy túto značku používali obidve prevádzky. Mimochodom, svet je malý. Aj firmu Stollwerck v roku 2002 kúpil čokoládový koncern Barry Callebaut, za ktorým už vtedy stál Klaus Jacobs.
V roku 2001 urobil bezprecedentné rozhodnutie. So súhlasom rodiny daroval všetky akcie holdingu svojej nadácii. „Sme svedkami toho, ako je v dnešnom svete čoraz viac ľudí vylúčených z tvorby hodnôt a bohatstva. Po štyridsiatich rokoch, ktoré som venoval podnikaniu, chcem teraz venovať svoj čas a peniaze vzdelávaniu. Chcem slúžiť filantropii a podporovať všestranný rozvoj mladých ľudí. Jednoducho, chcem pomáhať ľudskému pokroku,“ odôvodnil biznismen svoje rozhodnutie.
Jeho nadácia dnes financuje množstvo vzdelávacích projektov po celom svete. V minulom roku venovala dvesto miliónov eur súkromnej univerzite v Brémach. Bol to najvyšší dar, aký kedy v Európe poskytla súkromná nadácia vzdelávacej alebo vedeckej inštitúcii. Vedenie univerzity sa vzápätí rozhodlo premenovať ju na Jacobsovu univerzitu. Bolo to v čase, keď K. Jacobs ešte žil.
Sladkosti z horkosti
Čokoládu považujeme za sladkosť, ale jej výroba až taká sladká nie je. Profit sa o tom presvedčil pri návšteve výroby firmy Kraft Foods v Bratislave. Do tajov vzniku sladkej čokolády Figaro z horkých kakaových bôbov nás zasväcuje vedúci výroby Alexander Ivan. Kakaové bôby, ktoré do Bratislavy dovezú cez Hamburg z Pobrežia Slonoviny, sa najprv mechanicky očistia od hrubších nečistôt. Následne ich vystavia pôsobeniu pary a teploty nad dvesto stupňov Celzia. „To zabezpečí ich mikrobiologickú neškodnosť,“ hovorí A. Ivan. Potom bôby „pražia“ horúcim vzduchom. Odparí sa z nich voda a od šupiek sa oddelí kakaová drvina. Tú pomelú tak dôkladne, že vznikne tmavá kakaová hmota. Podobá sa to na hustú horúcu čokoládu, ale chutí horko. Piť sa to veru nedá.
„Je to čokoláda so stopercentným obsahom kakaa, bez prímesí, ktoré z nej robia sladkosť,“ vysvetľuje A. Ivan. V miestnosti je horúco, a tak sme radi, že pokračujeme do haly, kde sa kakaová hmota zmieša s cukrom a sušeným mliekom. Vzniká čokoládová hmota, ktorá už začína chutiť, ale k jemnej čokoláde má ešte ďaleko. Cítiť v nej kúsky cukru či mlieka, ktoré konzument v jemnej čokoláde nestrpí. Preto sa táto hrubá čokoládová hmota valcuje a zjemňuje. Počas tohto procesu sa z nej stane prášok a ten sa vo veľkých nádobách spracuje na tekutú čokoládu, zušľachtí, zbaví nežiaducich príchutí, vody a vyvinie sa v ňom aróma skutočnej čokolády. Takto pripravená čokoládová hmota ide na ďalšie spracovanie vo formovacích a máčacích linkách či v dražiarenskej technológii.
|
| Eštebáci za mnou chodili, aby vykázali činnosť - 13. októbra 2008 0:13
Spojenec prenasledovaných veriacich alebo agent ŠtB? Sympatizant fašistického režimu alebo kňaz, ktorý odslúži omšu za každého, aj za samovraha? Arcibiskup Ján Sokol poskytol Pravde pri príležitosti svojich 75. narodenín rozhovor. O svojich kontaktoch so Štátnou bezpečnosťou, postoji k prezidentovi Jozefovi Tisovi, aj o viac ako 50-tich rokoch kňažskej služby.
Požiadali ste Vatikán o uvoľnenie z funkcie. Kto bude novým trnavským arcibiskupom? Koho navrhnete pápežovi ako svojho nástupcu?
Keď biskup dovŕši 75 rokov, podľa cirkevného práva je povinný odovzdať svoj úrad Svätému otcovi, ktorý rozhodne.
Cítite sa na to, aby ste ešte pokračovali v úrade?
Nechám to na Svätého otca.
V kňazskej službe ste viac ako 50 rokov. Čo na nej bolo najťažšie - celibát, sľub poslušnosti, nepriaznivý režim?
Teraz je to už 52. rok. Najťažšie bolo, že som musel svoju prácu v minulom režime robiť takpovediac inkognito. Ale ja som taká povaha, že aj to mi dodávalo elán. Vytvorili sme veľkú partiu veriacich - bolo nás 200 - 300 - stretávali sme sa. Lebo na ohník musíte prikladať polienka, ak chcete, aby horel. Mali sme tam jedného, ktorý bol v klube bratislavských turistov. A tí mali v Bratislave na Špitálskej ulici krásne priestory. Tam sme sa stretávali. Keby nás boli načapali, tak by sme jednoducho povedali, že to sa stretli turisti. Najťažšie teda bolo, že sme sa nemohli slobodne kontaktovať a vzájomne sme nemohli slobodne komunikovať.
Je niečo, čo by ste s odstupom času ako kňaz dnes urobili inak?
Ja som sa snažil pre druhých ľudí žiť. To mi vždy dávalo energiu, to bolo mojím poslaním.
Ako ste vnímali obvinenia zo spolupráce so Štátnou bezpečnosťou?
Prežívam tieto útoky pohľadom večnosti, pohľadom na kríž a vierou. Kto chce byť alter Kristus - druhým Kristom, musí vedieť prijať nielen Hosana (volanie na oslavu, pozn. red.), ale aj Ukrižuj ho! Vtedy je v plnej miere druhým Kristom.
Ako to teda bolo s vami a s ŠtB? Keď táto kauza prepukla, najprv ste spoluprácu popreli, potom váš úrad kontakty priznal, ale s tým, že príslušníci ŠtB si ich s vami vynucovali...
Mňa veľmi často ako kaplána predvolávali na Februárku (na centrálu ŠtB, pozn. red.). Môžem vám pred Pánom Bohom aj svätou cirkvou povedať, že spoluprácu mi ponúkali jediný raz. A to v roku 1970, keď som bol za Dubčeka prefektom v seminári. Vtedy, v roku 1968, mal pán biskup voľnú ruku, tak vymenil všetkých predstavených. Medzi novými vymenoval aj mňa. Hoci som nemal veľký záujem, ja som chcel byť medzi ľuďmi. Chcel som robiť vidiecku pastoráciu. V tom roku 1970 mi povedali, že by sa môjmu odchodu z funkcie prefekta v seminári dalo zabrániť, mohol by som ostať, keby som podpísal. Nepodpísal som za žiadnu cenu, a preto som bol z funkcie odvolaný. Ja som s ŠtB nikdy nespolupracoval.
Viac vás eštebáci na spoluprácu neprehovárali?
Potom sa občas zastavili. Ale odvtedy mi nič neponúkli, žiadnu spoluprácu. Nikdy.
A čo od vás chceli?
Tvárili sa: aha, aj tu sa niečo deje. Ale bolo vidno, že nič nechcú. Ale keďže brali plat, nemohli celý deň sedieť na Februárke so založenými rukami. Museli ísť do terénu. Museli vykázať nejakú činnosť.
Takže dokumenty, ktoré sú v Ústave pamäti národa, nie sú podľa vás dôveryhodné?
Nie.
Nikdy sa vás eštebáci nepýtali na ľudí z podzemnej cirkvi alebo na kolegov kňazov?
Nie, nikdy. Oni obyčajne prišli s nejakou nepodstatnou zámienkou. Bolo vidieť, že sa zastavili len preto, aby nesedeli vo svojom úrade. Išli do terénu.
Prečo potom práve vy ste zaznačený v Ústave pamäti národa ako agent?
Ale kedy až? Deň pred zverejnením môjho menovania za arcibiskupa 24. júla 1989!
Takže tie dokumenty sú podľa vás zmanipulované?
Ja len hovorím, že nie sú pravdivé. Navyše v mojom zväzku nič nie je. Ja som im nikdy spoluprácu nepodpísal.
Kto mohol mať záujem na tom, aby bolo vo zväzkoch vaše meno a s akým cieľom?
Viete, ja som bol vždy persona non grata, neželaná osoba. To preto, lebo som bol podľa nich vždy veľmi horlivý. Tvrdili, že mám veľa kontaktov, dlho sedím v spovednici, mám kontakty na tajnú cirkev, na Vatikán.
A čo finančné dary, ktoré vám mala ŠtB dávať za informácie, alebo účtenky za občerstvenie, ktoré vám mali zaplatiť?
Pozrite sa, napríklad kávu ja vôbec nepijem. Podľa tých účtov by som jej musel vypiť hektolitre.
V Poľsku mal podobnú aféru kvôli spolupráci s tajnou službou jeden z biskupov. Ten sa však vzdal úradu.
On to nezvládol nervove. Hoci ho ľudia podporovali. Potom to dal na súd.
Prečo sa nesúdite o svoju pravdu aj vy?
Rozprával som sa s doktorom Jánom Čarnogurským a vidím, že je to zbytočné.
Ako je to s vaším postojom k Slovenskému štátu?
Keď som vlani hovoril o blahobyte v Slovenskom štáte, hovoril som o skúsenosti, ktorú som mal ako dieťa. Navyše aj v dejepise, myslím pre 7. ročník, ktorý napísali páni Dušan Kováč a Ivan Kamenec, moji kritici, sa uvádzajú podobné tvrdenia. Chyba bola v tom, že keď som o tom hovoril v televízii, nedostal som otázku, čo hovorím na deportácie Židov. S tým nemôže nikto súhlasiť, to bolo neľudské.
Prečo stojíte na strane obhajcov prezidenta Jozefa Tisa?
Viem len od vysokopostaveného duchovného, ktorý sa to dozvedel od dôveryhodného človeka, že za Tisom boli židovskí rabíni a prosili ho, aby neodstupoval, pretože ak odstúpi, bude ešte horšie. Tiso zachraňoval, čo mohol.
Tiso však podľa niektorých historikov vedel o odsunoch Židov do koncentračných táborov a nezabránil im.
Keď sa to dozvedel od biskupa Buzalku, hneď pozastavil všetky deportácie. Ťažko povedať, či Tiso o usmrcovaní ľudí v koncentračných táboroch vedel. Toto treba celé ešte skúmať a hľadať materiály v archívoch.
Vy by ste ako konali?
Nikdy by som nedovolil nikomu siahnuť na život.
Neprekáža vám, že sa k Tisovi hlásia ultrapravicoví radikáli, často takí, ktorí o histórii nič nevedia?
To neschvaľujem. Aj keď o mne povedali, že som im dal požehnanie. Bol 14. marec. Išiel som si tento historický fakt pripomenúť - že Slováci konečne po stáročiach dostali svoju samostatnosť. Bolo tam veľa ľudí. Medzi poslucháčmi stáli aj ľudia v čiernom (zástupcovia Slovenskej pospolitosti, ktorá je dnes už zakázaná; pozn. red.). Na výzvu moderátora sa predstavili, kto sú. Na záver celého stretnutia ma moderátor vyzval, aby som sa pomodlil a dal všetkým prítomným požehnanie. Ja som vystrel ruky a požehnal som všetkým.
Nebola chyba, že ste išli celebrovať omšu za Tisa, keďže je to kontroverzná osobnosť?
Svätá omša sa slúži za každého človeka, za ktorého požiadajú odslúžiť.
Zuzana Petková, Diana Schniererová, Pravda
www.pravda.sk |
| Zomrel husľový virtuóz Ján Berky-Mrenica st. - Po ťažkej chorobe zomrel dnes nadránom slovenský husľový virtuóz a skladateľ Ján Berky-Mrenica starší (* 11. mája 1939 - +12. októbra 2008).
Agentúre SITA to potvrdila rodina zosnulého. Posledná rozlúčka bude v Očovej, rodnej obci umelca.
Ján Berky-Mrenica st. - Excelentný muzikant a skladateľ, preslávil svoju rodnú Očovú a celé Slovensko v 52 krajinách sveta jedinečnou interpretáciou ľudových piesní.
Excelentný muzikant, ktorý preslávil svoju rodnú Očovú a celú krajinu v 52 krajinách sveta jedinečnou interpretáciou ľudových piesní. Hudbu vnímal od útleho detstva ako dar. Tridsaťdva rokov pôsobil ako koncertný majster v Slovenskom ľudovom umeleckom kolektíve. Založil špičkové hudobné teleso – Diabolské husle, pre ktoré doposiaľ komponuje a hudobne upravuje skladby. Je držiteľom titulu zaslúžilý umelec, pamätnej medaile Slovak Gold, ocenenia Pribinov kríž, Posol Slovenska. Vydal 12 dlhotrvajúcich platní, 4 CD nosiče, podieľal sa na mnohých televíznych a rozhlasových hudobných reláciách. Napísal knihu Veselo s husličkami po svete. Za prínos v oblasti hudby mu bolo v roku 2003 udelené Krištáľové krídlo. Napriek veľkým zdravotným problémom sa neuzavrel do seba, ale naďalej šíri lásku k ľudovej piesni. Hovorí: „Nie je umenie zostarnúť, umením je svoj vek, svoje trápenie, svoje choroby znášať. Keby som bol zdravý, urobil by som ešte viac. Ale možno práve preto, že som toľko vytvoril, musel som sa zastaviť, aby som si uvedomil hodnotu duchovna. Bol by som veľmi rád, keby každý človiečik na Slovensku nezabúdal na to, kde sa narodil a kde je jeho miesto“.
www.vucbb.sk
Očová 12. októbra (RPA) - Dnes v skorých ranných hodinách zomrel po dlhej a ťažkej chorobe známy husľový virtuóz Ján Berky-Mrenica starší. Rómsku tlačovú agentúru (RPA) o tom informoval Ivan Hriczko z Úradu splnomocnenkyne vlády SR pre rómske komunity.
Ján Berky Mrenica sa narodil 11.05.1939 v Očovej ako tretí z piatich detí. Keďže ho mohli nájsť všade, kde bola voda, obzvlášť rád chytal v potoku ryby, dostal prívlastok Mrenica. V ranom veku sa stal polosirotou. Tesne pred koncom vojny mu zabili mamu, po ktorej zdedil hudobný talent.
Biedne pomery doma ho prinútili ísť do učenia, kde by získal bezplatné ubytovanie a stravu. Tak sa dostal do učenia do SOU v Partizánskom. Ako výnimočný talent urobil skúšky na bratislavské konzervatórium, ktoré neskôr absolvoval diaľkovo.
Excelentný muzikant preslávil svoju rodnú Očovú a celú krajinu v 52 krajinách sveta jedinečnou interpretáciou ľudových piesní. Ako koncertný majster pôsobil v Slovenskom ľudovom umeleckom kolektíve 32 rokov a 100 dní. Úspechy slávil v Indii, bývalom Sovietskom zväze i v USA. Práve tu si zahral duet s legendárnym trubkárom Luisom Armstrongom v džezovom klube na Brodway.
Vyvrcholením jeho tvorivého snaženia bolo založenie špičkového hudobného telesa – orchester Diabolské husle. Bol hlavným tvorcom folklórnej časti repertoáru tohto telesa. V roku 1997 kvôli zdravotným problémom Diabolské husle opustil. (Zanikli v roku 2007.) Hudobné teleso Diabolské husle bolo špičkovým interpretom skladieb rôzneho žánru, a v ich repertoári sa premietal slovenský, maďarský, ruský, rumunský, židovský a cigánsky folklór, čoho dôkazom sú aj prvenstvá na festivale Concordia d´Europa Festivale Internazionale del Folklore v sicílskom Agrigente a na 2. medzinárodnom poľskom festivale Ciechocinek ´98, zlatá platňa v roku 1999 za album Gypsy Dance, 3x cena Grammy od slovenskej hudobnej akadémie za Najlepší orchester, Najlepší album a Najlepší interpret.
Orchester koncertoval takmer po celej Európe, v USA, Kanade, Austrálii, Japonsku, Číne, na Tchaj-wane, v Jordánsku, Egypte a Maroku. Spolupracoval s renomovanými spevákmi a inštrumentalistami, ako sú L. Bílá, D. Hulka, I. Csáková, S. Sklovská, P. Habera, K. Hasprová, bratia Dvorskí, M. Babjak, J. Fogašová, J. Burian, J. Bartoš a pod., pričom v spolupráci s vydavateľstvom s Monitor -EMI vydal 8 albumov.
Ocenenia
titul Zaslúžilý umelec
1995 Posol Slovenska – za šírenie dobrého mena v zahraničí udelené denníkom Slovenská republika
1997 štátne vyznamenanie Pribinov kríž
1997 Slovak Gold
2003 Krištáľové krídlo za rok 2002 za prínos v oblasti hudby
2003 Cena mesta Zvolen za celoživotné dielo
2004 Čestná cena desaťročia Slovak Gold
2006 Cena Banskobystrického samosprávneho kraja za jedinečnú a majstrovskú interpretáciu ľudovej hudby a zviditeľňovanie Slovenska v zahraničí
2008 cena ROM2008, Spišská Nová Ves, Festival Kalo čangalo
Pocty
1998 Dokumentárny film o živote Jána Berkyho Mrenicu (scenár: René Lužica, réžia: Tomáš Hučko)
Hudobná tvorba
12 LP platní
1998 Povedzte mojej materi (CD)
2000 Folklorika (spolu s Martinom Babjakom; CD)
2001 Veselo s husličkami po svete
2003 Na dobrú náladu (CD)
Primášov sen (zlatý nosič za predaj viac ako 5000 kusov)
Knižná tvorba
1993 zbierka 50 najznámejších rómskych piesní – Nane oda lavutari
2001 Veselo s husličkami po svete (venované svojej žene a dobrým ľuďom)
2006 Rómske piesne a múdre slová (spolu s dcérou Aninou)
RPA
|
| Nacistický dedič si pýta milióny - Na účtoch jednej berlínskej banky je rozprávkové bohatstvo. Nikto sa však k nemu nedostane. Milióny eur totiž patria najhľadanejšiemu žijúcemu nacistovi sveta, Aribertovi Heimovi, ktorý pre svoje krutosti v koncentračnom tábore Mauthausen dostal prezývku Doktor Smrť.
Práve o jeho peniaze sa teraz rozpútal veľký boj - Heimov syn Rüdiger chce otca nechať úradne vyhlásiť za mŕtveho, aby si mohol nárokovať na dedičstvo.
Lovci nacistov však tvrdia, že 94-ročný Heim žije v Južnej Amerike. "Máme informácie, že sa stále ukrýva niekde v Patagónii, zrejme v Čile. Na jeho účte v berlínskej banke sa nachádza 1,2 milióna eur v hotovosti a ďalších 800-tisíc eur v akciách a obligáciách,“ povedal pre HN Efraim Zuroff, šéf Centra Simona Wiesenthala v Jeruzaleme.
Lídri vojnového Slovenského štátu si peniaze schovali zväčša vo švajčiarskych bankách. "S obrovským množstvom peňazí slovenských Židov zmizol šéf vtedajšieho Ústredného hospodárskeho úradu Augustín Morávek. Známy je aj prípad Izidora Kosa z ministerstva vnútra, ktorý si vo Švajčiarsku uložil peniaze,“ uviedla pre HN historička Katarína Zavacká.
Ďalší hľadaní nacisti
Alois Brunner - pravá ruka Adolfa Eichmanna, je zodpovedný za deportáciu 140-tisíc Židov. Žije v Sýrii
Ivan Demjanjuk - zúčastnil sa na masových vraždách Židov v tábore Sobibor a Majdanek. Podľa niektorých je to legendárny "Ivan Hrozný“ z tábora Treblinka. Žije v USA, kde prebieha jeho súdny proces
Prečítajte si aj:
Rozpútala sa bitka o nacistické milióny
Kontá európskych i svetových bánk stále ukrývajú milióny eur, ktorých pôvod je prinajmenšom pochybný a siaha do čias nacizmu. O takéto peniaze sa najnovšie rozpútala bitka v Nemecku. Syn najhľadanejšieho žijúceho nacistu Ariberta Heima sa totiž chce dostať k rozprávkovému niekoľkomiliónovému dedičstvu, ktoré je na účtoch jeho otca. Tieto peniaze sú však teraz na základe rozhodnutia nemeckej vlády zmrazené. Aby si ich Rüdiger Heim mohol užívať, rozhodol sa nechať otca vyhlásiť za mŕtveho.
Kontá európskych i svetových bánk stále ukrývajú milióny eur, ktorých pôvod je prinajmenšom pochybný a siaha do čias nacizmu. O takéto peniaze sa najnovšie rozpútala bitka v Nemecku. Syn najhľadanejšieho žijúceho nacistu Ariberta Heima sa totiž chce dostať k rozprávkovému niekoľkomiliónovému dedičstvu, ktoré je na účtoch jeho otca. Tieto peniaze sú však teraz na základe rozhodnutia nemeckej vlády zmrazené. Aby si ich Rüdiger Heim mohol užívať, rozhodol sa nechať otca vyhlásiť za mŕtveho.
Rozprávkové dedičstvo
Jednoduché to však nebude mať. Bývalý lekár v koncentračnom tábore Mauthausen, ktorý pre svoje brutálne metódy „lekárskeho výskumu“ dostal prezývku „Doktor Smrť“, totiž podľa lovcov nacistov stále žije v Južnej Amerike. Centrum Simona Wiesenthala dokonca začiatkom prázdnin vyslalo do Argentíny a Čile skupinu ľudí, ktorí tam po ňom pátrajú. Kým sa však nepotvrdí, že Heim je skutočne mŕtvy, s jeho peniazmi nebude môcť nikto hýbať.
Odhadovaný majetok „Doktora Smrť“ pritom vôbec nie je malý. „Podľa našich informácií sa na účte v berlínskej banke nachádza 1,2 milióna eur v hotovosti a ďalších 800-tisíc eur v akciách a obligáciách,“ potvrdil pre HN Efraim Zuroff, šéf Centra Simona Wiesenthala v Jeruzaleme. Práve Zuroff, presvedčený lovec nacistov, pátral v uplynulých týždňoch v Južnej Amerike po Heimovi. „Ak ho nedostaneme pred spravodlivosť teraz, tak už nikdy. Nevieme, či je zdravotne úplne v poriadku, ale máme operatívne informácie, že sa stále ukrýva niekde v Patagónii, zrejme v Čile,“ dodal Zuroff.
O osude „Doktora Smrť“ sú však stále rozporuplné správy. Neexistuje dôkaz, že Heim je stále nažive. Pred časom sa dokonca objavili špekulácie, že ho pred 26 rokmi popravili. Podľa Zuroffa je však istým náznakom jeho života to, že Heim je stále držiteľom spomínaného miliónového účtu. Centrum Simona Wiesenthala preto pokračuje v pátraní ďalej. „V hľadaní prestaneme až po tom, keď ho vyhlásia za mŕtveho, pretože majú k dispozícii telo a jeho identitu potvrdia regulárne testy DNA. V takom prípade nebudeme mať žiadne problémy s uznaním jeho smrti. Ak by ho však vyhlásili za mŕtveho a on je stále nažive, bola by to veľká tragédia,“ pripomína Zuroff.
Prísni slovenskí bankári
S problémami okolo záhadných peňazí s nejasným pôvodom zápasili najmä švajčiarske banky, známe prísnymi zákonmi o bankovom tajomstve. „Do švajčiarskych bánk vo veľkej väčšine prípadov putovali po vojne aj peniaze predstaviteľov Slovenského štátu,“ uviedla pre HN historička Katarína Zavacká. Podľa nej napríklad s obrovským množstvom peňazí, ktoré štátu odovzdali slovenskí židia, zmizol šéf vtedajšieho Ústredného hospodárskeho úradu Augustín Morávek. Po týchto peniazoch nie je dodnes ani stopy. Známy je aj prípad Izidora Kosa z vojnového ministerstva vnútra, ktorý si podľa vyšetrovateľov vo Švajčiarsku uložil židovské peniaze.
Na Slovensku dnes nie sú žiadne účty s nacistickým pozadím. „Muselo by totiž ísť o účty, staré najmenej 60 rokov. Žiadna súčasná slovenská banka nemá takú dlhú históriu,“ vysvetlil pre HN analytik Volksbank Slovensko Vladimír Vaňo. Keby sa aj na nejaký účet uložili peniaze s pochybným pozadím, banky by to pravdepodobne odhalili. „Banky majú niekoľko úrovní ochrany pred spornými transakciami, pričom minimálna ochrana je tá, ktorú nariaďuje zákon. Každá banka však má oveľa prísnejšie interné postupy. Na starosti ich má špeciálne oddelenie, ktoré monitoruje a vyhodnocuje podobné aktivity,“ dodáva Vaňo.
Ďalší hľadaní nacisti
Alois Brunner – pravá ruka Adolfa Eichmanna, je zodpovedný za deportáciu 140-tisíc Židov, z toho desatinu zo Slovenska. Žije v Sýrii
Ivan Demjanjuk – zúčastnil sa na masových vraždách Židov v tábore Sobibor a Majdanek. Podľa niektorých je to legendárny „Ivan Hrozný“ z tábora Treblinka. Žije v USA, kde prebieha jeho súdny proces
Milan Buno,Pavel Novotný www.hnonline.sk
|
| Zomrela legendárna herečka Vilma Jamnická! - 12.08.2008 Bratislava
Denníku Nový Čas to potvrdil herečkin synovec Viliam Dudáš (69), ako aj zdroj z domova seniorov Archa, kde herečka dožila svoj život. Jej synovca táto strata veľmi zasiahla a podelil sa s denníkom Nový Čas o jej posledné dni: "Posledný mesiac mala veľký apetít a veľa toho zjedla. Musel som jej donášať jedlo napriek tomu, že mala raňajky, desiatu, obed, olovrant a večeru. Nosil som jej obľúbenú mliečnu ryžu, čokoládový puding a štrúdľu. Mala rada sladkosti," dodáva so slzami v očiach.
Jamnická zomrela približne o 8:20. "Príčinou smrti bolo zlyhanie srdca. Zaspala," potvrdil herečkinu pokojnú smrť jej synovec Miroslav Dudáš. Ako uviedol pre agentúru SITA, Jamnická bola ráno pri vizite v poriadku, až neskôr personál zistil, že sa nehýbe. Dátum poslednej rozlúčky s Vilmou Jamnickou ešte nie je známy. "Pohreb je zatiaľ v štádiu riešenia," uviedol Dudáš.
Jamnickú, ktorá sa do vysokého veku tešila dobrému zdraviu, trápili posledných pár mesiacov zdravotné problémy. Legendárna herečka koncom januára utrpela úraz hlavy a bola hospitalizovaná v nemocnici. Po dvoch týždňoch ju prepustili do domáceho liečenia.
Vilma Jamnická sa narodila 13. novembra 1906 v českom Barchove. Časť svojho života prežila s rodičmi aj v rakúskom Linzi, potom sa presťahovali do Bratislavy. Diváci ju poznali nielen ako vynikajúcu herečku, ale aj spisovateľku a astrologičku.
Počas štúdií na Lekárskej fakulte UK, ktorú navštevovala len jeden rok, sa zoznámila so svojím budúcim manželom, avantgardným režisérom, pedagógom a divadelníkom Jánom Jamnickým.
Viac ako povolanie lekárky ju po roku štúdia medicíny očarilo herectvo, pre ktoré sa rozhodla v roku 1926 a zostala pri ňom celý život. Štúdium herectva absolvovala na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave, ukončila ho v roku 1929 a nasledujúcich štyridsať rokov, do roku 1969, pôsobila v Činohre Slovenského národného divadla.
Vo filme sa po prvýkrát objavila v roku 1954, keď mala 48 rokov. Jej debutom bola snímka Drevená dedina, v ktorej sa objavila vedľa Jozefa Krónera, Karola Machatu, či Zdeny Grúberovej. Ďalším filmom bol Jánošík I-II z roku 1963, kde si pani Vilma zahrala postavu slepej babky. Jej filmová kariéra potom pokračovala až v sedemdesiatych rokoch. V roku 1971 úlohou Mariny vo filme Keby som mal pušku a postavou Deminovej v komédii Páni sa zabávajú, v roku 1974 sa predstavila vo filme Martina Hollého Kto odchádza v daždi..., o tri roky neskôr stvárnila pani Kuckovú vo filme Biela stužka v tvojich vlasoch a dvomi poslednými snímkami z tohto obdobia boli Kamarátky a Postav dom, zasaď strom.
Vilma Jamnická bola na filmovom plátne aktívna aj v osemdesiatych rokoch. V roku 1981 sa uviedla v hudobnej komédii Ďuro – Truľo, o dva roky neskôr si zahrala v televíznej inscenácii Cesta na krvavé pole. So Zdenou Studenkovou, Františkom Dibarborom, Evou Krížikovou, Jozefom Vajdom či Marošom Kramárom si zahrala v rozprávke s názvom Osudná cesta. V roku 1984 dostala ponuku od režiséra Medveďa na účinkovanie v koprodukčnej dráme Na druhom brehu sloboda, o rok neskôr zažiarila vo filme Kára plná bolesti. Predstavila sa aj v známom muzikáli Fontána pre Zuzanu z roku 1986, kde si zahrala postavu Cilky.
Po boku výrazných a známych herečiek Evy Večerovej, Marty Sládečkovej, Evy Kristínovej a Evy Jakoubkovej, sa predstavila v dráme Hody. Obdobie rokov osemdesiatych potom zavŕšili filmy Strašidlá z vikýře, Vlakári, Chlapská dovolenka a Prstienky z kukučiny.
Deväťdesiate roky uviedli Vilmu Jamnickú ako herečku vo filme Juraja Jakubiska Lepšie byť bohatý a zdravý ako chudobný a chorý. Ďalším filmovým počinom bola snímka z roku 1994 Díky za každé nové ráno a zatiaľ posledná rozprávka, v ktorej sa predstavila Tajomstvo šťastia režiséra Jozefa Holeca. V roku 1997 si zopakovala spoluprácu s Jurajom Jakubiskom, tentokrát pri nakrúcaní filmu Nejasná zpráva o konci světa a v roku 1998 pracovala na televíznej inscenácii Kovalov dar.
Okrem herectva sa pani Vilma Jamnická venovala aj spisovateľskej tvorbe. Dve dielka z jej pera sa zaoberajú jej manželstvom s Jánom Jamnickým.
Venovala sa tiež joge, prostredníctvom ktorej sa odpútavala od každodenných problémov, stala sa z nej bylinárka a vegetariánka. Jej priaznivci ju poznali aj ako astrologičku.
Autor: Nový Čas, SITA, Čas.sk, osobnosti.sk
|
| Schuster: Euro je pasca na Fica - Pred štyrmi rokmi odišiel do politického dôchodku a novinárom sa veľmi dlho vyhýbal. Na denník SME si bývalý prezident RUDOLF SCHUSTER našiel čas len s podmienkou, že sa vyhneme politike. Zaujíma ho stále, komentuje ju výnimočne. Napokon sa rozhovoril aj o tom, prečo je koalícia populárna, euro zradné a ako ho mrzia zhoršené slovensko–maďarské vzťahy.
Nedávno ste predstavili ďalšiu knihu. Vlani ste boli na severnom póle. V dôchodku sa nenudíte.
„Mám taký pocit, že som viac zamestnaný ako predtým. Najlepšie by to vedela porovnať moja manželka a dcéra. Vedia, že doma neposedím. Teraz mám konečne možnosť pestovať svoje koníčky. Všetky zámery, ktoré som si pripravoval v minulosti, teraz môžem realizovať.“
Prečo severný pól?
„Často som dostával otázky, prečo som sa rozhodol vymeniť horúcu Brazíliu za studený sever. Vzniklo to náhodne, keď som bol veľvyslancom Československa v Kanade. Kanaďania organizujú každé dva roky pre veľvyslancov letecké zájazdy na sever krajiny. Vďaka tomu som spoznal, aký krásny je sever za polárnym kruhom v letných mesiacoch. Začal som študovať, koľko ľudských životov stálo objavenie každého kúska zeme za polárnym kruhom. Tak som sa potom vybral na Aljašku a severný pól.“
Kto vás na cestách sprevádzal?
„Väčšinou chodím sám. Na Aljaške ma sprevádzal môj priateľ Rudolf Ferko, lebo rodina ma nechcela pustiť samého. Ale na tie najnebezpečnejšie cesty som aj napriek tomu chodil sám.“
Bez ochranky?
„Na zahraničné cesty som nechodil s ochrankou. Vždy som podpísal reverz. Spomínam si na príhodu pri vodopáde Brooks, kde sa lososy vracajú do materských riek. Ryby sa tam snažia prekážku prekonať, čo využívajú medvede. Skupina nemeckých turistov sa ma spýtala, ako sa dostanú k vodopádu. Je tam zakázané pohybovať sa, keď sú tam medvede. Ak sa dajú do pohybu, lesná stráž ich chráni, a turisti musia ísť na vyvýšenú plošinu. Povedal som im, nech idú so mnou. Nevedel som, že už bol vyhlásený zákaz pohybu osôb. Suverénne sme išli lesnou cestou, keď sa v zákrute objavili dvaja riadni macovia. Nemci sa otočili a chceli utekať. Zakričal som, nech stoja. Utekať pred medveďom je najväčšia chyba. Na prekvapenie Nemcov som vybral z brašne fotoaparát a urobil som si z medveďov unikátny záber, ktorý je aj v knihe Aljaška. Potom som povedal, že budeme postupne cúvať. Mali sme strach. Keď sme prišli k plošine, lesný strážca mi vynadal. Prijal som to s pochopením a ospravedlnil som sa.“
Vedel, že ste exprezident?
„Nikto o tom nevedel.“
Nikdy vás na ceste nespoznali?
„Nikdy som sa nepredstavoval ako prezident. Len raz ma spoznal americký novinár pri Čukotskom mori za polárnym kruhom. Prišiel a hovorí: 'Dobrý deň pán prezident, čo tu robíte?' Tváril som sa, že neviem, o čom hovorí, že som turista. 'Vy ste zo Slovenska, z Košíc a ste bývalý prezident,' povedal. Hovorím mu, že možno som len dvojník, ale rozhodne to nie som ja. 'Máte smolu, stretli sme sa v Sarajeve, pamätáte sa?' Už som vedel, že je koniec hry, tak sme si sadli. Chcel rozhovor. Spýtal som sa, či mi zaručí, že to zverejní, ako to poviem. Zaujímalo ho, prečo som prišiel na Aljašku. Rozhovor poctivo a pravdivo uverejnil. To bolo jediné odhalenie počas mojich ciest.“
Ostala vám ešte nejaká krajina, kam by ste sa chceli dostať?
„Keď už som bol na streche sveta, chcel by som ísť aj na tie základy, na južný pól. Možno tento rok, možno na budúci. Chcel by som to spojiť aj s návštevou Antarktídy. Vlani som sa mal plaviť na lodi do Antarktídy, ktorá sa potopila. Našťastie sa nikto neutopil, ale zostali tam všetky veci, ktoré mali ľudia so sebou. Dúfam, že loď, na ktorej sa budem plaviť, sa už nepotopí.“
Máte na tieto cesty sponzorov?
„Nemám, ani ich nepotrebujem. Rodina ma vždy podporí. Nechodím luxusnými dopravnými prostriedkami, ako je Queen Mary, tam je to viac o prepychu ako o bezprostredných zážitkoch v prírode a medzi ľuďmi. Aj na ľadoborci na severný pól som si mohol objednať apartmán, ale spal som v kajute s celkom neznámym Francúzom.“
Vaši priatelia, prezident Kwasnievski aj Havel, sa po odchode z funkcií vyjadrujú k spoločenskému dianiu. Vy ste sa po roku 2004 stiahli. Prečo?
„Nevidel som v našich médiách záruku, že to, čo poviem, bude aj takto zverejnené. Videl som, ako sa o mne tendenčne a nepravdivo písalo. Povedal som si, že to nemá význam.“
Noviny ešte čítate?
„Nie veľmi. Pozriem si občas televízne noviny. Žiaľ, dnes je väčšina médií orientovaná jednosmerne. Je to naozaj tak, že novinárov sa všetci boja. Policajti, prokurátori, sudcovia, to nie je dobrý znak. Hovorím z vlastnej skúsenosti, koľkokrát sa stalo, že ste sa dočítali veci, ktoré boli nefér. Viem, koľkí novinári boli určení, aby proti mne písali, aj tu v Košiciach.“
Politika vám nechýba?
„Nie. Možno by chýbala tomu, kto vie žiť len z politiky. Ja som sa vždy cítil odborníkom. Dvanásť rokov som pracoval vo VSŽ. Prišiel som do mesta, aby som ho pomohol zveľadiť, ale nie ako primátor-politik, ktorý tomu nerozumie, ale ako inžinier-stavbár s patričnou praxou. Necítim sa ako 'klapkový' politik, ktorý robí všetko na príkaz zhora. Neplatilo to na mňa ani v starom režime, ani po roku 1989.“
V roku 1998 ste boli v protimečiarovskej koalícii. Ako ste sa cítili v roku 2006, keď sa Vladimír Mečiar opäť stal súčasťou vládnej koalície?
„V politike je všetko možné. Sledoval som to len okrajovo. Politická moc spája ľudí aj zdanlivo nespojiteľných.“
Čím to je, že koalícia, najmä Smer, si udržiava vysokú popularitu?
„To by ste sa mali opýtať opozičných strán, prečo sa namiesto zjednotenia samy rozkladajú. Ale na rozdiel od predošlej, realizuje terajšia vláda aj niektoré sociálne opatrenia v prospech najslabšej príjmovej vrstvy, čo hodnotím kladne. Minulej vláde som to vyčítal a nechcela o tom ani počuť. Pritom nechcem ubrať niektoré pozitívne veci, ktoré urobila. Prekvapuje ma, keď sledujem dnešné čistky v niektorých politických stranách, ktoré si hovoria demokratické. V prijatí eura však vidím pascu na Roberta Fica pripravenú Dzurindom a Miklošom. Ja by som sa na jeho mieste s eurom tak veľmi neponáhľal.“
Nemal by súhlasiť s prijatím eura?
Nie v tomto čase. Dzurindových voličov to nepostihne, ale postihne to Ficových voličov.“
Ako prezident ste kritizovali sociálne vplyvy reforiem. Myslíte si, že súčasná vláda sa už dostatočne s nimi porátala?
„Bolo na škodu veci, keď Dzurindova vláda vymenila riaditeľa Sociálnej poisťovne za to, že mi dal podklady, že sa môžu dôchodky namiesto o štyri percentá zvýšiť o osem. Mohli to urobiť, vôbec by to v rozpočte nechýbalo. Podobne to bolo s jednotnou DPH, navrhoval som výnimky na lieky, základné potraviny, knihy a časopisy. Život potvrdil, že tam im ušli preferencie. Mohli málo pridať a boli by na tom lepšie. Nepochopili ma. O to je vo výhode Robert Fico.“
Kritizovali ste aj privatizáciu strategických podnikov. Bolo správne, keď parlament prijal uznesenie o tom, že pri privatizácii SPP bol porušený zákon?
„Je správne, že sa privatizácia týchto podnikov preveruje. Privatizácia SPP a elektrární zahraničnými štátnymi podnikmi bola najväčšia chyba Dzurindovej vlády. Kritizoval som to aj v parlamente, lebo sa mohli získať vysoké finančné sumy na ďalší rozvoj štátu a riešenie mnohých sociálnych problémov. Pozrite sa na české energetické závody, aké obrovské zisky má tento štátny podnik bez privatizácie.“
Ako sa pozeráte na zahraničnú politiku tejto vlády? Nemrzia vás zhoršené vzťahy s Maďarskom?
„Mrzia. Ľudia však so spoločným slovensko-maďarským spolunažívaním nemajú problém. Ak sú problémy, tak sa prejavujú vo veľkej politike. Nacionalizmus je veľmi nebezpečná vec, veľmi ľahko sa naštartuje, ale oveľa ťažšie sa zastavuje. Preto je potrebné viac sa stretávať na úrovni oboch vlád.“
Je to tým, že SNS sa dostala do vlády, alebo tie vzťahy by sa zhoršovali postupne tak či tak?
„Národná strana má miesto v našom politickom živote. Má podporu a kým ju má, musíme ju rešpektovať. Aj vodcovia maďarskej menšiny by mali svojich voličov usmerňovať tak, aby sa zbytočne nevyhrocovali vzťahy. Ľudia sa správajú podľa toho, ako sa politici správajú medzi sebou. Nemôžeme predsa Maďarsku zabudnúť, že nás podporovalo pri vstupe do NATO. A keby sme neboli tam, nie sme ani v Európskej únii.“
Chybou je teda skôr to, že politici sa navzájom nestretávajú?
„Mali by sa častejšie stretávať a riešiť problémy v zárodku.“
Stíhate sa pri cestovateľskom koníčku stretávať aj ostatnými priateľmi - prezidentmi?
„Vždy keď mám príležitosť. Naposledy pred mesiacom v Maďarsku s Michailom Gorbačovom. V Kyjeve som sa stretol s prezidentmi Moldavska, Bulharska, Rumunska a Ukrajiny.“
Vaše vzťahy s bývalým prezidentom Ukrajiny Leonidom Kučmom sú stále také priateľské?
„Nie som priateľ na jednorazové použitie. Považujem za priateľa toho, s kým budem priateľom navždy, pokiaľ nevykoná niečo proti mojim životným zásadám. Mám viac informácií o tom, čo bola pravda a čo sa o prezidentovi Kučmovi písalo. Aj od bývalého generálneho tajomníka NATO, ale o tom nebudem hovoriť. Možno sa o tom dočítate v mojej spomienkovej knihe.“
Ktorý systém bol lepší?
„Sociálne určite ten predošlý.“
Bolo to udržateľné?
„To je druhá vec, dokedy by to vydržalo. Ale sociálne bol pre väčšinu lepší. Hovorím aj o chybách minulosti, o cestovaní, slobode slova, náboženstva, ale zmeniť sa to nedalo. Muselo sa to zmeniť v tom čase v Moskve.“
Spomenuli ste knihu spomienok. Bude rovnako šokujúca ako v roku 1998 Návrat do veľkej politiky?
„Ani jedna moja kniha nebola šokujúca. Mám veľkú výhodu, lebo píšem vtedy, keď sa to stane. To je základ, mať dobré poznámky. Možno spôsobím rozruch, možno nie. Budú to spomienky celého môjho života.“
A vyjde už tento rok?
„Robí sa na tom.“
15. 4. 2008 | Veronika Šutková, Eugen Korda
www.sme.sk |
| Lohr: Školy sú tu odtrhnuté od života - 7. apríla 2008
Slovensku chýbajú cesty, diaľnice a lepšie vzdelávanie, ktoré učí študentov viac myslieť než memorovať poznatky, uviedol pre PRAVDU David Lohr, odchádzajúci prezident U. S. Steel Košice.
Za tri roky šéfovania Davida H. Lohra nasmerovali košické železiarne stámilióny korún do modernizácie a ekologickejšej výroby. Zachytili tiež trend rýchleho rastu automobilového priemyslu v stredoeurópskom regióne. Museli sa navyše vyrovnávať s prudko sa oslabujúcim dolárom aj posilňovaním sa koruny oproti euru.
Čo chýba Slovensku, aby sa tu lepšie a jednoduchšie podnikalo?
Jednoznačne chýbajú cesty, diaľnice. A potom vzdelávanie, to by malo byť poskytované na najvyššej možnej úrovni. Naučiť študentov viac analyticky a nezávisle myslieť, riešiť problémy, nie encyklopedicky memorovať poznatky. Na to však treba mať dobre vybavené školy, učiteľov, ktorí sú motivovaní, a potom učivo, ktoré zodpovedá potrebám podnikov.
Na čo by sa mohlo Slovensko zamerať, sú malé, ale ustavičné zmeny v zákonoch, sociálny systém alebo pracovné právo. Ide o ladenie, nie veľké a zásadné, pretože veľkú mieru neistoty biznis nemá rád. Musíte pokračovať v tom, aby ste poskytovali motiváciu, predovšetkým tým, ktorí sú a vedia byť úspešní. Inak sa ťah dopredu vytratí.
Ktoré pružné prvky napríklad z amerických podmienok by sa mohli ujať na Slovensku?
Podstatné je skvalitnenie systému vzdelávania - tam je začiatok výchovy pracovnej sily, ktorá bude schopná ďalej približovať Slovensko k západným ekonomikám. Tu sú školy odtrhnuté od toho, čo sa od nich žiada. Pozerajú sa na kvantitu namiesto kvality. Nijaké prijímacie pohovory, nijaký tlak na študentov, aby excelovali. Príliš veľa študentov je na univerzitách len preto, aby vôbec niečo robili a získali diplom, nie preto, aby sa snažili dosiahnuť ciele, ktoré si stanovili. Potrebné je však miesto, kde môžu rásť silné a nezávisle rozmýšľajúce osobnosti, také, ktoré využijú to, čo im vzdelanie poskytuje. Študenti vychovaní v systéme, ktorý ich učí myslieť, sa môžu stať tými pracovníkmi, ktorí budú prínosom pre ekonomiku.
Keď ste pred tromi rokmi nastupovali do U. S. Steel Košice, bol dolár za 30 korún, teraz je blízko 20. Ako to ovplyvnilo hospodárenie firmy?
Taká je skutočnosť, ktorú nemôžeme nijako ovplyvniť, preto tomu nevenujeme veľa času. Okrem toho pracujeme aj s ďalšími menami, s ktorých posunmi sme sa museli vyrovnať, tam je to podobné.
Oslabeniu eura či dolára ste pravdepodobne neboli vystavení naplno, aké boli proti opatrenia?
Prostredníctvom finančných trhov nerobíme nijaké zabezpečenia, čo sa týka mien. Vyrovnávame sa s tým tak, ako nám to naše trhové možnosti dovoľujú, znižujeme náklady, dohadujeme si kontrakty v iných menách, aby sme straty a zisky na oboch stranách vyrovnávali do maximálne možnej miery. Takto to funguje.
Ako vás zasiahne zavedenie eura?
Veľa vecí to zjednoduší. Funkčnou menou pre U. S. Steel Košice už euro dávno je, takže to nebude mať na nás väčší dosah, ako ten prevádzkový. Musíme sa pripraviť, urobiť zopár zmien v počítačovom systéme.
Zníži to náklady?
Možno, ale nijako významne. Vítame euro, aj to, že sa staneme súčasťou eurozóny, no väčší vplyv to na nás mať nebude.
Nakoľko je využitá nová linka, ktorú ste spustili na jeseň?
Je plne vyťažená, už od októbra.
Kto sú hlavní zákazníci?
Nehovoríme konkrétne mená, sú to najmä automobilky z regiónu, o rok približne 70 až 80 percent kapacity linky bude určených pre ne. Momentálne vyrábame pozinkované plechy pre stavebné firmy, ale aj výrobcov spotrebného tovaru, ako je napríklad elektrotechnika, takisto pre výrobcov automobilov a spotrebičov.
Plánujete kúpy podnikov v regióne?
Nehovoríme nič konkrétne až do momentu, kým skutočne máme čo povedať. Pokračujeme vo vyhľadávaní príležitostí, ale to platí pre celý svet.
Prečo sa vám nepodarilo doteraz nič uzavrieť, kým konkurencia bola dosť aktívna?
Obchody, ktoré sa ponúkali, sme radšej odmietli, pretože by sme neboli schopní vytvoriť dostatočnú hodnotu pre našich akcionárov.
Čiže akvizície vašich konkurentov boli za premrštené ceny?
Vždy to závisí od firmy samotnej, musí zapadnúť do štruktúry vašej spoločnosti, zladiť sa s ňou a vytvoriť primerané úspory. Nezaujímame sa len o to, aby sme rástli do veľkosti, ale aby sme hľadali spoluprácu a manažovali prevádzky. A rozhoduje aj geografické rozmiestnenie. Každý obchod pre každého záujemcu vyzerá inak aj preto, že závisí od iného uhla pohľadu.
Koľko splodín oxidu uhličitého ste minuli navyše oproti kvótam na roky 2005 až 2007?
Tieto čísla ešte neboli uzatvorené. Stále sa doťahujú, zisťujú. Máme predbežné čísla, lenže tie vám nepoviem, kým nie sú konečné.
Prečerpané určite boli, ako ste to riešili, kde ste šetrili?
Nakupovali sme dodatočné kvóty k našej alokácii NAP1 na trhu, ale znovu zdôrazňujem, že celé obdobie ešte nemáme uzatvorené, v súčasnosti nevieme poskytnúť presné čísla.
Pre nízke kvóty na toto obdobie ste boli v spore so slovenskou vládou a Európskou komisiou. Pokračujete v nich?
Spor so slovenskou vládou je stále živý, proti poslednému stanovisku komisie, ktoré sa týka NAP1, sme sa však už neodvolali.
Ostávate teda iba v spore so slovenskou vládou?
Zatiaľ sme sa ešte nerozhodli.
Ako ste spokojní s kvótami na roky 2008 až 2012, ktoré už lepšie zohľadňovali vaše požiadavky?
K tomuto sa neviem vyjadriť, keďže sme ešte nedostali kvóty pre NAP2. Vláda odovzdala návrh Európskej komisii, ale kým to nemáme potvrdené, neradi by sme špekulovali.
Zvažujete veľkú investíciu do elektrárne spolu s českou energetickou firmou ČEZ. Čo presne je za tým?
Zatiaľ sme len v procese ekonomickej realizačnej štúdie. Ceny elektriny sú určite v centre našej pozornosti. V regióne sú veľmi vysoké a za posledné roky veľmi výrazne stúpli.
Akú časť vašej spotreby by to krylo?
Viac ako našu spotrebu, ráta sa aj s dodávkami pre iných dodávateľov. Preto do toho zvažujeme ísť s ČEZ, ktorý sa distribúciou elektriny zaoberá, my nie.
Aká je priemerná mzda v U. S. Steel?
Nezverejňujeme toto číslo. Z času na čas sa v tlači objaví isté číslo, môžem len povedať, že sme výrazne nad priemerom na Slovensku. (Posledná informácia z tlače hovorí o 33 000 Sk - pozn. red.)
O koľko išli hore platy za posledné roky?
Ani o tom nehovoríme.
Prečo to nezverejňujete?
Nemyslíme si, že by to bolo pre USS prínosom. Málokto dokáže porozumieť, aká náročná je práca v hutníctve. Vyvolávalo by to zbytočne negatívne reakcie.
Aká je fluktuácia?
Veľmi nízka. Blízko k dvom percentám.
Kedysi patrila stála hrozba úrazov k imidžu práce hutníka v Košiciach. Vy hovoríte o nulovej úrazovosti. Je to reálne?
Samozrejme, máme veľké časti podniku, kde dosiahli nulovú úrazovosť. Prečo by to nemalo byť možné v rámci celého podniku?
Čo priniesol dôraz na bezpečnosť?
Z istej časti je to vec produktivity - ak sa človek poraní, nemôže pracovať. To však nie je ten základný prínos, pretože ten spočíva v tom, že zamestnanci si uvedomujú, že sa o nich zamestnávateľ stará, zaujíma sa o nich. Neberie ich ako číslo, anonymnú masu, ale živých ľudí. Nestačí dobre zaplatiť, ale treba odbúrať aj zbytočný stres, obavy v práci, aby ste si peniaze mohli aj užiť.
> Hlasuj za tento článok na
David H. Lohr (54)
Absolvent Univerzity v Pittsburghu začínal v U. S. Steel v roku 1974 v závode v McKeesport v Pensylvánii. Postupne prešiel viacerými pozíciami. V roku 1982 prestúpil do Fairfi eldu v Alabame, aby riadil dostavbu a spustenie nového závodu, v roku 1986 sa tu stal riaditeľom pre výrobu. Do centrály U. S. Steel v Pittsburghu prešiel v roku 1994, riadil výrobu rúrových produktov, závod v Mon Valey, od roku 2003 bol viceprezidentom pre prevádzku závodov. Na Slovensko prišiel v roku 2005 na pozíciu viceprezidenta pre európske prevádzky a prezidenta U. S. Steel Košice. Teraz sa vrátil do centrály v Pittsburghu.
Juraj Kantorík, PRAVDA
|
| Lekárske obvody máme späť - Od zajtra budú znova zavedené lekárske rajóny. Obvodný lekár nebude môcť odmietnuť pacienta, bývajúceho v jeho obvode.
BRATISLAVA. Dnešným dňom sa opätovne zavádzajú lekárske obvody pre praktických lekárov, gynekológov a zubných lekárov. Obvodní lekári tak nebudú môcť odmietnuť pacienta s trvalým bydliskom v ich rajóne. Pacienti si však naďalej budú môcť vybrať ktoréhokoľvek lekára.
Vyplýva to z novely zákona o zdravotnej starostlivosti, ktorú začiatkom decembra schválila Národná rada. Lekársky obvod určí podľa zákona poskytovateľovi ambulantnej starostlivosti orgán, ktorý vydáva povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia.
Opozícia upozorňovala, že zavedenie lekárskych obvodov pre praktických lekárov a niektorých špecialistov bude úplne na ľubovôli vyšších územných celkov. A teda hrozí, že niektoré miesta, ako napríklad rómske osady, sa do nich vôbec nemusia dostať. Novele vyčítala aj to, že neupravila spôsob, akým sa budú k obvodom dostávať noví lekári. A tiež, že nestanovila, či vôbec budú môcť pracovať praktickí lekári, gynekológovia a zubní lekári aj bez rajónu.
Lekári taktiež podľa opozície nemajú nikde garantované, že im pridelia rajón blízko ambulancie.
„Vyššie územné celky vychádzajú pri určovaní obvodov z princípov predchádzajúcej rajonizácie,“ povedala hovorkyňa ministerstva zdravotníctva Silvia Horváthová. „Niektoré rajóny je síce potrebné prehodnotiť, ale poskytovanie zdravotnej starostlivosti bude pre všetkých obyvateľov v zmysle rajonizácie k 1. aprílu zabezpečené,“ povedala.
Problémy pri vytváraní lekárskych obvodov nepredpokladá ani prezident Slovenskej lekárskej komory Milan Dragula. „Viac sa ukáže až v termíne realizácie rajónov,“ povedal Dragula.
Slovenská lekárska komora však podľa Dragulu nemá k rajonizácii námietky. „Musí byť zachovaná slobodná voľba lekára,“ povedal.
Slovenskej lekárskej únii špecialistov sa podľa jej prezidenta Andreja Janca táto problematika výrazne netýka. Pre praktických lekárov však bude podľa neho zavedenie lekárskych obvodov určite príťažou. Viacerí lekári poukazujú predovšetkým na to, že budú musieť ošetriť všetkých z ich rajónu, teda napríklad aj asociálov. „Budem musieť ošetriť aj tých, ktorí u mňa nebudú mať kartu. Neviem, kto mi za tieto výkony zaplatí,“ povedal pre agentúru SITA lekár, ktorý nechce byť menovaný.
31. 3. 2008 | (sita
|
| Zomrel Arthur C. Clarke - 19.03.2008
Vo veku 90 rokov dnes na Srí Lanke zomrel Arthur Charles Clarke. Preslávil sa ako autor science-fiction literatúry, ale i ako vynálezca a odborník na záhady, ktorý svet možného vždy veľmi efektívne spájal so svetom fantázie.
Clarkove originálne nápady
Clarke bol skutočne človek renesančného rozhľadu. S režisérom Stanleyom Kubrickom spolupracoval na sfilmovaní svojho diela 2001: Vesmírna odysea, z ktorého sa stala kultová snímka science-fiction. No zároveň išlo o človeka, ktorý takpovediac premieňal fantastickú budúcnosť na všednú každodennosť. V tomto smere ho možno prirovnať k poľskému spisovateľovi Stanislawovi Lemovi, ktorý zomrel pred dvomi rokmi, bol v podstate Clarkovým súčasníkom a taktiež sci-fi nechápal len ako oddychovú úpadkovú literatúru.
Clarke cez druhú svetovú vojnu slúžil ako radarový špecialista v Kráľovskom letectve (RAF) a bola to práve táto unikátna technológia, ktorá významnou mierou prispela k porážke Luftwaffe v leteckej Bitke o Britániu. Po vojne vyštudoval matematiku a fyziku v Londýne, pričom už v roku 1945 prišiel s myšlienkou geostacionárnych telekomunikačných satelitov. Neskôr s humorom tvrdil, že keby si ten nápad nechal patentovať, stal by sa milionárom. Lenže keď končila vojna, domnieval sa, že celý koncept sa nezrealizuje ešte dlhé desaťročia. Navyše britský patentový úrad žiadal jeden fungujúci exemplár vynálezu, ktorý samozrejme Clarke nemohol predložiť.
Britský spisovateľ, pripútaný v dôsledku obrny posledných dvadsať rokov na invalidný vozík, predvídal tiež princíp fungovania mobilných telefónov a internetu, či pristátie na Mesiaci. Na sklonku života mu robila vrásky na čele možnosť, že do Zeme narazí asteroid. Podľa Clarka, za riešenie sa všeobecne považuje zneškodnenie takého telesa atómovou náložou. Lenže to by vraj spôsobilo, že Zem by zasiahla energia z takého výbuchu, čo by malo možno ešte horšie dôsledky. Preto obhajuje, aby sa v prípade hrozby nárazu radšej na kozmické teleso pripevnili motory, ktoré by zmenili jeho dráhu.
Zaujímavé je, že po Clarkovi je pomenovaná dokonca aj jedna planétka v pásme asteroidov, či druh vyhynutého dinosaura. No sú aj také kozmické hrozby, voči ktorým by bolo súčasné ľudstvo bezmocné. Napríklad obrovské vesmírne gama-blesky, ktoré by mohli zničiť celú ľudskú civilizáciu. Clarke mal optimistický postoj k prebiehajúcej globalizácii, pretože práve ona prináša technologický pokrok, ktorý môže z dlhodobého hľadiska zaručiť prežitie ľudstva.
Sci-fi, ktorá je realistická
Arthur C. Clarke napísal asi sto kníh a niekoľko stoviek poviedok. Vždy si dal záležať na ich vedeckej hodnovernosti. Často prehliadaným detailom je napríklad skutočnosť, že vo vesmíre nie je vzduch a preto sa ním nemôže šíriť zvuk. Napriek tomu, v televíznych seriáloch ako je Star Trek alebo vo filmoch typu Hviezdne vojny, počujeme rôzne zvukové efekty, najmä svišťanie kadejakých časticových zbraní alebo hrmot výbuchov. Clarke si na takéto detaily dával pozor a vedeckých chýb sa snažil vyvarovať. Napríklad zakotvenie raketoplánu na vesmírnej stanici vo filme 2001: Vesmírna odysea, je sprevádzaný klasickou hudbou.
V 40. a 50. rokoch si dopisoval s veľkým spisovateľom C. S. Lewisom, ktorého veľmi uznával. Publikoval tiež v rôznych časopisoch, zameraných na vedeckú fantastiku. Téma jeho diel je široká. Napríklad v románe Rajské fontány (1979) sa zaoberá myšlienkou orbitálneho výťahu. Takýto obrovský výťah by sa umiestnil niekde na rovník, využíval by odstredivosť zemskej rotácie, siahal by až na obežnú dráhu a vďaka nemu by sa vyriešil problém s obrovskou spotrebou paliva pre vesmírne lode, ktoré pri štarte zo zemského povrchu musia prekonávať silu gravitácie.
Častou témou Clarkových diel je mimozemský život. On sám si veľmi želal, aby sa existencia života na iných planétach dokázala ešte v priebehu jeho života. Koniec koncov, mimozemšťania stoja tiež v strede snímky 2001: Vesmírna odysea. Na začiatku filmu vidíme skupinu ľudoopov, u ktorých spôsobí obelisk z vesmíru nárast inteligencie a tým pádom aj zvýšenie dlhodobej šance na prežitie. V románe Stretnutie s Rámom zase do Slnečnej sústavy preniká 50-kilometrový dutý rotujúci valec, mimozemského pôvodu, ktorý v sebe ukýva vlastný ekosystém.
Clarke sa tiež zaujímal o paranormálne javy. Slovenskí diváci si možno spomínajú na jeho dokumentárny seriál, Tajomný svet Arthura C. Clarka. Nikdy však neprepadol šarlatánstvu, záhadné úkazy mali byť skúmané serióznymi vedeckými metódami. Od roku 1956 žil na Srí Lanke, kde mu vianočná tsunami v roku 2004 odplavila potápačský biznis, ktorého bol spoluvlastníkom. Málo známe je, že sa dlho venoval aj podmorskému výskumu. Clarke bol mimoriadny vizionár a vzácny človek, ktorý ako spisovateľ i vynálezca prežil plodný život.
Česť jeho pamiatke!
Zdroj : Lukáš Krivošík, |
| Jozef Golonka: Šťastný intrigoval už dávno pred emigráciou - Najväčšia katastrofa v našom hokeji nastala, keď sme sa stali majstrami sveta, tvrdí v rozhovore pre SME.sk bývalý hráč a tréner Jozef Golonka.
S hokejom ste začínali v Bratislave. Prečo ste už v mladosti odišli do Prahy?
Chcel som ísť na bratislavskú Fakultu telesnej výchovy, kde bol rektorom bývalý partizán. Ten však razil teóriu, že na škole nepotrebuje žiadnych výkonných športovcov, len pedagógov. Povedal som si teda, že kašlem naňho a šiel som narukovať do Dukly Praha.
To bol jediný dôvod?
Druhý dôvod bol ten, že som mal na tréningu konflikt so spoluhráčom. Podkopol mi nohy, ja som mu to vrátil, vyhodili ma z tréningu, napálili ma aj novinári, a tak nebolo o čom. Zavolal som trénerovi Koberovi, v bielom baloňáku sadol na vlak a odcestoval do Prahy. Zazvonil som na Strahove, službu mal práve slávny boxer Torma, ktorého som poznal z olympijských hier, a hovorím mu: „Prosím vás pekne, prišiel som za pánom Koberom." A on mi práskol cez to okno do rypáku so slovami: „Za akým pánom, tu sú len súdruhovia." (smiech)
Neskôr vás ale z Prahy prevelili do Jihlavy.
Áno, celú Duklu, lebo v hlavnom meste bolo priveľa ligových družstiev - Tankista, Dukla, Motorlet aj Sparta. Tam sme rok bývali v hoteli, boli sme najväčší kingovia, ale časom nás hodili do kasární. Nakoniec som sa vrátil do Bratislavy. Chcela ma aj Sparta, doniesla neuveriteľný balík peňazí, za ne som mohol postaviť dom. Ale frajerku som mal v Bratislave, navyše za mnou došiel vtedajší viceprimátor Čeman, ktorý mi tvrdil, že mi vystroja parádnu svadbu, hoci som o žiadnej neuvažoval, a tak som si zvolil Bratislavu. Aj tak bolo - plné námestie ľudí, klasická socialistická trojsvadba - Čapla, Barta, Golonka. Ani som sa nenazdal a bol som ženatý, pritom sme nemali byt. Ten som dostal až po roku na Februárke, kde bol mojím susedom - kto iný, než Meky Žbirka.
Po revolúcii sa čakalo, že sa objavím medzi spolupracovníkmi ŠtB
Na Februárke ste mali aj nepríjemnejších susedov, nie?
U tých druhých susedov (ŠtB, pozn. autora) som si posedel dvakrát. Raz, keď ma vyšetrovali po olympiáde v Grenobli, druhýkrát, keď sem došli Rusi. Mal som u nich domovské práva. (smiech)
Čo ste vyviedli v Grenobli?
Nič, len sme porazili Sovietov a klepali sme hokejkami o ľad. Tým sme údajne pobúrili národ.
To bola tá situácia, o ktorej sa traduje, že ste akoby počúvali, či ešte zo ZSSR tečie ropa?
Presne tak. Okrem toho šlo ešte o jednu blbosť. V Bratislave v roku 1969 robila so mnou francúzska televízia rozhovor. V ňom sme šli popri plote, na ktorom boli nápisy „Smrť ruským fašistom" a podobne. Ani som si to neuvedomil. Nejaký veľvyslanec v Paríži to videl v tamojšej televízii a poslal to našim vládcom. Údajne sme to tam nakrúcali naschvál.
Aký ste mali vzťah ku komunistom?
Nie dobrý, ale verím, že mnohí po revolúcii čakali, ako sa v novinách objaví, že aj ja som bol v ŠtB. Všetci si mysleli, že hrám s nimi, hoci som bol pomaly jediný, ktorý s nimi nič nemal.
Ťahali vás do strany?
Ťahali, v Dukle Jihlava som bol predsedom SZM (Socialistický zväz mládeže, pozn. autora), ale najlepšie boli schôdze - ani raz sme sa nezišli. Všetky referáty som napísal dopredu, nahlásil som stopercentnú účasť a bolo. Ak sme sa niekde stretli, tak jedine vo vinárni. Ako šéf som si však vypýtal rádio, magnetofón, aby sme mali v kabíne veselo. SZM takéto veci svojim najlepším organizáciám naozaj dával, a my sme boli najlepší, veď na papieri to tak vyzeralo. (smiech)
Boli ste v tej strane?
Nie. Ani čakateľ, ani nič.
Pracoval som, lebo bolo treba živiť rodinu
Po návrate do Bratislavy ste vyštudovali Vysokú školu ekonomickú. Prečo?
Bola rovno oproti zimnému štadiónu. (smiech) Ale nie, už som spomínal, že na Fakulte telesnej výchovy boli proti výkonným športovcom, tak som si našiel inú školu. Posledné tri ročníky som však vzhľadom na nedostatok financií robil externe. Ale skončil som s výborným výsledkom, dokonca mi tam ponúkli miesto odborného asistenta. Lenže keď mi povedali plat, ktorý činil 700 korún, hneď bolo po celom asistentovi a radšej som hral hokej.
Nastúpili ste však do Matadorky a neskôr aj do Dimitrovky.
Iste, veď bolo treba živiť rodinu.
Prvotriedny športovec vtedy nevyžil z hokeja?
To bolo obdobie prechodu z amatérskeho ponímania hokeja na profesionálny, takže vtedy nie. Robil som teda aj inžiniera, dostal som tam 1800 korún, na šiestu som musel byť normálne v robote.
Poviem vám takú príhodu - Na Februárke som býval rovno pri zastávke električiek. Keď som počul, ako električka brzdí, vždy som na seba hodil kabát, zbehol dve poschodia a preskočil cez chýbajúce okno na bráne tak, aby som stihol vyskočiť na stúpadlo električky. Lenže raz niekto tú bránu zasklil, rozospatý som sa rozbehol a drb ho cez to sklo. Celá električka sa zabávala, ani som nešiel do roboty a povedal som si, že kašlem na nich. A viac som do roboty nešiel.
Mohli ste ísť autom.
Kdeže, vtedy sa kupovali autá na to, aby sa šetrili. Len sa „pucovali" a držali v garáži, jazdilo sa len v sobotu, nie ako dnes. Leštili sa, dávali na ne poriadne výfuky, aby robili hrmot, ale nejazdilo sa.
S Jožom Adamcom mám nádhernú príhodu - raz som šiel v teplákoch odviezť svokru a narazil som práve naňho. Pýta sa ma, či ho nehodím do Devína. Jasné, že som ho vzal. Tam ma donútil ísť s ním do baru. V teplákoch! Od vrchného doniesol sako a skončili sme v lóži. Domov sme šli ráno o štvrtej, v Octavii sme boli natlačení siedmi, jeden mal hlavu vonku, čo celú cestu vracal. Adamca som viezol na Mladú Gardu, kde býval, a tam mi vraví - že s tým autom nevyjdeš po schodoch? Ja, že čoby nie. Rozbehol som sa a tresk - ostali sme tam zakliesnení, nešlo to dopredu ani dozadu. Celý internát v oknách, výfuk odtrhnutý, chladič tiež... katastrofa.
Kedysi sa vyberali talentovaní, dnes bohatí
Ako sa dá vysvetliť, že Československo ako malá krajina bola v hokeji vždy medzi najúspešnejšími?
Je to jednoduché - bola tu mimoriadne kvalitná práca s dorastencami. Nemali sme síce toľko zimných štadiónov, ale chodili sme hrávať na prírodný ľad, my napríklad na Kuchajdu. A talenty, ktoré sa tam objavili, nachádzali manažéri klubov. Od športovej školy sme dostali výstroj, nemuseli sme platiť za trénovanie, za trénera, za nič, všetko sme mali zadarmo.
Kvalitní chlapci z ulice proste dostali šancu. Nájdite mi dnes kvalitného chlapca z chudobnej rodiny, ktorý má šancu niečo dosiahnuť. Môže si taký kúpiť hokejku za 4 tisíc, korčule za 10 tisíc? Keď matka v Tescu zarobí 8 tisíc? A kde sú rukavice a ostatný výstroj, kde sú peniaze za tréningy? Vtedy sa vyberali talentovaní, dnes bohatí.
Po revolúcii sa táto éra skončila, na špici sa však držíme aj dnes. Po osemnástich rokoch to už asi nebude len pozostatkami štátnej podpory mladých talentov.
Áno, ale dlho hrala prím obetavosť samotných rodičov, ktorí do toho vrážali peniaze. Posledné výkriky nadaných chalanov vo veľkom hokeji boli možno Hossovci a ich generácia. Ukážte mi dnes jediného špičkového hráča, ktorý odtiaľto vzišiel. Možno ešte v malých mestách ako Trenčín, kde ľudia nemajú ďaleko na štadión, a teda sa znižujú náklady na dopravu, tam to ako-tak funguje. Mesto platí žiakom ľadovú plochu. Ale inde...
Ťažíme teda len z minulosti?
Samozrejme. Veď mi ukážte nejaký talent. Trenčín má pozbieraných hráčov z celej republiky, lebo za čias Dukly mali vojaci financie a rodičom i mladým chlapcom vedeli ponúknuť športovú školu dorastu. Tak sa objavili Handzuš, Demitra, Šatan a ďalší. Slovan na to nemal peniaze, vtedy to bol predsa štátny podnik.
Dole vodou ideme už dávno
To ale znamená, že s naším hokejom to skôr či neskôr pôjde dole vodou. Minimálne od chvíle, keď doslúžia súčasní našinci v NHL.
Akože to pôjde dole vodou? Veď už to dávno ide. Tri roky sme nič nedosiahli. A najväčšia katastrofa nastala vďaka víťazstvu na majstrovstvách sveta. Síce sme sa zapísali do dejín, ale nikto už neskúmal, koho sme to vlastne porazili. Proti komu sme to vyhrali?
Proti Rusom.
Áno, ale tí tam mali len ligový výber. Nebol medzi nimi žiadny profík z NHL. Vlastne bol, jeden, ale ten nehral. V Göteborgu sme teda vyhrali šampionát proti ligovým hráčom z Ruska. Švédi tam mali štyroch profíkov, Fíni piatich, my sme mali také celé mužstvo. Aj Kodeš vyhral tenisový Wimbledon len preto, že štrajkovali najväčší svetoví hráči. To si treba zapamätať.
Smerujete k tomu, že sa ten úspech preceňuje?
Bol nadnesený, zaspali sme, prestalo sa čokoľvek robiť, stále sa len oslavovalo, lebo sme si mysleli, že sme špička. Pritom rok predtým sme sa ani nedostali cez kvalifikáciu na olympiádu. A nie raz, dvakrát sa nám to nepodarilo. A o tom sa nehovorí, tu každý vraví len o úspechoch. Pritom USA ani Kanada po olympiáde do Göteborgu neposlali takmer žiadne celky, šli tam len tí hráči, ktorí chceli. Povedali im - prihláste sa, kto chcete, a bežte si zahrať. Ja som už vtedy v televízii povedal - dávajte pozor, aby tento náš úspech nebol aj koncom našich úspechov.
Veď potom sme mali bronz.
No a za tým? Nič, koniec.
Chýba súdržnosť hráčov a disciplína
Čo by sa teda malo robiť?
Niečo so súdržnosťou hráčov. Mali by si povedať, že „poďme na to", ako v minulosti. To zaniklo.
Dôvod?
Každý náš hráč v NHL má svoje individuálne názory, niektorí aj nadácie, aktivity, akcie, čokoľvek. Zíde sa jedna partia, druhá je vynechaná, proste to už nie je ten jednoliaty kolektív ako kedysi. Vtedy sa všetci stretávali, mali spoločné akcie, ťahali za jeden povraz. Dnes sú roztrieštení.
Vy vidíte len chyby hráčov?
Veď ak sa nevedia dať dokopy, logicky ide o chybu ich myslenia. Jeden má svoju nadáciu, druhý inú, tretí štadión a tak ďalej... každý zarobil už toľko peňazí, že jeden od druhého nie sú závislí, nepotrebujú sa. To je prvý krôčik k tomu, aby sa mužstvo nedalo dokopy. Vidieť to aj v Rusku - tam tiež nevedia postaviť poriadne mužstvo, lebo každý má svoje individuálne záujmy. Ovečkin nechce reprezentovať, lebo je tam funkcionárom XY, iní nechcú, lebo je tam Fetisov, proste sa rozbili. A deje sa to aj vo Švédsku, tí majú tiež profíkov, ktorí odmietajú chodiť na svetový šampionát.
Chýba teda motivácia?
Presne. Dostali sa do skupiny tak vysoko motivovaných hráčov, že nevidia dôvod, aby hrali za národné mužstvo a riskovali nejaké zranenie alebo prehry. A svoje tiež hrá to, že po majstrovstvách príde Slovák do kabíny v NHL a vedľa neho sedí Američan, ktorý ho porazil, a povie mu „no ako ste to hrali, čo chcete". Veď si všimnite, koľko sme mali v poslednej dobe hráčov, ktorí odmietli prísť a vyhovárali sa na zranenia, pričom zranení vôbec neboli.
Niektorým sa tiež absolútne nepáči disciplína v národnom mužstve, ktorú takí Kanaďania berú ako samozrejmú vec. Keď tréner niečo povie, tam to platí. U nás nie. Tu nechýba ekonomická motivácia, ale tá, že niekto môže byť majstrom sveta alebo víťazom olympiády. To je pritom prvoradé. Pozrite sa na Čechov - za majstra sveta mali vypísanú odmenu 300 tisíc, my až milión. Tam tiež kedysi Jágr ochotne prišiel pomôcť a už sa mu nechce. Začínajú mať podobný problém ako my. Lenže majú širší výber a dvakrát toľko hráčov v NHL.
Nemá na tej situácii podiel aj náš zväz? Ten ste v pomenovaní príčin úplne vynechali.
V tomto nemôže nič robiť. Je rád, že hráči sú ochotní za Slovensko nastúpiť a robí všetko pre to, aby hráčov motivoval a vytváral im podmienky. Veď o tom, že sa zväz snaží, svedčia aj výšky odmien, ktoré hráči poznajú už vopred.
Podľa vás je povinnosťou hráča, aby prišiel reprezentovať, ak ho tréner nominuje?
Nie je. Ale je to o morálke.
Veď o nej hovorím.
To je ťažko, nemôžem odsúdiť niekoho, kto sa vyhovorí, že sa necíti dobre a nechce reprezentovať. Keď som trénoval reprezentáciu, hráčom som sa neprosil. Majú mať v sebe morálny záväzok ku krajine za to, že ich tu niekto naučil hrať hokej, lebo v NHL si svoj talent už len vylepšili. Za odmenu by mali pomôcť národnému mužstvu, aby motivovali aj divákov, aj deti, ktoré tak môžu začať s hokejom. Je to otázka morálneho cítenia, ale nestačí to brať len ako výlet, ale sa aj na tých štrnásť dní podriadiť trénerovi, hoci ten zarába menej ako hráč v NHL. Hráč nemôže brať trénera ako menejcennú osobu, ako je to občas u nás zvykom. To je veľmi vážna vec - treba akceptovať všetko okolo mužstva.
Takú blbosť som v živote nepočul
Nemôže byť problém aj v tom, že niektorí necítia potrebu reprezentovať krajinu, kde hokejovému zväzu šéfuje bývalý eštebák?
Takúto blbosť som v živote nepočul. A to má hrať nebodaj Široký alebo kto? Povedzte mi, kto by asi z týchto hráčov podľa vás kvôli Širokému nenastúpil? Snáď Šťastný?
Pýtam sa.
Však ten tu ani nikdy nehral. Koľko tu odohral zápasov? Prosím vás pekne, táto generácia hráčov niečo ako ŠtB ani nevníma. Pozrite si, koľko majú tí hráči rokov. Ani nevedia, čo to tá ŠtB bola. Tomuto sa teda divím, rozprávame o ŠtB v hokeji, ale nevidíte, koľko spolupracovalo politikov, sú tam dodnes a riadne zazobaní. A tí, čo tu naozaj bojovali, nemajú v podstate nič a sú chudobní ako kostolné myši.
Z morálneho hľadiska je správne, ak zväzu šéfuje človek, ktorý udal vlastnú matku?
To nie je môj problém. Pre mňa je dôležité, čo človek robí pre hokej. A keď sa na to tak pozerám, morálka sa dnes príliš nenosí.
Do športu morálka nepatrí?
Patrí, ale za predsedu zväzu ho zvolili ľudia z celého Slovenska.
Pýtam sa, či je v poriadku, keď zväzu šéfuje človek, ktorý je podozrivý morálnych pokleskov. Ak niekto udá vlastnú matku ŠtB, je podozrivý zo špekulácií s Harvardskými fondami, tak...
Ja sa pýtam, kto dnes rozhodne, čo je to morálny poklesok. Čo kto o tom rozhoduje? Nie je morálnym pokleskom, ak niektorí ľudia sedia v parlamente alebo vo vysokých funkciách? To nie je morálny poklesok? A nedajú pritom do športu ani korunu? To mám dnes moralizovať o Širokom preto, že je tam, kde je? Ja som ho určite nevolil, lebo nemám hlasovacie právo, ale rozlišujem ŠtB a politiku od toho, čo ten človek pre šport urobil. Faktom je, že po príchode Širokého nastal na hokejovom zväze poriadok, v tej byrokracii je systém a všetko funguje.
Široký je dobrý manažér
Považujete ho teda za dobrého šéfa?
Považujem ho za dobrého manažéra, lebo hokejový zväz teraz pracuje na profesionálnej úrovni. Predtým pracoval na amatérskej, vtedy ľudia neboli zaplatení a robili to dobrovoľne. Šport sa pritom musí robiť profesionálne. Ja Širokého neobhajujem, aby som bol úprimný, osobné kontakty nemáme príliš dobré. Maximálne sa pozdravíme, príliš spolu nediskutujeme.
autor:Karol SudorVIDEO
Jozef Golonka o bývalých hokejistoch, na ktorých sa dnes kašle
Vložte si video na vlastnú stránku, kliknite na menu - kód na stránku
Aký je váš súkromný názor na prácu zväzu?
Stále si myslím - a poviem to aj verejne, že my všetci, ktorí sme hrali za Československo, sme v hokejovom dianí Slovenska odpílení. Ukážte mi jedného, ktorý tam je. Je tam Igor Liba, ktorý bol jedným z najlepších svetových hráčov a o ktorom Gretzky povedal, že s lepším krídlom v živote nehral? Je niekde majster sveta Vinco Lukáč, ktorý bol najlepším strelcom? Trénuje niekde?
Platí ale heslo, že výborný hráč musí byť aj dobrým funkcionárom alebo trénerom? Pravidlom to nebýva.
A platí heslo, že ten, kto nemá žiadne medzinárodné skúsenosti, môže robiť trénera národného mužstva? Keď nevie, čo ten súper hrá? To platí? Platí, že keď mám ihlu prvýkrát v ruke, tak už môžem šiť oblek? Môžem to vedieť teoreticky, a nie prakticky. To je o tom istom a polemizovali by sme veľmi dlho. Veď niektorí bývalí superhráči ani nemajú lístok na štadión. Je tu manko, cítime sa ukrivdení v tom, že nás nikto neberie vážne. Pritom ide o ľudí, ktorí budovali slovenský hokej a dnes sú neakceptovateľní.
Napriek tomu obhajujete zväz, ktorí tých ľudí v podstate „odpílil".
Ja ho neobhajujem, to je omyl.
Šéfa zväzu áno.
Ani toho. Len hovorím svoj subjektívny názor. K tomu, či tam Široký bude alebo nebude, sa nemôžem vyjadrovať, to je problém niekoho iného.
Širokému spoluprácu s ŠtB nikto nedokázal
Na jednej strane sa však hovorí, že v športe platí fair-play, na strane druhej hokejovému športu šéfuje človek, ktorý spolupracoval s ŠtB a udával vlastnú mamu.
Ale kto to dokázal? Uverím tomu, keď to niekto dokáže a odsúdia ho na súde. Ja som nikdy v ŠtB nebol, ani ma to po toľkých rokoch nezaujíma, na to sú iní, aby to riešili.
On to ani nepoprel.
Zatiaľ mu nikto nič nedokázal, tak o čom tu stále rozprávame? Má niekto tie spisy?
Časť sa záhadne stratila, niektoré zverejnilo aj Sme.
Ja som ich nevidel a ani ma to nezaujíma. Mňa zaujíma to, aby šiel slovenský šport dopredu. Mne v najlepších časoch urobili najväčšiu krivdu, medzi inými aj vaše noviny, keď ste ma absolútne zlikvidovali a dali ste priestor Šťastnému, teda tomu, ktorý z tejto republiky odišiel. Vykašľal sa na nás a zrazu ide hodnotiť prínos Golonku do československého hokeja? Veď ja keď som už dával góly, on ešte len stál na ulici s hokeječkou.
Ešte som ani nebol vo funkcii reprezentačného trénera a už ste uverejnili článok, že tam nemám čo robiť. Pritom som sa tam netlačil, museli ma prehovoriť, aby som to vzal. Mal som vtedy zmluvu v zahraničí. U profesora Fischera v bazéne ma prehovárali Starší, Pašek, Fischer a Macko. A teraz sa pýtam - bolo to férové, keď sa zverejnil taký článok a ja som sa vôbec nemohol brániť? Len preto, lebo na nás povedal názor pán Šťastný?
Komu Mečiar rozprestieral červený koberec? Mne či Šťastnému?
Šťastný svojho času na otázku: „V roku 1996 vás výkonný výbor Slovenského zväzu ľadového hokeja odsúhlasil ako trénera reprezentácie. Čo sa vtedy stalo, že trénerom sa napriek tomu stal Jozef Golonka?", odpovedal: "To je veľké mystérium. Ja som vtedy komunikoval s vtedajším generálnym manažérom Dušanom Pašekom... Hovoril mi vtedy o obrovských tlakoch, ktoré sú naňho vyvíjané... Tie tlaky museli byť z najvyšších politických sfér - od Gašparoviča, od Mečiara." Ako to teda bolo?
To je zaujímavé.
To sú slová Šťastného.
Jeho slová bývajú rôzne. Veľmi rôzne. Žiadne tlaky do športu od Mečiara neboli, lebo tomu vôbec nerozumie. A pána Gašparoviča som dotiahol kedysi ja ako slávny hráč, chodil ma ako odborník na právo obhajovať do Prahy za rôzne športové disciplinárne priestupky, ktoré som mal za sebou. Nech sa totiž urobilo čokoľvek, vždy sa šlo naložiť Golonkovi, lebo bol najlepším hokejistom v Európe, a tak ho bolo treba zlikvidovať, aby Slovan nebol prvý.
Ešte raz - vtedajšie médiá zhodne uvádzali, že trénerom reprezentácie mal byť Šťastný, a zrazu ste ním boli vy.
Zaujímavé - a komu Mečiar na hraniciach rozprestieral červený koberec? Golonkovi alebo Šťastnému? Veď on sem prišiel s veľkou slávou a čakali ho s kobercom. Kdeže Golonku. Golonka tu pritom ostal za najhorších komunistických čias a zabával jedenásťtisíc divákov. A nielen ja, ale všetci moji spoluhráči. Vlado Dzurilla, Dušan Pašek, Vinco Lukáč, Igor Liba... všetci sme tu zostali.
Tí, čo emigrovali z ekonomických dôvodov, zlyhali
Smerujete k tomu, že tí, čo emigrovali, morálne zlyhali?
Tí, ktorí neodišli z politických, ale z ekonomických dôvodov, áno. Aj my sme mohli odísť, tiež som mal prvú zmluvu, keď ma ako dvadsaťročného draftovalo Toronto.
Ja sa len pýtam na okolnosti, lebo Šťastný tvrdí, že Pašek mu ten post sľuboval.
Či mu niečo sľuboval, ma nezaujíma. Ja som s ním nekomunikoval, Šťastný ako osoba ma tiež nezaujímal. Pritom som ho v novinách dokonca chválil, ešte v denníku Práca, kde šéfoval Laco Gross.
autor:Karol SudorVIDEO
Jozef Golonka o tom, že Šťastní intrigovali ešte pred svojou emigráciou
Vložte si video na vlastnú stránku, kliknite na menu - kód na stránku
Čím sa tie vzťahy naštrbili?
V rozhovore pre časopis Victoria v deviatom čísle v roku 1996 Šťastný povedal: „Keby to zobrali ľudia, ktorí si to zaslúžia. Keby sa tam dostali poctivou prácou, výsledkami, rešpektom a úctou hokejovej verejnosti, povedal by som, nech sa páči. Sú tam všetko ľudia, ktorí si nezaslúžia trénovať ani žiakov. Vidím to ako obrovskú krivdu, vo vedení sú traja ľudia, ktorí sú všeličím, len nie príkladom. Svoje deti by som im nikdy nedal do rúk. Časom to objasním bližšie. S niektorými som hrával, dobre ich poznám. Táto trénerská kombinácia bola zrejme nadiktovaná zhora. Rozhodol o tom ten, ktorý o hokeji nemá ani šajnu."
Takže týmto a tým, čo ste citovali vy. Ja som pritom neviedol žiadny spor. Za mnou vtedy došli a ja som im najskôr povedal, že „máte Šťastného, tak si ho teda berte".
A okrem toho - keď už Šťastný niečo hovorí, tak vám poviem jednu vec - keď bratia Šťastní urobili revolúciu proti trénerovi Horskému, ktorý ich doviedol k titulu, prišli za mnou a povedali mi, aby som sa stal trénerom Slovana. Boli u mňa doma v baráku - on, Bukovinský a Marián Šťastný. Povedal som, že kým tam je oficiálne Laco Horský a kým mu nepovedia, že nemá zmluvu, nemám záujem na žiadnom podrývaní morálky v Slovane. Vyslovene som to odmietol, môžete si to overiť.
Oni už vtedy robili intrigy. Keď sa im to nepodarilo, odišli cez Innsbruck do zahraničia. A ešte moji priatelia dopomohli Mariánovi, aby sa dostal za Petrom do Kanady. O tom som nikdy nehovoril, ale dnes to pokojne poviem, lebo mám na to svedkov. Prečítajte si Mariánovu knihu o Petrovi. Kto je tu potom morálny víťaz? Ja som intrigy nerobil, nikdy som žiadneho trénera počas svojej aktívnej činnosti nevyhodil, hoci som bol najlepší hráč Európy. Najlepší! Každý rok ma draftovali k profíkom, ale nikdy som nebol v žiadnom komplote proti vedeniu alebo trénerovi mužstva. Šťastní boli v troch komplotoch, dokonca aj v Kanade, preto ich predali. Aj tam chceli vládnuť ako tu, ale nedovolili im to a bol pokoj. A taký človek tu chce niečo hovoriť? Že som bol trénerom Slovenska pre politické tlaky? Vezmite si, aké musel mať Šťastný politické tlaky vtedy, keď chcel odstaviť Horského, pričom Slovan v tom čase patril fabrike!
Takže Šťastný zavádzal?
Veď čo mu mohol sľubovať Pašek, ten bol len manažérom zväzu, šéfom bol predsa Mitošinka. Zavolajte mu a spýtajte sa, ako to bolo. Pašek vôbec nemal právo rozhodovať o tom, kto bude reprezentačným trénerom. A inak - tento rozhovor, ktorý vyjde, mi dáte najskôr pozrieť a zverejníte ho, až keď pod ním bude môj podpis. Inak von nepôjde.
S takými hráčmi odmietam komunikovať
Prečo ste vzali tú reprezentáciu, keď hovoríte, že ste to nechceli a mali ste vonku kontrakt?
Prehovorili ma a ja som uveril. Pre mňa ako športovca to bola česť. Manželka ma pritom odhovárala, že sa nedožijem ani druhého roku. Urobila sa teda zmluva na dva roky, mojou úlohou bolo vymeniť starších hráčov za mladších, aby sme v Nagane mali schopné mužstvo, bojujúce o medailu. Vytiahli sme tam plno hráčov, ktorí sú dnes úspešní v zahraničí - Hossu som už ako sedemnásťročného nasadzoval na oslabenia, pritom mi to vyčítali, vytiahli sme Rybára, Droppu, Handzuša, Sekeráša, Daňa a ďalších mladých...
Realitou ale bolo aj to, že niektorí hráči povedali, že kým budete trénerom vy, odmietajú kvôli vašim metódam reprezentovať. Napríklad brankár Dragan.
Áno, hovorili to hráči, ktorí boli na odpise a vedeli o tom. Povedali sme, že s Draganom nepočítame, s Haščákom sa treba slušne rozlúčiť... lebo to bol dobrý hráč, ale ja nebudem trpieť nejaké nedisciplinovanosti v lietadle, na tie nie som zvedavý.
Alkoholické nedisciplinovanosti?
Povedal som jednoznačne - títo hráči nemajú v národnom mužstve čo robiť a budem ho tvoriť z tých, ktorí sú ochotní sa podriadiť a budú dodržiavať disciplínu.
Oni tvrdili, že sa s vami ako s trénerom nedá komunikovať.
Nedalo, lebo s takými ja komunikovať odmietam. V živote som nebol opitý a takých ľudí neznášam.
Tvrdíte teda, že naši hráči sa v reprezentácii opíjali?
Niektorí áno. A nie jeden. Ale nebudem ich menovať.
Boli to tí, ktorí vás neskôr v médiách napádali?
Už som vám povedal, že o tom nebudem hovoriť. Prečo ma vtedy nenapádali aj hráči ako Zedník, Demitra a ďalší? Lebo tí vedia, čo je morálka, a dá sa na nich spoľahnúť. A čo urobili redaktori v STV? Povystrihovali veci, ktoré sa im hodili, ale tie pozitívne odcvikli. Dodnes mám s tými ľuďmi veľký spor, vtedy nás vyslovene pochovali.
Ale ja som nebol robiť medailóny Šťastného v Kanade, kde si niektorí redaktori žili štrnásť dní ako lordi. Tam zbierali rozumy a potom urobili taký zostrih. Povedal som im to rovno do očí. S Vincom Lukáčom to môžeme zdokumentovať, nikto ma nemôže opinkať alebo mi dávať do úst to, čo som nepovedal. Ja som žiadnu vojnu nezačal. Čo si mám myslieť o tom, že prídeme hrať do Kanady a na svetelnej tabuli sa zobrazí „head coach Peter Stastny". Kto to zariadil? Kto to zmanipuloval? Nebodaj ja?
Prečo sa neopýtate trenčianskych hráčov, ako chceli odísť z New Yorku zo stretnutia so Slovákmi? Povedali, že tam nebudú, ak tam príde Šťastný. Prečo sa ich na to neopýtate? Príde doba, keď Šťastný dostane za toto všetko po frňáku. A už je to tu.
Ja vzťahy v našom hokeji nerozbíjam
Prečo sú vzťahy v našom hokeji také rozbité?
Ja ich nerozbíjam. Prečo Šťastný neútočil na Širokého, kým ho ten platil? A prečo si nevypýtate od zväzu podklady, koľko ho ten Šťastný stál, letenky a to všetko? Prečo sa nespýtate na Šatana, o ktorom povedal, že ho bol pozorovať, keď v skutočnosti tam ani nebol - veď práve Sme zverejnilo Šatanove slová, že s ním ani nehovoril, ani netelefonoval. A tu sa publikovalo, aké kontakty má Šťastný s našimi hráčmi. Ale to sú ich spory, nie moje, takže to nechajme.
Čiže tvrdenie, že mnohí chodili reprezentovať práve kvôli Šťastného kontaktom a podobne, je nepravdivé?
Veď to je absolútna blbosť. Myslíte, že Hossovci by šli reprezentovať kvôli nemu? Ak šli, tak kvôli otcovi, nie kvôli nemu.
Vráťme sa k tým rozbitým vzťahom.
Sú také zlé, lebo niekto sa cíti byť poškodený. Ale ja sa pýtam - kto urobil pre slovenský hokej viac - tí, čo utiekli do Kanady, alebo tí, ktorí tu zabávali tisícky divákov za 180 korún? A kto má väčšie právo hovoriť o vývoji hokeja - my či ten, ktorý odišiel, nepozná tunajšie pomery, ale ohovára ľudí? Mimochodom - je europoslancom za Slovensko. Prečo žije v Amerike, a nie tu? Koho má za asistentku - Američanku alebo Slovenku? Prečo sa mu preplácajú letenky do Ameriky? Ale to ma nezajíma, skončime s tým.
Na to, aby niekto reprezentoval záujmy nejakého štátu, v ňom nemusí trvale žiť.
To kto povedal? Ja mám iný názor ako vy.
Ja tu nie som na to, aby som hovoril vlastné názory, ale aby som vám oponoval.
Tak vám tvrdím, že niekto nemôže hájiť naše záujmy, keď ani nepozná Slovensko. Ja nie som človek, ktorého môžu oblbovať, mám dve vysoké školy a bol som v iných ekonomických funkciách, nebol som ten, ktorý chodí po ulici a, žiaľbohu, musí žobrať. Robil som generálneho riaditeľa veľkej firmy a dodnes pracujem, aby som uživil rodinu. Mám pritom 70 rokov. Kto urobil viac - ten, kto tu žije, pozná týchto ľudí, zabával ich, alebo ten, ktorý tu vôbec nebol a politickými trikmi sa dostane do europarlamentu? Koho záujmy tam obhajuje, ak nepozná tunajších ľudí?
Ľudia si ho sami zvolili. Majú, čo chceli.
Ale ako si ho zvolili? Veď vieme, ako to bolo, na týchto voľbách sa zúčastnilo len 25 percent voličov. Ostatné strany tam dávali ľudí z politiky, nie z iných oblastí. Ja by som tam tiež šiel, keby som mal takú pozíciu, že nejaká moja strana sedí vo vláde a tú pozíciu mám istú. Šťastný nešiel do žiadneho rizika.
Keď sa Šťastnému nepáči, nech si ide
Ako hodnotíte Šťastného vyhrážku, že ak neodíde Široký, vystúpi zo Siene slávy?
Nech ide, kam chce, keď sa mu nepáči, aj do prdele. Do Siene slávy by mali byť zvolení len tí hráči, ktorí hrali hokej tu, ktorí tu odovzdali svoje zdravie, zabávali ľudí za ťažkého komunizmu za 180-korunovú výplatu, a nie brali ťažké doláre. Teraz prídu sem a my ich vyvesíme do Siene slávy? Nemám však nič proti takému Grossovi, ktorý odišiel z politických dôvodov, inak by ho zlikvidovali, to však bol najväčší odborník a do tej siene patrí, každý si ho váži aj v Kanade. A nech je tam pre mňa za mňa aj Šťastný. Ale či odíde, je jeho problém, nie môj. Ja som hrdý, že na tom štadióne visím. Uctili si ma tak na troch miestach - IIHF, Nemci, ktorí tam cudzincov púšťajú len ťažko, aj Toronto. A ctím si ľudí, ktorí pre hokej niečo urobili, pričom dnes ich pomaly nikto nepozná.
Zase sme mimo tých rozbitých vzťahov.
Ukážte mi noviny, kde som ja niekedy niekoho napadol. Také nenájdete. A koľkých už napadol Šťastný? Aj mňa vo svojej knihe.
Vy vraj tiež píšete knihu.
Áno, a dúfam, že na ňu zoženiem dostatok sponzorov, aby mohla vyjsť. Píšem v tej knihe o všeličom, budete sa čudovať. Aj o hráčoch, ako bol Mega.
Roman?
Kto ho vytiahol? My. Kto vytiahol Demitru, Sekeráša, Daňa, Zedníka? A čo mi urobili? Po roku ma vyliali na základe príspevku redaktorov STV. A čo mi vyviedli v Tampere vo Fínsku? Na striedačke zapli mikrofón, kázal som ho vypnúť. Predo mnou to Okoličányi spravil. Niekto ďalší ho tajne zapol vo chvíli, keď sme boli v kabíne. Intriga takého rangu, že väčšia už ani nemohla byť.
Golonka vraj vulgárne nadával mančaftu. Lenže to bolo inak - na talianskej striedačke bol kanadský tréner. A predtým v prípravnom zápase v Prievidzi nám Taliani tak zranili hráča, že nemohol ísť na majstrovstvá. Na toho Kanaďana sa vtedy všetci oborili, že má hrdlorezov, ja som sa ho zastal, lebo som ho poznal. A on nám dal zrazu zmerať hokejky, čo sa proste nerobí. Vtedy som mu vynadal do všetkého možného a novinári to prevrátili, že som nadával vlastnému mužstvu, čo vôbec nebola pravda.
O intrigách Dragana ani nehovorím. Okrem toho môžem povedať, že sa vtedy v niektorých bulvároch zjavili nepravdivé články o ožratom Golonkovi a opitom Haščákovi, čo malo tiež vplyv na atmosféru v mužstve.
Proti nám boli samé intrigy
Nerozumiem ale jednej veci - na jednej strane hovoríte, že vás zväz musel na funkciu prehovárať, na strane druhej vás hneď potopil? A pre nejaký príspevok v STV?
Potopili ma ľudia, ktorým prekážalo, že sme populárnejší ako oni. To bola hlavná príčina. Došli sme do Kanady, čakalo nás tam 40 novinárov, 5 televíznych štábov, lebo mňa aj Lukáča poznali, a niektorí sa cítili byť urazení. Do toho zapadli tí redaktori z televízie, vaše Sme... samé intrigy proti nám. Nikde som niečo také nezažil, len tu a trénoval som naozaj všelikde.
Urobíme hodnotenie hráčov po šampionáte a výkonný výbor ma tam posadí, ako keby súdili nejakého zločinca. Tí, ktorí ma tam dali, boli zrazu proti mne a nevedeli mi prísť na meno. Zrazu boli kamaráti so Šťastným. Vám sa to zdá normálne?
Sú tam podobné intrigy aj dnes?
Áno. To platí stále. Na odborných miestach sú neodborníci, keď som založil trénerskú radu, začali ju ignorovať...
Za to zodpovedá aj zväz.
Nie, ten zodpovedá za reprezentáciu, ale za ligovú súťaž zodpovedajú majitelia klubov. Vedie ich Paštinský a jemu podobní. Tí rozhodujú o všetkom, odtiaľ vychádzajú tie vzťahy.
Bolo dobré vyčleniť hokejovú dvadsiatku ako samostatné ligové mužstvo?
Bol som jediný, ktorý povedal, že to nič neprinesie. Všetci sa na mňa vrhli ako osy. Buďme úprimní - keď budem mať na pretekoch stále rovnakú značku motorky a niekto tam príde s takou, ktorá má o 20 koní viac, musím zmeniť a vylepšiť motorku aj ja, nie? Inak to nemôže fungovať. Od koho sa tí hráči majú učiť? Od tých, ktorí sú na tom výkonnostne rovnako ako on? Naučí sa niečo tým, že bude stále len prehrávať? Veď jediné, čomu ich učíme, sú prehry.
Aj v novinách, keď budete niečo štyri mesiace opakovať, stane sa to pravdou. A v hokeji platí to isté. Radšej mali spraviť úzus, že v mužstve vždy musia byť aspoň štyria mladí popri tých skúsenejších. Keby sa kedysi Hossa nemohol učiť vedľa veľkých hokejistov ako Haščák a podobne, kam by došiel? Tie peniaze sa mali radšej vraziť do výstroja, mládežníckeho hokeja, do hrania na zájazdoch a podobne. Veď keď sem prídu rakúske deti, naložia našim, koľko chcú. A čo myslíte, kto ich trénuje? Bývalý hráč Slovana, o ktorého tu nikto nestojí.
Poznámka: Rozhovor bol autorizovaný, Jozef Golonka zmiernil niektoré svoje vyjadrenia bez toho, aby prišlo k zmene významu pôvodnej odpovede.
17. 3. 2008 10:40:48 | Karol Sudor | www.sme.sk
Diskusia k tomuto článku (počet reakcií: 623):
18. 3. 2008 18:35:07 - GOLONKA, GOLONKA....
18. 3. 2008 16:31:04 - Dôvody?
18. 3. 2008 15:41:22 - Kam kracas Sslovensko ?
18. 3. 2008 15:15:47 - golonka bol pan hokejista ...
18. 3. 2008 15:13:28 - Obidvaja vedeli hrat iba hockey.
Narodil sa v roku 1938 v Bratislave. Vyštudoval Vysokú školu ekonomickú a ITVŠ v Bratislave. Hral na troch olympijských hrách (Squaw Valley - 1960, Innsbruck - 1964, Grenoble – 1968), má z nich bronzovú a striebornú medailu. V československej lige má za sebou 330 zápasov, dal 298 gólov, v roku 1961 bol kráľom strelcov. V reprezentácii odohral 134 zápasov a dal 82 gólov. Bol na ôsmich majstrovstvách sveta, šesťkrát získal medailu. Po hráčskej kariére sa stal trénerom, pôsobil na Slovensku i v zahraničí (Česko, Nemecko, Rakúsko, Švajčiarsko). Bol poctený uvedením do viacerých Siení slávy (IIHF, Slovensko, Nemecko, Toronto). V rokoch 1996 a 1997 viedol slovenskú reprezentáciu.
|
| Vitamín D znižuje riziko cukrovky - 17. marca 2008
Podľa istej britskej štúdie môže doplnok v podobe vitamínu D zabrániť vzniku cukrovky typu jeden. Ak je teda teória pravdivá, môže tento vitamín hrať rozhodujúcu rolu u detí a ich prevencii pred touto chorobou. Podľa štúdie totiž deti, ktoré užívali vitamín D ako doplnok stravy, mali až o tretinu menšiu šancu, že sa u nich cukrovka prejaví. Informoval o tom britský spravodajský portál news.bbc.co.uk.
Manchesterský tím čerpal a zhromažďoval informácie z piatich štúdií zaoberajúcich sa výskumom cukrovky. Podarilo sa im zhromaždiť informácie, vďaka ktorým z týchto štúdií vyplynulo, že ľudia, ktorým nedávno diagnostikovali cukrovku, mali nízku hladinu vitamínu D v krvi.
Okrem toho bolo toto ochorenie zriedkavejšie v krajinách, kde sú obyvatelia často vystavení slnečnému žiareniu. Toto žiarenie má totiž značný vplyv na produkciu spomínaného vitamínu.
V jednej zo štúdií vedci tvrdia, že objavili spojenie medzi hladinou vitamínu D, slnečným žiarením a stratou imunity. "Je však jasné, že v tomto prípade musíme uskutočniť ešte ďalšie pokusy, napríklad aplikovaním vitamínu D," uviedla vedúca výskumu Victoria King.
Cukrovka typu jeden vzniká, keď imunitný systém zničí bunky pankreasu, produkujúce hormón inzulín. Ide o chorobu, ktorá je bežná najmä u Európanov a v Severnej Amerike. V súčasnosti odhadujú vedci okolo dvoch miliónov pacientov a ochorenie sa šíri veľmi rýchlo.
SITA |
| Dnešná nedeľa nesie pomenovanie Smrtná alebo aj Čierna nedeľa - BRATISLAVA 9. marca - Dnešná nedeľa nesie viaceré známe pomenovania ako napríklad Smrtná alebo Čierna nedeľa. Piatej pôstnej nedeli dávali ľudia názvy podľa dávneho zvyku, ktorý pramení v samotných začiatkoch cirkvi. Aj v súčasnosti sa stretávame s obyčajou zahaľovať v tento deň v kresťanských chrámoch kríž s ukrižovaným Ježišom čiernym súknom na znak hlbokého smútku z jeho blížiaceho sa umučenia a smrti na Golgote. Počas Smrtnej nedele bývalo v dedinách na celom Slovensku rozšíreným zvykom vynášanie Moreny, ktorý vo viacerých regiónoch prežíva dokonca renesanciu a spestruje vítanie jari. Slamou vypchatá Morena, figurína v ženských šatách, ktorú tiež prezývajú Marmuriena alebo Kyselica, symbolizuje túžbu, ktorá pretrváva z pohanských čias, zbaviť sa po súženiach dlhej zimy rizík, ktoré toto ročné obdobie prináša. Vynášanie Moreny je v rukách mladých vidiečanov, tí ju z obce odprevádzajú v sprievode a so spevom. "Symbol smrti, chorôb a zimy končí zapálený vhodením do potoka alebo zhorí vo vatre. Aktéri pradávneho zvyku sa do dediny vracajú behom, aby ich podľa povery smrť nedohonila, a prichádzajú so symbolom jari - letečkom. Tým sú vŕbové alebo brezové halúzky, ozdobené farebnými stuhami," povedala Bombová. V niektorých častiach Slovenska, napríklad pod Tatrami a na Spiši, má piata pôstna nedeľa aj názov Šúľková. Gazdinky pripravujú na pôstny obed špeciálne obradové jedlo - šúľky, šúľance. Svojím tvarom, pripomínajúcim dobre vyvinutý obilný klások, znázorňujú želanie, aby sa ľudia v žatve dočkali štedrej úrody budúceho chleba. Aj keď sú termíny pôstnych nedelí a veľkonočných sviatkov pohyblivé, ľudia počas Smrtnej nedele stále veria skúsenosti predchádzajúcich generácií, zakotvenej v pranostike "Kým neprídu pašie, tepla nebude". SITA
|
| Jaruzelského žena: Už nechce ťahať smradľavú káru - VARŠAVA Zo zabudnutia poľskej verejnosti vytiahla Wojciecha Jaruzelského (84) utorková hospitalizácia. Posledný komunistický prezident, ktorý vošiel do dejín ako „autor" výnimočného stavu v roku 1981, žije už roky v ústraní. Má srdcové problémy a zápal pľúc, píše dziennik.pl.
„Zdá sa mi, že manžel už nemá veľkej vôle žiť a chuť ďalej ťahať tú smradľavú káru," povedala včera jeho žena Barbara médiám. Podľa serveru Wirtualna Polska ho včera už prepustili domov. Spravodajský onet.pl s odvolaním sa na hovorcu nemocnice, kde Jaruzelski leží, však predpokladá domáce liečenie až od soboty. Za krvavé udalosti z decembra 1970, keď prišlo o život 44 ľudí, ako aj za výnimočný stav, pri ktorom zomrelo 11 osôb, Jaruzelského viackrát vláčili po súdoch. Procesy sa však nikdy neskončili právoplatným rozsudkom. Jaruzelski vždy tvrdil, že jeho rozhodnutie bolo „menším zlom". Zabránilo vraj sovietskej intervencii v Poľsku, čo podľa historikov nehrozilo. Generál Jaruzelski, ktorý aj pre Pravdu povedal, že „bez stanného práva 1981 by nebolo Okrúhleho stola v roku 1989" (začiatku konca komunizmu v Poľsku), Poliakov stále rozdeľuje.
Podľa niektorých je hrdinským vojnovým veteránom a vlastencom, iní v ňom vidia podvodníka a zradcu. Na ilustráciu: za odobratie generálskej hodnosti bolo 30 percent občanov, ale proti až 63, uviedla Gazeta Wyborcza.
Jedným z krokov bývalého vládneho tandemu bratov Kaczyńských, z ktorých je dnes pri moci len prezident Lech, mala byť degradácia komunistických generálov. Aj Jaruzelského. „Nejde o pomstu, ale trest musí prísť," vyhlásil vlani prezident. Ten istý, ktorý mu rok predtým omylom udelil štátne vyznamenanie. Generál ho vrátil.
Foto popis| Wojciech Jaruzelski
Autor: (dc)
Pravda 21.02.2008 |
| Slovensko má desaťtisíc deväťdesiatnikov - BRATISLAVA S deviatimi krížikmi žije na Slovensku takmer desaťtisíc ľudí. Sociálna poisťovňa vypláca starobný dôchodok presne 9 971 občanom, ktorí odišli do penzie ešte pred rokom 1976. Jedným z nich je aj storočný autor myšlienky vodného diela Gabčíkovo-Nagymaros profesor Peter Danišovič. Navrhol a staval tiež Oravskú priehradu, Zemplínsku šíravu i Domašu.
Keď v roku 1972 odchádzal do penzie, dostal ako dôchodok dvetisíc korún. „Pokiaľ ide o hmotnú stránku, tam je to celkom dobré. S politickým vývojom však nie som spokojný. Očakával som, že na Slovensku budú lepšie pomery, že náš štát bude mať lepšie renomé. Nemáme veru teraz pekné postavenie," hovorí. Takmer štyri desaťročia čo je v penzii, nezaháľal. Stále študuje dokumenty a sleduje situáciu okolo vodného diela Gabčíkovo, ktoré je jeho srdcovou záležitosťou.
„Aj v dôchodku som bol dlho v spojení s mojím bývalým zamestnávateľom, pomáhal som, keď som mohol. Aj teraz sa zaoberám vývojom situácie," dodáva profesor Danišovič. Hoci je stále veľmi čulý, priznáva, že sa začínajú hlásiť zdravotné ťažkosti a pomaly sa mu vytráca energia.
Prvého júna to bude stojeden rokov, odkedy sa narodil. Čomu vďačí za svoju dlhovekosť, presne nevie, tvrdí, že k zanieteným športovcom nepatril. „Žil som striedmo, tak možno preto," uzatvára.
Autor: (ses) Pravda 21.02.2008 |
| Medzníky vo vývoji zdravotného stavu Fidela Castra - Kubánsky vodca Fidel Castro avizoval dnes svoju rezignáciu na post predsedu Štátnej rady Kubánskej republiky. Pri tejto príležitosti prinášame chronológiu dôležitých medzníkov vo vývoji Castrovho zdravotného stavu, ktoré napriek utajovaniu prenikli na verejnosť.
Fidel Castro po 49 rokoch končí
Fidel Castro tento týždeň odstúpi z funkcie kubánskeho prezidenta a hlavného veliteľa ozbrojených síl.
Informoval o tom v utorok ráno kubánsky štátny denník Granma.
Kubánske národné zhromaždenie sa malo zísť 24. februára a zvoliť nového prezidenta.
Castro oznámil, že post odmieta prijať a zhromaždenie tak musí zvoliť jeho nástupcu. Pravdepodobne ním bude Fidelov brat brat Raúl (76).
Svet teraz čaká, či sa jeho brat Raúl, ktorý už rok a pol Fidela na najvyššom poste zastupuje, podujme na politické a hospodárske reformy.
"Mojim milovaným krajanom, ktorí ma prednedávnom poctili tým, že ma zvolili za člena parlamentu, v ktorom sa rodia rozhodnutia dôležité pre ďalší osud našej revolúcie, oznamujem, že nebudem ašpirovať na posty predsedu Štátnej rady a vrchného veliteľa ozbrojených síl a tieto funkcie v žiadnom prípade neprijmem," píše sa v stanovisku 81-ročného Castra uverejnenom na webovej stránke komunistických novín Granma.
Castro by si mohol naďalej ponechať politický vplyv ako prvý tajomník vládnucej Komunistickej strany.
Zdravotné problémy
Fidel Castro (81) sa pred 18 mesiacmi podrobil operácii tráviaceho traktu a "dočasne" odovzdal právomoci svojmu mladšiemu bratovi Raúlovi. Formálne stále vykonával funkciu predsedu najvplyvnejšieho vládneho orgánu Štátnej rady.
Národu vtedy v liste oznámil, že trpel gastrointestinálnym krvácaním, ktoré pravdepodobne zapríčinil stres spôsobený jeho častejšími verejnými vystúpeniami v Argentíne a na Kube.
Medzníky vo vývoji zdravotného stavu Fidela Castra - kliknite
Komunistický líder ohľadom svojich plánov do budúcnosti v posledných mesiacoch vysielal protirečivé signály. V decembri po prvý raz oznámil, že nebude "ľpieť na moci", ani brániť postupu novej generácie lídrov.
Jeho zhoršujúci sa zdravotný stav sa prejavil už v roku 2001, keď počas prejavu stratil vedomie. V októbri 2004 si zasa pri páde rozbil ľavé koleno a zlomil pravú ruku. Jeho brat Raúl však v júni 2006 vyhlásil, že komunistická strana bude vládnuť Kube a rozvíjať socialistickú spoločnosť aj po Castrovej smrti.
Bush verí, že odchod Castra prispeje k demokratizácii Kuby
Americký prezident George W. Bush verí, že odchod Fidela Castra z najvyšších štátnych funkcií prispeje k demokratizácii Kuby. Iba niekoľko hodín po tom, čo kubánske štátne médiá potvrdili Castrovu rezignáciu, vyzval americký prezident medzinárodné spoločenstvo, aby podporilo Kubu pri budovaní demokratických inštitúcií.
Spojené štáty sú pripravené pomôcť Kubáncom, aby mohli užívať "požehnania slobody", povedal Bush počas návštevy africkej Rwandy. Americký prezident ďalej vyslovil prianie, aby nové kubánske vedenie zabezpečilo slobodné a spravodlivé voľby.
Po odstúpení Fidela Castra z postu kubánskeho prezidenta bude mať jeho brat Raúl, ktorého Fidel pred rokom a pol poveril vedením krajiny, viac možností reformovať Kubu. V utorok to v Madride vyhlásila španielska ministerka pre Latinskú Ameriku Trinidad Jimenézová.
"Teraz bude môcť Raúl Castro rozbehnúť svoj reformný projekt vo väčšom rozsahu, s väčšou húževnatosťou a istotou. Sám o tomto projekte hovoril a ja som presvedčená, že teraz bude schopný tieto veľmi dôležité reformy naštartovať," povedala.
Castro vládol na Kube od revolúcie v roku 1959 (infografika kubánskej revolúcie - kliknite) , ktorou sa skončilo obdobie dominancie Spojených štátov od víťaznej španielsko-americkej vojny v roku 1898. Hoci Kuba čelí tvrdému ekonomickému embargu zo strany USA, Castro nielenže prežil pokus Američanov o inváziu na ostrov, ale aj vládu desiatich amerických prezidentov. Po uchopení moci na Kube sa stal Castro ikonou medzinárodného socializmu. Komunistická Kuba svoju rolu zohrala i v Hnutí nezúčastnených krajín (Non-Aligned Movement), kde predstavovala symbol pre rozvojové krajiny.
Celý profil Fidela Castra - kliknite
Castro sa narodil 13. augusta 1926 v bohatej farmárskej rodine v mestečku Birán v provincii Holguín. Castro bol dobrým žiakom a sľubným hráčom baseballu. Jeho mladíckym snom bolo hrať v jednej z amerických hlavných líg. Študoval právo na univerzite v Havane a do politiky sa zapojil už počas študentských čias. V roku 1947 vstúpil do Ortodoxnej strany, ktorá požadovala reformu vlády. V roku 1951 sa dostal na čelo strany po samovražde jej dovtedajšieho lídra a pripravoval sa na parlamentné voľby, ktoré sa mali konať nasledujúci rok. 10. marca 1952 však Fulgencio Batista uskutočnil štátny prevrat, uchopil moc v krajine a zrušil plánované voľby. Po prevrate Castro vystúpil z Ortodoxnej strany, obvinil Batistu z porušenia ústavy, ale na súde neuspel.
Castro zareagoval na Batistov prevrat zorganizovaním ozbrojeného útoku na kasárne Moncada v Santiagu a kasárne Bayamo. Útoky boli neúspešné a viac ako 60 z celkového počtu 135 útočníkov bolo zabitých. Castro spolu s ďalšími členmi skupiny ušli do hôr Sierra Maestra východne od Santiaga, ale neskôr sa vzdali. V súdnom procese ho odsúdili na 15 rokov väzenia, kde však pobudol menej ako dva roky vďaka všeobecnej amnestii, ktorú vyhlásil Batista v roku 1955.
V júli 1955 odišiel do exilu do Mexika. Tam sa spojil s ďalšími emigrantmi a založil Hnutie 26. júla, pomenované podľa dátumu útoku na kasárne Moncada. Odišli do USA, kde získavali financie od tam žijúcich Kubáncov. Ku skupine sa pripojil aj doktor medicíny Ernesto "Che" Guevara. V decembri 1956 sa Castro znovu pokúsil o uchopenie moci, keď sa na Kubu vrátil na lodi Granma. Hnutie naberalo na sile a po dvoch rokoch prinútili proamerického diktátora Batistu k exilu. V apríli 1961 Castro odolal pokusu o inváziu asi 1 300 kubánskych exulantov vyškolených americkou tajnou službou CIA, ktorí sa vylodili v Zátoke svíň.
Jeden Castro a deväť amerických prezidentov
Castro vládol na kube železnou rukou 49 rokov. V susedných Spojených štátoch, ktoré sa pokúšali Kubu oslabiť okrem iného dlhoročným ekonomickým embargom a zorganizovali aj niekoľko pokusov o atentát na Castra, sa medzitým vystriedalo deväť prezidentov.
Profil Fidela Castra na encyklopedia.sme.sk - kliknite
O Castrovom súkromnom živote sa toho veľa nevie. V roku 1948 sa oženil so študentkou filozofie Mirtou Díaz Balartovou, tiež z bohatej kubánskej rodiny, s ktorou mal neskôr syna Fidelita. Počas pobytu vo väzení sa s ním manželka rozviedla a v roku 1952 sa Castro zoznámil s Naty Revueltou, s ktorou mal v roku 1956 dcéru Alinu. V osemdesiatych rokoch sa oženil s Daliou Soto de Valleovou, s ktorou mal päť detí.
Castro sa stal známym niekoľkohodinovými prejavmi, rečnil vždy vo vojenskej uniforme. V očiach mnohých ľavičiarov je hrdinom, ktorý dokázal vzdorovať Spojeným štátom. Pre vlastný ľud je však diktátorom, ktorý uvrhol krajinu do biedy, odopiera mu ľudské práva a prenasleduje politických oponentov.
Castrove pamätné výroky
"Odsúďte ma. To vôbec nie je dôležité. Dejiny ma zbavia viny."
- Castro v roku 1953, keď sa ako mladý právnik obhajoval v súdnom procese, týkajúcom sa neúspešného útoku na kasárne Monsada v meste Santiago de Cuba.
"Revolúciu som začal robiť s 82 mužmi. Keby som ju mal urobiť znova, idem do toho s desiatimi alebo 15 mužmi a s absolútnou vierou. Nezáleží na tom, akí ste malí, ak máte vieru a plán akcie."
- Castro v roku 1959.
"Nerozmýšľam nad tým, že si oholím bradu, lebo som na ňu zvyknutý a moja brada symbolizuje pre moju krajinu veľa vecí. Keď splníme náš sľub dobrej vlády, bradu si oholím."
- Castro v roku 1959 v rozhovore pre televíziu CBS, 30 dní po revolúcii.
"Revolúcia nie je záhon ruží. Revolúcia je boj budúcnosti a minulosti."
- Castro v roku 1959.
"Nikdy som nevidel rozpor medzi myšlienkami, ktoré ma posilňujú a myšlienkami o tom symbole, tej výnimočnej postave (Ježišovi Kristovi)."
- Castro v roku 1985.
"Jednou z najväčších výhod revolúcie je, že dokonca aj prostitútky môžu vyštudovať univerzitu."
- Castrove slová americkému režisérovi Oliverovi Stonovi v dokumentárnom filme Comandante z roku 2003.
"Uvedomil som si, že mojím skutočným osudom bude vojna, ktorú budem viesť so Spojenými štátmi."
- Castrov úvodný citát v druhom dokumentárnom filme režiséra Olivera Stona Looking for Fidel z roku 2004, ktorý sa zaoberá kubánskym vodcom.
19. 2. 2008 8:43:00 | (sita, reuters, tasr, bbc, tb)
- 1985
Castro sa zo zdravotných dôvodov vzdal fajčenia cigár.
- 20. apríla 1994
Havana dementovala správy zahraničných médií, podľa ktorých Castro utrpel závažnú zdravotnú príhodu podobnú srdcovému infarktu či krvácaniu do mozgu.
- 1. septembra 1997
Castro sa objavil na verejnosti a rozptýlil fámy o tom, že utrpel miernu mŕtvicu.
- júl 1998
Kubánka Elizabeth Trujillová, ktorá sa vydávala za Castrovu lekárku, na Kostarike uviedla, že kubánsky líder trpí smrteľnou mozgovou poruchou, hypertenzívnou encefalopatiou. Rozhnevaný Castro tvrdenia poprel. Neskôr sa ukázalo, že si ich Trujillová vymyslela.
- 23. júna 2001
Počas dvojhodinového prejavu Castro na pár sekúnd omdlel a klesol na rečnícky pult. Prebral sa v sanitke a o sedem minút sa vrátil, aby vyhlásil: "Cítim sa výborne." Svoju náhlu slabosť pripísal horúčave a vyčerpanosti.
- 29. júna 2001
Castro objavil na čele 40.000 protiamerických demonštrantov a označil svoj zdravotný stav za "lepší, ako kedykoľvek predtým".
- 14. mája 2004
Na čele pochodu proti americkému prezidentovi Georgeovi W. Bushovi sa Castro opieral o jedného z pochodujúcich a zdalo sa, že chodí len s ťažkosťami.
- 20. októbra 2004
Castro sa po prejave na schodoch pred mauzóleom legendárneho revolucionára Che Guevaru v meste Santa Clara potkol a zlomil si ľavú nohu v kolene a pravú ruku. Niektoré detaily boli zverejnené: utrpel fraktúru jabĺčka v ľavom kolene na osem častí a ľahšiu zlomeninu pravého ramena. Počas trojhodinovej operácie, keď mu koleno spevnili pomocou titánových vlákien, odmietol celkovú anestéziu. Kubáncom odkázal, že správu krajiny má plne pod kontrolou.
- 26. júla 2006
Kubánskeho vodcu hospitalizovali s vnútorným krvácaním do tráviaceho traktu. - 31. júla 2006 - Castro dočasne poveril vedením krajiny svojho brata a dezignovaného nástupcu Raúla po tom, ako sa podrobil vážnemu operačnému zákroku.
- 2. decembra 2006
Castro sa nezúčastnil na odložených štátnych oslavách svojich 80. narodením, čo vyvolalo špekulácie o tom, že zomiera. Americká tajná služba CIA uviedla, že kubánsky líder trpí smrteľnou rakovinou.
- 26. decembra 2006
Španielsky lekár Jose Luís García Sabrido po prehliadke Castra uviedol, že pacient netrpí rakovinou a zotavuje sa z črevného ochorenia.
- 15. januára 2007
Podľa španielskych novín El País Castro trpel tzv. divertikulitídou, čiže zápalom vydutín v oblasti hrubého čreva.
- 30. januára 2007
Castro sa objavil na šesťminútovom videozázname. Stále pôsobil krehko, avšak očividne pribral na váhe.
- 17. decembra 2007
Kubánsky líder naznačil možnosť svojho odchodu z politiky keď uviedol, že sa nechce za každú cenu držať pri moci, ani prekážať v ceste mladším lídrom.
- 24. januára 2008
"Keď som v noci z 26. na 27. júla 2006 vážne ochorel, myslel som si, že prišiel môj koniec," napísal Castro.
- 19. februára
Castro poďakoval spoluobčanom za zvolenie do parlamentu a oznámil, že nebude ašpirovať na kľúčový post predsedu Štátnej rady a vrchného veliteľa ozbrojených síl. Zdôraznil, že tieto funkcie už v žiadnom prípade neprijme.
1 20 rsc hy 19. 2. 2008 TASR
www.sme.sk
19. 2. 2008 8:43:00 | (sita, reuters, tasr, bbc, tb)
|
| Cirkev si nanovo podelila Slovensko - V usporiadaní katolíckych diecéz nastali najväčšie zmeny od roku 1776.
BRATISLAVA. Katolíci na Slovensku majú odvčera namiesto šiestich diecéz osem, pribudla bratislavská a žilinská. Významnou zmenou je tiež vymenovanie Stanislava Zvolenského, ktorý sa stal metropolitom a arcibiskupom Bratislavskej metropolitnej arcidiecézy. Zvolenský je nadriadeným aj pre arcibiskupa Jána Sokola, ale ten dostal pápežskú výnimku a Trnave nechal štatút arcidiecézy, hoci bude podliehať Bratislave. Pre Slovensko to nie je nepodstatná zmena, ku katolíkom sa hlási 69 percent obyvateľov.
„Také zmeny tu už dávno neboli,“ povedal na mimoriadnej tlačovej konferencii kardinál Jozef Tomko, ktorý prišiel ako pápežský legát v menej pápeža Benedikta XVI. a v jeho mene oznámil dekréty o delení diecéz a vymenovania biskupov.
Doterajšieho pomocného bratislavsko–trnavského biskupa Stanislava Zvolenského (49) uvedú do úradu 8. marca. V rímskokatolíckej cirkevnej hierarchii sa dostane na úroveň košického arcibiskupa, metropolitu Alojza Tkáča.
Úplne po novom
Aké sú dôvody na zásadné zmeny v členení? Kardinál Tomko to nevysvetľuje len zmenami na Slovensku a v Bratislave ako hlavnom meste, ale aj pastoračným rozmerom. Biskupi majú mať bližšie k veriacim. Menili sa najmä hranice v západnej, a nie východnej provincii, do ktorej patrí košická, rožňavská a spišská diecéza. Dolný Kubín aj napriek vzniku Žilinskej diecézy zostal zaradený do Spišskej diecézy
Sklamaní Maďari
Rozčarovaní sú maďarskí veriaci, ktorí chceli mať svoju diecézu. Namiesto toho sú rozdelení do šiestich biskupstiev. Nové členenie západné Slovensko rozdelilo do troch provincií tiahnucich sa od južnej až po severnú hranicu. Strana maďarskej koalície včera odovzdala predsedovi Konferencie biskupov Slovenska Františkovi Tondrovi list, v ktorom ho žiada, aby zobral do úvahy ich prosby.
Tomko tvrdí, že biskupi majú na starosť všetkých veriach a nedelia ich podľa národnosti. Býva zvykom, že maďarských veriach má v diecézach na starosti niektorý z pomocných biskupov. K pomocným biskupom v nových diecézach sa zatiaľ cirkevní hodnostári nevyjadrili s tým, že noví biskupi sa najprv musia usadiť. Daniel Dian z redakcie Duchovný pastier hovorí, že z maďarskej strany ide o politikum. Tvrdí, že z maďarských farností je problém získať kandidátov na kňazov.
Bratsky si to vysvetlili
Okrem Trnavy patria pod Bratislavu aj diecézy v Nitre, Banskej Bystrici a Žiline. Nové začlenie dostali aj niektoré dekanáty. Banskobystrická diecéza sa rozšírila na juh, okolie Levíc sa podelilo medzi ňu a nitrianske arcibiskupstvo.
„Ide o dôležité zmeny. Ich význam ešte len pochopíme,“ tvrdí kardinál Tomko. Pápež podľa neho dokonale pozná potreby Slovenska a treba mu veľmi poďakovať.
Prípravné práce na delení mal od roku 2002 na starosť bystrický biskup Rudolf Baláž. Pripustil, že to trvalo dlho, ale včera už ocenil korektnosť biskupov, ktorí si všetko „bratsky vysvetlili“. Ak aj boli podľa debaty, dnes je to už v poriadku.
Podľa zákona štát platí cirkvi prevádzku biskupských úradov. Hovorca ministerstva kultúry Jozef Bednár povedal, že štát pri príprave rozpočtu o zmenách nevedel, preto ani nemohol rátať so zvýšenými nákladmi.
Bratsky si to vysvetlili
Okrem Trnavy patria pod Bratislavu aj diecézy v Nitre, Banskej Bystrici a Žiline. Nové začlenie dostali aj niektoré dekanáty. Banskobystrická diecéza sa rozšírila na juh, okolie Levíc sa podelilo medzi ňu a nitrianske arcibiskupstvo.
„Ide o dôležité zmeny. Ich význam ešte len pochopíme,“ tvrdí kardinál Tomko. Pápež podľa neho dokonale pozná potreby Slovenska a treba mu veľmi poďakovať.
Prípravné práce na delení mal od roku 2002 na starosť bystrický biskup Rudolf Baláž. Pripustil, že to trvalo dlho, ale včera už ocenil korektnosť biskupov, ktorí si všetko „bratsky vysvetlili“. Ak aj boli podľa debaty, dnes je to už v poriadku.
Podľa zákona štát platí cirkvi prevádzku biskupských úradov. Hovorca ministerstva kultúry Jozef Bednár povedal, že štát pri príprave rozpočtu o zmenách nevedel, preto ani nemohol rátať so zvýšenými nákladmi.
Zvolenský: tichá, ale silná osobnosť
O novom metropolitovi a zmenách diecéz hovoríme s MARIÁNOM GAVENDOM, šéfredaktorom Katolíckych novín.
Aký je metropolita Stanislav Zvolenský? Poznáte sa s ním dlho.
„Bol to človek skromný až utiahnutý. Keď ho prizvali k rokovaniam o zmluve s Vatikánom, všetkých prekvapilo, ako pokojne vedel argumentovať ministrom či biskupom. Ľudia rastú s úlohami. Ovláda nemčinu aj taliančinu, vie komunikovať s civilnou i cirkevnou verejnosťou.“
Pôsobil aj ako súdny vikár.
„Je to právnik, ale nie človek predpisu. Chápe podstatu práva, ako pedagóg nebazíruje na recitovaní paragrafov. Na čele arcibiskupskéhou tribunálu sa stretával s ľudskými osudmi. Niekto by povedal, že bol úradníkom, ale táto práca mu priniesla veľkú skúsenosť s ľudskými problémami.“
Čo jeho údajná spolupráca so Štátnou bezpečnosťou?
„O tom sa hovorilo, už keď mal byť vymenovaný za biskupa. S políciou nespolupracoval, skôr mal s ňou starosti.“
Bolo jeho vymenovanie pre cirkevné kruhy prekvapením?
„Slovensko je malé a pomocných biskupov, ktorí by prichádzali do úvahy, nebolo veľa. Kto poznal situáciu, tipoval jeho meno.“
Objavovalo sa aj meno nitrianskeho biskupa Viliama Judáka.
„On je však už sídelným biskupom a je tam len krátko. Vatikán odstúpil od presúvania biskupov.“
Môžu sa v blízkej budúcnosti ešte diať zmeny v organizácii diecéz? Dolný Kubín je bližšie k Žiline ako k Spišskej Nove Vsi, kam dnes patrí.
„Tento stav na dlhý čas určite zostane nezmenený.“
Nedostane Slovensko aj prímasa?
„Prímas bol kedysi partnerom kráľov, v niektorých krajinách túto funkciu ponechali ako tradičnú záležitosť. Partnerom pre vládu je dnes predseda biskupskej konferencie. On reprezentuje cirkev na občiansko-politickej rovine. Samozrejme, arcibiskup Bratislavy ako hlavného mesta zohráva aj istú reprezentačnú úlohu, no bude riadiť celú arcidiecézu, nielen reprezentovať.“
Prečo bola sídlom metropolitu doteraz Trnava?
„Je to historická záležitosť, väčšina doterajšej Bratislavskotrnavskej archidiecézy patrila Ostrihomskej arcidiecéze. Až keď vznikla československá republika, bola provizórne apoštolskou administratúrou a až od roku 1977 arcidiecézou.“
Pápež urobil v prípade Trnavy výnimku v tom, že zostalo arcibiskupstvom, no podriadeným Bratislave. Spravil to s ohľadom na históriu Trnavy či arcibiskupa Sokola?
„Oboje. Pápež mohol spraviť z Trnavy len sídlo biskupa. Vzhľadom na význam Trnavy v cirkevných i kultúrnych dejinách jej však ponechal titul arcidiecézy.“
Arcibiskup Sokol je síce podriadený novému metropolitovi, ale dostal doživotné privilégium nosiť pálium.
„Od pápeža je to určitý takt a veľkorysosť, gesto uznania. Aricbiskupa Sokola nezbavil privilégia nosiť pálium, čo je symbol metropolitu. Jeho nástupca už toto privilégium nebude mať.“
Oznámila cirkev tieto zmeny štátu?
„Iste, určuje to zmluva so Svätou stolicou a diplomatický protokol. Ide o to, aby sa ústavní činitelia o novom delení či arcibiskupovi nedočítali až z novín.“
Bude mať toto nové rozdelenie vplyv na financovanie cirkvi?
„Určitý nárast to bude, ale v rámci rozpočtu na katolícku cirkev, radikálne sa to nemení. Rozpočet nových sídel nebude až taký veľký, lebo ubudne na tých, ktoré sa zmenšia.“
Kedy naposledy sa takto menili hranice diecéz?
„Pred viac ako dvesto rokmi, keď za Márie Terézie vznikli diecézy spišská, rožňavská a banskobystrická.“
Čo to znamená pre veriacich?
„Budú mať ďalej svojich kňazov, ich život ide normálne ďalej. Je to skôr zmena pre kňazov, že patria do inej diecézy, pod iného biskupa.“
Zuzana Uličianska
Sokol prišiel o metropolitu, nie o výsadu
Arcibiskup Ján Sokol dostal od pápeža osobné privilégium nosiť pálium, hoci stratil titul metropolitu.
Arcibiskup Ján Sokol je najvýznamnejšia postava slovenských katolíkov za posledné dve desaťročia. Určite aj najkontroverznejšia, už od deväťdesiatych rokov sa s ním vlečie tieň podozrenia spolupráce so Štátnou bezpečnosťou. So záujmom sa čaká, ako bude pokračovať.
Sokol tento rok oslávi 75. narodeniny a podľa cirkevných noriem sa musí zriecť arcibiskupského úradu. Najneskôr v apríli, teda pol roka pred dovŕšením 75. Pápež potom rozhodne, či mu umožní ďalej pôsobiť ako arcibiskupovi.
Vzťahy Slovenska a Vatikánu sú veľmi dobré, o čom svedčí , že Slovensko v čase, keď bol Sokol arcibiskupom, navštívil trikrát pápež Ján Pavol II. V roku 2000 prijalo Slovensko zmluvu so Svätou stolicou.
To, že Sokolova kariéra sa nechýli ku koncu, môže naznačovať, že pápež akceptoval žiadosť, aby aj po zmenách v členení diecéz Trnava zostala arcidiecézou, hoci už nebude sídlom metropolitu.
Sokol dostal od neho dokonca osobné privilégium, čestné právo nosiť na území svojej diecézy pálium, ktoré inak prináleží len metropolitovi. Ide o ručne utkaný pás z ovčej vlny, ktorý metropolita nosí na svojom liturgickom rúchu. „Nie je to bežné,“ hovorí šéfredaktor Duchovného pastiera Daniel Dian.
Sokol podľa archívov Ústavu pamäti národa spolupracoval s ŠtB, stretával sa v konšpiračných bytoch a dostával odmeny. Arcibiskup to popiera, aj keď kontakty s eštebákmi priznal. Ladislav Pittner, ktorý bol členom podzemnej cirkvi ho obhajuje a tvrdí, že s tajnou cirkvou spolupracoval.
Pobúrenie Sokol vzbudil vlani, keď sa zastal prezidenta slovenského štátu Jozefa Tisa. „Ja si vážim pána prezidenta Tisa a veľmi si vážim, že tu bol blahobyt, nič nám nechýbalo, pritom bola vojna,“ povedal.
(zu, mož)
15. 2. 2008 | Zuzana Uličianska SME.sk
|
| Mao Ce-tung chcel do USA poslať 10 miliónov žien - Americké ministerstvo vnútra zverejnilo dokumenty z roku 1973, v ktorých odkrýva vzťah Spojených štátov amerických s Čínou a postoj vtedajšieho lídra Maa Ce-tunga k nežnému pohlaviu. V dokumentoch sú takisto aj prepisy rozhovorov Veľkého kormidelníka s poradcom pre národnú bezpečnosť Henrym Kissingerom. Dvojica spolu preberala množstvo problémov, vrátane sovietskej hrozby a Taiwanu. Na tom by nebolo nič zvláštne, keby sa Mao nerozhodol americkému politikovi ponúknuť to, čo opísal ako "prebytočných" desať miliónov čínskych žien, ktoré chcel poslať do USA. Diskusia sa odohrala vo februári 1973 v jednej z pekinských víl.
Čínsky líder fajčil cigary, rozprával sa s Kissingerom a žartovali spolu do skorých ranných hodín. Lamentoval nad neuspokojivými obchodnými vzťahmi so Spojenými štátmi americkými, pričom poznamenal, že v Číne majú nadbytok žien. Do Ameriky chcel pôvodne poslať desiatky tisíc žien, no neskôr svoju ponuku zvýšil na desať miliónov. Táto poznámka vyvolala u Kissingera smiech a pravdepodobne ju myslel ako žart, no Mao si aj naďalej sťažoval na to, že príliš veľa žien rodí v krajine príliš veľa detí. Ešte pred zverejnením dokumentov varovali čínske úrady, že môžu u ľudí vyvolať hnev. Mao sa neskôr ospravedlnil aj tlmočníčke a spolu s Kissingerom sa dohodli na tom, aby tieto poznámky vymazali zo záznamov.
hnonline.sk 14.02.2008
|
| Prečo je škrabanie také príjemné? - Nemať možnosť poškrabať si svrbiace miesto je pocit blízky týraniu. Vedci sa preto rozhodli zistiť, čo sa deje v mozgu človeka, keď si poškrabká iritujúce miesto. A takisto sa snažili zistiť, prečo je také ťažké so škrabaním prestať. Výsledky bádania zverejnili v časopise Journal of Investigative Dermatology.
"V našej štúdii sme sa ako prví zamerali na to, čo sa deje v mozgu človeka, keď sa škrabe," uviedol v úvode výskumnej práce jej hlavný autor, dermatológ Gil Yosipovitch z Baptistického zdravotného strediska pri Wake Forest University. "Je dôležité poznať mechanizmus úľavy pri poškrabaní, aby sme vedeli vytvoriť účinné lieky pre ľudí, ktorí trpia chronickým svrbením na niektorej časti tela. Svrbenie totiž ovplyvňuje celkové zdravie človeka," dodal Yosipovitch.
Na výskume sa zúčastnilo trinásť zdravých dobrovoľníkov, ktorých mozgovú aktivitu skúmali pomocou magnetickej rezonancie. Tá dokáže vyznačiť časti mozgu, ktoré sú v danej chvíli aktívne. Dobrovoľníkov tridsať sekúnd škrabali na lýtku zväzkom mäkkých vetvičiek. Potom na pol minúty prestali a celý proces opakovali päť minút.
"Na naše prekvapenie sme zistili, že počas škrabania sa výrazne znížila aktivita v časti mozgu spojeného s nepríjemnými pocitmi," hovorí dermatológ. "Vieme, že škrabkanie je príjemné, nevedeli sme však prečo. Je možné, že škrabkanie potláča precítenie nepríjemných pocitov a prináša úľavu," dodal Yosipovitch.
Škrabkanie okrem toho potlačilo aktivitu v časti mozgu, ktorá slúži ako pamäť. Mohlo by to vysvetliť, prečo je také ťažké prestať sa škrabať na čo i len mierne svrbiacom mieste. Keď dobrovoľníci uviedli, že škrabanie im prináša najsilnejší pocit úľavy, aktivita v tejto časti mozgu bola najnižšia. Dobrovoľníci sa takisto zhodli, že čím silnejšie škrabanie, až do bodu, keď z miesta začala tiecť krv, bolo jediným riešením potlačenia vnímania chronického svrbenia.
"Toto je prvý vedecký dôkaz, že škrabanie naozaj potláča svrbenie. Samozrejme, škrabanie sa neodporúča, lebo môže poškodiť pokožku. Teraz, keď lepšie rozumieme celému mechanizmu, budeme môcť vytvoriť účinnejšie lieky na potlačenie nepríjemného svrbenia," uviedol Yosipovitch.
Nedostatkom štúdie však bolo, že dobrovoľníkom škrabali miesta, ktoré ich predtým nedráždili. Yosipovitch preto chce pokračovať vo výskume s pacientmi, ktorí trpia chronickým pocitom svrbenia. Podľa neho je výskum potrebný napríklad aj preto, že pacienti, ktorí chodia na dialýzu obličiek, sa často sťažujú na nepríjemné pocity svrbenia. A so zvyšujúcou sa intenzitou svrbenia sa zvyšuje aj úmrtnosť pacientov.
mq, Pravda
4.02.2008
|
| Koruna prišla v roku 1993 nečakane rýchlo - Bratislava 5. februára (ČTK) - Milióny špeciálnych kolkov, rýchle prelepovanie bankoviek a prvá vlastná minca - i takto vyzeral v roku 1993 štart slovenskej koruny, ktorý urýchlilo rozhodnutie Česka vypovedať zmluvu o menovom usporiadaní.
V piatok 8. februára uplynie 15. rokov od menovej odluky, teda definitívneho zániku obeživa niekdajšej federácie. Ďalšia zmena platidla Slovákov možno čaká na začiatku budúceho roka, ak krajina dostane pozvánku do eurozóny.
"My sme neočakávali, že menová odluka nastane tak rýchlo," povedal ČTK vtedajší viceguvernér Národnej banky Slovenska Marián Tkáč. Podľa dohody totiž menová únia medzi štátmi bývalého Československa mala trvať aspoň šesť mesiacov.
Keď neboli peniaze, boli kolky
Bezprostredne po menovej odluke krajina nemala pripravené vlastné bankovky a mince, s výnimkou desaťkorunáčky. Na československé bankovky sa preto lepili špeciálne kolky, ktoré mali odlíšiť bankovky používané na Slovensku a v Česku. "Času sme mali málo. Od 13. januára do zhruba toho 6. februára, to bol celý čas, ktorý sme mali na technickú prípravu oddelenia meny," spomínal Tkáč, ktorý v súčasnosti vedie archív centrálnej banky. Prvá zásielka kolkov dorazila na Slovensko na Vianoce roku 1992.
Celkovo sa okolkovalo 120 miliónov kusov bankoviek v nominálnej hodnote 40,64 miliardy korún. Z nich sa do obehu dostalo 86 miliónov kusov za 28 miliárd Sk. "Použili sme nielen sily, ktoré boli v národnej banke," pripomenul Tkáč. S kolkovaním NBS pomáhali najväčšie komerčné banky, s logistikou zase armáda a polícia.
Výmena bankoviek za okolkované sa uskutočnila hladko, na výmenu hotovosti bol stanovený limit 4000 Kčs na obyvateľa, ďalšie peniaze si ľudia mali vložiť na účet v banke. "Časť ľudí zrejme tie peniaze vymenila možnože na Morave za české a časť ľudí možnože doteraz nevymenila bankovky. Až 75 percent nevymenených bankoviek boli desať, 20 a 50-korunáčky. Každá menová reforma znamená, že dochádza k pohybu hodnôt, nie všetci ľudia totiž peniaze vrátia," povedal Tkáč, ktorý posledných neokolkovaných 700 korún pred menovou odlukou zaplatil za taxík.
Prvá bankovka až v auguste
Prvá slovenská bankovka, a to v nominálnej hodnote 50 Sk, sa dostala do obehu koncom augusta 1993. Posledné okolkované bankovky definitívne stratili platnosť na začiatku nasledujúceho roka. Podľa Tkáča sa pri výmene bankoviek počet falzifikátov zásadne nezvýšil.
Súdy sa v súčasnosti zaoberajú takzvanou kolkovou aférou; podľa prokuratúry štvorica obžalovaných v prvý rok samostatnosti Slovenska vyrobila najmenej 91.000 kópií tisíckorunových kolkov, ktorými sa mali označiť už neplatné bankovky nachádzajúce sa mimo Slovenska.
Slováci si možno už za necelý rok budú musieť opäť zvykať na nové platidlo. Ak európske inštitúcie v nasledujúcich mesiacoch vyhovejú snahám krajiny o vstup do Európskej menovej únie, od januára by korunu malo nahradiť euro. Táto výmena však má trvať dlhšie, napríklad obchody by koruny a jednotnú európsku menu mali prijímať súbežne počas prvých 16 dní po zavedení eura.
Menová odluka bola faktickou bodkou za ČSFR
Logickým dôsledkom rozpadu Československa, z ktorého 1. januára 1993 vznikli dva nástupnícke štáty, bola i menová odluka. Aktíva, pasíva a rezervy boli súčasťou majetku federácie, ku ktorej rozdeleniu pristúpili obe vlády podľa zákona z roku 1992.
Národné meny, česká a slovenská koruna, začali platiť 8. februára 1993 - najskôr vo forme okolkovaných československých bankoviek.
Ako sa delí mena
V odborných kruhoch sa už v roku 1992 diskutovalo o tom, že menová odluka je nevyhnutná. Dôvodom za bola najmä odlišná ekonomická situácia oboch krajín a rôzne perspektívy ich vývoja. Riadením odluky na Slovensku bol poverený vtedajší viceguvernér Národnej banky Slovenska Marián Tkáč a v Česku vtedajší zástupca viceguvernéra Štátnej banky československej (ŠBČS) Pavel Kysilka. Vznik mien sprevádzali dva zásadné kroky: ustanovenie emisných bánk ako centrálnych inštitúcií (nástupkýň ŠBČS) a osamostatnenie peňažných obehov.
Plynulé zvládnutie tejto historickej zmeny podporil rad legislatívnych a organizačných opatrení. V novembri roku 1992 slovenská Národná rada prijala zákon o Národnej banke Slovenska, ktorý určil, že peňažnou jednotkou je slovenská koruna - Sk. Bola vymenovaná banková rada na čele s guvernérom Vladimírom Masárom. Podobne i Česká republika zriadila svoju centrálnu banku na čele s Josefom Tošovským.
Česká Poslanecká snemovňa a slovenská Národná rada rozhodli 2. februára 1993 o kolkovaní bankoviek, ktorými sa v prechodnom období mali obe meny odlíšiť. Okolkované boli bankovky vyšších hodnôt (100, 500 a 1000 Kčs), nižšie bankovky boli čiastočne ponechané ako spoločné. Obeživo si krajiny rozdelili v pomere 2:1 v prospech Česka. Systém kolkovania nebol novinkou, použil ho už v marci 1919 minister financií Alois Rašín, keď zaviedol menovú reformu na území, ktoré hospodársky vyčerpala vojna.
Na rozdiel od slovenských papierových bankoviek, ktoré sa začali dostávať do obehu koncom augusta 1993, prvá slovenská minca v hodnote desať korún bola vyrazená v Kremnici o pol roka skôr. Vzhľadu bankoviek sa zhostil maliar Jozef Bubák a autorom výtvarných návrhov mincí bol Drahomír Zobek. V Česku sa prvenstva v obehu dočkala dvojfarebná minca v hodnote päťdesiat korún v apríli 1993.
Od kurzu 1:1 ku 1:1,29
Vzhľadom na neveľké devízové rezervy a vonkajšiu nezameniteľnosť korún uzavreli Česko a Slovensko 4. februára 1993 Platobnú zmluvu. Platobný styk začal fungovať cez clearingový účet centrálnych bánk, a to dvojakým spôsobom: za obchody uzavreté pred rokom 1993 sa platilo českými a slovenskými korunami v pomere 1:1, ceny neskorších dodávok boli prepočítavané podľa kurzu mien ku clearingovému ECU, ktorá predchádzala euru. Od októbra 1995 sa potom všetky platby začali prevádzať prostredníctvom konvertibilných mien, ku ktorým taktiež Kč a Sk začali patriť.
A ako obidva štáty z menovej odluky vyšli? Na začiatku nastavený kurz 1:1 sa skoro ukázal ako neudržateľný, takže už v júni 1993 musela slovenská centrálna banka devalvovať vlastnú menu o desať percent. Predpovede o prepade ekonomiky východných susedov sa však nepotvrdili. Voči českej mene spadla slovenská koruna najnižšie v polovici roku 2002 počas politickej krízy, v čase obáv z návratu bývalého premiéra Vladimíra Mečiara. Vtedy Slováci za jednu českú korunu platili 1,54 slovenskej koruny (zhruba teda 65 Kč/100 Sk).
Počas českej menovej krízy v máji 1997 bolo zrušené fluktuačné pásmo a pevný kurz nahradený riadeným floatingom. Na prelome rokov 1997 a 1998 sa potom slovenská koruna taktiež vôbec po prvý raz a naposledy vyšvihla na silnejšiu pozíciu (103 Kč/100 Sk). Na plávajúci kurz prešla slovenská mena po devalvačných tlakoch v roku 1998. V súčasnosti sa hodnota Sk pohybuje okolo 34 SKK/EUR. Česká koruna je v európskom regióne dlhodobo silnou menou, ktorej kurz k euru dosahuje v súčasnosti 26 Kč/EUR.
Možno už začiatkom budúceho roka si však Slováci budú zvykať opäť na nové platidlo. Slovensko totiž čaká na pozvánku do eurozóny a v prípade, že bude úspešné, od januára slovenskú korunu vystriedajú eurobankovky a euromince
|
| Odcudzené klenoty patria domov - Publicista Milan Vároš vydal na sklonku minulého roku druhý zväzok svojej knihy Stratené slovenské poklady. Dovedna 1 400 rukopisných strán a viac ako 2 200 dokumentárnych ilustrácií. Z nich väčšina sa publikuje na Slovensku po prvý raz. Týkajú sa umeleckých pamiatok, ktoré nenávratne zmizli v cudzine. V putovaní za nimi urobil tento známy spisovateľ literatúry faktu takmer detektívnu prácu.
* Každoročne zmizne na Slovensku zhruba 150 umeleckých pamiatok, väčšinou sakrálnych predmetov, z ktorých len malú časť sa podarí nájsť. Čo s tým?
Neľutovať viac peňazí na ich ochranu.
* Ministerstvo kultúry zriadilo špeciálny fond na nákup slovacík, ktoré sa predávajú na dražbách v zahraničí. Čo si od toho možno sľubovať?
Je to pozoruhodná a chvályhodná iniciatíva, musím však dodať, že naše umelecké poklady sú najmä v Maďarskom národnom múzeu a v Maďarskej národnej galérii.
Pokračovanie - s. 9
Odcudzené klenoty patria domov
Vároš
Dokončenie - s. 1
A tieto inštitúcie nikdy nič na dražbách nepredávali a predávať nebudú.
* Ako sa človek stane pátračom po stratených pokladoch?
Keď v roku 1964 nastalo politické uvoľnenie, v redakcii denníka Smena sme to s chuťou využili. Už som sa mohol nielen zaujímať o osud slovenského zlata a šperkov prenasledovaných slovenských Židov, ale aj publikovať výsledky vlastného pátrania. Postupne vyšlo najavo, že na rozkaz Karola Bacílka, slovenského miestodržiteľa v službách Antonína Novotného, židovské cennosti odviezli po vojne do Prahy. Zaujal ma tiež osud Imricha Karvaša, guvernéra Národnej banky za slovenského štátu, a jeho zásluhy pri záchrane slovacík v cudzine. Téma bola dlho tabuizovaná.
* To uvoľnenie však trvalo vtedy krátko.
Žiaľ, áno a keďsom sa v roku 1990 po dvoch desaťročiach mohol vrátiťdo novín a redaktori časopisu Život si ma zvolili za šéfredaktora, začal som v ňom uverejňovať dávno hotový seriál o našich gotických umeleckých pamiatkach v maďarských múzeách a galériách. Jeho súčasťou bol môj otvorený list predsedovi vlády, ministrovi medzinárodných vzťahov a ministrovi kultúry, aby sa postarali o naše umelecké poklady v cudzine. Bolo to zbytočné.
* Už takmer pol storočia pátrate aj po cennostiach z klenotnice Dómu sv. Alžbety v Košiciach odcudzených roku 1939. V najnovšej knihe je tento príbeh ešte stále s otvoreným koncom, uvádzate však niekoľko verzií o tom, kto poklad vykradol. Ktorá z nich je najpravdepodobnejšia?
Cennosti odniesli najskôr „páni v bielych košeliach", lebo len oni mali kľúče. Domnievam sa - na základe viacerých indícií- že riaditeľ košického múzea Elemír Koöszegy-Winkler vedel, kde je aj zlatý gotický kalich Majstra Antona z roku 1503, z ktorého na Slovensku zostala len fotografia.
* Tohto pána, ktorý sa postaral o „presun“ vzácnych exponátov do Maďarska, nazývate zlodejom v štátnych službách. Ako skončil?
Hanebne. Košice a Slovensko ochudobnil aj po horthyovskej okupácii tohto mesta, keď prestal byť riaditeľom múzea v Budapešti a začal šéfovať Východoslovenskému múzeu. V knihe uverejňujem o tom hodnoverný dokument z maďarskej odbornej literatúry. Vyplýva z neho, že Koöszegy-Winkler už ako dôchodca predával budapeštianskym antikvariátom umelecké skvosty, ktoré na Slovensku nekúpil a nik mu ich nedaroval. Bol to ináč dobrý umenovedec, v slovenských encyklopédiách má právom heslo ako budovateľ múzea v Košiciach. Niet tam však ani slovo o tom, že ho vykradol -artefakty nechal odviezť za Dunaj vo vagónoch...
* Viaceré umelecké diela sa zo Slovenska do zahraničia dostali aj tak, že ich tam darovali cirkevní hodnostári. Ďalší ich len „zapožičali“ a iní ich „zabudli“ pýtať späť. Nachádzate nejaké ospravedlnenie pre týchto otcov biskupov?
Nie, a to ani pre jeho eminenciu kardinála Jána Černocha, rodáka zo Skalice, posledného uhorského prímasa. Ten totiž svoju vlasť ochudobňoval v rokoch nesmierne krutej a nekresťanskej maďarizácie, keď stovky evanjelických a katolíckych kňazov pomáhali národu prežiť. Farár Ján Ďateľv záujme kariéry odvliekol z Čerína prekrásny gotický oltár, to však upadlo do zabudnutia a vyzdvihujú sa jeho zásluhy národovca a básnika. Maďarský kardinál a prímas János Simor ešte ako súkromný zberateľprikázal odniesť z kláštora vo Svätom Beňadiku viaceré umelecké poklady. Už dávno sú základom múzea v Ostrihome, ktoré má v názve slovo „kresťanské", hoci skvostnými slovacikami ho naplnili rôzni zlodeji a karieristi.
* Asi najviac vzácnych pamiatok zmizlo v súvislosti s tisícim výročím vzniku uhorského štátu v roku 1896...
Na tej slávnej výstave vystavovali aj maľbu z Oltára Sv. Trojice z Mošoviec z roku 1471. Poznajú ju v desiatkach krajín na celom svete, veď vyšla aj v pozoruhodnej Kronike kresťanstva spolu s ilustráciami Raffaela, Tiziana, Leonarda da Vinciho a iných velikánov svetového maliarstva. Text pod maľbou pripomína, že ju možno vidieť v Maďarskej národnej galérii. V knihe sa Mošovce ani Slovensko neuvádzajú. Je to nepochopiteľné negovanie kultúrnej minulosti Slovenskej republiky.
* Roku 1948 vznikla z iniciatívy Laca Novomeského komisia, ktorá zostavila zoznam slovacík nachádzajúcich sa vMaďarsku. Má zmysel stále ho oprašovať?
Ten zoznam je potrebné oprašovať, je to naša povinnosť voči predkom. A nech to neznie pateticky - je to aj úloha pre našich potomkov, veď umelecké skvosty, ktoré odjakživa boli naše a už dávno ich nemáme, to je nezvyčajná a kráľovská dedovizeň. Nikto sa však o to nestaral, ani vláda, ani parlament, ani ministri kultúry po roku 1989, čudný list jedného z nich na moju adresu uverejňujem v knihe. Ani Bohuš Chňoupek, hoci bol 18 rokov ministrom zahraničných vecí v Prahe. Tento vynikajúci autor literatúry faktu bol mizerný politik, zhltla ho červená ideológia a on jej slúžil oddane až do posledného dychu. Podobne ako Viliam Široký, ktorý však unikátne gotické oltáre nazval cirkevnými haraburdami. Pozitívny krok urobil iba akademik Ľudovít Holotík, keď bol riaditeľom Historického ústavu SAV. Dokázal som mu falšovanie archívnych dokumentov v súvislosti s M. R. Štefánikom, no musím povedať, že tento tvrdý marxista, plagiátor vedeckých prác kolegu Júliusa Mésároša, kritizoval maďarských súdruhov, že v súvislosti s našimi umeleckými pamiatkami zle chápu socialistický internacionalizmus.
* Objasnili ste osud Gauguinových drevorytov zo Štefánikovej pozostalosti. Aj vás prekvapilo zistenie, že ich do Prahy predala matka M. R. Štefánika?
Nebol som vtedy pred štyridsiatimi rokmi celkom prvý, na stopu ma priviedla dnes už 90ročná pani Rybenka Jamrichová, dcéra ministra Miloša Vanču, krstná dcéra Ivana Stodolu a mamička herca Dušana Jamricha. V knihe uverejňujem jej krátky príspevok o Gauguinovi a Štefánikovi z krásneho roku našej zrelej mladosti 1968. Prišla na to cez francúzštinu. Predaj Gauguinových diel do Prahy, teraz sú v tamojšej Národnej galérii, musíme zobrať ako fakt a nepísať o tom nepravdu, že nás Česi o ne dostali a podobne, je to právne čisté a nenapadnuteľné. Práve tak ako chýrny Blatnický meč, ktorý gróf Révay daroval budapeštianskemu múzeu. Nuž, nemohol ho darovať Matici slovenskej, lebo ju - aj jeho pričinením - Budapešť roku 1875 zrušila a vykradla...
* Čo pokladáte za svoj najväčšíúlovok?
V knihe píšem aj o pražských korunovačných klenotoch, tejto najväčšej historickej a umeleckej pamiatke českého národa. V roku 1938 ich skryli na príkaz prezidenta Edvarda Beneša v banke v Žiline. Som hrdý na to, že Anna Skýbová, ale aj ďalší českí historici umenia spomínajú môj objav archívnych dokumentov - mimochodom, našiel som ich v Prahe - o tomto dočasnom úkryte českého pokladu na Slovensku.
* Nie každé pátranie korunuje úspech...
Máte pravdu. Archivárka martinského múzea Mária Opočenská-Jeršová, aj v rokoch bývalého režimu statočná žena, neoprávnene požičala českému akademikovi Františkovi Ryšánkovi hlaholský rukopis, významnú slovenskú národnú pamiatku. Pán akademik ju stratil a zomrel. Desať dní som chodil po jeho stopách v Prahe a nezistil som nič.
* Na čom teraz pracujete?
Zaujal ma osud bohatej a u nás úplne neznámej umeleckej zbierky Karola Kuffnera, kedysi majiteľa cukrovaru v Galante a kaštieľa v Sládkovičove. Jeho syn Raoul bol manželom svetoznámej maliarky Tamary de Lempickej. Jej obrazy sú v popredných svetových galériách. To však je už o ďalšej knihe.
Milan Vároš (70)
Po skončení Filozofickej fakulty UK v roku 1960 pracoval v denníku Smena. Pre svoje postoje k politickým udalostiam počas Pražskej jari nesmel dvadsať rokov publikovať. Venuje sa literatúre faktu. V posledných rokoch vydal knihy Putovanie za krajanmi (ocenené Zlatou medailou OSN), Osudy zlatých pokladov a Vraky plné pokladov (vydané aj v zahraničí). Dvojdielne Stratené slovenské poklady získali už medzinárodnú Cenu E. E. Kischa, Cenu Literárneho fondu za vedeckú a odbornú literatúru a Vianočnú cenu Matice slovenskej.
www.pravda.sk 12.01.2008 |
| Jezuiti sa zišli v Ríme, aby zvolili nového "čierneho pápeža" - Rím 7. januára (TASR) - V jezuitskom ráde v Ríme sa dnes zišlo 225 delegátov apoštolskej rehole Spoločnosť Ježišova (jezuiti) z celého sveta, aby si zvolili nového generálneho predstaveného, prezývaného "čierny pápež". Je to nielen vďaka sutane, ktorá je vždy čiernej farby na rozdiel od pápežovej bielej, ale aj v dôsledku celosvetového vplyvu, ktorý majú obaja zvyčajne až do svojej smrti.
Jezuitský rád je najväčší a zrejme aj najvplyvnejší, hoci kontroverzný a prestížny katolícky rád. Tohtoročná generálna kongregácia, ako sa volebné zhromaždenie nazýva, sa od minulých odlišuje tým, že súčasný generálny predstavený rádu 79-ročný Peter-Hans Kolvenbach dostal od pápeža Benedikta XVI. povolenie odísť pre vysoký vek na odpočinok.
Holanďan Kolvenbach zastáva funkciu od roku 1983 a získal si široké uznanie za to, že previedol jezuitov cez jedno z najzložitejších období v ich 468-ročnej histórii.
Jeho charizmatický predchodca, Bask Pedro Arrupe, mal s predchádzajúcim pápežom Jánom Pavlom II. niekoľko konfliktov. Keď začiatkom 80. rokov prekonal Arrupe porážku, pápež Ján Pavol II. vymenoval do čela rádu osobného vyslanca, aby sa ubezpečil, že budú mať jezuiti správne smerovanie, čo však vtedy niektorí z nich odsúdili ako "pápežov výnimočný stav".
Kolvenbachovi jezuiti vďačia za obnovenie dobrých vzťahov s Vatikánom v uplynulých 25 rokoch a za riešenie problematického úbytku ich členov i budúcnosti rádu založeného.
Očakáva sa, že Kolvenbachovho zástupcu zvolia do polovice januára. Cirkevné médiá ako jedného z jeho možných nástupcov spomínajú Lisberta D'Sousu z Indie, podľa niektorých jezuitov nadišiel čas, aby rád riadil predstaviteľ rozvojového sveta.
"Rozvojový svet je nielen centrom pôsobenia jezuitov, ale aj cirkvi," napísal americký páter James Martin v týždenníku U.S. Jesuits. "Zvolenie generálneho predstaveného z rozvojového sveta by bolo zaujímavé ako možný precedens pred budúcim pápežským konkláve, nech už bude kedykoľvek," napísal.
Základné fakty o jezuitoch:
* Rád bol založený v roku 1540 Španielom sv. Ignácom z Loyoly. Spoločnosť Ježišova (ako sa jezuiti oficiálne nazývajú) má v 112 krajinách sveta asi 19.200 členov, v čase svojho vrcholu ich v 60. rokoch 20. storočia mala okolo 36.000. Je to čisto mužský rád, stúpa počet jeho členov najmä v rozvojových krajinách, predovšetkým v Indii.
* Pápež Klement XIV. v roku 1773 pod nátlakom takmer celej Európy rád zrušil, obnovil ho v roku 1814 pápež Pius VII.
* Jezuiti sú známi predovšetkým pre svoju prominentnú úlohu pri vzdelávaní, v teológii, misionárskej práci a publikačnej činnosti, so silným dôrazom na sociálnu spravodlivosť a ľudské práva. Riadia mnohé prestížne stredné školy i univerzity vo svete a vydávajú intelektuálne časopisy.
* Pápež Ján Pavol II., ktorý zomrel v roku 2005, sa dostal s jezuitmi do sporu. Podľa neho sa rád stal príliš nezávislý, ľavicový a politicky orientovaný, osobitne v Latinskej Amerike. Mnohí z teológov, voči ktorým v uplynulých rokoch uplatnil Vatikán disciplinárne opatrenia, boli jezuiti.
* Nového generálneho predstaveného jezuitského rádu volia v tajnom hlasovaní. Keď je zvolený, v súlade so stáročnou tradíciou delegáti nesmú opustiť sálu, kým nie je informovaný o výsledku voľby pápež.
|
| Nového vodcu Tibetu iba jeden nenájde - Hoci je stále plný sily, už uvažuje, čo bude, keď zomrie, pričom myšlienkami na smrť vyvoláva ducha tibetskej zmeny a čínsky hnev zároveň. V slovníku v poradí štrnásteho dalajlámu sa objavujú vety o žene ako o možnom nástupcovi. „Hoci budhistická doktrína pripúšťa inkarnáciu do obidvoch pohlaví, bol by to celkom nový jav v tibetskej histórii, keďze všetci doterajší dalajlámovia boli muži," podotkol pre Pravdu Georgios Halkias, odborník na Tibet z Londýnskej univerzity.
Nositeľ Nobelovej ceny za mier, ktorý v roku 1959 odišiel do exilu po tom, čo čínska armáda krvavo potlačila povstanie v tibetskej Lhase, na prednáškach a pre médiá dodáva, že nového lídra by mali vybrať, ešte kým on žije. Peking, ktorý chce mať všetko v Tibete pod kontrolou, sa zlostí a vystríha ho, že poruší budhistické zásady. Dalajlámu totiž po stáročia vyberali tibetskí mnísi, ktorí pátrali po prevteleniach nebohých duchovných vodcov. Tentoraz by právo výberu pripadlo 72-ročnému súčasnému dalajlámovi. Zmenu si chce odobriť v referende medzi mníchmi.
Nenásilný odpor
Ak vyjde tento scenár, je zrejmé, že Čína jeho nástupcu uznávať nebude. Robert Barnett z newyorskej Columbijskej univerzity naznačuje, že referendum je ďalším z prejavov nenásilného odporu, za čo dalajláma v roku v roku 1989 získal nobelovskú poctu. „Chce ukázať, že ak Tibeťania túžia výrazne pozmeniť svoje tradície, tak to dokážu aj bez použitia sily či hrozieb - na rozdiel od komunistov. Usudzujem, že plánom referenda upozorňuje Peking, aké ťažké je pre cudziu vládu kontrolovať kultúru či náboženstvo iného národa. Tieto hodnoty spojené so spomienkami na minulosť sú totiž významnejšie než zákony a obmedzenia uplatňované Čínou v Tibete," zdôraznil pre Pravdu Barnett, ktorý je riaditeľom tibetských štúdií.
Keďze Tibet žije pod čínskou nadvládou, je otázne, či by dalajláma hľadal svojho nástupcu na tomto území. Aj keď ho Čína neuzná, niet totiž pochybností o tom, že by si zaumienila zasahovať do jeho osudu. Halkias naznačuje, že tento fakt si treba všímať viac ako úvahy o možnom ženskom dalajlámovi: „Podstatnejšie ako reči o pohlaví je miesto znovunarodenia. Peking určite bude hľadať inkarnáciu na okupovanom území, kým súčasný dalajláma a Tibeťania v exile by nástupcu chceli mať v demokratickom štáte, ako je napríklad India."
Hľadaním pätnásteho tibetského duchovného vodcu sa však tajnička nekončí. Otázka znie, kto súčasného štrnásteho po jeho smrtí nahradí na určitý čas. „Pred Tibeťanmi vznikne úloha dohodnúť sa na dočasnom lídrovi, kým budú dvadsať rokov čakať na dospelosťnového dalajlámu. A toto bol vždy veľký problém v tibetských dejinách," upozornil Barnett.
Pokiaľ ide o nezávislosť Tibetu, Halkias verí, že miestni obyvatelia sa tohto sna nevzdajú, hoci zažili kruté potlačenie vzbúr. „Prehra Tibetu nie je len o Tibete - je to aj o hodnotách ľudí slobodného sveta, ktoré musíme zanechať budúcim pokoleniam," dodal na okraj postoja medzinárodného spoločenstva.
Naopak, Barnett v otázke nezávislosti kameň úrazu nevidí: „O nej to nie je, ale o tom, či Čína dovolí, alebo nedovolí Tibeťanom, aby sami prijímali dôležité rozhodnutia o ich každodennom živote, ekonomike a kultúre. Nezávislosť na tieto účely nie je podstatná, dokonca by to možno komplikovala. Treba iba, aby sa jedného dňa vodca v Pekingu zobudil a povedal: Dôverujme Tibeťanom, nech si oni vyberú svojich predstaviteľov, a pritom Tibet zostane súčasťou Číny." Vymieranie jazyka
Prínosom Číny pre Tibet je, že ho lieči zo zaostalosti. Ustupuje bieda, vyrástla dlhočizná železničná trať, zablatené cesty nahrádza asfalt a podobne. „Žiadna krajina však nepotrebuje inváziu, aby spoznala výhody rozvoja," podotkol Barnett. „Nikto nepoprie význam peňazí, ktoré Čína vložila do Tibetu. Sú však veci, ktoré dobrovoľne nepredáte -ľudské práva, demokratické pravidlá, právo na sebaurčenie," obrazne poznamenal Halkias.
Čínsky vplyv pritom ohrozuje tibetské tradície. „Neutíchajúci príchod Číňanov do Tibetu spôsobuje škodu na miestnej kultúre a zvyklostiach. Ak hovoríme o niektorých živočíchoch, že sú ohrozené, môžeme to povedať aj o tibetskej kultúre," tvrdí Halkias. Jazyk, jeden zo znakov národa, trpí tiež. Tibetčina prichádza o originálny rozmer. „Veľa mladých ľudí nielenže stráca poznatky o svojej kultúre, mnohí rečou svojich rodičov nehovoria; prípadne rozprávať po tibetsky ešte vedia, ale čítať už nie," povedal Barnett.
(C) Perex, a.s.
***
Novým dalajlámom by mohla byť aj žena; pričom môj nástupca, ešte kým žijem, možno bude vybraný mimo Tibetu, ak by som mal zomrieť ďaleko od vlasti Dalajláma, tibetský exilový vodca
Fakty o Tibete
* V roku 1950 Tibet obsadila čínska armáda, neskôr Peking z neho vytvoril autonómnu oblasť. * Podľa údajov z roku 2000 v Tibete žije 2,76 milióna obyvateľov. * Hlavným zdrojom obživy je poľnohospodárstvo a chov dobytka. * Tibet má rozlohu vyše 1,2 milióna štvorcových kilometrov. * Priemerná nadmorská výška je až 4 900 metrov; hlavné mesto Lhasa leží vo výške 3 650 metrov.
Foto popis| Vzťahy medzi Pekingom a Tibeťanmi žijúcimi mimo vlasti sú napäté. V decembri to potvrdil prípad Miss Tibet 2006, ktorú zvolili v Indii. Tsering Chungtaková (na snímke vľavo) sa chcela v Malajzii zúčastniť na súťaži Miss kráľovná turizmu 2007; usporiadatelia jej pod tlakom Číny vnucovali, že si musí navliecť šerpu s nápisom Miss Tibet-Čína, čo 22-ročná študentka sociológie odmietla, a preto ju vyradili zo súťaže krások. Vpravo sa čínsky vojak prechádza na námestí v Lhase pred palácom Potala, ktorý bol sídlom dalajlámu.
Autor: Miroslav Čaplovič
7.01.2008
|
| Zajtra bude Sviatok Zjavenia Pána – Traja králi - BRATISLAVA 5. januára (SITA) - Na Východe bol už od tretieho storočia 6. január sviatkom Zjavenia Pána (Epifánia). Cirkev si v ňom pripomínala "tri zázraky“: príchod mudrcov z Východu, Ježišov krst a jeho prvý zázrak v Káne Galilejskej. Vo 4. storočí sa tento sviatok rozšíril aj na Západe, kde liturgia a čítania kládli dôraz predovšetkým na poklonu mudrcov z Východu. Títo učenci z Perzie boli v apokryfných spisoch a náboženských legendách zobrazovaní ako "traja králi“ s menami Gašpar, Melichar a Baltazár, hoci evanjeliový záznam tohto príbehu (Mt 2, 1-12) o ich počte, kráľovskej hodnosti a menách, nič nehovorí.
Kult Troch kráľov bol v stredoveku veľmi rozšírený. Ich údajné relikvie sa prechovávali v Miláne, odkiaľ ich cisár Fridrich Barbarossa (1155-1190) odniesol do Kolína nad Rýnom, kde boli uložené v katedrále.
Zjavenie Pána je zjavením Ježiša Krista ako Mesiáša Izraela, Božieho Syna a Spasiteľa sveta. Spolu s Ježišovým krstom v Jordáne a so svadbou v Káne sa slávi poklona Ježišovi zo strany "mudrcov“, ktorí prišli z Východu. V týchto mudrcoch, ktorí sú predstaviteľmi okolitých pohanských náboženstiev, evanjelium vidí prvotiny národov, ktoré prijímajú dobrú zvesť o spáse skrze vtelenie. Príchod mudrcov do Jeruzalema s cieľom pokloniť sa židovskému kráľovi ukazuje, že v mesiášskom svetle Dávidovej hviezdy hľadajú v Izraeli toho, kto bude kráľom národov. Zjavenie Pána zvestuje, že všetky národy vstupujú do rodiny patriarchov a nadobúdajú "výsady vyvoleného ľudu“ (KKC 528).
Informácie poskytla agentúre SITA Tlačová kancelária Konferencie biskupov Slovenska.
rp;pu;pe |
| Adam a Eva - Na Štedrý deň slávia meniny Adam a Eva. Pamiatka prarodičov pripomína prvý hriech a jeho následky, ale aj nádej na spásu. V Biblii čítame, že Boh stvoril človeka ako vrchol tvorstva na svoj obraz. Znamená to, že ako jediné stvorenie ho obdaril dušou a slobodnou vôľou. Keď videl, že Adam nemá medzi ostatnými živočíchmi partnera, stvoril mu Evu a rozkázal im množiť sa a podmaniť si zem.
Prví ľudia boli dokonalí, bez náklonnosti k hriechu. Nemali zomrieť, ale plynulo prejsť do večnej blaženosti. Aby si však túto blaženosť zaslúžili a sami sa rozhodli pre Boha, dostali slobodnú vôľu a zákaz jesť zo stromu poznania dobra a zla. Diabol, čiže padlý anjel, ktorý za svoju vzburu voči Bohu už dostal večný trest, ľuďom závidel. Oklamal Evu a donútil ju prestúpiť Boží zákaz a ona naviedla na hriech aj Adama. Ľudia stratili nevinnosť, čo Biblia vyjadruje slovami “zbadali, že sú nahí”.
Boh všetkých účastníkov hriechu potrestal. Preklial hada, žene predpovedal pôrodné bolesti a večnú nenaplnenú túžbu po mužovi, ktorý bude nad ňou vládnuť, a Adam ako zástupca ľudstva mal spoznať námahu, spojenú s dorábaním chleba. Hlavným trestom však bola strata spojenia s Bohom. Ale spravodlivý Sudca prejavil zároveň svoje milosrdenstvo a prisľúbil ľudstvu Vykupiteľa. Súvis medzi prvým hriechom a vykúpením z neho – čiže aj medzi udalosťou z raja a Vianocami - zdôrazňuje pomenovanie Ježiša Krista “posledným Adamom” a jeho matky Márie “druhou Evou”. Eva je matkou prirodzeného života ľudstva, Mária zas duchovného života vykúpených. Prvý Adam symbolizuje ľudskú slabosť a hriešnosť, Ježiš Kristus víťazstvo nad smrťou a spásu.
O živote Adama a Evy po vyhnaní z raja sa Biblia nezmieňuje. Spomína iba ich synov a dcéry, z ktorých menuje troch. Prvorodeného Kaina, Ábela, ktorého Kain zabil, a Seta, náhradu za Ábela. Cirkev zachovala tradíciu o bohumilom živote Adama a Evy, na východe sa dokonca uctievajú ako svätí.
www.pravda.sk
|
| Labuda: Verme, že láska nie je tovar + VIDEO - "Život ma naučil, že za lásku sa platí. Ale z tohto pohľadu sa na lásku netreba dívať - treba ju prežívať, vždy znovu začínať a veriť tomu, že to nie je tovar a že to nestojí nič," odpovedal herec Marián Labuda v utorkovom "predvianočnom" online rozhovore s čitateľmi Pravda.sk
Herec Marián Labuda sa narodil v Hontianskych Nemciach pred 63 rokmi. Po štúdiu Divadelnej fakulty VŠMU v Bratislave nastúpil do SND a v roku 1968 spoluzakladal Divadlo na Korze. V rokoch 1971-1989 bol členom Novej scény v Bratislave, od roku 1991 patrí opäť do súboru Činohry SND a pravidelne hosťuje na divadelných scénach v rodnej krajine i v susednom Česku.
Marián Labuda bilancuje rok 2007
Za svoju hereckú kariéru si stihol Marián Labuda zahrať vo viac ako stovke hier, v roku 2005 exceloval ako prezident Jozef Tiso v hre divadla Aréna s názvom Tiso. Za svoj výkon získal i ocenenie Dosky 2005.
Bohatá je aj Labudova filmografia. Do pamäti filmových divákov sa zapísala predovšetkým jeho postava z komédie Jiřího Menzla Vesničko má středisková. Po nežnej revolúcii sa zaradil k najobsadzovanejším slovenským hercom v českých filmoch. Vytvoril postavy v snímkach ako Kráľ Ubu, Všichni moji blízcí, Akumulátor, Obsluhoval jsem anglického krále či Roming. Pre Slovenskú televíziu naposledy nakrútil televízny film Zima kúzelníkov.
V lete 2007 ho na festivale Artfilm ocenili poctou a trofejou Hercova misia za mimoriadny prínos do hereckého umenia v oblasti filmu.
Pravda.sk 18.12.2007
|
| Pre dva dni stratila na penzii štyri tisícky - Dva dni obrali pani Kvetoslavu Najvirtovú z Veľkých Kapušian o vyše štyritisíc korún na dôchodku. Odchádzala totiž do penzie na konci roka 2003, keby bola počkala do januára 2004, mala by penziu o pár tisíc vyššiu. Spôsobila to zmena zákona. Kedže s tým nemohla už nič robiť, dúfala aspoň, že postupnými valorizáciami jej penzia narastie. Lenže budúcoročné zvýšenie jej prinesie zrejme len tristo korún mesačne.
„To čo je za zvýšenie? To je skoro nič. Veď príde euro, potraviny idú hore, to si budeme len labu lízať," hovorí. Jej manžel je totiž tiež na penzii - predčasnej. Musel odísť do dôchodku o päť rokov skôr, lebo ho pre vek už nechceli nikde zamestnať.
„Má o päťtisíc nižší dôchodok, ako mohol mať. Počítali sme s lepšou valorizáciou, ako má byť tá budúcoročná. Ekonomika rastie, nech škrtia na iných veciach, nie na dôchodcoch. My máme ešte nejaké úspory, ale čo s tými, ktorí ich nemajú?" pýta sa. Obaja sú navyše cukrovkári, držia finančne náročnú diétu. „Keď dostanem po zmene meny dôchodok tristo eur, veď ma vystrie," dodáva.
Pani Najvirtová sa netají tým, že je ľavičiarka a vo voľbách dala svoj hlas Smeru, vláda však podľa nej zatiaľ nerobí sociálnu politiku pre všetkých. „Za nespravodlivosti v dôchodkoch môže Kaníkova reforma, je však načase, aby táto vláda s tým začala niečo robiť," tvrdí. Nie je podľa nej normálne, že o odchode do dôchodku sa dá špekulovať -čo sa finančne viac oplatí. „Vláda by mala urobiť také opatrenia, aby platili pre každého žiadateľa o penziu rovnaké pravidlá," uzatvára.
Autor: (ses)
Pravda 15.12.2007 |
| Prezident bude rozdávať vyznamenania - Prezident Ivan Gašparovič v deň vzniku Slovenskej republiky opäť udelí štátne vyznamenania. Vláda mu navrhla 15 kandidátov. Vojenský dôstojník, partizánsky veliteľ a neskôr nepriateľ socialistickej vlasti Alexander Korda dostane posmrtne najvyššie štátne vyznamenanie, Kríž Milana Rastislava Štefánika I. triedy.
Udeľuje sa ľuďom, ktorí sa nasadením vlastného života zaslúžili o obranu Slovenskej republiky, o záchranu ľudského života alebo záchranu značných materiálnych hodnôt. Korda bol od roku 1938 vojakom z povolania. Po vzniku SR učil, podieľal sa na protifašistickom odboji v armáde. Od roku 1942 bol v ilegálnej vojenskej odbojovej organizácii, velil výcvikovému táboru Oremov Laz, pomáhal vyzbrojovať partizánske jednotky. Počas SNP bol veliteľom 25. pešieho práporu Tretej taktickej skupiny 1. čs. armády na Slovensku. Po vojne krátko pôsobil ako zástupca veliteľa vojenskej akadémie v Hraniciach na Morave a v Mladej Boleslavi. Po februári 1948 bol prenasledovaný, v roku 1949 odsúdený na doživotie za vyzvedačstvo a vlastizradu. Zomrel vo väzení o deväť rokov neskôr.
Kríž Milana Rastislava Štefánika III. triedy si za záchranu životov odnesie železničiarka Gabriela Korytárová, ktorá vyniesla z horiaceho domu päť detí. Korytárová bola v službe v Borši, patriacej k železničnej stanici Streda nad Bodrogom, keď začal horieť dom s deťmi bez rodičov.
Rad Bieleho dvojkríža II. triedy, udeľovaný cudzincom, ktorí sa významne zaslúžili o Slovenskú republiku, dostane maďarský Slovák, básnik Gregor Papuček. Básne začal písať na základnej škole, do slovenského literárneho života sa zapojil v roku 1975. Založil Literárnu sekciu slovenských spisovateľov, a ako sám píše, v roku 1988 z omylu založil literárny a kultúrno-spoločenský časopis SME. "V nežičlivom prostredí, kde Slováci už odjakživa žijú prevažne bez slovenských škôl a slovenských bohoslužieb, som robil čo sa dalo. Viedol som Literárnu sekciu, neskôr Združenie slovenských spisovateľov, v jedinom slovenskom týždenníku (Ľudové noviny) som pre mládež redigoval literárnu rubriku Škola milovníkov literatúry, atď. Popri tom som vydal sedem knižiek. Do priazne milého Čitateľa aj touto cestou venujem túto ôsmu," napísal o sebe pri vydaní antológie básní Chodníky pred troma rokmi.
Prezident udelí aj Pribinov kríž, ktorým sa oceňujú zásluhy o hospodársky, sociálny alebo kultúrny rozvoj republiky. Pribinov kríž I. triedy dostane in memoriam historik Anton Špiesz. Pracoval v Historickom ústave Slovenskej akadémie vied (SAV), vydal niekoľko kníh o hospodárskych dejinách Slovenska. V roku 1961 vyšla jeho prvá práca Manufaktúrne obdobie na Slovensku 1725-1825. Ilustrované dejiny Slovenska, kde opisuje vývoj od príchodu Slovanov do roku 1989 vyšli v prvej polovici 90. rokov dvakrát pod názvom Dejiny Slovenska – na ceste k sebauvedomeniu. Zomrel pri skúmaní v archíve vo Viedni.
Pribinov kríž II. triedy navrhla vláda udeliť deviatim osobnostiam. Medzi nimi je ďalší historik, popularizátor dejín a plodný autor Pavel Dvořák. Začínal poviedkami a publicistikou. Patrí k najvýznamnejším autorom literatúry faktu na Slovensku. Historické dianie priblížil verejnosti cez konkrétne ľudské osudy a dramatické udalosti. V štyroch zväzkov opísal Odkryté dejiny Slovenska a zaznamenal Stopy dávnej minulosti. V jeho vydavateľstve RAK vyšli Kroniky stredovekého Slovenska, Legendy stredovekého Slovenska, Kronika anonymného notára kráľa Bela či kniha Poctivá obec budmerická Jána Tibenského (I. 1996, II. 1998). Napísal predlohy k televíznym a rozhlasovým umelecko-náučným reláciám z najstaršej histórie nášho územia a k mnohým publicistickým seriálom z dejín Slovenska. Venuje sa dejinám Bratislavy.
Ocenení budú aj hudobný skladateľ, muzikológ, žiak Alexandra Moyzesa Ladislav Burlas, jaskyniar, geograf, autor knihy Slovenské jaskyne Anton Droppa, jazykovedec Milan Majtán, autor monografie Názvy obcí na Slovensku za posledných 200 rokov, spoluautor knihy Vyberte meno pre svoje dieťa, právnik Dušan Rolla, autor monografie o Kolomanovi Sokolovi Čas, ktorý som žil, pediater Anton Miroslav Šašinka, riaditeľ Parazitologického ústavu SAV Pavol Dubinský, ekonóm Štefan Kassay, autor knihy Podnik a podnikanie o nosných oblastiach riadenia podniku. S Ivanom Stadruckerom napísal knihu Kassayov princíp o živote podnikateľa, vedca a pedagóga.
Pribinov kríž II. triedy prevezme aj Nina Holá, generálna tajomníčka Slovenskej ligy v Amerike (SLA), združujúcej organizácie a spolky krajanov v USA. Liga bola založená v máji 1907 v Clevelande, v roku 1914 vypracovala Memorandum o krivdách a požiadavkách slovenských - politický program, ktorý vyjadroval základné požiadavky slovenského národa. V októbri 1915 podpísali SLA a České národné združenie Clevelandskú dohodu, ktorá v piatich bodoch hovorila o spoločnom štáte Čechov a Slovákov v rovnoprávnej federácii. SLA má asi 300-tisíc členov.
Pribinov kríž III. triedy udelí prezident dvom etnografom Viliamovi Jánovi Gruskovi a Michalovi Šmajdovi. Gruska ako scénograf, pedagóg, etnograf, dramaturg, scenárista a režisér pracuje pre film aj folklór. Pri hľadaní filmových exteriérov sa venoval výskumu a záchrane tradičnej ľudovej kultúry, zvykov a ľudových remesiel. Na jeho podnet vzniklo množstvo folklórnych skupín a ľudových hudieb, mnohé účinkovali v jeho programoch na folklórnych festivaloch Východná, Detva, Zuberec, Turiec a iných. Napísal niekoľko kníh, za neznáme Slovensko získal cenu za najlepšiu publikáciu SR a ČR. Písal o Milovi Urbanovi a Milanovi Rúfusovi, vydal zborník Ľudový nábytok Slovenska, cesty hudby k mladým a mladých k hudbe. Pracoval na operách, baletoch, inscenáciách, rozhlasových hrách, filmoch. Šmajda je etnograf, folklorista a spisovateľ. Venuje sa antropológii rusínskeho etnika na Slovensku.
SITA
12.12.2007
|
| Pracovný úraz (opis deja pre poisťovňu): - Vážená poisťovňa,
v odpovedi na Váš list, v ktorom ste ma žiadali o upresnenie môjho úrazu, Vám uvádzam nasledovné:
Do oznámenia o úraze som uviedol, že som si pracovný úraz spôsobil sám. Som zamestnaný ako murár a v uvedený deň som pracoval úplne sám na stavbe domu. Po dokončení práce mi zostalo asi 250 kg tehál na streche dokončeného domu. Zišiel som teda dolu, tam som cez pripravenú kladku vytiahol prázdny sud, do ktorého som chcel uložiť tieto zostávajúce tehly. Lano som dolu pevne zabezpečil a šiel som na strechu naložiť tehly do suda. Po naložení všetkých tehál som zišiel opäť dolu, aby som ten sud s tehlami spustil. V poistnej zmluve máte uvedené, že vážim iba 75 kg. V momente, keď som lano odviazal a držal ho iba v ruke, uistil som sa o tom, že zemská príťažlivosť (inteligenti tomu hovoria že 'gravitácia') existuje. Ako som už vyššie uviedol, sud, ktorý má sám o sebe 25 kg, bol naložený ďalšou tiažou - 250 kg tehál. Ako si veľmi ľahko domyslíte a predstavíte, bol to márny súboj - moja váha 75 kg nemohla odolať tak ťažkému sudu - a než som si uvedomil tieto súvislosti, bol som už v prudkom pohybe nahor (pomer síl cca 1 ku 4) a sud (sviňa jedna) ktorý bol pôvodne na úrovni strechy baraku, padal smerom dolu. Samozrejme na úrovni asi tretieho podlažia sme sa stretli - ja a menovaný sud. To vysvetľuje tú zlomeninu kosti lebečnej a lícnej, ako aj vykĺbenie ramena. Po tomto stretnutí so sudom som však pokračoval stále nahor, až som sa zastavil s prstami uviaznutými v kladke. Napriek veľkej bolesti a plackatým prstom som sa stále držal lana – nebolo čoho iného sa držať. Ale v tom momente sud s tehlami dopadol na zem a rozbilo sa mu dno! Ako som už uviedol, sud sám o sebe váži 25 kg a ja, ako máte uvedené v poistnej zmluve vážim 75 kg. No a keďže gravitačný zákon medzitým ani nezrušili, ani nenovelizovali, stále platil. Ľahko si domyslíte nasledujúci dej - ja s mojimi 75 kg hore na kladke a sviňa sud - už vyprázdnený a vážiaci iba 25 kg - dolu. Neviem koľko to trvalo, ale bolo to rýchle - znovu sme sa stretli. Ja (75 kg) letiaci dolu a sviňa sud (25 kg, rok výroby 1978) nahor. V okolí tretieho poschodia sme sa teda znovu stretli - následkom sú zlomeniny oboch členkov. Členkov preto, lebo som padal v pozore. Padal som teda ďalej smerom nadol, kde som prudko dopadol na zem (tvrdú, nepršalo už 2 mesiace), čím vysvetľujem rozdrvené kolená a panvu. V týchto strašných bolestiach som už nedokázal lano v rukách udržať, preto som ho pustil. Priznávam, že som mal viac uvažovať, ale nešlo to. Tým sa stalo, že sviňa sud v spolupráci so sviňa gravitáciou sa ocitol v prudkom pohybe nadol, presne na miesto, kde som ležal - to vysvetľuje tie moje tri zlomené rebrá. Dúfam, že som Vám dostatočne vysvetlil priebeh poistnej udalosti. Čo si ešte pamätám, sud po dopade na mňa sa skotúľal a zlomil mi palec pravej ruky.
S pozdravom Matej
mail |
| Veriaci v Trnave oslavujú plačúci obraz - Trnavčania pokračujú v tristoročnej tradícii.
TRNAVA. V trnavskom Dóme sv. Mikuláša v týchto dňoch oslavujú obraz Panny Márie Trnavskej, ktorý podľa legendy krvácal a slzil. Na deväť dní trvajúce oslavy Novéna prichádzajú veriaci z celého Slovenska.
Zázraky spred 300 rokov
Obraz Panny Márie Trnavskej pochádza z Ríma, je kópiou obrazu z tamojšieho kostola sv. Alexeja a Bonifáca. Podľa legendy, keď Uhorsko ohrozovali Turci v roku 1663, objavili sa na obraze kvapky krvi, Turci vtedy Trnavu nenapadli. V roku 1708 sa na obraze objavili slzy.
„O novodobých zázrakoch som nepočul. Skúma ich komisia iba vtedy, keď dostane podnet,“ povedal hovorca Bratislavsko-trnavskej arcidiecézy Tibor Hajdu. Podľa správcu farnosti komisia zázraky vyšetrovala pred takmer tristo rokmi. „Existuje zápis o výpovediach 24 svedkov.“ povedal dekan Imrich Polák.
Procesia mestom
Obraz v prvý deň Novény prevezú kňazi z bočnej kaplnky do stredu kostola a za zvukov fanfár ho umiestnia na oltár. V posledný deň osláv, 21. novembra, ponesú obraz na čele procesie mestom. Je to tradícia od roku 1710, keď sa, podľa Trnavčanov, vďaka procesii s obrazom skončil mor. Ľudia verili, že ich zachránila Panna Mária Trnavská. „Radní páni jej vtedy prečítali verejné poďakovanie a prisľúbili, že každý rok budú robiť sprievod,“ povedal dekan.
Tradíciu obnovil primátor
Tradíciu, ktorá medzičasom zanikla, obnovil súčasný primátor Štefan Bošnák.
Racionálnym vysvetlením slzenia obrazov je zrážanie vodných pár, ku ktorému dochádza, keď ľudia v studenom kostole nadýchajú.
16. 11. 2007 | (bej)
SME 16.11.2007
|
| Cukor ničí sexuálny život - VANCOUVER – Strava typického západného človeka je plná cukru. Podľa kanadských vedcov sa preto netreba čudovať, že máme stále väčšie problémy so sexom.
Jednoduché cukry totiž narúšajú rovnováhu pohlavných hormónov v tele a tlmia libido. Obmedzujú v tele produkciu látok, ktoré znižujú hladinu pohlavných hormónov. Čím viac cukru, tým horšie zdravotné dôsledky, predovšetkým u žien s nadváhou.
Jednoduché cukry (glukóza a fruktóza) sa metabolizujú v pečeni, ich nadbytok sa potom premení na tuky, predovšetkým triglyceridy. Pri laboratórnych testoch na bunkových kultúrach sa zistilo, že syntéza veľkého množstva reklama
tuku deaktivovala gén kódujúci SHBG (globulín viazaný na pohlavný hormón), takže v krvnom riečisku klesla hladina SHBG. Tento globulín je pritom dôležitý pre distribúciu testosterónu a estrogénu v tele a predovšetkým jeho transport do buniek.
Malé množstvo SHBG zvyšuje hladinu testosterónu a estrogénu nad zdravú mieru, zvyšuje riziko akné, neplodnosti, polycystických vaječníkov a rakoviny maternice u obéznych žien. Narúša sa aj rovnováha medzi mužským a ženským pohlavným hormónom (estrogénom), takže ženy sú viac ohrozené chorobami srdca.
Výskum účinkov cukru na fyziológiu človeka uskutočnil tím profesora Geoffreyho Hammonda z University of British Columbia vo Vancouveri.
Zdroj: Famous
12.11.2007
|
| Sladká choroba, horký problém - Cukrovka je téma, ktorá sa na Slovensku týka nielen 300tisíc diabetikov, čo o svojej chorobe už vedia. Podľa odhadov je ešte ďalších 70- až 100-tisíc tých, čo o svojej zvýšenej hladine cukru v krvi netušia. Diabetes je ochorenie, ktoré sa právom považuje za pandémiu. V polovici 80. rokov bol počet diabetikov celosvetovo asi 30 miliónov. Dnes ich je 170- a v roku 2030 ich bude 370 miliónov!
„Niekedy položartom hovoríme, že cukrovka sa raz stane fyziologickým, prirodzeným stavom, že každý z nás časom bude diabetik," hovorí MUDr. Zuzana Némethyová, hlavná odborníčka pre diabetes 2. typu. „A výnimkou budú tí, čo ju mať nebudú." Je to žartovanie cez slzy, pretože cukrovka o štvrtinu skracuje život, je jednou z najčastejších príčin slepoty, zlyhania obličiek, netraumatických (čiže nie po úraze) amputácií nôh. Hovoria jej „salámová choroba". „Krája vás ako salámu, lebo vás amputuje," tvrdí prof. MUDr. Marián Mokáň, DrSc., prezident Slovenskej diabetologickej spoločnosti. Asi polovica pacientov má už pri prvom diagnostikovaní cukrovky 2. typu srdcovo-cievne komplikácie.
Predovšetkým treba rozlišovať medzi cukrovkou 1. a 2. typu, pretože práve diabetes 2. typu tvorí 90 - 95 % všetkých prípadov cukrovky. Diabetes 1. typu sa zvyčajne vyskytuje u mladých ľudía detí, je spôsobený nedostatočnou tvorbou inzulínu v pankrease, pacient obyčajne nemá nadváhu ani obezitu a od prvej chvíle ochorenia je odkázaný na príjem inzulínu. Príčinou tohto typu choroby je to, že hormón inzulín, ktorého úlohou je dodávať do buniek cukor, chýba. Za tento druh cukrovky človek nemôže. Žil a stravoval sa normálne, ale jeho telo začalo z nejakého dôvodu vytvárať protilátky proti svojim betabunkámv pankrease tvoriacim inzulín - a zničilo ich. Ide o autoimunitnú chorobu, ktorú mohol naštartovať vírus či chemikália, banálna infekcia.
Väčšina pacientov má teda cukrovku 2. typu a to je tá, ktorej sa často vieme a môžeme vyhnúť. Cukrovka 2. typu častejšie postihuje ľudí v strednom a vyššom veku. Zjednodušene možno povedať, že cukrovka 2. typu je spôsobená nedostatočným účinkom inzulínu (inzulínová rezistencia) a postupným vyčerpaním pankreasu. Pankreas inzulín vyrába, ale v nedostatočnom množstve, alebo ho telo nedokáže využiť. Doc. MUDr. Jozef Michálek, PhD., riaditeľ Národného endokrinologického a diabetologického ústavu v Ľubochni použil v knihe Diagnóza cukrovka paralelu s kľúčom. Kým pri ochorení 1. typu kľúč chýba, v druhom prípade kľúč máme, ale zámok, do ktorého ho zasúvame, je zhrdzavený. Diabetes 2. typu je do určitej miery dedičný, takže môžeme zdediť vlohy na zhoršené spracovanie cukrov. Je však dokázané, že vzniku tohto ochorenia napomáhajú rizikové faktory ako obezita a s ňou súvisiace nevhodné stravovanie, sedavý spôsob života a stres. Zo štatistík vyplýva, že viac ako 95 % novodiagnostikovaných diabetikov 2. typu zanedbáva telesnú aktivitu.
Pokračovanie - s. 39
Sladká choroba, horký problém
Dokončenie - s. 40
Čistý extrakt z toho, ako sa cukrovke 2. typu možno vyhnúť, zhrnul MUDr. Igor Bukovský z Ambulancie klinickej výživy v Bratislave v dvoch slovesách: „Nepriberte a hýbte sa!" Sám sebe pankreasom
Ak sa cukor nemôže dostať do bunky, pretože inzulín mu z rozličných dôvodov do nej nevie „otvoriť dvere", ostáva kolovať v krvi. Poškodzuje celé krvné riečisko i nervový systém. Poškodené cievy rovná sa zlé fungovanie orgánov, ktoré cievy zásobujú. Preto sa diabetikom zhoršuje zrak, prestávajú im pracovať obličky, majú častejšie infarkty, mŕtvice a poškodenie ciev dolných končatín môže viesť k amputáciám. Aby teda cukor nestihol v organizme narobiť veľa zla, treba cukrovku odhaliť čo najskôr. Vyšetrenie hladiny krvného cukru je automatickou súčasťou preventívnej prehliadky u praktického lekára. Pri podozrení na niektorý z príznakov plazivo sa blížiacej cukrovky by však každý obvodný lekár mal urobiť opakované vyšetrenie hladiny krvného cukru. Riziko cukrovky 2. typu stúpa najmä s vekom. Pri príležitosti Svetového dňa diabetu, ktorý je 14. novembra, sa vždy na rôznych miestach Slovenska uskutočňujú aj bezplatné merania hladiny cukru pre verejnosť.
Potvrdená (to znamená opakovane zistená) hodnota cukru v krvi nalačno 7 mmol/l a viac znamená diagnózu diabetes mellitus. Ak sa opakovane meria hladina krvného cukru po najedení, u diabetika býva 11 mmol/l alebo vyššia. „Jednorazové meranie hladiny krvného cukru môže síce odhaliť pacienta, u ktorého je už cukrovka rozbehnutá, ale vôbec nemusí odhaliť skoršie štádiá choroby," podotýka v knihe Diagnóza cukrovka doc. Michálek. „Preto každého pacienta, ktorému sme zistili hladinu cukru na podozrivej hranici, podrobíme aj záťažovým testom, aby sme odhalili, či išlo o náhodné zvýšenie krvného cukru, alebo o nastupujúci diabetes." Záťažový, tzv. orálno-glukózo-tolerančný test odporúča tento odborník absolvovať u diabetológa. Pacientovi sa meria hladina cukru v krvi (glykémia) pred a po vypití cukrového roztoku.
Na rozdiel od cukrovky 1. typu má liečba pri diabete 2. typu vždy niekoľko stupňov. Pri cukrovke v ľahšom štádiu sa začína diétou, znížením hmotnosti a ak to nemá po istom čase efekt, predpisujú sa tzv. orálne antidiabetiká. Každý novodiagnostikovaný pacient by sa mal dostať do starostlivosti špecialistu. Sieť diabetologických ambulancií (je ich vyše 170) je na Slovensku pomerne široká. Do tretice prichádza na rad pichanie inzulínu. Podľa najnovších odporúčaní celosvetovej iniciatívy Control To Goal (Kontrolou k cieľu) je pacienta potrebné liečiť tak, aby do pol roka od stanovenia diagnózy dosiahol hodnotu glykovaného hemoglobínu menej ako 6,5 %. Glykovaný hemoglobín je parameter, ktorý sa nedá tak ľahko oklamať. Označuje priemer hladín cukru v krvi za obdobie 8 - 12 týždňov. Cukrovka je liečiteľné ochorenie, ale vyliečiteľná zatiaľ nie je. Najlepšie je nikdy ju nedostať. Žiť s ňou „v mieri" znamená už navždy dodržiavať prísnu disciplínu. Pacient s cukrovkou sa stane sám sebe vlastným pankreasom. Aktívne ovplyvňuje hodnoty cukru vo svojej krvi a záleží len na ňom, či ho cukrovka bude „požierať", alebo nie.
Balansovanie na hrane Mať cukrovku znamená stále balansovať medzi vysokou a nízkou hladinou cukru. Nič z toho nesmie byť „príliš", pretože keď hladina cukru klesne, hrozí hypoglykemická kóma, ak je cukru v krvi priveľa, ničia sa cievy zásobujúce dôležité orgány. Na nízku hladinu cukru sú citlivé najmä nervové bunky. Stačí krátky čas a začnú zlyhávať vo svojej činnosti. Diabetik s hypoglykémiou sa môže začať správať vyslovene neprimerane. Spomalí sa mu myslenie, môže pôsobiť opito. Ku nízkej hladine krvného cukru teda môže dôjsť, ak má človek veľa inzulínu alebo málo jedla. Aj preto sa pacienti na inzulíne zo strachu pred hypoglykemickou krízou stále niečím „dojedajú". Podľa jednej štúdie, ktorú nedávno prezentovali v Amsterdame, tí, ktorí raz alebo viac ráz zažili hypoglykemickú krízu, pribrali na inzulíne v priemere 6,8 kg, zatiaľ čo pacienti bez tohto zážitku 2,2 kg. Priberanie pri užívaní inzulínu však nie je nutnosť, naopak, cukrovkári by mali schudnúť, pretože už aj malé zníženie hmotnosti vedie ku lepšej glykemickej kontrole! Liečba novými inzulínovými analógmi, modernými inzulínmi, ktoré napodobňujú vylučovanie inzulínu z pankreasu zdravého človeka, môže byť voľbou práve pre tých pacientov, ktorí sa obávajú nárastu hmotnosti.
Ku hyperglykémii, čiže vysokej hladine cukru v krvi dochádza, ak má diabetik málo inzulínu alebo sa príliš dobre najedol. Pociťuje častejšie nutkanie na močenie, viac pije, môže sa objaviť aj acetónový zápach z úst. Na vine môže byť aj fyzická záťaž. Dávku jedla alebo inzulínu musí prispôsobiť aj tomu, akú fyzickú námahu plánuje vynaložiť. Na toto slúžia glukometre, s pomocou ktorých si diabetici vedia odmerať hladinu cukru v krvi. „Ak dvaja diabetici chcú vyliezť na Kriváň, mali by si pod ním sadnúť, zmerať si glykémiu a v polovičke trasy to zopakovať. A na vrchole takisto," píše doc. Michálek. „Ak jeden z nich zistí, že má nízku glykémiu, zrejme sa mal pred cestou viac najesť. Ak ju má ten druhý vysokú, mal zas jesť menej. Glukometre nie sú na to, aby si nimi pacient meral glykémiu len z času na čas. Diabetik má glukometer na to, aby sa pravidelne kontroloval. Je to ukazovateľ jeho životných potrieb z hľadiska nedostatku alebo nadbytku cukru."
Viete, aká je hladina vášho cukru v krvi? Ak sa aj považujete za zdravého, myslite v najbližších dňoch na to, že by ste si to mali dať zistiť. Najmä ak máte nadmernú hmotnosť a viac ako 45 rokov. 12,5 % Slovákov má nalačno tzv. hraničnú glykémiu, určitú poruchu na úrovni metabolizmu glukózy nazývanú aj prediabetes. Je to stav, pri ktorom je hladina cukru v krvi vyššia ako normál, ale ešte nedosahuje parametre cukrovky. Hraničná glykémia nalačno sa v takomto prípade pohybuje od 5,6 do 6,9 mmol/l. U ľudí s prediabetom je veľmi pravdepodobné, že u nich časom „vypukne" cukrovka. Môžu však urobiť aj najviac preto, aby sa to nestalo. Ako sa hovorí: Buďme na seba sladší, ale cukrovku nepodceňujme!
***
Príznaky cukrovky Rozvinutú cukrovku charakterizujú príznaky ako intenzívny smäd, suchosť v ústach a časté nutkanie na močenie - vrátane noci. Niekedy aj rýchle chudnutie. Ak totiž stúpa hladina cukru v krvi, časom prekoná tzv. „obličkový prah" a dostáva sa do moču. Organizmus si totiž určité dôležité prvky pustí do moču až vtedy, keď ich množstvo prekoná určitú hranicu. Cukor na seba viaže vodu, to vieme podľa toho, že keď pocukrujeme maliny alebo jahody, časom „pustia vodu". To isté robí aj cukor v moči -strháva so sebou vodu. Človek, ktorému stúpa cukor v krvi, veľa močí a potrebuje veľa piť, aby stratenú vodu nahradil. Preto sa aj v minulosti diabetu hovorilo medová alebo cukrová úplavica. S vodou však človek nevylučuje len cukor, ale aj iné dôležité látky a ak to trvá dlhší čas, pacient môže nevysvetliteľne chudnúť a cítiť sa unavený, malátny. Toto sú však všetko príznaky pokročilejšieho štádia ochorenia. „Väčšinou ľudia so zvýšenou hladinou cukru v krvi tento fakt ani obzvlášť nepociťujú a vôbec sa necítia byť chorí. Zvýšená hladina cukru v krvi totiž nebolí," upozorňuje diabetologička MUDr. Adriana Ilavská z Diabetologickej ambulancie Železničnej nemocnice s poliklinikou v Bratislave.
Štyri základné liečebné metódy cukrovky Diéta - má pokrývať nevyhnutnú energetickú spotrebu chorého, strava má byť pestrá a musí byť pravidelná. Fyzická aktivita - všetky rekreačné športy, ale mali by byť vykonávané pravidelne. Diabetik nesmie premáhať svoje sily, aby nenastala hypoglykemická kríza. Perorálne antidiabetikum -používa sa v prípade, že pacientovi aspoň čiastočne funguje pankreas - a už nestačí diéta. Inzulín - požíva sa pri diabete 1. typu od začiatku, pri diabete 2. typu, ak už liečba tabletkami nestačí na dosahovanie odporúčaných hodnôt glykémie v krvi.Bicyklom proti cukrovke Výskumníci na prestížnej McMaster University v Kanade vynašli „zrýchlenú" verziu efektívneho programu aktivity proti cukrovke: * Najprv sa 10 minút rozcvičte, zohrejte si svaly. * Na stacionárnom bicykli bicyklujte 30 sekúnd maximálnou rýchlosťou, akú ste schopní dosiahnuť, potom si dajte 4 minúty pauzu a všetko opakujte 4 razy. Ak si celé cvičenie doprajete 4 razy týždenne, pozitívny efekt na účinok inzulínu a metabolizmus glukózy v krvi sa dostaví. Tento protokol sa však netýka prevencie nadváhy a obezity. Dve minúty intenzívneho bicyklovania nemôžu vyvolať chudnutie.
Zdroj: (MUDr. Igor Bukovský : Návod na prežitie pre muža, str. 147)
Cukrovka - pandémia tretieho tisícročia * Na Slovensku žije asi 300-tisíc ľudí trpiacich diagnózou diabetes mellitus (cukrovkou). Odhaduje sa, že ďalších 70- až 100-tisíc ľudí vôbec netuší, že cukrovku má * Cukrovkári majú dvoj- až štvornásobne vyšší počet úmrtí na kardiovaskulárne ochorenia a infarkt. * Cukrovka je vôbec najčastejšou príčinou slepoty, zhoršeného videnia a neúrazových amputácií dolných končatín. * Ľuďom s cukrovkou 15- až 40-krát častejšie amputujú dolné končatiny v porovnaní s ostatnou populáciou. * Cukrovka je najčastejšou príčinou nezvratného zlyhania obličiek. * Diabetik má o 25 % kratšiu očakávanú dĺžku života v porovnaní s bežnou populáciou. Cieľové hodnoty hladina cukru v krvi nalačno menej ako 6,0 mmol/l glykovaný hemoglobín (priemer hodnôt glykémií za posledných 8 - 12 týždňov) menej ako 6,5 % celkový cholesterol menej ako 5,0 mmol/l tlak krvi 120/80 mmHg index telesnej hmotnosti (BMI) menej ako 25 Letá k DIA dialóg
Autor: Bianka Stuppacherová
Pravda 12.11.2007
|
| Stiglitz: Súčasné problémy ekonomiky USA boli nevyhnutné - New York/Frankfurt nad Mohanom 20. októbra (TASR) - Americká ekonomika sa dostala do krízy nedobytných hypotekárnych úverov cieľavedomo a pritom súbežne spôsobila škody po celom svete. Teraz ide o to, aby sa jej vplyv na konjunktúru čo najviac obmedzil. Uviedol to v denníku Financial Times Deutschland nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu, Američanom Josef Stiglitz v stati Americký domček z karát. Pokračoval:
"Človeka niekedy neteší, že má pravdu. Roky som argumentoval, že americká ekonomika stroskotá na špekulatívnej vlne na trhu s domami. Nijakú bublinu nemožno nafukovať donekonečna. V situácii, keď príjmy Američanov začali stagnovať, stredne vrstvy krajiny si nemohli dovoliť kupovať čoraz drahšie domy.
Ako výstižne poznamenal jeden môj predchodca vo funkcii šéfa hospodárskych poradcov amerického prezidenta. 'Čo sa nedá zachovať, to sa nezachová'. Na rozdiel od tých, ktorí spojili svoj život s burzovými špekuláciami, ekonómovia netvrdia, že dokážu predpovedať deň zúčtovania - a ešte oveľa menej majú schopnosť vystihnúť udalosť, ktorá spôsobí, že sa domček z karát zrúti. Avšak jestvujú opakujúce sa vzory s dôsledkami, ktoré sa len pomaly a bolestivo rozvíjajú.
Treba však rozlišovať medzi makropríbehom a mikropríbehom. Makropríbeh je jednoduchý, ale dramatický. Niektorí analytici sa vyjadrili o krachu nezabezpečených hypoték stručne: 'Netreba sa báť, to je len problém trhu s nehnuteľnosťami'. Pritom prehliadli centrálnu úlohu, ktorú v americkej ekonomike zohráva sektor bytovej výstavby. V posledných šiestich rokoch mali priame investície do výstavby rodinných domov a bytov dvojtretinový až trojštvrtinový podiel na americkom hospodárskom raste a na získavaní prostriedkov, ktoré sa zabezpečovali predajom hypotekárnych úverov.
Rýchlo rastúce ceny nehnuteľností zvyšovali sebadôveru Američanov a prinášali im aj potrebné peniaze, aby mohli viacej míňať, než mali príjem. Miera sporivosti Američanov klesla na úroveň, akú v krajine nepoznali od veľkej hospodárskej krízy v 30. rokoch minulého storočia. Bola buď v mínuse, alebo blízko nuly.
Práve vtedy, keď vyššie úroky začali znižovať ceny domov, sa hra skončila. Ak by teraz vzrástla miera sporivosti Američanov hoci len na 4 % (čo je stále málo), oslabil by sa celkový dopyt a aj konjunktúra.
Mikropríbeh je ešte dramatickejší. Rekordne nízke úroky v rokoch 2001 až 2003 neviedli Američanov k tomu, aby viac a perspektívnejšie investovali. Namiesto toho lacné peniaze podnecovali konjunktúru, lebo domácnosti sa rozhodli zmeniť svoje podmienky splácania dlhu, a časť svojho kapitálu spotrebovať.
Jedna vec je investovať, aby sa tým posilnili bilancie a celkom iná je financovať z nich svoje dovolenky alebo nákupné opojenie. A práve toto povzbudil Alan Greenspan u Američanov. Keď normálne hypotéky už viac nedávali dostatok podnetov, vtedajší šéf americkej centrálnej banky sa rozhodol poskytovať úvery s variabilnými úrokovými sadzbami. Došlo k tomu v čase, keď úroky centrálnej banky mohli ísť už len jedným smerom - hore.
Bezohľadné hypotekárne ústavy išli ešte ďalej. Ponúkali úvery s odkladom splácania úrokov, čím sa požičaná suma ročne zvyšovala. Niekedy v budúcnosti splátky znovu vzrastú, ale agent hypotekárneho ústavu povedal dlžníkovi: 'Nebojte sa, ceny domov budú rásť ešte rýchlejšie, čo vám umožní, aby ste si zmenili podmienky splácania starého úver a zobrali ďalší úver znovu s odkladom splácania úrokov'. Toto všetko vyústilo do ľudskej a ekonomickej katastrofy. Realita nás medzitým zaskočila. Noviny píšu o kupcoch, ktorých splátky sú vyššie než celý ich majetok.
Globalizácia prináša, že sa hypotekárny problém Ameriky preniesol do celého sveta. Amerika dokázala že sa nedobytné úvery za stovky miliónov dolárov dostali do šíreho sveta k investorom, vrátane bánk. Tie ich zamiešali do komplikovaných úverových nástrojov, takže nikto presne nevedel, ako je na tom zle. A práve v súvislosti s touto neistotou trhy zmeraveli.
Tí vo finančnom odvetví, ktorí verili v očistnú silu voľného trhu, sa dočasne vzdali viery v jeho všemocnosť: Verejné dobro vyžadovalo okamžitú záchrannú akciu. (Prirodzene, nikdy nejde o osobné záujmy.) A pokiaľ americké ministerstvo financií a Medzinárodný menový fond pred rokmi varovali východoázijské krajiny pred takouto záchrannou akciou a vyžadovali od nich, aby neznižovali úroky, USA teraz ignorovali princípy svojej ekonomickej viery, nakupovali hypotekárne zmluvy za miliardy dolárov a znížili hlavnú úrokovú sadzbu.
Amerika a zvyšok sveta sa majú čo učiť. Medzi poučenia patrí to, že na finančný sektor treba prísnejšie dohliadať a chrániť ho pred bezohľadnými poskytovateľmi úverov."
TASR |
| Jana z Arku vraj nebola pastierka - Tvrdenie, že Jana z Arku (v Čechách pomenovaná aj Johanka z Arku) bola chudobná pastierka poverená Bohom zachrániť francúzske kráľovstvo, je mýtus veľmi vzdialený od skutočnosti.
NANCY. Na základe viac ako desaťročného výskumu to tvrdí Marcel Gay a Roger Senzig, autori novej francúzskej knihy Prípad Johanky z Arku.
Pochybné meno
Bludom podľa všetkého je už samotné meno tejto národnej hrdinky, pretože na žiadnom zo svojich 19 zachovaných listov neuviedla „z Arku“.
Pochybný je aj spomínaný pôvod. Údajná pastierka pri svojom procese v Rouene vyhlásila, že nikdy žiadne zvieratá nepásla. Bola výborná jazdkyňa na koni a podľa historických dokumentov ovládala francúzštinu kráľovského dvora, píšu Gay a Senzig. Spochybňujú aj okolnosti jej smrti. Legenda hovorí o tom, že Jana z Arku zomrela na hranici v roku 1431, lenže podľa knihy niekoľko dokumentov dokazuje jej prítomnosť v Metách, v Orléanse a na ďalších miestach po roku 1436.
„V 15. storočí sa ako dnes manipulovalo s verejnou mienkou. Jana z Arku bola prípadom tajnej diplomacie. Legenda je to krásna, ale skutočnosť je ešte krajšia,“ ubezpečuje Marcel Gay, ktorý je redaktorom francúzskeho denníka L'Est Républicain.
Jana z Orleansu
Autori sú s odvolaním sa na viaceré dokumenty presvedčení, že Jana z Arku sa v skutočnosti volala Jana z Orleansu a bola „psychologickou zbraňou“ francúzskeho kráľa, ktorý vtedy mal problémy s Angličanmi.
„Operáciu Panna“ vymyslela kráľova svokra Yolanda z Anjou. Spočívala vo vytvorení božieho posla, ktorý naháňal strach nepriateľom. Pasca dobre fungovala pri vojenských ťaženiach. Legendu popiera podľa autorov knihy aj to, že Jana sa podľa archiválií v roku 1436 vydala za Roberta z Armoises, a teda najneskôr v tom čase prestala byť pannou.
Jej mýtus bol oživený až koncom 19. storočia, keď Francúzsko po niekoľkých vojenských porážkach hľadalo nejakú „ikonu“. Jana z Arku sa tak stala symbolom základov republiky. V roku 1920 bola vyhlásená za svätú. Vo Francúzsku je považovaná za legendu a za patrónku krajiny.
Kniha Prípad Johanky z Arku vyšla až potom, keď začiatkom roka francúzski vedci preukázali, že údajné pozostatky tejto francúzskej národnej hrdinky sú v skutočnosti falzifikátom zostaveným z fragmentov egyptskej múmie. „Pozostatky“ sú uchované na zámku v Chinone na Loire. Má ísť o zostatky rebra a kože zmiešané s kúskami dreva a látkou, ktoré vraj boli pozbierané pod hranicou. Ako pozostatky z Arku boli prezentované v roku 1867.
Jednoduchá dedinčanka
Napríklad skúška s pomocou rádioaktívneho uhlíka 14 ukázala, že ostatky pochádzajú zo 6. až 3. storočia pred našim letopočtom. Na základe mikroskopického a chemického rozboru vedci zasa zistili, že rebro nebolo vystavené ohňu, ale napustené rastlinnou a minerálnou látkou čiernej farby používanou v starovekom Egypte.
Jana z Arku, údajná jednoduchá dedinčanka, narodená v roku 1412, svojím deklarovaným vizionárstvom a rozhovormi s Bohom privodila obrat v storočnej vojne medzi Francúzskom a Anglickom.
V roku 1430 bola zajatá spojencami Angličanov Burgunďanmi, predaná Angličanom, odsúdená pre kacírstvo a čarodejníctvo a 30. mája 1431 upálená v Rouene, ktorý vtedy ovládali Angličania. Na podnet kráľa Karola VII. bola v roku 1456 rehabilitovaná.
(čtk)
[15. 10. 2007]
|
| Pohovor - Mestská polícia má tri nové príslušníčky. Veliteľ chce vyskúšať ich postreh. Vyberie z kartotéky fotografiu a hovorí:
- Predstavte si, že toto je páchateľ. Nájdite na ňom nejaké poznávacie prvky, podľa ktorých by sme ho mohli vystopovať.
- To je ľahké, - hovorí prvá policajtka - spoznáme ho podľa toho, že má iba jedno oko.
- Ty hlupaňa! - hnevá sa veliteľ - To je fotka z profilu, jasné že vidno iba jedno oko.
- Ja to viem! - hovorí druhá - Spoznáme ho podľa toho, že má iba jedno ucho.
- Vy ste skutočne blbé, či čo?! Veď hovorím, že toto je fotka z profilu...
- Ja myslím, - hovorí tretia - že ho spoznáme podľa toho, že nosí kontaktné šošovky.
- No... - chváli ju veliteľ - výborný postreh. Ten chlap skutočne nosí kontaktné šošovky. Ako si na to prišla?
- Je jasné, že keď má iba jedno oko a jedno ucho, nemôže nosiť klasické okuliare... |
| Vatikán poodhalí tajomstvo templárov - Templári podľa historického dokumentu, ktorý o chvíľu zverejní Vatikán, neboli heretici.
História sa pravdepodobne bude musieť prepisovať. Tajný vatikánsky archív 25. októbra predstaví knihu Procesy proti templárom (na snímke asv.vatican.va), ktorá objasňuje pozadie zániku legendárneho rytierskeho rádu.
Doteraz sa verilo, že v roku 1312 tento vplyvný rád zakázal pápež Klement V. pod nátlakom francúzskeho kráľa Filipa IV. Pekného. Ten mal zálusk na ich veľký majetok a nepáčil sa mu ani ich obrovský vplyv po celkom starom kontinente.
Templárov počas zinscenovaného procesu obvinili z popierania Krista, sodomie a obscénnosti. Podľa dokumentu, ktorý sa našiel vo vatikánskych archívoch, pápež obvinenie templárov z kacírstva neuznal.
V piatok, 13. októbra 1307, francúzska kráľovská polícia nečakane vstúpila do templárskych kláštorov a pozatýkala jej členov. Zatknutých odsúdili na dlhoročné tresty alebo upálili.
Talianska historička Barbara Fraleová pred šiestimi rokmi našla vo vatikánskom archíve faximile pergamenu s prepisom vypočúvania majstra rádu a jeho predstaviteľov pápežskými vyslancami v roku 1308.
Objavila ho náhodne, keďže bol založený v nesprávnom archíve pre 17. storočie. Vyplýva z neho, že templári neboli heretikmi, ako ich nepriatelia obviňovali.
Lídri rádu, ktorých vypočúvali na zámku Chinon v utajení pred francúzskym kráľom, priznali vstupné rituály, ktoré chápali ako skúšky odvahy a vernosti cirkvi. Tie zahŕňali pľuvanie na kríž či bozkávanie medzi sebou.
„V celom dokumente však nie je jediná zmienka o hlavnom obvinení francúzskeho kráľa, že boli heretikmi,“ povedala Fraleová pre taliansky denník Il Giornale.
„Vtedajší pápež ich prinútil, aby žiadali o odpustenie a následne ich oslobodil a začlenil do katolíckej cirkvi. Aj keď ich nedokázal zachrániť,“ dodala historička.
V historickej literatúre sa likvidácia templárov označuje za najväčší justičný zločin stredoveku. Kniha vyjde v limitovanej sérii 799 exemplárov.
Rád templárov
Rytiersky rád vznikol v roku 1118.
Jeho poslanie spočívalo v ochrane pútnických miest vo Svätej zemi a v boji proti neveriacim.
Počas krížových výprav sa v 12. a 13. storočí stal mocným a bohatým.
Bol nezávislý voči vláde a miestnym cirkevným autoritám, neplatil dane.
Študoval kabalu a hebrejské texty. Aj preto o ňom začali kolovať legendy, že objavili napríklad Svätý grál, z ktorého pil Kristus pri poslednej večeri.
Na čele rádu stáli veľmajstri, posledného Jacquesa de Molaya upálili.
Pôsobili aj na Slovensku.
6. 10. 2007 | Lucia Michalková
SME |
| Miliardár brojí proti cudzincom - Cudzincom vo Švajčiarsku, ktoré si väčšina ľudí spája s dokonalosťou a bohatstvom, môže byť čoskoro poriadne horúco. Niektorým Švajčiarom totiž prisťahovalci, medzi ktorými je aj mnoho Slovákov, začínajú byť tŕňom v oku.
Cudzincom vo Švajčiarsku, ktoré si väčšina ľudí spája s dokonalosťou a bohatstvom, môže byť čoskoro poriadne horúco. Niektorým Švajčiarom totiž prisťahovalci, medzi ktorými je aj mnoho Slovákov, začínajú byť tŕňom v oku.
Práve na týchto antipatiách si založil svoju politiku vplyvný zürišský mediálny magnát a federálny minister spravodlivosti Christoph Blocher. Silný muž Švajčiarskej ľudovej strany (SVP) prišiel pred nadchádzajúcimi parlamentnými voľbami s agresívnou kampaňou, namierenou proti cudzincom. "Ľudová iniciatíva za odstránenie kriminálnych cudzincov," tak znie slogan na jednom z predvolebných plagátov SVP. Na plagáte sú tri biele ovce, ktoré vyháňajú preč jednu čiernu ovcu.
So švajčiarskymi ľudovcami čiastočne sympatizuje aj Slovenská národná strana. "Oficiálne kontakty ani žiadne podpísané dohody s nimi nemáme. V širšom rámci môžeme hovoriť o vlasteneckom prúde. Niektoré hodnoty máme s nimi spoločné," povedal pre HN šéf poslaneckej frakcie SNS Rafael Rafaj.
Strana jedného muža
Nejde o prvý podobný prípad, ktorým švajčiarski ľudovci šokovali. Už pred tromi rokmi použila SVP vo volebnom boji plagát, na ktorom sociálni demokrati v podobe červených krýs utekajú z potápajúcej sa lode, stelesňujúcej Švajčiarsko. Silnými slovami nešetria ani predvolebné letáky strany. "Násilná kriminalita stúpa. Zneužívanie sociálnej starostlivosti narastá. Priateľské Švajčiarsko cudzinci nehanebne využívajú," tvrdia ľudovci, podľa počtu voličov najsilnejšia strana v krajine helvétskeho kríža.
Švajčiarsku ľudovú stranu považujú mnohí politológovia za stranu jedného muža. Nie je to však jej predseda Ueli Maurer, ale minister spravodlivosti a bohatý podnikateľ Christoph Blocher. Ten dostal ľudovcov za pár rokov prakticky na vrchol. Politické body si získaval najmä svojimi nacionalistickými vyjadreniami. Terčom jeho útokov sa neraz stali Židia aj Slovania.
Veľkú kritiku vyvolal najmä návrhom na legalizáciu tzv. osvienčimskej lži. Popieranie genocídy by podľa neho nemalo byť trestným činom. Je pritom jedno, či sa to týka Arménov alebo Židov. "Sloboda vyjadrovania by mala byť cenená viac než precitlivenosť nejakej etnickej skupiny," povedal Blocher vlani v novembri po prílete z návštevy Turecka.
Naši problémy nemajú
Vo Švajčiarsku našli druhý domov aj stovky Slovákov. Sú tam naše au-pairky, opatrovateľky či pomocné sily, ale aj IT experti alebo vrcholoví športovci. Väčšina z nich tvrdí, že Švajčiari sa k nim vždy správali priateľsky a narážky na ich pôvod sú skôr výnimkou. "Vo Švajčiarsku žijem s manželom už desať rokov. Doteraz som sa nestretla so žiadnymi vážnejšími problémami kvôli tomu, že som Slovenka," povedala pre HN Martina Plevková, pôvodom z Prievidze. S rodinou býva v meste Thun, kde žije aj niekoľko ďalších Slovákov. Všetci sa dobre poznajú a stretávajú sa. "Sme tu tri či štyri slovenské rodiny, ale žije u nás aj niekoľko zmiešaných párov," vysvetľuje Plevková. Zároveň dodala, že niektorí Švajčiari majú problém s ľuďmi z bývalej Juhoslávie. Keďže si tam často mýlia Slovákov so Slovincami, pri hľadaní práce radšej hovorila, že je z Českej republiky.
Autor(i): Pavel Novotný 5.10.2007 HN
|
| U lekára - Príde žena k lekárovi na zdravotnú prehliadku. Ten ju dôkladne pomeria, odváži a potom hovorí:
- No, zdá sa mi, že ste trošku zakrpatená.
- Prosím??? - nerozumie žena.
- Viete, s ohľadom na vašu váhu by ste mali merať asi 3,5 metra... |
| Prasa - Ide raz jeden pocestný po divokom západe a zastaví sa na prasačej farme. Vidí ohradu plnú prasiat a medzi nimi jedno, ktoré má drevenú nohu. Pýta sa farmára:
- Prečo má to prasa drevenú nohu? Nič také som ešte v živote nevidel.
- Poviem vám o tom príbeh. - hovorí farmár - Raz som oral na poli, traktor mi vošiel do priekopy, prevrhol sa a ja som ostal bezmocný pod ním. Toto prasa pribehlo, videlo to, vrátilo sa do domu tam kvičalo tak hlasne až niekto vyšiel a potom priviedlo pomoc ku mne.
- To je zaujímavé, ale prečo má to prasa drvenú nohu?
- To nie je všetko. Raz náš dom začal horieť. To prasa vybehlo z ohrady a kvičalo veľmi hlasno dovtedy kým som sa nezobudil a nezachránil seba, manželku, deti i dom.
- No to je veľmi dojemný príbeh, ale prečo má to prasa drvenú nohu?
- Veď vám to celý čas vysvetľujem. Keď je to prasa také dobré, keď vás má tak rado, tak ho predsa nezjete naraz! |
| Ficov poradca: Mečiara usmerníte ľahšie - Má novú pracovňu, lebo v pôvodnej spadla omietka zo stropu. Mal šťastie, bol práve preč. Aj to je podľa neho ukážka, v akých podmienkach pracujú u nás vedci. V novej kancelárii mu chýba počítač, pracuje s ním totiž len doma. Poradca predsedu vlády, prognostik PETER STANĚK.
Vaši študenti hovoria, že ste človek, ktorý vidí svet príliš čierno. Fakt je, že ste strojcom a prognostikom rôznych katastrofických scenárov. Ako odpoviete?
„Rozdiel medzi pesimistom a optimistom je v tom, že pesimista je dobre informovaný optimista. Toho sa držím. Zaoberám sa komplexným pohľadom na svet. Nie je veľmi povzbudivý ani nehovorí, že sa homo sapiens významným spôsobom kvalitatívne posunul. Na nešťastie, väčšina prognóz vychádza. O klimatických zmenách som písal pred 15 rokmi. Všetci sa smiali a dnes je to téma číslo jeden. Nesmejú sa už ani po finančných krízach v juhovýchodnej Ázii, Brazílii, Argentíne a Rusku. A predvídal som aj hypotekárnu krízu, podobne ako ďalší ekonómovia. V budúcnosti budú hitom dve otázky: energetika a fenomén sivej a čiernej ekonomiky, ktorá nadobúda vo svete obludné rozmery.“
Čo ste mysleli pod tým, že homo sapiens sa veľmi kvalitatívne nezmenil?
„Prevažná väčšina spoločnosti spokojne využíva výsledky civilizácie bez toho, aby im rozumela. Platí to od starého Ríma až po dnešok.“
To je predsa základný znak civilizácie.
„Človek by sa však mal zamýšľať nad tým, čo civilizácia obsahuje. Klasická ukážka: dnes všetci hovoria o žití na dlh. Máme hypotekárne a spotrebné úvery. Banky vám stále ponúkajú nové finančné produkty. Rozbiehajú sa 40-ročné hypotéky s tým, že si ešte môžete z úveru zaplatiť aj zariadenie domácností. Kto by to nezobral? Je však otázne, či ľudia už dávno neprekročili hranicu neodhadnuteľného. Predpokladať, že 40 rokov nebudem mať problém platiť vysoké splátky, je nesmierne odvážne a nezodpovedá to realite. Preto hovorím: Rozmýšľajte, čo robíte a kam investujete. No je to hlas volajúceho na púšti. Na úverovú eufóriu to nezaberá.“
Svet nie je možný bez rizika, to pripúšťate?
„Svet vždy obsahuje riziko. Ja sa držím zásady odhadnuteľného rizika. Preto mám úspory v troch bankách. Vo väčšine prípadov totiž nedošlo ku kolapsu celého sektora. Ak padne banka, máte garanciu cez Fond ochrany vkladov, ktorý dúfajme bude fungovať, hoci pri našich politikoch to platiť nemusí. Snažím sa minimalizovať riziko.“
Počítate s tým, že vývoj vedy je taký dynamický, že vaše čierne vízie sa môžu napokon ukázať ako neplatné?
„Prognózy treba neustále obmieňať vo väzbe na vývoj okolo nás. Mojím špeciálnym koníčkom je vplyv komplexu technológií na obraz spoločnosti. Od nanotechnológií a genetického inžinierstva až po biopalivá. Zaujímavou oblasťou je výskum zdravotníctva. Paradoxne, najväčší objem zdrojov nejde na výskum HIV, ale na to, čo je zaujímavé pre bohatú klientelu. Napríklad na výskum obezity, Alzhaimerovej choroby. Nezaujímame sa veľmi o to, koľko černochov zomrie napríklad v Juhoafrickej republike.“
To je veľmi príkre hodnotenie.
„Máte množstvo humanitárnych koncertov, a to je všetko. Ale keď si zoberiete štruktúru 90 miliárd dolárov, ktoré idú na farmaceutický výskum, neubránite sa tomuto dojmu.“
Vráťme sa k technológiám a ich dosahu na obraz spoločnosti.
„Podľa stratégie Európskej únie bude do roku 2030 chýbať Európe asi 28 percent energetického potenciálu. Môže to byť však aj inak. Nanotechnológie môžu energetickú spotrebu skokovo znížiť. Pomocou nich môžete vytvoriť takzvané polarizované svetlo. Je homogénne a má stokrát nižšiu energetickú spotrebu ako súčasné žiarovky. Dokonca ho môžete tónovať. Keď máte zlú náladu, tak bude žlté, keď máte dobrú náladu, tak bude modré. To je ukážka, ako môže vyzerať osvetlenie za 20 rokov a tým aj energetická spotreba. Treba s tým počítať. Som síce pesimista, ale hovorím, že ľudský rod vždy prežil. Otázna je cena prežitia. Buď to budú tony obetí, alebo budeme obete minimalizovať. Ja sa snažím vždy nájsť tú najnižšiu cenu. Žiaľ, jediná vec, s ktorou sa nedá bojovať, je hlúposť. To je konštanta vo vesmíre, ktorá nemá limity. S ňou sa v živote stretávam najčastejšie. To je to, čo nám komplikuje život.“
Stretávate sa s ňou ako poradca predsedov vlády?
„Ježišmária! Stretávam sa. A ešte viac ako bežný občan. Mnohokrát je to hlúposť kombinovaná so samoľúbosťou a osobnými lokálnymi záujmami. To je najhoršia možná kombinácia, oproti ktorej bledne aj semtex alebo nukleárne zbrane. Ak niekto povýši osobné záujmy - ešte aj hlúpe - a môže ovplyvniť rozhodnutie, ktoré sa týka väčšiny občanov, tak to je prípad vysoko nebezpečnej hlúposti.“
Môžete byť konkrétnejší?
„Nerád by som hovoril konkrétne. Ale hlúposť je fenomén, ktorý sa v politických kruhoch vyskytuje pomerne často. Zachytáva celú škálu - od energetických problémov cez trh práce, penzijné systémy až po daňové zákony.“
Teraz ste kritizovali ministrov Jahnátka, Počiatka a Tomanovú?
„Nikdy by som si nedovolil kritizovať ministrov, pokiaľ sú vo funkcii.“
Hovoríte teda o minulosti?
„Minulosť kontinuálne prechádza do súčasnosti. Keby nebolo hlúposti, mnohým problémom by sa teraz dalo predísť. Napríklad, keď hovoríme o verejnom obstarávaní, je to 80 až 90 miliárd korún ročne. Všetci vedia, že tam dochádza ku korupcii a predražovaniu. Podľa analýz EÚ sa verejné obstarávanie predražuje v členských krajinách o 15 až 20 percent. V normálnych podmienkach by to znamenalo, že z tých 90 miliárd by ste 10 mohli ušetriť. Každá vláda pred voľbami hovorí, že tvrdo zasiahne a po voľbách je všetko inak.“
Platí to aj na túto vládu?
„Povedal som každá vláda.“
Naznačili ste, že politikom príliš nedôverujete. Robili ste však poradcu Mečiarovi, teraz radíte Ficovi. Čo sa nezahĺbite len do vedy?
„Som zahĺbený vo vede. Politiku som nikdy nerobil a nerobím.“
Ešte raz. Prečo radíte politikom, keď nemáte o nich vysokú mienku?
„Sú dve možnosti. Buď ich vôbec neovplyvníte a necháte im voľné ruky, alebo sa pokúsite ich trochu vzdelávať a umravniť.“
Darí sa vám to?
„Je to asi 30-percentná úspešnosť.“
Boli ste úspešnejší u Mečiara alebo u terajšieho premiéra Fica?
„Bohužiaľ, u expremiéra Mečiara. Ale nechválim sa tým. Ani nepožadujem ďakovné medaily.“
V čom sa vám nedarí usmerniť premiéra Fica?
„Môžem určité riešenie navrhnúť, keď viem, čo očakávajú, alebo čo považujú za cieľ. Keď to sami nevedia, ťažko sa navrhuje vejár možností a riešení.“
Vláda nemá v hospodárskej politike víziu a cieľ?
„Musíte to otočiť. Víziu robíme s kolegami z ekonomického a prognostického ústavu. Potíme krv a snažíme sa to urobiť čo najlepšie, ale vláda ju nemusí prijať. To je rozdiel medzi vedou a politickou praxou. My napríklad navrhneme alternatívne riešenie v penzijných systémoch, ale zasadne koaličná rada zložená z troch politických subjektov. Odborný prístup sa končí tým, že odovzdáme alternatívy riešenia. Ďalej je to mimo nás.“
Myslíte si, že spoločnosť by mali riadiť vedci?
„Nie. Sú príliš vzdialení od reálneho života. Ideálne je niečo, ako má nemecká vláda, ktorej radí takzvaný Výbor múdrych. Sú to ľudia, ktorí zostávajú na akademickej platforme. Napríklad u nás by nemusel byť problém s dôchodkovými spoločnosťami, dal by sa vyriešiť jednoduchou dohodou.“
Akou?
„DSS potrebujú slušné portfólio. Najlepšie štátne dlhopisy, ktoré by tvorili napríklad 60 percent ich portfólia. Štát by získal dlhé peniaze domáceho pôvodu za prijateľnú cenu. Slovenský sporiteľ by financoval rozvoj vlastného hospodárstva. Môžete bez zásahu do pomeru dôchodkových odvodov 9 : 9 dosiahnuť fungovanie penzijného systému v pravidlách, ktoré by zvýšili jeho bezpečnosť.“
Viete kam smeruje súčasná vláda v prípade druhého piliera?
„Viem si predstaviť, kde by som to chcel dostať ja.“
Kontaktoval vás premiér Fico v tejto veci?
„No, povedzme to takto. Jedenkrát.“
To je dosť málo, nie?
„Som len poradca. Ak necítia potrebu komunikovať so mnou, ja sa nikam nedobíjam.“
Ako prebieha komunikácia vo vzťahu poradca a premiér?
„Dohodli sme sa v zbore poradcov, že o tom nebudeme hovoriť v médiách.“
Ako by ste zredukovali nadbytočné zdravotné kapacity?
„Len čo zdravotnícke zariadenie nie je schopné zaplatiť sumu, ktorá je objektivizovaná na výkon, začne mať problémy a môže vypadnúť zo siete.“
Čiže nemocnica, ktorej rastie dlh a stráca platobnú schopnosť, by mala zo siete odísť preč?
„Áno, presne tak.“
Ste veľký idealista.
„Keď si chce občan takúto nemocnicu udržať vo vzdialenosti, obrazne povedané, sto metrov od vlastného domu, tak by mal napríklad prispieť miestnymi daňami na jej chod. Ďalším problémom je zodpovedať otázku, či 111 miliárd na zdravotníctvo v roku 2007 je veľa, alebo málo. Ak si urobíte seriózne analýzy, zistíte, že je tam zhruba 10 až 15 miliárd korún navyše.“
Radíte vláde, ktorá má od vás dosť odlišné videnie. Napĺňa vás to, alebo je to pre vás iba vec biznisu?
„Nie je to svet biznisu. Mám relatívne malé materiálne potreby. Je to otázka odbornej výzvy. Ak mám ako vedec plniť úlohu v spoločnosti, musím dávať návrhy a riešenia bez ohľadu na to, či som poradcom, alebo nie. Dokonca si myslím, že keď uverejníte tento rozhovor, asi už poradcom nebudem. Takže potom sa vám prídem poďakovať. Moje sklamanie má iné korene.“
Aké?
„Také, že viac moje rady brali v zahraničí ako na Slovensku.“
Kde?
„Vo Svetovej banke alebo v Medzinárodnom menovom fonde. Vždy som však robil najmä pre Slovensko. Je veľmi smutné, keď nakoniec vašu radu realizuje firma E.ON alebo Siemens, ale neurobí ju štruktúra na Slovensku.“
Čím sa ako vedec vlastne nezaoberáte?
„Je mi vzdialené moderné umenie. Neoslovuje ma moderná hudba. Pre mňa sa to končí Bobom Dylanom.“
22. 9. 2007 | Ivan Štulajter Ľuboš Jančík
www.sme.sk |
| Čínske zrnká múdrosti - V Číne mal jeden nosič vody 2 veľké hlinené
nádoby, každú zavesenú na
konci palice, ktorú nosil na ramenách. Jedna mala prasklinu,
druhá
bola dokonalá. Na konci dlhej cesty, ktorá trvala od potoka
až k
domu, bolo v prasknutej nádobe len polovica vody a v druhej vždy
plná
miera. Dokonalá nádoba bola pyšná na svoj
výkon, veď to robila
dokonale. Ale chúďa prasknutá nádoba sa hanbila za
svoju nedokonalosť
a cítila sa úboho, pretože je schopná len
polovičného výkonu.
Po dvoch rokoch súženia oslovila nosiča:
\"Hanbím sa, pretože voda počas cesty domov
odteká.\"
Nosič jej odpovedal: \"Všimla si si, že kvietky rastú
len na tvojej
strane chodníka, a nie na druhej? Vedel som o tvojej nedokonalosti
a
na túto stranu cesty som porozsieval semená rastlín.
To ty si ich
každý deň polievala, keď sme sa vracali domov. Dva roky zbieram
tieto
krásne kvetiny, aby som si ozdobil svoj stôl. Keby si nebola
taká,
aká si, táto krása by nemohla rozžiariť môj
dom.\"
Všetci máme svoje osobité chyby. Všetci sme
prasknuté hlinené
nádoby Tieto praskliny a chyby, ktoré sú v
každom z nás, robia náš
život
zaujímavým a vzácnym. Len musíme
každého prijať takého, aký je,
vidieť v ňom to dobré.
Len a len to najlepšie prajem všetkým svojim
prasknutým hlineným
nádobám.
Mojim priateľom |
| Ekonomická injekcia od USA - V roku 1947 – dva roky po skončení najväčšieho konfliktu v dejinách – nevyzerala situácia vo svete vôbec optimisticky. Zničenú Európu obchádzal hlad. Hrozba komunizmu bola viac než reálna. Nová vojna visela vo vzduchu. Plán americkej ekonomickej pomoci starému kontinentu, predstavený 5. júna pred 60. rokmi Georgeom Marshallom, bol istým riešením.
V ďalších rokoch v skutku ozdravil západoeurópske štáty, pomohol i USA, ale aj vďaka nemu sa železná opona definitívne uzatvorila. Krutá zima, sucho a následná neúroda a ďalšie faktory viedli k tomu, že v roku 1947 výrazne rástol už aj tak silný vplyv komunistických strán (napríklad v Taliansku a vo Francúzsku). Tomu sa USA – v tom čase jediný štát disponujúci atómovou bombou – rozhodli čeliť vojenskou, aj hospodárskou pomocou.
V marci 1947 vyhlásili tzv. Trumanovu doktrínu, ktorej prvým prejavom bola vojenská pomoc Grécku a Turecku. Ďalším projektom bol Program na obnovu Európy, známy pod názvom Marshallov plán.
Potraviny, tovary a úver
Bývalý náčelník generálneho štábu George Marshall pôsobil dva roky ako splnomocnenec prezidenta Harryho Trumana v Číne a od roku 1947 bol v jeho vláde ministrom zahraničia. Do povojnového obdobia si priniesol veľkú osobnú autoritu, a práve preto sa na neho obrátila skupina ekonómov a diplomatov, ktorí pripravovali plán pomoci Európe, aby svojím menom zaručil ich koncepciu.
„Naša politika nie je namierená proti nijakej krajine ani doktríne, ale proti hladu, chudobe, zúfalstvu a chaosu,“ povedal okrem iného Marshall 5. júna 1947 na Harvardovej univerzite.
V nie dlhom, ale historickom prejave stručne zhodnotil situáciu v povojnovej Európe a predniesol niekoľko obecných návrhov, ako ju riešiť. „Ktorákoľvek vláda, ktorá chce pomôcť pri dosiahnutí cieľov obnovy, nájde, a to som si istý, plnú spoluprácu zo strany USA,“ ubezpečil americký šéf diplomacie auditórium.
Pomoc vo forme potravín, tovaru a úveru ponúkli Američania všetkým európskym krajinám vrátane Nemecka a Sovietskeho zväzu. Projekt, na ktorý po čase pristúpilo 16 štátov, prinášal výhody obidvom stranám. Amerika sa potrebovala zbaviť svojich prebytkov, vyrábaných demobilizovanými vojakmi. Európe zasa zúfalo chýbali doláre na ich nákup. Ekonomickú injekciu si vyžadoval aj postrádajúci ZSSR a ponuka USA tu nebola hneď jednoznačne odmietnutá. Sovietsky vodca Stalin nakoniec možnosť, že by sa Moskva mohla podieľať na Marshallovom pláne, rázne zamietol. Americké požiadavky dôslednej kontroly efektívneho využitia pomoci boli pre Sovietov nepredstaviteľné, nemohli si nechať nahliadnuť do svojej centrálne riadenej „kuchyne“. Bohužiaľ, Stalinov zákaz spolupráce s USA sa týkal aj všetkých východoeurópskych krajín, teda aj Československa.
„Nie“ od Stalina
Pritom vtedajšia vláda a hlavne občania vzhliadali k ponuke s nádejou. Na konferencii v Paríži 12. júla 1947, kde sa mali základné otázky Marshallovho plánu prebrať, mala pôvodne československá delegácia ísť. V Moskve si však 9. júla Klement Gottwald, Ján Masaryk a ďalší vypočuli od Stalina jasné „nie“. A o deň neskôr už bolo odoslané vládne komuniké o našej neúčasti v Paríži. Zrejme posledné šance, ako sa vyhnúť „spolupráci so Sovietskym zväzom na večné časy“, vzala za svoje.
Prezident Truman požiadal v decembri 1947 Kongres o schválení prostriedkov asi na štyri roky a ten schválil v apríli 1948 sumu 17 miliárd dolárov. Na to reagoval Winston Churchill: „Schválenie Marshallovho plánu Kongresom bolo medzníkom vo svetovej histórii.“
Najviac pre Britov a Francúzov
Na ozdravení 16 západoeurópskych krajín bolo do roku 1951 použitých viac ako 13 miliárd dolárov.
Veľká časť získaných prostriedkov smerovala na obnovenie a modernizácie infraštruktúry. Najväčší diel si odhryzla Británia (takmer 3,2 miliardy), Francúzsko (2,7 miliardy) a Taliansko (1,5 miliardy). Západnému Nemecku stačilo 1,5 miliardy dolárov, aby sa v roku 1951 vrátilo na úroveň spred vojny (podobne Rakúsko a Taliansko). Ďalšie krajiny čerpajúce pomoc tento stav dosiahli ešte predtým. V období 1948 až 1951 vzrástol hrubý domáci produkt západnej Európy o 33,5 percenta.
Spojeným štátom hospodárska expanzia zabezpečila dlhoročnú konjunktúru i ekonomickú prevahu nad Európou. Zároveň odvtedy USA zaujímajú neohrozené postavenie svetovej veľmoci.
Pavel Pokorný
[6. 6. 2007]
|
| Výstrel z nudy vstúpil do histórie - Keď začali pred 110 rokmi stavať vojenský krížnik, nikto netušil, že práve táto loď vojde do dejín ako zrejme najslávnejší koráb všetkých čias. Pri lodiach však človek nikdy nevie.
Hneď pri zrode lode bol konflikt. Námorníci, ktorí na nej mali slúžiť, nechceli, aby dostala ženské meno. Žena a krížnik vraj nemôžu mať nič spoločné. Lenže mocnárovi sa meno rímskej bohyne nových čias veľmi páčilo. A tak si obľúbenú loď nazval po svojom. Možno, že sa i za toto cárskemu dvoru neskôr značne odvďačila.
Krížnik Aurora je od svojho začiatku až dodnes, keď už je v zaslúženom lodnom dôchodku zakotvený pri petrohradskom nábreží, spätý s ruským Petrohradom. Tam ho začali 23. mája 1897 stavať, tam ho o tri roky neskôr, 11. mája 1900 spustili na vodu a tam sa v júli 1903 stal súčasťou vojenskej flotily. Z Petrohradu 127 metrov dlhá a 17 metrov široká loď vyplávala na svoje morské ťaženia a sem sa vracala ako do domovského prístavu.
Do vojny aj do školy
Aurora má za sebou úctyhodné výpravy. Počas rusko-japonskej vojny sa ako súčasť Druhej tichooceánskej eskadry dostala i so svojou posádkou až na Ďaleký východ. A tam Aurora prežila aj svoj vojnový krst - 14. a 15. mája 1905 sa z nej počas Cušimskej bitky po prvý raz strieľalo na skutočný nepriateľský cieľ. Ale nepriateľ strieľal na ňu a zasiahol krížnik dvadsaťjedenkrát. Veliteľ lode kapitán Jegorjov v boji zahynul. Aurora prežila. Uchýlila sa zotaviť z porážky do filipínskej Manily. Po návrate do baltských vôd sa z Aurory stalo školské plavidlo - učili sa na nej svojmu remeslu námorníci. Do skutočnej vojnovej vravy sa však krížnik ešte vrátil počas 1. svetovej vojny v Baltskom mori ako súčasť 2. brigády krížnikov baltskej flotily. V roku 1916 však musel do petrohradského prístavu vyliečiť si vojnové škrabance. Bolo to rok pred udalosťami, v ktorých Aurora hrala významnú úlohu.
„...25. októbra 1917 o 21. hodine 40 minúte bol z prídelového dela na rozkaz vojensko-revolučného výboru vykonaný historický výstrel - signál na útok na Zimný palác.“ Tak sú tieto slová odliate do bronzu na jednom z kanónov. Už tam však nie je napísané, že počas revolučných dní bola nálada na lodi krajne rozporuplná. Dôstojníci boli odhodlaní biť sa za cára, posádka požadovala revolúciu.
Morálna podpora
A už vôbec tam nie je napísané, že celá historka s výstrelom je tak trochu vymyslená. Deň pred začatím boľševickej revolúcie síce skutočne na palubu prišiel tajomník vojenského revolučného výboru Antonov-Ovsejenko a povedal posádke inštrukcie.
Tesne pred útokom na Zimný palác mal byť vykonaný jeden výstrel z Petropavlovskej pevnosti a potom mala vystreliť konečný povel i Aurora. Nasledujúci deň námorníci čakali na ranu z Petropavlovky, ale nedočkali sa. A tak sa rozhodli konať samostatne, pritiahnuť na seba trochu revolučnej pozornosti, a vystrelili z dela ráže 152 milimetrov slepý náboj vo chvíli, keď „červení“ ešte vôbec na Zimný palác nehodlali útočiť. Preto bola rana len morálnou podporou pre boľševické oddiely a hrozbou pre obrancov paláca, ale určite nie žiadnym signálom.
Až v roku 1938, keď sovietski komunisti vydali publikáciu Krátky kurz histórie komunistickej strany, dostal výstrel z Aurory ten správny význam. Vraj bol otvorením nových čias. Takže učebnice robia z niektorých udalostí skutočne historické medzníky.
Múzeum
Druhá svetová vojna už nebola vojnou pre Auroru. Odobrali jej postupne akúkoľvek výzbroj a delá použili na obranu na súši. Dňa 17. novembra 1948 loď s výtlakom 6730 ton, ktorá dosahovala rýchlosť 20 uzlov, definitívne vyradili z akejkoľvek prevádzky. Stalo sa z nej múzeum. Dlho bola nemou pripomienkou víťazstva boľševikov nad rozumom, dnes je dôstojným múzeom ruského námorníctva.
Má dodnes svojich obdivovateľov i protivníkov, ktorí ju považujú za symbol nástupu „červeného teroru“. Naposledy vlani 20. októbra opäť na ministerstvo pre výnimočné situácie RF zavolal neznámy muž, aby oznámil, že loď je celá zamínovaná. Ako niekoľkokrát predtým, aj tentoraz sa ukázalo, že „terorista“ blafoval. Pokiaľ nie, mal by na krku útok na významnú historickú pamiatku.
Dovedna Aurora „preplávala“ 120–tisíc míľ. Jej posledné námorné výpravy sa uskutočnili v 30. rokoch. Nič významnejšie než „revolučný“ výstrel z nudy, sa jej už nikdy nepodarilo dosiahnuť.
Petra Procházková agentúra Epicentrum
[5. 6. 2007]
|
| Archeológovia objavili Herodesov hrob. - Izraelskí archeológovia údajne našli hrob židovského kráľa Herodesa Veľkého, ktorý podľa Matúšovho evanjelia nariadil vraždenie neviniatok v Betleheme po narodení Ježiša Nazaretského. Oznámila to podľa internetovej verzie izraelského denníka Haarec Hebrejská univerzita v Jeruzaleme.
Podľa prvých informácií sa hrob nachádza v opevnenom paláci Herodium, ktorý založil Herodes pred viac ako dvetisíc rokmi zhruba dvanásť kilometrov južne od Jeruzalema. Herodes Veľký vládol v Judei ako kráľ dosadený Rimanmi približne v období od roku štyridsať pred naším letopočtom do roku štyri pred naším letopočtom, keď Herodes podľa židovského historika Jozefa Flavia zomrel. Panovník nechal povraždiť po narodení Ježiša všetkých novorodených chlapcov v Betleheme zo strachu pred stratou moci po zvesti, že sa v meste narodil mesiáš. Ježišovi rodičia Jozef a Mária boli ale včas varovaní a ušli z Betlehema do Egypta.
Haarec informoval, že hrob objavil profesor Hebrejskej univerzity Ehud Necer, ktorý je považovaný za experta na Herodesa. Necer po hrobe židovského kráľa pátral v pevnosti údajne od roku 1972. Herodes údajne vládol pomocou široko rozvinutého aparátu štátnej kontroly s tajnou políciou a sieťou donášačov. Takisto od všetkých poddaných vyžadoval prísahu vernosti.
ČTK, Pravda 20.05.2007
|
| Peter Tkáč: Singapurský koncentrák som prežil vďaka viere a nádeji - Dnes si chce každý užiť, kedysi bol život duchovnejší. Prežiť v koncentračnom tábore mi pomohla viera a nádej. Deväťdesiatky sa dá dožiť tak, že na to nebudete myslieť, povedal v rozhovore pre SME.sk PETER TKÁČ.
Začnime vašim detstvom. Kde ste sa narodili?
Ja som ešte z čias cisára pána, ročník 1917. Z toho obdobia je nás už asi málo. Boli sme mnohodetná rodina, žili sme teda v skromných podmienkach. Pochádzam z Veľkých Bielic pri Partizánskom, vtedy to boli ešte Baťovany. Ako dieťa som absolvoval predškolskú prípravu a potom k nám prišla pani učiteľka, ktorá sa volala Oľga, aby ma zapísala do školy. Vtedy to nebolo tak, že sme chodili na zápis my, ale učiteľka prišla k nám.
Čím boli vaši rodičia?
Roľníkmi. Mali vlastné role, ale obrábali aj farské, pretože farár mal svoj pozemok a naši mu pomáhali.
Ešte ako dieťa ste odišli študovať do Francúzska.
Áno, to som mal trinásť rokov a strávil som tam na vidieku štyri roky. Bol som tam v škole kresťanských bratov, ku ktorým som sa neskôr taktiež pridal.
Vaša rodina bola zrejme hlboko veriaca.
Áno, to ani nespomínam, to mi prišlo samozrejmé. U nás v dedine boli samí katolíci, jedna až dve rodiny evanjelici, jedna rodina židia.
Ako ste sa dostali do sveta?
Ešte predo mnou tam bol jeden môj kamarát z vedľajšej dediny a vytiahol ma tam.
Ako fungoval francúzsky systém vzdelávania?
Mali tam presne také školy ako u nás. Poviem to ale na príklade - viac sa dával dôraz na imitáciu, napríklad v takom kreslení. Francúzsky učiteľ vám dal vzor, povedzme kvetinu a povedal, aby ste ju opísali, obkreslili. V tom sa líšil od anglického učiteľa, ktorý vám dal rovnakú kvetinu, ale nechcel, aby ste obkreslili predložený vzor. Požadoval, aby ste vytvorili to, čo sami vidíte. To bol veľký rozdiel medzi anglickým a francúzskym štýlom učenia.
Čiže Francúzi viac očakávali dokonalosť kópie a Angličania oceňovali vlastný pohľad, predstavivosť?
Presne tak, dávali viac na samotného žiaka, na jeho videnie sveta a nielen samotný opis.
Ktorý z tých systémov sa vám pozdával viac?
Samozrejme, že anglický (smiech) Francúzsky štýl bol rovnaký ako u nás - učiteľ vás chcel naučiť, čo sám vedel. Anglický štýl chcel vidieť, čo v tom žiakovi je a vytiahnuť z neho maximum. Aby sa vyjadril a teda rozvíjal.
Keď ste tam prišli, už ste vedeli po francúzsky?
Nie, to som sa naučil až tam. (smiech)
Začiatky teda boli ťažké.
Dosť, ale mali sme tam jedného profesora z Prahy, ktorý nám po dvoch mesiacoch vydal zákaz hovoriť po slovensky. Tým, že sme tak nemohli rozprávať napriek tomu, že nás bolo viac Slovákov, boli sme nútení naučiť sa ich reč.
Predtým to bolo samé „je ne comprends pas"? (nerozumiem, pozn. autora)
Kdeže, na začiatku sme nerozumeli ani tomu. (smiech) Boli sme trebárs v Štrasburgu a colníci nám dali do pasu pečiatku. Pýtam sa sprievodcu, čo nápis v nej znamená a on sa usmial, že neskôr pochopím. Kým sme prišli do Paríža, naučil som sa to naspamäť tak, ako sa to písalo a neskôr som zistil, že šlo o nápis „nemôže byť zamestnaný v žiadnom úrade".
Bývali ste tam v akejsi obdobe našich internátov?
Nie, to bol nejaký zámok. Bývali tam aj starší francúzski učitelia, bol tam „scholasfikát" a aj my, žiaci.
Z Francúzska ste odišli do Singapuru. Prečo?
Na vyšších inštanciách rozhodli, kto kam pôjde ďalej študovať a neskôr vyučovať. Mali sme byť totiž učiteľmi. Niektorí šli do južnej Ameriky, iní do Singapuru. Všetkých nás pripravovali vo Francúzsku, po francúzštine sme sa museli začať učiť aj anglicky. Pred Singapurom sme však strávili dva roky na Cejlóne, aby sme si spravili maturitu.
Čiže ste cez Slovensko, Francúzsko a Ceylon prišli do Singapuru. Ako na vás zapôsobil?
To bol veľký svet. So slovenskou dedinou sa také niečo samozrejme nedalo porovnať. Tá čistota, poriadok, vtedy tam už mali postavený prvý mrakodrap. (smiech) Šli ste do kina a už tam bola klimatizácia. V roku 1937! To snáď vtedy nemali ani v Prahe. Bol tam veľmi pohodlný život.
Platili už vtedy v Singapure prísne tresty za odpľutie si na ulici alebo odhodenie papierika od žuvačky?
Nie, to prišlo až po vojne, keď sprísnili pravidlá pre poriadok. Podľa mňa je to už prehnané.
Ten neuveriteľný poriadok bol následkom uvedomelosti ľudí, alebo skôr strachu pred postihmi?
Jedno aj druhé. Ľudia si to uvedomovali a videli, že za tým niekto stojí a ten poriadok musí byť dodržiavaný. Boli tam tri hlavné komunity - Malajci, Číňania a Indovia. Každá z nich mala svoje regulácie, náboženstvá... Potom boli Angličania, ktorí to všetko riadili. Bola tam neuveriteľná znášanlivosť, každý rešpektoval náboženstvo toho druhého. Neboli tam žiadne náboženské ani národnostné trenice. Taká totiž bola politika Angličanov, dbali na to, aby bol poriadok a pokoj. Domorodí obyvatelia mali u nich veľkú prednosť, vo všetkom im vychádzali v ústrety a zaisťovali im pohodlný život bez namáhavej roboty. Boli šťastní, ak sa zamestnali napríklad ako šoféri v nejakej anglickej firme. Indovia zase boli pracovití ľudia, ktorí jednak hospodárili a jednak robili služobníkov. A Číňania boli vyslovene na robotu - produkovali potraviny a podobne. Malajzia sa vtedy volala Malajsko a bola to bohatá krajina.
Aká bola bežná strava v Singapure?
Základom pre všetko bola ryža, k tomu kari. To bolo dosť výdatné jedlo, ale veľmi ostré. Na východe sa to jedáva všade. K tomu ovocie, zelenina, ale ryžu jedli v domácnostiach na obed aj večer. Európania si k tomu pridávali nejaký ten prívarok. Pouličným predavačom som veľmi nedôveroval, nekupoval som u nich, lebo človek nikdy nevedel, kde to vzali. Ale boli tam chutné jedlá a najmä vábivé vôňou. Zaujímavé boli drobné rybky, ryby sa tam celkovo jedli často. Tie drobné sa smažili tak, ako boli chytené. Nepitvalo sa to, nečistilo. Vedeli to výborne pripraviť. Ale v reštauráciách ste dostali aj európske jedlá. Jedlá s kari vedeli robiť na sto spôsobov. Indovia vraveli, že si spaľujú žalúdky, aby si ochladili čelo. Čím ostrejšie jedlo, tým viac sa človek potil a cítil sa lepšie. (smiech)
Ako tam mladí trávili voľný čas?
Príliš som to nesledoval. Mali sme školu a počas voľna sme hrali hry ako tenis či futbal, starali sme sa tiež o mladších žiakov, mali sme nad nimi dozor.
Za dievčatami ste nebehali?
Nie, to neprichádzalo do úvahy. Ani sa nesmelo, vtedy bol iný názor na život ako dnes, keď si chce každý len užiť. Vtedy slovo žiť znamenalo niečo dosiahnuť. A bolo to vidieť najmä na tých malých Číňanoch. Šlo o ambiciózne deti. Chceli sa naučiť angličtinu, aby mali lepšiu budúcnosť.
Znamená to, že život mal vtedy akýsi duchovnejší rozmer?
Veľmi, oveľa viac ako dnes. Duchovno vtedy bolo zmyslom, pre ktorý sme žili.
Prečo sa dnes stráca?
Pretože prevláda konzum, každý si chce užiť. Zajtra nebude môcť, tak to chce využiť ešte dnes. To je to známe „carpe diem", uži dňa.
Je to dôsledok výchovy rodičov alebo len prostý a zákonitý vývoj sveta?
Ja myslím, že už aj tí rodičia sú ovplyvnení. A je samozrejmé, že keď tak žijú oni, ťažko čakať, že deti budú iné. Zbytočné sú potom „výtky" rodičov, že nie sú duchovne založené.
U nás je to dôsledkom čoho? Socializmu?
Áno, pomohol tomu najmä komunizmus. Keď ste videli, že ľudia, ktorí boli kresťania, začali hlásať, že Boha niet, pritom tomu neverili a ani si neuvedomovali, čo hovoria... Pre nich treba použiť Kristovo slovo, že „odpustime, lebo nevedia, čo robia".
Ako ste hodnotili socializmus? (pre odpoveď si pustite video, pozn. autora)
V deklarovaní a prežívaní viery sa vyskytuje aj pokrytectvo. Mnohí sú kresťanmi iba naoko. Bolo to cítiť aj v minulosti?
Nie. Ja som si to ani neuvedomoval, veril som človeku, ktorý chodil do kostola. Nikdy som sa tých ľudí nepýtal, či nezamýšľajú inak, ako sa tvária. Treba rešpektovať človeka nie takého, ako sa tvári, ale ako sa chová, správa.
Dnes je moderné konvertovať na inú vieru. Niektorí sa stávajú budhistami, hinduistami a podobne. V Singapure sa náboženstvá miešali. Nikdy ste vo svojej viere nezapochybovali?
Vo svojej viere som si bol úplne istý. Iných rešpektujem, chápem ich, ale o svojom presvedčení som nikdy nezapochyboval. Malajci boli zväčša mohamedáni, ale nejaké miešanie nebolo. Viem, že sa pár žiakov obrátilo na kresťanskú vieru, ale bez akéhokoľvek donucovania. Vyučovanie bolo pre všetkých rovnaké. Učilo sa aj náboženstvo, ale nikto nikoho nenútil.
Kritizuje sa multikulturalizmus, prienik islamu do našej civilizácie. Je nebezpečenstvom?
Bohužiaľ zmizla tolerancia, teraz je vpredu výbojnosť. Moslimovia chcú donútiť ľudí, aby šli do neba, ale to nútenie robia puškami. Hovoria, že musíš ísť do neba, inak ťa zastrelíme. To je ten rozdiel oproti minulosti. Vtedy to bolo tolerantné - chceš poznať moju vieru? Študuj ju, uč sa a uvidíš. Dnes teroristi nútia. V mene náboženstva robia veci, ktoré vidíte.
Existovali v tých časoch samovražedné útoky?
Nie, to nebolo. Možno sa nejaké výnimky vyskytli, ale skôr nie. V tomto dávam Angličanom veľké plus - razili „self-respect", teda sebaúctu. Tá bola základom a vštepovala sa aj žiakom. Ak budeš chcieť sám seba, budeš chcieť aj druhého. Pre teroristov však neexistuje žiadny zákon.
V Singapure vás zastihla aj druhá svetová vojna.
Pamätám si na Mníchovskú dohodu, vtedy mi jeden Angličan vravel, že „neboj, Angličania to dajú do poriadku". Tí boli nielen policajtmi, ale aj guvernérmi sveta. Američania sú len policajti. Vtedajší britský premiér Chamberlain sa vrátil do Londýna a mával listinou, že „prinášam vám mier na dvadsaťpäť rokov". A pozrite, čo sa stalo. Domáci v Singapure sa nás vtedy snažili materiálne aj finančne podporovať, dokonca tak robili aj žiaci. To už som bol učiteľ. Robili zber odpadového železa, to nám finančne pomáhalo.
Mali ste nejaký kontakt s domovom?
Žiadny. Po návrate som sa dozvedel, že už za mňa odslúžili aj omšu. Rodičia si mysleli, že som mŕtvy.
Neskôr prišlo bombardovanie Singapuru Japoncami. Čakalo sa to?
Asi nie, Angličania to strašne podcenili, kým Japonci sa poctivo pripravovali. Dokonca tak, že anglickí zástupcovia mali za úradných fotografov Japoncov. Viete si predstaviť, ako sa tam infiltrovali. Angličania ich nijako nepodozrievali, to bolo až neuveriteľné.
Zvláštne, pretože Japonci sa k fašizmu hlásili.
Áno. Škola bola pri mori a bola tam aj osada japonských rybárov. Tí v tých svojich loďkách „akože" chodili na ryby, pritom to boli všetko vysokí japonskí dôstojníci. V skutočnosti sa na mori stretávali s japonskými loďami, kde odovzdávali správy. To sa dialo dokonca ešte za mierového obdobia. Nechápem, že to Angličania nevedeli. V Tokiu tak mali presné informácie.
Kedy začali bombardovať Singapur?
V čase útoku na Pearl Harbor. Japonci už vtedy boli v Indočíne v Saigone (dnes Vietnam, pozn. autora) a noviny hlásili, že smerujú na sever, nie na Singapur. To bol bluf z ich strany, zrazu zmenili smer a zaútočili na Malajsko. Útok začal ráno o druhej, ešte o štvrtej o tom v Singapure nikto nevedel. Keď sa vylodili, generál hlásil guvernérovi, čo sa stalo a ten mu odpovedal: „dúfam, že tých malých človiečikov vyženiete do mora". Takáto bola jeho reakcia. To je obraz postoja Angličanov, absolútne Japoncov podcenili.
Koľko Singapur vzdoroval?
Dobyli ho za dva týždne.
Boli tam veľké straty na životoch?
Áno, strašné. Japoncom stačili ľahké bomby, lebo šlo zväčša o malé domčeky, neboli tam vlastne žiadne bunkre. Bombardovali nás stále, to bol nálet za náletom. Len na našej škole bolo asi trinásť zásahov. To najhoršie však prišlo až vtedy, keď sa Singapur vzdal. Japonci totiž hľadali komunistov. Nanešťastie mali skoro všetci Číňania tetovanie, takže boli ľahko rozoznateľní. Kto mal tetovanie, toho brali, pretože bol pre nich komunista. Pozabíjali ich tisíce.
Vy ste skončili v tamojšom koncentračnom tábore.
Samozrejme. Dali nás do anglickej vojenskej väznice, postavenej pre päťsto ľudí a bolo nás tam tritisícpäťsto. Malo to všetky bezpečnostné zariadenia, ale pre toľkých ľudí to bolo strašne malé. Bývalo sa aj v stanoch.
Bol to koncentrák v tom ponímaní, ako ich poznáme u nás?
Nie, tam sa tak nezabíjalo. Museli sme dorábať pre Japoncov zeleninu a ryžu. Hladovali sme, ja som vážil okolo päťdesiatšesť kíl, ale videl som tam aj ľudí, ktorí stratili viac ako polovicu svojej váhy. Boli len kosť a koža. Väčšinou sme dorábali sladké zemiaky, teda „sweet potatoes" a vňať z nich bola našou zeleninou. Inak sa tam nedalo.
Aký tam fungoval režim?
Japonci si vybrali spomedzi väznených tých, ktorí nás strážili. V podstate šlo o ľudí, ktorých sme si sami zvolili. A tí sa potom zodpovedali Japoncom za celý tábor. Keby niekto ušiel, odniesli by si to oni. Neskôr prišiel na kontrolu jeden Japonec, ktorého som spoznal ešte pred vojnou, pracoval vo filmovom priemysle a povedal nám, že nás prevezú inde, kde sa budeme mať dobre.
A previezli vás?
Áno, na zanedbané stanovisko anglických letcov, kde bola snáď dvojmetrová tráva a plno potkanov. Množstvo ľudí tam ochorelo a zomrelo. Zaujímavé bolo, že v tom koncentráku k Japoncom nikto nemal prístup, len tam chodili hliadky. Neboli tam plynové komory, akurát sme hladovali a vzali nám slobodu. Vďaka chorobám a hladu tam boli pohreby snáď každý deň.
Ako ste sa dozvedeli o konci vojny?
Nejaký Číňan prehodil do tábora kus papiera s kameňom, kde to bolo napísané. O tom, čo sa deje vonku, sme dovtedy nič nevedeli. Navyše - na Japoncoch sme videli, že sú strašne nervózni, dali ľuďom z tábora kopať jamy a nikto nevedel, čo to je. Potom sa prišlo na to, že malo ísť o naše pohrebisko, ale to už bolo po vojne.
Čo v takých chvíľach pomáha prežiť?
Najmä viera v Boha a nádej. Nádej, že Japonci tú vojnu aj tak prehrajú.
Nikdy ste nepodľahli beznádeji?
Nie, absolútne nie. Bol som mladý a viera je najúžasnejšia vec. Vedomie nepoddať sa mi veľmi pomohlo. Nechcel som sa vzdať. To vám dodá takú silu, že dokážete čokoľvek. Presne táto sila chýba mnohým ľuďom, o ktorých počujem, že spáchali samovraždu.
Aký to bol pocit, opäť sa môcť dostatočne najesť, mať slobodu?
Keď tam dorazili Angličania, prišli aj zásoby. Lekári nás hneď upozornili, aby sme si dali pozor, že sa po takom hladovaní nesmieme prejedať, lebo si ublížime. To bola veľmi múdra rada. Mnohí mali neskôr ťažkosti.
Ako ste sa dostali domov?
Anglická politika bola taká, aby sa tábor vyprázdnil čím skôr. Američania a Kanaďania poslali pre svojich lietadlá, my sme čakali ešte asi dva tri týždne, kým sa uvoľnia lode. Ja som šiel na holandskej lodi do Londýna a odtiaľ domov.
To bolo asi poriadne prekvapenie.
Ešte predtým som poslal telegram a vraj bola celá dedina hore nohami, že žijem. (smiech) A u nás doma bola veľká radosť. Možno vďaka tej omši, ktorú za mňa ako údajne mŕtveho odslúžili, som sa dožil tejto deväťdesiatky.
Pracovali ste u Baťu, dlhé roky na Slovenskej akadémii vied ako prekladateľ do francúzštiny a angličtiny, pre ňu dokonca pracujete doteraz. Nechce sa vám v dôchodku len tak leňošiť?
A čo by som potom po šesťdesiatke robil? Treba byť aktívny. Definitívnu výpoveď som dal minulý rok v decembri. Ale aj teraz so mnou spravili zmluvu o dielo. (smiech) Aj počítač, aj miestnosť mi tam nechali. Chodí mnoho článkov, ktoré treba prekladať, aby mohli byť publikované.
Čiže sa kamarátite aj s modernou technikou?
Beriem to ako písací stroj. Jedna dáma sa ma tam ujala, že mi pomôže a že či viem, že tam mám aj internet. Reku, čo to je? A je to veru užitočná vec, že si tam môžem vyhľadať veci, ktoré potrebujem.
Výborne ovládate angličtinu a francúzštinu. Ktorý jazyk sa vám páči viac?
Francúzština je krajšia, ale angličtina je dobrá pre prácu.
Ktorá je ťažšia?
Asi angličtina, lebo nemá pravidlá. (smiech) Ja mám rád tú kultivovanú, ktorou hovorí aj kráľovná. Je jej rozumieť. Americká angličtina je už iná, tá nie je taká pekná. Mám rád oba jazyky, ešte aj dnes si pozerám ich pravidlá, slovíčka, ktoré sú výnimkami a podobne.
Mnohí sa sťažujú, že keď sa učia druhý cudzí jazyk, pletie sa im s tým prvým. Čo im poradíte?
Dám im iba jednu radu - keď už viete jeden cudzí jazyk, napríklad nemčinu, ten druhý sa neučte cez slovenčinu, ale práve cez ňu. Potom sa vám to nikdy pliesť nebude. Nebude tam tá interferencia. Toto som poradil aj jednej psychologičke. Vyskúšajte, určite to funguje.
Na záver najčastejšia otázka od čitateľov - ako sa dá v takom zdraví dožiť deväťdesiatky?
Najmä nesmiete myslieť na to, koľko máte rokov. Treba dodržiavať životosprávu, neprejedať sa, vyhýbať sa mastnote a počúvať lekárov. A samozrejme športovať, alebo sa aspoň hýbať. Ja som vždy rád hral tenis, aj keď som v ňom nebol výborný, kedysi som hral kriket. Dodnes chodím do parku, ktorý tu máme, ale bojím sa, že ho časom zlikvidujú. Minule som bol u lekára a pýtal sa, ako sa dožiť takéhoto veku. Tak som mu odpovedal, že poslúcham jeho rady, mal by to teda vedieť. (smiech)
15. 5. 2007 13:14:41 | Karol Sudor www.sme.sk |
| Žena, čo bez lásky hýbala svetom - Má za sebou popol z lásky a víťaznú iskru političky. Madeleine Albrightová, ktorá po krachu manželstva nestratila silu a bez podpory milovaného muža to dotiahla až na prvú ženu na čele americkej diplomacie v dejinách USA, dnes oslavuje 70 rokov.
Keď ju prezident Bill Clinton navrhol za ministerku, dosiahla obdivuhodné skóre 99:0 -hlasovali za ňu všetci členovia Senátu. „Tento výsledok symbolizuje, aká bola obľúbená a uznávaná medzi demokratmi aj republikánmi," povedal pre Pravdu Thomas Lippman, autor knihy s názvom Madeleine Albrightová a nová americká diplomacia. „Dlhé roky pôsobila vo Washingtone, kde doma usporadúvala večere pre senátorov a ďalších politikov. Pred hlasovaním Senátu vykonala skvelú prácu, keď si zdarne obchádzala republikánov," objasnil Lippman Albrightovej stopercentný úspech pred desiatimi rokmi.
Keď úrad v januári 2001 opustila, neskôr ju do Prahy lákal hlas českého exprezidenta Václava Havla. Rodáčku zo Smíchova si predstavoval ako skvelú paniu Hradu.
Odmietla s tým, že Česi si istotne vedia vybrať vhodného domáceho kandidáta.
V Spojených štátoch by nemala šancu pomýšľať na Biely dom, pretože ústava vyžaduje, aby prezident bol od narodenia občanom USA. Aj keby teoreticky podmienku spĺňala, podľa Lippmana sa z Albrightovej nemohla stať najmocnejšia žena sveta: „Za hranicami Washingtonu nemala voličskú základňu. Nie je to však prekvapujúce. V Spojených štátoch je totiž zvykom, že členovia vlády nie sú takpovediac životaschopní pre prezidentský úrad. Sú tu iné politické tradície. Stačísi spomenúť na prvého Reaganovho ministra zahraničných vecí Alexandra Haiga, ako zhorel v roku 1988, keď bojoval o prezidentskú nomináciu za republikánov," poznamenal americký autor.
Lippman nepovažuje za náhodné, že Albrightová ako ministerka zvlášť venovala pozornosť demokracii a ľudským právam vo svete: „Vychádzala zo skúsenosti. V narážke na únik rodiny pred nacizmom a komunizmom často hovorila, že sa cíti ako dvojnásobná utečenka."
Cit pre hodnoty slobody využívala najprv ako veľvyslankyňa USA pri OSN a potom štyri roky ako šéfka americkej diplomacie. Rozhodnutie prezidenta Billa Clintona v roku 1997 presadiť ju za svoju pravú zahraničnopolitickú ruku zjavne pramenilo z vtedajšej situácie vo svete.
„Bol to Clintonov strategický krok. Albrightová nastúpila do kresla ministerky, keď sa pripravovalo rozšírenie NATO; a práve ona veľmi dobre rozumela dilemám strednej a východnej Európy," povedal pre Pravdu Pavol Demeš, riaditeľ stredoeurópskej pobočky German Marshall Fund. „Mala vynikajúce znalosti o regióne, ktorý si budoval transatlantické väzby v dobe zjednocovania Európy. Navyše Clinton sa mohol spoliehať, že Albrightová zúročí dovtedajšie diplomatické skúsenosti; vrátene faktu, že vďaka jej otcovi ju prostredie diplomacie dlhý čas sprevádzalo. Bola to pre ňu skvelá výbava ako pre šéfku diplomacie," dodal Demeš.
Kým rokmi sa Albrightová postupne prepracúvala až na historicky prvú ženu, čo začala dirigovať americkú zahraničnú politiku, jej súkromie poznačil opačný smer. Láska jej života ju zradila po 23 rokoch manželstva. „Jedného dňa mi zrazu povedal, že ľúbi mladšiu a nádhernú ženu," opísala v memoároch krach vzťahu s novinárom Josephom Albrightom, o ktorom v čase, keď sa spoznali, vravela ako o princovi, čo prišiel ako krásne zjavenie. Rozvodom sa jej zrútil sen o dokonalej manželke a matke; zrazu bolo pre ňu ťažké ísť osamotene do divadla; ale agóniu, ako sama hovorila, časom prekonala. S Albrightom mala tri dcéry, prvé deti boli dvojčatá. Štvrté bolo na svete len chvíľu - po druhom pôrode zostala mŕtvola novorodeniatka. V šiestom mesiaci tehotenstva ochorela na osýpky, lekári ju upozorňovali, že plodu by sa mohol poškodiť mozog, ale zároveň jej vraveli, že potrat je protizákonný. „Keby dieťa prežilo, ľúbila by som ho aj tak neobmedzene," napísala v narážke na hrozbu poškodenia mozgu. Zároveň ju však táto tragédia naučila poznaniu, že žena má mať v určitých prípadoch právo rozhodnúť sa umelo prerušiť tehotenstvo. V súčasnosti ako čerstvá sedemdesiatnička sa môže pochváliť tým, že tento prívlastok k veku je celkom šitý na mieru. Žiadna politická dôchodkyňa v ústraní. Naopak. Okrem vlastnej poradenskej spoločnosti prednáša na univerzitách, cestuje po svete. Naposledy bola pozorovateľka volieb v Nigérii ako riaditeľka odborného inštitútu amerických demokratov.
Hoci s ministerstvom zahraničných vecí už nemá nič spoločné, podľa Demeša tam zanechala stopu až doteraz: „Tým, že jej v USA patrí prvenstvo na tomto poste, svojím spôsobom pootvorila cestu do tohto kresla Condoleezze Riceovej," podotkol Demeš.
Keď raz Albrightová dostala od amerických médií otázku, čo jej pomohlo presadiť sa vo vysokej politike ako žene, odpovedala s úsmevom: „Všimla som si pri rôznych debatách, že ženy ustráchane prenechávajú priestor mužom. A ja som sa im naučila skákať do reči."
***
Život Madeleine Albrightovej
* Narodila sa v Prahe ako Marie Jana Korbelová.
* Jej rodina v roku 1939 emigrovala do Londýna, o deväť rokov neskôr sa usadila v USA.
* V roku 1957 získala americké občianstvo.
* V máji 1959 sa vydala za novinára Josepha Albrighta, s ktorým mala tri deti; rozviedli sa v roku 1982.
* Politike sa začala venovať v roku 1976, keď pracovala pre senátora Edmunda Muskieho.
* Ako veľvyslankyňa USA pri OSN pôsobila od roku 1993.
* V období 1997 - 2001 bola šéfkou americkej diplomacie.
* V súčasnosti vedie spoločnosť The Albright Group.
Autor: Miroslav Čaplovič www.pravda.sk 15.05.2007
|
| Kráľovná si z Busha uťahovala - Normálne by to bola nudná oficiálna návšteva britského monarchu v Spojených štátoch. Bushov brbt však prihral kráľovnej na smeč.
Návšteva britskej kráľovnej Alžbety II. v Amerike mala byť oku lahodiacou, ale viac–menej nudnou formalitou. Potriasanie rúk, slávnostné večere, príhovory a návštevy pamätníkov.
Hlave Bieleho domu Georgovi Bushovi sa však podarilo kráľovnú a jej delegáciu dobre pobaviť, keď počas slávnostného príhovoru vyrobil riadne faux pas. Britskú panovníčku takmer poslal do 18. storočia a tá mu to počas utorkovej večere vtipne vrátila. „Pán prezident, rozmýšľam, či by som mala začať prípitok slovami: Bola som tu v roku 1776...,“ povedala s úsmevom. Vyše sto hostí v sídle britského ambasádora vybuchlo do smiechu. Výbornú náladu mal aj Bush. „Vaša výsosť, toto už neprekonám,“ odvetil
Kráľovská ovca rodiny
Americký prezident často komolí slová a dopustil sa už mnohých prehreškov. Kráľovnú v pondelok poslal o 200 rokov späť, keď povedal, že bola v Amerike v roku 1776. Rýchlo sa však opravil na rok 1976.
Niekoľkotisícový zástup hostí na trávniku Bieleho domu sa začal smiať a panovníčka sa na prezidenta prísne pozrela.
Bush sa snažil všetko obrátiť na žart a povedal: „Pozreli ste sa na mňa tak, ako sa môže pozrieť iba matka na dieťa.“
Nebolo to prvýkrát, čo Bush počas stretnutia s britskou kráľovnou stúpil vedľa. Počas prezidentovania jeho otca Georga Busha staršieho v roku 1991 sa Alžbete II. posťažoval, že ho považujú za čiernu ovcu rodiny. Vzápätí sa jej opýtal: „A kto je vašou?“ Kráľovná neodpovedala a podľa pamätníkov nastalo trápne ticho, spomína Guardian.
Bush, pôvodom z Texasu, nemá rád protokol. Počas viac ako šesťročného úradovania sa predviedol vo fraku s bielym motýlikom po prvý raz. Jeho manželka Laura sa priznala televízii ABC, že spolu s ministerkou zahraničných vecí Condoleezzou Riceovou museli využiť všetky schopnosti, aby prezidenta prinútili dať si motýlika na štátny banket.
Britská panovníčka a princ Filip strávili v Spojených štátoch šesť dní. Oslávili 400. výročie prvého britského osídlenia v Jamestowne vo Virgínii. Miestni si zároveň pripomenuli, že americké otroctvo má korene práve tu. Kráľovná je známa milovníčka koní a preto navštívila aj slávne dostihy Kentucky Derby a prihovorila sa kozmonautom z vesmírneho strediska NASA.
Počas cesty sa viackrát poďakovala Američanom za vrelé prijatie a povedala, že ju teší priateľstvo medzi Spojenými štátmi a Britániou.
10. 5. 2007 | Štefan Hudec www.sme.sk
|
| Encyklopédia života bude na webe - Vedci z celého sveta plánujú spolupracovať na voľne prístupnej internetovej stránke zameranej na poskytovanie informácií o všetkých známych zvieratách, rastlinách a ostatných živých tvoroch na planéte. Projekt s názvom Encyklopédia života (The Encyclopedia of Life) sa začne oficiálne v stredu.
V rámci projektu najbližších 10 rokov budú zbierať písomné informácie o všetkých živých druhoch našej planéty, ktorých je spolu až 1,8 milióna. Ak budú k dispozícii, stránka zverejní aj fotografie, videozáznamy, audiozáznamy, mapy výskytu a ďalšie multimediálne informácie.
"Stránka bude poskytovať hodnotné informácie o rozmanitosti druhov a ich ochrane pre kohokoľvek, kdekoľvek a kedykoľvek," povedal biológ James Edwards, ktorý má na starosti celý projekt.
"Pomocou spolupráce môžeme všetci zvýšiť naše uznanie nesmiernej rozmanitosti života, výzvam, ktoré predstavuje, i jeho ochrane," uviedol. Edwards ďalej vyhlásil, že Encyklopédia života bude mať rovnaký efekt ako mal projekt ľudského genómu pre biológiu.
"Zverejnenie informácií o genetických sekvenciách v organizmoch malo revolučný vplyv na spôsob, akým pristupujeme k molekulárnej biológii a genetike," dodal. Podľa jeho slov by malo mať zhromažďovanie informácií o druhoch, ich životnom prostredí a správaní rovnaký vplyv aj na iné oblasti ľudskej spoločnosti. Stránka bude vhodným zdrojom pre zákonodarcov, ako aj pre učiteľov, študentov či dokonca záhradkárov, hľadajúcich informácie o svojich obľúbených kvetoch.
"Bude to učebná pomôcka pre všetkých," vyhlásil Edwards. Návštevníci stránky sa napríklad budú môcť dozvedieť aj o presunoch jednotlivých druhov počas rokov pod vplyvom globálneho otepľovania. "Budete si môcť vymodelovať budúce zmeny na základe rôznych klimatických scenárov."
Aj napriek tomu, že už existujú špecializované stránky mapujúce život rýb či obojživelníkov, Encyklopédia života chce všetky informácie poskytovať v jednotnom formáte s rovnakým prístupom ku všetkým druhom. Podľa Edwards doteraz v rámci projektu zoskenovali okolo 1,25 milióna stránok encyklopédií s informáciami. "Ešte pred piatimi rokmi by sme pre technické problémy neboli schopní podobný projekt zostaviť," dodal Edwards.
SITA 9.05.2007 |
| Sicílska sopka Etna sa prebudila - Sicílska sopka Etna začala v noci z nedele na pondelok opäť chrliť lávu. Talianska televízia uviedla zábery mohutného prúdu lávy, ktorý pomaly vyteká z juhovýchodného krátera až do hĺbky 2000 metrov.
Obydlia a obce na úbočiach najväčšieho vulkánu Európy však nie sú ohrozené.
Ako uviedla talianska tlačová agentúra ANSA, ide už o štvrtú menšiu erupciu od konca marca. Oheň a popol vychádzal z krátera naposledy v strede apríla.
Posledný väčší výbuch v decembri sprevádzal silný spad popola a vyžiadal si opakované uzavretie letiska v meste Catania.
CTK 8.05.2007 www.pravda.sk |
| Svet denne vypije dve miliardy šálok kávy - Každý deň na svete vypijú ľudia asi dve miliardy šálok kávy. Kávovník pochádza pravdepodobne z provincie Kaffa, ktorá sa nachádzala v oblasti dnešnej Etiópie. Neexistujú však dôkazy o tom, kedy a ako ľudia zistili, že z jeho zŕn sa dá vyrobiť stimulujúci nápoj. Predpokladá sa, že skôr ako ľudia začali kávový nápoj variť, zrelé ovocie a zrná žuli. Kávovníky sa pravdepodobne už pred viac ako jeden tisíc rokmi pestovali a kultivovali v kláštorných záhradách.
Prvé doklady o ich komerčnom pestovaní pochádzajú z 15. storočia z Jemenu. Prvé kaviarne zasa vznikli v Mekke. Benátski kupci priniesli kávu do Európy v roku 1615 a približne o 30 rokov neskôr v Benátkach otvorili prvú kaviareň. Väčšie množstvá kávy začali do Európy ako prví dovážať Holanďania. Neskôr začali kávu pestovať vo svojich kolóniách v Indii a na Jáve. Centrom európskeho obchodu s kávou sa stal Amsterdam.
Kaviarne sa postupne stávali obľúbenými miestami spoločenských i obchodných stretnutí. Od polovice 17. storočia sa začali rozširovať do ďalších európskych krajín, vrátane Rakúska, Francúzska, Nemecka a Anglicka. Z Európy sa káva rozšírila do USA a počas uplynulých 300 rokov si našla svoje miesto v ekonomikách i životnom štýle mnohých krajín po celom svete. V súčasnosti je jednou z najvzácnejších a najvyhľadávanejších komodít na svete.
Keď sa káva prvý raz objavila v Taliansku, cirkev ju označila za "diablovo dielo". Až pápež Klement VIII. sa odhodlal osobne ju vyskúšať a zachutila mu natoľko, až vyhlásil, že by mala byť pokrstená, aby sa z nej stal pravý kresťanský nápoj. Keď americký prezident Andrew Jackson v roku 1832 zrušil v armáde dávky rumu, nechal ich nahradiť kávou, ale trvalo ešte celých 28 rokov, kým sa toto nariadenie stalo skutočnosťou.
Ľudia ju raz označovali ako "všeliek", potom zase ako "diablov nápoj". Podľa internetovej stránky Európskeho vedeckého informačného centra o káve (CoSIC), vedecké výskumy v poslednom polstoročí potvrdili niektoré dôležité fakty o káve, kofeíne a ich vplyvoch na ľudské zdravie. Podľa nich, káva zdravie nepoškodzuje, práve naopak prináša mnohé benefity. Kofeín, ktorý obsahuje, je mierny stimulant.
Pitie kávy preto spôsobuje zvýšenie tepu a krvného tlaku, ale aj zvýšené prekrvenie svalov. U väčšiny ľudí navyše stúpa hladina dopamínu v mozgu. Káva u mnohých jej konzumentov zvyšuje ostražitosť, koncentráciu a psychickú i fyzickú výkonnosť. Obsah kofeínu v káve sa líši v závislosti od jej typu i spôsobu prípravy. Šálka 150 mililitrov instantnej kávy obsahuje približne 60 miligramov kofeínu, filtrovanej kávy asi 85 miligramov. Podľa odborníkov nie sú žiadne dôkazy o tom, že by bežná konzumácia kávy mala vplyv na zdravie ženy, prípadne jej potomka počas tehotenstva. Európska potravinová komisia vydala v roku 1999 stanovisko, podľa ktorého je denná dávka kofeínu do 300 miligramov bezpečná. Káva ale mierne znižuje hladinu vápnika v tele, čo však môže jej konzument ľahko nahradiť z iných potravinových zdrojov.
Už viac ako 100 rokov je známy pozitívny vplyv kávy na zdravotný stav astmatikov - jej pitie zlepšuje funkčnosť pľúc. Neexistujú ale dôkazy o tom, že by pitie kávy zvyšovalo riziko vzniku rakoviny prsníka, vaječníkov, pankreasu či pečene. Rovnako sa nepotvrdili ani negatívne vplyvy na srdce a kardiovaskulárny systém, hoci je pravda, že káva zvyšuje krvný tlak. Hypertonici by preto mali jej pitie regulovať. Vedci predpokladajú, že by mohli časom potvrdiť predpoklady, podľa ktorých káva dokáže chrániť pred Parkinsonovou a Alzheimerovou chorobou. Okrem kofeínu, obsahuje aj prírodné antioxidanty, ktoré pozitívne vplývajú na zdravie ľudí. Ďalším významným pozitívom kávy je, že nápoj z čistej praženej kávy bez mlieka a cukru neobsahuje žiadne kalórie.
SITA 7.05.2007
|
| Ibrahim Maiga: Šoubiznis je mafia - Kým som neprišiel do Európy, slovo rasizmus som nepoznal, hovorí spevák, šoumen a herec IBRAHIM MAIGA.
Do akej rodiny ste sa narodili?
Do dobrej, pretože ma naši veľmi slušne vychovali. Mali na to, aby sa o nás starali. Bolo čo jesť, všetkých si nás mohli dovoliť poslať do školy, mali sme teda všetko, čo je treba pre správny vývoj. Bolo to naozaj šťastné detstvo.
Ako sa vníma rodina v Mali?
Drží pokope ako skala. Ja som v podstate prvorodený syn, i keď nie úplne, pretože starší brat zomrel, bol som teda takým nedotknuteľným maznáčikom. Mal som vlastne všetko, čo som chcel.
Pochádzate z osemnástich detí.
Samozrejme, všetko bolo odtiaľ potiaľ. Rodičia dbali na to, aby som sa v škole dobre učil, aby som ju neflákal a nerobil hlúposti.
Váš otec bol guvernérom. Je to tam vážená funkcia?
Áno. Guvernérom bol dokonca dvakrát, neskôr robil na ministerstve námestníka, nakoniec aj samotného ministra a veľvyslanca. Bol to veľavážený človek v krajine.
Ako sú tam vnímaní politici?
Neviem, ako teraz, lebo som odtiaľ preč už dvadsať rokov, ale vtedy si ich veľmi vážili a mali pred nimi veľký rešpekt. Ľudia vtedy ešte nevnímali demokraciu tak ako dnes, nepoznali poriadne svoje práva a povinnosti, ale každá ďalšia generácia si ich uvedomuje viac a viac. Už vedia, že do toho môžu hovoriť aj oni. Stále je to však tretí svet. Často tam bývali prevraty, teda vysoko organizované útoky na verejných činiteľov, a to si môžu dovoliť len tí, ktorí na to majú financie a zbrane.
Zažili ste prevraty aj vy?
Jasné. Keď bol otec v prvej socialistickej vláde, jeden sa práve udial. Asi týždeň bol v base, dovtedajšieho prezidenta v nej nechali, dokonca tam zomrel. To bol náš prvý prezident po odchode Francúzov. Demokracia môže skutočne fungovať iba v krajine, v ktorej ľudia poznajú svoje práva a povinnosti, v ktorej ich nikto nemôže „odžubať". Na Mali stále veľa ľudí nejde voliť, a aj keď idú, tak so strachom, lebo im kážu, koho označiť. Mladá generácia si to pomaly uvedomuje, aj vďaka satelitným staniciam.
Starších to neovplyvňuje?
Väčšina starších je negramotná, neuvedomuje si svoje práva.
O polygamii v Mali
Máte viac mám. Je to v rodinách stále hlboko zakorenené, alebo to pomaly ustupuje?
Je to odraz náboženstva, ktoré tam kraľuje. Väčšina obyvateľstva sú moslimovia. Polygamia je teda dovolená.
Tie ženy to akceptujú?
Muž si môže dovoliť ďalšiu ženu iba v prípade, ak s tým prvá súhlasí. Keď je prvá svadba, žena nie je povinná podpísať polygamiu. V takom prípade nemôže prísť do manželstva ďalšia žena dovtedy, kým neprebehne rozvod. Ak s tým žena pri sobáši súhlasí, tak môže.
Čo vplýva na polygamiu najviac?
Ženy na Mali sú zväčša negramotné a nezamestnané, muži robia tvrdú prácu - sú trebárs poľnohospodári, rybári, chovatelia. Čiže zarábajú peniaze, sú živiteľmi rodín. Keď chce žena prežiť, musí si nájsť manžela. Žena bez muža je v neistote, pretože u nás nefunguje sociálny systém. Že máte nárok na podporu, že štát pomáha chudobným, to tam neexistuje. Keď nemáte prácu a nezarábate, končíte na ulici. Ženy sa teda snažia nájsť živiteľa. Okrem toho - je tam oveľa vyšší počet žien ako mužov. Mnohí zahynuli vo vojnách. Teda najväčšiu rolu zohrávajú vplyv náboženstva, fakt, že to zákony povoľujú, že ženy potrebujú živiteľa a že je málo mužov a veľa žien.
Nespôsobuje to problémy medzi ženami v rodine?
Samozrejme, že každá minca má dve strany. Aj tam ženy žiarlia, je to predsa len nie úplne prirodzené. V spoločnosti však ide v tomto prípade o menšie zlo. Sám som zažil, ako sa moje mamičky hádali, každá by chcela otca len pre seba. Bohužiaľ to nejde, musia sa s tým zmieriť.
Stáva sa, že sa takéto manželstvá rozvádzajú?
Jasné, ale viete... kam pôjde žena po rozvode? Sú aj prípady, že si nájdu iných mužov, alebo sa o seba dokážu samé postarať, to je však možno 0,005 percenta žien.
O detstve v Mali
Musí dieťa poslúchať všetky mamy rovnako, alebo má prednosť tá vlastná?
Nemusí, ale potom hrozí, že dostane poriadnu bitku od otca. Dieťa, ktoré je dobre vychované, by sa malo ku každej mamičke zachovať tak, ako by bola jeho vlastná. Nerobím predsa druhým to, čo sám nemám rád. Aspoň ja som tak bol vychovaný. Keď mám veľký rešpekt k svojmu tatkovi, nebudem predsa urážať jeho ženy. Raz si ich vybral, tak to rešpektujem.
Audio: O telesných trestoch v Mali:
Kdesi ste sa vyjadrili, že najstrašnejšiu bitku ste od otca dostali, keď ste v niečom neposlúchli svoju staršiu sestru. Telesné tresty sú tam bežné?
Tam je to prípustné a normálne. Človek sa môže ísť sťažovať naozaj iba na lampáreň. Tieto tresty sa tam pripúšťajú, aby im deti neskákali po hlave. Navyše to ani nezakazuje žiadny zákon. Nepoznám tam však extrémne prípady, kde by boli deti týrané. Netvrdím, že nie sú, ale nechce sa mi veriť, že by sa šlo do takých extrémov, že by dospelí nemali dosť rozumu na to, aby vedeli, že deti sú nevinné a slabšie.
Telesné tresty v rodinách praktizuje vždy otec?
Aj mamičky, starší bratia alebo sestry. Tam je to na dennom poriadku.
Čiže platí právo staršieho?
Áno. Keď neposlúchnete staršieho, je zle. Aj keby mal mladší pravdu. Vo výnimočných prípadoch súdi starší od oboch. Čiže ak starší brat neprávom potrestá mladšieho, otec ho potrestá za to, že sa nezachoval správne.
Ako trávia deti v Mali voľný čas?
Smutné je, že tam nie sú také vymoženosti ako napríklad na Slovensku. Tu sú hračky, kedykoľvek môžte ísť do predajne a kúpiť ich. V Mali na to jednak nie sú financie, jednak samotné hračky ani nie sú poruke. Deti sa hrajú s tým, čo si sami vytvoria. Ja mám drôtené autíčko, ktoré som tu svojho času vyrobil pre istú televíziu, aby videli, s čím sme sa ako deti hrávali. Takéto autíčka sme vlastnoručne vyrobili, označili názvami ako Peugeot, Citroën, Mercedes, proste značkami, ktoré sme poznali, a zabávali sme sa, ako jazdíme. Alebo sme našli pri ceste starú pneumatiku, vnútornú stranu sme namazali olejom, prekrížili ju dvoma pevnými palicami, ktoré sme previazali handrou a s tým sme utekali, ako keby sme mali auto. Čiže také primitívne hračky. Futbal sme hrávali s gumenými loptami, ktoré sme si tiež nemohli hocikedy dovoliť, alebo sme si ich vytvorili z handier a kopali do nich od rána do večera. Je to proste tretí svet, bojuje sa tam najmä o prežitie.
Tým, že deti nepoznali západné vymoženosti, boli asi šťastné aj bez nich, či nie?
Samozrejme, deti sú tam šťastné. Tým, že iné veci nepoznajú, nechýbajú im. Je kopec hračiek, ktoré by som poslal do Afriky, ale je smutné, že nech sa čokoľvek pošle do tretieho sveta, všetko sa tam predáva na trhu. Ľudia, ktorí to tam dovezú, sa na tom snažia profitovať.
Ako sa dá teda pomôcť?
Ja hovorím, že ak chce niekto pomôcť, mal by sa zaočkovať a ísť na dobrodružnú cestu priamo na miesto, pozrieť si, kto čo potrebuje, a poslať ťo. Keď niečo dôjde od nejakej nadácie a podobne, vždy sa nájde človek, ktorý to zneužíva.
Aké býva na Mali počasie?
Tam býva len teplo a veľmi teplo. Keď je dvadsaťtri stupňov, to je už zima. Vlastne vaše teplo je pre nás zima. (smiech) V marci až máji tam ani nikomu neodporúčam ísť, vtedy je tam horúce obdobie s naozaj extrémnymi teplotami. V tom čase je horúco aj nám.
Máte aj nejaké národné jedlo, ako u nás bryndzové halušky?
V Mali je viac ako pätnásť rôznych kmeňov, každý z nich má iné národné jedlo, ak sa to tak dá povedať. V našom kmeni je to takzvané tigadege, to sa varí aj počas sviatkov a strašne sa na to tešíme. Svojho času som prezradil ten recept Petrovi Novotnému a on to dal do svojej knihy. Keď som bol v Irish pube v Nových Zámkoch, objavil som to tam, tak som bol zvedavý a objednal si to. Vraj to prevzali práve z tej knihy. S tigadege to nemalo nič spoločné. (smiech) Ide viac menej o bežnú omáčku, ktorá sa tu podáva s mäsom, akurát sa do toho pridáva arašidové maslo, ktoré tomu spraví správnu chuť a podáva sa to s ryžou.
Viacerých čitateľov zaujímalo, či sú u vás sviatky typu Vianoce, Veľká noc a podobne.
Kresťania sú v Mali zastúpení slabo, ale tie sviatky dodržiavajú. Vtedy majú aj voľno, deti prázdninujú, kresťanskí úradníci sú doma, ostatní makajú. Moslimovia majú voľno počas svojich sviatkov, čiže je to rozdelené spravodlivo.
Vy ste pravá moslimská rodina?
Áno, ale keď sú Vianoce, tešíme sa, lebo aj vtedy si nárokujeme na darčeky. (smiech) Oslavujeme aj Silvestra, hoci je to kresťanský nový rok. Je v tom ten francúzsky vplyv. Ideme na diskotéky, máme ohňostroje, oslavy.
Tu sa pije víno, pivo, tvrdý alkohol. Čo v Mali?
Voda a malinovky. Coca-coly, Fanty a podobné veci sú tam príliš drahé. Ja som si ako malý musel na jednu coca-colu šetriť desať dní. Aj z tej som nalial každému kamarátovi, aby mal možnosť ochutnať ju.
Aká hudba sa tam počúva?
Máme tam obrovské talenty, televízne satelity majú vplyv na to, že sa mladí orientujú na rap a hip-hop. Starší ľudia však počúvajú domácu ľudovú hudbu. Je to veľmi zaujímavá a melodická muzika, žiadne disco. Veľmi dôležité sú texty, vo väčšine sa spieva o spoločenských a politických problémoch. Máme aj interpretov, ktorí sa výrazne presadili vo svete, napríklad Ali Farkaturi, dokonca ho občas hrajú aj slovenské rádiá, získal americkú Grammy. Jedna naša speváčka naspievala duet s Aliciou Keys. Ľudia u nás ani nepoznajú noty, ale hudbu cítia, majú feeling. Buď to má človek v sebe, alebo nemá. Raz mi Vašo Patejdl povedal, že čo tu vyskakujem, že ani noty nepoznám. A ja jemu, že za čo som mal potom zlaté platne? (smiech)
Prečo ste šli študovať do Európy?
Poslali ma do nej rodičia za trest, aby som sa konečne začal venovať škole. Doma som bol rozmaznaný, mal som všetko, čo som chcel, fičali sme s kamarátmi na diskotékach, zabávali sa. Na to otec povedal, že pôjdem do Paríža za sestrou, tá ma nebude toľko rozmaznávať.
O Fontáne pre Zuzanu
Vysokú školu u nás ste neskončili kvôli šoubiznisu?
Áno. Ako študenta ma oslovili do filmu Fontána pre Zuzanu 2 a študent potrebuje každú korunu. V tom čase som už ale vystupoval s Fredy´s Dance Group ako šoumen. Oni tancovali a ja som robil šou. Do filmu najskôr oslovili Fredyho, ale ako hlavný protagonista neprešiel, uvažovalo sa aj o Jožovi Rážovi, nakoniec to dostal Paľo Habera. A mňa si tam už nechali.
Prvý diel Fontány pre Zuzanu bol vychválený, dvojka a trojka u kritikov totálne prepadli. Ako ste na to pozerali, keďže ste hrali práve v tých dvoch?
Na kritikov pozerám pozitívne. Sú to ľudia, ktorí hovoria, ako by to robili, keby to vedeli. Väčšina z nich je deštruktívna.
Podľa vás boli tie filmy dobré?
Nič nepokazí len ten, čo nič nerobí. Ako často sa tvoria na Slovensku filmy, ktoré majú aspoň taký úspech ako Fontány pre Zuzanu? Z našich chytili masy ľudí iba tie. Veď tu máme inak len české filmy. Dobrý film je relatívna vec, lebo sto ľudí, sto chutí. Ale verím, že bolo viac ľudí, ktorí si tie filmy obľúbili, ako kritizovali. Keby ste tým kritikom dali peniaze na film, radšej si postavia domček, ako by sa mali pustiť do práce. Nikto nie je dokonalý, chyby sa dajú nájsť na každom filme. Fontány sa dodnes dávajú cez sviatky v televízii, ľudia ich pozerajú a majú z nich radosť.
S Paľom Haberom ste boli isté obdobie takmer dvojica. Neskôr ste sa nie príliš dobre rozišli. Prečo?
S Haberom sme prichádzali do kontaktu iba kvôli Fontáne pre Zuzanu, naspieval sa hit Mama Kami a musel som so skupinou Team chodiť na koncertné šnúry. Mali sme minimálne dvesto koncertov u nás i v Čechách. Vtedy sme boli veľmi dobrí kamaráti, Paľo ma dokonca vozil hore dole svojim Peugeotom. Neviem, čo sa potom stalo. Paľo sa stal veľkou hviezdou a väčšinou to býva tak, že vrana k vrane sadá. Ja som asi nebol taká hviezda a možno to nás rozdelilo. Nikdy som ňou netúžil byť. Ten rozchod prišiel prirodzene, on na mňa nemal čas, ja som si šiel svojou cestou, proste šlo len o kamarátstvo v rámci Fontány pre Zuzanu. Nikdy sme sa nejako nepohádali, občas sa možno líšili naše názory. Ja proti nemu nič nemám, je to dobrý chlapec, len trochu náladový. Musíte na neho natrafiť, keď má dobrú náladu. Keď ju nemá, môže vás veľmi uraziť.
Dal vám niekedy pocítiť, že ste menej populárny?
Ľudia sú celkovo ješitní. Aj keby mi to dal najavo, bral by som to ako hlúposť. Podľa mňa sú hviezdy len na nebi. Ľudia sú rovnakí, len niekto je na obrazovke, niekto nie, niekto nám zachraňuje život, niekto nás obsluhuje v reštaurácii, proste je to rôzne. Ja sa za hviezdu nepovažujem.
Nespyšneli ste ani na vrchole popularity, keď ste sa objavovali prakticky vo všetkých médiách?
K tomu by sa museli vyjadriť iní ľudia. Ale ťažko by ste našli človeka, ktorý by mal ten pocit. Vždy som sa snažil byť nohami na zemi a nevyvyšovať sa. Hovorí sa, že keď idete hore schodami, pozdravte tých, čo idú dole, pretože raz za nimi pôjdete aj vy. To sú veľmi múdre slová. Len hlupák si myslí, že je viac ako ostatní. Každý sme v niečom dobrý, v niečom nie a mali by sme sa vzájomne rešpektovať.
Máte v šoubiznise kamarátov?
Mám tendenciu približovať sa skôr k ľuďom, ktorí „nič neznamenajú" a vzďalovať sa ich opaku. Nechcem si pripadať ako vypočítavý typ. Je to hnusný pocit, vyhľadávať ľudí len preto, že niečo akože znamenajú, žiadať od nich pomoc. Ja takých ľudí nemám rád. Mám kamarátov najmä mimo branže.
O spore s Borisom Filanom
Spor ste mali aj s Borisom Filanom, uviedli ste, že vo svojej knihe Tam tam nehovoril pravdu o vás a vašej rodine.
Presne tak. Boris ma v tejto, ale i vo viacerých iných veciach sklamal. Beriem to však tak, že ľudí nezmením, každý sme nejaký. On to spravil najmä pre úspech svojich knižiek.
Filan teda klamal?
Bolo tam veľa nepravdivých vecí. V tom, ako vykresľoval krajinu, napísal pravdivé i nepravdivé veci. To, ako vykresľoval náš vzťah k Mali a moju rodinu, mi pripadalo nedôstojné voči mojej osobe. Človek vás pozve do svojej domoviny a mali by ste si ho vážiť.
Vy ste teda boli jeho hostiteľom a on jednoducho napísal nepravdy?
Boris si vybavil sponzorov na cestu, ale aj tak bol mojim hosťom.
Býval priamo u vás?
Nie. To som ani nechcel, lebo viem, aké sú tam náročné podmienky, to teplo by nevydržal. Potreboval by klimatizáciu a tú sme nemali. Počítal som teda s tým, že pôjde na hotel, že mu nejaký dôstojný zoženiem. Cestou tam sa však stretol s jedným Čechom, ktorý tam bol ako biznismen alebo pašerák, ten ho nalákal, že tam má vilu a že môže ísť k nemu bývať. Že mu bude platiť nejaký nájom a vlastne nemusí minúť toľko peňazí na hotel. On si tú alternatívu vybral a potom som sa dočítal, že som sa na neho vykašľal. To ma dosť urazilo, lebo to nebola pravda. Ľudia, ktorí ma poznajú, vedia, že nie som schopný niečo také urobiť. Ja svojich priateľov nikdy nezradím, zvlášť, ak sú mojimi hosťami.
Vydiskutovali ste si to z očí do očí?
Áno, ale Boris mi tvrdil do očí, že klamem. Vtedy u mňa skončil. Viem, že je to na Slovensku veľavážený človek, že ho majú ľudia radi, že má veľa fanúšikov, ale ja s ním mám osobné skúsenosti a viem svoje. Nech si myslí kto chce, čo chce. Mohol som do Mali pozvať stovky iných ľudí a rozhodol som sa pre neho. On tvrdí, že vybavil sponzora, ale o tom to nie je. Aj mne by mohlo x ľudí robiť sponzora, ale do Mali ich nevezmem. Jeho som vzal, lebo som ho považoval za priateľa a mal ho rád. Človek sa učí na vlastných chybách.
Je bežné, že takto končia vzťahy v šoubiznise?
Veľmi často.
Nebude to aj tým, že vy sám ste konfliktný typ?
Ono to tak možno vyzerá, ale nie som. Len som tým, ktorý sa o tom rozhodol hovoriť nahlas.
O vzťahoch v šoubiznise
Na čom sa kazia vzťahy v šoubiznise?
Vždy je to o peniazoch. Ľudia nedržia slovo, sľúbia veci, ktoré nevedia splniť. Každý sa snaží okrádať toho druhého. Mám pocit, že vznikla taká mafia, ktorá všetko drží.
Čo tým myslíte?
Že často spolupracujú iba s umelcami, ktorí im zarábajú peniaze.
Ide o vydavateľstvá?
Aj o vydavateľstvá, aj o agentúry. Držia si najmä interpretov, ktorí sú v ich očiach lacní, ktorí pre popularitu zahrajú trebárs aj zadarmo, pričom sa nikto nepozerá na kvalitu. Interpet pritom zarobí možno iba pätinu z toho, čo oni vyinkasujú. Zvyšok ide manažérom a agentúram. Keď im prestanete zarábať peniaze, prestanú vás podporovať. To je tá takzvaná mafia.
Vydavateľstvo teda drží muzikanta, len kým na ňom ryžuje?
To je úplne jasné. A je jedno, či je to kvalitný muzikant, či má talent a podobne. Stačí sa s nimi začať hádať o peniaze, alebo lepšie podmienky, automaticky je pre nich konfliktný a povedia mu, že sa na neho môžu vykašľať. Mne sa to celé znechutilo, aj preto som desať rokov nevydal album.
Skúsme hovoriť konkrétne - podrazil niekto aj vás?
Môžem to povedať nahlas. Šéf vydavateľstva Universal pán Riava ma dosť sklamal. Roky mi niečo sľuboval a ťahal ma za nos, aj napriek tomu, že som si vybavoval sponzorov. Bolo by oveľa jednoduchšie, keby mi povedal do očí - Ibi, idem robiť s Jankou Kirschner, nebudem sa teraz venovať tebe, ja by som si potom svoj projekt realizoval inak. Pán Peter Riava ma ako vydavateľ doslova ťahal za nos. Nakoniec sa ten projekt ani nezrealizoval, lebo bol neschopný.
Nemohli ste sa zdvihnúť a ísť do iného vydavateľstva?
Jasné, že mohol, ale viete - keď vám človek sľubuje, že to chce robiť, pripravili sme aj pilotné single, tak mu veríte. Ja som to začal brať tak, že to bola od neho taktika, aby som nebol vôbec na trhu.
Čiže za tým, že ste desať rokov nevydali žiadny album, je najmä znechutenie?
Áno. A v tom má Peter Riava dosť veľký podiel. Vďaka nemu som zmeškal dobré dva tri roky, k tomu prišli filmy Fontána pre Zuzanu, nehoda na motorke a podobne, takže sa album odkladal.
Takéto veci sa v branži dejú bežne?
Úplne bežne. Ťažko vám povedia do očí, že nemajú záujem. Oni budú len hovoriť, že ok, uvidíme a podobne.
Nemohlo stáť za vašim úspechom u nás aj to, že ste boli pre našu scénu exotický zjav, proste jeden z prvých černochov?
Je to dosť možné. Ale nemyslím si to, veď exotických černochov je na svete veľa. Skôr to bolo tým, že som mal prvý hit s Haberom, a potom som prišiel s pesničkami, ktoré boli chytľavé, milé a iné. A mal som aj šťastie, povedzme si to na rovinu.
Audio: O účinkovaní v programe Celebrity camp:
Chystáte nový album?
Áno. A ide mi ani nie tak o to, aby som sa dostal do rádií, ale o fanúšikov, ktorí nevymreli a stále mi píšu. Na treťom albume sa už dlho pracuje. Pomôže mi s ním aj Oskar Rózsa.
Aká to bude hudba?
Rôznorodá.
Oskar Rózsa je však známy skôr z iných štýlov ako je ten váš.
Ja viem. Je však talentovaný a flexibilný.
Ostanú tam africké motívy?
Áno. Som Afričan a musím ním zostať.
Kedy ten album vyjde?
Bol by som veľmi rád, keby to bolo do konca roka.
Po tej vážnej nehode na motorke ste už opatrnejší?
Áno. Hovorím si, že nikdy nemám prednosť a nikdy nemám zelenú. (smiech)
O rasizme
Žili ste v Afrike, kde sú černosi bežným zjavom. Neskôr ste prišli k nám, kde černoch bežný nebol a spoznali tak rasizmus. Ako ste to vnímali?
Viete, čo je smutné? Predtým, ako som prišiel do Európy, som slovo rasizmus ani nepoznal. Až mám slzy v očiach, keď si na to niekedy spomeniem. Černosi v Afrike vôbec nie sú rasisti. Oni ani nevedia, čo to slovo znamená.
Znamená to, že keď v Mali vidí černoch belocha, nenapadne mu, že ide o kohosi menejcenného?
Absolútne nie. Má ho rád, chce s ním byť priateľ. Sú len výnimočné prípady ľudí, ktorí žili na Západe a vedia, o čo ide, tí sú voči cudzincom trochu uzavretí. Ja keď som sem v roku 1987 prišiel a šiel po ulici, všetci sa za mnou z autobusov a trolejbusov otáčali. Myslel som si, že ma považujú za amerického basketbalistu. Ani vo sne ma nenapadlo, že som pre nich atrakcia, že niektorí na mňa pozerajú ako na opicu.
Máte aj priamu skúsenosť s napadnutím?
Áno. Normálne som po natočení filmu Fontána pre Zuzanu 2 počul na ulici, že „Vápno, Vápno". Myslel som, že ide o fanúšikov a chcú podpis. Miesto toho dobehlo dvanásť holohlavých a začali ma kopať. V panike som sa postavil v strede cesty a bolo mi jedno, či ma zrazí auto. Keď toto človek zažije len pre inú farbu pleti, je to hrozné. Stalo sa mi to bohužiaľ viackrát a považujem to za tragédiu. Aby sa niečo také dialo v dvadsiatomprvom storočí?
V čom vidíte príčiny averzie niektorých voči inej farbe pleti?
Asi v tom, že bola táto spoločnosť dlhé roky zatvorená v rámci totality a mnohé bežné veci zo západu sem nedorazili. Černosi a africké krajiny boli prezentovaní ako zaostalejše národy, žijúci primitívnejšie, necivilizovanejšie životy. Predstavovali nás ako bytosti, ktoré nemajú mozog, nerozmýšľajú. A keď toto nejaký dedko naučí syna a ten jeho vnuka, potom to tomu chudákovi, ktorý ma napadne, ani nemôžem vyčítať. Taký človek nevie, kto som, nepozná moju kultúru, nevie ani, či som človek alebo opica. Považuje ma čosi podradné. Z toho si vydedukuje, že ma môže napadnúť.
Napadlo vám niekedy, že odtiaľto kvôli rasizmu zdupkáte?
Sám sebe sa niekedy čudujem, že som tu ostal a vydržal to. Veľa známych mi hovorilo - choď preč, niekde tam, kde sú ľudia, lebo toto ľudia ani nie sú. Ale povedal som si, že neutečiem len preto, aby som niekomu urobil radosť. Okrem toho - keby som si zbalil kufre a odišiel, moje deti by tu tento problém v budúcnosti našli znovu. Niekto tu musí ostať, a ukázať ostatným, že som taký istý ako oni, že mám tak isto mozog, kultúru a svoje hodnoty.
Zlepšilo sa to tými rokmi?
Jasné, zlepšuje sa to. Pomaly, ale iste. Okrem toho - nemyslím si, že je iba mojou úlohou bojovať proti tomu problému. To je úlohou každého normálneho, rozmýšľajúceho a zodpovedného Slováka. Každý by sa mal zamyslieť, či je fér, aby si sadol a pozeral sa, ako ten problém narastá. Problémy treba riešiť, kým sú malé. Keď napadnú niekoho farebného, nemali by sedieť doma, ale ísť do ulíc a dať najavo, že sú proti tomu.
Vidíte problém aj v polícii?
Mám pocit, že v nej operuje veľa bývalých príslušníkov extrémistických skupín, lebo sa v nej dokážu uplatniť. Nikde na svete, kde je demokracia, sa to nesmie tolerovať. Pravá Európa predsa nie je taká, že bude potláčať ľudí na základe toho, akú majú farbu pleti alebo kultúru.
Máte pocit, že sú v tomto Slováci apatickí?
Sú. Mali by reagovať. Mňa už považujú za svojho, teda by sa ma zrejme zastali, ale nech to je hocijaký černoch, Arab, Číňan, akýkoľvek cudzinec, mali by urobiť to isté. Bol by som rád, keby si na to polícia dávala pozor, to je predsa závažná vec. Keď nebudú trestať vinníkov, problém bude narastať a dôjde ku tragédii. Videli ste, že Daniela Tupého zavražili len preto, lebo mal netypický slovenský výzor. Stačí, že má beloch obyčajné dredy a kvôli tomu ho napadnú. Stačí, že si dáte takéto farebné orientálne šaty a hneď máte problém. Na napadnutie stačí mať priateľov cudzincov. Máme tu totiž ľudí, ktorí ťahajú Slovensko tam, kde nechce patriť.
Sú rasistické predsudky aj v umeleckej branži?
Tam sú skôr diplomati. Boli by veľmi hlúpi, keby to dali priamo najavo. Ale častokrát som pocítil, že som iný ako oni. Ja to však najavo nedám. Hovorím si, že za to nemôžu, že tak boli vychovaní a raz, keď si to uvedomia, sa budú za svoje činy hanbiť. Povedal som si, že voči nim nebudem bojovať, a ak mám pocit, že je niekto taký, tak sa dištancujem. Lebo potom vyzerám ako ten agresívny, vyvolávajúci konflikty. Najhoršie pre nich bude, ak im to nedám najavo a ten trapas zažijú tam, kde si to najmenej želajú.
Predchádzajúce rozhovory si môžte prečítať tu.
Na SME.sk pripravujeme:
VILIAM FISCHER o kardiochirurgii, láske a futbale
Do pripravovaných rozhovorov sa môžu zapojiť aj čitatelia. Stačí, ak svoje otázky zašlete na karol.sudor@smeonline.sk.
10. 4. 2007 12:15:33 | KAROL SUDOR |
SME |
| Námorníci predávajú svoj príbeh - Armáda dovolila prepusteným vojakom zarobiť na svojich príbehoch. Teraz čelí obvineniam z propagandy.
Strávili dva týždne v iránskom zajatí, šťastne sa vrátili a teraz na svojom príbehu aj dobre zarobia. Britské ministerstvo obrany rozhodlo, že prepustení námorníci môžu médiám za štedrý honorár porozprávať, čo zažili.
Ide o prekvapivé rozhodnutie, keďže vojaci v službe normálne nemôžu predávať svoje príbehy. Ministerstvo však tentoraz udelilo výnimku, pretože ide o „výnimočné okolnosti“ a o ich príbeh mali médiá obrovský záujem. Vojaci teraz môžu zarobiť až štvrť milióna libier, čo je vyše 11 miliónov korún.
Libry aj na charitu
Najviac zarobí vojačka Faye Turneyová (25), ktorá bola jedinou ženou medzi zajatými námorníkmi. Svoj príbeh už porozprávala bulvárnemu denníku Sun a televízii ITV1. Hovorila o tom, ako sa musela vyzliecť do spodnej bielizne a bála sa, že už nikdy neuvidí svoje deti.
Za emotívnu spoveď dostala stotisíc libier. Sľúbila, že časť peňazí pôjde námorníkom a ich rodinám z lode HMS Cornwall.
„Ponúkli mi pekelne veľa peňazí za môj príbeh. Nezobrala som najvyššiu ponuku, išla som dole, “ dodala vojačka. Ponuka zo Sun podľa nej zaručovala, že sa na verejnosť dostane presne to, čo chcela.
Britská propaganda?
Rozhodnutie povoliť „predaj príbehov“ ostro kritizovali vojenskí experti, politici i príbuzní vojakov, ktorí zahynuli v Iraku. Generál Patrick Cordingley, ktorý riadil operácie počas prvej vojny v Perzskom zálive, povedal, že je deprimovaný.
„Používajú ich takmer ako propagandistický nástroj. Zdá sa, že v nás chcú vyvolať hnev na Irán, radšej ako na prebiehajúci dialóg,“ kritizoval v Guardiane ministerstvo a vládu. Ešte tvrdší názor mal plukovník Bob Stewart, ktorý velil britským jednotkám v Bosne.
„Je to extrémne nechutné. Kým títo ľudia zarábajú, šesť tiel sa vrátilo v truhlách z Iraku a ich rodiny dostanú len veľmi málo,“ povedal pre BBC.
Denník Sun vojačkinu spoveď obhajoval právom na slobodu prejavu. „Má na to právo. Sme slobodná krajina,“ tvrdil editor Tom Newton-Dunn. Odmietol však povedať, koľko jej zaplatili.
Výhrady k rozhodnutiu armády prezentovali aj dve opozičné strany. Liberáli i konzervatívci chcú požiadať vládu o vysvetlenie počas zasadnutia dolnej komory.
Nové zábery
V propagande pokračuje aj Irán, ktorý v nedeľu zverejnil ďalšie video s námorníkmi.
Ukazuje ich, ako pozerajú futbal, hrajú pingpong a šach. Obrázky ostro kontrastujú s tvrdením vojakov, ktorí po návrate domov vyhlásili, že ich zastrašovali a držali na samotke.
Pätnásť britských námorníkov zadržiavali v Iráne takmer dva týždne. Teherán tvrdil, že neoprávnene vstúpili do jeho výsostných vôd.
Vojačka Fayea jej príbeh
Mala strach, že ju obvinia zo špiónstva, ak nenapíše list s priznaním.
„Cítila som sa ako zradca svojej krajiny,“ vyhlásila neskôr v televízii ITV1.
Pýtali sa jej, ako by sa cítila zomrieť pre svoju vládu a už nikdy nevidela svoje dcéry.
NNajhoršie jej bolo, keď ju nechali samu a tvrdili jej, že ostatných námorníkov už poslali domov.
Bála sa, že ju Iránci znásilnia.
10. 4. 2007 | Štefan Hudec
SME |
| Čo je intímnejšie ako súlož? - Žiadna sexuálna aktivita nemá toľko odporcov, ale ani toľko nadšencov ako táto. Sú takí, čo jej nevedia prísť na meno, takí, čo o nej hovoria, ale tak, že je to nepublikovateľné, a sú aj takí, čo o nej nehovoria, ale užívajú si. Tou praktikou je orálny sex a podľa prieskumu Pravdy o sexuálnom správaní Slovákov ju často praktikuje tretina mužov aj žien. Čísla v celosvetových prieskumoch - napríklad tie, čo robí firma Durex - hovoria ešte o oveľa vyššom počte ľudí, ktorí si orálny sex navzájom doprajú.
Rimania aj Freud
Orálny sex pozná ľudstvo od pradávna, ale nie vždy bol prijímaný ako bežná súčasť milostného života. Napríklad v starom Ríme muž, ktorý dopriaval žene rozkoš ústami, bol považovaný za impotenta. V stredoveku bol takýto styk označovaný ako súlož proti prírode a ťažký hriech, lebo neviedol k splodeniu potomka. Sexuológ Freud zase tvrdil, že ide o anomáliu, ktorá sa vyvinula zo slastného pocitu dieťaťa pri dojčenía prijímanie rozkoše ústami považoval za nedokončený vývoj, ktorý by mal počas dospievania zmiznúť.
Ak zabudneme na starovek, stredovek aj Freuda, isté je, že orálny sex je intímnejší, vzrušujúcejší a myšlienky na to, že vás niekto bozkáva a olizuje na intímnych miestach ďaleko nemravnejšie ako súlož. A to je hlavný dôvod, prečo cunnilingus, teda keď muž jazykom dráždi žene pohlavné orgány, a fellatio, keď žena berie do úst mužský pohlavný úd, niekoho nadchýna a iného pohoršuje. Podľa psychológa Roberta Máthé postoj k orálnemu sexu súvisí s celkovým postojom k vlastnému telu a telu partnera, ale aj s výchovou a sexuálnou slobodou.
Nie štyrikrát inak
Podľa prieskumu Pravdy nie je medzi ženami a mužmi zásadný rozdiel vo vzťahu k orálnemu sexu, predsa však existujú jemné nuansy, podľa toho, či je prijímateľom a, naopak, vykonávateľom muž alebo žena. Muž, ktorý by odmietol od ženy fellatio, vari neexistuje. Ibaže by to bol pán Zodpovedný, ktorý si uvedomuje, že orálnym stykom sa pohlavné choroby prenášajú rovnako ako pri súloži. Potvrdzuje to aj fakt, že fellatio je najvyhľadávanejšou službou u prostitútok, muži ju chcú najmä preto, že im ju nedoprajú ich partnerky. Naopak, ženy cunnilingus odmietajú často - majú zábrany, že je to nehygienické, neestetické, nevoňavé - jednoducho divné. Rovnaké argumenty používajú tí, ktorým je odporná predstava, že by sa jazykom mali dotknúť partnerovho prirodzenia - bez ohľadu na to, či ide o slabšie alebo silnejšie pohlavie.
Nadšenci tepla a vlhka
A aké argumenty používajú nadšenci orálno-genitálnych hrátok? „Jazyk je vlhší, nežnejší a ohybnejší než ruky či penis. Jazyk je tiež teplejší a genitálie reagujú viac na teplo než na studené prsty,“ tvrdí v knihe Žhavý sex Tracey Coxová. Navyše chuť a vôňa genitálií sú jedným z najsilnejších afrodiziák a ten, čo orálnu praktiku robí, si môže vychutnať vzrušenie partnera všetkými zmyslami. Spojenie chuti a vône prirodzenia, pohľad na najintímnejšie miesta, rozhorúčená koža a vzdychy sú veľmi vzrušujúce podnety. Pridajte k tomu aj fantastický pocit, že ste niekomu vedome dopomohli k rozkoši. „Kto sa venuje aj orálnemu sexu, prežíva milostný vzťah dvakrát intenzívnejšie,“ tvrdí sexuológ Mark Thomps. Niektoré ženy dosahujú orgazmus len a len orálnym sexom a pre väčšinu žien je vyvrcholenie dosiahnuté takýmto spôsobom najintenzívnejšie.
Ako mať rád orálny sex
Ak nemáte rád či rada orálny sex, v poriadku. Do ničoho sa nenúťte a do ničoho nasilu nenúťte ani svojho partnera. Pripravujete sa síce o spestrenie milostného života, ale ak to vyhovuje obom, nie je čo riešiť. Ak však jeden z vás takýto spôsob milovania odmieta a druhý po ňom veľmi túži, mal by nasledovať dialóg. O tom, prečo „nie“ a ako by sa zábrany či problémy dali odstrániť.
Niekedy si dvojica síce orálny sex dopraje, ale nie je to to pravé orechové. Muži tvrdia, že sa im nepáči, keď ich žena uspokojuje len preto, lebo má pocit, že musí, hryzie ich do pohlavného údu, je príliš hrubá a myslí si, že stačís penisom v ústach kývať hlavou dopredu a dozadu. „Obzvlášť neznášam ženy, ktoré sa tvária, že mužský ejakulát je otrava na potkany a keď ho majú hocikde na tele -a nemyslím tým len v ústach - okamžite utekajú do kúpeľne alebo sa utierajú do hygienickej vreckovky,“ zamýšľa sa na jednom z internetových chatov diskutujúci Paťo.
Ženy zase neznášajú milencov, čo súpri cunnilinguse drsní, chcú to mať rýchlo za sebou, ale aj tých, čo príliš často menia techniku a rýchlosť dráždenia a prestanú v najlepšom.
A ako to teda robiť dobre? Odborné knihy sú plné návodov, ako krúžiť, kmitať, lízať jazykom, kde stláčať a kde naopak nestláčať, ako si sadnúť, ľahnúť, kam čo strčiť - ale každý sme originál a každému sa páči niečo iné. Najlepšíspôsob ako si užiť slasť, je povedať partnerovi, ako si orálny sex predstavujete a spýtať sa ho, ako si orálny sex predstavuje on. Ak sa na otvorený rozhovor necítite, tak len sledujte reakcie partnera. Z nich sa po čase naučíte jednoducho čítať, čo sa mu páči - pri tom sa k vám bude intenzívnejšie tisnúť, hlasnejšie vzdychať a hlbšie dýchať. Ale hlavne, berte túto sexuálnu praktiku ako príjemnú vzrušujúcu objavnú hru, ktorou tomu druhému oznamujete: Milujem ťa celého. Oddávam sa ti celá.
www.pravda.sk 7.04.2007
Autor: Zuzana Lajdová |
| Nový liek na cukrovku - čo možno neviete
Koncom roka 2007 bude aj pre slovenských diabetikov k dispozícii nová liečba pre diabetikov 2. typu, ktorí ešte neužívajú inzulín. Ide o biotechnologický produkt z úplne novej skupiny liekov -tzv. inkretínových mimetík. Inkretíny sú hormóny vylučované endokrinnými bunkami sliznice čreva ako odpoveď na príjem potravy. Liek sa bude podávať injekčne do podkožia dvakrát denne pomocou jednorazového pera. Účinná látka exenatid podporuje nielen schopnosť organizmu produkovať inzulín len v prípade potreby, ale navyše potláča uvoľňovanie ďalšieho hormónu glukagónu, ktorý zvyšuje hladinu krvného cukru, spomaľuje vstrebávanie živín, podporuje pocit sýtosti a znižuje príjem potravy. Nové antidiabetikum teda pomáha aj znižovať telesnú hmotnosť, čo je v prípade cukrovkárov 2. typu, z ktorých je väčšina obéznych, veľmi dôležité.
Autor: (bs)
www.pravda.sk 7.04.2007 |
| Odpovedal veľvyslanec Kuby David Paulovich - Demokratický svet dlho kritizuje kubánskeho lídra Fidela Castra za praktiky voči opozícii. Aj na to v stredu online odpovedal veľvyslanec Kuby na Slovensku David Paulovich.
mexican - Keby ste si mali vybrat krajinu, v ktorej by ste si dokazali predstavit, ze budete zit (okrem Kuby), ktora by to bola?
( 28.03.2007 13:03 ) Logické by bolo, ak by som si vybral práve Slovensko. Mám totiž slovenské korene, môj otec sa narodil v Starej Turej.
Brano - Pan velvyslanec, ma Kuba okrem disidentov aj nieco ine ponuknut svetu? Ak sa totiz piše, hovori o Vasej krajine, tak je to stale o tom istom. Ako je to s Vasim zdravotnictvom, skolstvom? Mozno by bolo dobre Slovakom pripomenut, ze Kubanci nie su len vo vazeniach ale aj inde a ziju v mnohom zivot, ktorí by sme im mohli zavidiet. Dakujem
( 28.03.2007 13:02 ) Žiaľ, medzinárodné médiá sú v službách amerických záujmov, preto o Kube hovoria len to negátivne, čo Kubu poškodzuje. O Kube neexistujú iné informácie. Veľmi málo Slovákov vie, že na Kube len za posledný rok zoperovali 600-tisíc obyvateľov Latinskej Ameriky zadarmo. Kuba pomohla 2,5 miliónom analfabetom z Latinskej Americky naučiť sa písať a čítať. U nás študuje 36-tisíc zahraničných vysokoškolských študentov. Z toho 25-tisíc študuje medicínu. A to všetko zadarmo. Veľmi málo Slovákov vie o tom, že Kuba produkuje lieky, ktoré používajú aj vo vyspelých štátoch, aj v USA - preparáty na liečenie rakoviny, AIDS-u, cukrovky. Kuba dosiahla veľký stupeň rozvoja farmakológie. Máme 25-tisíc lekárov v zahraničí - väčšinou v Afrike, Karibiku a Latinskej Amerike. V Afrike a v Karibiku pracujú zadarmo - platí ich Kuba.
denny - Mate obrovsku sancu po odchode dnesnej vasej vladnej garnitury stat sa turistickym rajom, vzhladom na blizkost USA najma pre Americanov. Nemrzi vas, ze kvli chladnym vztahom sa vam doteraz stracali obrovske peniaze, ktore by vasi susedia mohli do krajiny doniest?
( 28.03.2007 12:56 ) Tí, ktorí tým trpeli, boli práve Američania. Vláda im totiž zakázala cesty na Kubu. Návštevu Kuby dokonca trestajú pokutami, alebo väzením. Oficiálne údajne z USA hovoria o tom, že momentálne existuje 5-miliónov Američanov ročne, ktorí chcú Kubu navštíviť. Keď títo Američania dosiahnu demokraciu a slobodu na voľné cestovanie, my ich príjmeme. Aktuálne navštívi Kubu 2,3 milióna turistov, z toho milión Európanov.
Viktória - Prečo comandante nosí športové oblečenie značky A....s, keď pochádza od kapitalistov, ktorý zdierajú pracujúci ľud ?
( 28.03.2007 12:52 ) Ja som si to nevšimol. Castro bol celý život športovcom, takže on to berie len ako športový úbor, nie ako značku. Vedel, že ho budú vysielať aj v zahraničí, nechcel sa dať odfotiť v pyžame. Okrem toho Kuba nie je proti Američanom, ani proti americkým výrobkom, ale iba proti ich politike. USA sú najväčším dodávateľom potravín na Kubu. Nakupujeme od nich potraviny za 500 miliónov dolárov - ryžu, strukoviny, atď. USA sú štvrtým najväčším obchodným dovozcom Kuby, aj keď my im nemôžeme predať nič. Dovolili nám aspoň, aby sme nakupovali potraviny za hotové.
karolína - Majú cirkví možnosť slobodného pôsobenia na Kube? Polepšil sa aspoň v niečom komunistický režim po návšteve pápeža Jána Pavla II.?
( 28.03.2007 12:49 ) Na Kube bola vždy sloboda vierovyznania. Bolo tam síce obdobie 1960-70, keď katolícka cirkev mala problémy v komunikácii s vládou, pretože bola riadená z Miami, kde boli všetci kňazi, ktorí pôsobili na Kube za Batistu. Čo sa týka Jána Pavla II., Kuba opäť nadviazala dobré vzťahy s Vatikánom. Odvtedy sú tieto vzťahy lepšie a lepšie. Čo sa týka ostatných náboženstiev - problémy nikdy neboli.
tajtaj - Kde by ste chceli, aby zili vase deti, ked budu velke? Na Kube, v USA, v Europe alebo inde vo svete?
( 28.03.2007 12:46 ) Mám dve deti, 17-ročnú dcéru a 15-ročného syna. Staršia sa nemôže dočkať, kedy sa vráti na Kubu, aby mohla študovať na univerzite. Obaja tu majú veľa priateľov, ale na Kubu sa tešia. Cítia sa tam najlepšie.
Zuzka - ak sa mozem spytat aka viera prevlada v Kube? ste veriaci? dakujem Vam pekny den
( 28.03.2007 12:44 ) Kuba má 80 percent veriacich, tí sa delia na katolíkov a protestantov. Medzi katolíkmi je veľa tých, ktorí si zakladajú aj na afrických náboženstvách - sinkretizmus. Ja som bol vychovaný v protestanskom duchu, ale v súčasnosti som ateista. Avšak ako každý Kubánec, rešpektujem vierovyznanie každého.
synak - Nie je chore, ked z vasej krajiny musia utekat ludia cez more do cudziny? Nie je to znamenie, ze uz davno sa malo cosi zmenit?
( 28.03.2007 12:42 ) To, že ľudia odchadzajú cez more, je v dôsledku americkej politiky, ktorú aplikuje proti Kube. Je to zámer, v ktorého dôsledku umiera veľa ľudí - táto politika sa zakladá na zákone "mokrých nôh" - pretože USA všetkých Kubáncov, čo odídu z Kuby a prídu do USA a vstúpia svojou nohou na územie USA, dostanú povolenie k pobytu. Ak by ich však prichytili vo vysokých vodách, vrátia ich na Kubu. Ak by sa to stalo Mexičanovi, ktorý by chcel preskočiť múr na hranici s USA, zastrelia ho a zomrie na území USA. Tak ako zomiera každoročne 400 Mexičanov, ktorí sa o to pokúšajú. V prípade Kubáncov, ktorí sa plavia do USA - volia túto cestu, pretože nedostanú vstupné víza z USA, aj keď máme podpísanú dohodu so Spojenými štátmi odovzdať ako minimum 20-tisíc víz Kubáncom, ktorí chcú odísť. Kuba nemá nič proti tomu, ak by naši občania dostali aj 100-tisíc víz. USA však neplnia ani dohodu o 20-tisíc vízach. Pretože žiadatelia opakovane víza nedostanú, USA ich vlastne nútia, aby podnikli túto nebezpečnú cestu. USA okrem toho nesúhlasia s tým, aby Kuba poslala loďami všetkých záujemcov vycestovať do USA. Kuba to urobila v roku 1978, keď umožnila všetkým záujemcom vycestovať. Odišlo ich 120-tisíc a vtedy to USA zastavili. Veľká časť z tých, ktorí využili túto možnosť, boli kriminálne živly a Kuba si takto "vyčistila väznice".
kukurukuku - Nedavno na bratislavskom namesti, aj v inych statoch, zavreti v klietkach, protestovali politici a umelci proti vazneniu kubanskych disidentov. Vedeli ste o tom? Nemali si na tie mreze okrem portretov vasich vaznov zavesit aj obrazky tych z Guantanama?
( 28.03.2007 12:34 ) Pre organizátorov toho podujatia je nemožné spojiť tieto dve veci, pretože tam sú veľké rozdiely. Prvým aplikujú americkú politiku - politiku proti Kube. A tí, čo sú na Guantáname, zasa znášajú americkú politiku namierenú proti nim. Preto organizátori tieto dve akcie nemohli spojiť. O tejto akcii sme vedeli. Veľa priateľov nám vyjadrilo podporu, chceli tie klietky zatvoriť a nepustiť ich von.
Anton - Dokedy Castrov režim mieni väzniť disidentov, ktorý premýšľajú hlavou, vyčnievajú z davu a vedia kde je pravda. ? Uvedomuje si F.Castro,že pravda a túžba po slobode sa nedajú zastaviť ( pozri pády vlád v Európe, kde ľud vyhnal diktátorov doslova čapicami !)
( 28.03.2007 12:30 ) Budú väznení, dokiaľ im trest nevyprší. A to platí pre všetkých, čo porušia zákon. Sme tí, ktorí veria na zmeny v budúcnosti a príkladom toho sú zmeny, ktoré nastávajú v Latinskej Amerike (viď. Venezuela, Nikaragua, Bolívia) Veríme, že ich bude stále viac.
Attila - Dobry den,Ja sa do politiky nevyznam preto sa vas chcem spytat Co sa vam paci tu na slovensku? a co nie? mate rad sport? zelam vela uspechov..
( 28.03.2007 12:28 ) Takisto fandím futbalu. Obdivujem hlavne prírodné krásy Slovenska. Mal som to štastie navštíviť východné Slovensko, Košice, Tatry. Poznám aj veľa historických pamiatok (hrady, kaštiele).
jimbo - zdravim chcem sa spatat podla Vas vravi nieco beznemu obcanovy Kuby slovenska republika? ked uz mame vraj tie kontakty z minulosti dobre
( 28.03.2007 12:26 ) Tak, ako boli dobré vzťahy s ČSSR, existujú aj so SR, pretože je veľmi bežné, že technici z Tlmáč chodia pracovať na Kubu, ktorí okrem pracovných nadväzujú aj osobné kontakty. O Slovensku Kubánci vedia - vieme o Tatrách, o hlavnom meste Bratislava. Okrem toho veľa Kubáncov pracovalo v ČSSR a skoro milión Čechoslovákov bolo na Kube.
virtual - Nikto nebude zit vecne, ani Lenin to nezvladol, nezvladne to ani Fidel. Potom sa stanete opat americkou koloniou - nebude vas musiet obsadit ziadna armada, ale konzumny sposob zivota. Neboli tie roky medzi Batistom a dneskom vlastne zbytocny straveny experiment na obycajnych ludoch?
( 28.03.2007 12:24 ) Rešpektujem váš názor, ale nie sme pesimisti. Neobávame sa vplyvu konzumnej spoločnosti, napokon, my proti nej bojujeme. Okrem toho sme presvedčení, že ten istý konzum ako v USA si ostatné krajiny nemôžu dovoliť. Predstavte si, že by cestou konzumnej spoločnosti išla Čína, tak by...
pozorovateľ - Prečo komunistický režim F.Castra nepovolí pluralitné voľby, Politické strany, nech sa ukáže slobodná vôľa Kubáncov ? Zároveň vyjadrujem protest proti väzneniu politických odporov F.Castra.
( 28.03.2007 12:20 ) Už José Marti pred viac ako 100 rokmi v boji proti španielskej kolonizácii vytvoril jednotnú stranu. A keď zvíťazila v roku 1959 revolúcia, všetky strany, ktoré bojovali proti diktátorovi Batistovi, sa spojili do jednej strany a tie, ktoré boli za Batistu, zanikli, pretože ich členovia opustili Kubu. V súčasnosti drvivá väčšina Kubáncov súhlasí s jednou stranou. Ak by sme vytvorili novú stranu, alebo viac strán, tak by to bola republikánska strana USA a druhou demokratická strana USA. To nechceme.
Jan - Nemam na Vas ziadnu otazku,chcem len popriat Kube vsetko dobre a aby odolala rastucemu tlaku USA a aby nedopustila to co sa deje unas .Vela ludin na Slovensku drzi Kube palce a praje jej vsetko najlepsie
( 28.03.2007 12:16 ) Veľmi pekne ďakujem a želám to isté.
Richard - Dobry den prajem. Som uz na dochodku (62). Svoju penziu by som chcel prezit na Kube. Preto by som sa chcel touto cestou informovat, ake mam moznosti a co vsetko musim splnit a ci je to vobec mozne aby som dostal trvaly pobyt na Kube a mohol tam pokojne prezit jesen svojho zivota. Aktivne ovladam spanielcinu a rustinu. Dakujem za odpoved.
( 28.03.2007 12:12 ) Nie je to politika štátu, aby prijímala cudzích občanov, aj keď majú dôchodcov, ktorí navštevujú Kubu a zostávajú tam tri mesiace. Ožeňte sa s Kubánkou, a môžete tam prirodzene zostať.
Robo - Dobry den, o Kube citam zvacsa klamstva - napr. tvrdenia, ze sukromna osoba nemoze vlastnit osobne auto apod. Potom sa od ludi, co tam boli (nie na plazi, ale v mestach) dozvedame pravdu. Chcel by som sa vsak spytat, ako je to s veducou ulohou komunistickej strany. Su pripady, kedy napriklad nekomunista katolik zastava vyssiu riadiacu funkciu v statnom podniku?
( 28.03.2007 12:09 ) Na Kube je 85 percent ľudí, ktorý vlastnia dom alebo byt. Iných 15 percent platí nájom. Existuje taký zákon, že ak 15 rokov platí nájom, vlastníctvo prechádza na nájomníka - to potvrdzuje, že na Kube existuje súkromné vlastníctvo. Okrem toho poľnohospodári vlastnia 65 percent pôdy. Existujú aj malé reštaurácie, alebo súkromní remeselníci. Samozrejme, že komunistická strana má vedúcu úlohu a to je zakotvené aj v kubánskej ústave. Čo sa týka poslednej otázky: Od 1991 veriaci môžu byť členmi komunistickej strany, takže tam nie je žiadny rozpor v tom, že by niekto bol katolíkom aj členom strany. Okrem toho nie je nikde žiadnou podmienkou, aby vedúci pracovník bol členom strany.
marian - Dobry den, z vonku sa situacia javi tak, ze po Fidelovi Castrovi a jeho bratovi nie je na Kube ziadna generacia mladsich politikov, ktori by ich mohli niekedy nahradit a razne presadzovat kubanske zaujmy. USA sa dodnes nezmierili, ze uz nie ste ich polokoloniou. Ma Kuba takych politikov?
( 28.03.2007 12:03 ) Samozrejme, že sa myslelo aj na to a priebežne sa pripravovali politici novej generácie, ktorí budú schopní, keď príde čas, zastať si svoje miesto. Medzi nimi je napríklad Carlos Lage, je to tajomník štátnej rady, ktorý má aj v tomto momente na starosti kubánske hospodárstvo. Druhou takou osobnosťou je minister zahraničných vecí - Felipe Pérez Roque.
Maroš - Co by sme urcite na Kube pri nasej navsteve nemali vynechat.
( 28.03.2007 12:00 ) V prvom rade Starú Havanu, Varadero, Trinida a Santiago de Kuba.
www.pravda.sk 7.04.2007 |
| Zomrel herec Milan Kiš - Vo veku nedožitých 73 rokov včera zomrel po krátkej a ťažkej chorobe herec Divadla Andreja Bagara v Nitre Milan Kiš, ktorý bol predovšetkým výrazným komediálnym hercom. Posledná rozlúčka by mala byť tento týždeň v priestoroch divadla. Milan Kiš sa narodil v Bratislave, stálym členom nitrianskeho divadla bol od roku 1967. Svoj talent však využil aj pred kamerou. Objavil sa vo filmoch Balada o siedmich obesených, Tisícročná včela či Nevera po slovensky. Jeho poslednou divadelnou úlohou bola postava Jána Fintu v Bednárikovom muzikáli Divotvorný hrniec. „Kiš bol jednoducho ako dobrá značka vína. Čím starší, tým dozretejší a kvalitnejší,“ konštatoval šéfdramaturg divadla Svetozár Sprušanský.
SITA 6. 3. 2007 |
| Odsúdený na doživotie - Najprv dlho nevnímal, že je Žid, ale slovenský štát si ho našiel. Za prácu v ilegálnej komunistickej strane ho odsúdili na doživotie. Ako zázrakom prežil koncentrák, ale už nemá veľkú chuť sa k tejto téme vracať. Je to minulosť, ktorá ho dnes najmenej trápi, veď nacizmus - ako sám vraví - zmizol v prepadlisku dejín. To, s čím sa Pavel Branko nevie zmieriť, je dnešná konzumná spoločnosť. Nemožno sa čudovať, že človeka, ktorý takmer zomrel hladom, najviac rozčuľuje plytvanie. Jeho otec bol Žid, ale o židovstvo sa veľmi nestaral, bol dokonca pokrstený. Mama bola Ruska, medzi jej predkami sa však našli Nemci, Rusi aj Česi. Detstvo prežil na Hačave, v robotníckej kolónii, kde otec pracoval ako vedúci skladu v magnezitke. "Ako jedenásťročný som sa stal Bratislavčanom. Otec chcel, aby sme mali väčšie šance, a tak kúpil na Trnávke tzv. poldomček na dlhoročnú hypotéku," spomína uznávaný filmový teoretik Pavel Branko. "No ešte predtým sme bývali v Petržalke. Tam mi prvý raz dali pocítiť, že som židák."
Protištátny živel
Podľa kódexu slovenského štátu bol položid, hoci sa narodil ako evanjelik a viac ako židovský pôvod ho zaujímal odboj. "Bol som protištátny živel, boľševik, ľavičiar. V roku 1939 som sa stal členom ilegálnej komunistickej strany." Išla mu slovenčina aj matematika, no hneď po gymnáziu sa dostal za mreže. Odbojovú skupinu, v ktorej pracoval, v roku 1942 zatkli. "Najprv zatkli jedného z nás, no my sme do ilegality neodišli, lebo prišla hláška, že jeho zatknutie nesúvisí s nami. Lenže ono to s nami súviselo."
Súd bol v novembri 1942, pred bitkou pri Stalingrade, keď boli nacistické armády na koni. Mali pod palcom pol Európy. "My piati sme boli maličké odbojové ryby, nič významné, ale niekto si potreboval šplhnúť. A tak vyrobili veľký šauproces, v ktorom padli dva rozsudky smrti, dve doživotia a jeden trest odňatia slobody na dvanásť rokov. Je to teda lož, keď dnes obhajovatelia slovenského štátu vyhlasujú, že na Slovensku nebol vynesený ani jeden rozsudok smrti."
Pavlovi Brankovi sa ušlo doživotie. Vraj sa veľmi nebál. "Po Stalingrade sa také rozsudky už asi nevynášali. Aparát myslel na zadné kolieska. O to viac sme sa na víťazstvo spojencov spoliehali my."
Situácia na fronte ovplyvnila teda rozhodovanie druhostupňového a treťostupňového súdu. Stačilo málo a všetky rozsudky sa zmenili na dvanásťročný trest odňatia slobody. "Odvolali sme sa, tak ako sa ľudia odvolávajú aj dnes," vraví Pavel Branko. "Veď nevládlo stanné právo a súdnictvo je kolos s nesmiernou zotrvačnosťou. Platilo ešte všetko, čo sme zdedili z predvojnovej republiky, všetky procesné úkony."
A tak si Pavel Branko spolu s ďalšími odsúdenými až do roku 1944 užíval "výhody" vyšetrovancov. Nemusel napríklad pracovať. "Samoväzba poskytovala príležitosť študovať, keď človek chcel. Naučil som sa po anglicky, zdokonalil som sa v nemčine, študoval som dejiny a to, čo sa dnes nazýva sociológiou."
Komu sa žilo dobre?
Podľa Pavla Branka sa Slovensko dodnes nevyrovnalo so svojou minulosťou, ak si toľko ľudí stále myslí, ako bolo za vojny v štáte, zrodenom pod Hitlerovou egidou, dobre.
"Keď počujeme od arcibiskupa Sokola, ako sa tu dobre žilo, vnucuje sa otázka: Komu? Arizátori si zaručene polepšili. Lenže okrem Slovákov tu boli aj Cigáni a Židia. Aj tým sa dobre žilo?" pýta sa.
Až v roku 1944 ho právoplatne odsúdili. Najprv ho presunuli do väznice v Nitre. "Keď sme boli v Nitre, vypuklo povstanie. Nitrianska posádka sa mala k nemu pripojiť. Podplukovník Šmigovský, veliteľ posádky, sa do povstania nezapojil. Po vojne ho za to popravili. Dnes má od roduverných v Nitre pamätnú tabuľu, na jej inštalácii sa zúčastnil aj katolícky klérus."
Z Nitry ich previezli do Leopoldova. Vo väzení už počuli od východu delostreľbu sovietskej armády, slovenská vláda však chcela oslobodeniu politických väzňov zabrániť. No keďže väzni patrili do kompetencie ministerstva spravodlivosti, nemohli ich vydať gestapu. A tak ich vládnym dekrétom akože prepustili na slobodu - iba formálne, lebo pred bránou väzenia už na nich čakalo gestapo.
Nasledoval transport do Mauthausenu asi 280 ľudí z viacerých väzníc zo Slovenska. Transport vojenských áut cestou napadli spojenecké stíhačky. Nemohli vedieť, že vezie politických väzňov. Štyri z piatich áut rozstrieľali. "Ja som bol v tom piatom. Na mieste ostalo 28 mŕtvych, ďalšie desiatky zhynuli na rany. Tí, čo prežili, skončili v Mauthausene."
Tam sa muselo umrieť. Hladom
Podľa Pavla Branka je literatúry o koncentrákoch toľko, že nemá cenu o tom rozprávať. "Dnes ma oveľa viac trápia iné veci, napríklad dnešní oslavovatelia nacizmu."
Na ilustráciu toho, čo prežil, predsa len spomenie dva parametre. Do Mauthausenu prišiel tri mesiace pred koncom vojny a vážil 67 kíl. "Vo väzení nás nemorili hladom. Nebol to Carlton, ale nebol som ani podvyživený. O tri mesiace som sa domov vrátil 39-kilový a s obrovským lišajom na tvári. Keď som zazvonil pri bránke nášho domu na Trnávke, vyparatil som lapajstvo. Prihlásil som sa ako cudzí človek, ktorý sa vracia z koncentráku, že či by ma neprenocovali. Sedel som s mamou pri stole, rozprávali sme sa a spoznala ma až po pol hodine. Poznáte výraz ,ani vlastná mater ťa nespozná'? Je obrazný, ale ja som ho zažil."
V súvislosti s koncentrákmi nám hneď napadnú plynové komory a násilie, čo je podľa Pavla Branka opticky veľmi efektné. "Napríklad, že niekto skočí do elektrických drôtov, aby skončil svoje utrpenie. Alebo, že niekomu hodia čapicu za čiaru, prikážu mu ísť po ňu a zastrelia ho na úteku. Samozrejme, že sa to dialo. No horší bol hlad, mráz a choroby. To zasahovalo všetkých."
Nie každý sa vraj mal zle, aj v koncentráku vládlo kastovníctvo. Bolo tam napríklad okolo 1300 zajatcov z čias španielskej občianskej vojny, tí všetci vraj už sedeli na teplých miestach. "Koncentrák je tiež svojho druhu spoločenská organizácia, aj tam vládne hierarchia." Existovali v ňom dokonca bordely, kde posielali ženy zo ženskej časti a nemohli ich tam posielať v kostrovom stave.
"Raz som jednu zazrel človek by neveril, ako to so mnou, pri všetkej zúboženosti, zalomcovalo. Slovom, elitám sa nežilo zle, ako sa im nežilo zle na Slovensku a ako sa im nežije a nežilo zle nikdy a nikde."
No väčšinu väzňov tvorili tzv. mukli, fackovací panáci, ktorí sa mohli spoliehať iba na svoje šťastie. "Mauthausen leží pomerne vysoko v Alpách. Prišli sme tam vo februári a bolo mínus šesť stupňov. Hneď nás prezliekli do známych páskovaných pyžám, pod nimi sme skoro nič iné nemali, o všetko nás obrali. Pritom sme ešte museli pracovať - ja pri drevorubačoch. Nikdy nepochopím, že som neumrel hladom a nezmrzol. Smrť bola len otázkou času. Ibaže americké jednotky prišli skôr ako smrť - teda tá moja."
60 rokov ako bonus
Tretia ríša sa rúcala. Ešte na začiatku mali v koncentráku aj polievku s fazuľou a na deň asi 200 gramov chleba, no ku koncu už iba vývar z cukrovarníckych odrezkov, z odpadu zbaveného živín. Sladká voda, krajec chleba, aj to plesnivý. Dostať sa k jedlu bola vzácnosť. Raz po práci videli, ako do kuchyne vlečú zdochlinu koňa, za ktorou sa ťahali vyvalené črevá. Sprievod uzavierali dvaja kápovia s obuškami. "Vedľa mňa stáli Rus a Ukrajinec, a Rus mi vraví: Ja ich odlákam a dám sa biť. Ty ešte vládzeš utekať, odrežeš črevá a skúsiš ujsť. Podarilo sa mi zmocniť sa čriev a naozaj s nimi ujsť. Variť nebolo kde. Jediné, čoho sme mali dosť, bola čistá studená voda. Nuž sme črevá dôkladne poprepierali, pokrájali na drobné kúsky a surové pojedli. Aspoň raz za tie tri mesiace som sa asi 24 hodín cítil sýty."
Životné podmienky v koncentráku boli viac ako neľudské. Prečo vlastne nacisti všetkých rovno nepozabíjali? "Zabiť jedného človeka nie je kumšt. Ba ani desať alebo sto," vraví Pavel Branko. "Ale pobiť státisíce, to je problém. Mŕtvoly musíte niekde zlikvidovať, zneškodniť, ak nechcete, aby vás zasiahla nákaza. Dodávka ľudí na usmrtenie prácou alebo hladom jednoducho prevyšovala schopnosť likvidovať ich."
Ľudia sa v najťažších chvíľach utiekajú k Bohu. Pavel Branko je však skeptik. "Viera v Boha, to je psychoterapia. Pre mňa je to plod hrôzy z toho, že si tu, ale umrieš a potom už nič nepríde. Básnik Jan Skácel to vyjadril najlepšie: ,Jsou ovšem na světe lidi, kteří říkají, že pánbůh není. Asi mají pravdu. Ale je to škoda. Není, ale měl by být.' Ľudia potrebujú niekoho, kto potresce ich nepriateľov, niekoho, kto nastolí spravodlivosť. Aj niektorí známi bezverci sa údajne v poslednej chvíli "obrátili" a uverili. Dúfam, že mne sa to nestane. Z koncentráku som sa dostal ako 25-ročný, a nemusel som sa. Takže tých nasledujúcich šesťdesiat rokov je vlastne čosi ako bonus. Prečo sa teda vzrušovať?"
l l l
Pavel Branko zažil hlad. Nie je to teda len módna fráza, keď zo všetkého najviac odsudzuje konzum. Nevie však, ako proti nemu bojovať. "Moja žena Emília, ktorá prežiarila druhú polovicu môjho života, hovorieva: Stačilo by trochu viac skromnosti."
Pavel Branko - filmový teoretik, publicista a prekladateľ. V rokoch 1968 - 70 viedol scenáristicko-dramaturgický kurz na VŠMU. V rokoch 1972 - 89 bol ako filmový publicista na čiernej listine. Intenzívne sa venoval prekladateľskej činnosti a kritike umeleckého prekladu. Ocenenia: za preklad knihy Maxima Gorkého Život Klima Samgina (1967), čestný doktorát na VŠMU (1997), za knihu Straty a nálezy, ktorá je zbierkou jeho esejí a štúdií z oblasti kritiky filmového dokumentu (2000), Cena Slnko v sieti za celoživotné dielo (2007), Zlatá kamera 9. MFF Artfilm, Cena slovenskej filmovej kritiky. Je druhý raz ženatý, má dvoch synov. V roku 1948 vystúpil z komunistickej strany. Hoci boli ako židovská rodina za vojny sledovaní, jeho matka zachránila život dvom Židovkám, za čo získala vyznamenanie Jad Vašem.
24. 2. 2007 | Iris Kopcsayová
SME |
| Palko: Dajme milión k penzii za každé dieťa - 22. februára 2007 13:30
"Štát má rodičom vynahradiť finančné náklady spojené s výchovou detí formou pridania novej časti - rodičovského bonusu k dôchodku," povedal kandidát na predsedu KDH Vladimír Palko. Ide o rodičovský bonus, ktorý by mal rodičom pracujúcich detí refundovať náklady spojené s výchovou dieťaťa.
Ekonomický dosah rodičovstva a demografie je podľa Palka veľkou témou pre budúcnosť, keďže rodičovstvo má podľa neho dlhodobý zásadný celospoločenský ekonomický rozmer. "Rodičovstvo je pre ekonomiku alfou a omegou," povedal Palko. Súčasný dôchodkový systém je podľa Palka k rodičom nespravodlivý tým, že nezohľadňuje výchovu detí ako budúcej pracovnej sily, bez ktorej by v budúcnosti žiadna ekonomika nebola.
Výchova dieťaťa z pohľadu dnešných rodičov znamená podľa nominanta na post ekonomického podpredsedu hnutia Milana Krajniaka mínus milión korún, avšak každý pracujúci človek, ktorého rodičia vychovajú, odvedie na daniach počas života minimálne 2,1 milióna korún.
"Tvrdíme, že je spravodlivé aj ekonomicky výhodné, aby štát rodičom počas penzie vyplatil rodičovský bonus milión korún za každé dieťa, ktoré vychovali a ktoré bude pracovať," povedal Krajniak s tým, že by to mala byť refundácia nákladov, ktoré rodičia mali s výchovou dieťaťa do jeho 20 rokov veku. Opatrenie by sa malo týkať aktuálnych rodičov. Pre rodičov, ktorí už deti vychovali, počíta návrh s bonusom 1000 korún mesačne za každé vychované pracujúce dieťa. Z krátkodobého hľadiska znamenajú tieto návrhy podľa Krajniaka nároky na štátny rozpočet päť až sedem miliárd korún, z dlhodobého hľadiska by mali byť rozpočtovo neutrálne.
Výška bonusu bude podľa Palka závislá od toho, koľko odvedú pracujúce deti na odvodoch. Zneužívanie opatrenia podľa Krajniaka nehrozí. "Pre každého rodiča by bolo výhodné, aby navádzal deti pracovať," dodal Krajniak s tým, že aj investované prostriedky štátu sa v perspektíve "bohato vrátia".
Rodičovský bonus prezentoval Palko ako prvú časť ekonomicko-sociálneho programu Ekonomika konzervatívnej solidarity, ktorý by chcel v prípade zvolenia za predsedu KDH ako ekonomický program strany. "Je to podľa rozprávky o troch grošoch. Chceme, aby sa rodičom, ktorí vychovali dieťa, ktoré pracuje, vrátili na starobu nie tretí groš, ale zlatý dukát," dodal Palko.
SITA
|
| Číňana, ktorý zbohatol na mravcoch, popravia - 22. februára 2007 14:06
Čínskeho podvodníka, ktorý zbohatol na chove mravcov, popravia. Muž dostal trest smrti za to, že od desiatok tisícov ľudí vylákal sumy v hodnote 387 miliónov dolárov, teda viac ako desať miliárd korún. Sľuboval im až šesťdesiat percentné zisky z investícií do chovu, ktorý chcel využiť na výrobu čaju, nápojov s liečivými účinkami a červeného vína.
Vrecká s mravcami predával Wang Čen-tung za 1 290 dolárov, teda asi 33 540 korún, pričom ich skutočná hodnota bola asi 65 korún. Okrem neho súd odsúdil aj ďalších pätnásť manažérov spoločnosti, zväčša na päť až desať rokov väzenia.
Okrem toho musia zaplatiť finančné pokuty vo výške 13-tisíc až 65-tisíc dolárov (338 000 až 1 690 000 Sk). Polícia si podozrivú činnosť firmy všimla v júni 2005. Argumentom pre ňu, ako aj súdy, bola aj samovražda jedného z investorov.
SITA
|
| IBM odhľauje 5 inovácií, ktoré zmenia životy - Hardvérové a softvérové vylepšenia v oblasti kontroly a zdravotnej starostlivosti na diaľku budú hlavným zdrojom spotrebiteľských a podnikových inovácií do roku 2012. Vyplýva to zo zoznamu 5 inovácií "IBM Next Five in Five", ktorý zverejnila spoločnosť IBM. Je založený na trhových a spoločenských trendoch, ktoré transformujú naše životy v priebehu nasledujúcich 5 rokov. Nové a zdokonalené technológie z laboratória IBM umožnia realizáciu týchto inovácií.
Ľudia s chronickými zdravotnými problémami, ako napríklad cukrovka, srdcové a ľadvinové problémy, tak budú schopní každodenne kontrolovať svoj zdravotný stav počas celého dňa. Výrobcovia zariadení a zdravotníci budú monitorovať pacientov na diaľku prostredníctvom senzorov, ktoré budú umiestnené v domácnosti alebo priamo na tele, alebo v samostatných zariadeniach. Táto inovácia pomôže tak poskytovať klinickým lekárom priebežnú preventívnu starostlivosť bez ohľadu na miesto, kde sa pacient práve nachádza.
V priebehu nasledujúcich 5 rokov budú mať všetky druhy mobilných zariadení schopnosť kontinuálneho učenia a prispôsobenia sa potrebám a preferenciám užívateľa. Pokročilé lokalizačné technológie umožnia mobilným telefónom a PDA automaticky zmapovať, kde sa ich užívateľ nachádza, či pracuje a čo uprednostňuje počas práce a pri cestovaní. Lokalizačné technológie, používané v oblasti instant messaging (aplikácia pre rýchle posielanie správ), už dnes umožňujú lokalizovať a identifikovať užívateľa okamžite po pripojení sa k sieti.
Smerovanie ku globalizácii vyžaduje brať do úvahy aj rozdielnosť jazykov. Inovácie IBM v oblasti jazykových technológií už v súčasnosti umožňujú mediálnym spoločnostiam monitorovať čínske a arabské vysielanie správ na webe v angličtine, cestujúcim s PDA prekladať menu japonských reštaurácií a lekárom komunikovať s pacientmi v španielčine. Technológie a služby v oblasti prekladania v reálnom čase budú zakomponované do mobilných telefónov, príručných zariadení a do automobilov.
3D Internet umožní nové spôsoby vzdelávania, vzdialenej lekárskej starostlivosti a prístupu k spotrebiteľovi. Zmení spôsob interakcie s priateľmi, rodinou, lekármi, učiteľmi a obchodmi. V trojrozmernom online svete sa bude dať prechádzať uličkami supermarketov, knižníc a DVD predajní.
V nasledujúcich rokoch pomôžu informačné technológie, materiálová veda a pokrok fyziky naplniť aj environmentálne potreby. Nanotechnológia, teda schopnosť manipulácie s individuálnymi atómami a molekulami, vytvárajúc tak nové mini štruktúry, už v súčasnosti vplýva na svet mikroprocesorov, umožňuje vyrábať stále menšie, lepšie a lacnejšie elektronické výrobky. Využívať sa bude na filtráciu vody. To umožní ďalší rozvoj v oblasti ekológie a ochrany životného prostredia a poskytne riešenia rastúceho celosvetového problému nedostatku zdrojov pitnej vody. Ďalšími oblasťami inovácií sú modelovanie vodných zdrojov a zdokonaľovanie systémov využívajúcich slnečnú energiu.
15.02.2007 TASR |
| Príbeh jedného mravčeka. - Každý deň, skoro ráno, prichádzal do podniku Mravček, ktorý
bol výkonný a šťastný. Tu trávil celé dni pracujúc a pospevujúc
si staré pesničky o láske.
Bol výkonný a štastný, ale beda!, nikto ho nekontroloval. Sršeň,
hlavný vedúci, to považoval za nemožné a tak vytvoril miesto
supervízora, na ktoré prijal Švába s veľkými skúsenosťami.
Prvou starosťou Švába bolo štandardizovať hodinu príchodu a odchodu a
pripravovať o tom detailné správy. Z tohto dôvodu potreboval sekretárku,
ktorá by mu ich pomáhala pripravovať, a preto prijal Pavúčicu, ktorá
organizovala archív a vybavovala telefonáty. A Mravček bol stále
produktívny a šťastný a pracoval a pracoval.
Sršeň, hlavný vedúci, bol reportami nadšený, ale ešte by chcel aj
porovnávacie tabuľky a grafy, ukazovatele riadenia a analýzy vývoja.
Z tohto dôvodu bolo nevyhnutné prijať Muchu, ktorá by pomáhala
supervízorovi a bola vybavená novým počítačom a farebnou tlačiarňou.
Po tomto všetkom Mravček výkonný prestal spievať svoje melódie a začal
sa sťažovať na to množstvo pariera, čo musí vypracovať. Sršeň,
hlavný vedúci, rozhodol, že je potrebné prijať opatrenie a vytvoril
pozíciu vedúceho oddelenia, kde pracoval Mravček, výkonný a štastný.
Funkciu dostala Cikáda, ktorá si dala do kancelárie kúpiť špeciálne kreslo.
A samozrejme, nová vedúca oddelenia potrebovala nový počítač a keď počítač,
tak aj internet.
Nová vedúca čoskoro potrebovala novú asistentku, (Parazitku, ktorá bola jej
pomocníkom v predchádzajúcim zamestnaní), ktorá jej pomáhala pripravovať
strategické plány a rozpočet pre oddelenie, v ktorom pracoval Mravček,
výkonný a štastný. Mravček už viac nespieval a každým dňom sa stával viac
nahnevaným.
"Teraz musíme si zriadiť pracovisko, ktoré sa bude zaoberať pracovnou
atmosférou" povedala Cikáda. Ale jedného dňa, hlavný vedúci, po tom ako
obdržal čísla a pozrel sa na výsledky oddelenia, kde pracoval Mravček -
- výkonný a šťastný, zistil, že neprináša výnosy. A preto skontaktoval
Sovu, prestížnu konzultantku, aby urobila analýzu tejto situácie.
Sova bola tri mesiace v podniku a vypracovala podrobnú správu veľkého
objemu a za veľa miliónov euro, ktorej záver znel: " V podniku pracuje
priveľa ľudí." A preto hlavný vedúci poslúchol radu konzultantky a
prepustil stále nahnevaného Mravčeka, ktorý predtým býval šťastný.
Ponaučenie:
---------------------------
Aby ťa ani nenapadlo byť Mravčekom, výkonným a štastným. Radšej buď
neužitočný a neschopný. Neschopní nepotrebujú supervízora, všetci to
vedia. A to nie je všetko, ak si výkonný, neukazuj, že si šťastný, nebude
sa ti to tolerovať. Naopak každý deň si vymysli nejaké nešťastie, a budeš
vyvolávať súcit. A ak aj napriek tomuto varovaniu sa rozhodneš byť
mravčekom - výkonným a šťastným, maj za vlastné, že budeš na svojich
ramenách živiť sršňov, švábov, pavúkov, muchy, cikády, parazitov a sovy.
Z e-mail pošty |
| Hoax, nad ktorým mi rozum zostáva stáť. - 5.2.2007 Marián Zvara
Niektoré hoax alebo podvodné e-maily sú vážne, niektoré celkom zábavné a potom je tu aj kategória takých, ktoré jednoducho “nepochopíte”.
Takým je podľa mňa aj šírenie fámy o tom, že v núdzi treba pri bankomate zadať svoj PIN kód opačne. Tento hoax sa začal šíriť vo februári a jeho obsah je takýto:
Ak sa ocitnete v situacii a musite pod natlakom vybrat peniaze z bankoveho automatu na poziadanie/prinutenie nasilnika, zadajte svoje PIN opacne:
to je od konca - ak mate napr. 1234 tak zadate 4321
automat vam peniaze stale vyda, ale tiez privola policiu ktora vam pride na pomoc tato sprava bola pred nedavnom vysielana v TV pretoze malo ludi vyuzivalo tuto skutocnost pretoze o tom nevedeli
preposlite co najviac ludom
Hoax sa objavil na serveri hoax.cz, ktorý je na túto oblasť zameraný a ktorý dokonca komentovali pracovníci Slovenskej sporiteľne.
Na záver snáď len dodám, že takýto hoax musí byť výplodom paranoidného jedinca, ktorý jednoducho pozerá príliš veľa amerických akčných filmov a nerobí mu to vôbec dobre.
Téma: Karty, |
| Zomrel producent Carlo Ponti - Svetoznámy taliansky producent Carlo Ponti zomrel v noci z utorka na stredu v ženevskej nemocnici. Príčinou smrti boli pľúcne komplikácie. Manžel Sophie Lorenovej mal 94 rokov. Podľa herečkinej netere Alessandry Mussoliniovej išlo o pokojnú smrť v spoločnosti manželky a detí. Lorenová má s producentom dvoch synov -Carla a Edoarda.
Carlo Ponti sa začal venovať filmovej produkcii začiatkom 40. rokov minulého storočia. Počas kariéry sa podieľal na viac ako 150 projektoch. Posledným je krátkometrážna snímka jeho syna Edoarda s názvom Liv (1998).
Ponti spolupracoval aj s takými výnimočnými režisérmi ako Federico Fellini, Vittorio De Sica, Michelangelo Antonioni, Jean-Luc Godard či David Lean. Podpísal sa pod vznik filmov Cesta, Žena je žena, Cléo od piatej do siedmej, Zväčšenina, Doktor Živago, Manželstvo po taliansky alebo Zvláštny deň. A zároveň objavil pre film Sophiu Lorenovú. Zoznámili sa okolo roku 1950 a v roku 1957 sa zosobášili. Brali sa však nadvakrát, pretože v Taliansku neuznali Pontiho mexický rozvod s prvou manželkou.
Autor: (dan) Pravda |
| Boj o prvý Prior 2.01.2007 - Spoločnosť Lordship chce zmeniť bratislavské Kamenné námestie na supermoderné centrum.
Vojenské nákladné vétriesky chránia bratislavský Prior na Kamennom námestí pred rozvášneným davom. Hrozí, že porozbíjajú výklady, čomu má zabrániť práve ťažká technika.
Vojenské nákladné vétriesky chránia bratislavský Prior na Kamennom námestí pred rozvášneným davom. Hrozí, že porozbíjajú výklady, čomu má zabrániť práve ťažká technika. Vedenie obchodného domu pre istotu nechalo otvorený len jeden vchod. Iba tak sa dá zvládnuť útok na Prior...
Autá ho nechránia pred zlodejmi. Nejde ani o reklamu nového obchodného domu. Takáto, ťažko zvládnuteľná situácia vznikla, keď v roku 1968 otvárali prvé plnosortimentné obchodné centrum na Slovensku. Ľudia by sa aj ušliapali, len aby boli v novom chráme komercie pri tovare ako prví.
Možno o rok zaznie zo zvončekového "orloja" Prioru, jediného u nás, umieračik. Dnes ešte vyhráva vianočné Roľničky, roľničky... Budovy na Kamennom námestí sa totiž majú búrať. Bratislava tak pravdepodobne príde o súbor stavieb symbolizujúcich odpor proti socialistického realizmu v architektúre a zároveň prvú lastovičku nového spôsobu predaja podľa vzoru západných štandardov. Na tomto mieste má vyrásť supermoderný, polyfunkčný komplex Centre Plaza.
Vydarená postmoderna
Diskusiu o búraní Kamenného námestia nezačala britská spoločnosť Lordship, ktorá má s Kamenným námestím tieto plány. Rozvírili ju odborníci z medzinárodnej organizácie pre dokumentáciu a záchranu diel modernej architektúry DOCOMOMO. Lebo od 90. rokov minulého storočia sa vo svete o mnohé diela neskorého modernizmu zaujímajú aj pamiatkari. Jeho predstaviteľka, odborná pracovníčka Ústavu stavebníctva a architektúry SAV doktorka Henrieta Moravčíková to odôvodňuje tým, že hoci Lordship ohlásil búranie Priora a hotela Kyjev, verejnosť so svojimi plánmi bližšie neoboznámila. "Je to bezprecedentný akt bezcitnosti, lebo kolonializmus sa skončil. Nevidím dôvod, prečo by sme mali byť ticho a brať to ako osud," zdôraznila
V monografii architektúry Slovenska z 20. storočia sú Prior a hotel Kyjev zaradené medzi najvýznamnejšie stavby. Komplex pochádza zo 60. a 70. rokov minulého storočia, ktoré sa po 20. a 30. rokoch považujú za druhú najvýznamnejšiu etapu našej architektúry. Moravčíková odmieta tvrdenie, že Kamenné námestie je zviazané so socializmom, lebo takéto stavby vznikali po celom svete.
Čím je táto časť Bratislavy hodnotná? Architekt Ivan Matušík (76) postavil na námestí neobvyklú kompozíciu trojuholníkového obchodného domu, aký sa v Európe len tak nevidí. Moravčíková upozorňuje aj na jeho obklady so spišského travertínu. Tento "kameň" charakterizuje slovenskú modernu minulého storočia. Použili ho aj pri stavbe mohyly M. R. Štefánika na Bradle.
Symbol vzdoru
Hotel Kyjev sa dá podľa Moravčíkovej prirovnať podobným stavbám v Kodani, New Yorku, Paríži či v Prahe. Vo svete sa také diela tešia záujmu a úcte. Napríklad kodanský hotel Radisson SAS, podobajúci sa Kyjevu, si Dáni pamiatkovo chránia.
S týmto prirovnaním nesúhlasí hlavný architekt Bratislavy Štefan Šlachta. "Ide len o kópiu SAS hotela. Originál je lepší. Kým v Kodani ľudia prechádzajú okolo výkladov, u nás popri parkovisku."
Ako sa pozerá na hroziacu skazu svojho diela Matušík, ktorý v roku 1969 získal za Prior najvyššie odborné ocenenie - Cenu Dušana Jurkoviča? "Obchodné domy ako typologické jednotky v architektúre ostávajú. Rešpektujme ich a nemajú sa búrať. Kamenné námestie bola moja vzbura proti socialistickej architektúre sovietskeho typu."
Napriek tomu historik umenia Alex Tahy vníma Prior a priľahlý hotel ako "pohľadnicu z komunistickej minulosti, necitlivo vrazenej do organizmu mesta, ktoré komunisti a nebratislavskí primátori nemali radi a chceli ho prerobiť na socialistickú metropolu bez minulosti".
S architektúrou zo 60. až 80. rokov je to však ako s maliarmi. Nikto si dnes netrúfne povedať, že Picasso bol horší ako Rembrandt, "hoci jeho plátna nie sú realistické a nemusia sa všetkým páčiť. Tak je to aj s architektúrou na Kamennom námestí", dodáva Moravčíková.
Reklama verzus Hrad
Matušík je rozhorčený, že Kamenné námestie nie je dobre udržiavané, čo však nepovažuje za dôvod na búranie. Pripúšťa, že ho treba dobudovať. Chýbajú napríklad veľkokapacitné garáže. "Pri každej kúpe a predaji týchto objektov ich nový majiteľ nezhodnotil, ale devastoval. Upadali, hoci sú v pamiatkovej zóne." Terajšie "zablendovanie" priečelia hotela veľkoplošnou reklamou považuje za odporné. Ako zistili HN, reklamný pútač prekáža aj návštevníkom hotela. Viacerí by sa chceli ubytovať v izbe s výhľadom na Hrad, ktorý však sťažuje práve transparent. A tak si zoberú izbu na druhej strane hotela, alebo sa v ňom vôbec neubytujú.
Aj Šlachta tvrdí, že Kamenné námestie je nedokončené. Nevylučuje však ani jeho búranie. "Má architektonické hodnoty. Ale pokiaľ by tam prišli hodnoty, ktoré ich prevýšia, myslím si, že by nebol nikto proti tomu," vyhlásil nedávno.
Barbarský čin?
Proti búraniu sú viacerí architekti. Naši, ako aj zahraniční. V Česku uznávaná Alena Šrámková odmieta likvidáciu budov na Kamennom námestí, lebo je to "jedna z mála pamiatok z obdobia 60. až 80. rokov, ktorá svedčí o veľkorysosti jej tvorcov". Bývalý dekan Fakulty architektúry v Brne profesor Ivan Ruller má podobný názor. "Každý architekt, ktorého si vážim, krúti nad úmyslom búrať hlavou. Som zvedavý, či sa investor a predstavitelia Bratislavy zapíšu do histórie slovenského národa takýmto barbarským činom."
PR manažér spoločnosti Lordship Ľuboš Jurík si nemyslí, že ide o historicky cenné objekty. "Sú už trochu archaické. Námestie je pre Bratislavu nedôstojné. Neplní funkcie, ktoré by malo mať, a vytvára asociálne podhubie." Na Kamennom námestí sa často potulujú narkomani, veksláci a mnohí sa týmto miestam radšej vyhnú.
Napätý termín
Na námestí by mal vyrásť viacúčelový moderný komplex s oddychovými zónami a kaviarničkami. Nový bude aj Prior a hotel. Projekt však podľa Juríka na výkresoch ešte nie je. No napriek tomu chce Lordship o necelý rok námestie demolovať.
Bez verejnej diskusie by sa to podľa profesora Rullera robiť nemalo a stavať len po verejnej architektonickej súťaži. Hlavný architekt Bratislavy Štefan Šlachta súťaž pripúšťa. "Myslím si, že na 85 percent sme sa na nej s Lordshipom dohodli." Briti si však želajú, aby nový komplex, ktorý postavia za šesť až sedem miliárd korún, bol hotový do Vianoc 2009.
Je tento termín reálny? Podľa našich informácií projekt podporujú aj predstavitelia bratislavského magistrátu a samosprávneho kraja. Lordship zatiaľ nepožiadal ani o posúdenie vplyvu stavby na životné prostredie. A bez kladného posudku nie je možné stavať. Pretože súčasťou projektu má byť až 2 000 parkovacích miest, podľa zákona sa musí k stavbe vyjadriť ministerstvo životného prostredia. To zatiaľ zámer investora nedostalo.
Čakanie na pamiatkarov
Okrem toho má Pamiatkový úrad SR ešte rozhodnúť, či Kamenné námestie odporučí zapísať do zoznamu národných kultúrnych pamiatok. Podnet na to podal spisovateľ a diplomat Anton Hykisch. Ak by ho vyhlásili za pamiatku, Lordship by búrať nemohol.
Úrad nespochybňuje kvalitu architektúry. Hykischovi však oznámil, že sa riadi "časovou postupnosťou" a návrhom sa bude zaoberať až "v čase komplexného poznania architektonických diel príslušného obdobia na území Slovenska. Celé obdobie socialistického realizmu 50. a 60. rokov bude vyhodnotené neskôr," citoval Hykisch pre HN z listu pamiatkarov. Pražskému obchodnému domu Máj, ktorý postavili v rovnakom období ako bratislavský Prior, hrozilo to isté. Českí pamiatkari však zakročili a zaradili Máj do zoznamu kultúrnych pamiatok.
Architektonicky najlepšie stavby 60. a 70. rokov
- Bratislavské krematórium
- Budova vysokej školy poľnohospodárskej v Nitre
- Komplex objektov na Kamennom námestí
- Budova Múzea SNP v Banskej Bystrici
Autor: Vladimír Turanský
2.01.2007
|
| Silvestrovský kvíz Pravdy, alebo čo povedali a nepovedali v roku 2006 slovenskí politici - BRATISLAVA Keď politik otvorí ústa, treba sa väčšinou pripraviť na katastrofu. Niekedy možno hneď aj oľutuje, čo povedal a potom sa všetkými silami snaží svoje slová opraviť, zmeniť, alebo vziať späť. A vtedy často vznikajú nové, ešte zaujímavejšie výroky. Sú však aj politici, ktorí vedia byť na svoje perly ducha, aj keď nie vždy právom, hrdí. Tým dal voľakedy dávno dobrú radu Honoré de Balzac. „Účinok úderu nezávisí od toho, ako často a akou silou udrieme, ale kam,“ povedal klasik. Tu sú niektoré z najzaujímavejších výrokov hlavných postáv politiky roku 2006. Ale pozor. Niekoľko citátov je vymyslených. Skúste svoju znalosť postáv politického neba a hádajte, ktoré nikdy v slovenskej politike nezazneli. Či ste hádali správne dozviete sa vo vyhodnotení na štvrtej strane.
1. Maturitná otázka: Kedy padla táto koalícia? Aký je to čas? No najvyšší. Vladimír Mečiar o bývalom Dzurindovom kabinete
2. Vy nie ste žiadni chudáci... Celá Bratislava vie, že je to akciovka. Mikuláš Dzurinda o Smere
3. Tá špina, čo na mňa hádzali médiá, sa mu veľmi hodila. Ja som tú jeho politiku aj „prúsery“ obhajoval 15 rokov, mohol ma podržať. Ján Cuper, bývalý poslanec HZDS, o Mečiarovi, keď ho vyhodil z kandidátky
4. Rýchle autá sú mojou veľkou vášňou. Ale rôčky pribúdajú, tak je načase nájsť si pokojnejší a hlavne bezpečnejší koníček. Rozmýšľal som o šachu. Alebo o golfe, pôjdem si ho zahrať s Liškom. Ivan Gašparovič si takto v odpovedi na otázku o svojich záľubách vystrelil z bývalého ministra obrany Juraja Lišku, ktorého novinári nachytali, ako hrá golf, keď mal byť oficiálne v práci
5. Vážený pán predseda vlády Slovenskej socialistickej republiky. Milan Čič, prezidentov kancelár, takto oslovil premiéra, vtedy ešte Dzurindu
6. HZDS je univerzitou politiky na Slovensku. Už na jeseň sme povedali, že predčasné voľby budú v júni. Tešíme sa na ne. Milan Urbáni, podpredseda HZDS
7. KDH sa tvári ako svätý za dedinou, ktorý káže vodu, ale pije nie víno, ale 55-percentnú slivovicu. Anna Belousovová, podpredsedníčka SNS, o kresťanských demokratoch
8. KDH je zdravé, ale občas aj v zdravej rodine choroba kosí. Pavol Hrušovský, predseda KDH, o situácii v strane
9. To boli mongoloidné typy s krivými nohami a ešte hnusnejšími koňmi. Malými koníkmi dokonca. Toto povedal biskup. Po viac ako 800 rokoch tí mongoloidi nejako vymizli. Ja neviem, kto ich scivilizoval. Asi ich scivilizovala slovanská krv, bohužiaľ. Ján Slota takto opisoval starých Maďarov s odvolaním sa na údajné vyjadrenie nemenovaného franského kupca
10. Keby bol Slota predsedom SMK, už by sme mali dávno na Slovensku autonómiu. A bolo by po problémoch. Béla Bugár, predseda SMK, o lídrovi národniarov
11. Boli Dzurinda, Fico a Mečiar na záchode. Obaja hovoria Mečiarovi: Pán Mečiar, prečo sa otáčate, hádam sa nehanbíte. Veď aj my sme chlapi. Mečiar hovorí: Ja viem, že ste chlapi, ani sa nehanbím. Ale o vás je všeobecne známe, že vy keď vidíte na Slovensku niečo väčšie, Fico to chce znárodniť a Dzurinda predať na Západ. Vladimír Mečiar tak vtipkoval dva dni pred parlamentnými voľbami
12. Bolo tam vy prostitútky maďarské, ale používa sa synonymum na k. László Szigeti z SMK reprodukoval text hanlivých e-mailov, ktoré strana dostala
13. Okiadzaš svoju vlasť nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí. Mikuláš Dzurinda, jeho poznámka na adresu Roberta Fica
14. Vážený pane, ak ste zdravý, odbavujte sa inak a nie na HZDS. Vladimír Mečiar, ešte ako opozičný poslanec, na adresu Fica
15. Bol to jeden z tých lepších ministrov, ten pokrok, ktorý urobil, je naozaj značný. Robert Kaliňák o exministrovi vnútra Vladimírovi Palkovi
16. Nerozumiem tomu, prieskumy za päť miliónov dokázali, že som správny chlap a Fico si vybral Mečiara. Vladimír Palko, bývalý podpredseda KDH a šéf rezortu vnútra, ktorý za štátne peniaze skúmal verejnú mienku
17. Nasmradili do výťahu a vystúpili. Pavol Rusko na margo pôsobenia tzv. lintnerovcov na politickej scéne
18. Zvažovali sme zákaz fajčenia na verejných miestach a vyššiu daň na alkohol. Znížilo by to úmrtnosť, lekári by mali menej roboty, ale na druhej strane by sme nezamestnaným zobrali jediné dve zábavky v ich živote. Rudolf Zajac, vtedy ešte minister zdravotníctva, o plánoch na reformu zdravotníctva, ktoré mu neprešli
19. Keď si mám vybrať medzi nimi dvoma (Dzurindom a Ficom), tak by to bol Mečiar Vladimír Mečiar, v apríli 2006 o tom, kto by mal byť premiérom
20. Odkiaľ som prišiel - z Konga, Namíbie alebo Vietnamu? Robert Fico, premiér, tak reagoval na otázku, či bude jeho vláda s SNS a HZDS dodržiavať ľudské práva
21. Každý mi závidí 10-dňovú dovolenku v Himalájach. Ale to, že som za uplynulý polrok celých desať dní sedel v parlamente, nikto nespomenie. Ivan Mikloš, poslanec za SDKÚ, o dovolenke, pre ktorú vymeškal celú novembrovú schôdzu parlamentu
22. Pošlete môjmu mužovi, dôchodcovi Milanovi Lasicovi, 1 500 korún. Mužovi, ktorý každý rok venuje na charitatívne ciele tisíce. Magda Vášáryová, poslankyňa, o vianočnom príspevku pre dôchodcov
23. Namiesto čistý ako ľalia sa hovorí čistý ako Lexa. Katarína Tóthová, poslankyňa HZDS, o bývalom šéfovi SIS, ktorý bol oslobodený spod všetkých obvinení
24. Aby som dokázal, že táto vláda nie je mafia friendly, rozhodol som, že zvýšim platy pracovníkom a sudcom Špeciálneho súdu. Štefan Harabin, minister spravodlivosti
25. Keby som bol býval súhlasil s tým postupom privatizácie, aký bol pripravený, do konca života nemusím ani ja, ani mojich 15 generácií pracovať. Robert Fico, premiér, na stretnutí s podnikateľmi o korupcii
26. Tí, čo sú najviac zdiskreditovaní, musia odísť. Miroslav Číž, šéf poslaneckého klubu Smeru, o odchode ľudí dosadených do Transpetrolu a Carga stranou Smer
27. Nie je to hlúpa „kočka“. Ovláda tri svetové jazyky slovom, písmom. Končí teraz vysokoškolské právnické vzdelanie, takže nevidím v tom problém. Jozef Ďuračka, poslanec za SNS, o nominácii svojej 23-ročnej dcéry do predstavenstva Trnavskej teplárenskej
28. Vážení, vám drblo... Ste gágaji, táraji a pre mňa prďúsi. Vladimír Mečiar, predseda HZDS, o poslancoch KDH
29. Vedenie parlamentných schôdzí mi ako bývalej učiteľke nerobí žiaden problém. Keď poslanci vyrušujú, stačí zvýšiť hlas. Ale na kolegov z SMK ani to neplatí. Anna Belousovová, podpredsedníčka parlamentu
30. Keď hovoríte, páni poslanci z opozície, ježišmária, hovorte to v kostole a nie tu v parlamente. Robert Fico, predseda Smeru a vlády
31. Lebo tu teraz sa budeme hrať, akí sme úzkoprsí a všetci máme radi teplých. Ján Slota, predseda SNS
32. Každá známka je jednorazovo olízateľná. Čiže druhý raz užto lepidlo nelepí. Robert Kaliňák, minister vnútra, o tvrdení Hedvigy Malinovej, že známku z listu, v ktorom jej prišli ukradnuté doklady, nalepila druhýkrát
33. Chcela by som konečne počuť ministra financií, lebo nepoznám ani jeho hlas. Mária Sabolová, poslankyňa KDH, v rozprave o rozpočte, v ktorom nevystúpil takmer nikto z koalície
34. My nepotrebujeme ako ministra financií manekýna, ale človeka, ktorý vie elementárne rátať a pozná reálny život. Robert Fico v januári 2006, o niekoľko mesiacov neskôr dosadil za ministra financií Jána Počiatka
35. Ivan Mikloš mi dal kravatu asi na to, aby som sa obesil, ak v parlamente neprejde štátny rozpočet. Nosiť ju určite nebudem, na značke si totiž nedal záležať. Ján Počiatek, minister financií, po tom čo si s Miklošom v parlamente vymenili kravaty
36. Návrh rozpočtu pre školstvo bol vytvorený na princípe, tu máš nič a dobre to drž. Ferdinand Devínsky, poslanec SDKÚ, o návrhu rozpočtu
37. Bol to neidentifikovateľný volebný akt, niečo ako UFO na oblohe. Rafael Rafaj, poslanec SNS, o opakovanom nezvolení nominanta SNS za šéfa Ústavu pamäti národa
38. My by sme boli radi, keby sa nám rodili deti. Viera Tomanová, ministerka práce, sociálnych vecí a rodiny
39. Záväzok, že každá rodina dostane byt, ak bude mať dieťa, dodržíme. Sám sa postarám, aby takýchto detí bolo niekoľko, prvé je už na ceste. Ján Slota, líder SNS, o straníckom sľube
40. Nemáme o nič tvrdšie srdce, ako majú títo. Mikuláš Dzurinda, predseda SDKÚ, o Ficovej vláde
“Tak aby bolo jasné, kufre som už zbalil, ale hlavu nevygumoval a hubu nezavrel,“ povedal Rudolf Zajac, vtedy ešte minister zdravotníctva, krátko pred svojím odchodom z funkcie.
Autor: (odu)
|
| Je dnes klamať a podvádzať normálne? - Žijeme v dobe podvodníkov a klamárov. Každý z nás vraj denne zaklame dvestokrát - vrátane drobných lží o tom, ako kamarát dobre vyzerá, hoci si úprimne myslíme čosi celkom iné. Sú to nevinné klamstvá, tvrdí s pochopením odborníčka na komunikáciu Oľga Škvareninová.
Rozhorčene však líči príbeh o tom, ako jej v Chorvátsku ukradli nielen nápad, ale rovno celý obrázkový slovník pre cudzincov a vydali ho aj s pôvodnými ilustráciami. Podvod! Kadiaľ vedie tenká hranica medzi neškodným klamstvom a neprijateľným podvodom?
Svet sa vždy hemžil podvodníkmi. No kým v stredoveku za krádež či ohováranie hrozilo uťatie ruky či vytrhnutie jazyka, dnes podobne krvilačné tresty v civilizovaných krajinách poznáme už len z desivých obrázkov v múzeu. A podvodníci sú čoraz rafinovanejší, ťahajú naivným medové motúzy popod nos a peniaze z vrecka... Oproti hackerom či klamárom, sľubujúcim 50-percentné výnosy z pochybných investícií nebankových subjektov, bol falošný čašník v legendárnom filme Vrchní, prchni úplné neviniatko. A navyše sympatická postava: veď aj samotní oklamaní čašníci priznávali, že je síce zločinec, ale pôsobí kladne - zvyšuje úroveň pohostinstva v Čechách.
Aj podvod sa vyvíja, využíva najnovšie výdobytky techniky a moderného sveta. Nechystáme si však pascu sami tým, že naša tolerancia klamstiev sa zvyšuje? Obchod s falšovaním prekvitá. Už od základných škôl sa opisujú a kompilujú referáty, v krajinách ako Nemecko, Anglicko či USA dokonca existujú špecializované agentúry, ktoré študentovi za peniaze napíšu celú diplomovú prácu, prikrášľujú sa životopisy. Nuž, ako spievala Lenka Filipová, húsenice v motýľoch nepoznáš...
...všade je kamufláž
Je dnes klamať či podvádzať normálne? Čisto morálna otázka. Lenže natíska sa aj kacírska myšlienka: "Z hľadiska biologického môže ísť o schopnosť prežitia. Každé zviera v prírode denne mnohokrát klame - farbou tela či správaním, a je prirodzené, že to robí aj človek," poukazuje na hlbšie príčiny psychologička Jaromíra Jánošková. Ale pozor, podvod na rozdiel od niektorých menších klamstiev nie je spontánny. Podvod je premyslený akt, ktorý nasadíme do hry, keď chceme získať od iného to, čo nám nepatrí.
Niekedy podvodník využije aj osobný šarm a keďže jeho podvod vyznieva zábavne, sympatizujeme s jeho šikovnosťou a spolu s ním sa smejeme z neschopnosti úradov. Do momentu, kým si uvedomíme, že vlastne vybabrali aj s nami. Ako je možné, že 19-ročný vyučený kuchár sa vydáva za asistenta českého ministra zahraničia, v jeho mene si objedná lietadlo za milión korún, v ktorom aj s päticou kamarátov lieta do Thajska a ďalších exotických krajín a podvod sa prevalí, až keď do parlamentu príde faktúra za lietadlo? To už však šikovný Lukáš Kohout precestoval kus sveta. A na dôvažok si ho Jan Kraus pozve ako hosťa do televíznej relácie.
"Zdá sa, že dnešná doba skutočne uznáva ľudí šikovných, no tí občas idú až na hranice zákona, prípadne zákon vezmú do vlastných rúk," hovorí psychologička Jánošková. Domôcť sa spravodlivosti je niekedy veľmi dlhý a vyčerpávajúci proces.
Keď prácu píše duch
Stránka s úbohým obsahom je ako jedlo bez chuti, vyvolávajú červa pochybností o našich schopnostiach britskí ghostwriteri (z angl. ghost - duch, writer - pisateľ). Anonymné služby týchto literárnych nádenníkov sú vo svete čoraz viac žiadané - medzi študentmi, doktorandmi, ale aj celebritami píšucimi svoje pamäte... Potrebujete podporu pri písaní svojho vedeckého textu či diplomovej práce? Profíci vám želaný text napíšu na želanie, s radosťou sa stanú vašimi lektormi i korektormi. Vašu vedeckú prácu alebo jej časti vytvoríme presne podľa vašich želaní, sľubujú nemeckí ghostwriteri. Anglickí duchovia sa líškajú: Máte stoh papierov a príbeh, ktorý túžite premeniť na knihu? Pomôžeme vám. Napíšeme dielko vaším vlastným hlasom, takže si našu pomoc nikto nevšimne, prisahajú diskrétnosť. A Nemci opäť šepkajú do uška: Osoby, ktoré odovzdajú diplomovú prácu, nepísanú vlastnou rukou, sa nevystavujú trestnému stíhaniu. Z právneho hľadiska nie je najatie si ghostwritera nijakým trestným činom, ale len oklamaním, mystifikáciou, a teda len prehreškom proti vnútorným pravidlám univerzity. No nekúpte to!
V jednej z najväčších nemeckých ghostwriterských agentúr (volá sa výrečne: Uni SOS) stojí napísanie jednej strany diplomovej práce 26,95 eura, v prepočte 939 korún . Agentúra zamestnáva 90 vysokoškolských absolventov, ktorí na objednávku napíšu prácu na akúkoľvek tému - od života albatrosa sťahovavého až po liberalizáciu trhu s elektrinou. Osemdesiatstranová práca stojí podľa témy a náročnosti 2 000 až 2 500 eur. A ako sa chváli majiteľ agentúry, odkedy sa v Nemecku uvažuje o zavedení školného, počet zákazníkov agentúry stúpol o 25 percent. Ak totiž niekoľko univerzitných semestrov stojí rovnako ako diplomová práca od ghostwritera, nečudo, že študent si radšej kúpi hotový text, aby čím skôr skončil školu a zamestnal sa.
Koľko stojí česť?
Kupovanie prác od ghostwriterov existuje aj na Slovensku, len tento fenomén nie je taký vypuklý, ako v Nemecku či USA, zhodujú sa Jánošková i Škvareninová. "Sama som raz dostala ponuku napísať diplomovú prácu. Smiala som sa, kým mi nedošlo, že nejde o vtip. Neviem si však predstaviť, že by pod mojou prácou bolo cudzie meno. Jednoducho vždy žijem so štúdiou či knižkou, na ktorej pracujem. Je to kus zo mňa, nie je na predaj," vyznáva sa odborníčka na komunikáciu Škvareninová.
Psychologička Jánošková pripomína, že podvádzanie pri skúškach pozná každá generácia. Dnešným mladým uľahčuje podvádzanie internet. "Tendencia obísť skúšku je pre človeka typická. Vysokoškolák je predsa dospelý človek, no napriek tomu sa niekoľko rokov musí podrobovať skúške, teda niečomu, čo nemá dôstojnosť dospelého. Jasné, že na prácu, ktorú sám nenapísal, človek nemôže byť hrdý. Lenže jemu ide o to, aby skončil vzdelanie a dostal oficiálny papier o tom, že je schopný." Psychologička vidí závažnejší problém v dnešnej dobe, v ktorej akoby takmer všetko bolo na predaj. Akoby sme žili v rozprávkovom svete, kde všetky priania môžu byť splnené - s jedinou podmienkou, že na to máme peniaze. Desivá je len predstava, že niekto, kto si kúpi vysokoškolské vzdelanie a titul, má rozhodovať o našom zdraví, peniazoch, politike...
Vraj Božie mlyny melú pomaly, ale iste. Azda svet napriek všetkým podvodníkom, čo si radi zjednodušujú prácu, nakoniec predsa spozná skutočné hodnoty. Tie sa nedajú ani kúpiť, ani vybaviť. Rovnako ako zdravý rozum.
Zaujímavosti zo sveta podvodov:
Ghostwriter - moderný mystifikátor
- z angl. ghost = duch + writer = pisateľ
literárny nádenník, ktorý za peniaze napíše akýkoľvek text podľa vášho želania
Čo sa zamladi naučíš...
Kopírovať cudzie texty z internetu bez uvedenia zdroja
1. v roku 2001 sa k tomu priznalo 10 % amerických študentov
2. v roku 2004 ich bolo už 40 %
Prečo študenti podvádzajú:
1. zo zúfalstva
2. z neschopnosti naučiť sa niečo/písať vedeckým štýlom
3. aby čím skôr skončili školu
Čo podvodníkom nahráva do karát:
1. zaslúžilí profesori, ktorí sa pýšia tým, že počítača sa nedotknú
2. ghostwriting sa ťažko dokazuje
3. učitelia nemajú čas, silu a niekedy ani chuť robiť analýzu textov či získať špecializovaný softvér na odhalenie plagiátu
Ako podvádzať úspešne:
1. nerozprávať spolužiakom o využití služieb ghostwritera
2. priebežne ukazovať profesorovi kapitoly a získavať tak spätnú väzbu
3. ghostwriter musí prispôsobiť štýl študentovi
Možné následky:
1. pri odhalení vyhodenie zo školy
2. odobratie titulu
3. pre jedincov s pozostatkami cti strach z odhalenia
Katarína Sedláková, PRAVDA
|
| Za Nový rok bez sexu dostanú muži odmenu - Juhokórejskí pracujúci muži, ktorí dokážu vydržať bez spoločnosti prostitútky počas osláv konca roku, dostanú odmenu. Ministerstvo pre rovnosť pohlaví ponúka peniaze spoločnostiam, ktorých zamestnanci nezaplatia za sex po kancelárskych party. Mužov pritom vyzýva, aby sa zaregistrovali na internetovej stránke ministerstva. Spoločnosti, ktoré dokážu tento cieľ najlepšie splniť, dostanú odmenu. Predstavitelia vlády uviedli, že takto chcú skoncovať s kultúrou, keď sa muži opijú na oslavách a okamžite idú za prostitútkami. Niektorí kritici však tento krok opísali ako mrhanie peniazmi.
|
| Zomrel legendárny spevák James Brown - Afroamerický spevák, skladateľ a hudobný producent James Joseph Brown (73) je mŕtvy. O smrti "najťažšie pracujúceho muža v showbiznise" v pondelok informovala agentúra Reuters s odvolaním sa na televíznu stanicu CNN. |
| Dovolenka - Manželský par sa rozhodne na chvíľu uniknúť tuhej zime a stráviť
týždeň na juhu pri mori. Z pracovných dôvodov sa stane, že manželka
môže odletieť až o deň neskôr. Manžel odletí podľa planú. Po príchode
sa ubytuje v hotelovej izbe, vytiahne svoj lap top a ihneď posiela
mail svojej manželke.
Pritrafí sa mu však hlúpa chyba a pri zadávaní e-mailovej adresy vynechá jedno
písmeno a mail sa tak dostane do e-mailovej schránky istej vdovy,
ktorá pravé odprevadila svojho muža do hrobu. Vdova si pravé prezerá
v počítači postu, čí jej neprišli nejaké sústrastné vyjadrenia od
priateľov alebo známych..... Vo chvíli, keď jej syn vstúpi do izby,
žena už leží v bezvedomí na zemi. Zrak mu padne na monitor počítača,
kde číta:
Komu: Mojej opustenej manželke
Od: Tvojho muža, ktorý odišiel skôr
Vec: Dorazil som
Najdrahšia, práve som v poriadku došiel. Už som sa tu celkom zabýval
a vidím, že je všetko pripravené na Tvoj zajtrajší prichod.
Želám Ti šťastnú cestu a čakám Ta. Ľúbim Ta, Tvoj manžel
P.S. Tu dole je čertovský horúco!!!!
|
| Z e -mailovej pošty - Milí moji,
posielam Vám tento mail, pretože presne tak, ako ten, kto ho poslal mne, si myslím, že je to srdcervúco krásne napísané. Možno niektorí z Vás vyronia slzu (ktorá by Vás iba ctila a ktorá by dokazovala Vašu dobrotu a schopnosť empatie) a iní zase si pomyslia svoje – a dosť. Okolo nás sa dejú i takéto veci, smutnučké, na zaplakanie a nik z nás nemá silu to zmeniť. Náš život je beh po krivoľakých chodníčkoch, je to mozaika zložená z pestrofarebných sklíčok a keď sa mám sám za seba vyjadriť – je to hra, v ktorej sme hercami i divákmi, niekedy aj režisérmi a inými funkcionármi a menedžermi veľkej tragikomédie. Predstavenia sú rôzne dlhé a pomer dobrého a zlého, veselého a smutného - v tom človek od človeka líšia na mnoho rádov.
Niekde som sa nedávno dočítal, že svojim narodením podpisujeme (s Bohom?) zmluvu o tom, že raz zomrieme. Ale kým sa táto zmluva naplní - počas nášho života sa podpisujú nové a nové zmluvové formuláre, na svet rodia iní naši príbuzní, budúci priatelia, kamaráti, žeby aj neprajníci?, rovesníci a potom už iba mlaďosi. Iní zase od nás odchádzajú...
Okrem ľudí sa nám do života najnovšie vplietajú i rôzne nevyžiadané mailové správy, toto je jedna z nich. Veľmi si želám, aby Vás neiritovala, ale aby v tomto predvianočnom zhone vzbudila vo Vás k životu to najkrajšie, čo si každý kdesi nosíme. Prajem Vám tiež, aby ten váš konkrétny pomer Dobra a Zla bol úžasne vysoký (čo ste mali z matiky?), aby mozaika Vášho života bola plná pestrých a veselých farieb.
Milan H.
Deň pred Vianocami som sa ponáhlala do supermarketu dokúpiť darčeky,ktoré som nestihla. Keď som uvidela ten dav, prešla ma chuť a začala som si frflať pre seba: Môžem tu čakať večnosť, nič nestíham,a ešte čo všetko musím vybaviť... Vianoce začínajú byť čím ďalej tým stresovejšie, keby sa tak dalo celý ten zhon prespať! Nakoniec som sa predsa len prebojovala do oddelenia s hračkami a začala som nadávať na ceny, premýšľajúc, či sa vôbec moje deti budú s týmito hračkami hrať.
Ako som tak blúdila popri regáloch, zbadala som asi 5 ročného chlapčeka, ktorý si k sebe túlil jednu bábiku. Mal strašne smutný pohľad pritom ako hladkal bábiku po vláskoch. Potom sa otočil k jednej staršej dáme spýtajúc sa:
"Babi, si si istá, že nemám dosť peňazí, aby som kúpil túto bábiku?"
Staršia dáma mu odpovedala:
"Vieš aj ty sám, že nemáš dosť peniažkov, zlatúšik."
Potom poprosila vnúčika, aby na ňu chvílku počkal, kým sa ešte na niečo pozrie. Rýchlo odišla. Chlapček ešte stále mal v náručí tú bábiku. Nakoniec som sa vybrala k nemu a spýtala som sa ho:
"Komu by si chcel kúpiť tú bábiku?"
"Túto bábiku chcela moja sestrička na Vianoce zo všetkého najviac, bola si istá, že jej ju Mikuláš prinesie pod stromček."
"Tak keď ju tak chcela, tak jej to Mikuláš určite prinesie."
"Nie, nie, tam kde je teraz, Mikuláš už nemôže priniesť darčeky. Aby bábiku dostala, tak ju musím dať mamičke, aby jej ju odovzdala, keď tam pôjde"
Očká mu pri tom ešte viac zosmutneli.
"Moja sestrička išla k Ježiškovi, aby bola s ním. A tatino mi povedal, že aj maminka za chvílku pôjde za Ježiškom, tak som si myslel, že by jej tú bábiku mohla zobrať."
Potom mi ešte ukázal jednu milú fotku, na ktorej sa usmieval.
"Túto fotku by som jej tiež chcel poslať,aby na mňa nikdy nezabudla. Mám veľmi rád svoju maminku a želám si, aby neodišla, ale tatino hovoril, že musí odísť, aby mojej sestričke nebolo smutno."
Potom sa zase pozrel s tými jeho smutnými očkami na bábiku.
Rýchlo som si vybrala peňaženku a nepozorovane som si z nej vybrala peniaze a povedala som chlapčekovi:
"Poď prepočítame tvoje peniaze,čo keď predsa len budú stačiť na tú bábiku?"
"OK, dúfam, že ich predsa len bude dosť"
Rýchlo som pridala k peniažkom, ktoré mi podával, tie svoje, tak aby si to nevšimol a začali sme počítať. Bolo dosť peňazí na bábiku a ešte mu aj zostalo. Chlapček zvolal:
"Ďakujem Ti Bože, že si mi dal dosť peňazí!"
Potom sa na mňa pozrel a povedal:
"Vieš, včera som poprosil Boha, aby mi dal dostatok peňazí na bábiku, aby ju mohla maminka zobrať sestričke a on ma vypočul!!! Ešte som chcel kúpiť maminke jednu bielu ružičku, ale to som sa už neodvážil žiadať od Boha. Ale on predsa len mi dal viac, aby som mohol kúpiť aj bábiku aj ružičku. Vieš, maminka má veľmi rada biele ruže."
O pár minút sa chlapčekova babička vrátila a odišli.
Po stretnutí s chlapčekom som pokračovala v nákupoch, ale už v zmenenej nálade, stále som na neho musela myslieť.
Potom som si spomenula na článok, ktorý som čítala pred dvoma dňami. Písalo sa o opitom šoférovi, ktorý havaroval s iným autom, v ktorom sedela mladá žena so svojou dcérkou. Dievčatko na mieste zomrelo a matka bola v kritickom stave.
Dva dni po mojom stretnutí s chlapčekom som si prečítala článok, ktorý oznamoval, že chlapčekova mamina zomrela.
Bežala som do kvetinárstva a kúpila som kyticu bielych ruží a vybrala som sa na pohreb. Na mieste, kde sa môžu príbuzní naposledy rozlúčiť so svojou najmilšou,ležala mladá žena v truhle, v ruke mala kyticu bielych ruží, vedľa seba mala položenú chlapčekovu fotku a bábiku.
S plačom som opustila cintorín, s pocitom, že sa môj život zmenil. Láska, ktorú chlapček cítil k svojej maminke a sestričke bola nepredstaviteľná. A jeden opitý vodič mu za stotinu sekundy zobral maminku aj sestričku, ktoré tak veľmi ľúbil.
Teraz máš dve možnosti:
1) Pošleš tento mail svojim známym
2) Vymažeš si ho, a budeš sa tváriť, že sa nič nestalo
Keď sa rozhodneš preposlať ho, tak možno zabrániš tomu, aby niekto sadol opitý za volant!
|
| Strašidelný príbeh - Stopuje chlapík o polnoci na krajnici.
Je búrka, dášť, takže autá nejazdia ...
Zrazu vidí v diaľke svetlá auta, ako sa blíži k nemu - strašidelne
pomaličky. Je mu to divné, ale predsa len, auto je auto, takže keď pri ňom zastavilo, tak si naskočí ...
Chce šoférovi poďakovať, ale zrazu vidí, že za volantom nikto nesedí!
Strašne sa vydesí, ale lež stačí nejako zareagovať, auto sa dá zase
pomaličky do pohybu ... Chlapík sedí jako zarezaný, vydesený je k smrti a nemôže sa strachom ani pohnúť
Potom sa vzpamätá, otvorí dvere, vyskočí a zdrhá preč. Stále sa
otáča, bojí sa, že auto zrýchli a prejde ho, takže sa zastaví až v
najbližšej dedine.
Tam nájde hostinec (ku podivu je ešte otvorený), zapadne dovnútra,
objedná si dvojitú tequilu a všetkým tu historku vyrozpráva. Všetci sú z toho hotový a ľutujú ho a obdivujú ... Asi za pol hodiny sa otvoria dvere a vojdú dvaja zmoknutí chlapi, objednajú si grog a pozerajú sa okolo.
A v tom jeden hovorí druhému: "Sleduj, človeče, že je to ten kretén, čo
si naskočil, keď sme tlačili?"
|
| Históriu písomníctva Afriky ukrývali v Mali - TIMBUKTU/BRATISLAVA V meste Timbuktu v africkom štáte Mali sa našli tisícky rukopisov, ktoré svedčia o písanej histórii čierneho kontinentu. Výskumníci tvrdia, že siaha približne do obdobia európskej renesancie. Súkromné i verejné knižnice zhromaždili 150-tisíc rukopisov, niektoré z nich až z 13. storočia.
Miestni historici sú presvedčení, že ešte viac ich je pochovaných pod vrstvou piesku. Vzácne texty ukrývali po generácie vážené malijské rodiny pod obydliami z blata a v púštnych jaskyniach, pretože sa báli, že sa ich zmocnia marockí útočníci, európski cestovatelia či francúzski kolonialisti. Napísané sú ozdobnou kaligrafiou a slúžili na výučbu astrológie alebo matematiky.
Ďalšie z nich opisujú, ako vyzeral spoločenský a obchodný život v Timbuktu počas jeho zlatej doby v 16. storočí, keď bolo kolískou vzdelanosti. „Tieto rukopisy pokrývajú všetky segmenty ľudskej kultúry ako napríklad právo, vedu a medicínu," hovorí Galla Dicko, vedúci Inštitútu Ahmeda Babu, knižnice, v ktorej sa nachádza približne 25-tisíc textov. Jeden z nich je politickým traktátom, ktorý vyzýva vzdelancov, aby sa nenechali podplatiť mocnými vládcami.
V knižnici Inštitútu sa nachádzajú aj učebnice matematiky, zamilované príbehy a korešpondencia medzi obchodníkmi, ktorí putovali v karavánach cez púšť Sahara.
Najstaršia mešita v Timbuktu, ktorá je z dreva a blata postavili v roku 1325.
Autor: (SITA, REUTERS)
|
| Financial Times Bezsenné noci - Mama ma učila, že ľahnúť si do postele v rozumnú večernú hodinu a užiť si osem hodín zdravého spánku, je tá najdôležitejšia vec, na ktorú by som mala dbať. Ak to nebudeš robiť, varovala ma, budeš vyčerpaná a nevrlá a nedokážeš sa na druhý deň popasovať s problémami.
Chodiť spať skoro patrík najlepším veciam na svete a osem hodín spánku je požehnaním. Problém však je, že už len pomyslenie na mamine lekcie ma odrádzalo od toho, aby som robila to, čo mi odporúčala. Strachovať sa, koľko spánku sa mi dostane, naisto povedie k tomu, že ho nikdy nebudem mať dosť.
No nedávno ma zarazilo, koľko z múdrostí mojej matky sa dostalo na stránky Harvard Business Review. Posledné číslo venuje sedem strán rozhovoru s mužom v bielom plášti, ktorý je viac posadnutý následkami nedostatočného spánku, ako moja mama.
Nespavosť je nezdravá
Podľa Dr. Charlesa Czeislera nedostatok spánku spôsobuje vášmu telu hrozné veci (priberiete, zostarnete a stanete sa náchylnejšími na infarkty), navyše znižuje efektivitu v práci, čím sa fakticky stávate pre svoje okolie nebezpečnými.
Kultúra mačov bez spánku je podľa neho vrcholne nezodpovedná, pretože ženie manažérov k tomu, aby pracovali s maximálnym nasadením, lietali po celom svete z jednej časovej zóny do druhej a potom sa vrátili do kancelárie a prijímali dôležité rozhodnutia. Každá zodpovedná firma by mala mať jasnú politiku spánku podobne, ako má zásady okolo fajčenia či sexuálneho obťažovania.
Podobne ako moja mama aj Dr. Czeisler má pravdu. Manažéri, ktorí sa dostatočne nevyspia, sú zle naladenía možno robia aj iracionálne a nebezpečné rozhodnutia. Jeho varovanie, podobne ako to od mojej mamy, je však neúčinné.
Rozšírený problém
Z vlastnej skúsenosti viem, že najlepším riešením problémov so spánkom, je priznať si ich a naučiť sa s nimi žiť. Mne napríklad pomáha posťažovať sa. Mám skupinu kolegov s rovnakým problémom, ktorým sa pravidelne posťažujem po noci, keď sa prebudím ráno o štvrtej a už nedokážem zaspať. Zvyčajne odpovedia: "Ja som bol tiež hore o štvrtej!" A ja potom dodám: "Keby som to len vedela, mohla som ti zavolať a pokecať si."
Minulý týždeň, keď som rovnakú konverzáciu opäť omieľala s kolegom, zrazu mi svitlo. Ľudia trpiaci nespavosťou by mali založiť na internete diskusnú skupinu. Keby sme sa v noci náhle prebudili a nemohli opäť zaspať, prihlásili by sme sa do diskusie a zistili, kto okrem nás leží v posteli a zíza na plafón.
Pohrávala som sa s myšlienkou, že môj nový invenčný produkt by sa mohol volať Uawake?(tm), ale keďže si ľudia trpiaci nedostatkom spánku dosť potrpia na gramatiku, stavila som radšej na YouAwake?(tm)
Keď sa prebudíte ráno o štvrtej, máte pocit, že ste jediná osoba v meste, ktorá nemôže spať. Vedieť, že mnoho vašich kolegov a priateľov je na tom podobne, by mohlo pomôcť.
Zvyčajne totiž nespavosť vypĺňame obavami. O druhej vás znepokojujú veľké veci, malé veci, vážne veci aj hlúposti. Ak by ste sa s týmito obavami zverili niekomu, kto tiež nemôže spať, mohlo by vám to pomôcť unaviť sa a opäť zaspať.
YouAwake?(tm) by okrem toho mohla slúžiť aj na zachytenie tvorivého potenciálu, ktorý sa v noci derie na povrch. O tretej v noci mám zvyčajne plno myšlienok.
Ak sa divíte, prečo o tomto brilantnom produkte píšem namiesto toho, aby som si ho dala patentovať a rozbehla biznis, odpoveď je jednoduchá: obávam sa, že by som sa stala jeho otrokom a keby som mala začať podnikať, už by som sa asi nikdy poriadne nevyspala. V žiadnom prípade moje úmysly s YouAwake?(tm) nie sú altruistické. No ak máte guráž, aby ste tento nápad uskutočnili, budem vaším prvým zákazníkom.
Autor: Lucy Kellawayová
|
| História smrti a pochovávania v Londýne - Prvé mesiace ma v Londýne prekvapovali najmä dve veci - kde sú starí ľudia a kam pochovávajú svojich mŕtvych. V prvých dvoch zónach mesta bolo totiž veľmi ťažké naraziť na starších ľudí a v metre ste nestretli skoro žiadnych, rovnako ťažké bolo nájsť nejaký cintorín s čerstvými hrobmi. Odpoveď na obe otázky leží na predmestiach Londýna, kde žije väčšina starších ľudí a kde sa nachádza aj väčšina väčších cintorínov.
Histórii smrti a pochovávania v Londýne sa venujú desiatky kníh, najnovší prírastok s príznačným názvom Necropolis napísala novinárka Catherine Arnoldová. V ňom nájdete vysvetlenie mnohých ďalších otázok súvisiacich s tým, ako také veľké mesto zvládlo taký veľký nával nebožtíkov. V skutočnosti ho vlastne často ani nezvládalo.
Veselosť medzi pomníkmi
Ešte počas prítomnosti Rimanov na začiatku prvého tisícročia sa mŕtvi pochovávali až za bránami mesta, Rimania sa mŕtvych báli a nepotrebovali ich držať pod svojím nosom. To sa v nasledujúcich storočiach s rozkvetom kresťanstva začalo meniť, keď väčšina mŕtvych skončila pochovaná na pozemkoch okolo kostolov. Všetko bolo znesiteľné až dovtedy, kým sa z Londýna nestala metropola so stovkami tisíc ľudí a úroveň týchto miest začala klesať.
Miesta okolo kostolov boli v tých časoch svedkami čulého ruchu, pomedzi hroby behali deti a čulo sa tam obchodovalo. To sa trochu zmenilo počas moru a cholery, keď zomierali tisícky obyvateľov mesta a jediným riešením boli masové hroby. Tie na dlhý čas oddialili oveľa logickejšie založenie veľkých cintorínov niekoľko kilometrov od centra, čo sa uskutočnilo až v polovici 19. storočia, keď už bola situácia v starých cintorínoch úplne neúnosná. Na konci toho istého storočia po prvej vlne odporu začala byť čoraz populárnejšia aj kremácia, ktorá ušetrila veľa miesta.
Pyramída ktorá nebola
Arnoldovej kniha je plná podivných historiek o zlodejoch mŕtvych, ktorí ich dodávali študentom medicíny a občas preto aj niekoho zabili. Kniha je plná hororových opisov z čias moru, ale aj z pokojnejších čias, keď sa počet nebožtíkov stával veľkým problémom mesta. Keď sa napríklad pod jedným kostolom prepadla podlaha, šokovaní ľudia zistili, že podzemie je zahádzané rakvami s ľudskými pozostatkami, ktoré namiesto normálneho pochovania skončili v tomto "sklade". Spomínaná farnosť mala podozrivo nízke ceny za pochovávanie, čo sa odrazilo aj na kvalite poskytovaných služieb.
Nápadov, ako vyriešiť zložitú situáciu, sa objavilo viacero. Asi najkurióznejším bol plán z prvej polovice 19. storočia postaviť na Primrose Hill pyramídu vyššiu ako katedrála St Paul's, do ktorej by sa zmestilo päť miliónov nebohých Londýnčanov. Ročne sa v nej malo pochovať asi 40-tisíc tiel, tento nápad sa však nestretol s veľkým nadšením, a tak Londýn prišiel o možnosť vybudovať jednu ohromnú atrakciu, ktorá by prilákala zvedavých nekrofilov z celého sveta.
Amerikanizovaná Diana
Po vojne začali veľké staré cintoríny upadať, zachránila ich vlna ochranárskeho hnutia, ktorá sa objavila v 70. rokoch. Mnohé cintoríny, ako napríklad Highgate, začali vďaka tomu opäť rozkvitať a dnes patria medzi vyhľadávané turistické atrakcie. A to nielen komunistami, ktorí tam majú pochovaného Karla Marxa.
Angličania opäť prepadli celonárodnej hystérii a smútku. Bolo to po tragédiách na futbalových štadiónoch, vlaňajších teroristických útokoch na Londýn, ale najväčším emocionálnym vzplanutím bola smrť princeznej Diany pred deviatimi rokmi. Na pohrebe sa zúčastnili milióny ľudí a televízny prenos sledovalo viac ľudí ako otvorenie olympiády. Aj na týchto udalostiach sa prejavila amerikanizácia Británie, s ktorou sa spája väčšia emotívnosť, náchylnosť na rôzne formy spirituality a rastúca popularita terapeutov.
Nenápadné londýnske atrakcie
V súčasnosti dáva čoraz viac ľudí prednosť pohrebom v pohrebných lesíkoch, kde sa používajú iba rakvy z materiálu ako kartón či bambus a namiesto kameňa nad vaším hrobom stojí strom. Ako už toľkokrát v premenlivej histórii dostávajú miesto rôzne pohanské zvyky, ktoré vytláčajú kresťanské zvyky a ľudia si aj posledné veci zariaďujú nie podľa tradičných noriem, ale podľa svojho vkusu.
História Londýna podaná skrz jeho hroby dá čitateľovi možno viac ako mnohé knihy, ktoré sa venujú zdanlivo podstatnejším udalostiam. Odrážajú sa v nej všetky premeny spoločnosti, jej kriminalita, ale aj snaha o vlastné zušľachtenie. Je zároveň psychologickou sondou do duše jedného mesta postihnutého mnohými katastrofami a premieňaného históriou aj novými obyvateľmi.
JÁN GREGOR, Londýn
[31. 10. 2006]
|
| Jeden právnický. - V jednom malom meste povolal právnik na súd ako svedka jednu staršiu pani.
Keď zložil a prísahu, spýtal sa pani :
"Pani Černáková, poznáte ma?" "Ale áno, samozrejme. Poznám vás od malička. A aby som pravdu povedala, som z vás sklamaná. Klamete, zahýbate svojej žene, manipulujete z ľuďmi, ohovárate ich. Myslite si, že ste veľké zviera, a pritom ste tak strašne sprostý, že vám ani nepríde, že z vás nikdy nebude nič iné, ako mizerný malomestský právnik."
Právnik vytreštil oči. Keď sa vzpamätal z prvého šoku, bystro sa opýtal:
"Pani Černaková, a poznáte žalovaného právnika?
"Áno,poznám pána Vorlička ešte z časov keď, nevedel chodiť. Kedy-tedy som ho jeho rodičom aj strážila. A aj v ňom som sa sklamala. Je to darebák, udavač a opilec. Nedokáže si s nikým slušne vychádzať a jeho právnické znalosti sú také mizerné, že bez podplácania ešte nikdy nič nedokázal."
Čosi-kamsi sudca zabušil kladivkom a vyžiadal si ticho v pravotnej sieni. Zavolal si obidvoch právnikov k sebe a ticho im hovorí:
"Páni, ak sa jeden z vás spýta tej panej, či pozná mňa, dám vás
okamžite zatvoriť za pohŕdanie súdom!"
|
| Karí korenie chráni mozog pred starnutím - SINGAPUR/BRATISLAVA Strava, ktorej súčasťou je aj karí korenie, chráni mozog pred starnutím. Ázijčania v pokročilom veku konzumujúci karí vykazujú v testoch vzdelávacích schopností lepšie výsledky ako tí, ktorí karí nejedia. Uvádza sa to vo výskume Singapurskej univerzity.
Kurkumín, ktorý sa nachádza v karí korení, obsahuje účinné antioxidanty a má protizápalové účinky. Je známe, že u dlhodobých užívateľov protizápalových liekov sa znižuje riziko Alzheimerovej choroby, hoci tieto chemické látky môžu nepriaznivo vplývať na žalúdok, črevá a ľadviny.
Preto sa odporúča užívať tieto lieky až v starobe.
Vedci zistili, že antioxidanty, ako napríklad vitamín E, preukázateľne ochraňujú neuróny, ale ich pozitívny účinok na poznávacie schopnosti u pacientov so slabou až miernou demenciou je obmedzený.
Singapurská univerzita porovnala výsledky testu mentálnych schopností vyše tisíc Ázijčanov vo veku 60 až 93 rokov, ktorí netrpia demenciou. Väčšina účastníkov výskumu konzumuje karí aspoň raz za 6 mesiacov, 43 percent jedáva karí často alebo pravidelne a 16 percent účastníkov výskumu nikdy karí nejedlo alebo len výnimočne.
V prvých dvoch skupinách viac či menej pravidelných konzumentov zaznamenali výskumníci lepšie výsledky testov mentálnych schopností, v porovnaní s tými, ktorí ho nikdy nejedli, alebo ktorí ho konzumovali len niekoľkokrát. „Lepšie kognitívne schopnosti sme pozorovali aj u tých, ktorí karí nekonzumujú príliš často," tvrdí lekárka Ce-Pin Ng.
Karí korenie sa používa najmä v Indii, kde je počet pacientov s Alzheimerovou chorobou 4-krát nižší ako napríklad v Spojených štátoch. Výskumníci dodávajú, že karí korenie je vhodným doplnkom stravy, ktorý pomáha v prevencii tejto choroby.
Autor: (SITA/REUTERS)
|
| Číňan bojuje o svoje právo na predaj vzduchu - PEKING Zo vzduchu sa žiť nedá. Čínsky podnikateľ Li Tie však tvrdí, že áno a ešte sa kvôli tomu súdi s úradom pre priemysel a obchod. Ten mu totiž stále nechce povoliť vzduch predávať.
Čínsky priekopník nového obchodného odvetvia z oblasti Čao-jang prišiel s nápadom predávať balený vzduch z majstrovstiev sveta v Nemecku. Čínski futbaloví fanúšikovia, ktorí sa na zápasy nedostali, mohli atmosféru vrcholného podujatia doslova nasávať v pohodlí svojho domova pri televíznych obrazovkách. Stačilo málo - kúpiť si zelené plastikové vrecúško za približne dvesto slovenských korún, otvoriť ho a dýchať vzduch „nachytaný" na nemeckých futbalových štadiónoch.
Okrem dovozu sa Li plánoval zamerať aj na vývoz - už mal pripravené plány na predaj špeciálneho balíčka vzduchu z pekinskej olympiády v roku 2008.
Narazil však na nepochopenie čaojangského úradu pre priemysel a obchod. Podľa úradníkov vzduch nie je klasifikovaný ako priemyselná kategória, a preto s ním nemožno obchodovať.
Li sa však nevzdal a úrad zažaloval. „Špeciálny vzduch zo zvláštnych miest, o ktorom hovorím, zahŕňa vzduch z olympiády, Námestia nebeského pokoja, Mount Everestu, ale aj z Mesiaca, prasačieho chlieva, konskej stajne, ovčej maštale a dokonca aj zo súdnej siene v Čao-jangu," vysvetlil svoj obchodný koncept.
Li sa na proces pripravil a súdu doručil aj dôkaz, ktorý má údajne spor zvrátiť v jeho prospech. Dôkazom je školská čítanka, ktorá obsahuje príbeh Líštička predáva vzduch. V rozprávke si prefíkaná líška otvorí obchod so vzduchom v znečistenom meste a vynáša jej to.
„Učebnica predsa nemôže obhajovať porušovanie zákona, či hej?" pýta sa Li.
Li sa už do sporu s čínskymi úradníkmi raz dostal, keď predával pôdu na Mesiaci.
Autor: svk, REUTERS |
| Životné ponaučenie. - Nezamestnaný sa hlási na inzerát o prácu v Microsofte ako upratovač WC.
>>Vedúci personálneho si ho pozve na pohovor, následne ho nechá urobiť
test
>>(s novým tesnením pod WC).
>Nakoniec povie: "Ste zamestnaný! Dajte mi svoju emailovú adresu a ja
>Vám pošlem vyplnenú zmluvu s údajmi, kedy a kde sa máte hlásiť!"
> Muž odpovie zmätene, že vlastne nemá ani počítač ani emailovú adresu.
> Vedúci personálneho odpovie, že je mu to ľúto, ale bez emailu že
> virtuálne neexistuje a nemôže preto dostať tú prácu
>Muž odchádza smutný, iba s 10 dolármi vo vrecku. Rozhodne sa kúpiť 10
>kíl paradajok v supermarkete, s tými ide od dverí k dverám a predá
>svoje paradajky, do jednej hodiny zdvojnásobí tak svoj investovaný
>kapitál.
>Tak to urobí ešte trikrát a prichádza domov so 60 dolármi.
>Uvedomí si, že sa tak uživí, každý deň vychádza skôr z domu, vracia sa neskôr a troj - až štvornásobne násobí svoj kapitál. Neskôr si kúpi ručný vozík, potom dodávku, a zrazu je majiteľom malej flotily dodávok.
Za päť rokov je jedným z najväčších dodávateľov potravín v USA.
>Myslí na budúcnosť svojej rodiny a nechá si od svojho poisťovacieho
agenta
>vypracovať komplexné poistenie. Na konci schôdzky sa ho agent opýta na
>jeho emailovú adresu, aby mu mohol poslať vypracovaný návrh.
>Muž odpovie, že nemá email.
"Zvláštne," vraví agent, "nemáte email a vybudovali ste také impérium!!!!
> Predstavte si, kde ste mohli dnes byť, keby ste mali email!"
>Muž premýšľa a odpovie: "To by som umýval záchody v Microsofte!
Poučenie z príbehu:
Keďže ste túto správu dostali emailom, je jasné, že z Vás bude skôr upratovač/-ka záchodov ako milionár.
Prajem krásny deň !!!
P.S.: Na tento email mi neodpovedajte prosím, nie som doma, som na cestách, predávam paradajky a zrušil som si email.
|
| Bob Dylan spláca dlh tradícii. - Moderné časy. Tak nazval svoj najnovší album Bob Dylan, dnes možno najväčšia žijúca legenda amerického rokenrolu. Keď si však vypočujeme kolekciu desiatich nových piesní (rozšírená verzia má DVD so štyrmi hodnotnými klipmi), názov nadobúda ironický podtón. S moderným obdobím nemajú jeho nové songy veľa spoločné.
PETER BÁLIK |
| Pivo pre lepšiu pamäť - V pive sa skrýva fosfor, posilňujúci kosti a zuby, magnézium pre pevnejšie „nervy“ a svaly, látka niacín, ktorá podporuje funkciu zažívacieho ústrojenstva, kože nervov a kyselina listová. Pivo je bohaté aj na vitamín B6 potrebný pre zdravú činnosť mozgu, srdca, celkového imunitného systému, ako aj kĺby.
Víno – zázračný antioxidant
Vo víne sa nachádza draslík dôležitý pre svalstvo, nervy, srdce, obličky, vápnik posilňujúci zuby a kosti, vitamín C, železo či jód potrebný pre funkciu štítnej žľazy a rast hormónov. Stovky rastlinných látok tzv. polyfenoly obsiahnuté vo víne pomáhajú pri zápaloch a zabraňujú tvorbe rakovinových nádorov tak, že chránia telové bunky pred poškodením voľnými radikálmi. Taktiež znižujú riziko infarktu a sú vhodnou alternatívou na znižovanie vysokého tlaku, lebo rozširujú cievy. Víno pozitívne vplýva na mozog, prekrvuje ho, čím sa zvyšuje koncentrácia, a je úplne jedno, či si pochutnávate na červenom, ružovom alebo bielom.
Víno alebo pivo?
Aj jeden aj druhý nápoj konzumovaný v malých množstvách slúži nášmu zdraviu ako prevencia. Červené víno je vhodné pri strese, pomáha človeku uvoľniť sa po namáhavom dni, a svojimi upokojujúcimi účinkami ručí za lepší spánok. O bielom víne sa zas hovorí, že obsahuje väčšie množstvo antioxidantov zabraňujúcich tvorbe rakovinových buniek. Každopádne, víno podporuje trávenie, preto je vhodné ku ťažkým jedlám.
Pivo je zase lepšie pre ľudí so žalúdkom citlivým na kyseliny. Alfakyseliny, ktoré obsahuje, majú antibakteriálny účinok a výskumy potvrdzujú, že pôsobia aj proti vzniku osteoporózy. Mnohí lekári odporúčajú budúcim mamičkám nealkoholické pivo, vzhľadom na obsah kyseliny listovej, ktorej zvýšený príjem je potrebný hlavne v tehotenstve pre zdravý vývin plodu a taktiež športovcom, keďže je zložené z 92% vody, čím zásobuje telo tekutinami a energiou zároveň.
Doprajte si pohár denne na zdravie!
Všetkého veľa škodí! Jedno veľké pivo (0,5 l) denne je však zdravé! Mýty o tom, že sa z neho priberá, by ste mali rýchlo pustiť z hlavy. Obsahuje veľa vody a o trošku menej kalórií, ako ovocné šťavy. Pravdou však je, že podporuje apetít a tí, čo sa potľapkávajú po svojich „pivných“ bruškách ho konzumujú zaručene vo vyšších dávkach! Nášmu organizmu veľmi prospieva aj pohárik vína (200 ml) denne, muži môžu vypiť až dvojnásobok. Vyššie dávky nie sú zdravé! Ak vás trápi záha, je lepšie siahnuť po červenom víne, ktoré obsahuje menej kyselín. Tí, čo majú problémy so žalúdkom, by sa mali vínu radšej vyhýbať.
A na záver odpoveď na otázku, prečo milovníci vína žijú zdravšie? Štúdie dokazujú, že ľudia obľubujúci víno uprednostňujú jedálny lístok bohatý na ovocie a zeleninu, zatiaľ čo „pivkári“ majú radi kalorickejšie pokrmy obsahujúce viac tuku!
Autor: Gabika
Sú v ňom zastúpené látky, ktoré chránia náš organizmus pred mozgovou porážkou (samozrejme, ak ho konzumuje v rozumnom množstve!). Chmeľový nápoj pôsobí priaznivo aj na obličky, jedna fľaša denne znižuje riziko obličkových kameňov až o 40 %. Pivo posilňuje pamäť, čím sa zmenšuje pravdepodobnosť Alzheimerovej choroby a môžeme mu vďačiť aj za zdravý žalúdok, keďže zabraňuje výskytu baktérie helikobakter, ktorá je príčinou žalúdočných problémov. Pivo je izotonické, čo znamená, že zo všetkého, čo obsahuje, dokáže telo priaznivo profitovať. |
| Čo je pre nás zdravšie? Víno alebo pivo? - Hovorí sa, že milovníci vína žijú zdravšie ako tí, čo dávajú prednosť pivu. Či už radi popíjate nápoj z hrozna alebo z chmeľu, pravdou zostáva, že v optimálnom množstve robíte krok k zdravšiemu životu! Niekedy je vhodnejšie dať prednosť vínu, inokedy pivu! Gabika |
| Tri veci, ktoré ženy svojej láske nepovedia... - Hoci sa o ženách často hovorí, že všetko vykecajú, vôbec to tak byť nemusí. Aj dámy dokážu udržať tajomstvo a to najmä vtedy, ak sa niečo boja vysloviť. Toto sú tri "tajomstvá", ktoré ženy mužom bez mučenia zväčša neprezradia.
1. Bývalý priateľ nebol v posteli až taký zlý
Muži radi počúvajú vety ako "Robíš to vynikajúco. Nikto pred tebou nebol tak úžasný!". Ale pravdou je, že väčšina žien zažila vo svojom živote aj partnerov, ktorí boli sexuálne uspokojivejší. To však neznamená, že takého chlapa aj naozaj chcú. Hoci nemusí byť ich terajší muž v posteli perpetum mobile, sex s ním sa im zdá oveľa lepší, pretože ho milujú.
2. Chcú aby partner žiarlil. Ale len trochu.
Ženám lahodí, keď vidia, ako sa muž nahnevane zatvári v kaviarni, kde si jeho polovičku premeriava mladý čašník či kolega z práce. Rozhodne však neznášajú, keď sa ich miláčik začne správať ako neandrtálec, mať hlúpe poznámky, či nebodaj vyvolá bitku. Hoci vám to nikdy nepovedia, budú rady, keď spravíte zo seba malého žiarlivca. Musíte však poznať hranice.
3. Myslia na sex so svojou láskou. A často.
Hoci sa žena za pracovným stolom tvári ako oddaná zamestnankyňa, možno práve v tej chvíli myslí na posteľovú gymnastiku so svojím drahým. Myslí na ňu často a od rána po celý deň. Akurát, že večer na to všetko od únavy a z náročného dňa často zabudne. Dobrá rada nad zlato: Skúste ju vytiahnuť namalý výlet počas obedovej prestávky.
askmen.com, Pravda.sk |
| Číňania nám ukradli To ta Heľpa. - Čakala som od Číny veľa vecí na obdiv, takých, o ktorých sa dalo tušiť už na diaľku, ale je neporovnateľne viac tých nečakaných, ktorými ma táto krajina prekvapila sama. Napríklad taká všadeprítomná hudba. Sedím si pri rannej kávičke, v pozadí s kulisou jedinej čínskej televíznej stanice, ktorej rozumieme bez problémov – hudobnej. Zrazu sa prichytím pri myšlienkach na vzdialený domov. Niežeby bolo na tom niečo zvláštne, myslievam naň veľmi často, ale po chvíľke si s prekvapením uvedomím, čo túto spomienku vyvolalo. Nejaká známa melódia. Bože, odkiaľ toto poznám? Vlasatý mladý čínsky nič nehovoriaci rocker pobehuje po pódiu, ale tá melódia.... No jasné, už si pohmkávam, aj slová prichádzajú na um ... To ta Heľpa, to ta Heľpa.... to nie je možné! Melódia, rytmus, všetko sedí, len tie podivné hudobné nástroje, slová a okolnosti. Meno interpreta aj piesne síce svieti na obrazovke zakliate v znaku podobnom „rozpučenému pavúkovi“, ale to si radšej pri najbližšom nákupe v Carefour obchodnom dome v kopách CD-čiek popátram po tom ksichte a napodiv – úspešne. Jedno z najmilších prekvapení, aké som tu objavila – pesnička Hasayaki od známeho taiwanského interpreta Zhou Chuan Xiong 周传雄. Už aj mám preložený text. Spieva sa, to sa teraz podržte, o krásnej kvetinke z Kazachstanu a (samozrejme, veď sme v Číne) o láske. Možno je na túto záhadnú súvislosť nejaké odborné vysvetlenie, možno ide o banálnu náhodu alebo kópiu, netuším, ale púť tej melódie ma nadchla tým viac, že Číňanom sa ani nezdá nejaká divná, práve naopak, znie im úplne domácky.
a Hasayaki, teda To tá Heľpa v čínskom rockovom podaní – TUUU.
|
| Hľadám trénera! Značka: Na život. - Čo by bol profesionálny športový tím bez skúseného trénera na lavičke. Rovnaká otázka platí v prípade skupinky amatérskych hokejistov alebo pracovného tímu v reklamnej agentúre. Nezáleží na tom, na akej "úrovni hry" sa nachádzate, tréner a vodca je dôležitý. Najnovšie sa začal presadzovať aj pojem "life coach" (tréner na život).
Predovšetkým treba upozorniť, že sa nejedná o žiadneho novodobého psychiatra. Mal by to byť človek, ktorý vám pomáha koordinovať život poskytnutím duševnej či verbálnej pomoci, ale jeho úlohou predovšetkým je navrhnúť a konzultovať jednotlivé rozhodnutia, ktoré majú vplyv na váš budúci život. A ten musí byť kvalitný. To je hlavná misia trénera, ktorý uzatvára s klientom partnerstvo. Na základe tohto partnerstva pomáha vytvárať pozitívne rozhodnutia, ktoré sa odrazia v profesionálnom či osobnom živote. Zároveň vám dokáže povedať otvorenú kritiku na doterajšie vaše postupy alebo rozhodnutia.
Jednotlivcovi sa ľahšie robia veľké rozhodnutia s podporou rodiny, priateľov či kolegov. Práve kouč substituuje ich funkciu a zároveň musí disponovať dostatočnými vedomosťami na to, aby rozhodnutia dostali aj profesionálny a v danom prípade kvalitatívny rozmer.
Mnohí porovnávajú trénera s klasickým psychoterapeutom, ale existuje medzi nimi odlišnosť. Hlavný rozdiel medzi "koučovaním" a terapiou je vo vzťahu oboch strán. Stretnutia s trénerom sa odohrávajú na bežných miestach. Často s ním konzultujete problém len cez telefón. Zatiaľ čo terapeut vás vedie tak, aby ste pochopili svoje vnútorné konanie a zamýšľali sa nad ním, tréner chce, aby ste sa zamerali na životné stratégie a postupy. Terapeut rieši s vami minulosť, tréner sa zameriava a koordinuje konanie, ktoré m vplyv na vašu budúcnosť. Obaja ale pritom musia disponovať vysokou mierou empatie, klient musí trénerovi dôverovať a ich vzájomná komunikácia musí byť tajná.
Ak odpoviete áno, asi by ste mali nájsť vášho "osobného trénera na život".
- máte denne pocit, že z úloh, ktoré musíte splniť vám ide prasknúť hlava?
- nedôverujete si?
- trpíte nízkym sebavedomím?
- prežívate ťažé obdobie a chýba vám pomocná ruka?
- chýba vám rovnováha medzi súkromným a osobným životom?
- nedokážete rozlíšiť čo je pre vás dôležité, nič nestíhate?
- potrebujete zjednodušiť život a eliminovať maximum stresových situácií?
askmen.com, zg
|
| Muži zomierajú pre životný štýl. - Mladí muži na celom svete majú vyššiu úmrtnosť ako ženy. Spôsobuje to ich riskantnejší životný štýl.Mnohým z ich úmrtí sa potenciálne mohlo predísť. Ich hlavné príčiny totiž priamo či nepriamo súvisia s rizikovým životným štýlom, informoval Alan White z britskej Metropolitnej univerzity v Leedse.
Štúdia, ktorej výsledky zverejnil časopis Men´s Health and Gender, analyzuje jednotlivé príčiny smrti u mužov a žien vo veku o 15 do 44 rokov v 44 krajinách.
Vyplýva z nej, že nehody a samovraždy sú hlavnými zabijakmi pre mužov vo veku od 15 do 34 rokov, kým smrť spôsobená chorobami ako infarkt, rakovina a chronická choroba pečene ohrozuje výraznejšie mužov od 35 do 44 rokov.
V Thajsku je miera úmrtnosti v danej vekovej skupine až 35 percent, kým vo Švédsku to bolo len 3,5 percenta.
Muži vo veku 15 až 44 rokov mali najvyššiu úmrtnosť zo skúmaných krajín v Thajsku, Brazílii, Kazachstane a na Filipínach, zatiaľ čo úmrtnosť mužov v tomto veku v Japonsku, Holandsku a Taliansku patrí k najnižším. Vôbec najvyššiu úmrtnosť však majú muži v produktívnom veku v rozvojových krajinách.
V Brazílii boli vraždy hlavnými príčinami smrti medzi skúmanými mladými mužmi, kým v Japonsku to boli samovraždy. Väčší počet samovrážd bol spáchaných v bohatších krajinách severu ako na juhu.
V bývalom východoeurópskom bloku majú muži vysokú úmrtnosť vo všetkých vekových kategóriách.
Výskumníci tvrdia, že smrť spôsobená rakovinou, infarktom a chronickou chorobou pečene ukazuje, aký je dôležitý životný štýl. Je známe, že alkohol a fajčenie zvyšujú nebezpečenstvo ochorenia.
TASR
|
| Moskva dala Chávezovi krídla. - Drahým priateľom nazval Vladimira Putina najobávanejší latinsko-americký súper Spojených štátov Hugo Chávez. Moskovským stretnutím so šéfom Kremľa vyvrcholila trojdňová návšteva venezuelského prezidenta v Rusku.ôAko žiješ," zvolal na úvod stretnutia na Putina. ôVynikajúco", opätoval mu široký úsmev hostiteľ. Neskôr mu Putin zaželal úspech v decembrových prezidentských voľbách.
Chávez Putinovi poďakoval za ôoslobodenie od blokády". Pripomenul zbrojné embargo, ktoré na Venezuelu uvalili USA, vinou čoho jej stíhačky americkej výroby F-16 pre nedostatok náhradných dielcov nemohli vzlietnuť. "V tom čase sme boli prakticky bezbranní," uviedol.
Venezuela teraz americké stíhačky nahradí supermodernými ruskými strojmi Su 30. Podľa niektorých údajov ich Chávez v Moskve kúpil 24, podľa iných až 30 kusov. Ruský denník Viedomosti odhaduje celkovú hodnotu uzavretých zbrojných dohôd až na tri miliardy dolárov. Piaty najväčší svetový vývozca ropy od Ruska kúpil aj tridsať vrtuľníkov Mi-17, rakety vzduch - vzduch a vzduch - zem a možno aj ponorku.
Chávez, ktorý už vlani dohodol dovoz 100-tisíc kusov samopalov kalašnikov, rokoval aj o ich licenčnej výrobe vo Venezuele. S Putinom tiež rokoval o účasti ruských firiem na dobývaní ropy a plynu vo Venezuele a budovaní ropovodu.
Chávez v Moskve otvorene hlásal, prečo potrebuje posilniť obranyschopnosť krajiny. "Najväčšou hrozbou, ktorá existuje na svete, je ríša Spojených štátov," povedal. „Je to nevnímavý, slepý, hlúpy obor, ktorý nerozumie svetu, nerozumie ľudským právam, nerozumie ničomu, čo sa týka ľudskosti, kultúry a vedomia."
PRAVDA, ik, Reuters
|
| Gambia chce byť superveľmoc - Spojené štáty budú mať ako svetová superveľmoc možno čoskoro vážneho konkurenta. Mal by ním byť západoafrický štátik Gambia. Myslí si to apoň jeho prezident Yahya Jammeh. Bývalý zápasník a milovník vtáctva sa dostal k moci v roku 1994 a plánuje tam zotrvať ďalšie najmenej tri desaťročiaTvrdí, že jeho vláda umožní priemyselným spoločnostiam pôsobiť na jej území bez platenia daní, ak dajú prácu miestnemu obyvateľstvu.
"Mojím zámerom je urobiť z Gambie svetovú ekonomickú superveľmoc," vyhlásil prezident v prejave pri príležitosti 12. výročia tzv. "Revolúcie 22. júla" - dňa, keď sa po nekrvavom štátnom prevrate dostal k moci.
Jammeh už odštartoval novú ekonomickú stratégiu pod názvom Gambia Silicon Valley of Africa, v skratke GSVA.
V apríli prezident uviedol, že zváži odovzdanie moci zo svojich rúk až po tom, ako sa z tejto chudobnej bývalej britskej kolónie stane producent ropy. Dosiahnuť tento cieľ by však dalo mnoho námahy - krajina produkuje arašidy, ale nemá žiadne významnejšie zásoby nerastných surovín.
Jammeh, ktorý už prežil niekoľko pokusov o prevrat, sa v septembrových voľbách bude uchádzať o zotrvanie na poste hlavy štátu už po tretie funkčné obdobie. Svoju volebnú kampaň v roku 2001 začal slovami, že už vyhral, a že dá zastreliť každého, kto sa bude snažiť narušiť priebeh hlasovania.
TASR
. |
| New York Times prepustí 1050 ľudí -
NEW YORK Renomovaný americký denník New York Times zruší jednu zo svojich tlačiarní a prepustí 1050 pracovníkov. Vedenie redakcie odhaduje, že tak zníži výrobné náklady ročne o 42 miliónov dolárov (v prepočte 1,3 miliardy korún).
Prepúšťanie však súvisí aj so schváleným plánom na zníženie rozsahu novín. Formát denníka sa od apríla budúceho roku zmenší o štyri centimetre.
New York Times je jeden z najvplyvnejších amerických nadregionálnych denníkov. Jeho história sa začala v roku 1851, jeho zakladatelia Henry J. Raymond a George Jones prvé číslo vydali 18. septembra.
Zámerom pôvodných vydavateľov novín bolo, aby americká verejnosť dostala serióznu alternatívu k tzv. revolverovým plátkom, ktoré pred vyše 150 rokmi vychádzali v rodiacom sa veľkomeste východného pobrežia USA. Denník New York Times sa už dlho v krajine nazýva aj Sivou dámou (The Gray Lady).
Koncom roku 2004 denník vychádzal v pracovných d¨ľoch a v sobotu v náklade 1,1 milióna výtlačkov a v nedeľu 1,7 milióna výtlačkov. Šéfredaktori novín modernizovali jeho štruktúru a inovovali obsah. New York Times dodnes udáva tón celej americkej dennej periodickej tlači.
Medzi najdôležitejšie opatrenia vedenia denníka na sklonku minulého storočia patrilo dôsledné oddeľovanie spravodajskej časti novín od úvah a komentárov, takže denník napriek svojej nemennej konzervatívnej orientácii prilákal aj čitateľov, ktorí si chceli prečítať iba objektívne informácie.
(tasr)
|
| V strednej Európe vznikajú čudné vlády. - V strednej Európe vznikajú čudné vlády a politici nám tvrdia, že inak to nejde. Ale ono to ide, konštatuje v komentári venovanom Poľsku, Slovensku a Česku denník Lidové noviny. Poľský prezident Lech Kaczynski menoval v pondelok svojho brata Jaroslawa premiérom.
Teda asi. Pretože, keby sa pri menovaní vymenili, nikto by si to nevšimol. Poľsko tým okrem celosvetového výsmechu nezíska nič. Varšave nehrozí ani tak koncentrácia moci a vláda tvrdej ruky, ako skôr predčasné voľby.
Slovenská scéna je tiež "zábavná" a uvidí sa, či sa v tých letných horúčavách a búrkach z Fica nestane nový Vladimír Mečiar. Ale na českú scénu nemá.
Českí politici sa síce tvária, že vedia rátať do päť, ale do 101 sa ešte nenaučili. Týždne nás predseda ODS presviedčal, že 100 koaličných poslancov je viac ako 100 opozičných poslancov, a to napriek tomu, že tá stovka nikdy nebola viac než 99.
Aby ODS odviedla pozornosť od toho, že nevedia rátať, tak nám niekoľko týždňov predvádzali, že by vedeli zostaviť vládu, napísať program a vymenovať ministrov. A že za všetko zlé môže zlovôľa ČSSD.
V skutočnosti však českí voliči zvolili veľkú koalíciu ODS a ČSSD. To, čo zatiaľ predvádzali Topolánek a Paroubek a ich zelené a ľudovecké prívesky, je urážkou občanov a pohŕdaním ich rozhodnutím. Volebný výsledok umožňuje jedinú štandardnú vládnu koalíciu - ODS a ČSSD. A navrhnutá štvorkoalícia je vtipom, ktorý robí hlupákov z jej autorov, oslovených politikov a zvlášť z voličov. Okrem iného kvôli logickej otázke: Prečo štyria, keď stačia dvaja? uzatvárajú svoj komentár Lidové noviny.
TASR |
| Čarnogurský: Myslime na budúcnosť - Bývalý šéf kresťanských demokratov Ján Čarnogurský si myslí, že KDH sa malo uchádzať o miesto vo vláde bez ohľadu na to, či by ju zostavoval líder SDKÚ-DS Mikuláš Dzurinda alebo šéf Smeru Robert Fico. Na rozdiel od súčasného vedenia KDH neodmieta ani spoluprácu s ĽS-HZDS Vladimíra Mečiara."Ja som bol za účasť KDH vo vláde, a to či s Dzurindom alebo s Ficom," povedal Čarnogurský pre Pravda.sk.
"Každá strana, ktorá prejde voľbami, by totiž podľa neho mala mať ambíciu dostať sa do vlády, aby mohla realizovať svoj program. Navyše, v politike sa nedajú aplikovať filozofické a náboženské princípy," dodal.
KDH, ktoré sa podieľalo na moci uplynulých osem rokov, ostalo po júnových voľbách v opozícii. Spoluprácu so Smerom síce vedenie KDH odsúhlasilo, Fico sa však rozhodol pre HZDS a SNS. Ešte predtým kresťanskí demokrati odmietli rokovať o vláde so svojimi bývalými koaličnými partnermi SDKÚ-DS a SMK, pretože štvrtým členom koalície mala byť Mečiarova ĽS-HZDS.
Bývalý líder KDH však v osobe Vladimíra Mečiara problém nevidí. "Ak by HZDS bolo ochotné vo vládnom programe rešpektovať také princípy etiky a politiky, ktoré sú pre KDH nedotknuteľné, osobne nevidím problém, prečo by aj s HZDS KDH nemohlo ísť do koalície," zdôraznil Čarnogurský. Zopakoval, že podľa jeho názoru by nebolo dobré, keby bol Mečiar postavený v roku 1998 pred súd, pretože "by (mu) nič nedokázali" a zbytočne by sa skomplikovala situácia na slovenskej politickej scéne.
Čarnogurský sa priamo nevyjadril k novej vládnej koalícii Smeru, SNS a HZDS, povedal však, že by nebolo dobré, keby ju chcela spochybniť Európska únia. "Európska únia sa už raz popálila pri snahe o ovplyvňovanie vnútorných vecí členskej krajiny, a to asi pred šiestimi rokmi, keď v Rakúsku ľudovci utvorili koalíciu s Haiderovou stranou. Európska únia vtedy konfrontáciu s Rakúskom prehrala," konštatoval.
Čarnogurský, ktorý po odchode z vlády v roku 2002 pôsobí ako advokát, už skôr ohlásil svoj návrat do aktívnej politiky. Tvrdí však, že chce byť iba radovým členom. "Nemám záujem uchádzať sa o post predsedu alebo podpredsedu KDH. Nepriniesol by som do takej funkcie nič nové," vyhlásil.
Otázku prípadnej výmeny na poste lídra strany komentovať nechcel. O personálnych zmenách vo vedení KDH sa začalo hovoriť po odchode Vladimíra Palka z postu podpredsedu KDH. Palko odstúpil, pretože nesúhlasil s rozhodnutím strany spolupracovať s Ficovým Smerom a svoj odchod z funkcie nevylučuje ani ďalší podpredseda Daniel Lipšic.
|
| Platiť v obchode pôjde aj hodinkami - Rakúsky výrobca hodiniek Laks predstavil SmartTransaction Watch - náramkové hodinky vybavené vybavené technológiou s bezkontaktnou platobnou schopnosťou, ktorá poskytuje rýchlu a pohodlnú alternatívu platby v hotovosti pri bežných nákupoch.S použitím MasterCard PayPass, čo je platobná technológia zabudovaná v hodinkách, pri platbe do 25 dolárov užívatelia jednoducho priložia svoje hodinky k dekodéru v predajniach, ktoré systém využívajú.
Hodinky boli vyvinuté v spolupráci s Chinatrust Commercial Bank, ktorá je jedným z najväčších poskytovateľov kreditných kariet na Taiwane a firmou On Track Innovations, ktorá sa zaoberá bezkontaktnými mikroprocesormi čipových kariet.
Limitovaná edícia týchto hodiniek sa vydáva v mene banky Chinatrust ako doplnok ku kreditným kartám MasterCard. Používanie hodiniek pri bežných platbách zvyšuje bezpečnosť a rýchlosť takýchto transakcií.
Laks založil v roku 1986 jej súčasný generálny riaditeľ Lucas Scheybal a už v minulosti sa firma blysla kuriozitami ako napríklad pamäťovým médiom na štýl USB kľúča zabudovaným v hodinkách.
tt, pravda.sk, laks.com
|
| Ukážkový príbeh - ... alebo ako je to s daňovými zľavami.
Predstavte si, že 10 kamarátov chodí spolu každý deň do reštaurácie na obed, a ten ich dohromady stojí presne 1000 korún. Oni sa však dohodli, že zaň budú platiť v takom pomere v akom platia dane, takže prví štyria, tí najchudobnejší, neplatili nič. Piaty zaplatil 10 korún, šiesty 30 korún, siedmy 70 korún, ôsmy 120 korún, deviaty 180 korún a desiaty, ten najbohatší, až 590 korún.
Keď tam už nejakú dobu chodili, majiteľ reštaurácie im ponúkol zľavu, pretože sú stáli zákazníci, a bude za ich obedy pýtať iba 800 korún.
To bolo od neho veľmi milé, ale ako si majú rozdeliť tých ušetrených 200 korún? Keby každý z nich platil o 20 korún menej, prvých päť kamarátov by dokonca dostávalo peniaze len za to, že chodia na obed. Majiteľ im navrhol, aby sa o úsporu podelili v takom pomere, v akom platia za obed. Vzal si papier a tužku a začal počítať.
Vyšlo mu to takto: Rovnako ako prví šty-ria, piaty už nebude platiť nič – takže 100% úspora. Šiesty bude platiť 20 korún (ušetrí 33%). Siedmy bude platiť 50 korún (ušetrí 28%). Ôsmy bude platiť 90 korún (ušetrí 25%) a deviaty bude platiť 140 korún (uše-trí 22%). Desiaty zaplatí 490 korún namies-to 590, takže ušetrí 16%.
Každý zo šiestich, ktorí doteraz platili, bude na tom lepšie, a ostatní štyria môžu naďalej jesť zadarmo. Ako sa však vzápätí ukázalo, tento návrh veľké nadšenie nevy-volal.
„Takže ja z tých 200 korún dostanem len 10?“, kričal šiesty kamarát, ukázal na de-siateho, najbohatšieho, a pokračoval: „A on dostane hneď 100!“
„To je pravda!“, kričal piaty kamarát, „Ja ušetrím len 10 korún, ale on desaťkrát toľ-ko“.
„Veru tak!“, pridal sa siedmy, „takže je-mu stovku a mne dvacinu?!“.
Rozkričali sa i prví štyria kamaráti: „A my nedostaneme vôbec nič? Ako k tomu prídeme? Zas sú na tom najhoršie tí najchu-dobnejší, ako vždy!“ A všetkých deväť sa vrhlo na toho desiateho – a zmlátili ho.
Nasledovného dňa sa desiaty kamarát ne-ukázal, no ostatných to nijako netrápilo, je-dnoducho sa najedli bez neho, no keď mali za svoju stravu zaplatiť, zistili zaujímavú vec – všetci dohromady nemali ani polovicu sumy, ktorú práve prejedli. A pokiaľ me-dzitým neumreli od hladu, tak sa tomu ču-dujú dodnes.
A takto vlastne funguje daňový systém. Ak sa znížia dane, majú z toho najviac tí najbohatší, pretože prispievajú najviac. Ak by však museli platiť príliš veľa, môže sa stať, že sa nasledovný deň u nášho stola už neobjavia. V krajinách s nízkymi daňami je mnoho pohostinnejších reštaurácií ...
|
| Čína dokončila obriu priehradu - Čína takmer po 13 rokoch v sobotu dokončila budovanie hrádze priehrady Tri rokliny - najväčšieho hydroenergetického projektu na svete. Stavbu skončili deväť mesiacov pred plánovaným termínom.Vodná elektráreň má vyrábať až desatinu celkovej spotreby v Číne, úplne bude dokončená v roku 2008. Voda má dielo úplne naplniť až v roku 2009.
Dokončenie výstavby sprevádzala slávnosť, ktorú naživo vysielala štátna televízia. Po naliatí poslednej dávky betónu začala hrať dychovka a na priehradu padal dášť konfiet. Slávnosť však nebola príliš pompézna a poprední predstavitelia krajiny sa jej nezúčastnili. Na začiatku prác v roku 1997 pritom boli aj prezident a premiér, pripomenuli agentúry Reuters a AP.
Priehrada stála 21,7 miliardy dolárov. Disponuje 26 generátormi s celkovou kapacitou 18,2 gigawattu a produkciou takmer 85 miliárd kWh elektriny ročne. Prvé generátory začali produkovať elektrinu v roku 2003.
Nová vodná elektráreň má pomôcť životnému prostrediu, zabezpečiť prácu pre tísicky ľudí v chudobnej oblasti, uľahčiť zavlažovanie a skoncovať s katastrofálnymi záplavami. Kritici však pripomínajú aj to, že priehrade museli ustúpiť celé mestá a mnohé archeologické pamiatky a projekt je nočnou morou pre prírodu oblasti. Stavba, ktorá je pýchou čínskeho režimu, zhltla 27 miliónov kubických metrov betónu. Na jej výstavbe pracovalo 250-tisíc robotníkov.
Stavba sa začala v decembri 1994. O tri roky neskôr boli uzavreté prvé obchodné kontrakty na výstavbu priehrady a v novembri 1997 začali prehradzovať tok rieky. V júni 2003 začala Čína priehradu napúšťať a vyrábať elektrinu. V Číne sa nachádza takmer polovica zo 45-tisíc veľkých svetových priehrad.
Priehrada Tri rokliny využíva vodu Dlhej rieky pri meste I-čchang v provincii Chu-pej. Vytvorené jazero zaplavilo oblasť, kde sa rieka predierala vápencovými kaňonmi Čchü-tchang, Wu-sia a Si-ling z provincie S'-čchuan do strednej Číny.
pi, ČTK
|
| Indonézia: Bývalý diktátor Suharto je vo "vážnom stave", tvrdí prezident - Jakarta 19. mája (TASR) - Bývalý indonézsky diktátor Suharto je vo "vážnom stave" po operácii hrubého čreva, ktorej sa podrobil začiatkom mesiaca. Po asi 20-minútovej návšteve pacienta v jakartskej nemocnici Pertamina to dnes oznámil prezident Susilo Bambang Yudhoyono.
Suharta (84) operovali s cieľom zastaviť krvácanie tráviaceho traktu. Lekár Kunindro Dadi, ktorý sa o Suharta dva týždne stará, po prezidentovej návšteve povedal, že pacient sa musí podrobiť operácii žalúdka.
Lekári tiež oznámili, že štvrtkové CT vyšetrenie odhalilo dve nové upchania ciev v mozgu. Tento nález bližšie nekonkretizovali.
Suharto v Indonézii vládol 32 rokov tvrdou rukou do roku 1998, keď bol zvrhnutý po vlne študenských protestov a nepokojov po celej krajine.
Indonézska vláda minulý týždeň oznámila zámer stiahnuť obvinenia vznesené proti Suhartovi. Exprezidenta v roku 2000 obžalovali žo sprenevery 600 miliónov dolárov, Suharto však pred súd nikdy nepredstúpil.
Právnici exprezidenta roky úspešne argumentovali, že opakované mozgové príhody nenapraviteľne poškodili jeho mozog a nie je schopný čeliť procesu.
Prezident novinárom povedal, že návštevu Suharta považoval za svoju "morálnu povinnosť".
"Urobil som to isté v prípade všetkých vysokopostavených vládnych predstaviteľov, vrátane bývalých prezidentov a viceprezidentov, keď boli chorí. A on (Suharto) je veľmi chorý," uviedol.
Copyright © TASR 2006
|
| Sacharov: Otec bomby a svetovej ústavy - Otec sovietskej vodíkovej bomby a najvýznamnejší symbol obrany ľudských práv a sovietskeho disidentského hnutia na sklonku impéria. Ako keby tieto dve charakteristiky nepatrili jedinému človeku. Akademik Andrej Dmitrijevič Sacharov bol geniálnym vedcom, nadaným fyzikom, čestným, chorobne zásadovým mužom, úzkostným pedantom vo vede, politike a osobnom živote. V nedeľu by sa dožil 85 rokov.
Hlavným zdrojom informácií o ňom je dodnes jeho druhá žena, ochrankyňa ľudských práv Jelena Bonnerová. Ako už to u ľudí blízkych býva, nie všetko sa dá brať bez rezervy. Obraz, ktorý vykresľuje pani Jelena, je bez poškvrny. Sú však aj iné, menej priebojné zdroje, deti Sacharovovej prvej ženy Klaudie, ktorá zomrela.
Tie kazia obraz dokonalého človeka, tvrdia, že pre lásku k Bonnerovej na ne zabudol a obviňujú macochu z finančných machinácií. O tom, že ich otec bol čestný muž, nepochybujú a stotožňujú sa s tým, čo o sebe hovoril: "Od detstva som žil v atmosfére slušnosti, vzájomnej pomoci a tiež lásky k práci a úcty k vysokej profesionalite."
Sacharov sa narodil 21. mája 1921 v moskovskej intelektuálnej rodine. Hoci je otec bomby, zbraň v jeho rukách by vyzerala nepatrične. Hovoril ticho, nosil príliš krátke nohavice, pôsobil neisto a vyľakane i vo chvíli, keď robil revolučné kroky. Nebol hrdina, ale hrdinské činy robil pravidelne.
Sacharov sa stal hovorcom tých, ktorí chceli ukončiť vládu jedinej, komunistickej strany. Vo vzduchu už bol pád totality cítiť po celej východnej Európe, ale i pomerne pokrokový Michail Gorbačov sa v roku 1989 vydesil a rozčúlene vykrikoval, keď mu priniesol petíciu za zrušenie 6. článku sovietskej ústavy. Konca totality sa Sacharov nedožil. Zomrel 14. decembra 1989.
Ako odborník na zbrane hromadného ničenia sa ich bál viac než ktokoľvek iný. Pôvodne si však myslel, že cestou k svetovému mieru je dostatočný a úplne rovnaký počet bômb v rukách oboch veľmocí - USA a ZSSR. Koncom 40. a 50. rokov, pod vplyvom jadrového útoku USA na Japonsko, bol fanatickým zástancom teórie svetovej jadrovej rovnováhy.
V roku 1948 ho zaradili do tímu Igora Tamma. Cieľom skupiny bolo vyrobiť termojadrovú zbraň. V roku 1953 ju úspešne vyskúšali a Sacharov sa stal akademikom. Postupne sa premenil na odporcu skúšok jadrových zbraní, hneval, publikoval v zahraničí, kritizoval. Jeho prerod na disidenta však trval dlho. "Potreboval som celé roky, aby som pochopil," napísal neskôr v spomienkach. Definitívne sa o zločinnosti systému, ktorému oddane slúžil, uistil po okupácii Československa v roku 1968.
Vtedy vznikol slávny článok Úvaha o pokroku, miernom spolužití a intelektuálnej slobode, ktorá odsúdila vojnu vo Vietname i obsadenie ČSSR. V roku 1979 vystúpil proti sovietskej invázii do Afganistanu a zasadil sa o bojkot olympiády v Moskve. V roku 1980 bol už ako nositeľ Nobelovej ceny mieru (1975) zbavený všetkých vyznamenaní a pôct. Musel ísť do Gorkého, kde žil v izolácii a pod policajným dozorom.
16. decembra 1985 o tretej hodine v noci zavolal Sacharovovi do vyhnanstva Gorbačov a oznámil mu, že je slobodný. O tri roky bol poslancom sovietskeho Zjazdu.
Stále sa domnieval, že dokáže zbúrať zločinný systém ústavnou, zákonnou cestou, bez násilia, demonštrácií a barikád. Lenže jeho projekt ústavy Spojených štátov Eurázia je príliš nadčasový, idealistický a príliš celoplanetárny, aby sa ním niekto zaoberal vážne.
Napriek tomu jedno z jeho najdôležitejších posolstiev spočíva práve v detsky urputnej naivite a presvedčení, že i najväčšie prekážky a prehry možno vysvetliť tak, aby stálo za to pokračovať. "To som sa nezmýlil ja, ale história urobila chybu."
PETRA PROCHÁZKOVÁ, agentúra Epicentrum pre SME
[19. 5. 2006]
|
| Vatikán exkomunikoval čínskych biskupov - Vatikán 4. mája (TASR) - Vatikán dnes exkomunikoval dvoch biskupov vysvätených štátom schválenou čínskou katolíckou cirkvou, ako aj dvoch biskupov, ktorí viedli obrady bez súhlasu Svätej stolice.
Hovorca Vatikánu Joaquin Navarro-Valls v oznámení uviedol, že podľa kánonického práca rímskokatolíckej cirkvi je v takomto prípade exkomunikácia automatická.
Vatikán predtým označil vysväcovanie biskupov oficiálnou cirkvou v Číne za "vážne porušenie náboženskej slobody" a prekážku dialógu medzi Vatikánom a Pekingom. Pápež Benedikt XVI. je podľa Navarra-Valsa hlboko zarmútený správami o vysviackach z nedele a stredy.
Štátom schvaľovaná cirkev - Čínske vlastenecké katolícke združenie - vysvätilo v stredu biskupa Liou Sin-chunga v meste Wu-chu vo východnej provincii An-chuej. V nedeľu čínska oficiálna cirkev vysvätila Ma Jing-lina za biskupa v severozápadnej provincii Jün-nan.
Vysväcovanie Vatikánom neschválených biskupov je podľa hongkonských cirkevných kruhov súčasťou plánu podpredsedu čínskej cirkvi Liou Paj-niena na sabotovanie zlepšenia vzťahov medzi Vatikánom a Pekingom.
K vysviackam došlo totiž práve v čase, keď sa obidve strany snažia o opätovné nastolenie vzťahov, ktoré sa zhoršili po prevzatí moci v Číne komunistami v roku 1949. Peking vzťahy s Vatikánom prerušil v roku 1951. Náboženské obrady sú povolené len vo vládou kontrolovaných kostoloch. Milióny Číňanov sú však súčasťou "podzemnej cirkvi" vernej Vatikánu.
Copyright © TASR 2006
|
| Ako žiť a bojovať s infláciou - Každý investor sa usiluje dosiahnuť čo najväčší výnos. Čím viac peňazí, tým lepšie. Základným motívom investovania je snaha zabezpečiť sa.
Mladšie ročníky chcú zarobiť na bývanie, staršie na slušný dôchodok. Paradoxne, dôchodok nemusí byť len o tom, koľko si zarobíme, ale aj o tom, koľko nám z toho zostane.
Čo môže spraviť inflácia s úsporami
Mám známeho, ktorý odchádzal do dôchodku v roku 1989. Ako veľmi šporovlivý človek dokázal našetriť na tie časy takmer neuveriteľnú sumu 300-tisíc Kčs. Cítil sa ako malý kráľ. Tristotisíc sa vtedy rovnalo zhruba 100 mesačným platom. Pri vtedajšom priemernom dôchodku necelých 1500 Kčs si mohol z ušetreného doplácať ďalších 1500 Kčs a doplniť tak príjem na úroveň priemernej mzdy počas úctyhodných 200 mesiacov, teda vyše 8 rokov. A navyše, úspory mal uložené na vkladnej knižke s (vtedy) zaujímavým úrokom 4 %. Jeseň života žiarila slnečnými farbami.
Človek mieni, život mení. S komunizmom odišli aj stále ceny. S ekonomickou reformou prišiel nový jav - inflácia. Už v roku 1990 sa ceny zvýšili o 9,7 %. Ale to bola len predohra. Po uvoľnení väčšiny regulovaných cien v roku 1991 narástli ceny spotrebiteľských tovarov a služieb o závratných 61,1 %.
V roku 1992 sa cenový rast trochu pribrzdil, ale rok 1993 bol opäť v znamení vysokých čísel a priniesol 23,2-percentnú infláciu. A tak to išlo ďalej a ďalej. Koncom roka 2005 boli spotrebiteľské ceny cca 5,7-krát vyššie ako v roku 1989.
To znamená, že jedna Kčs z roku 1989 má dnes hodnotu približne 18 halierov. Zo spomínaných 300-tisíc Kčs zostalo chudákovi dôchodcovi reálne 54-tisíc Sk.
Inflácia je jav rovnako starý ako peniaze. Vzniká ako dôsledok prebytku peňazí nad sumou hodnôt tovaru a služieb v národnej ekonomike. Slovensko nebolo prvá ani posledná krajina, ktorá si vyskúšala, čo znamená rast cien pre hodnotu úspor. Boli a sú krajiny, kde sa inflácia v tomto smere prejavila omnoho pustošivejšie, ako napríklad Argentína či Srbsko. Ale ani Slovensko nevyviazlo z inflačnej periódy v 90. rokoch lacno. Reálne platy a dôchodky sa doteraz nespamätali z inflácie v ranej etape ekonomickej transformácie.
Ako na infláciu?
Ak zostaneme pri slovenských platoch a dôchodkoch, pri všetkej tej smole obišli slovenskí dôchodcovia celkom dobre. Dôchodky pochádzajúce z priebežného systému sa v SR totiž indexovali. Nie vždy v plnej miere a včas, ale indexovali.
Dnes je pomer priemerného dôchodku a priemernej mzdy (45,7 %) zhruba rovnaký ako v roku 1989 (47,6 %). Sporitelia v druhom pilieri o túto indexáciu prídu. A v tom môže byť problém.
Každý sa, prirodzene, spolieha na to, že si v druhom pilieri zarobí dosť na slušný doplnkový dôchodok. Nie každý sporiteľ si však dosť dobre uvedomuje, čo sa stane po ukončení sporiaceho obdobia a povinnom zakúpení anuity (t. j. doplnkového doživotného dôchodku).
Zákon nehovorí nič o tom, že by sa vyplácané anuity mali indexovať. Ani nemôže. Aby sa anuity mohli indexovať, museli by v SR existovať adekvátne podkladové aktíva, akými sú najmä inflačne indexované štátne dlhopisy. Bez indexácie sa však s doplnkovým dôchodkom môže stať presne to isté, čo sa stalo s úsporami dôchodcov po roku 1989.
Vyhlásenia typu"inflácia z 90. rokov sa už nemôže opakovať“ pominieme. Najbližšie roky nám inflácia naozaj hroziť nebude. Cenový rast bude s vysokou pravdepodobnosťou mierny, na úrovni cca 2 - 4 % ročne. Prispeje k tomu aj naša snaha vstúpiť do eurozóny. Cenová stabilita je jednou z podmienok vstupu. Ale dôchodkové sporenie je beh na dlhé trate. Najmenej tak 20- až 30-ročné. A čo sa všetko môže stať v priebehu života jednej generácie, to nikto nemôže ani predpovedať, ani zaručiť.
Tie naozaj osudové okamihy, ako napríklad rok 1989, sú zásadne nepredvídateľné. Uvážlivý investor musí pamätať na základné pravidlo investovania - nedávať všetky vajcia do jedného košíka a nespoliehať sa na to, že slušný príjem mu až do smrti zabezpečí dôchodok z prvého, druhého či tretieho piliera. Aktíva nestačí len hromadiť, ale ich aj zabezpečiť proti znehodnoteniu.
Inflácia znehodnocuje tie aktíva, ktorých hodnota nie je nejakým spôsobom indexovaná podľa vývoja bežných cien tovarov a služieb zahrnutých v spotrebnom koši.
Z toho vyplýva, že najviac sú na infláciu citlivé úrokové aktíva - dlhopisy, bankové vklady, renty a všetky podielové fondy pozostávajúce z týchto aktív. Bohužiaľ, sú to práve úrokové aktíva, ktoré tvoria podstatnú časť úspor investorov v dôchodkovom a preddôchodkovom veku. Je teda zrejmé, že ani v tomto období života nemôžu byť všetky investície uložené do úrokových aktív.
Ktoré aktíva možno odporučiť ako ochranu pred dosahmi inflácie? Sú to predovšetkým akcie, zlato a nehnuteľnosti. Ak sa letmo pozrieme na vývoj cien spotrebiteľských tovarov a služieb v porovnaní s cenami zlata, akcií a nehnuteľností v USA, vidíme, že ako protiinflačná poistka fungovali všetky tieto aktíva spoľahlivo.
Nehnuteľnosti
V prospech nehnuteľností hovorí predovšetkým ich vynikajúca odolnosť voči zmenám spotrebiteľských cien a možnosť vysokého zhodnotenia. Pozemok či dom v atraktívnej lokalite si svoju hodnotu udrží vždy. Ako vám potvrdí každý realitný maklér, o cene nehnuteľností rozhodujú v prvom rade tri veci: poloha, poloha a ešte raz poloha (až potom ide napríklad technický stav či vzhľad). Na dome môžete zmeniť úplne všetko, okrem polohy.
Nevýhodou nehnuteľností je ich malá likvidita a nemožnosť predávať ich po menších čiastkach. V tomto smere môžu byť pre našich investorov zaujímavé najmä podielové fondy investujúce do nehnuteľností, ktoré kombinujú likviditu typickú pre produkty kapitálového trhu s inflačnou odolnosťou podkladového aktíva. Je možné, že do realitných fondov bude možné investovať v SR už tento rok.
Realitné fondy však majú aj určité nevýhody. Krachy na trhu nehnuteľností zvyčajne trvajú dlhšie ako krachy na trhu akcií a ak má investor smolu na obdobie vstupu do fondu, môže trvať dlho, kým sa mu investícia vráti. Menšia investícia do realít by však aj napriek týmto rizikám mala byť povinnou súčasťou aktív dlhodobého investora. Tí šťastlivci, ktorí po rodičoch zdedili pozemok či dom v meste, to radi potvrdia.
Zlato
Zlato je investičnou stálicou už po tisícročia. Zlato trvá a berú ho všade a v každej dobe. V tomto smere sa mu nič nevyrovná. Pod investíciami do zlata si zvyčajne predstavíme zlaté prúty a tehličky, ktoré sú pre normálnych investorov ťažko dostupné. Ale aj náš investor môže kupovať zlaté mince, ktoré razí kremnická mincovňa. Napríklad zlatá minca"Rok 2000“ v nominálnej hodnote 10 000 Sk s rýdzosťou 900/1000 obsahuje 19 gramov zlata. V decembri 2005 mal gram zlata hodnotu 555 Sk a nominálna cena by sa zhruba rovnala cene zlata v minci. V praxi by sa, samozrejme, minca predávala za vyššiu cenu, ako je nominálna hodnota. Investor by však mal dobrú šancu na dlhodobé zhodnotenie v podobe stúpajúcej numizmatickej ceny.
Ajzlato má svoje "proti“. Ceny zlata sa v súčasnosti šplhajú k historickým hodnotám a nie je isté, či tam zostanú. V dlhodobom výhľade 20 - 30 rokov sa investície do zlata zhodnotili omnoho menej ako investície do akcií či nehnuteľností. Zlato však zostáva ako poistka na zlé časy, a tých pár zlatých mincí by asi nemalo chýbať v portfóliu každého investora.
Akcie
Akcie sú určite najvhodnejším a najprístupnejším prostriedkom zabezpečenia proti inflácii. Bežný investor kupuje akcie predovšetkým pre ich potenciálne kapitálové zhodnotenie, menej pre dividendy. Ale nezabúdajme: nominálne príjmy firiem sa vyvíjajú v súlade s vývojom nominálnych cien. Ak napríklad v nejakej krajine stúpnu spotrebiteľské ceny v priebehu roka o polovicu, o polovicu stúpnu aj tržby vo väčšine firiem. Firmy tak môžu vyplácať vyššie nominálne dividendy. Vkladná knižka túto schopnosť nemá. Nejaká prímes akcií by teda mala byť štandardnou súčasťou portfólia pre investorov v každom veku.
Nové podoby inflácie
Vývoj inflácie sa štandardne meria vývojom cien položiek tovarov a služieb, ktoré vchádzajú do spotrebného koša. Štandardné meranie inflácie má však aj svoje háčiky.
Po prvé, dnes sa tovary a aj niektoré služby vchádzajúce do spotrebného koša neprodukujú len doma, ale vo veľkej miere aj v zahraničí. Významný efekt na cenovú hladinu má konkurencia v podobe dovozu lacných čínskych (a takisto indických, pakistanských a pod.) tovarov. Domáci výrobcovia majú na výber medzi znižovaním miezd alebo ziskov.
Obyvatelia vyspelých krajín sa tak môžu tešiť z nízkeho nárastu cien pri rýchlejšom raste príjmov. Vyzerá to ako super vec, za menej peňazí viac muziky. Ale ekonomické zákony nepustia. Pri prevahe masy peňazí nad sumou tovarov a služieb v obehu vzniká inflácia. A ak sa vďaka cenovej konkurencii rozvojových krajín nemôže inflácia prejaviť v spotrebiteľských cenách, musí sa prejaviť kdesi inde. Masa peňazí jednoducho musí niekde ísť.
Tento ekonomický zákon si ako prví mohli vyskúšať obyvatelia USA. Americká vláda a centrálna banka aplikovali expanzívnu monetárnu a fiškálnu politiku, Inými slovami, do ekonomiky púšťali nekryté peniaze. Politika nízkych úrokových sadzieb a vysokých rozpočtových deficitov sa na úrovni spotrebiteľských cien dlho nijako neprejavovala. Situácia však vyzerá trochu inak, ak sa pozrieme na ceny aktív, najmä nehnuteľností a finančných aktív (najmä akcií).
Aktíva sa v štandardnej teórii nestotožňujú so spotrebou a ceny aktív preto ani nevchádzajú do spotrebného koša, ktorý slúži na meranie inflácie. Na aktíva sa však môžeme pozerať aj ako na odloženú spotrebu. Ľudia väčšinou šetria preto, aby si prilepšili v budúcnosti, napríklad aby si o päť rokov mohli kúpiť dom a 20 rokov mali vyšší dôchodok.
Túto úvahu si môžeme ilustrovať takto: ak chce niekto bývať, musí si zobrať hypotéku. Mesačná splátka hypotéky na typický dom bola pred 10 rokmi povedzme 1000 dolárov, kým dnes je to dvoj- až trojnásobok, čo je oveľa vyšší nárast ako pri potravinách či spotrebnej elektronike.
Podobne sa môžeme pozerať aj na budúce dôchodky. Pravidelný dôchodok sa zabezpečí kúpou anuity. Finančné aktíva však v dôsledku bubliny na akciových trhoch zdraželi a s nimi aj kúpa anuít. Tak či onak, za svoje súčasné peniaze dostanete v budúcnosti menej, ako to bolo kedysi. Ak sa budeme na spotrebný kôš pozerať z hľadiska budúcich výdavkov, cenová hladina bude vyzerať inakšie.
Niektoré prepočty "dlhodobých spotrebných košov“ naznačujú, že skutočná miera inflácie (zahŕňajúca napríklad splátky hypoték) je o 5 až 7 percent vyššia. Najmä ceny akcií a nehnuteľností rástli v USA omnoho, omnoho rýchlejšie ako ceny spotrebiteľských tovarov a služieb.
Musí nás zaujímať, čo sa deje v USA? Bohužiaľ, áno. USA sú najväčšou svetovou ekonomikou. Svoje ekonomické problémy vyvážajú do celého sveta. Vďaka globalizácii sa prebytok likvidity na americkom trhu prejavuje na inflačnom raste cien finančných aktív a nehnuteľností na všetkých svetových trhoch. Politiky nízkych úrokových sadzieb a vysokých deficitov možno zachránili Ameriku pred recesiou, ale nie pred infláciou v aktívach. Budeme sa musieť zmieriť s tým, že aj pri nákupe akcií a nehnuteľností nám inflácia nejakú časť úspor vymaže.
Článok je krátený
Ďalšie informácie nájdete v časopise Investor.
Vladimír Baláž / časopis Investor |
| Vplyv Vatikánu stagnuje - Vplyv katolíckej cirkvi vo svete viac-menej stagnuje a percento pokrstených osôb je rôzne podľa jednotlivých kontinentov. Vyplýva to z oficiálnych štatistík, ktoré v utorok zverejnil Vatikán.Vplyv katolíckej cirkvi vo svete viac-menej stagnuje a percento pokrstených osôb je rôzne podľa jednotlivých kontinentov. Vyplýva to z oficiálnych štatistík, ktoré v utorok zverejnil Vatikán.
V roku 2004 evidovali vo svete viac než miliardu ( presnejšie 1,098 miliardy) pokrstených katolíkov, zatiaľ čo v roku 1978 ich bolo 757 miliónov, uvádza Vatikán.
V sledovanom období medzi rokmi 1978 až 2004 sa však tiež zvýšil počet obyvateľov Zeme zo 4,2 miliardy na 6,5 miliardy, takže podiel pokrstených katolíkov nevzrástol, ale sa znížil z 17,99 percenta na 17,19 percenta.
V Európe sa v priebehu uvedených 26 rokov znížil počet pokrstených katolíkov zo 40,5 percenta na 39,5 percenta. V roku 1978 tu žilo 266 miliónov pokrstených katolíkov, v roku 2004 to bolo 279 miliónov.
Podiel pokrstených katolíkov stagnoval na americkom kontinente, kde stále tvorí 62 percent obyvateľstva, aj keď ich počet značne vzrástol (z 366 na 548 miliónov).
Najväčší nárast vplyvu katolíckej cirkvi sa podľa štatistickej ročenky Vatikánu prejavuje v Afrike, kde podiel pokrstených vzrástol z 12 percent na takmer 17 percent populácie. V roku1978 tu žilo 54 miliónov katolíkov, o 26 rokov neskôr už 148 miliónov.
Vplyv katolíckej cirkvi je naďalej slabý v Ázii, kde pokrstení tvoria len 2,9 percenta obyvateľov. V roku 1978 ich bolo 2,53 percenta. Vtedy tu žilo 63 miliónov katolíkov, zatiaľ čo dnes ich je 116,5 milióna.
Vo svete taktiež poklesol počet kňazov, a to o 3,5 percenta. Najvýraznejšie sa to prejavilo v Európe, kde sa počet kňazov za sledované obdobie znížil o desať percent. Ubudlo tiež mníchov (pokles o 27 percent) a mníšok (o 22 percent).
ČTK
|
| Pred 16 rokmi opustila svet Greta Garbo - V sobotu uplynie 16 rokov od smrti famóznej herečky Grety Garbo. Nikdy neposkytovala interview, nedávala autogramy a nechodila na veľké premiéry.Pôvodným menom Greta Lovisa Gustafsson sa narodila 18. septembra 1905 v Štokholme. Keď mala 14 rokov, zomrel jej otec a ona musela odísť zo školy a začať pracovať, aby pomohla matke. Zarábala si v nákupnom centre, kde využívali aj jej skúsenosti z modelingu.
Keď sa ešte ako tínedžerka objavila v krátkej reklame pre obchodný dom s názvom Ako sa neobliekať, alebo Pán a Pani Stockholmovci idú nakupovať, začala túžiť po kariére vo filme. Režisér Eric Petscher jej dal v roku 1922 malú úlohu vo filme Luffar-Petter. Posilnená touto skúsenosťou si ešte v tom istom roku podala prihlášku na Kráľovskú divadelnú akadémiu, kde získala štipendium. Po malých úlohách počas štúdia, ju v roku 1923 angažoval Mauritz Stiller do filmu Gösta Berlings saga.
V novembri 1923 si oficiálne zmenila meno na Greta Garbo. V roku 1925 dostali Greta i Stiller ponuku od filmovej spoločnosti MGM a Garbo natočila svoj prvý americký film The Torrent. Keďže išlo o nemú snímku, nemusela povedať ani slovo po anglicky. Stillera ale z MGM čoskoro vyhodili a on krátko po návrate do Švédska ako 45-ročný zomrel, čo Gretu zničilo.
Po filmoch The Temptress (1926), Love (1927), A Woman of Affairs (1928) a ďalších, sa v roku 1930 objavila vo svojom prvom zvukovom filme Anna Christie. Hlavná postava v ňom jej vyniesla nomináciu na Cenu akadémie v kategórii najlepšia herečka. Bola prvou cudzinkou, ktorej sa v 20. rokoch podarilo preniknúť hneď v prvom roku pobytu v USA medzi najpopulárnejšie osobnosti filmového sveta a svoje výsostné postavenie si udržala celých 15 rokov.
Hrala v 25 amerických filmoch, z ktorých 14 bolo zvukových. Po neúspechu snímky Romanca zažiarila v hlavnej úlohe filmu Susan Lenox: Her Rise and Fall, kde si zahrala s Clarkom Gableom, ktorého vraj neznášala. Tento pocit bol medzi nimi vzájomný - on bol podľa nej neschopný herec, Gable ju naopak považoval za snoba.
V roku 1931 nasledovala ďalšia úžasná rola vo filme Mata Hari. Každé jej vystúpenie na striebornom plátne bolo úspechom a angažovali ju aj do ďalšieho hitu Grand Hotel. Jej životnou úlohou ale pravdepodobne zostane postava Anny vo filme Anna Karenina z roku 1935. Do začiatku II. svetovej vojny ešte natočila ďalšie úspešné filmy, medzi nimi i Ninotchka a Two-faced Woman.
Po vojne sa s pocitom, že sa svet navždy zmenil, uchýlila do ústrania a pred kameru sa už nikdy viac nepostavila. Posledný film Two-faced Woman natočila v roku 1941 ako 36-ročná. Potom opustila Hollywood a presťahovala sa do New York City. V roku 1951 sa stala americkou občiankou. Všetok svoj čas trávila v záhradke, kde sa starala o kvety a pestovala zeleninu.
Známa bola dlhými prechádzkami po New Yorku, keď sa oblečená ako obyčajná žena skrývala za obrovské slnečné okuliare. Takto sa stále snažila vyhnúť zvedavým pohľadom okolia. Paparazzi a médiá však na ňu neprestajne striehli až do konca jej života. Zomrela 15. apríla 1990 v New Yorku.
Informácie o príčinách jej smrti sa však rozchádzajú a ostávajú rovnako tajomné ako jej život. Podľa niektorých zdrojov zapríčinilo úmrtie zlyhanie obličiek, iní hovoria o následkoch zápalu pľúc, prípadne o prirodzenej smrti. Mala vtedy 84 rokov. Jej popol pochovali na štokholmskom cintoríne Skogskyrkogarden.
Režisér Jacques Feyder o nej prezradil, že bola až precízne dochvíľna a to isté vyžadovala od ostatných. Ak sa malo napríklad s filmovaním končiť o 18:00, Greta len poklopkala na hodinky a s ospravedlňujúcim úsmevom odišla z pľacu, napriek tomu, že scéna mohla byť o päť minút hotová.
Nikdy vraj nechodila na veľkolepé filmové premiéry. Až o niekoľko dní neskôr prišla do nejakého zastrčeného kina na periférii, sadla si sama na to najlacnejšie miesto a odišla až po skončení premietania. Skrytá za svoje veľké slnečné okuliare.
Okrem úplných začiatkov svojej kariéry neposkytovala žiadne interview, nedávala autogramy a neodpovedala na listy od fanúšikov. Ak sa jej počas natáčania niečo nepáčilo, povedala jednoducho: "Myslím, že sa vrátim do Švédska," čím celý štáb vydesila natoľko, že všetko urobili, ako si želala.
Pri filmovaní niektorých scén vraj z pľacu vyhodila všetkých okrem kameramana a osvetľovača - pozerať sa nesmel ani režisér. "Keď sa ľudia pozerajú, som len žena, ktorá robí smiešne grimasy na kameru - ničí to ilúziu. Keď som tam sama, moja tvár dokáže veci, ktoré by som inak nespravila," vysvetľovala.
Mala sklony k chronickým depresiám a celé roky strávila bojom proti nim. Snažila sa o to cestou východných filozofií a zdravej životosprávy. Nikdy ale neprestala s fajčením a vzdať sa nedokázala ani miešaných nápojov. Greta sa nikdy nevydala - v roku 1927 nechala stáť pri oltári Johna Gilberta, lebo mala z ich manželstva zlý pocit.
V roku 1954 dostala Oscara za nezabudnuteľné herecké výkony. Britský magazín Empire ju zaradil na 38. miesto medzi 100 najväčších filmových hviezd všetkých čias. Podľa Entertainment Weekly je 25. najväčšou filmovou hviezdou histórie, Premiere Magazine ju v podobnom rebríčku umiestnil na ôsme miesto. Americký filmový inštitút zaradil Garbo v päťdesiatke najväčších legiend filmového plátna na 5. miesto. Ako najkrajšiu ženu, aká kedy žila, ju dokonca zapísali do Guinnessovej knihy rekordov.
SITA
|
| Hľadáte lásku?Pozor na internetových zoznamovacích podvodníkov. - Radšej si dajte pozor na podvodníka, ktorý vám ukradne peniaze a tiež srdce.
Úrad pre férové obchodovanie vydal
varovanie ohľadom nebezpečenstiev
internetových zoznamovacích podfu-
kov, kde zločinci využívajú webové
stránky zoznamiek alebo chatovacie
miestnosti na nájdenie potenciálnych
obetí.
Hoci prevažná väčšina tých, čo sa
zapíšu v internetovej zoznamke, je
pravá, niektorí umelci podvodov sa
zamýšľajú nachytať neopatrných.
Podfukári si dajú načas, aby vybudova-
li vzťah so svojimi webovými obeťami
a presvedčili ich, že to je pravá láska.
Potom navrhnú stretnutie ako priro-dzený vývoj.
Tento posledný príklad webového
podfuku ukazuje, ako podfukári využí-
vajú legitímne služby, aby koristili na
zraniteľnosti ľudí a ich nádejách ohľadom
partnerstva, a obral ich o peniaze.
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
Adresa : Euro-Brew s.r.o., Hlboká 22, 917 01 Trnava
Tel. : +421 33 53 418 53, Fax : +421 33 53 418 52, E-mail : info@eurobrew.sk |
|
|
