Slovensky English

	Protest proti Babišovi sa začal minútou ticha za obete streľby - Minútou ticha sa v utorok večer na pražskom Václavskom námestí začala demonštrácia proti českému premiérovi Andrejovi Babišovi. Zorganizoval ju spolok Milion chvilek pro demokracii v súvislosti s auditom o konflikte záujmov a obnovením trestného stíhania premiéra. Séria demonštrácií má trvať do 19. decembra, informoval spravodajský server Novinky.cz. Na Václavskom námestí sa zišli tisíce ľudí, mnohí niesli transparenty s nápismi ako: "Všetci kradnú, iba ja čerpám." Pôvodne organizátori vyzývali na hlasnú demonštráciu a jej účastníci si mali priniesť píšťaly, klaksóny a bubny. Po streľbe vo Fakultnej nemocnici v Ostrave, ku ktorej došlo v utorok ráno, usporiadatelia odvolali bubeníkov a obete streľby si uctili minútou ticha. Po programe na Václavskom námestí sa účastníci demonštrácie vydajú na pochod ulicami v centre Prahy, ktorý zakončia na hlavnej stanici. Dôvodom protestov je údajný konflikt záujmov premiéra Andreja Babiša, záver auditu európskej komisie i obnovené trestné stíhanie v kauze Čapí hnízdo. Demonštranti žiadajú Babišovu rezignáciu. Posledná protivládna demonštrácia, namierená proti premiérovi Babišovi a ministerke spravodlivosti Marii Benešovej, sa konala 16. novembra. Prišlo na ňu viac ako 250.000 ľudí. Prečítajte si tiež: Streľba v Ostrave: Medzi obeťami sú aj 2 príslušníci väzenskej služby 10.12.2019 Tasr USA zmrazia účty Mariana K., - Americké ministerstvo financií zaradilo slovenského občana Mariana K. a šesť firiem s ním spojených na globálny sankčný Magnitského zoznam. Podrobnosti zverejnil rezort v utorok na svojej internetovej stránke. "Toto opatrenie americkej vlády zabezpečí, že Marian K. nebude používať americké finančné systémy alebo finančné zdroje v USA s cieľom narúšania riadneho priebehu súdnych konaní. Opatrenie zároveň chráni americký finančný systém pred možným zneužitím zo strany Mariana K.," uviedol na brífingu hovorca amerického veľvyslanectva na Slovensku Griffin Rozell. Uvedené opatrenia majú za účinok zablokovanie akéhokoľvek majetku alebo podielu na majetku Mariana K. a jemu blízkych podnikateľských subjektov v rámci americkej jurisdikcie. "Občanom USA sa s nimi všeobecne zakazuje nadväzovať obchodné vzťahy. Marianovi K. a iným jemu blízkym subjektom sa taktiež zakazuje vstup do USA. Tieto opatrenia vyjadrujú našu neochvejnú podporu ľudským právam a vláde zákona po celom svete, ako aj podporu našim slovenským partnerom pri obhajobe týchto spoločných hodnôt," dodal Rozell. Medzi subjekty vlastnené alebo kontrolované Marianom K., ktorých sa týkajú sankcie, patria Správa a inkaso pohľadávok, Správa a inkaso zmeniek, Tranz-tel, Hotel Holding, International Investment Development Holding a International Investment Hotels Holding. Americké ministerstvo financií správu oznámilo pri príležitosti utorňajšieho Medzinárodného dňa ľudských práv. USA v roku 2012 prijali tzv. Magnitského zákon, uvaľujúci sankcie voči osobám, ktoré sa v Rusku podieľali na smrti a väznení ruského právnika Sergeja Magnitského, respektíve sú zodpovední za porušovanie ľudských práv v Rusku. Od roku 2016 tento zákon s celosvetovou platnosťou oprávňuje vládu USA sankcionovať tých, ktorých považuje za porušovateľov ľudských práv - môže im zmraziť aktíva a zakázať vstup na územie USA. Marian K. čelí obžalobe v prípade objednávky vraždy novinára Jána Kuciaka a v kauze spoločnosti Gatex z porušovania povinností pri správe cudzieho majetku. Vo väzbe je za údajné falšovanie zmeniek TV Markíza a marenie spravodlivosti. Washington/Bratislava 10. decembra 2019 (TASR) Premiérovi R. Ficovi nedochádza vývoj na Slovensku, tvrdí V. Mečiar - Mečiar nevie, či sa súčasná politická situácia pretaví do predčasných volieb, rekonštrukcia vlády by mala byť podľa neho rozsiahlejšia, ale neznamená to, že by mala skončiť súčasná koalícia. Súčasná politická situácia je podľa bývalého predsedu vlády Vladimíra Mečiara ovplyvnená aj tým, že vláda dlhodobo nemá stratégiu. Premiérovi Robertovi Ficovi (Smer-SD) podľa neho celkom nedochádza vývoj na Slovensku, ani chápanie zodpovednosti každej jeho časti, aj negatívnej. "Politická zodpovednosť neznamená, že si trestný čin urobil, politická zodpovednosť znamená, že zodpovedáš za to, že vôbec vznikol, za výsledok. Vláda v tej situácii, keď má vnútorné rozpory, rozpory s opozíciou, prezidentom, vyžaduje riešenie," povedal v utorok bývalý trojnásobný premiér na konferencii v Bratislave. Mečiar nevie, či sa súčasná politická situácia pretaví do predčasných volieb, rekonštrukcia vlády by mala byť podľa neho rozsiahlejšia, ale neznamená to, že by mala skončiť súčasná koalícia. Zároveň skritizoval opozíciu, podľa neho totiž nie je možné robiť demokraciu cez tlačové konferencie. "Nie je tu subjekt, ktorý by bol v opozícii schopný vytvoriť program národnej obrody Slovenskej republiky na hodnotách národných, kresťanských a sociálnych. Ak sa takýto subjekt nevytvorí, nebude tu nositeľ zmeny," ozrejmil. Mečiar tvrdí, že súčasná politická situácia je výsledkom chýbajúcej stratégie vlády. "Niet stratégie, sú to krátkodobé ciele, programy, od tlačovky po tlačovku, sú to krátkodobé prehlásenia, čo by sa malo robiť. Je tam tlak na sociálne najslabšie skupiny, úprava základu platu, úprava najnižších dôchodkov, ale nie je to o vyriešení základných problémov, v ktorých Slovensko zaostáva... Veci tu na Slovensku sú prezreté a nemajú riešiteľa. Vláda toto zanedbáva a preto sa ocitá v zmätku, v ktorom je," zhrnul. TASR 6.03.2018 Sú hranice, ktoré sa neprekračujú - Štátny tajomník reagoval na Zemanovu kritiku Alexandra Dubčeka, ktorý podľa českého prezidenta v roku 1968 patril k tým, ktorí sa potentovali hrôzou. Vyjadrenie českého prezidenta Miloša Zemana o Alexandrovi Dubčekovi bolo nenáležité. Myslí si to štátny tajomník Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Ivan Korčok. "Pán prezident Zeman je známy svojimi bonmotmi. Toto, bohužiaľ, nebol bonmot, ale nenáležitý výrok. Do pozornosti českému prezidentovi preto dávam osvedčený latinský výrok, ktorý by mal platiť medzi takými blízkymi krajinami, akými sú Česko a Slovensko: Est modus in rebus, sunt certi denique fines. Sú určité spôsoby a hranice, ktoré sa neprekračujú...," uviedol Korčok. Štátny tajomník reagoval na Zemanovu kritiku Alexandra Dubčeka, ktorý podľa českého prezidenta v roku 1968 patril k tým, ktorí sa "potentovali hrôzou". "Rozprávajme sa o tom, prečo v roku 1968 sa našiel jediný statočný človek, ktorému som preto udelil štátne vyznamenanie, a tým bol František Kriegel. A prečo sa všetci ostatní poondeli od hrôzy," hovoril Zeman. V jasnej narážke na Alexandra Dubčeka neskôr dodal, že to týmto ľuďom ani nijako nepomohlo. "Najskôr dostali tieto idoly funkciu predsedu federálneho zhromaždenia, potom už len klesli na veľvyslanca v Turecku, a potom už ani to nie," povedal český prezident a poukázal na zásadu z prvých rokov normalizácie, ktorá podľa neho voľne povedané znela, že "si musím udržať funkciu, pretože inak by tam prišla ešte väčšia sviňa, ako som ja". Táto zásada podľa Zemana demoralizovala spoločnosť a to, čo Čechom a Slovákom dalo opäť nádej, bola novembrová revolúcia. 10.01.2018 TASR Rektor Jozef Matúš náhle zomrel - Rektor Jozef Matúš náhle zomrel v stredu 29. novembra vo veku 77 rokov. Rektor Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave Jozef Matúš dnes popoludní zomrel. Informáciu potvrdila na svojej oficiálnej facebookovej stránke Fakulta masmediálnej komunikácie (FMK UCM). Oznámili to na sociálnej sieti "Akademickú obec aj širokú verejnosť dnes podvečer zasiahla smutná správa. Vo veku 77-rokov nás opustil rektor Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave Jozef Matúš. Pán rektor stál pri Fakulte masmediálnej komunikácie UCM v Trnave od jej začiatku. Bol vedúcim Katedry marketingovej komunikácie, neskôr dekanom, potom rektorom samotnej UCM v Trnave. Veľká česť jeho pamiatke, bude nám všetkým chýbať," píše FMK UCM na svojom Facebooku. Rektorom bol od roku 2010 Jozef Matúš bol rektorom UCM od roku 2010. Zatiaľ, čo v prvom kole volieb v roku 2010 mal niekoľkých protikandidátov, o štyri roky neskôr už kandidoval sám a v tajnom hlasovaní získal jednoznačnú väčšinu. Jeho druhé volebné obdobie malo uplynúť v júli 2018. Za Jozefom Matúšom smúti okrem akademickej aj futbalová obec, bol totiž bývalým funkcionárom Spartaka Trnava. "Jozef Matúš bol veľkým fanúšikom nášho klubu, nechýbal ani na jednom zápase tbalu sa rozumel, mohol o ňom debatovať aj hodiny. V rokoch 1971 - 1973 a 1975 - 1976 bol podpredsedom Telovýchovnej jednoty Spartak, v tejto pozícii bol pri troch majstrovských tituloch. V rokoch 1982 - 1983 bol predsedom Futbalového oddielu Spartak," píše sa na oficiálnej stránke spartak.sk 29.11.2017 Trnava Predseda maďarského parlamentu: Nevsadil by som na dlhodobú EÚ - Pri príležitosti nedeľňajšieho štátneho sviatku sv. Štefana pripomenul, že tento prvý uhorský kráľ z dynastie Arpádovcov sa tiež orientoval na Západ. Bezprostredným protivníkom Maďarska je bruselská byrokracia - Európska komisia, ktorá sa bez mandátu snaží formovať politiku. Povedal to dnes v rozhovore pre denník Magyar Idök predseda maďarského parlamentu László Kövér. Pri príležitosti nedeľňajšieho štátneho sviatku sv. Štefana pripomenul, že tento prvý uhorský kráľ z dynastie Arpádovcov sa tiež orientoval na Západ, podarilo sa mu však odolať tomu, aby sa jeho krajina dostala pod vplyv nemeckého cisára. "Niet pochýb o tom ani dnes, že Maďarsko aj v súčasnosti patrí do rámca západnej integrácie, čo však neznamená podriadenie našich záujmov cudzím snahám," dodal Kövér. Podľa jeho slov EK prekračuje svoje právomoci, nedodržiava normy Únie, pričom niektoré krajiny, ako Maďarsko a Poľsko, obviňuje z nedodržania právnych noriem Európskej únie. "Smerovanie európskeho inštitucionálneho systému určuje v prvom rade Nemecko," konštatoval predseda maďarského parlamentu, ktorý poznamenal, že by nevsadil na dlhodobé zachovanie EÚ. Budapešť 19. augusta (TASR) Presne pred 100 rokmi sa narodil komunistický normalizátor Vasiľ Biľak - Vasiľ Biľak sa narodil v období Rakúsko-Uhorska 11. augusta 1917 v dnešnej slovenskej obci Krajná Bystrá v rusínskej roľníckej rodine ako Vasil Gyula. Od narodenia vysokého komunistického funkcionára, signatára tzv. pozývacieho listu vojsk Varšavskej zmluvy z roku 1968 a kľúčového predstaviteľa neostalinského dogmatizmu v Komunistickej strane Československa (KSČ) Vasiľa Biľaka uplynulo dnes sto rokov. Vasiľ Biľak sa narodil v období Rakúsko-Uhorska 11. augusta 1917 v dnešnej slovenskej obci Krajná Bystrá v rusínskej roľníckej rodine ako Vasil Gyula. Otec mu zomrel, keď mal tri roky a matka keď mal 11 rokov. Mal sedem súrodencov, z ktorých prežil len starší brat Dimitrij. V mladosti sa vyučil za krajčíra v Hradci Králové (dnes Česko) u Františka Rouska. Vo veku 19 rokov vstúpil do komunistických Červených odborov, pre ktoré v Bratislave aj šil. Počas druhej svetovej vojny po vypuknutí Slovenského národného povstania (SNP) bol ako jeho aktívny účastník zranený. Po skončení druhej svetovej vstúpil do KSČ. V 50. rokoch minulého storočia pracoval na krajskom výbore Komunistickej strany Slovenska (KSS) v Bratislave a študoval na Vysokej škole politickej Ústredného výboru (ÚV) KSČ v Prahe. Od 50. rokov do konca 80. rokov zastával post člena ÚV KSČ, od 50. rokov do konca 60. rokov bol tajomníkom a členom predsedníctva Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska (ÚV KSS), na prelome 50. rokov a 60. rokov bol povereníkom školstva a kultúry a ministrom československej vlády bez kresla, od polovice 50. rokov do polovice 60. rokov bol poslancom Slovenskej národnej rady (SNR), pričom v rokoch 1960-1963 zastával post podpredsedu SNR, v roku 1968 zastával post prvého tajomníka ÚV KSS a od konca 60. rokov do začiatku 70. rokov bol členom ÚV KSS. V rámci svojej politickej kariéry bol v období rokov 1963-1968 členom Predsedníctva Národného zhromaždenia Československej socialistickej republiky (NZ ČSSR) a od roku 1969 do 28. decembra 1989 bol poslancom Snemovne ľudu Federálneho zhromaždenia Československej socialistickej republiky (SĽ FZ ČSSR). Od novembra 1968 do decembra 1988 bol tiež tajomníkom ÚV KSČ pre zahraničnú politiku a ideológiu. V roku 1968 patril Vasiľ Bilak k jedným zo signatárov tzv. pozývacieho listu vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968, na základe ktorého sa v noci z 20. na 21. augusta 1968 začala okupácia ČSSR vojskami piatich štátov Varšavskej zmluvy. Bol jedným z ideologických autorov publikácie KSČ "Poučenie z krízového vývoja v strane a spoločnosti od XIII. zjazdu KSČ" z roku 1970 a tiež jedným z hlavných predstaviteľov tzv. obdobia komunistickej "normalizácie" v ČSSR. V decembri 1989 bol vylúčený z KSČ. Za svoje činy v období pred rokom 1989 nebol nikdy odsúdený ani potrestaný, pretože v januári 2011 bol súdny proces Úradom špeciálnej prokuratúry SR zastavený. Do svojej smrti žil spolu so svojou dcérou Nadeždou a jej manželom Jozefom Ševcom v bratislavskej vile pod Slavínom. Vasiľ Biľak umrel 6. februára 2014 v Bratislave. Biľakovi odhalili bustu v jeho rodnej obci Krajná Bystrá v okrese Svidník 21. februára 2015, rok po jeho smrti. Od prvého dňa pomník vzbudil protichodné reakcie verejnosti. Veľká časť občanov ho vnímala ako provokáciu. Hneď na druhý deň po odhalení pamätník aktivisti (výtvarníci) postriekali červenou farbou. Bustu Biľaka krátko po jej poškodení niekto ukradol. Celú záležitosť riešil Okresný súd vo Svidníku, ktorého senát postúpil vec na priestupkové konanie. 11.08.2017 TASR Tristotisíc eur v plecniaku stratil dlhoročný riaditeľ železníc - Hlinka od roku 2009 zarobil na železniciach 227-tisíc eur, tristotisíc v plecniaku vraj našiel v dome po mame. Bývalý generálny riaditeľ Železníc Slovenskej republiky Štefan Hlinka.(Zdroj: SITA) Majiteľom zabudnutého plecniaka s hotovosťou 300-tisíc eur, ktorý minulý týždeň našla obsluha na čerpacej stanici v Tatranskej Štrbe, je bývalý riaditeľ Železníc Slovenskej republiky Štefan Hlinka. Informovala o tom televízia Markíza v pondelok večer, jej štáb nahral Hlinku priamo na čerpacej stanici pri zásahu polície. 227-tisíc eur Toľko zarobil Štefan Hlinka v rokoch 2009 až 2013 z verejných funkcií, uvádza sa to v jeho majetkových priznaniach. V reportáži Hlinku napriek tomu priamo nemenovala, televízia o ňom hovorila ako o Štefanovi H. a dodala jeho pracovné zaradenia na železniciach. Z obchodného registra vyplýva, že je to práve 52-ročný Hlinka. Hlinka podľa televízie Markíza policajtom povedal, že peniaze našiel v dome po mame. Televízia sa snažila neskôr s manažérom železníc spojiť, ale neúspešne – novinári chceli vedieť, či nálezcovi vyplatí nálezné 30-tisíc eur, ktoré mu zo zákona prináleží. 8. aug 2017 o 14:08 Marek Poracký Sme FIGEĽ: Podľa Klausa môže za rozpad Československa Kováč a Čarnogurský - Deklarácia spúšťala proces, ktorý bol viac politický než právny. Vnímali sme ju ako akt moci, s ktorým prichádza slovenská vládna reprezentácia jednostranne, povedal v TABLET.TV J.Figeľ. Všetci sedemnásti prítomní poslanci KDH 17. júla 1992 v Slovenskej národnej rade hlasovali proti prijatiu Deklarácie o zvrchovanosti Slovenskej republiky. Nebolo to preto, že by mali problém so slovenskou zvrchovanosťou, ale preto, že nedôverovali Vladimírovi Mečiarovi, pod ktorého gesciou dokument vznikol. V diskusii na TABLET.TV to povedal vtedajší poslanec, neskôr predseda KDH a dnes osobitný vyslanec Európskej únie pre náboženskú slobodu vo svete Ján Figeľ. „Deklarácia spúšťala proces, ktorý bol viac politický než právny. Vnímali sme ju ako akt moci, s ktorým prichádza slovenská vládna reprezentácia jednostranne a ktorý štartuje procesy, ktoré môžu byť veľmi zložité až škodlivé pre niektoré oprávnené národné záujmy Slovenska,“ povedal Figeľ. „Riziko línie Vladimíra Mečiara sme už vtedy interpretovali ako riziko izolácie, riziko straty demokracie alebo nárastu autokracie a zneužívania moci a riziko chudoby, ktoré sa neskôr prejavili ako dôsledok fenoménu divokej privatizácie,“ dodal. Hoci KDH už na svojom prvom ustanovujúcom sneme ústami svojho predsedu Jána Čarnogurského vyhlásilo, že Slovensko by malo mať v Európskej únii vlastnú hviezdičku, v roku 1992 presadzovalo zachovanie spoločného štátu s tým, že by bol postavený na štátnej zmluve dvoch zvrchovaných republík. Takýto mix konfederatívnych a federatívnych prvkov v tom čase neakceptoval ani Václav Klaus, ktorý s Vladimírom Mečiarom rokoval o štátoprávnom usporiadaní. Klaus a Mečiar „V Čechách boli aj takí, čo vnímali Slovensko ako príťaž. Václav Klaus mi raz v jednom rozhovore v roku 1996, ešte ako predseda ODS, bolo to stranícke stretnutie v Istanbule, tlmočil pohľad, že za rozpad federácie je zodpovedný Ján Čarnogurský a Michal Kováč,“ spomína Figeľ. „Čím chcel seba nechať v inom svetle, aj keď je pravda, že s Vladimírom Mečiarom sa nevedeli dohodnúť na žiadnom inom riešení, len rozchode,“ upozorňuje. KDH podľa neho navrhovalo prijať dočasnú ústavu a 28. októbra 1992 organizovať o budúcnosti federácie referendum. Aj v dôsledku odchodu časti členov do SKDH však vo voľbách v roku 1992 nezískalo dostatočný mandát na to, aby dokázalo túto víziu presadiť. „Náš postoj bol ponúkať alternatívu. Tou bola predstava, že chceme ísť do ďalšej fázy vzťahu s Čechmi pri vstupe do európskych štruktúr,“ tvrdí Figeľ. „Cesta dovtedy bola veľmi náročná, z hľadiska transformácie, prekonávania dedičstva komunizmu, vytvárania doslova novej politickej kultúry, medzinárodných vzťahov, eventuálneho delenia majetku, aby sme neťahali za kratší koniec, čo sa aj stalo... A aj otázka nástupníctva, nie len z hľadiska medzinárodného práva. Len spomeniem, ako to bolo v hokeji. Nebolo to férovo zvládnuté. Mali sme obavy o nepripravenosť slovenskej vládnej reprezentácie na to všetko, čo prichádza,“ vyhlásil. Hnutie však podľa neho rešpektovalo historický vývoj. „Keď Mečiar prijímal ústavu, mali sme výhrady, ale keď bola prijatá, rešpektovali sme ju. Vlastenec je ten, kto rešpektuje ústavu a nie ten, kto tancuje okolo ohňa,“ povedal s tým, že práve Vladimír Mečiar bol tým, kto nemal problém porušovať zákon. „Osobne som bol za KDH na rokovaní v decembri 1992 v Trenčianskych Tepliciach, kedy Vladimír Mečiar informoval predstaviteľov parlamentných strán o stave Slovenska krátko pred osamostatnením a boli to veľmi ťažké informácie,“ spomína Figeľ. „Rada KDH, to je druhý najvyšší orgán po sneme, vydala následne jednoznačnú a silnú deklaráciu, že bude Slovensko podporovať zo všetkých síl a bude rozlišovať medzi štátom a štátnou reprezentáciou,“ dodáva. Nálepkovanie a MKDH Čo sa týka hlasovania za Deklaráciu, podporilo ju vtedy 113 zo 147 prítomných poslancov, proti boli všetci prítomní poslanci za KDH. Zástupcovia maďarskej menšiny združení v MKDH sa rozdelili na dve časti, jedna bola proti a druhá, vrátane Bélu Bugára, sa zdržala hlasovania. Podľa Figeľa to mohla byť v prípade niektorých poslancov aj taktika, aby sa vyhli neskoršiemu nálepkovaniu, že boli proti zvrchovanosti. Iní mohli cítiť v blížiacej sa samostatnosti šancu zvýšiť politický vplyv maďarskej menšiny. „Pre niektorých Maďarov v tomto čase mohol tento dokument predstavovať výzvu a šancu na nový vplyv a nové definovanie postavenia Maďarov na Slovensku. Za Československa bolo relatívne stabilizované. Pätmiliónové Slovensko je pre niektorých slabší subjekt alebo partner než pätnásťmiliónové Československo,“ povedal Figeľ. „Následný vývoj potvrdil veľký tlak na revíziu povojnového usporiadania alebo aspoň niektorých záležitostí, spomeniem Benešove dekréty alebo spor o Gabčíkovo a teda hranicu a využitie diela,“ poznamenal. Na druhej strane, pod veľký tlak sa dostalo aj KDH za to, že nepodporovalo rozdelenie federácie. „Následné nálepkovanie bolo veľmi tupé a rozsiahle,“ poznamenal Figeľ. Otázka spravodlivosti Podľa neho však nebolo dôležité len to, aby sme sa čím skôr osamostatnili, ale aj to, aká bude nová Slovenská republika. „KDH bolo a je hnutím Novembra´89, pre ktoré nie len otázka štátnosti, ale aj demokracie, právneho štátu, spravodlivosti, vysporiadania sa s minulosťou, návratu do Európy, bola a aj je veľmi dôležitou,“ povedal Figeľ. V roku 1992 sa jeho hnutie podľa neho snažilo postaviť alternatívu k vládnutiu Vladimíra Mečiara a pre Slovensko bolo kľúčové, že táto alternatíva v roku 1998 zvíťazila. „Ak by nebola alternatíva, Slovensko skončí nie len v izolácii, ale aj vnútornom rozklade, ktorý by nás nadlho diskvalifikoval z procesov, ktorých sme dnes samozrejmou súčasťou,“ poznamenal Figeľ. „Ak by sme nestíhali integračný proces spolu s našimi susedmi, Čechmi, Maďarmi a Poliakmi, naozaj by sme ostali ako stredoeurópsky ostrov. V roku 1997 vznikla luxemburská skupina, v ktorej boli traja naši susedia, Slovinsko, Cyprus a Estónko. My sme tam neboli,“ dodáva. „Keby sme nevyužili ďalšiu šancu, ktorou bola v roku 1999 helsinská skupina, ďalšia prijatá bolo Bulharsko a Rumunsko. Ale my predsa nepatríme do balkánskeho priestoru,“ zdôraznil expredseda KDH. „Rozdelenie Slovenska je pozitívny príbeh,“ vyhlásil Figeľ. „Museli sme si nanovo a na vlastnom zadefinovať, na čom záleží. Slovensko áno, ale demokratické európske, pluralitné a spravodlivé. To sú hodnoty dôležité pre každého z nás, možno okrem nejakých oligarchov, ktorí sa zaoberajú len svojimi ziskami. Politik myslí na nasledujúce voľby, štátnik na budúce generácie. Štátnicky konať pred 25 rokmi znamenalo obhajovať spravodlivosť,“ uzavrel. Teraz.sk, 24. júla 2017 Politik, ktorému prešlo už všetko. Martin Glváč - Kauza Bašternák zasiahla ďalšieho silného muža Smeru Martina Glváča. Za éry HZDS zarábal s Flašíkom. Ich firmy stále sídlia na jednej adrese vedľa centrály vládnej strany. Žalobou a trestným oznámením na novinárku hrozí podpredseda parlamentu Martin Glváč zo Smeru za články, v ktorých denník SME informoval o jeho vzťahoch s podnikateľom Ladislavom Bašternákom podozrivým z daňových podvodov. Glváč je po premiérovi Robertovi Ficovi a ministrovi vnútra Robertovi Kaliňákovi ďalšou zo špičiek Smeru prepojených na Bašternáka. Rodinná firma Glváčovcov kúpila od firmy z Bašternákovho portfólia byt, v ktorom Glváč žije, hoci ho oficiálne nevlastní. Za akých okolností sa k nemu dostal, nechce prezradiť. Reakciu Glváča na články vníma šéfredaktorka SME Beata Balogová ako pokus o zastrašovanie novinárov. „Je vo verejnom záujme, aby médiá kládli politikom otázky týkajúce sa okolností nadobudnutia ich majetku, ak je tu podozrenie z prepojenia na človeka vyšetrovaného za trestnú činnosť.“ Metódy Harabina Trestné oznámenia nezvykne na novinárov podávať ani Fico, ktorý tvrdo vystupuje proti médiám. Glváč sa tak priblížil skôr k exministrovi spravodlivosti za HZDS Štefanovi Harabinovi. Ak Glváč trestné oznámenie podá, bude sa ním zaoberať polícia podriadená jeho kolegovi Kaliňákovi. Glváč patrí medzi silné postavy bratislavskej skupiny Smeru, ktorá sa formovala okolo podnikateľa Fedora Flašíka – manžela europoslankyne Smeru Moniky Flašíkovej Beňovej. Do bratislavskej skupiny patrí aj Kaliňák. 18. júl 2016 SME Matúš Burčík Smutné Versailles. - Megadomy Juraja Širokého a jeho svata Jozefa Brhela nemôžu šokovať: štýl je adekvátny ich majiteľom. Od Slováka by sa na tomto mieste očakávala závisť. Snažím sa, ale raz darmo. Čím viac sa približujem k obydliam smotánky žijúcej na Strmých vŕškoch v Záhorskej Bystrici, zmocňuje sa ma des. Môže medzi týmito hrubými múrmi vôbec existovať pulzujúca komunita nevyhnutná pre pekný rodinný život so strapcom detí? Nachádzam sa zrejme na mieste s najväčším výskytom zbohatlíkov na Slovensku, ale medzi mohylami prepychu panuje smútok. Na dvoroch nezbadáte živú dušu, medzi domami nie sú chodníky a cesta medzi vysokými múrmi je široká sotva pár metrov. Život tu zrejme beží tak, že sa otvorí elektrická brána a vyjde z nej auto, za ktorého tónovanými sklami sotva tušíte ľudskú bytosť. V bezprostrednom okolí panstva Juraja Širokého akoby múry, záhrady a vysoké ploty chceli čosi drsne vykríknuť o poctivosti peňazí, za ktoré boli vybudované. Súvsťažnosť formy a obsahu robí z tohto kúska zeme „sociálnu“ osadu hodnú antropologickej štúdie. Juraj Široký, Jozef Brhel, Ladislav Tichý... Adekvátne tomu to tu aj vyzerá. Podobne, ako keď si kedysi veksláci prezliekli saká a obliekli košele s manžetovými gombíkmi, no nezakryli buranský štýl, aj usadlosti rýchlozbohatlíkov na konci Záhorskej Bystrice sú síce rozprávkovo drahé, no bezduché. Toho množstva peňazí, ktoré sa tu rozsypali, vám začne byť ľúto. Vežičky nad domom Širokého suseda Ladislava Vaškoviča – kedysi obvineného z tunelovania VÚB banky (stíhanie bolo zastavené) – pripomínajú infantilný zábavný park zo záhrady Michaela Jacksona. Sám Široký má však u nás prvý bod: kým k neďalekej „osade“ Penty sa nedostanete pre bránu s kamerou, ktorá vás spoľahlivo odstaví už stovky metrov pred vilami, hacienda majiteľa Váhostavu nie je súčasťou žiadnej ohradenej lokality. Dostanete sa tak až pred bránu. Širokého panstvo sa rozlieha na parcelách, ktorých súčet tvorí vyše 110 árov (rozloha asi jedného kilometra diaľnice). Tróni na nej svetlá trojpodlažná hacienda, ktorá má podľa katastra zastavanú plochu vyše 800 m2. Dom evidentne nie je neobývaný. Počas našej „návštevy“ sme v otvorenej garáži mohli rozpoznať minimálne tri autá. Žiadne limuzíny. Odrezaný les Z oficiálnej príjazdovej cesty nie je zadný dvor Širokého haciendy vidieť. Google Earth za ňou však vidí rozľahlé kaskádovité záhrady či tenisový kurt. Niežeby sme chceli bohatým ľuďom upierať právo na súkromné megalomanstvo, no zmapovať panstvo majiteľa firmy najväčšieho novodobého krachu je vlastne historická úloha. Zavše si spomeniem na stovky živnostníkov spred parlamentu a s týmto proletárskym pocitom spolu s fotografom vyrážame do lesa na skusy. Širokého pozemky ústia do pestrých karpatských lesov s lákavými cestičkami, ktoré na jar rozkvitnú do živých farieb. Mohol by to byť dôvod, prečo by jeden chcel v tejto lokalite bývať. O to viac nás prekvapí, že k tomuto pokladu sa zo Strmých vŕškov vôbec nedá dostať. Celá lokalita je totiž ohraničená domami. Musíme ich obísť až cez centrum Záhorskej Bystrice. V lese sme objavili hrubé vysoké múry, ktoré dôsledne zakrývajú pozemok. Za nimi však Široký nechal schátrať starý plot, čím nám poskytol „schodík“ a výhľad do veľkých záhrad s rôznymi zákutiami a altánkami. Ten najväčší zakrýva vyvýšené pódium, ideálne pre svadobnú hostinu pre stovky ľudí. Ako často sa Široký pomedzi tieto kaskády prechádza? Na čo vtedy myslí? Krikľavá pompéznosť Kým Ľudovít XIV. postavil neďaleko Paríža pompézny pomník svojej opulentnosti, ktorý sa na sto rokov stal symbolom krikľavej krásy a amorálnosti – a prispel ním k tomu, že ľud jeho potomka a Máriu Antoinettu pripravil o hlavu –, lopotilo sa v močiaroch dedinky Versailles tisíce robotníkov. Koľko námahy si vyžadovalo vybudovať Širokého panstvo za Bratislavou, nie je známe. Živnostníci pracujúci pre Váhostav môžu mať oprávnený dôvod sa domnievať, že aj oni sa práve teraz nechcene podieľajú na tejto megalománii. Či si ako odmenu u premiéra vypýtajú Širokého hlavu, je zatiaľ vo hviezdach. Premýšľam, či by toto panstvo architekt dokázal zaradiť do nejakého historizujúceho štýlu. Pôsobí to, ako by ste v časopriestore na Záhorie preniesli haciendu bohatších amerických južanov. V niečom sa toto čudo k Versailles prirovnať predsa len nedá. Kým francúzsky symbol absolutistickej monarchie bol vrcholom európskej zámockej architektúry, Širokého dom je vrcholom duniacej prázdnoty. Stará kráľovská výchova mala svoje čaro. Kultivovala budúceho panovníka, ktorý mal spoza masy sedliakov vynikať jemnosťou, vkusom a štýlom. Kultúra na Strmých vŕškoch má iný rozmer. Pôsobí, ako by ste do kapoty starej škodovky zabodli hviezdičku z mercedesu. Antropologická otázka sa dá rozšíriť: je možné, aby za nepoctivo zarobené peniaze vzniklo čosi pekné? Verní susedia „Širokého aleja“ zrejme nevznikla len tak ambivalentne k okolitému susedstvu. Vedľajší dvadsaťárový pozemok s domom so zastavanou plochou 400 m2 je na liste vlastníctva jeho syna Juraja. Dom zrejme obýva s manželkou, dcérou ďalšieho oligarchu spájaného so stranou Smer, Jozefa Brhela. Ten býva v bezprostrednom susedstve Širokého juniora, v opache, oproti ktorej je ešte aj Širokého hacienda milým pohladením architektovej duše (nie je však taká hrozivá ako Vaškovičov jacksonovský „amfiteáter“). Klan uzavrel manželské spojenectvo pred piatimi rokmi. Podobné spájanie majetku a politického vplyvu medzi oligarchami na aristokratický spôsob je čímsi nevídaným aj na naše pomery. Práve v dome Širokého juniora by tak mohol žiť pokrvný dedič strany Smer. V dome oproti Brhelovi nám ani po niekoľkých pokusoch dozvoniť sa nik neodpovedá, nezaznamenali sme ani to, či sa za oknami mihol záves. Nemohli sme sa tak spýtať, či v ňom naozaj býva František Hodorovský, ktorý je majiteľom firmy, na ktorú je tento dom napísaný. Privatizér Hodorovský prednedávnom ovládol stavebnú spoločnosť TSS Grade, ktorá dovtedy patrila trnavskému podnikateľovi a údajnému mecenášovi Smeru Vladimírovi Poórovi. Spoločnosť bola na hranici krachu, zachránilo ju kontroverzné víťazstvo v tendri na rekonštrukciu vlakových tratí okolo Trenčína za 245 miliónov eur, hoci konkurenčná ponuka od spoločnosti Skansky bola podstatne nižšia. Záchrana tejto spoločnosti v čomsi pripomína súčasný osud Váhostavu: TSS Grade prežila vďaka reštrukturalizácii, v ktorej sa veriteľom malo vyplatiť len 15 percent dlhu. Z opačnej strany susedí Širokého rozľahlá usadlosť s veľkou rezidenciou na americký spôsob. Patrí spoločnosti Hastings Services, registrovanej na Paname. Na zvončeku je napísané meno Inna Kirpa. Podľa katastra ide o konateľku firmy, jej trvalé bydlisko je v ukrajinskom Ľvove. Po chvíli obzerania zaujmeme sotva dvadsaťročného svalnatého, no prívetivého SBS-kára, ktorý tento dom stráži. Samotná prístupová cesta k Širokého haciende je lemovaná vilami, ktoré vlastnia dôležité postavy zo štruktúry jeho „harvardských“ firiem, najmä ich pohrobkovi Druhej strategickej: žijú tu Juraj Vozárik, Pavel Hollý, no zaujímavý je najmä Širokého bezprostredný sused, nadporučík ŠtB Branislav Králik, ktorý podľa českého Ústavu pre štúdium totalitných režimov pracoval za minulého režimu pre rozviedku na veľvyslanectve vo Washingtone. Vo zväzkoch je vedený ako referent, čiže človek, ktorý zbieral informácie od siete agentov. Na tomto veľvyslanectve vtedy pracoval aj syn prominentného komunistu Juraj Široký. Po roku 1989 je Králik vedený okrem Harvardských fondov aj v Širokého závodoch Chemolak či Plastika Nitra. Druhá strategická vlastní napríklad IT firmu bit-Studio, jednu z mála firiem rúcajúceho sa Širokého impéria, ktorej sa dodnes darí – aj vďaka štátnym zákazkám. Napríklad z ministerstva hospodárstva počas prvej Ficovej vlády, keď rezort viedol Ľubomír Jahnátek, Širokého bývalý manažér z Plastiky. Vytunelovaný majetok z česko-slovenských Harvardských fondov sa dodnes hľadá, stopa vedie aj na Slovensko. Široký zodpovednosť odmieta a na rozdiel od českého otca fondov Viktora Koženého ho stíhanie zatiaľ obchádza. Odsúdený Kožený sa ukrýva na Bahamách. Dve Širokého rozľahlé vily na tomto karibskom súostroví, na ktoré upozornil okrem iného Nový Čas, nasvedčujú, že aj Široký si možno pripustil Koženého osud. Haló, býva tu niekto? Široký a spol. sa síce ukryli do bezpečnej vzdialenosti od zvedavej Slovače, odhodlanej závidieť susedovi každú kozu v záhrade, no ak chceli byť nenápadní, podarilo sa im to asi rovnako, ako je nenápadné lajno na svadobnej torte. Na vstupnej bráne Širokého domu sú tri zvončeky, na prvom z nich je napísané J. Široký. „Prosím? Co si přejete?“ ozve sa z neho v češtine mužský hlas, ktorý sa neskôr predstaví ako správca. Predstavím sa ako novinár z HN a spýtam sa, či je niekto doma. „No vidíte, že jo,“ odpovie český hlas. Robíme reportáž o Širokého vile, mohli by sme s niekým hovoriť?„... radši ne,“ ozve sa po chvíli ticha síce prívetivý, no korektne odmietavý hlas. Tento dom má vlastného správcu a zamestnancov na plný úväzok?„Nebudu vám dávat žádné informace,“ končí český hlas debatu. Ako sa vlastne žije v blízkosti Širokého a Brhelových oblúd?„Okrem nich tu býva 85 percent normálnych ľudí,“ odpovedá mladá pani, ktorá medzi uličkami kočíkuje bábo. „Sme tu už pätnásť rokov a neriešili sme, kto tu býva. Šli sme sem preto, že tu boli najvýhodnejšie pozemky pri Bratislave s dobrou dostupnosťou verejnej dopravy,“ vysvetľuje. Pozemky vtedy vraj stáli okolo 60 eur. „Je mi ukradnuté, kto tu býva,“ tvrdí približne štyridsaťročný podnikateľ, ktorý práve vchádza do rozľahlého domu pár uličiek od „harvardskej aleje“. „Široký je hajzel, no a čo? Viete, koľko hajzlov tu býva?“ rozohní sa. „Bolo by dobré, ak by sa tu zorganizovali demonštrácie a rozbili mu tie okná, veď ten Váhostav je krádež storočia,“ rozohní sa a mizne za dverami domu. Tichý vedľa Širokého Ďalším človekom na Strmýchvŕškoch z prostredia Širokého Harvardských fondov je Ladislav Balaník, ktorý bol tiež podpredsedom Predstavenstva štátneho Transpetrolu. Zaujímavejším z tejto partie je však muž, ktorý susedí bezprostredne s Balaníkom a od Brhelovej búdy ho delí len úzka cesta: zastupujúci generálny prokurátor z čias predchádzajúceho vedenia Ladislav Tichý. Pod touto funkciou si našinec nepredstaví veľký blahobyt. Ten má v jeho domácnosti zrejme iné korene: jeho manželka Danuše je elitná právnička. K tomu treba dodať len toľko, že podľa zistení časopisu Týždeň zastupovala švajčiarsku firmu Gen Man Ventures, ktorá si žiadala od štátu vyplatiť tzv. Duckého zmenky za 25 miliónov eur. Ide o viaceré zmenky na obrovské sumy, ktoré podpísal neskôr zavraždený minister hospodárstva a šéf SPP Ján Ducký a dodnes sa nevie, koľko ich je v obehu. Hoci Najvyšší súd SR zmenky označil za neplatné, generálna prokuratúra pod vedením Dobroslava Trnku podala mimoriadne dovolanie v jej prospech, čím zmenky udržala v hre. Tichý, jeden z hlavných zabávačov z aféry Bonnano, podal mimoriadne dovolanie aj v prospech ďalšej spoločnosti, ktorá sa snažila od štátu vymôcť peniaze za Duckého zmenku. Širokého cesta k bohatstvu Juraj Široký sa k majetku dostal po roku 1989 spočiatku vďaka spolupráci s českým „podnikateľom“ Viktorom Koženým, keď spolu založili tzv. Harvardské fondy. Počas kupónovej privatizácie si drobní držitelia kupónov nakupovali akcie štátnych podnikov a zverovali ich do správy podobných fondov. Z českého Harvardského průmyslového holdingu, ktorý ovládal Kožený, zmizlo niekoľko miliárd českých korún. Samotný Viktor Kožený tvrdí, že „tunel“ ústil na Slovensko, do rúk Širokého, ktorý zodpovednosť odmieta. Široký po privatizácii ovládol niekoľko bývalých štátnych podnikov. Dnes patrí medzi najbohatších Slovákov, je považovaný za mecenáša strany Smer, predtým HZDS, čo on sám popiera. Časopis Týden odhadol v roku 2013 jeho majetok na 214 až 253 miliónov eur. Majetok: – podiel vo Váhostave-SK – Plastika Nitra – Chemolak Smolenice – Druhá strategická – IT firma bit-Studio – hotel Double Tree by Hilton v Bratislave – dve vily na Bahamách kauza Váhostav, Juraj Široký, reportáž Matej Gašparovič 28.04.2015 HNonline.sk Lekár Peter Lipták: Keď pacient nemá peniaze, má smolu - Azda až príliš úprimný bol v reportáži televízie Markíza všeobecný lekár Peter Lipták. Priznal, že ročne od pacientov dostane 5000 eur. "Keď niekto nemá, tak má smolu," doslova povedal. „Ja to robím tak, že od svojich pacientov prijímam dary. Príjmem každý rok 5000 euro na daroch. Nás ako keby život tlačil k tomu, že musíme prijať akúkoľvek pomoc, najmä finančnú.“ Lipták priznal, že väčšinou mu peniaze dávajú chudobní ľudia. „Nie je mi to vôbec nepríjemné, lebo tie peniaze potrebujem. Je to v poriadku. Ľudia odvody zaplatili, ale k doktorovi nedorazili. Ak sa pacient nestará o to, kam idú jeho paniaze, systém sa nikdy nenapraví.“ Svoju výpoveď na kameru zakončil slovami: „Ja by som to ani nenazýval úplatok, to je taká tá platba. Ale keď niekto nemá, tak má smolu.“ 10.02.2015 Pravda Dlhoročne stíhaná bývalá novinárka žaluje Slovensko o pol milióna eur - Bývalá novinárka Jana Teleki zažalovala Slovensko kvôli 16-ročnému trestnému stíhaniu, ktorému bola vystavená. Požaduje odškodnenie vo výške pol milióna eur. TASR to potvrdil jej právny zástupca David Zahumenský. Žalobu podala Teleki na jednom z bratislavských súdov, spresnil advokát. Predmetom je náhrada spôsobenej nemajetkovej ujmy. „Ide najmä o to, že bola opakovane trestne stíhaná napriek tomu, že sa nedopustila žiadneho trestne postihnuteľného konania,“ vysvetlil Zahumenský Trestné konanie jeho klientky bolo podľa neho nielen nezákonné, ale navyše trvalo neúmerne dlho, v dôsledku čoho bola vystavená psychickému tlaku a bol jej sťažený výkon novinárskej profesie. Časť zo sumy 500 tisíc eur Teleki požaduje ako ušlý zisk – v minulosti bola vydavateľkou týždenníka Aspekt, časť ako náhradu za neprimeranú dĺžku konania a časť za poškodenie dobrého mena. „Pri určení výšky odškodného sa opierame o slovenskú a českú judikatúru,“ odôvodnil právnik. Teleki bola stíhaná od roku 1998 a mala problémy s políciou, prokuratúrou a súdmi kvôli uverejneniu satirickej básničky a ďalších článkov o primátorovi Považskej Bystrice za HZDS vo svojom periodiku. Vlani sa kvôli stíhaniu presťahovala do Prahy, kde žije doposiaľ. Teleki bola v roku 1999 obvinená zo spáchania trestného činu útoku na verejného činiteľa v súbehu s ohováraním. Naposledy bola v roku 2013 obvinená za prečin ohovárania kvôli svojim kritickým vyjadreniam v televízii na adresu orgánov činných v trestnom konaní. „V jej neprítomnosti bolo v lete minulého roku trestné stíhanie zastavené. S odôvodnením, že nešlo o trestný čin,“ vysvetlil Zahumenský. Podľa jeho vedomosti Teleki v súčasnosti stíhaná nie je. Ministerstvo spravodlivosti SR, ktoré je v tomto prípade žalovaným uviedlo, že mu žalobný návrh Teleki zatiaľ nebol doručený. Vyjadrí sa k nemu v rámci súdneho konania. „Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde,“ konštatoval v tejto súvislosti rezort. Hovorca bratislavských súdov Pavol Adamčiak informoval, že žaloba navrhovateľky bola podaná v pondelok (13. 10.) na Okresný súd Bratislava I. "Predmetom je žaloba o náhradu škody," doplnil. 15.10.2014 TASR Prezident a premiér SR si platy nevymenia - Poslanci Národnej rady SR odmietli novelu zákona o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov z dielne Igora Matoviča (OĽaNO). Prezident a premiér SR si platy nevymenia. Poslanci Národnej rady SR totiž odmietli novelu zákona o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov z dielne Igora Matoviča (OĽaNO). Líder obyčajných pripomenul, že v súčasnosti patrí prezidentovi štvornásobok platu poslanca Národnej rady SR a premiérovi 1,5-násobok platu poslanca. Tento stav sa mu nepozdáva, ústavným činiteľom chcel preto platy vymeniť. Šéf kabinetu má mať viac preto, že má podľa Matoviča náročnejšiu a zodpovednejšiu funkciu ako hlava štátu. "Riadi a koordinuje činnosť celej vlády. Zastupuje SR na rokovaniach v zahraničí. Rozsah a reálny výkon činností predsedu vlády je oveľa širší, ako vykonáva v súčasnosti prezident. Dá sa povedať, že aj časový rozsah činností u predsedu vlády je oveľa náročnejší, ako u prezidenta," píše vo svojom návrhu. Podľa Matovičovej novely mal premiér dostávať štvornásobok platu poslanca a prezident 1,5-násobok platu poslanca. "Takéto opatrenie zabezpečí, že predseda vlády bude adekvátne za svoju prácu odmeňovaný a nebude odkázaný na prijímanie pochybných darov v podobe napr. luxusných hodiniek v hodnote niekoľko desiatok tisíc, či pochybné zháňanie peňazí tzv. 'vlastnou hlavou'," odôvodňoval svoj návrh Matovič. 12.02.2014 TASR Biľak dožil pokojný dôchodok, zomrel bez trestu - Biľakova mama slúžila u popa, on sa stal komunistom. Brežnevovi nebol nikto taký verný. „Dosť ľudí jeho meno špinilo, opľúvalo jeho ľudskú i komunistickú česť. Chcem povedať, že naša strana môže byť hrdá na to, že z takého proletárskeho chlapca, tam kdesi z východoslovenskej dediny, vychovala skvelého komunistu.“ Takto na zjazde komunistickej strany v roku 1971 bránil Vasila Biľaka prvý tajomník strany Gustáv Husák. Obaja sa v skutočnosti nemali radi, no Husák pri sebe Biľaka strpel. Stáli za ním Sovieti, ktorých Biľak v auguste 1968 prosil o zásah proti demokratizácii. Vyučil sa za krajčíra Vasil Biľak narodil sa v roku 1917 v Krajnej Bystrej pri Svidníku, má rusínsky pôvod, nehovoril dobre po slovensky, v Hradci Králové sa vyučil za krajčíra, do komunistickej strany vstúpil v roku 1945, v rokoch 1951 ­ 1953 študoval politickú školu v Prahe, v 50. rokoch ho poslali znovu zakladať družstvá v Prešovskom kraji, ktoré sa predtým rozpadli, do vedenia strany sa dostal v roku 1962, je podpísaný pod pozývacím listom z roku 1968, Sovietov prosil o zásah, udržal si vplyv v strane až do roku 1988, zvyšok života strávil vo vile na Slavíne, zomrel ako 96-­ročný. Biľak sa stal najmä po roku 1968 symbolom dogmatizmu a neschopnosti komunistickej strany ovládanej z Moskvy. Od intelektuála mal ďaleko, slovenčinu miešal s rusínčinou a nebolo mu rozumieť. Na jeho príhovoroch sa ľudia smiali. Kariére v strane táto neobratnosť nebránila. „Bol bystrý a prefíkaný, v straníckom aparáte sa veľmi dobre pohyboval,“ hovorí historik Stanislav Sikora. Biľak pritom okrem vyučenia za krajčíra v Hradci Králové, kde pričuchol k ľavicovým názorom, absolvoval len politickú školu pre komunistické kádre v 50. rokoch. Ešte od majstra z Hradca Králové odchádzal s výborným prospechom, aj keď sa neskôr vravelo, že mohol šiť len nohavice a na výučnom liste mal napísané „na saká nepúšťať“. V skutočnosti tam takú poznámku nevidno. Na kariéru v strane, do ktorej vstúpil v roku 1945, mal správny pôvod. Vyrastal v chudobnej rusínskej rodine s ôsmimi súrodencami v silne náboženskom prostredí v Krajnej Bystrej pri Svidníku. 6. 2. 2014 Dušan Mikušovič SME Budúci premiér? (veľký profil Roberta Kaliňáka) - Po prezidentských voľbách sa môže stať premiérom Robert Kaliňák. Podnikateľ, ktorý chce byť za dobrého. Ak Robert Fico vyhrá prezidentské voľby, hlavným kandidátom na miesto premiéra je Robert Kaliňák. Denník SME niekoľko týždňov hovoril s ľuďmi, ktorí ho poznajú, o tom, aký je, aké sú jeho šance a či by dokázal viesť krajinu. Kaliňák rozhovor pre SME odmietol, jeho vyjadrenia pochádzajú z desiatok rozhovorov, ktoré s ním v minulosti redaktori SME viedli. Je rok 1993, pekný slnečný deň. Na autobusovej zastávke v bratislavskej mestskej časti Dlhé diely stojí Robert Fico. Pokazilo sa mu auto, tak sa na Inštitút ministerstva spravodlivosti, kde pracuje, vybral mestskou dopravou. Náhodou ho na svojej favoritke míňa mladý dlhovlasý študent práva a začínajúci podnikateľ Robert Kaliňák. Zastaví a spýta sa Fica, či sa nechce odviezť. Kaliňák práve pracuje na ročníkovej práci Dialóg s knihou Roberta Fica Trest smrti. Ficovi v nej vyčíta, že sa nedostatočne postavil na stranu trestu smrti. Mladý politik si rád prisadne a s nádejným právnikom sa zoznámi. Najbližší rok sa ešte párkrát stretnú. Keď sa Fico o šesť rokov rozhodne založiť Smer, zavolá Kaliňákovi, či by nemal záujem. Takto opisuje začiatok vzťahu s Ficom samotný Kaliňák. Existuje aj menej romantická verzia. „Sú dve podnikateľské krídla v Smere. Jedno reprezentuje Kaliňák a druhé Pavol Paška ako zástupca východu. Za Kaliňákom je Jozef Brhel a za Paškom Juraj Široký,“ povedal SME zdroj z prostredia Smeru. O takomto pozadí vzniku dnes najsilnejšej strany píše aj spis Gorila. „Haščák vymenúva päť akcionárov Smeru: Juraj Široký, Vladimír Poór, Martin Glváč (Fedor Flašík), Jozef Brhel a Ivan Kiňo. Okrem Glváča a Brhela (Haščák ho ako jediného osobne nepozná) sú to všetko neschopní ľudia.“ Podobne sa v minulosti vyjadril aj poslanec HZDS Jaroslav Jaduš: „Pre ľudí ako Ivan Kiňo, Ján Gabriel či Jozef Brhel bol Smer vedľajšou investíciou, ak by sa HZDS nedostalo po voľbách do vlády.“ Bývalý minister vnútra a predseda Novy Daniel Lipšic hovorí, že „až na výnimočné prípady sú všetci členovia vlády za Smer bábkami oligarchov. Sú tam aj výnimky, ale nemyslím si, že tou výnimkou je Robert Kaliňák.“ Kaliňák akýkoľvek nadštandardný vzťah s Brhelom popiera, no priznáva, že sú priatelia a občas sa stretnú, hlavne na hokeji. Pre podnikateľa kedysi ako právnik pracoval v jednej kauze, raz ho označil za „veľmi múdreho človeka“. Brhel na otázky SME neodpovedal s odôvodnením, že k politike sa nevyjadruje. „Je to fabulácia, z ktorej sa už nikdy nedostanem,“ reaguje Kaliňák na to, že má byť Brhelovou predĺženou rukou. V kolektíve obľúbený Kaliňák (42) vyrastal v Bratislave. Otec bol námorník, ktorý do hlavného mesta prišiel z východu. Matka sa s manželom zoznámila v Odese, kde žila. Pochádza z bulharskej menšiny na Ukrajine, na Slovensku pracovala ako učiteľka. Otec bol v komunistickej strane. Zomrel na rakovinu, keď mal Kaliňák 15 rokov. Obaja synovia chceli byť námorníkmi, preto išiel Kaliňák na strojnícku priemyslovku. „Už vtedy bol workoholik, často pomáhal iným, mal veľa aktivít. Veľmi dobre recitoval, vyhrával aj recitačné súťaže,“ hovorí učiteľka Viera Braunová, ktorá ho učila ruštinu. Bol podľa nej vodcovský typ, v kolektíve vyčnieval. Učil sa dobre. „Fajčil na záchode a mal dlhé vlasy, čo bolo v tom čase neprípustné. Jeho triedny bol v tomto dosť prísny. Dvakrát ho pre dlhé vlasy poslal domov z prvomájového sprievodu,“ spomína učiteľka. Divadlo: pracovitý chrobáčik Na školu sa ešte vrátil, od roku 1997 tam tri roky učil právnu náuku. Skončil, keď vstúpil do politiky. „Aj ako učiteľ bol dobrý. Veľmi sa páčil dievčatám, keď prišiel na motorke a odstavil ju dole.“ Keď sa deti medzi sebou pochytili, vedel to vyriešiť, bol takým zmierovateľom. Ako študent hral v divadelnom súbore Biele divadlo. Stretol sa tam s viacerými súčasnými hercami vrátane Rastislava Rogela, ktorý sa neskôr stal neonacistom. Vedúca divadla Nina Zemanová si na Kaliňáka spomína ako na priameho, otvoreného a vtipného chlapca. Nepôsobil však podľa nej ako vodca skupiny a nikdy by si nemyslela, že vstúpi do politiky. „Skôr by som povedala, že bude vynikajúcim právnikom. Keď sa deti medzi sebou pochytili, vedel to vyriešiť, bol takým zmierovateľom.“ Zemanová si spomína, ako ho presviedčala, aby išiel študovať právo, keď zvažoval, že sa dá na herectvo. V pamäti jej utkvela jeho postava mravca. „Taký pracovitý chrobáčik, to sa na neho hodilo.“ V divadle sa zaľúbil do kamarátky Nory, ktorá tiež študovala právo. Vzali sa, keď mal dvadsať. Manželstvo vydržalo len päť rokov. Druhýkrát sa oženil až v roku 2008 s príslušníčkou Slovenskej informačnej služby Zuzanou. Majú jedného syna. Pragmatik bral aj dvojky „Kali klame, klame a klame. Ako študenta som ho mal celkom rád, ale čo z neho vyrástlo,“ napísal na svoj profil na Facebooku právnik Peter Kresák, ktorý pracuje pre ombudsmanku Janu Dubovcovú po tom, čo ju nedávno vláda odmietla vypočuť k téme policajného zásahu v Moldave nad Bodvou . „Robo bol študent, ktorý sa nedal prehliadnuť. Nie pre výsledky, ale viac pre osobný šarm a energiu, s ktorou sa venoval aj iným aktivitám,“ hovorí Kresák. „Sám som nikdy nebol študentom na červený index, čo bol aj jeho prípad a asi aj preto mi padol do oka. Možno aj pre spoločné záľuby v hudbe a motoroch.“ Spomína, ako na skúške začal rozprávať, a keď Kresák zistil, že si začína vymýšľať, prerušil ho otázkou, či chce hneď dvojku, lebo keď bude pokračovať, zrejme neuspeje. „Ako pragmatik sa už vtedy rozumne rozhodol pre dvojku.“ Na právnickej fakulte začal Kaliňák podnikať. Škola vlastnila priestory Havana baru v Mlynskej doline, ktorý bol zatvorený. Kaliňák sa vybral za kvestorom, či by to mohol prevádzkovať. Ten mu to nedovolil. Tak išiel za prorektorom a ten kvestorovi prikázal, nech kľúče vydá. Prorektorom bol Ivan Gašparovič, ktorý sa onedlho stal generálnym prokurátorom a neskôr s podporou Smeru prezidentom. Na fakulte objavil aj tlačiareň. Škole ju darovala americká vláda, a nikto ju nepoužíval. Sprístupnili mu ju, a tak si otvoril kopírovaciu službu. Tlačil skriptá pre celú fakultu. Kaliňák maturoval v roku 1989, revolúcia ho zastihla ako prváka na vysokej. Za svoj krúžok bol v koordinačnom výbore. Ešte počas štúdia nastúpil do advokátskej kancelárie. Robil tam dievča pre všetko. Na starej mazde jazdil po Bratislave a vybavoval, čo bolo treba. Okrem baru a tlačiarne stihol pracovať v STV, kde uvádzal reláciu o kupónovej privatizácii, vo VTV teletrh práce a moderoval aj kabaret na Novej scéne, kde účinkovali Peter Marcin alebo Sisa Sklovská. „Ešte počas štúdia nastúpil k mojej kolegyni a priateľke Majke Majeríkovej do advokátskej kancelárie,“ spomína Kresák. „Robil tam dievča pre všetko. Na starej mazde jazdil po Bratislave a vybavoval, čo bolo treba. Myslím, že tam dostal dobrú školu a neskôr tam pôsobil aj ako advokátsky koncipient.“ „Volali sme ho Feši vybavovač,“ spomína ďalší právnik. „Nebol nešikovný, vedel vybaviť naozaj všetko. Ľudia sa s ním radi rozprávajú, je priateľský, vzbudzuje pocit, že mu môžete dôverovať.“ Raz musela tohto vybavovača vyviesť z Krajského súdu v Bratislave justičná stráž. Ako mladý koncipient chodil často do obchodného registra, kde bola veľká byrokracia a všetko dlho trvalo. Dohodol s pracovníčkami súdu, že im bude pomáhať vypisovať papiere a za to vybavia jeho veci prednostne. „Keď to zistila predsedníčka súdu, dala ho vyviesť,“ opisuje sudkyňa, ktorá si neželá uviesť svoje meno. Na vysokej škole Kaliňákovi s biznisom pomohol aj Ivan Gašparovič, vtedy prorektor právnickej fakulty Univerzity Komenského. Foto: SME - Tomáš Benedikovič Kamaráti z Harleya Je polovica deväťdesiatych rokov a v bratislavskom podniku Harley Davidson Pub sedí pri bare jeho menšinový spolumajiteľ Ján Počiatek, riaditeľ významného podniku Telenor. Obsluha má dobrú náladu, dnes sa nevypláca výpalné. Do podniku prichádza právnik Kaliňák a zoznamuje sa s Počiatkom. „Jano bol šéf, Kali bol ešte vysokoškolák a nevedel oproti nemu nič, iba počúval a nasával informácie,“ opisuje čašníčka, ktorá tam pracovala. „Podnik chránili takáčovci, keď som nedávno videla v novinách fotku Iva Ružiča, tak som mala dosť. Toľko žúrov, čo sme s ním zažili,“ hovorí čašníčka. „Chodili tam Žaluď (Peter Steinhübel), Surovčík, vždy sme dopredu vedeli, kedy bude razia. Keď boli prvýkrát vo vláde, hovorila som si, že motorkári vládnu Slovensku.“ Dvojnásobný minister vnútra musel počas svojej kariéry niekoľkokrát vysvetľovať podozrivé prepojenia na podsvetie, a nešlo len o takáčovcov. V roku 2006 strážila počas volebnej noci sídlo Smeru SBS A - Team Security prepojená na skupinu jakšíkovcov. SBS sídlila na Miletičovej 23, kde je jedna z prevádzok Steam and Coffee, ktorú vlastnia Kaliňák s Počiatkom. Adresu tam má zapísanú aj viac firiem Ivana Jakšíka a od júla minulého roka aj advokátska kancelária Kaliňákovej bývalej kolegyne Márie Majeríkovej. Minister tvrdil, že o možnom prepojení SBS na podsvetie nič nevie. V apríli minulého roka zverejnil novinár Tom Nicholson na blogu prepis telefonátu Libora Jakšíka s bývalým policajným viceprezidentom a Kaliňákovým kamarátom Stanislavom Jankovičom. Po zverejnení prepisu Jankovič priznal, že sa s Jakšíkom pozná ešte z čias, keď bol policajtom. Odmietol, že by pre neho niečo vybavoval. Následne odstúpil z funkcie poradcu ministra. Takáča, ktorý zabezpečoval ochranu Harley Davidson Pubu, zastrelili v roku 2003. Pred niekoľkými dňami obvinili policajti člena jeho skupiny Iva Ružiča. Jakšíka zatkli v máji 2011 a obvinili z vydierania a ekonomickej kriminality. Vlani v marci ho súd prepustil na slobodu. Pamätá si len Žaluďa Postava bratislavského podsvetia Jozef Drag vlani pre Plus sedem dní hovoril, ako ho Kaliňák údajne v roku 2008 prijal do prísne tajného policajného útvaru. Mali sa dohodnúť, že bude zároveň policajt aj mafián. Drag opisoval ako cez neho policajti dostávali od Karola Mella informácie o zločinoch Mikuláša Černáka. Kaliňák ho označil za klamára. Vysvetľovať musel aj kontakt s bossom podsvetia Jozefom Svobodom zavraždeným v roku 2004. Jeho vdova opísala stretnutie v noci zo 17. na 18. apríla 2004 v bratislavskom Football Pube, kde oslavoval Smer volebné víťazstvo prezidenta Ivana Gašparoviča. „Bolo to také tajné stretnutie, kde sa manželovi vtieral do pozornosti,“ povedala o Kaliňákovi v roku 2004 časopisu .týždeň. „Tak toto si naozaj nepamätám, tá noc bola veľmi hektická, ale dosť o tom pochybujem, nepoznal som Jozefa Svobodu,“ reagoval vtedy Kaliňák, ktorý vždy popieral akékoľvek kontakty s podsvetím. Tvrdí, že v živote stretol iba jedného živého mafiána, a to Petra Steinhübela. „Rakúsky klient, pre ktorého som pracoval, si od neho prenajímal priestory, kde vyrábal sanitky.“ Bývalý policajný prezident Jaroslav Spišiak hovorí, že nikdy nezachytil informáciu o ministrovom prepojení na podsvetie. „Nič, čo by mohlo negatívne vplývať na jeho pozíciu. Za informácie v tomto kontexte nepovažujem klebety, ktoré neboli potvrdené alebo o ktorých sa preukázalo, že boli cielenými dezinformáciami. Takých bolo samozrejme veľa.“ Prvé podnikanie Okrem podnikania s Počiatkom sa vrhol aj do právnickej profesie. Špecializoval sa na protimonopolné právo a informačné technológie. Ako advokát robil viac významných fúzií. Pripravoval tiež internetovú stránku televízie Markíza. Pustil sa aj do obchodov s nehnuteľnosťami, pre jeden z nich ho vyšetrovala polícia. Detaily kauzy Kovošrot zverejnil exminister vnútra Vladimír Palko potom, čo na toto ministerstvo Kaliňák prišiel v roku 2006. Prípad vyzeral ako ukážkové tunelovanie pomocou konkurzu, no polícia na to nemala dôkazy. Majetok skrachovanej firmy Kovošrot skončil v rukách spoločnosti, ktorá mala toho istého konateľa - Elemíra Tichého. A prostredníkom bol práve Kaliňák ako konateľ firmy Krupp. Čo sa stalo? Kovošrot v roku 2000 podal sám na seba návrh na konkurz. Správca konkurznej podstaty Peter Szivós vypísal súťaž, do ktorej sa prihlásila iba jedna firma. Ponúkla 51 miliónov, ale nezaplatila potrebnú zábezpeku, preto bola súťaž zrušená. Do druhého kola sa už prihlásili dve firmy: Kaliňákov Krupp, ktorý ponúkal 25 miliónov korún, a piešťanský MP Holding. Ten núkal o päť miliónov viac, no napokon tiež nezložil zábezpeku. Jeho zástupca Jozef Drga hovoril, že ju nezaplatil, lebo sa bál zmanipulovaného konkurzu. Tvrdil tiež, že pracovníčka u správcu mu po vypršaní časovej lehoty na obálku potvrdila, že je jediným záujemcom. Obálku však nevedel vyšetrovateľom predložiť. Správcu Szivósa neskôr vyškrtli zo zoznamu správcov, lebo majetok začal predávať skôr, ako mu dal súd súhlas. Súd tiež konštatoval, že spôsob preberania obálok nevylučuje, že sa s nimi mohlo manipulovať. Súd zároveň povedal, že Szivós mal problémy aj v iných prípadoch. Vyšetrovaný bol aj Počiatek. Spolu s Robertom Pinterom figuroval v roku 1997 v kauze pochybného prevodu bytu v centre Bratislavy, ktorý pôvodne vlastnila dôchodkyňa Mária Fiderická. Tá tvrdila, že ju podviedli, keď jej medzi papiermi o poskytnutí pôžičky podstrčili na podpis kúpnopredajnú zmluvu a splnomocnenie pre Pintéra, aby konal vo veci prevodu bytu na Počiatka. Podozrenia sa nepodarilo preukázať. V septembri minulého roka Nový Čas informoval, že Pintér, ktorý s oboma ministrami vlastní reštaurácie, sa stal na ministerstve vnútra šéfom sekcie hnuteľného a nehnuteľného majetku. Zároveň ho prijali do polície a dostal hodnosť majora. Kaliňák to odôvodnil tým, že si vyberá ľudí, ktorým dôveruje. Po Ficovi najpopulárnejší „Jeho vstup do politiky ma prekvapil. Pokladal som ho viac za organizátora či manažéra ako za tvorcu myšlienok či politických ideí,“ hovorí Kresák. „Nebolo to celkom tradičné, že do politickej strany príde niekto, kto má dlhé vlasy a zosadne z harleya. Na druhej strane mal zdvorilé vystupovanie. Bol veľmi slušný k dievčatám a ako jeden z mála ľudí, ktorých poznám, nepil alkohol,“ spomína zakladajúca členka Smeru Monika Flašíková-Beňová, ktorá má stranícky preukaz s číslom 002. S Kaliňákom sa zblížili, bol jej svedkom na svadbe s Fedorom Flašíkom. Smer pozná od začiatku. Záleží na tom, či sa mu podarí každému ponúknuť takú funkciu, aby bol spokojný. V Smere má veľa ľudí veľké ambície. „On prišiel s návrhom, aby sme robili stretnutia s novinármi, rozprávali sa s nimi, robili vianočné večierky. Nepatrí k politikom, ktorí nechcú robiť rozhovory,“ vraví europoslankyňa. Prvýkrát sa stal poslancom v roku 2002. Smer zostal v opozícii a z neho sa stal na štyri roky predseda výboru pre obranu a bezpečnosť. Za ministra bol vymenovaný až v roku 2006 a opäť v roku 2012. Ako s predsedom výboru sa s ním zoznámil aj bývalý policajný prezident Spišiak, v tom čase prvý policajný viceprezident. „Prišiel na prieskum odpočúvacieho zariadenia pre kauzu odpočúvania SME. Zdal sa mi korektný. Pripadalo mi zaujímavé, že niekto taký je v Smere,“ hovorí Spišiak, ktorý teraz šéfuje bezpečnosti v Slovnafte. „Dokonca ako opozičný poslanec navrhol zvýšenie rozpočtu ministerstva vnútra na rok 2004 o 200 miliónov korún na boj s organizovaným zločinom. Parlament návrh schválil.“ Priateľské hodnotenia Kaliňák ho dvakrát odvolal z funkcie. Spišiak to neberie osobne, každý minister si podľa neho privedie nové vedenie. Dodnes sa s ním stretáva približne raz za dva mesiace. „Ministra zaujíma môj názor na veci v polícii a pre mňa je rozvoj polície dôležitejší ako osobná samoľúbosť.“ Hovorí, že majú korektné vzťahy. V odpočutom rozhovore medzi Kaliňákom a redaktorkou Pravdy Vandou Vavrovou pritom podpredseda Smeru v júli 2011 tlačil na to, aby denník na prvej strane informoval, ako Spišiak prekročil rýchlosť. „Dnes nie ste schopní naje...ť Spišiakovi, že išiel 130. To je neuveriteľné. Neuveriteľné. Naozaj neuveriteľné. Tomu proste prestávam rozumieť,“ vyčítal Kaliňák redaktorke, ktorú oslovoval Bejby. Spišiak sa na to Kaliňáka pýtal: „Povedal mi, že reagoval ako politik, nie ako minister. Zbláznil by som sa, keby sa ma malo všetko dotknúť. Pravda je taká, že sám som sa za to prekročenie rýchlosti hanbil a chcel som odstúpiť z funkcie, ale minister Lipšic ma od toho odhovoril.“ Spišiak viedol viac súdnych sporov s ministrovými podriadenými za vetu, v ktorej im vyčítal, že keď boli na riadiacich pozíciách v polícii, Karol Mello unikal. Súdy sa nakoniec skončili vzájomnou dohodou. Mella a slabý boj s organizovaným zločinom vyčíta Kaliňákovi aj Lipšic. „Vždy za jeho obdobia poľavil boj proti organizovanému zločinu. Išlo sa po menej vplyvných ľuďoch, nie po špičkách, ale to môže byť spôsobené aj tým, že to nie je jeho priorita.“ Polícia síce Mella na Belize chytila, ale podľa Lipšica to spravila tak, že bolo jasné, že ho odtiaľ tak skoro nedostaneme. Lipšic tiež hovorí, že podpredseda Smeru má niekedy „flexibilnejšie“ chápanie zákona. Keď napríklad polícia obvinila jeho blízkeho človeka Jankoviča, ktorý ako policajný viceprezident protizákonne vybavil vodičský preukaz známemu za prekročenie rýchlosti, Kaliňák to Lipšicovým ľuďom vytkol. Obhajoval to vraj tým, že keď je niekto dobrý policajt, môže si občas niečo vybaviť. Napriek kritike nepôsobia striedajúci sa ministri ako nepriatelia. Keď sa Lipšicovi narodilo druhé dieťa, Kaliňák mu z New Yorku priniesol body s logom newyorskej polície NYPD. „Keď sa narodí dieťa, zvykne sa poslať hromadná SMS všetkým, koho máte v mobile, takú som vtedy poslal, teda aj jemu. Bola to skôr náhodná situácia tým, že aj on vtedy čakal dieťa a bol práve v New Yorku,“ hovorí Lipšic. Kaliňák je podľa neho autenticky žoviálny a chce sa za každú cenu vyhnúť konfliktom. Svedčí o tom aj príhoda z parlamentu s Igorom Matovičom. Ich ostrý slovný súboj vyvrcholil tak, že sa líder Obyčajných ľudí rozbehol za stenu s tým, že sa idú biť. Keď tam prišiel, zostal prekvapený. „Potykajme si, ja som Robo,“ povedal mu namiesto bitky Kaliňák. „Bolo to tak, úplne ma tým odzbrojil,“ spomína Matovič. Za prvej Ficovej vlády prežil aj medzinárodný škandál, keď polícia v januári 2010 počas cvičenia zabalila cestujúcemu do Írska výbušninu. O hanbe informovali zahraničné médiá. Bolo to jedinýkrát, čo Kaliňák čelil odvolávaniu v parlamente. „Každý, kto robí, robí aj chyby. Minister vnútra je však veľmi dynamický človek, ktorý urobil pre tento rezort neopakovateľné veci,“ bránil ho Fico. Na mysli mal najmä vybudovanie Schengenu. Svojich chráni Vladimír Palko videl chybu polície aj v Kaliňákovej povahe: „Keď som sa stal ministrom, vyslal som signál, že vyžadujem disciplínu, poriadok a zodpovednosť. Kaliňák to označil za šírenie strachu s tým, že chce byť kamarát so všetkými, čo sa nie vždy dá. Výsledkom je atmosféra ľahostajnosti.“ Najvážnejšou Kaliňákovou kauzou je prípad Hedvigy Malinovej. Ako minister vystúpil v roku 2006 pred médiami s premiérom Ficom a tvrdil, že si študentka vymyslela, že ju cestou na skúšku v Nitre zbili. Ukazoval jej blúzku a pomenoval viaceré dôkazy, ktoré polícia získala. Prípad dodnes nie je uzavretý. „Keby som mala povedať, na koho sa najviac hnevám, tak na ministra Kaliňáka. Dodnes využíva každý moment, každú príležitosť na to, aby si do mňa kopol. Keby som ho stretla, tak by som mu povedala jednu vetu, že mu prajem, aby prežil všetok ten smútok, všetku tú bolesť, ktorú prežívali moji rodičia, odkedy ma prepadli. Nič iné,“ povedala v októbri 2012 Žáková Malinová na verejnej diskusii. Aj vtedajší hovorca ministra Erik Tomáš v roku 2012 uznal, že tlačovka „bola zbytočne dlhá a bolo tam povedaných zbytočne veľa vecí“. Kaliňák dodnes trvá na tom, že nič zlé neurobil a Žákovú Malinovú nazýva klamárkou. Polícia kauzu nevyšetruje, rieši ju už len Generálna prokuratúra. Kaliňákovi sa darí chrániť nielen seba, ale aj svojich spojencov. Keď médiá zverejnili fotku šéfa vojenského spravodajstva Ľubomíra Skuhru s pravou rukou Jána Slotu Georgeom Gansém, bránil ho ako najlepšieho spravodajcu, akého kedy Slovensko malo. Skuhra kedysi v SIS pracoval s jeho manželkou. Bývalý novinár a príslušník SIS Peter Tóth tvrdí, že obaja boli súčasťou komanda, ktoré malo priviesť svedka únosu Michala Kováča mladšieho Oskara Fegyveresa zo Švajčiarska, kde sa ukrýval. Napokon sa vrátili bez neho. Kaliňák sa k tomu nechce vyjadrovať, v minulosti Fegyveresa zamestnal na polícii, bol mu na svadbe a finančne mu pomohol, čo SME potvrdil samotný Fegyveres. Akčný minister vždy vyrazí tam, kde sa stane veľké nešťastie. Foto: archív TASR Kto bude premiérom? Patrí k najbohatším ministrom Ficovej vlády. Za rok 2012 zarobil z výkonu verejnej funkcie 36 336 eur, mimo tohto výkonu 222 869 eur. Podrobne rozkryť svoj majetok odmieta. Tvrdí, že asi polovicu zo zisku predstavujú obchody na burze, kde vlastní akcie viacerých významných spoločností, napríklad bánk alebo mobilných operátorov. Zvyšok tvoria obchody s nehnuteľnosťami alebo komoditami. On sám hovorí, že na Slovensku je väčšinovým vlastníkom približne desiatich spoločností, zvyšných 30 vlastní ako menšinový spolumajiteľ. Po Ficovi je najpopulárnejším politikom Smeru. V posledných voľbách získal šéf strany 762 360 preferenčných hlasov, Kaliňák 485 594. Tretí Pavol Paška, o ktorom sa tiež hovorí ako o možnom premiérovi, ich dostal 273 540. „Fico si myslí, že by to mal byť Kaliňák a vysvetľuje to práve touto jednoduchou matematikou,“ povedal SME zdroj z prostredia Smeru. „Časť strany však o tom pochybuje práve kvôli Kaliňákovmu podnikateľskému pozadiu.“ Flašíková-Beňová si myslí, že má šancu. „Smer pozná od začiatku a z Fica má to, že vie udržať konsenzus. Bude záležať na tom, či sa mu podarí každému ponúknuť takú funkciu, aby bol spokojný. Smer je veľká strana a je v nej veľa ľudí s veľkými ambíciami.“ Kaliňák má s predsedom priateľský vzťah, boli spolu na dovolenke, hovorí o ňom ako o staršom bratovi. Nikdy nemali otvorený konflikt. Dobré vzťahy sa snaží udržiavať aj s Pavlom Paškom a Marekom Maďaričom. Je však vraj vylúčené, aby bol Kaliňák premiérom a Paška ministrom, čím by mu bol vlastne podriadený. Paška rozhovor pre SME odmietol. V Smere sa spoliehajú aj na to, že Fico sa zo strany úplne nestiahne a zostane neformálnym lídrom. „Nikto nevie, aké to v skutočnosti bude, určite sa to zmení, ale pre kohokoľvek, kto by sa stal premiérom, bude Fico jednoznačne najlepším poradcom,“ povedal SME zdroj z vedenia. „Politický pragmatizmus už ovláda veľmi dobre, čo pokladám za veľkú škodu,“ hovorí o Kaliňákovi Kresák. „Ešte stále nedosiahol úroveň samoľúbosti a neomylnosti súčasného premiéra. V politike ho však pokladám za dobrého žiaka, čo ma nenapĺňa veľkým optimizmom.“ Kaliňák: Policajtov a Rómov z Moldavy nedávajte na jednu úroveň, uráža ma to 23. 1. 2014 Monika Tódová, Matúš Burčík http://www.sme.sk/ Chodorkovskij sa v Berlíne stretol so svojím synom Pavlom - Omilostený ruský oligarcha Michail Chodorkovskij sa v Berlíne stretol so svojím najstarším synom Pavlom a s rodičmi. Povedala to v sobotu v rozhlasovej stanici Echo Moskvy jedna z hovorcov Chodorkovského Olga Pispanenová. „Syn Michaila Borisoviča Pavol sa už so svojím oteckom zišiel. Momentálne sú spolu v Berlíne,“ povedala Pispanenová bez toho, aby uviedla, kedy presne sa otec so synom stretli. „Otec je konečne slobodný, rodina je konečne pohromade,“ vyhlásil oligarchov syn Pavel behom krátkeho stretnutia s novinármi. Chodorkovskij strávil noc v najznámejšom berlínskom hoteli Adlon oroti Brandenburskej bráne. Pispanenová ďalej potvrdila, že Chodorkovského rodičia Marina a Boris sa chcú v Berlíne so synom stretnúť a „objať ho“. Podľa DPA, ktorá sa odvoláva na zdroj blízky rodine, rodičia v soboru pristáli na berlínskom letisku. Pricestovali údajne pravidelným spojom z Moskvy a chcú so synom stretnúť. Ruská televízna stanica Rossija 1 odvysielala rozhovor s matkou Chodorkovského, ktorá povedala, že nevie, čo bude nasledovať v najbližších hodinách. „Znášala sme žiaľ, ale je tiež ťažké zniesť tú radosť,“ zverila sa Marina Chodorkovská, ktorá podľa médií trpí rakovinou. Perný deň Chodorkovského čaká v nedeľu, na kedy si naplánoval tlačovú konferenciu. Jeho prvé stretnutie s novinármi sa uskutoční v súkromnom Múzeu Berlínskeho múru u niekdajšieho berlínskeho hraničného prechodu Checkpoint Charlie o 13.00. V múzeu sú už niekoľko rokov dve miestnosti vyhradené práve Chodorkovskému. Sú tu fotografie z procesu, bunda, v ktorej bol zatknutý, aj rukopis pripravený záverečnou obhajobou. Priamy prenos z Berlína plánuje podľa DPA niekoľko televízií vrátane ruských. Chodorkovskij sa v Nemecku, kam pricestoval v piatok po desaťročnom väznení, chce stretnúť aj s ďalšími členmi rodiny. Do Berlína má okrem rodičov oricestovať zo Švajčiarska aj manželka. V sobotu popoludní sa má Chodorkovskij stretnúť s Marieluise Beckov zo strany Zelených, ktorá sa roky zasadzovala o prepustenie tohto kritika Kremľa. „Po desiatich rokochsi teraz užívam neuveriteľný pocit slobody,“ povedal Chodorkovskij v krátkom telefonáte s moskovským opozičným časopisom The New Times. Povedal tiež, že chce podporiť ruských väzňov. „Zostáva ešte veľa práce, prepustiť kritikov, ktorí sú ešte vo väzení, predovšetkým Platóna Lebedeva,“ zmienil svojho bývalého obchodného partnera. Práve vážny zdravotný stav jeho 80-ročnej matky bol údajne hlavným dôvodom, prečo Chodorkovskij požiadal o milosť, ktorej ruský prezident Vladimir Putin prekvapivo vyhovel. Chodorkovskij je v Nemecku vítaný Berlín v piatok oznámil, že Nemecko „pôsobilo v zákulisí“ v prospech oslobodenia Chodorkovského. Intenzívne sa vraj jeho osudom zaoberal bývalý minister zahraničia Hans-Dietrich Genscher s podporou nemeckého ministerstva zahraničia a kancelárky Angely Merkelovej. Kedysi najbohatšieho Rusa odsúdili za daňové úniky, privatizačné podvody, pranie špinavých peňazí a spreneveru. Ruská opozícia ho ale považovala za politického väzňa a obeť Putinovho režimu. Nemecká tlač v sobotu uvítala, že sa kritik Kremľa niekoľko hodín po prepustení uchýlil práve do Nemecka. Podľa najčítanejšieho denníka Bild sa z toho „môže len radovať každý, kto má aspoň trochu zmysel pre spravodlivosť“. Denník Frankfurter Allgemeine Zeitung dúfa, že Nemecko Chodorkovskému ponúkne, aby v krajine už zostal. „Je dobre, že mohol prísť k nám. A ak si bude priať u nás zostať, mali by sme mu to umožniť. Na rozdiel od (Edwarda) Snowden si zaslúži našu pohostinnosť,“ píše FAZ. Oligarcha vraj stámilióny eur nemá Michail Chodorkovskij je údajne aj po likvidácii ropného koncernu Jukos a desiatich rokoch strávených za mrežami stále dosť bohatý, napísala agentúra DPA. V ruských médiách sa opakovane objavujú odhady, že kedysi najbohatší muž Ruska disponuje 200 miliónmi eur. Oficiálne údaje o Chodorkovského majetku nie sú k dispozícii. Donedávna najznámejší väzeň Ruska si však vždy najíma najlepšie a tiež najdrahších právnikov a dlhodobo mu v „informačnej vojne“ s Kremľom pomáhajú drahé PR firmy, podotýka DPA. Na otázku, či je stále miliardárom, Chodorkovskij v roku 2011 prostred­níctvom svojej internetovej stránky odpovedal: „Zábavná otázka. Spýtajte sa žalobcov. Tí vedia všetko. Sám by som to rád vedel.“ Právnici 50-ročného oligarchu tvrdia, že ich klient už miliardy nemá. Podľa DPA to ale možno hovoria len s ohľadom na obrovské požiadavky ruského štátu, ktorý Chodorkovského nechal odsúdiť v kontroverznom procese. Chodorkovského syn Pavol, žijúci v New Yorku, v októbri ruskej rozhlasovej stanici Echo Moskvy povedal, že z majetku 15 miliárd dolárov, ktoré vlastnil jeho otec ešte v roku 2003, zostalo „pomerne málo prostriedkov“. ČTK 21.12.2013 Kto je s kým rodina na našich súdoch - Keď pred tromi rokmi bývalá ministerka spravodlivosti Lucia Žitňanská ohlasovala zmeny v súdnictve, jedným z jej hlavných cieľov bolo bojovať proti rodinkárstvu. „Justícia klonuje sama seba... Nehovorím, že deti právnikov a sudcov sú horšie. Ale právnické gény nie sú dedičné. Nie je to fér voči ostatným uchádzačom. Súd nie je súkromná právnická prax," povedala. Branislav Harabin, vyšší súdny úradník na bratislavskom krajskom súde a syn predsedu Najvyššieho súdu, problém rodinkárstva v justícii nevidí. „Toto je trápna populistická téma hŕstky politikov, ktorí nevedia riešiť ťažkú sociálnu situáciu občanov a navyše reálnu prácu v súdnictve nepoznajú... Rozhodne odmietam akúkoľvek diskrimináciu kohokoľvek len preto, že jeho rodič je sudca." Rozsah rodinných vzťahov na súdoch nebol jasný, kým ex-ministerka Žitňanská nezaviedla povinnosť pre sudcov deklarovať mená blízkych osôb v justícii v ich majetkových priznaniach. Vďaka nášmu novému portálu Otvorenesudy.sk sú dáta konečne prístupné aj v tabuľkovej forme - a dá sa z nich teda vyčítať, ako to s rodinami na súdoch vlastne je. Každý piaty Zo sudcovských priznaní za minulý rok vyplýva, že z 1383 aktívnych sudcov, ktorí minulý rok podali majetkové priznanie, má blízky rodinný vzťah k inému sudcovi či zamestnancovi na súdoch 277 z nich, čiže každý piaty. Len sedem zo 64 slovenských súdov (teda okresných, krajských, Najvyššieho a Špeciálneho) nemá v zamestnaní ani jedného sudcu, ktorý by mal aspoň jedného blízkeho niekde v justícii. Ide o súdy v Leviciach, Veľkom Krtíši, Revúcej, Komárne, Ružomberku, v Malackách a v Senici, teda o relatívne malé súdy. Blízke osoby sa nahlasujú v každoročných majetkových priznaniach. Sudcovia majú uviesť osoby, ktoré sú sudcami, zamestnancami súdov alebo ministerstva či organizácií v pôsobnosti ministerstva (napr. aj väznice). Za blízku osobu sa považujú príbuzní v priamom rade (rodičia, deti, vnúčatá) ako aj súrodenec či manžel. Respektíve osoby, ktoré sú v podobne blízkom vzťahu. Sudcovia vo výkazoch ale nemusia konkrétne uviesť, aký presne vzťah príbuznosti to je. Z deklarovaných 276 rodinných vzťahov ide v 55 percentách prípadov o vzťah k ďalšiemu sudcovi. Ďalšia pätina vzťahov sa týka vyšších súdnych úradníkov. Zvyšok sú najmä vzťahy k administratívnych pozíciám ako sú asistenti či súdni tajomníci. Porovnávanie dát zo sudcovských priznaní poukazuje aj na logické rozpory. Košická krajská sudkyňa Slávka Maruščáková priznala Iva Maruščáka zo svidníckeho súdu ako svoju blízku osobu, on ju ale nie. Podobne sudca z Popradu Peter Koman vo výkaze priznal Bohuslava Toporcera zo súdu v Starej Ľubovni, ten ho ale za blízkeho neoznačil. Je preto pravdepodobné, že počet príbuzenstiev je ešte o niečo vyšší, ako ukazujú oficiálne údaje. Poukazuje to aj na slabú kontrolu Súdnou radou, ktorá dáta prijíma a zverejňuje. Vyhodňare šebe žiju jak jedna rodzina Ako ukazuje interaktívna infografika (kliknutie na značku súdu vám ukáže prepojenia a mená rodinných blízkych), celkovo je vzhľadom na počet a veľkosť súdov najviac rodinných prepojení na východe Slovenska. Nenájdete tam jediný súd, ktorý by nemal aspoň jedného zamestnanca s ďalším blízkym v súdnictve. Rekordérom je košický krajský súd, kde zo 67 sudcov má blízku rodinu na súdoch na východe Slovenska 22 sudcov. Trinásť z nich má príbuzných priamo na ich pracovisku. http://sudy.transparency.sk/ Sám predseda krajského súdu Imrich Volkai má na súde ženu (radca) i nevestu (vyšší súdny úradník), jeho dcéra a jej manžel sú zase sudcami na košických okresných súdoch (a Volkaiov syn pracoval u otca do roku 2011, kedy ho Dobroslav Trnka vymenoval za okresného prokurátora). Sudcovia z košického krajského súdu majú zároveň rodinne blízkych na všetkých troch okresných košických súdoch, na krajskom i okresnom súde v Prešove a tiež na okresných súdoch v Svidníku a Michalovciach. Sudca Imrich Volkai bol sudcami aj s odporúčaním Štefana Harabina zvolený za člena Súdnej rady, najvyššieho sudcovského orgánu, v júni minulého roka. Vzťahy naďalej Mimochodom, poslednú várku nových sudcov vymenoval prezident práve pred mesiacom. Z osemnástich nových sudcov sú minimálne štyria, ktorí už majú blízkych príbuzných za sudcov. Jeannette Hajdinová nastúpila na okresný súd Bratislava 1 (jej príbuzná Mária Hajdinová robí sudkyňu na kraji v Bratislave), Silvia Kysucká v Považskej Bystrici (príbuzný Libor Kysucký je sudcom na tamojšom súde), Marek Bujňák v Prešove (príbuzný Štefan Bujňák je predsedom súdu vo Svidníku) a Anna Monoková začala súdiť vo Vranove (Vladimír Monok je sudcom v Prešove). Zdá sa, že na dedičnosť právnických génov na východe by sa mohli pozrieť aj nejaké kapacity na genetiku zo zahraničia. Gabriel Šípoš, Samuel Spáč a autor vizualizácie Peter Klátik P.S. Pozrite si príbuzenské vzťahy sudcov aj vo vašom okolí na interaktívnej mape Slovenska. Čítajte viac: http://transparency.blog.sme.sk 20.11.2013 SME Klaus dostal v USA medailu za boj proti komunizmu, historik žasne - Podľa riaditeľa organizácie Post Bellum mapujúcej osudy bojovníkov proti komunizmu muselo dôjsť k omylu. PRAHA. Bývalý český prezident Václav Klaus prevzal vo Washingtone Trumanovu-Reaganovu medailu slobody, ktorú každý rok udeľuje organizácia Victims of Communism Memorial Foundation. Medailu získal v minulosti napríklad bývalý poľský prezident Lech Walesa, zosnulý pápež Ján Pavol II. či česká politička a obeť justičnej vraždy pri komunistických politických procesoch Milada Horáková. Podľa spoločnosti Post Bellum však v prípade Klausa musí ísť o omyl. Informoval o tom v stredu spravodajský portál iDNES.cz. Americká organizácia udeľuje ocenenie osobnostiam, ktoré prejavili celoživotnú oddanosť slobode a demokracii a boli vždy odporcami komunizmu aj iných foriem tyranie. Klaus sa počas svojho prejavu pri preberaní ceny poďakoval za pripomínanie obetí komunizmu. "Komunizmus nesmie byť zabudnutý. Tragédie, ktoré sú s ním spojené, nesmú byť marginalizované, nesmú byť politicky korektne dezinterpretované, či dokonca ospravedlňované, nesmú byť pokladané za neopakovateľný výstrelok, ku ktorému došlo viac-menej náhodou," povedal Klaus. Český exprezident v prejave zdôraznil, že teraz "musíme prichádzať do styku s komunizmom v jeho novom preoblečení, v nových šatách, ktoré sú občas také elegantné a farebné, že zakrývajú ich skutočný obsah". Mikuláš Kroupa, riaditeľ organizácie Post Bellum mapujúcej osudy bojovníkov proti komunizmu, sa však pozastavil nad udelením medaily práve Klausovi. "Verím, že došlo k poľutovaniahodnému omylu. Či dokonca ide o nemiestny vtip. O odbojárskej či akejkoľvek protikomunistickej aktivite, o boji za slobodu a demokraciu Václava Klausa za komunizmu mi nie je nič známe," uviedol Kroupa. Podľa neho musel byť inštitút Victims of Communism Memorial Foundation zámerne zle informovaný. Kroupa vidí jediné riešenie - že Klaus medailu vráti a inštitút sa ospravedlní českým skutočným protikomunistickým odbojárom a odporcom, ktorí svojimi činmi obhajovali ľudské práva a nasadzovali pritom svoje životy. Klaus sa vracia z USA do Prahy v nedeľu 13. októbra, informoval web iDNES.cz. 10.10.2013 TASR Nájsť Mečiara je nemožné, z minulosti už nič vysvetľovať nemusí - Preverovanie pôvodu majetku Vladimíra Mečiara sa skončilo, polícia nič čudné nenašla. „Bude vykonávanie funkcie premiéra noblesou a slávou alebo skôr krížom?“ pýtal sa Mikuláš Dzurinda pred pätnástimi rokmi, keď sa podarilo zosadiť vládu Vladimíra Mečiara. Kľúčové voľby 25. a 26. septembra 1998 HZDS síce vyhralo, ale vládu zostaviť nedokázalo. Moc prevzala koalícia SDK, SDĽ, SOP a SMK Odkedy Mečiar nedávno prišiel aj o funkciu šéfa HZDS, na verejnosti sa neukázal. Bývalého premiéra nikto v poslednom čase nevidel. Je vraj niekde na Slovensku, ale nie doma v Elektre v Trenčianskych Tepliciach ani v Dolnej Porube, ktorej veľkú časť skúpil. Kde sa nachádza, vedia asi len jeho najbližší a ochranka, tí však mlčia. Keď bývalý minister financií a ešte stále europoslanec Sergej Kozlík pred niekoľkými týždňami vysvetľoval neúčasť Mečiara na „prelomovom“ republikovom sneme HZDS, spomínal liečenie v Dudinciach. Kozlík by o tom niečo mohol vedieť. Neopustil Mečiara, keď Slovensko opúšťali humoristi, ani po posledných voľbách, keď humor definitívne opustil aj Mečiara. Stiahnuté vlajky Čo spáchali Mečiarizmus •počas noci dlhých nožov v roku 1994 HZDS za noc ovládlo štátne firmy a iné dôležité posty, •syna prezidenta Michala Kováča v roku 1995 zavliekli do Rakúska, únos vraj organizovala SIS, •v Bratislave vybuchlo auto s Róbertom Remiášom, priateľom korunného svedka v prípade únosu Kováčovho syna, •v roku 1996 nezákonne zbavili mandátu poslanca Františka Gauliedera, •minister vnútra Gustav Krajči v roku 1997 zmaril referendum o vstupe do NATO a priamej voľbe prezidenta, •Mečiar amnestoval činy súvisiace s únosom. Cestu do Elektry miestni stále poznajú, no nikto ho už dávno nevidel. Najčastejšie odpovedajú, že je asi v Bratislave. Vlajky na Elektre boli v stredu stiahnuté, čo podľa niektorých obyvateľov znamená, že nie je doma. Staršia pani, ktorá z dvora vidí priamo na Mečiarovu vilu, hovorí, že je to hlúposť. Vraj ich sťahujú, keď je veľký vietor. Osadenstvo vily zvyklo komunikovať cez elektronického vrátnika. Teraz to nebolo treba. „Nie je tu, nenájdete ho. Zbytočne budete čakať,“ povedal muž obklopený tromi Mečiarovými psami z terasy. „Ani na chate v Porube nie je. Neviem, kde je.“ Sused, starší pán z vedľajšej ulice, hovorí, že Mečiar býva doma, ale už ho dávno vonku nevidel. Zhovorčivejšia susedka spod slnečníka potvrdzuje existenciu Vladimíra Mečiara. „Ale, pravdaže, že som ho videla. Keď ide okolo autom, aj mi zakýva.“ Staršia pani vedela, že Mečiar už nie je predsedom HZDS. „Myslím si, že to tak chcel. Píše knihu. Takto mu je dobre.“ V časoch najväčšej Mečiarovej slávy vraj bývalo pred Elektrou rušnejšie. „Prišiel autobus žien, spievali mu pod oknami ako na púti,“ hovoril sused pred rokom. Možno ešte rušnejšie bolo v Elektre, keď po Mečiara v roku 2000 prišli kukláči. No hoci jeho vládnutie bolo spojené s množstvom podozrení, na súd sa nedostalo žiadne. Pamätná reakcia Mečiara na otázku o Elektre Dreva má dosť Mečiar nebol v stredu ani v Dolnej Porube. Pred časom tam postupne skúpil domy, polozrúcané chalupy a veľa pozemkov. Miestni ho už dávno nevideli. Staršia pani zdvihne ruku, urobí ňou široký oblúk a hovorí, že toto všetko je jeho. „Aj pálenica.“ Podľa Mečiarových zásob bude zima dlhá. Pri chalupe má poukladané vysoké kopy dreva. Nič iné sme nevideli, lebo ďalej sme sa nedostali. „Vladimír Mečiar tu nie je ani nebude,“ privítal nás vysoký muž v čiernom tričku s tvárou aj hlasom podobným Mečiarovi. Krátky rozhovor ukončil oznamom, že sme na súkromnom pozemku. galis.jpg Voľby v roku 1998 odhalili aj to, že slušnejšia časť Slovenska nie je až taká slušná, ako si o sebe myslela, píše Tomáš Gális Čítajte komentár (piano) >> -------------------------------------------------------------------------------- Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz Polícia je spokojná Odkiaľ vzal peniaze na Elektru či pozemky a chalupy v Dolnej Porube, už Mečiar nebude musieť vysvetľovať. Úrad boja proti organizovanej kriminalite podľa informácií SME nedávno uzavrel prešetrovanie niekdajšieho trojnásobného premiéra podľa zákona o preukazovaní pôvodu majetku s tým, že nič protizákonné nezistil. „Polícia neposkytuje informácie ku konkrétnym osobám,“ reagovala hovorkyňa policajného prezídia Andrea Dobiášová. Niekdajší šéf HZDS sa vlani sťažoval na preverovanie jeho majetkov. „Už je mi to jedno, či je to Dzurinda, či je to Fico, furt je voči mne rovnaký postoj zneužitia štátnej moci.“ V stredu nebolo Mečiara možné zastihnúť ani cez bývalú asistentku či centrálu strany, ktorú založil. Remiášová: Od Mečiara sa nič nezmenilo Pýtali, či sa Slovensku podarilo vyrovnať s dedičstvom mečiarizmu. dzuri.jpgMikuláš Dzurinda, bývalý premiér, predseda SDK a SDKÚ Príbeh Slovenska po voľbách v roku 1998 je pre nás povznášajúci, pre mnohých v zahraničí bol inšpirujúci. Mal by byť inšpirujúci aj dnes. Je však mnoho signálov, ktoré svedčia o úpadku alebo stagnácii. Opäť sa forsíruje jediná pravda a diskusia ustupuje diktátu. schmo.jpgBrigita Schmögnerová, bývalá ministerka financií za SDĽ, dnes vysokoškolská učiteľka Voľby v roku 1998 boli kľúčovým krokom z hľadiska budúceho politického, hospodárskeho, sociálneho i kultúrneho rozvoja Slovenska. I keď nasledujúcich pätnásť rokov zďaleka nepredstavovalo priamočiary pohyb vpred, nikdy sme sa už ne­vrátili do pomerov mečiarizmu. carno.jpg Ján Čarnogurský, bývalý predseda KDH, kandidát na prezidenta Veľmi dobre. Mečiarizmus nás viedol do izolácie, ktorú sme prekonali voľbami v roku 1998. Slovensko sa po nich stalo členom EÚ, NATO a OECD. remia.jpg Anna Remiášová, matka Róberta Remiáša Nič sa nezmenilo, pretože ťažké zločiny spáchané Mečiarom a jeho kumpánmi, ktorí pod rúškom privatizácie rozkradli majetok národa, sa nikdy nevyšetrili, tak ako sa nepotrestal únos a politická vražda. V roku 1998 nová vláda prisľúbila nastolenie spravodlivosti, nič však nedoriešili. Dnes po pätnástich rokoch má väčšina politikov špinu za nechtami, takže nepôjdu proti sebe. Nastolenie spravodlivého metra pre každého rovnako by ich takisto zasiahlo. srholec.jpgAnton Srholec, kňaz a občiansky aktivista Vyrovnať sa s mečiarizmom je ako vyrovnať sa s komunizmom. V oboch prípadoch ide o vládu jedného muža, vládu jednej strany a schopnosti beztrestne rozkrádať a nehľadieť na svedomie. Nevyrovnali sme sa, naopak, zdá sa mi, akoby táto deformácia stále rástla a dostávala nové podoby. Riešením je jedine demokratická spoločnosť, v ktorej musia byť prísne zachovávané pravidlá, zákony a mantinely. 25. 9. 2013 20:02 | Daniel Vražda, Mária Benedikovičová Kto je Jozef Brhel - Jozef Brhel je v politických kuloároch označovaný za mocného muža v pozadí vládneho Smeru-SD. Mediálnemu záujmu sa Brhel už roky vyhýba a o svojich aktivitách v biznise hovorí nerád. Napriek tomu ho v roku 2011 český časopis Týden zaradil do svojho zoznamu najbohatších Čechov a Slovákov, kde spomedzi Slovákov obsadil 11. miesto. Vlani sa navyše HN podarilo zistiť, že stojí za viacerými energetickými firmami. Na konferencii izraelského Inštitútu pre export a medzinárodné korporácie v Tel Avive totiž bola pod spoločnosťami ako Alter Energo, E-Group, Pow-en či PATRIA Consulting & Development uvedená ako jediná kontaktná osoba práve Jozef Brhel. Brhel začal svoju kariéru v roku 1995, keď sa v období tretej Mečiarovej vlády stal štátnym tajomníkom na ministerstve hospodárstva. Ako poslanec za Mečiarovo HZDS pôsobil v parlamente aj počas dvoch vlád Mikuláša Dzurindu, no v roku 2003 hnutie opustil a stal sa nezávislým poslancom. Z politiky sa Brhel vytratil v roku 2004, keď sa vzdal poslaneckého mandátu. O Brhelovi sa v politických kuloároch hovorí ako o vplyvnom mužovi v pozadí Smeru-SD. S Ficovou stranou ho podľa týždenníka Plus 7 dní spojil aj poslanec za HZDS Jaroslav Jaduš. Ten v roku 2005 tvrdil, že „pre ľudí ako Ivan Kiňo, Ján Gabriel či Jozef Brhel bol Smer vedľajšou investíciou, ak by sa HZDS nedostalo po voľbách do vlády“. Jeho silnú pozíciu v strane potvrdili i uniknuté depeše z americkej ambasády na Slovensku, ktoré zverejnila stránka WikiLeaks. Tie Brhela označili za jedného z hlavných sponzorov Smeru. Brhel sa v podnikaní orientuje na informačné technológie a projekty solárnych elektrární. 20.05.2013 HN Americká neziskovka živí Lipšica lepšie ako parlament - Daniel Lipšic zarobil na právnom poradenstve a službách 78-tisíc eur. Práca v neziskovke môže vynášať viac ako politika. Platí to prinajmenšom pre šéfa Novej väčšiny Daniela Lipšica (na snímke), ktorý za viac než pol roka práce vo viedenskej pobočke americkej neziskovky Alliance Defending Freedom zarobil na právnom poradenstve a službách 78-tisíc eur. Bočný príjem, ktorý Lipšic priznal pre HN, prevyšuje aj jeho celoročný ministerský, a neskôr poslanecký zárobok (54-tisíc eur). Daniel Lipšic. TASR/P.Funtál Neziskovka sa angažuje v kresťanských témach, zastáva konzervatívne hodnoty. Lipšic tak v spore pred maďarským súdom kritizoval komerčné využívanie ľudských kmeňových buniek a v spore na Európskom súde pre ľudské práva v Štrasburgu sa zasa postavil proti právu homosexuálnych párov na adopciu. S Lipšicovými právnymi službami sú v Alliance zjavne spokojní. „Protistrana strávila množstvo času oponentúrou voči argumentom, ktoré predniesol Daniel,“ píše sa na stránke neziskovky. Termín na podávanie majetkových priznaní uplynie dnes. Majetkové priznania sa zverejňujú na webe parlamentu až niekoľko mesiacov po ich odovzdaní, viacerí politici však HN svoje príjmy prezradili aj tak. Lipšic nad rámec zákona uviedol aj to, že má na účte 43-tisícový zostatok. Zvyšok majetku sa nezmenil – automobil značky Mazda a zariadenie bytu. Šéf NOVA minulý rok nebol zďaleka jediný politik, ktorý mimo verejnej funkcie získal viac, než mu poslal štát. Predseda SaS Richard Sulík zarábal na mnohých frontoch – okrem poslaneckého platu dostal 64-tisícovú splátku za predaj firmy FaxCopy a na účet mu prišli aj 20-tisícové dividendy. Fandia bavorákom Hoci sa Sulíkovi nepodarilo zachrániť európskym daňovým poplatníkom 350-miliárd eur, ako to tvrdil po neschválení eurovalu v októbri 2011, na neochvejnom postoji predsa len získal. Nemecká Hayekova nadácia mu za kritický postoj k eurovalu udelila Hayekovu medailu a s ňou aj 10-tisícovú prémiu. Sulík si doprial nové auto – kabriolet BMW trojkového radu. Jeho kolegovi z opozície Ivanovi Miklošovi (SDKÚ-DS), ktorý je známy tým, že vlastní množstvo pozemkov, lesov a záhrad, sa rozrástol majetok o byt v bratislavskom Starom Meste a auto. „Ide o osobný automobil značky BMW radu 5,“ odkázal po asistentke. Okrem príjmu z funkcie zarobil aj 3,5 tisíca eur na prenájme bytu a účasti v projekte svetovej banky. Predaj bytu vynáša Jeden z najvyšších príjmov mal minulý rok Martin Chren z SaS, na účte mu okrem poslaneckého platu pribudlo aj 85-tisíc, ktoré získal z predaja bytu a podielu vo firme. Zarobiť mohol ešte viac, keby si vyplatil dividendy zo svojej eseročky, no tentoraz nechal peniaze vo firme. Medzi najchudobnejších poslancov patrí Igor Matovič – majetok dávnejšie prepísal na manželku a vraví, že aj výplata mu chodí na jej účet. „Ja som nesvojprávny, nemám platobnú kartu ani účet v banke,“ povedal pred časom HN. 2. 4. 2013 Peter Tkačenko hnonilne.sk Zomrel ruský miliardár Berezovskij, okolnosti smrti sú nejasné - Známy ruský miliardár a bývalý mediálny magnát Boris Berezovskij zomrel vo veku 67 rokov vo svojom exile pri Londýne. Informovala o tom britská stanica BBC i ruská televízia RT s odvolaním sa na príbuzných a právnika zomrelého. Britská polícia sa k smrti známeho oponenta ruského prezidenta Vladimira Putina Zatiaľ nevyjadrila a podľa príbuzných smrť vyšetruje. Berezovského našli mŕtveho vo svojom dome v grófstve Surrey juhovýchodne od Londýna. Príčina jeho smrti zatiaľ nie je známa. Berezovskij sa z vplyvného „oligarchu“ a spojenca Kremľa stal po nástupe Vladimira Putina k moci nežiaducim a od roku 2000 žil vo Veľkej Británii, kde prežil mnoho pokusov o atentát vrátane bombového útoku. Bola to samovražda, tvrdí Berezovského advokát Známy moskovský právnik Alexander Dobrovinskij, ktorý magnáta dobre poznal, si myslí, že Berezovskij spáchal samovraždu. „Mal som práve telefonát z Londýna. Boris Berezovskij spáchal samovraždu. Bol to komplikovaný človek,“ napísal Dobrovinski na svojej sociálnej sieti. Bývalý šéf ruského vydavateľstva Kommersant Publishing House Damian Kudrjavcev uviedol, že Berezovskij zomrel o 11.00 miestneho času. Kudrjavcev na Twitteri napísal, že sa nenašli žiadne známky násilnej smrti. Podľa ďalších zdrojov našli Berezovského v kúpeľni. V posledných týždňoch údajne utrpel niekoľko srdečných príhod. Berezovského depresie mohli súvisieť so stratou majetku. Minulý rok v auguste prehral súdny spor s ruským miliardárom a vlastníkom londýnskeho futbalového klubu Chelsea Romanom Abramovičom o vlastníctvo ruskej ropnej spoločnosti Sibneft, v ktorom išlo o viac ako päť miliárd dolárov. Berezovskij tvrdil, že ho Abramovič zastrašovaním nútil predať svoje akcie ropnej spoločnosť Sibneft za zlomok skutočnej hodnoty. Jeho tvrdenie označil londýnsky súd za nedôveryhodné a prikázal mu, aby Abramovičovi zaplatil odškodné 56 miliónov dolárov, píše RT. Osudnou sa mu stala kritika Putina Berezovskij získal obrovský vplyv a majetok za úradovania prezidenta Borisa Jeľcina. Vlastnil podiely v niekoľkých bankách, ropných a leteckých spoločnostiach a predovšetkým v médiách. Koncom 90. rokov však musel v Rusku stále častejšie čeliť škandálom okolo svojich podnikateľských aktivít vo firmách Sibneft, Aeroflot a televízii ORT. Jeho osud spečatila skutočnosť, že sa postavil proti Putinovi a stal sa jeho hlasným kritikom. Berezovskij sa zbavil významnej časti majetku a odišiel do Veľkej Británie, kde získal v roku 2003 azyl. Stal sa potom veľkým kritikom Putina a spolupracoval napríklad s ruským agentom Alexandrom Litvinenkom, ktorý zomrel v novembri 2006 v Londýne na otravu ožiarením. V Rusku Berezovského odsúdili na šesť rokov za rozkrádanie majetku leteckej spoločnosti Aeroflot, na 13 rokov za údajné vytunelovanie automobilky Autovaz a bol tiež obvinený z pokusu o štátny prevrat a ďalších trestných činov. Kto bol Boris Berezovskij? Kontroverzný miliardár Boris Berezovskij patril k skupine ruských „oligarvo“, ktorí získali svoj rozsiahli majetok a vplyv počas vlády prezidenta Borisa Jeľcina. Neskôr sa z Berezovského stal hlasný kritik prezidenta Vladimira Putina, ktorému aj z londýnskeho exilu vyčítal nastoľovanie autoritárskeho režimu v Rusku. Niekdajší uznávaný matematik a počítačový expert Berezovskij sa vyšvihol medzi ruskú podnikateľskú elitu počas privatizácie štátneho majetku na prelome 80. a 90. rokov. Ovládal podiely v niekoľkých bankách, ropných a leteckých spoločnostiach a predovšetkým v médiách (televízne kanály ORT a TV6). Autor: Reuters, Kieran Doherty Vďaka svojim peniazom a úzkym väzbám na politické špičky bol Berezovskij jednou z najvplyvnejších osôb verejného života v krajine. Mal povesť „šedej eminencie“ a uznávaný moskovský politológ Sergej Markov ho nazval „novodobým Rasputinom“. Koncom 90. rokov však začala Berezovského hviezda v Rusku zapadať. Musel čoraz častejšie čeliť škandálom okolo svojich podnikateľských aktivít vo firmách Sibneft, Aeroflot a televízii ORT a vyvracať podozrenia, že jeho bohatstvo pochádza z účasti na spornej privatizácii, zo styku s kriminálnym podsvetím a z korupcie v mocenských zložkách. Navyše sa postavil proti prezidentovi Vladimirovi Putinovi, čo malo pre jeho ďalší život ďalekosiahle následky. Berezovskij sa nakoniec zbavil významnej časti svojho majetku a odišiel do Veľkej Británie, kde získal v roku 2003 azyl. I z londýnskeho exilu viedol boj s ruským prezidentom. „Putin je podľa môjho názoru kriminálnik, zločinec. Porušuje zákony a nepochybujem, že skôr či neskôr sa dostane pred súd,“ povedal Berezovskij v lete 2007. V Británii spolupracoval Berezovskij napríklad s bývalým ruským agentom Alexandrom Litvinenkom, ktorý zomrel v novembri 2006 v Londýne na otravu vzácnym rádioaktívnym izotopom polonium-210. Litvinenko tesne pred smrťou obvinil zo svojej smrti ruské úrady, podľa Kremľa naopak za vraždou stál práve Berezovskij, ktorý chcel údajne poškodiť Putinovi v očiach Západu. Boris Abramovič Berezovskij sa narodil 23. januára 1946 v Moskve v židovskej rodine. Študoval na Ústave lesníckej techniky, fakulte elektroniky a počítačovej techniky a fakulte mechaniky a matematiky Moskovskej štátnej univerzity. Dosiahol titul doktor technických vied a od roku 1991 bol členom – korešpondentom ruskej Akadémie vied. Zrejme z iniciatívy svojho najbližšieho politické partnera Anatolija Čubajsa zasadol Berezovskij v roku 1996 na istý čas do kresla sekretára ruskej Bezpečnostnej rady a súčasne bol vymenovaný za vládneho splnomocnenca pre Čečensko, ktorým bol do novembra 1997. Nasledujúci rok sa stal Berezovskij na rok výkonným tajomníkom Spoločenstva nezávislých štátov. V roku 2000 zasadol do Štátnej dumy, ale po niekoľkých mesiacoch svoj mandát zložil, pričom obvinil prezidenta Putina z nastoľovania autoritárskeho režimu. Politike sa potom venoval ako spolupredseda strany Liberálne Rusko, ktorú financoval. Ani peňažná podpora občianskej spoločnosti a dary na charitu Berezovského neuchránili pred podozreniami, že jeho bohatstvo pramenilo predovšetkým z účasti na spornej privatizácii, zo stykov s kriminálnym podsvetím a z korupcie v mocenských zložkách. Prenasledovali ho súdne spory a ruská prokuratúra ho stíhala pre podozrenie z mnohých zločinov, najmä z prania špinavých peňazí, vytunelovania automobilky Autovaz či pokusu o štátny prevrat. 23.03.2013 ČTK Václava Havla český prezident Klaus označil za extrémneho ľavičiara - Americký prezident Barack Obama podľa Václava Klausa reprezentuje antidemokratický smer politiky a britský premiér David Cameron zase nie je schopný zaujať jasné stanovisko. Odchádzajúci český prezident Václav Klaus označil dnes svojho predchodcu Václava Havla za extrémneho ľavičiara, ktorý boril existujúci spoločenský poriadok. Uviedol to v rozhovore pre poľský denník Do Rzeczy, ktorého prepis získali Lidové noviny. "Václav Havel a jeho špecifická ideológia, pre ktorú nemám lepší názov než havlizmus, bol absolútne iný svet. ... Bola to skôr ozvena francúzskeho jakobínstva než britský konzervatívny princíp klasického liberalizmu. Bolo to extrémne ľavičiarstvo," vyhlásil Klaus v jednej z 12 odpovedí. Podľa jeho slov Havel pohŕdal trhom, namiesto demokracie chcel zaviesť elitársku postdemokraciu a namiesto konzervativizmu a tradičných hodnôt presadzoval "modernistické borenie existujúceho ľudského poriadku". Klaus chcel týmito tvrdeniami - ako uviedol - demonštrovať hlavné rozdiely medzi vlastnou politikou a názormi Václava Havla, ktorého súčasne obvinil z kozmopolitizmu, z výbojného zahranično-politického intervencionizmu a humanitárneho bombardovania. Seba naproti tomu prezentoval ako konzervatívneho politika, ktorý má dôveru v tradície a štát a rešpektuje suverenitu všetkých krajín. Klausovej kritike neunikli ani ďalší svetoví politici. Americký prezident Barack Obama podľa Klausa reprezentuje antidemokratický smer politiky a britský premiér David Cameron zase nie je schopný zaujať jasné stanovisko. Dosluhujúci český prezident tiež varoval poľských susedov, že Brusel predstavuje oveľa väčšie nebezpečenstvo než Moskva, uviedol Český rozhlas. 11.02.2013 TASR Speváčku Amy Winehouse našli mŕtvu v jej byte - Britskú speváčku Amy Winehouse našli dnes o piatej popoludní mŕtvu v jej londýnskom byte. BRATISLAVA. Britská speváčka Amy Winehouse, ktorej sebazničujúce výčiny zatienili jej osobitý hudobný talent, zomrela dnes vo veku 27 rokov. Jej telo našli v jej byte v severnom Londýne, informovali britské médiá. Úmrtie potvrdila aj jej nahrávacia spoločnosť Universal. Polícia uviedla len to, že v byte v londýnskej štvrti Camden objavili privolaní pracovníci zdravotníckej záchrannej služby okolo 16.00 h miestneho času (17.00 h SELČ) telo 27-ročnej ženy. Jej úmrtie polícia zatiaľ považuje za prípad nevysvetlenej smrti. Polícia uzavrela okolie jej bydliska, kde sa zhromaždili zvedavci i novinári. Speváčka v júni zrušila európske comebackové turné po tom, ako na prvom koncerte v Belehrade sotva stála na nohách a len ťažko hľadala slová svojich piesní. Po vypískaní ju odviezli letecky domov a jej manažéri oznámili, že potrebuje čas na zotavenie. Winehouse je držiteľkou piatich cien Grammy, vo svojej krátkej kariére nahrala dva albumy. Speváčka patrí medzi výnimočných hudobníkov, ktorí zomreli vo veku 27 rokov, ide o takzvaný 27 Klub. Rovnako ako Winehouse, ako 27-roční zomreli aj Kurt Cobain, Jim Morrison alebo Jimi Hendrix. Klub 27 Brian Jones (28. február 1942 - 3. júl 1969) Gitarista bol popri Mickovi Jaggerovi najpopulárnejším členom Rolling Stones. Pre pravidelnú konzumáciu drog skončil dvakrát vo väzení. Jeden deväťmesačný trest zmenili na pokutu po tom, čo psychiater vyhlásil, že by mohol spáchať samovraždu. Len štyri mesiace po odchode z Rolling Stones ho 4. júla 1969 našli mŕtveho v bazéne svojej vily v anglickom meste Hartford. Jones, ktorý trpel astmou, sa utopil po tom, čo skonzumoval veľa drog. Jimi Hendrix (27. november 1942 - 18. september 1970) Hendrix, často označovaný za najgeniálnejšieho gitaristu všetkých čias, sa - ako mnohí pred ním - nedokázal vyrovnať s náhlou slávou. Popri hre na gitaru sa preslávil aj drogovými orgiami s fanúšičkami. "Čierny Elvis Presley" - ako ho nazvali noviny New York Times - zomrel 18. septembra 1970 v hotelovej izbe v Londýne. Po konzumácii alkoholu a tabletiek sa zadusil zvratkami. Janis Joplinová (19. január 1943 - 4. október 1970) Dcéra bohatého ropného manažéra sa riadila heslom: "Opi sa, buď veselá a cíť sa dobre." Niekedy vypila aj liter whisky za deň. Prenikavým bluesovým spevom sa stala zosobnením éry hippies. So 14 vpichmi na ľavom predlaktí ju predávkovanú heroínom našli mŕtvu 4. októbra 1970 v izbe kalifornského motela. Jim Morrison (8. december 1943 - 3. júl 1971) Spevák a hlava legendárnej skupiny The Doors inscenoval mnohé vystúpenia pod vplyvom drog. Pre jeho excesy sa skupina na jar 1971 rozpadla. Morrison zomrel 3. júla 1971 v parížskom hoteli na infarkt. Kurt Cobain (20. február 1967 - 5. apríl 1994) Fanúšikovia gitaristu a speváka skupiny Nirvana oslavovali ako ikonu generácie "bez budúcnosti." Krátko pred smrťou povedal, že takmer každý deň myslel na samovraždu. Tú nakoniec spáchal pravdepodobne 5. apríla 1994, keď si vo svojom dome v Seattli strelil do hlavy. tasr Zničili ju drogy Pred tromi rokmi bola Amy Winehouse jednou z komerčne najúspešnejších popových speváčok v Británii a hudobní kritici ju označovali za najtalentovanejšiu hudobnú umelkyňu svojej generácie. Sľubnú kariéru však tejto čiernovláske s výrazným tetovaním pokazila závislosť na drogách, z ktorej sa neúspešne liečila. Amy Winehouse sa narodila 14. septembra 1983 v Londýne do židovskej rodiny ako najmladšie dieťa lekárničkya taxikára, ktorý vlani vydal album swingových piesní. Údajne už ako desaťročná vystupovala s rapovou skupinou a v 16 rokoch sa vydala na sólovú dráhu speváčky. Navštevovala niekoľko škôl, vrátane divadelnej, odkiaľ ju však pre rôzne excesy vyhodili. Ako dvadsaťročná vydala svoj prvý album Frank, ku ktorému si sama napísala texty a mal veľmi priaznivé kritiky. Niektorí ju dokonca už vtedy porovnávali so speváčkami ako Macy Gray či Sarah Vaughan. Debutový album jej vyniesol aj niekoľko nominácií na BRIT Awards a za pilotný singel k nemu Stronger than Me dostala niekoľko cien. Svetový ohlas priniesol Winehouse jej druhý a posledný album Back to Black, ktorý vyšiel v roku 2006 a z ktorého pochádza úspešný autobiografický hit Rehab. Za dosku dostala aj šesť nominácií na Grammy Awards, z ktorých päť premenila vo víťazstvo - kategória objav roka, najlepšia nahrávka roka (Rehab), najlepší popový album, najlepšia popová speváčka a najlepšia pieseň roka (Rehab), určená autorom piesne. Cien Grammy sav šak v roku 2008 Winehouse nestihla zúčastniť, pretože ju pre drogy americké úrady pôvodne odmietli vpustiť do Spojených štátov. Vlani v januári odišla Winehouse z britského súdu s dvojročnou podmienkou za neprístojnosti, ktorých sa dopustila počas vianočného predstavenia pre deti. Do divadla vtedy prišla na predstavenie Popolušky opitá a sprosto nadávala a fyzicky napadla manažéra divadla. V máji 2007 sa vydala za Blakea Fieldera-Civila (33), tiež závislého na drogách, ktorého šesť mesiacov po svadbe zatkli za napadnutie. V júli 2009 sa rozviedli, ale čoskoro sa k sebe vrátili. Minulý mesiac začala svoje európske turné v Belehrade, kde ju však diváci "odmenili" bučaním a posmechom. Na pódium, zrejme opitá, Winehouse dokrivkala s hodinovým oneskorením a piesne skôr odmumlala. Občas zo scény zmizla a tieto pauzy musela vyplňovať jej kapela. Čoskoro potom časť turné zrušila. (čtk) sobota 23. 7. 2011 sme.sk, tasr Úplatkárskeho guvernéra odsúdili - Rozsudok mu vyrazil dych. Bývalý guvernér štátu Illinois zostal na chvíľu bez slov, keď si vypočul, že je vinný z korupcie. Rodovi Blagojevichovi, ktorý chcel predať miesto v Senáte po Barackovi Obamovi, hrozí až 300 rokov za mrežami. "Úprimne, som šokovaný," priznal neskôr. "Nemám k tomu čo povedať, ako to, že sa chcem vrátiť domov k mojim dcérkam a vysvetliť im to," povedal 54-ročný bývalý politik. Porota ho po týždňovom premýšľaní uznala vinným v 17 z 20 bodov obžaloby. Blagojevicha nechýrne preslávili najmä odpočúvania FBI. Na záznamoch s vysokou frekvenciou vulgarizmov hovorí, na čom všetkom chce zarobiť. Keď illinoiského senátora Baracka Obamu zvolili za prezidenta a na jeho uvoľnené senátne kreslo mal guvernér vymenovať nástupcu, Blagojevich sa tešil. "To je zlatá príležitosť," povedal s nadávkou. Kreslo chcel vymeniť za peniaze na kampaň alebo za miesto veľvyslanca, prípadne dobre platenú prácu v súkromnom sektore preňho a jeho ženu. Okrem toho za 50-tisíc dolárov sľúbil šéfovi detskej nemocnice štátnu pomoc. Peniaze žiadal aj od majiteľa dostihového závodiska, výmenou za dotáciu a podobných prípadov bolo viac. Blagojevichova obhajoba tvrdila, že išlo len o silné reči a politik v skutočnosti žiadne peniaze a výhody neprijal. Predpokladá sa, že súd mu napokon vymeria približne desaťročný trest. Politik srbského pôvodu je druhým guvernérom štátu Illinois v rade a štvrtým z posledných ôsmich, ktorých súd uznal za vinných z korupcie. 29.06.2011 SVK,Pravda Zatkli zločinca z top 10 najhľadanejších ľudí v USA - Americká FBI zadržala jedného z desiatich najhľadanejších zločincov USA, presláveného bostonského gangstera Jamesa „Whitneyho“ Bulgera, ktorý je okrem iného podozrivý z 19 vrážd. Osemdesiatjedenročný Bulger bol zadržaný po 16 rokoch na úteku spolu s priateľkou Catherine Greigovou pri Los Angeles. Zločinca, ktorý bol hlavou gangu Winter Hill, sa podarilo vypátrať vďaka informácii získanej vo verejnej kampani vyhlásenej nedávno FBI. Od úteku zločinca v roku 1995 sa FBI stretávala s verejnou kritikou, že nevyvíja dostatočné úsilie nato, aby ho našla. Za jeho nájdenie bola vypísaná odmena dva milióny dolárov, za informácie o jeho priateľke stotisíc dolárov. Podľa žalobcov Bulger utiekol, keď ho varoval agent FBI Jonh Connolly. Agenta v roku 2002 odsúdili za vydieranie a chránenie Bulglera a jeho spolupracovníka Stephena "Strelca" Flemmiho. Okrem vrážd je Bulger obvinený zo spiknutia za účelom vraždy, distribúcie drog, pranie špinavých peňazí a vydieranie. Zločinec je starším bratom Williama Bilgera, jedného z najvplyvnejších politikov štátu Massachusetts, predsedu tamojšieho senátu. Z funkcie prezidenta miestnej univerzity musel William pod nátlakom odísť, brat mu poriadne pošpinil meno. 23.06.2011 ČTK Mikloško vypovedal ako svedok v kauze Sokol verzus .týždeň - Mikloško vypovedal ako svedok v kauze Sokol verzus .týždeň SITA | 19. apríla 2011 PRAVDA Bývalý poslanec František Mikloško na súde potvrdil, že redaktorov .týždňa informoval o prevodoch cirkevných peňazí, ktoré mal vykonať Štefan Náhlik. Podľa jeho vyjadrenia malo byť mimo cirkvi prevedených až 500 miliónov korún. Na otázky o zdroji týchto informácií však už odoprel svedeckú výpoveď s odvolaním sa na Ústavu SR, ktorá to umožňuje aj bývalým poslancom. Bývalý arcibiskup Ján Sokol Autor: Ivan Majerský, Pravda Mikloško vypovedal ako svedok v spore bývalého arcibiskupa Jána Sokola s týždenníkom .týždeň o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 50-tisíc eur. Sokol zažaloval .týždeň za uverejnenie viacerých informácií o ňom, ktoré sú podľa neho nepravdivé. Jednou z nich je údajný prevod 500 miliónov korún, ktoré mali pochádzať z predaja pozemkov pre Tesco v Bratislave, na účet Štefana Náhlika. Ten je podľa .týždňa bývalým agentom ŠtB. Bývalý poslanec potvrdil, že informácie dostali redaktori od neho, na väčšinu otázok súdu a právneho zástupcu Sokola Jána Čarnogurského ml. však odmietol odpovedať. ,,Ak aj niektoré informácie v článku neboli presné, základný morálny problém pri nakladaní s peniazmi cirkvi tu je," povedal Mikloško. Podľa neho by sa mal vecou zaoberať aj Vatikán. Štefana Náhlika, ktorý by mal byť kľúčovým svedkom v celom prípade, sa súdu dlhodobo nedarí nájsť. Vypočuť chce aj bývalého pracovníka finančnej polície Jaroslava Plunára a bývalého zamestnanca Arcibiskupského úradu v Trnave Milana Stančíka. Okresný súd v Trnave odročil pojednávanie na 7. júna. Tymošenková: Mafii to nedarujem, neutečiem - Mali sme šťastie, že si na nás našla čas. Teda presnejšie, že ju práve nevypočúvala prokuratúra. „Bola som tam v piatok, zajtra tam idem znovu,“ hovorí s trpkým úsmevom. Na Ukrajine je pri moci už rok prezident Janukovyč a bývalej premiérke hrozí znovu väzenie. „Nebojím sa, som zvyknutá bojovať,“ hovorí v rozhovore pre SME JULIA TYMOŠENKOVÁ. Nedávno ste napísali, ako ste s nadšením sledovali revolúcie v Tunise a Egypte. Chcete privolať ďalšiu na Ukrajinu? „Revolúcia je vždy krajné riešenie, oveľa krajšie by bolo, keby diktátori nebudovali diktatúry a ľudia boli slobodní. Ak však stratíte podporu neslobodných ľudí, revolúcia je nevyhnutná. Čo sa týka Ukrajiny, situácia sa naozaj zhoršuje. Medzinárodné organizácie aj Európska únia napadli priebeh posledných lokálnych volieb. Reportéri bez hraníc znížili náš rating slobody slova o 42 miest. Ak Janukovyč Ukrajincom zoberie možnosť slobodných a férových volieb, bude čeliť egyptskému scenáru, nikto nebude tolerovať jeho stredoveké spôsoby.“ Proti vašej vláde a vám osobne sa vedie rozsiahle vyšetrovanie. Prečo si myslíte, že je za tým Janukovyčova snaha zničiť vás? „Najskôr chcem odmietnuť všetky obvinenia. Množstvo expertíz ukázalo, že som neporušila žiadny zákon. Jediné, čo táto vláda na mňa za dva roky v úrade premiérky našla, je, že som vraj zneužila peniaze za emisie na výplatu penzií. To, že majú len toto, a to sa tak veľmi snažili a zaúkolovali na to celý svoj štáb, je pre mňa satisfakciou.“ Je pravda, že Ukrajina musí vrátiť peniaze za emisie Japoncom? „Japonci sem poslali tím, ktorý všetko preveril a napísal v audite, že ich peniaze nikto nezneužil. Ľudia v tejto vláde majú veľmi nízke IQ. Pomýlili si jeden účet z Kjótskeho fondu s vyplácaním penzií. Keď dostali audit, vyžiadali si detaily, lebo tomu nerozumeli. Teraz hľadajú na mňa niečo ďalšie, ale majú s tým problém. Kjótske peniaze nikto nemusí vracať.“ U nás je taká divná situácia, že máme generálneho prokurátora, ktorý verejne povedal, že slúži len prezidentovi Janukovyčovi. Prečo si myslíte, že Janukovyč po vás ide? „Je to pokračovanie ich úsilia zabrániť naše politickej sile zúčastniť sa na voľbách. Pokúsili sa o to najskôr tak, že v lokálnych voľbách zákonom zakázali účasť nášmu politickému bloku. Teraz mi chcú zabrániť v účasti na parlamentných a prezidentských voľbách.“ Raz už ste boli pár týždňov vo väzení za autoritárskeho prezidenta Leonida Kučmu, teraz vám hrozí ďalšie. Ktoré z týchto období bolo pre vás horšie? „Keďže som si vždy myslela, že spravodlivosť je na mojej strane, nikdy som sa nebála. Od Kučmových čias nám vládnu klany, ktoré majú za sebou kriminálne pozadie. Ony ma nikdy neprinútia robiť ich politiku, tieňový kriminálny biznis v politike ani hrať ich hru. Pozrite, napríklad najväčšia televízia Inter patrí miliardárovi Valerimu Choroškovskému, z ktorého mafia urobila hlavu ukrajinskej tajnej služby. Ide pritom o človeka, ktorý je partnerom pochybnej spoločnosti RosUkrEnergo (na ktorú je údajne napojený aj šéf ruského podsvetia Semion Mogilievič, pozn. redakcie.)." Magnát Choroškovsky na čele ukrajiskej tajnej služby (SBU) je jedna z prvých vecí, ktoré vyčítali novinári Janukovyčovi... „To by sa nemohlo stať v nijakej demokratickej krajine. Tu však určujú verejnú mienku oligarchovia a ich televízne kanály. Väčšina z nich patrí rodine bývalého prezidenta Leonida Kučmu či najbohatšiemu Ukrajincovi z Janukovyčovej Strany regiónov Rinatovi Achmetovovi. Ukrajinskí oligarchovia sa ma snažia zdiskreditovať už desať rokov. Keď som bola premiérkou v čase krízy, zablokovali všetky moje aktivity v parlamente, bankách či regionálnych štruktúrach.“ Ako často vás za posledné dva mesiace vypočúvali? „Viac ako dvadsaťkrát. Na prokuratúre som takmer každý deň, naposledy minulý piatok, zajtra tam idem zase.“ Pred Silvestrom vás prokuratúra spovedala jedenásť hodín. O čom sa s vami toľko rozprávajú? „Janukovyč dal generálnej prokuratúre príkaz odovzdať prípad na súd do nového roku. Za jeden deň urobili zo mňa zločinca. U nás je taká divná situácia, že máme generálneho prokurátora, ktorý verejne povedal, že slúži len prezidentovi Janukovyčovi. Navyše svojho brata presadil na vyšší odvolací súd, čo je posledná inštancia, kde sa budem môcť odvolať. Jeho syn je zasa politikom v Janukovyčovej Strane regiónov. Prezident Janukovyč na mňa nasadil celú svoju kriminálnu rodinu.“ Máte medzi výsluchmi čas na opozičnú politiku? „Je to problematické. Keďže nemôžem ani vycestovať z Kyjeva, nevidím iné regióny, nemôžem byť v teréne.“ To, že nemôžete z hlavného mesta, znamená, že vás sleduje tajná služba? „Sledujú ma celý čas. Okolo desať áut v rôznych častiach Kyjeva, máme fotky aj videá. Robia to veľmi jasne, neskrývajú sa, ukazujú svoju moc.“ Koľko členov vašej vlády vyšetrujú? „Prakticky všetkých ministrov vypočúvali, sedem ľudí je vo väzení a 15 ľudí je vyšetrovaných.“ Vášho exministra vnútra Jurija Lucenka zatkli špeciálne jednotky pri jeho dome na prechádzke so psom. Prečo? „Tvrdia, že jeho osobný šofér nemal uvedený správny vek pre penziu. To predsa nezaručuje ministerstvo vnútra. Niekoľko desaťtisíc hrivien malo byť použitých neoprávnene. Podľa mňa ho zatkli, pretože je lídrom politickej strany Národná sebaobrana, ktorá ma verejne podporovala.“ Premiér Azarov nám povedal, že by ste im mali byť vďačná za vyšetrovanie, že je to pre vás výborné PR. „To je veľký cynizmus. Keby také PR ponúkli jemu, nepochybne by ho odmietol. Pamätám si, ako v roku 2004 Azarov nosil oranžový šál na Majdane. Je to choré myslenie, že kriminalizovanie niekoho môže byť dobré PR.“ Tiež vás obvinil, že za vašej vlády zmizol cukor či mäso pre väznice. „Všetko je v ich rukách. Prokuratúra, súdy, polícia, parlament. Nemám nijakú imunitu. Ak majú také obvinenia, nech ich postúpia ďalej oficiálne. Lenže po roku zbierania kompromitujúcich materiálov nemajú nič.“ Vášmu ministrovi Danylyšynovi dali Česi azyl. Vy by ste oň nemali záujem? „To, že mu dali azyl, ukazuje, že je nevinný a je len obeťou politického prenasledovania. Je to verdikt proti ukrajinskej vláde. Ja však nikdy neutečiem z mojej krajiny. Máme príliš veľa výziev. Nikdy nedám mafii taký darček, nech urobí čokoľvek. U nás je stále veľká šanca raz a navždy sa zbaviť systému oligarchov.“ Veľa Ukrajincov je nahnevaných, že vám to po oranžovej revolúcii s prezidentom Juščenkom nevyšlo. Prečo? „Chcem vám pripomenúť, že v roku 2005 ma pár mesiacov po oranžovej revolúcii prezident Juščenko odvolal z postu premiérky. Nebolo to z osobných dôvodov, ale pre konflikt hodnôt. Na Majdane zazneli veľké sľuby, žiaľ, nestalo sa nič, klany ostali na svojich miestach, len sa zmenilo meno prezidenta. Preto ma nemohli trpieť ako hlavu vlády. Stratili sme päť rokov a teraz nám hrozí, že stratíme ďalších päť.“ Nemyslíte si, že ste ako premiérka aj chybovali? Americký veľvyslanec v depeši o vás napísal, že ste populistka, čo nerozumie ekonomike. „To nepovedal americký veľvyslanec, ale nejaký jeho zdroj z opozičného tábora. Ale dám vám jeden príklad. Keď som na konci roku 2009 bola uprostred rokovaní s MMF počas vrcholu krízy, keď sme rátali každú kopejku na ulici a prebiehala prezidentská kampaň. Janukovyč vtedy navrhol zákonom radikálne zvýšiť penzie ľudí. V parlamente hlasoval s frakciou prezidenta Juščenka, ktorý zákon podpísal. Ja ako budúci kandidát na prezidenta som proti tomu verejne vystúpila, hoci všetci chceli vyššie penzie. Taký krok by však Ukrajinu zruinoval. Takže, kto je populista? MMF vtedy veľmi kategoricky odmietol ten zákon.“ Ten vrkoč je môj a pravý Všetko okolo mňa je pravé. Aj moje vlasy, rozpráva politická star Tymošenková. KYJEV. Sídlo Bloku Julie Tymošenkovej vyzerá tak trochu ako malá vláda. Viacero kancelárií, vrátnic, hovorcovia pre domáce aj zahraničné médiá, tieňoví ministri. V príjemnej zasadačke je masívny starožitný nábytok a elegantné kožené sedačky. Tymošenková mala vždy cit pre elegantné a drahé veci. Päťdesiatročnej blonďavej političke sa pre jej obchodovanie s plynom kedysi hovorilo plynová princezná. „Za to môže PR z roku 2000, ktoré proti mne nasadil prezident Kučma,“ rozpráva Tymošenková v decentnom kostýme s účesom, ktorý pozná celý svet. Určite aj jej atraktívny imidž prispel k tomu, že ju časopis Forbes v roku 2005 označil za tretiu najvplyvnejšiu ženu sveta a časopis Elle jej venoval titulku. „Desať rokov som bola šéfkou jednej z najúspešnejších korporácií, ktorú som založila. Moja rodina má dosť financií, aby sme žili na istej úrovni,“ rozpráva charizmatická líderka opozície . Tymošenková nakoniec autoritatívny Kučmov režim, ktorý ju na pár týždňov držal vo väzení, počas revolúcie v roku 2004 porazila. Oranžový spojenec, prezident Viktor Juščenko ju však po pár mesiacoch „zradil“ a zložil vládu s Janukovyčom, ktorému predtým hovoril bandita. Odvtedy je Tymošenková jediná, kto odmieta paktovať s lídrom Strany regi ónov z východného Donecka. A ten sa teraz podľa jej slov mstí. Ak Tymošenkovú odsúdia, nebude už môcť kandidovať vo voľbách a Janukovyč už nebude mať súpera, ktorý by ho mohol ohroziť. Na vyšetrovanie je zvyknutá. „Prešla som stovkami súdov, moji partneri, kolegovia to zažili tiež. Moja rodina dlho trpela. To bola vysoká cena, ktorú som zaplatila za politiku,“ rozpráva Tymošenková s typickým zapleteným vrkočom okolo hlavy. „Je veľmi praktický, zaberie mi to len desať minút,“ pochvaľuje si ho a na otázku, či sú to jej pravé vlasy, sa neurazí. „Už veľakrát som si pred novinármi rozpletala vlasy, dúfam, že to nechcete. Tak ako moja politika je všetko okolo mňa pravé a originálne,“ smeje sa. Mirek Tóda 16.02.2011 SME Diplomat sa musí vynájsť, a pritom neklamať - Čo robieva diplomat vo výslužbe? Zvyčajne píše pamäti. Ján Dömök (71), ktorý postupne zastupoval Československo i Slovensko na štyroch kontinentoch, má už memoáre za sebou. Vo februári mu vyjde komplexná príručka diplomatického protokolu, prvá publikácia svojho druhu u nás po roku 1989. Tento predmet docent Dömök aj prednáša na Paneurópskej vysokej škole v Bratislave a na International University vo Viedni. Zároveň pozorne sleduje aktuálne dianie v medzinárodných vzťahoch. Ako vnímate zverejňovanie diplomatických depeší serverom WikiLeaks? Neznamená to začiatok konca tajnej diplomacie? Určite nie. Je okolo toho priveľa senzácií na môj vkus. Skôr mi to celé pripadá ako propagandistická bublina. Veď zásadné veci zatiaľ neunikli. A to, čo uniklo, nikoho zatiaľ neohrozilo? Pokiaľ viem, tak zo Slovenska nikoho. Ale aj čo sa týka ďalších štátov vrátane mocností, podstatné informácie zrejme neunikli. V opačnom prípade reakcia vlád by zodpovedala prípadnému ohrozeniu jednotlivých štátov. Už zareagovali niektorí politici... Niekoho sa možno niečo zverejnené dotklo, ale to je všetko. Čo sa týka Slovenska, môžem potvrdiť, že systém šifrovaného spravodajstva slovenského ministerstva zahraničných vecí je na veľmi vysokej úrovni. Je naozaj vylúčené, aby z neho niečo uniklo? Určite nie zo šifrovaných správ, ktoré posielajú naši veľvyslanci v zahraničí. Tie sú totiž dostatočne chránené. Naša šifrová služba je mnohonásobne zabezpečená proti úniku a zneužitiu. Vieme, že pokusy skoncovať s tajnou diplomaciou sa už v novodobých dejinách vyskytli, stačí spomenúť niektoré opatrenia boľševikov na úsvite sovietskej moci. Čo by sa stalo so svetovou diplomaciou, keby sa hackerom darilo čoraz viac prenikať do vládnych databáz s odšifrovaným spravodajstvom a zverejňovať dokumenty skutočne zásadného významu? Patrí medzi axiómy diplomacie, že určitá jej časť musí zostať tajná, lebo je určená iba najvyšším ústavným činiteľom. Vnieslo by to chaos do medzištátnych vzťahov? Dá sa to tak povedať. Chaos a neporiadok, lebo jeden z pilierov diplomacie by sa zrútil. Onedlho uplynie 50 rokov od podpísania Viedenského dohovoru o diplomatických stykoch. Myslíte si, že treba na ňom niečo meniť? Ani nie. Pre niektoré drobné zmeny, ktoré priniesol vývoj medzištátnych vzťahov, to nemá zmysel novelizovať. Pripomeniem však, že zásady diplomacie prvýkrát kodifikoval a zosumarizoval už Viedenský kongres v roku 1815. Urobil to tak dôkladne, že ,,revízia“ sa konala až v tom pamätnom roku 1961. Aké vlastnosti by mal mať moderný diplomat? V celkovej zhode s mienkou väčšiny odborníkov tvrdím, že by sa mal vyznačovať lojalitou k vlasti, inteligenciou, vzdelaním, profesionálnou zdatnosťou, húževnatosťou, slušným vystupovaním, schopnosťou improvizovať (vynájsť sa, a pritom neklamať) a v neposlednom rade pevným zdravím. O diplomatoch koluje aj množstvo vtipov. Váš obľúbený? Kto je diplomat? - Človek, ktorý opisuje cestu do pekla tak pútavo, že jeho poslucháči sa začnú na to tešiť. Vaše priezvisko je na Slovensku vzácne. Ako ste k nemu prišli? Áno, Dömökovci sa v tomto zemepisnom priestore vyskytujú naozaj ojedinele. V Budapešti, v tamojšom telefónnom zozname, sú iba tri osoby s takýmto priezviskom. Hejslováci, takzvaní prvotriedni Slováci, sa mi vždy posmievali. Vraj ako človek s takým menom, so štyrmi bodkami na ňom, môže byť dobrým Slovákom? To som nekomentoval, ale začal som skúmať pôvod tohto priezviska. A čo ste zistili? Dlho nič, ale keď som začiatkom roku 1992 nastúpil za vedúceho československej misie v Ulanbátare, hneď na druhý deň mi jeden ruský kolega hovorí. Počuj, Ján, vieš čo znamená v mongolčine tvoje priezvisko? Nie. Predsa otec vlasti, vrchný veliteľ, náčelník kmeňa. Ale choď, vymýšľaš si, namietol som. Ukázal mi však veľký mongolsko-ruský slovník, kde to stálo čierne na bielom s poznámkou, že ide o archaické, hoci stále používané slovo. Stále som však neveril, kým som sa o týždeň nestretol s podpredsedom mongolského parlamentu. Bol to vtedy už starší pán, ako ja teraz. Po niekoľkých minútach zdvorilostného rozhovoru zaspal. Trocha som sa urazil, aj v mene Slovenska. Urobil som teda pokus a prebudil ho slovami: Viete, kto som ja? Ja som Dömök! Hneď sa prebral a začal sa mi klaňať. Tak som zistil, že je to pravda. Mám skrátka mongolské korene (smiech). Vaše meno však obletelo svet už o niečo skôr. Skloňovali ho všetky médiá, keď ste, ako zastupujúci veľvyslanec Československa, prichýlili na ambasáde v Havane disidentov – odporcov kubánskeho režimu... Vtedy dokonca sám Fidel Castro vo svojom tradičnom prejave na Plaza de la Revolución venoval väčšinu času mojej skromnej osobe, ktorá vraj spolupracuje s yankee a podieľa sa na "amerických manévroch, nehanebnej agresii proti Kube". Ako si spomínate na tieto dramatické udalosti? Odvtedy uplynulo už vyše dvadsať rokov, čiže takmer všetko prebolelo, hoci na mojom zdraví sa to, samozrejme, podpísalo. Oveľa ťažšie mi však bolo, keď sa veci diali a takzvaní teroristi, čiže príslušníci komanda kubánskeho ministerstva vnútra, obsadili naše veľvyslanectvo. Zaregistroval som päť pokusov o moju fyzickú likvidáciu, trikrát ma kubánske úrady dali zatknúť a vypočúvať. Keď ma zajali tretíkrát, potreboval som už lekársku pomoc. Po desiatich prebdených nociach mi lekár nameral tlak dvesto štyridsať na sto tridsať, čo bolo potenciálne minútu pred smrťou. Lekár mi dal pod jazyk nitroglycerín, bol som zachránený. Na základe mojej nevoľnosti ma potom väznitelia pustili na slobodu. Podrobne o tom píšete v knihe Diplomat na štyroch kontinentoch. V jej rukopise ste však pred štyrmi rokmi niektoré epizódy zo svojho pôsobenia zámerne vynechali vzhľadom na to, že sa týkali ľudí z vtedajšieho politického vedenia nášho štátu. Tak ste to aspoň vysvetlili v úvode spomienok. Dnes už možno z toho niečo zverejniť? Tam som navyše napísal, že mená aktívnych politikov uvádzam len v pozitívnych súvislostiach. Keďže pán Mečiar už nie je v politickom vedení štátu, a z aktívnej politiky podľa všetkého definitívne odchádza, môžem už vari povedať, že ako diplomat som s ním mal aj niekoľko zaujímavých zážitkov iného druhu. Kedy sa to stalo? V roku 1996. Pôsobil som vtedy ako úradujúci veľvyslanec Slovenskej republiky vo funkcii chargé d'affaires na Britských ostrovoch a dostal som pokyn od premiéra Mečiara, aby som okamžite odovzdal jeho posolstvo predsedovi vlády Johnovi Majorovi. Hneď som vedel, že je to nereálne. Prečo? Bolo všeobecne známe, že John Major neprijíma ani všetkých veľvyslancov, tobôž nie chargé d'affaires. Tiež mi bolo jasné, že Mečiarovo posolstvo sa mi nepodarí odovzdať ani britskému ministrovi zahraničia. A to už z akého dôvodu? Lebo minister si takisto vyberal, koho prijme. Skrátka, ako reálne sa ukazovalo, že ma prijme jeho námestník. A tak aj bolo. Čo vlastne bolo obsahom posolstva? V tom čase dostávalo Slovensko z Bruselu, ako kandidátska krajina na členstvo v Európskej únii, jeden demarš za druhým. Kritizovali zväčša Mečiarov autokratizmus, štýl jeho politiky. To sa premiéra dotklo: čo ma tu budú poučovať, rozčúlil sa. A rozhodol sa vyjadriť podobným spôsobom svoj názor na politiku západoeurópskych vlád. Fakticky ju napadol ako pokus diktovať Slovensku podmienky. Hoci o členstvo v únii sme sa uchádzali my a nie oni. Ako ste sa nakoniec zmocnili svojej úlohy? Diplomat by mal každý pokyn svojich šéfov splniť, ide len o to ako. Keď sa na možné spôsoby opýtali raz v Japonsku Henryho Kissingera, povedal približne toto: V japončine je veľvyslanec ,,tajši“, čo znamená veľký sluha. Je síce sluhom svojho panovníka či prezidenta, ale veľkým, čo znamená asi toľko, že pri odovzdávaní posolstva, pri jeho prezentácii, môže až desať percent obsahu podať podľa vlastného uváženia, ale tak, aby sa nedostal do rozporu s vlastným posolstvom. To sa naozaj dá v každom prípade? Neviem, či v každom, v mojom prípade som však za týmto účelom vymyslel jeden herecký trik. Možno o tom viete a možno nie, ale som asi jediný slovenský diplomat, ktorý má dekrét o absolvovaní dvojtýždňového kurzu amatérskeho herectva vo Veľkej Británii. Diplomacia je totiž do istej miery aj herectvo. Z vašej tváre by druhá strana nemala nič vyčítať. Treba nasadiť takzvanú pokerovú tvár. Ak totiž prejavíte nejaké emócie, tak partner či súper hneď vie, na čom je. Keď som tlmočil Mečiarovo posolstvo, a teda čítal som ho, za každou vetou som zakašlal, čím som chcel naznačiť, že nesúhlasím s obsahom. Ako na to reagoval námestník britského ministra? Vážený pán chargé d' affaires, povedal, ďakujem vám za posolstvo pána Mečiara a aj to vaše som pochopil. Diplomatickú kariéru ste ukončili v roku 2004 ako radca – minister, vedúci našej diplomatickej misie v Alžírsku. Aké to je byť slovenským diplomatom v dôchodku? Nesťažujem si. Do dôchodku som odišiel vo veku 65 rokov a prakticky na druhý deň som nastúpil za riaditeľa sekretariátu rektora Bratislavskej vysokej školy práva, dnes je to Paneurópska vysoká škola. Robil som to päť a pol roka. Ale keby ma neoslovila táto škola, som presvedčený, že v krátkom čase by som si našiel sám niečo iné, podobné a vhodné, kde by som mohol využiť všetky svoje schopnosti a skúsenosti. Nemáte pocit, že v zahraničí dokážu lepšie využiť schopnosti a skúsenosti bývalého veľvyslanca? Mám dobrý pocit. Isteže, sme mladý štát, systém práce s bývalými veľvyslancami sa u nás ešte len utvára, kým v západnej Európe je už zabehaný. Bývalí veľvyslanci tam idú väčšinou robiť poradcov ministrom alebo významným súkromným firmám. Na Slovensku to ešte nie je tak zaužívané, vybudované, ale speje to k tomu. Stále prednášate, nielen na Paneurópskej vysokej škole, ale aj na viedenskej International University. To vás tak baví stáť za katedrou? Jednak ma to baví, ale bez práce to v mojom prípade jednoducho nejde. Nezabúdajte, že som tretíkrát ženatý. S manželkou Fatimou, ktorá pochádza z Alžírska, máme šesťročnú dcérku Caméliu. O mladú rodinku sa treba starať! (smiech). Na odovzdávanie poverovacích listín doviezli veľvyslanca Slovenskej republiky Jána Dömöka pred cisársky palác v Tokiu v kočiari. Autor: Archív J. Dömöka Manželka nepracuje? Ale čoby nie. Prednáša francúzštinu na Ekonomickej univerzite a Slovenskej technickej univerzite. Patríte medzi málo slovenských polyglotov, ovládate vari tucet cudzích jazykov. Nachádza ešte uplatnenie aj tento váš talent? Áno, a vďaka nemu prakticky nemám voľný čas. Nielenže naďalej prekladám odbornú literatúru, ale vlani som si urobil na ministerstve spravodlivosti aj mimoriadne náročné prekladateľské skúšky. Odvtedy som registrovaný ako súdny znalec - prekladateľ. Kedysi končili slovenskí kariérni diplomati moskovský MGIMO, dnes sa možnosti ich prípravy rozšírili. Sú dostatočné? Ja som sa na MGIMO nedostal, nemal som svojho času náležitý triedny pôvod, neskôr som však desať rokov pôsobil ako protokolista na Úrade vlády, čo považujem za svoju diplomatickú akadémiu. Dnes majú adepti diplomatickej služby obrovské možnosti skončiť najlepšie školy vo Viedni, v Londýne, Paríži a tak ďalej. Ako však hodnotíte domáce možnosti? Zlepšili sa aj podmienky prípravy aj u nás doma. Vlani v máji otvorilo ministerstvo zahraničných vecí v Bratislave diplomatickú akadémiu, ktorú akiste nemožno prirovnávať k viedenskej, založenej ešte Máriou Teréziou, či iným podobným, ale už si plní dve základné poslania. Jednak pripravuje mladých diplomatov z nášho ,,zamini" pred ich prvým vycestovaním. Sú už odborne pripravení, potrebujú však ešte absolvovať troj- až štvormesačné školenie, kurzy, kde im prednášajú naši veľvyslanci – sám som tam prednášal – a kde dostávajú ešte know-how diplomacie. Učia sa písať šifrované správy? Nie, to ich naučia na ministerstve. Na kurze im súčasní alebo bývalí veľvyslanci prednášajú, ako diplomatickú prácu robiť čo najefektívnejšie. V rámci predpisov, ale tvorivo. Akadémia však umožňuje aj ďalšiu formu vzdelávania pre inú skupinu diplomatov, ktorí robia takzvané postupové skúšky. Napríklad z tretieho tajomníka na druhého? Áno, presne toto nedávno podstúpila moja staršia dcéra Marta, ináč kariérna diplomatka. Štyri roky pracovala v našej misii pri Európskej komisii v Bruseli, potom rok na zastupiteľstve SR v Prahe, teraz pracuje ako poradkyňa štátneho tajomníka Ježovicu. Nie tak dávno absolvovala spomínaný kurz, výborne urobila skúšky a dostala dekrét, že postúpila na druhú tajomníčku. Sú naozaj také dôležité diplomatické hodnosti a tituly? Určite áno, lebo pre diplomaciu sú naďalej dôležité tri faktory – bez poradia – a to tradícia, konzervativizmus a hierarchia. Ani jedno nemá nič spoločné s demokraciou, ale taká je už diplomacia. A v diplomacii je obrovský rozdiel medzi tretím a druhým tajomníkom. Zdanlivo ich delí iba jeden stupeň, ale vo svete, kde vládne hierarchia, sa môže druhý tajomník vonku stretnúť len s druhým tajomníkom, prvý tajomník s prvým tajomníkom, radca s radcom. Čo to však znamená z hľadiska práce diplomata, jej výsledkov? Veľmi veľa. Napríklad tretí tajomník sa nestretne s riaditeľom odboru ministerstva zahraničných vecí hostiteľskej krajiny, kým druhý tajomník áno. Prvý tajomník sa dostane k námestníkovi ministra a radca sa môže dostať až k ministrovi. Ale vrátim sa k vašej pôvodnej otázke. Na Slovensku existuje dlhodobá koncepcia prípravy mladých a nových diplomatov, čo je veľmi dôležité. Môžete porovnávať možnosti Slovákov v diplomacii za bývalého režimu aj v porevolučnom Československu so situáciou po vzniku samostatnej Slovenskej republiky. V čom vidíte hlavné rozdiely? Možnosti sa zmenili absolútne. Nestal by som sa nikdy veľvyslancom nebyť nežnej revolúcie, hoci som spĺňal všetky odborné predpoklady. Diskriminácia Slovákov v československej diplomacii sa však prejavovala aj po revolúcii. Dostávali sa na podružnejšie miesta a do menej atraktívnych krajín. Muselo sa Československo rozdeliť preto, že na Slovensku medzitým vyrástla inteligencia, schopná uplatniť sa vo všetkých náročných sférach ľudskej činnosti vrátane diplomacie, a spoločný štát ju v tom obmedzoval? Iste aj preto, ale nielen preto. Podľa mňa dôležitou príčinou zániku federácie boli rozdiely v mentalite. Kým my sme spontánna južanská nátura, čo na srdci, to na jazyku, Česi sú chladnejší, majú bližšie v tomto ohľade k Nemcom. Keď sa ma v Japonsku opýtali, vďaka čomu Slováci prežili ako národ, uviedol som tri faktory: Nikdy sme nestratili vieru v Boha, pestovali sme sústavne svoj folklór a zachovali sme si svoj zmysel pre humor. Čiže zachránilo nás náboženstvo, folklór a humor. Keď nepomohlo jedno, podržalo nás druhé. Naozaj máte takúto vysokú mienku o slovenskom humore? Slovenský humor je niekedy prízemný a vulgárny, mám však na mysli ten na vyššom stupni, prirodzene inteligentný. Čím sa líši od humoru iných národov? Čím je daný národ zemepisne viac vzdialený od Slovenska, tým sú rozdiely zjavnejšie, a to aj v humore. Napríklad, našim bradatým vtipom o svokrách v Anglicku vôbec nerozumejú, v podstate ich nahrádzajú vtipy o landladies – domácich paniach, ktoré prenajímajú svoje byty. Tak sme sa dostali až k ženám. Prečo je ich tak málo v diplomacii, a nielen na Slovensku? Napokon aj v knihe spomienok na vaše diplomatické pôsobenie sa ženy objavujú viac-menej sporadicky. Povedzme si hneď na rovinu – za to, že v slovenskej diplomacii sa objavuje málo žien, si môžu najmä samy ženy. Ale v tom zmysle, že každá žena sa chce vydať a mať deti. A za tie roky, čo sa stará o deti, prepasie aj nejaké šance. Zároveň jej pribúdajú roky... Presne. Keď má štyridsať rokov, tak sa povie: už si stará. Ani na slovenskom ministerstve zahraničných vecí nie je dosť profesionálneho pochopenia pre osobitosti žien. Napriek tomu sa nájdu ženy, ako žiarivý príklad môžem uviesť pani veľvyslankyňu Matisovú, vedúcu zastupiteľstva Európskej komisie na Slovensku, ktorá je matka a úspešná diplomatka. Čiže nájdu sa výnimky. Ale najmä vďaka pochopeniu manžela, súdržnosti rodiny a tak ďalej. Ženy v diplomacii to však majú oveľa ťažšie ako muži, hoci podľa ústavy sme si všetci rovní. Teraz má Slovensko 79 zastupiteľstiev v zahraničí, ale iba sedem z nich, ak sa nemýlim, vedie žena. V tlači sa nachádza ďalšia vaša kniha. O čom je? V januári vyjde moja učebnica pre študentov vysokých škôl pod názvom Diplomatický protokol a diplomacia. Kde sa na Slovensku najčastejšie robia chyby v diplomatickom protokole? Všade a dokonca aj na najvyššej úrovni. To naozaj? Poviem príklad. Pri návšteve britskej kráľovnej Alžbety II. V Bratislave usporiadal prezident Slovenskej republiky Ivan Gašparovič slávnostný banket na jej počesť. A na ten banket neprišli predseda vlády Robert Fico ani predseda parlamentu Paška s vysvetlením "my sme s ňou už obedovali". Vyznelo to skutočne tak, akoby s ňou obedovali každý deň. Bola to urážka jej veličenstva. Nemali vtedy nejaké neodkladné povinnosti? Aj keby mali obaja cestu hoc do Tramtárie, mali ju odložiť. Koľkokrát príde za storočie britská kráľovná na Slovensko? Raz. Spomeniem však ďalší prešľap rovnakého dáta – primátor Ďurkovský nepodal ruku princovi Philipovi. Jeho ruka zostala visieť vo vzduchu. A do tretice: Prezidentská kancelária nevedela o tom – a keď vedela, ešte horšie - že britská kráľovná nesmie na verejnosti nič ochutnať ani vypiť. Napriek tomu jej ponúkli chlieb a soľ. Kráľovná prešla okolo, ako keby to nevidela. Každý mal dojem, že to odignorovala. Kto za to mohol? Podobné chyby spôsobuje spravidla konkrétny zodpovedný pracovník príslušného protokolu. Niekedy vraj vznikajú takéto faux pas v dôsledku "zlej komunikácie" medzi oddeleniami protokolu jednotlivých štátnych inštitúcií. Aká je tam vlastne hierarchia? Dobrá otázka. V každom hlavnom meste máte štyroch riaditeľov protokolu. A všade vo svete je nepísaná tradícia, že suverénnou jednotkou medzi nimi je riaditeľ diplomatického protokolu na ministerstve zahraničných vecí. Ďalší sú v prezidentskej kancelárii, na úrade vlády a v parlamente. Nie je medzi nimi vzťah podradenosti či nadradenosti, ale v konečnom dôsledku sa musia riadiť pokynmi riaditeľa diplomatického protokolu. V opačnom prípade vznikajú nepríjemné prešľapy. Vy zrejme posudzujete mnohé veci okolo nás práve z pohľadu spoločenskej etikety a protokolu. To už je do istej miery pozitívna profesionálna úchylka. Keď vidím, že štátna vlajka vysokého hosťa visí - pri pohľade na vládnu budovu z ulice – na ľavej strane a nie na pravej, chytá ma zlosť. Ide o porušenie diplomatického protokolu. A stačilo uvedomiť si – per analogiam – že keď idem s dámou, tak kráča po mojej pravici. Ibaže diplomacia je súčasťou diplomatického práva, takzvanej veľkej politiky, a dotknutý hosť to môže brať ako schválnosť, nie iba ako nedbalosť. Ako sa podobné prešľapy potom vysvetľujú? To máte veľmi ťažké. Ako keď niekomu dávate najprv najavo, že je idiot a potom poviete: prepáčte, odvolávam, vy nie ste idiot. Čo sa tým zmení? Nič. Najlepšie je podobným prešľapom predchádzať, vyhnúť sa im. Ján Dömök (71) - Narodil sa v Bratislave, v roku 1964 ukončil štúdium angličtiny a ruštiny na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. - V roku 1976 absolvoval postgraduálne štúdium medzinárodného práva a medzinárodných vzťahov na Právnickej fakulte UK. - V rokoch 1975 až 1985 pôsobil na Úrade vlády v Bratislave, ako tlmočník, protokolista a zahraničnopolitický poradca predsedu vlády. - Potom nastúpil na Federálne ministerstvo zahraničných vecí ako pracovník diplomatického protokolu. - Ako československý diplomat pôsobil na Kube a v Mongolsku. Slovenskú republiku reprezentoval ako veľvyslanec v Tokiu (1993 – 1994), ako chargé d'affaires v Londýne (1995 – 1998) a ako vedúci diplomatickej misie v Alžíri (1999 – 2004). - V súčasnosti prednáša diplomatický protokol na Paneurópskej vysokej škole v Bratislave a na International University vo Viedni. Vladimír Jančura 6.02.2011 PRAVDA Zomrel slávny gitarista Gary Moore, príčina smrti nie je známa - Sevoroírsky gitarista Gary Moore, známy najmä hitom Still got the blues, skonal v nedeľu nadránom v hotelovej izbe v Španielsku. Hudobník skonal vo veku 58 rokov. Rodák z Belfastu, ktorý kedysi pôsobil aj v kapele Thin Lizzy, zomrel podľa manažéra tejto formácie Adama Parsonsa v spánku. Príčina smrti zatiaľ nie je známa. Gary Moore začal na gitare hrať už v ôsmich rokoch. Jeho vzormi boli Elvis Presley i skupina The Beatles, neskôr sa inšpiroval aj Jimim Hendrixom a Johnom Mayallom. Jeho mentorom ale bol Peter Green z kapely Fleetwood Mac. V roku 1969 sa pripojil k írskej blues-rockovej skupine Skid Row, z ktorou vydal dva štúdiové albumy - Skid (1970) a 34 Hours (1971). V roku 1972 uviedol na trh svoju prvú sólovku Grinding Stone. Vo formácii Thin Lizzy pôsobil v roku 1974, potom ešte v rokoch 1978 až 1979 a ešte krátko v roku 1983. Jeden z členov kapely, gitarista Eric Bell, v krátkej reakcii pre BBC uviedol, že úmrtiu Moorea stále nemôže uveriť. "Gary bol silný, nebol zničený ako ostatní rockeri. Bol to zdravý chlap," povedal. Moore sa vždy po odchode z Thin Lizzy zameral na sólovú tvorbu. V druhej polovici 80. rokov vydal albumy Run for Cover (1985), Wild Frontier (1987) a After the War (1989). Komerčne najúspešnejšia bola jeho nahrávka Still Got the Blues (1990) obsahujúca rovnomenný hit. Vo vydávaní sólových albumov pokračoval aj v nasledujúcich rokoch. Jeho poslednou štúdiovou nahrávkou je album Bad for You Baby (2008). Najúspešnejšími singlami Garyho Moorea sú okrem skladby Still Got the Blues single Out in the Fields, Friday on My Mind, Parisienne Walkways či Over the Hills and Far Away. Severoírsky gitarista a spevák sa vlani v lete premiérovo predstavil aj na Slovensku. Gary Moore vystúpil 3. júla na prešovskom Dobrom festivale spolu so svojou bluesovou kapelou. Na pódiu mu vtedy robili spoločnosť gitarista Neil Carter, bývalý člen britskej rockovej skupiny Jethro Tull - basgitarista Jon Noyce a bubeník Darrin Mooney pôsobiaci v škótskej rockovej kapele Primal Scream. SITA 6.02.2011 Narodený v roku 2390? Matica šafárila vo veľkom - Matica slovenská poskytla desiatky tisíc eur na zmenku s dátumom narodenia v roku 2390. 49577460 Matica slovenská (MS) poskytla na základe netypickej "zmluvy o vydaní zmenky" Podielovému družstvu Slovenské investície (PDSI) 42.000 eur na zmenku, na ktorej bol na mieste IČO uvedený "dátum narodenia rok 2390". Na dnešnej tlačovej konferencii to na základe výsledkov auditu, ktorý sa v MS uskutočnil od decembra 2010 do 20. januára 2011, vyhlásil novozvolený predseda Matice slovenskej Marián Tkáč. "Operácia so zmenkou nebola schválená v orgánoch MS, dodatočne túto operáciu schválilo Predsedníctvo MS 7. septembra 2010, teda viac ako dva mesiace po jej splatnosti a až potom, 21. septembra, predseda MS predložil PDSI zmenku na splatenie," povedal Tkáč. Zmenka nebola splatená dodnes a vzhľadom na jej zmätočnosť Tkáč pochybuje, že by sa dala vymôcť súdnou cestou. Za problém považuje aj vstup MS 50-percentným podielom do Eurodružstva, ktoré patrí do skupiny PDSI. "Táto majetková operácia nebola schválená v orgánoch MS. Navyše 50-percentný podiel v Eurodružstve nie je doteraz zapísaný v Obchodnom registri," uviedol Tkáč. Zároveň vyhlásil, že MS ako celok je v kauze PDSI, ktoré je vo vážnych finančných problémoch, poškodeným subjektom. "Prepojenie MS a PDSI bolo len personálne. Sme pripravení spolupracovať s príslušnými orgánmi na právnom doriešení celej kauzy. Súbežne hľadáme s príslušnými inštitúciami možnosti ako odškodniť 3144 občanov, ktorí vložili svoje prostriedky v celkovom rozsahu asi 25 miliónov eur do subjektov zastrešených PDSI," uviedol Tkáč. MS podľa neho nikdy nespravovala Národný poklad (NP), spolu s VÚB, Slovenskou poisťovňou, Slovnaftom, VSŽ a ZSNP sa podieľala len na založení Nadácie Matice slovenskej. "Národný poklad, ktorý začal vznikať v roku 1993, od samého začiatku spravovala Nadácia Matice slovenskej, v ktorej prišlo k zmenám - od roku 2002 je zriaďovateľom tejto nadácie ona sama," povedal Tkáč. Táto nadácia je podľa neho samostatný právny subjekt, ktorý nemá s MS ako inštitúciou nič spoločné. "Príslušným svojim členom výbor MS preto 20. decembra 2010 uložil do 20. januára 2011 zabezpečiť vypustenie slov 'Matica slovenská' z názvu tejto inštitúcie. Keďže sa tak nestalo a podľa vyjadrenia Jozefa Markuša (bývalý predseda MS, pozn. TASR) ani nestane, MS urobí s týmto cieľom právne kroky," uviedol Tkáč. Na otázku, aká bola podľa neho hodnota NP, odhadol, že "26 miliónov v korunách (863.042 eur, pozn. TASR) plus obrazy a zlaté dary". Hoci je Nadácia Matice slovenskej úplne samostatný právny subjekt, MS poskytovala tejto nadácii v rokoch 2007 - 2010 jednorazové príspevky vo výške 33.000 - 51.000 eur, spolu 124.000 eur. "To len potvrdzuje, že vyššie uvedený právny stav sa neregistroval vzhľadom na to, že predseda MS bol zároveň aj predsedom nadácie. Tá okrem iného poskytovala podporu miestnym a regionálnym štruktúram MS, pričom časť prisľúbených prostriedkov v roku 2010 ostala nesplatená," poznamenal Tkáč. Matica podľa neho kúpila aj pozemky v Martine, ktoré však nevložila do katastra a majitelia ich predali znovu. Bývalé vedenie MS nedokázalo obhájiť nárok MS na budovu v Bratislave, ktorú Matica vlastnila od roku 1946. "MS prišla aj o byt v tejto budove, ktorý 'sprivatizovala' pri nečinnosti vedenia bývalá zamestnankyňa sekretariátu predsedu," uviedol Tkáč. Podobný problém, ako v prípade Nadácie Matice slovenskej, má MS aj v prípade akciovej spoločnosti, ktorá nesie názov Matičný fond, MS v nej však vlastní menej ako 30 percent akcií. "Hospodárenie fondu je mimo nášho dohľadu," konštatoval Tkáč. "Evidujeme však, že 4. júna 2010 Neografia, a.s., Martin, ktorej rozhodujúcim vlastníkom je MS, poskytla Matičnému fondu pôžičku 25.000 eur s dobou splatnosti tri mesiace, ktorá teda už uplynula. Matičný fond zastupoval predseda MS Jozef Markuš ako predseda," uviedol Tkáč s tým, že Markuš bol v tom čase aj predsedom Dozornej rady Neografie. Tkáč dodal, že MS v roku 1999 prevzala na seba dlh investičnej spoločnosti Konštantín vo výške 230.000 eur voči Matičnému fondu, uhradila ho napokon v roku 2008. "MS na to použila časť dividend z Neografie, pričom nie sú doklady, že by sa touto operáciou zaoberal výbor MS," uzavrel Tkáč. Dodal, že Matica slovenská bude preverovať aj ďalšie obchodné vzťahy "v záujme ich doriešenia v súlade s právnym poriadkom". Tkáč už o situácii v MS hovoril s ministrom kultúry Danielom Krajcerom (SaS) a chce sa stretnúť aj s ministrom vnútra Danielom Lipšicom (KDH). Cieľom je očistenie mena inštitúcie, ktorá vnikla v 1863 a stala sa národným symbolom. "Chceme byť príkladom a presvedčiť slovenskú verejnosť, že je možné konať vo vzťahu k verejnému majetku otvorene a poctivo," vyhlásil Tkáč, podľa ktorého sa vedenie Matice sa za posledných 20 rokov stále viac venovalo riskantným finančným operáciám. "Vinou úzkeho vedenia Matica prišla o svoje meno a postavenie v spoločnosti," zdôraznil Tkáč, ktorý chce na májovom sneme MS presadiť nové stanovy tejto inštitúcie, následne novú organizačnú schému a "personálne dobudovanie" MS. TASR 25.01.2011 hnonline Za pozývací list vojsk Varšavskej zmluvy sa nikto zodpovedať nebude - Niekdajší člen predsedníctva ÚV KSČ Vasil Biľak sa nebude pred súdom zodpovedať za takzvaný pozývací list z roku 1968, v ktorom predstavitelia konzervatívneho krídla komunistickej strany žiadali Sovietsky zväz o pomoc "všetkými prostriedkami" proti nebezpečenstvu kontrarevolúcie vo vtedajšom Československu. O prerušení trestného stíhania rozhodla špeciálna prokuratúra, ktorá to odôvodnila tým, že nie je možné zohnať viac dôležitých svedkov z Česka. Informoval o tom denník Sme. Biľak, ktorý má 93 rokov, je posledným žijúcim predstaviteľom bývalého komunistického režimu, ktorý sa pod list podpísal. Spoločne s ním ho podpísali aj ďalší členovia a funkcionári ústredného výboru strany Alois Indra, Antonín Kapek, Drahomír Kolder a šéfredaktor vtedajšieho Rudého práva Oldřich Švestka, taktiež člen predsedníctva ÚV KSČ. List, na základe ktorého vojská Varšavskej zmluvy vpadli do vtedajšieho Československa, najvyššiemu sovietskemu predstaviteľovi Leonidovi Brežnevovi údajne v Bratislave odovzdal práve Biľak. Obvinený bol z porušenia zákona o ochrane mieru. Úrady začali trestné stíhanie v marci 1991. "Bolo vykonané nespočetné množstvo vypočúvania svedkov, občanov Slovenska a Česka, boli tiež vykonané všetky potrebné úkony vrátane expertíz v odbore grafológie," uviedla policajná hovorkyňa Petra Hrášková. Pri predložení návrhu na podanie obžaloby v roku 2000 mal spis viac ako 23 000 strán. Krajský súd v Bratislave však o rok neskôr vrátil prípad na došetrenie, s jeho postupom súhlasil aj Najvyšší súd. Podľa súdu bolo potrebné získať aj originál pozývacieho listu a dať ho preskúmať grafológom, aby sa potvrdila pravosť Biľakovho podpisu. Moskva však poskytla len kópiu listu, originál odmietla vydať. Biľak sa podľa Sme na vyšetrovanie pre médiá vyjadril naposledy v roku 1998. "K ničomu, čo som neurobil, sa nemôžem priznať. Pozývací list som Leonidovi Brežnevovi neodovzdal. To môžem odprisahať kresťansky, občiansky i hocijako," uviedol. V súčasnosti žije bývalý šéf slovenských komunistov uzavretý vo svojej bratislavskej vile, jeho zdravotný stav je vraj vážny. Po invázii vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 sa k moci dostali konzervatívni komunisti a zastavil sa reformný proces v komunistickej strane, ktorý by viedol k väčším občianskym slobodám. Z vedúcich predstaviteľov bývalého komunistického režimu na Slovensku za posledných 20 rokov nebol nikto odsúdený. ČTK 24.01.2011 Pravda Nobelovu cenu už nestihne, Ladislav Ťažký včera zomrel - Ladislav Ťažký zomrel včera v skorých raňajších hodinách po krátkej a ťažkej chorobe. Iba pár hodín predtým sa zástupcovia spisovateľskej organizácie - Slovenského PEN Centra - rozhodli, že 86-ročného Ťažkého nominujú na Nobelovu cenu za literatúru. Oslovila ich totiž švédska Kráľovská akadémia vied, ktorá o nositeľoch nobeloviek rozhoduje. Spisovateľovi chceli nomináciu oznámiť práve včera prostredníctvom médií, už to však nestihli. "Svojimi vojnovými prózami priniesol do slovenskej, ale aj európskej prózy pozoruhodný prvok autentickosti a emotívnych obrazov bez pátosu,“ zdôvodnil pre HN voľbu Ťažkého šéf Slovenského PEN Centra Gustáv Murín. Ťažký sa preslávil románom Evanjelium čatára Matúša. V 70. rokoch upadol do nemilosti komunistov, pretože odmietol okupáciu Československa v auguste 1968. Po zmene režimu odmietol v roku 1993 kandidatúru na post slovenského prezidenta. 21.01.2011 Portrét. Ladislav Ťažký sa nikdy nebál stáť si za svojím názorom Muž, z ktorého ide človečina 49530590 Mal len sedemnásť rokov, keď narukoval na východný front. Nesťažoval sa, hoci stadiaľ ušiel a skončil v zajatí. Po roku 1986 mu zakázali písať. Tiež sa nesťažoval. Ale tentoraz zostal. Nepríjemné životné skúsenosti mu totiž slúžili ako inšpirácia. Jeden z najlepších slovenských spisovateľov 20. storočia Ladislav Ťažký sa aj vďaka veľkej tolerantnosti a rozhľadenosti stal pre mnohých človekom s veľkým Č. Umlčaný pre Dubčeka Ladislav Ťažký sa narodil v Čiernom Balogu a na toto miesto sa často vracal aj so svojimi priateľmi. Už od mladosti mu nebolo ľahostajné, čo sa deje okolo neho. Nebál sa vzoprieť a bojovať proti fašistom, a ani neskôr nemal problém stáť si za svojimi názormi. Práve na to doplatil, keď v roku 1968 ostro kritizoval vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. „Už v 50. rokoch veľmi citlivo vnímal politické procesy a neskôr tu bolo jeho zanietenie za obrodný proces Alexandra Dubčeka. A, pravdaže, keď Dubčeka odstavili, tak odstavili aj Laca Ťažkého,“ uviedol pre HN spisovateľ Ľuboš Jurík. To malo za následok, že pred Ťažkým zostali takmer dvadsať rokov zatvorené dvere do všetkých redakcií a vydavateľstiev. Ďakujem, neprosím S príchodom 70. rokov nastalo pre Ťažkého síce obdobie oficiálneho zákazu, ale to mu nebránilo v tom, aby si ďalej hovoril a písal, čo si myslí a stretával sa s Dubčekom. „Jeho typická vlastnosť bola, že si vskutku nesťažoval. Cítil som, že to ťažko znáša, ale že by sa správal nejako urážlivo a aby na niekoho útočil, to sa nikdy nestalo,“ hovorí o týchto Ťažkého časoch jeho priateľ Ladislav Ballek. „Bol to nesmierne ľudský a láskavý človek,“ dodal. Ladislav Ťažký to bral ako svoj osud a po revolúcii sa k tejto téme nevracal, kým sa ho niekto priamo nespýtal. Aj to, že bol známy ako veľmi rozhľadený, ľudský a tolerantný človek, zohralo úlohu, že mu v roku 1993 ponúkli, aby kandidoval za prezidenta. No odmietol. „Ešte pred novembrom ‘89 som s ním urobil veľký dvojstranový rozhovor s názvom Čas bolesti, bolesť času, kde spomínal na celý svoj pohnutý život,“ hovorí Jurík, ktorý sa s Ťažkým pravidelne stretával v pezinskom literárnom klube, kde rozprával historky zo svojho bohatého, ale pohnutého života. „Teraz zostane jeho stolička v našom klube prázdna,“ uzavrel. 21. 1. 2011 Lucia Makayová www.hnonline.sk Bandera už nie je ukrajinským národným hrdinom - Vyhlásenie privítali židovské skupiny na Ukrajine a vo svete, ktoré odsúdili dekrét prezidenta Viktora Juščenka, ktorým posmrtne ocenil Stepana Banderu. KYJEV. Úrad ukrajinského prezidenta Viktora Janukovyča oznámil, že súd anuloval dekrét o posmrtnom dekorovaní nacionalistického lídra, ktorého povstalecká armáda podporovala počas druhej svetovej vojny nacistické Nemecko. Stredajšie vyhlásenie privítali židovské skupiny na Ukrajine a vo svete, ktoré odsúdili dekrét prezidenta Viktora Juščenka z januára 2010, ktorým posmrtne ocenil Stepana Banderu a označil ho za ukrajinského národného hrdinu. Úrad Janukovyča nešpecifikoval, ktorý súd takéto rozhodnutie vydal a kedy. Bandera bol vodcom ukrajinského nacionalistického hnutia, ktoré počas druhej svetovej vojny bojovalo za nezávislosť Ukrajiny. Podľa mnohých historikov pritom kolaborovalo s nacistickým Nemeckom. Prezident Juščenko rozhodol o vyznamenaní Banderu iba niekoľko týždňov pred tým, ako mu vo februári skončilo funkčné obdobie. 12.01.2011 SITA Agatha Christie predbehla aj Shakespeara - Britskú autorku detektívok prekladali viac ako Shakespeara. Dožila by sa 120 rokov. Agatha Christie Narodila sa v roku 1890, zomrela 12. januára 1976. Napísala 80 románov. Predali sa z nich asi štyri miliardy výtlačkov. Keď v júli 1926 prvýkrát knižne vyšla Vražda Rogera Ackroyda, Agatha Christie vzbudila rozruch. Nabúrala totiž tabu detektívky, podľa ktorého vrahom nemôže byť rozprávač. Môže. Prekvapila aj tým, že ako žena sa pustila do písania detektívnych románov. Prvý jej vyšiel v roku 1920. Viac sa predáva len Biblia Vražda Rogera Ackroyda, ktorá je podľa mnohých jej najlepším dielom, sa okamžite zaradila medzi bestsellery. A neplatí to len o tejto knihe. Agatha Christie je najpredávanejšou autorkou histórie, z jej románov sa predali asi štyri miliardy kusov. Viac sa predalo len Biblie. Diela Agathy Christie preložili najmenej do 103 jazykov, čím prekonala dokonca krajana Williama Shakespeara. Ten možno doplatil na to, že je výrazne jednoduchšie preložiť detektívku ako veršované divadelné hry. Dôležitejšie však bude, že jej príbehy boli pre bežného čitateľa prijateľnejšie. Väčšinou síce išlo o príbehy ľudí z vyššej vrstvy, no aj chudobnejší sa vedeli stotožniť s postavami. Za vraždou totiž boli bežné ľudské pohnútky – dedičstvo či žiarlivosť. Čitateľom neprekážalo ani to, že väčšina románov mala podobnú schému, ktorej sa autorka držala. Na jednom mieste sa stretne skupina ľudí, stane sa vražda, detektív postupne vypočuje všetkých prítomných, nakoniec si ich usadí do jednej miestnosti a tam im opíše stopy, ktoré si všimol len on. A na záver veľkolepo odhalí vraha. Detektívka naživo Strieda sa najmä prostredie – Londýn, vlak, Chorvátsko, Egypt či Mezopotámia. Agatha Christie preniesla detektívku aj do skutočného života. V roku 1926 na jedenásť dní zmizla. Pátranie po nej sledovala celá Británia, prvýkrát do neho zapojili lietadlá, polícii pomáhal aj sir Arthur Conan Doyle. Táto detektívka však rozuzlenie nemala. Agatha Christie o zmiznutí hovoriť nechcela, tvrdila, že stratila pamäť. Neskôr sa ukázalo, že zrejme chcela upútať manžela, ktorý od nej kvôli milenke odchádzal. Nepodarilo sa. Šťastie našla až s druhým mužom, o 15 rokov mladším archeológom Maxom Mallovanom, s ktorým bola až do smrti. Tá by už témou na knihu nebola, Agatha Christie zomrela prirodzenou smrťou. Som Poirot. Najlepší detektív na svete Slečna Marplová vznikla, keď začal belgický hrdina liezť Agathe Christie na nervy. BRATISLAVA. Hercule Poirot rád využíva francúzske bonmoty, no urazí sa, keď ho označia za Francúza. Je Belgičan a je na to patrične hrdý. O svojej genialite nepochybuje, naopak, dáva ju okato najavo. A geniálny aj je. Všíma si detaily, ktoré každému inému uniknú, a tým odhaľuje vrahov. Práve preto si ho k vraždám voláva na pomoc polícia, niekedy o ne jednoducho „zakopne“. Poirot sa prvýkrát predstavil v roku 1920 v románe Záhadná vražda v Styles. Uchytil sa a stal sa najznámejšou postavou románov Agathy Christie. Únava z Poirota O desať rokov neskôr sa na scénu dostala aj slečna Marplová. Autorka vraj už bola z Poirota unavená. Slečna Marplová je dôchodkyňa žijúca na vidieku. Bez rodiny, no nie osamelo. Na prvý pohľad opak Poirota. Ten rád cestoval a o živote na dedine uvažoval len raz. Tento nápad rýchlo zavrhol. Pre slečnú Marplovú sa zasa svet končí na Britských ostrovoch, po ktorých chodila navštevovať svojich známych. Raz síce išla do Karibiku, no to je všetko. Poirot v New York Times Poirot je slávnym detektívom, jeho pomoc aktívne vyhľadáva nielen polícia, ale aj bohatí ľudia. Poirota si uctili aj New York Times, ktoré mu ako jedinej vymyslenej postave uverejnili nekrológ. Slečnu Marplovú zasa poznajú len v jej dedine a podľa všetkého jej to tak vyhovuje. V jednom románe sa nikdy nestretli, čitatelia teda nedostali možnosť riadne porovnať, kto je naozaj lepší. Matúš Krčmárik 11.01.2011 SME Zomrel podpredseda ponovembrovej vlády Jiří Dienstbier - PRAHA. V Prahe vo veku 73 rokov zomrel po dlhej chorobe bývalý minister zahraničia a podpredseda ponovembrovej československej vlády Jiří Dienstbier. V súčasnosti pôsobil v Česku ako senátor. Správu priniesol český spravodajský server idnes.cz. Signatár Charty 77 Dienstbier sa do dejín zapísal predovšetkým ako prvý československý minister zahraničných vecí po novembri 1989, za ktorého pôsobenia sa rúcala železná opona a krajinu opúšťali sovietske vojská. "Bol to jeden z málo ľudí v politike, ktorého som mal naozaj veľmi rád. Bol to môj priateľ, čestný a múdry človek. Je to hrozná strata." povedal pre idnes.cz český minister zahraničia a šéf strany TOP 09 Karel Schwarzenberg. Dodal, že Dienstbier patril po roku 1989 medzi najvýraznejšie osobnosti politiky. "Jiří Dienstbierbol jednou z kľúčových postáv Novembra. Rešpektoval som ho aj napriek rozdielnosti mnohých názorov. Naša politická scéna bude bez neho menej farebná. Patril ku generácii gentlemanov," reagoval na smrť Dienstbiera prezident Vaclav Klaus. Exprezident Václav Havel zas spomína na dobu, ktorú s Dienstbierom a Václavom Bendou strávil vo väzení. "Umrel mi dávny kamarát, s ktorým som veľa prežil," povedal Havel. Na správu o smrti Dienstbiera zareagovali delegáti zjazdu ČSSD minútou ticha. "Skutočne nás to zasiahlo, je to pre nás obrovská strata aj z osobného, aj z politického hľadiska, povedala pre server lidovky.cz senátorka Alena Gajdúšková (ČSSD). S Dienstbierom stratila ČSSD aj absolútnu väčšinu v českom Senáte. Politickú štafetu od otca prevzal jeho syn Jiří Dienstbier mladší. Ten je členom pražského zastupiteľstva za ČSSD. V pražskej ČSSD je však vo faktickej opozícii, pretože odmietol väčšinový prúd a odmietol podporiť koalíciu ČSSD s ODS na pražskej radnici. Viac o Jiřím Dienstbierovi v nájdete v spravodajstve idnes.cz a lidovky.cz Kto bol Jiří Dienstbier ponovembrový minister zahraničia a podpredseda československej vlády vyštudoval filozofickú fakultu Karlovej univerzity v šesťdesiatych rokoch pôsobil ako novinár a korešpondent Československého rozhlasu na Ďalekom východe, v Európe a USA. v roku 1970 ho vylúčili z KSČ a prepustili z rozhlasu za činnosť v šesťdesiatych rokoch patril medzi prvých signatárov Charty 77. Pôsobil aj ako jej hovorca bol väznený za činnosť vo Výbore na obranu nespravodlivo stíhaných vo väzení pracoval ako rezač kovov a balič kníh. Neskôr pracoval ako strážnik a kurič. pôsobil ako zvláštny spravodajca OSN pre ľudské práva v Juhoslávii, Bosne a Hercegovine a Chorvátsku idnes.cz, lidovky.cz, sme.sk sobota 8. 1. 2011 15:20 | sme.sk, sita, tasr Čo zlomilo advokátovi Valkovi krk? - Zdroj: Plus JEDEN DEŇ/ib 10. november 2010, Stál na tenkom ľade sveta politiky a ekonomickej kriminality? Advokát Ernest Valko vstupoval do najhorúcejších prípadov, ktoré pútali pozornosť celej verejnosti. Možno aj preto mohol niekomu ležať v žalúdku. Zmapovali sme preto výber z najvážnejších afér, v ktorých Ernest Valko pôsobil ako právny zástupca niektorej zo strán sporu. SDK verzus HZDS V roku 1998 zastupoval pred Najvyšším súdom Slovenskú demokratickú koalíciu (SDK) v spore s HZDS. Vo svojom návrhu žiadalo HZDS zrušenie registrácie kandidačnej listiny politickej strany SDK a jej zaregistrovanie ako volebnej koalície, čím by sa mohol skomplikovať jej vstup do parlamentu. Po voľbách SDK dosiahla úspech a jej predseda Mikuláš Dzurinda sa stal premiérom. Zločinec v aute V roku 2000 sa Valkovo meno objavilo v ďalšej kauze, ktorá zaváňala zvláštnymi okolnosťami. V jeho aute na hraničnom priechode medzi Slovenskom a Českom zadržali celoštátne hľadaného Karola Polónyiho. Ten bol hľadaný pre streľbu v bratislavskom Irish Pube, kde zahynuli dvaja ľudia. Duckého zmenky Zastupoval Slovenský plynárenský priemysel v jednom z prípadov Duckého zmeniek. Devín banka Po rozsiahlej kritike sa Ernest Valko zbavil kauzy Devín banka. Tvrdilo sa totiž, že za svoje služby správcu konkurznej podstaty získa odmenu až 60 miliónov korún, čo podľa Valka poškodzovalo jeho povesť. Nakoniec z tejto pozície odstúpil. Rozhovor s vekslákom Premiér Mikuláš Dzurinda mal v roku 1999 disponovať rozhovorom medzi právnikom Ernestom Valkom a dnes už mŕtvym členom podsvetia Petrom Steinhübelom. Rozhovor mal slúžiť na nátlak Valka v súvislosti s kauzou Nafty Gbely. Valko sa potom s vtedajším premiérom udobril, pretože mu vraj Dzurinda povedal, že neodpočúvali jeho, ale Steinhübela. Privatizácia Nafty Gbely Zastupoval Fond národného majetku v spore so o 45,9-percentný balík akcií. FNM súd v zastúpení Ernestom Valkom vyhral. Oddlžovanie zdravotníctva Vystupoval aj v kauze Veriteľ – štátna akciová spoločnosť. Jej účelom bolo prevziať na štát dlhy v sektore zdravotníctva. Aférou sa Veriteľ stal v momente, keď tesne pred Vianocami 2006 získal Technopol od štátu 130 miliónov korún. A to napriek nesúhlasu troch právnických analýz – okrem iného aj Valkovej, ktorú si objednal ešte minister Zajac. Spor nie je ukončený. Kauza Rehákovci Kauza Rehákovci sa začala v novembri 2006 v rámci akcie nazvanej Svätuškár. O pár dní neskôr polícia zatkla aj Rehákovho právnika Ernesta Valka. Návrh na uvalenie vyšetrovacej väzby súd zamietol. Podľa polície Rehákovci neprimerane tlačili na účtovníčku, aby vrátila milióny korún, o ktoré ich mala obrať. Mali sa jej aj vyhrážať. Trestné stíhanie Reháka, jeho syna Juraja a advokáta Ernesta Valka napokon prokurátorka zastavila. Obžalobu podala na Rehákovho syna Martina. Česká zbrojovka Ernest Valko vo svojej právnej analýze ako právnik Zbrojovky Vsetín tvrdil, že zahrnutie cca 2 532 ha lesného porastu na slovenskom území do konkurzného súhrnu majetku zbrojovky je protiprávne. Kauza vsetínske lesy dodnes nemá právoplatné rozhodnutie. 1998 - S FRANTIŠKOM MOJŽIŠOM: Valko sa angažoval aj po boku bývalého šéfa Drukosu. 1999 - S JÁNOM LANGOŠOM: V spore na ohranu osobnosti pomáhal aj bývalému disidentovi a neskoršiemu šéfovi ÚPN. 2001 - VYUŽIL JEHO SLUŽBY: Na Valkove schopnosti sa spoľahol aj Milan Markovič, ktorého HZDS napádalo za to, že mu vraj znížil preferfencie. 2006 - POMÁHAL ZAJACOVI: Známy advokát pomáhal aj exministrovi zdravotníctva Rudolfovi Zajacovi. Ten žaloval poslankyňu Zuzanu Martinákovú za jej výroky a požadoval odškodné dvadsať korún. Koho zastupoval? Ivana Mikloša Súčasného ministra financií Ivana Mikloša zastupoval Ernest Valko v sporoch s Robertom Ficom. Najstarší z nich trvá takmer osem rokov a nie je ukončený právoplatným rozhodnutím. KDH Kresťanskodemokratické hnutie zastupované Ernestom Valkom žalovalo liberálov zo strany ANO o desať miliónov korún v spore o ochranu dobrej povesti. Istrokapitál Do boja o získanie zákazky na výstavbu diaľničného úseku Ladce – Sverepec sa pustili firmy prostredníctvom troch vplyvných právnych kancelárií. Medzi nimi aj právna kancelária Jána Čarnogurského ml. Skupinu Istrokapitál v tomto prípade zastupoval Ernest Valko. Neskôr obhajoval záujmy vlastníkov pôdy pod diaľnicou. Ľubomíra Feldeka Kauza Slobodník proti Feldekovi sa zmenila na kauzu Feldek verzus Slovenská republika. Napokon až v Štrasburgu, zastupovaný Ernestom Valkom, vyhral spisovateľ Ľubomír Feldek spor so Slovenskou republikou. Štrasburg vyniesol rozsudok a uznal, že jeho právo na slobodu vyjadrenia bolo porušené. Feldek sa na adresu politika z HZDS a ministra kultúry Dušana Slobodníka verejne vyjadril, že „má fašistickú minulosť“. Pavla Prokopoviča Pavol Prokopovič, politik z SDKÚ a bývalý minister dopravy, žaloval Roberta Fica, pretože podľa neho vyhlásil, že vtedajšia vládna koalícia v zložení SDKÚ, KDH a SMK kupovala opozičných poslancov. Prokopoviča zastupoval Ernest Valko. Napokon sa sporné strany dohodli mimosúdnou cestou. Vládna koalícia mení stovky Ficových ľudí - Igor Stupňan 29.06.2010 Pravda Čistenie úradov po výmene vládnych garnitúr sa zjavne nekončí. Bludný kruh politických nominácií, ktorý sa zaviedol ešte za Mečiarovej vlády, nepretne ani súčasná koalícia, hoci hovorí o výberových konaniach. Koalícia z vedenia štátnych úradov postupne sťahuje nominantov bývalej vlády Roberta Fica. Ide to však pomaly, čo vnútri strán v regiónoch vyvoláva nervozitu. Prvé zmeny uskutočnila vláda minulý týždeň, keď vymenila ôsmich prednostov obvodných úradov, menila prednostov krajských lesných a stavebných úradov. Presný kľúč rozdelenia postov v štátnych úradoch medzi vládnymi stranami sa verejnosť nedozvie. Politici sa o ňom zdráhajú hovoriť, rovnako ako o straníckej príslušnosti jednotlivých nominantov. Ide pritom o stovky rôznych pozícií, ktoré získajú ľudia z prostredia koalície. Líder Mostu - Híd Béla Bugár hovorí, že posty sa rozdeľovali podľa váhy strán v regiónoch. Most tak dostal viac postov na južnom Slovensku. Bugár očakáva, že k ďalším personálnym zmenám dôjde čo najskôr. "Tri týždne chodím do regiónov a na každom stretnutí sa pýtajú, kedy to už konečne bude." Podľa neho každá strana vie, kde má svojho nominanta, ale to, či sa o tom dozvie aj verejnosť, nevie a ani ho to nezaujíma. "Keď médiá chcú niečo zistiť, aj tak to zistia, ale prečo by sme im to mali dať na tácke?" Šéf krajskej organizácie KDH v Banskobystrickom kraji Peter Muránsky potvrdil informáciu, že koalícia si na úrovni obvodných úradov rozdelila 99 rôznych postov v pomere 37 (SDKÚ), 31 (SaS), 19 (Most), 12 (KDH). Krajský predseda SDKÚ v Nitre, poslanec Tomáš Galbavý použil štandardnú formulku politikov, že "pokiaľ nie je dohodnuté všetko, nie je dohodnuté nič", a nechce túto tému komentovať. Dodal len, že sa bude postupovať štandardne a budú výberové konania. Predseda SDKÚ v Trenčianskom kraji, poslanec Martin Fedor by nehovoril o kľúči delenia moci. "Hovoríme o posudzovaní jednotlivých miest a o posudzovaní vhodných kandidátov. Nie je to o číslach, je to o menách." Ako obsadí koalícia miesta v Žilinskom kraji, tiež ešte nie je známe. Šéf regionálneho zväzu SDKÚ v Žiline Ivan Chaban povedal, že "nejaké nominácie sa preberajú, ale nie je to ukončené". Kľúč, ako sa pozície rozdelia, nechcel komentovať. V Trnavskom kraji je koalícia podľa šéfa SaS, poslanca Szilárda Somogyiho už v regióne dohodnutá. Zdôraznil, že k výmenám na úradoch by nemalo dôjsť automaticky pri zmene vlády. Naprávať by sa mali len prípady politických nominácií z minulosti. O vzorci delenia moci v regióne je podľa Somogyiho ťažké hovoriť, lebo "každá strana má odborníkov, ktorí vedia posúdiť jednotlivé úrady, a z toho sa aj vychádzalo". Ja som trval na bombardovaní Srbska, chváli sa Blair v pamätiach - TASR | 2. septembra 2010 Pravda Britský expremiér Tony Blair vo svojich pamätiach napísal, že zohral kľúčovú úlohu v bombardovaní Srbska v roku 1999 a priznal, že bol jedným z mála, ktorí presadzovali "vojenské riešenie kosovskej krízy". Uviedol to dnes srbský spravodajský server RTS. Za hlavný motív presadzovania vojenského riešenia označil Blair "hnev kvôli tomu, čo sa vtedy dialo v Kosove". Nástojenie britského expremiéra na vojenskej intervencii proti vtedajšej Juhoslovanskej zväzovej republike (JZR) údajne spôsobilo veľký tlak v dovtedy vynikajúcich vzťahoch s americkým exprezidentom Billom Clintonom. Blair vo svojich pamätiach s názvom A Journey (Cesta) v 30-stranovej kapitole nazvanej "Kosovo" opisuje svoju úlohu v bombardovaní Juhoslávie zo strany NATO kvôli "etnickým čistkám v Kosove". "Američania podľa neho nemali až tak záujem o vojenské riešenie, pretože ho nebolo jednoduché predložiť americkej verejnej mienke. Na rozdiel od konfliktu v Afganistane a Iraku bolo veľmi ťažké vyjadriť, čo sú priame záujmy USA v Kosove," citovala z Blairových pamätí spravodajská stanica BBC. Zásadné nástojenie Blaira na "vojenskom riešení kosovskej krízy" sa principiálne dáva do súvislosti s jeho už dobre známym postojom k tzv. "humanitárnej intervencii", dodala BBC. Blair napísal, že Kosovo preňho bolo v podstate morálnou otázkou a "definovalo jeho videnie zahraničných a vojenských intervencií vôbec". Podľa BBC sa zdá, že Blair neľutuje ani jedno svoje rozhodnutie z tých čias. Ako britský expremiér dodal, nedá sa povedať, že by boli dnes všetky problémy Balkánu vyriešené, ale "tento priestor, ktorý bol viac ako jedno storočie synonymom nestability, má aspoň šancu na lepšiu budúcnosť". Dnešné Srbsko Blair vo svojich memoároch nespomenul ani raz a nezaoberal sa ani jednostranným vyhlásením nezávislosti Kosova, pripomenul RTS. Adolf Hitler: Syn Židov a Afričanov - Zdroj: pluska.sk 24. august 2010, 08:33 Zdroj: TASR Obavy Adolfa Hitlera o jeho pôvod boli opodstatnené, zjavne nebol Árijec. Adolf Hitler je podľa výsledkov najnovších testov DNA potomkom Židov a Afričanov, ktorých tak veľmi nenávidel. Vzorky DNA pochádzajúce z príbuzných nacistického vodcu ukázali, že je biologicky spojený s „nižšími rasami“, ktoré sa snažil vyhladiť, píše portál dailymail.co.uk. Novinár Jean Paul Mulders a historik Marc Vermeeren vystopovali tento rok 39 Hitlerových príbuzných za pomoci DNA testov. Medzi nimi bol rakúsky farmár, ktorý sa svetu predstavil ako bratranec Norbert H. Vzorky slín týchto ľudí poukázali na to, že aj medzi potomkami vodcu sú takí, na ktorých by iste nebol pyšný. Chromozóm nazývaný Halopgroup E1b1b (Y-DNA) v ich genetickom základe je v Nemecku vzácny a rovnako zriedka sa vyskytuje v západnej Európe. Najčastejšie sa vyskytuje v Maroku, Alžírsku, Líbyi a Tunisku, ako aj medzi Aškenázskymi a sefardskými Židmi. Aškenázski Židia alebo Aškenázi pochádzajú zo stredovekých židovských komunít v Porýní. Spolu so sefardskými Židmi sú najvýznamnejšou etnickou podskupinou židovského národa. Haplogroup E1b1b1 sa vyskytuje medzi 18 až 20 percentami Aškenázov a 8,6 až 30 percent sefardov a je pravdepodobne jednou z hlavných línií židovskej populácie. „Ide o prekvapivý výsledok,“ vraví Ronny Decorte, genetický špecialista, ktorý súhlasí s tvrdením, že Hitler mal nejaké korene na severe Afriky. „Ťažko povedať, čo sa stane s touto informáciou medzi Hitlerovými oponentmi a zástancami,“ dodal. Nie je to prvý raz, čo historici prišli s informáciou, že Hitler má židovských predkov. Jeho otec Alojz je podľa všetkého nemanželským synom chyžnej Marie Schickelgruberovej a 19-ročného židovského chlapca Frankenberga. Ak je to pravda, inšpirátor holokaustu by bol štvrtinový Žid. Hitlerov synovec Patrick sa vraj kedysi snažil vydierať Hitlera a hrozil prezradením národnosti jeho predkov. Hitler preto požiadal právnika Hansa Franka, nech vec preskúma. Pred vypuknutím druhej svetovej vojny potom vyhlásil, že vydieranie je bezpredmetné a nezakladá sa na pravde. Zaujímavé na celej veci je, že svet nacistov sa krútil len okolo rasy a krvi. Hitlerove obavy o jeho pôvod boli opodstatnené, zjavne nebol „čistý Árijec“. Sulík: Dám sa namaľovať, nie je to gýč - Pred voľbami o jeho strane hovorili, že je internetová. Dúfal, že dostane päť percent, dostal dvanásť. Priznáva, že ich to zaskočilo, ale odmieta, že sú nepripravení a nemajú odborníkov. Sníval o kresle ministra financií, napokon sa rozhodol, že bude predsedom parlamentu. RICHARD SULÍK. Na úvod malý test: Aké je minimum poslancov, ktoré môže požiadať o zvolanie mimoriadnej schôdze? Pätina, tridsať. Dokedy je predseda parlamentu povinný schôdzu zvolať? Do sedem dní. Kedy býva hodina otázok? Štvrtok. O koľkej? Aj to stanovuje rokovací poriadok? O štrnástej. Rokovací poriadok mám naštudovaný. Kedy to mám vedieť, keď nie teraz? Dnes plánujete hlasovať za Roberta Fica ako podpredsedu parlamentu. Ešte pred voľbami ste pritom hovorili, že by mal odstúpiť z kandidátky. Už vám neprekáža? Nech je v parlamente, tam napácha menej zla. Je to súčasť politickej dohody. Keď budem chcieť byť pri každej jednej veci Matka Tereza a stopercentne principiálny, tak sa nikdy nepohneme ďalej a pochybujem, že by to bolo pre Slovensko lepšie. Dohoda znie, že opozícia nebude robiť žiadne obštrukcie a my zvolíme ich podpredsedu. Myslíte si o Ficovi naďalej, že je najväčší babrák a neschopný človek? To, čo som o ňom napísal, bola predvolebná kampaň, vtedy k tomu pristupujete emotívnejšie. Ale je fakt, že reálne nebol nikdy za nič zodpovedný, keďže bol od roku 1992 v parlamente. Byť zodpovedný za chod štátu nie je zodpovednosť? Člen parlamentu nie je zodpovednosť za chod štátu. A vždy, keď je nejaká kolektívna zodpovednosť, tak pre jednotlivcov to znamená veľmi nízky podiel zodpovednosti. Keď hlasujete s ostatnými, nikto vám nič nemôže a ste chránený imunitou. Ja som to myslel tak, že nikdy neriadil žiadnu firmu alebo inštitúciu, kde by bol priamy vzťah medzi jeho výkonom a ohodnotením. Toto v živote nezažil. Aj vy to tak teraz vnímate, že ako poslanec nie ste zodpovedný za chod štátu? Som predsedom parlamentu, zodpovednosť mám oveľa vyššiu. Samozrejme, parlament ako celok má veľkú mieru zodpovednosti, ale pozostáva zo 150 jednotlivcov a zodpovednosť jednotlivca určite nie je taká vysoká, ako keď je niekto sám šéfom firmy. Pri väčšine, ktorú máte, bude asi každý člen vašej koalície dosť zodpovedný, nemyslíte? Hlavne tí poslední traja. Áno. Ale povedzte, čo sa kedy komu stalo za to, že nejako hlasoval? U člena vlády je väčšia zodpovednosť? Určite áno. Prečo ste potom ako člen vlády neprebrali zodpovednosť a nestali sa ministrom financií? Prebral som zodpovednosť za stranu a pokiaľ sa nemajú naplniť reči, že sme stranou na jedno volebné obdobie, tak sa jej treba venovať. Nie je to tak, že ste sa tej funkcie zľakli? Ani náhodou. Že vám došlo, aký je to nepopulárny rezort, ktorý by vám skôr poškodil ako pomohol? Už doteraz som na popularitu neumieral. Ten rezort je nepopulárny preto, lebo predošlá vláda zanechala nevídanú sekeru, a teda oni sú na vine, oni to spôsobili. Aj Ivan Mikloš povedal, že by vám ten rezort dal. Vy sám ste ešte aj po voľbách snívali o tom, že ho dostanete a zrazu ste ustúpili. Bola to moja osobná ambícia, ale tá nie je prvoradá. Prvoradý je obsah. Je to tak, ako vraví Ivan Mikloš, že SDKÚ bolo ochotné ponechať nám aj financie, aj ministerstvo práce, čo by bolo pre nás dôležité pri zavádzaní odvodového bonusu. Ja som oslovil Ivana Mikloša s tým, že by som preferoval parlament, ale len, ak by on prevzal ministerstvo financií. Keby nebol ochotný, tak tam idem určite ja. Čiže hlavný argument, prečo ste zostali v parlamente, je, aby ste držali pokope poslanecký klub? Tento je najdôležitejší. Ďalším argumentom je, že sa musím venovať strane a takisto ako predseda parlamentu a predseda strany sa nemôžem do ničoho namočiť, ani keby som hneď chcel. Rôzne kauzy a škandály sa nepodaria odstrániť zo dňa na deň. Určite aj teraz niekto niečo vytiahne. Tu budem mimo obliga. Bojíte sa sám seba? Nie, ale keď nastúpite na ministerstvo, kde máte 500 zamestnancov, tak politicky ste za nich okamžite zodpovedný. Koľko bolo takých prípadov, keď minister bol neprávom obvinený za niečo, čo spáchali jeho podriadení bez jeho vedomia? Určite sa nájdu také prípady. Nemám to zoradené. Nie je to alibizmus? Keby som nebol predsedom SaS, tak idem do vlády. Čiže pána Mihála pokojne vyšlete do vlády, nech si stojí na nášľapnej míne, ale vy do nej nejdete. Všetkých štyroch takto vysielam a všetci o tom vedia, preberal som to s nimi. Keď sa pozriete na Roberta Fica, bol premiér a poslanecký klub si udržal. Vladimír Mečiar zase sedel v parlamente a postupne sa mu to rozpadlo. Nezdá sa, že by existovala priama súvislosť medzi stabilitou poslaneckého klubu a tým, či je predseda strany v parlamente? Súhlasím s vami, ale napriek tomu si myslím, že keď budem v priamom a intenzívnom kontakte s mojimi poslancami, bude to lepšie. Nemalo by to byť tak, že by ste si mali dať od začiatku na kandidátku ľudí, ktorých nemusíte strážiť? Toto je naivná otázka. Z X ľudí sa po štyroch rokoch, keď majú imunitu, čokoľvek vyfarbí a zmenia charakter, aj z ľudí, ktorých poznáte 20 rokov. A vy tej zmene charakteru zabránite, keď budete v parlamente? Budem s nimi v intenzívnom a priamom kontakte. Nehovorím, že zabránim, ale môžem prispieť k tomu, aby bol náš poslanecký klub pokope. Je podľa vás správne navrhnúť za ministra obrany človeka, ktorý nehovorí po anglicky? Angličtinu sa naučí, nevnímam to ako veľký problém, navyše oficiálne rokovania sa vedú s tlmočníkom. Nechcem tým povedať, že by angličtina na túto pozíciu nebola dôležitá, je. Na Galkovi je jedinečné, že je zdatný manažér. Síce sa to vykresľuje veľmi dehonestujúco, že bol riaditeľom supermarketu, ale obstáť ako manažér Kauflandu nie je maličkosť. Je to makačka a drina a v tomto je Ľubo Galko výborný. A nevedeli by ste nájsť dobrého aj takého, ktorý vie po anglicky? Máme v strane niekoľko manažérov, ktorí vedia po anglicky, ale odhodlanie, ktoré má Ľubo Galko, nie je úplne jednoduché. SDKÚ je desaťkrát väčšia strana a koľko ľudí sú schopní postaviť na ministra financií? Tvrdím, že jedného. Ale kvalitného a aj o ostatných ich ministroch platí, že ich pred nástupom veľmi nedokážete spochybniť. Vášho spochybňujú ľudia zvonku, ale aj samotná premiérka. Máme troch ministrov, ktorých nikto nespochybnil. Nesvedčí to všetko o tom, že ste na tých dvanásť percent neboli pripravení? Výsledkom sme boli samozrejme prekvapení, ale myslím, že sme sa dlho a kvalitne pripravovali. Ak ste sa dlho a kvalitne pripravovali, prečo ste potom svojim členom poslali mail, aby sa prihlásili so životopisom, ak majú záujem o nejakú funkciu? Členov sme vyberali podľa odborných kritérií. Čo mám teraz každému zatelefonovať? Neviem, aké majú ambície, predstavy, kto, kde pracuje, tak som to urýchlil, aby mi dali vedieť. Ozvala sa mi asi tretina členov a teraz nasleduje tvrdá selekcia. Nemali by ste vy sám z tých 300 ľudí vedieť, načo máte odborníkov? Viem, načo mám odborníkov, ale potreboval som vedieť, kto má aký záujem. Mohol som každému zatelefonovať a robiť to týždeň, takto som poslal mail a zefektívnil si to. Robí sa to aj v iných stranách, akurát nenapíšu mail. Boli aj za vami nejakí ľudia s lukratívnou ponukou, ak nepôjdete do tejto vlády tak, ako boli za pánom Matovičom? Ešte dva alebo tri dni pred pánom Matovičom som dostal ponuku: šesť ministerstiev a všetky naše témy v programe. Od koho? Od nejakej mne známej osoby, ktorú dlho poznám, ale tá osoba bola len poslík, za ňou bol niekto iný. Niekto zo Smeru? K tomu sa nevyjadrím, je to za nami. Vnímal som to skôr ako znak nejakého zúfalstva. Doteraz ste sa vyhýbali otázke, či podporíte obranný val s odôvodnením, že na to nemáte mandát. Už ho máte, takže – podporíte ho? Spýtajte sa vlády. Mám názor, ale nepoviem ho predtým, ako ho vysloví premiérka. Pred voľbami ste pôžičku pre Grécko odmietali. To naďalej platí, za to hlasovať nebudeme. Pavol Paška dal namaľovať portréty všetkých predsedov parlamentov, dáte sa domaľovať? Ak je to tradícia, tak samozrejme, že áno. Nie je to nevkusné? Nevidel som ešte portréty, iba ich fotografie a mne sa to zdalo byť svieži štýl. Nemal som dojem, že to je gýč. Deje sa to aj v iných parlamentoch, aj na ministerstvách. Napríklad na ministerstve práce majú fotky. Alebo v nemeckom úrade premiérky sú maľby. Pánovi Paškovi som povedal, že nebudem rušiť tradície, ku ktorým nemám výhrady. Má tam napríklad cenu predsedu parlamentu, ktorá sa dáva raz do roka. Alebo obdaruje raz do roka Úsmev ako dar. Prvá schôdza sa začala vašimi viacerými úsmevnými vyjadreniami. Nebudete mať problém správať sa seriózne? Mali ste dojem, že schôdza nespĺňala niektoré náležitosti? Nemyslím si, že na to, aby sa niečo bralo vážne, sa potrebujeme využívať v strnulosti a robiť všetko konzervatívne. sobota 10. 7. 2010 | Monika Tódová, Lukáš Fila www.sme.sk Zomrel známy novinár Yehuda Lahav - 5. júla 2010 18:09 Po dlhej chorobe zomrel dnes v Izraeli vo veku 80 rokov dlhoročný spolupracovník viacerých slovenských rádií, televízií a periodík Yehuda Lahav. Informovala o tom jeho manželka Marie Hirschová prostredníctvom rodinnej priateľky Evy Janišovej. Podľa jej vyjadrenia Yehuda Lahav skonal dnes predpoludním v meste Rišon, kde bol tento rodák z Prešova doma. Lahavov hlas viacerí slovenskí poslucháči dôverne poznajú zo spravodajstva Slovenského rozhlasu či z televízií, jeho príspevky z Izraela z rozličných slovenských, českých i maďarských médií, do ktorých prispieval aktualitami. V slovenčine mu vyšli tri knihy - Zjazvený život (2003), Odsúdení spolu žiť (2005) a Odvrátená tvár konfliktu (2008); na vydanie sa už pripravuje aj štvrtá, s názvom Čechoslováci v Izraeli. Yehuda Lahav žil v Izraeli od svojej emigrácie v roku 1949. Svoju novinársku prácu chápal ako príspevok k mierovému riešeniu nielen izraelsko-palestínskeho konfliktu, ale aj iných národnostných alebo náboženských konfliktov. Zdroj: TASR Moderátor CNN Larry King po 25 rokoch končí - Známy americký televízny moderátor Larry King (76), ktorý vedie svoju šou na stanici CNN už 25 rokov, končí . Diváci sa tak po štvrťstoročí rozlúčia so štíhlym mužom v okuliaroch, trakoch a košeli, ktorý neraz uvádza do pomykova aj tie najskúsenejšie osobnosti planéty. Kreslom pre jeho hosťa prešli výrazné postavy svetovej politiky, ekonomiky, či šoubiznisu, ale aj bežný ľudia s netradičnými osudmi. Medzi inými spomenieme počítačového mága Billa Gatesa a kontroverznú speváčku Lady Gaga. Laryry King začínal ako komentátor americkej futbalovej ligy a vypracoval sa na jednu z najuznávanejších televíznych osobností. Každú noc sleduje Kinga 725 000 divákov. Jeho vplyv na divákov je obrovský. Po zemetrasení na Haiti sa mu podarilo vyzbierať od nich desať miliónov dolárov na pomoc obetiam, teraz organizuje obdobnú zbierku na pomoc Mexickému zálivu zašpinenému ropou. V poslednom čase však ubúda z Kingovej ostrosti a nekompromisnosti, píše denník New York Times na margo Kingových posledných vystúpení. V súvislosti s nástupníctvom po Kingovi sa v mediálnych kruhoch skloňuje meno Piersa Morgana, ktorý je známy ako porotca súťaže talentov America´s Got Talent. Rovnako sa uvažuje o Ryanovi Seacrestovi zo speváckej súťaže American Idol. www.pluska.sk 21.06.2010 Kňaz: Biskupi naleteli Ficovi aj kvôli senilite - Názory na zasahovanie do politiky sa líšia nielen medzi jednotlivými cirkvami, ale aj medzi ich členmi. Ovplyvňovanie politiky cirkvou je realitou bez ohľadu na občasné pobúrenie tých, ktorí argumentujú sekulárnym štátom. Transport desiatok tisíc židov do koncentračných táborov počas vojnového štátu, na čele ktorého stál kňaz, ale aj iné faktory mnohých utvrdzujú v názore, že politike by sa kňazi mali radšej vyhýbať, prípadne by ich názory nemali prenikať mimo chrámov. Oddeliť človeka - kňaza od človeka - občana je však nemožné, navyše aj cirkev má svoje záujmy. Presadzuje ich nielen viac či menej otvorenou spoluprácou s politickými stranami, pastierskymi listami, vystupovaním v médiách, na blogoch, sociálnych sieťach typu Facebook, ale aj tým, že v niektorých chvíľach mlčí. Po čestných ľuďoch prídu aj čestní politici Katolícky duchovný Jozef Červeň tvrdí, že členovia cirkvi sú členmi spoločnosti, čiže „tá nemôže starostlivosť o nich obmedziť len na kostoly a pastoračné miestnosti. Jej úlohou je ovplyvňovať dianie v prospech spoločného dobra. Toto sa má konať buď priamo politicky, čo je úloha laikov, a nepriamo tým, že vplýva na zvyšovanie mravnej zodpovednosti." Túto úlohu pripisuje najmä kňazom a biskupom. Evanjelická farárka Martina Rumanová súhlasí, že cirkev by mala reagovať na veci, týkajúce sa morálnych a duchovných hodnôt. „K ekonomike je asi zbytočné sa vyjadrovať." Pridáva aj iný rozmer: „Určite by nemala chcieť vládnuť ako v stredoveku. Ježiš povedal - čo je cisárovo, dajte cisárovi, a čo je Božie, Bohu. Z tohto biblického príbehu je všetko jasné. Našou úlohou je najmä formovať ľudí. Ak tí budú čestní, bude čestná aj politika." Katolícky kňaz Miroslav Lettrich rozlišuje medzi oficiálnym postojom cirkvi a súkromným názorom duchovných. Vraví, že oficiálne vyjadrenia cirkvi k politike sú zriedkavé a opatrné. „Vo všeobecnosti je to správne, lebo cirkev by nemala byť súčasťou politických prekáračiek. Môže však nastať situácia, keď by sa jasne a otvorene mala ozvať aj oficiálne." Kňaz Juraj Drobný sa už v roku 2002 pre inzine.sk vyjadril, že cirkev musí zasahovať do verejného života i do politiky. „Aj preto, že ako taká je súčasťou verejnosti a rozhodovanie o veciach verejných sa jej bytostne dotýka. Do aktívnej politiky by však nemali vstupovať kňazi, ale veriaci laici." Teológ Miroslav Kocúr vysvetľuje, že treba rozlišovať úradnú cirkev, teda jej lídrov, a radových členov. Právo vyjadrovať sa k politike neupiera nikomu, podľa neho by sa vstupovanie úradnej cirkvi do politiky nemalo zakazovať ani preceňovať. „Niekedy môže byť názor biskupov zaujímavý, inokedy nie. Úradnej cirkvi by som neupieral slobodu slova, no nezabúdal by som na to, že ide len o malú časť kresťanstva, ktoré je ako celok veľmi pestré názorovo aj postojovo." Kocúr tiež pripomína rozdiely v rámci samotnej cirkvi: „Stačí si spomenúť na obdobie, keď arcibiskup Sokol či kardinál Korec podporovali vládnu Mečiarovu garnitúru, ktorú významná časť biskupskej konferencie nepodporovala, a niektorí biskupi jednotlivo voči nej vyjadrovali svoje výhrady." Oľga Pietruchová, šéfka Spoločnosti pre plánované rodičovstvo, ktorá cirkev dlhodobo kritizuje, jej právo otvorene sa vyjadrovať k politike upierať odmieta. Dodáva však, že by „nemala nátlakom ovplyvňovať politiku mimo štandardných postupov." Ako príklad neštandardného postupu uvádza zasahovanie cirkvi do Národného programu reprodukčného zdravia, ktorý prešiel normálnym legislatívnym procesom a vláda o ňom začala rokovať. „Spočiatku ho jasne podporoval aj premiér, ale nakoniec sa na obede s biskupmi dohodol na stiahnutí." Pre aktualne.sk to vtedy po spoločnom obede biskupov s premiérom potvrdil aj hovorca Konferencie biskupov Slovenska Jozef Kováčik: "Prišlo k zhode, materiál predložený Ministerstvom zdravotníctva bol stiahnutý." Pietruchová pridáva aj ďalšie príklady ako Národný program starostlivosti o ženu, bezpečné materstvo a reprodukčné zdravie, alebo novelu zákona o zdravotnej starostlivosti upravujúcu poslanecký návrh k interrupciám. „Boli predložené na pripomienkovanie a potom na tlak cirkvi stiahnuté," tvrdí a dodáva, že „demokratická spoločnosť by mala byť schopná udržať verejnú diskusiu v hraniciach rešpektujúcich slobodu slova, ale i vierovyznania všetkých ľudí." V odporúčaní konkrétnej strany sa nezhodnú Je vhodné, ak cirkev odporučí konkrétne strany, ktoré by reprezentovali záujmy veriacich v parlamente? Lettrich si myslí, že áno. „Pozorovať totiž snahu, aby náboženstvo nezasahovalo mimo kostolných múrov, pričom pravda je taká, že musí vplývať na postoje a hodnoty veriaceho v akejkoľvek oblasti života. Usmernenie pastierskymi listami nijako neruší osobnú slobodu jednotlivca." Podľa Rumanovej „nič také nie je vhodné, nemám právo ľuďom vnucovať určitý názor, aj keď som farárka. Môžeme len apelovať na ľudí, aby vyberali strany v zodpovednosti pred Bohom." Podobný názor na odporúčanie konkrétnej strany má aj Červeň, podľa ktorého by to bolo „vhodné vtedy, ak by existovala len jediná, ktorá by rešpektovala náboženskú slobodu veriacich, a ak by ju ostatné potláčali. Pokiaľ je strán, rešpektujúcich kresťanské hodnoty viacero, nie je vhodné niekoho konkrétneho označovať." Príkladom jasného odporúčania boli napríklad minuloročné prezidentské voľby, keď proti Ivete Radičovej vystúpilo množstvo kňazov. Pietruchovej neprekážala snaha, ale forma a obsah, pretože „niektorí sa znížili na úroveň bulváru, keď zaťahovali jej súkromný život do verejnej diskusie. Podotýkam, že tak nekonali v žiadnom inom prípade. Nevyjadrovali sa napríklad k ikstému manželstvu Jána Slotu, ktorý sa tak rád oháňa Bohom, ani k iným, ktorí porušujú Desatoro. Okrem toho označenie za konkubínu je pejoratívne. Rovnako vyjadrenie biskupa Baláža opierajúce sa o paralelu s Hitlerom bolo vzhľadom na minulosť a klérofašistický vojnový štát nemiestne." V prezidentskej kampani v roku 2009 vystúpilo proti Ivete Radičovej viacero biskupov. V pozadí biskup Rudolf Baláž. Kašle KDH na veriacich? Zaujímavé je bodovanie politických strán, ktoré sa nedeklarujú ako kresťanské, u voličov v najreligióznejších oblastiach Slovenska. Miroslav Lettrich, duchovný v hornooravskej obci Rabča vysvetľuje, že nejde len o problém Smeru, ale aj HZDS v 90. rokoch. „Je tu paralela - silný vodca, zneužitie vlastenectva a podobne. Ak má Smer v Bratislave 24 percent, môžem sa čudovať, že u nás je to 40 percent?" Príčiny vidí aj v neschopnosti kresťanských strán. „Ani neviem, že by sem zavítal čelný predstaviteľ KDH. V okrese Námestovo získalo takmer 25 percent, pri dobrej komunikácii mohlo mať o 15 viac. Lenže to by si žiadalo prísť medzi tých ľudí." Jozef Červeň tvrdí, že najviac religiózne bývajú oblasti, kde občania veľmi nesledujú politické dianie prostredníctvom médií, ale cez bežnú medziľudskú komunikáciu. „Do týchto rozhovorov, a nemusia byť len krčmové, málokedy zaznejú otázky, ktoré by umožňovali pochopiť, ako to v spoločnosti funguje. Zväčša počuť tých, čo najhlasnejšie kričia, pričom tí obvykle aj najmenej uvažujú. Ľudia v takýchto regiónoch sa často rozhodujú pod vplyvom emócií a rôznych strachov pred vymysleným nepriateľom, ktorým môže byť nesociálny podnikateľ, farári, Maďari a tak ďalej." Pastierske listy - pomoc alebo zbytočnosť? Pastierske listy nie sú doménou len katolíckej cirkvi. Evanjelická farárka Martina Rumanová vysvetľuje, že ich cirkev občas zvykne takto „apelovať na veriacich, aby šli voliť. Nikdy sa neodporúča konkrétna strana, iba to, aby ľudia vyberali také, ktoré spĺňajú morálne kritériá." Katolícky duchovný Miroslav Lettrich má pri pastierskych listoch k voľbám pocit, že budia skôr nevôľu a majú opačný ako zamýšľaný účinok. Príčiny vidí v tom, že „sú príliš všeobecné, a takmer vždy ich veriaci pociťujú ako direktívu, ktorej sa inštinktívne bránia." Podľa neho väčší účinok majú súkromné vyjadrenia kňazov, prípadne blogy, lebo poskytujú priestor na vyjasnenie postojov, prípadne diskusiu. Psychológ a religionista Richard Gróf tvrdí, že duchovní zvyknú byť pre veriacich autoritami nielen v oblasti spirituality, ale aj v iných oblastiach. „Ich názor na hocakú tému, vrátane politiky, má preto pre nich váhu. Autorita duchovných je však v porovnaní s minulosťou značne otrasená. Prispel k tomu rozchod s vedou, rozvoj masmédií, ktoré začali šíriť aj iné pohľady a hodnoty, a, samozrejme, škandály v cirkvi." Publicista Imrich Gazda pred voľbami v SME vyjadril kritiku, že namiesto obsahu posledného pastierskeho listu biskupov sa diskutuje len o tom, či mal vôbec vzniknúť. „Klerici majú plné právo formulovať verejné výzvy tak, ako ho majú ostatní občania. Jeho obmedzovanie by bolo útokom na slobodnú výmenu názorov a tým pádom spochybnením neutrálnosti verejného života." Dodáva, že vyjadrenia cirkvi k politike v zahraničí sú priamočiarejšie a argumentuje vyhlásením Rady Českej biskupskej konferencie pre spravodlivosť a pokoj s názvom Koho voliť - Dlh voči sebe alebo iným, ktoré podpísal biskup Václav Malý. „Bolo až také jasné, že sa od neho dištancoval aj predseda biskupskej konferencie." foto: Ivan Gašparovič a vtedajší arcibiskup Ján Sokol Kňaz: Niektorí biskupi sú senilní, a tak Ficovi naleteli Počas vládnutia koalície, ktorej dominovali Ficovi socialisti, sa zdalo, že medzi nimi a cirkevnou hierarchiou panovalo prímerie. Cirkev dohodu so Smerom popiera, ten ju ale nevylúčil. Dohodu so Smerom o nevyťahovaní citlivých tém hovorca Konferencie biskupov Slovenska Jozef Kováčik odmieta. „Nikdy neexistovala, Ak ju niekto videl, nech ju ukáže. Cirkev komunikuje s každou demokraticky zvolenou vládou. Bolo to tak v minulosti, bude to tak aj pri novej koalícii." Na otázku, prečo Smer nevytiahol žiadnu agendu, s ktorou by mala cirkev problém, hoci tá býva bežnou súčasťou aktivít ľavicových strán, Kováčik odpovedal, že je to otázka pre Smer a nie cirkev. Smer pritom existenciu dohody nevylúčil - na priamu otázku hovorkyňa strany Katarína Kližanová Rýsová najskôr povedala, že to musí preveriť, nakoniec poslala odpoveď, že strana sa k tejto téme nebude vyjadrovať. Súzvuk niektorí predstavitelia cirkvi odmietajú, tvrdí teológ Miroslav Kocúr a uvádza biskupa Františka Tondru, ktorý nedávno existenciu dohody medzi Smerom a cirkvou poprel. „Faktom však je, že k stupňujúcim sa prejavom nenávisti k názorovým oponentom, verbálnym útokom na médiá, protimaďarskému štvaniu či opakovaným nehoráznym prejavom vulgárnosti v podaní Harabina, Mečiara, Slotu, či hrubej expresívnosti Fica úradná cirkev nepovedala nič. Glorifikáciu Tisovho režimu arcibiskupom Sokolom a zľahčovanie zločinov tohto obdobia označil hovorca KBS za arcibiskupovu súkromnú iniciatívu, hoci je jasné, že šlo o verejné podujatia za prítomnosti verejnosti, poslancov, či čestnej stráže Slovenskej pospolitosti." Podľa kňaza Miroslava Lettricha nemožno poprieť, že všetko vyzeralo tak, akoby súzvuk alebo minimálne pakt o neútočení existoval. „Možno je za tým snaha o nekonfrontačné vzťahy, neviem. Som však presvedčený, že boli situácie, keď hlas biskupov zaznieť mal. Pri urážkach sv. Štefana bez debaty, a čakal som minimálne vyjadrenie ľútosti aj nad tým, že Ján Slota ignoroval dohodu a zneužil stretnutie s delegáciou KBS. Chápem snahu cirkvi o to, aby nebola súčasťou politických bojov, ale je škoda, že sa nikto nezastal Hedvigy Malinovej či obyvateľov Pezinka, slušných sudcov a podobne." Kňaz Jozef Červeň sa pridáva: „Žiaľ, aj medzi biskupmi sa nájdu takí, ktorí naletia populistom. U niektorých je to spôsobené senilitou, a tak nedokázali rozlíšiť, že u Fica sa jedná o falošnú sociálnosť na úkor budúcich generácií. Biskupi si navyše uvedomujú, že majú na starosti všetkých kresťanov, ktorí sú roztrúsení v rôznych stranách, a nemajú záujem ich popudzovať proti sebe, pretože politická „kultúra" ešte donedávna viedla k mnohým nenávistným výstupom v rodinách či farnostiach, kde niektorí členovia boli za jednu stranu a iní za druhú." Karol Sudor Politológ: Cirkev voľby zásadne neovplyvnila Výzva spišských dekanov, aby ľudia volili KDH, ale aj pastiersky list, ktorým biskupi vyjadrili svoje postoje pred nedávnymi parlamentnými voľbami, pričom sa v nich neobjavilo odporúčanie voliť konkrétnu stranu, si vyslúžili kritiku. Otázna je váha takýchto výziev. Podľa Grigorija Mesežnikova sú totiž názory cirkvi pre mnohých irelevantné, rozhodujú sa na základe iných faktorov. Tvrdí, že cirkev má právo vyjadrovať sa k veciam verejným, a normálne je aj to, že kňazi zaujímajú svoje postoje individuálne. Ak však oficiálna hierarchia podporuje konkrétnu stranu, vzniká problém: „Spreneveruje sa princípu nestrannosti, čím môže vniesť napätie medzi veriacich. Značná časť katolíkov tak či tak nevolí kresťanské strany, pričom SDKÚ a KDH ani zďaleka nemajú na to, aby oslovili všetkých slovenských katolíkov." Kňazi na blogoch sa vyjadrujú tvrdo a otvorene Predstava, že kňazi vždy a za každých okolností prejavujú svoj názor na politiku alibisticky a nepriamo, je vzdialená realite. Na blogoch SME publikujú články viacerí katolícki duchovní, a s nediplomatickou kritikou sa netaja. Dokazujú to aj vybrané formulácie z ich textov. Anton Ziolkovský o Ivete Radičovej pred prezidentskými voľbami: 1. Je zástankyňou vykonávania potratov. 2. Ešte nech napíšu, že je prolife a od dojatia padnem do kolien. 3. Kto trocha sleduje jej vyjadrenia, tak vie, že ona je asi taká kresťanská demokratka ako pápež komunista. 4. Vzťah „na divoko" je pre ženu v jej veku nielen nevhodný, ale vzbudzuje otázniky, či vie, čo vlastne chce. Jozef Červeň o vládnej koalícii pred parlamentnými voľbami: 1. Krádež je odsúhlasená aj spriatelenými zbojníckymi skupinami Slopaja a Muftošíka. 2. Uznávam, že aj medzi biskupmi sa, žiaľ, nájdu takí, ktorí sú vďaka senilite aj ficoidní, ale jedná sa skôr o výnimky, ktoré potvrdzujú pravidlo. 3. Dokedy ľudia nepochopia, že mať socialistov v čele je to najhoršie, čo môže krajina urobiť? Dovtedy, kým budú u nás politickí väzni znova zomierať za slobodu prejavu ako na Kube? 4. Ak je niekto naozajstný kresťan, nemôže sa mu páčiť červené boľševické tričko. To že sa niekomu červené tričko nepáči, nedáva boľševikom na čele so socialistom Ficom právo, aby takéhoto človeka potrestal. To robili len chrapúni. Miroslav Lettrich o premiérovi Ficovi a šéfovi parlamentu Paškovi: 1. Buďte nabudúce taký láskavý a ľudí, ktorí boli perzekvovaní pre svoje politické či náboženské postoje v tých časoch, keď ste vy boli členom zločineckej organizácie, do úst neberte. Fuj, súdruh premiér! 2. Principiálny Fico? Ale prd! Len chce upevniť svoju moc 3. Zo seba cvoka robte, koľko len sa vám ráči. Ale prosím vás, z nás somárov nerobte! 19.06.2010 Karol Sudor http://www.sme.sk/ Vdova po Titovi dostala doklady až po 30 rokoch - Vdova po bývalom juhoslovanskom prezidentovi Josipovi Brozovi Titovi dostala po takmer 30 rokoch srbský preukaz totožnosti a pas. Jovanke Brozovej odovzdali v pondelok dokumenty osobne srbský minister vnútra Ivica Dačič a minister práce Rašim Ljajič. Jovanke Brozovej totiž dali iba nedávno srbské občianstvo, o ktoré bolo po rozpade Juhoslávie nutné požiadať. Titova vdova tak bola od jeho smrti v roku 1980 bez dokladov. Brozová poskytla v máji denníku Politika rozhovor, v ktorom povedala, že po smrti manžela jej odmietli priznať jeho dôchodok, keďže nemá doklady totožnosti a "Tito vraj nedostával plat". Odvtedy žila v skromných podmienkach v izolácii a vyhýbala sa médiám. SITA 6.07.2009 www.pluska.sk Zosnulý vládca Gabonu zanechal po sebe 66 bankových účtov - LIBREVILLE. Keď dlhoročný gabonský diktátor Omar Bongo minulý týždeň zomrel, zanechal po sebe najmenej 66 bankových účtov. Jeho rodina vlastnila vo Francúzsku 45 domov, z nich 14 v Paríži a 11 na francúzskej Riviére. V majetku mala najmenej 19 luxusných áut, vrátane športového modelu Bugatti, ktorý stál Gabonskú republiku 1,5 milióna dolárov (1,07 milióna eur). Väčšina krajiny, ktorej Bongo vládol 41 rokov, je však stále zahalená džungľou a tretina obyvateľov žije v takej chudobe, že niektorí kopú na smetiskách, aby nakŕmili svoje deti. Ohromujúcim pritom je, že stovky tisíc ľudí tento týždeň lemovali ulice hlavného mesta Libreville v snahe povedať posledné zbohom 73-ročnému vládcovi, ktorý ich krajinu vyciciaval, uviedla agentúra AP. Ženy ronili slzy a mávali ceduľkami s nápismi "Merci Papa" - vďaka, otec. Mnohé budovy mali billboardy s heslami ako "Gabon plače". Bongo bol tak dlho pri moci, že jeho krajania ho vnímali ako dedičného vodcu, ktorého vláda bola nespochybniteľná. Jeho smrťou vyvstala otázka, čo bude ďalej so štátom, ktorý sa nazýva demokraciou, v skutočnosti ju však nikdy nepoznal. Gabon, kde Bongo vyhral voľby šesťkrát za sebou, sa nasledujúce voľby uskutočnia do 90 dní. Pritom už niekoľko z odhadovaného počtu 30 detí, ktoré Bongo splodil, údajne ašpiruje na prevzatie moci. Z rozsiahlej korupcie obviňovaný Bongo vládol v Gabone pevnou rukou od roku 1967, teda najdlhšie spomedzi súčasných afrických lídrov. Po odstúpení kubánskeho prezidenta Fidela Castra sa stal vôbec najdlhšie slúžiacou hlavou štátu na svete. nedeľa 21. 6. 2009 TASR 2009 www.sme.sk Trnka konal vo veci Duckého zmeniek - SITA 10.06.2009 Mimoriadne dovolanie na Najvyšší súd (NS) v stredu podal generálny prokurátor Dobroslav Trnka v prípade zaplatenia tzv. Duckého zmenky Slovenským plynárenským priemyslom, a. s. (SPP) v hodnote 400 miliónov CZK. Ako informovala hovorkyňa generálneho prokurátora Jana Tökölyová, podanie mimoriadneho dovolania proti rozsudku Okresného súdu v Bratislave V z 21. mája 2007 a rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 28. apríla 2009 bolo podľa generálneho prokurátora "nevyhnutné v záujme zabezpečenia ochrany práv, keďže rozhodnutia súdov sú vykonateľné a vykonaním rozsudku hrozí značná hospodárska škoda, ako aj iný vážne nenapraviteľný následok". Trnka súčasne s podaním mimoriadneho dovolania navrhol odloženie vykonateľnosti mimoriadnym dovolaním napadnutých rozhodnutí. "Dovolacie dôvody doplní v lehote 60 dní, vzhľadom na rozsiahly spisový materiál, ktorý je potrebné preštudovať," dodala hovorkyňa. SPP sa vyhol naposledy miliardovej strate súvisiacej s tzv. Duckého zmenkami 1. apríla, keď NS rozhodol, že nemusí vyplatiť švajčiarskej akciovej spoločnosti GEN MAN VENTURES AG zmenku vo výške jednej miliardy CZK. Senát NS tak potvrdil rozhodnutie bratislavského krajského súdu, ktorý na sklonku minulého roka návrh majiteľa zmenky na vydanie zmenkového platobného rozkazu zamietol. Zmenka na miliardu českých korún, ktorá bola pôvodne vystavená na Sezooz Group, sa na Krajskom súde v Bratislave objavila vo februári 2003. V roku 2004 KS žalobu švajčiarskej spoločnosti zamietol a tá sa následne v roku 2005 odvolala na Najvyšší súd. Zmenku podpísal vtedajší riaditeľ SPP Ján Ducký, ktorého zavraždili v roku 1999. Gorbačov : perestrojku potrebuje aj západ - WASHINGTON 7. júna 2009(WEBNOVINY) - Bývalý líder dnes už neexistujúceho Sovietskeho zväzu Michail Gorbačov vyzýva Západ na uskutočnenie radikálnych systémových reforiem. Tie sú podľa jeho slov dôležité pre to, že aktuálny ekonomický systém je "neudržateľný" a potrebuje zmeny. Podľa Gorbačova, ktorý bol v polovici 80. rokov minulého storočia iniciátorom reforiem v rámci Sovietskeho zväzu, je už teraz jasné, že západný model z posledných desaťročí 20. storočia je ilúziou a ťažia z neho predovšetkým veľmi bohatí. A ak k zmenám nepríde, Západ bude čeliť pokračujúcim veľkým problémom, predpovedá sovietsky exprezident. "Systém bol postavený na nespútanom plytvaní zdrojov a sociálnej a environmentálnej nezodpovednosti za účelom superziskov a hyperspotreby pre vyvolených," napísal Gorbačov v liste uverejnenom v americkom denníku Washington Post. "Nemám síce po ruke žiadne návrhy, no som presvedčený o tom, že nový systém fungovania spoločnosti príde. Taký systém, prostredníctvom ktorého sa dostanú do popredia potreby širokej verejnosti v záujme všeobecného blaha vrátane lepšieho životného prostredia, dobre fungujúcej infraštruktúry či dostupnej zdravotnej starostlivosti a bývania," uviedol. SITA_AFP Vandroval som, písal a nič neľutoval - Má pohľad večného chlapca a reaguje so svižnosťou dvadsiatnika. Spolu s Jiřím Hanzelkom vytvorili legendárnu dvojicu. Deväťdesiatnik MIROSLAV ZIKMUND je stále aktívny a činorodý, ako bol v časoch, keď podnikal svetoznáme cesty alebo aj v období, keď mu komunisti pre jeho názory cestovať zakázali. Pri rozhovore na vás dýchne minulosť. Je to čistý džentlmen starej školy a aj vety formuluje tak, ako keby ich kládol na papier úhľadným písmom. Ak by ste si mali vybrať ľubovoľné miesto na zemeguli, kam by ste išli v tejto chvíli? To by som si trikrát rozmyslel, lebo mám deväťdesiat rokov a to už nie je vek na náročné cestovanie. Videl a prežil som toho toľko, že už by som nevidel svet odpočinutými, dychtivými očami, ktoré sa stále na niečo tešia. Určite by som si hovoril - toto už poznám z televízie. Čo sa týka nesplnených snov, ostala nám s Jirkom Hanzelkom jedna veľká diera - v čase, keď sme cestovali, nepustili nás do Číny, aj keď sme to mali v pláne, no keď sme sa objavili „pred bránami Číny", vypukla roztržka medzi Pekingom a Moskvou a teda aj Prahou, takže sme nedostali víza. Bolo to v podstate aj šťastie, lebo sme mohli venovať čas iným oblastiam. Taká veľká krajina by nás asi pohltila (smiech). Zemeguľa sa výrazne zmenšila. Všade je blízko, romantika diaľok sa stráca. Môžeme si detailne naplánovať cestu, a potom sa jej vďaka technológiám striktne a bezpečne držať. Nie je klasické cestovateľstvo mŕtve? Je to vec minulosti. Ak sa dnes niekto vydá na cestu do nepreskúmaných oblastí, tak s vedomím, že za päťdesiat - sto rokov to bude oveľa horšie. Keď som bol na cestách so svojou druhou ženou, aby som jej ukázal, kde sme boli s Jirkom Hanzelkom, vždy som sa vracal znepokojený a sklamaný. Napríklad v tureckom Pamukkale je fantastický kvapľový útvar s travertínovými jazierkami. Dnes je v katalógu ktorejkoľvek cestovky. Keď sme tam boli s Hanzelkom v roku 1959, medzi kvapľami sa popásali kravičky. O šesť-sedem rokov som videl, ako kvaple uschli, lebo činorodú termálnu vodu odčerpali hotelieri, vybudovali bazény a brali od svojich hostí ťažké peniaze. Čo si myslíte napríklad o satelitnej navigácii? Hovoril som s legendou rely Paríž - Dakar Karlom Lopraisom a ten mi povedal - ja vám tak závidím, že keď ste prechádzali Núbijskú púšť, nemali ste GPS. Vy ste mohli zablúdiť! To sa nám už nemôže stať. Ale aktivity napríklad vášho kolegu Rudolfa Švaříčka dokazujú, že sú ešte nezdokumentované miesta, či nie? Áno, napríklad v Novej Guinei sú oblasti, kde ešte nevideli belocha. Keď tam odchádzal prvýkrát, tak som ho varoval - dávajte pozor, lebo tam sú kmene, ktoré sa živia turistami. Teda nežijú z ich peňazí, ale z ich mäska. Zjedli napríklad mladého Rockefellera. Bol trochu zarazený. Keď ste začínali, plánovali ste cesty detailne, alebo v nej boli aj prvky improvizácie? Cesty sme dlho plánovali a na to, aby sme dostali peniaze, sme museli predložiť detailný plán. Boli sme mladí, novopečení komerční inžinieri a chodili sme von nie ako reportéri a už vôbec nie ako spisovatelia, ale ako obchodní zástupcovia Tatry. Išli sme s tým, že sme pre Tatru mali predávať autá. Neboli vtedajšie autá lepšie na cestovanie? Pokiaľ viem, dnes je motor auta čierna skrinka, ktorá sa nedá svojpomocne opraviť, ak sa niečo pokazí. Kým sme odišli, dali sme si podmienku, že nás musia zacvičiť na výrobnej linke a v autoopravovniach v Kopřivnici. Bez toho by to bol hazard. Nemyslíte si, že aj vy sami ste prispeli k tomu, že sa svet stal menej zaujímavým miestom a namiesto romantiky sú krásne miesta výrobnými linkami fabrík na turizmus? Súhlasím. Ale to sme nezačali my, ale Marco Polo. Keby nevyrazil do sveta, nikdy sa nedozvieme, že je nejaká Čína. Čo tam vôbec hľadal? A po ňom prišli ďalší. Ovplyvnilo večné cestovanie vaše rodinné vzťahy? Prvú cestu sme absolvovali ako slobodní, takže tam bolo všetko v poriadku. Ale druhá cesta si už vybrala svoju daň. Nielenže sa mi rozpadlo manželstvo, ale doplatil na to aj môj synček. Keď sme odchádzali, mal štyri roky a keď sme sa vracali, mal skoro desať. Boli to roky, keď dieťa potrebuje oboch rodičov pohromade. Prešvihol som to. Nadviazali ste potom otcovsko-synovský kontakt? Áno, ale už to nebolo to pravé, keď to mám vyjadriť stručne. Ale nerád o tom hovorím. Vyznávam sa z toho v niektorých knihách, napríklad aj v tej poslednej Past na rovníku. Prejavovali ste sklony k cestovateľstvu už v detstve? Bol som železničiarske dieťa, môj otec bol rušňovodič. Mali sme teda voľné lístky na železnicu. Keď som mal šestnásť, povedal som mladšiemu bratovi, že by sme mohli ísť niekam ďaleko. On že kam? Tak sme pozreli, čo je z Plzne najďalej. Bolo to mesto Jasiňa, dnes je to na Ukrajine, vtedy Podkarpatská Rus patrila k našej republike. Bol to fantastický výlet, všetko tam bolo iné. Tie staré kostoly ma fascinovali a také lesy som v Čechách nevidel. Prešiel som za hraničné kamene asi dvadsať metrov na územie Poľska a kričal som na brata: „Piďo, ja som v cudzine!" To bola moja prvá cesta do zahraničia. Pociťoval som veľké vzrušenie. A ešte predtým, keď som mal jedenásť, sme boli v Tatrách a ja som chcel strašne vyliezť na Gerlachovský štít. Tak som si to potom vynahradil, keď sme vyšliapali na Kilimandžáro či Fidži. Extrémne turistické výkony neboli prioritou vašich ciest, ale také Kilimandžáro chce asi slušnú kondíciu, nie? Tam sme vyliezli, lebo sme išli okolo a chceli sme si natiahnuť nohy. Vždy som cvičil a športoval. Cvičím dodnes, aj keď už len na ribstole a na záhrade so svojimi piatimi kamarátmi - kosou, hrabľami, lopatou, krompáčom a vidlami. Keď sa mi nechce písať, idem za nimi do garáže, čakajú tam na mňa a nikdy ma neodmietnu. Záhrada má asi osemtisíc metrov štvorcových, takže ihrisko máme dosť veľké. Padli dvojičky, v Afrike si dávajú okolo krku horiace pneumatiky. Ako na to pozeráte vy? Speje svet k horšiemu, alebo je to len amplitúda? Jeden môj známy hovorí, že „svět se řítí do řiti" a ja mu dávam za pravdu. Zažil som koloniálnu Afriku. Bol tam pokoj. Jediné ohrozenie na živote, čo sme zažili, bolo hypotetické. Prechádzali sme Habešom, dnešnou Etiópiou. Boli tam ešte z habešsko-talianskej vojny zničené mosty, tak sme si museli postaviť z kameňov brod. Všimli si to nejakí lúpežníci a chceli to využiť. Ale vytiahol som automatickú pištoľ a začal som páliť do vzduchu. To ich odplašilo. Tvrdím, že trasu z Casablancy do Káhiry a potom do Kapského Mesta už nikdy nikto nemôže prejsť. Možnože v 22. storočí, ale v tomto nie. To by bola čistá samovražda. Zoberte si Somálsko. Keď niekto nemá problém uniesť tanker plný nafty, čo by asi urobil s cestovateľmi v aute? Paradoxne v najväčšom ohrození ste možno boli, keď ste napísali svoju Zvláštnu správu číslo 4, ktorá bola určená pre obmedzený okruh čitateľov. Priamo a nekompromisne ste opísali pomery v Sovietskom zväze. O život nešlo, v tom čase už nemohli ľudia len tak zmiznúť zo sveta ako v päťdesiatych rokoch. A hlavne - boli sme príliš populárni. Poznalo nás nielen pätnásť miliónov obyvateľov Československa, ale poznali nás aj vo svete. My sme tú správu odovzdali Brežnevovi v roku 1965, tri roky pred Pražskou jarou. Čítal ju niekedy? Neviem, bol lenivý čítať. On bol v podstate leňoch. Vraj ste mu z pražskej pošty posielali telegram do Kremľa. Áno, oznámili sme mu, že správu máme pripravenú. Keď sme s ním boli predtým v Kremli, bol rozšafný a pohodový, tak povedal: Keď to budete mať napísané, ozvite sa, príďte a porozprávame sa o tom na dači. Ale to bola len taká floskula, to politickí šoumeni radi robia. Telegramom sme mu chceli oznámiť, že správa je napísaná. Podal ho Jirka Hanzelka. Išiel na poštu na Jindřišskej ulici, vyplnil tlačivo. Z úradovne vykukla zamestnankyňa pošty a pýta sa - to nemyslíte vážne, vy chcete poslať telegram súdruhovi Brežnevovi? Jirka hovorí - a máte nejaký predpis, že sa to nesmie? Nakoniec telegram odišiel. Čo bolo potom? Na druhý deň sa Jirkovi do bytu dorútil Ivan Ivanovič Udalcov. Oficiálne to bol predseda Ústavu slavistiky, vôbec sme netušili, že v skutočnosti bol generálom KGB. Skrátka profík. Bol celý roztrasený, že čo si to dovoľujeme. Tak sme ho upokojili a druhý deň už prišiel pokojný a zdvorilý s tým, že súdruh Brežnev odkazuje, že je príliš zamestnaný, ale že príde ako vedúci sovietskej delegácie na 13. zjazd KSČ do Prahy a tam sme mu tú správu dali v ruskom preklade. Aký bol jej ďalší osud? V Moskve poznali naše názory veľmi dobre. Správa nakoniec vyšla v roku 1990, úvod k nej písal Milan Šimečka starší a uviedol, že keby sovietske vedenie tú správu prijalo a vyvodilo z nej dôsledky, tak by sa perestrojka mohla urýchliť o dvadsať rokov. Čo je, samozrejme, veľmi hypotetické. Na základe správy ste v období normalizácie nemohli dvadsať rokov cestovať, nebola to príliš veľká depresia? Jirkovi vzali pas, ja som mohol cestovať do Maďarska a Poľska. Mám zásadu, že neľutujem nič, čo sa stalo. Je to strata času a energie. Ten čas sme nepremárnili, pokračovali sme v literárnej práci, ja som sa pustil do genealógie, chcel som sa dozvedieť, odkiaľ pochádza môj rod. Na to som nepotreboval povolenie vlády ani partaje. Pri cestách do minulých storočí som nepotreboval žiadnu výjazdnú doložku. Revolúcia priniesla koniec vášho „domáceho väzenia". Ako ste reagovali? Predovšetkým - oslovili ma do politiky, čo som odmietol napriek tomu, že ma napríklad Václav Havel veľmi prehováral. Napriek tomu, že naše správy boli politicko-ekonomické štúdie, aktívna politika ma nezaujímala. Nakoniec ma doslovne uhovorili do Občianskeho fóra v Zlíne s tým, že budem na kandidátke do parlamentu, ale dajú ma na nezvoliteľné miesto. Dostal som asi 40-tisíc preferenčných hlasov. Kým moji kolegovia oslavovali, že pôjdu do parlamentu, ja som oslavoval, že tam nepôjdem. Hneď na rok som vyrazil do Austrálie a na Nový Zéland. Vandroval som, písal, doháňal dvadsať rokov. Ako ste riešili s Hanzelkom medziľudské napätie? Ponorkovú chorobu sme nepocítili nikdy. Vždy sme vedeli, že keď nepotiahneme za rovnaký koniec, končíme. Ak sme sa pohádali, tak to bolo o gramatike, čo sa má ako písať. Kto bol lepší v gramatike? To nepoviem. Nebolo by to fér. Ešte stále si píšete každý deň denník? Samozrejme. Miroslav Zikmund (1919) – český cestovateľ a spisovateľ, fotograf a dokumentarista. Vysokú školu obchodnú začal študovať v roku 1938, ale pre vojnu sa školy uzavreli, tak ju mohol dokončiť až v roku 1946. Tam sa spoznal s Jiřím Hanzelkom, partnerom na cestách a spoluautorom. V rokoch 1947 – 1950 podnikli prvú cestu do Afriky a Južnej Ameriky na Tatre 87. Druhú cestu, už so sprievodom, absolvovali na vozidlách Tatra 805 v rokoch 1959 – 1964. Prešli Austráliu a Oceániu. V roku 1968 sa postavili na stranu reformných komunistov, preto im v roku 1969 zabránili publikovať a cestovať. Zvláštnu správu č. 4, ktorá vyvolala pobúrenie komunistov a spôsobila ich dištanc, napísali na priamy podnet L. I. Brežneva v roku 1964. Marian Jaslovský, [30. 5. 2009] www.sme.sk Tajné rokovanie svetových elít sa uskutoční pri Aténach - PRAHA. Svetové elity združené v neformálnom klube Bilderberg sa 14. až 16. mája zídu neďaleko Atén. Stretnutie svetových politických vodcov, finančníkov a šéfov nadnárodných korporácií by sa podľa gréckych médií malom konať v päťhviezdičkovom hotelovom komplexe Nafsika Astir Palace v meste Vouliagmeni približne 30 km od Atén, kde sa už členovia klubu stretli v roku 1993. Pôjde už o 58. stretnutie, ktoré sa pravidelne koná od roku 1954, keď sa "tí, čo hýbu svetom" zišli prvýkrát v holandskom meste Oosterbeek, informuje český spravodajský portál iDnes.cz. V minulosti sa organizátorom darilo miesto stretnutia držať v tajnosti, v posledných rokoch sa elitám už nedarí skrývať. Mená účastníkov taktiež nebývali známe, v poslednom čase však často preniknú na verejnosť. Bilderberg má približne 30 stálych členov, pozvaní hostia sú z politických, bankových a mediálnych kruhov sveta. Na tohtoročnom stretnutí bude zrejme dominovať ekonomická kríza a budúcnosť amerického doláru. Účastníci by sa mali zaoberať aj Lisabonskou zmluvou. Podľa novinára Daniela Estulina žijúceho v Španielsku bude záujmom účastníkov tohtoročného stretnutia klubu Bilderberg rozpútať ohováračskú kampaň proti aktivistom bojujúcim proti Lisabonskej zmluve formou hanlivých článkov v médiách. "Jedným z plánovaných ťahov Bilderbergu je použiť ohováraciu kampaň v amerických médiách, ktoré majú Declana Ganleyho (vodcu paneurópskeho hnutia Libertas) vykresliť ako človeka, ktorý je financovaný predajcami zbraní v USA napojenými na americkú armádu," píše novinár. štvrtok 14. 5. 2009 SITA www.sme.sk Havel si už stranícke tričko neoblečie - Klausovské krídlo v ODS sa nemusí báť. Český exprezident Václav Havel im nechce pomáhať v predvolebnej kampani. PRAHA. „Žiadne stranícke tričko si na staré kolená obliekať nebudem, a ak, tak bude zelenkasté,“ vyhlásil včera Václav Havel v reakcii na úvahy, že by mohol do predvolebnej kampane v Česku vstúpiť podporou najväčšej pravicovej strany ODS. Tá včera oslavovala 18. výročie od svojho založenia. Keď Havel chváli ODS Špekulácie o návrate Havla na politickú scénu vyvolal rozhovor v Lidových novinách, kde Havel pochválil Topolánkovu vládu a zaútočil na lídra opozície Jiřího Paroubka za to, že zosadil vládu v polčase českého predsedníctva Európskej únie. Medzi domácimi médiami to okamžite vyvolalo rozruch. „Volebným programom ODS bude Václav Havel,“ napísal včera server Aktuálně.cz. Až také horúce to však nie je. Vzťahy medzi Topolánkom a Havlom sú síce vrelé, na rozdiel od jeho komunikácie so súčasným prezidentom Václavom Klausom, ich spojenectvo však nehrozí. Na jednej strane sa do ODS Havel nehrnie, a ak niekoho formálne podporí, tak to bude skôr Strana zelených, na strane druhej, v samotnej ODS nie sú všetci fanúšikovia bývalého českého disidenta. Sám Topolánek sa snažil Klausovské krídlo upokojiť tým, že Havlove slová neznamenajú „nič iné“, len pochvalu. Kedysi to tak nebolo Podľa pozorovateľov aj tak bije otvorená Havlova chvála do očí. Exprezident a občianski demokrati sa v minulosti neveľmi znášali. „ODS vznikla proti vôli a za aktívneho odporu práve prezidenta Havla. Bol to on, kto chcel zachovať všeobjímajúce Občianske fórum, ktoré mu umožňovalo robiť politiku na kabinetný spôsob, keď neexistujú presné pravidlá,“ napísal v časopise RevuePolitika komentátor Bohumil Pečinka. Vzťahy sa začali otepľovať až keď Klausa vystriedal na predsedníckej stoličke Topolánek. Dvaja jeho najbližší ministri vo vláde sú osobnosti z disidentských kruhov ­ Alexandr Vondra a Karel Schwarzenberg. Čo ich spája Havla a Topolánka spájala napríklad aj ústretovosť k Európskej únii a Lisabonskej zmluve či nepriateľstvo s euroskeptikom Klausom. Otvorene sa Havel za Topolánka postavil po marcovom páde vlády. Označil ho za hlúposť s tým, že dúfa, že to voliči ČSSD, ktorá to celé zinscenovala, zrátajú. Podpredseda ODS David Vodrážka potom priamo vyzval na zapojenie exdisidenta do kampane ODS pred októbrovými predčasnými voľbami. To už Klausovské krídlo v strane nezvládlo. „Som šokovaný. ODS prechádza premenou na Občianske fórum číslo dva,“ povedal pre iDnes europoslanec Ivo Strejček a vystúpil z tímu pripravujúceho predvolebnú kampaň. Teraz žiada zvolanie mimoriadneho ideového kongresu. Do diskusie vstúpil aj sám Klaus, ktorý v decembri opustil post čestného predsedu strany. O zbližovaní Havla s ODS vraj hovoril dávnejšie. Jeho zlé vzťahy s Topolánkovou stranou sa prejavili aj v tom, že pozvánku na včerajšie oslavy strany dostal na poslednú chvíľu. streda 22,04,2009 Pavol Szalai www.sme.sk Netúžim po moci za každú cenu - Viktor Juščenko , ukrajinský prezident, exkluzívne pre Pravdu | 18. apríla 2009 V decembri 2004 celý svet objavil pre seba novú Ukrajinu, ktorej obyvatelia pokojne vyjadrili želanie zachovať si právo slobodne voliť vládu v štáte. Čo sa však stalo na sklonku spomínaného roku za kulisami "oranžovej revolúcie"? Ukrajinský prezident Viktor Juščenko Autor: ČTK/AP Stará moc síce súhlasila s požiadavkami ľudí, ale s podmienkou, že sa zmení ústava. Narýchlo, bez odborných expertíz, bez prerokovania v parlamente urobili zmeny v základnom zákone štátu. Iniciátori zmien tak v skutočnosti položili „časovanú bombu“. Ich cieľom nebolo totiž zdokonalenie politického systému, ale, naopak, narušenie jeho rovnováhy. Prezidenta zbavili mnohých právomocí, parlament neskladal účty, reformu miestnej samosprávy odložili na neurčito. Neskôr sa ukázalo, že celá táto šachová politická partia mala jasný plán: všeobecný chaos v politickom systéme mal zbaviť krajinu šance uskutočniť reálne zmeny. Po mnohých pokusoch dosiahnuť jednotu moci, neostalo mi iné ako iniciovať reformu ústavy. Po dlhých, zložitých a často zámerne blokovaných rokovaniach vznikol návrh obnovenej ústavy. Za najdôležitejšie považujem garantovanie ľudských a občianskych práv a slobôd. Osobitne princíp rovnosti občanov pred zákonom i súdom. Takisto navrhujeme posilniť ústavnú ochranu práv detí. Sformulovali sme aj nový článok o právach osôb s obmedzenými fyzickými možnosťami. Navrhnuté ústavné zmeny sa zrodili z potreby reformovať súdny systém a systém orgánov činných v trestnom konaní. Napríklad navrhujeme pozbaviť prokuratúru „stalinského práva“ na tzv. predsúdne vyšetrovanie výmenou za zavedenie inštitútu zmierovacieho sudcu. Návrh ráta s veľkým posilnením bezprostrednej vlády ľudu, predovšetkým prostredníctvom ľudovej legislatívnej iniciatívy. Za príklad sme si vzali systémy, ktoré v súčasnosti fungujú v mnohých krajinách EÚ. Ak sa podarí dosiahnuť zmeny vo volebnej legislatíve, vládnutie bude rešpektovanejšie a poslanci budú zodpovednejší za sľuby voličom. Vychádzajúc zo skúseností vo svete navrhol som zaviesť dvojkomorový parlament. Návrh obsahuje aj zrušenie neobmedzenej nedotknuteľnosti poslancov, ktorá dnes vedie prakticky k ich beztrestnosti. Chcem, aby sa zakladal na európskych tradíciách a zodpovedal medzinárodným právnym normám. Parlamentné politické sily u nás, ktoré si tvrdo konkurujú, našli spôsob „originálne“ odpovedať na moje iniciatívy – určili predčasné prezidentské voľby na október 2009. Ťažko súdiť, čo ich k tomu viedlo. Nie je vylúčené, že tu zohrala úlohu napríklad obava z dialógu nielen s prezidentom, ale aj s vlastným ľudom. V posledných rokoch sa totiž Ukrajinci presvedčili o možnosti demokraticky presadzovať názory a stále častejšie sa dožadujú zásadných politických zmien. Ibaže určenie termínu predčasných prezidentských volieb mojimi oponentmi nemalo očakávaný efekt. Netúžim po moci za každú cenu. Nikdy nebola pre mňa samoúčelná. Ukrajina potrebuje novú kvalitu politiky. Práve preto idem ďalej a navrhujem uskutočniť nielen predčasné voľby prezidenta, ale aj parlamentu. Ak majú výsledky volieb priniesť skutočne novú politickú kvalitu, tak potom treba splniť pre ukrajinskú demokraciu nevyhnutné podmienky. Konkrétne ide o zmenu volebného systému. Strany musia navrhovať verejné volebné zoznamy, aby ľudia volili konkrétnych kandidátov, ktorí budú niesť politickú i osobnú zodpovednosť voči nim. Ďalšou podmienkou je zrušenie neobmedzenej nedotknuteľnosti poslancov parlamentu. Tak aby sa v parlamente skutočne prijímali zákony a nie aby sa poslanci skrývali pred nimi. www.pravda.sk Slovenský žralok vraj v Karibiku vlastní vládu - Slovenský podnikateľ a majiteľ finančnej skupiny Istrokapitál Mario Hoffman sa údajne chválil, že "vlastní vládu" karibských ostrovov Turks a Caicos. Píšu o tom dnes britské noviny Times s odvolaním sa na zistenia britskej vyšetrovacej komisie, ktorá preveruje podozrenia z vládnej korupcie na tomto zámorskom území Spojeného kráľovstva. Hoffmanova skupina spolu so spoločnosťou J&T plánujú výstavbu golfového a hotelového komplexu na ostrove Salt Cay, ktorý je súčasťou teritória Turks a Caicos. Za prenájom štátnych pozemkov, ktorých odhadovaná cena je takmer osem miliónov dolárov (6,2 milióna eur), platí Hoffman ročne len 238 dolárov (185 eur), uviedol denník Times. Prenájom je dohodnutý na 99 rokov. Projekt luxusných hotelov na 96-hektárovom ostrove Salt Cay plánuje Hoffman s Chalom Misickom, ktorý je bratom premiéra Turks a Caicos Michaela Misicka. Predseda vlády je pritom v centre aktuálneho vyšetrovania obvinení z politickej korupcie. Premiér Misick odmieta udelenie osobitného prisťahovaleckého statusu pre Hoffmana, pripúšťa však, že slovenský developer ho predstavil riaditeľovi J&T Banky v Prahe, ktorá mu následne poskytla miliónovú pôžičku v dolároch. Podľa vyšetrovania sa mnoho dohôd, pri ktorých figurujú miestni politici, zameriava na predaj nezastavanej štátnej pôdy, čo si vyžaduje súhlas Britániou vymenovaného guvernéra. Miestna podnikateľka Georgia Dunnová vyšetrovateľom uviedla, že na stretnutí s Hoffmanom odmietla predať svoj pozemok na ostrove Salt Clay. Hoffman ju podľa jej slov varoval, že nedostane stavebné povolenie na vlastnú výstavbu, keďže on "vlastní vládu". Vyšetrovanie, ktoré nariadil britský guvernér ostrovov pritom dalo najavo, že neskúma prípadné obvinenia voči Hoffmanovi. Vládna komisia sa zaujíma okrem iného aj o kontroverzný tajný bankový účet, ktorý kontrolovali lídri vládnej strany PNP. piatok 13. 2. 2009 TASR 2009 www.sme.sk Patrik Tkáč: Problémy majú projekty, nie celá J&T - Spolumajiteľ skupiny J&T hovorí o kríze, developerských projektoch, novom partnerovi a o tom, že nastal čas na obozretnosť [9.2.2009, TREND / Ivan Haluza, Martin Jesný] Páči sa nám to, kúpime to. O to skôr, že banky sa budú trhať, aby nám na to požičali. Zlepšíme to, budeme väčší. Tak donedávna prikupovala jednu firmu za druhou a rozbiehala developerské projekty finančná skupina J&T. Potom prišla kríza. Jeden zo zakladateľov skupiny Patrik Tkáč sa myšlienke, že kríza dostala J&T do existenčných problémov, intenzívne bráni. No pripúšťa, že prišiel čas správať sa striedmejšie a ubrať tempo. J&T sa ide deliť o to najlukratívnejšie, čo má. Česká skupina PPF Petra Kellnera vytvorila „žraločí fond“ a kupuje 40 percent energetického a priemyselného biznisu J&T. Teda dosiaľ najviac ziskovej časti portfólia. Finančná kríza vás prinútila zlacňovať luxusné byty a skresala aj investície do akcií. Mali ste už ťažší rok ako ten minulý? Posledné roky sme naozaj nakupovali, čo prišlo do ruky, bolo dosť peňazí na všetko. Teraz, keď kríza sťažila prístup k úverom, sme museli pristúpiť k reštrikcii. Do vlaňajšieho leta sme napríklad v Tatrách kvôli rozvoju turistického biznisu nakupovali v podstate všetko, čo mohlo byť potrebné. Odvtedy nič. Zrušili sme nové akvizície pozemkov a budov v Bratislave. V nových plánoch v nehnuteľnostiach sme sa zásadne obmedzili. Úplne sme orezali angažovanosť v Rusku. Našťastie, všetky realitné megaprojekty v Rusku sme mali len na štarte. Takéto úspory sú pri J&T novinka. V dvoch prípadoch ste dokonca neuhrádzali záväzky. Koncom vlaňajška ste meškali s výplatou faktúr za stavebné práce na bratislavskom River Parku, zamestnanci českej televízie Z1 nemajú vyplatené mzdy. K Z1. Konsolidujeme okolo 120 firiem. Keby sme mali pri každej, čo nedokáže plniť biznis plán – a Z1 je práve taká firma – rýchlo zasadnúť, zvýšiť kapitál alebo poslať pôžičku, kde by sa končila zodpovednosť manažérov? Keby šéf projektu, ktorému sa nedarí, zavolal do centrály len tak kvôli novým peniazom? Televízia funguje pol roka a jej príjmy sú plus-mínus nula. Neradi by sme projekt rušili, no ťažko tam očakávať zmenu. Nastal čas selekcie a rušenia slabších biznisov? V novom roku sme začali prehodnocovať aktivity, no skutočne rozbehnutý projekt sme zastavili iba jeden. Výstavbu bratislavského kancelárskeho komplexu Westend Square na Patrónke, aj keď máme dohodnutú časť nájomníkov. Niektoré pôvodné úverujúce banky skrachovali, no rokujeme s inými. Malo by sa to zasa rozbehnúť. Viac kričali do sveta nesplatené faktúry na River Parku. Dnes sú platby za práce na River Parku obnovené, ale na istý čas nás zasiahla opatrnosť bánk. Pri rozbehu projektu sme River Parku naplno verili a banky tiež. Úverové zmluvy sme síce mali, no niektoré detaily stáli len na džentlmenských dohodách. Mali sa dávať na papier v priebehu projektu. No keď sa rozbehla kríza, banky chceli mať všetko na papieri omnoho presnejšie. To sa nedá stihnúť za pár týždňov. Preto sme niekoľko mesiacov platili faktúry stavbárom z vlastného. Oproti predpokladom sme tam naliali o takmer 20 miliónov eur vlastných peňazí viac. Trvalo to dlho, až sme skoro začali mať pocit, že banky nás to nechajú postaviť samotných. Takéto projekty sa nedajú stavať bez úverov. Otvorene, keby sme nemali J&T Banku a nezakladáme si na dobrej povesti, prestaneme platiť faktúry oveľa skôr. Po tom, čo sme reálne platiť prestali, vytvoril sa tlak na všetkých stranách, aj na banky. Výsledkom je obnovenie toku úverov. To nie je výhrada proti prístupu bánk, možno proti pružnosti. Obnovenie bankového financovania River Parku sa v podstate pohlo až po tom, čo sa byty naozaj začali predávať po zlacnení o 40 percent. To vám z plánovaného zisku odrezalo 60 či 70 miliónov eur. Iní developeri museli byť zhrození, že ste pokazili ceny na trhu s luxusnými bytmi. Developeri nám nadávali. Vidíme to tak, že ak iní nemajú banku, môžu zastaviť stavbu a nič zvláštne sa nestane. O nás sa však veľa píše, sme ostro sledovaní, a tak sme niečo museli urobiť, aby projekt išiel ďalej. Koľko máte v River Parku vypredaných bytov? Polovicu. Vyše stovky je predaných. Aj preto, že byty ste si kupovali aj vy a ľudia z vedenia J&T? Ja som zobral dva, Jakabovič jeden a Korbačka tiež dva. Pri tejto cene to považujem za dobrú investíciu. Problém River Parku je, že na Slovensku nie je toľko bohatých ľudí, ako sme si pôvodne mysleli. Pomerne veľké peniaze ste stratili na akciách. Vaše podiely v Unipetrole stratili na burze dve miliardy Kč. Nevložili ste na burzu a do realít neprezieravo veľa peňazí? Čo je to naše riziko? Kríza sa raz musí skončiť, akcie pôjdu znova hore. Takisto naše investície do realít. Áno, niekde sme zostali teraz na úrovni pozemku a máme tam viazané peniaze. Ale v celej Bratislave máme len dva také rozľahlejšie pozemky. Jediné naše riziko je, že napríklad pri River Parku niekto na verejnosti vytvorí ošiaľ strachu a klienti začnú požadovať späť vklady. Práve o to ide. Ak ste načas neplatili faktúry a prerobili ste na akciách, klienti J&T Banky iste znervózneli. Nezačali žiadať vklady späť? Volali a pýtali sa. Osobne sme sa s nimi stretli, ukázali sme im podklady o reálnom krytí našich záväzkov majetkom a nikto z nich nepanikári. Zdroje u nás nechávajú. Konkrétne klienti privátneho bankovníctva, fyzické osoby a priamo ich firmy nám zverili vyše 150 miliónov eur. Vlastný majetok J&T predstavuje trojnásobok tejto hodnoty. Navyše, budujeme veľké rezervy hotovosti. J&T Banka má rezervy na výplatu všetkých vkladov pol roka vopred. To je pre nás najvyššia priorita. Ako je to so štátnymi klientmi? Stále má u vás vklady Fond národného majetku? Tak ako to bolo dohodnuté, fond si vklady koncom vlaňajška vybral. S tým istým úrokom, s akým sme pôvodne vyhrali tender na najvyššie zhodnotenie peňazí. O tom sa – a nevieme prečo – nehovorí: verejné organizácie majú u nás peniaze na základe tendrov. Likvidita vašej banky nemusí byť ale úplne ružová lebo údajne teraz ponúkate za vklady až vyše 10-percentné úroky. Nie je to premrštené osobitne teraz v čase krízy? To je nezmysel. To by bolo šialené. Ponúkame iba obdobný úrok ako bežné komerčné banky s bonusom navyše najviac v rozsahu jednej až dvoch desatín percenta. Aby sme sa odlíšili. Predávate PPF 40 percent energetických a strojárskych podnikov za 200 miliónov eur. Nie je to z núdze cnosť? Výnos z očakávaného vstupu PPF do aktuálne odčleňovaného energeticko-priemyselného holdingu je významná pomoc v tom, že klientom musíme o to menej osvetľovať našu dostatočnú finančnú likviditu. A budeme mať v skupine väčší pokoj. Ale nerobíme to len preto a nie je to krízou vynútená transakcia, bez ktorej by sme nevedeli existovať. Dôvodom je aj to, že v partnerstve s PPF budeme rýchlejšie rásť v energetike i priemysle. Jednoducho, nastala zmena myslenia. V záujme dynamickejšieho rastu sme už ochotní sa aj podeliť. Nebola cena pomerne nízka? Sú to vaše najbonitnejšie podniky. Nesúhlasím. Je pravda, že priemyselné a energetické firmy boli pre nás v posledných rokoch najziskovejšie. Len energetika nám robila polovicu zisku. Ale v čase, keď kríza skomplikovala čerpanie úverov a znehodnocuje burzové hodnoty firiem, je to pre nás veľmi dobrá transakcia – za cenu ako spred krízy. Veď naďalej ostávame spoluvlastníkmi podnikov. A dohodnutá cena 200 miliónov eur nie je náš jediný benefit. Prirátajte si, že po odčlenení podnikov odídu z bilancie J&T aj ich záväzky v zhruba obdobnej výške. Bilancia J&T sa tak zlepší o 400 miliónov eur. Na čo využijete získanú hotovosť? V prvom rade chceme v J&T Banke vytvoriť maximálnu rezervu. Do pol roka chceme mať rezervu trištvrte miliardy eur. A časť peňazí budeme držať na investície nového holdingu. Potrebujete peniaze aj na posilnenie likvidity celej skupiny? Budem sa opakovať. Áno, máme problémy s niektorými projektmi, no celé J&T nie je v problémoch. J&T Banka ako základ skupiny bude mať za vlaňajší rok zhruba rovnaký zisk ako predvlani, keď krízu nikto neriešil. A uskromňujeme sa v rozvojových projektoch. Napríklad aj v bankovníctve. Pôvodne sme uvažovali o nových pobočkách J&T Banky v Tatrách, Brne či v Ostrave. Upúšťame od toho. Sprísnime tiež poskytovanie úverov. Pred zverejnením prepojenia s PPF ste informovali o plánovanej kúpe nemeckých uhoľných baní MIBRAG či o výstavbe tepelných elektrární v Moldavsku, Česku i na Slovensku. Až teraz sú tieto plány kryté reálnymi financiami. Predtým to bolo len také ukazovanie sa pred verejnosťou? Uprostred informácií o neuhradených faktúrach za River Park dostal náš hovorca za úlohu povedať aj niečo pozitívne. Ale reálne sme tie projekty mali rozpracované už dlhšie. Neobávate sa, že PPF časom v holdingu ovládne majoritu, lebo nebudete mať na financovanie nových investícií rovnako veľké balíky ako táto ešte väčšia skupina? Môže sa to stať. Ale iba vtedy, ak s tým budeme súhlasiť. Viem si predstaviť, že príde obchod, ktorý by sme už nevedeli vykryť pomerne k výške nášho akcionárskeho podielu. Ale naša dohoda stojí tak, že nás k takejto transakcii nebudú môcť prinútiť. V novom holdingu bude mať J&T s PPF po 40 percent akcií. Partner J&T Daniel Křetínský získal pätinový balík energeticko-priemyselného zoskupenia. Nebude teraz najbohatší muž J&T? Hmm... možno hej. Ale energetika a český priemysel boli jeho práca. Nekúpil do skupiny jediný podnik, ktorý by si do roka, dvoch nerefinancoval kúpnu cenu. Navyše, podmienkou PPF bolo, aby J&T mala rovnaký 40-percentný podiel. Chcete ďalej aktíva vyčleňovať do osobitných holdingov a hľadať pre ne spoluinvestorov? Do samostatného holdingu sme koncom minulého roku vložili realitné developerské projekty. Nový holding chceme vytvoriť aj z „tatranských aktív“. Potom sme pripravení v Tatrách ísť aj do širších partnerstiev s inými vlastníkmi tamojších zjazdoviek či hotelov. Celé Tatry nemôžeme mať pod palcom len my. A ďalší podnikatelia z Tatier ako napríklad Ďuso Rezeš, alebo pán Telenský, už prejavujú záujem. No a ďalší holding chceme vytvoriť z našich ostatných hotelov mimo Tatier plus z hotela Kempinski v Tatrách. Ideálna predstava je, že pod materskou J&T zostanú len banky. Údajne zvažuje aj koniec biznisu v realitách. Nové projekty rozbiehať nebudete a rozostavané predáte? Nie, úplne odísť nechceme. Pracujeme na hoteloch v Tatrách i v Košiciach. Ide len o to, že nebudeme robiť kopec projektov naraz a na každom získanom pozemku nepostavíme vlastný „barák“. Jednoducho, okrem developmentu budeme kšeftovať s pozemkami. Aj teraz sme pripravení predať nejaké pozemky v Bratislave. Navyše, šetríme, z realitnej divízie sme prepustili desiatku ľudí. No zároveň, ak sa záujem o byty obnoví, bratislavský projekt Panorama City chceme preniesť z papiera do života. Čo by ešte dnes mohlo byť v J&T na predaj? Ak by prišla zaujímavá ponuka na nemocnice či laboratóriá, vieme sa ich vzdať. Po vynútenej likvidácii Európskej zdravotnej poisťovne nemôže byť naše zdravotníctvo tak komplexné, ako sme pôvodne plánovali. A čo futbal? Sparta mala vlani historicky najvyššiu stratu. No, dlhodobo nebudeme môcť zostať v oboch kluboch. V bratislavskom Slovane i pražskej Sparte. Veď sa v európskych pohároch môžu stretnúť aj v súťažnom zápase. Ale skôr asi preferujeme zotrvanie v Sparte. Veľké plány vo výstavbe bytov či hotelov ste mali v Rusku. Sú stále živé? Už nás to tak neláka. Všetko je to tam náročné a zdĺhavé. Rusi sú veľmi citliví na svoju pôdu. A tak skôr ako samostatne by sme tam vytvárali partnerstvá s miestnymi oligarchami. Nemrzí vás kúpa moskovského hotelu Balčug, lebo aj Rusi začali šetriť a hotely sú tam poloprázdne? Nie. Bola to dobra kúpa. Aj keď sme si na ňu zobrali úver s úrokom až 25 percent, lebo transakciu bolo treba urobiť rýchlo. Žiadne zvlášť veľké poklesy necítime. Obsadenosť išla pri najsilnejšom údere krízy dolu asi o desať percent. Celkovo, paradoxne, nám kríza pomáha. Všetky projekty na výstavbu nových moskovských hotelov sú pozastavené, ale existujúce sa využívajú. Napríklad Four Seasons neotvorí v Moskve hotel tri roky, ostatní podobne. Ten ich mal byť na druhej strane Kremľa. Teraz sa všetci sa sťahujú do Moskvy, idú vybavovať, riešiť problémy. Všetci tí ľudia musia bývať u nás. Ako vás mrzia osobné straty na majetku? Sám dnes menej nakupujem veci na bežnú spotrebu. Na ilustráciu, v piatok som do vypuknutia krízy nikdy nepracoval. Teraz áno, lebo bolo treba upokojovať klientov. Dôležité pre mňa je, že mám stále v rukách majetok, i keď jeho aktuálna hodnota môže byť nižšia. Je to vždy lepšie ako u niektorých ľudí, ktorých poznám a ktorí prišli na burze úplne o všetko. Navyše, z požičaných peňazí. Patrik Tkáč (35) je absolventom národohospodárskej fakulty Ekonomickej Univerzity v Bratislave. Spolu s Ivanom Jakabovičom a svojim otcom, bývalým šéfom Investičnej a rozvojovej banky, Jozefom Tkáčom založil pred takmer 15 rokmi investičnú skupinu J&T. Tá v posledných rokoch dynamicky rástla a postupne spravovala majetok presahujúci tri miliardy eur. No kríza vyvoláva v J&T nebývalé zmeny. Českú skupinu PPF, silnú v poisťovníctve či bankovníctve, si teraz púšťa do všetkých svojich energetických podnikov vrátane Pražskej a Plzenskej energetiky či slovenského výrobcu kotlov SES Tlmače. A takisto do všetkých priemyselné podniky v Česku akým je výrobca autobusov SOR Libchavy či mäsokombináty Vysočina a Krahulík. Dohromady ide až o dvadsiatku firiem, ktoré kryjú skoro tretinu majetku celej J&T., www.etrend.sk Japonskom otriasa najväčší podvod v histórii krajiny - Japonská polícia rieši najväčší podvod v histórii krajiny. Investori v ňom mali prísť o viac ako 126 miliárd jenov, čo je v prepočte viac ako jedna miliarda eur (30,126 miliardy korún). Hlavným podozrivým je Kazutsugi Nami, ktorého firma L&G vybrala podľa tlačovej agentúry Kyodo finančné prostriedky od 37 tisíc ľudí viac ako 126 miliárd jenov s prísľubom 36-percentného ročného zhodnotenia. Podľa iných zdrojov by mohlo byť podvedených až 50 tisíc ľudí a čiastka by mohla dosiahnuť až 220 miliárd jenov, čo predstavuje 1,89 miliardy eur (56,79 miliardy korún). Polícia zatiaľ nezverejnila čiastku, ktorú Nami spreneveril. Podľa japonských médií však určite ide o najväčší podvod na dôverčivých investoroch v histórii krajiny. Polícia zatkla Kazutsugiho Namiho počas večere v reštaurácii blízko jeho kancelárie. Zároveň bolo zadržaných aj 21 jeho spolupracovníkov z firmy L&G, ktorá bola známa predajom posteľného prádla a zdravotníckych potrieb. Že sa firme L&G nedarí tak, ako by sa malo, začalo byť zrejmé vo februári 2007, keď firma ohlásila vyplatenie dividend namiesto hotovosti vo svojej internej virtuálnej mene Enten. Túto menu využívali zákazníci firmy, ktorým sa ukladala do mobilných telefónov a umožňovala nákup matracov, potravín, odevov alebo šperkov v kamenných aj online obchodoch. V septembri 2007 z firmy odišli takmer všetci jej zamestnanci a v októbri 2007 sa stali kancelárie firmy a Namiho dom terčom policajnej razie. Nami sa podľa japonskej tlače už v minulosti angažoval v pyramídových hrách. V 70. rokoch pôsobil ako viceprezident predajcu autodielov APO Japan, ktorá do svojej činnosti zapojila 250 tisíc ľudí. Neskôr založil vlastnú firmu Nozakku obchodujúcu s kameňmi, ktoré mali údajne meniť vodu z vodovodu na prírodnú vodu. Firma Nozakku po krachu v roku 1987 zanechala dlhy vo výške 4,5 miliardy jenov (38,56 milióna eur) a Nami sa dostal do väzenia za podvod. Po návrate z väzenia Nami spoločne s ďalšími predstaviteľmi firmy Nozakku založil spoločnosť L&G. Jej prezident Masuo Saeki bol už v roku 1987 uväznený za podiel na pyramídovej hre, ktorá so súčasným prípadom nesúvisí nedeľa 8. 2. 2009 10:31 | Rastislav Ručinský, spracované podľa iHNed.cz Ako sa robí najväčší finančný podvod v dejinách - Desiatky rokov si americký finančník Bernard Madoff užíval ako kráľ, domy v centre New Yorku, na slnečnej Floride či rozprávkovej francúzskej Riviére, kam sa mohol prepraviť dvomi vlastnými lietadlami. Kráľovsky si žili aj mnohí jeho klienti. Veď kto by pohrdol jedenásťpercentným ročným výnosom? V decembri minulého roka sa všetko zmenilo. Bublina praskla. Madoffove finančné operácie boli pyramídou, ktorá pripravila možno až tri milióny klientov o vyše 50 miliárd dolárov (36 miliárd eur). Ide o najväčší finančný podvod v dejinách, ktorý má na svedomí iba jedna osoba. Takmer päťdesiat rokov ležal Bernardovi Madoffovi svet pri nohách, všetci vo finančnom svete obdivovali jeho mysterióznu metódu zhodnocovania peňazí. Pritom nešlo o nič iné ako pekne zabalené klamstvo, dôvtip pri presviedčaní investorov a prílišnú dôverčivosť jeho klientov. Investičnú firmu, ktorá mala obchodovať s cennými papiermi Bernard L. Maddoff Investement Securities založil dnes 70-ročný podvodník v roku 1960. Šéfoval jej až do 11. decembra minulého roka, keď ho v putách odviedla FBI. Jeho byt v srdci Manhattanu obliehajú denne novinári. Madoffa sa však zrejme tak rýchlo nedočkajú. Sudca naňho uvalil domáce väzenie. Tomu skutočnému sa vyhol iba vďaka 10-miliónovej kaucii. Napriek tomu, že zdefraudoval 36 miliárd eur, čo je asi 2,5 násobku celého slovenského štátneho rozpočtu, na jej zaplatenie stále mal. Vlastne to bola iba omrvinka z jeho majetku, ktorý sa čoskoro tiež stane minulosťou. Zázračný finančník? V čase najväčšej slávy bol šéfom NSDAQ, rokoval s najväčšími bankami, zdobil tlač a rozdával rozumy. Na začiatku nového tisícročia bola jeho spoločnosť najvyhľadávanejším obchodníkom na newyorskej burze, podnikal aj v Londýne. Bol medzi prvými, ktorý začal s elektronickým obchodovaním. Dobré na človeka, ktorý začal ako malý broker iba s piatimi tisíckami dolárov vo vrecku, ktoré si zarobil ako plavčík a inštalatér postrekovačov. Nikdy však o svojej zázračnej formulke veľa neprezradil. Iba čo-to, ako kupuje akcie veľkých amerických spoločností a podpisuje opčné zmluvy, aby znížil riziko. Keď sa jeho stratégiu pokúšali kopírovať iní investori, popálili sa. Prinajlepšom dosiahli aspoň malé výnosy. Veľké klamstvo Až 10. decembra sa jeho rodina dozvedela, že celý jeho život, všetky investície boli vlastne iba jedným veľkým podvodom. V ten deň sa svojim synom Andrewovi a Markovi priznal, že jeho biznis bola iba pyramída - tzv. Ponziho schéma. Investorom síce sľuboval a aj vyplácal gigantické výnosy. Tie však nevznikli uváženými a efektívnymi operáciami na finančnom trhu. Boli vyplácané z vkladov budúcich investorov. Schéma nesie meno podľa podvodníka, talianskeho emigranta Carla Ponziho, ktorý v USA pripravil začiatkom minulého storočia desaťtisíce investorov o 15 miliónov dolárov. Podobným štýlom podnikali aj mnohé skrachované nebankové subjekty na Slovensku. Jeho synovia sa poradili s rodinným právnikom Martinom Flumenbaumom a kontaktovali federálnych vyšetrovateľov. Deň nato už podnikateľovi zvonili na dvere agenti FBI. „Sme tu, aby sme zistili, či máte aj nejaké nevinné vysvetlenie," povedal príslušník FBI Theodore Cacioppi. „Žiadne nevinné vysvetlenie neexistuje," odpovedal. Zatkli ho a obvinili z podvodov s cennými papiermi. Podľa New York Times sa Madoff svojmu právnikovi k zločinu priznal. Madoffovo náboženstvo „Bolo to ako náboženstvo. Úplne sme tomu verili," povedal agentúre Bloomberg švajčiarsky bankár Werner Wolfer. Ten si na stretnutie s prostredníkom firmy Bernarda Madoffa spomína, akoby sa uskutočnilo včera. Manažéra z Wall Street Patricka Littaya navštívil aj v jeho kancelárii neďaleko parížskeho Champs Elyseés. Krátko potom, ako sa stal investičným riaditeľom Banque Marcuard Cook & Cie, privátnej banky pre boháčov, jeho klienti priamo investovali do Madoffa 50 miliónov dolárov. Na rozdiel od tých posledných svoje výnosy aj dostali. Dokazuje to aj jeho bankové účtovníctvo. Ďalšou jeho úspešnou klientkou v Európe bola Sonja Kohnová z viedenskej Bank Medici AG. Tá do newyorskej spoločnosti naliala 3,2 miliardy dolárov. „Madoff sa k nej správal, ako keby bola anglickou kráľovnou," hovorí agentúre jej finančný manažér. Práve psychológia bola tajomstvom úspechu podvodu. „Podstatou Ponziho schémy je výmysel, ktorý spôsobí takýto entuziazmus," povedal Bloombergu Robert Shiller z Yalovej univerzity. Ľudia potom uveria, potlačia obavy. A finančníkova historka bola naozaj dobrá. Ovládal psychologické triky. „Madoff komunikoval exkluzivitu členstva vo svojom klube, bolo to pre pozvaných. To prebilo všetku obozretnosť, ktorú ľudia mohli mať," dodal psychológ Robert Cialdini z Arizonskej štátnej univerzity. Oklamal aj priateľov Pomáhali mu v tom aj jeho filantropické aktivity. Filantrop predsa nemôže byť podvodník. Bol v dozorných radách mimovládnych organizácií, mnohé mu zverili svoje financie. Takže boli aj zdrojom pre jeho pochybnú schému. Niektoré z nich sú teraz v krachu. Nebral ohľady ani na priateľov. Carl Shapiro ho napríklad dostal na výslnie. Keď mal Madoff iba 22 rokov, dal mu stotisíc na investovanie. „Toto decko predo mnou stálo a povedalo mi: Dokážem to zhodnotiť za tri dni. A urobil to," vysvetľoval vo floridskom denníku Palm Beach Daily News Shapiro. Teraz sa mu odvďačil tým, že on a jeho nadácia prišli o pol miliardy dolárov. Finančník dlho unikal kontrolným a regulačným orgánom. A to napriek tomu, že Komisia pre burzy cenných papierov ho vyšetrovala najmenej osemkrát. Obzvlášť ironicky vyznieva jeho vyjadrenie na odbornej konferencii v roku 2007, o ktorom informoval Reuters. „Porušovať zákony v súčasnom regulačnom prostredí je nemožné," vyhlasoval. Poškodil európske banky Ale je to možné, len v Európe prišli preňho investori o 12 miliárd dolárov. Podľa španielskej advokátskej kancelárie Cremades & Calvo-Sotelo, ktorá zastupuje poškodených, oklamať mohol až tri milióny klientov. Medzi najväčšie obete patrili finančné domy ako Fortis, HSBC, Royal Bank of Scotland, BNP Paribas či AXA. Beztak už boli v zlej situácii pre hospodársku krízu. Španielska finančná skupina Santander má mať stratu až tri miliardy dolárov. Obeťami boli aj niektoré matky slovenských bánk. A nielen tie, aj celebrity sa popálili. Od hollywoodskej hereckej hviezdy Kevina Bacona po režiséra Stevena Spielberga či známeho scenáristu Erica Rotha. Zle dopadol obzvlášť jeden klient - Thierry Magon de la Villehuchet. De la Villehuchet z prominentnej francúzskej rodiny tiež investoval s Maddofom. Deň pred Štedrým dňom spáchal samovraždu. Dnes čaká „finančník" na začiatok súdneho procesu a zatiaľ si môže užívať obmedzenú slobodu luxusného newyorského bytu. Odcestovať za hranice nemôže. Úradom musel odovzdať pas a nosí elektronický náramok, ktorý monitoruje jeho pohyb. Či si Madoff teraz spytuje svedomie, nie je vôbec isté. V súdnej sieni však naňho nevrhne dobré svetlo zverejnenie prokuratúry, že po zatknutí uňho našli stovku podpísaných šekov v celkovej hodnote 173 miliónov dolárov pre rodinu, priateľov a zamestnancov. Hrozí mu dvadsaťročné väzenie. sobota 7. 2. 2009 | Braňo Ondrášik www.sme.sk CIA financovala vydanie Doktora Živaga, aby blamovala ZSSR - Švédska Kráľovská akadémia vied pred 50 rokmi udelila ruskému spisovateľovi Borisovi Pasternakovi Nobelovu cenu za literatúru pravdepodobne s pomocou americkej Ústrednej spravodajskej agentúry (CIA). Americká tajná služba údajne financovala prvé vydanie Pasternakovho románu Doktor Živago, aby blamovala Sovietsky zväz. Pol storočia po publikovaní slávneho románu sa na svetlo dostali podklady akadémie, ktoré by mohli ozrejmiť úlohu CIA na zverejnení Doktora Živaga. Ruský novinár a historik Ivan Tolstý vydal už v roku 2007 knihu s údajnými dôkazmi úlohy západných tajných služieb v prípade Pasternak. "Američania chceli dať Kremľu facku. Chruščov ohlásil po smrti Stalina nový kurz," povedal Tolstý nedávno pre denník Süddeutche Zeitung. "Američania sa snažili vyvrátiť tento ´falošný dojem slobody´. Rozhodli sa predstaviť nejakého zakázaného spisovateľa." Kniha Doktor Živago - tragický osud lekára a básnika a veľká láska jeho života na pozadí socialistickej revolúcie - vyšiel v roku 1957 v talianskom Miláne. Pasternak v roku 1956 poskytol priateľom na Západe niekoľko rukopisov potom, ako ruský časopis Novy mir odmietol román publikovať pre "patologický individualizmus hlavnej postavy". Po sfilmovaní, v hlavnej úlohe s Omarom Šarifom, sa kniha stala svetovým bestsellerom odmeneným Nobelovou cenou za rok 1958. V Sovietskom zväze bola do roku 1987 zakázaná. Tolstý sa údajne z viacerých nezávislých zdrojov dozvedel, že k jednému z rukopisov sa dostala aj CIA. Nezodpovedaná zostáva otázka, či CIA mala aj priamy vplyv na rozhodnutie Švédskej akadémie. Pastrenak sa 23. októbra 1958 poďakoval za udelenie ceny, no o niekoľko dní sa po politickom tlaku ruských orgánov musel ceny zriecť. pondelok 9. 2. 2009 SITA www.sme.sk Neuveriteľné: Rozprával bez prestávky až 124 hodín - Tohtoročnými témami 62-ročného muža, pochádzajúceho z Katalánska, bol španielsky maliar Salvador Dalí či katalánska kultúra. Francúz Lluis Colet prekonal svoj vlastný svetový rekord, keď bez prestávky rozprával 124 hodín. Svoj predchádzajúci svetový výkon uskutočnil v roku 2004, keď hovoril neustále 48 hodín. Tohtoročnými témami 62-ročného muža, pochádzajúceho z Katalánska, bol španielsky maliar Salvador Dalí či katalánska kultúra. Okrem toho recitoval básne slávnych autorov a autoriek a predniesol aj vlastnú tvorbu. Na konci rekordnej reči zožal obrovský potlesk. "Je to pre mňa veľký deň a tento rekord venujem všetkým tým, ktorí obhajujú katalánsky jazyk a kultúru," vyhlásil. Na mieste boli aj traja notári, ktorí majú potvrdiť jeho rekord pred zápisom do Guinessovej knihy rekordov. PARÍŽ, 18.01.2009. SITA Andreotti: Krstný otec talianskej politiky - "Štát musí dať podsvetiu jasnú odpoveď. A vy ste jednou z najväčších autorít v ňom," prehovára v talianskom vtipe Giulia Andreottiho jeden z jeho priateľov, aby sa ukázal na pohrebe mafiou zavraždeného sudcu Giovanniho Falconeho. "Čo z tých dvoch máte teraz na mysli," znie odpoveď krstného otca talianskej politiky. V jednom žarte je vystihnutý celý osud najvplyvnejšieho muža Apeninského polostrova od konca druhej svetovej vojny. Doživotný senátor GIULIO ANDREOTTI oslávil 90. narodeniny v tieni filmu, ktorý odhaľuje jeho temnú minulosť. Dvadsaťštyri rokov, bezradne hovorí kreslená postavička v karikatúre denníka Corriere della Sera z 18. novembra 2002. Myslia si, že som nesmrteľný?, dodáva prihrbený človiečik s netopierími ušami. Giulio Andreotti. Vždy ho tak kreslili. Taliansko je šokované. Súd v Perugii odsúdil najvplyvnejšieho muža krajiny, symbol talianskej povojnovej politiky, na 24 rokov väzenia za spoluprácu s mafiou na vražde novinára Mina Pecorelliho. Nikto nepochybuje, že Andreotti sa odvolá. V ten deň však len málokto tušil, že ani nie o rok 30. októbra 2003 odvolací súd zmení pôvodný rozsudok a zbaví 83-ročného politika všetkých obvinení. Niekto to však predsa len vedel. Sám Andreotti. „Ľudia začali žartovať: Kto ukradol koláč? Andreotti. Kto je za pádom búrz? Andreotti. Kto stojí za mafiou? Andreotti." Alexander Stille, reportér týždenníka New Yorker. Pán Taliansko, ako ho prezývali zahraniční novinári, akoby naozaj bol nesmrteľný. Len v stredu 14. januára oslávil doživotný senátor svoje 90. narodeniny. „Čakám, že sa dožijem aj stovky," povedal novinárom denníka La Repubblica don Giulio, ktorý sa stále cíti v dobrej forme. Napokon, povedal mu to aj sám najvyšší predstaviteľ Vatikánu, kde mal Andreotti vždy dvere otvorené. „Stretli sme sa pred pár dňami na oslavách narodenín padreho Busa. Naklonil sa ku mne a povedal: Vy nikdy nezostarnete," citoval slová Benedikta XVI. Andreotti sa nikdy netajil tým, že je katolíkom. Ešte aj dnes ho môžu Rimania stretnúť každé ráno o siedmej na omši. V jednej zo scén talianskeho filmu Il Divo hovorí Andreotti novinárovi Eugeniovi Scalfarimu, že všetko, čo musel v živote urobiť, bola vôľa Božia. Je to práve film režiséra Paola Sorrentina, ocenený vlani cenou poroty na festivale v Cannes, ktorý staručkému senátorovi kazí oslavy okrúhleho jubilea. Sorrentino totiž divákom odhalil politické zákulisie a prepojenie jednej z najväčších ikon Talianska na mafiu. Andreottimu bez debát patrí čestné miesto v povojnovej histórii Talianska. Od roku 1946, keď zasadol prvýkrát v parlamente, až do konca jeho posledného kabinetu v roku 1992, bol sedemkrát premiérom, šesťkrát šéfom diplomacie a vystriedal asi každý ministerský post. Osobne poznal takmer všetkých povojnových amerických prezidentov či britských premiérov. Ako šéf kresťanskej demokracie, najsilnejšej povojnovej strany v krajine, sa veľkou mierou zaslúžil o premenu prevažne roľníckeho Talianska na industriálnu veľmoc. Od oltára k moci Pre politiku ho objavil katolícky politik Alcide de Gasperi. Pre Andreottiho, ktorému ako dvojročnému zomrel otec, sa stal De Gasperi mentorom a vzorom. Stretli sa vo Vatikánskej knižnici, kde Andreotti počas vojny chodieval ako študent práva a kde De Gasperi pracoval, schovaný pred Mussoliniho režimom. U Andreottiho ihneď spozoroval organizačný talent, vycibrený rokmi miništrovania, a schopnosť vyjednávať. Po vojne sa veľmi rýchlo vyšplhal po straníckom rebríku kresťanských demokratov až na vrchol, a keď sa v roku 1947 De Gasperi stal premiérom, urobil z Andreottiho ministerského podpredsedu. „Keď chodili spolu do kostola, De Gasperi hovoril s Bohom, Andreotti s kňazom," vystihol rozdiel medzi oboma politikmi novinár Indro Montanelli. Giulio Andreotti narodil sa 14. januára 1919 v Ríme vyštudoval právo, venoval sa aj žurnalistike, pravidelne píše pre denník Corriere della Sera od roku 1946 je nepretržite vo vysokej politike v roku 1972 sa stal prvýkrát premiérom, celkovo viedol sedem kabinetov v roku 1991 ho zvolili za doživotného senátora v roku 2002 ho odsúdili na 24 rokov väzenia za spoluprácu s mafiou, súd o rok neskôr rozsudok zrušil Andreotti bol pragmatik, ktorý šiel vždy za svojím cieľom. „Zdalo sa, že má pozitívnu averziu voči princípom," povedala o ňom podľa denníka Independent britská premiérka Margaret Thatcherová. Vysnívanú métu dosiahol v roku 1972, keď sa stal prvýkrát premiérom. Výrazne mu k tomu pomohli hlasy sicílskych voličov. Machiavellská aliancia s vtedajším starostom sicílskeho Palerma ho však stála priveľa. Sicílskeho politika Salvatoreho Limu, ktorého mala Cosa Nostra na výplatnej páske, priviedol Andeotti do rímskej frakcie svojej strany a za dôležité hlasy z juhu ho odmenil v roku 1974 vo vláde kreslom ministra rozpočtu. Práve v roku, keď začali krachovať banky člena slobodomurárskej lóže Propaganda Due Micheleho Sindonu, ktoré prepierali peniaze mafie a údajne investovali aj tie vatikánske. Tu niekde sa začalo tiché spojenectvo medzi Andreottiho klikou a sicílskou mafiou. „Ľudia začali žartovať: Kto ukradol koláč? Andreotti. Kto je za pádom búrz? Andreotti. Kto stojí za mafiou? Andreotti," napísal Alexander Stille, reportér týždenníka New Yorker. Keď sa o čosi neskôr začali diať podivné veci, mnohí si uvedomili, že ten žart nemal ďaleko od pravdy. V marci 1979 zavraždila mafia novinára Mina Pecorelliho. Ten sa údajne chystal zverejniť dôkazy nielen o kontaktoch Andreottiho na mafiu, ale aj o tom, že rok predtým líder kresťanských demokratov zámerne nezabránil zavraždeniu svojho premiéra Alda Mora teroristami z Červených brigád. Pomsta mafie Andreottimu nič nedokázali, ale prezývky Belzebub sa už nezbavil. A prichádzali ďalšie. Pseudonym Giulio Lavazza (Lavazza je talianska značka kávy) mu vymyslel magazín Cuore v roku 1986 po tom, čo vo väzení zavraždili otráveným espressom Micheleho Sindonu. Mafia sa snažila zastrašiť Sindoneho starých spojencov (a Andreotti bol jedným z prvých), aby zachránili jeho banky a tým aj svoje špinavé peniaze. Don Giulio z toho vykľučkoval, mraky sa však už sťahovali. Rok 1992 bol pre „strýka Giulia" najťažší. Sicílski mafiáni spievali po súdoch, v marci Cosa Nostra zavraždila Salvatoreho Limu a v Miláne už bežalo historické vyšetrovanie korupcie v politike, známe ako Tangentopoli, ktoré nakoniec viedlo až k rozpusteniu strany kresťanských demokratov. Keď v máji mafia zavraždila aj antimafiánskeho sudcu Giovanniho Falconeho, Andreotti tušil, že prichádza deň zúčtovania. Proces sa začal v roku 1993. Proti Andreottimu vypovedalo vyše dvesto svedkov. Najzávažnejšie bolo svedectvo Andreottiho pobočníka Franca Evangelistu, ktorý sa priznal, že Pecorellimu vyplatil v roku 1979 asi 20-tisíc eur, aby nezverejnil svoje informácie. Zavraždili ho deň po tom, ako prijal peniaze. Tvrdý rozsudok v novembri 2002 rozdelil Taliansko. Terajší premiér Silvio Berlusconi, ktorý čelí viacerým súdnym sporom, tvrdil, že Andreotti sa stal obeťou „justície, ktorá zošalela". Protežant Vatikánu „Pripomína mi to to, čo urobili Ježišovi," povedal údajne nemenovaný vatikánsky zdroj po vynesení rozsudku. Jeho zrušenie o rok neskôr privítal hovorca Vatikánu Joaquín Navarro-Valls slovami: „Sme spokojní s verdiktom, ktorý bol zjavne očakávaný." Andreotti, ktorý je autorom knihy Pápeži, ktorých som poznal, v rozhovore pre New Yorker priznal, že to bola viera, ktorá ho v tomto období držala pri živote. Jeho úzke vzťahy s Vatikánom boli vždy známe. Keď v roku 2006 nepodporil svojím hlasom vládu a zapríčinil pád kabinetu Romana Prodiho a nástup Silvia Berlusconiho, tradovalo sa, že to bola pomsta cirkvi za Prodiho snahy presadiť uzákonenie homosexuálnych sobášov. Málokto v Taliansku verí, že Andreotti je nevinný. Úplnú pravdu však zrejme pozná len on, jeho spovedník a jeho starostlivo chránený archív. „Poznám štátne tajomstvá, ktoré si so sebou vezmem do raja," citoval ho pred slávením 90. narodenín denník La Repubblica. Ako zaznie vo filme Il Divo, len pred Bohom bol Andreotti ochotný ukázať aj svoje slabosti. Prečo? „Pretože Boh nevolí," odpovedá ako vždy trefne don Giulio. 17.01.2009 Tomáš Hudák www.sme.sk Inšpektor Columbo sa pomiatol - Legendárny predstaviteľ inšpektora "Columba" Peter Falk (81) trpí na alzheimerovu chorobu. Oznámila to dcéra filmovej hviezdy, Catherine Falk. Hercova dcéra chce teraz získať poručníctvo nad svojím otcom. Pred súdom uviedla: "Otec si nepamätá udalosti, ktoré sa stali a pamätá si udalosti, ktoré sa nestali." Falk už nemôže za seba rozhodovať, lebo je chorý. Okrem toho ešte stále trpí na zranenia, ktoré utrpel pri dopravnej nehode pred šiestimi mesiacmi, keď stratil kontrolu nad svojím automobilom. Počas osudnej jazdy si uvedomil, že nespoznáva blízkych ľudí a známe miesta. Budúci pondelok má súd rozhodnúť, či je Peter Falk ešte svojprávny. Populárny herec hral v mnohých filmoch. V roku 1968 hral prvýkrát postavu inšpektora Columba ( v originále "Lieutenant Columbo"). Za túto úlohu dostal 5 ocenení Emmy a 1 Zlatý Glóbus. Do roku 1978 nakrútil ročne 6 častí. Vo veku troch rokov mu lekári objavili nádor na pravom oku. Vtedy mu odstránené oko nahradili skleneným. TASR Zomrel Jorn Utzon, architekt budovy opery v Sydney - KODAN. Vo veku 90 rokov zomrel dánsky architekt Jorn Utzon, ktorého najznámejším dielom je budova opery v austrálskom Sydney s futuristickou strešnou konštrukciou. Informovali o tom dnes dánske médiá. Rodák z Kodane vyhral v roku 1957 súťaž na výstavbu novej budovy opery v Sydney. V roku 1966 opustil nedokončený projekt pre spory s vládou ohľadom stúpajúcich výdavkov a do Austrálie sa už nikdy viac nevrátil. Budovu opery dokončili v roku 1973. V roku 2003 mu univerzita v Sydney udelila čestný doktorát. Architekt získal za svoju prácu niekoľko ocenení, medziiným aj renomovanú Pritzkerovu cenu za architektúru. Správu priniesla nemecká tlačová agentúra DPA. 29. 11. 2008 SME Suha Arafatová zatúžila po Palestíne - 21. novembra 2008 8:14 O tridsaťtri rokov mladšia manželka Jásira Arafata a dnes už vdova Suha Távilová (47) mieri do Palestíny. "Chcem sa vrátiť do Ramalláhu. Môj život a život mojej dcérky Zahvy (13) sa stal neznesiteľným. Len čo nás opustil Abú Amar (bojové meno Jásira Arafata), stratili sme ochranu a bezpečnosť. Každý deň cítim smútok a smrteľný žiaľ," povedala v rozhovore pre arabské noviny Al Haját. O Suhe veľa nepočuť. Využila však štvrté výročie úmrtia manžela a ohlásila návrat do jeho vlasti. Vzbudilo to pozornosť už aj preto, lebo v minulosti o tom nechcela ani počuť. Prečo by aj - veď oficiálne palestínske miesta potvrdili, že len počas pobytu v Paríži dostávala Suha mesačne na účet stotisíc dolárov (viac ako 2,4 milióna Sk, čiže takmer 80-tisíc eur). Podľa americkej televízie CBS ich potrebovala napríklad na zaplatenie prenájmu celého jedného poschodia v parížskom hoteli Bristol, v ktorom bol roku 2003 denný poplatok 6 500 eur. Neskôr sa s dcérou Zahvou presťahovala do luxusného bytu v Paríži. Palestínčania jej to dodnes nevedia zabudnúť. Vlne najsilnejšej kritiky však čelila na sklonku Arafatovho života v parížskej nemocnici. Podľa palestínskych predstaviteľov jej manžel zomieral a ona dohadovala výšku svojho dôchodku a cenu za mlčanie o palestínskom politickom pozadí. Asi 17 miliónov eur ročne (512 miliónov Sk), taký bol výsledok jej tlaku na Arafata. Výslednú sumu vyrátali na základe jej výdavkov rovnajúcich sa 265 miliónom korún (8,8 milióna eur) za posledný polrok prežitý v Paríži s dcérou. "Arafat veril, že sa tak aspoň Zahva stane nezávislou od tej čarodejnice. Ibaže ani to sa mu nepodarilo," cituje taliansky denník Corriere Della Sera jedného z lídrov Organizácie za oslobodenie Palestíny. Niektorí s iróniou spomínajú, ako Suha v prvých mesiacoch existencie palestínskej autonómie bez ľútosti kritizovala ministrov za korupciu a rodinkárstvo, ktoré sa negatívne prejavili na imidži administrácie. Suha nikdy nespomenula dôvod, prečo opustila Palestínčanov v tej najťažšej chvíli. Hovorilo sa aj o chorobe dcéry. "Ak Abú Amar bude chcieť, tak sa vrátim," vyhlasovala Suha bez zaváhania. Keď ju však vo Francúzsku začali podozrievať z finančných machinácií, pobrala sa do Tuniska. Tam sa jej však stal osudným románik s bratom prezidentovej ženy. Výsledkom bola strata občianstva a nútený odchod na Maltu, kde jej líbyjský vodca Muammar Kaddáfí kúpil vilu. Suhou ohlásený návrat do Palestíny spájajú zlé jazyky s prakticky vyschnutým finančným prameňom vdovy po Arafatovi. Ona však chrlí slová o úprimnosti, o ktorých trpiaci Palestínčania pochybujú. "Arafat sa staral o každú palestínsku rodinu. Riešil ich malé aj veľké problémy. Staral sa aj o svoju malú rodinu, o mňa a dcérku Zahvu. Pozrite sa však, čo sa stalo s našou vlasťou, palestínskou vecou a Arafatovým politickým dedičstvom. Veľmi mi chýba a aj celej Palestíne," odôvodňovala plán návratu pre Al Haját. Boris Latta, Pravda Slovenskí miliardári: Akí vlastne sú (3) - [29.10.2008, PROFIT / Ján Blažej, Ivan Haluza, Pavel Kováč, Eduard Žitňanský, Radovan Žuffa] Každý príbeh je iný, jedno však majú spoločné. Zhrnul to jeden z najmenej viditeľných mužov tejto novej doby Eduard Šebo: Stačilo byť šikovný a dostať sa k podnikom za veľmi nízke ceny. Jedni ich ovládli priamo, iní okľukou, no zvíťazili tí, ktorí ich nezničili, ale lepšie nasmerovali a zefektívnili. A potom to už bolo len o umnom zveľaďovaní majetku, vytváraní a betónovaní väzieb a, samozrejme, o kontaktoch. VLADIMÍR SOTÁK (53) Silný muž a tvrdý líder, s neodmysliteľnou cigarou v ruke a vždy nekonformným názorom. Z košickej hutníckej fakulty prišiel do Podbrezovej na štipendium. Po pätnástich rokoch sa stal šéfom železiarní a vďaka tomu, čo urobil za ďalších štrnásť rokov na ich čele, sa stal neoficiálnym miestodržiteľom Horehronia. Železiarne získali ako sedemčlenný tím manažérov v prvej vlne kupónovej privatizácie a Vladimír Soták vlani pre Hospodárske noviny povedal, že nemá ani o akciu viac ako jeho partneri. NEPREHLIADNITE SÚVISIACE ČLÁNKY: Slovenskí miliardári: Akí vlastne sú Slovenskí miliardári: Akí vlastne sú (2) Vladimír Soták S odstupom času tvrdí, že by o fabriku nebojovali, keby to nebola ich posledná šanca zachrániť ju pred politikmi, pretože „tí by ju predali za facku“. Sotákovcom pomohlo, že prvé roky boli ťažké a firma bola v stratách. Vtedy od fondov a iných akcionárov vykúpili majoritu. A potom im zasa priala aj doba, pretože ceny oceľových rúr išli hore a nová podnikateľská skupina to dokázala zúročiť. Nebola to ale iba zásluha priaznivej konštelácie ekonomických cyklov. Na rozdiel od skupín rezešovského typu sa k svojej firme správali oveľa strategickejšie, obchod si dokázali ustrážiť sami pre seba a mali pri tom mieru. Dali fabriku do poriadku, podopreli ju z viacerých strán a vybudovali z nej priemyselný hutnícko-strojársky holding s akvizíciami najmä v Česku. Peniaze, ktoré zarábali, investovali najmä do rozvoja cestovného ruchu v ich regióne. V. Soták sa stal nadšeným hráčom golfu. Železiarne vybudovali krásny golfový a lyžiarsky areál na Táľoch, rekonštruujú Hrad Ľupča v Slovenskej Ľupči. V. Soták sa netají tým, že mu je bližšia súčasná vláda ako dve predchádzajúce, priam alergický bol na zvýhodňovanie zahraničných investorov. Aj preto spoločne s ďalšími podobnými slovenskými priemyselníkmi založili Klub 500, teda klub zamestnávateľov, ktorí majú nad päťsto zamestnancov. Tvrdí, že nikdy nevstúpi do politiky. Ale ak by tak urobil, súčasný premiér by mohol mať statného súpera. Nebude mať však s V. Sotákom problém. V. Soták a Robert Fico hovoria ako jeden muž. EDUARD ŠEBO (58) Eduard Šebo K staršej generácií slovenských miliardárov patrí Eduard Šebo. Tento vyštudovaný filozof odišiel po roku 1989 z bratislavskej Univerzity Komenského a začal s podnikaním na malých rodinných viniciach v Modre. Neskôr ho však zlákalo obchodovanie na kapitálovom trhu a dostal sa aj na post viceprezidenta Harvardských investičných fondov. O vtedajších rokoch slovenského Klondiku hovorí bez zahmlievania, že kto bol šikovný, vedel sa dostať k fabrikám aj za veľmi nízke sumy. Lebo drobní akcionári nevedeli odhadnúť skutočnú hodnotu akcií. Podľa jeho vlastných slov mu však ku cti slúži to, že on svoje firmy nedal do bankrotu a dokázal ich postaviť na nohy. Platí to predovšetkým o skupine viacerých cukrovarov po celom západnom Slovensku, ktoré napokon predal zahraničným cukrovarníckym koncernom za pol miliardy korún. To bol aj jeho najtučnejší obchod. Získaný kapitál potom opäť presúval najmä do výroby potravín. Vo vinárstve ovláda so svojím Vínom Nitra pätinu tuzemského trhu a v mliekarenstve s firmou Levické mliekarne desatinu trhu. Ale vlastní aj výrobcu zdravotníckych potrieb Protetiku. Jeho zoskupenie firiem United Industries zamestnáva takmer 1 500 ľudí a dosahuje ročné tržby do troch miliárd korún. Okrem toho sa však viac zameriava aj na budovanie priemyselných zón. Aj preto, lebo rád poupratuje po skrachovaných či pozatváraných firmách. Do rúk dostal viaceré areály cukrovarov, ktoré tu už zahraniční investori nepotrebovali. A takisto kúpil aj tuzemské areály skrachovaných mliekarní talianskeho Sole, ktoré Slovensku predviedlo asi najškandalóznejší odchod investora z cudziny. Krajinu opustilo s veľkými dlhmi a prácu stratili stovky mliekarní. E. Šebo je aj šikovný lobista. Veď ešte pred začlenením Slovenska do EÚ pre tuzemské cukrovarníctvo ako jediné potravinárske odvetvie vydupal u slovenských i bruselských úradníkov ochranu pred dovozmi z cudziny. Zároveň je známy aj ako človek mimoriadne šetrný na platoch. On sám hovorí, že nemá problém dať schopným ľuďom aj ten najvyšší plat. Ale prečo, keď aj o niektorých menších veciach musí stále rozhodovať sám. Bohatstvom sa chváliť nechce. Patrí k tej skupine miliardárov, ktorá nekupuje drahé sídla ani flotily áut. Časom možno svoje podnikanie viac naštartuje aj v zahraničí. Láka ho čínske vinárstvo, a tak v Pekingu nechal študovať jedného zo svojich štyroch synov. Sám si vie predstaviť, že by tam raz aj žil a robil gro svojho biznisu. IVAN ŠESTÁK (65) Ivan Šesták Tvrdí, že privatizáciu vo svojich životných predstavách nemal. Bola to vraj iba reakcia na porevolučný vývoj okolo firmy, v ktorej bol celý život a v rozhodujúcej chvíli sedel na jej najvyššom poste, kde je až doteraz. Doprastav bol po Hydrostave a Váhostave slovenskou stavebnou trojkou. Zaujímali sa oň Belgičania, a keď vraj videl, kam tlačia cenu, dospel k nápadu uchádzať sa o kúpu formou zamestnaneckej akciovky. Doprastav dnes patrí spoločnosti Doas, ktorá je materskou firmou skupiny DDM, a tá zastrešuje aj českú akvizíciu Metrostav, Subterru a ich dcérske firmy. V česko-slovenskom priestore je táto zostava stavbárskou jednotkou. Šiesti ďalší hlavní podielnici vo firme sú jeho starí kolegovia plus ľudia z Metrostavu. Spolu to ťahajú už pätnásť rokov, čo je dosť ojedinelé. K firme prišli počas mečiarovskej divokej privatizácie, ale ku cti im slúži, že ju nevytunelovali. Prostoreký stavbársky praktik vyznávajúci zdravý sedliacky rozum tvrdí, že na takéto veci treba odvahu, ktorú on nemá. Firmu museli po revolúcii kompletne prebudovať, najmä sa zbaviť obrovskej prezamestnanosti. Stav pracovníkov z deväťtisíc znížili na 2 700. Okrem Slovenska stavajú najmä v Česku, Poľsku a Maďarsku, práve odovzdávajú v Azerbajdžane svoju najväčšiu doterajšiu zahraničnú objednávku, autostrádu za tri miliardy korún. Vysoký chlapík, niekdajší volejbalista, rád lyžuje, pláva a potápa sa. Majetkom sa nepredvádza, bulvár po ňom nepoľuje. Dnes už v práci trávi oveľa menej času ako po privatizácii. Úlohy sú vraj rozdelené. Vo firme robia aj jeho dve deti. V budove Doprastavu sídli Fond národného majetku SR. JURAJ ŠIROKÝ (55) Juraj Široký Chladný muž si počas uplynulých dvoch vlád precvičoval svoju schopnosť zachovávať za každých okolností kamennú tvár. Dnes je opäť jedným z najvplyvnejších ľudí v biznise, pretože patrí k „akcionárom“ Smeru. Dokázal oživiť predtým zničený Váhostav, odkedy je v jeho impériu, znova inkasuje početné štátne zákazky. Problémom J. Širokého je, že doteraz nedokázal vysvetliť svoju minulosť, keď za socializmu požíval diplomatické krytie v USA. Seriózne nevysvetlil ani svoj vzťah s Viktorom Koženým a pôvod svojho majetku. Harvardské fondy, ktorým na Slovensku velil, získali od „dikov“, čiže držiteľov investičných kupónov obrovskú dôveru a mohli nakúpiť kvalitné podniky. Niektoré naozaj dobre predal, napríklad štúrovskú celulózku. Podniká v Chemolaku Smolenice a Plastike Nitra, minister hospodárstva Ľubomír Jahnátek bol jeho riaditeľ. Ten však tvrdí, že J. Široký ho z kresla dvakrát vyhodil. Keď spriadame nitky vplyvu, môžeme pripomenúť, že J. Široký vlastnil denník Pravda (dobre ju predal a ešte lepšie kúpil). Ale ku cti mu slúži, že ju nikdy nezneužíval. Má úzke kontakty a spoločné podnikateľské projekty s rodinou Lexovcov. V biznise sa ho niektorí ľudia vzhľadom na históriu trochu boja. Baví ho slovenský hokej, no otázne je, nakoľko baví ešte divákov. Keď sa J. Širokému chcete zavďačiť, dajte si reklamu na jeho bratislavský štadión. Je totiž dobré byť s ním zadobre. PETER VAJDA (61) Peter Vajda Bol jedným z prvých Slovákov, ktorí začali po roku 1989 podnikať vo finančníctve. Už v roku 1990 založil Prvú slovenskú investičnú spoločnosť. Originalita nápadu sa zakladala na tom, že podielové fondy, ktoré zhromažďovali peniaze od obyvateľov, založili ešte pred kupónovou privatizáciou. P. Vajda sa angažoval aj v kupónovej privatizácii. Prvá investičná ovládala a vybudovala na Slovensku niekoľko úspešných firiem. Niekoľko investičných privatizačných fondov založila skupina pre prvú vlnu privatizácie a v kupónke fondy získali podiely v 146 akciových spoločnostiach. Po nástupe mečiarizmu sa P. Vajda odsťahoval do Prahy. Do Bratislavy chodieva takmer každý týždeň, urobí, čo treba, a vracia sa. Vyplácaním partnerov svoj podiel v Prvej investičnej postupne zvyšuje. Ťažisko aktivít má však vo firme Proxy-Finance v Prahe. Má polovičný podiel vo vydavateľstve Petit Press, ktoré vydáva denník Sme a ďalšie tituly. Poslednou významnou transakciou je vlaňajší predaj spoločnosti B.O.F leasing, ktorú prevzala banková skupina VÚB. Cenu nezverejnili, pravdepodobne to bol obojstranne dobrý obchod. Lízingovka mala ročné tržby okolo piatich miliárd korún a vyše desaťtisíc klientov. P. Vajda už niekoľko rokov presadzuje myšlienku vybudovať zbierku obrazov českej a slovenskej moderny. Obľubuje dobré víno a sám ho aj vyrába vo vinici na Morave. OSZKÁR VILÁGI (45) Muž, ktorý si doslova žije na veľkej nohe – v predajniach obuvi nemá zvyčajne na výber. Nie to ho však robí zaujímavým pri nadväzovaní vzťahov s maďarskými podnikateľskými skupinami. Súčasný najvyšší výkonný šéf Slovnaftu bol dlho prominentný právnik a sivá eminencia maďarskej koalície. Do pomysleného rebríčka miliardárov sa mohol kvalifikovať len nedávno – keď dostal pod kontrolu (samozrejme, nie osobne) majoritu v zdravotnej poisťovni Apollo a tá potom prešla k podnikateľovi Tomášovi Chrenekovi. Jeho vplyv cítiť v mnohých významných maďarských akvizíciách, napokon, aj súčasný post je toho dôkazom. Žije v Dunajskej Strede, v poslednom období ho zaujímajú reštaurácie, je veľký gurmán. Tisa v tichosti pochovali v Nitre - 30. októbra 2008 Bývalého prezidenta vojnového slovenského štátu Jozefa Tisa pochovali v Nitre. Potvrdil to hovorca Konferencie biskupov Slovenska Jozef Kováčik. Tisove telesné pozostatky previezli z bratislavského Martinského cintorína po tom, ako laboratórne testy naznačili pravosť tohto hrobu. Bývalého prezidenta a katolíckeho kňaza, ktorého po druhej svetovej vojne popravili za spoluprácu s nacistickým Nemeckom, umiestnili do hrobky kanonikov nitrianskej diecézy. "Bol nitrianskym kanonikom, ktorí bývajú, vždy teda boli pochovaní v tej hrobke," povedal Kováčik. Pozostatky z hrobu v Bratislave dali priaznivci rozporuplnej postavy slovenských dejín podrobiť analýze DNA ešte minulý rok. Výsledky testov ukázali, že Tiso bol s veľkou pravdepodobnosťou naozaj pochovaný v tomto hrobe. "Podľa našich zistení ide na 99,9 percenta o telo zosnulého pána prezidenta," povedal Kováčik. Dodal, že prevoz pozostatkov zrealizovala nitrianska diecéza pred dvoma týždňami. Telo prezidenta leží v hrobke, ktorá patrí k nitrianskej katedrále. Tiso mal podľa veľkej časti historikov podiel na deportáciách desiatok tisícov slovenských židov do nacistických koncentračných táborov. Niektorí ľudia ho napriek tomu považujú za hrdinu, ktorý dokázal viesť národ počas ťažkých vojnových rokov. ČTK Jörg Haider zahynul pri automobilovom nešťastí - Pri dopravnej nehode v rakúskom Klagenfurte zahynul v noci z piatka na sobotu korutánsky hajtman a predseda krajne pravicového Zväzu pre budúcnosť Rakúska (BZÖ) Jörg Haider. Informovala o tom s odvolaním sa na policajné zdroje rakúska tlačová agentúra APA. Haider do povedomia verejnosti vošiel predovšetkým svojou antiimigračnou a protieurópskou politikou. Haider (58) auto šoféroval. Na juhu Klagenfurtu po predbehnutí iného vozidla zatiaľ z neznámych príčin Haiderovo auto zrazu zišlo z cesty a niekoľkokrát sa prevrátilo. Politik utrpel vážne zranenia hlavy a hrudníka a krátko po nehode na mieste zomrel. Haider podľa APA cestoval na oslavy 90. narodenín svojej matky. "Pre nás je to koniec sveta," vyhlásil podpredseda BZÖ Stefan Petzner. Haider, ktorý sa vedenia strany ujal len v auguste, ju priviedol k senzačnému výsledku v septembrových voľbách, keď strojnásobil jej volebný zisk na takmer 11 percent a urobil ju štvrtou najsilnejšou parlamentnou stranou. Stranu založil len v roku 2005, po tom, čo vystúpil zo Slobodnej strany Rakúska (FPÖ). S tou získal v parlamentných voľbách v roku 1999 27 percent hlasov a stal sa súčasťou vládnej koalície. Európska únia vzápätí na protest proti jeho účasti vo vláde bezprecedentne zaviedla proti Rakúsku, svojej členskej krajine, sankcie. Rakúsky prezident Heinz Fischer označil úmrtie kontroverzného pravicového lídra za "ľudskú tragédiu." Vyjadril hlboké poľutovanie nad smrťou "politika veľkého talentu," ktorého činnosť vyvolávala nadšenie i kritické reakcie, uviedol Fischer. Haider je podľa analytikov dnes najznámejším rakúskym aktívnym politikom. Síce nikdy nebol premiérom a reálnu zodpovednosť uplatňoval vždy najmä na poste hajtmana Korutánska, do popredia ho vždy staval jeho ostrý politický štýl a najmä škandalózne vyjadrenia. V poslednom roku o ňom bolo počuť najmä keď sa snažil vyjednať prepustenie dvoch rakúskych rukojemníkov, ktorých uniesli v Tunisku, prostredníctvom syna líbyjského vodcu Muammara Kaddáfího Sajfa al-Islama, ktorého označoval za svojho blízkeho priateľa. Okrem toho sa pravidelne dostával do povedomia verejnosti demonštratívnym odstraňovaním dvojjazyčných názvov obcí a ulíc v Korutánsku, kde žije početná slovinská menšina. Haider sa do politiky dostal hneď po doštudovaní práva na Viedenskej univerzite, najprv ako miestny politik v Korutánsku. Už vtedy pôsobil v štruktúrach FPÖ a prepracovával sa v strane stále vyššie a vyššie. Predsedom strany sa stal v roku 1986. V roku 1991 musel odstúpiť z boja o post korutánskeho hajtmana, keď rakúske médiá začali zoširoka rozoberať jeho výrok o dobrej zamestnaneckej politike Hitlerovej Tretej ríše. Hajtmanom sa však stal v rokoch 1999 aj 2004. V roku 2005 vystúpil z FPÖ a založil BZÖ, ktorá sa profilovala ako menej radikálna alternatíva k FPÖ pod vedením jej súčasného predsedu Heinza-Christiana Stracheho. BZÖ a FPÖ získali vo voľbách spolu takmer 29 percent hlasov, len o málo menej ako víťazní sociálni demokrati. Strache a Haider sa napriek voľakedajšej nevraživosti dohodli na tom, že po voľbách budú postupovať spoločne. Haider nevylučoval ani účasť v budúcej vláde, no do poslednej chvíle trval na tom, že nesmie opustiť post hajtmana Korutánska. 11. 10. 2008 5:14:00 | sita, tasr Lexa vyhral spor, vo väzbe bol nezákonne - 23. 9. 2008 SME SITA ŠTRASBURG. Bývalý riaditeľ Slovenskej informačnej služby (SIS) Ivan Lexa vyhral na Európskom súde pre ľudské práva (ESĽP) spor so Slovenskou republikou. Agentúru SITA o tom informoval riaditeľ informačnej kancelárie Rady Európy Viliam Figusch. Súd uznal Lexové sťažnosti, ktoré podal v septembri 1999 v súvislosti s jeho nezákonnou väzbou v prípade zavlečenia Michala Kováča ml. do cudziny. Chronológia káuz exriaditeľa SIS Ivana Lexu Ivan Lexa rozhodnutie súdu víta. „Z rozsudku vyplýva, že moje rozhodnutie v roku 1999 postaviť sa na odpor v súlade s článkom 32 Ústavy SR formou odchodu do viacročného exilu bolo legitímne a na tú dobu jediné možné riešenie s ohľadom na to, že štát porušoval moje ústavou garantované ľudské práva,“ uviedol dnes pre agentúru SITA Lexa. Upozornil, že súd konštatoval, že štátne orgány SR v tom čase v rozpore s európskymi konvenciami porušili článok 5 odsek 1 konvencie, ktorá garantuje práva na osobnú bezpečnosť a slobodu. Zároveň poďakoval medzinárodnému tímu právnikov Ľubomírovi Hlbočanovi, Jánovi Cuperovi a Alexandrovi Bělohlávkovi za vykonanú prácu. Mečiar: Štát by mal Lexovi zaplatiť za väzbu a poškodenie mena Štát by mal podľa predsedu HZDS Vladimíra Mečiara nahradiť Lexovi škodu nielen za väzbu, ale aj za poškodenie mena a cti. „Čas, ktorý ušiel od udalostí, ktoré sa odohrali a bolesti, ktoré to prinieslo so sebou, sa v peniazoch nahradiť nedajú,“ povedal však Mečiar novinárom v súvislosti s rozhodnutím súdu. Lexa má podľa neho predstavu, že získané peniaze venuje nadácii, ktorá by v budúcnosti mala pomáhať ľudom. Lexa nechal na rozhodnutí ESĽP, akú nemajetkovú ujmu má od Slovenska dostať. Lexovi musí štát vyplatiť 8000 eur Podľa ESĽP je rozhodnutie v prospech Lexu dostatočnou satisfakciou. Slovensko však bude musieť bývalému riaditeľovi SIS vyplatiť do troch mesiacov 8000 € z pôvodných 17 652 €, ktoré žiadal za náklady a výdavky spojené s týmto konaním. Rozsudok bude právoplatný, ak sa obe strany do troch mesiacov neodvolajú. V opačnom prípade môže spor pokračovať vo Veľkej komore Európskeho súdu pre ľudské práva. Bývalý šéf tajnej služby sa na ESĽP obrátil v septembri 1999 a sťažoval sa, že boli porušené jeho ľudské práva - prezumpcia neviny a uvalenie nezákonnej väzby. V sťažnosti okrem iného namietal, že vtedajší minister vnútra Ladislav Pittner, šéf slovenských vyšetrovateľov Jaroslav Ivor a iní vysokopostavení štátni úradníci ho v masmédiách označujú za zločinca, čím porušujú prezumpciu neviny. Oslobodzovanie Lexu Zavlečenie V auguste 1995 príslušníci SIS zavliekli Michala Kováča ml.do Rakúska,prokurátor zo skutku obvinil Ivana Lexu a ďalších dvanásť osôb. Mečiar udelil na prípad amnestiu. Triptych Lexa mal dať príkaz na akciu, ktorá mala zdiskreditovať biskupa Rudolfa Baláža. Súd Lexu prvýkrát odsúdil a dal mu peňažný trest pol milióna korún. Odvolací súd ho oslobodil. Sabotáž Sabotáže sa podľa vyšetrovateľov Lexa dopustil spolu s Petrom K.a Pavlom V. Lexa mal nariadiť svojim podriadeným,aby vypracovali spravodajskú informáciu,ktorá by navrhovala posilnenie vládnej koalície pod vedením HZDS obmedzením právomocí alebo skrátením funkčného obdobia vtedajšieho prezidenta Michala Kováča. Krajský súd ho oslobodil.. Legalizanti Ide o údajné vyplácanie finančných prostriedkov SIS „mŕtvym dušiam“,teda neexistujúcim spolupracovníkom SIS. Krajský súd Lexu a ďalších troch obžalovaných oslobodil. Gejza V. Bývalý riaditeľ divízie SIS Gejza V.mal vydieraním donútiť šéfa stavebnej firmy,aby mu urobil stavebné úpravy na jeho súkromnom dome. Podľa obžaloby náklady za viac než 1,2 milióna korún musel pod nátlakom šéf stavebnej firmy zahrnúť do faktúr pre SIS. Lexa mal tieto faktúry podpísať. Prípadom sa zaoberá Okresný súd Bratislava III. Trestné stíhanie súd zastavil. Mercedes, mlčanlivosť Lexa podľa vyšetrovateľov nenahlásil krádež mercedesu,ktorý mal byť použitý pri zavlečení Kováča mladšieho. Na prípad sa vzťahuje amnestia. V ostatných prípadoch Lexu oslobodili. Firmy Ivan Lexa čelil spolu s bývalou riaditeľkou ekonomického odboru SIS Máriou P.a jej zástupcom Dušanom K.podozreniam z neoprávneného nakladania s finančnými prostriedkami SIS. Na prelome rokov 1995 a 1996 mali použiť takmer 15 miliónov korún na založenie dvoch podnikateľských subjektov a nákup 12 800 kusov akcií akciovej spoločnosti Prompt. Prípad zastavil vyšetrovateľ. Likvidácia zbraní Lexa podľa obžaloby vymenoval vyraďovaciu komisiu v rozpore so zákonom o správe majetku štátu a so zákonom o zbraniach a strelive,pričom musel vedieť,že ide o streľbyschopné zbrane. Súd odsúdil finančnú riaditeľku SIS a aj ďalších dvoch príslušníkov,Lexu oslobodil. Nezákonné vypočúvanie Lexa podľa obžaloby ako predseda Osobitného kontrolného orgánu Národnej rady predvolával a vypočúval bývalých príslušníkov SIS o skutočnostiach,na ktoré nemal právo. V druhom prípade sa mal dopustiť trestného činu tým, že nezákonne odčerpával finančné prostriedky,ktoré pozostávali z príspevku za službu bývalých policajtov. Prípad zastavila vyšetrovateľka. SITA 23. 9. 2008 Zomrel Isaac Hayes, tvorca soulu a funku - Americký hudobník bol autorom veľkých hitov, ale aj populárnym Šéfom z kresleného seriálu South Park. MEMPHIS, BRATISLAVA. Isaac Hayes, jeden z najznámejších amerických soulmanov, zomrel v nedeľu vo veku 65 rokov. Príčina smrti zatiaľ nie je známa, ale polícia vylúčila, že by Hayes odišiel z tohto sveta cudzou rukou. Hudobníka našli bez známok života na podlahe memphiského bytu príslušníci jeho rodiny. Sanitka ho odviezla do nemocnice, kde ho oficiálne vyhlásili za mŕtveho. Hayesa v posledných rokoch života sužovali viaceré choroby. Len pred dvoma rokmi mal mozgovú príhodu. V šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch bol tento všestranný hudobník a černošský aktivista symbolom soulovej a funkovej kultúry. Narodil sa 20. augusta 1942 v Covingtone v štáte Tennessee. Bol sirota, vychovávali ho jeho starí rodičia. Keď mal 21 rokov, stal sa súčasťou slávneho soulového vydavateľstva Stax Records, kde sa najprv presadil ako klavirista štúdiovej skupiny Otisa Reddinga. Neskôr začal skladať piesne pre iných hudobníkov. Hayes bol spoluautorom soulových hitov ako Soul Man alebo Hold On, I'm Comin pre známe duo Sam and Dave. Koncom šesťdesiatych rokov sa presadil aj ako sólový umelec vďaka albumu Hot Buttered Soul. Najväčšiu slávu zožal soundtrackom k filmu Shaft, v ktorom hrali výhradne černošskí herci. Album získal aj platinovú platňu, čo sa predtým nepodarilo žiadnemu černošskému umelcovi. Hayes svoj talent využil aj vo filmovom priemysle. Zahral si v mnohých filmoch (Útek z New Yorku, Bláznivý príbeh Robina Hooda) a televíznych seriáloch (Miami Vice, A-Team). Mladej generácii sa pripomenul nahovorením postavy čierneho kuchára Šéfa z kresleného seriálu South Park. V roku 2006 však zo seriálu odišiel na protest proti tomu, že tvorcovia seriálu si robili posmech zo scientologickej cirkvi, ktorej bol členom. V roku 2006 ho prijali do Rokenrolovej siene slávy. Jeho hudba mala vplyv aj na hip-hopovú a elektronickú generáciu. Hayesove piesne vysamplovali také mená ako napríklad Dr. Dre, Snoop Dogg, Portishead alebo Tricky. Po hudobníkovi zostalo dvanásť detí a jeho štvrtá žena Adjowa, ktorá mu pre dvoma rokmi porodila syna menom Nana Kwadjo Hayes. 12. 8. 2008 | (peb) Expodpredseda HZDS, jehovista Matejka býva v kaštieli - Bývalý podpredseda HZDS Arpád Matejka sa ukrýva pred svetom. Zrekonštruoval superluxusnú vilu pripomínajúcu vidiecky kaštieľ šľachtica a spoza jej zamrežovanej brány takmer nevychádza. Vídať ho možno len v novozbudovanom sídle Svedkov Jehovových v centre Trnavy. Hovorí sa, že zaplatil z veľkej časti aj jeho výstavbu. Z katolíka jehovista, z mediálnej hviezdy samotár Arpád Matejka sa skutočne stal väzňom vlastného obydlia. Keď sme ho navštívili na domácej adrese, zhováral sa s nami cez zamrežovanú bránu a za celú polhodinu nás ani nepozval dnu, ani neprijal naše pozvanie na kávu do neďalekej kaviarne. „Už nechcem o politike hovoriť. Ani o súkromí. Nech na mňa ľudia zabudnú,“ reagoval muž, ktorý bol v minulosti jedným z najústretovejších predstaviteľov HZDS. Z veriaceho katolíka sa stal svedok Jehovov. „Ja už som iného vierovyznania a to nám hovorí neprezentovať sa, zvlášť nie pred novinármi, my sa spovedáme len tomu najvyššiemu,“ ospravedlňoval o pár hodín zmenu rozhodnutia a verdikt zasadnutia rodinnej rady – že sa s nami druhýkrát už nestretne. „Noviny nečítam, politiku nesledujem, venujem sa len záhrade, deťom a vnúčatám,“ hovoril. Po odchode z politiky je „dôchodcom, ktorý vždy druhého dostane penziu“, a momentálne vychádza z domu len kvôli „jabĺčkam, ktoré chce zazimovať“, a kvôli „aranžovaniu výstavy, ktorú pripravuje v Nitre jeho syn“. Reči, ktoré sa šíria po malom mestečku, nie sú pre politika, ktorý bol v regióne napriek straníckej príslušnosti k HZDS obľúbený, lichotivé. Vraj sa „dal“ k jehovistom preto, že mu prisľúbili prepranie peňazí a ochranu. Zainteresovaní však vedia, že cirkev ani sekta ešte neochránila proti vonkajším vplyvom nikoho, a vedia aj to, že jehovisti peniaze neprepierajú, oni ich berú. „Keď sme mali slávnosť s jehovistami, prišli tam novinári, aby ma natočili kamerou. Skryl som sa, ja som ich videl, oni mňa nie,“ smeje sa na margo zmeny viery Matejka, ale zároveň prezrádza aj to, že uvažuje o písaní pamätí. Knihy o zákulisí veľkej politiky z jeho pohľadu. „Som na to pripravený. Len musí prísť správny čas.“ Do politiky sa už teda nevráti? „Nie. A viete, súčasná vláda ma naozaj sklamala. Tí naši, teda bývalí, to aspoň vedeli robiť, aj keď robili husárčiny. Ale týmto som veril. A zhumpľovali to.“ Arpád Matejka mal k Vladimírovi Mečiarovi kedysi skutočne blízko. FOTO – TASR Na to, že Matejka začínal ako sústružník, je jeho rodina skutočne „za vodou“. Sídlo, v ktorom bývajú tri generácie, má štyri podlažia a za domom je veľká záhrada. Expolitik o tom hovorí: „Za to, že som predal rodinný dom, dcéra byt a po štyridsiatich rokoch práce a posledných desiatich rokoch vo vysokých funkciách mám pohodlné bývanie, ma naozaj netreba kameňovať.“ Rodina mala aj pár mercedesov, ale na tých sa už minimálne hlava rodiny nepremáva. Arpád Matejka chodí aj na stretnutia Svedkov Jehovových obyčajnou škodovkou. Zaparkovaná je pri dome, pod dvojgarážovou strechou. Ešte donedávna bol Matejkov syn v spore aj o spoločnosť GIM – Trnavské sladovne. Dcéra Vladimíra Lexu – Tatiana Mäsiarová vlastnila v podniku 18,6-percentný podiel rovnako ako syn Arpáda Matejku Robert. Predmetom sporu, ktorý riešila polícia, bola v roku 2000 údajná kúpa 31-percentného podielu spoločnosti Martinom Mäsiarom, Lexovým zaťom. Podľa informácií z policajných zdrojov bolo v súvislosti s bojom o sladovne podaných minimálne päť trestných oznámení, okrem toho jedna sťažnosť na postup polície a sťažnosť na súkromnú bezpečnostnú službu. Zamestnanci sladovní boli z celej záležitosti znechutení a mali obavy o podnik, hovorilo sa o konkurze. Podnik však funguje, o spore sa už verejne nehovorí a v obchodnom registri stále fungujú obaja – Matejkovi aj Lexovi príbuzní. Odchod do ústrania Práve od medializácie a tým možno aj samotného vzniku sporu sa Matejka stiahol z verejného života. Hoci sa koncom októbra 1998 stal prvým podpredsedom Živnostenskej strany pre organizačné štruktúry, zahraničné vzťahy a mediálnu politiku, dnes to popiera. „Bol som len poradcom a už sa nikde neangažujem,“ hovorí pre SME. V tom čase sa zmenilo aj Matejkovo vierovyznanie. Vstup do malého sveta Arpád Matejka bol spočiatku len pracovitým politikom malého, regionálneho formátu. Stál v pozadí dvoch tzv. trnavských iniciatív, ktoré vyniesli Mečiara najskôr na post predsedu vlastnej strany a potom opätovne na kreslo premiéra. Keď Mečiar odchádzal z VPN, „Trnavčania“ odišli spolu s ním – slušne požiadali, či by sa nemohli stať členmi platformy Za demokratické Slovensko. Vtedy im premiér odpovedal, že práve on bude rád, ak ho prijmú medzi seba. A keď začali šéfovi HZDS prekážať páni Kňažko a Filkus, Matejka zorganizoval trnavskú iniciatívu II – zvolal okresných predsedov HZDS a tí prijali v Trnave vyhlásenie na podporu Mečiara. Takto si vybudoval takmer nenahraditeľnú pozíciu vnútri hnutia a dostal sa na kandidátku do volieb 1992. V širokej verejnosti bol však skôr prehliadnuteľný. O mužovi menom Matejka sa toho vedelo skutočne málo. V parlamente sa prezentoval málo, a ak, tak skôr pragmaticky a slušne. Nakoniec sa však dokázal „presláviť“ aj tam. V rámci plamennej diskusie počas vyslovovania nedôvery Vladimírovi Mečiarovi v marci 1994 tam celkom nečakane a neštandardne zverejnil svoj podivuhodný sen: „Istý veľký chlapec robil v piesku koláčiky, a keďže sa mu darilo, ostatné detičky sa šikovne zoradili, z gatiek voľačo malé vytiahli a začali s pomocou ujov a tiet z masmédií na koláčiky cikať. Cikali a cikali, až sa koláčiky začali rozpadávať.“ Vstup do veľkého sveta Z dobre snívajúceho regionálneho predstaviteľa HZDS sa stal za veľmi krátky čas podpredseda tridsaťpercentného subjektu. V roku 1993 o Mečiarovi vyhlasoval: „Ja osobne sa veľmi rád nechám viesť vodcovskou rukou a silnou rukou. Som presvedčený, že ten takzvaný vodca vie, kam mám ísť, a preto som v HZDS, a nie inde.“ Inak začal hovoriť až začiatkom roka 1998. Vtedy začali plniť stránky novín jeho vyhlásenia typu: „Každý funkcionár HZDS je nahraditeľný. Hovorím, že aj predseda.“ Začal kritizovať Mečiarovo zrušenie tlačových konferencií, jeho vyjadrenia na margo Blaženy Martinkovej ako osoby, čo urobila viac pre blaho Slovenska než koalícia aj opozícia dokopy, a ďalšie nesprávne výbery šéfových spolupracovníkov. „Som rád, že pán premiér priznal, že boli urobené chyby v privatizácii, že privatizácia sa mala týkať viacerých občanov SR, a nielen určitých lobistických skupín. Ja to hovorím dva roky,“ vyznal sa dokonca Matejka v máji 1998. Na to reagoval exposlanec HZDS František Gaulieder: „Ak sa Arpád Matejka vyjadruje, že nemá nič spoločné napríklad s privatizáciou, zdá sa mi to smiešne. Ak nič iné, tak jeho kolega z hnutia Vlastimil Vicen povedal, že loboval za niektoré privatizačné projekty, čo znamená, že k nim má veľmi blízko.“ Pravdou zostáva, že Arpád Matejka mal voľakedy veľmi blízko k začínajúcemu podnikateľovi Vladimírovi Poórovi a hovorilo sa, že Poór ho mal zakrývať v niektorých privatizačných projektoch. Nakoniec sa však vraj títo muži nedohodli – Matejka údajne nedostal toľko, koľko chcel. Koncom roka 1995 mu vybuchla pod automobilom cvičná vojenská výbušnina, delobuch. Už nechce byť huncútom Niektorí kamaráti z HZDS vraj Arpádovi Matejkovi zostali aj dnes. Sú to ľudia z trnavskej skupiny, s ktorými si zrejme telefonuje a občas sa s nimi pozhovára. Napriek tomu považuje politiku za „panské huncútstvo“ a on už vraj „huncútom byť nechce“. Teraz preferuje skôr plameň sviece. Do sekty Svedkovia Jehovovi vraj zaangažoval Matejka okrem manželky celú rodinu – deti aj vnúčatá. 28. 10. 2001 22:30:00 | DAŠA MATEJČÍKOVÁ www.sme.sk Lajčák by sa mal čím skôr vrátiť domov - Rozhovor. Predseda bosnianskosrbskej vlády Milorad Dodik exkluzívne pre HN o vzťahu k slovenskému správcovi Bosny Miroslavovi Lajčákovi i o budúcnosti Bosny: Pred pár mesiacmi ostro zaútočil na slovenského správcu Bosny Miroslava Lajčáka. Dokonca kvôli nemu hrozil demisiou celej vlády. Dnes tvrdí, že Lajčák síce pracuje pre dobro Bosny, ale napriek tomu si Bosna dokáže vládnuť sama. „Lajčák sem prišiel s inými očakávaniami, než majú ľudia, ktorí tu žijú,“ povedal pre HN bosnianskosrbský premiér Miloslav Dodik. Počas ročného pôsobenia Miroslava Lajčáka ste často kritizovali jeho reformy. Nesúhlasíte s jeho prácou? Lajčák priniesol v porovnaní so svojimi predchodcami niečo úplne nové, úplne novú dimenziu. Snaží sa, aby všetko, čo robí, dostalo podporu na miestnej úrovni. Spočiatku veľmi tvrdo presadzoval veci, za ktorými stáli ľudia v jeho okolí. Napríklad, že isté podstatné veci sa budú riešiť, schvaľovať a presadzovať vo federálnom parlamente. To však nebol jeho mandát, vtedy ešte nepoznal reálnu situáciu. A tak sa Republika srbská proti tomu vzbúrila. Takto to jednoducho nejde, aby nám niekto niečo vnucoval. Je však povzbudzujúce, že sa snaží nájsť reálne možnosti. To predtým nebolo bežné. Keby konal tak, ako to robili jeho predchodcovia, tak by sme tu už dávno mali dramatickú situáciu. Myslím si, že Lajčák pracuje v prospech najvlastnejších záujmov Bosny a Hercegoviny, pretože keby sa správal ako ozajstný protektor, keby rozhodoval o všetkom od stola, boli by sme svedkami veľmi dramatických politických procesov. V čom bol teda problém? Lajčák sem prišiel s inými očakávaniami, ako majú ľudia, ktorí tu žijú. Rôzne entity majú rôzne očakávania. Je zamestnancom medzinárodného spoločenstva s jasnou úlohou, aby tu presadzoval vôľu medzinárodného spoločenstva. A aby v každom prípade pracoval v rámci Daytonských dohôd, ktoré sa však značne zmenili. Tak je logické, že by sa mala zmeniť aj funkcia vysokého predstaviteľa. Ale tá sa nemení. Myslím si však, že Lajčák tu vynakladá oveľa viac energie ako ktorýkoľvek zákonodarca, člen vlády, ktorí niečo prerokujú, rozhodnú a potom kontrolujú plnenie. On totiž musí najskôr zistiť, či sa to rozhodnutie dá uplatniť. Napriek tomu ste minulý rok kvôli Lajčákovým reformám hrozili stiahnutím svojich ľudí zo štátnych inštitúcii. Nakoniec ste tak neurobili. Prečo? Najskôr treba vysvetliť celú udalosť. Niekto Lajčáka presvedčil, že treba zmeniť systém hlasovania a pomer, ktorý je potrebný na prijatie zákonov v celoštátnom parlamente. My sme sa proti tomu vzbúrili. Povedali sme, že naši ľudia v orgánoch Bosny a Hercegoviny opustia svoje miesta, teda premiér, predseda parlamentu, člen predsedníctva. A ak nemáte predsedov orgánov, nemáte samotné orgány. Potom však došlo ku kompromisu. My sme nedosiahli všetko, čo sme chceli, ale znemožnili sme realizáciu pôvodného plánu, teda to, aby bolo možné prehlasovať Srbov v celoštátnom parlamente. Ak by sa znovu niečo také objavilo, bola by reakcia rovnaká. Ak by mal Lajčák taký zámer, tak by mal pochopiť, že by to viedlo k úplnej destabilizácii. A čo je najhoršie a najzaujímavejšie, keby táto zmena vstúpila do platnosti, bol by to totálny protektorát. Vo chvíli, keď oni zmiernili svoje požiadavky, tak sme povedali - dobre, zostávame, ale každý ďalší pokus by bol definitívny. Často však žiadate, aby úrad vysokého predstaviteľa zrušili... Všetci sa na nás pozerajú ako na nedokončený experiment. Všetky krajiny, ktoré sa pridružili k Európskej únii, vkladali do procesu svoj vlastný prínos, podieľali sa na tom. A my máme protektorát. Lajčák súkromne je veľmi vhodný a dobrý partner na rokovanie, ale na mnohých záležitostiach sa nezhodneme. A to preto, že ja ako predseda vlády Republiky srbskej chránim záujmy a ústavnosť krokov, ktoré sa príjmu, a záujmy Republiky srbskej. Ja si prajem, aby sa čo najskôr vrátil domov. Aby sme tu my mohli priamo na mieste všetci ukázať, že môžeme spolu žiť, čo môžeme a nemôžeme urobiť, aby túto prácu prenechal nám. Ako vidíte, tak situácia je normálna, nie je tu treba medzinárodnú správu. Je tu menšia úroveň zločinnosti ako v niektorých západných krajinách. Tu sa ľudia zaoberajú každý deň svojimi problémami, ekonomika sa tu rozvíja a ide dopredu. Republika srbská často hovorí o samostatnosti, najmä po vyhlásení nezávislosti Kosova. Aký je stav dnes? Pod tlakom medzinárodného spoločenstva sme preniesli množstvo našich právomocí na Bosnu. A táto tendencia oslabovania a prenášania právomoci pokračuje. Využíva sa každá príležitosť, aby sa naše právomoci znížili. Posledný veľký pokus bola reforma polície, ktorá trvala štyri a pol roka, so zámerom, aby sa všetká policajná práca centralizovala v Sarajeve. My sme rozhodnutí, že udržíme Republiku srbskú, to je náš primárny cieľ. Niektorí nás obviňujú, že milujeme Bosnu a Hercegovinu menej, ako Republiku srbskú. Národ má právo, aby si vybral to, čo má radšej. Dnes už nie sme pripravení odovzdať ďalšie právomoci. Republika srbská je naopak pripravená preskúmať, aké právomoci by chcela opäť získať. Pre cudzincov, ktorí riadia Bosnu, to môže vyzerať ako vytváranie problémov, ale Bosna nikdy nebola bezproblémová časť územia. Bosna a Hercegovina nemá napríklad ani jeden spoločný sviatok, ktorý by oslavovali všetci spoločne - ak vylúčite medzinárodné sviatky, 1. máj a Nový rok. Na koľko je teda reálne, že by v Európe vznikol ďalší nový štát? Ak by bolo referendum, 90 percent obyvateľov Republiky srbskej by sa rozhodlo pre samostatnosť. Do Európskej únie by Republika srbská mohla ísť ďaleko rýchlejšie, než Bosna. Myslím si, že v Bosne a Hercegovine by sa opäť mali zamyslieť nad dôvodmi, ktoré nás držia pohromade. Naša makroekonomická situácia je veľmi povzbudivá, zatiaľ čo v Bosne to tak nie je. My priťahujeme investorov, u nich je to naopak. Sme pripravení uznávať a rešpektovať Bosnu a Hercegovinu, ale očakávame, že Bosna a Hercegovina bude uznávať Republiku srbskú. Ale nechceme to počuť od Lajčáka, chceme to počuť od moslimských a chorvátskych politikov. Keby došlo k situácii, že sa Republika srbská oddelí, ostala by sama, alebo by sa pridala k Srbsku? Pre Európanov to vyzerá vždy inak, jednoducho poviete svoj názor, ale tu keď odpoviem na hypotetickú otázku, tak sa vystavujem riziku, že sa Lajčák dostane pod tlak a vymení Milorada Dodika, bez ohľadu na to, že získal vo voľbách 50 percent hlasov. My tu v tom žijeme. Nemusíte teda odpovedať na hypotetickú otázku... Ale ja chcem odpovedať. Odpoviem na hypotetickú otázku. V tomto hypotetickom prípade by Republika srbská zostala samostatná. Pred nedávnom ste v súvislosti s Lajčákom povedali, že Bosnu a Hercegovinu nemôže riadiť človek pochádzajúci z krajiny, ktorá pred 10 rokmi bola civilizačne na nižšej úrovni. V tomto s vami musím nesúhlasiť... Nikdy som niečo také nepovedal. Ja si veľmi cením a vážim slovenský národ, bol som tam, mám tam tiež obchodných partnerov. Ja som naopak povedal, že Lajčák žil pred 15 rokmi v krajine, ktorá sa volala Československo a že preto by mal rozumieť našej krajine. Napriek všetkým špekuláciám médií absolútne odmietam, že by som niečo takéto povedal. Lajčák bol svedkom toho, ako dva národy nemohli spolu žiť a preto sa rozišli. Preto som sa aj tešil, že vysoký predstaviteľ medzinárodného spoločenstva je zo Slovenska. Je mi jasné, že Lajčák je predstaviteľom medzinárodného spoločenstva a ono rozhoduje, čo sa tu bude robiť, nie Slovensko. Katarína Šimurková www.hnonline.sk 30.06.2008 Malá lož o Veľkej lóži Slovenska - V českých aj slovenských lóžach naozajstného murára nenájdete ani so sviečkou v ruke óže v Česku i na Slovensku sú plné lekárov, učiteľov, politikov a umelcov. Murára by ste medzi nimi nenašli ani so sviečkou v ruke. Hŕstka slovenských slobodomurárov vraj vykonala historický čin. V Bratislave založila Veľkú lóžu Slovenska. Naše pátranie potvrdilo, že nič podobné zatiaľ na Slovensku nie je. Existuje len "odnož" Veľkej lóže Českej republiky. Napriek oficiálnej informácie, že 8. marca bola v Bratislave založená Veľká lóža Slovenska vo forme dištriktu, ktorá údajne združuje slovenských a zahraničných slobodomurárov, nie je po v Bratislave nich ani chýru, ani slychu. A to stal na našej strane Peter Bú, slovenský slobodomurár z Paríža. Slovenskí partizáni Peter Bú, zakladateľ bratislavskej lóže Humanizmus, sa veľmi snažil. Niekoľkokrát dokonca oslovil bratislavských murárov v mojom mene, keďže iná cesta k slovenským slobodomurárom zatiaľ neexistuje a na výzvy prostredníctvom svojich mailov Slováci nereagujú. Dostať sa k ich telefónnym číslam je takmer nemožné. Bez odporúčania pre nich dôvernej osoby si na "telo" nikoho nepustia. Navyše sa zatajujú ako partizáni. Bohužiaľ, vo Veľkej lóži Slovenska, ktorá podľa našich informácii oficiálne ani neexistuje, nereagovali. Počas pátrania sa ozval ešte jeden slobodný murár, ktorý tvrdil, že sa mu nepodarilo s nami nadviazať spojenie. Sprostredkovane som mu poskytol číslo na môj telefón. Viac sa neozval. Platí teda tvrdenie historika Martina Javora, že murári na Slovenskú žijú v totálnom utajení... Za skutočnými murármi treba vyraziť do sveta. Alebo do Českej republiky. Dvestoročný rituál Neofyt so zaviazanými očami vchádza v sprievode dvoch mužov do malej izby. Na znak zbavenia svetskej slávy je oblečený v skromnom bielom hábe. Aj izba je stroho zariadená. Je v nej iba stôl, na ňom zapálená sviečka, pri stole stolička. Slobodomurári prijímajú nového člena. Neofyt - muž, ktorý je pripravený na zasvätenie do slobodomurárskej lóže - si obradne sadá na stoličku. V mihotavom svetle sviečky vidieť na stole kostru ľudskej lebky, pri nej presýpacie hodiny, pohár s vodou, okruštek chleba, misku so soľou a papier s obyčajnou ceruzou. Neofyt berie do rúk ceruzu a pomaly píše na čistý hárok závet - odpovede na tri otázky svojich budúcich bratov. Neskoršie závet slávnostne prečíta vo veľkej sále pred očami slobodomurárskeho veľmajstra i ostatných členov lóže. Muž, ktorého prijímajú do rádu, má za sebou rok tvrdých previerok. Budúci bratia si ho za ten čas podávali z ruky do ruky, neustále bol pod ich drobnohľadom. Keď sa pripravuje na vstup do predsiene veľkej sály, je dôkladne "preklepaný" zo všetkých svetových strán. Najväčšiu skúšku pred prijatím má už vlastne vo vrecku. Aj žrebovanie prostredníctvom bielych a čiernych guľôčok. Biele hádžu do osudia slobodomurárski majstri, ktorí sú za prijatie nového člena, čierne tí, ktorí sú proti. Ak sa v schránke na žrebovanie ocitnú viac ako dve čierne guľôčky, nádejný slobodomurár má jednoducho smolu. Cesta do lóže zostane pre neho zarúbaná. A stávajú sa aj také veci. Spasený svetlom V tomto prípade je však všetko v poriadku. Muž je preverený, jeho snaha o poznanie svetla je úprimná a môže vojsť do veľkej sály s rituálnou výzdobou. Uprostred je oltár, kde tróni najvyšší majster. Prvý muž lóže ma pri sebe Bibliu, kladivo, trojuholník a meč. Nástroje na opracovanie skaly. Neofyt, muž vstupujúci do rádu, je totiž skala, ktorú bratia murári postupne opracujú na kváder. Nový člen vzápätí položí ruku, obnaženú po rameno, na Bibliu a zloží slobodomurársku prísahu. Bratia mu odviažu z očí šatku, aby mohol prijať nové svetlo poznania a okolo bedier mu opášu murársku zásterku. Je oslnivo biela, najskôr po roku v bratstve môže byť modrá. Všetko závisí od toho, aký stupeň v hierarchii organizácie dosiahne. Prvý stupeň je učeň, nasleduje tovariš, potom majster... Môže sa stať aj veľmajstrom. Ak bude usilovne študovať. "Rituál zasvätenia alebo prijímanie svetla absolvuje každý slobodný murár," hovorí pokojným hlasom slobodomurársky majster, člen pražskej lóže Ivan Ovidio Štampach. Pripomína, že tento rituál doteraz nikto nepovolaný nevidel. Je tajný, podobne ako je pred verejnosťou utajená sála, v ktorej sa rituál prijímania nového slobodomurára vykonáva. Živý slobodomurár Ivan Ovidio Štampach býva na rušnej pražskej ulici. Dve okná, smerujúce do ulice, sú zabezpečené železnými mrežami, na dverách je bezpečnostná zámka. Vysokoškolský profesor patrí medzi prvých slobodomurárov v Českej republike, ktorý sa verejne priznal k svojmu členstvu v ráde. "Bezpečnostné" opatrenia však neslúžia na ochranu "odhaleného" slobodného murárskeho majstra - majster si ich nechal namontovať z celkom prozaických dôvodov. Mali by ho ochrániť pred zlodejmi. Muž hovorí bez emócii, vyžaruje z neho pokoj a zvláštny druh slobody. Slobodomurárom je od roku 1991 a o istých záležitostiach v bratstve môže podľa vlastného uváženia verejne hovoriť. Ak cíti nutkanie. Pravidlá lóže mu však umožňujú hovoriť len o sebe, nepovoľujú mu hovoriť napríklad o svojom priateľovi - bratovi. Nikdy nezradiť priateľa a pomáhať mu v tiesni - to je spolu so zo základnými princípmi, osvietenstvom, humanitou a toleranciou, jedno z písaných pravidiel a zákonov rádu. "Vzhľadom na to, že ide o etické a spirituálne otázky, náš "druhý" život zostáva naďalej pod pokrievkou," vysvetľuje Štampach. O prienik do slobodomurárskych chrámov sa pokúšali iba komunisti. Chceli, aby im Veľká rada nahlásila každého novoprijatého člena a žiadali, aby mali na každom rituáli svojho zástupcu. Slobodných murárov dokonca chceli začleniť do Národného frontu. To už bolo aj na trpezlivých slobodomurárov, hlásajúcich z podzemia myšlienky tolerancie, osvietenstva a humanizmu, priveľa. A tak radšej ako by mali prezradiť tajomstvo, slobodomurárske lóže vo vtedajšom Československu zrušili. Slobodomurárski majstri však neprijali ani filozofiu 21. storočia. Medzi nimi jednoducho neplatí, že čo nie je na obrazovke a v novinách, neexistuje ani v skutočnosti. "Utajenie súvisí aj s pocitom bezpečia pred prenasledovaním. Okrem toho, skutočné tajomstvo je to, čo je pred našimi očami stále, ale nikto ho nechce vidieť," prízvukuje Štampach. Elitné združenie Nedávno, keď Štampach ešte nemohol vystupovať ako slobodomurár, vyšlo najavo, že patrí do ich organizácie. Niekto ho jednoducho udal. V tom čase učil na teologickej fakulte, po anonymnom udaní pocítil jasné tlaky od cirkevných predstavených školy, a tak zbalil "kufre" a zo školy odišiel. Pred štvrťstoročím by Štampacha cirkev za členstvo možno i upálila. Ak nie to, celkom určite by ho exkomunikovala. Našťastie, dnes to už neplatí. Odhalený slobodomurár momentálne učí na Katedre religionistiky na Pardubickej univerzite a tamojší rektor ani ostatní kolegovia nemajú s jeho príslušnosťou k rádu nijaký problém. Jeho kolega s bohorovným pokojom hovorí, že slobodné murárstvo je osobná vec pána Štampacha a školy sa absolútne netýka. "Nerobíme nič protištátne, nepripravujeme prevrat, jednoducho sme občianske združenie, akých sú v Českej republike stovky. Kto má záujem o naše ,remeslo#145#, má dvere otvorené," hovorí Štampach. Slobodomurárom sa naozaj môže stať každý - od robotníka so základným vzdelaním až po univerzitného profesora. Vysokoškolsky vzdelaný Štampach si vie celkom dobre predstaviť ako svojho brata aj človeka z nižším vzdelaním. Napokon, súčasní slobodní murári sú nástupníci zručných remeselníkov - murárov a kamenárov - staviteľov chrámu. Pravda je však taká, že slobodomurári v Českej republike alebo na Slovensku sú výlučne lekári, učitelia, novinári, politici a umelci. Murára by ste medzi nimi nenašli ani so sviečkou v ruke. Ženský pohľad Aj ženy prejavili v minulosti záujem o členstvo v slobodomurárskom ráde. Hľadali si však vhodné remeslo, iné ako mužské, ktoré by sa im stalo novým symbolom. Slobodomurári však tvrdia, že išlo len o historické pokusy, ktoré pomerne rýchlo pre rôzne nezhody zanikli. Saša Berková je spisovateľka a pedagogička na Literárnej akadémii Josefa Škvoreckého v Prahe. Bez rozpakov hovorí, že učí budúcich spisovateľov písať knihy. Je oblečená v čiernom odeve a najskôr si ma pomýlila s bratom slobodomurárom. Pravdepodobne pre oblečenie - je totiž čierne. A slobodomurári vraj na verejnosti radi chodia odetí do čiernych šiat. Saša vie, o čom hovorí, sama je totiž slobodná murárka a čierny odev nosí vraj zo skromnosti. "Je to náš typický odev - symbolizuje podzemie, tmu a tajomstvo," tvrdí. "Okrem toho ich nositelia v nich vyzerajú ako skromní ľudia." Keď sa Berkovej priznám, že som novinár, sklamane hlesne: "Novinár? Len obyčajný novinár?" Saša nezvykne hovoriť o otázkach slobodomurárstva s neznámymi mužmi, jedine s bratmi a so sestrami. Nikto z jej študentov, susedov či známych nevie, že je v bratstve s murármi - nikto nevie, že patrí do rádu. Vzápätí sa dušuje: "Nemali by o tom vedieť. Aspoň nie odo mňa." Saša je láskavá. Napriek tomu, že nerada hovorí verejne o svojej príslušnosti, v tomto prípade je ochotná urobiť výnimku. "V Českej republike sú okrem Veľkej lóže ešte dve menšie, liberálne zoskupenia slobodných murárov," vysvetľuje. V jednej z nich sú medzi mužmi aj ženy. Berková hovorí, že v zmiešaných lóžach je vďaka prítomnosti predstaviteliek nežnejšej polovice ľudstva väčšie iskrenie.... "Keď sme pohromade s mužmi, lepšie to funguje. Nie sme sústredení len na prácu, navyše, keď sú lóže zmiešané, viac sa snažíme. Ženy vkladajú do tejto práce druhý, ženský pohľad. Je to vklad pre koncentráciu, taká duchovná posilňovňa," hovorí jedným dychom. Zmysel tajomstva Samozrejme, Saša nie je jediná žena v Česku, ktorá je slobodomurárka. Je ich oveľa viac. Ona sama je členkou od roku 1989. Pôvodne patrila do parížskej lóže, podobne ako všetky české slobodomurárky. Raz do mesiaca chodili na stretnutie autobusom. "Pochopiteľne, že za svoje," tvrdí. Táto žena zažila francúzsky prijímací rituál, odvodený od škótskeho. Je údajne veľmi podobný tomu, ktorý platí pri prijímaní mužov - muži i ženy sa na záver prijímacieho rituálu opášu murárskou zásterkou. Berková nechce bližšie špecifikovať ženský odev počas rituálu ani samotný rituál. "Je to tajomstvo rádu a nemá sa o tom hovoriť, aby rituály niekto, nedajbože, nezosmiešnil. To je zmysel nášho tajomstva," vysvetľuje. Pred niekoľkými rokmi sa však votrela do priazne parížskej lóže "fízlina" - namiesto duchovnej práce pila a nakoniec aj lóžu pochovala. Češky sa však uplatnili doma. Keďže záujem o slobodomurárstvo medzi ženami narastal, postupne sa zaradili do pražskej lóže. Saša považuje slobodomurárstvo za geniálne. Za geniálne považuje aj rituály, ktoré podľa nej presahujú ľudskú malosť, pýchu, túžbu po moci a majetku. "Tajomstvo, ktoré je prítomné v rituáloch, je intenzívne, pomaly sa rozplýva v hlave ako masox," oduševňuje sa. "A pritom sa človek neprestáva čudovať nad poznávaním nových obzorov. 4.04.2008 Autor(i): Jozef T. Schön www.hnonline.sk BBC: Bývalú britskú premiérku Thatcherovú previezli do nemocnice - LONDÝN 8. marca (SITA/AFP) - Bývalú britskú premiérku Margaret Thatcherovú previezli do nemocnice, kde sa má podrobiť preventívnej prehliadke. V piatok o tom informovala britská spoločnosť BBC, ktorá sa odvoláva na zdroje z Thatcherovej Konzervatívnej strany. Podľa BBC 82-ročnú političku previezli z jej londýnskeho bytu do Nemocnice svätého Tomáša v hlavnom meste, pričom neuvádza podrobnosti o jej zdravotnom stave. Thatcherová, ktorá si vyslúžila prezývku Železná lady, pôsobila na čele britskej vlády v rokoch 1979 až 1990, keď krajina zažívala radikálne zmeny. V roku 1984 prežila atentát Írskej republikánskej armády počas výročnej konferencie Konzervatívnej strany v Brightone. V roku 2002 lekári Thatcherovej zakázali vystupovanie na verejnosti a utrpela tiež niekoľko slabších mŕtvic, ktoré podľa blízkych zdrojov poznačili jej pamäť. Obsitnik: Fico nie je protiamerický - "Myslím si, že premiér Fico osobne nemá protiamerické postoje. Máme dobré vzťahy a o americkej politike môžeme spoločne diskutovať," povedal v online diskusii s čitateľmi Pravda.sk nový americký veľvyslanec so slovenskými koreňmi Vincent Obsitnik. Čitateľov Pravda.sk samozrejme najviac zaujímal bezvízový styk. Obsitnik potvrdil pokrok v tejto otázke, termín zrušenia víz však zatiaľ neuviedol. “Rád by som vám povedal, že máme konkrétny termín, ale nemôžem. Spoločne však pracujeme na tom, aby sa to podarilo," povedal. "Dôležitá je bezpečnosť pre ľudí, ktorí prichádzajú do Ameriky, ale aj pre Ameriku samotnú. Naša vláda schválila zákon, ktorý umožní aj Slovensku dostať sa do programu bezvízového styku. Dúfam, že tento proces nebude trvať večne," dodal.Vincent Obsitnik rozprával počas online diskusie po slovensky. Na otázku, ako je možné, že po toľkých rokoch svoj rodný jazyk stále nezabudol, odpovedal: "Keď som vyrastal, hovorili sme po slovensky - presnejšie po východniarsky, keďže odtiaľ pochádzame." A aký rozdiel vidí veľvyslanec medzi východniarmi a Američanmi? "Myslím si, že sú si dosť podobní - všetci sme pracovití, inteligentní, máme radi svoje rodiny," povedal s úsmevom. Otázky a odpovede: Online s veľvyslancom USA Vincentom Obsitnikom "Myslím si, že premiér Fico osobne nemá protiamerické postoje. Máme dobré vzťahy a o americkej politike môžeme spoločne diskutovať," povedal v online diskusii s čitateľmi Pravda.sk nový americký veľvyslanec so slovenskými koreňmi Vincent Obsitnik. Zdeno - Vasa Excelencia, prajem Vam, aby ste sa po kratkom pobyte na Slovensku citili tak doma ako sa ja po 7 rokoch v USA citim doma v New Yorku. Otazka na Vas znie: “ Ako mam vysvetlit mojim dvom synom, druhakovi a stvrtakovi na pravnickej univerzite, ze USA im uz niekolkokrat odmietli dat viza. Okrem toho, ze sa chceli stretnut s otcom, mladsi mal cez prazdniny zaplatenu jazykovu skolu a starsi program “work and travel” a aj tak im odmietli viza dat. Som tu uz 4-ty rok zenaty s obciankou USA a moje deti ma nemozu prist navstivit. Skuste vysletlit mojim synom buducim pravnikom, mozno politikom, ktori mozu v buducnosti rozhodovat o Slovensku, aby mali porozumenie pre USA a ich politiku, ked USA sa k nim spravaju presne tak isto, ako sa spravali komunisti k rodinnym prislusnikom emigrantov za socializmu, ked branili rodinnym prislusnikom stretavat sa. Preco trestate mojich dvoch dospelych synov za to, ze ich otec sa rozhodol zit v USA. Myslim, ze som urobil presne take iste spravne rozhodnutie, ako ho kedysi urobil Vas otec. Ocenim ak mi odpoviete aspon na moj email: usdurows@optonline.net S uctou Zdenko Durove. ( 31.01.2008 09:08 ) Ďakujem za vašu otázku. Dúfam, že sa vám v Spojených Štátoch dobre darí. Nemôžem vám presne povedať, prečo vaši synovia nedostali víza do USA. Hlavným dôvodom odmietnutia udeliť víza býva prípady, keď konzul usúdi, že žiadateľ o víza sa nevráti naspäť. Slovenská i americká vláda pracujú na tom, aby sa Slovensko dostalo do programu bezvízového styku a dúfam, že budeme úspešní. -------------------------------------------------------------------------------- Marcela Daneckova - Dovolte, aby som sa spytala na otazku zrusenia vizovej povinnosti pre obcanov SR do Vasej krajiny. Zaujimalo by ma, ci je aktualny termin - januar 2009. Dakujem. ( 31.01.2008 09:12 ) Rád by som vám povedal, že máme konkrétny termín, ale nemôžem tak. Úprimne vám však môžem povedať, že spoločne pracujeme na tom, aby sa to podarilo. -------------------------------------------------------------------------------- Lajos - Dobrý deň, zo slovenska ste odišli ako malé dieťa, slovenčinu však ovládate relatívne dobre. Hovorili ste doma vždy po slovensky ? ( 31.01.2008 09:13 ) Keď som vyrastal, hovorili sme po slovensky - presnejšie po východniarsky, keďže odtiaľ pochádzame. -------------------------------------------------------------------------------- Ladislav Urík - Čo si myslíte o dobyvačnej politike USA? Prečo kompetentní nechcú vysvetliť obrovské množstvo nezrovnalostí a záhad pri útoku na WTC 11.septembra na ktoré poukázal nielen pán Moore? Prečo sa USA bráni ratifikovať Kjótsky protokol? Čo si myslíte o demokratických smiešnych sčítaniach hlasov na Floride keď sa k moci dostal George Bush? Aký je stav demokracie v USA k pôvodným obyvateľom Ameriky Indiánom? ( 31.01.2008 09:22 ) Poviem pravdu, keď tvrdím, že USA nerobia dobyvačnú politiku. Našim záujmom je rozšíriť slobodu a demokraciu po celom svete. Doposiaľ sme nezabrali žiadnu krajinu. Okolnosti okolo WTC preskúmala odborná komisia, ktorá vysvetlila všetky fakty a povedala pravdu. Čo sa týka Kjótskeho protokolu, nepodpísali sme sa pod neho, lebo výsledky nezodpovedali investíciám. Okrem toho protokol nepodpísali ani rozvíjajúce sa krajiny ako Čína a India, ktoré predsa neboli viazané dodržiavať protokol. Nedávna konferencia na Bali priniesla pokrok v tejto otázke, kde sa dohodli všetky krajiny na ďalšom spoločnom postupe. -------------------------------------------------------------------------------- Mário - Dobrý deň. Chcem sa opýtať ako prebieha taká deportácia slovenského občana za nelegálnu prácu a pobyt v USA. Aký ma priebeh, postup? Vďaka za odpoveď. ( 31.01.2008 09:24 ) Pokiaľ je niekto v USA nelegálne, naše ministerstvo pre vnútornú bezpečnosť ho podľa zákona musí vypovedať z krajiny. -------------------------------------------------------------------------------- Mário - Ktorý je váš obľúbený slovenský a americký spisovateľ? Čo na ich knihách obľubujete? ( 31.01.2008 09:25 ) Bohužiaľ nemám obľúbeného slovenského spisovateľa, keďže slovenské knihy som nečítal. Ale medzi americkými spisovateľmi mám veľa obľúbencov - ťažko mi je jedného z nich vybrať. -------------------------------------------------------------------------------- Ivan - Dobrý deň Vaša excelencia, na našom zastupitelskom úrade v Štokholme pred nedávnom pôsobil pracovník s rovnakým priezviskom, je to len zhoda mena, alebo niekto z príbuzenstva? prajem pekný deň ( 31.01.2008 09:26 ) Ďakujem za informáciu, som prekvapený, neviem však, kto to mohol byť. -------------------------------------------------------------------------------- Ind - Ako vnimate casto protiamericke postoje premiera Fica? ( 31.01.2008 09:28 ) Myslím si, že premiér Fico osobne nemá protiamerické postoje. Určite, že s nami nesúhlasí vo všetkých otázkach, dúfam ale, že budeme mať možnosť o tom diskutovať. -------------------------------------------------------------------------------- jozef z nitry - najprv vás chcem čo najsrdečnejšie pozdraviť a popriať vám veľa zdravia. Bol som v U.S.A. presnejšie v Californii 3 mesiace. Je pre nás slovákov ponižujúce,že ešte stále nemám s U.S.A. bez vízový styk.Vy veľmi dobre viete kolko migrantov je v U.S.A. nelegálne.Určite by bezvízový styk aj od nás niektorí ludia využili na migrovanie do U.S.A.Ale bolo by to zanedbateľné málo oproti iným národnostiam ako napr. mexičania.Pýtam sa kedy už bude konečne bezvízový styk medzi slovenskom a U.S.A.My sa rozhodli vám dať povolenie na prelet vašich lietadiel "na počkanie",ale opačne vám to trvá nekonečne dlho uzákoniť bezvízový styk s nami.Nie je to férové.Myslím si že slováci v U.S.A nerobia hanbu.Ďakujem za odpoveď. ( 31.01.2008 09:32 ) Otázka nie koľko ilegálnych migrantov máme v USA. Dôležitá je bezpečnosť pre ľudí, ktorí chcú prísť do Ameriky, ale aj pre Ameriku samotnú. Naša vláda schválila zákon ktorý umožní aj Slovensku dostať sa do programu bezvízového styku a na tom teraz s vašou vládou pracujeme. Dúfam, že tento proces nebude trvať večne. -------------------------------------------------------------------------------- Michal - Dobry den Vasa excelencia, chcel by som sa opytat : vstup Vasich vojsk do Iraku sa s odstupom rokov a vzhladom na sucasnu situaciu javi jednoznacne ako chybny. Myslite si , ze sa podari konecne vyriesit tento problem tak , aby nastal v danom regione pokoj zbrani a klud ? ( 31.01.2008 09:35 ) Myslím si, že stratégia navýšenia vojakov priniesla veľmi dobré výsledky pre nás aj pre Iračanov. Aktuálne je v Iraku lepšia bezpečnostná situácia, pokračujeme v úsilí, aby sa bezpečnosť naďalej zlepšovala. Na základe toho sa Irak môže ďalej rozvíjať smerom k demokracii. -------------------------------------------------------------------------------- Mário - Máte na abasáde fakt oddelenie CIA? čo také robia, hrajú scrabble? ( 31.01.2008 09:36 ) Doposiaľ som na ambasáde scrabble nevidel. -------------------------------------------------------------------------------- Michal 2 - Dobry den , myslite si , ze protiamericke postoje , ktore siria vo svojich vyjadreniach clenovia vlady a poslanci koalicie , maju nejake racionalne jadro alebo ide len o pokus zapacit sa svojim volicom ? ( 31.01.2008 09:39 ) Nevnímam vyjadrenia koaličných poslancov a vlády ako protiamerické. Máme dobré vzťahy s vládou i s poslancami a som stále ochotný diskutovať s kýmkoľvek o americkej politike, pokiaľ to je potrebné. -------------------------------------------------------------------------------- Erik - Dobrý deň prajem, Nakoľko otázka víz tu už je, chcel by som sa spýtať, či pán Obsitnik má záujem riešiť v dohľadnej dobre nie ceľkom vyhovujúcu polohu Americkej ambasády v Bratislave. Po útokoch na WTC došlo k opatreniam, ktoré majú vplyv na život na Hviezdoslavovom námestí a v jeho okolí. Chápem obavy z prípadnych teroristických útokov a netvrdím že opatrenia sú zbytočné. Len nechápem prečo sa ambasáda nepresťahuje niekam inam, do budovy ktorú môže vhodnejšie zabezpečiť voči prípadnym útokom a pri ktorej sa nepohybuje toľko turistov. Myslím že súčasná budova na Hviezdoslavovom námestí je zabezpečená aspoň v minimálnej miere (inak by tam ambasáda nebola), zabezpečení však nie sú ľudia a v prípade možného útoku je riziko že si ho odnesú aj náhodní okoloidúci. Myslím že je v záujme ako nás, tak aj US Embassy, aby sa mohli cítiť bezpečne obe strany. Dúfam že sa veľvyslanectvo presťahuje do takej lokality, ktorá nie je turisticky veľmi frekventovaná a zároveň umožní samotnej ambasáde vyššiu bezpečnosť. V neposlednom rade by to prospelo aj imidžu USA, rovnako by to bolo prínosom pre mesto a jeho obyvateľov. Pamätám na krituku občanov, ktorú vyvolali úpravy na Hviezdoslavovom námestí, bolo to aj v novinách, totiž bezpečnosťné opatrenia si vyžiadali značné zmeny, vybudovanie nového vjazdu do podzemných garáži hotela Carlton a musím povedať, že keď kráčam na Hviezdoslavovom námestí, tak všetky tie bezpečnosté opatrenia majú opačný efekt - necítim sa bezpečne. Je mi nepríjmené že na mňa zízajú spoza plota ako na zlodeja a pri predstave že niekto si vedľa mňa odpáli nálož rýchlym krokom opúšťam inak veľmi peknú promenádu. Erik, Bratislava ( 31.01.2008 09:42 ) Je škoda, že v okolí veľvyslanectva sú také prísne bezpečnostné opatrenia, ale po 11. septembri to je nevyhnutné. Do budúcnosti určite nájdeme novú lokalitu pre ambasádu. -------------------------------------------------------------------------------- M. - Co myslite , nebolo by nacase zrusit americky futbal ? :) Taku stupidnu "umelu" hru nehraju ani indiani z dazdovych pralesov... ( 31.01.2008 09:44 ) Bol by som rád, keby ste mali viac porozumenia pre náš americký futbal. Keď budete mať čas, túto nedeľu bude najväčšia udalosť v americkom futbale - Superbowl. -------------------------------------------------------------------------------- Ivan - Pan velvyslanec, zbrojenie USA a teda myslene aj nakladov, mnohonasobne presahuje realne potreby k vlastnej obrane, ci obrane spojencov. Pritom v USA dokladovane, si nedovoli zdravotne poistenie 90 mil. ludi a su odkazani na dobrocinnost roznych organizacii, ktore ale neposkytuju dostatocne zdravotne sluzby. Dalej je preukazane, ze asi 35 mil. obyvatelom USA sa nedostava dostatok potravin. Nemyslite si, ze ak by USA znizili naklady na neumerne zbrojenie, bolo by to v prospech obcanov USA a dalej by opadlo medzinarodne napatie, ktore je tymto potencialom nepochybne vyvolavne...?! ( 31.01.2008 09:49 ) Keďže USA sú svetovou veľmocou a mali sme to šťastie, že nás postretlo veľa dobrých vecí, máme zodpovednosť, aby sme spoluzdieľali naše zdroje s ostatnými na rozvíjanie a podporu demokracie vo svete. Zároveň však musím povedať, že neignorujeme sociálne potreby v našej krajine. Americká ekonomika je veľmi silná, prináša pracovné príležitosti pre milióny ľudí a možnosť zárobku. -------------------------------------------------------------------------------- ondrej - Dobrý deň p. veľvyslanec.Ako hodnotite vychodniarov ako ľudi v porovnaní s napr. američanmi?Ďakujem ( 31.01.2008 09:52 ) Myslím si, že sú si dosť podobní - všetci sme pracovití, inteligentní, máme radi svoje rodiny. -------------------------------------------------------------------------------- rado - Vaša excelencia, rád by som Vám vyjadril moje uznanie. To že beháte maratónske behy je dôkazom vytrvalosti a silnej vôle. Ako sa Vám trénuje u nás? Nádherné bežecké trate, ktoré poznám a odporúčam sú v okolí Devína, lamačský les a obe bratislavské hrádze. Prajem Vám veľa energie do spolupráce s našimi politickými "špičkami". ( 31.01.2008 10:45 ) Ďakujem za otázku. Určite budem trénovať aj na Slovensku. Mám však jeden problém - málo času. Ale behávam, páčilo sa mi v okolí dunajskej hrádze, ale vyskúšam aj vaše odporúčané trasy. Redakcia Pravda.sk ďakuje veľvyslancovi Vincentovi Obsitnikovi za čas, ktorý si našiel, aby zodpovedal na otázky našich čitateľov. Vincent Obsitnik sa narodil v roku 1938 v Moravanoch, v rovnakom roku však s rodičmi emigroval do USA. Jeho otec pracoval ako uhoľný baník v Pennsylvánii, neskôr sa rodina presťahovala do New Jersey, kde Obsitnik vyrastal. Po absolvovaní strednej školy v newjerseyskom Lindene v roku 1959 vyštudoval námornú akadémiu a nasledujúcich päť rokov slúžil na torpédoborcoch a ponorkách. Diplom MBA vo finančníctve získal na Americkej univerzite vo Washingtone. Veľvyslanec hovorí plynule po slovensky a pasívne ovláda aj ruský jazyk. V športe sa venuje maratónskemu behu, tenisu a squashu. S manželkou Annemarie má Obsitnik štyroch synov a dvanásť vnúčat. Pravda.sk, SITA Vladimír Lexa: Prezentovať sa úspechmi je nanič - Bývalý podpredseda prvej porevolučnej vlády odmieta nálepku mečiarovského privatizéra. Sedel v kresle šéfa štátnej plánovacej komisie, podpredsedu slovenskej socialistickej vlády aj prvej porevolučnej vlády. Mal najlepší prehľad, ako vyzerá slovenské hospodárstvo na začiatku deväťdesiatych rokov. Vladimír Lexa bol dlho označovaný za človeka, ktorý si udržiava tichý vplyv napríklad na poľnohospodárstvo, aj keď to stále nepripúšťa.Do poradenských tímov ho pozývali prví slovenskí porevoluční ministri, asistoval aj Jurajovi Širokému v Harvardských fondoch. Dnes hovorí, že prichádza čas generačnej výmeny v rodinných firmách. Hoci o nich nerád hovorí, kontroluje hotelovú akciovú spoločnosť Himex, jeho zať šéfuje sladovni Lycos Trnava. Spoločnosť IRI obchoduje s poľnohospodárskymi komoditami, vplyvným akcionárom je aj vo firmách Ecoreal, Sema HŠ Sládkovičovo, Tapos Trnava. Nie ste práve podnikateľ, ktorý by často hovoril o biznise... Som opatrný, lebo život ma to naučil. Vnímame takpovediac dve línie podnikania rodiny Lexovcov. Vašu a Ivanovu. Čo je dnes to vaše zoskupenie, čomu sa venujete? Za dôležité považujem aspoň stručne načrtnúť genézu svojho podnikania. Robil som prvého podpredsedu vlády za totality aj po nej, po revolúcii som bol členom vlády národného porozumenia pána Čiča. Dobre som vychádzal aj s Michalom Kováčom. Vtedy bol minister financií a chcel, aby som k nemu išiel po účinkovaní vo vláde ako poradca. Hovoril, poď, pozrieš sa, ako vyzerá trhová ekonomika po prvých slobodných voľbách. Vedel som, že na trhovú ekonomiku mám, veril som, že musím uspieť. Poradcu som robil asi trištvrte roka. Potom minister Kováč odišiel z vlády spolu s Vladimírom Mečiarom. Ja som sa postavil na vlastné nohy. Podali sme privatizačný projekt na Považské mlyny a cestovinárne a vláda nám ich v roku 1992 odsúhlasila. To bolo v čase, keď bol premiér Ján Čarnogurský a minister privatizácie Ivan Mikloš. Takže keď niekto tvrdí, že moje privatizačné začiatky siahajú do Mečiarovej éry, vedome klame. Mlyny sme zveľaďovali. Ale keď som videl, že moji spoločníci si dali veľké platy, štyristotisíc korún mesačne, napriek mojej námietke, rozhodol som sa odísť. Pochopiteľne, aj ja som mal toľko. V tom období to bolo veľa peňazí. Vedel som, že takýmto prístupom k vlastnému majetku to musí skončiť zle. Povedal som spoločníkom, že odchádzam, a ak neskončia ihneď s takýmto spôsobom riadenia vlastnej firmy, skrachujú. Aj sa to stalo, necelé dva roky po mojom odchode. Pri mlynoch ste však ostali... Nie. Ostal som so službami v poľnohospodárstve. IRI, a.s., vlastní napríklad v Pezinku tenisové dvorce, boxy pre 70 koní, hotel a tak ďalej. Teraz tam chceme vybudovať štvorhviezdičkový hotel s wellness. Predpokladám, že uspejeme. Pezinok je blízko hlavného mesta. Bratislavský hotel Barónka prevádzkujeme od roku 1991 a v roku 1997 sme ho kúpili. Celý zisk sme reinvestovali. Človek zje len toľko, koľko zje, a vypije toľko, koľko vypije. Nie je to len žiť na vysokej nohe a utrácať. Snažil som sa žiť vždy pre budúcnosť, či za totality alebo teraz. Mám vnúčence a chcem, aby sa usilovali, dostali veľmi dobré vzdelanie, vedeli spravovať, vážiť si a zveľaďovať majetok. Ako hodnotíte súčasný vývoj na trhu? Teraz do tohto segmentu – poľnohospodárstvo a potravinárstvo - vstupuje Andrej Babiš. Chce využiť synergický efekt z Dusla Šaľa, pretože má hnojivá a prípravky na ochranu rastlín. Môže ich využiť v rámci barterových obchodov s prvovýrobou. Súhlasím, že to má dobre vymyslené. Môže mať úspech, ale aj nemusí. Nie je taký silný, aby proti sebe na Slovensku nemal ekvivalentný protitlak. Aj keď si zrejme myslí, že nie. Okolo Radovana Šilla sa vybudovala silná mlynárska skupina. Po vašom odchode prudko rástla. Pán Šillo je mimoriadne šikovný a som rád, keď sa mu darí. Svojím spôsobom je môj odchovanec. Angažovali ste sa v Mlyn Groupe? Všetko so všetkým súvisí. Radil som mu. Dnes pre Mlyn Group dodávam pšenicu. Skoro všetko, čo som robil a čoho som sa dotkol, bolo viac-menej úspešné. Ak sa spojí zdravý sedliacky rozum s pracovitosťou, nadhľadom, so vzdelaním a serióznosťou, musí uspieť. Nemám ani bodygardov – čo podnikatelia môjho rangu zvyknú mať –, lebo ich nepotrebujem. Domnievam sa, že nemám nepriateľov, nikomu nie som dlžný. So zamestnancami hovorím úprimne a otvorene. Možno je to sebavedomé, ale ja naozaj nemám okrem niektorých tendenčných novín a tam píšucich novinárov zjavných nepriateľov. Čo je to podnikateľ vášho rangu? Takto položená otázka je dosť vulgárna! Ale – prosím. Podnikateľ môjho rangu znamená, že je úspešný, nemá dlhy a má istý majetok. Kvantifikovať ho nebudem, lebo to nie je dôstojné. Som predseda predstavenstva štyroch akciových spoločností so základným imaním 250 miliónov korún. Neviem, či je to veľa alebo málo. Ale prezentovať sa úspechmi je nanič. Napríklad aj zať je úspešný podnikateľ. Má sladovňu v Trnave, stavia tam sto bytov a ďalších sto ide stavať. Trnavská sladovňa je silná, lebo sa sústredili na kvalitu výrobku a nakupuje prvotriedne suroviny. Vy ste tiež pred viacerými rokmi písali o privatizácii Sviku Svidník a môžem povedať, že dosť tendenčne. Teraz si tam chodia dávať šiť oble... Rubrika: Agentúrne správy Publikované: 6. 6. 2006 Autor: ETrend 1970: P. A. Samuelson - Na rozdiel od premiérovej Nobelovej ceny za ekonómiu, keď toto vyznamenanie dostali v roku 1969 naraz dvaja ekonometri, na nasledujúci rok bol vybratý jediný laureát, americký profesor Massachusetts Institute of Technology Paul Anthony Samuelson (1915) – za základný teoretický výskum. Šlo o experta, ktorý v roku 1958 práve na vyžiadanie Švédskej centrálnej banky vypracoval dobrozdanie k etablovaniu tejto, vlastne jedinej pôvodne nenobelovskej, ceny. Posledný zovšeobecňovateľ Samuelson, hlavný predstaviteľ neoklasickej školy, rozhodujúcim spôsobom prispel k zvýšeniu všeobecnej analytickej a metodologickej úrovne ekonomickej vedy. Ako absolvent Chicagskej a Harvardovej univerzity hľadal východisko v konfrontácii s klasickým nejednoznačným jazykom ekonómie. Našiel ho v matematike a svojsky ho vyjadril takto: „Ekonómovia doteraz vykonávali mentálnu gymnastiku podivne zvráteného typu. Pripadajú mi ako veľmi dobre trénovaní atléti, ktorí však nikdy nebežali preteky.“ Matematiku nepovažoval za všeliek, no pokladal ju za podstatnú na pochopenie toho, o čo vlastne v ekonómii ide. Sám seba nazval v časoch vyhranenej špecializácie posledným zovšeobecňovateľom v tejto vede. „Moje záujmy siahajú od matematickej ekonómie až po každodennú finančnú žurnalistiku.“ Zvládol neobyčajne širokú škálu poznatkov: keyseniánsku ekonómiu, mikroekonomickú analýzu, lineárne programovanie, infláciu, logickú voľbu, maximalizáciu, ekonómiu blahobytu, teóriu medzinárodného obchodu, model akcelerátora a multiplikátora, teóriu správania spotrebiteľa. Jeho rozhľad možno štruktúrovať do štyroch základných oblastí: a) dynamická teória a analýza stability, pričom dôraz kládol na problém, ako sa správa ekonomický systém, keď sa nenachádza v rovnováhe, b) teória spotreby na základe empirických štúdií správania domácností, c) teória všeobecnej rovnováhy skúmaná interakciami množstva rôznych premenných, v prvom rade cien, d) teória kapitálu – v tejto súvislosti treba zdôrazniť jeho „teorém diaľnice“, ktorý definuje podmienky maximálneho rastu. Najslávnejšia učebnica Druhou hlavnou profesionálnou oblasťou Samuelsona bola po výskume pedagogická činnosť. Jeho dielo Economics: An Introductory Analysis, prvý raz vydané v roku 1948, preložili do množstva svetových jazykov (okrem iného do arabčiny, kórejčiny a čínštiny) a počtom výtlačkov sa stalo najúspešnejšou učebnicou ekonómie všetkých čias. Samuelsonova neoklasická syntéza, teda tvorivé spojenie pôvodných a moderných ekonomických poznatkov, znamenala prevratnú zmenu vo svetovom hospodárstve – jednotlivé štáty mohli na jej základe pomocou nástrojov fiškálnej a monetárnej politiky efektívne riešiť infláciu i depresiu. Žiaden iný ekonóm 20. storočia, okrem Johna Keynesa, tak výrazne neovplyvnil teoretickú ekonómiu ako Samuelson. Autor(i): Borislav Petrík hnonline.sk 7.1.2008 Juan Carlos si trón užíva aj v sedemdesiatke - Španielsky kráľ je na Pyrenejskom polostrove stále veľmi obľúbený. Aj preto tam vyzváňajú mobily s jeho okríknutím Huga Cháveza. Vášnivý rádioamatér, poľovník a jachtár, ktorý súťažil aj na letných olympijských hrách v Mníchove v roku 1972. O tri roky neskôr, len dva dni po smrti diktátora Franca, zasadol na španielsky trón. Kráľ Juan Carlos I. síce v sobotu oslávil sedemdesiatku, do dôchodku sa však zďaleka nechystá. Jeho syn princ Felipe si ešte bude musieť počkať. Svoje okrúhle narodeniny oslávil, ako obvykle, v kruhu najbližšej rodiny. Slávnostnú večeru naplánoval na túto stredu. Očakáva na nej štyristo hostí. Veľkolepé oslavy pritom Juan Carlos nemá vo zvyku. Jediný raz, na svoje šesťdesiate narodeniny, nebol podľa denníka El País s rodinou a dokonca ani v Španielsku. Pred desiatimi rokmi oslávil narodeniny s vojakmi v Bosne a Hercegovine. Na jeho šesťdesiatku si s ním vtedy štrngli členovia španielskych mierových síl. Dnes je skoro rovnako akčný ­ pred pár dňami si s vojakmi pripíjal na Nový rok v Afganistane. Nech žije kráľ Španielsky kráľ je na tróne už 32 rokov a v krajine je stále veľmi obľúbený. Naposledy si Španielov naklonil v novembri, keď na iberoamerickom summite v Chile vynadal venezuelskému prezidentovi Hugovi Chávezovi. Ten neustále skákal do reči španielskemu premiérovi Zapaterovi, navyše predtým nazval expremiéra Aznara fašistom a tak sa kráľ nezdržal a nahnevaný sa ho opýtal, kedy už konečne skla­pne. Fráza „Por qué no te callas“ je odvtedy v Španielsku veľkým hitom, tisícky ľudí si ju stiahli ako zvonenie do mobilných telefónov. Podľa posledného prieskumu zverejneného v denníku El Mundo dali Španieli monarchii pod vedením Juana Carlosa necelých osem bodov z desiatich a takmer 83 percent si myslí, že monarchia je stabilná. Ťažký rok Juan Carlos nastúpil na trón v novembri 1975 po smrti generála Francisca Franca. Nemalou mierou sa zaslúžil o znovunastolenie demokracie v krajine a popularita mu stúpla najmä v roku 1981, keď sa mu podarilo potlačiť vojenský puč prívržencov Francovej diktatúry. Španielske médiá, ktoré sedemdesiatku panovníka na svojich stránkach patrične oslávili, písali o poslednom roku ako o jednom z kráľových najťažších. Pripomenuli škandál z katalánskej Girony, kde v lete na antimonarchistickej demonštrácii pálili fotky kráľovskej rodiny. V júli sa na titulnej stránke magazínu Jueves objavila karikatúra kráľovho nahého syna Felipeho a jeho manželky Letície v intímnej chvíli. Na jeseň zase Juan Carlos vyvolal diplomatickú roztržku s Marokom, keď s manželkou navštívili dve španielske enklávy na severe Afriky. A na konci roku jeho najstaršia dcéra Elena oznámila, že sa rozchádza s manželom. V usporiadanej kráľovskej rodine je to prvá vážna kríza. narodil sa 5. januára 1938 v Ríme. Na trón nastúpil 22. novembra 1975 s manželkou Sofiou, princeznou z Grécka, má dve dcéry, syna a osem vnúčat obľubuje rýchle autá, jachting, lyžovanie a karate 7. 1. 2008 | Jana Hoffstädterová-Hoschek Elegán na španielskom tróne má 70 rokov - Je potomkom slávnych španielskych panovníkov, objaviteľov a dobyvateľov nového sveta. Jeho život bol plný prevratov a dramatických udalostí – celé detstvo prežil v exile, ako tínedžer zastrelil vlastného brata a oženil sa s dcérou gréckeho kráľa Pavla, princeznou Sofiou. Do dejín sa zapísal aj ako muž, ktorý prešiel cez rozum obávanému diktátorovi Francovi. Po nástupe na trón v 70. rokoch premenil fašistický štát na modernú európsku demokraciu. Španielsky kráľ Juan Carlos I. sa zajtra dožíva sedemdesiatky. „Je to priateľský, prirodzene elegantný človek. Prekvapilo ma, s akou pokorou a pritom rozhľadene sa správa k svojmu okoliu,“ povedala pre HN Tatiana Flattová, ktorá pomáhala pripravovať kráľovu návštevu Bratislavy v júli 2002. Lekcia pre Cháveza Ak by Španielsku mohol vládnuť iba panovník, ktorý sa narodil na španielskej pôde, Juan Carlos by bol mimo hry. V tejto krajine na Pyrenejskom polostrove totiž zvrhli monarchiu v roku 1931 a po následnom vyhlásení druhej španielskej republiky musela celá kráľovská rodina utiecť do exilu. Malý Juanito, ako ho všetci prezývali, sa narodil 5. januára 1938 v Ríme ako vnuk španielskeho kráľa Alfonza XIII. V Taliansku prežil hrôzy druhej svetovej vojny. Do Španielska sa vrátil až ako desaťročný. Pod ochrannými krídlami generála Franca vyštudoval strednú školu a vstúpil do armády, kde absolvoval vojenský výcvik. Práve počas tohto obdobia pri neopatrnej manipulácii s pištoľou zastrelil svojho o tri roky mladšieho brata Alphonsa. Fašisti v krajine vládli viac ako 40 rokov s podporou monarchistov. Franco nakoniec súhlasil, že po jeho smrti sa na čelo krajiny môže postaviť kráľ, musí však zachovať tvrdú absolutistickú monarchiu. Diktátor si nakoniec v roku 1969 vybral ako svojho nástupcu Juana Carlosa, ktorý sa vzápätí začal po jeho boku objavovať pri rôznych oficiálnych príležitostiach. Budúci kráľ tým rozhneval hlavne tábor republikánov a umiernených liberálov, ktorí od jeho nástupu očakávali začiatok demokratických reforiem. Tie sa však nakoniec konali. Po Francovej smrti inicioval kráľ veľké zmeny a už o necelých desať rokov priviedol svoju krajinu do Európskej únie. „Vždy som chcel, aby monarchia bola otvorená a blízka ľuďom,“ povedal pred niekoľkými rokmi Juan Carlos. Bozk malej Slovenke Španieli svojho kráľa milujú. Vlani v máji ho dokonca zvolili za najväčšieho Španiela všetkých čias. Ľudia obdivujú predovšetkým jeho neformálny štýl a ľudský prístup. Španielske médiá písali napríklad o tom, ako si kráľ vyšiel na motorke na výlet a keď zbadal pri ceste odstavené auto s defektom, bez váhania zastavil a vodičovi pomohol s výmenou kolesa. Inak mierne vystupujúci panovník si mnohých naklonil aj vlani v novembri, keď na latinskoamerickom summite v Čile uzemnil „zlého muža“ Južnej Ameriky, venezuelského prezidenta Huga Cháveza, ako malého chlapca. „Budeš už konečne ticho!,“ okríkol Juan Carlos Cháveza, ktorý neustále prerušoval prejav španielskeho premiéra Josého Zapatera. Na návštevu jeho veličenstva spred takmer šiestich rokov si dodnes spomínajú aj mnohí Bratislavčania. Začiatkom prázdnin 2002 jeho prítomnosť pritiahla pozornosť tunajších obyvateľov i návštevníkov centra mesta. Kráľovský pár pobavila najmä úprimnosť malého dievčatka s vrkočmi, ktoré sa kráľovnej Sofie otvorene spýtalo, prečo nemá na hlave korunu, keď je kráľovná. Od Juana Carlosa si za to dievčatko vyslúžilo bozk na obe líčka. „Kráľa prekvapil záujem i srdečné privítanie obyvateľov Bratislavy,“ dodala Flattová, ktorá si s panovníkom podala ruku. Slováci si meno španielskeho kráľa na rozdiel od mien panovníkov z iných európskych kráľovských dvorov neposlovenčili. Nevoláme ho Ján Karol, ale po španielsky Juan Carlos. „Pri menách panovníkov sa všeobecne ustálila vžitá slovenská podoba, napríklad kráľovná Alžbeta, Katarína Veľká, Ľudovít XIV. Pri niektorých novších sme však prevzali pôvodnú, cudziu podobu mena, napríklad princ Charles či Juan Carlos,“ vysvetlila pre HN Silvia Duchková z Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra v Bratislave. Autor(i): Pavel Novotný 4.01.2008 www.hnonline.sk Pred 65. rokmi zomrel geniálny fyzik Nikola Tesla - Bratislava 4. januára (TASR) - V pondelok 7. januára uplynie 65 rokov od smrti svetoznámeho amerického fyzika, narodeného v dnešnom Chorvátsku, autora základných objavov v oblasti bezdrôtovej telegrafie, objaviteľa rotačného magnetického poľa a vynálezcu vysokofrekvenčného transformátora Nikola Teslu, ktorý sa venoval vlastnostiam dvoj - a viacfázových prúdov. Podľa jedného z najväčších objaviteľov na poli elektrického inžinierstva, je pomenovaná jednotka merania magnetickej indukcie tesla (T). Volajú ho slovanský génius alebo človek, ktorý rozsvietil svet. Nikola Tesla pohol svet o veľký kus dopredu. Venoval sa bádaniu striedavého prúdu a boj medzi ním a jednosmerným prúdom ukončil v roku 1896 spustením hydrocentrály na Niagarských vodopádoch. Predtým, v roku 1893, sa preslávil prezentáciou striedavého prúdu, keď ním osvetlil Svetovú výstavu v Chicagu. Objavil činnosť indukčných motorov, patentovali mu elektrické zapaľovanie benzínových motorov, transformátor, generátor, tachometer, turbínu, neónové svetlo, hromozvod, princíp radaru, je otcom rádio-technológie. V roku 1898 opísal prenášanie nielen ľudského hlasu, ale aj obrazov a z jeho vynálezov sa vyvinuli elementy, vďaka ktorým sledujeme televíziu. Je objaviteľom 112 patentov registrovaných v USA. Narodil sa 9. júla 1856 v chorvátskom meste Smiljan. Študoval na Vysokej škole polytechnickej v Grazi, neskôr pracoval na výstavbe telefónnej centrály a siete v Budapešti. Obrat v jeho živote znamenal pobyt v Spojených štátoch, kam odišiel v roku 1885. Založil si vlastnú spoločnosť, ktorá však počas veľkej ekonomickej krízy zanikla. Spočiatku pôsobil v New Yorku, neskôr sa odsťahoval do Colorado Springs, kde mal k dispozícii dostatok priestoru pre pokusy s elektrickým prúdom vysokých napätí. Tesla nimi dokázal, že naša planéta je vlastne jedným obrovským vodičom a túto jej vlastnosť možno prakticky využívať. Napriek veľkým objavom pre ľudstvo Nikola Tesla zomrel opustený 7. januára 1943 v New Yorku v hotelovej izbe vo veku 86 rokov. Mnohé vynálezy neboli za Teslovho života uznávané a mnohé nedostali uznanie dodnes. Teslov odkaz môže byť viditeľný v modernej civilizácii všade, kde je použitá elektrina. Popri jeho práci na elektromagnetizme a inžinierstve Tesla rôznou mierou prispel k odvetviam ako robotika, balistika, komputerová veda, jadrová fyzika a teoretická fyzika. Mircea Raceanu Posledný politický väzeň rumunského diktátora Ceaušesca. - Odsúdil ma Ceaušescov kat Obviňujem vás, pán Raceanu, že ste zradili krajinu, rumunských lídrov a rumunský ľud. Túto vetu si v roku 1989 vypočul z úst sudcu Mircea Raceanu, posledný politický väzeň Nicolae Ceaušesca. Jeho osudom mala byť smrť, režim mu trest po príhovore prezidenta USA Georgea Busha zmenil na doživotie. Spoza mreží sa dostal 23. decembra 1989, o dva dni nato Ceaušesca popravili. „Jeho proces sa podobal na ten môj," povedal Raceanu exkluzívne pre Pravdu. * Obvinili vás z vlastizrady, ale Ceaušescu vraj povedal, že v skutočnosti ste zradili jeho osobne. Je to pravda? Bolo to presne tak. Stalo sa to na stretnutí rabína Arthura Schneiera s Ceaušescom. Mali schôdzku po tom, čo sa už niekoľko dní hovorilo, že by ma mali odsúdiť na smrť. Ceaušescu povedal rabínovi: „Nie, Raceanu neodovzdal nijaké tajomstvá, ale zradil mňa osobne." Pokračovanie - s. 9 Na smrť ma odsúdil Ceaušescov kat Raceanu Dokončenie - s. 1 Keby som bol naozaj špión, nikdy by takto nereagoval. Preňho som bol človek, ktorý uškodil jemu samotnému, nie štátu. * Trest smrti vám však nakoniec zmenili na doživotné väzenie. Prečo? Pretože americký prezident George Bush poslal Ceaušescovi list. V roku 1989 nemali USA veľvyslanca v Bukurešti. Bol tam len chargé ďaffaires. Ceaušescu niečo od Američanov chcel, a tak súhlasil, že sa s ním stretne. Rozprával som sa o tej schôdzke s tlmočníkom, ktorý tam bol. Chargé ďaffaires odovzdal Ceaušescovi list, tlmočník ho začal čítať. Diktátor ho hneď prerušil a vyprevadil amerického diplomata. Potom si nechal list preložiť celý. Bush mu napísal, že ak sa niečo stane Raceanovi, bude to jeho osobná zodpovednosť. Ceaušescu hneď zavolal ministrovi zahraničných vecí, aby sa spojil s Američanmi a odkázal im, že Raceana nepopravia. Trest mi potom zmenili na doživotie. * Zatkli vás začiatkom roku 1989, na slobodu ste sa dostali 23. decembra, o dva dni na to Ceaušesca popravili. Čo ste vtedy cítili? Bol som posledným politickým väzňom režimu. Vyšiel som z väzenia a nevedel som, čo sa deje. Ani som netušil, že celý sovietsky blok sa rozpadol, lebo za mrežami sa ku mne dostali len niektoré informácie. Zrazu som v televízii videl proces s Ceaušescom. Bolo to veľmi podivné. A najzvláštnejšie na tom bolo, že keď som sa na to pozeral, počul som tam známy hlas. Vtedy ukázali len Ceaušesca, jeho právnika a vojenského prokurátora. Sudcu nie, no ja som ten jeho hlas napriek tomu odniekiaľ poznal. Úprimne poviem, že keď som ten proces videl, nijako ma to nezasiahlo. Keď vám prečítajú rozsudok smrti, ste v úplne inom stave vedomia, viem, aké to je. Čo sa tam dialo, to sa príliš nelíšilo od toho, čo som zažil ja. Preto som to citovo neprežíval. Lámal som si však hlavu nad tým, kto bol ten sudca. Spýtal som sa svojho právnika. * Čo vám povedal? Ty to naozaj nevieš? Nespoznal si ho? Odpovedal mi otázkou. Ja som vyhlásil, že nie a či by som mal. Zatváril sa čudne a povedal: Je to predsa ten istý sudca, ktorý odsúdil na smrť teba. * Tak to bola úplne absurdná situácia. To teda bola. Keď sudca obvinil na nahrávke Ceaušesca, pripísal mu tými istými slovami presne tie isté zločiny ako mne. Obviňujem vás, pán Raceanu, že ste zradili krajinu, rumunských lídrov a rumunský ľud. To mi povedal sudca počas môjho procesu - a to povedal aj Ceaušescovi, iba v tej vete zaznelo jeho meno. * Strávili ste vo väzení takmer rok. Čo bolo najhoršie? Ako sa k vám správali napríklad stráže, keďze ste boli nepriateľ štátu? Neočakáva sa od nich, že to budú milí ľudia. Robili si svoju prácu. Samozrejme, vo väzení ma aj vypočúvali. Bolo to tvrdé. Používali všetky tie známe metódy. Hrali dobrých a zlých policajtov. Najprv na mňa poslali niekoho, kto bol veľmi milý. Potom zrazu prišiel niekto, kto sa správal hrozne. Kričal, vyhrážal sa. V noci ma vyvliekli z cely a tvrdili, že ak všetko nepoviem, bude zle. Poviem to takto: Nevnímal som to ako niečo špeciálne, tak to jednoducho chodí (smiech). Podstatné je, aby vás nepresvedčili o tom, že to, čo sa deje, si zaslúžite. Že trest, ktorý pre vás chystajú, je správny, lebo ste urobili niečo zlé. Ak by som to pripustil, mohol by som povedať zbohom všetkému. Vyhrážali sa, samozrejme, aj mojej rodine. Vypočúvali manželku, bola aj vo väzení. Tvrdili, že jej vezmú deti a pošlú ich do sirotinca. Viete si predstaviť rumunské sirotince v tom čase. * Viete, v akej kategórii ste v internetovej encyklopédii Wikipedia? Nie, to neviem. * Špióni studenej vojny. Za Ceaušescovho režimu v Rumunsku ste podľa Wikipedie odovzdávali Američanom informácie. Obvinili ma z toho, že som špión, že som zradil štát. * Cítite sa ako špión? Určite nie. Neodovzdával som nijaké tajomstvá druhej strane. Potvrdil to aj rumunský najvyšší súd, keď sa zaoberal mojím prípadom v roku 2000. Pri špiónoch často nemáte veľa dôkazov, z ktorých môžete vychádzať, mňa však držali vo väzení v roku 1989 a odsúdili ma na smrť. Všetko bolo jasné. Najvyšší súd dokonca uviedol, že som konal v prospech národných záujmov. Informoval som svet o porušovaní ľudských práv, pomohol som ľuďom dostať sa z Ceaušescovho Rumunska. Ak som preto pre niekoho špión, dobre. Mne na tom nezáleží. Nebudem meniť to, čo o mne tvrdia encyklopédie. * Ďalšou absurdnou situáciou vo vašom živote je určite fakt, že vás rehabilitovali až po viac ako desiatich rokoch. Prečo to trvalo tak dlho? Ani sám presne neviem. Nová moc po Ceaušescovi ma dokonca prinútila odísť z Rumunska. Keď sa však pozriem na to, kto a ako vládol, ani sa veľmi nečudujem. Tvrdili, že ma odsúdili za vlastizradu a za to, že som bol špión, a to sa nedá odpustiť. Je jedno, či by som robil pre Washington alebo pre Moskvu. Pravda však je aj to, že som nikdy nežiadal, aby môj prípad preskúmali. Ja viem, že to, čo som urobil, bolo správne. Im to trvalo desať rokov, kým to pochopili. Potom mi dali medailu. (smiech). A poviem vám, že ja som rehabilitáciou nikdy vnútorne neakceptoval. Viem, že sa to nedá povedať ináč. Je to rehabilitácia. Tvrdím však, že ma nerehabilitovali. Rehabilitovať ma mohol len Ceaušescu. Lebo on vyhlásil, že som ho zradil. * Ako sa Ceaušescovi spolu s manželkou Elenou podarilo vybudovať taký despotický režim? Buďme spravodliví. Jeden muž a jedna žena nedokážu všetko. Boli obklopení prisluhovačmi, aparátnikmi a tajnou službou. Ľuďmi, ktorí im vedeli povedať len áno. Nikto sa ani len nesnažil o realistickejšiu politiku. Všetci sa len chceli zavďačiť všetkým. Aj preto v Rumunsku prakticky neexistovali disidenti. Paradoxné však je, že Ceaušescovci síce mali všetko v rukách, ale postupom času čoraz viac záviseli od mašinérie moci, ktorú vytvorili. * Na Západe bol Ceaušescu dlho dosť populárny. Neposlal jednotky počas invázie vojsk Varšavskej zmluvy do Československa, rumunskí športovci sa zúčastnili na letnej olympiáde v roku 1984 v Los Angeles, ktoré sovietsky blok bojkotoval. Akoby existovali dve rumunské reality. Jedna domáca a jedna, ktorú mal diktátor pripravenú pre svet. Keď prišiel k moci, v polovici 60. rokov minulého storočia, snažil sa Ceaušescu viac ako desať rokov robiť dobrú zahraničnú politiku. Západ si myslel, že môže byť puklinou v jednoliatom múre sovietskeho bloku. Až po roku 1984 pochopil úplne, čo sa v Rumunsku deje na poli ľudských práv. História však bude neúplná, ak sa pozrieme späť a len povieme, že to bol tyran a zloduch. Neurobil však v roku 1968 Ceaušescu správnu vec? Urobil. Potom sa bohužiaľ čoraz viac stával despotom. To je otázka. Prečo sa zmenil, keď začal svoju vládu celkom dobre? * Prečo? Podľa mňa za to mohlo do veľkej miery jeho primitívne vzdelanie. Čítal najmä Stalina a všetko bolo preňho stále viac len čierne alebo biele. * Je až neuveriteľné, že sa snažíte Ceaušescovi porozumieť, keď ste takmer zomreli v jeho väzení. To je pravda, ak sa však chcete postaviť svojmu nepriateľovi, mali by ste ho pochopiť. Myslím, že sa mi to podarilo. Niekedy však žartujem. Kedy bol sudca, ktorý poslal na smrť mňa aj Ceaušesca, v práve? Naozaj neviem. (smiech) *** Mircea Raceanu (72) Posledný politický väzeň rumunského diktátora Ceaušesca. V júli 1989 bol odsúdený na smrť, trest mu zmenili na doživotie. Ako rumunský diplomat informoval Američanov o porušovaní ľudských práv vo svojej vlasti. Obvinili ho zo špionáže. Je autorom niekoľkých kníh. Ceaušescu povedal rabínovi: Nie, Raceanu neodovzdal nijaké tajomstvá, ale zradil mňa osobne Potom zrazu prišiel niekto, kto sa správal hrozne. Kričal, vyhrážal sa. V noci ma vyvliekli z cely a tvrdili, že ak všetko nepoviem, bude zle Kedy bol sudca, ktorý poslal na smrť mňa aj Ceaušesca, v práve? Naozaj neviem Autor: Andrej Matišák Pravda 28.12.2008 Smutný tulák Charlie navždy odišiel pred troma desaťročiami - Mysli na to, že pri poslednom súde ti premietnu všetky tvoje filmy! Charlie Chaplin sa vlastného proroctva báť nemusel. Slávny komik, režisér a producent každým z viac ako osemdesiatky filmov, pod ktoré sa podpísal, zabával. Celý svet. Geniálne spojil umeleckú náročnosť s komerčným úspechom. „Neverím, že publikum vie, čo chce," vravieval Chaplin. On však vedel, čo chce. Filmami Kid, Zlaté opojenie, Svetlá rámp, Moderná doba či Diktátor, dokonca aj najstaršími groteskami, dodnes oslovuje publikum. V sídle nad Ženevským jazerom vo Vevey boli Vianoce pred tridsiatimi rokmi smutné. V Prvý sviatok vianočný skonal sir Charles Spencer Chaplin. Za osemdesiatosem rokov života zažil slávu aj nenávisť, chudobu aj časy hojnosti. Prvý potlesk si vyslúžil ako päťročný. Syn varietných umelcov zachraňoval matku, ktorá ušla z javiska zasiahnutá haraburdou, čo po nej hodil výtržník z publika. Vybehol na scénu a spieval. Diváci sa dobre zabávali. Mince, ktoré mu hádzali, rýchlo zozbieral a pokračoval v speve. Hollywood dobyl za pár mesiacov. Prišiel tam s divadelnou skupinou Freda Karna. Objavil ho Mack Sennett začiatkom roku 1914 a pritiahol ho do svojej spoločnosti Keystone ako neznámeho herca. Koncom toho istého roka ho Chaplin opustil. Už ako hviezda. „Nemal som poňatia, ako by mala moja postava vyzerať. Jednoducho som otvoril skriňu a navliekol na seba, čo som videl. Chcel som však, aby všetko bolo v protiklade: vyťahané nohavice, úzke sáčko, malý klobúk a veľké topánky. A kedže som sa nevedel rozhodnúť, či má byť tulák mladý, alebo starý, pridal som mu fúzy," povedal Chaplin. Kostým tuláka prezrádza, že zažil aj lepšie časy. Má spôsoby džentlmena, bambusová palička symbolizuje túžbu po dôstojnosti, potmehúdske fúziky naznačujú samoľúbosť. Ľudia Charlieho tuláka milovali. A Chaplin zarábal veľké peniaze. Vo svojich filmoch si robil všetko - od scenára cez réžiu až po produkciu. Nepáčila sa mu nadvláda producentov. S priateľmi - Mary Pickfordovou, Douglasom Fairbanksom a D. W. Griffithom založili distribučnú spoločnosť United Artists. A napriek mnohým lukratívnym ponukám autorské práva na svoje filmy nikdy nepredal. Až začiatkom sedemdesiatych rokov ich previedol do majetku spoločnosti Black Ink, ktorá vznikla len na tento účel. Bol zarytý nepriateľ zvukového filmu. Vzal na milosť hudbu, ruchy, spev, ale slovo veľmi dlho len v deformovanej podobe. Po nástupe zvuku ešte dlho pracoval s poetikou nemého filmu. Aj preto jeho filmy nezostarli na rozdiel od tých, ktoré nakrúcali jeho súčasníci, čo podľahli požiadavkám doby. Skutočne hovoriť začal až jeho Monsieur Verdoux v roku 1947. Cestou do Londýna na premiéru Svetiel veľkomesta sa rozhodol, že do USA sa už nikdy nevráti. Prenasledoval ho Hooverov výbor pre tzv. neamerickú činnosť. Nový domov našiel Chaplin vo švajčiarskom Vevey. Prvého Oscara dostal už v roku 1929. Nie však za film Cirkus, ale za „filmové majstrovstvo". Ďalšieho mu vyniesla hudba k Svetlám veľkokomesta. Oscara za celoživotné si prevzal v roku 1971. O štyri roky neskôr mu britská kráľovná udelila titul sir. Ako jeho tulák aj Chaplin bol veľký sukničkár. Páčili sa mu najmä mladučké herečky. Štyri razy sa ženil. Mildred Harrisová mala len šestnásť, keď sa do nej zaľúbil. Toľko mala aj Lita Greyová, s ktorou mal dve deti. Paulette Godardová mala devätnásť, ich manželstvo vydržalo šesť rokov. Oona mala osemnásť, keď sa vzali. Po svadbe jej otec, slávny americký dramatik Eugen ÔNeil, zrušil s dcérou a jej o 36 rokov starším manželom všetky kontakty. „V živote s Oonou sa mi stále odhaľuje hĺbka a krása jej charakteru. I keďkráča predo mnou po úzkych chodníkoch vo Vevey so svojou prostou dôstojnosťou, drobná vzpriamená postavička s hladko sčesanými vlasmi, medzi ktorými presvitá niekoľko strieborných nitiek, dvíha sa vo mne vlna lásky a obdivu k celej jej bytosti," napísal Chaplin vo svojej autobiografii Príbeh môjho života. Pred tridsiatimi rokmi odišiel komik so smutným úsmevom za horizont, kam vždy odchádzal jeho tulák v poslednom zábere. Chaplinove filmy zabávajú a zarábajú dodnes. Kariéra Charlieho Chaplina v číslach 87 filmových postáv si zahral nielen vo svojich filmoch 75 filmov režíroval 16 skladieb a pesničiek zložil k svojim filmom 62 scenárov napísal 2 nominácie na Oscara (Diktátor, Monsieur Verdoux) 55 filmov sám aj strihal 2 knihy napísal o svojom živote 36 filmov produkoval Nemal som poňatia, ako by mala moja postava vyzerať. Jednoducho som otvoril skriňu a navliekol na seba, čo som videl. Chcel som však, aby všetko bolo v protiklade: vyťahané nohavice, úzke sáčko, malý klobúk a veľké topánky Charlie Chaplin Autor: Jena Opoldusová 22.12.2007 Pravda Geraldine Chaplinová: Otec mi uľahčil začiatky. * Stále sa vás pýtajú na vášho otca, najmä v týchto dňoch. Menej ľudí však vie, aký bol váš otec pedagóg, ako ste spolupracovali? Som zvyknutá na popularitu, na otázky. Keď som sa narodila, boli toho plné noviny. Moji rodičia boli veľmi slávni, takže ani neviem, aké to je žiť v anonymite. Keď som začala filmovať, povedala som si - otec mi určite povie niečo k môjmu herectvu. Hovorila som si - je to úžasné, keď najlepším učiteľom je vlastný otec. Nakrútila som potom Doktora Živaga. On si ten film pozrel a náš rozhovor vyzeral takto: „Prosím ťa, povedz mi, ako som to hrala, čo by som mala vylepšiť?" Ale on bol hrozný, povedal iba: „...ty si to najlepšie v celom filme." A tak som zopakovala otázku a on zopakoval: „Ty si to najlepšie vo filme." Nikdy mi nepovedal nič záporné, bol mojím fanúšikom. Uľahčil mi začiatky, pretože som mala všade otvorené dvere. Svoju kariéru som začala obklopená láskou, pochopením a všetkými podporovaná. Bola to obrovská výhoda. Každý chcel, aby som bola dobrá, ale bolo to najmä preto, že mali veľmi radi môjho otca. Vraveli - Charlieho dcéra, určite bude výborná a nikto nepovedal - no a čo, je to iba Chaplinova dcéra. To všetko preto, že skutočne každý mal rád otca. * Hovorísa, že niet na svete väčšieho fanúšika Charlieho Chaplina ako jeho dcéra Geraldine... Videla som jeho filmy 10-tisíc ráz a 10-tisíc ráz si ich ešte pozriem. Zbožňujem jeho filmy, veľmi rada si ich pozerám. Myslím si, že bol výnimočný, veľký. Keď je mi zle a cítim, že dobré filmy sa už nerobia, púšťam si tie jeho. Smejem sa a plačem. A mám sa skvele. * Ako osemročná ste sa objavili vo Svetlách rámp spolu s mamou, sestrou, bratom. Je pre vás film čosi ako rodinná záležitosť? Predovšetkým - rodina je pre mňa veľmi dôležitá. Mama aj otec vždy zdôrazňovali, že rodina je základ všetkého. Aj úspech filmu závisí od vzťahov medzi spolupracovníkmi. Je to skvelé, keď s niekým robíte film a vyvinie sa z toho aj pekný vzťah. Som pyšná, že je mnoho režisérov, ktorí ma prizvali k práci viac ráz: Robert Altman, Alain Resnais, Carlos Saura... So Saurom to prerástlo aj do vzťahu iného druhu, boli sme manželia. Pre herca je dôležité vychádzať s režisérom zadobre. * Vo filme Richarda Attenborougha nazvanom Chaplin ste hrali vlastnú babičku - za postavu ste získali nomináciu na Zlatý glóbus 1972. Stvárniť matku svojho otca je akiste pre vás možno aj najväčšia herecká výzva v živote. Naozaj krásna rola! Bola som šťastná, že som ju dostala. Attenborough mi zavolal a opýtal sa: „Chceli by ste…?" Odpovedala som: Áno! V skutočnosti som si ani príliš neuvedomovala, že hrám starú mamu. Keď som film potom videla, povedala som si: Ó, bože, chudinka žena. Mala ťažký život. Ale vo filme to pre mňa bol iba scenár, niekým napísané slovo. Ja som ju nepoznala, zomrela oveľa skôr, ako som sa narodila. * Striedavo žijete v Španielsku a vo Švajčiarsku. Je to aj metafora na váš naturel, v ktorom sa skrýva veľa temperamentu a veľa pokoja, len závisí, čo v danej chvíli necháte prevážiť? Keď tvoríte filmy, meníte rytmus života po celý čas. Z pokoja prejdete do absolútneho ruchu nakrúcania a potom sa musíte vrátiť do normálneho života. Ťažko sa to predstavuje, ale naozaj potrebujete nervy zo železa. Tak je to aj s tými dvoma krajinami. Chvíľu žijem v Španielsku, a keď to tam už nemôžem vydržať, idem do Švajčiarska. A keď ma to po čase prestane baviť vo Švajčiarsku, idem späť do Španielska. To je tiež zmena rytmu. Myslím si, že práve to ma drží pri živote. Tak to má byť. V Španielsku sa mi zdá, že počujem cez okno priveľa hluku a neskôr vo Švajčiarsku je také ticho, že sa z toho idem zblázniť. * V posledných rokoch nakrúcate v Španielsku, Francúzsku, USA... Ako sa to dá prežiť? Už samotný fakt, že človek pracuje, je niečo výnimočné. Bol a je to môj sen - pracovať. *** Geraldine Chaplinová (63) . . . . . . . . . . . . . . . . Americká herečka, dcéra Charlesa Chaplina. Hrala vo filmoch ako napríklad Kráľ v New Yorku, Peppermint frappé, Dom bez hraníc, Anna a vlci, Traja mušketieri, Elisa, môj život!, Matka Tereza. Na festivale Artfilm v Trenčianskych Tepliciach prevzala cenu Hercova misia, tabuľku so svojím menom má na tamojšom Moste slávy. * Autor: Peter Hledík 22.12.2007 Pravda Stále múti vody - FILMOVÁ hviezda Jane Fonda so svojimi priateľmi a príbuznými oslávila včera 70. narodeniny. Do dôchodku sa však rozhodne nechystá. Dvojnásobná držiteľka Oscara, fitneska a aktivistka Jane Fonda síce už zostarla, no zostala aktívna vo všetkom, na čom jej záleží. Trikrát rozvedená herečka oslávila okrúhle narodeniny so svojím novým priateľom – newyorským podnikateľom na dôchodku Lyndenom Gillisom (73). Večierok, na ktorý pozvali stovku svojich známych a príbuzných, spojili s charitatívnou zbierkou. Za noc utŕžili 2,4 milióna dolárov, ktoré poputujú na prevenciu tehotenstiev tínedžerov. Okrem toho plánuje Jane nakrútiť ďalší film. A nie hocaký, ale erotický. „Bude to o žene nad sedemdesiat. Existuje kultúrne vákuum, podľa ktorého ak dosiahnete určitý vek, už nie ste sexuálne zaujímavý. Pritom opak je pravdou,“ prezrádza Fonda. Musí ešte zohnať dobrý scenár. Ľúbostnú scénku si však už vysnívala sama. Zdroj: LACO ZOBOR, +1den 27.12.2007 Tony Blair je katolík, kanonik ho prirovnal k apoštolovi Pavlovi - LONDÝN Tony Blair prestúpil na katolícku vieru. Vatikán sa nadchýna, akú ovečku prijal medzi svojich veriacich; konzervatívne zmýšľajúci katolíci nachystali pre nováčika štipľavé poznámky. „Počas pôsobenia v kresle britského premiéra sa stal jedným z hlavných svetových strojcov kultúry smrti, presadzovania potratov... Napíšem mu list, či sa kajá za svoje postoje proti životu, ktoré uplatňoval v politickej kariére," povedal John Smeaton, ktorý riadi Spoločnosť na ochranu nenarodených detí. Ďalší kritici Blairovi pripomínajú jeho kladný názor na práva homosexuálov a vojnu proti Iraku. Vatikán sa však jednoznačne potešil, že expremiérove úvahy o Bohu ho priviedli do tejto cirkvi. „Sme radi, že prijímame do nášho spoločenstva človeka, ktorý k nám prešiel po svojej dlhej, hlbokej duchovnej ceste," zdôraznil vatikánsky hovorca Federico Lombardi. Pochybovačom vyslal silný odkaz kanonik Timothy Russ, ktorý bol pri Blairovi, keď konvertoval. Pripomenul im osud jednej z najvýznamnejších postáv v dejinách pri šírení katolíckeho učenia: „Nech si predstavia, aký bol pôvodne antikresťan apoštol sv. Pavol predtým, ako prijal katolícku vieru, a aké veľké veci potom pre cirkev vykonal. Odporúčam ľuďom, ktorí sú kritickí, aby vyčkali, a uvidíme, aký Blair bude, ako môže pomôcť našej veci," povedal Russ pre denník The Times v súvislosti s výčitkami, ktoré zaznievajú voči expremiérovi pre jeho hlasovanie o potratoch a o výskume kmeňových buniek v dolnej komore parlamentu. Špekulácie o Blairovom prijatí katolíckej viery trvali dlhšie. Jeho žena Cherie je katolíčka, rovnako sú vychovávané ich deti. V minulosti odmietal hovoriť o svojom vierovyznaní, tvrdiac, že nechce dostať „nálepku cvoka", kým je v úrade. „Nerobíme Boha," odbil raz otázky o Blairovom duchovnom živote jeho niekdajší hovorca Alastair Campbell. Zrejmou príčinou, prečo sa Blair rozhodol zaradiť medzi katolíkov až po odchode z kresla ministerského predsedu, je fakt, že šéfovia vlád v Británii tradične bývajú anglikáni. Najnovší prieskum o nábožnosti však ukazuje, že jazýčky váh medzi dvomi najsilnejšími cirkvami v Británii zmenili polohu. „V roku 2006 približne 862-tisíc veriacich chodilo každý týždeň na katolícke omše, čo je o desaťtisíc osôb viac ako v prípade bohoslužieb v anglikánskych kostoloch," citovali noviny Sunday Telegraph výsledky prieskumu spolku s názvom Kresťanský výskum. Autor: (čap, REUTERS, ČTK)Pravda 27.12.2007 Uzbecký prezident si nesie k narodeninám sedemročný dar - O mesiac oslávi sedemdesiatku, k jubileu si v predstihu zariadil už tretiu prezidentskú inauguráciu. Islam Karimov, neobmedzený vládca Uzbekistanu, získal vo voľbách hlavy štátu 88 percent hlasov. Hlasovanie vyznelo ako politická fraška - víťazstvo mal vopred isté, traja protikandidáti mu vyjadrili podporu a ústava zostala zdrapom papiera. Podľa nej sa totiž Karimov tretíkrát o prezidentské kreslo uchádzať už nemohol. Prvý raz vyhral v roku 1991 a o štyri roky neskôr si v referende mandát predĺžil do roku 2000. Vtedy uspel znovu a v roku 2002 vyhlásil ďalšie referendum, ktorým si k päťročnému funkčnému obdobiu nechal pripočítať dva roky. „Toto bolo jeho prvé volebné obdobie, lebo predtým sme sedemročný mandát nemali," objasnil pre denník The Times špeciálnu matematiku ústrednej volebnej komisie Aziz Abidov. Opozícia nazýva Karimova diktátorom, čo proti odporcom necháva používať mučenie, on sa označuje za hradbu proti islamským radikálom. A že by vedel byť nielen opevnením, dokázal pred desiatimi rokmi v prejave na parlamentnej pôde: „Takých ľudí (teroristov) treba strieľať do hlavy. Ak treba, zastrelím ich sám, keby vám chýbala rozhodnosť," pripomína jeho slová agentúra Reuters. Hoci Karimov zabezpečuje stabilitu krajiny pred možným nárastom islamizmu, túto hrozbu používa ako zásterku na prenasledovanie akýchkoľvek svojich odporcov. Opozícia tvrdí, že za mrežami sedí až sedemtisíc pre Karimova politicky nepohodlných osôb. Smrťou na jeho maniere doplatili v roku 2005 stovky ľudí, ktorí v Andižane protestovali proti režimu, po čom ochladli Karimovove vzťahy so Západom. A to vrátane Spojených štátov, ktorým umožnil využiť uzbecké základne, keď sa Američania vydali do boja proti Talibanu v Afganistane. Karimov je ženatý, má dve deti, ale z nich nijakého syna. Keď sa hovorieva o jeho možnom nástupcovi, reč často príde na staršiu prezidentovu dcéru Gulnaru. Pôsobí ako poradkyňa uzbeckého veľvyslanca v Moskve; doma jej patrí obrovské bohatstvo: Vo svojom obchodnom impériu sa môže pochváliť najväčším mobilným operátorom v krajine či veľkou cementárňou. Autor: Miroslav Čaplovič 27.12.Pravda Čarnogurský: Najväčším nebezpečenstvom pre moderné Slovensko je Maďarsko - Bývalý podpredseda vlády národného porozumenia v Česko-Slovenskej federatívnej republike a expredseda KDH Ján Čarnogurský si myslí, že rozdeleniu federácie sa vyhnúť nedalo. Spôsob, aký zvolil Vladimír Mečiar, však podľa neho hrozil medzinárodnou izoláciou, čo by Slovensko vystavilo nechránené požiadavkám Maďarskej republiky. Za najväčšie nebezpečenstvo pre moderné Slovensko považuje Ján Čarnogurský práve jeho južného suseda. Uviedol to pri príležitosti 15. výročia vzniku Slovenskej republiky v exkluzívnom rozhovore pre TASR. Máme pätnáste výročie vzniku Slovenskej republiky. Podľa posledného prieskumu by však o niečo viac Slovákov preferovalo spolužitie s Čechmi. Je to však reálne? - Žijeme s Čechmi a ďalšími národmi v Európskej únii. Československo už nepovažujem za reálne. Už sa dvakrát rozpadlo, ak by sa znovuobnovilo, pokračovali by tie problémy, ktoré boli. Medzi ľuďmi boli vtedy obrovské diskusie o tom, kto na koho dopláca... - A to by sa zopakovalo. Vy ste ako jeden z prvých poukázali na to, že v Európskej únii môže byť samostatné Slovensko. Keď ale prišlo na delenie Československa, neboli ste za to... - Pretože to delenie robil Vladimír Mečiar spôsobom, ktorý nás od Európskej únie vzďaľoval. Kvôli čomu? - Kvôli politike, ktorú robil. A Slovensko mimo Európskej únie by bolo existenčne ohrozené. Predstavte si, že by sme neboli v Európskej únii, všetci okolo nás okrem Ukrajiny by boli... Boli by sme v postavení asi ako Bielorusko. Možno skôr ako Srbsko... - Alebo Srbsko. Myslíte si, že už v roku 1992 bolo zjavné, že vláda Vladimíra Mečiara môže mať problémy pri vstupe do EÚ? - Pre nás, ktorí sme boli vo vrcholovej politike, to bolo zjavné. A veď sa to aj uskutočnilo, veď potom prišli z EÚ dva demarše. Vy ste boli proti rozdeleniu ČSFR kvôli tomu, že to robil Mečiar? - Nie kvôli tomu, že to robil Mečiar, ale kvôli tomu, ako to robil. V čom bolo špecifikum jeho postupu, ktoré bolo problémom? - Špecifikum bolo v tom, že v jeho vnútornej politike boli problémy. My, ktorí sme boli vo vrcholovej politike, sme to vnímali. Zoberte si, že potom prišlo k vylúčeniu Gauliedera z parlamentu, k tým spomínaným demaršom... Vy ste mali pocit, že nás Československo chráni pred Mečiarom? - Nie pred Mečiarom. Československo bolo zárukou, že ideme do Európskej únie. Samostatné Slovensko s Mečiarovou vládou bolo takmer zárukou, že sa do EÚ nedostaneme. A to by sme sa ocitli v postavení Srbska alebo Bieloruska. Ani pre Mečiara situácia nebola jednoduchá. HZDS pred voľbami nesľubovalo osamostatnenie, vyjadrovalo sa skôr v rôznych variantoch... - Áno, on vtedy vlastne až tak veľmi nechcel samostatné Slovensko. Hovorilo sa o konfederácii... - Áno. Fakt je, že československý národ neexistoval. Ani ako politický národ. A pocit súnáležitosti medzi Čechmi a Slovákmi nebol taký silný, aby udržal spoločný štát. Najviditeľnejšie sa to prejavovalo pri zostavovaní rozpočtu na ďalší rok. Keďže česká republika produkovala viacej, bolo tam populárne heslo "Každý za své". Lenže to je princíp konfederácie... Práve Václav Klaus vtedy povedal, že žiadne "dvoudomky" tu stavať nebudeme... - Princíp "Každý za své" je princípom konfederácie. S tým, že každá republika by prispievala na platenie armády, atď. V ekonomike to ťahali Česi princípom "Každý za své" fakticky ku konfederácii, ale v štátoprávnom usporiadaní trvali na federácii. Ale pri federácii jednoducho bohatšia časť štátu prispieva na chudobnejšiu. To síce Česi robili, ale z roka na rok to bolo ťažšie. Ja som bol pri tom, keď sa v roku 1991 zostavoval rozpočet na rok 1992, vtedy som bol predsedom vlády. Bolo to tak, že ministri financií - federálny, český a slovenský sa zišli a urobili také hrubé čísla, príjmy a výdavky. A potom išiel každý do svojej vlády a povedal, ako sa dohodli. A nato česká vláda, ktorá nám bola priateľsky naklonená, veď predsedom bol Petr Pithart, povedala, že chce o päť miliárd korún viac... To na pomery Československa nebolo až tak veľa... - (smiech)... Áno, nebolo to až tak veľa. Ale potom by sa to z roka na rok zhoršovalo. Ale ako to dopadlo. Potom bolo v Brne stretnutie predsedov vlád, federálneho, českého a slovenského. Federálny rozpočet dostal o päť miliárd menej, český o štyri viacej a slovenský o osemsto miliónov viacej, aby sa nepovedalo. Presnejšie, federálny rozpočet dostal o 4,8 mld menej. Čo vtedy financoval federálny rozpočet? - Vtedy ešte boli spoločné veci a bolo ich pomerne veľa, veď veľká časť hospodárstva bola spoločná. A samozrejme, armáda, zahraničná politika a sociálne veci. Veď povedzme penzie, zdravotné poistenie a podobne išlo cez federálny rozpočet. Ale napríklad justícia bola iba republiková, takže napríklad na súdy z federálneho rozpočtu nešlo nič. Na prvý pohľad sa vtedajšie Klausovo stanovisko, že je potrebné rozdeliť republiku, javilo ako prekvapujúce... - Klaus povedal, aby bola buď federácia, relatívne pevná najmä v ekonomických veciach, čiže základné makroekonomické rozhodnutia by sa robili vo federálnej vláde v Prahe, alebo potom úplné rozdelenie. To znamená, že reálne bol za úplné rozdelenie, pretože federácia v jej pôvodnej podobe udržateľná nebola... - Asi máte pravdu. A Česká republika, ako ste povedali, pociťovala nespokojnosť s rozdeľovaním peňazí... - Áno, lebo na Slovensko išla časť peňazí vyprodukovaných v Českej republike. Veď to je normálne. Dnes veľká časť daní, ktorá sa vyprodukuje v Bratislave, ide do regiónov Slovenska... - Boli potom aj také veci, napríklad pri výbere daní. Platil princíp, že dane sa platia tam, kde sa vyprodukujú. Ale tu bol Slovnaft, ktorý platil veľa daní a podľa tohto princípu sa tieto dane mali platiť do slovenského rozpočtu, ale federálna vláda trvala na tom, aby sa platili do federálneho rozpočtu, čo ale zase veľmi ochudobňovalo Slovensko. Ak by nejakou zhodou okolností znovu vzniklo Československo, všetky tieto vzájomné výhrady by sa vrátili... - Áno, to určite. Kedy ste vy ako vrcholový politik prvýkrát pocítili, že by sa Československo mohlo rozpadnúť? - Mne bolo jasné ešte za komunizmu, že Československo v takej podobe, v akej bolo, sa v slobodných podmienkach neudrží. To bolo možné iba za komunizmu, keď to KSČ držala pevnou rukou. A naozaj sa to začalo prejavovať, veď pomlčková vojna sa začala v marci 1990. Štyri mesiace po dosiahnutí slobody... Alebo inak, štyri mesiace po tom, ako ste sa dostali z komunistického väzenia... - Ale áno, aj to. Vy ste boli vtedy podpredsedom vlády národného porozumenia. Riešili ste už vtedy aj problém budúcnosti Slovenska? - Nie, spočiatku nie. Keď začali tieto problémy a bolo to v prvých mesiacoch roku 1990, bol Alexander Dubček ako predseda Federálneho zhromaždenia poverený tým, aby vytvoril komisiu, ktorá by pripravovala nové štátoprávne usporiadanie. On však dokopy neurobil nič. Tak potom začal Václav Havel organizovať stretnutia, ktoré neskôr dostali ten hanlivý názov "Po hradoch a zámkoch". Proste boli to stretnutia väčšinou na nejakom zámku alebo v nejakom peknom prostredí. A tak to išlo až do mílovskej dohody z roku 1992, ktorá keď nebola prijatá v Slovenskej národnej rade a potom ani v českej, tak potom to už išlo dolu vodou. Kto prvý inicioval rokovania o rozdelení? - Neviem, kto ich presne inicioval, ale to už nie je zaujímavé. Ale áno. Bolo by dobré vedieť, kto bol iniciátorom procesu rozdelenia... - Pozrite sa, tieto dve strany vyhrali voľby na Slovensku a v Čechách, teda HZDS a ODS, tak bolo jasné, že sa musia stretnúť a riešiť tieto zásadné otázky. Kto sa koho zbavil? My Čechov, alebo sa Česi zbavili nás? - Takto otázka nestála. Proste nebol pocit súdržnosti a predstavy slovenskej a českej strany o budúcej politike boli odlišné, aj o budúcom usporiadaní republiky. Slovensko trvalo na tom, aby malo medzinárodnú subjektivitu, aby v medzinárodných vzťahoch vystupovalo samostatne, čo pri konfederácii je možné. Ale Česi nechceli súhlasiť, aby národné republiky vystupovali ako samostatné subjekty. A tým to bolo povedané. A aký to bol pocit, keď Vladimír Mečiar ohlásil v Bratislave na námestí samostatnosť Slovenska? - Opakujem, že nám bolo jasné, že Mečiarova politika nás povedie do medzinárodnej izolácie, čo by mohlo byť pre Slovensko zničujúce. Napríklad Maďarská republika by si mohla úplne slobodne vznášať požiadavky na Slovensko... Však to sa aj snažili robiť... - Áno, aj to robili. Ak by bolo Slovensko izolované, nemal by sa nás kto zastať. Čiže by sme to prehrali. KDH bolo jasné, že musí robiť opozičnú politiku voči Mečiarovej politike, aby Slovensko doviedlo do Európskej únie a tým zabránilo našej medzinárodnej izolácii a tým zachránilo Slovensko. Nemáte pocit, akoby ste niekedy predbiehali dej? O Európskej únii rozmýšľate v časoch, keď sme sa zbavili komunizmu, keď Mečiar dohodol rozdelenie Československa, vy riešite, či sa nedostaneme do medzinárodnej izolácie... - Pre mňa je vzorom rakúsky lyžiar Tony Sailer zo začiatku šesťdesiatych rokov, on bol trojnásobný olympijský víťaz v zjazdových disciplínach. A on povedal, že keď jazdí slalom, tú bránku, cez ktorú ide, rieši jeho telo už len reflexne, on sa pozerá vždy na tú bránku, ktorá nasleduje. A to mu nehrozilo, že kým pozerá na bránku pred ním, narazí na tú, cez ktorú práve prechádza? - Vyhral tri alebo štyri zlaté olympijské medaily. Čo bolo podľa vás najväčším úspechom Slovenska za pätnásť rokov jeho existencie? Vstup do NATO a EÚ? - Vstup do NATO podľa mňa nie je veľkým úspechom, lebo NATO sa podľa mňa rozpadá a zatiahlo nás do Iraku, Afganistanu a bohviekde nás ešte zatiahne. Podľa mňa bolo veľkým úspechom Slovenska už dokončenie Gabčíkova, lebo o prehradení Dunaja rozhodla moja vláda v júli 1991 a uskutočnilo sa v októbri 1992, kedy ešte Slovensko nebolo samostatné, ale Československo už sa rozpadalo. Maďarsko bolo intenzívne proti dokončeniu Gabčíkova a napriek tomu sa to Slovensku podarilo, dokonca tak, že neskôr vyhralo medzinárodný súd v Haagu. To bol prvý úspech Slovenska. A ďalší bol, že sa Slovensku podarilo vyrovnať s Mečiarovou politikou, ktorá ho viedla do izolácie, tak, že sme sa neskôr dostali do EÚ. Aký je vlastne váš vzťah k EÚ? Kresťanskí demokrati sa netaja obavou z oslabovania úlohy národných štátov v únii... - To je v poriadku. EÚ nezakazuje jednotlivým štátom mať výhrady k rôznym aspektom jej politiky. Ale ako celok je veľmi dobrá. Vo svete nie je bez problémov. Ako hodnotíte súčasnú situáciu na Slovensku? - Nevidím ju nijako dramaticky. Osem rokov tu bola Dzurindova stredo-pravá vláda a bola nahradená stredo-ľavou Ficovou vládou. V Európe je takéto striedanie vlád úplne bežné. A politika, ktorú Fico robí, je vcelku štandardnou stredo-ľavou politikou. Ak by ste mali rozdeliť pätnásť rokov Slovenska na nejaké základné etapy, ktoré by to boli? - Od vyhlásenia samostatného Slovenska do roku 1998 a od roku 1998 doteraz. To si myslím, že je zásadné delenie. Čo je podľa vás po pätnástich rokoch najväčšie nebezpečenstvo pre Slovensko? - Historicky sa Slovensko bude musieť vyrovnať s niečím, čo by som nazval maďarskou výzvou. S maďarskými požiadavkami, ktoré sa v histórii objavili vždy, keď sa Slovensko čo i len o krôčik pozdvihlo. Po meruôsmych rokoch 19. storočia napríklad mohla vzniknúť Matica Slovenská, ale po rakúsko-maďarskom vyrovnaní ju zakázali. Po vzniku ČSR sme tu mali rovno útok maďarských vojsk. V roku 1938 bola Viedenská arbitráž, zobrali nám južné územia. Keď vznikol v roku 1939 slovenský štát, nasledovala malá vojna. Keď sa teraz Slovensko osamostatnilo, opäť tu bol maďarský tlak a tomuto tlaku bude musieť samostatné Slovensko vedieť odolať. Fakt je, že Slovensko je v tých istých hraniciach už skoro 90 rokov, ale z niektorých vyjadrení maďarských politikov môže mať človek pocit, že si stále myslia, že sme im niečo ukradli... - Ale my sme im nič neukradli. Keď majú taký pocit, je to ich problém. A nie je možné urobiť nejaký politický krok, ktorý by to zastavil? - To sa žiadnym jedným krokom nedá vyriešiť. To bude trvalý politický problém ešte najbližších sto rokov. Ale musíme to vyhrať. UPOZORNENIE: TASR vydá k správe zvukový záznam. UPOZORNENIE: Rozhovor je súčasťou témytasr venovanej 15. výročiu vzniku Slovenskej republiky. df vs www.hnonline.sk 27.12.2007 Zomrel spisovateľ Ira Levin - 14.11.2007 15:16 NEW YORK - Americký spisovateľ, dramatik, libretista a textár Ira Levin zomrel v pondelok miestneho času doma v New Yorku na následky infarktu vo veku 78 rokov. Americká literárna scéna tak iba v priebehu niekoľkých dní stratila po Normanovi Mailerovi ďalšieho svetoznámeho tvorcu. Autora bestsellerov ako Rosemary má dieťa, Stepfordské paničky alebo Chlapci z Brazílie netreba osobitne predstavovať ani slovenským čitateľom. Rodák z New Yorku vyrastal v štvrti Bronx a na Manhattane, aby neskôr úspešne ukončil univerzitné štúdium filozofie a anglického jazyka. Po absolvovaní vojenskej služby pracoval najskôr v televízii, avšak už debutovým románom (A Kiss Before Dying, 1953) sa presadil na literárnej scéne, keď zaň získal prestížnu Cenu Edgara Allana Poea. Zrejme najznámejším autorovým dielom sa stal hororový príbeh mystického charakteru Rosemary's Baby (1967), ktorého úspech ešte umocnila filmová adaptácia Romana Polanského. Autor sa po troch desaťročiach vrátil k tejto práci a story uzavrel pokračovaním Son of Rosemary (1997). Napriek tomu sa o päť rokov neskôr v rozhovore pre The Los Angeles Times priznal, že práve v súvislosti s týmito dielami si vyčíta následný vznik prác ako Exorcista alebo Omen a zvýšený záujem príslušníkov celej generácie o satanizmus a rast viery v tento fenomén. Bez týchto faktov by fundamentalizmus v americkej spoločnosti nikdy nebol taký silný, domnieval sa vtedy autor. Aj diváci na Slovensku sa mohli stretnúť s filmovými adaptáciami väčšiny Levinových literárnych prác, ktoré nakrútili slávni filmári s hviezdnym obsadením. Snímku Rosemary's Baby nakrútil Roman Polanski s vtedy začínajúcou Miou Farrow a Johnom Cassavettesom v hlavných úlohách. Levinov román The Stepford Wives sa stal predmetom záujmu filmárov dokonca opakovane, filmy nakrútili v roku 1975 Bryan Forbes a v roku 2004 Frank Oz, ktorý do hlavných úloh obsadil Nicole Kidmanovú, Bette Midlerovú, Matthew Brodericka a Christophera Walkena. Skvelé obsadenie mal aj film Franklina J. Schaffnera The Boys from Brazil (1976), v ktorom Josefa Mengeleho stvárnil Gregory Peck a po jeho boku excelovali aj sir Laurence Olivier, James Mason a Lilli Palmerová. Na remaku tejto snímky pracuje v súčasnosti režisér Brett Ratner. Filmového spracovania sa však dočkali aj ďalšie literátove práce - na cenu Tony nominovaná divadelná hra Deathtrap, ktorú s Michaelom Caineom a Christopherom Reeveom v hlavných úlohách sfilmoval v roku 1982 Sidney Lumet, aj z prekladu do slovenčiny známy román A Kiss Before Dying (Ešte bozk, a zomrieš), či Sliver, ktorého filmová verzia nesie slovenský distribučný názov Ten, kto sa pozerá. Za sci-fi román The Perfect Day (1970) - známy z prekladu do českého jazyka ako Ten báječný den - uviedli autora v roku 1992 do Siene slávy ocenenia Prometheus. Autor početných divadelných hier, libretista a textár piesní muzikálu Drat! The Cat! (1956) sa svojho času spolupodieľal aj na niekoľkých epizódach populárneho seriálu Alfred Hitchcock uvádza. Aj reklama uvedené fakty potvrdzujú, že zosnulému, ktorý v priebehu štyroch desaťročí publikoval iba sedem románov, sa podarilo dosiahnuť celý rad úspechov, nehovoriac o mimoriadnom čitateľskom ohlase. Jeho diela boli preložené nielen do všetkých svetových jazykov, ale okrem iného aj do slovenčiny a češtiny a dosiahli rádovo miliónové náklady. Veľký obdivovateľ Iru Levina, majster hororového žánru Stephen King, vzdal teraz zosnulému literátovi svojho času veľkú poctu, keď vyhlásil, že jeho práce plné napätia sa javia pri porovnaní s dielami iných autorov ako švajčiarske hodinky pri porovnaní s hodinkami za pár grošov. Dva razy ženatý a rozvedený literát mal troch synov a tri vnúčatá. Zdroj: TASR Mailer provokoval Hitler om, Kristom aj sebou samým - WASHINGTON, BRATISLAVA Norman Mailer provokoval. Knihami aj životom. Zomrel v sobotu vo veku 84 rokov. S dýchacími problémami ho hospitalizovali už v polovici októbra, z pľúc mu odstránili poškodené tkanivo a jeho posledná manželka Carol Mailer ová sa už vtedy pre New York Post vyjadrila, že na tom nie je veľmi dobre. Mailer sa ženil šesť ráz, mal deväť detí. Za dobo danie druhej manželky ho uväznili. Problémy so zákonom mal aj za protesty proti vojne vo Vietname. V roku 1968 ho zatkli počas pochodu na Pentagon. Opísal to v knihe Armády noci (1968), za ktorú získal Pulitzerovú cenu. Tú dostal aj druhý raz - za Katovu pieseň (1979), v ktorej použil spomienky aktérov, prepisy rozhovorov, úryvky listov aj novinové správy, teda všeličo, čo súviselo s procesom vraha Gary ho Gil mora, ktorý skončil na elektrickom kresle. Mailera preslávil žáner reportážneho alebo dokumentárneho románu. Kristus evanjelista Písal knihy, ktoré boli hrubé obsahom aj formou. Niektoré romány majú viac ako tisíc strán. V prvom vydaní Nahých a mŕtvych bol hojný výskyt vulgárneho slovíčka nahradený zhlukom písmen fug. Jeho slovník zodpovedal obľúbeným témam - sex a násilie, politika a peniaze, tajné služby či príbehy veľkých ľudí. Už jeho naturalistický debut Nahí a mŕtvi (1948) vzbudil senzáciu. Opísal v ňom vlastné zážitky z vojny - osemnásť mesiacov vojenčil na Filipín ach a v Japonsku. Bojoval s vidinou napísať „veľký vojnový román", vďaka ktorému sa v dvadsiatich piatich rokoch stal celebritou. Experimentoval s drogami aj so ženami, ale písal. Americký sen (1965) označila kritika za gýč- rozpráva o povojnových Spojených štátoch, ale čitateľov to neodradilo. Za provokáciu bola označená kniha Čo robíme vo Vietname (1967). Nasledujúca kniha Armády noci dostala Pulitzerovu cenu, druhá prišla o jedenásť rokov neskôr za Katovu pieseň. V posledných rokoch sa kritika o Mailerových románoch nevyjadrovala pochvalne. Keď roku 1997 vyšlo Evanjelium podľa Syna, zdvihla sa vlna protestov. Kristus bol podľa Mailera piatym a jediným kompetentným evanjelistom svojho života s nohami namočenými v pozemskom svinstve, rukami v nebesiach. Mailera lákali kontroverzné postavy. Po životopisoch Marilyn Monroe a Pabla Picassa sa pustil aj do Hitlera. Kniha sa volá The Castle in the Forest, teda Zámok v lese, a vyšla tento rok. Zlé jazyky okamžite rozniesli, že Mailer má vyššie ambície ako talent. Rozprávač knihy, bývalý dôstojník SS, na Himmlerov rozkaz skúma rodokmeň vodcu. Dospeje k záveru, že celé Hitlerovo detstvo bolo skazené. V rodokmeni figuruje dvojitý incest, pohlavné deviácie, Mailer opisuje patologické okolnosti Hitler ovej prvej erekcie, záľubu jeho otca vo včelárstve, ktorú aplikuje na Hitlerovu ideológiu. Kritika román rozdupala. Provokujú ci autor sa zase kriticky postavil k americkej zahraničnej politike v knihe Why Are We at War? - Prečo sme vo vojne alebo Prečo bojujeme? Vyšla v roku 2003. „Polovica americkej populácie má IQ nižšie ako sto. A to sú presne ľudia, ktorých sa Bush snaží očariť. Stačí, aby povedal, že ideme bojovať proti zlu, že teroristi budú potrestaní a že hra sa končí. Slovo zlo použije pätnásť ráz v priebehu piatich minút," napísal Mailer v knihe. Servítku pred ústa si nikdy nekládol. Všeumelec Presne v deň osemdesiatych narodenín - 31. januára 2003 vyšla Mailer ovi jeho tridsiata druhá kniha The Spooky Art, niekoľko úvah o písaní. Vyrovnáva sa v nej so svojimi neprajníkmi, ale priznáva aj chyby a životné omyly. Narodil sa 31. januára 1923 v židovskej rodine, vyrastal v Brooklyne, študoval letecké inžinierstvo na Harvarde. V roku 1942 narukoval do armády a bojoval v Ticho morí, aby napísal veľký román. Stal sa z neho pacifista. Okrem množstva románov písal aj scenáre pre Hollywood, režíroval aj hral - napríklad vo Forma novom filme Ragtime. Dva razy neúspešne kandidoval na starostu New Yorku. Foto popis| Normana Mailera najviac preslávili knihy Katova pieseň a Armády noci. Málokto vie, že bol šesťkrát ženatý a mal deväť detí. Autor: Mária Jenčíková 12.11.2007 Pravda O spravodajskom ese slovenského štátu vyjde kniha - BRATISLAVA 7. novembra (SITA) - Životné osudy Imricha Suckého, ktorý sa do dejín zapísal ako vedúci detektívnej skupiny protikomunistického oddelenia Ústrednej štátnej bezpečnosti (ÚŠB), sú témou novej knihy Mateja Medveckého "Spravodajské eso slovenského štátu: kauza Imrich Sucký". Vydáva ju Ústav pamäti národa (ÚPN) a dnes popoludní bude mať v Bratislave prezentáciu. Agentúru SITA o tom informoval tlačový tajomník ÚPN Michal Dzurjanin. Sucký pracoval na policajnom spravodajstve už počas prvej ČSR. V tom čase participoval aj na pomerne závažných prípadoch, ktoré československá polícia riešila - napríklad aj na prípade maďarského špióna a neskoršieho predsedu slovenskej vlády Vojtecha Tuku či na odhaľovaní sovietskej špionáže v československých zbrojovkách. Počas Slovenskej republiky v rokoch 1939 – 1945 sa Sucký podieľal na takmer všetkých zásahoch proti komunistickej ilegalite, jeho „rukami“ prešla celá plejáda neskorších komunistických funkcionárov - Viliam Široký, Ľudovít Benada, Gustáv Husák, Štefan Bašťovanský a mnohí iní. Počas pôsobenia na ÚŠB tak získal závažné poznatky, ktoré mohli mnohých kompromitovať. Po obnovení Československa ho ľudový súd odsúdil na mimoriadne krátky trest, viacerí svedkovia totiž radšej nechceli svedčiť. V roku 1948 Sucký emigroval do Viedne, odkiaľ ho československá rozviedka v septembri 1957 uniesla. Dôvodom únosu bola okrem iného snaha šéfa Ústredného výboru Komunistickej strany Československa Antonína Novotného a ministra vnútra Rudolfa Baráka pomocou Suckého výpovedí kompromitovať a odstaviť predsedu vlády Viliama Širokého z politiky. Sucký počas výsluchov na ŠtB vypovedal veľmi obsiahlo a jeho výpovede kompromitovali mnohých funkcionárov režimu, preto stranícke vedenie napokon ustúpilo od zverejňovania akýchkoľvek informácií o tomto prípade. Imrich Sucký opustil brány väzenia po amnestii v roku 1968 a opäť emigroval do Rakúska, kde aj začiatkom 70. rokov 20. storočia zomrel, informoval Dzurjanin. 7. 11. 2007 7:51:00 | Copyright © SITA 2007 Nevyriešená záhada čierneho koženého kufríka - Ani pätnásť rokov nerozptýlilo nejasnosti a záhady okolo tragickej nehody Alexandra Dubčeka. Vďaka tomu prežívajú viaceré teórie o sprisahaní či dokonca o atentáte. Ako dôvod sa najčastejšie uvádza odmietavý Dubčekov postoj k zániku československej federácie. Havária vládneho bavoráka, v ktorom sa viezol a smrteľne zranil Dubček, sa stala na 88. kilometri diaľnice D1 neďaleko českého Humpolca. Vodič aj Dubček sa prebrali na lúke, asi desať metrov od zdemolovaného bavoráka. Politik sa však na rozdiel od šoféra nemohol hýbať. Mal vážne zranenú chrbticu, hrudník i panvovú kosť. Obďaleč ležal čierny kožený kufrík s dokumentmi, ktoré Dubček čítal počas jazdy. Polícia a záchranka prišli na miesto nehody o dvadsať minút neskôr. Kufrík odovzdal policajt dôstojníkovi ochranky. Čo v ňom všetko bolo, ostáva záhadou. „Boli tam aj písomné poznámky, v podstate pripravený prejav pre poslancov Federálneho zhromaždenia s výzvou, aby nehlasovali za rozpad spoločného štátu," tvrdil právnik Liboslav Leksa, ktorý po Dubčekovej smrti zastupoval pred českými súdmi Sociálnodemokratickú stranu Slovenska (SDSS) aj pozostalých. „Pred niekoľkými mesiacmi Leksa zomrel v Prahe, zanechal však podrobný záznam o vývoji tejto kauzy aj s jej neobjasnenými skutočnosťami," hovorí Jaroslav Volf, bývalý predseda SDSS. Podľa neho je škoda, že sa prípad nevyšetril do dôsledkov, lebo otázniky okolo neho môžu raz zbytočne zaťažiť slovensko-české vzťahy. Havária sa stala 1. septembra, zraneného Dubčeka previezli do známej pražskej nemocnice Na Homolce, kde ho po nejakom čase navštívil Michal Kováč, vtedajší predseda federálneho parlamentu, neskôr prvý prezident Slovenskej republiky. S Dubčekom sa porozprával a odchádzal s nádejou. „Bol síce celý zafačovaný, ale hovoril tak zreteľne a súvislo, že som si povedal: dostane sa z toho," spomína exprezident. Dotkli sa aj delenia federácie. „V parlamente sme práve prijímali zákony o delení spoločného majetku a Dubček sa nikdy netajil svojím rozporným postojom k zániku federácie, nikdy by však nevyzýval poslancov, aby hlasovali proti, a sám by sa pravdepodobne zdržal hlasovania," myslí si Kováč. Podľa historika Ivana Laluhu sa Dubček vyrovnal so zánikom spoločného štátu ešte pred nehodou. „Proces osamostatnenia Slovenska však chápal ako súčasť integračných procesov," prízvukuje Dubčekov priateľ a blízky spolupracovník. Ani jeho netešia otvorené otázky po opakovanom vyšetrovaní havárie, neverí však rôznym sprisahaneckým teóriám. Podľa ďalšej z nich Dubčeka odstránili preto, aby sa nestal slovenským prezidentom. „V čase havárie sa už pripravovala jeho nominácia na funkciu podpredsedu Socialistickej internacionály," namieta Laluha. Je však presvedčený, že nebyť smrti Dubčeka, tak by vývoj na Slovensku nabral lepší smer, akým šiel po nej. Autor: (jc) Pravda 7.11.2007 Profil Americký ekonóm, ktorý už českého prezidenta predbehol - Súčasný český prezident Václav Klaus to asi nikdy neprizná. Ale mnohí českí politici aspoň potichu súhlasia so slovami Václava Havla. „Jana Švejnara poznám pomerne dlhé roky, kedysi mi robil určitého poradcu. Zdá sa mi, že tu nachádza Václav Klaus skutočne dôstojného protivníka," citovala agentúra ČTK bývalú hlavu štátu. Ak Švejnar bude o prezidentský post bojovať, jeho súboj s Klausom môže maťtak trocha pikantnú príchuť. Stretnú sa dvaja uznávaní ekonómovia a terajšípán Pražského hradu má s predpokladaným vyzývateľom otvorený účet. „Klaus Švejnara neznáša," tvrdí politológ Jan Bureš z Karlovej univerzity. „Neznáša ho od januára 1990, keď Švejnar prišiel s návrhom ekonomickej reformy, ešte pred Klausom. Ten v ňom začal vidieť nepriateľa a konkurenta. Vláda sa potom Švejnarovými návrhmi ani seriózne nezaoberala a verejnosti boli predstavené len ako rady nejakého amerického akademika, ktoré nikto nepotrebuje," povedal Bureš pre Pravdu. Švejnar sa narodil 2. októbra 1952 v Prahe. V roku 1970 emigroval s rodičmi do Švajčiarska. Doktorát máz Princetonskej univerzity a vyučuje na Michiganskej univerzite. Denník Mladá fronta Dnes Klausovi pripomenul, že kým Švejnar získaval tituly na prestížnych akademických ústavoch, on si budoval kariéru v komunistickom Československu. Okrem českého má Švejnar aj americké občianstvo. Havlovi robil poradcu v rokoch 1994-2004. Je tiež predsedom dozornej rady ČSOB. Oznámil, že v prípade, ak sa stane prezidentom, v tejto funkcii skončí. Za pôsobenie na tomto bankovom poste Švejnara ostro kritizovala ODS. Podľa nej je ekonóm v skutočnosti prezidentským kandidátom ČSOB, a to je šokujúce, pretože štát vedie s touto bankou arbitráž. „Napriek tomu Švejnar v boji s Klausom nemá čo stratiť. Klausa by bolela porážka viac," pripomína Bureš. „Ak Švejnar prehrá, nič sa nestane, dokonca môže byť v budúcnosti dôležitou postavou pre liberálny prúd v českej politike," dodáva Miroslav Mareš, politológ z Masarykovej univerzity v Brne. Pravda 7.11.2007 Autor: (am) Neznáma história Pomohol Leninovi a skončil za mrežami - BRATISLAVA Štyridsať rokov v tajných službách: život a dobrodružstvá Vladimíra Krivossa. Pod týmto názvom vyšla nedávno v Moskve objemná kniha dvojice ruských historikov a hneď sa stala bestsellerom. Slovákov by mohlo zaujímať, že Krivoss pochádzal z Liptovského Mikuláša. Jedni ho považovali za Srba, iní za Čecha. Podľa niektorých ruských bibliografických slovníkov sa narodil v maďarskom mestečku Stara Mikloša. V skutočnosti vyrastal v Liptove a do Ruska sa dostal ako 21-ročný študent Orientálnej akadémie vo Viedni. Údajne mu to poradil Svetozár Hurban Vajanský, známy svojím rusofilstvom. Na petrohradskej univerzite začal Krivoss v roku 1886 študovať východoslovanské jazyky. Jeho pestré osudy skúmal svojho času slovenský stenograf a publicista Rudolf Tibenský (zomrel koncom minulého roku). Napísal o Krivossovi knihu V palácoch a vo vyhnanstvách, ktorá pred 40 rokmi nemohla vyjsť a uzrela svetlo sveta až krátko po nežnej revolúcii. Tibenský sa však na rozdiel od Alexandra Zdanoviča a Vladlena Izmozika nedostal do tajných archívov KGB. Napriek tomu zistil pozoruhodné podrobnosti o Krivossovi. „Bol zakladateľom ruskej parlamentnej stenografie a svetovým polyglotom," tvrdil Tibenský. Krivoss mal ovládať 26 cudzích jazykov, podľa najnovších zistení ruských historikov však už v roku 1893 slúžil v „cárskej ochranke", čiže tajnej polícii. Naverbovali ho do kontrarozviedky, kde mal spočiatku na starosti otváranie diplomatickej pošty. Postupne sa tam vypracoval na prvotriedneho lúštiteľa kódov. V Rusku dnes o Krivossovi píšu ako o zakladateľovi tamojšej kryptografie. Stojí za zmienku, že sa dostal aj do prehľadu najlepších dešifrovačov, ktorý zostavil Američan David Khan, a to je vari najväčšíexpert na dejiny kryptografie. Podľa Izmozika bola práca vedúceho stenografa v Štátnej rade a Štátnej dume pre Krivossa len akýmsi „krytím". Najviac od neho očakávali ako od dešifrovača v tajnom oddelení polície. Súčasne však pracoval aj pre Morský generálny štáb a jeho tajnú službu. Počas rusko-japonskej vojny sa Krivossovi podarilo rozlúštiť tri šifrovacie kľúče Japoncov, s pomocou ktorých potom Rusi prečítali väčšinu zachytených telegramov protivníka. Napriek týmto a ďalším zásluhám však Krivossa pre jeho pôvod často podozrievali z prostorekosti či dokonca zo špionáže. Raz sa chytil do vlastnej pasce, keď istej priateľke prezradil, ako sa má vyhnúť poštovej cenzúre. Ale list, v ktorom jej opisoval zaručene správny spôsob zalepenia obálky, otvorila tajná polícia a usvedčila Krivossa, že vynáša. Za podobné prešľapy ho niekoľko ráz uvrhli do väzenia alebo poslali do vyhnanstva. Tak to bolo za cára a pokračovalo aj za boľševikov, ktorí sa v prvých rokoch po revolúcii nedokázali zaobísť bez „buržoáznych" odborníkov. Tibenský po preštudovaní bohatej korešpondencie dospel k záveru, že Krivoss spolupracoval dokonca s Leninom a pomohol mu v novembri 1917 zostaviť memorandum pre západné mocnosti s výzvou, aby neposielali intervenčné vojská do Ruska. Podľa iných prameňov Slovák robil tlmočníka Trockému. Rusista Ľubomír Guzi z Prešovskej univerzity, ktorý sa zaujíma o osudy Krivossa, však odporúča pristupovať k týmto údajom opatrne. Niektoré legendy o sebe má zrejme na svedomísámKrivoss a historické pramene ich zatiaľ nepotvrdzujú. Dosť na tom, že ani údajná spolupráca s vodcami októbrovej revolúcie nezachránila Krivossa v roku 1923 pred väzeníma neskorším vyhnanstvom na Solovecké ostrovy, kde boľševici posielali nespoľahlivú inteligenciu. Dôvod? „Nedovolené kontakty s predstaviteľmi československej misie." V tábore na ruskom severe je síce privilegovaným väzňom a šéfuje miestnej meteorologickej službe. O päť rokov je na slobode a do roku 1935 sa opäť venuje lúšteniu kódov, ale už pre sovietsku kontrarozviedku. Zomrel v roku 1942 ako 77-ročný v baškirskej Ufe. Krivossa pochovali na tamojšom pravoslávnom cintoríne, ktorý však Baškirčania po vojne premenili na kolchozný sad. Vladimír Krivoss vyrástol v Liptove a do Ruska sa dostal ako 21-ročný študent Orientálnej akadémie vo Viedni. Slúžil v cárskej ochranke. Pred vyhnanstvom na Solovecké ostrovy ho nezachránila ani údajná spolupráca s vodcami októbrovej revolúcie. Autor: Vladimír Jancura Pravda 3.11.2007 Zomrel choreograf Igor Mojsejev - BRATISLAVA, MOSKVA Ruský ľudový tanec postavil na úroveň ruskej baletnej školy. V Čajkovkého sále v Moskve predstavil svetoznámy choreograf Igor Mojsejev skoro všetky svoje tance. Bolo ich vyše 300. Vo veku 101 rokov zomrel včera na zlyhanie srdca. Oznámila to agentúra ITAR-TASS. Posledná rozlúčka s legendou choreografie tanca bude 7. novembra práve v Čajkovského sále, ktorá zažila skoro všetky jeho inscenácie. „S jeho menom sú spojené významné choreografie ľudového tanca, ktoré sa neviažu iba k Rusku, ale aj k iným krajinám. V inscenáciách dominovala technická dokonalosť tanečnej bravúry. Na scénu vytiahol ľudový tanec ako samostatný žáner. Vážim si ho ako prvého predstaviteľa a tvorcu toho, čo dnes nazývame scénické spracovanie ľudového tanca," povedal Pravde Emil T. Bartko, teoretik tanca. Igor Alexandrovič Mojsejev sa narodil 21. januára 1906 v Kyjeve. Detstvo prežil striedavo v Paríži a Poltave. V roku 1924 absolvoval slávnu baletnú školu moskovského Veľkého divadla, kde tancoval až do roku 1939. Tu sa preslávil aj ako choreograf - ako prvý inscenoval balet Spartakus. V roku 1937 založil Štátny akademický súbor ľudového tanca - prvý profesionálny súbor tohto druhu na svete. Prvé vystúpenie Mojsejevovcov bolo 29. augusta 1937 v moskovskej Ermitáži. V roku 1943 k svojmu súboru pripojil prvú profesionálnu školu ľudového tanca. Mojsejevova tanečná skupina, obdivovaná pre rovnováhu spojenia ľudového tanca, akrobatických skokov a divadelných prvkov, dobývala svet - postupne oslnila Paríž (1955), Londýn (1957) aj Spojené štáty (1958). V roku 1966 sa slávny choreograf zúčastnil na vzniku Štátneho choreografického a koncertného súboru Mladý balet. Mojsejev získal množstvo domácich aj zahraničných ocenení. Svoje životné skúsenosti opísal v autobiografii Spomínam - Hosťovanie v dlhom živote (2001). Na Slovensku sa 110 tanečníkov a 32-členný orchester slávneho telesa, ktoré je zapísané aj v Guinessovej knihe rekordov, naposledy predstavilo v júni 2007. „Bol to geniálny choreograf, ktorý dokázal priviesť ľudový tanec k dokonalosti a postaviť ho na úroveň ruskej baletnej klasiky," citovala ČTK ruskú agentúru. S jeho menomsú spojené významné choreografie ľudového tanca, ktoré sa neviažu iba k Rusku, ale aj k iným krajinám. V inscenáciách dominovala technická dokonalosť tanečnej bravúry. Na scénu vytiahol ľudový tanec ako samostatný žáner. Emil T. Bartko, teoretik tanca Foto popis| Svetoznámy choreograf Igor Mojsejev, ktorý ľudové tance dostal na úroveňruskej baletnej školy, zomrel na zlyhanie srdca. Autor: (jen) 3.11.2007 Pravda Kráľovnú Alžbetu II. zaradili medzi najpôvabnejšie ženy - Britská kráľovná Alžbeta II. sa dostala do výberu najpôvabnejších žien súčasnosti módneho časopisu Vogue. Magazín vybral celkovo 50 žien, ktoré podľa neho majú najväčšie osobné čaro. Osemdesiatjedenročnú panovníčku zaradil na zoznam za to, s akým pôvabom nosí, hoci je kráľovná, poltopánky a šatky na hlave vo svojej letnej rezidencii Balmoral. Kráľovná, ktorá je známa svojím konzervatívnym šatníkom, vychádza na verejnosť takmer vždy v klobúku a starostlivo farebne zladená. Vogue zdôraznil, že pôvab je v tom, „ako nosíte oblečenie, nie, čo si oblečiete". Na jeho zozname sú aj modelky Kate Mossová, Naomi Campbellová, Claudia Schifferová, spisovateľka Zadie Smithová či herečky Helen Mirrenová, Vanessa Redgraveová alebo Charlotte Ramplingová. Autor: (Č TK) 5.11.2007 V Prahe vraj našli hrob Esterházyho - 31. októbra 2007 22:15 V spoločnom hrobe z čias komunizmu v Prahe sa údajne našli pozostatky bývalého politického vodcu maďarskej menšiny na Slovensku Jánosa Esterházyho. Informáciu, ktorú zverejnili maďarské médiá s odkazom na Esterházyho dcéru, potvrdilo aj slovenské ministerstvo zahraničných vecí. Esterházy zomrel v marci 1957 vo väzení v Mírove. "Ministerstvo zahraničných vecí dostalo informáciu, že na pražskom cintoríne v Motole sa našli pozostatky Jánosa Esterházyho. To po vyše 50 rokoch umožní rodine dôstojne si uctiť jeho pamiatku," uviedol tlačový odbor ministerstva. Podľa maďarských médií oznámila nález pozostatkov Esterházyho dcéra v liste maďarskej ministerke zahraničných vecí Kinge Gönczovej. Pozostatky by mali uložiť do rodinnej hrobky vo Veľkom Záluží, kde v minulosti šľachtická rodina Esterházyovcov vlastnila kaštieľ. Esterházy stál na čele maďarských politických strán počas takzvanej prvej Československej republiky (ČSR) a za vojnového Slovenského štátu. Historici ho označujú skôr za kontroverznú osobnosť; zaznamenali jeho hlasovanie proti deportáciám Židov zo Slovenska, ale aj súčasne súhlas pre iné antisemitské opatrenia alebo úsilie o rozvrat ČSR. Po druhej svetovej vojne ho československý súd odsúdil za vlastizradu a kolaboráciu na smrť. Život mu zrejme paradoxne zachránilo zavlečenie do Sovietskeho zväzu. Po návrate ho komunistický prezident Klement Gottwald omilostnil a Esterházymu zmenili trest na doživotie. Esterházyho dcéra Alica Malfattiová sa v minulosti márne usilovala o otcovu rehabilitáciu od slovenskej justície. V Maďarsku je Esterházy považovaný za významnú pozitívnu osobnosť, najmä v konzervatívnych kruhoch. ČTK Zomrel kráľ bez koruny a Princ smrti - RANGÚN, BRATISLAVA Patril medzi najhľadanejších ľudí planéty, na jeho hlavu vypísala americká vláda odmenu dva milióny dolárov. On tvrdil, že je bojovník za slobodu, pre ostatných bol dlho krutým vládcom drogového Zlatého trojuholníka v juhovýchodnej Ázii. Spravodlivosť už legendami opradeného Chun Saa nedostihne. Zomrel v mjanmarskom Rangúne vo veku 74 rokov. Príčinou smrti boli zrejme zdravotné problémy. Mal cukrovku, problémy s krvným tlakom a bol čiastočne ochrnutý. Chun Sa mal desaťročia pod palcom produkciu ópia v Zlatom trojuholníka na pomedzí Mjanmarska, Thajska, Laosu a Vietnamu. Z tejto oblasti prúdili a stále prúdia obrovské množstvá heroínu najmä na americký trh. Keď v roku 1989 súd v New Yorku obvinil Chun Saa z toho, že sa pokúšal do USA prepašovať tisíc ton heroínu, drogový vládca napísal americkému prezidentovi Georgeovi Bushovi. Bielemu domu ponúkol, že môže skúpiť celú úrodu ópia výmenou za podporu Američanov v boji proti mjanmarskej junte. Chun Sa totiž o sebe vyhlasoval, že je bojovník za vytvorenie štátu etnickej menšiny Šan v Mjanmarsku. On sám síce v 60. rokoch minulého storočia bojoval pri šanským rebelom na strane vládnych vojsk, ale rozkazy ho nebavilo počúvať. Radšej ich vydával, a preto prešiel na druhú stranu. Chun Sa znamená úspešný princ. Americkí agenti ho volali Princ smrti. „Svoju moc získal popravami, vraždami. Svojich mužov platí dobre a prekvapujúco si získal ich lojálnosť," citoval v roku 1982 magazín Time člena protidrogovej agentúry. „Hovoria, že mám rohy a tesáky. V skutočnosti som kráľom bez koruny," tvrdil Chun Sa. Jeho nároky na vládnutie neboli iba velikášstvom úspešného drogového bosa. Jeho čínska matka si vzala šanského princa. Ani Spojené štáty v ňom nevideli vždy len zločinca. „Je to jeden z najpôsobivejších národných lídrov, s ktorými som sa stretol," vyhlásil raz podľa agentúry AP Peter Bourne, poradca prezidenta Jimmyho Cartera. Na jednom z vrcholov svojej kariéry mal Chun Sa sídlo, za ktoré by sa nemuseli hanbiť ani najslávnejší zloduchovia z príbehov Jamesa Bonda. V džungli na severe Thajska pri dedine Ban Hin Taek na nevítaných návštevníkov čakalo niekoľko tisíc bojovníkov a rakety zem-vzduch. Chun Sa mal k dispozícii satelitnú televíziu a vlastné školy. V roku 1996 sa vzdal mjanmarskej vláde, ktorá ho však do USA nevydala. „Moji ľudia nepestujú ópium zo zábavy. Robia to, lebo musia jesť a obliekať sa. Do drog je zbláznený Západ," odkazoval Chun Sa svojim kritikom. „Mal ušľachtilé myšlienky. Chcel byť osloboditeľom Šanov. Keďvšak ľudia nesúhlasili s jeho vedením, obrátil sa im chrbtom," pripomenul si pre Reuters svojho bývalého vodcu spolubojovník Chunsai Džajen. „Chun Saaov popol pravdepodobne rozsypú do mora. Bál sa, že jeho hrob by mohli zničiť." 31.10.2007 Pravda Exprezident Kováč chce vydať memoáre. - Exprezident Michal Kováč by chcel v roku 2007 vydať svoje pamäti. Bývalá hlava štátu, ktorá bola na čele Slovenska v rokoch 1993 až 1998, dnes hovorí, že mnohé veci vidí zrelšie. "Iste tam budú aj nové fakty. Mnohé veci sú moje názory, ktoré ešte neboli nikde vyjadrené, ktoré sa nedalo vyčítať ani z mojich vystúpení a prejavov," povedal Kováč. "Človek už môže dôslednejšie rozlíšiť, čo bolo naozaj dobré a zlé," dodáva exprezident i vysoký funkcionár ponovembrových vlád. Detaily však odmietol prezradiť. Čierne na bielom "Bude to čierne na bielom," dodal Kováč, ktorý sa okrem písania pamätí venuje aj rôznym prednáškam a seminárom, kde vraj ľudia chcú počuť jeho názor. Politickú scénu exprezident stále sleduje. Naposledy na verejnosti vystúpil pred júnovými parlamentnými voľbami, keď označil privatizáciu vlády Vladimíra Mečiara z rokov 1994 až 1998 za rabovačku storočia, ktorú by podľa neho nová vláda mala zrušiť. Prezident, ktorý veľa odmietal Práve s Mečiarovou vládou sa Kováč ako prezident dostal do ostrého sporu. Odmietol totiž vymenovať viacerých vládnych kandidátov na vysoké posty, Ivana Lexu za ministra privatizácie, Jozefa Prokeša za ministra zahraničných vecí a Oľgu Keltošovú za veľvyslankyňu stálej misie Slovenska pri OSN. Vraj nemali jeho dôveru. Mečiarova vláda ho preto obvinila z rozvracania ústavného systému a vyzvala na odstúpenie, on však na prezidentskom kresle zotrval do skončenia svojho funkčného obdobia. Spor vlády s prezidentom vrcholil v roku 1995, keď uniesli do Rakúska jeho syna Michala, na ktorého v Nemecku vydali zatykač. Únos dodnes pre Mečiarove amnestie nie je vyšetrený. Dvaja exprezidenti - R.Schuster a M. Kováč sa dali na spisovateľskú dráhu. väčší obrázokZdroj: SITA Spory s Gašparovičom sú minulosťou Kováč v súčasnosti tvrdí, že viaceré spory z minulosti, napríklad so súčasnou hlavou štátu Ivanom Gašparovičom, sú minulosťou. "S každým treba mať dobrý vzťah," tvrdí expolitik. "Ako inak vychováme ľudí k tomu, aby sa nepozerali na politikov len ako na darebákov, špekulantov, ktorí chcú zbohatnúť?" dodáva. Najplodnejším prezidentom-spisovateľom bol Rudolf Schuster s desiatkami titulov, memoáre z prezidentskej funkcie však zatiaľ nevydal. Súčasný prezident Ivan Gašparovič zatiaľ napísal iba knihu svojich názorov Myslím národne, cítim sociálne. ČTK V mladosti bezdomovec, teraz má nobelovku - CHICAGO Čerstvý nositeľ Nobelovej ceny Mario Capecchi z Talianska získal prvé vzdelanie pretĺkaním sa pouličnou školou života. Ešte ako dieťa Capecchi prežil štyri roky na ulici. Jeho matku zatkli nacisti a deportovali ju ako politického väzňa do koncentračného tábora. „Mal som tri a pol roka, keď ju odvliekli do Dachau," spomína vedec, ktorý sa narodil roku 1937 vo Verone. „Dala ma do sedliackej rodiny, lebo si myslela, že väčšie šance na prežitie budem mať bez nej. No čoskoro došli peniaze a ja som od štyroch do deviatich rokov žil na ulici," hovorí Capecchi a dodáva: „Nerozpoviem vám, ako som dokázal prežiť, no musel som porušiť pár zákonov." Jeho cesta smerovala na juh Talianska. „Niekedy som žil na ulici, inokedy som sa pridal k pouličným gangom ďalších detí bez domova. Občas som žil aj v sirotincoch, no vždy som bol hladný." Posledný rok strávil v meste Reggio Emelia, hospitalizovaný pre podvýživu. Tam ho našla matka, ktorá ho hľadala už rok po skončení druhej svetovej vojny. Následne spolu emigrovali do USA. Napriek tomu, že nevedel anglicky, za veľkou mlákou sa jeho šťastie obrátilo. „Mal som aj veľa šťastia. Brat mojej matky žil v USA a bol veľmi dobrý fyzik. Tak som sa vlastne dostal k vede. V skutočnosti som začínal s fyzikou a neskôr presedlal na biológiu." Dnes je Capecchi laureátom Nobelovej ceny za medicínu a profesorom genetiky a biológie na Univerzite v Utahu. Myslí si, že roky na ulici mu zrejme dodali vytrvalosť vo vedeckej práci. V laboratóriu svoju húževnatosť využil pri vytváraní myší s vypnutým génom, čo je vedecká technika umožňujúca vedcom študovať funkciu jednotlivých génov. „Jednou z vecí, ktorú musíte spraviť, je byť dosť hlúpy na to, aby ste pokračovali v projekte, na ktorý už takmer všetci zanevreli," tvrdí Capecchi. „Keď sme s výskumom začínali, cieľom bolo pozmeniť gény myší. Neexistovala však na to technológia. Mali sme len víziu," hovorí vedec, ktorý svoju cestu za Nobelovou cenou opisuje ako „číre šťastie". Sám dúfa, že ďalší mladí vedci dostanú príležitosť a podmienky na to, aby predviedli, čo dokážu. „Z môjho životného príbehu si môžete vziať ponaučenie, že nezáležína tom, odkiaľ ľudia pochádzajú. Príležitosť by mali dostať všetci," uzavrel rozprávanie Capecchi. 10.10.2007 Autor: (REUTERS, mq) Kubánsky historik: Che bol povaľač a sadista - 9. októbra 2007 7:58 Che je len legenda, skutočný Ernesto Guevara bol niekto úplne iný - a vôbec nebol sympatickou postavou dejín. Pre Pravdu to povedal Humberto Fontova, exilový kubánsky historik a politológ, žijúci v USA. Tento rok mu vyšla kniha s názvom Odhalenie skutočného Che Guevaru. Z Che Guevaru sa stal idol. Sú mýty, ktoré ho obklopujú, blízko historickej skutočnosti? To, čo zvyčajne čítame, počujeme a vidíme o Ernestovi Che Guevarovi, je väčšinou pravý opak pravdy. Che Guevara nebol lekár. Nenašiel sa nijaký oficiálny záznam o tom, že by doktorský titul nakoniec získal. Po druhé, na Kube koncom päťdesiatych rokov nebola nijaká gerilová vojna, takže Che nemohol byť gerilový bojovník. Vtedajšieho vládcu Fulgencia Batistu zvrhla stredná a vyššia trieda, ktorá prestala podporovať jeho vládu, rovnako ako aj Spojené štáty. Jediná partizánska vojna na Kube sa uskutočnila začiatkom šesťdesiatych rokov, no aj to bol zúrivý a zúfalý boj proti Castrovmu a Guevarovmu stalinistickému režimu. Týchto rebelov však Američania opustili a Castrovi a Guevarovi bojovníci vybavení sovietskymi zbraňami ich povstanie brutálne potlačili. Che Guevara bol jedným z vodcov boja proti povstalcom. Prečo je potom Che Guevara pre mnohých ľudí objektom obdivu? Najmä preto, že zomrel v správny čas. A výrazne mu pomohlo aj to, že mal obrovské šťastie a stretol sa s jedným z najúspešnejších podvodníkov v dejinách Fidelom Castrom. Už od čias prvého rozhovoru pre New York Times v roku 1957 západné médiá zobali Fidelovi z ruky ako cvičené holuby. Prijímali všetko, čo povedal a napísal bez toho, aby to výraznejšie preverovali. Che bol stratená existencia, povaľač, ktorý písal nečitateľnú poéziu a príživníčil na ženách, keď stretol Fidela a Raúla Castrovcov v Mexiku. Bez tohto šťastného stretnutia by Che pravdepodobne povaľačom zostal. Fidel v ňom však postrehol násilnícky sadizmus a vedel, že táto vlastnosť sa neskôr môže hodiť pri stalinizácii Kuby. Aký bol vzťah Che Guevaru a Fidela Castra? Obaja boli silné osobnosti, znášali sa dobre, alebo sa rozchádzali v názoroch? Boli ich rozpory za Guevarovým odchodom z Kuby? Silnou osobnosťou bol Castro. Che ňou nikdy nebol. Desiatky ľudí mi potvrdili, že Che v Castrovej prítomnosti zmĺkol. Castro si ho často doberal v prítomnosti iných predstaviteľov režimu. Sovietov neskôr prestalo baviť financovanie toho "bordelu", ktorý Che spravil z kubánskej ekonomiky. Takže jeho rozchod s Moskvou nebol ideologický, ale praktický a na popud Sovietov. Castro však vedel, odkiaľ pochádza maslo na jeho chlebe, a keďže Guevaru aj tak nemal veľmi rád, poslal ho na smrť. CIA dostala informácie o mieste pobytu Guevaru v Bolívii od samotnej bolívijskej komunistickej strany, ktorá ich mala od Kubáncov. Ak by Che nezomrel, stal by sa rovnakou ikonou, ako je teraz? Che zomrel mladý a zanechal po sebe dobre vyzerajúcu mŕtvolu. Jeho legendu rozžeravil a výdatne podporoval Castrov režim, ale až potom, keď bol Che bezpečne mŕtvy. Použiteľnosť živého Guevaru pre Castra sa skočila v roku 1964, mŕtvy Che je však pre Castrov režim dôležitou súčasťou imidžu. Ak by Che prežil, dnes by bol menej známy ako János Kádár alebo Walter Ulbricht. Miloslav Surgoš, Pravda Hlinkov bodygard: Nič mu nebolo cudzie - Postavou a celým výzorom veľmi pripomínal samotného Andreja Hlinku. Bol akoby jeho dvojníkom a spoločníkom, ale predovšetkým osobným strážcom, bodygardom. Volal sa Ján Lehotský. „Ani Lenin, ani Trotzki, ale Hlinka a Lehotský," stálo na letákoch ľudovej strany. Rýmovačka sa ozývala aj na jej ľudových zhromaždeniach v 20. rokoch minulého storočia. Lenin a Trockij mali symbolizovať „červené" Slovensko, Hlinka a Lehotský - „biele". Kto však bol Lehotský? Vo svojich knižne vydaných spomienkach sa o ňom zmieňuje „červený" básnik Andrej Plávka: „Na ružomberskej fare už dávno nesídlil Andrej Hlinka a ešte aj to mauzóleum pod kopcom spustlo, ale jeho všeobecne známy strážca Lehotský sa ako kuriozita motal po Ružomberku a rozprával polopravdy a lži zo života Hlinku." Ale čo konkrétne rozprával, to sa už čitateľ z Plávkových pamätínedozvie. Našťastie v Plaveckom Štvrtku na Záhorí žije Lehotského vnuk Ivan Lehotský (65). Do roku 1968 pracoval v Slovenskej televízii ako asistent réžie, hneď v počiatkoch normalizácie emigroval do Švajčiarska. Tam aj absolvoval vysokoškolské štúdium. Potom pôsobil ako učiteľ teológie a etiky na gymnáziu. V roku 1999 sa vrátil na Slovensko. „Z rozprávania starého otca mi utkvel v pamäti nie obraz svätca alebo otca národa, ale človeka z mäsa a kostí, ktorému nič ľudské nebolo cudzie," spomína Lehotský. Hodili doňho kameňom Hlinka býval dosť náladový, až impulzívny. Vedel však byť aj príjemný a vtipný. Osobný strážca Andreja Hlinku aj vnukom porozprával príhodu, ktorá sa udiala v pražskom parlamente. Keď skupinka slovenských poslancov na čele s Hlinkom vchádzala do zasadacej siene, ktorási česká poslankyňa nahlas poznamenala: „Nastáva koniec sveta, všetci svätí už prichádzajú." Na čo Hlinka pohotovo odpovedal: „Áno, už aj trúba nebeská sa ozvala." Ivan Lehotský nevie spresniť, kedy si Hlinka najal starého otca do svojich služieb. Podľa viacerých indícií to mohlo byť okolo roku 1920, už vtedy sa totiž ukazovalo, že katolícky politik potrebuje osobného strážcu. O rok neskôr napríklad vyšlo najavo, že na Hlinku sa zrejme pripravoval atentát. Dvaja podozriví sa pri policajnom vyšetrovanípriznali, že za 25-tisíc korún boli ochotní Hlinku zavraždiť. Ján Lehotský mal vtedy okolo 40 rokov a zhodou okolností pracoval na železnici ako vlakvedúci. Samozrejme, musel byť členom ľudovej strany. Autorka krátkej biografie A. Hlinku historička Alena Bartlová nevie o Lehotskom takmer nič. Ani Karol Sidor v staršom životopise sa o Hlinkovom bodygardovi nezmieňuje. V publikácii Andrej Hlinka slovom a obrazom, ktorá vyšla svojho času v exile, sa však našlo miesto aj pre osobného strážcu. „Vždy stál v pozadí, bol predovšetkým bodygardom, ale o prípadoch, keď musel brániť Hlinku, nikdy doma nerozprával, ani sa k nim neskôr nevracal," upozorňuje Lehotského vnuk. Len z iných prameňov sa neskôr dozvedal, že starý otec musel s Hlinkom zažiť aj dramatické situácie. V septembri 1924 sa strhli krvavé výtržnosti na zhromaždení ľudovej strany v Trnave. Kým 60-ročný Hlinka rečnil, zasypávali ho kameňmi „židia a sociálni demokrati", ako písala dobová ľudácka tlač. Svojmu vnukovi Ján Lehotský najradšej rozprával o tom, ako chodil s Hlinkom chytať hlavátky. Rodina Lehotských žila vtedy neďaleko ružomberskej fary, stará matka bola kalvínka z Temešváru a do smrti sa nenaučila poriadne po slovensky. Hlinkovi to údajne neprekážalo, rozprával sa s ňou po maďarsky. „Zlostil sa však na môjho otca, ktorý mu chodil do pracovne brať poštové známky, najmä vatikánske, a nadával mu do čirkášov," dodáva Lehotský - vnuk. Chcú mať z neho Lenina? Keď v roku 1938 Hlinka zomrel, Ján Lehotský sa stal strážcom a kustódom v jeho mauzóleu. Sprevádzal po ňom rôzne delegácie a výpravy turistov. V marci roku 1945 dal vtedajší minister vnútra Alexander Mach príkaz previezť rakvu s balzamovaným telom do Bratislavy. Vedenie slovenského vojnového štátu sa obávalo postupu sovietskych vojsk. „Starý otec nechcel Bratislavčanom telo vydať, povedal, že ho budú musieť zastreliť, zohnali si však náhradné kľúče a v noci rakvu s telom odviezli," rozpráva I. Lehotský. Podľa nepotvrdených správ rakva asi týždeň ležala v Prezidentskom paláci. Neskôr ju vraj chceli vyviezť z Bratislavy do Rakúska, prípadne aj ďalej na Západ. Napokon však z týchto zámerov zišlo a truhlu aj s telesnými pozostatkami uložili v katakombách Dómu sv. Martina. Kedy a kam zabalzamované telo putovalo neskôr, o tom sú už len dohady. Opakované policajné pátranie sa skončilo bezvýsledne. „Lepšie by bolo, keby sa už ani nenašlo, nech odpočíva v pokoji, netreba ho hľadať ani nahrádzať v mauzóleu voskovou figurínou, všetko to pripomína až nenormálne uctievanie mŕtvoly," myslí si teológ Lehotský. A odvoláva sa na prípad Lenina a jeho mauzólea na Červenom námestí v Moskve. Je aj proti vyhláseniu Hlinku zákonom za otca národa. „Nech sa Hlinkom zaoberajú radšej historici ako zákonodarcovia a nech oceneniu jeho zásluh predchádza poriadny výskum verejnej mienky," dodáva. Ako človek, ktorý vyše 30 rokov prežil vo Švajčiarsku, odporúča na riešenie takejto otázky priamy nástroj demokracie - referendum. Starý otec zanechal vnukovi v testamente klobúk a palicu po Hlinkovi. Dnes by to boli vzácne relikvie, lenže pri sťahovaní rodiny zmenili majiteľa. Nachádzajú sa v súkromnej zbierke v Žiline. „Viem, kto ich má, ale nepýtam si ich späť," uzatvára Lehotský. Foto popis| Ján Lehotský na snímke vpravo kľačípri mŕtvom Andrejovi Hlinkovi, ktorému bol nielen osobným strážcom, ale aj spoločníkom. Foto popis| Andrej Hlinka zažil aj dramatické situácie. V septembri 1924 ho v Trnave na zhromaždení ľudovej strany zasypávali kameňmi. O autorovi| Vladimír Jancura © Perex, a.s. Autor: Vladimír Jancura Pravda 8.10.2007 Le Corbusier: Domy sú stroje na bývanie - Autostrády na strechách obytných viaduktov, križujúce sa s pristávacou plochou aerotaxíkov. V jadre mesta 60-poschodové mrakodrapy s úradmi, hotelmi, divadlami, kinami, múzeami a obchodmi. Na zelenej ploche parkov zas obytné šesť poschodové domy zovreté okolo priestranných obdĺžnikových plôch. Tak si predstavoval moderné mesto pred osemdesiatimi rokmi Le Corbusier. Jeden z najoriginálnejších architektov, ktorý výrazne ovplyvnil architektúru a urbanizmus 20. storočia. Celý život aj maľoval, vytváral sochy, navrhoval tapisérie, písal básne, publikoval teoretické štúdie a vydával knihy o svojom videní architektúry. Narodil sa pred 120 rokmi v La Chaux-de-Fonds ako Charles Edouard Jeanneret. Syn maliara hodinových číselníkov a hudobníčky sa ako štrnásťročný začal učiť cizelérstvu a ryteckému umeniu. Za cizelované hodinky, ktoré v roku 1902 vystavil na Medzinárodnej výstave dekoratívnych umení v Turíne, získal diplom. O tri roky už postavil prvý dom - pre jedného z úradníkov umeleckej školy. Po štúdiách vo Florencii, Viedni, v Paríži a Berlíne precestoval Balkán, Grécko a Malú Áziu. V roku 1917 sa usadil v Paríži. A ako pseudonym si vybral meno starého otca. Muž s výraznými okuliarmi s kostenou obrúčkou razantne vstúpil do umeleckých vôd mesta na Seine. Najskôr ako maliar, hlásajúci: „Obraz je nástrojom dojímania. Svojím úzkostlivým náčiním odhaľuje maliar chvíľu nekonečna: poéziu." Preslávila ho však architektúra. Hodenou rukavicou dobovým trendom bol plán Súčasného mesta pre tri milióny obyvateľov, ktorý vystavil na Jesennom salóne v Paríži v roku 1922. A formula „stroj na bývanie". „Myseľ treba prispôsobiť sériovosti, treba vytvoriť zmysel pre výstavbu sériových domov, zmysel pre bývanie v sériových domoch. Treba sa vzoprieť proti starému typu domov, v ktorých priestor nebol využitý. No zdá sa, že vládcovia sa nevyvíjajú s masami, ktorým vládnu, a diplomacia má neprimerané sympatie k pozláteným sieňam nebohých kráľov," hlásal Le Corbusier pred osemdesiatimi rokmi. Novým pohľadom a originálnymi stavbami provokoval akademikov. Aj preto jeho návrh na Palác Spoločnosti národov v Ženeve zo súťaže v roku 1927 vylúčili. Dôvod: jeho projekt nebol vyhotovený čínskym tušom. V spise Päť bodov formuloval základné princípy svojej architektonickej tvorby. Stĺpy, záhrady na streche, voľný pôdorys, horizontálny oblúk, voľné priečelie. Pracoval s betónom a sklom. A modulorom, ktorý mal byť osnovou každého projektu. „Modulor nie je iba abstraktnou mierou absolútnej a nemennej krásy, ale je mierou úmernou človeku, ktorý vykonáva základné funkcie vo svojom prostredí," vyhlásil Le Corbusier. Projektoval vily, továrne, pavilóny aj obytné jednotky. V Marseille postavil na prelome 40. a 50. rokov nádherný obytný objekt na pylónoch so záhradou na streche. Architekti projekt obdivovali, ľudia však z betónového kolosa utekali. Vila Savoy v Poissy, kaplnka Notre Dame-du Haut v Ronchamp, obytná jednotka v Nantes Rezé, Najvyšší súd v Čandígarhe, Múzeum v Tokiu, Visual - Art - Center v Cambridgi sú pamätníky Le Corbusierovej originality. Zrealizoval takmer stovku svojich návrhov. „Architektúra je podmienená duchom doby a duch vyviera z hĺbky dejín, z poznania prítomnosti a predvídania budúcnosti," tvrdil umelec, ktorý dostal pri kúpaní v mori pri Cap v auguste roku 1965 srdcovú porážku. Jeho stavby obdivujeme dodnes. Autor: Jena Opoldusová Pravda 6.10.2007 Ahmadínedžád nahneval aj pobavil New York - NEW YORK Iránskeho prezidenta síce na newyorskej Kolumbijskej univerzite vítali tvrdé slová a protesty, Mahmúd Ahmadínedžád však dokázal u svojho publika vyvolať aj salvu pochybovačného smiechu. „U nás nemáme homosexuálov ako vo vašej krajine," odpovedala hlava Iránu na kritiku jedného zo študentov, že Teherán prenasleduje a trestá homosexuálov. „U nás tento fenomén nemáme, neviem, kto vám to povedal." Ahmadínedžád na univerzite vystúpil v predvečer začiatku zasadnutia Valného zhromaždenia OSN. Jeho pozvanie na akademickú pôdu vyvolalo v USA búrlivú diskusiu, či univerzita mala Ahmadínedžádovi poskytnúť priestor. Ahmadínedžádov prejav a následná diskusia s publikom však prilákali množstvo ľudí, najmä študentov, a veľa protestujúcich. Prezident univerzity Lee Bollinger Ahmadínedžáda uviedol ako politika, ktorý sa správa ako krutý diktátor. Ahmadínedžádovo spochybňovanie holokaustu navyše označil za „drzú provokáciu alebo udivujúcu nevzdelanosť". Holokaust a kritika Izraela boli potom hlavnými bodmi, o ktoré iránsky prezident opieral svoj prejav. „Neuznávame režim Izraela, pretože je založený na okupácii a rasizme. Neustále napáda svojich susedov. Zabíja ľudí a vyháňa ich z domovov," vyhlásil napríklad. Neodpustil si ani kritiku Spojených štátov. „Nesúhlasíme so spôsobom, akým sa USA snažia riadiť svet. Vedie k vojne, diskriminácii a krviprelievaniu." Hoci Ahmadínedžádova poznámka o homosexuáloch vyvolala smiech, pri pokuse o vtip sa to už iránskemu prezidentovi zopakovať nepodarilo. „Dovoľte mi povedať vtip," povedal obecenstvu. „Myslím si, že politici, ktorí sa snažia získať atómovú bombu, alebo ju odskúšať, súpoliticky zaostalí, retardovaní." Tieto jeho slová však vyvolali len rozpačitú reakciu. *** U nás nemáme homosexuálov ako vo vašej krajine Mahmúd Ahmadínedžád, irá nsky prezident Autor: (svk, REUTERS) 24.09.2007 www.pravda.sk Fidel Castro vystúpil po vyše troch mesiacoch v štátnej televízii - Kubánsky vodca Fidel Castro sa v piatok náhle objavil vo vysielaní štátnej televízie, ktorej ten deň poskytol takmer hodinový rozhovor.Išlo o prvé televízne interview Castra, žijúceho následkom choroby v ústraní, po vyše troch mesiacoch. Televízne vystúpenie tak vyvrátilo špekulácie, že kubánsky vodca zomrel alebo sa jeho zdravotný stav vážne zhoršil. Osemdesiatjedenročný Castro hovoril pomaly, vyzeral však čulo a zdravšie než počas televízneho interview zo začiatku júna. Na fámy o svojej smrti reagoval vzdorovito: "Nuž, tu som". "Nikto nevie deň, kedy ide zomrieť," dodal. Oznámenie o rozhovore s Castrom sa objavilo v televízii náhle, len niekoľko minút pred jeho odvysielaním. Hlásateľ uviedol, že záznam bol nakrútený ten istý deň. Castro v zázname spomenul cenu ropy a pomer eura k doláru zo štvrtka, hovoril o svetových otázkach, studenej vojne a globálnej ekonomike. Možný návrat k moci kubánsky vodca nekomentoval. Odpovedal na otázky týkajúce sa jeho eseje, ktorú v novinách publikoval tento týždeň. Zaútočil ďalej slovne na USA, ktoré sú jeho dlhodobým ideologickým nepriateľom. Sediac v kresle mal na sebe atletickú bundu s tradičnou červenou, modrou a bielou farbou. Na verejnosti sa Castro neobjavil od 31. júla 2006, kedy oznámil, že kvôli naliehavej operácii brušnej dutiny odovzdal moc svojmu mladšiemu bratovi Raúlovi. Havana 21. septembra (TASR) Andrej Babiš: Riaditeľov kupujem spolu s firmami - Keď mu šlo o kontrolu nad Duslom Šaľa, zamestnanci chemičky dostávali za akcie zamestnaneckej akciovej spoločnosti Prezam státisíce korún. Jeho firma sídli v Česku, on sám sa cíti doma na obidvoch stranách hranice. Majetok jeho holdingu je odhadovaný na 60 miliárd korún, on tvrdí, že to zďaleka nezodpovedá realite. "Kúpili sme dosť spoločností, stálo to dosť peňazí," hovorí majiteľ Agrofertu Andrej Babiš. Agrofert je holdingom množstva firiem. Koľko ich je? Neviem presne. Bude ich asi viac ako dvesto. Za minulý rok sme do účtovnej závierky konsolidovali 137 spoločností... ... "sme konsolidovali"? Má vari Agrofert aj iných spolumajiteľov? (Úsmev.) Máte pravdu, som jediným akcionárom Agrofertu. Koľko z tých dvoch stoviek firiem máte na Slovensku? To je ťažká otázka. Nedávno sme spojili hydinárne, takže to číslo mierne kleslo. Dnes teda asi tak tridsať. Z dvoch stoviek to nie je ani sedmina. Je Slovensko pre Agrofert kľúčovým trhom? Sme - a to hovorím za všetky firmy holdingu - tretím najväčším českým exportérom s vývozom prekračujúcim šesť miliárd českých korún. Takže naším trhom je Európa. Stopercentne to platí minimálne v poľnohospodárstve a potravinárstve. Na Slovensku ste ovládli Duslo Šaľa, Istrochem Bratislava, ktorý ste k Duslu pripojili, ovládate u nás hydinárne... "Ovládať" nie je dobré slovo. Radšej by som hovoril, že sme jediným akcionárom. Budete prikupovať akcie ďalších slovenských spoločností? Vylúčiť to nemôžem. Ale určite to nebude v takom rozsahu ako doteraz. Kúpili sme dosť spoločností, stálo to dosť peňazí, musíme teraz konsolidovať a dať tie podniky do poriadku. No a musíme, samozrejme, splatiť úvery, za ktoré sme nakupovali. Peniaze na akvizície sa dajú získať aj na burze. V tejto chvíli o ponuke akcií na burze neuvažujem. Agrofert má dostatočné zdroje z bankových úverov. A vážim si slobodu rozhodovania, ktorú teraz mám. Viete odhadnúť hodnotu spoločnosti? To by som nevedel. Určite nemá takú hodnotu, ako píšu v tých nezmyselných rebríčkoch. Určite sa necítim ako druhý najbohatší človek v bývalom Česko-Slovensku, kam ma zaradil pán Motejlek (autor rebríčka publikovaného v magazíne Týden). Nie je to pre mňa dobrá téma na rozhovor. Bohatí sú tí, ktorí majú hotovosť. Každá spoločnosť potrebuje schopného manažéra a váš Agrofert má dvesto firiem. To musel byť výkon nájsť toľko riaditeľov. Riaditeľov kupujem spolu s firmami a väčšinou to funguje. Keď si už niekoho vyberáme, tak spolupracujeme s head-hunterskými firmami. Ale nie je to dnes ľahké nájsť správnych manažérov, najmä ak má človek náročné požiadavky. Napríklad na Slovensku sme prebrali niekoľko hydinárskych podnikov v zlom stave a nemali sme ani šťastie na manažment. Pracujeme na náprave. Teraz je šéfom divízie mäsa bývalý riaditeľ Chemopetrolu Petr Cingr a ten to postupne dáva do poriadku. Sú podľa vás zahraniční manažéri lepší ako tí lokálni? Aj títo údajne skvelí manažéri sú niekedy schopní všetkého. Dnes hovorím, že chcem mať normálnych ľudí. Takých, s ktorými sa budem môcť normálne pobaviť a zájsť napríklad aj na pivo. Potrebujem v čele jednotlivých firiem ľudí, ktorí vnímajú, že Agrofert je skupina, ktorej súčasti majú spolupracovať a nie súperiť, kto je lepší. Agrofert zastrešuje firmy podnikajúce vo výrobe hnojív, krmív, v poľnohospodárstve, mäsopriemysle aj strojárstve. Chýba vám posledné a najdôležitejšie ohnivko v tejto reťazi. Neláka vás maloobchod? Neviem, či najdôležitejšie. Ako ste povedali, je to reťaz a v nej každé ohnivko nadväzuje na to predchádzajúce. Jedno bez druhého by neexistovalo. Vybudovať fungujúcu maloobchodnú sieť je finančne značne náročné a momentálne na to nemáme. Malú sieť obchodov sme svojho času v Čechách zdedili. Bola súčasťou Kosteleckých uzenin. Bola však v takom stave, že sme nevedeli spočítať ekonomiku predajní. Nakoniec sa ukázalo, že boli ziskové. To sme zistili až vtedy, keď sme ich predali. Predtým sme dostali zlé čísla. Neláka vás energetika? Hovorí sa, že energia bude biznis storočia. V Dusle Šaľa máme tiež energetický projekt. Malo by ísť o paroplyn, záujem má niekoľko investorov. Slovensko zdaňuje firmy menej ako Česko. Prečo ste Agrofert nepresťahovali k nám? Nie sme ako finančné skupiny, ktoré sú zaparkované v daňových rajoch. Naše firmy platia dane v krajinách, kde podnikajú. Agrofert vznikol v Česku, a preto tu aj sídli. Koľko by ste ušetrili, ak by ste zdaňovali zisky v daňovom raji? Asi osemsto miliónov českých korún ročne. Ale to je len veľmi hrubý odhad od stola. Dane radšej platím a mám svätý pokoj. Vedeli by ste porovnať podnikateľské prostredie na Slovensku a v Česku? Podnikám v obidvoch týchto krajinách a každá z nich má svoje výhody aj nevýhody. Výhodou, aj pri biznise, je to, že sa na Slovensku aj v Čechách cítim ako doma a dokonale poznám prostredie. Oveľa ťažšie to mám vo vzdialených krajinách, napríklad v Číne. V Číne? Kúpili sme tam fabriku na titánovú belobu. Je to náročné a investícia sa nevyvíja tak, ako by sme chceli. Hovorí sa o ambíciách Agrofertu aj v Rakúsku a Maďarsku. Zvažujeme "iks" akvizícií. Príležitosti sa vyskytujú buď samy od seba, alebo ich aktívne vyhľadávame. V každom z odvetví máme svoju stratégiu. Nevylučujem, že kúpime niečo aj v Rakúsku alebo Maďarsku, celkom určite to však nebudú akvizície v takom rozsahu ako boli na Slovensku a v Česku. Spomínali ste, že doma sa cítite na Slovensku aj v Čechách. Komu fanúšikujete pri hokeji? Dobrá otázka. (Smiech.) Ani neviem. Som Slovák a dlho žijem v Čechách. Na Slovensku mám rodinu, kamarátov, bývalých spolužiakov. Pôvod hrá určite hlavnú rolu. Kto je Andrej Babiš Podnikateľ so slovenským aj s českým občianstvom. Má 53 rokov, je absolventom Fakulty zahraničného obchodu VŠE v Bratislave. Pred revolúciou pôsobil v Chemapole Bratislava (Petrimexe), ktorý sa zaoberal obchodovaním s chemikáliami v cudzine. Do roku 1990 bol obchodným delegátom v Maroku. Agrofert zakladal v roku 1993 ešte v mene Petrimexu, neskôr sa stal jeho majiteľom. 20.09.2007 www.hnonline.sk Indiana Jones oslavuje 65 rokov - Indiana Jones, Han Solo z Hviezdnych vojen, Blade Runner Rick Deckard, utečenec Richard Kimble alebo americký prezident. Všetko sú to postavy, ktorými Harrison Ford pritiahol do kín milióny divákov. Dnes oslavuje 65 rokov a ponuky na filmové úlohy sa mu stále hrnú. „Nikdy som nemal v pláne stať sa filmovou hviezdou," povedal Ford, ktorého Guinnessova kniha rekordov ho v roku 2001 vyhlásila za najbohatšieho žijúceho herca. Za úlohu si dnes môže pýtať vyše dvadsaťmiliónové honoráre v dolároch a podiel zo zisku. Jeho úlohy sú často fyzicky náročné. Ale herec ani s pribúdajúcim vekom nepomýšľa na to, že by za seba nechal zaskakovať kaskadéra. „Nemám nijakých kaskadérov. Všetky kopance, pády a skoky si robím sám," vyhlásil vlani. K herectvu sa dostal vďaka divadelnému krúžku na univerzite, ktorú nedokončil. V roku 1964 prišiel do Los Angeles, spočiatku sa mu však veľmi nedarilo. Preto sa istý čas živil aj ako tesár. Osudovým sa mu stalo stretnutie s Georgeom Lucasom. V roku 1973 ho obsadil do Amerického graffiti a o štyri roky neskôr do Hviezdnych vojen. Z Harrisona Forda bola zrazu hviezda. Ďalšia úloha, s ktorou si ho stotožňujú fanúšikovia na celom svete, prišla začiatkom osemdesiatych rokov. George Lucas a Steven Spielberg sa na filme Dobyvatelia stratenej archy (1981) dohodli, keď stavali na Havaji hrad z piesku. Ako profesor archeológie Indiana Jones sa Ford predstavil aj v dvoch pokračovaniach dobrodružnej série. Svetová premiéra štvrtého pokračovania, ktoré sa začalo nakrúcať v júni, je plánovaná na máj budúceho roku. Indianu Jonesa si vo filme, ktorého scenár sa roky prepisoval, opäť zahrá Harrison Ford. Okrem toho si herec, ktorého vášňou je lietanie a vlastní aj niekoľko lietadiel, zahrá vo filme No True Glory z vojny v Iraku. Stvárni v ňom generála Jamesa Matisa. Úlohu imigračného agenta mu zase zveril režisér Wayne Kramer v dráme o prisťahovalcoch Crossing Over. A muž, ktorého magazín People pred deviatimi rokmi vyhlásil za najsexi muža na svete, nahovoril aj komentár k dokumentu o dalajlámovi. Harrison Ford, v ktorého žilách koluje aj írska a ruská krv, sa ako každý správny hollywoodsky herec angažuje aj v boji o ochranu životného prostredia. Tiež bojuje za záchranu ohrozených druhov živočíchov a rastlín. Ako prejav vďaky za toto úsilie po ňom dokonca pomenovali novoobjavené druhy pavúka Calponia harrisonfordi aj mravca Pheidole harrisonfordi. Harrison Ford v súčasnosti žije s herečkou Calistou Flockhartovou, ktorá sa preslávila hlavnou úlohou v seriáli Ally McBealová. Predtým bol dva razy ženatý. Najskôr 15 rokov so spolužiačkou zo školy Mary Marquardtovou, s ktorou má dvoch synov. S Melissou Mathisonovou, scenáristkou filmu E. T. mimozemšťan (1982), s ktorou sa v roku 2004 po vyše dvadsiatich rokoch manželstva rozviedol, má syna a dcéru. Foto popis| Predstaviteľ Indianu Jonesa, Hana Sola či Blade Runnera Harrison Ford stále nemá núdzu o filmové ponuky. www.pravda.sk 13.07.2007 Autor: Matúš Kvasnička Slávny samopal kalašnikov má 60 rokov - Jeho meno pozná takmer každý. Pritom nebyť studenej vojny, mohlo by sa spájať s nejakým traktorom, a nie s najrozšírenejšou automatickou zbraňou na svete. Najznámejšie dielo bývalého vojaka a talentovaného konštruktéra Michaila Kalašnikova - samopal AK-47 -dnes slávi 60. narodeniny. Presne 7. júla 1947 totiž mladý inžinier z Altaja predstavil svojim nadriadeným prototyp zbrane, ktorej neskôr vyrobili približne 70 miliónov kusov. „Keď som ju vymýšľal, mal som na zreteli len obranu vlasti pred nepriateľom,“ povedal novinárom dnes osemdesiatsedemročný Kalašnikov. Stále pracuje ako hlavný konštruktér zbrojovky v Iževsku, ktorá teraz chrlí modernejšiu verziu jeho zbrane. Podľa Kalašnikova boje s nacistami dokázali prevahu samopalov nad klasickými jednoranovými puškami. Prvé plány AK-47 vznikli v roku 1944, tri roky potom trval jej vývoj. Do výzbroje ju Červená armáda prijala v roku 1949. Ešte aj dnes ju používajú viaceré armády po celom svete. Odhaduje sa, že existuje zhruba 70 miliónov AK-47. Kalašnikov je hrdý na to, že jeho zbraň používajú aj americkí vojaci v Iraku. Vraj je spoľahlivejšia ako americké zbrane. Ruským obchodníkom so zbraňami však celosvetová sláva kalašnikova trochu prekáža. AK-47 bez licencie, len s drobnými úpravami, vyrábajú v najmenej 14 zbrojovkách na štyroch kontinentoch. Ruskí výrobcovia tak prichádzajú o veľké peniaze. Nedávno slávny konštruktér vyzval politikov, aby boli zodpovednejší v obchodovaní so zbraňami. „Spím pokojne, nie som to ja, kto je vinný. Moji potomkovia však nedokázali využiť moju zbraň v prospech mieru a blahobytu,“ vyhlásil Kalašnikov. Pravda Bratislava 7.07.2007 Autor: (ČTK) Cyril a Metod, politika i mýty - K cyrilo-metodskému duchovnému dedičstvu sa horlivo hlásia politici aj cirkev, odkazuje naň aj naša ústava. Historici pripúšťajú, že okolnosti misie Cyrila a Metoda nie sú celkom známe. BRATISLAVA. Pre mnohých je Sviatok svätého Cyrila a svätého Metoda, ako sa oficiálne nazýva, len príjemný deň voľna uprostred letných prázdnin. Odkaz dvoch vierozvestcov má pritom pre mnohých silný politický, duchovný i národnostný motív. Politika a historici Z politických strán sa k sviatku tradične najvýraznejšie hlási SNS, ktorá sa považuje za priameho pokračovateľa politickej dimenzie cyrilo-metodskej tradície. Podľa nej má cyrilo-metodské dedičstvo dokonca aj „historickú pamäť o ťažkom zápase s maďarizáciou. Pre SNS je kľúčový význam mena Cyril ako „pán, čo vládne zemi“ a mena Metoda ako „priama cesta a smer“. Odkaz Cyrila a Metoda teda vidí v tom, aby Slováci nezabúdali, že oni sú podobne ako iné národy pánmi vo svojej zemi,“ napísala SNS vlani v deň výročia. Ako to teda bolo s misiou dvoch vierozvestcov, o ktorých sa učia deti už na základnej škole? Historici hovoria, že na sklonku deviateho storočia mala viac politický ako duchovný význam. Cyril a Metod pritom neboli prví kresťanskí misionári na území Slovenska, hoci všeobecne sa to tak vníma. Územie strednej a východnej Európy bolo rozdelené medzi sféry vplyvu jednotlivých biskup­stiev. Pred Cyrilom a Metodom na naše územie prichádzali íro-škótski i franskí misionári. „Vykopávky v Bojnej dokazujú to, že kresťanstvo malo v prvej tretine deviateho storočia silnejšie korene, ako sme si boli ochotní priznať,“ pripúšťa riaditeľ Ponitrianskeho múzea Anton Števko. Hlaholika Kresťanský panovník Veľkej Moravy Rastislav chcel oslabiť vplyv kňazov, ktorí preferovali latinskú liturgiu, a Franskú ríšu. Tá sa usilovala dostať Veľkú Moravu pod svoj vplyv. Náboženstvo bolo v tom čase nástrojom, ktorý dokázal podporiť existenciu štátu. Keď Rastislavovo posolstvo nenašlo odozvu u pápeža, zareagoval byzantský cisár Michal III. Na misiu vyslal Konštantína a Metoda, ktorí poznali slovanský jazyk od menšiny žijúcej v tom čase v okolí Solúna. Konštantín ešte pred odchodom na misiu vytvoril písmo, hlaholiku, a preložil state kresťanskej vierouky. Práve v tom vidí riaditeľ Ponitrianskeho múzea výnimočnosť Cyrila a Metoda. „Museli preložiť kompletnú cirkevnú literatúru do jazyka, ktorý nebol ich rodný. Nemohli to robiť len mechanicky, ale aj so znalosťou práva,“ hodnotí. Za obrovský kultúrny prínos považuje už samotný predhovor k písmu, Proglas, ktorý podľa neho nemá v iných literatúrach obdobu. „Zdá sa to len jedna básnička, ale tam je filozofia, poézia, navyše v našom praslovanskom jazyku,“ zdôrazňuje Števko. Mýtus Mýtom je aj vnímaná kontinuita ich pôsobenia na našom území. Vplyv ich misie začal upadať ešte za života Metoda. Nitriansky biskup Wiching bol vždy proti vysluhovaniu slovanskej liturgie. Metodovi žiaci boli po Metodovej smrti vyhnaní a usadili sa predovšetkým na území vtedajše Bulharskej ríše. Podľa Vladimíra Turčana z bratislavského Archeologického ústavu legenda vznikla predovšetkým nekritickým prijatím správ Metodových žiakov v období národného prebúdzania. Števko pripomína, že vplyv vierozvestcov sa nikdy celkom nestratil, hoci naši predchodcovia prešli na latinské písmo i obrad. „Kultúra v národe sa nerozplynie, aj napriek dramatickým udalostiam,“ myslí si Števko. „Nehovorili by sme o nich, keby neboli zanechali výraznú stopu.“ Oslavy pútnikov a národniarov Veriaci, národniari, matičiari i politickí extrémisti sa hlásia po roku 1989 k odkazu Cyrila a Metoda. Tak sa môže stať, že štátny sviatok môže byť hlbokým duchovným zážitkom pre účastníkov púte - vlani sa ich na cyrilo-metodskej púti na hrade v Nitre zišlo okolo 4-tisíc, ale aj zámienkou na provokácie. V roku 2005 do Komárna, kde organizovala zhromaždenie aj medzičasom zakázaná Slovenská pospolitosť, prišla aj skupina asi 40 maďarských extrémistov. Bitke krajne pravicových priaznivcov zabránila polícia, oba tábory na seba hanlivo pokrikovali, polícia zatkla troch Maďarov za hajlovanie. Spolu so SNS sa k cyrilo–metodskej tradícii hlási Matica slovenská, ktorá aktivity zvykne sústreďovať na juhu Slovenska. (r) www.sme.sk 4.07.2007 Priateľstvá prezidentov. - – Nikita Chruščov v roku 1959 ako prvý sovietsky líder navštívil USA. S americkým prezidentom Dwightom Eisenhowerom sa pokúšal zmierniť studenú vojnu. O dva roky neskôr hovoril s Johnom F. Kennedym vo Viedni. Obe veľmoci v tom čase rozdeľovala karibská kríza. – Leonid Brežnev odštartoval v 70. rokoch s Richardom Nixonom, Geraldom Fordom a Jimmym Carterom sériu vzájomných oficiálnych návštev. Podpisom dohôd SALT 1 a SALT 2 o obmedzení strategických zbraní a zmluvy o odvrátení jadrovej vojny urobili ďalší krôčik k ukončeniu studenej vojny. – Michail Gorbačov a Ronald Reagan v druhej polovici 80. rokov výrazne prispeli k zblíženiu medzi Ruskom a USA. Obaja sa navzájom rešpektovali. Gorbačov zastupoval pred tromi rokmi Rusko na Reaganovom pohrebe a označil ho za „veľkého prezidenta“. – Boris Jeľcin v 90. rokoch považoval za svojich priateľov Georgea Busha st. a Billa Clintona. Osobitne dobrý vzťah mal Jeľcin s Clintonom. Móric Alster VI. - Spolok sv. Vojtecha: účasť na založení a na jeho činnosti - 18.06.2007 00:44 14. septembra 1870 dávno túžený slovensko-katolický Spo­lok sv. Vojtecha vydržiaval v Trnave svoje prvé valné zhro­maždenie. Spolok sv. Vojtecha, realizovaný zásluhou Dr. Andreja Ra­dlinského v Trnave v roku 1869-1870, mal kultúrno-nábožen­ské a slovensko-národné poslanie. Teda Móric Alster nemohol v ňom chýbať. Čo viac, bol jedným z jeho zakladateľov a neskoršie jeho prvým podpredsedom. Svoju účasť na čin­nosti Spolku ako aj iné udalosti zaznamenával Alster v račianskej kronike. Zapisoval ich na viacerých miestach, podľa toho, kedy sa príslušné udalosti stali. Z úspechov spolku mal ra­dosť. Ale keď sa mu krivdilo, spravodlivo sa rozhorčoval. Najlepšie nás o tom poučujú autentické záznamy. O prvom valnom zhromaždení Spolku Alster poznamenal: 14. septembra 1870 dávno túžený slovensko-katolický Spo­lok sv. Vojtecha vydržiaval v Trnave svoje prvé valné zhro­maždenie. Na tomto zakladajúcom zhromaždení Alstera zvolili za člena výboru. Prvý predseda Spolku Henrich Szaj­bely bol Alsterovým ujcom. Je nepochybné, že Alster sledo­val všetky prípravy na založenie Spolku, lebo túžil po ňom. Preto ho vyvolili do výboru. Druhé valné zhromaždenie bolo v roku 1871 v Nitre. Je známe, že malo veľmi rušný priebeh. Alster o tom v kronike napísal: Roku 1871-ho 27-ho septembra sa malo v Nitre držať II. valné zhromaždenie Spolku sv. Vojtecha. Aj sa tam skutočne zišlo 150 kňazov a voľaktorých svetských. Ale stoličná a mest­ská úradná lumpač vystrojila vzbúrenie proti Spolku, ktorý, zhromáždený na predporady u kapitulníka Néčeyho, bol od najatej zgerby napadnutý, mačinou a hádzaním kamenia a atramentových fl'ašiek do okien pozdravený. Na druhý deň po raňajších službách božích sa oná zgerba vtisnula do seme­nišťa, kde sa mala vybavovať porada, ale následkom kriku a lomu sedenie bolo od predsedníka vyzdvihnuté. Vodcom tejto zgerby a podujatého napadnutia vzdelanosti slovenskej bol slopanice, necudnosti a všetkej podlosti schopný honvéd knieža Odeskalky. Sám som sa s núdzou popoludní s Dr. Malým, ostrihomským kapitulníkom Jurigom, farárom Já­nom Blahom a inými von z mesta dostal. Táto ohavnosť maďarského meštianstva nitrianskeho sa nájde v novinách ako politických, tak náboženských od roku 1871. Všeobecne sa toto pokračovanie zatracovalo, ale našli sa predsa i dajedny maďarské a maďarónske živly, čo tento vražedlnícky skutok jakožto vlastenectvo a vel'ké víťazstvo do neba vychval'ovali. K roku 1878 Alster zaznačil zmenu v správe Spolku. Po odchode Juraja Slottu za administrátora do farnosti do Vode­rád bol 7. novembra 1878 na mimoriadnom výborovom zasadnutí za dočasného správcu Spolku menovaný Pavol Novák. O valnom zhromaždení spolku 15. apríla 1885 Alster napísal, že Pavol Novák sa zriekol ďalšej správy Spolku. Na jeho miesto bol zvolený dolnokrupánsky farár Andrej Kubina, za účtovníka trnavský regenschori Oto Matzenauer a za prvého pod­predsedu Móric Alster. Dokumentárna je Alstrova správa aj o tom, že bývalý mo­čenocký farár Jozef Ščasný, t. č. na odpočinku v Prešporku, daroval Spolku 10.000 zlatých na vydanie slovenského Písma a že každej slovenskej farnosti sa má poslať jeden výtlačok zadarmo. Alsterovu účasť na činnosti Spolku sv. Vojtecha badať i v samej Rači. Hneď prvý rok účinnosti Spolku, t. j. roku 1870, získal preň členov vo svojej farnosti. Postupne ich zí­skal 52 www.racan.blog.pravda.sk Zomrel slávny módny návrhár Gianfranco Ferré - 18.06.2007 RÍM - Slávny taliansky módny návrhár Gianfranco Ferré, ktorého v piatok hospitalizovali v Miláne, včera zomrel. Príčinou smrti boli následky rozsiahleho krvácania do mozgu. Šesťdesiatdvaročného návrhára previezli do milánskej nemocnice San Raffaele pred dvoma dňami kvôli vážnej mozgovej príhode. Napriek intenzívnej starostlivosti sa jeho zdravotný stav v noci na sobotu zhoršil a lékari ho označili za "dramatický". V rovnakej nemocnici Ferrého v minulosti liečili na cukrovku. Okuliarnatý návrhár s mohutnou bradou a postavou v uplynulých rokoch utrpel dve podobné mozgové príhody, vždy sa však dokázal zotaviť, pričom nedbal na rady svojich lekárov. Napriek cukrovke sa nedokázal vzdať sladkostí. Ferré, sa narodil 15. augusta 1944 a pôvodne sa chcel venovať architektúre. Do sveta veľkej módy vstúpil v 70. rokoch minulého storočia ako návrhár módnych doplnkov a šperkov. Vlastný módny salón otvoril v roku 1974, svoju prvú kolekciu určenú ženám predstavil v roku 1978 a odevy pre mužov ešte o štyri roky neskôr. V rokoch 1989 až 1997 vykonával funkciu umeleckého riaditeľa slávneho módneho domu Christian Dior. Gianfranco Ferré mal medzi módnymi tvorcami rozpoznateľný rukopis. Už od roku 1974 oslovoval z Milána dámskymi a neskôr i pánskymi kolekciami vybranú klientelu v zahraničí. Najmä jeho pánske kolekcie patrili vždy k svetovej špičke. Foto: ČTK www.bleskovky.sk Monteverdi stál pri kolíske opery. - Narodil sa v šťastnom období, keď bolo Taliansko hlavným hudobným centrom v Európe. Výrazne k jeho predĺženiu pomohol aj on sám - množstvom skladieb a štýlových inovácií. Podobne ako neskôr Bach, aj on dokázal vyťažiť maximum z už existujúcej hudby, rovnako tak aj jeho diela boli naplno docenené až o niekoľko generácií. Claudio Zuan Antonio Monteverdi mal šťastie aj v tom, že 15. mája 1567 prišiel na svet v rodine zámožného lekára. Čakalo ho tak nerušené detstvo s dobrou výchovou. Keď sa u neho prejavil hudobný talent, mohol ho okamžite rozvíjať. Začiatky v Mantove Kým najzaujímavejšia dobová hudba vznikala v Benátkach a vo Florencii, talentovaný mladík opustil rodné mesto Cremona a dal sa do služieb vojvodu Vincenza I. v Mantove. Bolo to však šťastné rozhodnutie: zo speváka a violistu sa stal kapelníkom veľkého orchestra s vynikajúcimi sólistami. Vo vojvodovom sprievode absolvoval aj niekoľko ťažení po Európe, kde mohol spoznávať miestnu hudbu (najviac mu dal pobyt vo Flámsku), a keď od neho dostal za manželku jeho obľúbenú speváčku, nečudo, že na dvore v Mantove vydržal 22 rokov. Práve tam do dokonalosti rozvinul umenie jasných melódií, zrozumiteľných textov a zdržanlivých nástrojových sprievodných partov v madrigaloch, ktorých zložil za celý život vyše dvesto. Tvrdil, že „slovo je dôležitejšie ako harmónia“, a preto v nich voľne používal nezvyklé akordické postupy. Svoje skúsenosti s vokálno-inštrumentálnou tvorbou naplno využil v novorodiacom sa žánri - opere. V roku 1607 zložil Orfea, jedno z prvých operných diel vôbec a zároveň celkom iste prvú hudobnú drámu. Radosť z úspešného prijatia Orfea mu pokazila smrť milovanej manželky. Na jej pamiatku sa už druhýkrát neoženil a neskôr sa dokonca rozhodol nechať vysvätiť za kňaza. Stratené rodinné šťastie vyvážil prácou, už o rok neskôr dokončil druhú operu Ariadna. Dochovala sa z nej, žiaľ, iba jedna časť, no je to slávne a dodnes napodobňované Lamento - Ariadnin nárek. Vrchol v Benátkach Keď v roku 1612 vojvoda Vincenzo zomrel, jeho nástupca prepustil veľkú časť dvora vrátane Monteverdiho. Ten už však bol dosť známym hudobníkom, ktorý si nemusel robiť starosti o ďalšiu kariéru. Dostal ponuku na veľmi lukratívne a významné miesto kapelníka Dómu sv. Marka v Benátkach. Hoci v Mantove sa napríklad zrodili jeho monumentálne Mariánske nešpory, väčšina odborníkov sa zhoduje, že skladateľský vrchol dosiahol Monteverdi práve v Benátkach. Tu stvoril prelomovú ôsmu knihu madrigalov a operu Korunovácia Popey, ktorá je považovaná za jedno z vrcholných diel celej opernej tvorby 17. storočia. Madrigaly vojnové a milostné, ako sám nazval svoju ôsmu zbierku z roku 1638, obsahujú aj Zápas Tancreda a Clorindy, ktorý patrí medzi najväčšie nadčasové klenoty klasickej hudby. Obsahuje niekoľko revolučných noviniek - skladateľ napríklad predpisuje v partitúre spevákom pohyb po javisku a dramatický príbeh podfarbuje novátorskými zvukovými efektmi. „Dej je z dnešného pohľadu trocha bizarný: Kresťanský rytier Tancred zápasí s pohanskou bojovníčkou Clorindou, premôže ju a smrteľne zraní. Clorinda prijíma jeho vieru, dá sa pokrstiť a umierajúc spieva Nebo sa otvára, čo je podľa všetkého prvá operná scéna umierania, aká kedy bola skomponovaná. Pre poslucháčov, ktorí ešte nemohli poznať Freuda ani feministickú interpretáciu kultúry, však zjavne šlo o realistickú scénu, pretože dobové správy referujú o slzách, ktoré pri tomto dojemnom vyvrcholení prelievali,“ uvádza historik Leo Schrade v monografii o Monteverdim. Po skladateľovej smrti v roku 1643 jeho tvorbu dlho odsúvali diela nových generácií jeho kolegov. Zo zabudnutia ju vytiahol až v prvej polovici 20. storočia taliansky muzikológ Malipieri. Postupne vydal súborné dielo Monteverdiho a definitívne ho tak priradil medzi najväčších klasikov. Oliver Rehák [16. 5. 2007] www.sme.sk Prehľad výrokov ruského exprezidenta Borisa Jeľcina - 23. apríla 2007 16:03 Kremel oznámil, že bývalý ruský prezident Boris Jeľcin zomrel vo veku 76 rokov. Jeho biologický a politický život bol plný predčasne vyplnených úmrtných listov. Jeľcin napokon zomrel tak, ako prišiel k moci i ako sa jej vzdal: Nečakane. Pohreb ruského exprezidenta bude v stredu, na ten istý deň vyhlásil Vladimir Putin v krajine štátny smútok. "O komunizme nehovorme. Komunizmus bola len myšlienka, len vzdušný zámok." (v roku 1989 pri návšteve USA) "Štrajky sa už začali v Leningrade a šli do nich niektoré továrne na Urale. Kdekoľvek si vypočujú moju výzvu na štrajk, ľudia ju podporia." (19. augusta 1991 po tom, čo vyliezol na tank pred parlamentom a vyzýval svojich priaznivcov, aby vytrvali v odpore proti konzervatívnym silám, ktoré zorganizovali puč proti sovietskému prezidentovi Michajlovi Gorbačovovi) "Život nám s istou brutalitou ukázal, že Rusko sa nemôže cítiť bezpečné, keď sa nebude samo strážiť." (22. augusta 1991 v príhovore pred svojimi nadšenými priaznivcami po zmarení puču) "Vojna bola možno jednou z mojich chýb." (K vojne v Čečensku v roku 1994, ktorú rozpútal) "Jednoducho sa to stalo, čo s tým narobím?" (30. septembra 1994 pri vysvetľovaní, prečo zaspal schôdzku s írskym premiérom Albertom Reynoldsom počas technického medzipristátia v Írsku) "Človek musí planúť ako veľký jasný plameň a horieť najjasnejšie, ako sa len dá. Na konci vyhorí. Je to však lepšie ako malý nízky plameň." (V roku 1990 v rozhovore s reportérom britského denníka The Times). "Uviazli sme v polovici cesty. Starý breh je za nami, tápame v prúde problémov, ktorý nás unáša a ktorý je príčinou toho, prečo nemôžeme doplávať k novému brehu." (V roku 1997 pri správe o stave krajiny, keď hovoril o bolestnom prechode od plánovania ku kapitalizmu) "Životná úroveň väčšiny ruských občanov, ktorá je už aj tak nízka, naďalej klesá." (pri tej iste príležitosti) "Pri hodnotení rusko-amerického partnerstva niekedy prevládajú emócie. To však nieje prístup, ktorý my s Billom zastávame." (v marci 1997 na tlačovej konferencii s americkým prezidentom Billom Clintonom). "Rozšírenie NATO na východ je vážnou chybou. Aby sme minimalizovali negatívne dôsledky na Rusko, rozhodli sme sa podpísať dohodu s NATO." (ohľadom rozšírenia Severoatlantickej aliancie pri spomínanej tlačovej konferencii) Zdroj: ČTK 24.04.2007 Zomrel najbohatší ázijský miláčik - HONG - KONG Hongkong bude pravdepodobne opäť sledovať veľkú bitku o peniaze. Zomrela tam Nina Wangová, najbohatšia žena Ázie. Nezanechala však za sebou len otázku, kto si rozdelí jej majetok, ktorý sa odhaduje na 4,2 miliardy dolárov. Wangová mala 69 rokov a vlastnila najväčšiu hongkonskú súkromnú developerskú spoločnosť Chinachem Group. Osobný asistent Wangovej jej úmrtie potvrdil, neuviedol však príčinu. Podľa médií však mala miliardárka rakovinu vaječníkov, ktorá jej rozšírila do ďalších orgánov. Podľa magazínu Forbes bola Wangová 35. najbohatšou osobou v Ázii. Nemala žiadne deti a nie je isté, či zanechala závet. Vie sa, že má minimálne jedného brata. Otázku, kto zdedí jej majetok, si však všetci kladú najmä pre spôsob, akým k nemu prišla. Jej muža Teddyho Wanga v roku 1999 uniesli. Bolo to už druhý raz, prvýkrát sa mu to stalo v roku 1983, Wangová vtedy za jeho slobodu zaplatila 11 miliónov dolárov. O sedem rokov neskôr však výkupné nepomohlo a Wang sa už domov nevrátil. V roku 1999 ho úradne vyhlásili za mŕtveho. O jeho majetok sa začali súdiť manželka a jeho otec. V prospech Wangovej hovoril rukou písaný závet, ktorý však vznikol v marci 1990, teda len mesiac pred únosom. Wangov otec ho však napadol, svoju nevestu obvinil, že ho sfalšovala a aj z toho, že má milenca. Boj najprominentnejších právnikov trval šesť rokov. Súdy najprv pridelili majetok otcovi, no konečný rozsudok Najvyššieho odvolacieho súdu znel v prospech Niny Wangovej. Prípad bol uzavretý, no teórie o tom, čo sa v skutočnosti stalo s Teddym Wangom, sa objavujú stále. Napriek kontroverziám okolo svojej osoby bola miliardárka v Hongkongu veľmi populárna. Volali ju aj malý miláčik, pretože rada nosila dva vrkoče a obliekala sa do tradičných čínskych šiat. Na jej počesť vznikla dokonca aj bábka, ktorá sa, samozrejme, volala Nina. Najbohatšia žena Ázie zomrela vo veku 69 rokov. Autor: (REUTERS, am) 7.04.2007 Michal Kováč: Z Mečiara som bol nadšený. - Narodil sa 5. augusta 1930. Vyštudoval Vysokú školu ekonomickú. V bankovníctve pôsobil od roku l956 do decembra l989. V rokoch l965 - l966 prednášal v bankovej škole na Kube a v rokoch l967 - 1969 bol námestníkom Živnostenskej banky v Londýne. V roku 1970 ho vylúčili z KSČ. Po revolúcii sa stal ministrom financií, predsedom Federálneho zhromaždenia ČSFR, v rokoch 1993-1998 bol prezidentom SR. Rozdelenie Československa bez referenda bolo správne, Mečiar mi na začiatku imponoval, povedal v rozhovore pre SME.sk bývalý prezident MICHAL KOVÁČ. Za socializmu ste mali byť údajne guvernérom Národnej banky. To bol rok 1969, bol som na kandidátke. Unitárny štát sa v tom čase premenil na federatívny a s tým sa spájali návrhy na personálne obsadzovanie rôznych funkcií. Taká príprava nových kádrov. Prečo ste sa ním nestali? 26. septembra som sa vracal z Londýna, kde som robil námestníka riaditeľa Živnostenskej banky s tým, že od 1. októbra nastupujem do funkcie guvernéra. Bol vyhliadnutý aj byt, pripravené ostatné náležitosti. Medzitým však zasadal Ústredný výbor KSČ a každé takéto zasadnutie po vstupe vojsk Varšavskej zmluvy obnášalo aj vyraďovanie reformných komunistov a ich nahrádzanie vernými. Keď som prišiel, už som vedel, že je problém - nebol som schválený, miesto mňa vybrali Rudolfa Rohlíčka. Ostal som v pozícii námestníka oblastného riaditeľa banky a pri previerkach som bol vylúčený zo strany, odvolaný z funkcie námestníka a zaradený na pobočku, kde som bol až do chvíle, kedy som sa po revolúcii stal ministrom financií. Päťdesiate roky boli „obohacované" politickými procesmi, vraždením a väznením nepohodlných. Ako ste to vnímali? Veľmi zle, lebo som vítal také udalosti, ktoré boli predzvesťou nejakého uvoľnenia. Napríklad keď zomreli Stalin, Gottwald... vždy sa s takým niečím spájal aj priestor pre reformy hospodárskeho systému. Kedy ste vstúpili do KSČ? V štvrtom ročníku Obchodnej akadémie, teda v roku 1948. To už bolo po Víťaznom februári. Zdal sa vám vtedy socializmus ako dobrá myšlienka? Bolo to rozporné - nepodceňoval som to, čo sa za Slovenského štátu hovorilo o Rusku - že je tam boľševizmus, chýba tam sloboda, že mnoho ľudí zahynulo aj bez svetovej vojny. Bol som teda nasiaknutý tým, že to, čo bolo v Sovietskom zväze, je zlé. Ani v duchu ma však nemohlo napadnúť, že u nás nebude po vojne opäť pokračovať demokratický systém. V Československu totiž dovtedy bol. Do strany ste však vstúpili. Čo bolo primárnou motiváciou? Dve veci - jednak som si bol vedomý, že v programe komunistickej strany je mnoho myšlienok, ktoré sa zhodujú s kresťanskými zásadami a... Prosím? Áno. Sociálna spravodlivosť, práca pre všetkých, nevyzdvihovanie bohatých, pomoc chudobným a tak ďalej. Tou druhou vecou bolo čo? To, že ak chcem mať vplyv na udalosti, je treba byť v strane. A komunistická strana mala perspektívu. Mal som ako keby skrytú predtuchu, že niečo v politike možno ovplyvňovať iba vtedy, ake som začlenený do nejakej strany. Ľutovali ste niekedy, že ste tam vstúpili? Samozrejme, že áno. Ale nikdy nenastala taká situácia, aby človek mohol opustiť stranu bez následkov na pracovnom zaradení, na plate a samozrejme - bez následkov na perspektívu. Človek navyše uvažoval, kde má väčšiu šancu ovplyvňovať situáciu - keď je mimo strany, alebo v nej, po boku reformných síl. O ŠTB Za socializmu ste sa dostali pracovne na Kubu i do Londýna. Von chodili najmä preverené osoby. Boli ste v kontakte s ŠTB? Nie, neprichádzal som s ňou do styku. Až po návrate z Londýna, keď ma vylúčili zo strany. Znamená to, že do zahraničia mohli ísť pracovať aj osoby, ktoré ŠTB nikdy nekontaktovala? Poznám mnoho ľudí, ktorí sa dostali von, aj mnohých, ktorých ŠTB získavala, ale ja som medzi nich nepatril. Neviem, čím to je, ale domnievam sa, že si vyberali takých, o ktorých predpokladali, že by mohli mať dôvod poslúžiť, pretože mali nejaké maslo na hlave. Že mali buď niekoho v rodine, kto ostal vonku, alebo bol vyhlásený za triedneho nepriateľa alebo buržoázneho nacionalistu... Keď som prišiel pracovať do banky, kolega, ktorý ma zaúčal, sa mi priznal, že spolupracuje s ŠTB a je z toho nešťastný. Poradil som mu, aby to ukončil a on to spravil. Aj sa obával následkov, ale žiadne neboli. Prečo vás ŠTB kontaktovala po návrate z Londýna? Nahovárali ma na spolupráciu, chceli mať informácie o niektorých ľuďoch, s ktorými som mal pomerne úzke kontakty. Samozrejme som to odmietol a oni mi len avizovali, že ma budú každý rok predvolávať. Tak aj robili. Keď vydal nejaký materiál Milan Šimečka, tak ma predvolali, či som to mal v ruke, čítal to a podobne. A mali ste? Bol by som rád, keby som mal, mne sa to však do rúk nedostalo, takže som nemusel klamať. Keď sa mal napríklad oslavovať prvý máj a boli obavy, aby sa nepremenil na niečo protestné, tak sa pýtali, kde budem, čo budem robiť a dobromyseľne upozorňovali, aby som sa do niečoho nezaplietol. Proste strážili ľudí, u ktorých bol predpoklad, že by sa mohli znovu pridať k reformným silám. Ako ste sa dostali prednášať bankovníctvo na Kubu? Kubánci sem prišli na približne polročné školenie. Boli najmä Prahe, ale asi týždeň strávili aj na Slovensku, ja som ich mal na starosti. Staral som sa im o program a keď tu skončili, povedali, že budú mať požiadavku, aby Československo vyslalo skupinu ľudí, ktorá by organizovala školenia bankových pracovníkov priamo na Kube. Celkom logicky vybrali aj mňa, lebo ma poznali. Bol to lukratívny džob? Bol. Každý džob v zahraničí bol v tom čase lukratívnejší, ako akékoľvek miesto doma. Našetril som si tam na Renaulta. Na vysoký post v Živnostenskej banke v Londýne vás dostal kto? Generálnym riaditeľom banky bol istý pán Kováčik, ktorý pochádzal z Čierneho Balogu. Chodieval som na porady do Prahy, kde som sa s ním zoznámil, on si obľúbil mňa, ja jeho. Do Londýna sa každé štyri roky vysielali riaditeľ, zástupca riaditeľa a ďalší dvaja pracovníci, a do toho času nikto v Živnostenskej banke zo Slovenska nebol. Navrhol mi to sám od seba. Samozrejme, že som to uvítal. O vstupe do politiky Kde ste boli v čase revolúcie? Celá rodina sme boli v Mníchove. To vás ako vylúčeného straníka pustili? Prvýkrát sme dostali vycestovaciu doložku. Predtým sme o ňu každý rok žiadali, ale dostávali sme odpoveď, že naša cesta nie je v súlade so štátnymi záujmami. Požiadali sme však aj v roku 1989, pretože si chlapci chceli kúpiť nejaký počítač, magnetofóny, proste to, čo bolo vtedy moderné. Chlapci na mňa naliehali a na podivenie sme súhlas na vycestovanie dostali. Keď sme sa dozvedeli, čo sa doma deje, skrátili sme pobyt a vrátili sa. Vedeli sme, že večer bude na námestí demonštrácia, kde sa štrngalo kľúčami, tak som vzal oboch synov a boli sme v tom kotli. Ako ste sa dostali do politiky? S kolegami sme založili pobočku Verejnosti proti násiliu v banke a žiadali centrálu VPN, aby nám posielala zástupcov, ktorí by nás zorientovali. Vyvrcholilo to tým, že bolo treba vyzvať vtedajších šéfov banky, s ktorými som sa dobre poznal, na odstúpenie. Nemal som povahu na kádrovanie, ale hovoril som si - kto to má urobiť? Veď niekto to spraviť musí. Nešlo predsa o stínanie hláv za každú cenu. Donútili sme odstúpiť generálneho riaditeľa Alberta Košťála. Stali ste sa ministrom financií, čiže vás niekto musel kontaktovať. V jeden deň okolo piatej poobede mi v práci zazvonil telefón a volá mi podpredseda vlády Murín, že so mnou chce hovoriť vtedajší predseda vlády Hrivnák. Tak som šiel na Úrad vlády. Poznal ma z jedného alebo dvoch plesov. Hovoril mi, o čo ide, že zostavuje vládu, že VPN má požiadavky, aby vo vláde boli komunisti menšinou. Mne ponúkol funkciu ministra obchodu. Hovorím mu, že prečo obchod, keď som finančník. A on, že na financie navrhuje nejakého architekta. Tak som mu to vytkol, že to nemá logiku. Do rána som si to mal premyslieť. Bál som sa, či to nie je nejaká habaďúra, nechcel som sa do niečoho zapliesť. Napadlo mi, že sa poradím v centrále VPN. Po ceste som stretol Mira Kusého, ktorý šiel práve odtiaľ a ten mi povedal, že to mám vziať. A súhlasila aj VPN. Domov mi potom volal jeden kamarát, ktorý sa pýtal, či ma volali z Úradu vlády. Ja, že odkiaľ to vie? Bol to človek od Dubčeka, takže si myslím, že návrh šiel z tejto strany, alebo sa s ním VPN aspoň radilo. Kedy ste sa prvýkrát stretli s Mečiarom? Až v januári 1990, keď bol dodatočne schválený ako minister vnútra, pretože vláda v decembri vznikla bez neho. Ako na vás pôsobil? Veľmi dobre. Bol až prekvapivo znalý situácie, vzbudil nielen vo mne, ale aj v celom ministerskom kolektíve istú dôveru. Vedel, čo treba robiť. Čiže vám imponoval? Áno, áno, áno. Nielen mne, ale všetkým. Mali sme dobré vzťahy. Ďalšiu vládu už nezostavoval Čič, ale Mečiar. Áno, navrhli mu to, on to prijal. My sme boli nadšení, ja teda určite, lebo už na pozícii ministra vnútra sa prejavil ako schopný. Mal som istotu, že je to človek, ktorý vie čo chce. To, čo chce, sme však vtedy ešte nevedeli, to sme sa dozvedali až postupne. Prejavoval už vtedy autoritatívne sklony, alebo dokázal prijať aj cudzí názor? Nebol autoritatívny, ale keď niekde vystúpil, bolo vidieť, že to má hlavu aj pätu. Že to nie je tliachanie do vetra. V tom čase ešte neklamal? Nie. To sa ukázalo až neskôr, keď bol predsedom vlády a nie všetky veci sa dali v diskusii priamočiaro presadiť. Ja som sa napríklad ako člen vlády a koordinačného centra VPN dozvedel až z televízie, že rokuje s Čechmi o štátoprávnom usporiadaní. Že zvolal do Trenčianskych Teplíc predstaviteľov federálnej a českej vlády, ktorým tvrdil, že je poverený na rokovanie vládou SR. Takéto poverenie mu pritom naša vláda nikdy nedala. O rozdelení štátu Mečiar pôvodne nebol za rozdelenie spoločného štátu. Čo stálo za zmenou jeho názoru? Aj my ostatní z HZDS. Ja som bol tiež za. Bolo správne rozdeliť štát bez toho, aby ste sa spýtali na názor ľudí v referende? Áno. A stále sa čudujem niektorým ľuďom, že sa pýtajú, či to bolo správne. Nepýtam sa na to, či bolo správne samotné rozdelenie, ale to, či bolo správne rozdeliť štát bez toho, aby ste sa spýtali občanov. A čo by vyriešilo referendum? V Čechách by povedali, že rozdelenie nechcú a na Slovensku by polovia povedala... Aj tu by ľudia povedali zrejme nie. No a potom čo? Čo potom? Vám sa nezdá dôležitá vôľa občanov? Vôľa občanov je svätá? Bola ich vôľa svätá pri vzniku Československej republiky? Bolo nejaké referendum? Požiadavky národa vždy vychádzajú z inteligencie, nie od radového občana. Ten je rozdielnou mierou pripravený alebo nepripravený niečo podporiť. Ale inteligencia musela a mala pochopiť, že každý národ má právo na sebaurčenie a majú na to právo aj Slováci. Slováci takú vôľu podľa priekumov nemali. A kto vie, či nemali? Nevie, lebo ste nespravili referendum. No dobre, ale žiadna ústava nám to nepredpisovala. Bolo treba, aby to schválilo trojpätinovou väčšinou Federálne zhromaždenie. To sa stalo. Bolo to ústavné, demokratické a prijaté medzinárodnou verejnosťou. Takže len ten, čo mal názor, že si Slováci nie sú schopní vládnuť, mohol mať otázky ako vy. Podľa tejto teórie by nemali byť v referende riešené ani veci ako vstup do EÚ. Vlastne nič, ak zákon umožňuje čokoľvek schváliť poslancami. Veď to tak aj je - niektoré krajiny v tejto otázke majú referendum, niektoré nie. Dôležité je, aby to bolo podľa ústavy. Ako sa stal prezidentom Kto vás navrhol za prezidenta? Mečiar sa s úvahami, kto bude prezidentom, pravdepodobne neponáhľal. Keď už bol aktuálny čas, vyvolal som s ním rozhovor, že to nemá význam odkladať, musíme to riešiť. Povedal som mu: „Ja navrhujem, aby si bol prezidentom ty. Ty si to najviac zaslúžiš." Odpovedal, že ním nechce byť. Tak som mu povedal, že treba vybrať kandidátov. A on, že ich už má. Spomenul štyri alebo päť mien, mňa spomenul ako posledného. Potom som sa dozvedel, že sú dvaja kandidáti - Roman Kováč a ja. Ja som mal zo štyroch okresov viac hlasov ako Roman a všetkým bolo jasné, že budem prvým kandidátom. Mali sme stretnutie Republikovej rady, kde sa hlasovalo, Mečiar sedel vedľa mňa. Keď prišla táto téma, Mečiar tak, aby som videl, napísal moje meno. Keď sa však sčítali hlasy všetkých, Roman Kováč mal myslím o štyri hlasy viac. Neštvalo vás to? Samozrejme, že ma to vnútorne škrelo, lebo on bol v HZDS niekoľko mesiacov a ja som HZDS zakladal. Ale voľby sú voľby, zmieril som sa s tým. Lenže Romana Kováča za prezidenta nezvolili. Áno. Nikto nemohol povedať, že nepôjdem do druhých volieb ja, pretože bolo odsúhlasené, že neúspešný kandidát sa už uchádzať o funkciu nebude. Iné strany si tiež netrúfali nikoho postaviť, do prvej voľby dali totiž to najlepšie, čo mali. Zvolili ma a tak som sa stal prezidentom. O rozchode s Mečiarom Ďalšie obdobie poznačil spor medzi vami a HZDS. Na akom pozadí vznikal? Prvé také momenty nevznikli, až keď som bol prezidentom. Už predtým sme postrehli, že Mečiar s podpredsedami Kňažkom, Húskom a mnou spolupracuje nie veľmi ochotne. Skôr sa radil s Lexom a Nagyovou. Nemali sme v rukách nič konkrétne, ale tento stav sa nám zdal neprirodzený. Keďže sa zdalo, že mám k Mečiarovi najbližšie, tak ma Kňažko a Filkus požiadali, aby som niekam Vlada cez Veľkonočné sviatky pozval. Cieľom bolo upevnenie vzťahov. Predpokladal som, že to Mečiar uvíta, ale on len nervózne odvrkol „dajte mi pokoj, všetkého mám dosť". Vtedy niekedy napísal ten svoj abdikačný list, ktorý neskôr stiahol? Áno. Zaslal ho mne. V tom liste sa vzdával kandidátky aj funkcie predsedu. Práve v tom čase nastúpila nová tajomníčka Keltošová. Hneď v prvý deň prišla za mnou a povedala, že hovorila s Mečiarom a či som ochotný vrátiť ten list, že sa unáhlil a už si to rozmyslel. Vrátili sme ho, ale vzťahy ostali naštrbené. Mali sme požiadavku, aby sa na najbližšom grémiu odvolali niektorí ľudia z vedenia HZDS - Lexa a Nagyová. Nedosiahli sme nič, iba prísľub, že ich odstaví po voľbách. Nenavrhol vás Mečiar za prezidenta preto, aby sa vás zbavil? Nie, tak by som to nevidel. Bol som v tých jeho návrhoch posledný. Hovoríte, že ste mali naštrbené vzťahy. Tie vzťahy sme tak vnímali my, on to možno chápal inak. Pravdou je, že sa s nami nerád radil. Vystupoval už autoritatívne a nedržal slovo. Do toho prišli jeho neúprimné postoje k NATO, keď hovoril, že síce áno, ale reálne kroky nevzbudzovali dôveru. Vytočili ste ho kritickou správou o stave spoločnosti, ktorú ste predniesli v parlamente v roku 1994. Tomu predchádzali isté momenty. Jeden sa týkal odvolania Kňažka z postu ministra zahraničných vecí. Čím ho Kňažko naštval? Mal iné názory na to, ako robiť personálnu politiku, kto sa má čoho zúčastňovať a podobne. Mečiar mu zakázal prijímať istých ľudí, bol totálne proti nemu. Ďalšou vecou bolo, že som mal dôležitý rozhovor s Mečiarom v čase, keď neboli úspešné rokovania so SNS o rozšírení koaličnej vlády. Mečiar s nimi neúspešne rokoval a obvinil ich, že sú korupčníci, že za jedného poslanca pýtajú milión korún. Videl som, že sa situácia komplikuje, tak som ho zavolal a spýtal sa, čo chce robiť ďalej. A on mi povedal, že „vy ste zabudli, že bez mňa by ste boli nuly. Zabúdate, že keď nebudem ja, nebude ani Slovensko". To stotožňoval seba so Slovenskom? Áno. A pokračoval: „Zabúdate, že keď nebudem ja, nepríde ani koruna zahraničného kapitálu". Zhrozil som sa, lebo som videl, že seba chápe ako jediného človeka, ktorého Slovensko potrebuje, aby bolo privedené do raja. So SNS sa však nakoniec dohodol. Áno, vymenilo sa vedenie - vtedajší predseda Černák odišiel a prišiel Prokeš, ktorý sa s ním dohodol. Ja som mal tú vládu schváliť. Bola porada a po skončení za mnou dobehol Roman Zelenay a hovorí mi: „Michal, predseda chce s tebou hovoriť medzi štyrmi očami". A ja, že dobre. Prišiel za mnou do kancelárie a povedal mi, že do vlády navrhuje za ministra privatizácie Ivana Lexu. S tým som nesúhlasil, lebo už v minulosti som ho odmietol ako riaditeľa SIS. Mečiar mi hovorí: „Michal, však pochop - HZDS už nemá ani korunu, potrebujem, aby mi niekto nakradol peniaze. A kto iný mi to môže urobiť ako Lexa? Keď mi to urobí, potom ho kopnem do riti." Povedal som mu, že si to rozmyslím, čo on pochopil ako súhlas. Na druhý deň som povedal, že to neschvaľujem. A práve to, že mal Lexa pre neho nakradnúť peniaze, bol ďalší moment, ktorý prispel k tomu, že sme sa de facto rozišli. Prečo vám Lexa prekážal? Vycítil som, že je pravou rukou Mečiara, ktorou sa robia skryté veci a ktoré nesmú vyjsť na povrch. Slúžil na vykonávanie záležitostí, ktoré keby verejnosť poznala, Mečiarova popularita by klesala a nie stúpala. Keď nebol Mečiar občas k dispozícii aj dva týždne, kontakt na neho sme mali len cez Lexu. Toho som si zavolal, že chceme politické grémium na prerokovanie vážnych vecí a nech nám povie, kde je Mečiar schovaný. Povedal som mu, že to nie je normálna situácia a že ak bude takýmto spôsobom fungovať, skôr alebo neskôr sa pri Mečiarovi dostane do basy. On mi drzo odpovedal, správal sa arogantne, ja som sa naštval a vulgárne som mu povedal, aby sa pratal, lebo ho nakopem do riti. Iné konflikty som s ním nemal. Lexa vraj nebol nadšený, keď vás zvolili za prezidenta. Áno, keď vyhlasovali výsledok, Lexa povedal: „Teraz už je všetko v p...". O zavlečení syna do cudziny Dodnes je pre amnestie podozrivý, že sa podieľal na zavlečení vášho syna do Rakúska. Ale ostatné veci, z ktorých ho obvinili, na súde ustál. Ako to hodnotíte? Pozerám na to ako väčšina ľudí - že v našej justícii niečo nefunguje. Nepripúšťate ani teoreticky, že Lexa za tým zavlečením nebol? Nie. Predsa po nástupe Dzurindu prebiehalo úplne legitímne vyšetrovanie a tridsaťjednastránkový spis, v ktorom je priznanie siskárov, mám aj ja. Len sa to nedostalo na súd, lebo sa držali stanoviska Šafárikovho senátu na Ústavnom súde, ktorý potvrdil to, čo potrebovali Mečiar s Lexom. Že platia amnestie. Myslíte, že iniciátorom myšlienky zavlečenia bol Mečiar osobne? Neviem. Mohlo to vzniknúť všelijako. Na rokovaniach, ktoré sa viedli o tom, ako ma odstaviť a zlikvidovať, mal Mečiar naznačiť, že „keby bol ochotný niekto toho Kováča vyviezť, tak mu zaplatím helikoptéru" a podobne. Proste naznačoval. Tým, že bol medzinárodný zatykač na syna, vedeli, že ak sa dostane za hranice, musia ho zadržať. Prečo však váš syn nevycestoval do Nemecka hneď, ako sa zatykač objavil? Čakalo sa, lebo bol prísľub bavorskej prokuratúry, že vyšetrovateľ príde na Slovensko. To vedel aj Lexa, lebo vnikli do bytu môjho syna, v ktorom našli fax, kde to ten vyšetrovateľ oznamuje. Vyčíta sa vám, že amnestie neudelil len Mečiar, ale aj vy svojmu synovi a ďalším ľuďom, zamotaným v tomto prípade. Prečo? Lebo syn potreboval vycestovať do Mníchova, aby sa podrobil vyšetrovaniu v kauze Technopol. Mečiar však trval na tom, aby sa trestné stíhanie v tej veci viedlo aj na Slovensku. Pritom to bolo zbytočné, duplicitné. Prišiel za mnou Gašparovič s návrhom: „Zastav trestné stíhanie vo veci únosu tvojho syna a my proti nemu tiež nezačneme trestné stíhanie". Odmietol som to s tým, že ak sa môj syn naozaj niečoho dopustil, nech ide do basy a ja ani prstom nepohnem. Oni teda začali stíhanie a synovi odobrali pas. Keď však chcel cestovať do Nemecka, logicky ho potreboval. Obrátil sa na predsedu vlády a ministra vnútra, aby mu ho vrátili, že sa chce zúčastniť procesu v Nemecku. Oni mu ho nevydali. Intervenoval som aj ja. Nereagovali. Jediná možnosť bola, že dám pokyn na zastavenie stíhania na Slovensku a tým pádom mu budú musieť vrátiť pas. Tak sa aj stalo. Vy ste však dali amnestiu nielen jemu, ale piatim ľuďom. Všetci pas nepotrebovali. Dal som ju celej skupine, pretože som si hovoril, že prečo mám z toho vybrať iba vlastného syna? Proti všetkým bolo vedené stíhanie v Nemecku, to u nás bolo duplicitné. Gašparovič vás ešte ako predseda parlamentu označil za starého „.uja". Nad takými vecami sa viem povzniesť. Vedel som pochopiť ľudí, ktorí cítia, že sú závislí na predsedovi vlády a nemôžu slobodne vyjadrovať svoje stanoviská. Že sú poplatní a vyjadrujú sa tak, aby to bolo milé Mečiarovi. Nemohol to byť jeho naozajstný názor. Ospravedlnil sa mi, aj keď som to nežiadal. Ani som sa na neho nehneval. Ako hodnotíte svojich nasledovníkov v kresle prezidenta - Schustera s Gašparovičom? Nemôžte chcieť od bývalej hlavy štátu, aby ich hodnotil. O politickom dôchodku Čo robíte dnes? Vediem nadáciu, ktorá má za úlohu dokumentovať slovenskú demokratickú štátnosť. Chceme dať do poriadku archív, ktorý ostal po mne ako prezidentovi, urobili sme nejaké publikácie, píšem pamäte a pripravujeme Sieň slovenskej demokratickej štátnosti. Okrem toho - bývalí prezidenti ostávajú naďalej verejnými osobnosťami, takže sú pozývaní na rôzne podujatia, semináre, vernisáže, recepcie veľvyslancov a podobne. Pamäte vyjdú kedy? Budúci rok. Aké privilégiá vám ostali z čias prezidentovania? Nemyslím si, že ide o privilégiá. Mám dôchodok dvadsaťštyritisíc korún v čistom. Nevalorizoval sa odvtedy, odkedy som skončil na poste prezidenta. Mám tiež nárok na auto s vodičom a ochrankára. To je všetko. Oproti bývalým hlavám štátu v iných krajinách to naozaj nie je veľa. Predchádzajúce rozhovory si môžte prečítať tu. Na SME.sk pripravujeme: JÁN ĎUROVČÍK o tanci a šoubiznise VILIAM FISCHER o kardiochirurgii, láske a futbale Do pripravovaných rozhovorov sa môžu zapojiť aj čitatelia. Stačí, ak svoje otázky zašlete na karol.sudor@smeonline.sk. 30. 3. 2007 10:54:24 | KAROL SUDOR | FOTO - KAROL SUDOR Borgia, najväčší nemravník stredoveku - Bol synom pápeža s jednou z najhorších povestí medzi hlavami katolíckej cirkvi a politikmi vôbec. Jeho samého legendy označujú za bratovraha, traviča, nemravníka, krvismilníka so súrodencami - sestrou i bratmi, a dokonca aj s vlastným otcom. Mal naozaj búrlivý a dobrodružný život, je však veľmi pravdepodobné, že v jeho prípade legendy preháňajú. Aj keď veľmi mladý, mal životný cieľ - zjednotiť Taliansko pod zástavou svojho otca. Venoval mu svoj život a zomrel v boji, v marci roku 1507 - pred 500 rokmi. Nemal sa na koho spoľahnúť Jeho smrť bola logickým vyústením divokého života. Po smrti svojho otca Alexandra VI. sa obklopený závistníkmi a nepriateľmi vlastne sa nemal na svete na koho spoľahnúť. Dôvera nového pápeža bola vratká a nakoniec aj zradná. Hoci z pápežovho väzenia sa mu podarilo ujsť, pre svoju nerozvážnosť vkročil do cesty svojim nepriateľom a podľahol presile na bojisku. Tak sa mladý vojvoda vydal smrti. Bol stratég po otcovi Celý jeho život bol ús­pech, sláva, orgie a intrigy. Životopisci sa v hodnotení rozchádzajú podľa tábora, do ktorého patrili. Syn pápeža a Rimanky Vannozzi Cattaneiovej, ktorá svoj pomer s vtedajším kardinálom zakryla manželstvom so starcom, bol už pri narodení predurčený nato, aby sa vyžíval v bohatstve, sláve a hodovaní. Jeho otec však pre jeho výchovu urobil ešte jedno - naučil ho strategicky myslieť a strategicky konať. Pápež, hrdý na svoje deti, svojho najstaršieho syna najskôr predurčil na cirkevnú ka­riéru, ako pápež dokonca potvrdil aj legitimitu jeho pôvodu, a tak nemanželský pôvod už nebol prekážkou. Alexander VI. prekročil všetky hranice, len aby zabezpečil život svojich detí. Majetky, tituly a manželstvá im mali uľahčiť život, ale zároveň boli prispôsobené cieľu, ktorý si vytýčil. Zjednotiť rozdrobené Taliansko ako bývalú rímsku ríšu pod vedením pápeža. K tomuto cieľu mu mali pomáhať aj vlastné deti. Deti sa svojej úlohe nebránili, ale nikdy pri nej nezabudli na svoju osobnú zábavu a pohodlie. Pápežov cieľ mal prívržencov, ale samozrejme aj odporcov. Nesmierne úplatky aj vojenské akcie, to bola úloha Cesare Borgiu, ktorý sa medzitým dal na vojenskú dráhu. Pápež ho v roku 1500 vymenoval za hlavného veliteľa a gonfaloniera cirkvi. Sen o zjednotení Talianska Titul bol dobrou zásterkou aj na spoluprácu s francúzskym kráľom a zaistenie osobného postavenia. Pápežský dvor a cirkev ako taká naozaj v tom čase úplne stratili zábrany. Pápež zabezpečil ešte aj svojich vnukov. Nepriateľov odstraňoval pomocou otrávených nápojov a jedál. Aj Borgiovcom sa však jed stal osudným - otrávili ich jedom podaným na večeri u kardinála Castelessiho de Corneto. Iná verzia hovorí, že otec a syn padli za obeť malárii, ktorá práve vtedy v Ríme zúrila. Pápež v roku 1503 umrel a Cesare oslabený chorobou sa už nikdy tak nevzpružil, aby bojoval ako predtým. Otcova smrť znamenala aj koniec jeho plánov. Sen o zjednotení Talianska sa pozdával aj novému pápežovi Juliovi II., ale Cesareho už nepotreboval. Osud najväčšieho nemravníka stredoveku bol spečatený. Darina Sýkorová [14. 3. 2007] www.sme.sk Yoko Ono sa dohodla s Beatles. - Povolila zvyšným členom skupiny použiť a dokončiť nahrávku skladby jej manžela Johna Lennona. Ono je jediná vlastníčka práv na jeho sólové projekty. Skladbu s názvom Now and Then dokončia Paul McCartney a Ringo Starr. Skladbu chceli získať a použiť pred viac ako desiatimi rokmi na kompiláciu hitov The Beatles Anthology. www.pravda.sk 24.2.2007 Autor: (SITA) Andrej Gromyko, Majster nie - Hrošia koža, slonia pamäť a tuhý korienok. To boli najtypickejšie vlastnosti legendárneho ministra zahraničných vecí Sovietskeho zväzu. Do funkcie Andrej Gromyko nastúpil pred 50 rokmi. Vo vysokých funkciách vydržal od roku 1930 do roku 1989, stretol sa vtedy so všetkými povojnovými americkými prezidentmi a „slúžil“ šiestim generálnym tajomníkom Komunistickej strany Sovietskeho zväzu. Skúsená líška Slovo „slúžil“ je v úvodzovkách. Gromyko totiž častejšie svoje okolie manipuloval, využíval slabosť druhých a rád prijímal zásadné rozhodnutie s dosahom na celú planétu. Niekedy bohužiaľ pre planétu. Západní politici si pre neho vymysleli prezývku Majster nie tiež za mnohokrát uvalené veto, ktorým znemožňoval prijatia deklarácií OSN. Západ znervózňovala jeho večne zamračená, nespokojnosť vyžarujúca tvár, ale svojím spôsobom si ho vážili - hoci s prísnym výrazom, vždy bol diplomaticky zdvorilý. V roku 1981 ho londýnske The Times charakterizovali takto: „Možno je Andrej Gromyko najlepšie informovaným ministrom zahraničia na svete.“ Sám Gromyko si o sebe myslel: „Sovietsky zväz na medzinárodnom poli - to som ja.“ Bol to človek výnimočne inteligentný, s obrovskými znalosťami z oblasti medzinárodnej politiky. Napriek tomu zostal do konca života komunistickým aparátčikom. Andrej Andrejevič Gromyko patrí do knihy rekordov - strávil 28 rokov v ministerskom kresle. Klaňal sa Stalinovi a o tridsať rokov neskôr presadzoval Gorbačova: „Súdruhovia, tento muž má nielen príjemný úsmev, ale aj železné zuby,“ pokúšal sa byť zábavným inak muž skúpy na emócie a humor. Je absurdné, že práve Gromyko v marci 1985 navrhol zvoliť za šéfa strany Gorbačova. Neskoro si uvedomil, že podpora tohto reformátora bola pre neho osobne chyba. „Nie. Neľutujem,“ hovoril napriek tomu 30. septembra 1988, keď sa odoberal do dôchodku. Ale krivili sa mu pri tom ústa. Nastúpil po čistkách Jeho životopis je dramatické čítanie, odráža dramatickú epochu minulého storočia, zápas medzi veľmocami a blížiaci sa úpadok slabšej z nich. Gromyko, rodák z bieloruskej dedinky Staryje Gromyki, začínal kariéru ako diplomat - koncom tridsiatych rokov prialo tomuto pôvodom chudobnému chlapcovi na rozdiel od iných šťastie. Väčšina skúsených diplomatov bola vyvraždená či poslaná do gulagu počas stalinských represií, a tak boli voľné miesta. Už ako štyridsaťročný sa stáva v roku 1943 veľvyslancom v USA. V roku 1957 nastala pamätná éra jeho pôsobenia na čele ministerstva zahraničných vecí ZSSR. Zároveň bol členom ústredného výboru strany a koncom 70. rokov patril medzi štyroch mužov, ktorí rozhodli o vstupe sovietskeho kontingentu do Afganistanu a majú tak na svedomí milión Afgancov zabitých vo vojne. Gromyko ako minister zahraničných vecí stál vtedy dokonca na čele zvláštneho výboru pre Afganistan. Dávno predtým si však pripisoval záslužnejšie činy - jeho podpis stojí na ustanovujúcej listine OSN, hrdý môže byť aj na dátum 5. augusta 1963, keď bola podpísaná Dohoda o zákaze jadrových skúšok. Nemá zmysel vymenovávať dôležité dokumenty, pod ktorými je podpis Gromyka. Je ich príliš veľa a niektoré z nich skutočne ovplyvnili atmosféru vo svete na mnoho rokov. Niekedy pozitívne, inokedy priniesli nemálo nepríjemností a dokonca i tragédií. Za Brežneva najlepšie Sám Gromyko vrchol blaha dosiahol za vlády Brežneva. Mozog Leonida Iľjiča bol chorý a Gromyko vycítil príležitosť. Fakticky spolu s ministrom obrany ZSSR Dmitrijom Ustinovom a šéfom KGB Jurijom Andropovom riadil krajinu mnoho rokov. V jednom z posledných rozhovorov s novinárom Dmitrijom Tochonovom sa Gromyko napoly žartom, napoly vážne priznal k tomu, že mu babička v detstve nadávala do „demokratov“. Za cára to bola urážka a malý Andrjuša si ju vyslúžil, keď ozaj hneval. Možno práve toto poňatie „demokrata“ na ňom zanechalo celoživotné následky. „Štát, vlasť, to sme my. Keď to neurobíme my, tak nikto,“ zdôvodňoval kroky, ktoré hýbali dejinami. Za svoj najväčší úspech považoval Gromyko dosiahnutie dohôd o nemennosti hraníc v Európe. „Pokiaľ od toho ustúpime, do Európy zasa príde vojna,“ predpovedal. „Odísť z centra Európy by bola veľká chyba, strategická chyba, to je naša predná línia obrany, ktorú musíme upevňovať a nie opustiť, dovtedy, kým bude existovať NATO,“ hovoril krátko pred smrťou. Možno je pre neho dobre, že zomrel skôr, než sa mu zrútila nielen idea budovania obranných línií ďaleko za hranicami svojej krajiny, ale aj sen o večnej a nezničiteľnej svetovej veľmoci ZSSR. Petra Procházková [16. 2. 2007] SME Al Capone. Zjazvená tvár Ameriky - 60 rokov od smrti najznámejšieho mafiána. Alphonse Capone, známy aj pod prezývkou Zjazvená tvár, sa narodil v roku 1899 ako štvrté z deviatich detí v rodine prisťahovalcov z talianskeho Neapola. Jeho kriminálna "kariéra" začala už v rodnom Brooklyne, kde bol členom dvoch gangov mladistvých výtržníkov. Predpokladá sa, že už tu spáchal dve vraždy. Aby unikol starý hriechom, presťahoval sa ako dvadsaťročný do Chicaga, kde začal pracovať pre jednu z hláv tamojšieho organizovaného zločinu Jima Colosima. Spočiatku viedol bar, ale jeho skutočný vzostup nastal až so zákazom alkoholu. Sucho v hrdle Prohibícia bola príkladom reformátorskej horlivosti vedenej snahou o spoločenskú mravnosť. Americkí moralisti brojili proti nadmernému pitiu už od osemnásteho storočia. Ale až okolo roku 1900 prešli organizácie ako napríklad Ženská kresťanská únia za abstinenciu od úsilia o nápravu jednotlivcov ku kampani za uzákonenie prohibície. Za prispenia mnohých protestantských cirkví sa z prohibicionistov stala jedna z najsilnejších nátlakových skupín Ameriky. Voľby v roku 1916 zaručili v Kongrese väčšinu nutnú pre prijatie prohibičného dodatku k ústave. K jeho uzákoneniu prispel okrem kampane a potreby obilia pre vojnové účely aj odpor k nemeckým pivovarníkom. O necelé tri roky bol v celých Spojených štátoch zakázaná výroba, predaj alebo doprava opojných nápojov. Hovorí sa, že prohibícia umožnila rozvoj organizovaného zločinu. Nie je to celkom pravda - hazardné hry, vydieranie a prostitúcia kvitli dávno pred "suchým zákonom". Prohibícia však ponúkala zločincom dovtedy nevídaný obrovský zdroj príjmov, ktorý výrazne zlepšil ich pozície. Al Capone bol prípadom par excellence. Azda najznámejší americký zločinec v rokoch 1925 až 1930 zarábal na pašovaní alkoholu, prostitúcii a hazarde sto miliónov dolárov ročne. Plno v peňaženke Do roku 1923 sa Caponemu darilo - prepracoval sa na druhú najvyššiu pozíciu v organizácii, o ktorú sa polícia zaujímala len formálne. S nástupom reformátora Williama Devera na starostovskú stoličku sa tlak na gangstrov začal stupňovať. Capone, i keď jeho hlavné pôsobisko zostalo v Chicagu, preto presťahoval svoje velenie do neďalekého mesta Cicero, ktorého starostom sa stal jeho kandidát. Hlavnou postavou chicagského zločinu sa Capone stal v roku 1925 - päť rokov po Colosimovej smrti a krátko potom, čo sa jeho nástupca Giovanni Torrio rozhodol presťahovať do bezpečnejšieho Talianska. Zjavená tvár dávala okázalo najavo svoje bohatstvo, rovnako ako pohŕdanie orgánmi spravodlivosti. Nosil drahé obleky, jazdil v čalúnenom a nepriestrelnom cadillacu, pohyboval sa obklopený telesnou strážou. Ako správny gangster žil ale aj usporiadaný život - oficiálne bol obchodníkom s použitým nábytkom, štedro prispieval na mestskú charitu a zaviedol do škôl svojrázny mliečny program. Vždy pritom trval na tom, že nerobí nič zlé pretože verejnosti poskytuje len také služby, aké sama chce. Zabudol pritom len na zopár drobností - okrem iných napríklad na to, že ubil k smrti niekoľko policajtov a nechal popraviť desiatky konkurentov. Koniec vo väzení Capone takmer všetky svoje nelegálne aktivity prevádzkoval prostredníctvom svojich podriadených, a polícia bola bezradná, pretože mu nemohla nič dokázať. Až v roku 1929 začala likvidovať jeho obchody. Zlom nastal potom, ako sa do jeho organizácie podarilo votrieť agentovi ministerstva financií. Ten postupne zhromažďoval dôkazy o krátení federálnej dane z príjmov, na základe ktorých bol na konci roka zatknutý a obvinený. "Verejný nepriateľ číslo1," ako Caponeho označovali policajti a novinári, bol odsúdený na jedenásť rokov, ktoré si odsedel v Chicagu, v Atlante a nakoniec na ostrove Alcatraz v sanfranciskom zálive, najmä kvôli tomu, aby mu bol znemožnený akýkoľvek kontakt s okolím. Izolácia od spoluväzňov však nebola možná - Capone si od nich užil slovné i fyzické útoky a bol dokonca hospitalizovaný. Od istého času preto radšej odmietal vychádzať z cely, rozprával sa po taliansky sám zo sebou a jeho duševné zdravie, zrejme aj v dôsledku neliečeného syfilisu, sa zhoršovalo. Po prepustení v roku 1939 už nebol schopný nadviazať na svoj starý život. O osem rokov neskôr sa jeho smutný život skončil definitívne. Autor: Tomáš Gális 26.01.2007 Vo veku 115 rokov zomrel v Portoriku najstarší človek na svete - Najstarší človek na svete 115-ročný Emiliano Mercado Del Toro dnes zomrel vo svojom dome na severnom pobreží Portorika v meste Isabela. Jeho neter Dolores Martinez uviedla, že zomrel prirodzenou smrťou. Ostatných členov rodiny jeho úmrtie údajne tak zasiahlo, že neboli schopní rozprávať o detailoch smrti. Informovala o tom hovorkyňa mesta Rosa Luciano. "Všetci smútime, no vedeli sme, že tento deň raz musí prísť," spresnila. Minulý týždeň zomrela v spánku najstaršia žena na svete - 115-ročná Juli Winnifred Bertrand z Kanady. SITA V Nemecku zomrel podnikateľ Oetker vo veku 90 rokov - Hamburg 16. januára (TASR) - Nemecký podnikateľ Rudolf August Oetker zomrel dnes v Hamburgu vo veku 90 rokov. Bol jedným z najúspešnejších podnikateľov Nemecka v povojnovom období. Rodinný podnik prevzal po svojom dedovi Augustovi Oetkerovi a na výrobe prášku do pečiva a práškov na prípravu mliečnych a iných nápojov vybudoval impérium, ktoré je známe na celom svete. Informovali o tom nemecké internetové noviny Netzeitung. Copyright © TASR 2007 Zomrela posledná priama svedkyňa atentátu na JFK - AUSTIN – V piatok zomrela posledná osoba, ktorá sedela v aute s americkým prezidentom Johnom Kennedym, keď naňho spáchali atentát. Nellie Connallyová (na archívnej snímke vpredu) bola manželkou vtedajšieho texaského guvernéra Johna Connallyho. Mala 87 rokov. Connallyová vždy rozprávala, že z osudného 22. novembra 1963 v Dallase sa jej do pamäti najviac vryla zmes krve a ruží. „Nikdy na to nezabudnem... Bolo to také rýchle, krátke a také silné,“ povedala v roku 2003 v rozhovore pre agentúru AP. Kennedyho zabili, keď sa viezol medzi davom ľudí v texaskom Dallase. (čtk) Zo siroty a dieťaťa perestrojky vyrástol bizarný diktátor - Nemal rád balet, operu, dlhé vlasy, brady ani zlaté zuby. Turkmenbašimu - Otcovi Turkménov, nik neodporoval. Proti čomu sa raz vyslovil, to jednoducho zmizlo. Mal rád seba, nebohých rodičov, kone, tučniaky a melóny. A čo mal rád on, to muselo uctievať všetkých päť miliónov Turkménov. Doživotný prezident Turkménska Saparmurat Nijazov (66) vládol v Ašchabade už pred dvoma desaťročiami ako prvý tajomník republikovej komunistickej strany. Paradoxne ho k moci vyniesla vlna perestrojky. Po rozpade Sovietskeho zväzu sa dal zvoliť za prezidenta a vybudoval si kult osobnosti, aký s výnimkou Severnej Kórey nemá vo svete obdoby. Nechal sa vyhlásiť za doživotnú hlavu štátu aj za národného proroka. Narodil sa v rodine robotníka. Jeho otec zahynul na fronte. Ako osemročný pri zemetrasení prišiel o matku a dvoch bratov. Vyrastal v detskom domove. Od šesťdesiatych rokov bol komunistickým funkcionárom, dotiahol to až na člena moskovského politbyra. Po rozpade Sovietskeho zväzu miestnu komunistickú stranu premenoval na demokratickú. Do smrti bol jej predsedom. Nijaké iné strany nepovolil. Ani post predsedu vlády nezveril nikomu inému ako sebe. Deň jeho narodenín sa oslavuje ako štátny sviatok. Turkmenbaši presadil aj uctievanie kultu svojich rodičov. Po matke premenoval apríl. Sám pre seba si vyhradil prvý mesiac v kalendári. Súpo ňom pomenované ulice a námestia, mešity, školy, továrne i druhé najväčšie mesto krajiny. Jeho pamätníkmi je posiata celá krajina. Najslávnejšia je 14 metrov vysoká pozlátená socha postavená na 72 metrov vysokej veži, ktorá sa otáča za slnkom. Nijazov vypracoval pre Turkménov morálny kódex Ruchnama - Kniha duše, ktorý sa stal povinným čítaním. „Ten, kto trikrát prečíta Ruchnamu, nájde duchovné bohatstvo, stane sa inteligentnejším, spozná božské bytie a pôjde priamo do neba," propagoval diktátor svoje dielo, z ktorého dal vytesať citáty aj do mešít. Priazeň občanov si kupoval bezplatným plynom a elektrinou. Platy a dôchodky však ponechával vo výške niekoľkých desiatok dolárov. Zisky z vývozu zemného plynu využíval radšej na extravagantné projekty. Rozhodol napríklad o výstavbe lyžiarskeho strediska a rezervácie tučniakov v púšti Karakum, kde v lete teplota vzduchu málokedy klesá pod štyridsať stupňov Celzia. Autor: Ivan Drábek FBI zverejnila posledných 10 strán spisu o Johnovi Lennonovi - Americký Federálny úrad pre vyšetrovanie odovzdal do rúk univerzitného historika Jona Wienera posledných 10 strán spisu o zosnulom spevákom Johnovi Lennonovi. Obsahujú podrobné informácie o Lennonových väzbách s ľavičiarmi a protivojnovými skupinami v Londýne na začiatku 70. rokov minulého storočia, avšak nič o tom, že by americká vláda považovala speváka za potenciálnu hrozbu. Wiener to uviedol pre americký denník Los Angeles Times. FBI sa doteraz zdráhalo vydať dokumenty, ktoré by údajne mohli viesť k diplomatickým, politickým, alebo ekonomickým represiám proti Spojeným štátom. V dokumentoch sa uvádza, že dvaja poprední britskí ľavicoví politici dúfali, že Lennon by mohol financovať kníhkupectvo a čitáreň s ľavičiarskou literatúrou, avšak Lennon im nedal žiadne peniaze. Na ďalšej strane sa uvádza, že sa nedokázalo Lennonovo sponzorstvo buričských aktivít. "Pochybujem, že by vláda Tonyho Blaira zaútočila na USA za zverejnenie týchto dokumentov," uviedol Wiener. "Dnes vidíme, že to, čo FBI tvrdilo 25 rokov, bolo od začiatku úplne absurdné," pokračuje historik, ktorý o dokumenty žiadal od roku 1981, niekoľko mesiacov po tom, čo sa rozhodol napísať knihu o kultovej osobnosti. Získal však len časť spisu, pretože podľa FBI zvyšné dokumenty obsahujú informácie, ktorých zverejnenie by mohlo narušiť bezpečnosť v krajine. Wiener získal ďalšiu časť spisu v roku 1997. Právnici požadovali aj posledných 10 strán. Ich vydanie nariadil v roku 2004 súd. Uvádza sa v nich okrem iného, že FBI monitorovalo Lennona v Londýne od roku 1971 do roku 1972. 20.12.2006 Rusom sa za Brežnevom stále cnie - Keby sa na svoje sté narodeniny prebral, mohol by byť na seba hrdý. Rusi ho v súčasnosti považujú za druhého najvýznamnejšieho vodcu od októbrovej revolúcie 1917. Pre každého desiateho je práve Leonid Iľjič Brežnev tým najlepším možným pánom Kremľa. Vladimir Putin, pre takmer štyridsať percent jasná jednotka, bol iba radovým dôstojníkom KGB, keď sa Sovietsky zväz lúčil so zosnulým "verným pokračovateľom Leninovho diela". Podľa prieskumu ústavu ROMIR o percento Brežnev predstihol aj Lenina, a Stalina dokonca o dva. Kde sa berie tá nečakaná láska k nevýraznému aparátnikovi, ktorý bol podľa historika Roja Medvedeva výnimočný len svojím hustým obočím, nezrozumiteľným mumlaním a neuveriteľne dlhým pobytom v Kremli, kde prečkal výmenu piatich amerických prezidentov? "Ako osobnosť Leonid Iľjič nebol zaujímavý," hovorí Medvedev pre týždenník Argumenty i fakty. „Nemal charizmu, neuskutočnil veľké reformy, nenadchýnal spoločnosť novými ideami, dokonca ani jeho prejavy, čítané vždy z papiera, nikto nepočúval,“ vyratúva historik. "Na druhej strane za 18 rokov, ktoré najprv prestál, potom presedel a napokon preležal pri kormidle moci, v krajine nebolo masových represií," dodáva expert na epochu, ktorá za perestrojky dostala označenie "obdobie stagnácie". Nie je to však primálo na uctievanie, že na rozdiel od Stalina ľudí nedával strieľať a odporcov režimu nanajvýš zatváral do psychiatrických liečební, alebo ich vyháňal do cudziny? Lepšie ako v Rusku žijúci historik citom krajanov rozumie politológ pôsobiaci v Spojených štátoch. Sergeja Chruščova neprekvapuje, že šiesti z desiatich Rusov podľa čerstvého prieskumu ústavu FOM považujú roky vlády Brežneva za šťastné obdobie a že iba každý šiesty vníma jeho historickú úlohu ako zápornú. "V časoch Brežneva sa ľudom žilo lepšie ako dnes," hovorí pre Pravdu syn niekdajšieho sovietskeho vodcu Nikitu Chruščova. On sám pritom k politikovi, ktorý zvrhol jeho otca, má kritický postoj. "Brežnev nič nevytvoril, iba ako márnotratný dedič míňal to, čo sa urobilo pred ním. Na voľnobeh to však stačilo," myslí si Sergej Chruščov. "Keď dnes pamätníci s úctou hodnotia Brežneva, spomínajú si nie naňho, ale na svoj vtedajší život. Nejde pritom iba o to, že vtedy boli mladí, zdraví a dnes sú starí a chorí. Oceňujú predovšetkým to, že to boli časy pokoja a istoty," hovorí profesor Chruščov. Stabilita je podľa Chruščova dôležitým ukazovateľov kvality života. "Hoci aj musíte stáť v rade, viete čo sa dá kúpiť a čo nie. A dnešné strašenie, že všetky police v obchodoch boli prázdne? To jednoducho nie je pravda. V brežnevovských časoch sa dali kúpiť všetky základné potraviny. Ceny boli stále, platy tiež a nezamestnanosť nehrozila. Ľudia stáli v radoch na topánky, ale aj to nie na ruské, ale československé či talianske," spomína Chruščov. Chruščov junior však nostalgiou po brežnevovských časoch rozhodne netrpí. "Boli to premrhané roky. Brežnev sa vrátil k starému modelu byrokratického riadenia. Takmer dve desaťročia sa žilo len zo zásob a z dolárov utŕžených za drahú ropu. Odvrhol všetky reformy a krajinu doviedol k predrevolučnému stavu. Veď revolúciu nepripravujú revolucionári, ale predchádzajúce vlády," pripomína. "Brežnev je preto medzi vinníkmi rozpadu Sovietskeho zväzu na prvom mieste, hoci sa to udialo až deväť rokov po jeho smrti." Ivan Drábek Pravda Afrického Stalina odsúdili na smrť - ADDIS ABEBA Prezývali ho africký Stalin. Počas jeho „červeného teroru" a vlády v rokoch 1977 - 1991 bolo v Etiópii popravených 50-tisíc až 200-tisíc ľudí a ďalší asi milión zomrel na hladomor. Marxistického diktátora Mengistu Haile Mariama etiópsky súd uznal včera vinným z genocídy. Vykonaniu rozsudku smrti, ktorý mu za genocídu hrozí, sa však zrejme vyhne. Mengistu od roku 1991 žije v exile v Zimbabwe a tamojší prezident Robert Mugabe, ktorý tiež nepatrí práve k ochrancom ľudských práv, ho nemieni vydať. Mnohí Etiópčania však veria, že verdikt po 12 rokoch súdneho procesu uzavrie jednu z najtemnejších kapitol histórie krajiny. Mengistu zvrhol režim cisára Haileho Selassieho, ale „spáchal potom oveľa väčšie zlo ako jeho predchodcovia", povedal obchodník Ephraim Zvede. Po nástupe v prvých rokoch viedol kampaň „červeného teroru", ktorá bola zacielená na oponentov režimu. Zabíjali ich uškrtením alebo streľbou, ich telá vyhadzovali na ulice. „Dodnes neznesiem pohľad na vojenskú uniformu. Vrátia sa mi spomienky na ľudí, ktorých vojaci zabíjali na uliciach," povedal Fikhre Kahsai, ktorý z obavy o život opustil krajinu aj miesto učiteľa. Po páde Mengistuovho režimu sa vrátil do Etiópie, ale Mengistuovi zlo, ktoré spáchal, neodpustil. Navyše podľa neho mal stáť pred súdom. „Možno by som mu odpustil, keby som videl na jeho tvári úprimnú ľútosť," povedal pre BBC. Mengistu v samotárskom, ale nákladnom exile v Zimbabwe však veľa ľútosti doteraz neprejavil. „Takzvaná genocída bola vojna na obranu revolúcie," vyhlásil pre juhoafrický denník The Star. Bránil sa tým, že pomohol miliónom chudobných roľníkov a mnohé „zo zlých udalostí boli mimo našej kontroly". Faktom však je, že na následky jeho politiky presídľovania a utajovania informácií zomrelo počas hladomoru asi milión ľudí. Jeho režim zvrhli v roku 1991 povstalci vedení terajším premiérom Melesom Zenavim. Mengistu za pád svojho režimu vinil aj Michaila Gorbačova, ktorý mu zastavil vojenskú a finančnú podporu Moskvy. Od pádu režimu bolo súdených 73 ďalších ľudí, približne 40 z nich je vo väzení a takmer tridsať je v exile. Mengistu bol obvinený aj zo zabitia cisára Haileho Selassieho, ktorý zomrel rok po nástupe Mengistua za doteraz nevyjasnených okolností. Mengistu a ďalší predstavitelia režimu boli obvinení aj zo zabitia vyše tisíc ľudí, ktorí patrili k členom kráľovskej rodiny alebo jeho vlády. Autor: bd, ČTK Augusto Pinochet - Augusto José Ramón Pinochet Ugarte sa narodil 25. novembra 1915 v čílskom meste Valparaíso. Pochádzal zo skromnej rodiny, ktorej korene siahajú do Bretónska. Jeho predkovia prišli z tohto francúzskeho kraja do Chile v 18. storočí. Ešte aj dnes sú v okolí bretónskeho mesta Lamballe mnohé rodiny s menom Pinochet. Po základnej a strednej škole vo Valparaíse začal v roku 1933 študovať na vojenskej škole, o štyri roky ju ukončil. Vojenskú službu začal v septembri 1937 v pluku Chacabuco v meste Concepción, v roku 1939 získal hodnosť podporučíka. Štúdium práva na univerzite ukončil v roku 1953. Prezident Eduardo Frei (1964-70) vymenoval v roku 1970 Pinocheta za brigádneho generála. V roku 1973 bol povýšený do hodnosti divízneho generála. Aj keď bol blízkym priateľom a príbuzným prezidenta Salvatore Allendeho, ktorý ho vymenoval do funkcie hlavného veliteľa čílskej armády, Pinochet sa rýchlo pripojil ku komplotu, ktorý vyústil 11. septembra 1973 do štátneho prevratu. Na prezidentský palác v Santiagu vtedy útočili aj britské lietadlá. Vtedajší Sovietsky zväz a ostatné socialistické štáty prerušili diplomatické vzťahy s Chile. Vojenská junta si zvolila Pinocheta za svojho najvyššieho predstaviteľa, podporu získal aj od konzervatívnych síl v krajine. Tie ho napokon vyniesli do čela exekutívy. Pinochet si moc udržal až do roku 1990. Ako doživotný senátor pricestoval v roku 1998 do Londýna, kde bol po operácii chrbtice hospitalizovaný. Na základe medzinárodného zatykača, ktorý vydal španielsky sudca Baltasar Garzón, sa jeho pobyt zmenil na vyšetrovaciu väzbu. Po dvoch rokoch ho na žiadosť čílskej vlády prepustili a Pinochet sa vrátil do Santiaga. Bývalý diktátor trpel vážnymi zdravotnými problémami aj v rokoch 2001 a 2006. Trikrát mal ťažkosti so srdcovo-cievnym systémom a raz s cievou v mozgu. Sviatosť pomazania umierajúcich dostal už v roku 2004. Pinochet sa dostal k moci krvavým prevratom v roku 1973 a podľa organizácií na ochranu ľudských práv nesie zodpovednosť za smrť a zmiznutie približne 3000 členov opozície. Na Pinocheta bolo vydaných niekoľko trestných oznámení. Jedno z posledných sa týka rozsiahlej aféry daňových únikov po tom, ako si otvoril tajné účty v zahraničí. Mnohí príbuzní zavraždených a zmiznutých členov opozície budú pravdepodobne stále nespokojní s tým, že sa Pinocheta nepodarilo postaviť pred súd za násilné úmrtia počas jeho vlády. Najvyšší súd v Chile v roku 2002 vyhlásil, že Pinochet je "mierne mentálne nespôsobilý" a teda neschopný obhajovať sa na súde. Nedávno Pinochet v tichosti oslávil 91. narodeniny. Jeho manželka Lucia Hiriartová prečítala posolstvo, v ktorom bývalý diktátor "zobral na seba politickú zodpovednosť" sa svoje činy. Obyvatelia Chile majú rozdielne názory na dedičstvo po Pinochetovi. Tretina z nich ho označuje za brutálneho diktátora, ktorý skoncoval s demokraciou a umožnil mučenie, vraždy i únosy ľudí. Ďalšia tretina v ňom, naopak, vidí hrdinu, ktorý zachránil krajinu pred komunizmom, transformoval a zmodernizoval ekonomiku krajiny. Tretia tretina Čiľanov má rozporný názor na Pinochetovo vládnutie, pretože síce zohľadňuje krutosti jeho diktatúry, ale zároveň vyzdvihuje aj ekonomické úspechy. CTK.TASR Brazílske cisárstvo vzniklo po úteku pred Napoleonom - Za všetko môže Napoleon. Vďaka tomu, že vypudil portugalských vládcov z Lisabonu, stala sa dovtedy rozlohou najväčšia, významom však predsa len okrajová časť portugalského impéria na niekoľko rokov centrom významnej európskej krajiny. A keď sa mal dvor vrátiť na starý kontinent, nechceli sa Brazílčania zmieriť s tým, aby im opäť rozkazovali spoza oceánu. Radšej vzniklo nezávislé brazílske cisárstvo. Druhý a zároveň posledný cisár Pedro II. zomrel 5. decembra 1891, pred 115 rokmi. Portugalsko bolo stáročia tradičným spojencom Anglicka a zostalo ním aj počas napoleonských vojen. To sa nemohlo páčiť Francúzom, ktorí v roku 1807 napochodovali do krajiny. Princ Ján z dynastie Braganca, vládnuci namiesto svojej choromyseľnej matky, nemal proti presile šancu a rozhodol sa presídliť do najväčšej a najbohatšej portugalskej kolónie Brazílie až „do všeobecného mieru“. Princa nasledoval celý dvor, šľachta, vyšší úradníci a cirkevní hodnostári aj s rodinami a služobníctvom. Dohromady sa cez more na všetkom, čo sa udržalo na vode, sťahovalo až 15-tisíc ľudí. Cestovala s nimi kráľovská pokladnica, štátny archív, knižnice a tlačiareň. Dvor sa usadil v Riu de Janeiro a krajina začala rozkvitať. Kráľovi Jánovi VI. sa tam tak zapáčilo, že sa do Európy nechcel vrátiť ani po skončení napoleonských vojen. Prinútila ho k tomu v roku 1821 až revolúcia v Portugalsku. Brazíliu dočasne zveril do opatery svojmu synovi a následníkovi trónu Pedrovi. Brazílčanom sa nepáčilo, že by opäť klesli do postavenia kolónie, o ktorej sa rozhoduje niekde ďaleko, kam odteká aj bohatstvo ich krajiny. Vypukli nepokoje a miestna elita presvedčila mladého princa, aby vypovedal poslušnosť vlastnému otcovi a stal sa hlavou nezávislej krajiny. Dôležitú rolu v prevrate zohrala Pedrova manželka Leopoldína, dcéra rakúskeho cisára Františka I. V deň svojich 24. narodenín sa princ v roku 1822 stal cisárom Pedrom I. Nový štát, formálne konštitučná monarchia so širokými právomocami panovníka, prežíva osud svojich latinsko-amerických susedov. Bojoval s nimi o územia, stále čelil povstaniam požadujúcim viac demokracie a ohrozujúcim jeho územnú celistvosť, rovnako ako vzburám otrokov a Indiánov. V roku 1828 sa od Brazílie odtrhla jej najjužnejšia časť, z ktorej vznikol Uruguaj. Strata územia prispela k tomu, že Pedra I. v roku 1831 prinútili odstúpiť v prospech svojho ešte len päťročného syna Pedra II. Chlapca zanechal v opatere regentov a sám odcestoval do Európy. Aj ďalej išlo všetko po starom. Jednu vzburu nasledovala ďalšia. Ústredná moc sa im snažila čeliť tým, že v roku 1840 Pedra II., ktorý mal stále ešte len 13 rokov, korunovala za cisára. „Už chcem,“ boli vraj prvé štátnické slová predčasne vyspelého chlapca, keď sa ho delegácia parlamentu prišla opýtať, či je ochotný prevziať vládu. Bol to mierny, intelektuálne založený panovník, ktorý do verejného života vstupoval len minimálne. Nebránil postupnej demokratizácii krajiny a okresávaniu vlastnej moci a nevystupoval ani proti opozícii požadujúcej prechod k republike. Naopak žiadal vyriešiť najväčší problém Brazílie, pretrvávajúce otroctvo. Jeho zrušenie nakoniec presadil proti vôli vlastníkov veľkých plantáží s pomocou anglického loďstva. To účinne bránilo dovozu ďalších otrokov z Afriky. Tak­zvaný Zlatý zákon o zrušení otroctva namiesto svojho otca, liečiaceho si v Európe cukrovku, podpísala jeho dcéra a rázna bojovníčka proti tomuto zlu, princezná Isabela. V roku 1889 Pedra II. dostihol osud jeho predkov. Keď mu delegácia vzbúrených dôstojníkov oznámila, že ho zosadili z trónu a že bola vyhlásená republika, odmietol proti rebelantom použiť násilie. Poslušne nasadol na loď smerujúcu do Portugalska. Z nej telegraficky odmietol aj akési odškodné, ktoré mu dočasná vláda ponúkla. Brazílske cisárstvo sa paradoxne neskončilo preto, že by sám cisár komukoľvek akokoľvek prekážal. Nikto ho však ani veľmi nepotreboval. Paradoxne to bol demokratickejší štát, než väčšina jeho susedov. „Jediná republika, ktorá existovala v Južnej Amerike, padla. Bolo to cisárstvo brazílske,“ komentoval správu o jej konci venezuelský prezident. 7. 12. 2006 | PETER MORVAY Celsius si vymyslel vlastnú stupnicu - Meno učenca 18. storočia Andersa Celsia pozná prakticky každý. Švédsky astronóm, fyzik a matematik sa postaral o to, že dnes merajú ľudia teplotu veľmi jednoducho. Vymyslel stostupňovú škálu od bodu varu do bodu mrazu, ktorú potom iný slávny Švéd - autor systému prírodovedného názvoslovia Carl von Linné - postavil z hlavy na nohy; okrem Američanov ju dodnes používa celý svet. Dňa 27. novembra uplynulo od narodenia Celsia 305 rokov. Pochádzal z univerzitného mesta Uppsaly. Po svojom otcovi Nilsovi, profesorovi astronómie, zdedil záľubu v štúdiu nočnej oblohy. Vedci boli aj obaja jeho starí otcovia - jeden matematik, druhý tiež astronóm. Keďže vedecké zručnosti sa môžu dediť rovnako ako remeselné, Anders, nadaný matematik, sa stal profesorom astronómie, keď ešte nemal ani 30 rokov. Zakrátko precestoval Nemecko, Taliansko a Francúzsko, kde navštívil najvýznamnejších vtedajších vedcov, najmä astronómov. V Paríži sa zoznámil s vplyvným prírodovedcom de Maupertuisom, ktorý ako jeden z prvých poukázal na princípy prírodného výberu ešte pred Darwinom. Práve Maupertius zlákal v roku 1736 mladého Švéda na laponskú expedíciu. Organizovala ju Francúzska akadémia vied a smerovala do Torney, najsevernejšie položeného miesta Švédska. Výprava tu zmerala jeden stupeň zemepisnej dĺžky a porovnala ho s meraniami expedície blízko rovníka v Južnej Amerike. Overila tak hypotézu zakladateľa modernej vedy Isaaca Newtona, ktorý tvrdil, že Zem musí byť na póloch sploštená. Najviac expedícia preslávila práve Celsia, ktorý v nej bol jediným astronómom. Celsius žil v starých dobrých romantic­kých časoch, keď ešte neexistovala vedecká špecializácia. Možnosť slobodne bádať v mnohých oblastiach však mala aj svoju odvrátenú tvár: učenci zápasili s mnohými jednoduchými problémami, napríklad s presným meraním teploty. Začiatkom 18. storočia už síce existoval ortuťový teplomer; vynašiel ho nemecký fyzik pochádzajúci z Gdanska Daniel Fahrenheit, ktorý ako prvé médium na meranie teploty skúšal alkohol. Celsiovi však pri meteorologických výskumoch nevyhovovala Fahrenheitova stupnica, ktorú vymyslel spolu s teplomerom (Američania ju však používajú dodnes). Problém vyriešil tým, že vymyslel úplne novú stupnicu. Pretože nemal dôveru k záporným číslam, začal nulou od bodu varu a skončil pri stovke na bode mrazu. Linné však stupnicu v roku 1744 obrátil do podoby, akú poznáme dnes, spolu so zápornými číslami pod nulou. Anders Celsius, ktorý zomrel v roku 1742 na tuberkulózu, stihol za štyridsať rokov svojho života vykonať viac ako mnohí za sto. Bádal nad mnohými projektmi, nie všetky však dokončil. Bol jedným z prvých priekopníkov nevďačného remesla, ktorému sa hovorí popularizácia vedy - napísal populárnu učebnicu Aritmetika pre mládež. Pokúšal sa (menej úspešne) aj o básne, aj o sci-fi román, odohrávajúci sa na hviezde Sírius, ktorý nedopísal. K jeho hmatateľnému odkazu však okrem stupnice merania teploty patrí hvezdáreň, ktorú v roku 1741 založil v rodnej Uppsale. Vďaka svojim bohatým kontaktom a otvorenému vrecku sponzorov, ktorým neušla jeho úspešná severská expedícia, ju vybavil na vtedajšie časy veľmi moderným astronomickým zariadením. Jeho astronomické zásluhy dodnes pripomína Celsiov kráter na južnej pologuli Mesiaca, ktorý môžeme vidieť aj zo Zeme. MICHAL AČ 29. 11. 2006 SME Ševardnadze je v luxusnom väzení - Eduard Ševardnadze je unavený starý muž. Zo svojej vily nad Tbilisi vychádza len zriedka a s Michailom Gorbačovom sa nestretáva. V osemdesiatych rokoch sa preslávil ako perestrojkový šéf sovietskej diplomacie, v deväťdesiatych sa vrátil do Gruzínska a stal sa na osem rokov prezidentom. Dnes s istou zatrpknutosťou komentuje dianie z prísne stráženého domu pripomínajúceho luxusné väzenie. Na každom rohu vysokého plota stojí policajt. V roku 2003 ustúpil revolúcii ruží a novému vodcovi Michailovi Saakašvilimu. "Má veľa problémov, ale pozerám sa naňho s nádejou. Žijem tu vo vládnej vile a nikto ma odtiaľto nechce vyhnať," hovorí Ševardnadze. Totálna blokáda, ktorú na Tbilisi uvalila Moskva po škandále s ruskými špiónmi, by podľa neho za komunizmu nebola možná. Tbilisi si mohlo počínať diplomatickejšie. Je to však Gruzínec a jasne dáva najavo, že v spore s Ruskom stojí na strane svojej vlasti. Kedysi robil zahraničnú politiku Moskvy, dnes ju z Gruzínska kritizuje. Svojho nástupcu Michaila Saakašviliho považuje za nádejného prezidenta, hoci práve on ho pred tromi rokmi zosadil. EDUARD ŠEVARDNADZE. Moskva uvalila na Gruzínsko úplnú blokádu, vysťahúva Gruzíncov z krajiny. Dostali ste sa ešte v časoch Sovietskeho zväzu ako predstaviteľ komunistickej gruzínskej republiky do konfliktu s Moskvou? „Odkedy sme sa stali súčasťou Ruského impéria bolo v Gruzínsku mnoho protiruských povstaní. Keď prišli komunisti, mnohí nad stratou nezávislosti zaplakali. Aspoň istú nezávislosť si ale Gruzínsko ponechalo. Ako jediná republika Sovietskeho zväzu mala v ústave napísané, že jej oficiálnym jazykom je gruzínčina. Ruština tam nebola. Keď v roku 1974 chcela Moskva prepísať túto časť ústavy a pridať aj ruštinu, ľudia vyšli do ulíc a ja som letel do Moskvy za Brežnevom. Bez výsledku. Vtedy som sa rozhodol, že beriem na seba zodpovednosť a na Rustaveliho triede plnej ľudí som vyhlásil, že gruzínčina zostáva našim oficiálnym jazykom. Brežnev sa zachoval ľudsky. Zavolal ma do Moskvy, kde sme sa pohádali, a spor sa tým skončil.“ Teraz je Moskva na Gruzínsko najtvrdšia zo všetkých krajín Sovietskeho zväzu. Prečo? „Doteraz ešte nič podobné nebolo. Počas komunizmu by to nebolo možné. Je to veľmi čudné.“ Prekvapila vás ostrá reakcia Ruska na špionážnu aféru? „Nečakal som to. My sme mali byť opatrnejší a diplomatickejší pri vyhostení špiónov Moskvy. Rusko je predsa náš najväčší trh. Sme krajinou, kde sa zrodilo víno a osemdesiat percent našej produkcie sme predávali práve tam. Aj ovocie. Všetko sme predávali v Rusku.“ Vo Francúzsku či v Spoje­ných štátoch s vaším vínom problém nemajú. V čom je rozdiel? „Vo Francúzsku by nikto nekupoval nekvalitné víno, ale v Rusku je normálne kupovať kvalitné aj nekvalitné víno. Pre nich je najdôležitejšie, aby bolo silné. Rusov zaujíma iba počet stupňov.“ Prečo teda Rusko uzavrelo trh pre Gruzínsko? Je to trest za to, že mierite do NATO? „Možno to nie je prezident Vladimir Putin, ale veľa ľudí v jeho okolí nechce, aby sme mali dobré vzťahy so Spojenými štátmi. Tie nám už na pomoc dali miliardu a pol dolára. Pomáhajú nám budovať armádu. Keď mi Putin povedal, že aj oni by nám takto vedeli pomôcť, odpovedal som mu, že toľko peňazí, aby nám pomohli, nemajú. A pripomenul som mu, že raz na tlačovej konferencii povedal, že je súkromnou záležitosťou Gruzínska, ak ich vojakom dávajú výcvik Američania. Tbilisi má právo určiť smer, ktorým chce ísť. Terajšia situácia je však veľmi zlá a ťažko napraviteľná. Myslím, že je to obrovská chyba, čo teraz Rusi robia s Gruzíncami. V časoch Sovietskeho zväzu tam žilo pol milióna Gruzíncov a nikdy nemal nikto problémy len preto, že je Gruzínec.“ Organizácie na ochranu ľudských práv hovoria, že ide o cielenú etnickú diskrimináciu. „Je to horšie ako diskriminácia. Pripomína to fašistickú politiku voči Židom.“ Saakašvili nedávno počas návštevy v Izraeli prirovnal Gruzíncov v Rusku k Židom za cárskeho Ruska. „Niečo na tom je. Gruzíncov teraz nedeportujú preto, že sú zlí alebo dobrí, ale preto, že sú Gruzínci. Hitler tiež prenasledoval Židov len preto, že boli Židia. Samozrejme, až k tomu nedôjde. Dostávam z Moskvy signály, že niektorým politikom sa terajšia politika voči Gruzínsku nepozdáva, Áno, medzi Gruzíncami sú aj zlodeji a chuligáni, ale i vedci a umelci. Verím, že horšie to už nebude a Gruzínci a Rusi sa pomeria. Gruzínsko potrebuje Rusko, aj Rusko potrebuje Gruzínsko.“ Putin hovorí, že ak dostane Kosovo nezávislosť, môže to byť precedens. Napríklad pre Abcházsko, ktoré má podobné ambície a nachádza sa na gruzínskom území. „Nie som expert na Kosovo, ale viem, že Putin sa nemá starať do vnútorných vecí Gruzínska, a teda ani do Abcházska. Vyriešime si to sami. Neviem, čo sa stane s Kosovom, ale viem, že Abcházsko je gruzínske. Polovica jej populácie bola pred vojnou Gruzínska a Abcházcov bolo len sedemnásť percent. Teraz je polovica z obyvateľov Abcházska utečencami v Gruzínsku. A mimochodom, nebola to žiadna gruzínsko-abcházska vojna, ale gruzínsko-ruská, lebo Moskve chýba prístup k Čiernemu moru. Odkedy Rusko darovalo Krym Ukrajine a s ním aj svoje najvýznamnejšie prístavy, má veľký problém v Čiernom mori.“ Čo si myslíte o nedeľnom referende o nezávislosti v Južnom Osetsku? „Tam je iná situácia. Žijú tam tiež Gruzínci. Nie je to ako v Abcházsku, kde prebehla etnická čistka a dnes tam žijú iba Abcházci. Hlavná časť gruzínskej populácie tam stále zostáva. A samozrejme je to gruzínske územie. Pred 40 rokmi tam nežili žiadni obyvatelia Osetska. Len Gruzínci a málo Židov, ktorí odi­šli do Izraela. Výsledok referenda nie je vôbec dôležitý, to by museli byť slobodné voľby.“ Tri roky po revolúcii ste už v politickom dôchodku. Čo si myslíte o svojom nástupcovi Saakašvilim? „Je mladý ako jeho vláda. Má veľa problémov, ale pozerám sa naňho s nádejou. Pozrite sa, žijem tu vo vládnej vile. Nikto ma odtiaľto nechce vyhnať. Nie je to zlé.“ Súhlasíte s jeho prozápadnou orientáciou? „Mať dobré vzťahy so západnými krajinami znamená, že nemôžete mať dobré vzťahy s Japonskom? Môžeme byť perfektní kamarati aj s Čínou či s Japonskom zároveň.“ A môžete byť v NATO a dobrí kamaráti s Ruskom? „Neviem, ako sa budú Rusi správať ku Gruzínsku, ale viem, že Rusko má dnes osobitné vzťahy s Európskou úniu aj s členmi NATO.“ Eduard Ševarnadze sa narodil 25. januára 1928 v Gruzínsku. Bol ministrom zahraničných vecí Sovietskeho zväzu v časoch Gorbačovovej perestrojky (1985-1990) a neskôr gruzínskym prezidentom (1995-2003). Po kontroverzných parlamentných voľbách, ktoré vyvolali v novembri 2003 revolúciu ruží, rezignoval. Pre jeho schopnosť nachádzať riešenie ho prezývali aj sivá líška. MIREK TÓDA, Tbilisi 14. 11. 2006 Najstarším bude prezident, ktorého nikto nevolil - LOS ANGELES Bývalý šéf Bieleho domu Gerald Ford smeruje k tomu, aby sa stal najdlhšie žijúcim americkým prezidentom. Už zajtra totiž prekoná doterajšieho rekordéra Ronalda Reagana o jeden deň, keď oslávi svoj 121. deň deväťdesiateho štvrtého roku svojho života. Reagan, ktorý zomrel v júni 2004, sa dožil o deň menej. „Dĺžka života nie je taká dôležitá ako láska rodiny a priateľov,“ odkázal Američanom Ford, ktorý bol tridsiatym ôsmym prezidentom USA. Ford má v poslednom čase zdravotné problémy, hoci podľa lekárov sa jeho stav zlepšuje. V auguste mu voperovali kardiostimulátor. Hoci Fordovo funkčné obdobie trvalo len niečo cez dva roky, do dejín vojde ako jediný americký prezident, ktorý neprešiel voľbami. Za svoju cestu do najvyššieho amerického úradu totiž vďačí afére Watergate. Najskôr sa však rovnako bez volieb stal viceprezidentom. Zástupca vtedajšieho prezidenta Richarda Nixona Spiro Agnew v roku 1973 odstúpil z funkcie ako dôsledok obvinení z neplatenia daní. Nixon po prvý raz využil 25. dodatok ústavy, ktorý mu umožnil viceprezidenta vymenovať a za Agnewovho nástupcu zvolil kongresmana Forda. Usporiadanie Nixon - Ford však vydržalo len rok. Aféra Watergate, pri ktorej sa muži republikánskeho prezidenta Nixona vlámali do kancelárií demokratov, stála najmocnejšieho muža Ameriky kreslo. Ford sa tak automaticky stal šéfom Bieleho domu. „Je mi absolútne jasné, že ste si ma nezvolili za prezidenta prostredníctvom hlasovacích lístkov,“ vyhlásil Ford po tom, čo 9. augusta 1974 prevzal Nixonov úrad. „Prosím vás preto, aby ste ma potvrdili ako prezidenta aspoň svojimi modlitbami.“ Ford však napokon prezidentom zostal len vyše dva roky. Hoci si v republikánskych primárkach poradil s Ronaldom Reaganom, v hlavnom súboji s Jimmym Carterom už ťahal za kratší koniec. Autor: (svk, ČTK) Jamnická prežila storočie - Herečka Vilma Jamnická má dnes sto rokov. Narodila sa za Rakúsko-Uhorska, pamätá si prvú Československú republiku, slovenský štát, socializmus, nežnú revolúciu a jubileum oslávi v Slovenskej republike. Číta z hviezd, cvičí jogu. Tajomstvo dlhovekosti vidí v pozitívnom myslení a sexuálnej zdržanlivosti. K herectvu ušla od štúdia medicíny. Roku 1929 nastúpila do SND, kde hrala do roku 1968. Stvárnila rad postáv -Silviu v Marivauxovej Hre lásky a náhody, Bertu v Schillerovom Viliamovi Tellovi, Beatrice v Messinskej neveste či Grófku vo Zvonovom Tanci nad plačom. Hrala v Červenom víne režiséra Lettricha, videli sme ju v Jakubiskových filmoch Postav dom, zasaď strom, Lepšie je byť bohatý a zdravý ako chudobný a chorý, Nejasná správa o konci sveta. Napísala niekoľko kníh o astrológii. V knižke Letá a zimy s Jánom Jamnickým opísala spolužitie s manželom a veľkým slovenským režisérom. Bratislava 11.11.2006 autor (jen) London zostal aj po väzení presvedčeným komunistom - Artur London bol jedným z trojice, čo nedostali v procese s „protištátnym sprisahaneckým centrom Rudolfa Slánskeho“ v novembri 1952 trest smrti, ale doživotie. Bývalý námestník ministra zahraničia sa (údajne vďaka manželke, francúzskej občianke) z väzenia dostal po štyroch rokoch. Proces opísal v svetoznámej knihe Priznanie. London zomrel 7. novembra 1986, pred 20 rokmi. Začiatkom 50. rokov Československo ovládla vlna štátneho teroru, ktorá mala pomocou zastrašovania obyvateľstva urýchliť zavedenie sovietskeho modelu a krajinu zbaviť „nepriateľov“. Mimoriadnu úlohu zohrali procesy režírované sovietskymi poradcami. Proces so Slánskym sa odlišoval od ostatných tým, že v ňom figurovalo 14 vysokých funkcionárov komunistickej strany a štátnej správy. London sa narodil v Ostrave v židovskej rodine 1. februára 1915. Do komunistickej strany vstúpil ako 14-ročný. V polovici 30. rokov odišiel do Moskvy na liečenie tuberkulózy, súčasne pracoval pre Komunistickú internacionálu. Vtedy sa zoznámil s budúcou manželkou Lise. V rokoch 1937 - 1939 bojoval ako inter­brigadista v Španielsku. Od roku 1939 žil vo Francúzsku, kde sa zapojil do hnutia odporu. Prežil väznenie v koncentračnom tábore Mauthausen. Jeho manželka medzitým prešla peklom Ravensbrücku a po vojne sa rozhodli žiť vo Francúzsku. U Londona sa obnovila tuberkulóza a na liečenie odišiel do Švajčiarska. Po rôznych peripetiách sa Londonovci v roku 1948 usadili v Prahe. Začiatkom nasledujúceho roku ho vymenovali za námestníka ministra zahraničných vecí Vladimíra Clementisa. Z archívov vyplynulo, že už v júni si naňho bezpečnosť založila spis. Vo februári 1951 Londona zatkli. Najmladší syn práve oslavoval prvé narodeniny a manželka o ňom nič nevedela 27 mesiacov. London mal byť ako Žid pôvodne hlavnou postavou procesu s interbrigadistami. Jeho úloha sa však menila, až skončil ako člen „protištátneho sprisahaneckého centra“. Proces sa začal podľa pripraveného scenára v novembri 1952. O sedem dní neskôr boli bývalí vysokí funkcionári obvinení z velezrady, špionáže a sabotáže. Jedenásť z nich vrátane Slánskeho a Clementisa čakalo popravisko. Mnoho odsúdencov malo židovský pôvod. Utrpenie z väznice London opísal v knihe Priznanie (1968). Rovnako známy je aj rovnomenný film, ktorý nakrútil na základe Londonovho svedectva režisér Costa Gavras s Yvesom Montandom v hlavnej úlohe. „Nadávky, rany, hlad a smäd sú detskou hrou proti organizovanému nedostatku spánku, pekelnému mučidlu, ktoré človeku odníma akúkoľvek možnosť myslenia, robí z neho zviera ovládané pudom sebazáchovy,“ opísal metódy vyšetrovateľov. Cesty k priznaniu boli typické pre väčšinu odsúdených. Najprv verili, že dokážu nevinu, potom sa zlomili a zmierili sa s úlohou, ktorú im prisúdili. Priznávali sa k titoizmu, trockizmu, sionizmu, špionáži a nepriateľstvu k strane. O vine Londona bola chvíľu presvedčená i jeho manželka: „Gérard nikdy neklamal. Keď som počula, že sa priznal ku špionáži, nemohla som tomu neveriť. Švagor Lise Raymond Guyot bol členom politbyra francúzskych komunistov a vďaka nemu sa jej podarilo v roku 1954 s deťmi odcestovať. Údajne aj vďaka manželke sa London v roku 1956 dostal z väzenia a v tichosti ho rehabilitovali. Manželia sa potom usadili vo Francúzsku. London zostal do smrti kritikom stalinských metód, ale aj presvedčeným komunistom. „Ani v zlých­ časoch som sa nemohol postaviť proti strane, ale strana, to pre mňa nebol Gottwald alebo Stalin, ale milióny komunistov a nekomunistov, ktorí bojovali za ideál socializmu, za lepšiu spoločnosť,“ povedal. Pred rokmi vyvolal rozruch český historik Karel Bartošek, ktorý v knihe Priznanie archívov napísal, že London bol dlhé roky aktívnym spolupracovníkom sovietskych tajných služieb. DAVID PREISLER, čtk Zajtra - Route 66 9. 11. 2006 Hillary Clintonová opäť zvolená do Senátu - NEW YORK 8. novembra (SITA/AFP) - Demokratka Hillary Clintonová bola v utorňajších voľbách opäť zvolená do hornej komory amerického Kongresu, kde si udrží kreslo senátorky za štát New York. Manželka bývalého prezidenta Billa Clintona vo voľbách porazila svojho republikánskeho vyzývateľa Johna Spencera, informovali televízne stanice Fox News, CNN a MSNBC. Stanica CBS uviedla, že jej výhra bola jednoduchá. Clintonová, ktorá tým zvýšila očakávania, že sa bude uchádzať o hlavný post v Bielom dome, zatiaľ neoznámila, či bude kandidovať v prezidentských voľbách v roku 2008. Clintonová pred voľbami vyzvala na zásadnú reformu americkej zahraničnej politiky. Nová politika by mala podľa jej slov klásť dôraz na spoluprácu s inými krajinami a dvojstranné rokovania aj so znepriatelenými štátmi. Senátorka obhajovala priame rozhovory s krajinami ako Irán alebo Kuba, ktoré administratíva prezidenta Georgea Busha odmieta. Bushova administratíva podľa Clintonovej v súvislosti s Irakom zlyhala. SITA Tadžici si zvolili istého víťaza - DUŠANBE Otec deviatich detízostane hlavou sedemmiliónovej tadžickej rodiny ďalších sedem rokov. Ak mu bude zdravie slúžiť, v prezidentskom paláci sa zabetónuje až do roku 2020. Imomali Rachmonov, 54-ročný vládca neveľkej stredoázijskej republiky, bol jasným víťazom včerajších volieb už dopredu. „Postavenie Tadžikistanu vo svete závisí od výsledku hlasovania," poznamenal Rachmonov pred mesiacom, čím neponechal nikoho v pochybnostiach, že kreslo, ktoré mu patrí od roku 1994, si opäť udrží. Mocnár, ktorý si pred pár rokmi dal v referende odhlasovať, že kandidovať môže ešte na dve sedemročné obdobia, sa pritom v septembri zahral na „skromného" politika. „Ešte som sa nerozhodol," odpovedal na otázku, či sa mieni znovu uchádzať o podporu voličov. Po včerajšku je zrejmé, že po zrátaní hlasov získa viac ako deväťdesiat percent. (V predchádzajúcich voľbách si pripísal na účet 96,4 percenta; jediného protikandidáta vtedy volebná komisia zaregistrovala pár hodín pred hlasovaním a teraz mal štyroch bezvýznamných.) Hoci opozícia ho obviňuje z potláčania slobody a prenasledovania odporcov, pre väčšinu Tadžikov je symbolom pokoja. Stabilita, napriek značnej chudobe, totiž zohráva hlavnú úlohu pri sympatiách k Rachmonovovi. Ide o to, že prezidenta vnímajú ako muža, čo zaviedol poriadok po občianskej vojne na začiatku deväťdesiatych rokov, keď o život prišlo 100-tisíc ľudí. „Volil som Rachmonovova, veľa pre nás vykonal. Odovzdať mu hlas, znamená hlasovať za pokoj," vysvetlil jeden z voličov, 63-ročný dôchodca Fajzali z hlavného mesta Dušanbe. Tí Tadžici, ktorí sa už nemienia pozerať len na minulosť, sa o ňom vyjadrujú vyčítavo: „Stále hovorí, že všetko bude dobré. Lenže veci sú ako predtým - nie je plyn, ceny stúpajú, penzie sú malé," posťažovala sa dôchodkyňa Marifat Chošimová. Rachmonovovi sa naozaj nedarí citeľne rýchlo zmierňovať chudobu, môže sa však pochváliť okrem spomínanej stability vyváženými stykmi s Moskvou a Washingtonom. Hovorí sa o ňom, že dokáže dobre manévrovať medzi Kremľom a Bielym domom; americký globálny boj proti terorizmu prišiel Rachmonovovi vhod. Finančná podpora a prílev investícií do Tadžikistanu, ktorý susedí s Afganistanom, sú evidentnou odmenou za to, že sa stal spojencom Spojených štátov proti teroru. *** Tadžické fakty * Rozloha: 143-tisíc štvorcových km * Obyvateľstvo: 7 miliónov * Mzda: v prepočte priemerne ani nie 900 korún mesačne Foto popis| Tri typické podoby Tadžikistanu. Vľavo chudobný roľník pracuje na poli, aby zber využil na výrobu metiel. Uprostred je hlavná postava krajiny - prezident Imomali Rachmonov, ktorý prišiel hlasovať so synom Somonim a dcérou Farzanou. Vpravo sa modlia obyvatelia Dušanbe; v Tadžikistane jasne prevláda islamská viera. Autor: (čap, REUTERS Zanechal nám federáciu, a to nie je málo - 7. novembra 2006 14:49 Názor: Gustáv Husák patrí nielen k najvýznamnejším slovenským komunistickým politikom, ale aj k najväčším slovenským politikom vôbec. Narodil sa 10. januára 1913 v Dúbravke (dnes súčasť Bratislavy) a pochádzal z veľmi chudobných pomerov. Gustáv Husák patrí nielen k najvýznamnejším slovenským komunistickým politikom, ale aj k najväčším slovenským politikom vôbec. Narodil sa 10. januára 1913 v Dúbravke (dnes súčasť Bratislavy) a pochádzal z veľmi chudobných pomerov. Rok po narodení mu zomrela matka, takže ho vychovávala stará mama a potom macocha. Azda aj z týchto skutočností pramenili niektoré jeho povahové vlastnosti ako radikalizmus, tvrdosť, húževnatosť, ambicióznosť, ale aj veľká psychická odolnosť, ktoré mu neskôr veľmi pomáhali v ťažkých chvíľach života. Predstaviteľ odboja Do politiky vstúpil už ako 16-ročný, keď sa ako študent Masarykovho gymnázia na Grösslingovej ulici v Bratislave stal členom Komunistického zväzu mládeže. V roku 1933 vstúpil aj do KSČ. Počas medzivojnovej ČSR sa ako študent práva angažoval najmä v ľavicovom študentskom hnutí. Ako tajomník Zväzu slovenského študentstva sa významne zaslúžil o založenie Slovenskej vysokej školy technickej v roku 1937. Diskusia: Kauza Dr. Gustáv Husák Po rozbití prvej ČSR sa Husák zapojil do ilegálneho komunistického hnutia. Najprv ako člen vedenia bratislavskej ilegálnej organizácie KSS, kde mal na starosti študentov a inteligenciu. Podľa niektorých historikov (Jozef Jablonický) sa v tejto funkcii od práce "nepretŕhal", drobná ilegálna práca zrejme nebola v súlade s jeho ambíciami. Tie sa začali napĺňať až v auguste 1943, keď sa stal spolu s Karolom Šmidkem a Ladislavom Novomeským členom V. ilegálneho vedenia KSS. V tejto funkcii sa výrazne podieľal na prípravách SNP a po jeho vypuknutí sa stal popredným predstaviteľom povstaleckých orgánov. Vo veku 31 rokov to bol prvý vrchol jeho politickej kariéry. Pravda, krivka nevykazuje iba stúpajúcu, ale aj klesajúcu tendenciu. Keďže povstalecká komunistická garnitúra považovala pražský centralizmus za prekonaný, čoskoro sa dostala do rozporov s vedením KSČ na čele s Klementom Gottwaldom. "Vred dozrel na operáciu" (Gottwaldove slová) v auguste 1945 na žilinskej konferencii KSS. Do jej vedenia sa dostala garnitúra okolo Viliama Širokého, nezaťažená sebavedomím povstaleckých bojovníkov. Aj po štátnej línii Husáka degradovali z povereníka vnútra do nevýznamnej funkcie povereníka dopravy. Mučenie a doživotie Taký bol jeho prvý politický pád. Na ostrého, ambiciózneho a už aj skúseného politika Husáka si však strana spomenula po porážke slovenských komunistov v parlamentných voľbách v roku 1946. Stal sa predsedom Zboru povereníkov, akejsi slovenskej autonómnej vlády. A strane sa odvďačil. V novej funkcii sa významne pričinil o "víťazstvo pracujúceho ľudu nad reakciou" vo februári 1948. Opäť bol na vrchole, ale pád, ktorý nastal vzápätí, sa mu mohol stať osudným. Zaslúžil sa oň najmä tým, že vždy bol stúpencom rovnoprávneho postavenia Čechov a Slovákov v spoločnom štáte, ktoré bolo napokon zakotvené aj v Košickom vládnom programe z apríla 1945. Začiatkom 50. rokov počas vrcholiaceho stalinizmu sa však také úsilie klasifikovalo nielen ako politická úchylka, ale aj ako ťažký kriminálny delikt. Husáka v roku 1954 odsúdili na doživotie. Nebyť jeho tvrdej povahy a psychickej odolnosti, akou čelil hroznému mučeniu vo vyšetrovacej väzbe, asi by bol odsúdený už skôr, pred smrťou J. V. Stalina (1953). A to by bola istá smrť. Znovu sa však ukázalo, že odsúdenie za politický delikt nemusí znamenať koniec kariéry. V roku 1960 Husáka prepustili na základe amnestie z väzenia a v zmenenej politickej situácii ho v roku 1963 na dva razy rehabilitovali. Počas obrodného procesu v roku 1968 opäť začína stúpať jeho hviezda. Stáva sa vedúcim predstaviteľom reformného krídla v KSS a v apríli 1968 ho vymenovali za podpredsedu vlády ČSSR. Na starosti mal prípravu ústavného zákona o československej federácii. Po okupácii vojskami Varšavskej zmluvy sa zúčastnil na moskovských rokovaniach, kde začal ako príslušník skupiny tzv. realistov hrať svoju veľkú politickú hru o najvyššie posty v československých politických orgánoch. Koncom augusta 1968 ho zvolili za prvého tajomníka ÚV KSS a v apríli 1969 dokonca za prvého tajomníka ÚV KSČ. Sympatizoval s perestrojkou Gustávovi Husákovi, ktorý sa v roku 1975 stal aj prezidentom ČSSR, nechýbali ambície stať sa akýmsi československým Jánosom Kádárom a aj v okupovanej krajine udržať základné črty demokratického vývoja, ktorý sa začal v januári 1968. Chýbala mu však základňa, o ktorú by sa v tomto svojom úsilí oprel. Jeho jedinou významnou oporou bolo vedenie KSSZ a sovietskeho štátu. V tom spočívala jeho sila, ale zároveň aj slabosť. Sovietske vedenie ho prostredníctvom podpory konzervatívnych síl v KSČ na čele s Vasilom Biľakom vmanévrovalo do úlohy popredného normalizátora. Proti tomu sa najmä z obavy pred ďalším pádom aj pre okatú lásku k moci nedokázal postaviť. Koncom 80. rokov sympatizoval aj so sovietskou "perestrojkou", ale neodvážil sa vystúpiť na jej podporu. Koncom roku 1987 ho zbavili funkcie generálneho tajomníka ÚV KSČ. V decembri 1989 vypil kalich horkosti do dna, keď svojou abdikáciou definitívne uvoľnil cestu zásadným revolučným zmenám. Stál pri zrode aj pri krachu komunistického režimu v Československu. Zomrel v ústraní 18. novembra 1991, pochovaný je v Dúbravke. Z politického odkazu Gustáva Husáka sa azda najviac osvedčila federalizácia Československa. A to paradoxne až po páde komunistického režimu. Bez nej by sme si totiž len ťažko mohli predstaviť pokojné rozdelenie ČSFR v roku 1993. Možno by sme sa dnes potácali v problémoch pripomínajúcich medzivojnové Československo, a to rozhodne nie je málo. Autor pracuje v Historickom ústave SAV Stanislav Sikora Červený aristokrat Luchino Visconti - Zo známeho rodu Viscontiovcov pochádzalo mnoho významných osobností: pápež Gregor X. či spisovateľ a politik Giovanni Visconti-Venosta. Do jednej z najbohatších rodín v Miláne sa narodil aj jeden z najvýznamnejších talianskych režisérov Luchino Visconti. Narodil sa pred sto rokmi, 2. novembra 1906. Malý Luchino patril medzi privilegované deti: navštevoval najlepšie školy, venoval sa štúdiu umenia, učil sa hrať na hudobných nástrojoch. O umelcoch sa neučil len v škole, stretával sa s nimi doma: návštevníkmi paláca Viscontiovcov boli hudobný skladateľ Giacomo Puccini a spisovateľ Gabriel D´Annunzio. Privilégiá mladého muža rýchlo prestali napĺňať. Najprv boli jeho revolty detinské - často utekal z domu a z elitnej internátnej školy - neskôr dal vznešenému pôvodu úplne zbohom. Zriekol sa šľachtického titulu, ktorý mu otváral všetky dvere do sveta umenia, opustil rodné Taliansko a zamieril do Paríža. Jeho kamarátka, návrhárka Coco Chanel ho zoznámila s režisérom Jeanom Renoirom. Pre Viscontiho to bolo osudové stretnutie: Renoir ho angažoval ako svojho druhého asistenta pri filme Výlet do prírody. Ich spoluprácu však prerušila vojna a Visconti sa vrátil do Talianska. Ovplyvnený vojnovými udalosťami Visconti napísal scenár k svojmu prvému filmu Posadnutosť. Je to voľná adaptácia románu Poštár zvoní vždy dvakrát Jamesa M. Caina. Posadnutosť naznačila ďalšie smerovanie talianskej kinematografie a je považovaná za prvý neorealistický film. Príbeh vášnivého vzťahu ženy majiteľa benzínovej pumpy a tuláka, ktorý sa na čerpacej stanici zamestná, Visconti rozohral na chudobnom talianskom vidieku. Oficiálnu, fašistickým štátom podporovanú kinematografiu Posadnutosť šokovala. Režisér ukázal divákom „malých“ ľudí namiesto luxusu, ktorý dovtedy predstavovali talianske filmy. Provokoval otvorenosťou milostných a násilných scén. Film v Taliansku uviedli do kín po vojne, v ďalších európskych krajinách sa na plátnach objavil v roku 1959. V USA sa distribútori zdráhali ešte dlhšie: Viscontiho film do kín uviedli až v 70. rokoch, aj to v cenzurovanej verzii. Po skončení vojny nakrútil Visconti ďalší film v štýle neorealizmu. Zem sa chveje bola prvou časťou nedokončenej trilógie o ekonomických problémoch v povojnovej Sicílii. Pri nakrúcaní nepoužíval scenár a spolupracoval len s neprofesionálnymi hercami, chudobnými Sicílčanmi. Film sa nedočkal veľkého úspechu: aj preto, že talianske publikum nerozumelo dialektu Sicílčanov. Do 60. rokov Visconti pracoval aj pre divadlo, inscenoval hry Jeana Cocteaua, Tennessee Williamsa a ďalších dramatikov. Ako nadšenec hudby režíroval aj opery. Preslávila ho spolupráca so svetoznámou opernou divou Mariou Callasovou. Pre filmových odborníkov bol Visconti od začiatku uznávaným režisérom, k divákom si cestu hľadal ťažšie. Zlom prišiel v roku 1960, keď nakrútil film Rocco a jeho bratia. Je to príbeh súrodencov z južného Talianska, ktorí sa presťahujú do Milána s vidinou, že tam zbohatnú. Film katapultoval mladého Alaina Delona medzi svetovú hereckú elitu a Visconti našiel nadšené publikum aj za hranicami svojej vlasti. V 60. rokoch začali byť Viscontiho filmy osobnejšie. V roku 1963 nakrúca snímku Gepard o pomalom rozklade sicílskej aristokracie. V hlavnej úlohe sa zaskvel Burt Lancaster. Aj táto snímka sa do amerických kín dostala v mierne upravenej podobe, s ktorou sa režisér nikdy nestotožnil. Rozklad aristokracie je jednou z Viscontiho hlavných tém. K aristokracii sa staval kriticky, sympatizoval s novým, moderným svetom. Patril medzi politicky i sociálne naj­angažovanejších režisérov toho obdobia, sledoval osudy jednotlivcov aj spoločen­ských tried. Otvorene prejavoval sympatie ku komunistom, v roku 1944 ho zatkli za protifašistické názory. Salvador Dalí ho posmešne nazýval komunistom, ktorý miloval luxus. Neskrýval ani sexuálnu orientáciu: na verejnosti sa prezentoval s prominentnými milencami, režisérom Francom Zeffirellim či nemeckým hercom Udom Kierom. Od 60. rokov až do jeho smrti ho sprevádzal rakúsky herec Helmut Berger. Viscontiho vášňou boli cigarety, denne ich vyfajčil aj 120. Zabili ho. Zomrel na mozgovú príhodu v Ríme v roku 1976. ILDIKÓ PONGÓ 3. 11. 2006 Zomrel autor Sofiinej voľby - BRATISLAVA - Klasik americkej literatúry William Styron, ktorého román Sofiina voľba je aj po štvrťstoročí stále svetovým bestsellerom, zomrel v stredu vo veku 81 rokov. Ako informovali agentúry, po dlhej chorobe podľahol v nemocnici zápalu pľúc. V súvislosti so Styronom sa hovorí o štyroch dôležitých románoch jeho života - Odpočívaj v temnote, Zapáľ tento dom, Priznanie Nata Turnera, za ktorý dostal Pulitzerovu cenu, a Sofiina voľba, preslávená aj filmovou verziou v hlavnej úlohe s Meryl Streepovou. Hľadal v nich, často kontroverzným spôsobom, odpovede na nezodpovedané otázky vojny, holokaustu, otroctva či náboženského fundamentalizmu. "Veľmi dobre poznám všetky podstatné Styronove knihy," povedal včera pre SME spisovateľ Dušan Dušek. "Vždy z nich bolo cítiť hlboké zaujatie témou, svoje príbehy vyrozprával akoby na jedno nadýchnutie, s obrovskou naliehavosťou. Popri sile pravdivosti, ktorá vyžaruje z jeho románov, ma fascinovala ich epická skladba a Styronov rozprávačský talent." (ba) [3. 11. 2006] Zomrel William Styron, autor románu Sofiina voľba. NEW YORK - Americký spisovateľ William Styron, ktorý sa preslávil románmi Sofiina voľba a Priznanie Nata Turnera, zomrel v stredu vo veku 81 rokov, keď po dlhej chorobe podľahol zápalu pľúc. Styron si urobil meno Priznaním Nata Turnera (1967), príbehom otroka, ktorý pred občianskou vojnou viedol krvavú a katastrofálnu vzburu otrokov. Za román zverejnený v čase vrcholiaceho hnutia za občianske práva získal Pulitzerovu cenu. Styrona označovali za „psychicky chorého“ a „morálne senilného“. Bol kritizovaný, že z Turnera urobil „nerozhodného a zženštilého slabocha“. Odsudzovali ho za to, že román vôbec napísal. Niektorí tvrdili, že ako biely južanský protestant nemohol skutočne pochopiť ani skúmať myšlienky otroka privezeného z Afriky. Jeho najznámejšou knihou je Sofiina voľba (1979), tragický príbeh z Brooklynu o vzťahu poľskej židovky, ktorá prežila holokaust, a spisovateľa z Virgínie. Román sfilmovali a Meryl Streepová za stvárnenie hlavnej postavy získala Oscara. Nicholas Maw na základe knihy vytvoril operu, ktorá mala v USA premiéru v septembri. „Je to hrozné,“ reagoval na správu o úmrtí Kurt Vonnegut, dlhoročný Styronov priateľ. „Bol dramatický a bola s ním zábava. Bol silný a hrdý a vynikajúco narábal s jazykom.“ William Styron sa narodil 11. júna 1925 v Newport News, štát Virgínia. Prvý román mu vyšiel, keď mal 26 rokov. Odpočívaj v temnote je príbehom rozkladu južanskej rodiny zničenej alkoholizmom, incestných túžob, šialenstva a samovraždy. Vo svojej druhej knihe Dlhý pochod využíva skúsenosti z výcvikového tábora v Severnej Karolíne. Nasledovalo dielo Zapáľ tento dom, príbeh troch Američanov v Taliansku po druhej svetovej vojne. V neskoršom veku sa Styron rozhodol, že musí prestať piť a skončil na liekoch proti poruchám nálady, ktoré sa vyvinuli potom, ako sa vzdal alkoholu. Lieky u spisovateľa vyvolali samovražednú depresiu, prečo bol od decembra 1985 do februára 1986 hospitalizovaný. Po prepustení z nemocnice napísal bestseller Viditeľná temnota: Pamäti šialenstva, v ktorom opisuje, ako si takmer vzal život. Pre depresiu však bol ešte niekoľkokrát hospitalizovaný. Styron po vojenskej službe strávil dlhý čas v Európe. S poetkou Rose Burgunderovou, ktorá sa starala o domácnosť a vychovávala deti, kým Styron písal, sa oženil Ríme v roku 1953. Okrem manželky a dcéry Alexandry po spisovateľovi zostali tri ďalšie dospelé deti. William Styron bol liberál a dlho sa angažoval vo verejných otázkach: napríklad podporoval učiteľa z Connecticutu, ktorého prepustili za to, že odmietol Prísahu vernosti a zasadzoval sa za práva židov v Sovietskom zväze. V 90. rokoch bol jedným zo spisovateľov a historikov, ktorí sa úspešne postavili proti plánom na vybudovanie Disneyho zábavného parku pri Manassase, bojisku občianskej vojny na severe Virgínie. (tasr) P. W. Botha - JOHANNESBURG Pre urputnosť, s akou presadzoval rasizmus v Južnej Afrike, ho prezývali veľký krokodíl. Bývalý juhoafrický prezident Pieter Willem Botha, symbol tvrdého obdobia režimu apartheidu, zomrel v utorok vo veku 90 rokov vo svojom dome. Krokodílie slzy za ním síce v Južnej Afrike neronia. Dnes vládnuci Africký národný kongres, ktorý Botha kedysi zakázal ako teroristickú organizáciu, bol však medzi prvými, ktorý vyjadril rodine a jeho blízkym sústrasť. Je to gesto zmierenia, ktorým sa nová Južná Afrika pokúša liečiť z rán minulosti. Nelson Mandela, ktorého režim apartheidu držal 27 rokov vo väzenía stal sa prvým černošským juhoafrickým prezidentom, tiež včera vyhlásil, že Bothu si treba pripomínať nielen ako symbol apartheidu, ale aj pre jeho „kroky, ktorými pomohol k pokojnému vyjednaniu dohody v krajine". Mandela spomínal hlavne na listy, ktoré Bothovi písal z väzenia, a ich neskoršie osobné stretnutie. Botha tvrdil, že represie voči černošskej väčšine boli v záujme krajiny, ktorú tak chránil pred anarchiou a šírením komunizmu. Politika jeho vlády, počas ktorej krajina zažila veľké nepokoje, sabotáže, viedla k najtvrdším rasovým násilnostiam i medzinárodnej izolácii krajiny. Botha podľa vlastných slov chodil spávať bez výčitiek svedomia. Z funkcie odstúpil po mozgovej porážke v roku 1989, vystriedal ho Frederik de Klerk. Ten ho neskôr opísal ako surovca, ktorý bránil akejkoľvek snahe skoncovať s apartheidom. Botha pohŕdal aj Komisiou pre pravdu a zmierenie, ktorá vznikla na Mandelov podnet po páde režimu apartheidu. Komisia, v ktorej mal svedčiť o zločinoch, bola podľa neho „cirkusom a honom na čarodejnice". Počet obetí režimu, za ktoré bol Botha zodpovedný, nebude nikdy známy. Podľa niektorých zdrojov však bezpečnostné sily počas jeho vlády zabili vyše dvetisíc ľudí a odhaduje sa, že 25-tisíc bolo väznených bez súdu, pričom mnohí boli mučení. Narodil sa 12.01.1916 v JAR a zomrel 31.10.2006 v JAR Wilderness, South Africa 30.10.2006 Autor: (REUTERS, bd) Nižňanskému zmenili smrť za doživotie - Krajský súd v Banskej Bystrici v utorok zmenil rozsudok pre údajného slovenského vojnového zločinca Ladislava Nižňanského z trestu smrti na doživotie. Išlo vlastne o formálne zmenenie rozsudku smrti, ktorý na Slovensku neexistuje, na rozsudok doživotného väzenia v najťažšej nápravnovýchovnej skupine. Súd Nižňanského odsúdil už v roku 1962 na smrť za to, že sa ako veliteľ nacistickej jednotky Edelweiss zúčastnil na vyvraždení obyvateľov obcí Lubina, Prochoť, Ostrý Grúň, Kšina a Kľak. Za účasť na vraždách Nižňanského súdili aj v Nemecku, mníchovský súd ho koncom minulého roka spod obvinení oslobodil. TASR 30.10.2006 Ahmadínedžád - milujú ho, aj nenávidia - TEHERÁN Výškou síce malý (154 cm), ale vo svetovej politike sotva prehliadnuteľný je iránsky prezident Mahmúd Ahmadínedžád. Stačí, aby sa postavil za rečnícky pult a tisíce Iráncov hypnotizuje vidinou o čoraz silnejšom Iráne. Pri jeho slovách sú v strehu aj svetoví politici. Nepredvídané kroky a nevyberané útoky v nich vyvolávajú obavy. Aj keď je pravda, že väčšina jeho verbálnych skvostov je určená predovšetkým domácemu publiku. Od soboty je tento otec troch detí, tajaci všetko, čo sa týka jeho súkromia, päťdesiatnik. Aj keď bývalý starosta Teheránu nie je taký fundamentalista ako jeho predchodcovia, má povesť útočného a tvrdohlavého politika. Pre svet je problematickým partnerom z mnohých dôvodov. Vymazanie Izraela z mapy sveta, jeho presťahovanie na Aljašku alebo do Európy sú len nepatrnou časťou zo širokého spektra kontroverzných výrokov. Hlavným bodom sporu Ahmadínedžáda s časťou sveta je otázka iránskeho jadrového programu. Domácim poslucháčom ju prezentuje ako otázku národnej hrdosti a akékoľvek pokusy, čo i len ho zmraziť, odmieta. Kompenzačné ponuky Európanov prirovnal k sladkostiam, ktoré dávajú štvorročnému dieťaťu, keď mu chcú zobrať zlato. Na druhej strane je to práve on, kto ohrozil vlastnú krajinu sankciami BR OSN. Ahmadínedžádovu vnútornú opozíciu tvoria liberálni reformisti a konzervatívni klerici. Predovšetkým tí poslední mu nemôžu zabudnúť, že povolil napríklad ženám vstup na štadióny. Obyčajní ľudia však na neho nedajú dopustiť. V ich očiach je skromný, poctivý a pracovitý prezident. Protiamerický kurz mu priniesol popularitu aj medzi občanmi krajín, pre ktoré je politika Washingtonu pieskom v očiach. Mahmúd Ahmadínedžád sa narodil v Garmsáre pri Teheráne ako syn kováča. Výborný žiak milujúci futbal, vyštudoval strojné inžinierstvo a na Teheránskej univerzite získal doktorát vied a technológie. Práve počas vysokoškolského štúdia sa zapojil do aktivít revolučného Združenia islamských študentov a spoluzakladal študentský zväz, ktorý sa zúčastnil na obsadení veľvyslanectva USA Teheráne v roku 1979. O majstrovi Iránu v bojovom zápase zvanom varzeše bastání možno neskôr viac prezradí Ahmadínedžádova internetová stránka, ktorú si prezident založil v auguste tohto roku a ktorá je: www.ahmadinejad.ir. Foto popis| Mahmúd Ahmadínedžád Autor: (ČTK, ta) Bielorusko Ekonomika Európska Únia Gruzínsko Chmel Jačmeň a slad Kanada Kvasnice Mimovládne organizácie Partneri Pivovary Polnohospodárstvo Ponuky Postavičky Právo Recepty Región Trnava Rumunsko Sladovne Sladový extract Sme členmi... UN-Veteran-Slovakia Veda,výskum.inovácie Veľtrhy a výstavy Vojny Vzdelávanie Zahraničná politika Život Adresa : Euro-Brew s.r.o., Hlboká 22, 917 01 Trnava Tel. : +421 33 53 418 53, Fax : +421 33 53 418 52, E-mail : info@eurobrew.sk

	The information on this page may not be reproduced, republished or mirrored on another webpage or website.
	Copyright © 1997 - 2024 Euro-Brew s.r.o., Design»Rastislav Laco